Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6725204038
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6725204038.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXXX/XX, XXX XX D., zastúpená: Advokátska kancelária TRNKA s. r. o., so sídlom Námestie SNP
9448/26A, 960 01 Zvolen, IČO: 55 085 075, proti žalovanému: E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXX,
XXX XX F. G., t. č. Ústav na výkon väzba Banská Bystrica, Komenského 7, Banská Bystrica, zastúpený:

Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Môťovská 497/2, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517 o návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen
zo dňa 3. novembra 2025, č. k.: 6C/51/2025 - 43, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Súd nariaďuje toto neodkladné opatrenie:
Zakazuje žalovanému E. B., nar. XX.XX.XXXX priblížiť sa k žalobkyni A. B., nar. XX.XX.XXXX na
vzdialenosť kratšiu ako 50 metrov s výnimkou spoločnej účasti žalovaného a žalobkyne na procesných

úkonoch súdu, alebo na akýchkoľvek procesných úkonoch v trestnom konaní, alebo iných orgánov
verejnej moci v priestoroch nimi určených na dobu vykonávania jednotlivých procesných úkonov.
II. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je
žalovanýpovinnýuhradiťžalobkynidotrochdníodprávoplatnostirozhodnutiasúduovýšketrovkonania.
III. Súd poučuje žalovaného ako stranu sporu, ktorej sa týmto neodkladným opatrením ukladá určitá
povinnosť, že môže podať žalobu vo veci samej za účelom usporiadania vzájomných sporných práv a

povinností vo vzťahu k žalobkyni. Stranami sporu vo veci samej budú tie subjekty, ktorým bude svedčiť
aktívna a pasívna legitimácia z hľadiska uplatniteľného hmotného práva.“
2. Súd vychádzal z návrhu žalobkyne doručeného dňa 24.10.2025, ktorým sa domáhala nariadenia
neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. h) CSP. Žalobkyňa uvádzala, že so žalovaným
má spoločné maloleté deti a že dlhodobo čelila opakovanému psychickému a fyzickému násiliu,
ponižovaniu, vyhrážkam a obmedzovaniu osobnej slobody, a to aj v prítomnosti detí. Opísala konkrétne

incidenty fyzického napadnutia, žiarlivostné správanie, kontrolu jej pohybu a komunikácie, ako aj
vyhrážky usmrtením jej osoby a jej najstaršej dcéry.
3. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný bol od 03.10.2025 väzobne stíhaný v prípravnom trestnom
konaní pre zločin týrania blízkej osoby, pričom poukazovala na reálnu obavu o svoj život a zdravie pre
prípad jeho prepustenia z väzby. Svoje tvrdenia podporila lekárskymi správami, uzneseniami orgánov
činných v trestnom konaní a zvukovými nahrávkami dokumentujúcimi vyhrážky a násilné správanie

žalovaného.4. Dodatočným podaním žalobkyňa upozornila na pokračujúci tlak na jej osobu a rodinu aj počas väzby
žalovaného, vrátane údajného usmerňovania svedkov, čo podľa nej zvyšovalo naliehavosť potreby
súdnej ochrany.

5. Súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 324 a nasl. CSP, najmä § 325 ods. 2 písm. h) CSP,
a z ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Konštatoval, že účelom
neodkladného opatrenia je bezodkladná ochrana ohrozených práv, pričom v tomto štádiu konania
postačuje ich hodnoverné osvedčenie, nie úplné preukázanie.
6. Na základe obsahu návrhu, priložených listinných dôkazov a vlastnej lustrácie dospel súd k záveru, že

žalobkyňahodnoverneosvedčilaexistenciunárokunaochranusvojejtelesnejaduševnejintegrity,akoaj
potrebu okamžitej úpravy pomerov medzi stranami. Súd zdôraznil intenzitu, dlhodobosť a opakovanosť
zásahov žalovaného do osobnostných práv žalobkyne a poukázal na to, že takéto konanie by každá
osoba v postavení žalobkyne pociťovala ako závažnú ujmu.
7. Súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky na nariadenie
neodkladného opatrenia, keďže bez jeho vydania by hrozil vážny a potenciálne nezvratný zásah do

práv žalobkyne. Zákaz priblíženia sa žalovaného k žalobkyni na vzdialenosť 50 metrov považoval za
primeraný a legitímny zásah do práv žalovaného, sledujúci ochranu života, zdravia a ľudskej dôstojnosti
žalobkyne.
8. Pokiaľ ide o ďalší procesný postup, súd uviedol, že neodkladným opatrením možno v zásade
dosiahnuť aj trvalú úpravu pomerov medzi stranami, a preto žalobkyni neuložil povinnosť podať žalobu

vo veci samej. Zároveň však žalovaného poučil o jeho práve takúto žalobu podať, ak by považoval súdnu
úpravu vzťahov za potrebnú. Týmto uznesením súd konanie o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia skončil, pričom rozhodol aj o nároku žalobkyne na plnú náhradu trov konania.
Odvolanie žalovaného
9. Žalovaný podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu v rozsahu výroku I. (zákaz priblíženia) a výroku II. (trovy konania). Navrhol, aby odvolací
súd podľa § 388 CSP napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného
opatrenia zamietol a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj trov
odvolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia. Eventuálne navrhol, aby odvolací súd podľa §
389 ods. 1 CSP uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom žiadal priznať

žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.
10. Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že vydaním uznesenia a konaním, ktoré mu predchádzalo, malo
dôjsť k vadám v zmysle § 365 ods. 1 CSP, konkrétne namietal: že súd prvej inštancie nedostatočne
zohľadnil stav v čase vydania uznesenia (s poukazom na § 329 ods. 2 CSP); že rozhodnutie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP); že súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).
11. Uvádzal, že síce bol v čase odvolania aj vydania uznesenia vo väzbe a vzhľadom na prebiehajúce
trestné konanie sa nechcel a ani v budúcnosti sa nemal v úmysle stretávať so žalobkyňou, považoval
však za nevyhnutné napadnúť závery súdu prvej inštancie ako nesprávne, arbitrárne a svojvoľné. Tvrdil,
že súd podľa neho nekriticky prevzal tvrdenia žalobkyne, mechanicky ich vyhodnotil ako pravdivé a bez

dôslednej verifikácie ich použil ako základ zásadného zásahu do jeho práv.
12. Namietal absenciu naliehavej potreby bezodkladnej úpravy pomerov. Zdôrazňoval, že podľa § 325
ods. 1 CSP bolo možné nariadiť neodkladné opatrenie iba pri potrebe bezodkladnej úpravy pomerov
alebo pri obave ohrozenia exekúcie, pričom podľa jeho názoru takáto potreba preukázaná nebola,
najmä nie v čase rozhodovania. Tvrdil, že jeho väzobné stíhanie objektívne vylučovalo, aby mohol

žalobkyňu bezprostredne ohrozovať, a preto záver o „nutnosti“ zákazu priblíženia označil za nelogický
a nepodložený skutkovým stavom. Vytýkal, že súd odôvodnenie založil len na rekapitulácii tvrdení
žalobkyne a nezaoberal sa tým, či pri jeho väzbe existovalo ešte reálne riziko škodlivého následku.
13. Ďalej namietal osvedčenie protiprávneho konania a odkázal na prezumpciu neviny. Osobitne
namietal formulácie súdu, podľa ktorých mal súd „osvedčené“, že sa žalovaný dopúšťal protiprávneho

konania spočívajúceho v dlhodobom psychickom a fyzickom utrpení žalobkyne. Argumentoval, že takéto
konštatovanie bez dôsledného preverenia tvrdení žalobkyne bolo podľa neho neprípustné a odporovalo
princípom trestného konania, najmä zásade in dubio pro reo, pričom sa opieral o uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Tdo/58/2014. Súčasne tvrdil, že v prebiehajúcom trestnom konaní sa tvrdenia
žalobkyne už mali ukazovať ako nepravdivé a vyfabulované a poukazoval na to, že súd mal zamietnuť

návrh na rozšírenie dôvodov väzby ako nedôvodný, bez podania odvolania zo strany prokurátora. Z
toho vyvodzoval, že žalobkyňa bola podľa neho nedôveryhodná a súd prvej inštancie sa mal s týmto
kontextom vysporiadať.14. Vzniesol aj námietku proporcionality a účelnosti – „duplicitné“ opatrenie popri väzbe. Argumentoval,
že zásah do jeho práv mal spĺňať požiadavku proporcionality a mal byť minimálny a nevyhnutný. Tvrdil,
že vzhľadom na jeho väzbu súd mal skúmať, či existoval miernejší prostriedok, či bolo opatrenie účelné

a spôsobilé sledovať legitímny cieľ, a či zásah nebol nad nevyhnutnú mieru. Namietal, že neodkladné
opatrenie v skutočnosti neriešilo aktuálne riziko, iba duplikovalo účinky väzobného režimu, ktorý bol z
pohľadu ochrany žalobkyne podľa neho intenzívnejší. Z toho vyvodzoval, že opatrenie nebolo spôsobilé
dosiahnuť účel CSP v situácii, keď už existovala iná právna ochrana.
15. Poukazoval aj na neaktuálnosť hrozby a „všeobecné“ odôvodnenie. Tvrdil, že neodkladné opatrenie

malo reagovať na aktuálnu, bezprostrednú a trvajúcu hrozbu, pričom súd podľa neho vychádzal
prevažne z opisov starších incidentov a zo samotnej existencie trestného stíhania, ktorá však podľa
neho nemohla automaticky zakladať dôvodnosť neodkladného opatrenia. Namietal, že odôvodnenie
uznesenia bolo sčasti všeobecné, listiny boli prevzaté bez kritického hodnotenia, nebolo vysvetlené,
ako súd zvažoval proporcionalitu, a nebolo presvedčivo zdôvodnené ani tvrdenie súdu, že neodkladným
opatrením bolo možné dosiahnuť „trvalú úpravu pomerov“, hoci opatrenie malo dočasný charakter.

16. Tiež namietal neprimeraný rozsah ochrany žalobkyne. Uvádzal, že súd prvej inštancie ho
obmedzil neprimerane a nad nevyhnutný rozsah, pričom ochranu žalobkyne poskytol podľa jeho
názoru neodôvodnene široko na úkor žalovaného a len na základe „mimoriadne subjektívnych“ tvrdení
žalobkyne bez opory v primeranom skutkovom a dôkaznom základe.
17. Nakoniec uviedol, že argumentácia uznesenia neobstála z hľadiska dostatočnosti a právnej istoty,

a preto žiadal, aby odvolací súd rozhodol podľa jeho odvolacieho petitu, teda zmenil uznesenie a návrh
zamietol (s priznaním trov v jeho prospech), prípadne uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu
18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne.

Uviedla, že súd prvej inštancie ju vyzval na vyjadrenie v určenej lehote a ona uznesenie považuje
za správne, zákonné a spravodlivé, zatiaľ čo odvolanie žalovaného hodnotila ako nedôvodné v celom
rozsahu.
19. Žalobkyňa konštatovala, že rozhodnutie okresného súdu bolo podľa nej vecne aj právne správne,
keďže súd nariadil neodkladné opatrenie v znení výrokovej časti uznesenia. Zdôraznila, že jej návrh

bol odôvodnený dostatočne a že súd prvej inštancie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami
vysporiadal.
20. K potrebe bezodkladnej úpravy pomerov napriek väzbe žalovaného uviedla, že kľúčovou odvolacou
námietkou žalovaného je, že jeho väzobné stíhanie vylučovalo potrebu neodkladnej úpravy pomerov.
Uviedla, že samotná väzba nebola dôvodom na zamietnutie návrhu na neodkladné opatrenie, pretože

väzba a neodkladné opatrenie sledovali odlišný účel.
21. Účel väzby v trestnom konaní podľa nej spočíva v zabezpečení priebehu trestného stíhania a v
zabránení naplneniu väzobných dôvodov.
22. Účel neodkladného opatrenia videla v rýchlej súkromnoprávnej úprave pomerov medzi stranami a
v poskytnutí ochrany ohrozenej osobe.

23. Žalobkyňa poukázala na to, že neodkladné opatrenie nevyžadovalo, aby hrozba pôsobila „práve
tu a teraz“, ale aby bola daná potreba bezodkladne upraviť pomery. Pri domácom násilí podľa nej išlo
typickyoopakovanéadlhodobékonanie,pričomrizikoeskaláciepoprípadnomprepusteníbolozvýšené.
Zároveňzdôraznila,ženemalamožnosťovplyvniť,čižalovanýzostanevoväzbealebobudeprepustený,
keďže väzba podliehala prieskumu príslušných orgánov.

24. V tejto súvislosti argumentovala, že skutočnosť, že žalovaný bol vo väzbe, nevylučovala dôvodnosť
opatrenia, ale ju naopak posilňovala, keďže opatrenie malo preventívne pokrývať aj obdobie po
prípadnom prepustení. Ako príklad uviedla rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
21C/14/2020 z 21.05.2020, v ktorom mal súd nariadiť obdobné opatrenie aj pri väzobne stíhanom
žalovanom, práve pre potrebu predísť rizikám po prepustení a preto, že samotná informácia o prepustení

neposkytovala dostatočnú záruku ochrany.
25. Odkázala na pozitívne záväzky štátu a judikatúru ESĽP. Žalobkyňa podporila potrebu ochrany
aj poukazom na pozitívny záväzok Slovenskej republiky aktívne chrániť obete pred reálnym rizikom
budúceho násilia. Tvrdila, že tento záver vyplýval z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom
príkladmo uviedla veci Hajduová proti Slovensku a Opuz proti Turecku. Z toho vyvodzovala, že argument

žalovaného o tom, že väzba mu bránila priblížiť sa k nej, bol podľa nej iba formálny a nebral do úvahy
širšie súvislosti ochrany obetí.
26. Reagovala na tvrdenia žalovaného o „nepravdivosti“ jej výpovedí v trestnom konaní. Odmietla
tvrdenie žalovaného, že sa jej tvrdenia v trestnom konaní ukázali ako nepravdivé. Uviedla, že žalovanýzavádzajúco vytrhol z kontextu skutočnosť, že väzba nebola rozšírená o tzv. kolúzny dôvod. Zdôraznila,
že nevyhovenie návrhu na rozšírenie dôvodov väzby neznamenalo, že jej skutkové tvrdenia neboli
pravdivé. Argumentovala aj tým, že ak by žalovaný mal pravdu, väzobné dôvody by sa oslabovali a

viedlo by to k jeho prepusteniu, čo sa doposiaľ nestalo; aj to podľa nej podporovalo záver, že väzobné
trestné stíhanie žalovaného bolo dôvodné.
27. K otázke proporcionalite zásahu uviedla, že okresný súd poskytol potrebnú ochranu a pritom
rešpektoval základné práva žalovaného. Poukazovala na to, že vzhľadom na väzobné stíhanie
žalovaného bol zásah do jeho práv v praxi minimálny, zatiaľ čo neodkladné opatrenie významne

posilňovalo ochranu žalobkyne aj pre prípad budúceho prepustenia žalovaného.
28. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 03.11.2025,
č.k.6C/51/2025-43.Zároveňžiadala,abyžalovanýbolzaviazanýnanáhradutrovodvolaciehokonaniav
rozsahu 100 %, s tým, že ich výška mala byť určená rozhodnutím súdu prvej inštancie po právoplatnosti.
29. Právne posúdenie odvolacím súdom
30. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP a uznesenie okresného súdu podľa § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil.
31. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
32. Odvolací súd preskúmal uznesenie okresného súdu, v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní
žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie správne zistil rozhodujúce okolnosti a vec právne posúdil. Žalobkyňa hodnoverne osvedčila
potrebu bezodkladnej úpravy pomerov a existenciu dôvodného podozrenia z ohrozenia svojej telesnej a

psychickej integrity. Neodkladné opatrenie bolo nariadené v primeranom rozsahu a súd prvej inštancie
nepochybil ani v rozhodnutí o trovách konania. Keďže ide o závislé výroky, rozhodnutie odvolací súd
potvrdil ako celok.
33. Odvolací súd po preskúmaní vec v rozsahu podaného odvolania, viazaný uplatnenými odvolacími
dôvodmi, ako aj po oboznámení sa s vyjadrením žalobkyne k odvolaniu, dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie zákonnosti a vecnej
správnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bol žalovanému uložený zákaz priblíženia sa k
žalobkyni na vzdialenosť kratšiu ako 50 metrov podľa § 325 ods. 2 písm. h) Civilného sporového
poriadku, ako aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd sa zameral predovšetkým
na preskúmanie námietok žalovaného smerujúcich k absencii potreby bezodkladnej úpravy pomerov, k

nesprávnym skutkovým zisteniam, k údajnému porušeniu zásady prezumpcie neviny a k neprimeranosti
zásahu do jeho práv.
34. K námietke absencie potreby bezodkladnej úpravy pomerov odvolací súd uvádza. Žalovaný v
odvolaní namietal, že v čase vydania napadnutého uznesenia bol vo väzbe, a preto objektívne
nemohlo dochádzať k bezprostrednému ohrozeniu žalobkyne, čo podľa jeho názoru vylučovalo splnenie

podmienok § 325 ods. 1 CSP.
35. Odvolací súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Podmienka „potreby bezodkladne upraviť
pomery“ nepredpokladá existenciu okamžite prebiehajúceho útoku, ale vyžaduje existenciu reálneho a
predvídateľného rizika, že bez zásahu súdu by mohlo dôjsť k závažnému zásahu do práv chránenej
osoby. Neodkladné opatrenie plní nielen reparačnú, ale najmä preventívnu funkciu.

36.Vdanomprípadesúdprvejinštancievychádzalzoskutkovéhozákladu,podľaktoréhobolosprávanie
žalovaného dlhodobé, opakované a eskalujúce, pričom väzba žalovaného predstavovala len dočasný
stav, ktorého trvanie žalobkyňa nemohla nijako ovplyvniť. Odvolací súd sa stotožnil so záverom, že
práve v situácii domáceho násilia je legitímne a opodstatnené, aby súd poskytol ochranu aj s ohľadom
na obdobie po možnom prepustení žalovaného z väzby, keďže riziko opätovného kontaktu a eskalácie

násilia je objektívne zvýšené.
37. Argument žalovaného, že väzba sama osebe poskytovala žalobkyni dostatočnú ochranu, neobstál,
keďževäzbaaneodkladnéopatreniesledujúodlišnéciele–väzbaslúžinazabezpečenieúčelutrestného
konania, zatiaľ čo neodkladné opatrenie poskytuje súkromnoprávnu ochranu osobnostným právam
ohrozenej osoby.

38. K námietke nesprávnych skutkových zistení a „nekritického“ hodnotenia tvrdení žalobkyne. Žalovaný
namietal, že súd prvej inštancie mechanicky prevzal tvrdenia žalobkyne bez ich verifikácie a bez
vykonania dokazovania dospel k záveru o jeho protiprávnom konaní.39. Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní o neodkladnom opatrení sa neuplatňuje štandard úplného
dokazovania typický pre rozhodovanie vo veci samej. Zákon vyžaduje hodnoverné osvedčenie
rozhodujúcich skutočností, nie ich nepochybné preukázanie. Súd prvej inštancie svoje závery neoprel

výlučne o subjektívne tvrdenia žalobkyne, ale o celý komplex podkladov, vrátane lekárskych správ, listín
z trestného konania a skutočnosti, že žalovaný bol väzobne stíhaný pre závažnú násilnú trestnú činnosť
páchanú na blízkej osobe.
40. Záver o osvedčení ohrozenia telesnej a duševnej integrity žalobkyne preto nemožno považovať za
svojvoľný ani arbitrárny. Súd prvej inštancie neprekročil rámec posudzovania primeraný povahe konania

o neodkladnom opatrení.
41. K námietke porušenia zásady prezumpcie neviny a in dubio pro reo. Žalovaný v odvolaní namietal,
že súd prvej inštancie porušil zásadu prezumpcie neviny a zásadu in dubio pro reo, keď vychádzal z
tvrdení o jeho protiprávnom konaní.
42. Odvolací súd považuje túto námietku za právne irelevantnú. Zásada prezumpcie neviny a zásada
in dubio pro reo sú základnými princípmi trestného konania, ktorých účelom je ochrana obvineného

pred odsúdením bez preukázania viny. V prejednávanej veci však súd nerozhodoval o vine ani trestnej
zodpovednosti žalovaného, ale o potrebe poskytnúť dočasnú ochranu žalobkyni pred ohrozením jej
základných práv.
43. Aplikácia týchto trestnoprávnych zásad na civilnoprávny inštitút neodkladného opatrenia by viedla
k popretiu jeho ochranného a preventívneho účelu. Súd prvej inštancie nevyslovil vinu žalovaného, ale

vyhodnotil mieru rizika na základe osvedčených skutočností, čo je postup plne súladný s CSP.
44. K námietke neprimeranosti a disproporcie zásahu do práv žalovaného. Žalovaný ďalej namietal, že
uložený zákaz priblíženia predstavoval neprimeraný zásah do jeho práv a že súd neskúmal miernejšie
prostriedky.
45. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa otázkou proporcionality zaoberal a jeho závery sú

presvedčivé. Uložené obmedzenie sledovalo legitímny cieľ ochrany života, zdravia a ľudskej dôstojnosti
žalobkyne, bolo vhodné na dosiahnutie tohto cieľa, nevyhnutné vzhľadom na povahu a intenzitu
osvedčeného rizika a zároveň primerané, keďže nešlo o absolútny zákaz kontaktu, ale o zákaz
priblíženia s výslovne stanovenými výnimkami.
46. Odvolací súd navyše poukazuje na to, že v čase rozhodovania bol faktický zásah do práv žalovaného

v dôsledku jeho väzby minimálny, zatiaľ čo význam opatrenia pre právnu istotu a ochranu žalobkyne bol
zásadný, najmä do budúcnosti.
47. K námietke neaktuálnosti skutkových okolností. Napokon žalovaný namietal, že súd vychádzal zo
starších incidentov, ktoré nemali vypovedaciu hodnotu o aktuálnej hrozbe.
48. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní rizika domáceho a partnerského násilia majú práve

minulé prejavy násilia zásadný význam ako indikátor budúceho správania. Požiadavka, aby súd čakal
na nový incident po prepustení žalovaného z väzby, by bola v rozpore s preventívnou funkciou
neodkladných opatrení a s povinnosťou súdov poskytovať účinnú ochranu ohrozeným osobám.
49. Po komplexnom preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
zistil rozhodujúce skutočnosti, aplikoval relevantné ustanovenia Civilného sporového poriadku ústavne

konformným spôsobom a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie námietky
žalovaného smerovali prevažne k nesprávnemu chápaniu účelu a povahy neodkladného opatrenia
a neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého uznesenia. Z týchto dôvodov odvolací súd
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a v súlade so zákonom.
Rozhodnutie o trovách konania

50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa,
preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobkyni v odvolacom konaní podľa
obsahu spisu vznikli trovy konania a tieto žiadala aj priznať. Pretože ide o konečné rozhodnutie, odvolací
súd žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
51. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.