Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/157/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121569845
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6121569845.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti BKT Group, s. r. o.,
Košice, Narcisová 2229/6, IČO: 47 704 195, zastúpenej JANČI & Partners s. r. o., Liptovský Mikuláš,
Belopotockého 720/2, IČO: 47 258 748, proti žalovanému Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, IČO: 00 591
135, o zaplatenie 27.913,48 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn.
K2-29C/9/2022 a o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15. mája 2024 sp.

zn. 9Co/109/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nep r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice, pôvodne Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný

súd“), rozsudkom z 21. novembra 2022 č. k. 29C/9/2022-203 návrhu žalobkyne na prerušenie konania
nevyhovel (I.), žalobu zamietol (II.) a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku (III.). Vec právne odôvodnil čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky; § 123, § 124, § 128
ods. 1 a 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 151p ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
aj ako „OZ“); § 1 ods. 1, § 2 ods.1 až 3, § 3 ods. 1, § 3 ods. 3 a 4, § 4 ods.1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.

z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z
vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 2 ods. 1 až
3, § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a čl. 1 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd. V
konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa je výlučný vlastník nehnuteľností zapísaných na LV
č.XXXXXažalovanýjevlastníkomstavieb-komunikáciípostavenýchnaparceláchregistra"C"parcelné
číslo XXX/XX, č. XXX/XX, č. XXX/XX a č. XXX/XX, ktoré sa nachádzajú pod cestou a pod chodníkom

(ďalej aj „stavby“) v lokalite B. ulice a parcely C - KN č. XXXX/XX a č. XXXX/XX, ktoré sa nachádzajú
pod cestou a pod električkovou traťou (ďalej aj „stavby“) v lokalite ulice A.. Na časti parciel vo výlučnom
vlastníctve žalobkyne C - KN č. XXX/XX (v rozsahu 63 m2 ) a č. XXX/XX (v rozsahu 22 m2) žalovaný
v zmysle geometrického plánu č. XX/XXXX, S. zriadil vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.,
pričom ide o pozemky, kde je zriadená zeleň. Uvedené parcely v danom rozsahu teda žalovaný neužíva
bez právneho dôvodu a nad tento rozsah neužíva parcely vôbec, keďže zvyšná výmera parciel C - KN

č. XXX/XX a C - KN č. XXX/XX je už súčasťou záhradkárskej osady a užívajú ich členovia tejto osady. V
tejtočastižalovanýnamietolsvojupasívnulegitimáciuasúdprvejinštanciesasjehonámietkoustotožnil.
Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že miestne komunikácie a chodník prešli z vlastníctva štátu
(ktorý ich vystaval) do vlastníctva žalovaného na základe osobitného predpisu (zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí) a že samotná ich výstavba bola realizovaná v súlade s platnými právnymi predpismi.
Podľa výpisu LV č. XXXXX pre k. ú. K. N. majú predmetné parcely (v súčasnosti evidované ako parcely

C KN č. XXX/XX až č. XXXX/XX) spolu výmeru 946 m2, ale vecné bremeno zo zákona č. 66/2009 Z.
z. vzniklo na predmetných parcelách len vo vzťahu k výmere 861 m2 (na parcele C - KN č. XXX/XX ana parcele C - KN č. XXX/XX bolo zo zákona zriadené vecné bremeno len v rozsahu 63 m2 a 22 m2
- vyplýva to z geometrického plánu č. XX/XX), pretože len na výmere 861 m2 sa nachádzajú stavby
žalovaného. Zostávajúca výmera parciel C - KN č. XXX/XX a C - KN č. XXX/XX - 85 m2 sa nachádza

už v záhradkárskej lokalite.

1.1. V prípade sporných pozemkov mal preto súd prvej inštancie za preukázané, že ide o nehnuteľnosti
na ktorých sa nachádza komunikácia, chodník, verejná zeleň, na základe čoho je potrebné na právne
vzťahy z toho vyplývajúce aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., keďže k pozemkom, ktoré

sú vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, vzniklo zo zákona č. 66/2009 Z. z. vecné bremeno v prospech
žalovaného, ktoré zároveň zakladá žalovanému právny titul k ich užívaniu. Predmetom konania teda
bolo, či žalobkyni patrí náhrada za žalovaným užívané nehnuteľnosti, ak áno, aká je výška a či
má byť táto náhrada opakovaná alebo jednorazová. V tomto kontexte súd prvej inštancie poukázal
na rozhodovaciu prax, predovšetkým na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.
novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019, z ktorého citoval a z ktorého vyplynul záver o jednorazovom

charaktere náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.

1.2. Žalovaný voči nároku žalobkyne na náhradu za zriadenie vecného bremena vzniesol námietku
premlčania. Súd prvej inštancie k danému uviedol, že náhrada za zriadenie vecného bremena je
jednorazová, nemá charakter opakujúceho sa plnenia a zo žiadnych ustanovení žiadneho zákona

nie je možné vychádzať, že by v rámci pozemkov, na ktorých sú vystavané stavby podľa zákona č.
66/2009 Z. z., mohlo dochádzať k nájomnému vzťahu, resp. k bezdôvodnému obohateniu, resp. k
akémusi opakovanému náhradnému plneniu za takto zriadené vecné bremeno. Vlastník pozemkov pod
stavbami si preto mohol uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej
lehote a to do 3 rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j . od 1.

júla 2009, kedy nadobudli účinnosť články I. až III. zák. č. 66/2009 Z. z. Žaloba však nesmerovala k
zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena, ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce
sa plnenie za určité obdobie (v zmysle žaloby od 13. decembra 2019 do 30. novembra 2021). Žalovaný
písomnými protokolmi z 11. januára 1993 a 26. augusta 1993 preukázal prechod nehnuteľného majetku
zo štátu na žalovaného v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., zahŕňajúci v tomto konaní sporné stavby.

Dátum delimitácie tohto majetku štátu na žalovaného vrátane predmetných stavieb je uvedený v novom
passporte stavby, teda v opise karty majetku, ktorý žalovaný doručil súdu prvej inštancie do spisu.
Žalovaný teda prevzal evidenciu predmetných stavieb po štáte, ktorý ich vystaval a odovzdal do
užívania. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že predmetné stavby boli povolené a
skolaudované podľa príslušných právnych predpisov účinných v rozhodnom období, inak by na nich

nemohla desaťročia premávať mestská a verejná doprava. V nadväznosti na to súd prvej inštancie
vzhliadol námietku premlčania žalovaného ako dôvodnú, keď nárok žalobkyne na jednorazovú náhradu
za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. sa premlčal v zákonom stanovenej 3
ročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula 1. júla 2012. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu
žalobkyne z dôvodu premlčania nároku zamietol.

1.3. Súd prvej inštancie v súlade s § 162 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej aj ako „CSP“) nevyhovel návrhu žalobkyne na prerušenie konania, keďže nedospel k
záveru o existencii zákonného dôvodu na prerušenie konania, keď žalobkyňa tento návrh odôvodnila
len prísľubom z kancelárie verejného ochrancu práv, že sa verejnému ochrancovi práv predloží návrh

na podanie návrhu na Ústavný súd SR vo veci vyslovenia nesúladu zákona č. 66/2009 Z. z. s Ústavou
SR. Súd prvej inštancie taktiež nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP v tomto
konaní, a preto o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne

rozsudkom z 15. mája 2024 sp. zn. 9Co/109/2023 nevyhovel návrhu žalobkyne na prerušenie konania
(I.), rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a vo výroku o trovách konania potvrdil (II.) a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu (III.). Odvolací
súd po preskúmaní odvolania zistil, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené a dospel k
záveru, že súd prvej inštancie sa nedopustil nesprávneho procesného postupu či vady s následkom

nesprávneho rozhodnutia vo veci. Odvolací sú sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o potrebe
aplikácie zákona č. 66/2009 Z. z. na skutkové okolnosti danej veci, kedy stavby - cestné, miestne,
účelové komunikácie a ich súčasti vystavané na pozemkoch žalobcu prešli ku dňu účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb. do majetku žalovaného. Žalobcovi by patrila jednorazová náhrada za zákonné vecnébremeno, ktorá avšak bola premlčaná. K námietke žalobcu, že nebolo správne vyhodnotené, či stavby
nachádzajúce sa na pozemkoch žalobcu boli postavené v súlade so zákonom (§ 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z.) odvolací súd dodal nasledovné. Zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach

pri majetkovo-právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce
a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov zakotvuje, že účinnosťou od 1.
marca 2009 došlo k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavané komunikáciami. Podľa názoru
odvolacieho súdu nemožno prehliadať, že zmyslom tohto zákona bolo usporiadať vlastnícke vzťahy
práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli,

pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich štátu, obci, prípadne vyššiemu územnému
celku). V tomto konaní nebolo pochýb o tom, že stavby - miestne komunikácie boli vystavané ešte tzv.
socialistickou organizáciou a predtým, ako zákonom č. 138/1991 Zb. s účinnosťou od 1. júla 2009 prešli
do vlastníctva žalovaného (Mesta Košice) boli vo vlastníctve štátu. Ide o nedoriešené právne vzťahy
z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona .č. 66/2009 Z. z. ustanovil
mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch (viď uznesenie NS SR sp.

zn. 2Cdo/194/2018). Odvolací súd ďalej uviedol, že v prípade pozemných komunikácií ide o samostatný
predmetprávnychvzťahovpodľazákonač.135/1961Zb.,ktorýokreminéhoupravujevýstavbu,užívanie
aochranupozemnýchkomunikáciíapôsobnosťorgánovštátnejsprávy.Vzmysletohtozákonapozemnú
komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti. Súčasťou diaľnic, ciest a miestnych komunikácií sú všetky
zariadenia, stavby, objektívy a diela, ktoré sú potrebné pre úplnosť, na zabezpečenie a ochranu diaľnic,

ciest a miestnych komunikácií a na zaistenie bezpečnej, rýchlej, plynulej a hospodárnej premávky na
nich. Miestne komunikácie v zmysle tohto zákona sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská
vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete
miestnych komunikácií. Pokiaľ ide o povoľovanie stavieb v zmysle tohto zákona, toto podlieha normám
správneho práva a patrí do príslušnosti konkrétnych správnych orgánov. Podľa názoru odvolacieho súdu

teda pokiaľ nebola sporná otázka zaradenia miestnych komunikácií do siete miestnych komunikácií,
nebolo úlohou súdu zamerať dokazovanie na otázku skúmania legálnosti týchto stavieb, teda zamerať
dokazovanie na zabezpečenie stavebných, prípadne kolaudačných rozhodnutí príslušných stavebných
úradov. K námietke odvolateľa smerujúcej k spochybneniu správnosti zápisu vecného bremena na
príslušnom LV príslušným katastrálnym úradom v katastrálnom konaní, odvolací súd uviedol, že súd v

občianskomsúdnomkonaníniejeoprávnenýpreskúmavaťtakýtopostup,nakoľkoriešenietýchtootázok
je predmetom správneho konania. Naviac v tej súvislosti považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že
v zmysle § 8 a nasl. vyhl. č. 136/1991 Zb. sieť miestnych komunikácii pre územie obce tvoria všeobecne
prístupné a používané pozemné komunikácie, nezaradené do cestnej siete, ktoré sú okrem iného na
území zastavanom alebo určenom na súvislé zastavanie, vzájomne spájajú dve obce (sídliská) prípadne

časti obce (sídlisk pri závodoch) alebo osady a sú pre spojenie dopravne významné. V tomto konaní
niet pochýb, že ide o práve takýto prípad. V danom prípade nebolo sporným, že predmetné pozemky
sa nachádzajú pod cestou a v ochrannom pásme cesty a pod chodníkom v lokalite ulíc B. a A. v R..
Túto skutočnosť potvrdil samotný žalovaný v odpore voči platobnému rozkazu. Z uvedených dôvodov
odvolacísúddospelkzáveruosprávnostiposúdeniasúdomprvejinštancie,ževtejtovecipatrížalobkyni

jednorazová náhrada za vznik vecného bremena, ktoré vzniklo ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.
z. Zároveň odvolací súd uviedol, že v súlade s rozhodovacou praxou sú aj závery o jednorazovej forme
náhrady a o premlčaní nároku žalobkyne, kde odkázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax.

2.1. Návrhu na prerušenie konania odvolací súd nevyhovel s tým, že konanie pred Ústavným súdom

o súlade zákona č. 66/2009 Z. z. s Ústavou, na ktoré žalobkyňa poukazovala, bolo Ústavným súdom
odmietnuté (PL. ÚS 24/2020). O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa

§ 420 písm. f) CSP, ktorého prípustnosť odôvodnila nepreskúmateľnosťou a zmätočnosťou odôvodenia
rozhodnutia dovolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd nevyhovel návrhu žalobkyne na prerušenie
konania. Uviedla, že dané odôvodnenie neobsahuje špecifikáciu postupu odvolacieho súdu a ani
uvedenie dôvodu, pre ktorý súd návrhu nevyhovel a ktorému návrhu konkrétne (žalobkyňa podala návrh
na prerušenie konania 1. júna 2023 a 10. mája 2024) a súčasne uviedla, že odvolací súd odkázal na

nesprávne konanie pred Ústavným súdom SR. Vo zvyšnej časti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
žalobkyňa poukázala na dôležitosť posúdenia (ne)súladu zákona č. 66/2009 Z. z. s Ústavou SR pred
Ústavným súdom, ktoré by malo zásadný vplyv na rozhodnutie tohto sporu.3.1. Žalobkyňa prípustnosť dovolania odôvodnila taktiež § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Žalobkyňa uviedla,
že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení otázky
legálnosti stavieb vystavaných na pozemkoch, ku ktorým má byť zriedené zákonné vecné bremeno

podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Odvolací súd opomenul skutočnosť, že vecné bremeno tak, ako to
vyžaduje § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., vzniká len k stavbám, ktoré boli povolené podľa platných
právnych predpisov. Odvolací súd však uvedené nahradil zaradením stavieb-miestnej komunikácie do
cestnej siete, ktorá výslovne legálnosť ani nevyžaduje. Odvolací súd tak podľa žalobkyne nahradil
preukázanie legálnosti stavieb inštitútom, ktorý legálnosť nevyžaduje a ani ju nenahrádza. Odvolací súd

bol podľa názoru žalobkyne povinný vykonať dokazovanie v otázke legálnosti dotknutých stavieb. V
danom kontexte poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/292/2021 z 21. apríla
2022 a sp. zn. 1Sžrk/20/2018 z 22. októbra 2019. Ďalej prípustnosť dovolania odôvodnila § 421 ods.
1 písm. b) CSP, kde žalobkyňa zopakovala obdobné tvrdenia, ako v časti prípustnosti dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom ako právnu otázku označila, „či právo zodpovedajúce vecnému
bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká výlučne iba k stavbám, ktoré boli povolené

podľa platných právnych predpisov alebo vzniká aj k stavbám, ktoré neboli povolené podľa platných
právnych predpisov“.

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

10. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť
dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je,
pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho
posúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k
posúdeniu existencie namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.

14. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, kde namietla nedostatočné

odôvodnenie a zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti, v ktorej tento odôvodnil nevyhovenie
návrhu žalobkyne na prerušenie konania s odkazom na odmietnutie návrhu na preskúmanie súladu
zákona č. 66/2009 Z. z. s Ústavou rozhodnutím Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 24/2020.

16. Dovolací súd k uvedenému udáva nasledovné. Odvolací súd vo výroku I. nevyhovel návrhu

žalobkyne na prerušenie konania, pričom v obsahu odôvodnenia zmienil návrh žalobkyne datovaný
1. júna 2023, doručený súdu 6. júna 2023 (viď bod 17. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).
Odvolaciemu súdu boli pred rozhodnutím v odvolacom konaní doručené dva návrhy na prerušenie
konania, konkrétne návrh z 1. júna 2023 (č. l. 338) odkazujúci na konanie na Ústavnom súde evidované
pod č. Rvp 2900/2022 a návrh z 10. mája 2024 (č. l. 354) odkazujúci na konanie na Ústavnom súde

evidované pod č. Rvp 46/2024. O navrhovanom prerušení konania teda v prípade predmetných návrhov
rozhodoval až odvolací súd a to v postavení súdu prvej inštancie. V zmysle § 357 písm. n) CSP je
odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania. Z uvedeného vyplýva
prípustnosťriadnehoopravnéhoprostriedkuprotirozhodnutiu,ktorýmbolokonanieprerušené.Vprípade
žalobkynebolojejnavrhovanémuprerušeniukonanianevyhovené.Protivýrokuč.I.,ktorýmodvolacísúd

nevyhovel návrhu žalobkyne na prerušenie konania preto nebol prípustný riadny opravný prostriedok,
na základe čoho nie je prípustné podanie dovolania v tejto časti podľa § 419 CSP v spojení s § 420
písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

17. Dovolací súd pre doplnenie poukazuje na skutočnosť, že odmietanie návrhu na preskúmanie súladu
zákona č. 66/2009 Z. z. s Ústavou SR Ústavným súdom je známym a opakujúcim sa dejom, čomu
zodpovedá aj skutočnosť, že odvolacím súdom v rozhodnutí zmienený návrh na konanie o súlade

právnych predpisov, evidovaný pod číslom Rvp 260/2019, bol rozhodnutím Ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 24/2022 dňa 21. októbra 2020 odmietnutý. Návrh na konanie o súlade právnych predpisov
vedený na Ústavnom súde SR pod evidenčným číslom Rvp 2900/2022, na základe ktorého žalobkyňa
odvolaciemu súdu návrhom z 1. júna 2023 navrhla prerušiť konanie, bol odmietnutý dňa 13. decembra
2023rozhodnutímÚstavnéhosúduSRsp.zn.PL.ÚS18/2023.Žalobkyňazároveňvdovolanípoukázala

na návrh na prerušenie konania z 10. mája 2024 odvodzovaný od návrhu Mestského súdu Košice na
konanie o súlade právnych predpisov vedenom na Ústavnom súde SR pod evidenčným číslom Rvp
46/2024, ktorý bol Ústavným súdom SR dňa 28. mája 2025 rozhodnutím sp. zn. PL. ÚS 12/2025 taktiež
odmietnutý. Nesprávne označenie rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 24/2022 zo dňa 21.
októbra 2020 v rozhodnutí odvolacieho súdu sa preto javí len ako chyba v písaní. Napriek uvedenému je

z rozhodnutia odvolacieho súdu dostatočne zrejmé, že odvolací súd nevidel dôvod na prerušenie tohto
konania z dôvodu, že Ústavný súd doposiaľ opakovane odmieta návrhy na preskúmanie súladu zákona
č. 66/2009 Z. z s Ústavou SR.18. Dovolací súd preto dospel k záveru, že keďže proti výroku o nevyhovení návrhu na prerušenie
konania nie je prípustné odvolanie, nie je teda proti tomuto výroku prípustný ani dovolací prieskum a to
bez ohľadu na skutočnosť, že o predmetnom návrhu rozhodoval odvolací súd v postavení súdu prvej

inštancie. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd dovolaním v tejto časti bližšie nezaoberal a dovolanie
smerujúce proti výroku I. rozhodnutia odvolacieho súdu vyhodnotil ako nevyhnutné pre neprípustnosť
podľa § 447 písm. c) odmietnuť.

19. Dovolateľka v podanom dovolaní, vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods.

1 písm. b) CSP nastolila otázku, „či právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. vzniká výlučne iba k stavbám, ktoré boli povolené podľa platných právnych predpisov
alebo vzniká aj k stavbám, ktoré neboli povolené podľa platných právnych predpisov“.

20. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.

Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka
právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto
ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Relevantný

je v tomto smere aj judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 172/03), v zmysle ktorého
„ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípade zrušil, porušil by základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane“. Aj z ďalších rozhodnutí ústavného súdu (napr.
nálezy sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) vyplýva požiadavka na náležité posúdenie dovolania

vo vzťahu k jeho prípustnosti - „pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku,
je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale
na druhej strane nesmie ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu
pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú
formuláciu právnej otázky“.

21. Dovolací súd teda v prvom rade pristúpil k posúdeniu, či dovolateľka riadne a súlade so zákonom
a rozhodovacou praxou najvyššieho súdu definovala a špecifikovala právnu otázku, ktorej vyriešenie
dovolaním požaduje podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľka sa dovolaním domáha vyslovenia
odpovede na otázku, či podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká zákonné vecné bremeno aj k

stavbám nepovoleným podľa platných právnych predpisov.

21.1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu dovolateľky (ktorou sa domáhala náhrady za užívanie jej
nehnuteľností žalovaným), z dôvodu premlčania nároku žalobkyne. Súd prvej inštancie zastal názor,
že keďže z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že v prípade, že sú pozemky

jedného vlastníka užívané od neho odlišným vlastníkom stavieb na nich postavených, pričom sa jedná
o stavby slúžiace verejnému záujmu, vzniká na týchto pozemkoch zákonné vecné bremeno, za ktoré
obmedzenie vlastníckeho práva prináleží vlastníkovi pozemku náhrada, v zmysle judikatúry v podobe
jednorazového plnenia a to ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. nárok vzniká vlastníkovi
pozemkov ku dňu 1. júla 2009. Žalovaný si nezriadil vecné bremeno na jeho pozemkoch svojvoľne bez

vedomia žalobkyne, ale vecné bremeno vzniklo zo zákona podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.,
v ktorom prípade ide o vecné bremeno „in rem“, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého
pozemku, preto pri zmene vlastníckeho práva nevzniká nový ďalší nárok na náhradu za vecné bremeno.
Predmetný nárok vznikajúci vlastníkom pozemkov zastavaných stavbami slúžiacimi verejnému záujmu
ku dňu účinnosti tohto zákona preto zároveň podlieha premlčaniu podľa § 101 OZ v trojročnej premlčacej

dobe, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát, t. j. od 1. júla 2009. Podstatnou
bola skutočnosť, že sporné pozemky boli stavbami - miestnymi komunikáciami zastavané najneskôr v
roku 1993, kedy v zmysle písomných protokolov z 11. januára 1993 a 26. augusta 1993 predložených
do spisu prešli zo štátu na žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Žalobkyňa sa
stala vlastníčkou sporných pozemkov v roku 2019, na základe ktorých všetkých skutočností dospel súd

prvej inštancie k záveru o premlčaní nároku žalobkyne a v súlade s uvedeným záverom odkázal na
rozhodovaciu prax. Odvolací súd uvedenému prisvedčil a rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.21.2. Za právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu potom nemožno považovať
otázku, či vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká aj k nelegálnym stavbám, kedy
žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ žalovaný legálnosť stavieb - miestnych komunikácií (stavby vystavané pred

rokom 1993 vo verejnom záujme) nepreukázal stavebnými povoleniami a potvrdeniami o kolaudácii,
nemožno ich považovať za legálne, na základe čoho na nich zákonné vecné bremeno podľa zákona č.
66/2009 Z. z. nevzniklo. Otázka, či sa v prípade tej ktorej stavby jedná o stavbu, ktorá bola postavená
legálne alebo nelegálne na základe povolení, či otázka správnosti zápisu v katastri nehnuteľností je
administratívnou otázkou a môže byť predmetom rozhodovania súdom v správnom súdnictve (viď

stavebný zákon, katastrálny zákon atď.). Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemohlo závisieť od
vyriešenia právnej otázky, ktorej imanentnou súčasťou je vyslovenie legálnosti či nelegálnosti stavieb na
sporných pozemkoch na základe stavebných či iných povolení, kedy zároveň z výpisu z LV č. XXXXX
vyplýva zápis o zákonnom vecnom bremene a súčasne predmetom tohto konania bol nárok žalobkyne
na náhradu za užívanie pozemkov v jej výlučnom vlastníctve žalovaným. Otázka položená žalobkyňou
preto nespĺňa predpoklady na jej riešenie dovolacím súdom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, kedy sa

nejedná o právnu otázku, od ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo.

22. Dovolací súd pre doplnenie poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 561/2024
z 24. októbra 2024, ktorým Ústavný súd načrtol zriadenie zákonného vecného bremena podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. aj k neoprávneným stavbám, z ktorého by mohlo byť usudzované, že prípadná

neoprávnenosť stavby nie je diskvalifikačným prvokom, na základe ktorého by voči pozemkom pod
stavbami historicky slúžiacim verejnému záujmu nevznikalo zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ústavný súd uviedol: „Čo sa týka námietky porušenia základného práva
vlastniť majetok, treba uviesť, že obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku má osobitný charakter,
ktorý vyplýva z toho, že k jeho faktickému obmedzeniu nedošlo na základe zákona č. 66/2009 Z. z.,

ale v súvislosti s výstavbou pred rokom 1989. Zákon č. 66/2009 Z. z. je len ďalší spôsob, ktorým
zákonodarca zmierňuje následky osobitnej majetkovej krivdy, ktorá nespočívala v účinnom právnom
odňatí vlastníckeho práva, ale v jeho faktickom obmedzení stavbou verejnoprospešného zariadenia bez
toho, aby došlo k vyvlastneniu právnych predchodcov vlastníkov. Následok tohto legislatívneho riešenia
nemožno obmedziť len na konštatovanie toho, že sťažovateľom súdnym výkladom zákona č. 66/2009

Z. z. nebol priznaný nárok na opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Tento zásah treba
vnímať s ohľadom na to, že vlastník pozemku sa svojich vlastníckych práv v súvislosti s neoprávnenou
stavbou mohol domáhať už pred prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. a rovnako sa mohol v premlčacej dobe
domáhať priznania jednorazovej náhrady za dodatočné zriadenie vecného bremena zákonom. Okrem
toho sťažovateľom v súvislosti s ich vlastníckym právom zostáva zachovaný nárok na to, že definitívnym

riešením historicky podmieneného, pôvodne faktického a po prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. aj právneho
obmedzeniavlastníckehoprávabudeposkytnutienáhradnéhopozemkuvprocesepozemkovýchúprav“.

23. Nadrámecposúdeniaprípustnostidovolaniažalobkyne,vkontexteskutočnosti,žežalobažalobkyne
bola zamietnutá z dôvodu premlčania nároku na náhradu za vznik zákonného vecného bremena, dáva

dovolací súd do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/99/2024 zo 17. júla 2025, ktoré
odkazuje na ďalšiu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a z ktorých taktiež vyplývajú závery,
že v prípade obmedzenia vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. ide o tzv. zákonné vecné
bremeno, ktoré totožne ako obmedzenie vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. má
verejnoprávny charakter, pričom právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vzniklo ex lege

jednorazovo iba tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona.

24. Žalobkyňa odvodila prípustnosť dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, na čo nadväzujúce
tvrdenia avšak úzko prepojila s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP (ktorým sa dovolací
súd zaoberal vyššie). Žalobkyňa v danej časti dovolania taktiež tvrdila, že v zmysle § 4 ods. 1 zákona

č. 66/2009 Z. z. sa na vznik zákonného vecného bremena vyžaduje legálnosť stavieb, resp. že tieto
stavby museli byť povolené podľa platných právnych predpisov, ktoré povolenie malo byť podľa názoru
žalobkyne predmetom skúmania súdmi nižších inštancií v tomto konaní. V danom kontexte žalobkyňa
označila rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/292/2021 z 21. apríla 2022 (konkrétne bod 19.
odôvodnenia), od ktorého záverov sa mal odvolací súd v tomto konaní odkloniť. V prvom rade dovolací

súd poukazuje na celkový obsah daného rozhodnutia, z ktorého (body 16. až 18. daného rozhodnutia)
vyplýva, že otázku (ne)povolenia a (ne)oprávnenosti stavby vyhodnotil ako skutkovú otázku, ktorou nie
je možné sa v dovolacom konaní zaoberať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/292/2021 z
21. apríla 2022 zároveň dodal, čo zdôrazňuje dovolací súd v tomto konaní, že: „Dovolací súd zároveňkonštatuje, že pre posúdenie vzniku zákonného vecného bremena nie je právne významné či je stavba
oprávnená, resp. neoprávnená, teda či dal vtedajší vlastník pozemku súhlas na výstavbu cestnej
komunikácie.“ Oprávnenosť či neoprávnenosť stavby je teda podľa najvyššieho súdu aj v tomto konaní

vyhodnotená ako bez právneho významu v kontexte aplikácie § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.,
kedy samotným právnym dôvodom užívania pozemkov pod stavbami je zo zákona vznikajúce vecné
bremeno,pričomuvedenébololendoplnenímkzáverunajvyššiehosúdu,žesajednáoskutkovúotázku,
ktorá nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu, teda sa ňou bližšie nezaoberal. Najvyšší súd
síce zmienil vydanie stavebného povolenia na stavbu, avšak v celkovom kontexte daného rozhodnutia

sa uvedené javí len ako zmienka v nadväznosti na skutočnosť, že v danom konaní boli žalobcom
namietané aj stavebné povolenia, na ktoré žalobca naviazal právnu otázku, ktorú dovolací súd z dôvodu
jej skutkového charakteru neskúmal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je možné uvedenú zmienku
považovať za zásadný ustálený názor, podľa ktorého by vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.
jednoznačne nevzniklo na pozemkoch, na ktorých sú postavené a dlhodobo využívané stavby verejného
významu, ku ktorým avšak z dôvodu ich časovo až historicky vzdialeného okamihu výstavby nebolo

možné predložiť stavebné či kolaudačné povolenia. Žalobkyňa taktiež označila rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžrk/20/2018 z 22. októbra 2019, ktoré sa avšak zaoberá skúmaním podmienok na
zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností správou katastra, resp. otázkou, či správa katastra pri
zápise vecného bremena pochybila, čo je otázkou správneho práva a správneho súdnictva. Na základe
uvedeného nedospel dovolací súd k záveru, že by sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu v časti, v ktorej mal odvolací súd podľa názoru žalobkyne pred vyhodnotením
vzniku zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. skúmať legálnosť stavby.

25. Dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý konal v zmysle
ustanovení a zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, kedy nevyhovel návrhu

na prerušenie konania, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté
rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom
preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP a žalobkyňa neopodstatnene
namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý by mal za následok porušenie jej práva
na spravodlivý proces. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odôvodnené § 420

písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné.

26. Dovolací súd zároveň dospel k záveru, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b)
CSP založená nebola a to z dôvodu, že dovolateľom tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu zistený nebol a pre dovolací prieskum položená otázka nespĺňa požiadavky kladené
na formuláciu právnej otázky, a preto dovolanie v časti námietky nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie
je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.