Rozsudok · Ochrana osobnosti · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoCsp/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117209378
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1117209378.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov

Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej, st. v právnej veci žalobcov: 1/ Y. Č.,
narodená XX.XX.XXXX, bytom E. XX/XX, XXX XX F. - E., 2/ J. S., narodený: XX.XX.XXXX, bytom
E. XX/XX, XXX XX F. - E., 3/ Q. S., narodená XX.XX.XXXX, bytom E. XX/XX, XXX XX F. - E.,
zastúpená matkou - žalobkyňou 1/, 4/ B. S., narodená XX.XX.XXXX, bytom E. XX/XX, XXX XX F. - E.,
všetci zastúpení: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava
proti žalovaným: 1/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17,
Bratislava, IČO: 31 595 545 zastúpená: FELIX NEUPAUER & PARTNERS, s. r. o., Šoltésovej 14,

Bratislava, 2/ COMEXTRANS, s.r.o., so sídlom Ľ. Štúra 384/28, Ilava, IČO: 31 617 191 o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy na odvolanie žalobcov 1/ - 4/ a žalovaného 1/ proti rozsudku
pôvodného Okresného súdu Bratislava I aktuálne Mestský súd Bratislava IV zo dňa 17. marca 2023, č. k.
9Csp/33/2017-377 v spojení s opravným uznesením zo dňa 6. marca 2024, č. k. B1-9Csp/33/2017-433
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k.
B1-9Csp/33/2017-433 zo dňa 6. marca 2024 v časti výrokov I., II., III., IV., V., VII. potvrdzuje.

II. V časti výroku VI. o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobcom 1/ až 4/
priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu.

III. Žalobcovia 2/ až 4/ a žalovaný 1/ nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

IV. Žalobkyni 1/ priznáva voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť
zaplatiť žalobcovi 1./ sumu 30.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného. Druhým výrokom uložil
žalovaným 1./ a 2./ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2./ sumu 10.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého
žalovaného. Tretím výrokom uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť zaplatiť žalobcovi 3./ sumu 10.000,-
eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho

plnenia povinnosť druhého žalovaného. Štvrtým výrokom uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť zaplatiť
žalobcovi 4./ sumu 10.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného. Piatym výrokom žalobu
vo zvyšnej časti zamietol. Šiestym výrokom nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov konania.V siedmom výroku uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Bratislava I súdny
poplatok vo výške 1.866,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného.

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 1 ods. 1a 2, § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(ďalej len "zákon o PZP"), § 11, § 13, § 441, § 444 Občianskeho zákonníka, § 6 zákona č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní obetí poškodených násilnými trestnými činmi, § 94 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003

Z. z. o sociálnom poistení.

3. Uviedol, že žalobcovia sa žalobou domáhali proti žalovaným l./ a 2./ náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej pozostalým usmrtením blízkej osoby v celkovej výške 175.000,- eur titulom ochrany
osobnosti na tom skutkovom základe, že dňa 19.03.2015 v čase o 02.38 hod. p. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX
ako zamestnanec spoločnosti COMEXTRANS, s.r.o., so sídlom Štúrova 384/28,01901 Ilava, IČO: 31

617 191 viedol nákladné motorové vozidlo zn. Scania R410, EČV H.-XXXCO s návesom Schmitz SOI,
EČN H.-XXXYC, po diaľnici 01 v smere Brno - Praha, kde v úseku 50,123 km diaľnice v k.ú. I. Š.
narazil prednou časťou vozidla do zadnej časti motorového vozidla zn. Fiat Tipo 1,70, EČV V., ktoré
stálo v pravom jazdnom pruhu diaľnice určenom pre jazdu "pomalých" vozidiel z dôvodu poruchy na
vozidle. Pri dopravnej nehode utrpel p. G. S. ťažké zranenia na následky ktorých v nemocnici zomrel.

Vinník nehody, p. Y. bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn.: 3T 84/2016, zo dňa
20.09.2016 uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Motorové vozidlo Scania, ktorého prevádzkou došlo k usmrteniu p. G. S. bolo vo vlastníctve žalovaného
2/, ktorý bol a stále je podľa výpisu z Obchodného registra podnikateľom s predmetom činnosti: cestná
nákladná doprava. žalovaný 2/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla Scania mal v čase dopravnej

nehody so žalovaným 1/ ako poistiteľom uzatvorenú poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX/XXX, predmetom
ktorej bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla Scania v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
"zákon o PZP"). Žalobkyňa 1/ ako družka zosnulého a matka žalobcov 2/, 3/, 4/, žalobcovia 2/, 3/, 4/

ako deti zosnulého a žalobcovia 5/ a 6/ ako rodičia zosnulého v súvislosti so smrťou p. Kokyho do dňa
podania žaloby neobdržali žiadne poistné alebo iné osobitné plnenia zo strany žalovaných. Žalobcovia
svoj nárok voči žalovaným 1./ a 2./ právne odôvodnili najmä s poukazom na ustanovenie § 11 , § 13,
§ 853 ods. 1/, § 420 ods. 1/, § 427 ods. 1/ Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 1/, § 2 písm. g/, § 15
ods. 1/ zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla, smernice Rady Európskych spoločenstiev, Európskeho parlamentu a
Rady Európskej únie (ďalej len "Smernice Rady EHS a ES"), judikatúru európskeho súdneho dvora
(ďalej len judikatúra ESD") a s poukazom na Uznesenie Ústavného súdu č. III. ÚS 666/2016 zo dňa
11.10.2010.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14.11.2019 č. k. 9Csp/33/2017-255, tak, že
žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť nemajetkovú ujmu žalobkyni l./ vo výške 19.000,-
eur , žalobcovi 2./ vo výške 19.000,- eur, žalobkyni 3./ vo výške 19.000,- eur, žalobkyni 4./ vo výške
19.000,- eur, žalobcovi 6./ vo výške 19.000,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v
rozsahu plnenia náhrady nemajetkovej ujmy jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť

ostatných žalovaných. V časti žaloby žalobkyne 5./ konanie zastavil, vo zvyšku uplatneného nároku
žalobu zamietol a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná 1/ odvolanie a odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie č. k. 9Csp/33/2017-255 uznesením č. k. 4CoCsp/2/2022-343 zo dňa 31. januára 2022 zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok považoval v časti priznanej
nemajetkovej ujmy za nedostatočne odôvodnený a prvoinštančnému súdu vytkol, že nezastavil konanie
voči žalobcovi 6/, ktorý zomrel. Po vrátení veci súd prvej inštancie uznesením č. k. 9Csp/33/2017-372 z
05.02.2023 konanie v časti žaloby žalobcu G. S., narodený 02.12.1948, zomrelý 31.01.2019 zastavil.

6. Následne sa súd prvej inštancie venoval posúdeniu pasívnej legitimácie žalovanej 1./. Nestotožnil
sa s argumentáciou žalovanej 1./ týkajúcou sa nedostatku jej pasívnej legitimácie a skonštatoval,
že žalovaná 1./ je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne poistené nákladné motorové vozidlo zn.
ScaniaR410,EČVH.-XXXCOsnávesomSchmitzSOI,EČNH.-XXXYC(tátoskutočnosťmedzistranamisporu nebola sporná); v dôsledku prevádzky ktorého došlo k usmrteniu G. S., druha žalobkyne 1./, otca
žalobcov 2./, 3./, 4./ a syna žalobcov 5./ a 6./. Uviedol, že pasívna vecná legitimácia žalovanej l./ vyplýva
z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. Konštatoval, že podľa

Článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá
bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods. 2.
Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernica je záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód
ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Podľa Článku 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a

kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s.
10), každý členský štát prijme všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území, je pokrytá poistením. Rozsah
krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení.
Článok 1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel (Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, s. 14) stanovuje: 1. Poistenie uvedené
v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví. 2. Bez toho,
aby bolo dotknuté akékoľvek vyššie poistné krytie, ktoré môže byť stanovené členskými štátmi, každý

členský štát požaduje, aby boli sumy, pre ktoré bude poistenie povinné, prinajmenšom: a) v prípade ujmy
na zdraví výška minimálneho poistného krytia 1. 000. 000 eur na poškodeného alebo 5. 000. 000 eur na
nehodu bez ohľadu na počet poškodených; b) v prípade škody na majetku 1. 000. 000 eur na nehodu
bez ohľadu na počet poškodených. Ak je to potrebné, môžu členské štáty stanoviť prechodné obdobie
maximálne päť rokov odo dňa implementácie smernice [2005/14], v priebehu ktorého prispôsobia svoje

minimálne výšky poistného krytia sumám stanoveným v tomto odseku. Členské štáty, ktoré stanovia
uvedené prechodné obdobie, o tejto skutočnosti informujú Komisiu a uvedú dĺžku trvania prechodného
obdobia. V lehote 30 mesiacov odo dňa implementácie smernice [2005/14] zvýšia členské štáty poistné
krytie najmenej na polovicu úrovne ustanovenej v tomto odseku.
Podľa Článku 1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 249), poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 (smernice
Rady72/166/EHSz24.apríla1972)budepokrývaťzodpovednosťzaujmunazdravíspôsobenúvšetkým
cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla.

7. Uviedol, že štandardným prostriedkom na dosiahnutie cieľa stanoveného smernicou je zmena
právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť
nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho
účinku smerníc. V posudzovanej veci priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, a to
vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe

vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti
čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre
možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku "každému
členskému štátu, ktorému je určená", z čoho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať
povinnosti jednotlivcom a ani ustanovenia smernice ako také, nemožno uplatňovať voči jednotlivcom.

Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci
Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83).
Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia
boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva
je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa

dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o
založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ). Nepriamy
účinok smerníc Súdny dvor konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01), kde
zdôraznil,žepožiadavkavýkladuvnútroštátnehoprávavsúladesprávomÚniesasícevprvomradetýkavnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto
ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil,
do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115).

Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť
ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou
vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu
a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť
rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116).

8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra
2013 rozhodol, že: "Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a
2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a
článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej." Ak teda slovenský
zákonodarca do zákonného pojmu "škoda" použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda do rozsahu

poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a
jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (v súčasnosti
konsolidovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným Súdnym

dvorom. Súd prvej inštancie aplikoval eurokonformnú interpretáciu vnútroštátneho práva (ust. § 4 ods.
2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z.), nakoľko jeho povinnosťou bolo skúmať možnosť jej použitia
prostredníctvom tzv. nepriameho účinku smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, a dospel k právnemu záveru o možnosti extenzívneho výkladu

pojmu "škoda" použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. Súd prvej inštancie extenzívnou interpretáciou
pojmu "škoda" použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, v súlade so zaužívanými interpretačnými postupmi a pri súčasnom
rešpektovaní súvislostí dotknutých právnych inštitútov dospel k právnemu záveru, že pod zákonnú
terminológiu je možné zahrnúť aj nemajetkovú ujmu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka

o ochrane osobnosti. Skonštatoval, že pasívna vecná legitimácia žalovanej 1/ vychádza z rozsudku
Súdneho dvora (druhá komora) vo veci C-22/2012 zo dňa 24.10.2013, ktorý vo výroku jednoznačne
stanovil, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, pričom Slovenská republika ako člen Európskej únie je predmetným rozhodnutím viazaná,

keď zároveň poukázal na to, že judikatúra Súdneho dvora nenasvedčuje tomu, že by bolo možné
paušálne vylúčiť náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody
zpoistnéhokrytia,pokiaľjenároknatakútonáhradudanývnútroštátnymiprávnymipredpismiupravujúcu
občianskoprávnu zodpovednosť, nakoľko práve naopak, Súdny dvor rozhodol, že znenie tak smernice
72/166/EHS a smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy bez ohľadu na to, či má

majetkovú alebo nemajetkovú povahu, preto nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma
nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice. Ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom
obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, jej náhrada musí byť krytá
povinným zmluvným poistením motorového vozidla, a nakoľko účastníkom tohto poistného vzťahu je
poisťovňa (žalovaná 1/), je jej vecná pasívna legitimácia v spore daná. Žalovaný 2./ zodpovedá za

škodu v zmysle ustanovenia § 427 OZ. Zodpovednosť z prevádzky dopravného prostriedku patrí medzi
osobitné prípady zodpovednosti spôsobenú prevádzkou (420a a § 430 OZ) Je založená na princípe
objektívnej zodpovednosti (zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie), nakoľko prevádzka dopravných
prostriedkov je zdrojom zvýšeného nebezpečenstva a zvýšenej možnosti vzniku škôd.9. Konštatoval, že pri posudzovaní uplatňovaného nároku je potrebné vychádzať z obsahu pojmu "škoda
na zdraví" a "odškodňovanie škody (ujmy) na zdraví". Škoda v tomto prípade predstavuje nemajetkovú

ujmu v podobe poškodenia zdravia, bolestí a následkov poškodeného zdravia. Ujmou na zdraví sa
rozumie aj také závažné poškodenie zdravia, ktoré má za následok smrť. Bolesť predstavuje určité
fyzické a psychické útrapy vyvolané náhlou alebo vážnejšou zmenou zdravotného stavu, ktoré vníma len
konkrétny človek a ktoré nemusia byť na prvý pohľad badateľné. Bolesť môže byť zmiešanou, ideálnou
alebo psychickou ujmou, nie však škodou ako majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch. Bolesť

je teda nemajetkovou ujmou. Peniaze nemožno posudzovať ako ekvivalent ujmy na zdraví, ale ako
primeranú satisfakciu; funkcia bolestného podľa § 444 OZ alebo náhrady nemajetkovej ujmy podľa §
13 OZ nie je reparačná, ale satisfakčná. Určitá miera odlišnosti je pri inštitúte sťaženia spoločenského
uplatnenia, pri určení jeho výšky sa berie do úvahy aj strata možnosti vykonávať zárobkovú činnosť,
prípade dosahovanie nižšieho zárobku, dôchodku, v obmedzení spoločenského a rodinného života, v
prekážkach v uplatnení sa poškodeného v ďalšom živote, no napriek tomu aj pri sťažení spoločenského

uplatnenia naďalej prevláda jeho nemajetková zložka. Ujmu vo všeobecnosti možno definovať ako
zničenie alebo oslabenie právneho pomeru, a to v neprospech niektorého alebo všetkých subjektov
tohto pomeru. K zničeniu právneho pomeru môže prísť aj usmrtením člena rodiny (rodiča, dieťaťa,
manžela/manželky), ktorá skutočnosť spôsobí zničenie rodinnoprávneho pomeru, ku ktorému patria
osobnostné práva, rodinné vzťahy, prípadne aj vyživovacia povinnosť (napríklad Luby, Š.: Prevencia

a zodpovednosť v občianskom práve, I. zväzok, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava
1958, s. 274, 275, 280, 285-288). Podľa názoru súdu prvej inštancie, za ujmu na zdraví patrí okrem
majetkovo vyjadrenej zložky aj náhrada nemajetkovej ujmy ako forma satisfakcie za spôsobenú ujmu.
Uviedol, že v posudzovanej veci je aplikovateľný postup podľa § 15 a § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.
381/2001 Z. z. v spojení s § 13 OZ. Pri usmrtení osoby náhrada majetkovej ujmy (škody) v podobe

ušlého zárobku, prípadne v úhrade liečebných nákladov, neprichádza do úvahy, pretože dotknutá
osoba zomrela. Rovnako neprichádza do úvahy materiálna nemajetková ujma v podobe bolestného
alebo SSÚ. V prípade usmrtenia osoby majú pozostalí právo na náhradu nemateriálnej nemajetkovej
ujmy spočívajúcej v trvalých alebo vo veľmi dlho po usmrtení im blízkej osoby trvajúcich útrapách
spojených s vedomím jej trvalej straty. Nemateriálna nemajetková ujma sa nedá vyjadriť v peniazoch,

preto nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu poskytovanú vo forme náhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ (v spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo veciach
C-22/12 a C-277/12). Skonštatoval, že pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať
extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný

a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, a že
aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou
dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou.
Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším
dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen

občianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,aleajobčianskoprávnuzodpovednosťzaneoprávnenýzásah
do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Pri výklade pojmu
škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom
práve. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz
platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že
pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu ("personal injury") a škodu na majetku.

10. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov vychádzal súd prvej inštancie z

rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 z 24.10.2013 a C- 277/12 z 24.10.2013,
z rozhodnutí Ústavného súdu SR č. k. ÚS 666/2016-36, sp. zn. III.ÚS 646/2015,rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 1/2016, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo
234/2017,ustanovení § 11 a § 13 OZ a § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z.
z., zo zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, zákona

č. 461/203Z.z.o sociálnom poistení ako aj z právneho názoru vysloveného v rozsudkoch Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 67/2012, č. k. 10Co/38/2017-291, podľa ktorých povinné zmluvné
poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základezodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Riadil sa článkom 2, ods.1, 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo. Uviedol, že žalobcovia, ktorí sú v konaní aktívne vecne legitimovanými
subjektmi od žalovaného1./, ktorého pasívnu vecnú legitimáciu mal preukázanú a žalovaného 2/, žiadali

titulom nemajetkovej osobnostnej ujmy sumu celkovo vo výške135.000,- eur spolu s príslušenstvom.
Konkrétne žalobkyňa v prvom rade ako družka zosnulého pána S. sumu 30.000,- eur a žalobcovia v
druhom až štvrtom rade, ako deti každé sumu po 35 000,- eur spolu s príslušenstvom. Tieto sumy
sa prvoinštančnému súdu javili ako neprimerane vysoké. Pokiaľ ide o zdôvodnenie výšky priznanej
nemajetkovej ujmy uviedol, že neexistuje vnútroštátna právna úprava, ktorá by na danú problematiku
reflektovala. V súvislosti s posúdením primeranosti žalobcami uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy

poukázal na právnu úpravu v štátoch Európskej únie. Právna úprava v Rakúsku /obdobne aj v
Nemecku/ vyvodila nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy zo všeobecných ustanovení o
zodpovednosti za škodu, pričom výška konkrétneho nároku je predmetom dokazovania. Tento systém
platil aj v Maďarsku do roku 2013. Najvyššie odškodné bolo v Rakúsku priznané na základe rozsudku
OGH z 30.10.2003, sp. zn. 2Ob 186/03, kedy išlo o nárok pozostalého manžela, ktorý pri dopravnej

nehode stratil manželku a 3 maloleté deti. Nehodu zavinil vodič nákladného motorového vozidla, ktorý
išiel v protismere. OGH priznal manželovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 65.000,- eur titulom
jeho ťažkej a trvalej psychickej traumy. Románsky model práva (Belgicko, Francúzsko) je upravený s
paušálnymi sumami, v prípade Belgickej právnej úpravy je to v prípade rodiča žijúceho v spoločnej
domácnosti s usmrteným dieťaťom vo výške 7.500, - eur, rodiča žijúci mimo spoločnej domácnosti

3.750,- eur.
11. Z vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia mali
s nebohým druhom a otcom veľmi silný emotívny vzťah, založený na porozumení a láske. Mal za
preukázané,žesmrťpánaG.S.poznamenalatrvalonegatívneživotžalobcov,ktorívdôsledkudopravnej
nehodyutrpeliujmunasvojichosobnostnýchprávachstratouživotnéhopartneraaotca.Bolidotknutéich

práva na rodinný život a súkromie, stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život so svojim manželom
a otcom a prežívať s ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky života. Ide o nenávratnú ujmu;
trauma zo straty stáleho partnera a otca je pre pozostalých neodstrániteľná. Skonštatoval, že pri
výške nemajetkovej ujmy musí súd prihliadať na všetky okolnosti prípadu, vrátane vážnosti, trvania a
následkov takejto traumy. Nepovažoval za sporné, že konaním zamestnanca žalovaného 2./ došlo k

neoprávnenému zásahu do života telesnej integrity nebohého G. S., ktorý mal v tom čase 44 rokov.
Protiprávne konanie žalovaného 2./ malo závažný negatívny a nenapraviteľný dopad na osobu G. S.,
ktorému žalovaný 2./ svojím konaním spôsobil neodstrániteľnú a fatálnu ujmu - smrť. Nakoľko G. S.
v priamej súvislosti a v dôsledku protiprávneho konania zo strany zamestnanca žalovaného 2./ dňa
30.03.2015 zomrel, dovolávali sa posmrtnej ochrany osobnosti v zmysle § 15 OZ jeho družka, deti a

rodičia- žalobcovia, ktorí boli na nebohého odkázaní výživou. Je zrejmé, že smrť druha, otca a syna
žalobcov poznamenala trvalo negatívne život žalobcov, ktorí v dôsledku dopravnej nehody utrpeli ujmu
na svojich osobnostných právach stratou druha, otca. Zásah do ich osobnostných práv spôsobil vinník
dopravnej nehody - vodič Q. Y. zamestnanec žalovaného 2./, s motorovým vozidlom, prevádzkovateľom
ktorého bol žalovaný 2./, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej 1./. Zohľadniac všetky

vyššie uvedené skutočnosti určil súd prvej inštancie výšku nemajetkovej ujmy v prospech žalobcov aj
čiastočne s prihliadnutím na právnu úpravu odškodňovania obetí poškodených násilnými trestnými činmi
obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z. z., ktorá je stanovená ako 50 násobok minimálnej mzdy. V roku
2015 výška minimálnej mzdy bola ustálená na sumu 380,- eur, t. j. maximálna výška odškodnenia pre
obeť násilného trestného činu je len vo výške 19.000,- eur. Podľa ustanovenia § 94 ods.1,2 zákona č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel
v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové odškodnenie.
Suma jednorazového odškodnenia manžela alebo manželky je 730-násobokdenného vymeriavacieho
základu, najviac 46.485,40 eur. Súd prvej inštancie výšku nemajetkovej ujmy ustálil na sumu 30.000,-
eur pre žalobkyňu 1/ a na sumu 10.000,- eur pre každého zo žalobcov 2/ až 4/ s prihliadnutím na

obsah výpovedí žalobcov, z ktorých považoval za preukázanú značnú citovú väzbu žalobcov voči ich
zosnulému druhovi a otcovi, ktorý zomrel v mladom ešte produktívnom veku.12. Na zdôraznenie správnosti svojho záveru ohľadne výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
pri odvodení výšky priznanej nemajetkovej ujmy zohľadnil súd prvej inštancie rozhodovaciu prax
v obdobných prípadov: - rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/276/2011-96 z

31.05.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012-125 z 26.11.2012,
súd priznal deťom náhradu nemajetkovej ujmy každému 10.000 eur v súvislosti so smrťou matky pri
dopravnej nehode; - rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/627/2015 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/214/2016 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v sume 12.500 eur dospelým synom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy ujma v sumách 9.000

eur, 5.000 eur, 4.000 eur v súvislosti so smrťou manžela a otca pri dopravnej nehode; - rozsudkom
Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/21/2014 zo dňa 24.11.2015 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp.
zn. 8C/21/2014-196 zo dňa 11.01.2016 a s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/337/2016
zo dňa 28.11.2016 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 10.000a žalobcovi 2/
a dospelým deťom suma po 7.500 eur v súvislosti so smrťou manžela a otca pri dopravnej nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 bola manželke zomrelého priznaná náhrada vo výške 40.000 eur,
plnoletému synovi 17.000 eur, plnoletej dcére 20.000 eur; - rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.
13C/126/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/368/2015 bola manželovi
prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej
nehode; - rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 27C/110/2012 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/658/2014 bola prisúdená manželovi (od r. 1978) náhrada nemajetkovej
ujmy 50.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode; - rozsudkom Okresného súdu Poprad
sp. zn. 9C/45/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017 bola
pozostalej manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 40.000 eur, plnoletým deťom po 20.000 eur
v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode; - rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.

4C/233/2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/165/2017 bola pozostalej
manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur a za stratu rodiča maloletej
dcére vo výške 25.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode; - rozsudkom Okresného
súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/103/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/171/2012 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur a deťom

po 15.000 eur; - rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/94/2014 bola manželke priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur, plnoletému synovi 15.000 eur; - rozsudkom Okresného súdu
Skalica, sp. zn. 7C/3/2018 bola 66 ročnému manželovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000
eur, plnoletým deťom každému po 10.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode;- rozsudkom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp. zn. 5C/63/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. 6Co/80/2017 bola 61 ročnému manželovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
13.000 eur; - rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15C/27/2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/60/2014 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
23.000 eur s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2012, v ktorom išlo o obdobný prípad -
rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/256/2011 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 8Co/264/2013 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/55/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 23Co/156/2016 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželovi vo výške 10.000
eur a plnoletým dcéram suma 8.000 eur a 7.500 eur; - rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.
21C/279/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/299/2018 súd priznal

náhradu nemajetkovej ujmy manželke v sume 15.000 eur a plnoletým deťom po 12.000 eur a 13.000 eur
v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode;- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 11C/496/2015
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/258/2016 bola manželke priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy 15.000 eur v dôsledku úmrtia manžela dopravnou nehodou;- rozsudkom
Okresného súdu Trnava sp. zn. 37C/358/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.

26Co/724/2015 bola priznaná dospelým deťom náhrada nemajetkovej ujmy po 10.000eur. Skonštatoval,
že z uvedených rozhodnutí vyplýva, že priznané náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných
sa v prípade manžela pohybujú od 10.000 eur do 50.000 eur, v prípade plnoletých detí od 4.000 eur
do 17.000 eur. Poukázal na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej
ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade

s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Mal za to,
že v danom prípade je priznaná výška nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu 1/ (družke, ktorá s zomrelým
žila v spoločnej domácnosti) v sume 30.000 eur a pre žalobcov 2/ až 4/ (deti) v sume 10.000 eurpre každého, primeraná. Podľa prvoinštančného súdu takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky
primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov, zohľadňuje osobitosti daného prípadu a
nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Prisúdená náhrada nie je podľa

súdu prvej inštancie zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine
a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania, prípadne likvidácie. Je toho názoru, že
výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej
zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe. Na jej zaplatenie zaviazal žalovaných 1./ a 2./, ktorí
majú v konaní postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna solidarita a vymedzil

ich vzájomný vzťah tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého.

13. Vo zvyšnej časti istiny považoval súd prvej inštancie žalobu za nedôvodnú, zjavne nadhodnotenú
a neopodstatnenú a preto ju zamietol. V časti uplatnených úrokov z omeškania zamietol žalobu
ako nedôvodnú s tým, že priznaniu úrokov z omeškania odporuje neexistencia omeškania, ktoré je
základným predpokladom pre vznik nároku na úroky z omeškania. Uviedol, že nárok môže vzniknúť až

po uplynutí lehoty určenej na plnenie uloženej povinnosti zaplatiť priznanú sumu, ak povinnosť nebude v
tejto lehote riadne splnená. Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do
omeškania. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn.

6 Cdo 185/2011).

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak,
že stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže strany sporu mali v konaní úspech
len čiastočný.

15. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa položky 7b písmeno b) sadzobníka súdnych
poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. je súdny poplatok zo žaloby na ochranu osobnosti spojenej s náhradou
nemajetkovej ujmy vo výške 66 eur a 3% z výšky uplatnenej z nemajetkovej ujmy, najviac 16 596,50
eur. Skonštatoval, že žalobcovia boli v predmetnom konaní oslobodení od platenia súdneho poplatku

v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písmeno j) zákona č. 71/1992 Zb. Vzhľadom na to, že súd žalobe
vyhovel, s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v spojení s položkou 7b písm.
b) sadzobníka súdnych poplatkov tohto zákona uložil žalovanému 1./ a 2./ povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za podanú žalobu vo výške 1 866,- eur (66,- eur + 3 % z výšky priznanej nemajetkovej ujmy
60 000,- eur, t. j. 1 800,- eur).

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/ až 4/ a aj žalovaný 1/. Žalobcovia
2/ až 4/ podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie voči výrokom V. a VI. a žalobkyňa 1/ voči výroku
VI., žalovaný 1/ voči výrokom I., II., III., IV. a VII. Žalobcovia 2./ až 4./ podali odvolanie, z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej
inštancie dospel na výklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalobkyňa 1/ z dôvodov § 365 ods.
1 písm. b), h) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaný 1/ podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) - konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP), -
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ustanovenie § 365
ods. 1 písm. h) CSP).

17. Podľa žalobcov sú výroky V. a VI. napádaného rozsudku nesprávne. Uviedli, že sa žalobou domáhali
náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri vyčísľovaní výšky uplatnenej nemajetkovej
ujmy zohľadňovali všetky relevantné okolnosti, predovšetkým intenzitu, rozsah a trvanie nepriaznivých
následkov smrti najbližšej osoby vo vzťahu ku každému zo žalobcov osobitne. V nadväznosti na

uvedené bola výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcami uplatnená jednotlivo, pre každého
žalobcu a to v závislosti od vyššie uvedených okolností. Konkrétne výška nemajetkovej ujmy žalobcu
1./ bola uplatnená v sume 30.000,- eur a výška nemajetkovej ujmy žalobcov 2/, 3./ a 4./ v sume
35.000,- eur pre každého z nich. Poukázali na bod 55 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie stým, že súd vôbec nezdôvodnil, prečo považoval v zamietnutej časti žalobný návrh za nedôvodný,
zjavne nadhodnotený a neopodstatnený. Konštatovali, že výšku priznanej nemajetkovej ujmy súd prvej
inštancie v bode 54 rozsudku zdôvodnil len z ohľadom na „štatistický“ záver vyplývajúci z niektorých -

súdom vybraných rozhodnutí súdov SR, keď uviedol, že: „Z uvedených rozhodnutí vyplýva, je priznané
náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných sa v prípade manžela pohybujú od 10.000 eur do
50.000 eur, v prípade plnoletých delí od 4.000 eur do 17.000 eur. “
Takýto záver súdu považujú za neobjektívny. Majú za to, že súd prvej inštancie opomenul poukázať
aj na iné rozhodnutia súdov SR, v ktorých boli pozostalým príbuzným priznané náhrady nemajetkovej

ujmy v podstatne vyšších sumách, viď rozsudok OS NM 7C/151/2008 potvrdený rozhodnutím KS TN
6Co/810/2014, ktorým bola pozostalému manželovi priznaná náhrada 70.000 EUR a dvom maloletým
deťom,každémupo100.000EUR.Podľažalobcovsúdprvejinštancievôbecnevyhodnotiltúskutočnosť,
že v čase vzniku nemajetkovej ujmy boli žalobca 3/ a 4/ neplnoletými osobami a z odôvodnenia rozsudku
je zrejmé, že nároky žalobcu 3/ a 4/ súd nesprávne posudzoval ako nároky plnoletých detí. Majú za
to, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že vzhľadom na rozličný vek, intenzitu vzťahov, citových

väzieb, či rôzny spôsob a intenzitu prežívania straty blízkej osoby sa môže líšiť aj rozsah vzniknutej
nemateriálnej ujmy osobitne u každého zo žalobcov, a teda sa môže líšiť aj samotná výška peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy. V rozpore s uvedeným súd podľa názoru žalobcov priznal ujmu žalobcovi
2. /, 3./ a 4./ paušálne - v rovnakej sume. Majú za to, že súd pri určovaní konkrétnej výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy nepostupoval v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka

a určil výšku nemajetkovej ujmy žalobcov v 2./ 3./ a 4./ bez náležitého odôvodnenia, a tiež bez toho aby
sa akýmkoľvek spôsobom vysporiadal napr. s vplyvom nízkeho veku žalobcov 3./ a 4./, ktorí vo veľmi
citlivom období života stratili otca, ktorý je nepostrádateľnou a nenahraditeľnou osobou v živote dieťaťa.
Ďalej dôvodili, že napriek skutočnosti, že žalobkyňa 1./ dosiahla v spore plný úspech, výrokom č. VI.
rozsudku jej súd prvej inštancie nepriznal žiadnu náhradu trov konania a navyše svoje rozhodnutie o

trovách konania žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil, čím podľa ich názoru zasiahol do práva
žalobkyne 1./ na spravodlivý proces.

18. Žalobcovia 2./ - 4./ majú za to, že súd prvej inštancie nezrozumiteľne a bez jasného logického a
vecného zdôvodnenia znížil sumu nemajetkovej ujmy nimi uplatnenej (ako deťmi usmrteného G. S.)

a v rozpore so zákonom nepriznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni 1./. Žalobcovia považujú
napádané výroky V. a VI. rozsudku za vadné a nezákonné, nakoľko súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie je neodôvodnené
a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia 1./ - 4./ navrhujú, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcom 2./ - 4./ prizná náhradu nemajetkovej ujmy,

každému v uplatnenej výške, 35.000,- eur a súčasne žalobcom v 1. - 4. rade prizná nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 100 %.

19. Žalovaný 1/, ktorý podal odvolanie proti výrokom I., II., III., IV. a VII. rozsudku konštatoval, že
žalobcovia sa pôvodne domáhali zaplatenia sumy v súčte vo výške 175.000 eur, z titulu ochrany

osobnosti, keďže im údajne bola spôsobená nemajetková ujma zavineným konaním zamestnanca
žalovaného 2./, ktorý spôsobil dopravnú nehodu vedením vozidla s EČV: H.-XXX-D., v dôsledku ktorej
malo dôjsť sprostredkovane k vzniku nemajetkovej ujmy žalobcov. Žalovaný 1./ bol v čase predmetnej
dopravnejnehodypoisťovateľomvozidla,ktorýmbolaspôsobenánehoda,atopodľazákonač.381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla (ďalej len „Zákon o PZP“). Žalobcovia sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 v
spojení s § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“)a súd prvej inštancie žalobe
čiastočne vyhovel. Žalovaný 1./ má za to, že súd prvej inštancie sa v rozsudku dostatočne nevysporiadal
s § 13 OZ a podmienkami na rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pre
toho ktorého individuálneho žalobcu. Rozsudok súdu prvej inštancie je podľa jeho názoru arbitrárny čo

do výšky priznávanej náhrady. Uviedol, že z výsluchov žalobcov (s výnimkou žalobcu 4./) je zrejmé,
že títo stratu rodinného príslušníka premietali viac-menej výlučne len do finančnej roviny, čo však
nie je predmetom a zmyslom odškodňovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čo do kvality
rodinných vzťahov a väzieb potom podľa názoru žalovaného 1./ priznaná výška taktiež nezodpovedá
žalobcami prezentovanému skutkovému stavu, t. j. je nedôvodná. Podľa žalovaného 1./ je napadnutý

rozsudok zaťažený vadou arbitrárnosti vo vzťahu k priznávanej výške náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že prizná náhrady v
znížených sumách, reflektujúcich na „kvalitu“ a (ne)preukázanie dôvodov a skutkového stavu zo strany
žalobcov tak, aby bolo dané za dosť požiadavke na unesenie dôkazného bremena čo do výšky náhradynemajetkovej ujmy. Má za to, že túto nemožno len prezumovať konštatovaním o existencii rodinného
či obdobného vzťahu s nebohým, a všeobecnými, strohými a generickými konštatovaniami o kvalite
vzťahov, a aj to najmä čo do otázky finančného zabezpečenia.

20. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ poukázali odvolanie žalovaného 1/, v ktorom
uviedol, že napáda dotknutý rozsudok z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP a má za
to, že „Okresný súd sa dostatočne neusporiadal s ý 13 OZ a podmienkami na rozhodovanie o výške
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pre toho ktorého individuálneho žalobcu“ a tiež, že pokladá

rozsudok za arbitrárny čo do výšky priznanej náhrady.“ Konštatovali, že v rozpore s § 363 CSP v
odvolaní vôbec neuviedol, ktoré konkrétne skutkové alebo právne úvahy súdu uvedené v rozsudku a z
akého konkrétneho dôvodu majú mať za následok nesprávnosť napádaného rozsudku. Podľa žalobcov
žalovaný 1/ v odvolaní len opätovne uviedol jeho argumentáciu prezentovanú v súdnom konaní, s
ktorou sa súd v napádanom rozsudku preskúmateľne a správne vysporiadal. To, že sa žalovaný 1/
so závermi súdu uvedenými v rozsudku nestotožňuje, rozhodne nespôsobuje jeho nezákonnosť. Majú

za to, že žalovaný opomína podstatu a účel odvolacieho konania, v ktorom odvolací súd už „len“
preskúmasprávnosťnapádanéhorozhodnutiaapostupsúdu,ktorýmupredchádzal.Nejdetedaožiadne
pokračovanie v súdnom konaní spolu s dokazovaním, ako to s ohľadom na obsah tzv. odvolania zjavne
vníma žalovaný 1/, resp. jeho právny zástupca. Podľa žalobcov odvolanie žalovaného 1/ nenapĺňa
základné náležitosti odvolania a preto navrhli, aby odvolací súdu toto podanie žalovaného 1/ označené

ako odvolanie odmietol.

21. K námietkam žalovaného 1/ uvedeným v odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie v bodoch 44 až
54 napádaného rozsudku na niekoľkých stranách jasne uviedol, aké skutkové okolnosti mal v konaní
za preukázané a následne uviedol aj právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní spravoval a ktoré sú v

súlade s vykonaným dokazovaním. Rozsudok podľa ich názoru obsahuje jasné, zrozumiteľné a správne
úvahy súdu na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným právom žalobcov
v tomto súdnom konaní (s výnimkou tých, ktoré boli napadnuté odvolaním žalobcov). K žalovaným
1/ namietanej „arbitrárnosti napádaného rozsudku čo do výšky priznávanej náhrady“ a „premietnutí
straty rodinného príslušníka viac-menej výlučne do finančnej roviny“ uviedli, že súd postupoval správne

a v súlade so zákonom, keď priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
OZ, čo náležité a presvedčivo odôvodnil v bode 53 rozsudku. Uvedený správny záver súdu prvej
inštancie je podľa žalobcov v súlade s judikatúrou, podľa ktorej je v danom prípade jediným možným
a primeraným zadosťučinením satisfakcia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/174/2019 zo dňa 10.10.2019:

„Smrťou ich blízkeho príbuzného došlo k nenávratnej deštrukcii dovtedajších osobných a rodinných
vzťahov. Vzhľadom na intenzitu tohto zásahu a jeho nenapraviteľné následky je morálne zadosťučinenie
nepostačujúce, v dôsledku čoho žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“
ako aj Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1678/2004 zo dňa 28.02.2005:
„v případě úmrtí žádné zadosťučinení (včetně finančního) nemuže napravit skutečně vzniklou újmu.

Smyslem je (s přihlédnutím k hledisku přiměřenosti - § 13 odst. 1 o. z) pouze tuto újmu zmírnit. Z
objektivního pohledu je ztráta jednoho z členu tohoto společenství zcela neodčinitelnou újmou, která
stíhá jeho zbývající členy, takže náhrada nemajetkové újmy v penězích podle § 13 odst. 2 o.z. je pak
přiměřeným prostředkem obrany proti neoprávnenému zásahu.“ Odvolanie žalovaného 1/ považujú v
celom rozsahu za neopodstatnené, účelové a v rozpore so zákonom.

22. Poukázali aj na odvolanie žalobcov s tým, že výrok V., ktorým súd „vo zvyšnej časti žalobcami
uplatneného nároku žalobný návrh zamietol“ s odôvodnením, že je „nedôvodný, zjavne nadhodnotený
a neopodstatnený“, ktorý považujú za nezákonný, nakoľko súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Podľa žalobcov súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej

ujmy nesprávne vyhodnotil všetky potrebné skutočnosti, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy,
okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, intenzitu, rozsah a
trvanie zásahu. Majú za to, že záver súdu je v rozpore so zákonom ako aj s rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27.04.2006, podľa ktorého má „byť výška náhrady za nemajetkovú
ujmu primeraná tak, aby na jednej strane nedochádzalo k bezdôvodnému obohateniu ale na druhej

strane, aby výška nebagatelizovala ujmy na iných právach. “ Podľa žalobcov tým, že súd prvej inštancie
priznal žalobcom 2/ - 4/ „paušálnu“ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur za tragické a
náhle úmrtie ich blízkej osoby (otca!), sa dopustil bagatelizovania samotnej utrpenej ujmy žalobcov 2-4.
Skonštatovali, že nesprávnosť uvedeného postupu a záveru súdu potvrdzuje aj judikatúra, v zmyslektorej súdy priznávajú značne vyššiu sumu náhrady nemajetkovej ujmy za podstatne menej intenzívnejší
zásah do ochrany osobnosti ako je smrť blízkeho človeka, viď Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 397/2014 zo dňa 04.12.2014, ktorým bola žalobcom priznaná náhrada za nemajetkovú ujmu

vo výške 60.000,- eur za nevymenovanie sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora SR a tiež
RozhodnutieKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.2Co/259/2012,ktorýmbolažalobcompriznanánáhrada
za nemajetkovú ujmu vo výške 99.581,76 eur za uverejnenie nepravdivého článku o žalobcovi. K výroku
VI. rozsudku, ktorým súd nepriznal žalobcom nárok na náhradu trov konania s odôvodnením, že strany
sporu mali v konaní úspech len čiastočný uviedli, že tento záver súdu je nesprávny, nakoľko žalobcovia

v konaní dosiahli plný úspech vo veci, pretože im súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy. Dosiahnutie
úspechu v tomto špecifickom druhu súdneho konania nie je podmienené výškou priznanej náhrady
nemajetkové ujmy, nakoľko tá vždy závisí výlučne od úvahy súdu. Preto už len samostatná skutočnosť,
že súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy (bez ohľadu na jej výšku) zakladá právo žalobcov
na náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo potvrdzuje aj ustálená judikatúra, v zmysle ktorej:
Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy

súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesné
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti.“ (Ústavný súd SR sp. zn. III. ÚS 690/2017-12 zo dňa 21.11.2017; Ústavný súd SR
sp. zn. III. ÚS 475/2018-31 zo dňa 4.2.2021; KS v Prešove sp. zn. 13Co/7/2021 zo dňa 30.03.2021; KS

Trnava sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017).

23. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom
odvolaniami a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)

a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že
odvolanie žalobcov v časti výrokov I., II., III., IV., V., a žalovaného 1/ v časti výrokov I., II., III., IV., VII.
nie je dôvodné a odvolanie žalobcov v časti výroku VI. je dôvodné.

24. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 380 ods.1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

25. V posudzovanej veci si žalobcovia (pôvodne 1/-6/) uplatnili voči žalovaným 1/, 2/ náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým usmrtením blízkej osoby v celkovej výške 175.000,- eur
titulom ochrany osobnosti na tom skutkovom základe, že dňa 19.03.2015 v čase o 02.38 hod. p. Q. Y.,
nar. 08.11.1991 ako zamestnanec spoločnosti COMEXTRANS, s.r.o., so sídlom Štúrova 384/28,01901
Hava, IČO: 31 617 191 viedol nákladné motorové vozidlo zn. Scania R410, EČV H.-XXXCO s návesom
Schmitz SOI, EČN H.-XXXYC, po diaľnici 01 v smere Brno - Praha, kde v úseku 50,123 km diaľnice v

k.ú. I. Š. narazil prednou časťou vozidla do zadnej časti motorového vozidla zn. Fiat Tipo 1,70, EČV V.,
ktoré stálo v pravom jazdnom pruhu diaľnice určenom pre jazdu "pomalých" vozidiel z dôvodu poruchy
na vozidle. Pri dopravnej nehode utrpel p. G. S. ťažké zranenia na následky ktorých v nemocnici zomrel.
Vinník nehody, p. Y. bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn.: 3T 84/2016, zo
dňa 20.09.2016 uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného

zákona. Motorové vozidlo Scania, ktorého prevádzkou došlo k usmrteniu p. G. S. bolo vo vlastníctve
žalovaného 2/, ktorý ako prevádzkovateľ motorového vozidla Scania mal v čase dopravnej nehody
uzatvorenú poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX/XXX, so žalovaným 1/ ako poistiteľom, predmetom ktorej
bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
Scania v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z . o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon
o PZP"). Žalobkyňa 1/ ako družka zosnulého a matka žalobcov 2/,3/,4/, žalobcovia 2/,3/,4/ ako deti
zosnulého a žalobcovia 5/ a 6/ ako rodičia zosnulého v súvislosti so smrťou p. S. do dňa podania žaloby
neobdržali žiadne poistné alebo iné osobitné plnenia zo strany žalovaných.26. Súd prvej inštancie pri posudzovaní uplatňovaného nároku vychádzal z obsahu pojmu "škoda na
zdraví" a "odškodňovanie škody (ujmy) na zdraví". Škoda v tomto prípade predstavuje nemajetkovú

je teda nemajetkovou ujmou. Peniaze nemožno posudzovať ako ekvivalent ujmy na zdraví, ale ako
primeranú satisfakciu; funkcia bolestného podľa § 444 OZ alebo náhrady nemajetkovej ujmy podľa §
13 OZ nie je reparačná, ale satisfakčná. Ujmu vo všeobecnosti možno definovať ako zničenie alebo
oslabenie právneho pomeru, a to v neprospech niektorého alebo všetkých subjektov tohto pomeru. K
zničeniu právneho pomeru môže prísť aj usmrtením člena rodiny (rodiča, dieťaťa, manžela/manželky),
ktorá skutočnosť spôsobí zničenie rodinnoprávneho pomeru, ku ktorému patria osobnostné práva,

rodinné vzťahy, prípadne aj vyživovacia povinnosť. V prípade usmrtenia osoby majú pozostalí právo
na náhradu nemateriálnej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v trvalých alebo vo veľmi dlho po usmrtení
im blízkej osoby trvajúcich útrapách spojených s vedomím jej trvalej straty. Nemateriálna nemajetková
ujma sa nedá vyjadriť v peniazoch, preto nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu
poskytovanú vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ (v spojení s rozsudkami Súdneho

dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 a C-277/12). Pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba
pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy
z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v
zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke
dopravných prostriedkov, a že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Účelom poistenia za

škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislostistoutoprevádzkou.Pokiaľpodľasúdnejpraxeusmrteniepridopravnejnehodevyvolávanielen
občianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,aleajobčianskoprávnuzodpovednosťzaneoprávnenýzásah
do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Pri výklade pojmu
škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom

práve. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz
platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že
pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu ("personal injury") a škodu na majetku.

27. Vychádzajúc aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.
5Cdo/265/2009, 2Cdo/194/2011), súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v
udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami
a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim

znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobenej protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti.

28. Žalobcovia si titulom nemajetkovej osobnostnej ujmy uplatnili sumu celkovo vo výške 135.000,-
eur spolu s príslušenstvom. Konkrétne žalobkyňa 1/ ako družka zosnulého pána S. sumu 30.000,-
eur a žalobcovia 2/ až 4/, ako deti každý po 35 000,- eur spolu s príslušenstvom. Tieto sumy sa
prvoinštančnému súdu javili ako neprimerane vysoké a po vykonanom dokazovaní priznal žalobkyni
1/ sumu 30 000 eur a žalobcom 2/ - 4/ každému po 10 000 eur. S rozhodnutím súdu prvej inštancie

čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy sa nestotožnili žalobcovia 2/ až 4/ a ktorí namietali hlavne
nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tom prečo považoval žalobný návrh za
nadhodnotený. Žalovaný 1/ v rámci svojej odvolacej argumentácie namietal arbitrárnosť rozsudku súdu
prvej inštancie čo do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

29. K odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) odvolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred
súdom a porušením práva na spravodlivý súdny proces je taký závadný procesný postup súdu, ktorýmsa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv, ktoré jej zákon (Civilný sporový poriadok)
priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na súdnu ochranu ako základné právo podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňa aj právo na rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania. Obsah
práva na spravodlivý súdny proces tak spočíva v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá samo tvrdenie
účastníka o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne

došlo. Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd nezistil, že v konaní došlo k procesnej vade, ktorú
možno charakterizovať ako odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom ani porušením práva na
spravodlivý proces. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a procesný
postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nie je takouto vadou postihnutý a preto túto odvolaciu námietku
nepovažoval za dôvodnú.

30. K odvolacej námietke žalobcov o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365
ods. 1 písm. f CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov
jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1
CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z
hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a
len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu

odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne
vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdi, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má
povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti s
hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález

súdu. Odvolaciu námietku o nesprávnych skutkových záveroch vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

31. K žalobcami a žalovaným 1/ uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že rozsudok prvoinštančného súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci,
konajúci súd prvej inštancie vychádzal zo správnych skutkových zistení, z ktorých vyvodil správne

právne závery a aplikoval správny právny predpis, preto namietaná vada nebola odvolacím súdom
zistená.

32. Ani odvolaciu námietku žalovaného 1/ spočívajúcu v inej vade, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť pochybenie
vo vykonanom dokazovaní napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu
uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť

výpoveď, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo posúdenie predbežnej otázky
v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2). Odvolací súd konštatuje, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a procesný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nie je
takouto vadou postihnutý.33. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni 1/ ako družke zomrelého

vo výške 30 000 eur a žalovaným 2/ až 4/ deťom zomrelého každému po 10 000 eur. Z hľadiska
rozhodovania o odškodňovaní náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného
prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad

a dôsledky považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne
hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická
osoba. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené
v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k
neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa
aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti

tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov
zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Podmienky pre
vznik tohto sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy
sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejaví ako postačujúce. Smrťou blízkej
osoby pozostalá osoba stratí sociálne, morálne, ako aj citové puto vytvorené medzi nimi. Protiprávnym

konaním, ktorým došlo k usmrteniu blízkej osoby poškodeného dôjde bezpochyby k nenávratnému
zničeniu väzieb rodinného života pozostalého. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva
na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá
čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať citové potreby, čiže nemajetková ujma postihujúca inú ako
majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová, emocionálne ujma.

Ak dôjde k smrti, ktoréhokoľvek z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo
forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa: 31.03.2022 sp. zn. /č. j.: 7 Cdo 252/2021 konštatoval,
že konaním žalovaného v 1./ rade došlo k usmrteniu manžela žalobkyne, čím nastal nereparovateľný
následok a žalobkyňa stratila akúkoľvek možnosť rozvíjať a napĺňať svoj ďalší manželský život, a tak

uspokojovať aj svoje vlastné citové potreby. Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax je očividné, že v
prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv poškodenej osoby, usmrtením blízkej osoby, je
vysoký predpoklad vzniku tak závažnej ujmy, ktorej náhrada môže byť požadovaná vo forme náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

34. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vrátane zamietajúcej časti týkajúce sa žalobcami
2/ - 4/ a žalovaným 1/ v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a
právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia aj keď stručne ale dostatočne uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci,
výsledkyvykonanéhodokazovaniaaprávnepredpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorých
vyvodil svoje právne závery. Žalobcovia 2/ - 4/ a žalovaný 1/ namietali výšku priznanej nemajetkovej
ujmy, k čomu odvolací súd uvádza, že výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu,
keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy, preto súd musí

prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, aj k
naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i
k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vychádzajúc
z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/174/2019 zo dňa 10.10.2019: „Smrťou ich blízkeho
príbuzného došlo k nenávratnej deštrukcii dovtedajších osobných a rodinných vzťahov. Vzhľadom na

intenzitu tohto zásahu a jeho nenapraviteľné následky je morálne zadosťučinenie nepostačujúce, v
dôsledku čoho žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Je nepochybné, že smrť
pána G. S. poznamenala trvalo negatívne život žalobcov, ktorí v dôsledku dopravnej nehody utrpeli
ujmu na svojich osobnostných právach stratou životného partnera a otca. Boli dotknuté ich práva
na rodinný život a súkromie, stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život so svojim manželom a

otcom a prežívať s ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky života. Ide o nenávratnú ujmu; trauma
zo straty stáleho partnera a otca je pre pozostalých neodstrániteľná. Súd prvej inštancie uviedol, že
žalobcovia mali s nebohým druhom a otcom veľmi silný emotívny vzťah, založený na porozumení a
láske. Je nepochybné, že smrť druha a otca žalobcov poznamenala trvalo negatívne ich život, ktorív dôsledku dopravnej nehody utrpeli ujmu na svojich osobnostných právach stratou druha, otca. Súd
prvej inštancie správne vyhodnotil otázku primeranosti prisúdeného nároku pre žalobkyňu 1/ (družku,
ktorá s zomrelým žila v spoločnej domácnosti) v sume 30.000 eur a pre žalobcov 2/ až 4/ (deti) v

sume 10.000 eur pre každého. Správne skonštatoval, že takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky
primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov, zohľadňujúc osobitosti daného prípadu a
nevybočiac z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Odvolací súd konštatuje, že výška
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade nepôsobí likvidačne, ale predstavuje základné
štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky

morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti a je spôsobilá naplniť reštitučnú
podstatu kompenzácie. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil otázku primeranosti prisúdeného nároku,
keď zohľadnil rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch (odsek 54 rozsudku súdu prvej inštancie) a
presvedčivým spôsobom zdôvodnil, z akého dôvodu priznal náhradu nemajetkovej ujmy práve vo výške
pre žalobkyňu 1/ v sume 30.000 eur a pre žalobcov 2/ až 4/ v sume 10.000 eur pre každého pričom jeho
úvahy sú založené na skutkových zisteniach, ktoré dostatočne popísal. Nemožno prisvedčiť odvolacej

argumentácii žalobcov 2/ - 4/, že súd prvej inštancie nevyhodnotil, že v čase vzniku nemajetkovej ujmy
boli žalobca 3/ a 4/ neplnoletými osobami a nevysporiadal sa so skutočnosťou, že vzhľadom na rozličný
vek, intenzitu vzťahov, citových väzieb, či rôzny spôsob a intenzitu prežívania straty blízkej osoby sa
môže líšiť aj rozsah vzniknutej nemateriálnej ujmy osobitne u každého zo žalobcov, a teda sa môže líšiť
aj samotná výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Ako už bolo vyššie uvedené výška peňažnej

náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Odvolací súd opätovne uvádza, že smrť otca žalobcov
nepochybne poznamenala trvalo negatívne ich život. Nemožno však jednoznačne skonštatovať, že
intenzita prežívania straty blízkej osoby sa môže líšiť vzhľadom na vek pozostalých detí, respektíve nie
je možné jednoznačne skonštatovať, že stratu blízkej osoby prežívajú mladšie deti intenzívnejšie ako
staršie.

35. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav
vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov a žalobcovia 2/ - 4/ a žalovaný 1/ v odvolaní
neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení
preskúmavaného o rozsudku vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne

právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia,
rozhodolvecnesprávne.Odvolacísúdpretorozhodnutiesúduprvejinštancievnapadnutýchvýrokoch I.,
II., III., IV., V. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správne potvrdil. Zároveň odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku VII. o povinnosti žalovaných zaplatiť súdny poplatok vo
výške 1. 866 eur, o ktorom súd prvej inštancie správne rozhodol podľa zákona 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch.

36. Podľa ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

37.Žalobcovia1/-4/napadliodvolanímajrozhodnutiesúduprvejinštancieotrováchkonania(výrokVI.),
ktorým súd prvej inštancie nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov konania s odôvodnením, že
stranysporumalivkonaníúspechlenčiastočný.Žalobcoviapovažujútento záversúduprvejinštancieza
nesprávny, s tým, že v konaní dosiahli plný úspech vo veci, pretože im súd priznal náhradu nemajetkovej
ujmy. Dôvodili, že dosiahnutie úspechu v tomto špecifickom druhu súdneho konania nie je podmienené

výškou priznanej náhrady nemajetkové ujmy, nakoľko tá vždy závisí výlučne od úvahy súdu. Preto už len
samostatná skutočnosť, že súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy (bez ohľadu na jej výšku)
zakladá právo žalobcov na náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo potvrdzuje aj ustálená judikatúra,
v zmysle ktorej: Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesné

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti.“ (Ústavný súd SR sp. zn. III. ÚS 690/2017-12 zo dňa 21.11.2017; Ústavný súd SR
sp. zn. III. ÚS 475/2018-31 zo dňa 4.2.2021; KS v Prešove sp. zn. 13Co/7/2021 zo dňa 30.03.2021; KS
Trnava sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017).

38.Hoci§255CSPneobsahujeobdobnéustanovenieakoOSP(§142ods.3)podľaodbornýchvýkladov
ako aj súdnej praxe zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde oprocesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, resp. bol
úspešný čo do základu nároku; nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov

konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška plnenia je potom druhotná a nadväzujúca (napr. napr.
Baricová, J. in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a
kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926; rozsudok Krajského súdu v
Trnave z 13. 12. 2017, sp. zn. 10Co/191/2017). V prípade sporu o ochranu osobnosti sa za základné

považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté (došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv žalobcu). Výška (rozsah) priznaného plnenia (napr. náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch) je potom druhotná a nadväzujúca. Úspech vo veci sa teda skúma čo do právneho základu,
a nie čo do výšky priznaného nároku. V takomto spore je primárny fakt, že k neoprávnenému zásahu
do subjektívnych práv na strane žalobcu došlo; výška, resp. rozsah priznaných nárokov je druhotný.
Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do

základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia, vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela
výlučne od úvahy súdu. Pri sporoch o ochranu osobnosti (obdobne ochranu dobrej povesti právnických
osôb) býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu
ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v
súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval

iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Výška nemajetkovej ujmy totiž závisí od úvahy
súdu, ktorú nemožno nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné. Ak bolo nepriznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch dané úvahou súdu, tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne
úspech len čiastočný, prichádza do úvahy plná náhrada trov konania (obdobne nález Ústavného súdu
SR z 23. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60; nález Ústavného súdu ČR z 22. júna 2000, sp.

zn. III. ÚS 170/99; uznesenie Ústavného súdu SR z 15. decembra 2009, sp. zn. II. ÚS 418/09-22).
Rozhodujúcou skutočnosťou je v tomto prípade to, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu. Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy,
v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie
(vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v

závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní
náhradynemajetkovejujmyvpeniazochpodľa§13ods.3Občianskehozákonníka,vzmyslektoréhosúd
určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo (viď Občiansky súdny poriadok - Komentár, Eurounion, s.r.o., Bratislava
2010, str. 555) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. augusta 2010, sp. zn. 3 M Cdo 14/2009). Obdobne

to platí aj v prípadoch, v ktorých je výška plnenia determinovaná znaleckým posudkom.

39. V posudzovanej veci je nepochybné, že žalobcovia 1/ - 4/ boli úspešní čo do základu nároku teda,
že do ich práva bolo zasiahnuté, nakoľko k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov a výška (rozsah)
priznaného plnenia je druhotná a nadväzujúca. Úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu, a nie

čo do výšky priznaného nároku. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie o trovách konania nie je správne. Žalobcovia 1/ - 4/ dosiahli vo veci plný úspech nakoľko
im bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o
priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcom 1/
až 4/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu.

40. O trovách odvolacieho konania žalobkyne 1/, ktorá podala odvolanie len čo do výroku VI., rozhodol
odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP zohľadňujúc
plný úspech žalobkyne 1/ v odvolacom konaní a priznal jej voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

41. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

42. O trovách odvolacieho konania žalobcov 2/ až 4/ a žalovaného 1/ rozhodol odvolací súd podľa §

255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia 2/ - 4/ a žalovaný 1/
nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko boli v odvolacom konaní neúspešní, teda
možno konštatovať, že ich pomer úspechu v odvolacom konaní bol rovnaký.43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom
v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmena a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1
je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 11. 2. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Ochrana osobnosti , Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025

Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2025