Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3722201985
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3722201985.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu

JUDr. Eriky Zajacovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX a 2/ C. B.,
nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom D. XXX/XX, E. F., obaja právne zastúpení JUDr. Michalom Magdolenom,
advokátom so sídlom Farská 50, Nitra, proti žalovanému: Mesto Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21,
Púchov, IČO: 00 317 748, právne zastúpenému JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Treskoňova 816/1, Bytča, IČO: 47 253 223, o určenie času plnenia, na odvolanie žalobcov a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. januára 2024, č. k. PB-7C/49/2022-125 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 4. februára 2025, č. k. PB-7C/49/2022-184, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku II. o veci samej a k nemu závislom
výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie o trovách zastavenej časti konania m e n í tak, že
žalovanému nárok na náhradu trov zastavenej časti konania n e p r i z n á v a .

III. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie výrokom I. napadnutého rozsudku zastavil konanie v časti o uloženie povinnosti

v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 18.02.2004 zabezpečiť vypracovanie geometrického plánu
s presným zameraním stavebného pozemku - parcely KN č. 1608/58, k. ú. E. F.. Výrokom II. žalobu
vo zvyšku zamietol a výrokom III. žalovanému súd náhradu trov konania v zamietnutej časti nepriznal.
Dopĺňacím rozsudkom rozhodol o trovách zastavenej časti konania tak, že žiadna zo strán sporu nemá
nárok na náhradu trov konania v tejto časti.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný je

povinnývzmysleZmluvyobudúcejzmluvezodňa18.02.2004vybudovaťaskolaudovaťinžinierskesiete
pre individuálnu bytovú výstavbu na parc. KN C 1608/58 v k. ú. E. F., obec A. a zabezpečiť vypracovanie
geometrického plánu s presným zameraním daného pozemku v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Žalobca v žalobe uviedol, že zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 18.02.2004, uzavretou
medzi žalovaným ako budúcim predávajúcim a žalobcom ako budúcim kupujúcim, sa žalovaný zaviazal
uzatvoriť v budúcnosti kúpnu zmluvu, ktorou by odpredal parcelu KN č. 1608/58, k. ú. E. F.. Kúpna
cena bola dohodnutá na 300,- Sk/m2, pričom žalobca uhradil v zmysle čl. 2 Zmluvy o budúcej zmluve

preddavok na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 131 700,- Sk. V Zmluve o budúcej zmluve sa žalovaný
zaviazal vybudovať inžinierske siete pre IBV a k uzatvoreniu riadnej kúpnej zmluvy malo dôjsť v lehote
30 dní odo dňa vydania kolaudačného rozhodnutia na inžinierske siete pre IBV. V Zmluve o budúcej
zmluve však nebol dohodnutý čas splnenia tejto povinnosti - vybudovania inžinierskych sieti pre IBV.Vzhľadom na skutočnosť, že doposiaľ nebola táto povinnosť vybudovať inžinierske siete pre IBV splnená
a nie je určený ani čas plnenia, žalobca žiadal, aby čas plnenia určil súd, keďže bez takéhoto určenia
zostáva plnenie žalovaného na jeho ľubovôli.

3. V priebehu konania, pred začatím pojednávania žalobca zobral žalobu v časti o uloženie povinnosti
zabezpečiť vypracovanie geometrického plánu s presným zameraním parcely KN č. 1608/58 v lehote 90
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku späť, preto súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil podľa
§ 145 ods. 2 CSP aj bez súhlasu žalovaného.

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby z dôvodu neplatnosti Zmluvy o budúcej
zmluve v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre porušenie § 9 ods. 2 písm. a) zák. č. 138/1991
Zb. o majetku v obci v znení účinnom od 01.09.2004 do 31.12.2008, ktorý aj v čase uzatvorenia
Zmluvy o budúcej zmluve vyžadoval schválenie zmluvy obecným zastupiteľstvom. Súd prvej inštancie
konštatoval, že pred uzatvorením danej zmluvy nebol mestským zastupiteľstvom zmluvný prevod

vlastníctva nehnuteľného majetku mesta schválený, a preto nemohol vtedajší primátor zmluvu o budúcej
zmluve uzatvoriť. K námietkam žalobcu dodal, že hoci v zmysle zákonného textu sa schválenie
vyžadovalo len na samotný zmluvný prevod, je toho názoru, že už na uzatvorenie zmluvy o budúcej
zmluve, na základe ktorej by sa v budúcnosti mala uzatvoriť zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti,
sa vyžaduje schválenie obecným zastupiteľstvom, čo je dané predovšetkým účelom tohto zákonného

ustanovenia, ktorým je ochrana vlastníctva obce k nehnuteľnostiam. K tvrdeniu žalobcu ohľadom
vydržania predkupného práva k nehnuteľnosti súd prvej inštancie uviedol, že takéto práv vydržať
nemožno.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1

CSP. V časti späťvzatej žaloby konštatoval, že dôvodom späťvzatia žaloby v tejto časti bola skutočnosť,
že žalovaný v priebehu konania dal vypracovať geometrický plán, čoho sa domáhal žalobca v podanej
žalobe. No súčasne nie je zrejmé, že sa jednalo práve o splnenie povinnosti dohodnutej v zmluve
o budúcej zmluve, teda že žalovaný plnil práve ten nárok, ktorý bol uplatnený žalobou. Preto podľa súdu
prvej inštancie nie je možné zavinenie zastavenia konania pričítať žiadnej strane sporu, a preto rozhodol

tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov v zastavenej časti konania.

6. V zostávajúcej časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, konštatoval, že pre podiel oboch
strán sporu na uzavretí neplatnej zmluvy je daná rovnaká zodpovednosť strán sporu na vzniku a vedení
sporu, preto súd prvej inštancie žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

7. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia, a to do zamietavého výroku II., výroku o trovách
konania o veci samej III. a do výroku dopĺňacieho rozsudku o trovách zastavenej časti konania.
Odvolanie podal aj žalovaný, a to proti výroku III. o trovách konania.

8. Žalobcovia v odvolaní namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie
odôvodnil rozhodnutie identicky ako v spore o obdobnej veci vedenej pod sp. zn. PB-4C/23/2022,
no návrh na spojenie týchto konaní zmietol pre rozlišnosť vecí. Žalobcovia k veci samej namietali,
nesprávny záver o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve založený na tom, že bolo potrebné prijatie
uznesenia obecného/mestského zastupiteľstva. Podľa žalobcov ňou nedošlo k reálnemu nakladaniu

s majetkom obce. Súhlas mestského zastupiteľstva nevyžadoval žalovaný pre platnosť iných zmlúv o
budúcejzmluveoprevodenehnuteľnostívdanejlokalite.Ztejtoskutočnostivyvodzovalizáver,žejednak
podľa zák. č. 369/1990 Zb. a zák. č. 138/1990 Zb. k platnosti Zmluvy o budúcej zmluve nebolo potrebné
prijatie uznesenia Mestského zastupiteľstva v Púchove, ktorým by bol takýto úkon schválený a jednak,
že v totožných prípadoch žalovaný postupoval odlišne. Namietali správnosť skutkového zistenia, že

pri uzatvorení Zmluvy o budúcej zmluve absentovalo uznesenie obecného/mestského zastupiteľstva,
pretože je podľa ich názoru predčasné a nepreskúmateľné, keďže nie je zrejmé, na základe akého z
vykonaných dôkazov bolo zistené. Ďalej žalobcovia namietali nevykonanie nimi navrhovaných dôkazov
výsluchom svedkov a katastrálnym spisom. Ak by na základe úplného dokazovania bol prichádzal
skutočne do úvahy záver o absencii schválenia zmluvy mestským zastupiteľstvom, v tom prípade došlo

k ospravedlniteľnému omylu žalobcov, nakoľko ako účastníci zmluvy o budúcej zmluve konali v omyle,
ktorý vyvolal žalovaný. Žalobcovia tiež mali zato, že na ich strane vzniklo predkupné právo analogicky
podľa ustanovenia zákona o vecnom bremene § 151o v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka,upravujúce podmienky pre vydržanie vecných bremien. V nadväznosti na odvolanie do veci samej
namietali žalobcovia aj nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania.

9. Odvolanie žalovaného smerovalo proti výroku o trovách konania, kde žalovaný namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne prihliadal k zodpovednosti za zavinenie sporu. Podstatný bol podľa žalovaného jeho
úspech vo veci, ktorý mal byť určujúcim pre rozhodnutie o trovách konania. V zastavenej časti konania
súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne ustálil, že z jeho strany došlo ku konaniu, ktorého sa
žalobca domáhal, pretože žalovaný nedal vyhotoviť geometrický plán preto, že by plnil povinnosť voči

žalobcomvyplývajúcuzozmluvyobudúcejzmluve.Rozhodnutieotrováchkonaniažiadalpretožalovaný
zmeniť a priznať plnú náhradu trov konania voči žalobcom.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadal napadnuté rozhodnutie vo veci samej potvrdiť,
ohľadom trov konania žiadal rozhodnúť v zmysle svojho odvolania.

11. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nepovažovali jeho odvolanie za dôvodné a opätovne
poukázali na to, že v prospech žalovaného zložili preddavok, ktorý im žalovaný doposiaľ nevrátil.

12. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom zamietavom výroku o veci samej a vo výroku o trovách

zamietnutej časti konania potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pretože je v týchto výrokoch vecne správny.
Dopĺňací rozsudok o trovách zastavenej časti konania bolo potrebné zmeniť podľa ust. § 388 CSP.
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zastavení časti konania, ktorý odvolaním strán sporu
napadnutý nebol odvolací súd nepreskúmaval, preto je v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie
právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 CSP).

14. Nie je dôvodná námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, resp. všeobecne námietka
porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré malo podľa žalobcov spočívať v identickom odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie ako v inej obdobnej veci. Na prekážku takéhoto postupu nie je skutočnosť,
že súd prvej inštancie uvedené obdobné veci nespojil. V každej veci bol totiž odlišný žalobca, zásadná
otázka sporov však bola rovnaká. Preto spojenie veci nebol namieste, no identické odôvodnenie nebolo

pre riešenie identického právneho problému vylúčené.

15. Zásadnou otázkou sporu bola platnosť zmluvy o budúcej zmluve, v súvislosti s ktorou žiadali
žalobcovia určiť čas splnenia. Táto otázka bola odvolacím súdom riešená v obdobnej veci v minulosti,
a to v konaní sp. zn. 17Co/106/2023. Odvolací súd nenachádza dôvod sa od záverov svojho

rozhodnutia v uvedenej veci odchýliť a s odkazom na ne opätovne uvádza: Pre rozhodnutie v danej
veci je potrebné zohľadniť, že jedným z účastníkov rozhodnej zmluvy, je právnická osoba s osobitným
postavením (subjekt sui generis), a to obec ako jednotka územnej samosprávy, a že predmetom
zmluvy je hospodárenie s nehnuteľným majetkom obce (budúce nakladanie, prevod pozemkov obce).
Aj keď sú obce právnickými osobami, úprava nakladania s ich majetkom sa odlišuje od všeobecnej

úpravy u iných právnických osôb zohľadňujúc verejnoprávny účel používania tohto majetku. Takáto
osobitná úprava má potom povahu zákazov alebo obmedzení dopadajúcich na voľnosť hospodárenia
s majetkom. Hospodárenie s majetkom je u obcí totiž jednak výkonom vlastníckeho práva a má z tohto
dôvodu súkromnoprávny rozmer, avšak súčasne je i výkonom originárnej samosprávy v zmysle § 4
ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Verejnoprávny prvok je reprezentovaný

oprávneniami obecného (mestského, miestneho) zastupiteľstva schvaľovať nakladanie s majetkom v
rozsahu ustanovenom zákonom, resp. zásadami hospodárenia s majetkom (§ 9 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Pritom postupnosť je v praxi taká, že
o právnom úkone najprv vnútri obce rozhoduje obecné zastupiteľstvo (mestské, miestne) a následne
ho navonok vykonáva štatutárny orgán (starosta, primátor). S takouto postupnosťou sa stotožnil aj

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo 284/2006 z 29. januára 2008 a Ústavný súd SR v náleze
sp. zn. III. ÚS 389/08-22 z 1. apríla 2009. Z judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
1Obo/1/2015, zo 17. februára 2016, ZSR č. 90/2018) je zároveň zrejmé, že ak zo zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí vyplýva povinnosť vydania schvaľovacieho uznesenia obecného zastupiteľstva, je jehoexistencia podmienkou platnosti právneho úkonu s tým, že jeho nevydanie nemožno konvalidovať. Bez
predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva by sa uskutočnenie majetkovoprávneho úkonu
malo považovať zásadne za také, ktoré odporuje zákonu, a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka

neplatné. Odvolací súd sa pritom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že schvaľovacie uznesenie
mestského zastupiteľstva žalovaného je potrebné aj v súvislosti s plánovaným uzavretím zmluvy o
budúcej zmluve o prevode nehnuteľného majetku mesta. Ako správne uviedol súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku, bolo by bezvýznamné chrániť obec pred uzatvorením zmluvy o prevode
vlastníctva nehnuteľnosti, keď sa už obec v zmluve o budúcej zmluve zaviazala k uzatvoreniu zmluvy

o prevode vlastníctva nehnuteľnosti. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti najvyšších
súdnych autorít, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Odo 21/2002, podľa ktorého „predmetom
zmluvy o budúcej zmluve boli nehnuteľnosti, preto tento zmluvný prevod vlastníctva podliehal schváleniu
obecného zastupiteľstva.“

16. V preskúmavanej veci sa žalobcovia voči právnemu posúdeniu o potrebe vydania schvaľovacieho

uznesenia mestského zastupiteľstva so zmluvou o budúcej zmluve bránili argumentáciou, že zmluvou
nedošlo k reálnemu nakladaniu s majetkom obce, a zároveň, že podľa ich názoru ňou bolo dojednané
vichprospechpredkupnéprávoknovovytvorenejparcelezakonkrétnukúpnucenu.Zmluvnépredkupné
právo upravuje komplexne Občiansky zákonník v § 602 a nasl. ako vedľajšie dojednanie (výhradu)
pri scudzovacej zmluve najčastejšie kúpnej zmluve, ktorou predávajúci vec predáva s podmienkou

zriadenia predkupného práva. Predkupné právo patrí teda osobe, ktorá predá vec s výhradou, že jej
ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať. V prípade predloženej zmluvy nejde o takúto
skutkovú situáciu. Žalobcovia ňou nepredávali (nescudzovali) pozemok žalovanému. Zmluvou o budúcej
zmluve preto nemohlo byť dojednané predkupné právo žalobcov k pozemku obce, ako sa domnievajú
žalobcovia. Odhliadnuc od uvedeného aj takéto vedľajšie dojednanie by ako súčasť zmluvného prevodu

vlastníctva nehnuteľného majetku podliehalo v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy schváleniu obecného zastupiteľstva.
Preto je uvedená argumentácia žalobcov nedôvodná a nesprávna. Žalobcovia sa proti argumentu o
nedôvodnostiichnárokubránilajpoukazomnapostupžalovanéhovobdobnýchprípadochuzatvorených
zmlúv o budúcej zmluve v danej lokalite (uzavretých tiež bez predchádzajúceho súhlasu mestského

zastupiteľstva). Tento argument je však pre rozhodnutie o danej veci bez významu, pretože ani plnenie
podľa totožných právnych úkonov vo vzťahoch iných subjektov nemôže mať za následok nazeranie súdu
na neplatný právny úkon ako na platný. Plnenie podľa identických zmlúv v právnych vzťahoch iných
subjektov nemení nič na právnom závere o neplatnosti zmluvy vyplývajúcom z citovaných zákonných
ustanovení, ktorú súd ako absolútnu neplatnosť skúma z úradnej povinnosti (ex offo), teda aj bez

námietky žalovaného.

17. Žalovaný sa v danej veci od počiatku sporu bránil tvrdením, že zmluvu o budúcej zmluve neschválilo
mestské zastupiteľstvo, resp. že v jeho archívoch a evidenciách sa uznesenie mestského zastupiteľstva
viažuce sa k žalobcom prezentovanej zmluve o budúcej zmluve nenachádza. Vzhľadom na vyššie

uvedené právne posúdenie o potrebe existencie takéhoto rozhodnutia bolo pre procesný úspech
žalobcov ako dominus litis potrebné tvrdiť a preukázať existenciu takéhoto rozhodnutia. Počas celého
konania však žalobcovia nepredložili ani neoznačil žiaden dôkaz, z ktorého by táto skutočnosť
(schválenie predloženej zmluvy mestským zastupiteľstvom) vyplývala a existenciu takéhoto schválenia
napokon ani netvrdili. Žalobcovia tak neuniesli bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu o platnosti zmluvy,

od ktorej odvodzovali svoj nárok. Uznesenia Mestského zastupiteľstva v Púchove, ktoré predložili
ako dôkaz, sa netýkali predmetnej zmluvy, ani iných zmlúv o budúcej zmluve, ale kúpnych zmlúv.
Ani ostatnými navrhnutými dôkazmi, a to katastrálnym spisom a svedkami, žalobcovia nesledovali
preukázanie existencie tejto pre vec rozhodujúcej skutočnosti. Katastrálnym spisom vedeným k listu
vlastníctva č. X chceli preukazovať skutkový stav a identifikovať dokumentáciu zabezpečenú pri

prevodoch v danej lokalite. Ako však bolo uvedené, prevody uskutočnené na základe kúpnych zmlúv aj
s uzneseniami mestských zastupiteľstiev nie sú sporné. Svedkov navrhli žalobcovia vypočuť za účelom
výkladu obsahu zmluvy o budúcej zmluve, resp. vyjadrenia sa k zmluvám. Táto okolnosť (výklad obsahu
zmlúv) však nebola pre rozhodnutie o veci významná. Preto súd prvej inštancie správne nevykonal
označené dôkazy z dôvodu ich nadbytočnosti (bez významu pre posúdenie danej veci). Skutkový stav

zistený z vykonaných dôkazov bol pre rozhodnutie o veci dostatočný.

18. Žalobcovia považovali za dôvodné tiež posúdenie veci ako ospravedlniteľného omylu. Odvolaciemu
súdu nie je zrejmé, ako tým chceli dosiahnuť zvrátenie prijatého právneho záveru o neplatnosti zmluvy,pretože podľa § 49a Občianskeho zákonníka konanie v omyle má za následok tiež len neplatnosť
právneho úkonu. Ospravedlniteľný omyl je inštitútom spojeným s vydržaním. V danom prípade sa
žalobca dovolával aj nadobudnutia predkupného práva vydržaním. Právna úprava však neumožňuje

nadobudnúť predkupné právo vydržaním. Občiansky zákonník umožňuje nadobudnúť vydržaním iba
vlastnícke právo (§ 134) a právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 151o). Použitie analógie
nie je v tomto prípade na mieste. Ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka, ktorého použitia sa
žalobcovia dovolávajú, jednoznačným spôsobom ustanovuje, že analógiu legis je možné použiť len v
prípade, ak určitý občianskoprávny vzťah nie je výslovne upravený v Občianskom zákonníku. Z tohto

dôvodu je vylúčené na predkupné právo aplikovať inštitút vydržania, keďže občianskoprávne vzťahy
z predkupného práva sú osobitne upravené v Občianskom zákonníku, ktorý s vydržaním predkupného
práva nepočíta. Právnu úpravu vydržania a predkupného práva je potrebné považovať za komplexnú
právnu úpravu bez potreby analogického použitia iných obsahovo a účelom najbližších zákonných
ustanovení.

19. Odvolací súd tak aj v tejto veci zotrváva na záveroch svojho predchádzajúceho rozhodnutia
vobsahovototožnejveci.Odvolacienámietkyžalobcovprotizamietnutiužalobynebolianivtomtokonaní
dôvodné, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku potvrdil ako vecne
správny.

20. Rovnako vecne správny bol napadnutý rozsudok vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. To však z iných dôvodov než vyplývajú
z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Nepriznanie náhrady trov zamietnutej časti žaloby úspešnému
žalovanému totiž odôvodňuje ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takéto dôvody videl odvolací súd obdobne

ako v predošlej veci sp. zn. 17Co/106/2023 v okolnostiach, ktoré viedli žalobcov k podaniu žaloby.
Treba prihliadnuť ku skutočnosti, že zmluvu o budúcej zmluve pripravoval práve žalovaný, pričom
žalobcovia nevedeli žiadnym spôsobom ovplyvniť predmet, či schvaľovanie tejto zmluvy. Žalobcovia
tak v presvedčení o platnosti tejto zmluvy požadovali od žalovaného splnenie povinnosti, ku ktorým sa
žalovaný zaviazal v predmetnej zmluve, a keďže žalovaný odmietol plniť, obrátili sa žalobcovia žalobou

na súd. Odvolací súd prihliadol aj na konanie žalovaného, ktorý, hoci od počiatku spochybňoval platnosť
zmluvy, doposiaľ nevrátil žalobcom zložený preddavok, ktorý bol žalobcami dávno uhradený, a to v sume
131 700,- Sk (4 371,64 eur). S poukazom na tieto skutočnosti bol odvolací súd toho názoru, že je
spravodlivé, aby žalobcovia, ktorí síce neboli v odvolacom konaní úspešní, neboli zaviazaní k povinnosti
hradiť úspešnému žalovanému náhradu trov konania.

21. Čo sa týka výroku o trovách zastavenej časti konania, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie
dopĺňacím rozsudkom tak, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov zastavenej časti konania,
vychádzajúc z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, patrila by náhrada trov konania žalovanému. Z obsahu
spisu nie je však skutočne možné dovodiť, že vyhotovenie geometrického plánu č. 64/2022 bolo plnením

podľa zmluvy o budúcej zmluve, ako to tvrdili žalobcovia v žalobe. Preto nie je možné prijať záver, že
žalobcovia pristúpili k späťvzatiu časti žaloby pre správanie žalovaného v priebehu sporu a procesné
zavinenie zastavenia konania je tak potrebné pripísať žalobcom. Vzhľadom na to by žalovanému patrila
voči žalobcom náhrada trov konania aj v zastavenej časti konania. Aj pri rozhodovaní o trovách tejto časti
konania je však namieste aplikácia ustanovenia § 257 CSP a okolnosti uvedené v predchádzajúcom

odseku sú preto dôvodmi hodnými osobitného zreteľa opodstatňujúcimi nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému aj v zastavenej časti konania, hoci by mu inak náhrada trov konania aj v tejto časti
sporu patrila podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zmenil dopĺňací rozsudok
o trovách zastavenej časti konania tak, že žalovanému nárok na náhradu trov zastavenej časti konania
nepriznal.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože žiadna zo strán sporu nebola so svojím odvolaním úspešná.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).