Rozsudok – Nájom a podnájom nebytových… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/124/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120206043
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1120206043.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej

a členiek senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: I.
I., narodená XX.XX.XXXX, bytom: R. XX, H., právne zastúpená: JUDr. Pavol Torňoš, advokát, so
sídlom: Tomášikova 50/D, Bratislava, proti žalovanému: MARIANUM - Pohrebníctvo mesta Bratislavy,
príspevková organizácia, so sídlom: Šafárikovo námestie 3, Bratislava, IČO: 17 330 190, o určenie
neplatnosti výpovede nájmu služobného bytu a vzájomnej žalobe o vypratanie nehnuteľnosti, na
odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11. júna 2024, č.k.
B1-9C/35/2020-416, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11. júna 2024, č.k. B1-9C/35/2020-416,
p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania o žalobe a odvolacieho
konania o vzájomnej žalobe.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 11. júna 2024, č.k. B1-9C/35/2020-416 rozhodol vo
výroku I. tak, že žalobu žalobkyne zamieta. Vo výroku II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Výrokom III. rozhodol o vzájomnej žalobe žalovaného tak, že
žalobkyňa je povinná vypratať služobný byt, t.j. X - izbový byt č. X, o výmere 73,5 m2, nachádzajúci sa v
okrese: H. V., obci: H. - F. H., k.ú. F.Á. H., R. X. XX, v areáli bratislavského Krematória, na prízemí stavby:
vstupný objekt Krematória, súp. č. stavby XXXX, stavba na pozemku parcely registra „C“ p.č. XXXX/X
o výmere 311 m2 a pozemku parcely registra „C“ p.č. XXXX/X o výmere 123 m2, zastavaná plocha a
nádvorie, pozemok na ktorom je postavená nebytová budova označená súpisným číslom, druh stavby:
Iná budova, stavba zapísaná na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom H., katastrálny odbor, stavba

vo výlučnom vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislavy, a odovzdať byt žalovanému do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku IV. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov
konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa domáhala proti žalovanému
určenia neplatnosti výpovede z nájmu trojizbového bytu s príslušenstvom, nachádzajúceho sa v
administratívno-obytnej časti bratislavského Krematória, R. X. zo dňa 22.01. 2020, zaslanej žalobkyni

žalovaným podľa § 711 ods. 1) písm. b) Občianskeho zákonníka ako aj náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnila tým, že sa na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej zo žalovaným dňom 01.04.1988 stala
zamestnancomžalovanéhonadobuneurčitú.Dohodouozmenepracovnejzmluvyzodňa01.12.1995sa
žalobkyňa stala vedúcou strediska Krematórium ako organizačnej zložky podniku a sadovým technikompodniku, s dojednaným miestom výkonu práce Bratislava S - 104. Súčasne žalovaný dňa 01.12.1995
pridelil písomným rozhodnutím žalobkyni (3) trojizbový služobný byt s príslušenstvom, nachádzajúci sa
v administratívno-obytnej časti bratislavského Y. na R. X.. V rozhodnutí o pridelení služobného bytu je

konštatované,ženájomslužobnéhobytujepodľa§1zákonačíslo189/1992Zb.viazanýnavykonávanie
funkcie vedúcej S - 104 strediska Krematórium ako organizačnej zložky podniku, do ktorej funkcie
bola žalobkyňa menovaná menovacím dekrétom podľa § 65 Zákonníka práce dňom 01.12.1995. Podľa
rozhodnutia bol nájom služobného bytu uzavretý na dobu určitú a mal sa skončiť uplynutím tejto doby
nájmu. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 17.07.2000 došlo medzi stranami sporu k zmene

dojednanéhodruhuprácenastarnežalobkyneatozpôvodnejfunkcievedúcastrediskaasadovýtechnik
podniku s dojednaným miestom výkonu práce Bratislava S - 104 na nový druh práce - samostatný
odbornýreferent-vybavovateľasadovýtechnikpodnikuBratislavasdojednanýmmiestomvýkonupráce
S - 102. Žalobkyňa uvádza, že na základe zmeny dojednaného druhu práce dňom 17.07.2000 prestala
vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, no v byte býva doposiaľ. Dňa 20.11.2019
došlo medzi stranami sporu k skončeniu pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného dohodou. Dňa

23.01.2020 bola doručená žalobkyni výpoveď žalovaného zo zmluvy o nájme služobného bytu, ktorú
žalovaný odôvodnil tým, že pracovný pomer žalobkyni sa skončil dňa 21.11.2019, čím podľa tvrdenia
žalovaného stratila nárok na užívanie predmetného služobného bytu. Súčasne bola žalobkyňa vyzvaná
o uvoľnenie predmetného bytu k 30.04.2020, kedy jej márne uplynie výpovedná lehota v zmysle § 710
ods. 3 Občianskeho zákonníka. Dňa 29.02.2020 žalobkyňa zaslala žalovanému písomné oznámenie,

že výpoveď z nájmu služobného bytu považuje za neplatnú a súčasne ho písomne vyzvala na pridelenie
bytovej náhrady. Žalovaný zaslal žalobkyni výpoveď z nájmu bytu s odkazom na ustanovenie § 711 ods.
1písm.b)Občianskehozákonníka.Žalobkyňanamietavovýpovediuvedenéskutočnostiakonepravdivé
a zavádzajúce. Žalobkyňa s výpoveďou žalovaného s užívania služobného bytu žalovaného nesúhlasí,
pretože v predmetnom byte býva od 01.12.1995, od 17.07.2000 nevykonáva prácu, na ktorú bol nájom

služobného bytu viazaný, pričom predmetný byt žalobkyňa ďalej užívala, čo žalovaný nesporoval a
rešpektoval. Uplatnený výpovedný dôvod preto neobstojí, resp. neexistuje, kdeže prácu, na ktorú bol
nájom služobného bytu viazaný, žalobkyňa nevykonáva od 17.07.2000, a napriek tomu žalovaný tento
výpovedný dôvod v rozpore s faktickým stavom použil vo svojej výpovedi až dňa 22.01.2020.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že na základe rozhodnutia o pridelení služobného bytu zo
dňa 01.12.1995 došlo medzi žalobkyňou ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom k uzatvoreniu
nájomnej zmluvy, a to na dobu určitú. V uvedenej nájomnej zmluve bolo výslovne uvedené, že nájom sa
skončí uplynutím doby podľa § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súvislosti s ukončením vykonávania
funkcie žalobkyne, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Ak nájomca užíva byt aj po skončení

doby nájmu, prenajímateľ môže podať návrh na vydanie veci alebo návrh na vypratanie nehnuteľnosti.
Ustanovenie§676ods.2Občianskehozákonníka,ktorépočítaskonkludentnýmobnovenímnájomného
vzťahu, ak prenajímateľ nepodá na súd niektorú v tomto ustanovení uvedenú žalobu do 30 dní, sa
na nájom bytu nevzťahuje. Nájom bytu sa teda neobnoví, ak ho po uplynutí nájmu nájomca užíva a
prenajímateľ proti nemu nepodá návrh na vypratanie bytu. Žalovaný má vzhľadom na vyššie uvedené za

to, že nájomný vzťah medzi žalobkyňou ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom bol dohodnutý
na dobu určitú a skončil uplynutím tejto dohodnutej doby, pričom je bezpredmetné, či to bolo dňom
17.07.2000, teda dňom kedy žalobkyňa prestala vykonávať funkciu, na ktorú bol nájom služobného
bytu viazaný, alebo dňom 21.11.2019, kedy došlo ku skončeniu jej pracovného pomeru. Aj napriek
skutočnosti, že nájomný vzťah medzi žalobkyňou a žalobcom bol uzatvorený na dobu určitú, žalovaný z

dôvodu právnej istoty v súlade s § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka podal žalobkyni výpoveď
z nájmu služobného bytu, keďže podľa uvedeného ustanovenia prenajímateľ môže vypovedať nájom
bytu, ak nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Žalobkyňa aj
napriek skutočnosti, že sa nájomný vzťah k služobnému bytu skončil uplynutím času predmetný byt
užívala, za čo jej žalovaný mesačne strhával zo mzdy výšku nájomného spolu s poplatkami za služby

spojené s užívaním bytu, a to až do skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Žalobkyňa nemá na
požadovanom určení naliehavý právny záujem nakoľko nájom zanikol uplynutím doby.

4. V replike žalobkyňa uviedla, že na požadovanom určení má naliehavý právny záujem, nakoľko,
žalovanýmtvrdenéprávojeneisté,nakoľkožalovanýtvrdí,ženájomnývzťahžalobkynizanikoluplynutím

času, no zároveň jej dal výpoveď z nájmu služobného bytu z dôvodu, že prestala vykonávať prácu u
žalovaného, pričom žalobkyňa sa tak dostala do neistej situácie ohľadne posúdenia jej nároku na bytovú
náhradu.5. V duplike žalovaný uviedol, že pôvodný nájom bol dojednaný na dobu určitú nájomnou zmluvou
z 01.12.1995, pričom zanikol uplynutím času 17.07.2000. Nový nájomný vzťah bol viazaný na nový
druh práce - samostatný odborný referent - vybavovateľ a sadový technik, pričom bol uzatvorený

konkludentne. Žalobkyňa nemá nárok na bytovú náhradu nakoľko nepreukázala, žeby pred užívaním
služobného bytu skončila užívanie iného bytu.

6. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že dňa 04.10.2022 žalovaný podal vzájomný návrh,
ktorým žiadal, aby súd žalobu zamietol a zároveň zaviazal žalobkyňu vypratať byt špecifikovaný vo

výroku III. rozsudku. Vzájomnú žalobu odôvodnil žalovaný tým, že žalovaný ako správca predmetného
služobného bytu, ktorý bol žalovanému zverený do správy na základe Zriaďovacej listiny schválenej
uznesením MsZ Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1182/2006 z 26.10.2006, konkrétne na základe čl.
II. písm. a) a d) Zriaďovacej listiny a čl. VI - Správa majetku bod 1. až 4. Zriaďovacej listiny v spojení
s Protokolom č. 1258/02 z 18.10.2002, je toho názoru, že nájomný vzťah žalovanej k predmetnému
služobnému bytu sa platne skončil. Platné skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného je

nesporné. Nesporným je aj doručenie výpovede žalovaného žalobkyni dňa 23.01.2020. Pracovný pomer
žalovaný so žalobkyňou ukončil, pričom tá doposiaľ užíva služobný byt. V administratívno-obytnej časti
areálu bratislavského Krematória, vo vstupnom objekte Krematória, sa nachádza okrem služobného
bytu, ktorý je predmetom tejto žaloby o vypratanie, ďalší služobný byt, ktorý je zo strany žalovaného
pridelený do nájmu zamestnankyni žalovaného, p. Z. H., ktorá od 01.10.1991 do súčasnosti vykonáva

pre žalovaného v pracovnom pomere prácu na pozícii pracovníčky urnového hája s obsahom pracovnej
činnosti - udržiavanie čistoty a poriadku v objekte, údržba zelene, čistenie a upratovanie objektu a pod.
Pani Z. H. bol služobný byt pridelený po tom, čo došlo k ukončeniu nájomného vzťahu k služobnému
bytu s predchádzajúcim zamestnancom z dôvodu ukončenia jeho pracovného pomeru u žalovaného. Je
možné tvrdiť, že predmetný služobný byt nestratil nikdy charakter služobného bytu, a to ani na základe

§ 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. (v znení účinnom od 01.05.1995 do 30.11.2001). O uvedenom svedčí
aj fakt, že nájomníčkam služobného bytu je zo strany žalovaného predpísané nájomné iba vo výške
vyplývajúcej z Opatrenia MFSR č. 01/R/2008 z 23.04.2008, resp. z Opatrenia MFSR č. 02/R/2008 z
25.09.2008, resp. z Opatrenia č. 01/RE/2011 z 01.12.2011. Pokiaľ sa týka otázky zabezpečenia bytovej
náhrady z dôvodu skončenia nájomného pomeru žalobkyne, žalovaný je toho názoru, že žalobkyni

nevzniklo právo na náhradný byt. Podľa § 712a ods. 1 posledná veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom od 01.12.2019 v iných prípadoch skončenia vykonávania práce, na ktorú je
nájom služobného bytu viazaný, nemá nájomca, ktorému bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods.
1 písm. b), právo na bytovú náhradu.

7. Žalobkyňa sa k vzájomnej žalobe vyjadrila tak, že ju navrhuje zamietnuť. Uviedla, že v danom konaní
niet sporu o tom, že: a) od 1.10.1991 do 20.11.2019, t. j. 28 rokov bola žalobkyňa zamestnaná u
žalovaného; b) dňa 01.12.1995 žalovaný pridelil žalobkyni trojizbový služobný byt s príslušenstvom,
nachádzajúci sa v administratívno - obytnej časti Krematória na R. ceste v H.; c) od 17.07.2000 došlo
k zmene dojednaného druhu práce, ktorý bol viazaný na nájom bytu. Napriek vyššie uvedenému

žalobkyňa byt užívala ďalej, žalovaný to rešpektoval, jednal so žalobkyňou ako s nájomcom, predpisoval
a zvyšoval jej nájomné, ktoré žalobkyňa riadne platila a platí, v byte teda žije a býva nepretržite 27 rokov,
je to v uvedenom čase jej jediné trvalé bydlisko, iné bývanie nemá a na bývanie v ňom je odkázaná.
V byte žalobkyňa pôvodne bývala s dcérou, synom a vnukom, aktuálne tu býva so synom. Postup
žalovanéhožalobkyňuutvrdzovalapopodanomjehoprotinávrhuďalejutvrdzujevtom,ževpredmetnom

bytebývadôvodne,anipracovnícižalovaného,anivedúciorganizácietútookolnosťvrozhodnomobdobí
nespochybňovali, práve naopak, považovali žalobkyňu za legálneho užívateľa a nájomcu bytu a aj to
žalobkyni svojim správaním, ako aj slovne potvrdzovali a nič nenasvedčovalo tomu, že by žalobkyňa z
bytu mala odísť, stále žalobkyňa pracovala pre žalovaného, aj keď už nie na pôvodnom pracovisku, ale
stále u žalovaného. Žalobkyňa uvádza, že týmto vyššie uvedeným postupom došlo ku konkludentnému

uzavretiu zmluvy o nájme bytu za pôvodne dohodnutých podmienok na dobu neurčitú (§ 35 OZ, § 685,
§ 686 OZ), pretože povinnou obsahovou náležitosťou nájomnej zmluvy nie je písomná forma a nikto
z vedúcich organizácie, či iných pracovníkov nepopieral doposiaľ nájomné práva žalobkyne k bytu,
naopak, potvrdzovali jej právo nájmu k bytu (v tom čase pre ňu už nie služobného bytu). V tomto čase
bolo na žalovanom, či v súlade s § 2 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov

súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami (ďalej len zákon o bytových náhradách) v znení
účinnom do 30.11.2001, aplikuje vysťahovanie žalobkyne, k čomu nepristúpil, v dôsledku čoho byt
stratil charakter služobného bytu a žalobkyňa v ňom dôvodne bývala naďalej. Vyriešenie bytovej otázky
žalobkyne je pre ňu bytostne dôležité a práve preto nemôže súhlasiť s výpoveďou z nájmu bytu, keďžeod tejto právnej skutočnosti sa odvíja aj vyriešenie otázky pridelenia náhradného bytu, na ktorý ma
žalobkyňa právo. S ohľadom na vzniknutú situáciu, sociálne a osobné pomery žalobkyne (dôchodkyňa
vo vyššom veku), jej zdravotný stav (srdcovocievne ochorenie a iné), kedy jej jediný príjem je dôchodok

na hranici životného minima, okolnosti danej veci, zohľadniac, že podstatnú časť svojho pracovného
života žalobkyňa pracovala pre žalovaného a nezavdala žiadnu príčinu k ukončenia bývania v byte, kde
žalobkyňa býva nepretržite od 01.12.1995 doposiaľ, t.j. 27 rokov, iné bývanie nemá a nemá možnosť
zabezpečiť si iný byt, aplikujúc na dané pomery aj § 3 OZ.

8. Žalovaný sa v replike k vzájomnej žalobe vyjadril, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že nájom bytu
v období od 17.07.2000 až do jeho skončenia (na základe výpovede žalovaného zo dňa 22.01.2020,
ktorá bola doručená žalobkyni dňa 23.01.2020), nemal charakter nájmu služobného bytu, a že z tohto
dôvodu žalovaným použitý výpovedný dôvod neobstojí. Žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením žalobkyne,
že z dôvodu skončenia nájomného vzťahu žalobkyne a žalovaného vznikol žalobkyni voči žalovanému
nárok na poskytnutie bytovej náhrady. Nájom služobného bytu bol od 17.07.2000 viazaný na pracovný

pomer žalobkyne u žalovaného (dojednaný druh práce: samostatný odborný referent - vybavovateľka a
sadový technik). Od 17.07.2000 tak žalobkyňa užívala predmetný služobný byt na základe dohody strán
sporu o zmene pôvodnej nájomnej zmluvy v časti špecifikácie druhu práce, na ktorý je nájom služobného
bytu viazaný. Uvedené vyplýva najmä zo správania sa strán sporu navzájom, kedy strany sporu
akceptovali užívanie predmetného služobného bytu žalobkyňou a pokračovanie nájomného vzťahu

k predmetnému služobnému bytu medzi žalovaným a žalobkyňou ako zamestnankyňou žalovaného.
Žalovanýnepovažujeargumentáciužalobkyneohľadnejejsociálnych,osobnýchazdravotnýchpomerov
v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka za akokoľvek relevantnú a majúcu vplyv na rozhodnutie
súdu o platnosti výpovede, vyprataní služobného bytu a bytovej náhrade. Podľa názoru žalovaného
žalobkyňamámožnosťsizabezpečiťbývanieajinak(ajzapomocisvojhosyna)atoajvpodstatnenižšej

a zároveň ľudsky dôstojnej úrovni. Naopak, žalovaný je toho názoru, že ďalšie užívanie trojizbového
služobného bytu s regulovaným nájomným (podľa Opatrenia MFSR z 01.12.2011 č. 01/R/2011 o
regulácií cien nájmov bytov, konkrétne za nájom predmetného služobného bytu (bez energií) 84,75 eur/
mesiac) v areáli Bratislavského krematória a urnového hája žalobkyňou a jej dospelým práceschopným
synom, ktorí nie sú zamestnancami žalovaného, sa javí, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako

konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré poškodzuje práva žalovaného.

9. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový stav veci. Na základe
pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným sa dňom 01.04.1988 stala žalobkyňa zamestnancom
žalovaného na dobu neurčitú. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.1995 sa žalobkyňa

stala vedúcou strediska Krematórium ako organizačnej zložky podniku a sadovým technikom podniku,
s dojednaným miestom výkonu práce Bratislava S - 104. Žalovaný dňa 01.12.1995 pridelil písomným
rozhodnutím žalobkyni trojizbový služobný byt s príslušenstvom, nachádzajúci sa v administratívno-
obytnej časti bratislavského Krematória na R. X.. V rozhodnutí o pridelení služobného bytu je
konštatované,ženájomslužobnéhobytujepodľa§1zákonačíslo189/1992Zb.viazanýnavykonávanie

funkcie vedúcej S - 104 strediska Krematórium ako organizačnej zložky podniku, do ktorej funkcie
bola žalobkyňa menovaná menovacím dekrétom podľa § 65 Zákonníka práce dňom 01.12.1995. Podľa
rozhodnutia bol nájom služobného bytu uzavretý na dobu určitú a mal sa skončiť uplynutím tejto doby
nájmu v súvislosti s ukončením vykonávania tejto funkcie. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 17.07.2000 došlo medzi stranami sporu k zmene dojednaného druhu práce na strane žalobkyne

a to z pôvodnej funkcie vedúca strediska a sadový technik podniku s dojednaným miestom výkonu
práce Bratislava S - 104 na nový druh práce - samostatný odborný referent - vybavovateľ a sadový
technik podniku Bratislava s dojednaným miestom výkonu práce S - 102. Doklad o tom, že byt, ktorého
užívateľom je žalobkyňa, je zverený do správy a užívania žalovaného od roku 1995 je Hospodárska
zmluva č. MHDaP - 514/89 z 31.03.1989 o prevode správy národného majetku (krematória) zo

správy Obvodného národného výboru, odbor MHDaP, Bratislava do správy: Správa mestskej zelene a
pohrebníctva, Bratislava (dôvod prevodu správy - delimitácia) a Hospodárska zmluva č. 98/91/SMZaP z
01.10.1991 o prevode správy majetku a práva hospodárenia zo Správy mestskej zelene a pohrebísk do
správy Marianum - Pohrebníctvo mesta Bratislavy, predmetom prevodu: Krematórium, Zakladacia listina
mestského podniku Marianum-pohrebníctvo v Bratislave č. 1/Zk./91-práv. z 30.09.1991, z ktorej vyplýva,

že jedným zo základných predmetov činnosti Marianum je správa a údržba pohrebísk a krematória a
majetok, ktorý hlavné mesto SR Bratislava ako zakladateľ zverí do správy tohto podniku (Marianum)
bude tvoriť a) majetok, ktorý organizačne a účtovne obhospodaruje stredisko pohrebníctvo podniku
ZARES, b) cintoríny/ pohrebiská/ v správe Správy mestskej zelene a pohrebísk, Zriaďovacia listinamestskej príspevkovej organizácie Marianum - pohrebníctvo mesta Bratislavy z 31.12.1993, z ktorej
vyplýva skutočnosť, že jedným zo základných predmetov činnosti príspevkovej organizácie Marianum
je prevádzkovanie, spravovanie a udržiavanie pohrebísk a krematória. Zo zriaďovacej listiny schválenej

uznesením MsZ hlavného mesta SR Bratislavy č. 1182/2006 z 26.10.2006, konkrétne na základe čl.
II. písm. a) a d) Zriaďovacej listiny a čl. VI - Správa majetku bod 1. až 4. Zriaďovacej listiny v spojení
s Protokolom č. 1258/02 z 18.10.2002 vyplýva, že odovzdávajúci, t.j. Hlavné mesto Bratislava zveril
predmetný byt do bezodplatnej správy žalovaného. Byt je evidovaný na LV č. XXXX, k.ú. H. - F. H.,
nachádza sa vo vstupnom objekte areálu bratislavského Krematória (vstupný objekt Krematória - č.

stavby XXXX, na ul. R. XX, H., stavba na pozemku parcely registra „C“ p.č. XXXX/X o výmere 311
m2 a pozemku parcely registra „C“ p.č. XXXX/X o výmere 123 m2, zastavaná plocha a nádvorie,
pozemok na ktorom je postavená nebytová budova označená súpisným číslom, druh stavby: Iná
budova, stavba zapísaná na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom H., katastrálny odbor, stavba
vo výlučnom vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislavy. Znalecký posudok č. XX/XX vypracovaný
V.. I.. Y., znalcom k 30.10.1997 preukazuje, že vstupný objekt krematória je tvorený prevádzkovou

a obytnou budovou, pričom na II. podlaží tohto objektu sa nachádzajú dva byty, pozostávajúce
z troch obytných miestností. Vyhlásenie ZARES (pôvodného správcu bratislavského krematória) z
29.08.1963 adresované Krajskému projektovému ústavu hovorí o tom, že bytové jednotky, ktoré sa v
objekte krematória vybudujú, budú mať charakter pohotovostných bytov, t.j. budú v nich ubytovaní iba
zamestnanci krematória. Zo súpisu (č. XX/XXX/XXX/XXX) zistených vád a nedorobkov pri preberacom

konaní stavby - Krematórium - vstupný objekt, H. zo dňa 14.07.1967, vyplýva existencia dvoch bytov
v stavbe vstupného objektu bratislavského krematória a označenie týchto bytov ako „byt č. X“ a „byt č.
X“. Z čestného prehlásenia z 16.08.1993 vyplýva, že stavba krematória bola skolaudovaná v mesiaci
január 1969. Rozhodnutie o pridelení služobného bytu a nájomná zmluva z 01.12.1995, špecifikujú byt
pridelený žalobkyni podľa Evidenčného listu z 23.11.1995 pre výpočet úhrady za užívanie bytu, ako byt

č. 2 na prízemí. Dňa 20.11.2019 bola medzi stranami sporu uzatvorená dohoda o skončení pracovného
pomeru. Podľa tejto dohody došlo k skončeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou dňa
01.04.1988 ku dňu 21.11.2019. Žalobkyni bola žalovaným adresovaná výpoveď z nájmu bytu datovaná
dňom 22.01.2020 z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, pretože prestala dňa
21.11.2019 vykonávať prácu na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Žalovaný zároveň požiadal

žalobkyňu, aby byt k 30.04.2020 uvoľnila, ako príloha bola priložená dohoda o skončení pracovného
pomeru. Podľa žalobkyne si výpoveď prevzala dňa 23.01.2020. Z výsluchu žalobkyne súd prvej inštancie
zistil, že v byte býva momentálne aj so synom, už 27 rokov a je to jej jediné bydlisko, iné bývanie nemá.
V Marianum pracovala od vzniku v roku 1991. Nakoľko v práci vedeli, že pre domáce násilie odišla od
svojho manžela aj s deťmi, pričom bývala následne u kolegu v podnájme, od roku 1995 jej v krematóriu

pridelili služobný byt. V byte bývala so synom, dcérou aj vnučkou, teraz tam býva so synom. Domnievala
sa, že byt jej nevezmú a že nájom je na dobu neurčitú. Keď muž zomrel dedila po ňom, dedičstvo
neodmietla, i keď zdedila len dlhy. Syn, ktorý s ňou býva, bol dlhodobo nezamestnaný a musela ho 15
rokov živiť. Ďalší syn má dom, dcéra je samostatná. Po toľkých rokoch, čo odpracovala pre žalovaného
sa domnieva, že má nárok na bytovú náhradu. Syn žalobkyne I. ako svedok uviedol, že v roku 1995 sa

odsťahovali z rodičovského bytu od otca s tým, že to bolo na etapy: najskôr boli v podnájme, následne na
konci roku mama dostala pridelený byt ako vedúca krematória. Otec bol agresívny a robil im problémy.
V byte s mamou žil 20 rokov, od roku 1999 pracuje ako IT-čkár, na chod domácnosti neprispieval. O
tom, že ide o služobný byt vedel. Mama mala strach o to, že býva v služobnom byte, a že s ňou môžu
kedykoľvek ukončiť zmluvu. Vždy bola v napätí, čo s ňou bude. Priebežne si zisťovala právny stav, v

prípade, že by jej chceli ukončiť zmluvu, tak jeden čas to bolo tak, že by jej museli poskytnúť náhradu.

10. Súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal dokazovanie výsluchom svedka dcéry žalobkyne, nakoľko
vykonanie takéhoto dôkazu nepovažoval za hospodárne, keďže skutkový stav relevantný pre posúdenie
dôvodnosti uplatnenej žaloby bolo možné zistiť z predložených listinných dôkazov a nebolo potrebné

navyše vykonávať výsluch dcéry, keď nebolo ani zrejmé k čomu presne má vypovedať. Obdobne súd
prvej inštancie nepovažoval za hospodárne ani účelné vykonať dokazovanie vyžiadaním zdravotnej
dokumentácie žalobkyne, nakoľko by pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku nemalo význam
oboznamovať sa s jej zdravotným stavom, keď skutočnosť, že má zdravotné problémy žalovaný ani
nerozporoval, rovnako tento dôkaz vedela zabezpečiť aj žalobkyňa sama, keďže si môže vyhotovovať

odpis, výpis i kópie zo svojej zdravotnej dokumentácie.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 39, § 3 ods. 1, § 126 ods. 1, § 710 ods. 1, 3,
§ 677, § 711 ods.1 písm. b), ods. 2, 3, a 6, § 712a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník(ďalej len “OZ”), § 1, § 4, zák. č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov
a s bytovými náhradami.

12. Súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo sporné, že od 01.10.1991 do 20.11.2019, t.j. 28 rokov
bola žalobkyňa zamestnaná u žalovaného, a že dňa 01.12.1995 žalovaný pridelil žalobkyni trojizbový
služobný byt s príslušenstvom, nachádzajúci sa v administratívno - obytnej časti Krematória na R.
X. v H. a že od 17.07.2000 došlo k zmene dojednaného druhu práce, ktorý bol viazaný na nájom
služobného bytu. Nebolo sporné, že dňa 23.01.2020 bola doručená žalobkyni výpoveď žalovaného zo

zmluvyonájmeslužobnéhobytu,ktorúžalovanýodôvodniltým,žepracovnýpomeržalobkynesaskončil
dňa 21.11.2019, ako i to, že žalobkyňa bola vyzvaná o uvoľnenie predmetného bytu k 30.04.2020,
kedy jej márne uplynie výpovedná lehota v zmysle § 710 ods. 3 OZ. Nebolo sporné, že výpoveď z
nájmu obsahovala všetky formálne náležitosti podľa 711 ods. 2 a 3 OZ. Sporným v prejednávanej veci
bola skutočnosť, či žalobkyňa užívala na základe riadneho nájomného vzťahu byt, ktorý mal charakter
služobného bytu a či je výpoveď z jeho nájmu platná, prípadne neplatná z dôvodu nedodržania zákonom

stanovených náležitostí, a to, že výpovedný dôvod podľa žalobkyne neexistuje, kdeže prácu, na ktorú bol
nájom služobného bytu viazaný, nevykonáva od 17.07.2000. Žalobkyňa v podstate nespochybňovala
formálne náležitosti výpovede, poukazovala len na to, že výpovedný dôvod nemôže obstáť, nakoľko
nájom služobného bytu bol dojednaný na dobu určitú a skončil skôr, ako jej bola doručená výpoveď
a to uplynutím doby v roku 2000. Výpoveď považovala za obsolentnú, a preto neplatnú a v rozpore

s dobrými mravmi. V časti konania o vzájomnej žalobe nebolo sporné, že byt žiada žalovaný uvoľniť,
nakoľko žalobkyňa u neho už nepracuje a chce ho rekonštruovať a poskytnúť novým zamestnancom,
či nájomný vzťah skončil, žalobkyňa nespochybňovala, že by mala byt uvoľniť, no žiadala adekvátnu
bytovú náhradu.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa žalobkyne, ak dňa 01.12.1995 žalovaný pridelil žalobkyni
trojizbovýslužobnýbytspríslušenstvom,nachádzajúcisavadministratívno-obytnejčastiKrematóriana
R.cestevH.,stým,žešloonájomnadobuurčitúabolviazanýnavýkonfunkcievedúcejaod17.07.2000
došlo k zmene dojednaného druhu práce, na ktorý bol viazaný nájom bytu, žalobkyňa byt užívala ďalej
a žalovaný to rešpektoval, jednal s ňou ako s nájomcom, predpisoval a zvyšoval jej nájomné, ktoré

žalobkyňa riadne platila a platí, pričom ju z bytu nevysťahoval, jej právo nájmu k bytu pretrvávalo (v tom
čase pre ňu už nie služobného bytu), nakoľko podľa § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. v znení platnom a
účinnomvčaseuzavretianájomnejzmluvydňa01.12.1995(avzneníplatnomaúčinnomdo30.11.2001)
povahu služobného bytu stráca byt vtedy, keď nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na
ktorú je nájom služobného bytu viazaný, a prenajímateľ do troch mesiacov nevypovedal nájom podľa

§ 711 ods. 1 písm. b) OZ. Súd prvej inštancie posúdil, že nakoľko žalobkyňa po roku 2000 pracovala
u žalovaného naďalej, no už nie na pozícii vedúcej, ale inej pozícii, javí sa ako dostatočná obrana
žalovaného, že ako prenajímateľ nemal dôvod v zmysle ustanovenia § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. v
zneníplatnomaúčinnomdo30.11.2001vypovedaťnájomslužobnéhobytu,keďžedňa17.07.2000došlo
medzi stranami sporu k uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom tak, že došlo k

zmene dojednaného druhu práce, na ktorý bol nájom služobného bytu viazaný. Uvedenému tvrdeniu
svedčíajvyjadreniežalobkynevbode3.a5.článkuIV.vyjadreniazodňa03.11.2022kvzájomnejžalobe.
Súd prvej inštancie mal za to, že by bolo nelogické, aby prejav vôle strán sporu dňa 17.07.2000 smeroval
k uzavretiu zmluvy o nájme iného ako služobného bytu, užívanie ktorého by nebolo viazané na pracovný
pomer žalobkyne u žalovaného. Prejav vôle strán sporu, ktorým je akceptácia užívania služobného

bytu žalobkyňou aj po zmene pôvodne dojednaného druhu práce, na ktorý bol nájom služobného bytu
pôvodne viazaný, možno podľa súdu prvej inštancie vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, považovať
za celkom zjavný. Napokon i z vyjadrenia žalobkyne počas konania bolo zrejmé, že si je vedomá, že
ide a stále šlo o služobný byt, rovnako aj jej syn túto skutočnosť vedel, z jeho výpovede mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalobkyňa si bola celý čas vedomá, že jej môžu dať výpoveď z nájmu,

dokonca vedela i to, že istom čase by jej nárok na bytovú náhradu vznikol, neskôr už nie. Podľa §
35 Občianskeho zákonníka platí, že prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím, výslovne
alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Prejav vôle možno
urobiť aktívnou činnosťou alebo nečinnosťou. Ak by žalovaný mal záujem na ukončení nájomného
vzťahu k služobnému bytu z dôvodu zmeny dojednaného druhu práce, na ktorý bol nájom služobného

bytu pôvodne viazaný, žalovaný by konal aktívne a voči žalobkyni by sa domáhal ukončenia nájmu
služobnéhobytunielenvlehotetrochmesiacovpodľazákonač.189/1992Zb.vzneníplatnomaúčinnom
do 30.11.2001, ale aj neskôr. Súd prvej inštancie uviedol, že byt nestráca charakter služobného bytu
iba preto, že jeho nájomca prestane vykonávať práce, na ktoré sa nájom viazal. Nájom aj v takomtoprípade zaniká až výpoveďou nájmu bytu z tohto dôvodu. V tomto prípade bola dňa 17.07.2000, kedy
prestala žalobkyňa vykonávať pozíciu vedúcej, ale naďalej mala uzatvorený pracovný pomer na dobu
neurčitú na pozícii vybavovateľ a sadový technik, uzatvorená konkludentne nová nájomná zmluva k

služobnému bytu, pričom bola zrejmá vôľa žalovaného pokračovať v prenájme služobného bytu aj
následne a to až do skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, pričom z vykonaného dokazovania
mal súd za preukázané, že i žalobkyňa po celý čas vedela, že ide stále o služobný byt. Pokiaľ bol
pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú a na dobu jeho trvania bol dojednaný nájom bytu, nemožno
považovať takýto nájom bytu za dojednaný na dobu určitú (pri služobných bytoch pre obchádzanie

ustanovení o zániku nájmu služobného bytu). V každom prípade však platí, že právo pracovníka ako
nájomcu užívať služobný byt nezaniká súčasne so zánikom pracovného pomeru, ale len výpoveďou z
príslušného dôvodu podľa § 711 OZ, pretože nájom bytu nie je súčasťou pracovnoprávneho pomeru,
zánikom ktorého by dochádzalo automaticky aj k zániku práva užívať služobný byt (komentár k OZ,
Števček a kol. str. 2530). K tvrdeniu žalobkyne, že výpoveď nájmu služobného bytu sa prieči dobrým
mravom, súd prvej inštancie uviedol, že nezistil, že by sa právny úkon žalovaného, spočívajúci vo

výpovedi nájmu služobného bytu, priečil morálnym normám a pravidlám, ktoré sú všeobecne uznávané
v spoločnosti presadzujúcej slušnosť, ohľaduplnosť, porozumenie a vzájomné rešpektovanie. Nebolo
sporné, že žalobkyňa žije s dospelým synom, ktorý pracuje a ďalší syn má dom, v konaní nepreukázala,
žeby bola v hmotnej núdzi, alebo takej situácii, žeby jej s bývaním nevedeli pomôcť už dospelé deti.
Nebolo zrejmé ani aký ma dôchodok alebo úspory. Naopak bolo nesporné, že nájom v služobnom byte je

regulovaný, pričom žalovaný ho potrebuje rekonštruovať a následne prenajať svojim zamestnancom tak,
ako ho prenajímal žalobkyni počas jej pracovného pomeru. Žalobkyňa sa napokon postavila negatívne i
k návrhu žalovaného, aby požiadala mesto o byt s regulovaným nájomným s tým, že predsa vo svojom
veku sa nebude každé dva roky sťahovať. Súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou dobrých mravov
poukázal na rozsudok NSSR 5 Cdo 114/2009 z 28. apríla 2010. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že

aj keď bolo nesporné, že od 21.11.2019 už žalobkyňa u žalovaného nepracovala, nechystala sa byt
opustiť, teda zjavne považovala nájom služobného bytu uzatvorený na dobu neurčitú, a žalovaný preto
nepostupoval nesprávne ak jej dal výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods.1 písm. b) OZ, pričom tá
obsahovala všetky formálne náležitosti a netrpela ani absolútnou neplatnosťou. Z uvedených dôvodov
žalobu súd prvej inštancie zamietol.

14. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ nájomný pomer skončil z dôvodu, že nájomca prestal
vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný z iných dôvodov, ako z dôvodov na
strane zamestnávateľa, nájomcovi v zmysle Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom od
01.09.2001 právo na náhradný byt neprislúcha. Žalobkyňa počas konania začala po podaní vzájomnej

žaloby rozporovať dovtedy nespornú skutočnosť, že ide o služobný byt. V zmysle § 2, ods. 1, Zák.
č. 182/1993 bytom sa rozumie miestnosť, alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného
úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Zo
žalovaným predložených dokumentov na č. l. 276 až 390 spisu, je jednoznačne preukázané, že priestory
užívané žalobkyňou spĺňajú charakter bytu. Zároveň možno konštatovať, že ide o byt služobný v

zmysle § 1 Zák. č. 189/1992 Zb., pretože nájomca predmetného bytu musí vykonávať prácu, na ktorú
je nájom služobného bytu viazaný. Priestorové umiestnenie predmetného služobného bytu v objekte
bratislavského krematória a urnového hája svedčí o tom, že je daná potreba jeho užívania výlučne
osobou, ktorá je v pracovnoprávnom vzťahu s prenajímateľom a vykonáva druh práce s miestom výkonu
práce v objekte bratislavského krematória a urnového hája (nebolo v konaní sporné).

15. Súd prvej inštancie na základe stranami tvrdeného skutkového stavu a vykonaného dokazovania,
dospel k záveru, že žaloba o vypratanie bytu je dôvodná. Nájom bytu zanikne inter alia písomnou
výpoveďou, a to uplynutím trojmesačnej výpovednej doby, ktorá začína plynúť prvým dňom mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď adresátovi doručená. Sporný byt bol vo vlastníctve

Hlavného mesta Bratislava a správcom bytu je žalovaný. Správca je oprávnený tento majetok držať,
užívať, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade so zákonom a so zásadami hospodárenia s
majetkom obce. Správca vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce a koná v mene
obce pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce, ktorý spravuje. Súd prvej
inštancieustálil,žežalobkyňasožalovanýmuzavrelakonkludentnenájomnúzmluvuslužobnéhobytuna

dobu neurčitú. V konaní bolo nesporné, že výpovedná doba v zmysle výpovede z 22.01.2020, ktorá bola
doručená žalobkyni, by skončila 30.04.2020, pričom strany nemali za sporné, že nárok žalovaného na
vypratanie bytu existuje a nájom zanikol v prípade platnej výpovede dňa 30.04.2020, resp. právoplatným
rozhodnutím súdu. Strany riešili ako spornú až následnú otázku bytovej náhrady. Z tohto dôvodu súdvzájomnej žalobe vyhovel a uložil žalobkyni povinnosť vypratať predmetný byt v lehote 2 mesiacov
od právoplatnosti. Súd prvej inštancie považoval výpoveď žalovaného z nájmu zo dňa 22.01.2020,
doručenúžalobkynidňa23.01.2020,zaplatnú,žalobkynipretopodľatretejvetyust.§712aObčianskeho

zákonníka nevzniklo voči žalovanému právo na zabezpečenie bytovej náhrady.

16. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa tvrdila, že nájom služobného bytu bol dojednaný na
dobu určitú. V zmysle § 710 ods. 2, Obč. zákonníka, ak je nájom bytu dohodnutý na dobu určitú,
zaniká uplynutím tejto doby, a teda by nájomný vzťah skončil podľa nej dňa 17.07.2000 (teda keď

skončila vykonávať pozíciu vedúcej, resp. skončením pracovného pomeru dňa 21.11.2019, tak ako
pripustil žalovaný (čo ale zo správania strán sporu nevyplývalo). Spornou otázkou pri takomto posúdení
zániku nájomného vzťahu uplynutím času medzi účastníkmi bolo, či žalobkyňa má resp. nemá nárok
na bytovú náhradu. Súd prvej inštancie uviedol, že zákon vychádza z premisy, že pri skončení nájmu
služobného bytu na dobu určitú v zásade nevzniká právo na bytovú náhradu a existujú výnimky,
najmä prípad, ak nájomca pred užívaním služobného bytu ukončil užívanie iného bytu (§ 4 zákona

č. 189/1992 Zb.). U žalobkyne však tento prípad nemôže nastať už z toho dôvodu, že pred užívaním
služobného bytu na základe konkludentne dojednanej zmluvy o nájme bytu zo dňa 17.07.2000, užívala
totožný služobný byt - len v inej pracovnej pozícii, keďže tento jej bol pridelený v inom právnom
režime už dňa 01.12.1995. Žalobkyňa v súvislosti s nájomnou zmluvou neukončila užívanie iného bytu,
ale pokračovala v užívaní toho istého bytu, čím nie sú naplnené podmienky stanovené citovaným

ustanovením (ukončenie užívania iného bytu), a preto nemôže mať nárok na bytovú náhradu. Uvedené
preukazuje aj jej tvrdenie v liste na č.l. 85, kde žalobkyňa žalovaného žiada o vyriešenie jej bytovej
otázky, nakoľko pred pridelením služobného bytu iný byt nemala, pričom služobný byt je jej jediným
bydliskom. Súd prvej inštancie uviedol aj, že nie je možné uznať „za užívanie iného bytu“ akékoľvek
užívanie iného bytu prinášajúce efekt obydlia. Žalobkyňa tvrdila, že iné bývanie ako byt ktorý má vypratať

nemá, že pred tým ako jej služobný byt ponúkli, žila s deťmi provizórne u známeho, nakoľko pre domáce
násilie opustila bývanie s manželom, netvrdila ani, že by pred služobným pomerom mala rozbehnuté
nejaké aktivity na získanie vlastného bývania, teda bolo vylúčené, že vznikom služobného pomeru by
prišla o nájom iného bytu, práve naopak. Za takého stavu užívanie provizórneho dočasného bývania u
známeho bez nájomnej zmluvy, nepredstavuje užívanie bytu na účely § 4 Zákona č. 189/1992 Z.z.

17. Súd prvej inštancie záverom zhrnul, že založil svoje rozhodnutie na tom, že po skončení nájmu
služobného bytu na dobu určitú, bola konkludentne dojednaná nájomná zmluva služobného bytu dňa
17.07.2000 na dobu neurčitú, pričom zámerom jej účastníkov bola dohoda na tom, že prenajímateľ
žalobkyni prenajal byt na dobu neurčitú za predpokladu trvania pracovného pomeru u žalobcu. Pracovný

pomer žalobkyne u žalovaného platne skončil a ten jej nájomnú zmluvu z tohto dôvodu platne vypovedal.
Na základe takto zisteného skutkového stavu aplikoval súd prvej inštancie na danú vec ustanovenie
tretej vety § 712a Občianskeho zákonníka a nepriznal žalobkyni bytovú náhradu, nakoľko nájom bol
dojednaný na dobu neurčitú. Žalobkyňa nebola pod ochranou ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb,
pričom i v prípade možného iného právneho posúdenia (a to, že nájomná zmluva by bola dojednaná na

dobu určitú), by jej nárok na bytovu náhradu nevnikol.

18. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní
úspešný v celom rozsahu (žalobe i vzájomnej žalobe), vznikol mu teda nárok na plnú náhradu trov
konania voči žalobkyni. Súd prvej inštancie mu preto s ohľadom na plný úspech v spore priznal náhradu

trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

19. Žalobkyňa podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie a to v celom rozsahu z dôvodu, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1, písm. b) CSP); súd prvej

inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1,
písm. e) CSP); súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1, písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1, písm. h) CSP). Žalobkyňa uvádza, že súd nesprávnym procesným postupom jej
znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces nakoľko rozhodnutie sa v časti posúdenia spornosti a nespornosti zistených
skutočností javí ako arbitrárne, nezrozumiteľné a odporujúce si. V ods. 46 rozsudku súd uvádza, že:
„Skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného bolo nesporné. Nebolo sporné, že výpoveď z
nájmu obsahovala všetky formálne náležitosti podľa 711 ods. 2 a 3 OZ". V ods. 47 rozsudku uvádza,že: „Žalobkyňa v podstate nespochybňovala formálne náležitosti výpovede, poukazovala len na to, že
výpovednýdôvodnemôžeobstáť,nakoľkonájomslužobnéhobytuboldojednanýnadobuurčitúaskončil
skôr,akojejboladoručenávýpoveďatouplynutímdobyvroku2000.Výpoveďpovažovalazaobsolentnú

a preto neplatnú a v rozpore s dobrými mravmi. Je zrejmé, že v ods. 47 samotný súd spochybňuje „v
podstate" svoje vlastné tvrdenie uvedené v ods. 46. Žalobkyňa je toho názoru, že nesprávne ustálenie
spornosti a nespornosti malo dopad na následne vedenie procesného útoku a obrany účastníkov
konania. Žalobkyňa ďalej namieta, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobkyňa navrhovala vo veci vypočuť svoju dcéru, navrhovala vo

veci zabezpečiť zdravotnú dokumentáciu, ktoré dôkazy súd prvej inštancie odmietol vykonať. Žalobkyňa
sa nestotožňuje s právnym odôvodnením súdu prvej inštancie prečo predmetné dôkazy neboli súdom
pripustené a sporuje arbitrárnosť zdôvodnenia a nesprávne vecné zistenie, že žalobkyňa neuviedla,
prečo má byť dcéra vypočutá a že zdravotná dokumentácia je bezpredmetná, nakoľko žalovaný jej
zdravotný stav nesporoval. Tu je podľa žalobkyne zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
skutočnosť k objasneniu čoho mala slúžiť predmetná dokumentácia. Súd prvej inštancie síce správne v

rozsudku uvádza, že zákon vychádza z premisy, že pri skončení nájmu služobného bytu na dobu určitú v
zásade nevzniká právo na bytovú náhradu a existujú výnimky, najmä prípad, ak nájomca pred užívaním
služobného bytu ukončil užívanie bytu (§ 4 zákona č. 189/1992 Zb.). Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že pred
tým ako jej bol pridelený služobný byt na pozíciu vedúcej strediska S 104 Krematória, ukončila užívanie
iného bytu - táto skutočnosť nebola žalovaným sporovaná, napriek tomu súd ju riešil ako vec spornú,

čo je v rozpore zo zásadami CSP a prekvapivo súd žalobkyni zamietol vykonať dôkazy na preukázanie
tohto jej nesporného tvrdenia (ktoré ani nebolo sporované), t.j., výsluch dcéry, ktorý riadne zdôvodnila a
zdravotnú dokumentáciu preukazujúcu, že bola nútená opustiť užívanie predchádzajúcej nehnuteľnosti
s dôvodu fyzického násilia, čo mali preukázať lekárske správy. Prekvapujúce sa potom javí zistenie a
právne a vecné zdôvodnenie súdu v ods. 57 rozsudku a to že: „V zmysle § 4 Zákona č. 189/1992 Z.z.

v prípade skončenia nájmu na dobu určitú v zásade nájomca nemá nárok na bytovú náhradu okrem
prípadu, že predmetom nájmu je služobný byt a nájomca pred jeho užívaním ukončil užívanie iného bytu.
V tomto smere nie je možné uznať „za užívanie bytu" akékoľvek užívanie bytu prinášajúce efekt obydlia.
Žalobkyňa tvrdila, že iné bývanie ako byt ktorý má vypratať nemá, že pred tým ako jej služobný byt
ponúkli, žila s deťmi provizórne u známeho, nakoľko pre domáce násilie opustila bývanie s manželom,

netvrdila ani, žeby pred služobným pomerom mala rozbehnuté nejaké aktivity na získanie vlastného
bývania teda bolo vylúčené, žeby nebyť vzniku služobného pomeru by pre nájom iného bytu prišla, práve
naopak. Za takého stavu užívanie provizórneho dočasného bývania u známeho bez nájomnej zmluvy,
nepredstavujeužívaniebytunaúčely§4Zákonač.189/1992Z.z.“.Žalobkyňauvádza,ženikdynetvrdila,
že pred tým ako jej bol pôvodne pridelený služobný byt na funkciu vedúcej strediska S 104, užívala len

tak nejaký byt, bez právneho titulu- provizórne. Aj v záverečnej reči žalobkyňa poukázala na to, že byt
ktorý pôvodne pred pridelením služobného bytu užívala s manželom musela opustiť, išlo o dlhodobé
užívanie, nie o provizórium. Ako prekvapivé sa rovnako tak javí bez vecného zdôvodnenia súdom, že
prečo a na základe čoho považuje súd užívanie bytu žalobkyňou ako provizórne, resp. podnájom a
na základe čoho rovnako tak súd konštatuje, že pred tým ako jej služobný byt ponúkli, žila s deťmi

provizórne u známeho a nebol založený nájomný pomer k užívanému bytu. Z výpovede syna je zrejmé,
že v tom čase bol maloletý, nevedel posúdiť právny titul užívania (vyjadroval sa k násiliu), dcéra ktorá sa
mala k tomu vyjadriť, nebola k výsluchu pripustená. Žalobkyňa poukazuje na to, že na jednej strane súd
zastáva názor, že následne užívanie služobného bytu žalobkyňou konkludentne (bez písomnej zmluvy
a pridelenie bytu na novú pozíciu, hoci už nebola vedúca strediska S 104 (a pôvodne bol služobný byt

viazaný na túto pozíciu) založil opäť právny titul na užívanie bytu v zmysle zákona o služobných bytoch
na funkciu S 102 vybavovač a sadzač a na strane druhej súd spochybňuje bez bližšieho dokazovania
stav, ktorý nebol žalovaným sporovaný, a to právny titul užívania bytu najprv s manželom a neskôr u
známeho ako „provizórium" a možnosť konkludentného uzavretia nájmu na dobu neurčitú. Žalobkyňa
uvádza, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, nakoľko ako podstatné nesprávne skutkové zistenie, ktoré uvádza v odôvodnení rozsudku,
a ktoré malo vplyv na zamietnutie žalobného návrhu je tvrdenie súdu, že: 1. z vykonaných dôkazov
vyplýva, že predmetom nájmu je služobný byt a nájomca (žalobkyňa) pred užívaním služobného bytu
na základe rozhodnutia o jeho pridelení žalobkyne na pozíciu vedúca strediska S 104 krematórium
neukončila užívanie iného bytu, 2. žalobkyňa v súvislosti s nájomnou zmluvou neukončila užívanie iného

bytu, ale pokračovala v užívaní toho istého bytu, čím nie sú naplnené podmienky stanovené citovaným
ustanovením [ukončenie užívania iného bytu), a preto nemôže mať nárok na bytovú náhradu, pričom
tu súd prvej inštancie zase prekvapivo tvrdí, že pôvodný nájom služobného bytu na funkciu vedúca
strediska S - 104 Krematórium zanikol a vznikol nový konkludentne založený služobný nájom bytu vprospech žalobkyne na funkciu S 102 vybavovač, sadzačka a nakoľko pred týmto novým konkludentne
založeným služobným nájmom, žalobkyňa neužívala iný byt tak nemohol nastať ani v tomto prípade
právny titul na náhradný byt podľa § 4 Zákona č. 189/1992 Z.z. Žalobkyňa ďalej namieta, že súd prvej

inštancie neuviedol ustanovenie, z ktorého je zrejmé, že je možné konkludentne uzatvoriť nájomnú
zmluvu na služobný byt a nie je možné konkludentne v danom prípade uzavrieť nájomnú zmluvu na
dobu neurčitú na byt podľa ust. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie de fakto podľa žalobkyne
uvádza dve alternatívy právneho posúdenia v ods. 60 rozsudku, čo vylučuje a priori správnosť právneho
posúdeniasúduaaplikovaniaprávnejnormyajejvýklad,pretožebuďtedakonkludentneboladojednaná

nová nájomná zmluva a na základe takto zisteného skutkového stavu aplikoval na danú vec ustanovenie
tretej vety § 712a Občianskeho zákonníka a nepriznal žalobkyni bytovú náhradu, nakoľko nájom bol
dojednaný na dobu neurčitú. Žalobkyňa nebola pod ochranou ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb,
pričom i v prípade možného iného právneho posúdenia (nájomná zmluva by bola dojednaná na dobu
určitú), by jej nárok na bytovú náhradu nevnikol, pričom nájom dňom skončenia pracovného pomeru
skončil, čím užíva byt i naďalej bez právneho dôvodu. Žalobkyňa sa nestotožňuje s právnym názorom,

že je možné konkludentne uzatvoriť nájomnú zmluvu na služobný byť a že ak takáto zmluva nebola
uzatvorená, že užívala predmetný byt bez právneho titulu. Žalobkyňa v žalobe uvádzala možné právne
posúdenie a to, že po skončení služobného nájmu bytu na funkciu S - 104 v tomto čase bolo na
žalovanom, či v súlade s § 2 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich
s nájmom bytov a s bytovými náhradami (ďalej len zákon o bytových náhradách) v znení účinnom do

30.11.2001, aplikuje vysťahovanie žalobkyne, k čomu nepristúpil, a neuzavrel ani novú nájomnú zmluvu
naslužobnýbyt,vdôsledkučohobytstratilcharakterslužobnéhobytu,apretopodľa§712mážalobkyňa
nárok na bytovú náhradu.

20.Kodvolaniužalobkynesavyjadrilžalovaný.Uviedol,žesúhlasísargumentáciousúduprvejinštancie,

že do vyhlásenia rozsudku nebola medzi stranami sporu sporná otázka naplnenia formálnych náležitostí
výpovede z nájmu služobného bytu zo dňa 22.01.2020. Právne posúdenie predmetu nájmu ako nájmu
služobného bytu z titulu dohody strán sporu uzavretej konkludentne na dobu neurčitú súd prvej inštancie
stranám sporu avizoval už na pojednávaní dňa 31.03.2023 v predbežnom právnom posúdení veci. V
predbežnom právnom posúdení veci dňa 31.03.2023 súd prvej inštancie tiež uviedol, že výpoveď zo

strany žalovaného spĺňa všetky formálne náležitosti. Žalobkyňa ani po súdom vyslovenom právnom
posúdení nenamietala formálne náležitosti výpovede z nájmu služobného bytu zo dňa 22.01.2020.
Pokiaľ žalobkyňa nesúhlasila s predbežným právnym posúdením súdu a s predbežným ustálením
sporných a nesporných skutočností, mohla tieto skutočnosti namietať a viesť procesný útok alebo
procesnú obranu tak, ako to považovala za potrebné. Žalovaná nezistila žiadny úkon súdu prvej

inštancie, ktorým by odoprel žalobkyni možnosť tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré by
mohli viesť k rozhodnutiu sporu v prospech žalobkyne. Žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením žalobkyne,
že z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov došlo k naplneniu dôvodu odvolania. Žalovaný súhlasí
s názorom súdu prvej inštancie, že vykonanie navrhnutých dôkazov by bolo nehospodárne a pre
rozhodnutie vo veci bezvýznamné. Žalobkyňa totiž do rozhodnutia súdu vo veci ani netvrdila podstatné

skutkové okolnosti, na základe ktorých by mohlo dôjsť (ak by boli žalobkyňou aj preukázané) k
naplneniu podmienky pre priznanie nároku na náhradný byt v zmysle § 4 zákona č. 189/1992 Z.z., t.j.
k naplneniu podmienky, že pred pridelením služobného bytu ukončila užívanie iného bytu. Žalobkyňa
navrhla súdu vykonať výsluch dcéry (S. I.) a oboznámiť sa s lekárskou dokumentáciou žalobkyne za
účelom preukázania skutočnosti, že v čase prideľovania služobného bytu viazaného na funkciu vedúcej

strediska S-104 nemala iný byt, nakoľko z pôvodného bytu, kde žila so svojím manželom, musela odísť a
opustiť ho pre násilie v domácnosti, pričom násilie páchané bývalým manželom na žalobkyni, žalobkyňa
navrhovala preukázať lekárskymi správami (pozri Vyjadrenie žalobkyne z 29.03.2023 predložené súdu
osobne na pojednávaní dňa 31.03.2024). Z vyjadrenia samotnej žalobkyne listom zo dňa 16.03.2020
(ktorý je založený ako dôkaz v súdnom spise) vyplýva, že ešte pred pridelením služobného bytu

bola nútená odísť zo spoločného bytu užívaného s manželom z rodinných dôvodov, pričom mala
zabezpečené len provizórne bývanie. V samotnom odvolaní proti rozsudku žalobkyňa opäť potvrdila,
že navrhované dôkazy mali preukázať to, že žalobkyňa bola nútená opustiť byt, v ktorom bývala s
manželom,zdôvodufyzickéhonásiliazostranymanžela.Tútoskutočnosťžalovanýnerozporoval,keďže
ju nepovažoval za podstatnú v súvislosti s nárokom žalobkyne na náhrady byt v zmysle § 4 zákona

č. 189/1992 Z.z. Je preto logické a správne, že súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné uvedenú
nespornú a zároveň pre rozhodnutie nepodstatnú skutočnosť ďalej dokazovať. Žalovaný je toho názoru,
že žalobkyňou uvádzané skutočnosti ako opustenie spoločného bytu v dôsledku fyzického násilia zo
strany manžela (ktoré žalobkyňa žiadala preukázať výsluchom dcéry a zdravotnou dokumentáciou),nie sú dôvodom na pridelenie náhradného bytu podľa § 4 zákona č. 189/1992 Z.z., keďže nespĺňajú
podmienku „ukončenia užívania iného bytu“. Inými slovami, žalobkyňa nepreukázala, že užívanie iného
bytu ukončila práve z dôvodu pridelenia služobného bytu, t.j. ako súd uviedol v odôvodnení rozsudku,

že bolo vylúčené, že žalobkyňa pridelením služobného bytu prišla o nájom iného bytu, ktorý ukončila
z dôvodu vzniku nájmu služobného bytu. Žalovaný niekoľkokrát žalobkyňu vyzval na preukázanie
naplnenia podmienky na pridelenie náhradného bytu v zmysle § 4 zákona č. 189/1992 Z.z. Žalovaný
niekoľkokrátvosvojichpodaniachpoukázalnato,žesplnenietejtopodmienkyžalobkyňadosiaľžiadnym
spôsobom nepreukázala. Inými slovami, niet pochýb, že žalovaný niekoľkokrát namietal, resp. sporoval

splnenie podmienky zo strany žalobkyne na priznanie nároku na náhradný byt v zmysle § 4 zákona
č. 189/1992 Z.z.. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie správne právne posúdil, že žalobkyňou
uvádzané skutočnosti (ukončenie užívania bytu z dôvodu násilia na žalobkyni zo strany manžela, t.j.
nie z dôvodu vzniku nájmu služobného bytu), nie sú dôvodom na pridelenie náhradného bytu, keďže
nespĺňajú materiálnu podmienku uvedenú v § 4 zákona č. 189/1992 Z.z. „pred jeho užívaním ukončil
užívanie iného bytu“. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný je názoru, že súd riadnym spôsobom,
jasne a logicky v odôvodnení rozsudku zdôvodnil svoje právne posúdenie veci a to aj s odkazom na
príslušné zákonné ustanovenia a v kontexte so zisteným skutkovým stavom a vykonanými dôkazmi
(predmet nájmu posúdil ako služobný byt užívaný žalobkyňou na základe nájomnej zmluvy uzavretej
konkludentne dňa 17.07.2000 na dobu neurčitú, ktorá bola ukončená platnou výpoveďou po uplynutí

výpovednej doby a bez naplnenia podmienok na priznanie bytovej náhrady).

21. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné

podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

22. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie zrozumiteľne odôvodnil, z akých dôvodov považoval

žalobu za nedôvodnú a vzájomný návrh za dôvodný a vec správne právne posúdil. Podľa názoru
odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie odpoveď na relevantné otázky nastolené v konaní. Odvolací
súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a v reakcii na odvolacie argumenty žalobkyne dopĺňa
nasledovné. Žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie nepostupoval správne pri uvedení predbežného
právneho posúdenia veci, čím jej zmaril možnosť riadne sa brániť v konaní a argumentovať. Odvolací

súd nevzhliadol žiadne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie a to ani pri poskytnutí
predbežného právneho posúdenia veci účastníkom. Navyše odvolací súd v tejto otázke poukazuje na
Uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 643/2022 zo dňa 24. novembra 2022, ktoré sa zaoberalo
problematikou predbežného právneho posúdenia veci. V predmetnom uznesení Ústavný súd SR zaujal
stanovisko, že: „Účelom a zmyslom stanoviska súdu k skutkovým tvrdeniam a navrhovaným dôkazom

a jeho predbežného právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 CSP je zefektívnenie, zrýchlenie
a zjednodušenie sporového konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Svoju
povinnosť splní súd tým, že s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní.
Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, vymedzenie predmetu dokazovania a
vyslovenie predbežného právneho názoru na vec má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán

v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených
úkonov predvídateľný a transparentný. Súčasne je však kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za
jejvlastnúprocesnúaktivituazarovnakotransparentnésubstancovanieskutkovýchtvrdeníadôkazných
návrhov. Inak povedané, ak sudca dané zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah
na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva.

Porušenie§181ods.2CSPžiadnymspôsobomnediskvalifikujestranusporunapríkladvprávezúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve
zhrnúť svoje návrhy na záver pojednávania a pod. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2
CSP zo strany súdu teda samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou
konania v zmysle [§ 420 písm. f) CSP].“ Teda vychádzajúc z daného uznesenia ÚS SR, aj prípadné

nedodržanie postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP nezakladá porušenie práva účastníka na riadne a
spravodlivé konanie v tom smere, že by mu chybné predbežné právne posúdenie bránilo v uplatňovaní
práv, predkladaní dôkazov, v prezentovaní svojej právnej argumentácie.23. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s otázkou, či po zmene
funkcie žalobkyne a miesta výkonu práce dňa 17.07.2000, došlo ku pokračovaniu v nájme služobného
bytu, resp. k uzatvoreniu novej zmluvy o nájme služobného bytu, alebo či byt v zmysle ust. § 1 ods.

5 z.č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami
v znení účinnom od 13.05.1992 do 30.11.2001 stratil povahu služobného bytu a zmenil sa teda na
nájom obecného bytu. Podľa ustanovenia § 1 ods. 5 z.č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov
súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení účinnom od 13.05.1992 do 30.11.2001
povahu služobného bytu stráca byt vtedy, keď nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na

ktorú je nájom služobného bytu viazaný a prenajímateľ do troch mesiacov nevypovedal nájom (a to
podľa ust. § 711 ods. 1 písm. b) OZ). V konaní bolo preukázané, že dňa 01.12.1995 bol žalobkyni
pridelený služobný byt, ktorý bol viazaný na vykonávanie funkcie vedúcej S-104 strediska a súčasne
došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy na tento služobný byt a to na dobu určitú, s tým, že nájom sa
skončí v súvislosti s ukončením vykonávania funkcie vedúcej S-104 strediska. Dňa 17.07.2000 došlo
ku zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 01.04.1988 a to tak, že

sa zmenil dojednaný druh práce vedúca strediska a sadový technik podniku na samostatný odborný
referent - vybavovateľ a sadový technik podniku a ku zmene miesta výkonu práce Bratislava S-104 na
Bratislava S-102. Žalobkyňa poukazuje na vyššie citované ust. § 1 ods. 5 z.č. 189/1992 Zb. a konkrétne
na to, že žalovaný do troch mesiacov od zániku funkcie, na ktorú bol viazaný nájom služobného bytu,
nevypovedaltentonájomapretomázato,žedošlokuzánikucharakterubytuakoslužobnéhoanájomný

vzťah sa zmenil na nájom obecného bytu. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením súdu prvej inštancie
v danej veci a to, že zánikom funkcie došlo k zániku zmluvy o nájme služobného bytu, keď táto bola
dohodnutá na dobu určitú, do zániku funkcie. Teda nájomný pomer skončil uplynutím tejto určitej doby
a nebolo dôvodné zo strany žalovaného dávať výpoveď z nájmu. Zároveň z dôvodu, že žalobkyňa
naďalej bola riadnym zamestnancom žalovaného, teda že zmenou funkcie a výkonu práce z S-104 na

S-102 nedošlo k zániku pracovnej zmluvy ako takej, teda že žalobkyňa neprestala byť zamestnancom
žalovaného a naďalej bývala v služobnom byte a žalovanému platila nájomné ako za služobný byt,
možno ustáliť, že došlo ku uzatvoreniu novej zmluvy o nájme služobného bytu na dobu neurčitú a
to konkludentným spôsobom. Teda súd prvej inštancie správne ustálil, že ak žalobkyňa naďalej bola
zamestnancom žalovaného a naďalej obývala služobný byt došlo k uzatvoreniu novej zmluvy o nájme

služobného bytu a to konkludentným spôsobom, keď nájomná zmluva na služobný byt nemusí mať
písomnú formu. Žalobkyňa platila nájomné vo výške určenej pre služobný byt, z jej výpovede, ako aj
výpovede syna je zrejmé, že si bola vedomá toho, že ide o byt služobný. Odvolací súd má za to, že z
dôvodu, že nájom služobného bytu zo dňa 01.12.1995 bol dohodnutý na dobu určitú a žalobkyňa bola
stále aj po zmene funkcie riadnym zamestnancom žalovaného, nie je dôvodné aplikovať ust. § 1 ods. 5

z.č. 189/1992 Zb. v znení účinnom v čase zmeny funkcie žalobkyne, ale je dôvodné vec vyhodnotiť tak,
že ak naďalej bývala v služobnom byte, došlo k uzatvoreniu novej zmluvy o nájme služobného bytu.

24. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil dohodou ku dňu 21.11.1019. Žalovaný teda mal
právo v zmysle ust. § 711 ods. 1 písm. b) OZ dať žalobkyni výpoveď z nájmu služobného bytu, nakoľko

žalobkyňa prestala vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Ďalšou spornou
otázkou v konaní bolo, že ak je výpoveď z nájmu služobného bytu platná, či má žalobkyňa nárok
na bytovú náhradu, alebo nie. Aj v posúdení tejto otázky sa odvolací súd stotožnil so záverom a
odôvodnenímposkytnutýmsúdomprvejinštancie.Poprvévdanejvecisaustálilo,žedošlokuzatvoreniu
nájmu služobného bytu na dobu neurčitú. V takom prípade tu nie je právo na bytovú náhradu v zmysle

ust. § 712a OZ, čo súd prvej inštancie vysvetlil v ods. 60 rozsudku. V ods. 59 súd prvej inštancie ozrejmil,
že aj v prípade ak by sme ustálili, že išlo o nájom na dobu určitú, nevznikol by nárok na bytovú náhradu
a to z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala, že pred užívaním služobného bytu ukončila užívanie iného
bytu v zmysle ust. § 4 z.č. 189/1992 Zb., ktorý upravuje, kedy má nájomca služobného bytu právo na
bytovú náhradu pri zániku nájmu dohodnutého na dobu určitú. Takouto podmienkou je, že nájomca

pred užívaním služobného bytu ukončil užívanie iného bytu. Ako uviedol súd prvej inštancie, žalobkyňa
sama uviedla, že pred pridelením služobného bytu opustila byt kde bývala s manželom pre násilie a
pred pridelením služobného bytu bývala istý čas u známeho. Žalobkyňa nepredložila nájomnú zmluvu
uzatvorenú s týmto známym, ani nijakým iným spôsobom nepreukázala, že by mala pred pridelením
služobného bytu uzatvorenú nájomnú zmluvu na iný byt, či iné užívacie právo k bytu, z ktorého odišla z

dôvoduprideleniajejbytuslužobného.Žalobkyňavsúvislostispreukázanímsplneniapodmienkynároku
na bytovú náhradu žiadala vypočuť dcéru a vyžiadať zdravotnú dokumentáciu. Týmito dôkazmi chcela
preukázať, že dochádzalo k domácemu násiliu, z dôvodu ktorého opustila aj s deťmi domácnosť kde
bývala s manželom. Súd prvej inštancie dané dokazovanie nevykonal a odvolací súd sa stotožňuje sjeho odôvodnením, prečo k vykonaniu týchto dôkazov nepristúpil. Odvolací súd má za to, že ani nebolo
sporné, že žalobkyňa pre domáce násilie opustila domácnosť s deťmi a to pred tým ako jej bol pridelený
služobný byt. Dané tvrdenie nerozporoval ani žalovaný, nebolo potrebné ho dokazovať. Zároveň však

daná skutočnosť neznamená, že by bol preukázaný nárok na bytovú náhradu. Po opustení spoločnej
domácnosti, žalobkyňa bývala u známeho, ako sama uviedla. A ako je už vyššie uvedené, žalobkyňa
mala predložiť nájomnú zmluvu, či preukázať nájomný vzťah, či iný užívací vzťah k bytu, pred pridelením
služobného bytu a preukázať, že o užívanie takého bytu prišla z dôvodu pridelenia jej bytu služobného.
Danéžalobkyňanepreukázala.Akojevšakvyššieuvedené,vdanomprípadejeustálené,žeišloonájom

služobného bytu na dobu neurčitú. Nájom bol ukončený výpoveďou z dôvodu, že došlo ku skončeniu
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného dohodou. V takomto prípade nárok na bytovú náhradu nie
je daný podľa ust. § 712a OZ.

25. Odvolací súd preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie na podklade podaného odvolania dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne a právne správne a preto rozsudok potvrdil. (§

387 ods. 1 CSP).

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobkyne nevyhovel a napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol

mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Zo spisu je však zrejmé, že v odvolacom konaní
žalovanému trovy nevznikli. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára
2018, sp.zn. 7Cdo/14/2018, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s
čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť
priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a procesnú hospodárnosť súdneho konania žalovanej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania o žalobe a vzájomnej žalobe nepriznal.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).