Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124207931
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Eva Vékonyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124207931.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EvyVékonyovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobcu: PRIMA ZDROJ Považská Bystrica,
spol. s r.o., so sídlom Tatranská 295, Považská Bystrica, IČO: 00 694 100, právne zastúpený JUDr.
Magdou Poliačikovou, advokátkou, so sídlom Národná 17, Žilina, IČO: 36 848 654, proti žalovanej:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XXX, D. E., právne zastúpený JUDr. Ladislavom Mejstríkom,
advokátom, so sídlom E. B. Lukáča 2, Martin, IČO: 50 412 272, v konaní o zaplatenie 3.670,65 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 71Cpr/14/2024-135
zo dňa 10. júla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
ktorú náhradu odvolacieho konania je žalovaný povinný žalobkyni zaplatiť v sume určenej rozhodnutím
súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej, ktorá je jeho bývalou zamestnankyňou,
zaplatenia sumy 3.670,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne od 11.06.2024
do zaplatenia, a to titulom náhrady škody. Uviedol, že žalovaná u neho bola v pracovnom pomere

na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2022 v znení dodatkov, pričom jej pracovná pozícia bola
ekonóm, účtovník. Tvrdil, že žalovaná pri plnení pracovných úloh nepostupovala v súlade so všeobecne
záväznými, ako aj internými predpismi, v dôsledku čoho vznikli nedostatky, ktoré bolo potrebné odstrániť.
Škoda takto predstavuje osobitné odmeny, ktoré žalobca vyplatil dvom svojim zamestnankyniam za to,
že zistené nedostatky v práci žalovanej naprávali a odstraňovali nad rámec svojich pracovných úloh
a svojej pracovnej náplne. Konkrétne išlo o odmenu pani F. G. v sume 2.285,55 eur a odmenu pani B.
D. v sume 1.344,54 eur.

2. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe uplatnený nárok neuznala a žalobu žiadala zamietnuť.
Mala za to, že vzniknuté chyby sú dôsledkom zlej organizácie práce u žalobcu, pričom neexistuje
príčinná súvislosť medzi jej konaním a vznikom škody. Spochybnila aj výšku škody, keď podľa jej názoru
odstránenie nedostatkov nemohlo zabrať až 162,65 hodín. Okrem toho tvrdila, že zamestnankyne
žalobcu za osobitnú odmenu vykonávali aj iné práce.

3. Podaním došlým súdu dňa 08.10.2024 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie 40,56 eur s
príslušenstvom späť, pričom súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil.4. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že medzi stranami sporu bola dňa 31.08.2022
uzatvorená pracovná zmluva, pričom pracovná pozícia žalovanej bola prvotne technicko - hospodársky
zamestnanec. Dňa 28.10.2022 bol uzatvorený dodatok č. 2 k pracovnej zmluve, ktorým sa pracovný

pomer žalovanej zmenil tak, že bol uzavretý na dobu neurčitú. Následne bola dňa 30.12.2022 medzi
stranami sporu odsúhlasená pracovná náplň žalovanej tak, že jej pracovná pozícia už bola ekonóm,
účtovník. Žalovaná zodpovedala ako ekonóm za spoločnosť Food Factoring, s.r.o. Od 01.07.2023 mala
spracovávať aj účtovníctvo spoločností Mantelco, s.r.o. a Prima Estate, s.r.o. Medzi stranami sporu
nebolo sporné, že pracovný pomer skončil dňa 30.09.2023 z dôvodu výpovede zo strany žalovanej.

5. Dňa 25.09.2023 bola kontrolným úsekom žalobcu vypracovaná priebežná správa z kontroly daňových
a účtovných dokladov, kde sa konštatovalo, že u žalovanej bolo zistených 583 nedostatkov.

6. Žalovaný predložil čestné vyhlásenie H. F. G., ktorá v ňom uviedla, že pre žalobcu pracuje na pozícii
ekonóm a ekonomický riaditeľ. V čase od 10/2023 do 03/2024 vykonávala práce za účelom odstránenia

chýb a nedostatkov v účtovných dokladoch, ktoré vznikli v čase, kedy bola za vedenie účtovníctva
zodpovedná žalovaná. Vyslovila aj svoj názor, že predmetné nedostatky a chyby vznikli v dôsledku
nesplnenia si povinností zo strany žalovanej. Potvrdila, že za tieto práce jej boli vyplatené mimoriadne
odmeny.

7. Súd prvej inštancie poukázal na ďalší spor medzi stranami, keď rozsudkom č. k. 71Cpr/9/2023-142 zo
dňa 12.12.2024 bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej vrátenia nadtarifných
zložiek mzdy vo výške 3.452,40 eur s príslušenstvom. Konkrétne poukázal na dôvody zamietnutie tejto
žaloby a zistenia súdu prvej inštancie v tejto inej právnej veci. Okrem iného aj na záver, že žalovaná
nespôsobila také porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by objektívne odôvodňovalo možnosť vrátenia

týchto zložiek mzdy, nakoľko v konaní sa nepreukázalo, že by nevyužívala riadne svoj font pracovného
času, pričom jej nemôže byť na ťarchu, ak je rozsah prác a nárokov na žalovaného neprimeraný.

8. Žalovaná pred súdom vypovedala, že pri nástupe do zamestnania u žalobcu neabsolvovala celú
prípravu, ako iní zamestnanci, pričom bol pre ňu nový najmä softvér. V januári 2023 prešli na ďalší nový

systém, do ktorého neboli vôbec zaškolení. Okrem toho začala účtovať tri spoločnosti, čo predstavovalo
ďalšie pracovné zaťaženie. Od marca do apríla 2023 vykonávala funkciu ekonomického námestníka.
Pracovné povinnosti nestíhala. Je o tom aj záznam z porady, na ktorej žiadala ďalšieho účtovníka pre
spoločnosť Food Factoring. Verila, že ak by aj došlo k pochybeniu z jej strany, tak v rámci koncoročných
kontrol by na to prišla. Na bežnú kontrolu jej už nezvýšil žiaden pracovný čas. Ďalej poukázala na

porušenie ust. § 191 ods. 1 Zákonníka práce zo strany žalobcu.

9. Poukazovala na zlú organizáciu práce u žalobcu, ktorá mala za následok, že na archiváciu nemala
čas. Nesúhlasila však s tým, že by jej bolo možné vytknúť až 583 nedostatkov. Uviedla, že účtovne sa
javilo, že saldokonto je nesprávne a na toto upozorňovala už začiatkom roka 2023, pričom zistila, že toto

sa nesprávne archivovalo už v roku 2022. Neskôr sa preukázalo, že chyba bola na strane dodávateľa
softvéru. Poukázala na to, že na dennej báze robili snímky dňa, zamestnanci vypisovali, čo v konkrétny
deň robili a aj koľko im to zobralo času, kedy prišli do práce a kedy odišli. Poukázala na to, že bývala
v práci často až do 17.00 – 18.00 hod, hoci pracovnú dobu mali do 16.00 hod.. Skutočný čas, ktorý
zamestnanec strávil v práci sa evidoval v samostatnej evidencii.

10. Namietala, že účtovníctvo spoločností Prima Estate a Mantelco bolo v septembri 2023
zabezpečované aj externou spoločnosťou, u ktorej taktiež dochádzalo ku chybám.

11. V konaní bola vypočutá svedkyňa B. D., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že žalobca jej prisľúbil,

že ak bude naprávať nedostatky po žalovanej, prejaví sa jej to na výplate, pričom sa nedohodli na
konkrétnej sume. Výšku odmeny určil zamestnávateľ a nebolo v nej zahrnuté, že robila školiteľku.
Takýmto spôsobom ju zamestnávateľ odmeňoval asi pol roka. Odmeny skončili prakticky po tom, čo
začalarobiťužajinúprácuanavyšezačaliniektoréprácevykonávaťajexterne.Nedostatkovvúčtovnom
systéme bolo 580, možno 600 a spočívali najmä v archivácii. Uviedla, že zamestnávateľ žalovanú ešte

počas jej pracovného pomeru upozorňoval na nedostatky, a to na poradách, kde bola prítomná.

12. Rozsudkom č. k. 71Cpr/14/2024-135 zo dňa 10.7.2025 súd prvej inštancie žalobu zamietol. Mal
za preukázané, že medzi stranami sporu bol dojednaný pracovný pomer a žalovaná vykonávala prežalobcu prácu ekonóma - účtovníka, pričom zodpovedala za tri spoločnosti. Pracovný pomer skončil
dňa 30.09.2023 z dôvodu výpovede zo strany zamestnanca, pričom po odchode žalovanej jej pracovnú
náplň prebrali dvaja zamestnanci.

13. Uzavrel, že žalobca nepoprel tvrdenia žalovanej ohľadne jej pracovného vyťaženia a ani tvrdené
nedostatočné vstupné zaškolenie a prechod na prácu s novým softvérom bez zaškolenia. Nepredložil
ani snímku dňa a dochádzku v písomnej forme, ktorá mala preukazovať čas, ktorý žalovaná skutočne
strávila v práci, čo súd vyhodnotil v prospech žalovanej, ako slabšej strany sporu.

14. Súčasne súd prvej inštancie uviedol, že v konaní v zásade nebolo sporné, že žalovaná si neplnila
všetky pracovné povinnosti v rámci archivácie, ktoré žalobca vyžadoval na podklade internej smernice,
pričom vznikli nedostatky. Uzavrel, že ich odstránenie bolo v čase jeho rozhodovania takmer ukončené,
pričom bolo časovo náročné. Mal za to, že z uvedeného je zrejmá časová náročnosť takejto činnosti.
S poukazom na uvedené vyhodnotil, že objektívne nebolo možné, aby žalovaná popri bežnej svojej

účtovnej práci časovo stíhala aj povinnosti vyžadované smernicou. Vyslovil záver, že preto nemožno dať
žalovanej za vinu, že kvôli tomuto porušeniu pracovných povinností, by v príčinnej súvislosti spôsobila
žalovanému škodu.

15. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu ako nepreukázaný. Súčasne uviedol,

že žalovaná nemohla nedostatky odstrániť z dôvodu ukončenia pracovného pomeru. Zopakoval, že
žalobca nerozporoval, že žalovaná pracovala s nasadením, mala dôveru vedenia spoločnosti, pričom na
nedostatky bola žalovaná preukázateľne upozornená až v situácii, keď zvažovala ukončenie pracovného
pomeru.

16. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že bolo preukázané, že výšku osobitnej odmeny pre zamestnancov,
ktorí mali odstraňovať chyby, určil sám žalobca. Svedkyňa B. D. pred súdom uviedla, že by túto prácu
vykonávala aj za nižšiu odmenu. Uvedené vyhodnotil ako porušenie prevenčnej povinnosti a svojvoľný
postup žalobcu, ktorý nemôže byť prenesený na úkor žalovanej. Ako ďalší samostatný dôvod pre
zamietnutie žaloby tak uviedol, že v konaní nebola preukázaná skutočná výška škody, za ktorú by mala

zodpovedať žalovaná.

17. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. tak, že žalovanému ako
strane s plným úspechom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

18. Rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol žalobca včas odvolaním, v ktorom uplatnil odvolacie
námietky podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový
stav a nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keď dospel k záveru, že žalovaná neporušila pracovnú
disciplínu.

19. Poukázal na to, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že objektívne nebolo možné,
aby žalovaná popri bežnej účtovnej činnosti stíhala aj povinnosti vyžadované smernicou a ďalším
dôvodom bolo nepreukázanie výšky škody. K uvedenému uviedol, že vyššie uvedené zistenia súdu
vychádzajúznesprávnehovyhodnoteniavykonanýchdôkazov,keďv konanípreukázal,žežalovanáako
účtovníčkanesprávnezaúčtovalaviacerédokladyainévôbecnezaevidovala.Uvedenébolopreukázané

listinnými dôkazmi a svedeckou výpoveďou. Takto dokázané nedostatky museli následne odstraňovať
iní zamestnanci, ktorým bola za to zaplatená odmena, čo bolo taktiež preukázané.

20. Skonštatoval, že u žalovanej je dané minimálne zavinenie z nedbanlivosti v zmysle ust. § 179 ods. 1
Zákonníka práce. Trval na tom, že preukázal, že škoda vznikla ako následok týchto pochybení, pretože

ak by si žalovaná riadne plnila povinnosti, nedošlo by k vzniku škody, ktorú žiada v konaní zaplatiť.

21. Pokiaľ ide o výšku škody, tak poukázal na predložené výplatné listiny a účtovné doklady o vyplatení
žalovanej sumy zamestnancom. Výška škody tak vyplýva z vykonaného dokazovania. Ide pritom
o skutočnú škodu, nie hypotetickú. Uviedol, že ak by dal chyby odstraňovať externej firme, tak by náklady

boli ešte vyššie. Taktiež odkázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 136/2013.22. Žalobca v odvolacom konaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nebolo možné, aby
žalovaná stíhala popri bežnej účtovnej činnosti aj povinnosti stanovené smernicou. Uviedol, že je to,
akoby súd povedal, že „ žalovaná mala veľa práce, tak popri práci nestíhala prácu“. Žalobca trval na tom,

že bolo povinnosťou žalovanej dodržiavať tak všeobecne záväzné, ako aj interné predpisy. Ak nejakú
časť práce nestíhala, tak mala zamestnávateľa na uvedené preukázateľne upozorniť, čo však neurobila.
Tiež treba rozlišovať, či žalovaná nespravila archiváciu vôbec (napríklad preto, že nestíhala) alebo ju
vykonala nesprávne, pri ktorom dôvode výhovorka, že nemala čas, neobstojí.

23. Uviedol, že súd porušil ustanovenie § 191 ods. 1 CSP a princíp rovného postavenia strán, nakoľko
nebral do úvahy dôkazy preukazujúce, že si žalovaná neplnila všetky svoje povinnosti, v dôsledku čoho
mu vznikla škoda. Uvedeným došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Namietal aj kvalitu
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia.

24. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu

a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP.

25. Z ustanovenia § 179 Zákonníka práce vyplýva, že pre vznik všeobecnej zodpovednosti zamestnanca

za škodu musia byť kumulatívne splnené nasledujúce predpoklady: 1) vznik škody pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením, 2) protiprávny úkon, 3) porušenie povinnosti pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi alebo úmyselné konanie proti dobrým mravom, 4)
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, 5) zavinenie na strane zamestnanca.
Pre zodpovednosť zamestnanca za škodu sa vyžaduje splnenie všetkých uvedených predpokladov. Ak

nie je splnený čo len jeden predpoklad, zamestnanec za škodu podľa tohto ustanovenia nezodpovedá.

26. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že spor má základ v pracovnom pomere založenom medzi
stranamisporu,ktorýbolskončenývýpoveďouzostranyžalovanej.Vkonanínebolosporné,žežalovaná
bola u žalobcu zamestnaná ako účtovníčka a od marca do apríla 2023 bola aj jeho ekonomickou

námestníčkou. Žalobca predložil protokol o zistených nedostatkoch v práci žalovanej, ako aj doklady, že
dvom zamestnankyniam vyplatil osobitné odmeny z dôvodu, že pracovali na ich odstránení, a to v dobe
po skončení pracovného pomeru žalovanej.

27. Žalovaná súhlasila s tým, že vzhľadom na jej pracovnú vyťaženosť mohlo dôjsť pri výkone jej

pracovných povinností k chybám a nestíhala v súlade s internou smernicou viesť riadne archiváciu
dokladov. Rozporovala však počet zistení, ako aj čas, ktorý mal byť strávený inými zamestnankyňami
na odstránení nedostatkov a aj výšku škody. Poukazovala na dôvody, ktoré viedli, resp. prispeli k tomu,
že v práci nestíhala a určitej chybovosti, keď nemala čas na kontrolu svojej práce.

28.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobcanerozporovaltvrdeniažalobkyne,ževprácizostávala
dlhšie ako do 16.00 hod (aj do 18.00 hod.) z dôvodu pracovného vyťaženia a nebola riadne zaškolená
pri vstupe do zamestnania, ako aj pri začatí práce s novým softvérom. Taktiež nepredložil snímku dňa
a ani dochádzku žalovanej v papierovej forme, ktorej existenciu nepoprel, čo súd vyhodnotil v prospech
žalovanej, ako slabšej strany v spore. Z uvedeného bolo podľa súdu prvej inštancie možné uzavrieť, že

neboli popreté nosné okolnosti, ktoré spôsobili pracovnú vyťaženosť žalobkyne, a za ktorých (a aj pre
ktoré) malo prísť k pochybeniam z jej strany.

29. Súd prvej inštancie potom zamietol žalobu z dvoch samostatných, popri sebe stojacich dôvodoch.
V prvom rade uviedol, že „ žalovanej nemožno dať za vinu, že kvôli porušeniu pracovných povinností

by v príčinnej súvislosti spôsobila žalovanému škodu.“ Súčasne ako ďalší dôvod uviedol nepreukázanie
výšky škody, ktorá v danom prípade mala súvisieť s porušením prevenčnej povinnosti žalobcu a jeho
svojvôle. Súd poukázal na to, že zamestnankyňa, p. D., by prácu na odstraňovaní nedostatkov vykonala
aj za nižšiu odmenu.

30. Pokiaľ ide o prvý dôvod zamietnutia žaloby, tak žalobca ani v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu
odvolaciu argumentáciu ku konštatovaným nedostatkom zaškoľovania žalovanej, problémom s novým
softvérom, s ktorým mala žalovaná pracovať bez zaškolenia a ani ku skutočnosti, že v práci mala
z dôvodu pracovného vyťaženia zostávať spravidla dlhšie ako do 16.00 hod., ktoré skutočnosti tvoriliurčitý základ pre právne závery súdu prvej inštancie. Žalobca ako odvolateľ len všeobecne uviedol, že
nesúhlasí so závermi o pracovnej vyťaženosti žalovanej.

31. Na druhej strane žalobca v podanom odvolaní správne poukázal na to, že súd prvej inštancie
nerozlišoval medzi tým, že žalovaná pri plnení pracovných úloh v rámci dojednaného pracovného
pomeru niektoré úkony nespravila vôbec a niektoré spravila, ale nesprávne.

32. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že žalovaná objektívne

nemohla stíhať pracovné povinnosti vyžadované smernicou žalobcu, pričom je zrejmé, že hovoril
o nedostatkoch v archivácii. Žiadnym spôsobom sa však nevyjadril k tým tvrdeným nedostatkom, ktoré
mali svoj základ v nesprávnom vykonaní pracovných povinností (resp. k tým opomenutiam, ktoré nemali
základ v archivačných povinnostiach).

33. Súd prvej inštancie aj v odseku 29. svojho rozhodnutia robil závery ohľadne neplnenia povinností

žalovanej len vo vzťahu k internej smernici, pričom vytýkané nedostatky neboli len tohto charakteru. Za
tejto situácie je potrebné súhlasiť so žalobcom, že súd pri tomto dôvode zamietnutia žaloby dostatočne
nevysvetlil svoje závery a zúžil svoje skutkové zistenia a následné právne závery len na nedostatky
v práci žalovanej, ktoré spočívali v nevykonávaní archivácie tak, ako určovala interná smernica žalobcu.

34. Žalobca namietal v podanom odvolaní aj to, že sa súd prvej inštancie nezaoberal zavinením
žalovanej z nedbanlivosti. K uvedenému odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je možné zistiť, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s jednotlivými formami zavinenia,
keď v podstate len konštatoval, že žalovanej nie je možné dať „ za vinu, že kvôli tomuto porušeniu
pracovných povinností by v príčinnej súvislosti spôsobila žalovanému škodu.“ Z uvedeného nie je možné

jednoznačne ustáliť, či mal súd prvej inštancie za to, že nebolo u žalovanej zistené zavinenie alebo
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením jej povinností a vznikom škody, resp. oboje.

35. Napriek uvedeným nedostatkom odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd nezrušil
odvolaním napadnuté rozhodnutie a vec mu nevrátil na ďalšie konanie. Ako bolo uvedené vyššie, súd

prvej inštancie totiž popri sebe uviedol dva samostatné dôvody zamietnutia žaloby, pričom druhým
bolo nepreukázanie skutočnej škody. Konkrétne súd uzavrel, že žalobca porušil prevenčnú povinnosť
a jeho postup bol svojvoľný, keď sám na základe vlastnej úvahy určil výšku osobitnej odmeny pre
zamestnankyne, ktoré mali odstraňovať následky porušenia pracovných povinností žalovanej. Poukázal
pritom na obsah svedeckej výpovede B. D., ktorá uviedla, že by uvedené práce vykonala aj za nižšiu

odmenu.

36. K uvedenému odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní žiadnym spôsobom nereagoval na to, že
jeho postup mal byť svojvoľný, v rozpore s prevenčnou povinnosťou. V podstate len poukazoval na to,
že dostatočne preukázal výšku sumy, ktorú dvom zamestnankyniam vyplatil ako osobitnú odmenu bez

toho, aby nejakým spôsobom vysvetlil, od čoho uvedenú sumu odvíjal a na základe čoho ju určil, resp.
neuviedol iné okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, že bolo potrebné takúto sumu vyplatiť, a teda, či splnil
prevenčnú povinnosť, ktorej porušenie mu bolo vyčítané súdom prvej inštancie. Žalobca tak v odvolaní
nereagoval na dôvody, ktoré súd prvej inštancie uviedol pri právnom posúdení danej otázky, a preto
odvolací súd nemá dôvod uzavrieť, že by boli v tejto časti závery súdu prvej inštancie nesprávne, resp.

nezákonné.

37. Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že sa žalobca v odvolacom konaní odvolával na dôkazy,
ktoré predložil v konaní pred súdom prvej inštancie. Z týchto dôkazov pritom okrem iného vyplynulo, že
H. G. mala nápravu nedostatkov po žalovanej vykonávať v niektorých prípadoch v rámci práce nadčas, a

aj v dňoch pracovného pokoja, za čo jej podľa zákonníka práce patrila mzda, resp. mzdové zvýhodnenie
podľa § 121 Zákonníka práce. Žalobca pritom neuviedol, či v súlade so zákonom H. G. vyplatil mzdové
nároky v súlade s deklarovanou prácou nadčas, resp. v dňoch pracovného pokoja a popritom jej zaplatil
aj osobitnú odmenu, alebo opomenul svoju povinnosť stanovenú zákonom a vyplatil je len osobitnú
odmenu, ktorej výšku určil jednostranne na základe vlastného uváženia. Okrem toho je potrebné

poukázať na to, že pri H. G. bol v niektorých prípadoch takouto prácou porušený zákon, nakoľko bol
presiahnutý zákonníkom práce stanovený maximálny počet hodín práce v týždni. Obiter dictum teda
odvolací súd uvádza, že výška škody by v takomto prípade bola odvodená z nákladov na odstraňovanie
nedostatkov práce žalovanej, ktoré bolo realizované v rozpore so Zákonníkom práce. Z tohto pohľaduby jej vyčíslenie malo svoj základ v porušení práva. Takto by tvrdená výška škody sama bola odvodená
z porušenia práva žalobcom.

38.Spoukazomnavyššieuvedenéodvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštanciekonštatuje,žežalobca
riadne nepreukázal výšku škody, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s čl.

4 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní procesne úspešnej žalovanej odvolací
súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa §
429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).