Rozsudok · Pracovné právo · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917205847
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5917205847.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

členov Mgr. Andreja Kekelyho a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/X, XXX XX F., zastúpeného spoločnosťou: Zukalová - Advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Laurinská 10, 811 01 Bratislava, IČO: 36 859 354, proti žalovanému:
Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenému
spoločnosťou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36
853 186, o zaplatenie náhrady mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/16/2017-627 zo dňa 14. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/16/2017-627 zo dňa 14. júla 2021 potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania
(predchádzajúcich i aktuálneho) v rozsahu 100 %.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania, vedeného
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Cdo/212/2020, v rozsahu 100 %.

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania, vedeného na Najvyššom
súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3CdoPr/1/2024, v rozsahu 100 %.

Opravuje výrok rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/3/2024 zo dňa 12. novembra 2025 v jeho
druhej vete, ktorým rozhodol o trovách odvolacieho konania, a to tak,
že táto veta správne znie:

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania (predchádzajúcich i aktuálneho)
v rozsahu 100 %.

Opravuje výrok rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/3/2024 zo dňa 12. novembra 2025 v jeho
tretej vete, ktorým rozhodol o trovách dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 3CdoPr/1/2024, a to tak,
že táto veta správne znie:

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania, vedeného
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3CdoPr/1/2024, v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd zamietol žalobu o zaplatenie sumy 78.458,06
eurvhrubomtitulomnáhradymzdyspolusúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy1.401,77
eur v hrubom od 07.10.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.468,50 eur v hrubom od

07.11.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 1.176,80 eur v hrubom od 07.12.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.149,28
eur v hrubom od 07.01.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.480,50 eur v hrubom od
07.02.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.480,50 eur
v hrubom od 07.03.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.076,74 eur

v hrubom od 07.04.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.413,22 eur v hrubom od
07.05.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.680,50 eur v hrubom od 07.06.2015 do
zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.680,50 eur v hrubom od 07.07.2015 do zaplatenia, vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 734,37 eur v hrubom od 07.08.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 1.367,30 eur v hrubom
od 07.09.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.458,70 eur v hrubom

od 07.10.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.535,47 eur v hrubom
od 07.11.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.528,16 eur v hrubom
od 07.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.321,84 eur v hrubom
od 07.01.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.721 eur v hrubom
od 07.02.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.639,07 eur v hrubom

od 07.03.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.660,84 eur v hrubom
od 07.04.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.819,00 eur v hrubom
od 07.05.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.819,00 eur v hrubom
od 07.06.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.819,00 eur v hrubom
od 07.07.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,20 eur v hrubom

od 07.08.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.423,58 eur v hrubom
od 07.09.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.736,34 eur v hrubom
od 07.10.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.732,39 eur v hrubom
od 07.11.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.736,34 eur v hrubom
od 07.12.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.488,30 eur v hrubom od 07.01.2017 do

zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,50 eur v hrubom od 07.02.2017 do zaplatenia, vo výške
5 % ročne zo sumy 1.669,05 eur v hrubom od 07.03.2017
do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,50 eur v hrubom
od 07.04.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,50 eur v hrubom
od 07.05.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,50 eur v hrubom

od 07.06.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.770,22 eur v hrubom
od 07.07.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.236,35 eur v hrubom
od 07.08.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.209,48 eur v hrubom
od 07.09.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.766,20 eur v hrubom
od 07.10.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.770,22 eur v hrubom

od 07.11.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.685,92 eur v hrubom
od 07.12.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.412,97 eur v hrubom
od 07.01.2018 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 258,06 eur v hrubom
od 07.02.2018 do zaplatenia (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal voči
žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % s tým, že jej o výške rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v tomto spore žalobou
zo dňa 03.10.2017 pôvodne domáhal voči žalovanému náhrady mzdy z dôvodu neprideľovania práce
podľa pracovnej zmluvy, a teda z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3
Zákonníka práce. Žiadal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť mu sumu 75.529,08 eur titulom

náhrady mzdy v hrubom spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne (5 % ročne od mesiaca
apríl 2016) zo sumy 2.098,03 eur od 07.10.2014 do zaplatenia a následne z rovnakej sumy za každý
nasledujúci mesiac
od siedmeho dňa v mesiaci do september 2017, a to všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku.

3.Vzhľadomnazmenuskutkovéhostavuvpriebehuprvoinštančnéhokonania,predovšetkýmsohľadom
na skutočnosť, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol platne skončený dňa 13.02.2018, žalobca
vypočítal žalovanú sumu a predložil súdu svoj nový návrh znenia petitu a žiadal, aby konajúci súd
pripustil jeho zmenu v nasledovnom znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 86.989,13 eurv hrubom titulom náhrady mzdy s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy náhrady mzdy
v hrubom 2.089,03 eur
od 07.10.2014 do zaplatenia, t. j. mzda za mesiac september 2014 (5 % ročne od apríla 2016) a

následne z rovnakej sumy za každý nasledujúci mesiac od 7. dňa v mesiaci končiac marcom 2018.
Okresný súd Ružomberok uznesením č. k. 3Cpr/16/2017-203 zo dňa 07.07.2018 pripustil zmenu žaloby
v požadovanom znení.
4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k.
3Cpr/16/2017-326 zo dňa 30.11.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78.458,06

eur v hrubom titulom náhrady mzdy spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
1.800,00 eur v hrubom od 07.10.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur v
hrubom od 07.11.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od 07.12.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00
eur v hrubom od 07.01.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od
07.02.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur

v hrubom od 07.03.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur
v hrubom od 07.04.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur
v hrubom od 07.05.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur
v hrubom od 07.06.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.07.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur

v hrubom od 07.08.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.09.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.10.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.11.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur

v hrubom od 07.01.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.02.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.03.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.04.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.05.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur

v hrubom od 07.06.2016 do zaplatenia, vo výške 5 %r očne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od
07.07.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.08.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.09.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.10.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom

od 07.11.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.12.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.01.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.02.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.03.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom

od 07.04.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.05.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.06.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.07.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.08.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom

od 07.09.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.10.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.11.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.12.2017 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.01.2018 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 258,06 eur v hrubom

od 07.02.2018 do zaplatenia, a to všetko do troch dní (výrok I.) a v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok
II.). Zároveň zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok III.). O trovách konania rozhodol
tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na ich náhradu
v rozsahu 80,38 % (výrok IV.). Pri svojom rozhodovaní konajúci súd vychádzal z ustálenej judikatúry,
podľa ktorej v prípade, že zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu

o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje prácu v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1
Zákonníka práce, ide o prekážku na strane zamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka
práce zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy,
patrí mu náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, poprípadenepriznať, aj keby o to zamestnanec žiadal (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo/204/2009).
S prihliadnutím na uvedené okresný súd dospel k záveru, že základ nároku uplatňovaného žalobcom
je oprávnený, avšak len za obdobie

do 04.01.2018, kedy bol žalobca písomnou formou vyzvaný žalovaným nastúpiť do práce, dostaviť sa
na pracovisko, ako to vyplynulo z oboznámenia sa s touto listinou a tiež
z výsluchu svedka G. H. I..
5. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením sp. zn.
6CoPr/1/2019 zo dňa 25.03.2020 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 6CoPr/1/2019 zo dňa

24.04.2020 rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/16/2017-326 zo dňa 30.11.2018 po
preskúmaní veci vo výrokoch I. a IV. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Vo zvyšnej časti, nenapadnutej odvolaním
(t. j. vo výrokoch II. a III.), zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. V odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd uviedol, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie
pri posudzovaní dôvodnosti návrhu žalovaného na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy

žalovaného za obdobie presahujúce 12 mesiacov nezohľadnil aj sociálnu funkciu náhrady mzdy za
toto obdobie (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce), ktorá vyžaduje skúmanie a posúdenie celkovej sociálnej
situácie zamestnanca, pre ktoré posúdenie je potrebné tiež zistiť aj to, či sa žalobca zamestnal u iného
zamestnávateľa, na ktorú skutočnosť navrhoval žalovaný vykonať dokazovanie vyžiadaním dokladov,
prípadne informácií zo Sociálnej poisťovne. Vzhľadom

na to súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pre ktoré žalovaným
navrhnuté dokazovanie nevykonal.
6. Po vrátení sporu na čiastočné prejednanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie sa vyjadril žalobca,
podľa ktorého sa právna argumentácia odvolacieho súdu týka postupu
pri priznávaní náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods.

2 Zákonníka práce, t. j. iného hmotnoprávneho základu, ako je spore vedený o zaplatenie náhrady
mzdy z titulu prekážok v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Legitímne očakávania žalobcu v
rozhodnutí odvolacieho súdu neboli naplnené, pretože v znení odôvodnenia jeho rozhodnutia sa právna
argumentácia zaoberá iba právnym posúdením náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce a jej
znížením, teda úplne inou právnou otázkou, ktorá nie je predmetom vedeného sporu a toto rozhodnutie

nedáva žalobcovi odpoveď na základnú otázku, na základe ktorého ustanovenia hmotného práva je
oprávnený súd uplatniť moderačné právo znížiť alebo nepriznať náhradu mzdy zamestnancovi, ktorému
neprideľuje zamestnávateľ prácu z dôvodu prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu hmotnoprávna úprava uvedená v § 142 ods. 3
Zákonníka práce neumožňuje krátiť alebo nepriznať náhradu mzdy zamestnanca

z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ktorý neprideľoval prácu zamestnancovi, ak bol
zamestnanec pripravený prácu vykonávať a skutočnosť, že si zamestnanec našiel inú prácu a z nej mal
príjem, aby si zabezpečil životné potreby, teda iný pracovný pomer, nie je v zmysle Zákonníka práce
považovaná za prekážku v práci na strane zamestnanca, ktorá by mohla „prerušiť“ trvanie prekážky v
práci na strane zamestnávateľa

a počas trvania ktorej by zamestnancovi nepatrila náhrada mzdy.
7. Žalovaný sa nestotožnil so spochybňovaním úvah a záverov odvolacieho súdu
zo strany žalobcu, pričom podľa § 391 ods. 2 CSP sa jedná o názor záväzný pre ďalší postup súdu prvej
inštancie. Náhrada mzdy má primárne slúžiť ako kompenzácia za výpadok
v príjmovej zložke zamestnanca, pre ktorý nemohol uspokojovať svoje potreby.

Pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy je preto potrebné individuálne vyhodnotiť celkovú sociálnu
situáciu zamestnanca a vzhľadom na absentujúcu právnu úpravu je analogické použitie § 79 ods. 2
Zákonníka práce v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2018 zo dňa 26.03.2019
v tomto prípade nevyhnutné. Súd prvej inštancie je povinný zohľadniť skutočnosť, že žalobca od
15.04.2013 nepretržite vykonával prácu

pre zamestnávateľa Mesto J. K. na pracovnej pozícii prednosta mestského úradu. Zároveň musí vziať
do úvahy aj celkovú výšku plnenia, ktoré žalobca inkasoval v novom zamestnaní. Ďalej uviedol, že
zamestnávateľ žalobcu (Mesto J. K.) predložil
na výzvu súdu stručný prehľad zdaniteľných príjmov žalobcu za obdobie od septembra 2014 do januára
2018 a pravdepodobných zárobkov, ktoré by mesačne dosahoval v predmetnom období u žalovaného. Z

priloženej tabuľky jednoznačne vyplýva, že celkový úhrn príjmov žalobcu u ostatných zamestnávateľov
prevyšuje celkový úhrn jeho pravdepodobných zárobkov u žalovaného. Napriek tomu, že žalovaný
údajne neprideľoval prácu žalobcovi podľa pracovnej zmluvy, nedošlo u neho k výpadku v príjmovejzložke a prípadná náhrada mzdy v takom prípade nenapĺňa svoj primárny účel, ktorým je kompenzácia
straty príjmu,
ale práve naopak zjavne slúži na bezdôvodné obohatenie žalobcu na úkor žalovaného.

8. Následne súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom žalobu zamietol. V rámci dokazovania sa
následne súd prvej inštancie oboznámil s obsahom predložených listín a pristúpil aj k výsluchu žalobcu.
Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol,
ževpredmetnomobdobíodseptembra2014dojanuára2018bolzamestnancomMestaJ.K.,nazáklade
výberového konania bol poverený funkciou prednostu Mestského úradu mesta J. K.. Jeho mzda bola

adekvátna získanému vzdelaniu a kvalifikácii, ktorá bola široká, pretože absolvoval množstvo školení.
Čo sa týka ďalšieho zamestnania
v Tatranskej odpadovej spoločnosti s.r.o. Žakovce, žalobca uviedol, že ho tam delegovalo mesto -
poslanci mesta a (okrem iného) bol delegovaný aj do iných spoločností. V označenej spoločnosti
žalobca pôsobil ako konateľ, hájil záujmy mesta a za svoj výkon poberal odmenu. Rovnako bol žalobca
delegovaný mestom aj do spoločnosti Mestské kultúrne stredisko J. K. a do Kúpeľov Dr. Guhra, kde

bol konateľom, ale tam žiadnu odmenu nepoberal. Aj v čase svojho výsluchu bol žalobca zamestnaný
u zamestnávateľa Mesto J. K. vo funkcii šéfa odboru majetku, investícií, regionálnej politiky a projektov.
Žalobca dochádza z miesta bydliska v F. do zamestnania cca 13 km, čo je len cesta
do práce. V čase, keď pracoval ako riaditeľ pobočky žalovaného v meste F., presúval sa len v rámci
mesta, kde má aj bydlisko. Vzhľadom na svoje rozsiahle vzdelanie nadobudnuté aj v zahraničí, žalobca

má záujem pracovať pre banku (žalovaného). Žalobca poukázal aj
na skutočnosť, že z titulu svojej funkcie sa zúčastňuje množstva podujatí aj cez víkendy. Tieto jeho
aktivity však nie sú zohľadňované v odmenách a na uvedené účely je nútený použiť aj svoje súkromné
motorové vozidlo. Žalobca žije s manželkou, ktorá dosahuje príjem, iné príjmy už nemá. Odmena za
výkon funkcie v Tatranskej odpadovej spoločnosti s.r.o. bola

od 400,00 eur brutto mesačne tak, ako je uvedené v doklade zo Sociálnej poisťovne. Z titulu výkonu
funkcie konateľa vo všetkých spomínaných spoločnostiach žalobca poberal len tie benefity, ktoré sú
uvedené vo výpise zo Sociálnej poisťovne. Na otázku o mimoriadnych plneniach, províziách, benefitoch
alebo iných osobitných plneniach vyplatených zo strany Mesto J. K. za predmetné obdobie žalobca
uviedol, že provízie nepoberal

a o odmenách rozhoduje primátor mesta po prerokovaní s odborovou organizáciou na základe vopred
stanoveného kľúča, osobitne pre vedúcich zamestnancov a osobitne pre ostatných zamestnancov.
V danej súvislosti žalobca pripustil možnosť, že v uvedenom období mu boli vyplatené odmeny. Všetky
príjmy, ktoré žalobca obdržal od zamestnávateľa, sú uvedené
vo výpise zo Sociálnej poisťovne a vyplývajú z jeho výplatnej pásky. Manželka žalobcu je zamestnaná v

Sociálnej poisťovni, kde pracuje ako referentka pre nemocenské poistenie. Príjem v takýchto pozíciách
je veľmi nízky, nedosahuje ani priemer v rámci hospodárstva SR, je to na dolnej hranici, nedosahuje
ani 1.000,00 eur v hrubom. Žalobca nemá ďalšie vyživovacie povinnosti. Na otázku, či žalobca žije vo
vlastnom byte alebo dome, resp., či jedná sa o nehnuteľnosť, ktorá nie je zaťažená úverom, žalobca
uviedol, že mali s manželkou úvery na bývanie (hypotekárny úver aj úver zo Štátneho fondu rozvoja

bývania), ktoré už majú splatené. Tieto úvery boli splatené v priebehu obdobia, keď mal žalobca nastúpiť
pracovať u zamestnávateľa Mesto J. K..
9. Pri opätovnom rozhodovaní tejto veci súd prvej inštancie primárne pristúpil k vymedzeniu konkrétneho
časového obdobia v nadväznosti na využitie moderačného práva
v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu zo strany

žalovaného došlo oznámením žalovaného doručeným žalobcovi dňa 23.03.2011
a žalobca listom zo dňa 24.03.2011, adresovaným žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom
zamestnávaní a okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. V konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C/80/2011 (medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 02.10.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 17.06.2014) bolo právoplatne rozhodnuté o určení neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného. Následne v tom istom konaní bolo rozhodnuté
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.11.2017 v spojení
srozsudkomKrajskéhosúduvBratislavezodňa29.10.2019ajopriznanínáhradymzdyvýške38.595,72
eur žalobcovi titulom neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 12 mesiacov, konkrétne od

24.03.2011 do 22.08.2014, t. j. do právoplatnosti rozsudku
o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu žalovaným), no
v časti uplatnenej náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov spor nebol právoplatne skončený.
Zo mzdových listov vystavených zamestnávateľom žalobcu, Mesto J. K., v predmetnom obdobíseptember 2014 až január 2018 mal konajúci súd preukázané, že hrubá mzda žalobcu bola nasledovná:
v roku 2014: september - vo výške 1.168,52 eur, október –
vo výške 1568,50 eur, november – vo výške 1.748,50 eur, december – vo výške 1.468,52 eur, spolu rok

2014: 6.254,04 eur, mesačný priemer: 1563,51 eur, v roku 2015: január – vo výške 1.480,50 eur, február
– vo výške 1.480,50 eur, marec – vo výške 1.480,51 eur, apríl –
vo výške 1.480,52 eur, máj –vo výške 1.780,50 eur, jún – vo výške 1.680,50 eur, júl –
vo výške 1.689,02 eur, august – vo výške 1.689,01 eur, september – vo výške 2.289,02 eur, október –
vo výške 1.689,02 eur, november – vo výške 2.589,02 eur, december – vo výške 1.689,01 eur, spolu

rok 2015 – 21.017,13 eur, mesačný priemer: 1.751,43 eur, v roku 2016: január – vo výške 1.721,00 eur,
február – vo výške 1.721,02 eur, marec – vo výške 1.819,01 eur, apríl – vo výške 2.319,00 eur, máj – vo
výške 2.119,00 eur, jún – vo výške 1.819,00 eur, júl – vo výške 1.819,01 eur, august – vo výške 2.419,01
eur, september – vo výške 1.819,02 eur, október – vo výške 2.319,01 eur, november – vo výške 3.119,02
eur, december- vo výške 2.319,03 eur, spolu za rok 2016: 25.332,13 eur, mesačný priemer: 2.111,01
eur, v roku 2017: január – vo výške 1.854,50 eur, február – vo výške 2.154,50 eur, marec – vo výške

1.854,50 eur, apríl – vo výške 1.854,50 eur, máj – vo výške 3.154,50 eur, jún – vo výške 1.854,52 eur, júl
– vo výške 1.854,52 eur, august – vo výške 2.154,52 eur, september – vo výške 1.891,60 eur, október
– vo výške 2.191,61 eur, november – vo výške 2.591,60 eur, december –
vo výške 1.891,61 eur, spolu za rok 2017: 25.302,48 eur, mesačný priemer: 2.108,54 eur,
v roku 2018: január – vo výške 1.899,02 eur. Tieto skutočnosti mal okresný súd preukázané aj

z oznámenia Sociálnej poisťovne - informácia o zmenách stavu individuálneho účtu poistenca
za predmetné obdobie, z ktorého ďalej zistil, že žalobca súčasne dosahoval príjem u ďalšieho
zamestnávateľa (Tatranská odpadová spoločnosť s. r. o. Žakovce), konkrétne v rámci predmetného
obdobia uplatňovaného nároku na náhradu mzdy od 05.07.2017 až
do 31.01.2018, kde vymeriavacím základom pre účely poistného bola suma 400,00 eur mesačne.

10. Po oboznámení a s uvedenými skutočnosťami mal súd prvej inštancie preukázané,
že žalobca u iného zamestnávateľa (resp. zamestnávateľov) dosahoval za predmetné obdobie príjem
na porovnateľnej úrovni, resp. v určitom období aj vyšším ako u žalovaného, konkrétne v roku 2016 už
žalobca dosiahol priemerný hrubý mesačný príjem vo výške 2.111,01 eur a v roku 2017 priemerný hrubý
mesačný príjem vo výške 2.108,54 eur, keď

od 05.07.2017 pribudla odmena od ďalšieho zamestnávateľa (Tatranská odpadová s.r.o. Žakovce) v
rozsahu 400,00 eur mesačne v hrubom. Sumárom uvedeného tak napr. v roku 2017 hrubý mesačný
príjem žalobcu presahoval príjem, ktorý by žalobca dosahoval u žalovaného, o cca 500,00 eur
mesačne. Žalobca svojím aktívnym prístupom, vynaloženým úsilím a použitím jeho schopností, znalostí
a skúseností, teda vlastným pričinením, získal uvedené zamestnanie, v ktorom v predmetnom období

dosahoval príjem, z ktorého mal podľa názoru súdu prvej inštancie k dispozícii dostatok peňažných
prostriedkov na úhradu výdavkov na zabezpečenie svojich potrieb či plnenie svojich záväzkov (pre
príklad, napr. úver
na bývanie a úver zo Štátneho fondu rozvoja bývania v predmetnom období splatil v celom rozsahu).
Pokiaľ žalobca poukázal na skutočnosť, že príjem od zamestnávateľa Mesto J. K. zohľadňuje, resp.

zohľadňoval jeho pôsobenie aj v iných subjektoch, kde bol delegovaný týmto zamestnávateľom, z
hľadiska predmetu sporu nejde o relevantnú skutočnosť, keďže súd skúma objektívne dosiahnutý príjem
žalobcu a nezaoberá sa konkrétnou náplňou práce, resp. využitím pracovného času. Konajúci súd
považoval
za nepochybné, že z uvedeného príjmu bolo možné uhrádzať aj cestovné výdavky spojené

s cestou do zamestnania z miesta jeho bydliska (vzdialenosť 13 km), keďže takáto vzdialenosť
nepredstavuje mimoriadne závažnú odchýlku pri posudzovaní otázky dochádzania do zamestnania v
rámci Slovenskej republiky tak z pohľadu dĺžky trvania cesty, ako aj z pohľadu vynaložených cestovných
výdavkov. Žalobca žije v spoločnej domácnosti
s manželkou, ktorá je taktiež zamestnaná a dosahuje príjem do 1.000,00 eur v hrubom, ktorá sa teda

tiež podieľa na úhrade výdavkov na spoločnú domácnosť. Z uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie
dospel k záveru, že náhrada mzdy by v tomto prípade u žalobcu v žiadnom prípade neplnila svoju
sociálnu funkciu.
11. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru,
že v súdenom prípade bolo možné uvažovať o znížení náhrady mzdy, a to s prihliadnutím

na obranu žalobcu v spore, ktorú súd vyhodnotil ako dôvodnú, keď súčasne zohľadnil sociálnu funkciu
náhrady mzdy a využil moderačné oprávnenie podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce (nesprávne uvedené
Občianskeho zákonníka – poznámka odvolacieho súdu)
a vzhľadom na zistený skutkový stav, ktorý vyplynul z výsluchu žalobcu, mzdových listovod zamestnávateľa žalobcu Mesto J. K. či oznámenia Sociálnej poisťovne, nakoľko je zrejmé, že
žalobca mal z dosiahnutého príjmu uspokojené svoje potreby, nebol u neho zistený žiaden nedostatok
či strádanie. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

12. O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP tak,
že žalovanému, ktorý bol v celom rozsahu v spore úspešný, priznal nárok na ich náhradu voči
neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok
na náhradu mzdy titulom náhrady mzdy v celkovej výške 86.989,13 eur, z ktorej nárok
na časť náhrady mzdy vo výške 8.531,07 v hrubom s príslušenstvom bol už právoplatne zamietnutý

v poradí prvým rozsudkom č.k. 3Cpr/16/2017-326 zo dňa 30.11.2018 a nárok
na časť náhrady mzdy vo výške 78.458,06 eur v hrubom s príslušenstvom bol zamietnutý v poradí
druhým rozsudkom, aktuálne preskúmavaným odvolacím súdom.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Odvolateľ prezentoval názor, že napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie boli porušené jeho
procesné práva a napadnuté rozhodnutie považuje za prekvapivé, vydané v rozpore s rozhodovacou
činnosťou okresných a krajských súdov a tiež v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Súd prvej
inštancie sa totiž vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu, že v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho
súdu došlo k odklonu

od ustálenej rozhodovacej praxe súdov SR. Napadnutý rozsudok nijakým spôsobom nerieši meritum
veci, ktoré je podľa názoru odvolateľa aplikácia ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce
z dôvodu neprideľovania práce žalobcovi jeho zamestnávateľom (t. j. žalovaným)
po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 10C/80/2011,
ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného je neplatné.

Prvoinštančný súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, uplatnil moderačné právo podľa § 79
Zákonníka práce napriek tomu, že ide o súdne konanie, ktoré je konaním separátnym od konania o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce, ktoré prebieha na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
10C/80/2011. Pokiaľ okresný súd podľa § 79 Zákonníka práce využil svoje moderačné oprávnenie vo

vzťahu k nároku žalobcu uplatnenému žalobou, hoci sa v tomto spore jedná o nárok uplatnený podľa §
142ods.3Zákonníkapráce,takýtopostupnevykazujeznakyspravodlivosti,čímdošlokporušeniupráva
žalujúcej strany sporu na spravodlivý proces. Žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci
prvoinštančným súdom, ktorý v súdenom prípade aplikoval nesprávnu hmotnoprávnu normu – namiesto
ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce súd vo veci rozhodol podľa ust. § 79 Zákonníka práce. V skutkovej

rovine odvolateľ poukázal na to, že žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný po právoplatnosti
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa
22.08.2014 prideľovať žalobcovi ako svojmu zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za
vykonanúprácumzduavytváraťpodmienkypreúspešnéplneniejehopracovnýchúloh.Zároveňžalobca
ako zamestnanec bol povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu osobne podľa pracovnej

zmluvy v stanovenej pracovnej dobe a dodržiavať pracovnú disciplínu. Žalobca dňa 24.03.2011 oznámil
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a okamžité skončenie považuje za neplatné, následne
podal žalobu na Okresný súd Bratislava I, z ktorej rovnako vyplývalo, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Následne Okresný súd Bratislava I právoplatne rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru,
ktoré dal žalovaný žalobcovi, je neplatné. Bezprostredne po právoplatnosti rozsudku mal preto žalovaný

povinnosť vyzvať žalobcu na nástup do práce. Nebolo povinnosťou žalobcu domáhať sa u žalovaného
nástupu do práce. Povinnosť prideľovať žalobcovi prácu vyplynula žalovanému priamo z ust. § 47 ods.
1 písm. a) Zákonníka práce. Za obdobie
od 23.03.2011 do 08.01.2018 žalovaný nijakým spôsobom žalobcu nekontaktoval, o žalobcu ako
zamestnanca sa absolútne nezaujímal a jeho listy s požiadavkou o nástup do práce ignoroval. Na nástup

do práce žalovaný vyzval žalobcu až po doručení žaloby o náhradu mzdy. Jednalo sa teda o čisto
formalistický krok zamestnávateľa, bez vytvorenia podmienok pre skutočný nástup jeho zamestnanca
(žalobcu) na výkon práce. V danej súvislosti žalobca poukázal na právnu úpravu v ust. § 77 až 80
Zákonníka práce upravujúce nároky zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru a ust. §
136 až § 145 Zákonníka práce upravujúce práva a povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca v prípade

prekážok v práci. Žalobca sa domáhal u žalovaného opakovane prideľovania práce, a to výzvami zo
dní 26.08.2016
a 26.09.2016 s tým, že na jeho druhú výzvu nedostal od žalovaného už žiadnu odpoveď.V týchto výzvach žalobca jednoznačne deklaroval, že má záujem pracovať pre žalovaného ako „riaditeľ
pobočky banky žalovaného v F.“. Po právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I bol totiž
žalovaný povinný prideľovať žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom mieste výkonu

práce v F., platiť žalobcovi
za vykonanú prácu dohodnutú mzdu a vytvárať podmienky pre úspešné plnenie jeho pracovných úloh.
Ak by tomu tak nebolo, ochrana poskytovaná žalobcovi z titulu vyhratého súdneho sporu o neplatnosti
skončenia jeho pracovného pomeru by bola iba formálna.
Z vykonaného dokazovania a vyjadrení žalovaného, ako aj odvolania žalovaného, je nesporné, že

pracovnémiestoriaditeľapobočkyžalovanéhovF.poskončenípracovnéhopomerusožalobcomnebolo
zrušené, ale bolo obsadené iným zamestnancom.
Z uvedeného vyplýva, že došlo k naplneniu podmienky pre vznik prekážky v práci na strane
zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Je tak zrejmé, že žalovaný ako zamestnávateľ odo
dňa 22.08.2014 nebol schopný prideľovať žalobcovi ako zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy v
dohodnutom mieste výkonu práce, a súčasne žalovaný nijako nepreukázal, že by po 22.08.2014 vyzval

žalobcu na nástup do práce, ani to, že mu vytvoril pracovné podmienky a umožnil mu vykonávať prácu.
Argumenty žalovaného, že mal iné voľné miesta na pobočkách po celej SR, ale nie na pobočke F., nič
nemenia
na skutočnosti, že pracovné miesto žalobcu bolo dlhodobo obsadené iným zamestnancom
na pobočke F.. Nebolo povinnosťou žalobcu vyhľadávať na portáli profesia.sk, aké iné voľné pozície má

žalovaný. Dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I vzniklo žalobcovi právo na nástup
do práce na pobočke F., čo mu však nebolo umožnené, pretože túto pobočku dlhodobo viedol na pozícii
riaditeľ pobočky iný zamestnanec. Žalobca nebol povinný sa na pracovisku zdržiavať, pokiaľ mu bolo
žalovaným oznámené, že jeho pracovné miesto nie je pripravené. Výzva žalovaného na jeho návrat
do práce bola teda len formálna, pretože jeho pracovné miesto bolo už obsadené iným zamestnancom,

čo mu bolo povedané priamo na pobočke iným zamestnancom žalovaného. Povinnosť prideľovať
žalobcovi prácu si tak žalovaný nevedel v daný deň splniť. Na základe výzvy žalovaného zo dňa
04.01.2018 prišiel žalobca dňa 09.01.2018 do práce s očakávaním, že mu bude pridelená práca
„riaditeľ pobočky žalovaného F.“, čo sa však zo strany žalovaného nestalo. Za týchto okolností tvrdenie
žalovaného, že žalobca bezdôvodne opustil pracovisko, nemá oporu v Zákonníku práce. Odo dňa

22.08.2014 žalovaný nemohol voči žalobcovi urobiť žiadnu platnú výzvu na nástup do práce, pretože
pracovné miesto žalobcu bolo preukázateľne obsadené iným zamestnancom, čím vznikla na strane
žalovaného prekážka v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ktorá trvala až do skončenia
pracovného pomeru žalobcu dňa 13.02.2018. V aktuálne prejednávanom spore je preto irelevantné, či
sa žalobca zamestnal u iného zamestnávateľa a aký tam poberal príjem. Návrh žalovaného na krátenie

náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce o výšku mzdy, ktorú žalobca zarobil v rozhodnom
období, nemá oporu v Zákonníku práce a ani v inom právnom predpise. Pokiaľ žalovaný namietal, že
žalobcamalpracovnúzmluvusinýmzamestnávateľom,ktorápodľajehonázoruvylučovala,abyžalobca
zároveň nastúpil do práce u žalovaného, žalobca opätovne akcentoval, že on nemohol u žalovaného
nastúpiť na reálny výkon práce, pretože jeho miesto a práca, ktorú tam mal vykonávať, bolo už obsadené

iným zamestnancom. Je nepochybné, že v prípade súbehu dvoch pracovných pomerov s rovnakým
pracovným časom je z objektívneho hľadiska vylúčené, aby zamestnanec pracoval na plný pracovný
úväzok súčasne u dvoch zamestnávateľov, keďže pracovná doba by sa časovo prekrývala. O daný
prípad sa však u žalobcu nejedná, pretože z dôvodu dlhodobej prekážky
v práci na strane žalovaného nemohlo dôjsť k „súbehu“ povinností žalobcu skutočne pracovať v

rovnakom čase na plný úväzok u dvoch zamestnávateľov. Žalobca zdôraznil, že bol ochotný ukončiť
svoj pracovný pomer u iného zamestnávateľa, ak by mu žalovaný začal prideľovať prácu podľa
pracovnej zmluvy. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 4CoPr/10/2015, v zmysle ktorého „zo samotnej skutočnosti, že žalobca sa zamestnal u iného
zamestnávateľa, nemožno vyvodzovať, že by žalobca nebol pripravený, ochotný a schopný „znovu“

nastúpiť (po právoplatnom súdnom rozhodnutí
o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru dohodou) do práce u žalovaného“.
Na strane žalobcu nebola žiadna taká prekážka, ktorá by mu bránila nastúpiť do práce
kžalovanému,čoonsámpotvrdilajtým,žesadňa09.01.2018bezprostrednepodoručenívýzvydostavil
na pracovisko a dožadoval u žalovaného pridelenia práce. Jediná prekážka, spočívajúca v obsadení

pracovného miesta žalobcu, a teda v nemožnosti prideľovať mu prácu, bola na strane žalovaného.
Odvolateľ sa tiež nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že náhrada mzdy podľa § 142
ods. 3 Zákonníka práce má sociálnu funkciu. Jedná sa totiž o ekvivalent mzdy, ktorú si zamestnanecnemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ v rozpore s § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka
práce neumožnil vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy.

15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil. Súčasne si uplatnil voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
16. Predovšetkým produkoval tvrdenia o absencii všetkých zákonom stanovených náležitostí podaného
odvolania (konkrétne absenciu kvalifikovaného elektronického podpisu), tvrdiac, že žalobca namiesto
autorizácie odvolania vykonal len zaručenú konverziu odvolania v listinnej podobe s vlastnoručným

podpisom advokátky, ktorá ho zastupuje v konaní. Nestotožnil sa tiež s odvolacou námietkou žalobcu
o porušení jeho práva na spravodlivý proces, keďže žalobca vo svojom opravnom prostriedku
nešpecifikoval, ktoré procesné právo nemohol v dôsledku postupu konajúceho súdu vykonať.
17. Za nedôvodnú žalovaný označil i námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia
veci. Základná povinnosť zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy [§
47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce] totiž koreluje so základnou povinnosťou zamestnanca osobne

vykonávať túto prácu v pracovnom čase na pracovisku. Je teda povinnosťou zamestnanca byť na
pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po
skončení pracovného času [§ 47 ods. 1 písm. b) v spojení s § 81 písm. b) Zákonníka práce]. Žalobca
sa však na miesto, kde naposledy vykonával prácu, v auguste 2014 nedostavil a neurobil tak ani v
nasledujúcom období. Žalovaný, ani jeho právny predchodca E. E., L., neboli povinní vyzývať žalobcu,

aby sa dostavil na pracovisko, prípadne mu oznámiť, že sú pripravení mu prideľovať prácu podľa
pracovnej zmluvy. Žalobca sa osobne dostavil na pobočku žalovaného v F. prvýkrát až dňa 09.01.2018
na základe písomnej výzvy žalovaného zo dňa 04.01.2018
a následne po 13 minútach pracovisko svojvoľne opustil a vrátil sa späť do úradu, kde bol zamestnaný,
čo potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok G. H. I.. Žalobca však opomenul, že jeho ďalší pracovný pomer,

ktorý v tom čase trval už vyše troch rokov, mu preukázateľne bránil vo výkone práce pre banku (t. j.
žalovaného). Nový zamestnávateľ pritom nebol upovedomený o tom, že žalobca chce ďalej pracovať pre
banku, čo uviedol i sám žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 07.08.2018. Správanie žalobcu
nasvedčuje tomu, že banku vyzval na prideľovanie práce iba formálne, bez reálnej vôle pre ňu pracovať.
Žalobca zrejme mylne očakával, že bude viesť pobočku banky automaticky,

bez potreby osobitného zaškolenia, hoci túto prácu vykonával naposledy pred niekoľkými rokmi.
Tvrdenie žalobcu, že mu nebolo umožnené jeho zamestnávateľom (žalovaným) pracovať, je
zavádzajúce. Navyše z čl. 2 prílohy č. 1 k menovaciemu dekrétu žalobcu, vyhotovenej právnym
predchodcom žalovaného, vyplýva, že právny predchodca žalovaného ani žalovaný neboli povinní
prideľovať prácu žalobcovi výlučne v mieste, kde naposledy vykonával dohodnutú prácu, t. j. na pobočke

v F.. Miestom výkonu práce žalobcu tak mohla byť ktorákoľvek z pobočiek banky na území Slovenskej
republikyažalobcavnejvyjadrilsúhlasajseventuálnympreradenímvrámcijednotlivýchprevádzkových
miestpodľapotriebzamestnávateľa.Vsporepredloženélistinypritompotvrdzujú,žežalovanýatiežjeho
právny predchodca bol v rozhodujúcom období schopný a pripravený prideľovať žalobcovi dohodnutú
prácu na pozícii riaditeľa pobočky, ak by o ňu prejavil skutočný záujem, napr.

na pobočke v Bratislave, Trnave, Zvolene, Trenčíne, Prievidzi, Lučenci, Dunajskej Strede alebo v Šali.
V období od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. od
22.08.2014 do 09.01.2018, nebol žalobca ani raz osobne prítomný na pobočke žalovaného v F. s tým,
že je pripravený, schopný a ochotný vykonávať dohodnutú prácu, na základe čoho je zrejmé, že nemal
reálny záujem ďalej pracovať

pre žalovaného. Neobstojí preto odkaz žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/13/2009.Kstratenazárobkuprenesplneniepovinnostizamestnávateľaprideľovaťzamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy pritom môže dôjsť len vtedy, ak je zamestnanec sám pripravený, ochotný
a schopný vykonávať túto prácu, pričom sa jedná
o stabilizovaný záver prezentovaný nielen v právnej doktríne, ale aj v súdnej praxi. Odvolací súd

v zrušujúcom uznesení jednoznačne uzavrel, že náhrada mzdy má primárne slúžiť ako kompenzácia
za výpadok v príjmovej zložke zamestnanca, pre ktorý nemohol uspokojovať svoje potreby. Pri
rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy je preto potrebné individuálne vyhodnotiť celkovú sociálnu
situáciu zamestnanca a vzhľadom na absentujúcu právnu úpravu je analogické použitie § 79 ods. 2
Zákonníka práce nevyhnutné. Za dotknuté obdobie pritom žalobca u svojho iného zamestnávateľa

(resp. zamestnávateľov) zarobil viac, ako by zarobil u žalovaného a v takom prípade nie je možné
o kompenzácii mzdy uvažovať. Záverom žalovaný poukázal na čl. 2 Zákonníka práce a prezentoval
názor, že účelom vedeného sporu nie je výkon práva, ale snaha žalobcu obohatiť sa na úkor žalovaného.18. Žalobca v odvolacej replike označil argumentáciu žalovaného vo vzťahu k tvrdeniu
o neúplnom odvolaní za nedôvodnú. Nestotožnil sa s vecnou i právnou argumentáciou žalovaného
vo vzťahu k prejednávanému sporu. Zároveň zdôraznil, že mal právo a voči svojej rodine aj

povinnosť zabezpečiť si zamestnanie. Skutočnosť, že žalobca sa zamestnal u iného zamestnávateľa
za porovnateľných mzdových podmienok, ako mal u žalovaného, mu preto nemôže byť na ťarchu
v súvislosti s nárokom uplatneným v tomto konaní. Z konania žalovaného, napr. aj v dovolacom konaní
vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, je jasný nezáujem žalovaného ako zamestnávateľa
o žalobcu ako zamestnanca. Žalobca opätovne produkoval argumentáciu týkajúcu sa absencie úkonov

žalovaného na obnovení pracovnoprávneho vzťahu. Nestotožnil sa s tvrdením protistrany, že mu bolo
možné prideliť prácu aj na inom mieste (v inej pobočke), keď v Dohode o zmene pracovných podmienok
zo dňa 21.07.2009 sa výslovne uvádza ako miesto výkonu práce „pobočka zamestnávateľa v F.“.
Menovací dekrét, na ktorý sa žalovaný odvoláva, nebol súčasťou pracovnej zmluvy. V súdenom prípade
tak nebolo preukázané, že žalovaný bol pripravený prideľovať žalobcovi prácu. Odvolateľ zotrval aj na
svojej argumentácii týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie podľa

§ 79 ods. 2 namiesto § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Súčasne zdôraznil, že Zákonník práce nedáva
možnosť súdu moderovať náhradu príjmu z titulu prekážok v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce. Podľa názoru žalobcu bezdôvodné obohatenie, na ktoré žalovaný poukazuje v súvislosti s
náhradou mzdy, nemôže vzniknúť. S prihliadnutím na prísnu formálnosť a kogentnosť ustanovenia §
222 Zákonníka práce bezdôvodné obohatenie v pracovnoprávnych vzťahoch môže totiž vzniknúť len

ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu,
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Je teda zrejmé, že poberanie mzdy od dvoch či viacerých zamestnávateľov, resp. mzdy a náhrady mzdy,
nespadá pod žiadny z uvedených dôvodov.

19. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike naďalej zotrval na svojom tvrdení o absencii autorizácie
podaného odvolania žalobcu v elektronickej podobe. K právnej stránke vedeného sporu opakovane
poukázal na svoj názor, že náhrada mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce nemá povahu
satisfakcie, ale kompenzácie mzdy, ktorá ušla zamestnancovi z dôvodu, že mu zamestnávateľ
neprideľoval prácu. Pokiaľ mal zamestnanec počas obdobia, za ktoré si uplatňuje nárok na náhradu

mzdy, iný príjem, mzda, ktorá mu ušla pre prekážku v práci
na strane zamestnávateľa, môže zodpovedať nanajvýš rozdielu medzi tým, čo by zarobil, nebyť tejto
prekážky a tým, čo reálne zarobil u ďalšieho zamestnávateľa. Žalobca opomína fakt, že výkon práce pre
všetkých jeho zamestnávateľov naraz by nebol možný. Ako účelové a špekulatívne vyznieva tvrdenie
žalobcu o tom, že pre prípad prideľovania práce u žalovaného bol pripravený ukončiť pracovný pomer

u svojho nového zamestnávateľa (Mesto J. K.). Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že na otázku, či
upovedomil zamestnávateľa Mesto J. K., že má záujem pracovať pre banku, žalobca odpovedal tak,
že nemal kladné vyjadrenie zo strany žalovaného, a preto nemal žiadny dôvod to oznamovať tomuto
zamestnávateľovi, bolo by to kontraproduktívne. V súlade s pracovnou zmluvou bol žalobca povinný
informovať žalovaného o skutočnostiach, ktoré bránia výkonu jeho práce, alebo ktoré by mu mohli

spôsobiť ujmu, osobitne pre hroziaci konflikt záujmov (ak by bol ďalší zamestnávateľ klientom banky).
Žalobca neupovedomil žalovaného
o existencii ďalšieho pracovného pomeru a neposkytol mu potrebné informácie ani na základe jeho
písomnej žiadosti. Bezdôvodné odmietnutie požadovanej súčinnosti je v príkrom rozpore s deklarovanou
ochotou a pripravenosťou žalobcu ďalej pracovať pre žalovaného. Doposiaľ

v spore nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by bol skutočne ochotný, pripravený
a schopný znovu vykonávať prácu pre žalovaného. Účastník pracovného pomeru, ktorý nie je ochotný a
pripravený plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, sa podľa názoru žalovaného nemôže domáhať
vo vzťahu k druhému účastníkovi tomu zodpovedajúceho plnenia.

20. V ďalšom podaní žalobca zotrval na úplnosti podaného odvolania.
21. Iné podania strán sporu v tomto odvolacom konaní súdu neboli produkované.
22. O odvolaní žalobcu rozhodol prvýkrát Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 6CoPr/8/2021 zo dňa
16. decembra 2022, ktorý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Súčasne vyslovil, že
žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23. V označenom rozhodnutí odvolací súd predovšetkým uviedol, že sa nestotožnil s tvrdeniami
žalovaného prezentovanými vo vyjadrení k odvolaniu o absencii kvalifikovaného elektronického podpisusplnomocneného zástupcu žalobcu na podanom odvolaní. Preskúmaním elektronického súdneho spisu
vedeného v registračnom systéme súdu, ako aj
z potvrdenia dňa 29.11.2022 vytlačeného v listinnej podobe do súdneho spisu, označeného ako

„Výsledok informatívneho overenia podpisov a pečatí v elektronickej správe“ (č. l. 721 spisu), je
totiž zrejmé, že súbor obsahujúci odvolanie žalobcu bol podpísaný platným mandátnym certifikátom
splnomocneného zástupcu žalobcu.
24. Následne po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom v súvislosti s napadnutým
rozsudkom prvoinštančného súdu odvolací súd dospel k záveru o jeho vecnej správnosti, aj keď vec

po právnej stránke posúdil podľa iných zákonných ustanovení. Odvolaciu námietku žalobcu o tom,
že prvoinštančný súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu, preto krajský súd
vyhodnotil ako dôvodnú. Súčasne doplnil,
že pre odvolací súd nevyplýva z § 226 CSP (aktuálne § 391 ods. 2 CSP – poznámka odvolacieho
súdu) jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor
môže zmeniť (pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 46/2013-40 zo

dňa 03.09.2013), tak ako tomu bolo i v prejednávanom prípade, keď vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteným súdom prvej inštancie odvolací súd aktuálne v inom zložení senátu pristúpil k inému
právnemu posúdeniu nároku žalobcu uplatnenému žalobou. Pred svojím rozhodovaním preto odvolací
súd postupom podľa ust. § 382 CSP výzvou zo dňa 25.11.2022 vyzval sporové strany, aby sa v lehote 3
dní od doručenia vyjadrili k možnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 3, § 47, § 222 a článku 2 Zákonníka

práce, ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité.
25. V reakcii na predmetnú výzvu žalobca uviedol, že s aplikáciou uvedených zákonných ustanovení
súhlasí, pričom na uvedené ustanovenia zákona nadviazal svojou argumentáciou produkovanou už
v rámci prvoinštančného konania a iných svojich podaniach predložených súdu v štádiu odvolacieho
konania.

26. Rovnako žalovaný v reakcii na výzvu odvolacieho súdu opakovane produkoval právne úvahy
prednesené súdu v skorších fázach prvoinštančného i odvolacieho konania.
27. Následne odvolací súd zhodne ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (uznesení Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6CoPr/1/2019 zo dňa 25. marca 2020) konštatoval,
že z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplýva nasledovný skutkový stav, ktorý medzi stranami

sporu nie je sporný:
28. Na základe pracovnej zmluvy vznikol žalobcovi pracovný pomer u zamestnávateľa – E. M. N. L.,
ktorá od 01.11.2007 zmenila obchodné meno
a do 14.02.2013 podnikala ako J. E. L.. Následne došlo k zmene obchodného mena banky na E.
E., L., pod ktorým spoločnosť právneho predchodcu žalovaného podnikala do 31.07.2017. Právnym

nástupcom spoločnosti E. E.. L. sa od 01.08.2017 stala spoločnosť F. N. E., L., E. E. O. XX, XXX
XX P.. Na základe uvedeného je žalovaný právnym nástupcom spoločnosti zamestnávateľa, s ktorým
žalobca uzatvoril pracovný pomer a u ktorého je zamestnaný. Žalobcov pracovný pomer s právnym
predchodcom žalovaného bol platne uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.06.1996. Na jej
základe pracoval žalobca od 01.07.1996 do 31.12.2001 na pozícii „vedúci prevádzky pobočky M. N., L.

J. F.“. Od 01.01.2002 bol žalobca poverený vedením pobočky M. N., L. J. F.. Rozhodnutím žalovaného zo
dňa 25.02.2002 bol žalobca menovaný do funkcie „riaditeľ pobočky M. N., L. J. F.“. Na základe dodatku
č. 5 k pracovnej zmluve zo dňa 16.09.2002 bola so žalobcom dohodnutá zmena pracovnej zmluvy na
výkon funkcie „riaditeľ pobočky M. N., L. J. F.“. Dňa 21.07.2009 podpísal žalobca a právny predchodca
žalovaného Dohodu o zmene pracovných podmienok

a Menovací dekrét, na základe ktorého žalobca s účinnosťou od 21.07.2009 vykonával pre J. E. L. prácu
„riaditeľ pobočky“ s miestom výkonu práce „pobočka zamestnávateľa v F.“. Dňa 23.03.2011 bol žalobcovi
doručený list – Oznámenie
o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného J. E., L.. Žalobca považoval okamžité
skončenie pracovného pomeru za neplatné, a preto sa

v zákonnej lehote obrátil na príslušný Okresný súd Bratislava I so žalobou o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy, o ktorej označený súd rozhodol
medzitýmnym rozsudkom č. k. 10C/80/2011-429 zo dňa 02.10.2013 tak, že jeho žalobe v časti o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
u žalobcu vyhovel. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.

8Co/663/2013-474 zo dňa 17.06.2014 tento označený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 22.08.2014. Proti tomuto
rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR, ktoré
dovolací súd uznesením zo dňa 29.06.2016 zamietol. Následne súd prvej inštancie rozsudkom č.k.10C/80/2011-765 zo dňa 13.11.2017 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Co/161/2018-914 zo dňa 29.10.2019) rozhodol i povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku Okresného

súdu Bratislava I č. k. 10C/80/2011-429 zo dňa 02.10.2013 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8Co/663/2013-474 zo dňa 17.06.2014) bol preto žalovaný povinný od 22.08.2014
ďalej žalobcu zamestnávať a prideľovať, mu prácu podľa pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov.
Žalobca zaslal žalovanému dňa 26.08.2016 prvú výzvu na prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy
a zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3

Zákonníka práce. Žalovaný vo svojej odpovedi zo dňa 13.09.2016 na obsah prvej výzvy žalobcu na
prideľovanie práce nereagoval a svoju ďalšiu odpoveď podmienil poskytnutím informácií o priebehu
a existencii iných zamestnaní žalobcu. Dňa 26.09.2016 žalobca zaslal žalovanému druhú výzvu na
prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy a zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na
strane zamestnávateľa, na ktorú žalovaný doposiaľ nereagoval. Ku dňu doručenia prvej aj druhej výzvy
žalobcu mal žalovaný (v tom čase E. E. L.) stále v prevádzke pobočku banky v meste F., v priestoroch

ktorej žalobca vykonával prácu „riaditeľ pobočky“
pred neplatným skončením jeho pracovného pomeru.

29. V aktuálne prejednávanom spore sa preto žalobca žalobou domáha voči žalovanému náhrady mzdy
z dôvodu neprideľovania práce podľa pracovnej zmluvy, a teda z dôvodu prekážok v práci na strane

zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, a to
za obdobie od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o určení neplatného skončenia jeho pracovného
pomeru u žalovaného, konkrétne za obdobie od 22.08.2014 do skončenia pracovného pomeru
dňa 13.02.2018. Po právoplatnosti výrokov I. a II. rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k.
3Cpr/16/2017-326 zo dňa 30.11.2018 a uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoPr/1/2019 zo

dňa 25.03.2020 žalobca zmenil žalobu a žiadal, aby mu žalovaný zaplatil istinu vo výške 78.458,06 eur
s príslušenstvom tak, ako bolo špecifikované vo výroku I. napadnutého rozsudku.
30. Ďalej odvolací súd predovšetkým zdôraznil, že pre existenciu prekážky v práci nie je rozhodujúce, či
nemožnosť prideľovať prácu zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami
a či tieto skutočnosti môže alebo nemôže ovplyvniť, resp. či túto prekážku v práci zamestnávateľ zavinil

alebo nezavinil, alebo k nej došlo objektívne. Nemožno preto akceptovať argumentáciu žalovaného
o tom, že je len právnym nástupcom pôvodného zamestnávateľa žalobcu, keďže jedným z dôvodov,
keď dochádza ku generálnej sukcesii práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, je i zlúčenie
zamestnávateľa, čo je i prípad žalovaného. Rovnako pre posúdenie nároku na náhradu mzdy podľa §
142 ods. 3 Zákonníka práce uplatneného žalobou nemôže byť relevantná ani argumentácia žalovaného

o tom, že k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo dňa 17.03.2011
súdom došlo iba z formálnych dôvodov. Pri rozhodovaní tohto sporu je totiž súd viazaný právoplatným
rozsudkom vydaným v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10C/80/2011, predmetom
ktorého bolo i určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného
(resp. jeho právneho predchodcu). Výrok tohto právoplatného rozhodnutia je nepochybne záväzný i pre

obidve strany sporu (228 CSP).
31. Ustanovenie § 47 ods. 1 Zákonníka práce upravuje práva a povinnosti vyplývajúce z pracovného
pomeru. Odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, je zamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie
pracovnýchúlohadodržiavaťostatnépracovnépodmienkyustanovenéprávnymipredpismi,kolektívnou

zmluvou a pracovnou zmluvou [§ 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce] a zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu [§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce].
32. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 6Cdo 5/94
zo dňa 21.02.1995, publikovaného v Právnych rozhledech 7/1995, v zmysle ktorého ak zamestnávateľ

prestal v rozpore s ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať zamestnancovi prácu (napríklad
v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru), aj keď zamestnanec bol pripravený prácu
vykonávať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce po tom, čo ho zamestnávateľ k tomu vyzval
a vyjadril ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. Preto nie je porušením pracovnej disciplíny, ak
sa zamestnanec, ktorého zamestnávateľ k opätovnému nástupu do práce nevyzval, nedostavil

do zamestnania a nedožadoval sa pridelenia práce.
33. Súčasne je nutné zdôrazniť, že len ten z účastníkov pracovného pomeru, ktorý je ochotný
a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, sa môže domáhať u druhého
účastníka tohto právneho vzťahu tomu zodpovedajúceho plnenia.34. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný
a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Cdo/204/2009).
35. Preto podľa názoru odvolacieho súdu je pre rozhodnutie tohto sporu relevantné zodpovedanie
otázky, či žalobca ako zamestnanec žalovaného bol v rozhodnom období skutočne pripravený, ochotný
a schopný vykonávať u svojho zamestnávateľa (žalovaného) prácu podľa pracovnej zmluvy podľa §
47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Z obsahu predloženého spisu, ako aj na základe vykonaného

dokazovania, mal súd prvej inštancie a tiež odvolací súd preukázané, a zároveň medzi žalobcom
a žalovaným ani nebolo sporné,
že žalobca v rozhodnom čase, t. j. v čase právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru dňa 22.08.2014 až do 13.02.2018 a potom i naďalej vykonával prácu na základe
pracovného pomeru u iného zamestnávateľa. Od 15.04.2013 žalobca totiž nepretržite vykonával prácu
pre zamestnávateľa Mesto J. K..

36. Hoci žalobca v priebehu tohto sporu tvrdil, že bol pripravený nastúpiť na výkon práce u žalovaného
ako u svojho zamestnávateľa, tieto jeho tvrdenia zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení.
Žalobca v priebehu sporu prezentoval svoju ochotu nastúpiť na výkon práce u žalovaného podľa
pracovnej zmluvy. V rozhodnom období však žalobca vykonával prácu ako zamestnanec na plný
úväzok u iného (aktuálneho) zamestnávateľa - Mesto J. K.. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto

priam nemožné predstaviť si jeho plnohodnotný nástup na výkon pracovnej činnosti u žalovaného (ako
jeho zamestnávateľa) podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve a jej dodatkoch, obzvlášť za
situácie, keď pracovný čas žalobcu u aktuálneho zamestnávateľa a u žalovaného koliduje. V danej
súvislosti preto neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že pre prípad vykonávania práce u žalovaného bol
pripravený skončiť pracovný pomer u svojho aktuálneho zamestnávateľa. Žalobca tento svoj postoj

v rámci tohto sporového konania nepreukázal žiadnym dôkazom, t. j. nepreukázal, že by aj vykonal
konkrétne kroky, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že skutočne v spornom období bol ochotný
a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru u žalovaného. S prihliadnutím
na iné pracovnoprávne záväzky žalobcu u iného zamestnávateľa reálny výkon práce u žalovaného
v rozhodnom čase zostal len v teoretickej rovine, nedávajúc záruku možnosti reálneho nástupu žalobcu

na výkon práce u žalovaného podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve (vrátane jej dodatkov).
37. S prihliadnutím na vyššie popísané individuálne okolnosti prejednávanej veci odvolací súd uzavrel,
že pokiaľ bol žalobca v rozhodnom čase zamestnaný u iného zamestnávateľa (resp. zamestnávateľov),
pričom pracovný čas u tohto nového zamestnávateľa koliduje s pracovným časom žalobcu ako
zamestnancažalovaného,(t.j.jehodoterajšiehozamestnávateľa),objektívnenemožnohovoriťosplnení

podmienky žalobcu ako zamestnanca v súlade s ust. § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce byť
pripravený u žalovaného riadne vykonávať prácu. Pripravenosť, ochota a schopnosť žalobcu vykonávať
pre žalovaného ako jeho zamestnávateľa prácu podľa pracovnej zmluvy je teda iba iluzórna. Vzhľadom
na uvedenú argumentáciu žalobca ako zamestnanec z dôvodu nepreukázania jeho pripravenosti riadne
si plniť svoje pracovné povinnosti u žalovaného nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3

Zákonníka práce. Za popísanej situácie je potom pre rozhodovanie tohto sporu irelevantné, či existovali
prekážky vykonávania práce zamestnancom aj na strane zamestnávateľa, keďže už len samotná
existencia prekážok zamestnanca riadnym spôsobom plniť svoje pracovnoprávne povinnosti z dôvodu
uvedeného vyššie (zabezpečenie prítomnosti žalobcu ako zamestnanca na pracovisku) je sama o sebe
dôvodom nemožnosti vykonania práce podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve.

38. V danej súvislosti odvolací súd uviedol, že výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva
a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov (čl. 2 tretia veta Zákonníka práce). Objektívne právo pritom predpokladá, že výkon
subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu

(v súdenej veci žalobca) síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho
realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu (žalovaného), ide síce o výkon práva,
ale o chybný výkon práva. Takéto konanie je totiž realizované nie za účelom dosiahnutia výsledkov,
ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa formálne dosiahol súlad so
zákonom. Preto je potrebné považovať takýto výkon práva, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za

výkon práva len zdanlivý. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého
účastníka právneho vzťahu. (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5
MCdo/17/2008 zo dňa 13.10.2009). Takéto konanie žalobcu preto nemôže požívať právnu ochranu.39. S prihliadnutím na uvedenú argumentáciu sa odvolací súd už bližšie nezaoberal ďalšou odvolacou
argumentáciou žalobcu prezentovanou v jeho opravnom prostriedku. Pokiaľ krajský súd posúdil žalobou
uplatnený nárok žalobcu podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ako nedôvodný z dôvodov uvedených

vyššie, bolo by nadbytočné jednotlivo posudzovať (ne)dôvodnosť jeho ďalších odvolacích námietok
a k tomu viažucou sa reakciou žalovanej sporovej strany.

40. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3CdoPr/1/2024
zo dňa 9. októbra 2024 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoPr/8/2021 zo dňa 16. decembra

2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
41. Dovolací súd konštatoval, že v posudzovanom prípade dovolateľ namietal nesprávne právne
posúdenieveciodvolacímsúdom.Zároveňvosvojomdovolanívymedzilotázku,čijevrozporesdobrými
mravmi priznanie náhrady v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce v súdnom spore o náhradu mzdy
pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa, ktoré vznikli z dôvodu, že zamestnávateľ neprideľuje
zamestnancovi prácu po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru zo

strany zamestnávateľa. Podľa názoru žalobcu ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce neumožňuje krátiť
alebo nepriznať náhradu mzdy zamestnancovi z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa, ktorý
neprideľoval prácu
po právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že si
zamestnanec našiel inú prácu a z nej mal príjem, aby si zabezpečil životné potreby, teda iný pracovný

pomer, nie je v zmysle Zákonníka práce považovaná za prekážku v práci na strane zamestnanca,
ktorá by mohla „prerušiť“ trvanie prekážky v práci na strane zamestnávateľa a počas trvania ktorej by
zamestnancovi nepatrila náhrada mzdy. Zamestnanec, resp. žalobca túto situáciu nezavinil, prekážku
vytvoril zamestnávateľ v situácii, kedy bolo zrejmé, že je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa
platnej pracovnej zmluvy, ale svojvoľne túto prácu neprideľoval, resp. prideľovať prácu nevedel, napr.

z dôvodu zrušenia pracovného miesta alebo obsadenia pracovného miesta iným zamestnancom.
42. Dovolateľom vymedzená právna otázka (§ 124 CSP) [či možno pripravenosť zamestnanca na výkon
práce u zamestnávateľa posúdiť ako prekážku na strane zamestnanca v zmysle § 47 ods. 1 písm. b)
a § 142 ods. 3 Zákonníka práce] v čase podania dovolania (11. apríla 2023) nebola dovolacím súdom
vyriešená.

43. Dovolací súd posudzujúc dovolanie v zmysle jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) v tejto časti poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu z 22. júna 2023 sp. zn. 9Cdo/127/2022, pričom toto rozhodnutie
bolo prijaté Občiansko-právnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a publikované ako R
68/2023 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky s právnou vetou
„Skutočnosť, že zamestnanec v období, počas ktorého si uplatňuje náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3

Zákonníka práce, má dohodnutý iný pracovný pomer (resp. iný pracovnoprávny vzťah), sama o sebe
nespôsobuje prekážku
na strane zamestnanca, pre ktorú zamestnancovi nemožno priznať náhradu mzdy
pre prekážku na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Rozhodujúce je, či
zamestnávateľ vyzval zamestnanca na opätovný nástup do práce a či je zamestnanec pripravený,

ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.“
44. „V predmetnej veci bolo zistené, že žalovaný (a jeho právni predchodcovia)
poprávoplatnostirozhodnutiaoneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru(22.august2014)dopodania
žaloby v tomto spore žalobcu nevyzvali k nástupu do práce, ani neprideľovali žalobcovi prácu v zmysle
pracovnej zmluvy. Žalobca bol vyzvaný na nástup do práce až listom zo 4. januára 2018, podľa ktorého

sa mal dostaviť na pracovisko nasledujúci deň
po doručení tejto výzvy (k nástupu malo dôjsť 9. januára 2018). Žalobca počas tohto obdobia dvakrát
vyzval právneho predchodcu žalovaného na prideľovanie práce (v mesiaci august a september 2016),
ku ktorým sa však právny predchodca žalovaného právne relevantne nevyjadrila. Žalobca vykonával
prácu u iného zamestnávateľa (Mesto J. K.) od apríla 2013, tzn. počas celého rozhodného obdobia

od podania tejto žaloby. Odvolací súd správne posudzoval daný spor podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce (viď napr. už spomínaný rozsudok 4Cdo/204/2009). Nepochybne za tohto skutkového a právneho
stavu je potrebné skúmať aj pripravenosť zamestnanca vykonávať prácu v zmysle
pracovnej zmluvy. Ako však vyplýva aj z vyššie uvedeného judikátu R 68/2023, nie je pre uplatňovanie
náhrady mzdy pre iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa rozhodujúce, ak zamestnanec

v čase, keď mu zamestnávateľ neprideľuje prácu, má uzavretý iný pracovný pomer. Uvedené právne
závery boli vyjadrené aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. rozsudok sp. zn.
21Cdo/3787/2014, rozsudok z 9. marca 2023 sp. zn. 21Cdo/2048/2003). Zamestnanec aždo výzvy od žalovanej zo 4. januára 2018 nebol vyzvaný na nástup do práce, ani mu práca nebola
prideľovaná, i keď sa prideľovania práce opakovane sám u zamestnávateľa domáhal. Skutočnosť, že
zamestnanec v rozhodnom čase (od právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru) vykonáva prácu u iného zamestnávateľa, nemôže byť paušálne posudzovaná ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi pri uplatňovaní si náhrady mzdy pre iné prekážky na strane zamestnávateľa
v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ďalej dovolací súd uviedol, že odvolací súd vo svojom
odôvodnení neuviedol iné okolnosti, ktoré by odôvodňovali konanie v rozpore s dobrými mravmi okrem
vykonávania práce pre iného zamestnávateľa, čo nemožno považovať za správne.“

45. V ďalšom konaní bol preto odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu uvedeným
vyššie (§ 455 CSP).

46. Následne žalovaný v reakcii na právnu argumentáciu dovolacieho súdu v podaní
zo dňa 05.02.2025 uviedol, že v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce platí, že ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí. Práva
a povinnosti žalobcu a žalovaného sa po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru opätovne riadia uzavretou pracovnou zmluvou a príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce
(mutatis mutandis Z III s. 147, citovaný aj v Tkáč, V., Matejka, O., Friedmannová, D., Masár, B.: Zákonník
práce. Komentár. Wolters Kluwer, Bratislava 2014, s. 581 v zmysle prílohy k vyjadreniu). Zamestnávateľ

má teda povinnosť „prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú
prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky
ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou
[§ 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce] a zamestnanec je povinný „podľa pokynov zamestnávateľa
vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú

disciplínu“ [§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce]. Ďalšie základné povinnosti každého zamestnanca,
vrátane žalobcu, vyplývajú z § 81 Zákonníka práce, a to napr.: pracovať zodpovedne a riadne plniť
pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa
osobitného predpisu [§ 81 písm. a) Zákonníka práce], byť na pracovisku na začiatku pracovného času,
využívať pracovný čas

na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času [§ 81 písm. b) Zákonníka práce]
a dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s
nimi riadne oboznámený [§ 81 písm. c) Zákonníka práce]. Po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 10C/80/2011-429 zo dňa 02.10.2013 o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t.j.
od 22.08.2014, bol žalobca povinný nastúpiť do práce (byť na pracovisku na začiatku pracovného času),

pracovaťzodpovedneariadne(využívaťpracovnýčasnaprácu)aplniťpokynyzamestnávateľa.Napriek
tomu, že žalobca deklaroval žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, tieto povinnosti nesplnil a do
práce nenastúpil. Žalovaný mu preto objektívne nemohol prideľovať žiadnu prácu. Žalovaný zopakoval,
že nemal povinnosť vyzývať žalobcu, aby sa dostavil na pracovisko, prípadne mu oznámiť,
žejepripravenýmuprideľovaťprácuvzmyslepracovnejzmluvy.Žalobcadoposiaľneidentifikovalprávnu

normu, ktorá by zamestnávateľovi explicitne ukladala takéto povinnosti. Sporné povinnosti nerezultujú z
ustanovení § 47 a § 142 ods. 3 Zákonníka práce ani pri krajne extenzívnom výklade. Žalovaný opätovne
zdôraznil, že k strate na zárobku pre nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi
prácumôžedôjsťlenvtedy,akjezamestnanecsámpripravený,ochotnýaschopnývykonávaťtútoprácu.
Ide o ustálený záver, relevantný pre rozhodnutie vo veci, ktorý je prezentovaný nielen v právnej doktríne,

ale aj v súdnej praxi, z ktorých citoval napr.:
R 90/1970: „Ak zamestnanec nie je schopný alebo ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej
zmluvy, nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce.“
Rozsudok NS ČR zo dňa 07.08.2001 sp. zn. 21 Cdo 2315/2000: „Pro vznik nároku
na náhradu mzdy ve výši prúměrného výdělku pro překážky v práci na straně zaměstnavatele podle §

130 odst. 1 ZPr nestačí, odmítá-li zaměstnavatel přidělovať zaměstnanci práci podle pracovní smlouvy;
nárok přisluší, jen jestliže zaměstnanec byl sám schopen a ochoten konat práci podle pracovní smlouvy.“
Rozsudok NS SR zo dňa 28.02.2011 sp. zn. 4 Cdo 204/2009: „K strate na zárobku následkom
nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u
zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej

zmluvy.“
BARANCOVÁ, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 3. vydanie. C. H. Beck, Bratislava 2022, s. 837: „K
strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácupodľa pracovnej zmluvy však môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a
schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.“
DOLOBÁČ, M. a kol.: Zákonník práce. Veľký komentár. 1. vydanie. Eurokódex. Žilina 2023, s. 622:

„Zároveň platí, že ku strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať
zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže dôjsť
u zamestnanca len vtedy, ak je sám zamestnanec pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa
pracovnej zmluvy, teda, že nemohol prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať len v dôsledku postupu
zamestnávateľa.“

Zamestnanec, ktorý nie je ochotný a pripravený plniť si svoje povinnosti z pracovného pomeru, sa
teda nemôže úspešne domáhať vo vzťahu k zamestnávateľovi náhrady mzdy. Keďže sa žalobcovi
nepodarilo preukázať, že bol schopný a pripravený znovu vykonávať prácu pre žalovaného, nemohlo
dôjsť k vzniku nároku podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Súčasne náhrada mzdy podľa § 142 ods.
3 Zákonníka práce nemá povahu satisfakcie, ale kompenzácie mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol
zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ neprideľoval prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej

zmluvy a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný (mutatis mutandis uznesenie NS SR zo dňa 27.08.2009
sp. zn. 4Cdo/243/2008, uznesenie NS SR zo dňa 27.01.2022 sp. zn. 5Cdo/225/2018, uznesenie NS SR
zo dňa 22.06.2023 sp. zn. 9Cdo/127/2022; DOLOBÁČ, M. a kol.: Zákonník práce. Veľký komentár. 1.
vydanie. Eurokódex. Žilina 2023, s. 622; priložené k vyjadreniu).
Pokiaľ teda žalobca počas rozhodného obdobia, za ktoré si uplatňuje nárok na náhradu mzdy, má iný

príjem, mzda, ktorá mu ušla preto, že mu zamestnávateľ neprideľoval prácu, môže zodpovedať nanajvýš
rozdielu medzi tým, čo by zarobil u žalovaného a tým, čo reálne zarobil u nového zamestnávateľa. Takýto
postup žiadnym spôsobom nediskriminuje zamestnancov, ktorí sa v snahe zabezpečiť svoje životné
potreby zamestnajú u iného zamestnávateľa, hoci
s nižším zárobkom. Pri výlučnom zohľadnení príjmu zo závislej činnosti by totiž mohli nastať

tieto situácie: a) príjem zamestnanca je nižší ako jeho pôvodný zárobok; zamestnancovi by sa
kompenzoval (nahradil) rozdiel medzi tým, čo by zarobil u žalovaného a tým, čo reálne zarobil u
nového zamestnávateľa; b) príjem zamestnanca je porovnateľný alebo dokonca vyšší ako jeho pôvodný
zárobok; nie je daný dôvod na kompenzáciu; c) zamestnanec nemá žiadny príjem zo závislej činnosti;
zamestnancovi vzniká nárok na plnú náhradu mzdy. Zamestnancovi, s ktorým bol neplatne skončený

pracovný pomer, bez ohľadu na to, či pracuje alebo nepracuje pre ďalšieho zamestnávateľa, je takto
poskytnutá rovnaká ochrana. Práve naopak, priznanie náhrady mzdy zamestnancovi bez primeraného
zníženia popri mzde inkasovanej za prácu vykonávanú u iného zamestnávateľa (ako keby vykonával
prácu súčasne pre dvoch alebo viacerých zamestnávateľov naraz, v trvalom pracovnom pomere na plný
úväzok, čo je objektívne nemožné) nedôvodne zvýhodňuje takýchto zamestnancov oproti ostatným.

Žalobca pôvodne pracoval v E. E., L. na pozícii riaditeľ pobočky,
s dohodnutým pracovným časom 38,5 hodiny týždenne. Zodpovedal za chod pobočky, akvizičnú činnosť
v úverovej oblasti, predaj produktov banky a kvalifikované poradenstvo
v oblasti bankových služieb. Za týchto podmienok je súčasné vykonávanie práce pre ďalších
zamestnávateľov nereálne, osobitne ak ide o funkciu prednostu mestského úradu (ktorú zastával od

mesiaca 04/2013). Žalobca by tak za bežných okolností nemohol inkasovať viac ako v banke. V rámci
dokazovania žalovaný jednoznačne preukázal, že celkový súhrn príjmov žalobcu za dotknuté obdobie u
ostatných zamestnávateľov (80.840,45 eur) prevyšuje celkový súhrn jeho pravdepodobných zárobkov u
žalovaného (78.458,06 eur). Je teda zrejmé, že na strane žalobcu nedošlo k výpadku v príjmovej zložke.
Náhrada mzdy v takomto prípade nenapĺňa svoj primárny účel, ktorým je kompenzácia straty príjmu.

V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že charakterom náhrady mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka
práce sa odvolací súd doposiaľ nezaoberal (žalobu považoval za neopodstatnenú z iných dôvodov).
Nárok žalobcu uplatnený žalobou preto nemôže byť dôvodný.

47. Žalobca sa k tomuto podaniu žalovaného písomne nevyjadril.

48. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

49. Následne krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) opätovne preskúmal rozsudok okresného súdu
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a po dokazovaní vykonanom v súlade s ust. § 384 CSP na

pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) toto rozhodnutie v súlade s ust.
§ 387 ods. 1 CSP vo výroku I. a tiež v závislom výroku II. o trovách konania v celom rozsahu ako vecne
správny potvrdil.50. Odvolací súd považoval za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v
jeho opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal inými prípadnými
pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za

obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti
s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1
CSP). Prípadná ďalšia argumentácia uvedená vo vyjadreniach strán sporu nie je
pre rozhodovanie odvolacieho súdu relevantná (§ 365 ods. 3 CSP).

51. Predovšetkým však odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného prezentovanými
vo vyjadrení k odvolaniu o absencii kvalifikovaného elektronického podpisu splnomocneného zástupcu
žalobcu na podanom odvolaní. Preskúmaním elektronického súdneho spisu vedeného v registračnom
systéme súdu ako aj z potvrdenia dňa 29.11.2022 vytlačeného v listinnej podobe do súdneho spisu,
označeného ako „Výsledok informatívneho overenia podpisov a pečatí v elektronickej správe“ (č. l.
721 spisu) je totiž zrejmé, že súbor obsahujúci odvolanie žalobcu bol podpísaný platným mandátnym

certifikátom splnomocneného zástupcu žalobcu.

52. V prejednávanom spore sa žalobca pôvodne žalobou voči žalovanému domáhal náhrady mzdy
z dôvodu neprideľovania práce podľa pracovnej zmluvy, a teda z dôvodu prekážok v práci na strane
zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, a to

za obdobie od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o určení neplatného skončenia jeho pracovného
pomeru u žalovaného, konkrétne za obdobie od 22.08.2014 do skončenia pracovného pomeru dňa
13.02.2018. Výrok II. prvého rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/16/2017-326 zo dňa
30.11.2018 o zamietnutí žaloby v ostatnej časti dňa 22.12.2018 nadobudol právoplatnosť. V odôvodnení
tohto rozhodnutia súd prvej inštancie totiž konštatoval dôvodnosť nároku žalobcu len za obdobie od

22.08.2014 do 04.01.2018. V reakcii na to žalobca následne upravil svoj žalobný petit tak, že žiadal,
aby mu žalovaný zaplatil istinu vo výške 78.458,06 eur s príslušenstvom špecifikovaným vo výroku I.
napadnutého rozsudku.

53. Na pojednávanie konané na odvolacom súde dňa 12.11.2025 sa žalovaný nedostavil, doručenie

predvolania mal riadne vykázané prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu a lehotu na
prípravu pojednávania mal tiež zachovanú. Jeho splnomocnený zástupca ospravedlnil žalovaného
z neúčasti na pojednávaní. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti
žalovaného (§ 180 CSP) za účasti žalobcu
a splnomocnených zástupcov obidvoch strán sporu.

54. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že odvolací
súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Súčasne si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu trov
konaní (prvoinštančného, odvolacích i dovolacích).
55. Odvolateľ v celom rozsahu zotrval na svojej argumentácii prezentovanej v doterajších štádiách

konania. Akcentoval, že po tom, ako rozsudok o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného nadobudol právoplatnosť, t. j. dňom 22.08.2014, bol žalovaný povinný
vyzvať žalobcu na zástup do zamestnania, k čomu však nedošlo. Zároveň žalovaný nemal vytvorené
podmienky pre nástup žalobcu do zamestnania, pretože jeho pozícia riaditeľa pobočky banky v F. bola
a aj doposiaľ je od neplatného skončenia pracovného pomeru obsadená. Žalovaný teda ostal viac ako

4 roky nečinný
a so žalobcom vôbec nekomunikoval. Naproti tomu žalobca sa po doručení okamžitého skončenia
pracovného pomeru domáhal u právneho predchodcu žalovaného ďalšieho zamestnávania a následne
tak učinil aj svojimi žiadosťami v mesiacoch 08/2016 a 09/2016. Na prvú z týchto žiadostí žalovaný
reagoval listom, v ktorom sa snažil zisťovať existenciu zamestnaní žalobcu v rozhodnom období.

Na túto žiadosť reagovala právna zástupkyňa žalobcu tvrdiac, že tieto zisťovania žalovaného nie sú
relevantné. Na druhú žiadosť žalobcu z mesiaca 09/2016 už žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval.
Prvá výzva žalovaného, ktorou bol žalobca vyzvaný na nástup do zamestnania, bola až reakciou na
doručenie žaloby v tomto spore. Jedná sa o výzvu zo 04.01.2018, kedy bol nasledujúci pracovný
deň až 09.01.2018. Na základe tejto výzvy sa žalobca dostavil do pobočky žalovaného v F., kde

však o ňom vôbec nevedeli, posadili ho do zasadacej miestnosti, neboli mu pripravení prideľovať ako
svojmu zamestnancovi prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Je pritom logické, že za tak dlhé obdobie
od neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca nezostal doma, ale zamestnal sa
u iných zamestnávateľov, aby tak mohol finančne zabezpečiť svoju rodinu. Nárok uplatnený žaloboupreto nemožno považovať za zneužitie práva tak ako sa to snaží navodiť žalovaná sporová strana.
Žalobca bol pritom pripravený nastúpiť a naďalej pracovať u svojho zamestnávateľa, keďže celý život
pracoval v banke a pozícia riaditeľa pobočky banky v F. - bola pre neho vyvrcholením jeho kariéry.

Zákonníkprácepritomvust.§142ods.3neumožňujekrátiťalebomodifikovaťnáhradumzdyakojetomu
v prípade náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobca si preto uplatňuje voči žalovanému
nárok na náhradu mzdy až do 13.02.2018, keďže jeho pracovná pozícia – riaditeľ pobočky žalovaného
v F. bola obsadená a žiadna iná práca mu za obdobie
od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I nebola žalovaným ponúknutá. Bolo

povinnosťou žalovaného ponúknuť žalobcovi prácu v zmysle pracovnej zmluvy, prípadne to nejakým
spôsobom v súlade so zákonom vyriešiť. Žalovaný však zostal pasívny.

56. Žalobca na pojednávaní pred odvolacím súdom vo svojej výpovedi uviedol, že podľa jeho názoru
skončeniepracovnéhopomeružalovanéhosnímbolozaloženénaúplneinýchskutkovýchokolnostiach,
najmä preto, že je starý a pre pobočku drahý. Keďže sa nechcel

so žalovaným dohodnúť na skončení pracovného pomeru, žalovaný pristúpil k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru, ktoré však bolo následne súdom určené za neplatné. Dňa 09.01.2018 sa žalobca
na základe výzvy žalovaného zo dňa 04.01.2018 dostavil na pobočku v Poprade, kde prítomná
pracovníčka o ničom nevedela a približne pol hodiny ho nechala sedieť s tým, že bola telefonovať na
ústredie a následne žalobcovi oznámila, aby išiel domov, že bude lepšie, keď príde inokedy, lebo sa jeho

osobou budú ešte zaoberať a vyzvala ho
na odchod. Žalobca mal v tom čase certifikáty a dokumenty ohľadne svojej osoby a o tom, čo absolvoval,
ktoré preukazovali, že nebolo potrebné, aby v prípade svojho nástupu
do zamestnania znovu absolvoval všetky školenia. Zo strany žalovaného však nevidel seriózny záujem
o prijatie jeho osoby do zamestnania a snahu, aby u tohto zamestnávateľa naďalej pracoval.

57. Žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil. Súčasne si uplatnil voči žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
58. Zotrval na celej svojej argumentácii prezentovanej v tomto spore v rámci svojej procesnej obrany.

Zdôraznil, že z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 3CdoPr/1/2024 zo dňa 9. októbra 2024 vôbec
nevyplývajú viaceré aspekty. Rozhodnutie R 68/2023, na ktoré dovolací súd vo svojom rozhodnutí
poukazuje, bolo totiž prijaté neskôr, ako bolo vydané pôvodné rozhodnutie krajského súdu v tomto
spore (rozsudok sp. zn. 6CoPr/8/2021 zo dňa 16. decembra 2022). Z tohto rozhodnutia vyplýva, že
„skutočnosť, že zamestnanec v období, počas ktorého si uplatňuje náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3

Zákonníka práce, má dohodnutý iný pracovný pomer, resp. iný pracovnoprávny vzťah, sama o sebe
nespôsobuje prekážku
na strane zamestnanca, pre ktorú zamestnancovi nemožno priznať náhradu mzdy pre prekážku na
strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Rozhodujúce je, či zamestnávateľ vyzval
zamestnanca na opätovný nástup do práce a či je zamestnanec pripravený, ochotný a schopný

vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.“ Vo vzťahu k poslednej vete však žalovaný opätovne
zdôraznil,žezožiadnehozákonnéhoustanoveniazamestnávateľovi(žalovanému)nevyplývapovinnosť,
aby po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyzýval žalobcu ako
zamestnanca na nástup
do zamestnania. Takýto záver opakovane prezentovaný v judikatúre súdov je totiž v rozpore s čl.

2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Navyše rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 9Cdo/127/2022 zo dňa 22.06.2023 (R 68/2023) riešil prípad s odlišnými skutkovými okolnosťami,
ako sú v aktuálne prejednávanom spore. Vo veci sp. zn. 9Cdo/127/2022 sa jednalo o učiteľku,
s ktorou stredná odborná škola neplatne skončila pracovný pomer a zamestnávateľ mal názor, že jej
pracovný pomer skončil uplynutím času, na ktorý bol dojednaný. V prípade žalobcu sa však jednalo

o skončenie pracovného pomeru z dôvodu opakovaného porušenia pracovnej disciplíny u žalovaného.
V spore sp. zn. 9Cdo/127/2022 učiteľka nastúpila do zamestnania na základe dohody o vykonaní
práce, kedy zastupovala zamestnankyňu počas jej práceneschopnosti. Okrem toho jej nárok bol
vymedzený za obdobie 3 mesiacov, t. j. do momentu, kým jej pracovný pomer nebol nahradený novým
pracovným pomerom na plný úväzok. V označenom rozhodnutí sa ďalej riešila aj otázka dočasnej

práceneschopnosti,kedyzamestnancovinároknanáhradumzdyvzmysle§142ods.3Zákonníkapráce
nevzniká. Navyše v uvedenom prípade žalobkyňa dosahovala oveľa nižší príjem, ako bol jej príjem na
základepôvodnejpracovnejzmluvy.VaktuálnejodvolacejvecivšakžalobcainkasovaluzamestnávateľaMesto J. K. a ďalších subjektov oveľa vyšší príjem, než ktorý dosahoval v banke (u žalovaného, resp.
jeho právneho predchodcu). Ďalej v prípade sp. zn. 9Cdo/127/2022 žalobkyňa bezprostredne
po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyzvala svojho

zamestnávateľa na prideľovanie práce a oznámila mu, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo jej
však nebolo zamestnávateľom umožnené. V aktuálnej odvolacej veci však žalobca po právoplatnosti
medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Bratislava I, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého
skončenia jeho pracovného pomeru u žalovaného, ostal pasívny. V prípade R 68/2023 zamestnávateľ na
výzvu zamestnankyne reagoval tak, že jej výslovne odmietol prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy.

S poukazom na individuálne okolnosti prejednávaného prípadu preto žalovaný žiadal, aby sa odvolací
súd pri jeho právnom posúdení zaoberal otázkou, či po tom, ako nadobudne rozhodnutie súdu o určení
neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatnosť, má zamestnávateľ zákonnú povinnosť vyzvať
zamestnanca na nástup do práce. Podľa názoru žalovaného totiž
zo žiadneho zákonného ustanovenia zamestnávateľovi, t. j. žalovanému takáto povinnosť nevyplýva.
Ďalej v rozhodnutí R 68/2023 sa jedná o kasačné rozhodnutie, kedy následne došlo k uzavretiu

mimosúdnej dohody strán sporu a žaloba žalobkyne bola zamietnutá z dôvodu úhrady jej nároku
uplatneného žalobou zamestnávateľom. Navyše žalovaný akcentoval, že v súdenom prípade sa jedná
o kompenzačnú funkciu náhrady mzdy, ktorá vyplýva aj z bodu 82. odôvodnenia rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 9Cdo/127/2022
zo dňa 22.06.2023, v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ náhrada mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa

v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce má kompenzovať mzdu, ktorú zamestnanec nemohol zarobiť,
potomprizamestnanísažalobkynenazákladedohodyovýkoneprácuoSOŠgastronómieacestovného
ruchu Nitra nemôže byť žiadneho sporu o tom, že príjem žalobkyne z takého zamestnania po celú dobu
jeho trvania bol podstatne nižší, než ten u žalovanej a zároveň výsledkami vykonaného dokazovania
nebolo preukázané nič nasvedčujúce tomu, že by takýto nižší príjem mal byť kompenzovaný čímkoľvek,

prečo by šlo usúdiť aspoň na rovnocennosť zamestnania s tým u žalovanej“. Okresný súd Zvolen
sa v označenom prípade preto zaoberal aj dĺžkou pracovného času žalobkyne u zamestnávateľa
v zamestnaní na základe dohody o vykonaní práce. Žalovaný preto naďalej považuje záver Krajského
súduvŽilinevrozhodnutísp.zn.6CoPr/8/2021zodňa16.12.2022zasprávny,pretožepodľajehonázoru
žalobca v tomto spore nepreukázal svoju pripravenosť, ochotu a možnosť vykonávať pracovný pomer

u žalovaného na základe pracovnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné, aby odvolací
súd v rámci tohto sporu zodpovedal aj otázku, či má zamestnanec, ktorý uplatňuje práva podľa § 142
ods. 3 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy, ak je preukázané, že jeho príjem zo zamestnania,
v ktorom sa zamestnal počas trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru u žalovaného,
je vyšší a tiež z toho hľadiska, či tento pracovný pomer je porovnateľný s pracovným pomerom

a jeho náplňou u žalovaného, a teda či je možné, aby vykonával simultánne obidve práce u obidvoch
zamestnávateľov. V danej súvislosti žalovaný opätovne poukázal na právny následok právoplatného
rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, kedy sa obnovuje pracovnoprávny vzťah
a práva a povinnosti obidvoch zmluvných strán na základe uzavretej pracovnej zmluvy. Žalobca mal
teda povinnosť nastúpiť do zamestnania v zmysle ust. § 81 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca však

takýto záujem nemal, čo vyplýva aj z jeho faktického konania, keď dňa 01.04.2015 uzatvoril Dohodu
č. 1 o zmene pracovnej zmluvy u zamestnávateľa Mesto J. K., kde došlo k zmene jeho pracovného
pomeru na dobu neurčitú a na základe ktorej pracoval ako prednosta Mestského úradu J. K.. Zároveň
z tejto zmluvy vyplýva i povinnosť žalobcu oznámiť svoju zamestnávateľovi okrem iného aj skutočnosti,
ktoré by bránili jeho výkonu práce u iného zamestnávateľa. Žalobca však sám povedal, že nového

zamestnávateľa o existencii svojho pracovno-právneho vzťahu u žalovaného nenotifikoval. Súčasne
z povahy jeho práce u zamestnávateľa Mesto J. K. je zrejmé, že nie je možné, aby simultánne vykonával
prácu aj v pobočke banky, t. j. u žalovaného v zmysle pracovnej zmluvy. Žalobca teda jednoznačne hral
na obidve strany
a keď ho žalovaný vyzval na nástup do práce, dňa 09.01.2018 odmietol pre neho prácu vykonávať.

Takýtopostupoznačilžalovanýzarozpornýsdobrýmimravmi,ktorýnepreukazujepripravenosťžalobcu,
ale najmä ochotu a schopnosť vykonávať prácu
pre žalovaného. Žalovaný preto formuloval aj ďalšiu otázku: „Má zamestnanec
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru povinnosť
nastúpiť u svojho zamestnávateľa do práce v zmysle § 81 písm. b) Zákonníka práce?“ Okrem toho

žalovaný poukázal i na to, že pracovné zaradenie žalobcu u žalovaného (riaditeľ pobočky banky) a jeho
práca nemala dištančný charakter, v dôsledku čoho bol žalobca povinný zotrvávať v banke počas celého
pracovného času. Toto pracovisko nezaniklo. Hoci je pravdou, že žalovaný explicitne po právoplatnostirozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu nevyzval na nástup do práce, mal
pre neho dostatok práce, ktorú mohol žalobca u neho vykonávať. Žalobca síce dňa 09.01.2018
na základe výzvy zo dňa 04.01.2018 sa dostavil do pobočky banky v F., ktorú však

po 13 minútach svojvoľne opustil. Vzhľadom na odstup času bol však žalobca povinný podstúpiť, resp.
zúčastniť sa viacerých školení, napr. BOZP, ako aj tých, ktoré vyplývali
zo zmeny legislatívy – zákona o bankách, oboznámiť sa s internými predpismi, ktoré sa zmenili aj
v dôsledku zlúčenia žalovaného so E., L. v roku 2017 a o týchto bol zamestnávateľ povinný žalobcu
poučiť. Zároveň z rozsahu týchto povinností je zrejmé,

že túto povinnosť si žalovaný nemôže splniť výlučne písomne, ale je potrebné ju zrealizovať na osobnej
úrovni.
59. Z dokazovania vykonaného v tomto spore súdom prvej inštancie, zopakovaného odvolacím súdom
na pojednávaní dňa 25.11.2025 vyplýva nasledovný skutkový stav, ktorý medzi stranami sporu nie je
sporný:
60. Na základe pracovnej zmluvy vznikol žalobcovi pracovný pomer u zamestnávateľa – E. M. N. L.,

ktorá od 01.11.2007 zmenila obchodné meno
a do 14.02.2013 podnikala ako J. E. L.. Následne došlo k zmene obchodného mena banky na E.
E., L., pod ktorým spoločnosť právneho predchodcu žalovaného podnikala do 31.07.2017. Právnym
nástupcom spoločnosti E. E.. L. sa od 01.08.2017 stala spoločnosť F. N. E., L., E. E. O. XX, XXX
XX P.. Na základe uvedeného je žalovaný právnym nástupcom spoločnosti zamestnávateľa, s ktorým

žalobca uzatvoril pracovný pomer a u ktorého je zamestnaný. Žalobcov pracovný pomer s právnym
predchodcom žalovaného bol platne uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.06.1996. Na jej
základe pracoval žalobca od 01.07.1996 do 31.12.2001 na pozícií „vedúci prevádzky pobočky M. N., L.
J. F.“. Od 01.01.2002 bol žalobca poverený vedením pobočky M. N., L. J. F.. Rozhodnutím žalovaného zo
dňa 25.02.2002 bol žalobca menovaný do funkcie „riaditeľ pobočky M. N., L. J. F.“. Na základe Dodatku

č. 5 k pracovnej zmluve zo dňa 16.09.2002 bola so žalobcom dohodnutá zmena pracovnej zmluvy na
výkon funkcie „riaditeľ pobočky M. N., L. J. F.“. Dňa 21.07.2009 podpísal žalobca a právny predchodca
žalovaného Dohodu o zmene pracovných podmienok podľa § 54 zákona č. 511/2001 Z. z. v platnom
znení a Menovací dekrét, na základe ktorého žalobca
s účinnosťou od 21.07.2009 vykonával pre J. E. L. prácu „riaditeľ pobočky“ Z označenej dohody o zmene

pracovnej zmluvy tiež vyplýva, že účastníci pracovnoprávneho vzťahu sa v nej dohodli, že miesto výkonu
práce žalobcu bude „pobočka zamestnávateľa v F.“, zaradená v rámci platnej organizačnej štruktúry
zamestnávateľa do regiónu: RC Východ; prípadne iná jestvujúca či budúca pobočka zamestnávateľa
na území uvedeného regiónu. Žalobca ako zamestnanec tiež vyhlásil, že súhlasí a svojím podpisom,
pripojeným nižšie potvrdzuje svoj súhlas s tým, aby miesto jeho výkonu práce bolo lokalizované

vktorejkoľvekzuvedenýchpobočiekzamestnávateľanaúzemíuvedenéhoregiónuSlovenskejrepubliky
a súčasne súhlasí s jeho prípadným preradením v rámci jednotlivých pobočiek v uvedenom regióne,
a to v súlade s jeho aktuálnymi prevádzkovými potrebami. Pracovný čas bol dojednaný na 38,5 hodiny
týždenne. Súčasťou tejto dohody je i dojednanie o konflikte záujmov a zákaze konkurencie podľa § 83
ods. 1 Zákonníka práce. V prílohe č. 1 k menovacieho dekrétu vedúceho zamestnanca J. E. L. zo dňa

21.07.2009, s ktorého obsahom žalobca súhlasil (č.l. 28 p.v. a 29 spisu) je zrejmé,
že zamestnanec a zamestnávateľ sa s účinnosťou od 01.08.2009 v článku 2 dohodli, že miesto výkonu
práce žalobcu je obvod pôsobnosti zamestnávateľa, v ktorom zamestnávateľ poskytuje bankové služby
v súlade s jeho bankovou licenciou. Obvod pôsobnosti zamestnávateľa podľa predchádzajúcej vety je
konkrétne vymedzený sídlom prevádzkových miest, zahŕňajúcich sídlo ústredia zamestnávateľa ako

aj sídlo jeho existujúcich i budúcich pobočiek na území Slovenskej republiky. Vedúci zamestnanec
(žalobca) vyhlásil, že súhlasí a svojím podpisom, pripojeným nižšie potvrdzuje svoj súhlas s tým, aby
miesto jeho výkonu práce bolo lokalizované na ktoromkoľvek z uvedených prevádzkových miest na
území Slovenskej republiky, a súčasne súhlasil s jeho prípadným preradením v rámci jednotlivých
prevádzkových miest, a to v súlade s aktuálnymi prevádzkovými potrebami zamestnávateľa. V článku

3 prílohy č. 1 k menovacieho dekrétu sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu dohodli aj o zákaze
konkurencie o.i., napr. pod písm. b) sa žalobca zaviazal nevykonávať činnosť štatutárneho orgánu
a nebyť členom štatutárneho orgánu alebo prokuristom alebo členom dozornej rady inej právnickej
osoby, ktorá je klientom banky, s výnimkou členstva vedúceho zamestnanca v štatutárnom orgáne
podniku pomocných bankových služieb; či pod písm. h) bezodkladne informovať zamestnávateľa

o skutočnostiach, ktoré bránia výkonu práce, alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu
a o dĺžke pracovného času u iného zamestnávateľa. Dňa 23.03.2011 bol žalobcovi doručený list
– Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného J. E., L.. Žalobca
považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a preto sa v zákonnej lehote obrátil napríslušný Okresný súd Bratislava I so žalobou o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a zaplatenie náhrady mzdy, o ktorej označený súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k.
10C/80/2011-429 zo dňa 02.10.2013 tak, že jeho žalobe v časti o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru žalobcu vyhovel.
Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8Co/663/2013-474 zo
dňa 17.06.2014, tento označený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozsudok Krajského súdu v
Bratislave nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 22.08.2014. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho
súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR, ktoré dovolací súd uznesením

zo dňa 29.06.2016 zamietol. Následne súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 10C/80/2011-765 zo dňa
13.11.2017 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/161/2018-914 zo dňa
29.10.2019) rozhodol
i o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce.
Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C/80/2011-429 zo
dňa 02.10.2013 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/663/2013-474 zo

dňa 17.06.2014) bol preto žalovaný povinný od 22.08.2014 ďalej žalobcu zamestnávať a prideľovať
mu prácu podľa pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov, a súčasne aj žalobca bol povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom
čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Dňa 26.08.2016 zaslal žalobca žalovanému prvú výzvu na
prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy a zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci

na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný vo svojej odpovedi zo dňa
13.09.2016 na obsah prvej výzvy žalobcu na prideľovanie práce nereagoval a svoju ďalšiu odpoveď
podmienil poskytnutím informácií o priebehu a existencii iných zamestnaní žalobcu. Dňa 26.09.2016
žalobca zaslal žalovanému druhú výzvu na prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy
a zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, na ktorú žalovaný

doposiaľ nereagoval. Ku dňu doručenia prvej aj druhej výzvy žalobcu mal žalovaný (v tom čase E. E.
L.) stále v prevádzke pobočku banky v meste F.,
v priestoroch ktorej žalobca vykonával prácu „vedúci pobočky“ pred neplatným skončením jeho
pracovného pomeru, ktorá bola medzičasom trvale obsadená iným zamestnancom, no mal aj viaceré
voľné miesta na iných pobočkách v rámci Slovenskej republiky napr.

v Bratislave, Trnave, Zvolene, Trenčíne, Prievidzi, Lučenci, Dunajskej Strede alebo v Šali, ktoré v súlade
s dojednaním so žalobcom mohli byť miestom výkonu jeho práce. Žalobca sa osobne dostavil na
pobočku žalovaného v F. prvýkrát až dňa 09.01.2018 na základe písomnej výzvy žalovaného zo dňa
04.01.2018 a následne po 13 minútach pracovisko svojvoľne opustil a vrátil sa späť do úradu, kde bol
zamestnaný, čo potvrdil vo svojej výpovedi (žalobcom nepopretej) aj svedok G. H. I., ktorý ešte dňa

09.01.2018 znovu telefonicky kontaktoval žalobcu na jeho aktuálnom pracovisku – Mestský úrad mesta
J. K. a vyzval ho na nástup do práce s upozornením na porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca mu vtedy
povedal, že mu bolo v minulosti ukrivdené pánom E. a inou osobou s tým, že sa chce so žalovaným
dohodnúť a nechce u neho pracovať, chce byť len za toto ukrivdenie odškodnený, pracovný pomer
na Mestskom úrade J. K. nemá záujem skončiť. Žalovaný však trval na existencii pracovného pomeru

žalobcuuneho,odmietolsasnímdohodnúťanáslednelistamizodňa09.01.2018a11.01.2018písomne
upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu jeho absencie na pracovisku
§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a Riadiacej normy č. 4 - Pracovný poriadok ako aj možné
skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (č.l. 107 a 108 spisu).
Ani ďalšia vzájomná komunikácia strán sporu (list žalobcu zo dňa 10.01.2018 a odpoveď žalovaného

zo dňa 19.01.2018) neviedla k nástupu žalobcu do práce u žalovaného. V dôsledku toho žalovaný
listom zo dňa 01.02.2018 skončil so žalobcom pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré žalovaný prevzal dňa 13.02.2018.
Žalobca v reakcii na tento list síce oznámil žalovanému, že s dôvodmi skončenia pracovného pomeru
nesúhlasí, a to z dôvodu pretrvávajúcej prekážky na strane zamestnávateľa, ale zároveň uviedol, že na

ďalšom zamestnávaní u žalovaného netrvá. Zdôraznil, že on sám bol ochotný ku dňu 31.01.2018 skončiť
pracovný pomer u žalovaného dohodou, no nebude neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalovať a akceptuje, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dňom 13.02.2018 (č.l.
109 spisu).

61. Žalovaný svoju obranu v spore založil najmä na tom, že k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 17.03.2011 súdom došlo napokon iba
z formálnych dôvodov. Dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce bol u žalobcu materiálnoprávne naplnený, avšak lenvdôsledkuformálnehopochybeniapôvodnéhozamestnávateľabymalžalovanýpovinnosťžalobcuďalej
zamestnávať,resp.poskytovaťmunáhradumzdy.Ďalšourelevantnouskutočnosťoujenepretržitývýkon
práce žalobcom pre iného zamestnávateľa od 15.04.2013

s tým, že od 01.04.2015 (ešte pred právoplatným skončením konania o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru) žalobca nepretržite vykonával pre zamestnávateľa Mesto J. K. prácu v pracovnom
pomere na pozícii prednosta mestského úradu. Za výkon funkcie bol žalobcovi priznaný plat vo výške
1.898,50 eur brutto mesačne. Žalobca tak počas obdobia, za ktoré si voči žalovanému uplatňuje nárok
na náhradu mzdy vo výške 2.098,03 eur brutto mesačne (od 9/2014 do 8/2017), poberal a naďalej

poberá plat v adekvátnej výške 1.898,50 eur brutto mesačne. V súlade s organizačným poriadkom
Mestského úradu J. K. J. E. E. (ďalej aj „úrad“), účinného od 01.05.2008, žalobca najmä organizuje prácu
úradu, riadi a kontroluje jeho hospodársku činnosť, zabezpečuje materiálno-technické vybavenie úradu,
jeho zariadení a ich údržbu, kontroluje hospodárne využívanie finančných prostriedkov pridelených na
činnosťúraduainformujeotomprimátora,predkladámateriálynazasadnutiaorgánovmestatýkajúcesa
činnosti úradu, odpovedá na interpelácie poslancov, pripomienky mestských výborov, prípadne občanov,

zastrešuje spoluprácu
s orgánmi mesta, orgánmi mestského zastupiteľstva, orgánmi štátnej správy, právnickými
a fyzickými osobami. Plneniu tak časovo a obsahovo náročných úloh prednostu úradu zodpovedá
dohodnutý pracovný čas v rozsahu 37,5 hodiny týždenne. V zmysle pracovnej zmluvy a § 81 písm. b)
Zákonníka práce je žalobca povinný byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný

čas na prácu a odchádzať z neho až po jeho skončení. Mestský úrad J. K., E. J. E. E., poskytuje svoje
služby päť pracovných dní v týždni, v úradných hodinách spravidla od 7.30 hod. do 15.30 hod., čiže
v čase, keď by mal žalobca riadiť pobočku banky v F. vzdialenú trinásť kilometrov. Žalobca pred
okamžitým skončením pracovného pomeru pracoval v E. E., L. na pozícii riaditeľ pobočky (do tejto
funkcie bol vymenovaný menovacím dekrétom, ktorý je súčasťou spisu), s dohodnutým pracovným

časom 38,5 hodiny týždenne. Bol zodpovedný
za chod pobočky, akvizičnú činnosť v úverovej oblasti, predaj produktov banky
a kvalifikované poradenstvo v oblasti bankových služieb. Pobočka bola otvorená každý pracovný deň v
týždni v čase od 9.00 hod. do 17.00 hod. s hodinovou prestávkou na obed
od 12.00 hod. do 13.00 hod. Jeho pracovný pomer sa pritom neskončil a naďalej trval (až

do 13.02.2018). Za týchto podmienok je však vykonávanie ďalšej práce žalobcu vo funkcii prednostu
mestského úradu nereálne. Právny predchodca žalovaného umožnil žalobcovi vykonávať dojednanú
prácu po právoplatnom určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v roku 2014, čo
však žalobca odmietol. Po rozhodnutí Okresného súd Bratislava I (o nároku na náhradu mzdy a o
vzájomnej žalobe žalovaného) žalovaný

z opatrnosti vyzval žalobcu, aby dňa 09.01.2018 nastúpil do práce. Žalobca však v uvedený deň prišiel
na pracovisko 9.56 hod. a opustil ho 10.09 hod. s absurdným odôvodnením,
že „pre neho nie je nič pripravené“, a teda nemá vytvorené pracovné podmienky. Žalobca sa nevrátil na
pracovisko ani na základe telefonického upozornenia žalovaného, že jeho nezotrvanie na pracovisku
považuje zamestnávateľ za porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca v telefonickom rozhovore s G. H.

I., zamestnancom žalovaného (riaditeľom odboru právneho A - complience) dokonca uviedol, že nemá
záujem o prácu v Prima banke Slovensko, a. s., neskončí svoj pracovný pomer s Mestom J. K. a
u žalovaného
do práce nenastúpi. Listom zo dňa 09.01.2018 žalovaný upozornil žalobcu na porušenie pracovnej
disciplíny aj písomne [§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce]. Žalobca nebol prítomný na pracovisku bez

udania dôvodu dňa 10.01.2018 a ani dňa 11.01.2018. Listom
zo dňa 11.01.2018 bol žalobca opätovne žalovaným upozornený na porušenie pracovnej disciplíny,
avšak bezvýsledne. Dňa 15.01.2018 bola žalovanému doručená reakcia advokáta žalobcu na výzvu
na nástup do práce zo dňa 04.01.2018, ku ktorej sa žalovaný písomne vyjadril, a súčasne opäť
upozornil žalobcu na neospravedlnené absencie v práci a žiadal ho, aby sa bezodkladne dostavil na

pracovisko. Túto svoju elementárnu povinnosť však žalobca ani následne nesplnil. Žalobca nielenže
nebol pripravený znovu vykonávať prácu
pre zamestnávateľa E. E., L. (a žalovaného), ale ani o to nemal reálny záujem. Napriek tomu, že žalobca
bol dlhoročným zamestnancom Mesta J. K.,
do 07.03.2018 neskončil pracovný pomer so žalovaným (či už dohodou alebo výpoveďou). Práve

naopak, špekulatívne "vyzýval" žalovaného na prideľovanie práce, zjavne
so špekulatívnym cieľom domôcť sa ďalšieho plnenia v konaní o náhradu mzdy z titulu údajnej
prekážky v práci. Pokiaľ by žalobca inkasoval náhradu mzdy za obdobie, počas ktorého pracoval
pre iného zamestnávateľa a prijímal za to plat vo výške bezmála rovnej mzde dohodnutej so E. E.,L., išlo by prakticky o duplicitné plnenie, ktoré nezodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a ani
elementárnej požiadavke spravodlivosti. Za popísaných okolností sa náhrada mzdy stáva nástrojom
bezdôvodného obohatenia. Inštitút náhrady mzdy by sa mal uplatniť subsidiárne až po tom, keď sa

prejavia prezumované negatívne dôsledky pre zamestnanca - absencia príjmu, k čomu však v prípade
žalobcu rozhodne nedošlo. Ako ďalšiu skutočnosť žalovaný uviedol doterajší prístup žalobcu
k plneniu pracovných povinností. E. E., L. upozornila žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny
počas trvania pracovného pomeru listom zo dňa 24.02.2011 (takmer mesiac pred okamžitým
skončenímpracovnéhopomeru).Žalobcovibolovytýkanénerealizovaniedohodnutýchpracovnýchúloh,

permanentné porušovanie smernice „Segmentácia klientov“, nedodržiavanie otváracích a zatváracích
hodín pobočky a nevhodná atmosféra na pobočke (dlhodobo „proti sebe idúce skupiny poradcov“).
Žalobca súčasne
v rozpore s pracovnou zmluvou neinformoval zamestnávateľa o svojich mimopracovných aktivitách [bod
7 písm. h) pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca dodatok č. 5 zo dňa 16.09.2002 a čl. „Zákaz
konkurencie“ prílohy k menovaciemu dekrétu zo dňa 31.07.2009].

V roku 2009 vykonával žalobca bez vedomia E. E., L. funkciu predsedu predstavenstva spoločnosti
HOTEL CROCUS ŠTRBSKÉ PLESO, a.s. a funkciu konateľa spoločnosti Správa Hotela Crocus, s.r.o.
V roku 2013 vznikol žalobcovi ďalší pracovný pomer u iného zamestnávateľa, čo E. E., L. zistila až na
základe vlastného šetrenia v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o súvisiacich
nárokoch. V prípade žalobcu tak zjavne nešlo o zamestnanca, ktorý si svoje pracovné povinnosti plnil

riadne a zodpovedne [§ 81 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce]. Žalovaný
v rámci svojho podnikania prijíma vklady, poskytuje úvery a iné služby podľa § 2 ods. 2 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov. Činnosť banky v sebe zahŕňa významné rizikové
prvky, preto sa na zamestnancov bánk kladú vysoké nároky
z hľadiska prístupu k plneniu pracovných povinností. Riadne a zodpovedné plnenie povinností

vyplývajúcich zamestnancom zo všeobecne záväzných právnych predpisov
a interných predpisov banky, vzťahujúcich sa na prácu nimi vykonávanú, je odôvodnené predovšetkým
následkami (ich eventuálneho porušenia), ktoré sa môžu negatívne prejaviť
vo fungovaní celého bankového systému. Vysoké nároky a požiadavky kladené v tomto smere na
zamestnancabankytakposúvajúmieruintenzityporušeniapracovnejdisciplínynaúplneinúúroveň,ako

je tomu pri ostatných subjektoch. Od vedúceho zamestnanca - riaditeľa pobočky banky je vyžadovaná
absolútna bezúhonnosť, vysoko etické a morálne správanie sa
a nadštandardné plnenie pracovných úloh. Neoprávnené vykázanie služobnej jazdy, ako aj ďalšie
nedostatky namietané žalovaným, uvedené kritériá rozhodne nespĺňajú. Za týchto okolností nemožno
od žalovaného rozumne očakávať dôveru v osobu žalobcu (ktorá je

v bankovom sektore absolútnou nevyhnutnosťou) a ochotu mu ďalej prideľovať prácu. Ďalšou
skutočnosťou je, že žalobcovi by mal prideľovať prácu úplne iný subjekt, ako bol jeho pôvodný
zamestnávateľ. Nemožno totiž opomenúť, že zamestnávateľ E. E., L. zanikol ku dňu výmazu z
obchodného registra (01.08.2017). Žalobcu by mal teda ďalej zamestnávať, resp. poskytovať mu
náhradu mzdy jeho právny nástupca - žalovaný, ktorý pôvodne nebol v žiadnom pracovnoprávnom

vzťahu so žalobcom. Súd by mal
pri rozhodovaní o náhrade mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce prihliadať
cez prizmu čl. 2 Zákonníka práce na všetky okolnosti, či už na strane zamestnanca alebo
zamestnávateľa. Skutkové okolnosti prípadu negujú záver, že ide o poskytnutie ochrany proti bezpráviu.
Priznanie nároku na náhradu mzdy žalobcovi by nepochybne viedlo

k neodôvodnenému zisku na jeho strane, a zároveň k hospodárskemu poškodeniu žalovaného. Účelom
konania iniciovaného žalobcom tak nie je výkon práva, ale snaha obohatiť sa
a poškodiť žalovaného. Ide o zjavné zneužitie práva, ktorému by nemala byť poskytnutá súdna ochrana.

62. Odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, je zamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi prácu

podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky
na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi,
kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou [§ 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a zamestnanec je
povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom
pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu [§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce].

63. Zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný
čas na prácu a odchádzať z neho po skončení pracovného času [§ 81 písm. b) Zákonníka práce].64. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

65. V zmysle čl. 2 tretia veta Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

66. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že pre existenciu prekážky v práci nie je rozhodujúce, či
nemožnosť prideľovať prácu zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami,
a či tieto skutočnosti môže alebo nemôže ovplyvniť, resp. či túto prekážku v práci zamestnávateľ zavinil
alebo nezavinil alebo k nej došlo objektívne. Nemožno preto akceptovať argumentáciu žalovaného
o tom, že je len právnym nástupcom pôvodného zamestnávateľa žalobcu, keďže jedným z dôvodov, keď
dochádza ku generálnej sukcesii práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov (§ 27 Zákonníka práce),

je i zlúčenie zamestnávateľa, čo je i prípad žalovaného. Rovnako pre posúdenie nároku na náhradu
mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce uplatneného žalobou nemôže byť relevantná ani obrana
žalovaného, že k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo dňa
17.03.2011 súdom došlo iba z formálnych dôvodov a že skutočnosti, resp. správanie žalobcu, pre ktoré
vtedy ako zamestnávateľ pristúpil ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom boli dané.

Pri rozhodovaní tohto sporu je totiž súd viazaný právoplatným rozsudkom vydaným v konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10C/80/2011, predmetom ktorého bolo i určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (resp. jeho právneho predchodcu).
Výrok tohto právoplatného rozhodnutia je nepochybne záväzný i pre obidve strany sporu (§ 228 CSP).

67. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí
náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj
keby o to zamestnávateľ žiadal. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa
prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je
sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy (pozri napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/204/2009 zo dňa 28.08.2011).

68. Súčasne je nutné zdôrazniť, že len ten z účastníkov pracovného pomeru, ktorý je ochotný
a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, sa môže domáhať u druhého
účastníka tohto právneho vzťahu tomu zodpovedajúceho plnenia.

69. Zároveň z rozhodnutia Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 6Cdo 5/94 zo dňa 21.02.1995, publikovaného
v Právnych rozhledech 7/1995, v zmysle ktorého ak zamestnávateľ prestal v rozpore s ust. § 47 ods. 1
písm.a)Zákonníkapráceprideľovaťzamestnancoviprácu(napríkladvsúvislostisneplatnýmskončením
pracovného pomeru), aj keď zamestnanec bol pripravený prácu vykonávať, je zamestnanec povinný

znovu nastúpiť do práce po tom, čo ho zamestnávateľ k tomu vyzval a vyjadril ochotu zamestnancovi
prácu opäť prideľovať. Preto nie je porušením pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorého
zamestnávateľ k opätovnému nástupu do práce nevyzval, nedostavil do zamestnania a nedožadoval
sa pridelenia práce.

70. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/127/2022 z 22. júna 2023, ktoré bolo
prijaté Občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR a publikované ako R 68/2023
vZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepublikytiežuviedol:„Skutočnosť,
že zamestnanec v období, počas ktorého si uplatňuje náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce, má dohodnutý iný pracovný pomer (resp. iný pracovnoprávny vzťah), sama o sebe nespôsobuje

prekážku na strane zamestnanca, pre ktorú zamestnancovi nemožno priznať náhradu
mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Rozhodujúce je,
či zamestnávateľ vyzval zamestnanca na opätovný nástup do práce a či je zamestnanec pripravený,
ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy“, na ktorý poukázal i Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3CdoPr/1/2024 zo dňa 9. októbra 2024 v tomto spore.

71. Pokiaľ žalovaný namietal, že hoci judikatúra súdov k nároku podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce
ustálila, že „rozhodujúce je, či zamestnávateľ vyzval zamestnanca na opätovný nástup do práce“,
takáto povinnosť zamestnávateľovi zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva a preto takýto právnynázor dovolacieho súdu nie je v súlade s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd
opätovne poukazuje na svoju viazanosť právnym názorom vysloveným Najvyšším súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 3CdoPr/1/2024 zo dňa 9. októbra 2024 v tomto spore. Postup súdu

nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom
uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je totiž neprípustným postupom,
ktorý narúša princíp právnej istoty (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/12/2016).

72. Po právoplatnosti rozhodnutia súdu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa
vzájomné práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu opäť riadia len pracovnou zmluvou
(a v súdenom prípade i menovacím dekrétom) a ich dodatkami a príslušnými pracovnoprávnymi
predpismi.Kebyzamestnávateľanipoprávoplatnostirozhodnutiasúduourčenieneplatnostirozviazania
pracovného pomeru nepripustil zamestnanca k práci, mohol by si zamestnanec uplatňovať voči
zamestnávateľovi nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Išlo by teda o nároky

z trvajúceho pracovného pomeru, ktoré sa posudzujú podľa všeobecných ustanovení Zákonníka práce.
Tomu nasvedčuje i staršia judikatúra súdov – pozri napr. ZB III. str. 147.

73. Zákonník práce ustanovení § 47 ods. 1 upravuje základné právne povinnosti zamestnanca
a zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru tak ako sú špecifikované v bode 62. odôvodnenia

tohto rozhodnutia.

74. V posudzovanom prípade si však ani jeden subjekt pracovnoprávneho vzťahu po
právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru svoje
povinnosti voči svojej zmluvnej strane riadne neplnil.

75. Žalovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C/80/2011 v rámci svojej
procesnej obrany prezentoval, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako
zamestnanca s takým prístupom k práci s absolútne nedostatočnou pracovnou disciplínou aj naďalej
zamestnával. V tejto súvislosti žalovaný zároveň dodal, že v súčasnej dobe nie je možné žalobcu

zamestnať nielen na pozícii, ktorú si nárokuje on sám, a teda vedúci pobočky F., ale ani na žiadnej
inej pracovnej pozícii v F. a v okolí F., a to vzhľadom na súčasnú reorganizačnú zmenu vo vnútorných
štruktúrach žalovaného, ktorých následkom je postupné znižovanie pracovných miest. V súčasnej dobe
žalovaný disponuje nasledovnými voľnými miestami na iných pobočkách v rámci Slovenskej republiky
napr. v Bratislave, Trnave, Zvolene, Trenčíne, Prievidzi, Lučenci, Dunajskej Strede alebo v Šali, ktoré

vsúladesdojednanímsožalobcommohlibyťmiestomvýkonujehopráce. Potomakomedzitýmny
rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C/80/2011-429 zo dňa 02.10.2013 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/663/2013-474 zo dňa 17.06.2014 dňa 22.08.2014
nadobudol právoplatnosť, žalovaný vzniknutú situáciu neriešil, neponúkol žalobcovi inú vhodnú prácu,
napriek tomu, že sám tvrdil, že takýmito voľnými pozíciami v rámci celej Slovenskej republiky disponoval

a tieto by zodpovedali i dohodnutému miestu výkonu práca žalobcu či už v Dohode o zmene pracovných
podmienok podľa § 54 zákona č. 511/2001 Z. z. v platnom znení a Menovaciemu dekrétu zo dňa
21.07.2009 a tiež v prílohe č. 1 k menovacieho dekrétu vedúceho zamestnanca J. E. L. zo dňa
21.07.2009, účinného od 01.08.2009 (pozri bod 61. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Žalovaný nezačal
žalobcovi prideľovať prácu ani na základe jeho výziev zo dní 26.08.2016 a 26.09.2016. Vzhľadom na

zákaz konkurencie dojednaný medzi stranami sporu však nemožno považovať za nenáležitý postup, keď
žalovaný v reakcii na prvú z týchto výziev požadoval v tomto smere od žalobcu ako svojho zamestnanca
poskytnutie informácií. Žalovaný začal vzniknutú situáciu riešiť až 04.01.2018, potom ako mu Okresný
súd Ružomberok doručil žalobu v tomto spore zo dňa 04.10.2017 a to spôsobom popísaným v bode
60. a 61. tohto rozhodnutia, až napokon listom zo dňa 01.02.2018 skončil so žalobcom

pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej
disciplíny, ktorý žalovaný prevzal dňa 13.02.2018, t.j. až týmto dňom zanikol pracovnoprávny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným.

76. Žalobca síce v priebehu sporu prezentoval svoju ochotu nastúpiť na výkon práce u žalovaného

podľa pracovnej zmluvy, no po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 10C/80/2011-429 zo dňa 02.10.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 8Co/663/2013-474 zo dňa 17.06.2014, t.j dňa 22.08.2014, nenastúpil u žalovaného do zamestnania
na výkon práce podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase. Prihliadnuc na miesto výkonupráce dojednané v pracovnej zmluve, menovacom dekréte a ich dodatkoch a prílohách (pozri bod.
60. odôvodnenia tohto rozhodnutia) je zrejmé, že žalobca nemal so žalovaným dohodnuté miesto
výkonu práce – riaditeľ pobočky banke v F., ako to účelovo tvrdil v tomto spore. Miesto výkonu

práce žalobcu bolo totiž dojednané pre obvod pôsobnosti zamestnávateľa, v ktorom zamestnávateľ
poskytuje bankové služby v súlade s jeho bankovou licenciou. Obvod pôsobnosti zamestnávateľa podľa
predchádzajúcej vety je konkrétne vymedzený sídlom prevádzkových miest, zahŕňajúcich sídlo ústredia
zamestnávateľa ako aj sídlo jeho existujúcich i budúcich pobočiek na území Slovenskej republiky. Vedúci
zamestnanec (žalobca) vyhlásil, že súhlasí a svojím podpisom, pripojeným nižšie potvrdzuje svoj súhlas

s tým, aby miesto jeho výkonu práce bolo lokalizované v ktoromkoľvek z uvedených prevádzkových
miest na území Slovenskej republiky, a súčasne súhlasil s jeho prípadným preradením v rámci
jednotlivých prevádzkových miest, a to v súlade s aktuálnymi prevádzkovými potrebami zamestnávateľa.
V rozhodnom období žalobca od 15.04.2013 kontinuálne vykonával prácu ako zamestnanec na plný
úväzok u iného zamestnávateľa – Mesto J. K. v pracovnom pomere na pozícii prednosta
mestského úradu. Výkon tejto funkcie bol žalobcovi priznaný plat vo výške 1.898,50 eur brutto

mesačne. Žalovaný správne poukázal na to, že v súlade s organizačným poriadkom Mestského úradu J.
K. J. E. E. účinného od 01.05.2008 žalobca najmä organizuje prácu úradu, riadi a kontroluje jeho
hospodársku činnosť, zabezpečuje materiálno-technické vybavenie úradu, jeho zariadenia, jeho údržbu,
kontroluje hospodárne využívanie finančných prostriedkov pridelených na činnosť úradu a informuje
otomprimátora,predkladámateriálynazasadnutieorgánovmestatýkajúcesačinnostiúradu,odpovedá

na interpelácie poslancov, pripomienky mestských výborov, prípadne občanov, zastrešuje spoluprácu
s orgánmi mesta, orgánmi mestského zastupiteľstva, orgánmi štátnej správy, právnickými a fyzickými
osobami. Plneniu tak časovo a obsahovo náročných úloh prednostu mestského úradu zodpovedá
dohodnutý pracovný čas v rozsahu 37,5 hodiny týždenne. V zmysle pracovnej zmluvy a ust. § 81
písm. b) Zákonníka práce je však žalobca povinný byť na pracovisku na začiatku pracovného času,

využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po jeho skončení. Mestský úrad J. K. E. J. E.
E. poskytuje svoje služby 5 pracovných dní v týždni v úradných hodinách spravidla od 07.30 hod.
do 15.30 hod., čiže v čase, keď by mal žalobca ako riaditeľ vykonávať svoju prácu v pobočke banky
žalovaného v F. vzdialenom 13 km. Pred okamžitým skončením pracovného pomeru
pracoval žalobca v E. E., L.. na pozícii riaditeľ pobočky (do tejto funkcie bol vymenovaný

menovacím dekrétom, ktorý je súčasťou spisu) s dohodnutým pracovným časom 38,5 hodiny týždenne.
Bol zodpovedný za chod pobočky, akvizičnú činnosť v úverovej oblasti, predaj produktov
banky a kvalifikované poradenstvo v oblasti bankových služieb. Pobočka bola otvorená každý pracovný
deň v týždni v čase od 09.00 hod. do 17.00 hod. s hodinovou prestávkou na obed od 12.00 do
13.00 hod. Jeho pracovný pomer sa pritom nekončil a naďalej trval až do 13.02.2018.

Odvolací súd nespochybňuje, že súbeh pracovných pomerov jedného zamestnanca vo vzťahu k rôznym
zamestnávateľom je možný a právne korektný, ak tým zamestnanec neporušuje ustanovenia Zákonníka
práce o zákaze konkurenčnej činnosti. Súčasne však celkový počet odpracovaných hodín vo všetkých
súbežných pomeroch nesmie prekročiť zákonné limity (40 hodín týždenne). Práve z tejto filozofie
vychádza ajargumentáciaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvrozhodnutíR68/2023.

Podľa názoru odvolacieho súdu je preto priam nemožné predstaviť si plnohodnotný nástup žalobcu
na výkon práce u žalovaného ako jeho zamestnávateľa podľa podmienok dohodnutých v pracovnej
zmluve a jej dodatkoch, menovacieho dekrétu a jeho príloh, obzvlášť za situácie, keď pracovný čas
žalobcu u zamestnávateľa Mesto J. K. v rozhodnom období kolidoval, keď súčasne od 01.04.2015
v zmysle Dohody č. 1 o zmene pracovnej zmluvy u zamestnávateľa Mesto J. K. došlo k zmene jeho

pracovného pomeru na dobu neurčitú, na základe ktorej pracoval ako prednosta Mestského úradu J.
K., t.j. v porovnateľnej riadiacej funkcii ako u žalovaného. Zároveň z tejto pracovnej zmluvy vyplýva
povinnosť žalobcu oznámiť svojmu zamestnávateľovi okrem iného aj skutočnosti, ktoré by bránili
jeho výkonu práce u iného zamestnávateľa, ktorú povinnosť si žalovaný vôbec nesplnil. Z povahy
práce žalobcu u zamestnávateľa Mesto J. K. je teda zrejmé, že nie je možné, aby žalobca simultánne

vykonával prácu aj v pobočke banky u žalovaného v zmysle pracovnej zmluvy. Tvrdenie žalobcu,
že pre prípad vykonávania práce u žalovaného bol pripravený skončiť pracovný pomer u svojho
aktuálneho zamestnávateľa (Mesto J. K.) odvolací súd aj s prihliadnutím na fakt, že tohto (nového)
zamestnávateľa žalobca vôbec neinformoval o svojom súbežnom pracovnom pomere u žalovaného,
nemožno vyhodnotiť tak, že žalobca skutočne v spornom období bol ochotný a pripravený a schopný

plniť svoje povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru u žalovaného. Tomu nasvedčuje aj fakt, že
žalobca vyzýval žalovaného na prideľovanie práce až po dvoch rokoch od právoplatnosti rozsudku č. k.
8Co/663/2013-474 zo dňa 17.06.2014, a to výzvami zo dňa 26.08.2016 a 26.09.2016. Hoci v týchto
výzvach žalobca jednoznačne deklaroval, že má záujem pracovať pre žalovaného ako „riaditeľ pobočkybanky žalovaného v F.“ je zrejmé, že tento jeho záujem s prihliadnutím na vyššie uvedené individuálne
okolnosti prejednávanej veci (existencia súbežného pracovného pomeru s identickou pracovnou dobou
bez notifikačnej povinnosti vo vzťahu k zamestnávateľovi Mesto J. K., keď tento zamestnávateľ ani len

netušil o existencii ďalšieho pracovného pomeru žalobcu, ktorý by bránil vo výkone jeho pracovných
povinností u tohto zamestnávateľa) možno považovať len za formálny. S poukazom na vyššie uvedené
skutočnostiodvolacísúdpretodospelkzáveru,žežalobcavtomtosporenepreukázal,žebolpripravený,
ochotný a schopný vykonávať u žalovaného prácu podľa pracovnej zmluvy.

77. Pre rozhodnutie tohto sporu však bolo relevantné najmä to, že pracovné zaradenie u žalovaného
a jeho práca nemali dištančný charakter, v dôsledku čoho bol žalobca v zmysle pracovnej zmluvy
povinný zotrvávať v pobočke banky žalovaného počas celého pracovného času. Pracovný pomer
žalovaného u Mesta J. K. i ďalších bol porovnateľný s pracovným pomerom a jeho náplňou i pracovným
časom u žalovaného. Objektívne preto nebolo možné, aby žalobca simultánne vykonával obidve práce
u obidvoch označených zamestnávateľov (u žalovaného v pozícii riaditeľ pobočky banky a súčasne

u zamestnávateľa Mesto J. K. v pozícii prednosta Mestského úradu J. K.).

78. S prihliadnutím na vysoko individuálne, jedinečné skutkové okolnosti prejednávanej veci popísané
vyššie možno preto uzavrieť, že z dôvodu existencie súbežného pracovného pomeru žalobcu u Mesta
J. K. v pozícii prednosta mestského úradu a kolidujúci pracovný čas u tohto nového zamestnávateľa,

ktorý koliduje s pracovným časom žalobcu ako zamestnanca žalovaného (v pozícii riaditeľa pobočky
banky) objektívne nemožno hovoriť o tom, že žalobca ako zamestnanec v súlade s ust.
§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce by bol pripravený, ale najmä ochotný a schopný u žalovaného
riadne vykonávať prácu. Pripravenosť, ochota a schopnosť žalobcu vykonávať pre žalovaného ako
jeho zamestnávateľa prácu podľa pracovnej zmluvy pri simultánnom výkone obidvoch prác u obidvoch

zamestnávateľovsajavíakoiluzórna.Obidvepracovnépozíciesútotižriadiacefunkcie,ktorésivyžadujú
od zamestnanca maximálne pracovné nasadenie počas celej pracovnej doby. Žalobca ako dlhoročný
skúsený manažér si tohto bol nepochybne vedomý, čomu nasvedčuje aj jeho konanie dňa 09.01.2018
i následné vyjadrenie v telefonickom rozhovore s G. H. I., že sa chce so žalovaným dohodnúť a nechce
u neho pracovať, chce byť len za toto ukrivdenie odškodnený, pracovný pomer na Mestskom úrade J.

K. nemá záujem skončiť a jeho nenastúpenie do práce u žalovaného napriek písomným upozorneniam
žalovaného zo dní 09.01.2018 a 11.01.2018 na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu jeho absencie
na pracovisku i následné skončenie jeho pracovného pomeru u žalovaného okamžitým zrušením zo
strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ku dňu 13.02.2018. Pozornosti
odvolacieho súdu pritom neuniklo, že žalobca na odvolacom pojednávaní svoju výpoveď čiastočne

modifikoval. Naproti tomu skutkové tvrdenia žalovaného zostali počas konania konzistentné a túto
(vrátane výpovede svedka G. H. I. o ich vzájomnej komunikácii po 04.01.2018) žalobca účinne nepoprel.

79. Navyše, žalovaný správne poukazoval na to, že náhrada mzdy, ktorej sa žalobca v tomto
spore domáha, má prioritne kompenzačný charakter. Jej účelom je teda finančná náhrada, ktorá má

nahradiť stratený príjem zamestnanca v dôsledku existencie prekážky na strane zamestnávateľa, aby
zamestnanec nebol znevýhodnený, t.j. nebol na tom horšie, akoby pracoval, hoci nepracuje. Žalobca
však u iného zamestnávateľa (resp. zamestnávateľov) dosahoval za predmetné obdobie príjem na
porovnateľnej úrovni, resp. v určitom období aj vyšší ako u žalovaného, konkrétne v roku 2016 žalobca
dosiaholpriemernýhrubýmesačnýpríjemvovýške2.111,01euravroku2017priemernýhrubýmesačný

príjem vo výške 2.108,54 eur, keď od 05.07.2017 pribudla odmena od ďalšieho zamestnávateľa (K. I.,
E.. P.) v rozsahu 400,00 eur mesačne v hrubom a napr. v roku 2017 hrubý mesačný príjem žalobcu
presahoval príjem, ktorý by žalobca dosahoval u žalovaného o cca 500,00 eur mesačne (pozri body
9. a 10. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Je tak zrejmé, že žalobca získal nové zamestnanie/-a či
funkcie,vktorýchvpredmetnomobdobídosahovalpríjem,zktoréhomalkdispozíciidostatokpeňažných

prostriedkov na úhradu výdavkov na zabezpečenie svojich potrieb či plnenie svojich záväzkov.
Celkový úhrn príjmov žalobcu u ostatných zamestnávateľov v spornom období (t.j. u zamestnávateľa
Mesto J. K. spolu s odmenami a príjmami za výkon iných funkcií) teda prevyšoval celkový úhrn jeho
pravdepodobných zárobkov u žalovaného. Ak teda účelom náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce je kompenzácia výpadku v mzdovej zložke zamestnanca z dôvodu existencie prekážky na strane

zamestnávateľa, tento jej primárny účel v posudzovanom prípade nebol naplnený. Sám žalobca v tomto
spore považoval svoj nárok za formu satisfakcie, tvrdiac,že mu bolo žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom, ublížené. Inštitút náhrady mzdy podľa § 142
ods. 3 Zákonníka práce však na tento účel neslúži, pretože jeho súčasťou nie je náhrada nemajetkovej
ujmy (satisfakcie) z titulu zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti.

80. Ako už bolo uvedené vyššie, judikatúra je jednotná v tom, že len ten z účastníkov pracovného
pomeru, ktorý je ochotný a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, sa
môže domáhať u druhého účastníka tohto právneho vzťahu tomu zodpovedajúceho plnenia. Nakoľko
žalobca v tomto spore nepreukázal svoju pripravenosť, ochotu a schopnosť vykonávať pre žalovaného

prácu v zmysle podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve, jej dodatkoch a menovacom dekréte
vrátane jeho dodatkov a príloh, a tiež s poukazom na skutočnosti uvedené v bode 79. odôvodnenia
tohto rozhodnutia, nemôže byť jeho nárok uplatnený žalobou dôvodný. V danej súvislosti odvolací súd
poukazuje i na všeobecný princíp upravený v čl. 2 tretej vete Zákonníka práce, z ktorého vyplýva
výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu

alebo spoluzamestnancov. Objektívne právo totiž predpokladá, že výkon subjektívneho práva
smeruje k cieľu sledovanému právnou normou, čo v posudzovanom prípade nebolo naplnené. Okresný
súd preto postupoval správne, keď jeho žalobu ako nedôvodnú aj v tejto časti zamietol.

81. Žiada sa dodať, že skutkové okolnosti sporu, vedeného na Okresnom súde Zvolen pod

sp.zn.14Cpr/1/2018, sú jedinečné a nezameniteľné s relevantnými okolnosťami tohto sporu tak, ako ich
prezentoval v rámci svojho prednesu na odvolacom pojednávaní aj splnomocnený zástupca
žalovaného (pozri bod 58. tohto rozhodnutia).

82. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na iné súdne rozhodnutia

všeobecných súdov SR v súvislosti s posudzovaním pripravenosti zamestnanca nastúpiť
na pracovné miesto po právoplatnom súdnom rozhodnutí o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, odvolací súd dodáva, že z ustanovenia § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri
rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Zároveň pri rozhodovaní každého sporu musí súd vždy prihliadať
na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

83. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, pri súčasnom nezistení nedostatkov v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací
súd rozsudok okresného súdu v časti výroku I. ako vecne správny podľa § 387 CSP p o t v r d i l .

84. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú
odvolaciu argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v
zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaných.

85. O trovách odvolacieho konania (aktuálneho i predchádzajúcich) rozhodol krajský súd § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej
procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v tomto štádiu
úspech nemal. O výške náhrady týchto trov rozhodne do 60 dní po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

86. O trovách predchádzajúcich dovolacích konaní rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP a § 453 ods. 3 CSP tak, že za konanie vedenom
na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 9Cdo/212/2020 priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane
nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v tomto samostatnom štádiu konania

úspech nemal. Za dovolacie konanie vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
3CdoPr/1/2024 odvolací súd priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu proti
žalovanému, ktorý v tomto samostatnom štádiu konania úspech nemal. V danej súvislosti odvolací súd
poukazuje na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení č.k. I.ÚS 453/2019-15
zo dňa 19. novembra 2019, z ktorého vyplýva, že dovolacie konanie totiž predstavuje samostatnú,

od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od výsledku sporu
rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom
konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (takýto stav má následne nájsť vyjadrenie vo výroku
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštanciev lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

87. Po vyhlásení tohto rozsudku odvolací súd zistil, že pri jeho vyhlasovaní došlo k zrejmej nesprávnosti
v jeho výroku, a to v jeho druhej vete, ktorým rozhodol o trovách odvolacieho konania, keď omylom
vyhlásil, že „Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu prvoinštančného i odvolacieho
konania (predchádzajúcich i aktuálneho)...“, namiesto správneho výroku, že „Žalovanému priznáva voči
žalobcovi nárok na náhradu odvolacieho konania (predchádzajúcich i aktuálneho)...“ a tiež v jeho tretej

vete, ktorou rozhodol o trovách dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky
pod sp. zn. 3CdoPr/1/2024, a to tak, že namiesto prvého slova „Žalobca“..., uviedol nesprávne slovo
„Žalobkyňa“...

88. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

89. V zmysle § 378 CSP na konania na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

90. Z obsahu jednotlivých častí vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom je správne

označená každá strana sporu (žalobca a žalovaný) a tiež jeho odôvodnenia vo vzťahu k trovám
konania, je zrejmé, že k tejto nesprávnosti došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či
mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu rozsudku a ktoré sú zrejmé; zrejmosť
takej nesprávnosti vysvitá z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, prípadne aj z iných
súvislostí.

91. S ohľadom na popísanú procesnú situáciu a citované zákonné ustanovenia krajský súd
dovýrokutohtorozhodnutiazahrnulajopravnéuznesenie,ktorýmpostupompodľa§224CSPspoužitím
§ 378 CSP odstránil/opravil predmetné zrejmé nesprávnosti. Je potrebné zdôrazniť, že v dôsledku tejto
opravy nedošlo k žiadnej obsahovej, resp. vecnej zmene pôvodného rozhodnutia odvolacieho súdu.

Súd teda nevyhotovil chybne vyhlásený rozsudok s následným vydaním opravného uznesenia, ale do
výroku tohto rozsudku pripojil výrok, ktorého obsahom je aj oprava ústne vyhláseného rozsudku a táto
skutočnosť je zrejmá aj z odôvodnenia tohto rozhodnutia.

92. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /

Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 11. 2. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Pracovné právo , Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2025

Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2025