Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/58/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2222200915
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:2222200915.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AlenyRadičovejačlenovsenátu

JUDr. Márie Vrtochovej a Mgr. Mareka Anovčina, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX/X, XXX XX D., právne zastúpeného: Dentons Europe CS LLP, konajúca prostredníctvom Dentons
Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré
Mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanej: Slovenská republika - zastúpená Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava 1, IČO: 00 166 481, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
27. mája 2025, č. k. 28C/43/2022-397, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Účastníkom nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe na náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení neskorších predpisov (ďalej už len ,,zák. č. 514/2003 Z. z.“) tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
od 06.12.2021 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol

a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23,36 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal na zistený skutkový stav, keď medzi stranami
sporu bolo nesporné, že žalobca sa žiadosťou doručenou žalovanej dňa 13.06.2021 domáhal náhrady
škody, ktorá mu vznikla v dôsledku uznesenia Krajského riaditeľstva PZ ČVS:KRP-3/1-VYS-TN-2019
zo dňa 09.04.2019, voči ktorému bola sťažnosť žalobcu zamietnutá a následne bolo trestné stíhanie
žalobcu uznesením Okresnej prokuratúry Dunajská Streda, sp. zn. 2Pv 382/18/2021-92 zo dňa

16.02.2021, právoplatným dňa 19.02.2021, zastavené z dôvodu, že skutky kladené mu za vinu nie
sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalovaná listom zo dňa 06.12.2021 oznámila
žalobcovi, že jeho nárok ani čiastočne neodškodní. Podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
je čo do obsahu zhodná s podanou žalobou a žalobca tak splnil podmienky vyžadované v ust. §§ 5, 6,
15 ods. 1, 16 ods. 1 a 17 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z. z..

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného

stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, sa judikatúrou súdov považuje za špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V zmysle § 17 ods. 2 tohto zákona sa súd ďalej zaoberal
tým, či v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinenímpre žalobcu alebo ujmu, ktorú utrpel žalobca, nie je možné dobre uspokojiť inak, ako priznaním
nemajetkovej ujmy a dospel k záveru, že s prihliadnutím na okolnosti trestného stíhania a dĺžku
trestného stíhania žalobcu, nie je samotné konštatovanie porušenia práva dostatočným zadosťučinením

a je potrebné priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu. Žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 31.150,- eur s príslušenstvom, pričom argumentoval tým, že nemajetkovú ujmu utrpel v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím v rodinnom, pracovnom a občianskom živote. Ujmu v jednotlivých
oblastiach života súd posudzoval podľa kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z.
a prihliadal na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť

vzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchkujmedošlo,závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenému
v súkromnom a pracovnom živote, ako i v spoločenskom uplatnení. Poukázal na to, že každé trestné
konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného a na to, že už len samotný fakt trestného
stíhania je záťažou pre každého obvineného. Zároveň zdôraznil, že na jednej strane je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát
nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady ako mylné

anesprávne.Akmábyťjednotlivecpovinnýsatakýmtoúkonompodrobiť,musívprávnomštáteexistovať
garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia.

4. Trestné stíhanie žalobcu súd vyhodnotil ako neoprávnený zásah do jeho života, ktorý vytvoril
negatívny obraz spoločnosti o žalobcovi, vyvolal u neho ujmu na osobnostných právach, a to znížením

jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ktorú ujmu by ako závažnú pociťoval každý jednotlivec na jeho
mieste. Trestné konanie bolo vo vzťahu k žalobcovi vedené 682 dní, t. j. 1 rok 10 mesiacov a 1
týždeň, a to od 09.04.2019 do 19.02.2021. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že nezákonné trestné
stíhanie trvalo 799 dní, a to od 15. mája 2018 do 19. septembra 2018 a následne od 9. apríla 2019
do 16. februára 2021, a to z dôvodu, že právnym titulom náhrady škody, ako uviedol i sám žalobca

v žiadosti o odškodnenie a v žalobe, je uznesenie Krajského riaditeľstva PZ ČVS: KRP - 3/1 – VYS-
TN - 2019 zo dňa 09.04.2019 o začatí trestného stíhania žalobcu, a preto súd obdobie nezákonného
trestného stíhania počítal od tohto dňa. V prejednávanej veci súd nezistil, že by si žalobca trestné
stíhanie zavinil sám, a preto by mu podľa § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu
škody nevzniklo, žalobca bol obvinený za šírenie informácií o korupčnej činnosti a trestné stíhanie bolo

zastavené z dôvodu, že daný skutok nevykazoval znaky trestného činu, pričom žalobca počas celého
priebehu trestného stíhania sa bránil a spáchanie skutku popieral. Na základe vykonaného dokazovania
súd dospel k záveru, že do života žalobcu došlo k zásahom, ktoré boli dôsledkom predmetného
nezákonného rozhodnutia, zásahy trvali dlhšie časové obdobie v príčinnej a časovej súvislosti i s ďalšími
trestnými konaniami vedenými proti žalobcovi, keď prvé obvinenie mu bolo vznesené už v roku 2006

a následne pribúdali ďalšie nezákonné obvinenia, pre nezákonnosť ktorých sa žalobca domáha náhrady
škody v iných súdnych sporoch (napr. sp. zn. 21C/27/2021, 17C/1/2023, 20C/1/2024) a dané obdobie
trvalo až do roku 2021. Súd preto posudzoval negatívne zásahy trestného stíhania do života žalobcu
aj v sumáre celkového trestného stíhania žalobcu trvajúceho 15 rokov, keď predmetné - v poradí štvrté
vznesenie obvinenia voči žalobcovi, tiež prispelo k negatívnym zásahom do jeho života. Z výsluchu

žalobcu mal súd za preukázané jeho neustále pociťovanie strachu počas trestného stíhania, obavy
z toho, čo ďalšie bude proti nemu vyfabrikované, čím bol psychicky likvidovaný. Žalobca bol predbežne
zadržaný na 24 hodín, pretrvával u neho strach, že bude väzobne stíhaný, pričom sa mu vracali
zlé spomienky na predošlé väzobné stíhania v inej veci. Tiež manželka žalobcu potvrdila, že vzatie
žalobcu do cely predbežného zadržania v roku 2019 vnieslo do ich života obrovskú traumu, nakoľko

už poznali situáciu z predošlého väzobného stíhania a mali strach, že žalobca bude všetko opätovne
prežívať. Potvrdila, že pre žalobcu to bolo ponižujúce, deprimujúce, trpel nespavosťou a bol frustrovaný.
Začal mať aj psychické problémy a odpadával, následkom čoho mu v roku 2019 bola diagnostikovaná
tetánia a posttraumatické ochorenie, na ktoré sa lieči dodnes. V dôsledku opätovného trestného
stíhania došlo u žalobcu k zhoršeniu psychického stavu a celkového zdravotného stavu, trestné stíhanie

malo dopad aj na jeho súkromný život, a to na vzťah s manželkou, s dcérou a tiež so synom
a so súrodencami, čo potvrdili vo svojej svedeckej výpovedi nielen manželka žalobcu, ale aj jeho dcéra,
syn a sestra. Manželka žalobcu v záujme ochrany detí opustila spoločnú domácnosť, bývala u svojho
otcavPúchove,kdesaskrývalaabálasachodiťnaverejnosť.Sestražalobcupotvrdila,ževzťahžalobcu
s ďalšími súrodencami sa narušil, keď boli po medializácii opätovne obťažovaní nepríjemnými otázkami,

čo vyústilo až do úplnej straty kontaktu medzi žalobcom a dvoma súrodencami. Deti žalobcu potvrdili,
že otec nemal čas sa im venovať, nemali žiadny spoločenský život, pri rodinných stretnutiach riešili
len jeho trestné stíhanie. Súd zohľadnil i to, že medializácia trestného stíhania umocnila nemajetkovú
ujmu žalobcu, keď následok v podobe poškodenia jeho dobrého mena celoštátnou medializáciou bolv príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Negatívne dopady trestného stíhania sa objavili
aj v podnikaní žalobcu, keď opakované trestné stíhanie poškodilo jeho povesť a meno v podnikateľskej
sfére, došlo i k určitej strate zisku, avšak na druhej strane nemalo za následok ukončenie podnikateľskej

činnosti žalobcu.

5. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej
ujmy v príčinnej súvislosti s predmetným trestným stíhaním a splnil podmienky na priznanie nároku
zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

a to: nezákonné rozhodnutie, existencia škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a existenciou škody. Zároveň preukázal negatívny zásah a dopad predmetného trestného stíhania
na život, dôstojnosť, integritu a osobnosť žalobcu, zhoršenie nepriaznivého psychického stavu žalobcu
spôsobenéhoopätovnýmprežívanímstrachuoosobnúslobodu,zvýšenú úzkosť,astýmspojený dopad
na spoločenský a rodinný život žalobcu. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd okrem zákonom
stanovených kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. zohľadnil tiež povahu trestnej veci,

druh a závažnosť trestného činu, pre ktoré bolo trestné stíhanie vedené, hrozbu a potencionálny rozsah
trestného postihu (až na 5 rokov), od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty žalobcu, ale tiež
skutočnosť, že žalobca bol stíhaný na slobode, vo veci nebola podaná obžaloba a žalobca sa nemusel
zúčastňovať súdnych pojednávaní. Zohľadnil tiež okolnosti, ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení
obvinenia, dĺžku konania a dôvod zastavenia trestného stíhania. Súd poukázal i na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, ale tiež aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej
ujme na povesti a výška náhrady musí zohľadňovať aj výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi
v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Porovnal tiež náhradu nemajetkovej ujmy
priznanú v iných veciach z titulu nezákonného rozhodnutia, keď vznesené obvinenie sa nepotvrdilo

a obvinený bol spod obžaloby oslobodený. Po zohľadnení uvedeného súd dospel k záveru, že žalobcom
uplatnená nemajetková ujma je neprimeraná a nemôže obstáť, naviac, ak žalobca aj žalobami v
ďalších súdnych sporoch si uplatňuje porovnateľnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur,
pričom nemožno porovnávať predmetné trestné stíhanie s iným stíhaním trvajúcim 15 rokov a s väzbou.
Súd zdôraznil, že nemajetková ujma má byť spravodlivým, rozumným a primeraným odškodnením

následkov, a preto žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy vyhovel len čiastočne. Súd prvej inštancie
žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur, ktorá suma sa javí ako primeraná,
spravodlivá náhrada za ujmu spôsobenú žalobcovi predmetným vedením trestného stíhania, pričom
uvedená suma sa nevymyká z bežnej rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach.

6. Súd prvej inštancie k judikátom, na ktoré poukazovali obe sporové strany uviedol, že mu je
zrejmé, že v danej oblasti sú súdmi priznávané rôzne výšky náhrad nemajetkovej ujmy. Takýto stav
je pochopiteľný a súvisí s jedinečnosťou každého prípadu a tiež od osobného nastavenia konkrétnych
sudcov, ktorí v konaniach rozhodujú. Priznané odškodnenie však musí zodpovedať predstavám
o spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste.

7. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal i uplatnený nárok na úroky z omeškania z prisúdenej sumy, a to
s poukazom na § 16 ods. 4 zák. č. 504/2003 Z. z. od 06.12.2021, t. j. odo dňa, kedy bolo žalobcovi
oznámené definitívne stanovisko žalovanej, že jeho nárok neuspokojí, vo výške 5 % ročne z prisúdenej
istiny na základe § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, s poukazom na rozhodnutie
NSSR,sp.zn.7Cdo/339/2021zodňa31.01.2022,keďzazákladpožadovanejvýškynárokunanáhradu
nemajetkovej ujmy považoval výšku prisúdeného plnenia, t. j. 5.000,- eur, ku ktorej sume pripočítal
výšku nároku uplatňovanú žalobcom na náhradu škody v sume 3.107,- eur, v ktorej časti bola žaloba

právoplatne zamietnutá. Úspech žalobcu tak predstavoval 61,68 %, jeho neúspech 38,32 %, čo vo
výsledku predstavuje čistý úspech žalobcu v konaní v rozsahu 23,36 %, v ktorom rozsahu žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe strany sporu,

keď žalobca namietal priznanie nízkej náhrady nemajetkovej ujmy, t. j. nesúhlasil s tým, že súd vo zvyšku
jeho žalobu zamietol a žalovaná namietala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.10. Žalobca sa podaným odvolaním domáhal zmeny rozsudku súdu prvej inštancie tak, že súd
mu prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,- eur s 5 %-tným úrokom z omeškania
od 06.12.2021 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal, aby súd

zaviazalžalovanúzaplatiťžalobcovináhradutrovkonaniavrozsahu81,86%anáhradutrovodvolacieho
konania v celom rozsahu. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie, a to z dôvodu, že súd zotrval na formalistickom posúdení žalobcovho nároku, ako nároku
z titulu nezákonného rozhodnutia, za ktoré nesprávne označuje druhé uznesenie o vznesení obvinenia
(uznesenie zo dňa 09.04.2019). Žalobca opakuje, že právnym titulom náhrady škody je nezákonné

trestnéstíhanie,nieindividuálnenezákonnérozhodnutie.Ikeďpriodškodňovanínezákonnéhotrestného
stíhania sa analogicky vychádza z úpravy nezákonného rozhodnutia, neznamená to, že súdy majú
nezákonné trestné stíhanie „okliesniť“ len na jedno rozhodnutie, ktoré posúdia ako nezákonné.
Keďže zák. č. 514/2003 Z. z. nepozná samostatný nárok z titulu nezákonného trestného stíhania,
v prípade nezákonného trestného stíhania žalobcu sa ponúkali 2 rozhodnutia, ktoré bolo možné
označiť za nezákonné, a to 1/ uznesenie o vznesení obvinenia (poznámka odv. súdu: zo dňa 15.05.2018,

i keď žalobca v odvolaní v bode 17. nesprávne uvádza začatie trestného stíhania dňa 12. apríla
2018) a 2/ uznesenie o vznesení obvinenia (zo dňa 09.04.2019). Medzi týmito uzneseniami nebolo
trestné stíhanie nikdy zastavené. Striktné trvanie na tom, že nároky na náhradu škody spôsobené 1/
uznesením o vznesení obvinenia a 2/ uznesením o vznesení obvinenia, treba rozdeliť a uplatňovať
v samostatných konaniach, je podľa žalobcu príliš formalistické. Dôsledkom prílišného formalizmu je

potom faktické vyprázdňovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 3 Ústavy, podľa ktorého je
nevyhnutné kompenzovať všetku ujmu, ktorú by bolo možné namietať. Nedôslednosť zákonodarcu,
ktorý v zákone neustanovil konkrétny postup uplatňovania nároku z nezákonného trestného stíhania
a následný formalistický prístup súdu k výkladu zákona, nemôžu byť pričítané na ujmu žalobcovi,
u ktorého tak dôjde k zúženiu jeho nároku. Súd nesprávne posúdil dĺžku trestného stíhania žalobcu,

ktoré netrvalo 682 dní, ako uviedol v odôvodnení rozsudku, ale v skutočnosti trvalo spolu 799 dní,
a to od 15.05.2018 do 19.09.2018 a potom od 09.04.2019 do 16.02.2021. Súd prvej inštancie ďalej
nesprávne posúdil okolnosti určujúce výšku náhrady nemajetkovej ujmy a výšku náhrady nemajetkovej
ujmy samotnej tým, že nesprávne zohľadnil dopady nezákonného trestného stíhania na súkromný život
žalobcu. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu, že nenastal hlboký rozvrat v jeho vzťahu s manželkou,

keďže aj v súčasnosti sú stále manželmi, poukázal na to, že počas nezákonného trestného stíhania
už po niekoľkýkrát zažíval mimoriadne zhoršenie vzťahu s manželkou, čo sa prejavilo jej opúšťaním
spoločnej domácnosti s deťmi a neustálymi konfliktami. Súd nesprávne tiež vyhodnotil negatívne
vnímanie žalobcu zo strany jeho rodinných príslušníkov, a to s poukazom na princíp prezumpcie neviny.
Podľa žalobcu sa nedá objektívne očakávať, že bežný občan bude vo svojich súkromných vzťahoch

aplikovať absolútnu prezumpciu neviny. Žalobca tiež poukázal na silnú medializáciu jeho prípadu,
keď následne v rovnakom rozsahu spoločnosť nebola informovaná o skončení jeho trestného stíhania
nevinou, resp. oslobodením, čo má potom zásadný vplyv na očistenie mena obvinenej osoby. Žalobca
má za to, že negatívne následky trestného stíhania v jeho súkromnom živote (vrátane vnímania jeho
osoby, napriek princípu prezumpcie neviny) by mali byť zohľadnené pri výpočte náhrady nemajetkovej

ujmy. Opačný záver prvostupňového súdu teda predstavuje nesprávne právne posúdenie veci (§ 365
ods. 1 písm. h) CSP).

11. Žalobca tiež nesúhlasil s hodnotením dopadu nezákonného trestného stíhania na jeho podnikateľský
život. Namietal, že súd nezohľadnil, že po začatí nezákonného trestného stíhania opäť, už

po niekoľkýkrát, si musel vybudovať svoje dobré meno a dobrú povesť v podnikateľských kruhoch,
v ktorých bol považovaný za zločinca a mafiána. Toto je rozhodne možné považovať za následok
obdobne závažný tomu, ako keby musel úplne s podnikaním prestať.

12. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne nezohľadnil nevhodné správanie orgánov

činných v trestnom konaní k nemu počas trestného stíhania, keď z dôkazov, ktoré predložil, podľa neho
vyplýva, že postup orgánov činných v trestnom konaní nebol plne v súlade s Trestným poriadkom.
Súd podľa jeho názoru, pri správnom hodnotení dôkazov, mal dospieť k tomu, že určitý stupeň
nepriateľského alebo inak neštandardného správania voči žalobcovi, bol zo strany orgánov činných
v trestnom konaní prítomný a túto skutočnosť mal zohľadniť pri hodnotení rozsahu a primeranej náhrady

nemajetkovej ujmy.

13. Žalobca ďalej namietal výšku náhrady nemajetkovej ujmy a dal do pozornosti rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave pod sp. zn. 6Co 392/2007 a sp. zn. 5Co 27/2020, v ktorých konaniach bola priznanánáhrada nemajetkovej ujmy za uverejnený nepravdivý článok v dennej tlači, a to vo výške 33.193,92 eur
avovýške16.596,95eur.Vporovnanístýmitorozhodnutiami,jemubolapriznanánáhradanemajetkovej
ujmy vo výške 5.000,- eur za takmer 3 roky trvajúce, široko medializované nezákonné trestné stíhanie,

s mimoriadne negatívnymi dopadmi na všetky aspekty jeho života, čo je jednoznačne neprimerane málo
v porovnaní s vyššie uvedenými sumami priznanými za jednorazový nepravdivý článok v novinách.
Žalobca tiež nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie neprimeranosť ujmy uplatnenej v žalobe videl
aj v tom, že podobnú sumu si žalobca uplatňuje aj v iných konaniach, pričom nemožno porovnávať
predmetné trestné stíhanie s trestným stíhaním, ktoré trvalo 15 rokov. Žalobca poukázal na limitáciu

výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pre ktorú si v iných konaniach nemôže uplatniť vyššiu sumu, a
ktorá nemôže byť vykladaná v jeho neprospech. Podľa jeho názoru nie je možné ani stotožňovať
náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. s odškodnením obetí trestných činov podľa
zák. č. 274/2017 Z. z. Žalobca ďalej namietal, že súd pri určovaní výšky náhrady zohľadňoval minimálnu
mzdu platnú v roku 2019, keď podľa jeho názoru mal zohľadniť minimálnu mzdu platnú v roku 2021,
keďže vtedy vyšla nezákonnosť trestného stíhania najavo zastavením trestného stíhania. Pokiaľ súd

poukazoval príkladmo na rozhodnutia, v ktorých bola priznaná obdobná výška náhrady nemajetkovej
ujmy, namietal, že súd vychádzal len z mechanického porovnania a nezohľadnil skutočnosti, ktoré majú
vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ako napr. dĺžka trestného stíhania a dal do pozornosti iné
rozhodnutie odvolacieho súdu – sp. zn. 24Co/79/2021, na základe ktorého bola priznaná nemajetková
ujma približne 15,- eur za 1 deň neväzobného trestného stíhania, tiež rozhodnutie vo veci vedenej

na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14C /37/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 5 Co/5/2023, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy synovi žalobcu za nezákonné
uznesenie o vznesení obvinenia v sume 2.500,- eur, keď trestné stíhanie trvalo približne 4 mesiace,
čo predstavuje sumu približne 21,- eur za 1 deň trestného stíhania. Žalobca má za to, že práve
rozhodnutie vo veci jeho syna je právne a skutkovo porovnateľné s predmetným sporom.

14. Žalobca v odvolaní opätovne poukázal na následky jeho nezákonného trestného stíhania a dôvody,
pre ktoré v jeho prípade je namieste priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, ako rozhodol súd prvej
inštancie a žiadal, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel a priznal uplatnenú náhradu nemajetkovej
ujmy.

15. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietala, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
f) CSP) a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne a náhradu trov konania neprizná, prípadne, aby tento rozsudok zrušil a vrátil

vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní namietala nesprávne vyhodnotenie zhoršenia
psychického stavu žalobcu, keď väčšina predložených lekárskych správ je z obdobia pred vydaním
rozhodnutia o vznesení obvinenia zo dňa 9. apríla 2019, a preto je toho názoru, že v nich popisovaný
nepriaznivý psychický stav žalobcu nie je v príčinnej súvislosti s týmto uznesením a tento stav bol
spôsobenýinýmipredchádzajúcimitrestnýmistíhaniami,ktoréniesúpredmetomtohtokonania.Naopak,

zo správy z psychologického vyšetrenia zo dňa 2. októbra 2019, teda v čase prebiehajúceho trestného
stíhania začatého uznesením o vznesení obvinenia, z ktorého odškodnenia sa žalobca domáha v tomto
konaní vyplýva, že žalobca sa má lepšie, i keď trvá jeho depresívna nálada, ale už sa vie aj usmiať.
S uvedenými dôkazmi sa súd dostatočne nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, rovnako
ako s výpoveďou manželky žalobcu, ktorá na pojednávaní uviedla, že od žalobcu sa s maloletou dcérou

odsťahovala 2-krát, a to v roku 2014 a v roku 2018, čo je pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia
zo dňa 9. apríla 2019. I v tomto prípade, teda podľa názoru žalovanej, k zhoršeniu manželského vzťahu
a k odsťahovaniu manželky nedošlo v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, na základe ktorého si žalobca
uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy. Napriek uvedenému považoval prvostupňový súd zhoršenie
vzťahu s manželkou za preukázané. Žalovaná poukázala tiež na to, že k zhoršeniu podnikateľskej

dôveryhodnosti žalobcu na pojednávaní konanom vo veci, sp. zn. 21C/27/2021 žalobca uviedol,
ževsúvislostisinýmitrestnýmistíhaniamidochádzalokurušeniuakciívjehopodniku,pričomsituáciasa
stabilizovala až v roku 2018. Z toho dôvodu považuje žalovaná tvrdenie žalobcu, že stratil podnikateľskú
dôveryhodnosť v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 9. apríla 2019, za účelové.
Podľa žalovanej, nemajetková ujma, ktorej náhradu žalobca žiada, vznikla v príčinnej súvislosti s inými

trestnými stíhaniami realizovanými pred rokom 2019, a teda nie v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním
začatým uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 09.04.2019 a z toho dôvodu považuje za dostatočné
odškodnenie konštatovanie porušenia práv žalobcu.16. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalovanej
a uviedol, že nepopiera, že už pred začatím nezákonného trestného stíhania bolo jeho psychické
zdravie poznačené predchádzajúcimi trestnými stíhaniami, čo však neznamená, že toto nezákonné

trestné stíhanie nespôsobilo opätovnú ujmu na jeho psychickom zdraví, respektíve prehĺbilo a umocnilo
ujmu, ktorá už existovala. Poukázal na to, že po opätovnom nezákonnom trestnom stíhaní sa jeho
psychický stav zhoršil natoľko, že musel znovu začať pravidelne navštevovať psychiatra, čo vyplýva
z predložených lekárskych správ. Skutočnosť, že uviedol psychologičke, že sa už dokáže aj usmiať,
vžiadnomprípadeneznamená,ženezákonnétrestnéstíhanienemalonegatívnyvplyvnajehopsychický

stav a už vôbec neznamená, že jeho psychický stav sa v tomto období zlepšil. Psychická ujma
žalobcu nespočíva výlučne iba v diagnostikovaných psychických poruchách žalobcu, ale tiež v tom,
čo prežíval v dôsledku nezákonného trestného stíhania, aké ďalšie psychicky náročné situácie v podobe
dlhodobého stresu, nespavosti, problémov s príjmom potravy, úzkostných stavov, sociálnej izolácie
a pod. zažíval. Vzhľadom k uvedenému, námietky žalovanej sú nedôvodné a súd správne zistil
skutkový stav, keď konštatoval, že nezákonné trestné stíhanie spôsobilo žalobcovi psychickú ujmu.

K námietkam žalovanej o nesprávnom vyhodnotení zhoršenia rodinných vzťahov žalobcu poukázal
na výpovede svedkov, z ktorých vyplynulo, že manželka žalobcu spolu s dcérou a rovnako aj syn
žalobcu opúšťali spoločnú domácnosť opakovane v rokoch 2018, 2019 a 2020. Zhoršenie rodinných
vzťahov nebolo spôsobené len opúšťaním spoločnej domácnosti, ale z výpovede syna žalobcu je
zrejmé, že manželka žalobcu mala pripravený aj návrh na rozvod, pretože chcela ochrániť svoje

deti. Tiež dcéra žalobcov chodila spávať do ich manželskej postele v obave o opätovné zadržanie
žalobcu. Z výpovede sestry žalobcu vyplynulo, že žalobca mal aj konflikty so súrodencami, ktoré vyústili
až do úplnej straty kontaktu s dvoma súrodencami. Rodinný život žalobcu bol negatívne ovplyvnený
aj tým, že rodina pri akomkoľvek stretnutí nerozprávala o bežných veciach spojených so životom,
ale riešili dookola len nezákonné trestné stíhanie, žalobca sa nemohol dostatočne venovať manželke

a deťom, keďže bol úplne pohltený trestným stíhaním a svojou obhajobou. Žalobcu mimoriadne trápilo,
že v dôsledku nezákonného trestného stíhania nemohol byť pre rodinu takým manželom a otcom,
akým chcel byť a akého by si zaslúžili. Pokiaľ sa týka podnikateľského života, žalobca poukázal na to,
že i keď v inom konaní uviedol, že situácia v jeho podnikaní sa stabilizovala v roku 2018, neznamená
to, že táto situácia sa nemohla opätovne zhoršiť v nasledujúcom období po začatí nezákonného

trestného stíhania. Po opätovnom obvinení žalobcu došlo znova k poklesu záujmu o jeho podnik Fatima
v Trenčíne, verejnosť znova nechcela byť s týmto podnikom spájaná a klienti rušili už dohodnuté akcie.
Pracovnýživotžalobcutrpelajvdôsledkunedostatkučasunarozvojďalšiehopodnikaniaavenovaniasa
podnikateľským aktivitám, keďže žalobca bol vyťažený svojou obranou v nezákonnom trestnom stíhaní.
Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaná v odvolaní namietala len nesprávne zistenie skutkového stavu

a neuviedla ako odvolací dôvod nesprávne právne posúdenie vecí, a preto pokiaľ tvrdila, že primeraným
zadosťučinením má byť len konštatovanie porušenia práva, nemohol by odvolaniu súd v tejto časti
vyhovieťspoukazomna§380ods.1CSP.Zuvedenýchdôvodovžalobcapovažovalodvolaniežalovanej
za nedôvodné.

17.Žalovanávpísomnomvyjadreníkodvolaniužalobcuuviedla,žesasodvolanímžalobcunestotožňuje
a zotrváva na svojom názore, že nemajetková ujma žalobcovi vznikla predovšetkým s trestnými
stíhaniami prebiehajúcimi pred rokom 2019, zotrvala na svojom odvolaní a dôvodoch odvolania.

18. Žalobca v následnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojej argumentácii v odvolaní

s tým, že žalovaná vo vyjadrení nepredložila žiadne tvrdenia, ktorými by vyvrátila jeho argumenty v
odvolaní.

19. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej
lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa, a že odvolania majú zákonom

predpísané náležitosti, preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP a zistil, že súd
prvejinštanciesariadilvyslovenýmprávnymnázoromodvolaciehosúdu, doplnildokazovaniepodľajeho
pokynov a na základe výsledkov doplneného dokazovania vo veci opätovne rozhodol. Odvolací súd po
preskúmanírozsudkuapostupusúduprvejinštanciedospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancieje
potrebné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a podľa § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie jeho správnosti dodáva:20. Ako už uviedol odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí v danej veci, predmetom
súdneho konania je nárok žalobcu na odškodnenie podľa zák. č. 514/2003 Z. z., keď žalobca sa podanou
žalobou domáhal zaplatenia skutočnej škody vzniknutej trovami obhajoby v trestnom konaní vo výške

3.107,- eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,- eur s prísl. Odvolací súd rozsudkom
zo dňa 21. augusta 2024 pod sp. zn. 11Co/25/2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
28. septembra 2023, č. k. 28C/43/2022 - 247 v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby o zaplatenie
škody vo výške 3.107,- eur titulom trov obhajoby a vo zvyšnej časti, týkajúcej sa náhrady nemajetkovej
ujmy, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací

súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že súd prvej inštancie správne nárok žalobcu posudzoval podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. a žalovaná je zodpovedná v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) za škodu vzniknutú
žalobcovi ako poškodenému v dôsledku nezákonného trestného stíhania žalobcu, keď nezákonným
rozhodnutím, ktorým začalo trestné stíhanie žalobcu, je uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva
PZ v Trenčíne, odbor kriminálnej polície, ČVS: KRP - 3/1 - VYS - TN - 2019 zo dňa 09.04.2019. Žalobca
preukázal splnenie podmienok na priznanie náhrady škody od štátu podľa vyššie uvedeného zákona,

keďže podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, ktorá bola zamietnutá a následne bolo trestné
stíhanie proti nemu zastavené uznesením Okresnej prokuratúry Dunajská Streda zo dňa 16.02.2021.
Zároveň preukázal, že žalovanú požiadal o odškodnenie jeho nároku, pričom žalovaná mu listom zo dňa
06.12.2021 oznámila, že jeho nárok neuspokojí ani čiastočne. Odvolací súd sa v rozhodnutí zaoberal
i odvolacím dôvodomžalobcu (totožným s dôvodom uvedeným v odvolaní proti napadnutému rozsudku),

že súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu príliš formalisticky, keď za začatie trestného stíhania
z nezákonnosti ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok, považoval uznesenie vyšetrovateľa o začatí
trestného stíhania zo dňa 09.04.2019 a nie predchádzajúce uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa
15.05.2018, ktoré bolo po podaní sťažnosti žalobcu zrušené pre jeho nezákonnosť. Odvolací súd dospel
k záveru, na ktorom v plnom rozsahu zotrváva, že súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu v súlade

so zák. č. 514/5003 Z. z. a s jeho účelom a správne za rozhodujúce pre nárok na odškodnenie žalobcu
považoval rozhodnutie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Trenčíne zo dňa 09.04.2019, ktorým
bolo začaté trestné stíhanie žalobcu vo veci, keď trestné stíhanie bolo následne zastavené uznesením
Okresnej prokuratúry Dunajská Streda zo dňa 16.02.2021. Žalobca sám v podanej žalobe uviedol,
že žalobou si uplatňuje škodu spôsobenú výlučne 2/ uznesením o vznesení obvinenia (str. 8 bod 29.

žaloby), teda uznesením zo dňa 09.04.2019. Pokiaľ mu vznikla škoda i uznesením o vznesení obvinenia
zo dňa 15.05.2018, ktoré bolo tiež zrušené pre jeho nezákonnosť v inom konaní, mal žalobca právo
domáhať sa náhrady škody voči štátu i na základe tohto nezákonného rozhodnutia.

21. Odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zároveň dospel k zhodnému právnemu

záveru ako súd prvej inštancie, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej ujmy, čo vyplývalo najmä z jeho
výsluchuakopoškodenejosobya nepreskúmateľnábolalenpriznanávýškanemajetkovejujmy,keďsúd
prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, čím porušil
právo účastníkov na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Predmetomkonanianasúdeprvejinštancietakostalaužlennáhradanemajetkovejujmyastýmspojené
rozhodnutie o trovách konania.

22. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní doplnil dokazovanie výsluchom svedkov - sestry žalobcu,
jeho manželky a detí, výsluchom C. B. E. F., tiež opätovným výsluchom žalobcu a oboznámením

sa s ďalšími lekárskymi správami o zdravotnom stave žalobcu a na základe doplneného dokazovania
opätovne posúdil negatívne zásahy do osobného, rodinného, spoločenského a profesijného života
žalobcu, vyvolané nezákonným trestným stíhaním od 09.04.2019 do 16.02.2021. Zároveň sa súd prvej
inštancie oboznámil i so spismi tamojšieho súdu v iných veciach, v ktorých sa žalobca tiež domáha
odškodnenia od štátu z dôvodu vznesenia viacerých iných obvinení, keď bol nezákonne trestne stíhaný

už od roku 2000 a poukázal tiež na judikatúru súdov v obdobných veciach.

23. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, keď na základe doplneného
dokazovania vyslovil, že žalobca preukázal dopad trestného stíhania na jeho osobný, rodinný i pracovný
život. Z výpovede žalobcu bolo jednoznačne preukázané, že začatie ďalšieho trestného stíhania ho

vystavilo nadmernému stresu, emocionálnej záťaži, strachu o obmedzenie jeho osobnej slobody,
čo malo negatívny dopad nielen na jeho zdravotný stav v podobe opätovného zhoršenia zdravotného
stavu, ale tiež malo negatívny dopad na jeho súkromný a rodinný život vo vzťahoch k manželke, deťom
a súrodencom, čo potvrdili rodinní príslušníci žalobcu vo svojich výpovediach. Spoločenský život žalobcua jeho najbližšej rodiny prestal prakticky existovať, v dôsledku celoštátnej medializácie jeho trestného
stíhania bol blízkym okolím, ale i širokou verejnosťou negatívne vnímaný a čelil nepríjemnej pozornosti
nielen on, ale i celá jeho rodina. Opakované trestné stíhanie žalobcu sa v dôsledku medializácie jeho

osoby muselo odzrkadliť i v pracovnom živote žalobcu, keď medializované informácie sa šírili aj v
podnikateľskej sfére a sťažovali podnikanie žalobcu.

24. Súd prvej inštancie správne pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal nielen zo zákonom
stanovených kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., ale prihliadol tiež na druh

a závažnosť trestného činu, pre ktoré bolo trestné stíhanie vedené, zohľadnil hrozbu a potencionálny
rozsah trestného postihu, okolnosti, ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia, dĺžku
konania a dôvod zastavenia trestného stíhania. Správne tiež prihliadol na to, že v danom prípade sa
voči žalobcovi neviedlo len jedno trestné stíhanie a že žalobca si na súde uplatňuje aj v iných konaniach
náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Sám žalobca už v podanej žalobe uviedol, že bol trestne stíhaný
aj v ďalších obdobných trestných veciach, týkajúcich sa poukazovania na korupčnú činnosť viacerých

osôb, a to už od roku 2015. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pri určení
výšky nemajetkovej ujmy je zo potrebné zohľadniť i negatívne dopady viacerých nezákonných trestných
konaní vedených proti žalobcovi, ktoré sú v konečnom dôsledku uzavreté ako nezákonné, ktoré sa
časovo prelínali s obdobím nezákonného stíhania v danej veci. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu SR zo dňa 29. júna 2021, č. k. I. ÚS 273/2021, v ktorom Ústavný súd dospel k záveru,

že je potrebné so zreteľom na okolnosti toho-ktorého prípadu zohľadniť v rámci rozhodovania o rozsahu
(výške) náhrady nemajetkovej ujmy i predchádzajúce právoplatné odsúdenie dotknutej osoby.

25. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti priznanej výšky nemajetkovej ujmy náležite odôvodnil,
pričom vychádzal zo zisteného skutkového stavu a zohľadnil okolnosti daného prípadu. Pokiaľ obe

strany poukazovali na iné rozhodnutia súdov v obdobných veciach, odvolací súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 111/2023 zo dňa 27.06.2024, v ktorom dovolací súd vyslovil
názor, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania
väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť

nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej
praxe súdov a iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva.

26. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite vyporiadal s námietkami strán sporu v konaní
a svoju úvahu o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy logicky odôvodnil. Jeho rozhodnutie

napadol odvolaním žalobca z dôvodu uvedeného v ustanovení § 365 ods. 1 písm. h) CSP a žalovaný
z dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

27. Podstata odvolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

28. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

29. Žalovaná nesprávne zistený skutkový stav v prejednávanej veci videla v právnom závere súdu prvej
inštancie, že nezákonné trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný, rodinný a pracovný život
žalobcu a pre odškodnenie následkov nie je postačujúce len konštatovanie nezákonnosti trestného

stíhania, ale pre spravodlivé odškodnenie žalobcu je potrebné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peňažnom plnení. Odvolací súd sa s právnym názorom žalovanej, že pre odškodnenie žalobcu je
postačujúce konštatovanie nezákonnosti trestného stíhania a následky, ktoré žalobca preukazoval
v konaní, nie sú v príčinnej súvislosti s predmetným trestným stíhaním, nestotožnil, nakoľko nezákonnétrestné stíhanie žalobcu trvalo pomerne dlhú dobu (takmer dva roky), počas ktorej bol žalobca vystavený
nadmernému stresu a psychickej záťaži, čo sa prejavilo najmä v jeho osobnom a rodinnom živote
a na zdraví. Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, vzťahov

v rodine a tiež v podnikaní došlo už v súvislosti s predchádzajúcimi trestnými stíhaniami, odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že každé začaté trestné stíhanie ovplyvňuje život človeka o negatívnu
skúsenosť, a pokiaľ je takýchto životných skúseností viac neznamená to, že človek sa už nimi nebude
zaoberať a nebudú na neho pôsobiť, práve naopak takáto negatívna, opakujúca sa životná skúsenosť
stále viac a viac každého jedinca ubíja a ovplyvňuje jeho život vo všetkých oblastiach. Žalobca

v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal negatívne dopady trestného stíhania na jeho život,
prektoréprimeranýmaspravodlivýmzadosťučinenímniejepostačujúcelenkonštatovanienezákonnosti
trestného stíhania. Odvolanie žalovanej z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

30. Žalobca v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie videl v tom, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil dopad nezákonného trestného stíhania na súkromný a podnikateľský život

žalobcu, v dôsledku čoho priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v rozsahu 5.000,- eur s prísl. je
neprimeraná a nízka v porovnaní s inými rozhodnutiami súdov. Poukázal pritom na rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave vo veciach pod sp. zn. 6Co 392/2007 a sp. zn. 5Co 27/2020, v ktorých
konaniach bola poškodeným za uverejnený nepravdivý článok priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 33.193,92 eur a 16. 596,95 eur, čo sú podstatne vyššie sumy, ako bola jemu priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, ktoré trvalo takmer 3 roky a bolo široko
medializované. Odvolací súd sa nestotožnil ani s dôvodmi odvolania žalobcu, nakoľko súd prvej
inštanciedôslednezisťovalnásledkynezákonnéhotrestnéhostíhanianaživotžalobcuazohľadnilvšetky
podstatné skutočnosti rozhodujúce pre určenie primeranej a spravodlivej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy. Žalobca si musí uvedomiť, že každý prípad odškodnenia náhrady nemajetkovej ujmy je jedinečný

a nedá sa mechanicky porovnávať s iným prípadom. Určenie výšky nemajetkovej ujmy je vždy závislé
(popri zákonných predpokladoch na jej priznanie a ustálenej súdnej praxe) od výsledku posúdenia
individuálnych a jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci a je na úvahe súdu,
ktorý vec prejednáva a rozhoduje, v akej výške prizná nemajetkovú ujmu v konkrétnej veci. Rozhodnutie
súdu musí byť vždy náležite odôvodnené a nesmie vykazovať znaky svojvoľnosti. Súd prvej inštancie

v prejednávanej veci posúdil skutkové okolnosti ktoré mali negatívny dopad na život žalobcu, svoje
rozhodnutie náležite odôvodnil a to s poukazom na súdnu prax a tiež na ďalšie súdne rozhodnutia
týkajúce sa žalobcu v obdobných právnych veciach. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej
inštancie, že suma 5.000,- eur, ako náhrada nemajetkovej ujmy, je v prejednávanej veci postačujúca
a primeraná na odškodnenie nezákonného trestného stíhania žalobcu a jeho následkov na život

žalobcu,nevybočujezrozsahuvšeobecnéhospravodlivéhouváženia.Odvolacísúdpoukazujetiežnato,
ženaživotžalobcuvrozhodnomobdobímalipodstatneväčšívplyv,akonezákonnétrestnéstíhaniektoré
je predmetom tohto konania, ďalšie skutočnosti, ako napr. jeho právoplatné odsúdenie či väzba, ktoré
predchádzali tomuto trestnému stíhaniu, za ktoré sa odškodnenia domáha v iných súdnych konaniach.

31. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keď odvolací súd nezistil naplnenie odvolacích dôvodov
zo strany žalobcu ani zo strany žalovanej a súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania,
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

32.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1vspojenís§

255 ods. 2 CSP tak, že účastníkom nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože obe
strany mali v konaní čiastočný úspech, a to v rozsahu podaného odvolania druhou stranou.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivituc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).