Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/92/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5625010426
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5625010426.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov JUDr.
VladimíraSučikaaJUDr.MonikyLiptákovej,prejednalnaverejnomzasadnutíkonanomdňa4.decembra
2025 odvolanie obžalovaného A. A. podané proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn.
3T/38/2025 zo dňa 22.9.2025. a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. A. zamieta, pretože nie je nedôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 3T/38/2025 zo dňa 22.9.2025 bol obžalovaný
A. A. uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.
s použitím § 138 písm. a) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

dňa 27. 2. 2025 sa v čase približne o 16.00 hod. nachádzal na parkovisku pred bytovým domom na

adrese B. XXXX/X, C. D., kde sa po predchádzajúcom verbálnom konflikte viackrát vyhrážal zabitím
D. E. takým spôsobom, že išiel s bližšie nešpecifikovaným nožom v ruke k nemu so slovami: „Nejeb
ma tu, lebo ťa zabijem, ja nemám nikoho a nemám čo stratiť!“ a následne po chvíľkovom upokojení
situácie, kedy si poškodený išiel sadnúť do svojho vozidla, pristúpil k nemu a cez otvorené okno na
vozidle ho dvakrát bodol do oblasti pravej ruky a hrudníka so slovami: „Nejeb ma tu ty kokot, zabijem ťa
tu!“, pričom prvýkrát ho bodol v oblasti ruky a nespôsobil mu žiadne zranenia, došlo len k poškodeniu

odevu a druhým bodnutím do oblasti prednej steny hrudníka mu spôsobil plytkú reznú ranu cca 2,5
cm pektorálne vpravo, do podkožia cca 0,5 cm a po upozornení poškodeného, že ho pichol, prestal s
útokom, pričom tieto zranenia si u poškodeného nevyžiadali obmedzenie obvyklého spôsobu života.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný A. A. podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona s použitím
§ 38 ods. 2 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov. Podľa § 48

ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. A. písomne prostredníctvom obhajcu podaním
doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 6.10.2025 s tým, že jeho odvolanie smeruje
proti výroku o vine a výroku o treste, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Svoje

odvolanie následne zdôvodnil podaním doručeným okresnému súdu dňa 16.10.2025 a to s poukazom
na nasledovné:

Na základe rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 22.9.2025, sp. zn. 3T/38/2025 súd
uznal obžalovaného za vinného, že sa mal poškodenému vyhrážať zabitím takým spôsobom, že k
nemu mal pristúpiť so slovami: „Nejeb ma tu, alebo ťa zabijem, ja nemám nikoho a nemám čo stratiť!“

a následne „Nejeb ma tu ty kokot, za zabijem ťa tu!“. Uvedené verbálne prejavy súd opisuje ako prejavy,
ktorými sa mal poškodenému nebezpečne vyhrážať a tým naplniť skutkovú podstatu trestného činunebezpečného vyhrážania podľa ust. § 360 Trestného zákona. Súd však úplne opomenul, že počas
celého konania nebolo vyslovenie týchto slov preukázané. Poškodený takéto slovné prejavy uvádza len
vo svojej výpovedi zo dňa 4.3.2025, pričom následne vo výpovedi zo dňa 27.5.2025 žiadne takéto údajné

prejavy neuviedol. Taktiež ani na hlavnom pojednávaní dňa 18.8.2025 poškodený takéto slovné prejavy
neuvádza, keď podľa vyjadrenia poškodeného mal k nemu obžalovaný pristúpiť so slovami, že „ho tam
rozjebem, že ho nemám jebať“. Pri tomto výsluchu na hlavnom pojednávaní dokonca poškodený D. E.
ani neuvádzal, že by sa mu mal obžalovaný vôbec vyhrážať. Vyhrážanie voči poškodenému tak nie je
vôbec preukázané a vyplýva len z jediného výsluchu poškodeného vykonaného dňa 4.3.2025, pričom

následne poškodený opisuje iné slová, ktoré nevzbudzujú obavu o život a pri výsluchu na hlavnom
pojednávaní dňa 18.8.2025 dokonca ani neuvádza, že by sa mu mal nebezpečne vyhrážať. Súčasne
svedok D. E. pri svojom výsluchu dňa 4.3.2025 uvádza, že mal poškodenému adresovať slová, že nemá
čo stratiť, nemá nikoho, že ho zareže. Súd tak vo výroku uznania viny uvádza verbálne vyjadrenia,
ktoré nie sú ničím podložené a ktoré popísal samotný poškodený len jedenkrát, pričom následne
pri svojich výsluchoch sa nezmieňuje, že by mu mali byť takéto slová adresované a pri samotnom

výsluchu na hlavnom pojednávaní uvádza úplne iné slovné vyjadrenia, ako uvádzal pri výsluchu dňa
4.3.2025, z ktorého súd odôvodňuje vyslovenie viny a popis skutku, respektíve vôbec neuvádza, že
by sa mu mal vyhrážať. Taktiež s poukazom na výpoveď svedka D. E. nie je zrejmé, akými slovami
sa mal poškodenému vyhrážať, keď raz poškodený uvádza slová: „nejeb ma tu, lebo ťa zabijem, ja
nemám nikoho a nemám čo stratiť“ a následne „nejeb ma tu ty kokot, zabijem ťa tu“, potom uvádza,

že ho obžalovaný atakoval s tým, že ho rozjebe, teda žiadne vyhrážanie smerom k zabitiu už nie je
opisované a taktiež ani svedok D. E. neuvádza rovnaké slová ako samotný poškodený. Súd ho tak
odsúdil za prejav slov, ktorý nie je preukázaný a ktorý odporuje následným vyjadreniam poškodeného,
ako aj výpovedi svedka D. E.. Súd súčasne vo výroku rozsudku, kde popisuje samotný skutok, na
základe ktorého uznáva vinným obžalovaného, uvádza, že sa poškodenému D. E. vyhrážal, pričom

následne po chvíľkovom upokojení situácie, kedy si poškodený išiel sadnúť do svojho vozidla, pristúpil
k nemu a cez otvorené okno na vozidle ho 2 krát bodol. Podstatným je uvedenie, že poškodený si
išiel sadnúť do svojho vozidla. Samotný poškodený D. E., svedok D. E., ako aj svedkovia F. B. a E. G.
však uvádzajú, že poškodený D. E. sedel v aute celý čas, t. j. aj keď k nemu mal obžalovaný pristúpiť
po prvýkrát. Poškodený nevystúpil z vozidla a nešiel si následne sadnúť tak, ako tvrdí súd v opise

skutku, za ktorý ho uznal vinným. Pokiaľ súd jeho vinu odvodzuje zo skutkovej vety, potom táto má byť
uvedená presne, zhodne s preukázaným dejom a je neprípustné, aby v tejto bol uvedené to, čo ani
poškodený, ako ani iná osoba neuviedli, t. j., že poškodený si mal sadnúť do svojho vozidla, nakoľko v
tomto podľa samotného poškodeného celý čas sedel. Obžalovaný poukazuje na rozpory vo výpovediach
poškodeného, ako aj svedka D. E., ktoré podľa jeho názoru neboli súdom odstránené. Pokiaľ dve

rozdielne osoby boli ako jediné objektívne v danom čase na mieste spáchania trestného činu a súd práve
z ich výpovedí odvodzuje spáchanie trestného činu, potom by tieto osoby mali zhodne vypovedať aj k
širším okolnostiam skutku. Z uvedeného však vyplýva, že tieto osoby rozdielne opisujú slová, ktoré mal
adresovať poškodenému a taktiež rozdielne opisujú priebeh ďalšieho deja spočívajúceho v oboznámení
o spôsobených poraneniach. V rámci jednotlivých výpovedí si v podstatnej časti nekorešponduje ani

výpoveď poškodeného s osobou, ktorá údajne sedela vo vozidle pri poškodenom v čase, keď malo dôjsť
k spáchaniu skutku, a to s osobou D. E.. Za zvlášť podstatnú považuje aj skutočnosť, že zo zápisnice
z hlavného pojednávania zo dňa 18.8.2025, ako aj zo dňa 3.9.2025 vyplýva, že pri každom svedkovi,
ktorého výpoveď bola vykonaná na hlavnom pojednávaní, konajúci súd uviedol, že svedok vypovedal
zhodne ako v prípravnom konaní. Len pri výpovedi poškodeného D. E. túto zhodnosť neuvádza, nakoľko

zo strany poškodeného došlo k výpovedi, ktorá sa s predchádzajúcimi výpoveďami vôbec nezhoduje.
Poškodený však vypovedal zakaždým vo svojich výpovediach odlišne. Z uvedeného je zrejmá zjavná
nedôveryhodnosť všetkých výpovedí poškodeného D. E., keď všetky výpovede sú nekonzistentné,
neuvádzajú totožný opis deja, rovnako tak vedľajšie okolnosti údajného skutku sú popisované rozdielne
a výpoveď poškodeného pôsobí chaoticky. Súčasne vo svojich jednotlivých výpovediach poškodený

D. E. zakaždým uvádzal nový opis okolností, ako aj podstatných skutočností. Tieto znaky účelovosti
u poškodeného a jeho vyjadrenia len preukazujú stupňujúcu sa nedôveryhodnosť poškodeného D.
E.. Nedôveryhodnosť vyjadrení poškodeného zdôrazňuje aj zatajovanie toho, že poškodený mal na
obžalovaného popri airsoftovej zbrani zaútočiť aj s krompáčom ruke. Z fotodokumentácie nachádzajúcej
sa v spise, kde je odfotená airsoftová zbraň v kufri motorového vozidla poškodeného D. E., je pod

touto zbraňou odfotený aj predmetný krompáč. Taktiež v rámci konania vypovedali aj ďalšie osoby
svedkov, a to E. G., F. B. a A. D.. Práve ich výpovede sú na rozdiel od výpovede poškodeného
D. E. a svedka D. E. jednotné. Korešpondujú si v podstatných okolnostiach, nie sú dané žiadne
pochybnosti o ich vierohodnosti a celý priebeh skutku popisujú nezávisle od seba v úplnej zhode.A. D. dokonca pri každom svojom výsluchu zhodne uviedla, že videla a vnímala šarvátku medzi
obžalovaným a poškodeným, avšak k fyzickému kontaktu nedošlo. F. B. podrobne a zhodne v každej
výpovedi popisuje priebeh celého stretnutia s poškodeným D. E., dokonca uvádza, že to poškodený

bol agresívny a útočný. Taktiež svedok jednoznačne tvrdí, že k žiadnemu nebezpečnému vyhrážaniu
zo strany obžalovaného nedošlo a nedošlo ani k použitiu noža voči poškodenému. Tvrdenia svedkyne
A. D., svedka F. B., ako aj svedka E. G. o priebehu stretnutia obžalovaného s poškodeným D. E. o
tom, akým spôsobom malo dôjsť k výmene názorov, a že medzi nimi nedošlo k fyzickému kontaktu sa
zhodujú vo všetkých výpovediach uvedených osôb, dokonca sa zhodujú v tom, že voči poškodenému

sa nedopustil vyhrážania, a že voči tomuto nepoužil žiadnu zbraň. Samotný F. B. uviedol, že bol celý
čas von z motorového vozidla a nachádzal sa v blízkosti obžalovaného, dokonca uvádzal zhodne s
predchádzajúcimi výpoveďami aj opis konverzácie medzi ním a poškodeným, ktorú celú počul a vnímal.
Súd však v odôvodnení rozsudku týchto svedkov a ich vyjadrenia odsúva a úplne prehliada ich tvrdenia.
Súd sa nedostatočným spôsobom zaoberal jednotlivými výpoveďami poškodeného D. E., nedostatočne
porovnal jednotlivé tvrdenia poškodeného štádiách trestného konania a nevzhliadol rozpory, ktoré

vo výpovediach poškodeného sú. Na podklade toho nie je možné jednoznačne uzavrieť, že sa mal
poškodenému nebezpečne vyhrážať a tým naplniť skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného
vyhrážania podľa ust. § 360 Trestného zákona. V ďalšej časti odvolania obžalovaný namietal závery
znaleckého posudku a znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia
D. D. H., ktorý sa pri výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 3.9.2025 jednoznačne vyjadril, že šraubovák

možno, vzhľadom na jeho ostrosť, považovať za predmet, ktorým sa dá spôsobiť takéto zranenie,
vzhľadom na intenzitu a silu útoku. Súd však na uvedené vôbec nereflektuje a je teda daná možnosť,
že zranenie, ktoré malo byť spôsobené poškodenému D. E., mohlo byť spôsobené šraubovákom, ktorý
poškodený držal v ruke, a že na tento mohol spadnúť a poraniť sa, pričom takéto spôsobenie zranenia
znalec vôbec nevylúčil, dokonca pripustil ako jednu z možností jeho vzniku uvedeným spôsobom. Ani

jeden zo svedkov - E. G., A. D., F. B. nevidel v ruke obžalovaného žiadny nôž, dokonca ani nepočuli, že
by sa mal poškodenému vyhrážať. Uvedené tvrdia len poškodený a svedok D. E.. Obžalovaný poukazuje
na to, že na vozidlách boli otvorené okná, a teda svedok E. G. musel počuť, čo sa odohráva medzi ním a
poškodeným D. E.. Rovnako tak poškodený, ako aj svedkovia uvádzali, že mal na poškodeného kričať.
Ak teda mal kričať, každý zo svedkov musel počuť slová, ktoré poškodenému kričí. Ak svedkyňa A. D. na

vzdialenosť50až70metrovodmiestačinupočulakrik,potomsvedokE.G.,akoajF.B.,ktoríbolivtesnej
blízkosti obžalovaného, museli zreteľne počuť slová, ktoré vyslovil. Taktiež zo správania poškodeného
D. E. nevyplýva, a tento sa tak ani nikdy nevyjadril, že by údajné konanie obžalovaného vzbudilo u
neho dôvodnú obavu, ako to predpokladá ustanovenie § 360 ods. 1 Trestného zákona. Je zjavné, že
poškodený sa správal agresívne, dokonca sebavedomo, keď aj po spáchaní údajného skutku išiel oproti

obžalovanému a bez akýchkoľvek obáv sa dobrovoľne zdržiaval v jeho blízkosti. Taktiež obžalovaný
poukazuje na rozpornosť tvrdení poškodeného v tom, ako vnímal závažnosť poranení, ktoré mal utrpieť
poúdajnomútokuobžalovaného.PokiaľsúdpoukazujeajnaznaleckédokazovanievykonanéB.I.J.,B.,
znalcom z odboru psychológia, klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, poradenská
psychológia, psychológia sexuality a týmto odôvodňuje motív jeho konania, potom sa s takýmto záverom

nestotožňuje. Má za to, že znaleckým dokazovaním nebol žiadny motív preukázaný a rovnako ani žiadny
motív na spáchanie skutku nemal. Zároveň znalec aj uviedol, že nie je primárne agresívny, z čoho je
možné predpokladať, že vie ovládať svoje konanie a svoje reakcie a vôbec nemusel reagovať tak, ako to
tvrdí poškodený. Vzhľadom na uvedené má za to, že sú tu dané dôvodné pochybnosti o spáchaní skutku
a o naplnení znakov trestného činu nebezpečného vyhrážania. Rovnako nebolo žiadnym spôsobom bez

dôvodných pochybností preukázané, že sa mal dopustiť skutku závažnejším spôsobom konania, a teda
spoužitímzbrane.Podťarchoudôkazovanepreukázanéhodopusteniasatrestnéhočinunebezpečného
vyhrážania,rovnakotaknepreukázanéhokonaniazávažnejšímspôsobom,maloužvprípravnomkonaní
dôjsť k postúpeniu veci podľa ustanovenia § 214 Trestného poriadku, nakoľko výsledky vyšetrovania
preukazovali, že nešlo o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Okrem toho sú tu

zjavnepochybnostiotom,žekskutkuskutočnedošlo,pričomtátoskutočnosťniejepreukázanážiadnym
hodnoverným dôkazom, práve naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že voči obžalovanému
nemožno jednoznačne bez dôvodných pochybností uzavrieť, že by mal spáchať skutok, za ktorý ho
súd v zmysle rozsudku uznal vinným, teda mal aplikovať zásadu „in dubio pro reo“. Preto navrhuje,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 22.9.2025, sp.

zn. 3T/38/2025 a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie vo veci z dôvodov uvedených
v ustanovení § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., resp., aby odvolací súd podľa § 320 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku vec postúpil, keďže tak mal urobiť už súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 280
ods. 2 Trestného poriadku.K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor podaním zo dňa 23.10.2025 doručeným
okresnému súdu dňa 23.10.2025 tak, že obžalovaný A. A. v odvolaní v podstate opakuje procesnú

obranu, ktorú využíva od začiatku trestného konania voči jeho osobe. Táto obrana je založená na inom
hodnotení dôkazov a skutkového stavu veci, pričom ide o subjektívne a selektívne hodnotenie dôkazov.
Prokurátor má za to, že vina obžalovaného bola preukázaná jednak výpoveďou poškodeného, ktorý
od začiatku popisuje konanie obžalovaného z obsahového hľadiska zhodne, aj keď z hľadiska lexiky
môžu byť v jeho výpovediach rozdiely, čo však ale výpoveď žiadneho svedka nediskvalifikuje, práve

naopak, robí to výpoveď autentickou, nenaučenou. Výpoveď poškodeného je v podstatných skutkových
okolnostiach podporovaná výpoveďou svedka E. a pokiaľ sú medzi jeho výpoveďou a výpoveďou
poškodeného v nepodstatných otázkach rozdiely, opäť to len svedčí o autentickosti výpovede aj z
hľadiska použitej lexiky, ktorá u každého človeka je jednoducho iná. Popri tom existujú aj iné objektívne
dôkazy, ktorými je znalecký posudok D. H. a jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní, fotodokumentácia
zranení, lekárske správy, ktoré plne korešpondujú a podporujú výpovede poškodeného E. a svedka

E.. Neobstoja úvahy o vymyslení si skutku v úmysle uškodiť obžalovanému prihodením jeho trestného
stíhania. Tomuto nenasvedčujú absolútne žiadne okolnosti, nič relevantné v tomto smere neuviedol ani
obžalovaný, ktorý sa snažil na hlavnom pojednávaní uvažovať nad tým, že zranenia si mohol spôsobiť
samotný poškodený, čomu nesvedčí žiadny dôkaz, ani len v rovine indície. Bodnúť sám seba ostrým
predmetom cez oblečenie do hrudníka je jednoducho taký extrémny čin, ktorý si vyžaduje mimoriadne

duševné pohnutie, urobiť niečo podobné na svojom vlastnom tele. Pokiaľ sa obžalovaný odvoláva na
výpoveďsvedkaE.tentonebolpriamoprítomnývcentredianiažalovanéhoskutkuataktiežpoukazujepri
hodnotení jeho dôveryhodnosti na jeho blízky vzťah k obžalovanému, ktorý sa prejavuje do takej miery,
že ho prišiel v rozhodovania o jeho vzatí do väzby podporiť do budovy súdu v Ružomberku. Pri hodnotení
tohto dôkazu je nevyhnutné brať do úvahy aj túto podstatnú okolnosť. Celý skutkový dej navyše zapadá

do mentálneho nastavenia obžalovaného, ku ktorému sa vyjadril znalec z odboru psychológie B. I. J.,
B. vo svojom znaleckom posudku, na ktorý súd vo svojom rozhodnutí správne poukázal. Prokurátor tak
rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za zákonné, dôvodné a spravodlivé a navrhol, aby odvolací
súd odvolanie obžalovaného A. A. zamietol.

Obžalovaný A. A. prostredníctvom obhajcu písomne reagoval na vyjadrenie prokurátora k jeho odvolaniu
tak, že sa nestotožňuje s tvrdeniami prokurátora v tomto vyjadrení a má zato, že jeho nevina je
preukázaná práve zhodnými výpoveďami obžalovaného, svedka F. B., E. G. a A. D., ktoré nie sú v
ničom rozporné. Naopak, vinu súd aj prokuratúra preukazuje a odôvodňuje rozpornými výpoveďami
a úplne odsúva výpovede iných osôb, ktoré nie sú ničím rozporné. Napríklad poukazuje na to, že

svedkovia F. B. a E. G. zhodne uvádzajú, že poškodený D. E. na obžalovaného vytiahol krompáč, pričom
takéto vyjadrenie opakovane použil aj samotný poškodený D. E., ako aj svedok D. E.. Má za to, že
poškodený D. E. a svedok D. E. zavádzajú a zrejme cielene neuvádzajú pravdivý opis skutočností,
a preto aj ich výpovede nemôžu byť podkladom odôvodňujúcim vyslovenie jeho viny. Vzhľadom na
uvedené má za to, že podané odvolanie je plne dôvodné, pričom rozpory v dôkazoch podľa súdu a

prokuratúry odôvodňujúce jeho vinu sú tak zásadné, že tieto nemožno prehliadať a súčasne vytvárajú
také pochybnosti, že nie je bez dôvodných pochybností možné vysloviť jeho vinu za žalovaný trestný čin.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného sa pred odvolacím krajským súdom konalo za prítomnosti
obžalovaného, jeho obhajcu a prokurátorky. Prokurátorka v rámci konečného návrhu uviedla, že

rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za zákonné a správne s tým, že prvostupňový súd
sa dôsledne vysporiadal s obhajobnými námietkami obžalovaného, a preto navrhla odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu odkázal v
podrobnostiach na odôvodnenie odvolania týkajúce sa jeho nepreskúmateľnosti a nedostatočného
odôvodnenia a žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš

z 22.9.2025, sp. zn. 3T/38/2025 a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie vo veci z dôvodov
uvedených v ust. § 321 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, resp. aby odvolací súd podľa § 320
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vec postúpil, keďže tak mal urobiť už súd prvého stupňa podľa §
280 ods. 2 Trestného poriadku. Obžalovaný aj na konanom verejnom zasadnutí zotrval na podanom
odvolaní, ako aj na jeho dôvodoch a navrhol, aby súd jeho odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie (odvolanie
obžalovaného smerovalo tak proti výroku o vine, ako aj proti výroku o treste, ako aj konaniu, ktorérozsudku predchádzalo), ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal
aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané obžalovaným A. A. bolo podané oprávnenou osobou,

proti výrokom rozhodnutia, proti ktorým je prípustné, v zákonom stanovenej lehote, avšak odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu (prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona

s použitím § 138 písm. a) Trestného zákona) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom
sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré
by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak na právo obžalovaného na
obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú
správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom
na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne podrobne rozvedené dôvody

rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle
§ 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky

odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku

podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného A. A. a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny
a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že
toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. A. v rozsahu,

v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate
súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný A. A. založil odvolanie
na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho
námietkami, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na

odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si

osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné
správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si
nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho
úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto

postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. A. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa

v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutieo odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A.
A. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využil všetky svoje práva
zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal
a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj
k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. A., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému

skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané
a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. A. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací
súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu
obžalovanej, a na ktoré v konkrétnostiach podrobne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu

vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku
a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. A. spáchal žalovaný skutok prečinu nebezpečného vyhrážania.
Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný
záver o tom, že obžalovaný A. A. spáchal žalovaný skutok prečinu nebezpečného vyhrážania v zmysle
podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru. Aj keď obžalovaný v priebehu celého trestného

konania spáchanie trestného činu nebezpečného vyhrážania tak, ako bola na neho podaná obžaloba
a ako bol následne po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní uznaný vinným súdom prvého
stupňa, popiera, ohľadne preukázania viny obžalovaného aj krajský súd v podrobnostiach odkazuje na
viaceré dôkazy, ktoré obžalovaného bez akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania
žalovaného trestného činu a na ktoré v podrobnostiach poukázal a správne tieto vyhodnotil okresný súd

tak jednotlivo, ako aj v súhrne a vo vzájomných súvislostiach, postupujúc dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., na str. 18 až 26 odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ktorou argumentáciou sa odvolací
krajský súd stotožňuje. Nakoľko rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu tvoria jednotu,
krajský súd na tomto mieste považuje za nadbytočné opakovať správnu argumentáciu súdu prvého
stupňa obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozsudku, pri existencii podrobne a erudovane učineného

hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa a na tomto mieste na túto v podrobnostiach odkazuje.

Obžalovaný A. A. v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob hodnotenia dôkazov okresným
súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy hodnotí podľa jeho
predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci zdôvodnenia odvolania (a to

v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov tak, ako je táto zakotvená
v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak, súd prvého stupňa vykonané dôkazy hodnotil
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym skutkovým
zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Hodnotiac dôvody odvolania
obžalovaného, v tomto smere možno dospieť k záveru, že obžalovaný dáva do popredia skutočnosti,

ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho vine, skutočnosti zistené na základe
vykonaného dokazovania hodnotí izolovane a nie v súhrne aj s ostatnými zistenými skutočnosťami
a na druhej strane znižuje význam dôkazov a zistených skutočností, ktoré ho usvedčujú zo spáchania
žalovanej trestnej činnosti. Krajský súd obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý onsám vyhodnotí za vhodný pre účely jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným
prezentované hodnotenie dôkazov však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2
ods.12Tr.por.Uvádzanézákonnéustanovenieukladásúdupovinnosťdôkazyhodnotiťnielenjednotlivo,

ale aj v ich súhrne, zohľadniac všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia
dôkazov postupoval okresný súd, čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Celkovo
odôvodnenie rozsudku okresný súd učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Obžalovaný A. A. spáchanie žalovaného skutku popiera aj v rámci odvolacieho konania, pričom svoju

obhajobu primárne založil na spochybnení vierohodnosti výpovedí svedka poškodeného D. E. a svedka
D. E., ktoré mali byť súdom nedostatočne vyhodnotené v kontexte výpovedí obžalovaného a svedkov
B., G. a D., pretože tieto podľa obžalovaného jednoznačne potvrdzujú jeho verziu skutku. Výpoveď
obžalovaného, v ktorej obžalovaný A. A. odmieta vinu, hoci nepopiera konflikt medzi ním a poškodeným
(s tým, že za útočníka označil poškodeného) a prednáša svoju verziu priebehu skutku, krajský súd
hodnotí ako nehodnovernú nielen vzhľadom na ďalšie vykonané dôkazy, ktoré obžalovaného bez

akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčujú zo spáchania žalovaného skutku, ale súčasne aj s
prihliadnutím na správanie samotného obžalovaného v priebehu vedeného trestného konania, čomu
nasvedčuje napríklad aj podozrenie z ovplyvňovania svedka E. obžalovaným po skutku. Obžalovaný
je zo spáchania skutku usvedčovaný predovšetkým výpoveďou svedka poškodeného D. E., ktorý v
rámci svojich výpovedí popísal priebeh skutku, vrátane konania obžalovaného, ako aj okolností, za

ktorých k tomuto došlo a to v súlade s tým, ako bol obžalovaný uznaný vinným napadnutým rozsudkom
okresného súdu. Výpoveď svedka poškodeného nie je jediným usvedčujúcim dôkazom, ale podporuje
ju aj výpoveď svedka D. E. a ďalšie dôkazy (napr. znalecký posudok, lekárske správy, vecné dôkazy
atď.), tak ako na tieto v podrobnostiach poukázal súd prvého stupňa. Pokiaľ ide o obžalovaným
namietané rozpory vo výpovediach obžalovaného, poškodeného a svedkov, svedkovia vypovedali

v závislosti od vzťahu k obžalovanému, ale ani svedkovia F. B. a E. G., vypovedajúci v prospech
obžalovaného, nepodporili tvrdenia obžalovaného o priebehu skutkových okolností v takom rozsahu,
aby viedli k pochybnostiam o vine obžalovaného za žalovaný skutok. Z výpovedí svedkyne A. D. je
zrejmé, že reagovala na tú časť konfliktu, kde boli poškodený aj s obžalovaným von z auta a hlasno
sa hádali a podrobnejšie sa vyjadrovala až v časti, ktorá ju zaujala, keď videla ako jeden z mužov

vybral z kufra zbraň, pričom potvrdila, že na políciu telefonovala len preto, že videla zbraň a nie kvôli
hádke. Pokiaľ sa medzi výpoveďami svedka poškodeného či svedka E. vyskytli určité rozpory, nejednalo
sa o rozpory podstatnej povahy, ale jednalo sa o rozpory týkajúce sa menej dôležitých skutočností a
detailov popisovaného skutku, čo súd logicky a prijateľne vysvetlil na strane 20 až 23 rozsudku. Ak sa
svedok k určitým skutočnostiam nevedel presne vyjadriť a opätovne doslovne zopakovať slová, ktoré

odzneli, jednalo sa o menej významné skutočnosti a detaily skutku, čo je vysvetliteľné tým, že buď si
tieto svedok nezapamätal vzhľadom na jeho osobnostnú a pamäťovú výbavu, či význam pre udalosť
ako takú, keď je úplne prirodzené, že s odstupom času od udalosti si osoba prestáva pamätať menej
významné skutočnosti a detaily udalosti a v pamäti jej zostávajú podstatné okamihy udalosti. Práve
tieto skutočnosti, keď sa svedok nevedel vyjadriť k niektorým menej významným okamihom skutku,

respektíve k určitým jeho detailom, ako aj to, že sa v určitých menej významných ohľadoch odchýlil
na hlavnom pojednávaní od predchádzajúcej výpovede, tiež nasvedčuje o hodnovernosti jeho tvrdení,
nakoľko ak by sa jednalo o vopred pripravenú a naučenú výpoveď svedka, tento by v priebehu celého
trestného konania opakovane ku skutku vypovedal totožne do najmenších jeho detailov a bola by tu
snaha zo strany poškodeného odpovedať presne na každú položenú otázku. Svedok poškodený, ale

aj svedok E. sa nachádzali v blízkej vzdialenosti k obžalovanému, v dôsledku čoho boli schopní aj v
podrobnostiach a konkrétnostiach popísať správanie obžalovaného. Ak aj nezopakovali totožne slová
obžalovaného smerované voči poškodenému, ich obsah mal jednoznačný význam hrozby smrťou, ktorú
obžalovaný zdôraznil aj bodnutím poškodeného do oblasti hrudníka nožom. Okresný a ani krajský súd
vo výpovediach svedkov a poškodeného nevzhliadol také rozpory, ktoré by ho viedli k záveru, že nebolo

preukázané, že sa skutok stal, tento skutok nie je trestným činom a sú dôvodné pochybnosti, že ho
spáchal obžalovaný.

V podrobnostiach krajský súd poukazuje na precízne odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, s
ktorými závermi sa stotožňuje, a preto ich nebude opakovať, keďže prvostupňové a druhostupňové

súdne konanie tvorí jednotu. Pokiaľ obžalovaný poukazoval na to, že v jeho prípade by mala byť
použitá zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného), krajský súd s týmto
názorom nesúhlasí. Použitie spomínanej zásady vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku;
prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti,trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k
náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok netrpí žiadnou

právnou chybou, v ktorej obžalovaný videl nesprávne právne posúdenie skutku (je pochopiteľné, že i keď
obžalovaný pripustil určitý konflikt medzi ním a poškodeným, súčasne však popiera správanie v zmysle
žalovaného skutku, aby sa vyhol trestnoprávnej zodpovednosti za jeho spáchanie) a mal byť preto
spod obžaloby oslobodený, eventuálne mohlo byť jeho konanie posúdené ako priestupok. Spáchaný
skutok vykazuje všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo prečinu nebezpečného

vyhrážania a podľa § 360 ods. 1 ods. 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. a) Trestného
zákona, pretože obžalovaný sa inému vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú
obavu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania so zbraňou.

V súvislosti s právnou kvalifikáciou protiprávneho konania obžalovaného ako prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 Tr. zák. krajský súd dáva do pozornosti nasledovné:

Objektívna stránka trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. spočíva vo
vyhrážaní sa inému smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou, a to takým spôsobom,
že to môže vzbudiť dôvodnú obavu.

Následkom je pôsobenie samotnej vyhrážky (ktorá však musí byť vážne mienená, avšak nie z hľadiska
úmyslu jej naplnenia, ale z hľadiska úmyslu jej vyslovenia, teda že ju človek chcel vysloviť a mala
pôsobiť ako vyhrážka). Zároveň pôsobenie vyhrážky ako následok musí byť také, že je spôsobilé vzbudiť
dôvodnú obavu z naplnenia tejto vyhrážky, resp. nejakého jej variantu. V tejto skutkovej podstate je totiž
obligatórnou zložkou objektívnej stránky aj spôsob spáchania trestného činu, ktorý musí byť taký, aby

z neho vyplynul obligatórny následok – možnosť vzbudenia dôvodnej obavy (pritom postačí možnosť
vzbudenia dôvodnej obavy, netreba, aby táto obava naozaj vznikla).

Pri vyhrážke je irelevantné, či má byť jej obsah naplnený ihneď po jej vyslovení, alebo až v budúcnosti,
či už určitej, alebo neurčitej.

V ostatnom odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaného ako totožné s jeho obhajobou
prezentovanou v priebehu konania pred okresným súdom, pričom s touto obhajobou sa okresný súd
správne a dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 19 až
25, na ktorú argumentáciu odvolací súd v podrobnostiach odkazuje.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne správne protiprávne konanie
obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 ods. 2
písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. a) Trestného zákona z dôvodov, ktoré podrobne
asprávneokresnýsúduviedolvodôvodnenínapadnutéhorozsudku.Vdanomprípadekrajskýsúdnemá

pochybnosti ani o existencii úmyselného zavinenia vo forme priameho úmyslu u obžalovaného.

Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie aj pokiaľ ide o uloženie
trestu obžalovanému. V odôvodnení rozsudku poukázal na konkrétne dôkazy vykonané ohľadne
rozhodnutia o uložení trestu obžalovanému, ako aj na konkrétne skutočnosti z týchto dôkazov

vyplývajúce a tieto potom správne vyhodnotil pre účely uloženia trestu obžalovanému za spáchanú
trestnú činnosť v kontexte zásad ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák., osobitne s prihliadnutím na §
34 ods. 4 Tr. zák., ako aj v kontexte účelu trestu. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému
správne nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť, a to z dôvodov, na ktoré okresný súd
poukázal v odôvodnení rozsudku. Napokon treba konštatovať, že okresný súd správne obžalovanému

uložil trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov, na výkon ktorého po splnení zákonných podmienok
podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného A. A. zaradil do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia z dôvodov podrobne rozvedených na strane 26 až
27 odôvodnenia rozsudku. Aj krajský súd opakovane zdôrazňuje, že v prípade obžalovaného sa jedná
o osobu, ktorá opakovane od mladosti pácha úmyselnú trestnú činnosť predovšetkým majetkovej

a násilnej povahy a dokonca opakovane pácha aj zločiny majetkovej a násilnej povahy (v tomto
ohľadne krajský súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu a početné záznamy v odpise z registra trestov na obžalovaného). U obžalovaného si opakovane
ukladané a vykonané tresty (vrátane opakovaného výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody,naposledy vo výmere 7 rokov) zjavne nesplnili svoj účel a náležite neviedli k jeho prevýchove a náprave,
keď obžalovaný ďalej pokračuje v páchaní trestnej činnosti a aktuálne sa mu trest ukladá za prečin,
ktorého objektom je ochrana medziľudských vzťahov, medzi jednotlivými osobami pred vyhrážkami. Zo

záznamov v odpise z registra trestov na obžalovaného bolo ďalej zistené, že obžalovaný nedokázal viesť
riadny život a nepáchať trestnú činnosť ani v situácii, pokiaľ mu plynul ochranný dohľad v trvaní 2 roky
po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody nariadený odo dňa 12.10.2023. Nemožno tiež opomenúť
povahu teraz súdenej trestnej činnosti, keď obžalovaný okrem verbálneho násilia použil voči inej osobe
aj zbraň na zdôraznenie vyhrážky smrťou, za situácie, ktorá nepochybne eskalovala len v dôsledku

jeho neuváženého, intelektom nereflektovaného impulzívneho konania v aktuálnom prípade spojeného
s afektom hnevu voči poškodenému, i keď obžalovaný nie je primárne agresívny, jeho neprispôsobivé
konanie vyplýva z jeho impulzivity, opozicionizmu a sporadicky aj afektu hnevu.

Ani podľa názoru krajského súdu v tomto prípade nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa
§ 10 ods. 2 Tr. zák., t. j. uplatnenie princípu ultima ratio pri spáchaní prečinu obžalovaným. Podľa

tohto zákonného ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť
nepatrná. Podľa názoru krajského súdu závažnosť obžalovaným spáchaného prečinu nie je vzhľadom
na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia
a pohnútku obžalovaného ako páchateľa, nepatrná. Obžalovaný konal úmyselne, keď nielen verbálne,

ale aj s použitím zbrane zaútočil na osobu poškodeného.

Z vyššie podrobne uvedených dôvodov potom krajský súd odvolanie obžalovaného zamietol ako
nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.