Uznesenie – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 5. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/201/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1225202739
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1225202739.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.
Táne Šefčíkovej a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., narodená
XX.XX.XXXX, trvale bytom ako matka, zastúpená opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava, dieťa matky: C. B. D., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, F., okres Senec, a
otec: G. H. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom I. A. J. X, I. A. J., zastúpený splnomocnenkyňou:

JUDr. Denisa Jánošiková, advokátka so sídlom Klincová 345, Bratislava, o nariadenie neodkladného
opatrenia o úprave styku otca s maloletou, o odvolaní otca proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava
II, č. k. 2P/46/2025-47 zo dňa 01.10.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie mení tak, že otec je oprávnený stretávať sa
s maloletou každý párny kalendárny týždeň vždy v pondelok od 15:00 hod. do 19:00 hod. a v stredu od
15:00 hod. do 19:00 hod. a každý nepárny kalendárny týždeň vždy v pondelok od 15:00 hod. do 19:00

hod., v stredu od 15:00 hod. do 19:00 hod. a v sobotu od 09:00 hod. do 19:00 hod. s tým, že otec je
oprávnený prevziať si maloletú v čase začatia styku v mieste bydliska matky, kde mu je matka povinná
maloletú v určenom čase odovzdať a otec je povinný v čase ukončenia styku maloletú matke v mieste
jej bydliska odovzdať.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh otca na nariadenie neodkladného
opatrenia,ktorýmnavrhoval,abysúddočasneupraviljehostyksmaloletoutak,žejeoprávnenýstretávať
sa s maloletou každý párny kalendárny týždeň v pondelok, stredu a piatok od 15.00 hod. do 19.00 hod.
a každý nepárny kalendárny týždeň v pondelok a stredu od 15.00 hod. do 19.00 hod. a od piatku od
15.00 hod. do nedele do 19.00 hod., pričom miestom prevzatia a odovzdania maloletej malo byť miesto

bydliska matky.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 324, § 325 ods. 1, § 325 ods. 2 písm. d), §
326 ods. 1, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1, § 329 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), § 2 ods. 1, § 360 zák. č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„CMP“), čl. 5, § 35 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „ZoR“) a článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Vecne dôvodil, že po oboznámení sa s návrhom a
súvisiacimi listinami dospel k záveru, že nie sú dané zákonné podmienky na nariadenie neodkladného
opatrenia.Konštatoval,ženávrhotca,ktorýmsadomáhadočasnejúpravystyku,nateraznemácharakter
neodkladnosti. Neodkladné opatrenie slúži výlučne pre prípady, ktorých riešenie neznesie odklad. V
danej veci nebola splnená zákonná podmienka naliehavosti veci a potreby okamžitej bezodkladnej
úpravy pomerov. Kľúčovým zistením bolo, že otec styk s maloletou realizuje, aj keď nie v takom rozsahu,

ako by si predstavoval. Súd prvej inštancie v tomto štádiu konania, vychádzajúc iba z návrhu otca
a správy zo šetrenia u matky, nemal osvedčené, že je v najlepšom záujme maloletej nariadiť otcomnavrhovanú úpravu styku, ktorá by kládla nároky aj na maloletú. Uviedol, že maloletá je zjavne veľmi
naviazaná na matku. Bez náležitej prípravy za pomoci oboch rodičov by podľa súdu prvej inštancie
zjavne nezvládla otcom navrhovanú úpravu styku (vrátane prespávania cez víkend) bez prípadného

citového zranenia alebo až traumy, a to bez ohľadu na to, že do opustenia spoločnej domácnosti
matkou bola s otcom dennodenne. Zdôraznil, že rodičia musia maloletú na takýto režim postupne
pripravovať, pričom táto príprava musí byť realizovaná obomi rodičmi, ktorí musia v záujme maloletej
prekonať nezhody a začať spolupracovať. Príprava má spočívať napríklad v tom, že matka umožní
otcovi tráviť s maloletou postupne dlhší čas bez jej prítomnosti, alebo umožní, aby maloletá začala,

čo i len poobede cez víkend, spať v byte otca bez prítomnosti matky. Taktiež konštatoval, že v tomto
štádiu konania nevedel u oboch rodičov overiť rodičovské schopnosti a zručnosti, najmä keď matka
tie otcove spochybňovala. Keďže otcom nebolo preukázané a súd prvej inštancie nezistil, že záujem
maloletej vyžaduje neodkladnú úpravu pomerov, návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia
v celom rozsahu zamietol. Zdôraznil, že úloha oboch rodičov v živote maloletej je nezastupiteľná a
záujem maloletej musí byť prvoradým hľadiskom, pričom vyžaduje, aby sa na jej výchove a starostlivosti

podieľali obaja rodičia rovnocenne, o to viac, ak otec má veľký záujem. Apeloval na oboch rodičov, aby
prevzali svoju rodičovskú zodpovednosť a pokúsili sa situáciu riešiť predovšetkým dohodou, s využitím
aj odbornej pomoci, napr. kolízneho opatrovníka alebo psychológa, aby maloletú postupne pripravili
na širší styk s otcom, vrátane prespávania, bez emočného zranenia. Vyzval rodičov na konštruktívnu
komunikáciu a vzájomný rešpekt, pričom konštatoval, že ani u jedného z rodičov nezistil žiadnu snahu

o nekonfliktnú komunikáciu alebo chápanie potrieb druhého rodiča. Na záver dal rodičom do pozornosti
konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 2P/42/2025, kde sa otec domáha rozvodu manželstva
a úpravy práv a povinností. V rámci tohto konania nariadil súd prvej inštancie na deň 02.12.2025
tzv. informatívny výsluch rodičov podľa princípov Cochemskej praxe. Počas tohto výsluchu budú môcť
rodičia za pomoci odbornej pomoci hľadať najvhodnejší model aj dočasnej úpravy styku. Otca poučil,

že v prípade, ak sa situácia zhorší a matka mu bude bezdôvodne úplne brániť v styku alebo mu ho
bezdôvodne minimalizovať, môže otec podať nový návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, pokiaľ
osvedčí neodkladnosť takejto úpravy s prihliadnutím na nové okolnosti prípadu. O trovách konania
rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a g) CSP a § 62 ods. 1 CMP. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu zo dňa 31.08.2025. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie,
že nie sú dané podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. Mal za to, že súd prvej inštancie
postupoval formálne, bez zohľadnenia najlepšieho záujmu maloletej a aktuálnej situácie, kedy si útly

vek dieťaťa vyžaduje prítomnosť oboch rodičov. Konštatoval, že najlepším záujmom maloletej A. je, aby
rodičia trávili čas s maloletou striedavo, aby rozchod pociťovala čo najmenej, a nie ako stratu jedného
rodiča. Súd prvej inštancie podľa neho opomenul účelnosť konania matky, ktorá odišla zo spoločnej
domácnosti. Otec namietal, že nie je pravdou, že by si maloletá musela na neho zvykať, nakoľko s
ňou má veľmi dobrý vzťah. Uviedol, že od odsťahovania matky, od augusta, vidí dcéru len dvakrát do

týždňa po 3 hodiny. Nie je to pre jeho neschopnosť sa postarať, ale preto, že matka takto ustálila styk.
Poukázal na rozpor v tvrdení súdu, ktorý na jednej strane nemal preukázanú potrebu úpravy styku, no
na druhej strane nepoznal pomery otca a jeho schopnosť sa o dcéru postarať. Otec argumentoval, že
sa zúčastnil dvoch pohovorov s kolíznymi opatrovníčkami, ktoré ho navštívili v byte a samé sa vyjadrili,
že matkou umožnený rozsah styku je nedostatočný. Zdôraznil, že obmedzený styk je výsledkom čistej

ľubovôle matky, ktorá obdobne pristupuje aj pri svojom prvorodenom synovi. Trval na tom, že úprava
práv k maloletej A. musí byť čo najrýchlejšie vyriešená autoritatívnym rozhodnutím súdu, inak sa u
nej môže stratiť návyk na otca a môžu sa vyvinúť psychické či emočné problémy. Tvrdenie súdu prvej
inštancie o nadchádzajúcom informatívnom výsluchu, kde sa môžu rodičia dohodnúť, považoval za
mylné a zavádzajúce. Argumentoval, že v čase informatívneho výsluchu už nebude v rovnocennom

kontakte s dcérou tretí, resp. štvrtý mesiac. Uviedol, že hoci by privítal dohodu rešpektujúcu práva
dieťaťa, vzhľadom na doterajšie konanie matky jej uzatvorenie nepredpokladá, nakoľko matka doposiaľ
neprejavila rešpekt ani ochotu sa dohodnúť. Mal za to, že súd prvej inštancie vôbec neprihliadol na
skutočnosť, že maloletá má k nemu vytvorený dobrý vzťah, nakoľko s ním žila od narodenia. Uviedol,
že maloletá bola zvyknutá na každodennú starostlivosť zo strany otca, ktorý ju kŕmil, prebaľoval, kúpal

a taktiež sa s ňou hral. Argumentoval, že neexistuje žiadny objektívny dôvod, pre ktorý by mal byť zo
života maloletej vylučovaný alebo by mal byť jeho kontakt redukovaný na minimálnu mieru, keďže úloha
oboch rodičov v živote dieťaťa je nezastupiteľná. Nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie,
že by maloletá bola zjavne veľmi naviazaná na matku a nezvládla by otcom navrhovanú úpravu stykubez citového zranenia alebo traumy. Otec uviedol, že aktuálna realizácia styku prebieha výlučne na
základe rozhodnutia matky, ktorá mu umožňuje kontakt vo veľmi obmedzenom rozsahu, odmieta s ním
spolupracovať, nastaviť život dcéry spolu s otcom a sleduje výlučne svoj záujem. Z predchádzajúcich

podaní a vyjadrení matky bolo podľa otca zrejmé, že sa matka nemieni na ničom dohodnúť a rodičia
nie sú v štádiu, aby dokázali o potrebách maloletej vzájomne komunikovať. Bol si vedomý, že ak sa
rodičia nedohodnú, rozhodne súd , no v prípade maloletej k dohode nedošlo a ani súd prvej inštancie
nerozhodol. Matka sa odmieta dohodnúť na inom styku, odmieta kontakt otca aj starých rodičov z otcovej
strany s maloletou, neumožňuje jej kontakt so širšou rodinou otca, a to napriek tomu, že maloletá je

na otca, starých rodičov a jeho rodinu zvyknutá. Bol preto presvedčený, že je matkou permanentne
vyčleňovaný zo života dcéry a trval na tom, že je tu potreba bezodkladnej úpravy pomerov. Poukázal na
to, že maloletá je v mimoriadne citlivom období vývinu, kedypotrebuje stabilitu a blízkosť osôb, ku ktorým
má citovú väzbu, pričom otec je jednou z takýchto osôb. Konanie matky, ktorým jednostranne určuje
rozsah kontaktu, považoval za neprípustné, najmä s prihliadnutím na útly vek maloletej, kedy je dôležitá
pravidelná a rovnocenná prítomnosť oboch rodičov. Namietal, že neexistuje žiadny objektívny dôvod na

jeho vylučovanie alebo minimalizovanie kontaktu. Uviedol, že v minulosti pravidelne trávil s dcérou čas aj
celýdeňbezprítomnostimatkyamaloletásitentočasužívala.Súčasnýprístupmatkysinevedelvysvetliť
inak, než ako účelové konanie s cieľom vylúčiť ho zo života dcéry. Z rodiča, ktorý sa denne staral, sa stal
rodič, ktorému matka určí stretnutie dvakrát do týždňa na pár hodín. Uviedol, že má pre dcéru pripravené
vhodné prostredie vrátane izby s postieľkou a hračkami a nič nebráni častejšiemu a intenzívnejšiemu

styku. Zdôraznil, že nemá žiadnym spôsobom upravený výkon rodičovských práv a je absolútne závislý
od rozhodnutí matky, ktorá mu podľa neho bráni v styku a má záujem o jeho vytesnenie zo života dieťaťa.
Mal za to, že skutočnosti, že matka rozhoduje o styku podľa svojej úvahy a aktívne mu v ňom bráni,
že sa rodičia nevedia dohodnúť a že rýchlosť konania môže ovplyvniť ďalší vzťah, odôvodňujú potrebu
autoritatívneho zásahu nariadením neodkladného opatrenia, aby sa zachovalo právo dieťaťa na kontakt

s otcom a aby nedošlo k deformácii ich vzťahu. Poukazujúc na článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa,
videl záujem maloletej v udržiavaní vzťahu s ním ako vzorom a autoritou a v potrebe spolupôsobenia
mužského prvku pri výchove. Tvrdil, že matka si toto neuvedomuje, snaží sa ho vyčleňovať a neprihliada
na negatívny dopad svojho konania. Uviedol, že matka koná obdobne aj v prípade staršieho syna.
Poukázal na to, že matka sama vo svojom návrhu na neodkladné opatrenie prezentovala, že nechce,

aby sa otec stretával s dcérou častejšie alebo aby u neho prespávala. Matku označil za majetnícku
vo vzťahu k deťom a uviedol, že apriori odmieta jeho návrh na úpravu práv, ktorý zohľadňuje vek a
potreby maloletej. Otec mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý jeho návrh,
nie je správne. Uviedol, že naliehavé dôvody, pre ktoré návrh podal, boli vecné a sledovali záujem o
stabilizáciu situácie. Namietal, že tvrdenia súdu prvej inštancie, ako napríklad, že maloletá je zjavne

veľmi naviazaná na matku a nezvládla by otcom navrhovanú úpravu styku bez citového zranenia alebo
traumy, neboli nijakým spôsobom preukázané a vychádzali výlučne z chybnej úvahy súdu. Otec videl
naliehavosť najmä v tom, že maloletá od narodenia žila s ním v jednej domácnosti a bola zvyknutá na
jeho každodennú prítomnosť a starostlivosť. V dôsledku odlúčenia sa však náhle ocitla v situácii, kedy je
zbavená každodennej prítomnosti otca, čo je pre ňu vzhľadom na nízky vek mimoriadne traumatizujúce,

pretože takejto zmene nedokáže porozumieť. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
situáciu, keď dospel k záveru, že maloletú je potrebné postupne pripravovať na styk s otcom. Súd sa
pritomvôbecnevysporiadalspodstatnouotázkou,akýnegatívnyvplyvnapsychickýaemocionálnyvývoj
maloletej môže mať práve to, že jej bol zo dňa na deň odobratý rodič, ktorý bol doteraz každodennou
súčasťou jej života. Takýto zásah podľa neho spôsobuje neistotu, úzkosť a stratu, čo je v rozpore s

najlepším záujmom dieťaťa. Zdôraznil, že konanie matky, ktorým jednostranne určuje rozsah kontaktu,
je neprípustné, najmä s prihliadnutím na útly vek maloletej, kedy je dôležitá pravidelná a rovnocenná
prítomnosť oboch rodičov pre jej harmonický vývoj. Otec argumentoval právami dieťaťa, citujúc čl. 3
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 5 Zákona o rodine, pričom poukázal najmä na podmienky na
vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi. Uviedol, že keď rodičia nežijú spolu, je v

záujme dieťaťa, aby sa v trávení času striedali a dieťa nepociťovalo rozchod ako stratu jedného rodiča.
Maloletá má právo na budovanie vzťahu s oboma rodičmi aj pred meritórnym rozhodnutím vo veci samej.
Poukázal na to, že akákoľvek deformácia vzťahu rodiča a dieťaťa v dôsledku odcudzenia je neskôr ťažko
napraviteľná. Uviedol, že si riadne plní vyživovaciu povinnosť (230 Eur/mesačne), no matka podľa neho
zneužíva svoju pozíciu a ignoruje práva otca. Z uvedeného dôvodu otec zotrval na svojom návrhu zo

dňa 31.08.2025 a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho návrhu
vyhovie.

4. Matka a kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadrili.5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CSP) po zistení, že odvolanie bolo
podané včas oprávnenou osobou, otcom (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357
písm. d)), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez
potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti uznesenia súdu prvej
inštancie, ktorým zamietol návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým navrhoval, aby
súd dočasne upravil jeho styk s maloletou nasledovne: každý párny kalendárny týždeň v pondelok,
stredu a piatok od 15.00 hod. do 19.00 hod. a každý nepárny kalendárny týždeň v pondelok a stredu od
15.00 hod. do 19.00 hod. a od piatku od 15.00 hod. do nedele do 19.00 hod., pričom miestom prevzatia

a odovzdania maloletej malo byť miesto bydliska matky.

7. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

8. Podľa § 329 ods. 1 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez
výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti
uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia.

9. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

10. Podľa § 63 CMP v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové
dôkazné návrhy.

11. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon
neustanovuje inak.

12. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri

akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

13. Podľa článku 5 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoR“) záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri

rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého
dieťaťa sa zohľadnia najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie a
stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a
citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa

zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových
väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami i využitie možných prostriedkov na
zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

14. V zmysle čl. 41 ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
SR“), starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a
starostlivosť.

15. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, táto zásada je vyjadrená aj v § 28 ods. 1 a 2 ZoR. Dieťa má
teda zákonom garantované právo byť vychovávané oboma rodičmi, a to aj v prípade, ak rodičia spolu
nežijú.16. Zákonná úprava konania o neodkladných opatreniach vyžaduje na nariadenie neodkladného
opatrenia, ako formy procesnej ochrany vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, zásadne potrebu

bezodkladne upraviť pomery účastníkov. Osobitnej povahe tohto procesného inštitútu zodpovedá
zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie,
keď súd spravidla rozhodne bez výsluchu a vyjadrenia účastníkov, a bez nariadenia pojednávania.
Naliehavý charakter konania o neodkladnom opatrení neumožňuje, aby sa vo veci vykonávalo rozsiahle
dokazovanie, tak ako v riadnom konaní, preto sa iba osvedčuje, či sú splnené podmienky na nariadenie

neodkladného opatrenia. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom
označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na
neodkladné opatrenie (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.11.2012, sp. zn. 6 M Cdo 5/2012).
Spravidla to znamená, že súd vychádza zo skutkových tvrdení navrhovateľa, ktoré posudzuje v súvislosti
s dostupnými dôkazmi z hľadiska ich pravdepodobnosti. Nariadenie neodkladného opatrenia v každom
prípade vyžaduje splnenie podmienky, že je tu potreba bezodkladne upraviť pomery.

17. Odvolacísúdsanestotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ževkonkrétnomprípadeniejesplnená
podmienka bezodkladnej potreby úpravy pomerov. S ohľadom na osvedčené skutočnosti nepostačuje
pre zamietnutie záver (resp. zistenie), že styk otca s maloletou sa realizuje, čo otec sám nepopiera.
Práve skutočnosť, že sa nerealizuje v takom rozsahu, je dôvodom posúdenia súdom, či realizovaný

rozsah je v súlade so záujmom maloletej pri rešpektovaní rodičovských práv otca a to v intenciách
potreby zásahu neodkladným opatrením. Otec v konaní dostatočne osvedčil, že styk s maloletou sa
realizuje len v rozsahu, v akom to matka maloletej dovolí, v čase, kedy to dovolí, resp. za ňou určených
podmienok. Rodičovské práva voči maloletému dieťaťu sú právami rovnocennými. Ani jeden z rodičov,
a to ani rodič rezidenčný nie je tým, kto direktívne určuje, ako často, kedy a v akej dĺžke sa môže druhý

rodič stretávať s dieťaťom.

18. Skutočnosť, že jeden z rodičov (v tomto prípade matka) spochybňuje rodičovské schopnosti druhého
rodiča, sama osebe neosvedčuje neschopnosť druhého rodiča (v tomto prípade otca) adekvátne sa
postarať o maloletú.

19. Odvolací súd nespochybňuje postup súdu prvej inštancie, keď apeluje na rodičov maloletej, aby
sa snažili hľadať priestor na dohodu pri realizácii rodičovských práv a povinností, aby sa v súvislosti
s ich realizáciou snažili o konštruktívnu komunikáciu a vzájomný rešpekt. Súhlasí s tým, že tak snaha
o dohodu, ako aj snaha o konštruktívnu komunikáciu môžu vytvoriť základ pre úpravu vzťahov s takým

obsahom, ktorý bude sledovať najlepší záujem maloletej. Takýto apel však nemôže nahradiť povinnosť
súdu zasiahnuť, v prípade, že sú na to splnené podmienky. Ak teda súd prvej inštancie má za to,
že príprava maloletej na styk s otcom má spočívať v tom, že matka umožní otcovi tráviť s maloletou
postupne dlhší čas bez jej prítomnosti, alebo umožní, aby maloletá začala, čo i len poobede cez víkend
spať v byte otca bez prítomnosti matky, potom nie je zrejmé, prečo takýmto spôsobom o realizácii styku

otca (ktorý je rovnocenným rodičom maloletej a do leta 2025 s ňou žil v jednej domácnosti) s maloletou
nerozhodol.

20. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie pokúsiť sa vyriešiť nezhody
rodičov ohľadom realizácie rodičovských práva a povinností (obzvlášť v štádiu, kedy je už potrebné

rozhodovať o neodkladnom opatrení) realizáciou informatívneho stretnutia rodičov. To však môže byť
efektívne, ak sa realizuje dostatočne včas, v zásade pri podanom návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia ešte v lehote pred uplynutím lehoty na jeho nariadenie. Nariadenie termínu informatívneho
výsluchu rodičov (v tomto prípade v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým
deťom na čas po rozvode vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 2P/42/2025), ak sa má konať

tri mesiace po podaní návrhu otca na úpravu jeho styku s maloletou neodkladným opatrením nemôže
byť argumentom (resp. jedným z argumentov), pre ktorý súd nevidí dôvod do pomerov bezodkladne
zasiahnuť.

21. Odvolací súd považuje za súladné so záujmom maloletej, aby bol rovnocenne budovaný jej vzťah

kobomrodičom,čosivyžadujeprítomnosťobochrodičovvjejživote.Akrealizáciastykuotcasmaloletou
závisí prakticky len od toho, kedy to umožní matka, je potom úlohou súdu zasiahnuť, a styk upraviť.
Odvolací súd nevyhovel otcovi v celom rozsahu. Uzavrel, že návrh formulovaný otcom presahuje rámec
bezodkladnej potreby úpravy pomerov. Zohľadnil pritom aj skutočnosť, že maloletá podľa osvedčenýchskutočností od augusta nebola s otcom dlhšie ako pár hodín. Preto upravil styk v rámci pracovných dní
vždy v pondelok a stredu od 15:00 hod. do 19:00 hod. a v nepárnom kalendárnom týždni aj v sobotu
od 09:00 hod. do 19:00 hod. Úprava styku počas pracovných dní má slúžiť na zachovanie bežného

kontaktu maloletej s otcom, úprava počas soboty v nepárnom týždni má dať širší priestor na spoločné
trávenie času spojený s komplexným zabezpečením potrieb maloletej, a to vrátane poludňajšieho
spánku. Odvolací súd nemal v konaní osvedčenú žiadnu skutočnosť, ktorá by takémuto režimu nateraz
bránila. Áno, bude úlohou oboch rodičov, aby v záujme maloletej nastavili pomery tak, aby jej stretávanie
sasotcommohlobyťďalejrozvíjanéaabypostupomčasumohlovplnejmierenaplniťdikciuustanovenia

článku 5 písm. h) zákona o rodine. Zásadným predpokladom nateraz ale je, aby sa tento vzťah rozvíjal
na základnej úprave styku realizovanej minimálne v intenciách nariadeného neodkladného opatrenia.

22. Súd prvej inštancie predložil odvolaciemu súdu aj opravný prostriedok Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Bratislava, označený ako odvolanie voči uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 2P/46/2025-32
z 12.09.2025. Odvolací v prvom rade pripomína, že podanie je potrebné podľa obsahu vyhodnotiť ako

sťažnosť podľa § 239 CSP, o ktorej, v prípade, že je podaná oprávneným subjektom (§ 247 CSP)
rozhoduje súd prvej inštancie, nie odvolací súd. V konkrétnom prípade ale odvolací súd uvádza, že Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava nemožno považovať za subjekt oprávnený podať odvolanie
voči uzneseniu, ktorým bol ustanovený za kolízneho opatrovníka. Nie, ak dôvodom má byť skutočnosť,
že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vykonáva územnú pôsobnosť pre okresy Bratislava I až V a pre

okres Senec, kde sa nachádza aktuálne maloletá s matkou, vykonáva územnú pôsobnosť Okresný úrad
práce Pezinok. Obzvlášť to platí za situácie, ak zo samotného návrhu, resp. odvolania otca vyplýva, že
maloletá žila s rodičmi v K. a to až do odsťahovania sa s matkou k jej rodičom v lete 2025 do obce
F.. V súdnej praxi je bežným javom, že funkciu kolízneho opatrovníka vykonáva Úrad práce sociálnych
vecí a rodiny v ktorého územnej pôsobnosti sa maloleté dieťa reálne nenachádza. Samotná rozdielna

územná pôsobnosť tak nebráni, aby Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava v predmetnom
konaní maloletú zastupoval v zmysle ustanovenia § 73 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona č. 305/2005
Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 2P/46/2025-32 z 12.09.2025 bolo Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Bratislava doručené 17.09.2025, s ohľadom na vyššie uvedené nie je subjektom oprávneným

podať sťažnosť a preto s ohľadom na ustanovenie § 247 (a contrario) voči nemu vtedy nadobudlo aj
právoplatnosť.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie s použitím
§ 388 CSP zmenil. Odvolací súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa so všetkými námietkami.

Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá
ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán
(porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009
a pod.), k čomu odvolací súd pri svojej argumentácii smeroval.

24. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s §
396 ods. 1 CSP, pretože žiaden z účastníkov nepodal návrh na ich priznanie v zmysle § 57 CMP.

25. Senát odvolacieho súdu prijal tento rozsudok jednomyseľne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže
zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona
č. 327/2005 Z.z.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).