Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. október 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208226877
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1208226877.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: S.. L. T., A.., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. č. 9, P., zastúpeného: Bartošík Šváby s. r. o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, proti
žalovaným: 1. S.. R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. č. XX, P., zastúpeného: SODOMA VULGAN, s. r.
o., so sídlom Kominárska č. 2, 4, Bratislava, 2. D. J., nar. XX.XX.XXXX, adresa na doručovanie: I. 5,
XXX XX P., o zaplatenie 11.404,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu, žalovaného v 1. rade
a žalovanej v 2. rade proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II, č. k. 58C/136/2009-1338
zo dňa 06.09.2022, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 58C 136/2009-1338 zo dňa
06.09.2022, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B2-58C/136/2009, p o t v
r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (teraz spor spadajúci pod Mestský súd Bratislava IV) v podarí druhým
rozsudkom zo dňa 06.09.2022, č. k. 58C/136/2009-1338 rozhodol tak, že zaviazal žalovaných spoločne

a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 4.604,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne zo sumy 4.143,96 Eur od 10.05.2009 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5
% ročne zo sumy 460,44 Eur od 10.05.2009 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok I.), súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovaným v 1. a 2.
rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 19,26 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok III.).

2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných
spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 11.404,63 Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného
obohatenia. Žalobný návrh odôvodnil tým, že je vlastníkom budovy nachádzajúcej sa v P., E. č. XX,
súpisné č. XXXX. Žalovaní v 1. a 2. rade užívali v predmetnej budove na prízemí plochu o rozlohe č.
85,74 m2. Budova bola kolaudovaná rozhodnutím ObNV Bratislava II - odbor výstavby a územného
plánovania č. j. Výst. 328/3567/1977/K-66 zo dňa 29.12.1977 ako Klub mládeže v Bratislave, ulica T. - E.
na účel občianskej vybavenosti. Za užívanie týchto nebytových priestorov predpísal žalobca žalovaným

platbu12.000,-Sk(398,32Eur)mesačneaod01.12.200722.848,-Sk(758,41Eur)mesačne.Odplataza
užívanie bola splatná posledným dňom kalendárneho mesiaca. Žalovaní uhrádzali 1.330,-Sk (44,15 Eur)
mesačne. Vymáhanie odplaty za predchádzajúce obdobia je predmetom konaní vedených na Okresnom
súde Bratislava II pod spis. zn. 18C/298/1999 a 14C/176/2003. Výška odplaty bola určená s poukazomnaust.§671ods.1Občianskehozákonníka.Oprotiostatnýmnájomcomnebytovýchpriestorovvbudove
nezahŕňa mesačná úhrada 22.848,-Sk (758,41 Eur) vodné, elektrickú energiu a plyn. Keďže medzi
stranami nebola uzavretá nájomná zmluva, žalobca vymáha úhradu platby za užívanie ako bezdôvodné

obohatenie. Žalovaní na výzvy nereagovali. Žalobca súčasne požadoval zaviazať ich aj na úhradu
úrokov z omeškania. Rozhodné obdobie bolo od 01.04.2007 do 30.11.2008.

3. Žalovaný v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že výstavba objektu na ulici
E. č. XX bola povolená dňa 20.07.1975 a objekt bol skolaudovaný dňa 29.12.1977 rozhodnutím č.

328/3567/1977/k-66. Nezachovala sa projektová dokumentácia, ale z viacerých dokumentov je zrejmé,
že na prízemí stavby bol vybudovaný byt. Potvrdzuje to aj pokolaudačná správa. Zo všeobecného
technického popisu objektu vyplýva, že „na prízemí v pravej časti vstupu je umiestnená kotolňa a
byt domovníka. Byt domovníka je prístupný aj z haly a tiež má svoj samostatný vstup vonkajší.“
Východisková revízia elektriny uvádzala: „v rozvádzači RE sú ističe pre domovnícky byt a elektrický
sporák.“ V roku 1989 mu bol vtedajším zamestnávateľom pridelený tento služobný byt v objekte. Na

základe toho bol ObNV Bratislava III vyškrtnutý z miestneho zoznamu uchádzačov o byt. Proces
pridelenia bytu a jeho vhodnosť pre rodiny s malým dieťaťom preskúmal v roku 1990 bytový odbor
NárodnéhovýboruHl.mestaSSRBratislavyakonštatoval,žesúužívateľmivlastnéhoprimeranéhobytu.
Neskôr v zmysle zákona SNR č. 189/1992 Zb. o úpravách niektorých pomerov súvisiacich s nájmom
bytov a s bytovými náhradami sa stal byt obecný. V objekte si v uvedenom čase prenajímalo nebytové

priestory viacero podnikateľov. Dňa 24.09.1993 Magistrát hl. mesta SR prenajal celý objekt na E. č.
XX, v tom čase spravovaný Prevádzkarňou ObNV Bratislava II, vtedajšiemu poslancovi mestského
zastupiteľstva S.. L. T., A., ktorého zaviazal uzavrieť zmluvy so všetkými nájomníkmi nebytových
priestorov. V zápisnici odovzdania a prevzatia objektu nebol zrejmý jeho vzťahk nim, ako nájomníkom
obecného bytu v objekte. Dňa 18.10.1994 požiadal o kúpu bytu, ale jeho žiadosť bola napriek ust. § 16

ods. 1 s poukázaním na ust. § 24 zákona č. 182/1993 Z. z. zo strany Hl. mesta SR opomenutá. Neskôr sa
žalovaný v 1. rade dozvedel, že dňa 20.10.1994, dva dni po podaní jeho žiadosti, bol celý dvojpodlažný
objekt s rozlohou 650 m2 zastavanej plochy predaný za 1,9 mil. Sk žalobcovi bez výberového konania.
Žalobca im od roku 1993 bráni byt užívať, odstavil najskôr teplú vodu, neskôr plyn aj studenú vodu. Dňa
17.02.2007 boli zamrežované vchodové dvere, nemôžu vstúpiť do bytu s tým, že je im bránené využívať

všetko zariadenie (chladnička, práčka, nábytok, veci osobnej potreby). Napriek ohláseniu na OR PZ
Bratislava Ružinov č. k. DU: 379/Ru-2007 zo dňa 17.02.2007 nebola doposiaľ zjednaná náprava. Na
základe rozsudku NS SR č. k. 3Cdo 172/2008 zo dňa 10.11.2008 bolo zrušené rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave z 25.04.2006 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o uložení povinnosti zabezpečiť
predaj bytu. Vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Týmto rozsudkom tak bola spochybnená aj aktívna

vecná legitimácia žalobcu v spore o zaplatenie akejkoľvek dlžnej sumy.

4. Podaním zo dňa 07.03.2017 vzal žalobca žalobu v časti 869,95 Eur späť. Okresný súd Bratislava
II rozhodol vo veci v konaní prvým rozsudkom č. k. 58C/136/2009-672 zo dňa 08.03.2017 tak, že
žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 10 534,68 Eur s

príslušenstvom, v časti o zaplatenie 869,95 Eur a k tomu prislúchajúcemu úroku z omeškania konanie
zastavil a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 84,74 %. Proti tomuto rozsudku sa odvolali
obaja žalovaní vo výrokoch vo veci samej a o trovách konania. Výrok o zastavení konania nadobudol
právoplatnosť dňa 09.06.2017. Predmetom sporu tak zostala istina 10 534,68 Eur s príslušenstvom.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. 14Co/41/2018-977 zo dňa 25.02.2021

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že v
konaní bolo preukázané, že predmetné priestory žalovaní opustili v roku 2005. Tým konkludentne -
zhodným prejavom vôle strán zanikol právny vzťah medzi stranami, na základe ktorého žalovaní užívali
predmetné priestory. V dôsledku toho vznikla žalovaným povinnosť predmetné priestory vypratať. Keďže
tak neurobili a v predmetných priestoroch nechali svoje veci, najmä nábytok, na úkor žalobcu sa v

žalovanom období (01.04.2007 do 30.11.2008) bezdôvodne obohatili. Odvolací súd sa nestotožnil s
odôvodnením napadnutého rozsudku, ktorý pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo
sumy 8,- Eur/m2 mesačne. Bezdôvodné obohatenie, ktoré na úkor žalobcu získali žalovaní, spočíva v
tom, že majetok žalovaných sa nezmenšil o sumu, ktorú by museli vynaložiť na zaplatenie nebytových
priestorov, v ktorých by mohli uskladniť svoje veci (nábytok a pod.). Je právne bezvýznamné, že žalobca

by prípadne predmetné priestory použil na kancelárske účely, teda že by ich prenajímal na tento účel,
ak by ich žalovaní v žalovanom období nepoužívali na uskladnenie svojich vecí. Totiž predmetom
konania nebol ušlý zisk t. j. zisk, ktorý by žalobca dosiahol, ak by predmetné priestory prenajal na
kancelárske účely. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, tázodpovedá výške bežného nájomného za nájom skladovacích priestorov. Podľa znaleckého posudku č.
11/2015 takéto nájomné predstavovalo sumu 3,20 Eur/m2 mesačne. Preto súd prvej inštancie vychádzal
pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia z nesprávneho základu a tak určil výšku bezdôvodného

obohatenia v nesprávnej sume.

5. Po vykonaní opätovného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázaný skutkový stav, v zmysle
ktorého žalobca je vlastníkom budovy so súpisným číslom XXXX zapísanej na liste vlastníctva č.
XXXX vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pre okres: Bratislava II, obec:

BA-m.č. RUŽINOV, k. ú. Ružinov na základe nadobúdacieho titulu, kúpnej zmluvy V-XXXX/XX zo dňa
28.12.1994. Budova bola kolaudovaná rozhodnutím ObNV Bratislava II - odbor výstavby a územného
plánovania č. j. Výst. 328/3567/1977/K-66 zo dňa 29.12.1977 na účel občianskej vybavenosti. V
prejednávanom spore je žalovaným obdobím časový úsek od 01.04.2007 do 30.11.2008. Žalovaní
užívali priestory od roku 1989 na základe Výmeru o pridelení služobného bytu zo dňa 11.12.1989
a zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 11.12.1989 do roku 2005, keď v septembri

priestory žalovaní opustili. V podaní zo dňa 19.11.2021 žalovaná v 2. rade uviedla, že žalobca v
roku 2005 prestal v byte kúriť a netiekla tam ani voda, takže museli s rodinou väčšinu času stráviť
mimo priestory, to však neznamenalo, že sa odsťahovali, len sa tam menej zdržiavali. Na pojednávaní
konanom na súde prvej inštancie dňa 26.03.2012 v právnej veci sp. zn. 7C/1/2012, zápisnica z ktorého
je súčasťou daného súdneho spisu (č. l. 227), žalovaná v 2. rade povedala, že v tom roku 2005 to

bolo vyvrcholenie 12 rokov strastí, tak už tam odmietla ďalej bývať a odišli preč. Bez ohľadu na to,
či to žalovaní vnímajú ako odsťahovanie, je v konaní nesporné, že v žalovanom období od
01.04.2007 do 30.11.2018 v priestore nebývali, ale, čo takisto nebolo sporné, v priestore ponechali ich
veci. Vychádzajúc opäť zo zápisnice z pojednávania v právnej veci 7C/1/2012 zo dňa 05.05.2004,
veci si v priestore nechali, lebo ich nemali kam dať. Rovnako od samého začiatku je v konaní zrejmé a

nesporné, že žalovaní uhrádzali žalobcovi mesačne sumu 1.330 Sk, t. j. v prepočte 44,15 Eur. Spornou
zostala výška uplatneného nároku. Podľa znaleckého posudku č. 11/2015 vypracovaného znalkyňou S..
arch. E. J., znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností,
výška všeobecného mesačného nájomného za 1 m2 za užívanie obdobných priestorov za obdobie od
1.12.2008 do 30.11.2010 pre účely kancelárskych priestorov bola 8,- Eur za m2 za mesiac a pre účely

skladovania hnuteľných vecí bola 3,20 Eur za m2 za mesiac. Listom zo dňa 15.08.2005, doručeným
dňa 17.08.2005 upozornil žalobca žalovaného v 1. rade, že napriek listu zo dňa 27.06.2005, nájomné
uhrádza v nesprávnej výške, nakoľko nájomné je od 01.06.2005 stanovené na 12.000,-
Sk mesačne. Listom zo dňa 28.11.2007, doručenom dňa 27.12.2007 vyzval žalobca žalovaných na
vyrovnanie finančných záväzkov s tým, že od 01.12.2007 sa bude od nich požadovať úhrada 22.848,-

Sk mesačne a súčasne, že k 31.10.2007 dlhuje žalobcovi 433.222,70 Sk.

6. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 517 ods. 1, ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

7. Aplikáciou citovaných ustanovení na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k záveru, že
žaloba je sčasti dôvodná vo výške 4.604,40 Eur, a preto v tejto časti žalobe vyhovel a prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných, že priestor bol bytom, súd
prvej inštancie sa s tým nestotožňuje, pričom táto otázka už bola vyriešená aj v konaní vedenom na
danom súde pod sp. zn. 12C/78/2010 rozsudkom zo dňa 29.03.2012, právoplatným dňa 28.04.2014,

s jednoznačným záverom, že v objekte na E. XX v P., ktorý bol kolaudovaný ako objekt občianskej
vybavenosti - Klub mládeže v Bratislave, nikdy nebol projektovaný, ani kolaudovaný ako obytný dom s
bytom, resp. objekt občianskej vybavenosti s domovníckym bytom. Právne nikdy neprebehlo správne
konanie na vyňatie tohto upraveného priestoru z nebytového priestoru a jeho prekvalifikovanie na bytové
priestory. Súd prvej inštancie poukazuje na ustálenú súdnu prax, podľa záverov ktorej, pokiaľ už bola

v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov,
je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším
posúdením (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 44/2010 publikované v
Zbierke stanovísk a súdov SR pod č. 40/2013). Takisto bola v konaní sp. zn. 12C/78/2010 právoplatne
vyriešená otázka platnosti kúpnej zmluvy, námietka o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

nie je dôvodná. Ďalej k obšírnej argumentácii žalobcu ohľadne nulitných právnych aktov, na základe
ktorých sa dostali žalovaní k užívaniu priestorov súd prvej inštancie uvádza, že vzhľadom na žalované
obdobie v tomto konaní a nespornú skutočnosť, že žalovaní sa v priestore v období medzi 01.04.2007
a 30.11.2008 už nezdržiavali, ale ponechali si v ňom veci, považuje súd prvej inštancie v prejednávanejveci za bezpredmetné, či sa pôvodne žalovaní dostali k užívaniu priestoru na základe platného
právneho úkonu, či inej skutočnosti alebo na základe nulitných právnych aktov. Na právnom posúdení
súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaných voči žalobcovi to nemôže nič zmeniť.

Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia zákonných
predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného),
protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu

(postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou
osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Užívanie cudzej nehnuteľnosti bez platného titulu
(nájomnej zmluvy) predstavuje výkon práva nájmu cudzej veci. Užívanie cudzej nehnuteľnosti môže
spočívať aj v jej využití na odloženie vecí. Ide tak o naplnenie skutkovej podstaty bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade takého plnenia získava majetkovú
hodnotu ten, kto plnenie prijíma bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu

patriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s
právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor (rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 3Cdo
52/2005). Vychádzajúc aj zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení č. k.
14Co/41/2018-977 zo dňa 25.02.2021, bezdôvodné obohatenie, ktoré na úkor žalobcu získali žalovaní,
spočíva v tom, že majetok žalovaných sa nezmenšil o sumu, ktorú by museli vynaložiť na zaplatenie

nebytových priestorov, v ktorých by mohli uskladniť svoje veci. Na základe vykonaného dokazovania
bolo v tomto spore preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade zapratávali priestory žalobcu v období od
01.04.2007 do 30.11.2008, nachádzajúce sa na prízemí budovy na Drieňovej ulici č. XX v P. a to
bez právneho dôvodu. Žalovaní sa síce od roku 2005 v priestoroch nezdržovali, ale mali tam stále
uložené svoje veci. Strany pred súdom prvej inštancie dňa 27.10.2014 potvrdili, že žalobca v roku 2007

namontoval na dvere mrežu a oznámil žalovaným, že kľúč budú mať na sekretariáte. Žalovaní tak
nesporne mali prístup do priestorov umožnený, hoci aj jednorázovo, a teda si mohli kedykoľvek prevziať
veci, ktorými zapratávali označené priestory. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal
súd prvej inštancie zo znaleckého posudku č. 11/2015, ktorý vypracovala znalkyňa S.. arch. E. J. a to
v kontexte záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, citujúc: „Podľa názoru odvolacieho súdu,

pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, tá zodpovedá výške bežného nájomného za nájom
skladovacích priestorov. Podľa znaleckého posudku č. 11/2015 takéto nájomné predstavovalo sumu
3,20 Eur/m2 mesačne.“ Výmeru priestoru o veľkosti 85,74 m2 považuje súd prvej inštancie opäť aj v
kontexte uznesenia č. k. 14Co/41/2018-977 zo dňa 25.02.2021 za preukázanú a z tejto vychádzal pri
výpočte výšky bezdôvodného obohatenia, konkrétne matematicky vyjadrené: 85,74 m2 vynásobené

3,20 Eur = 274,37 Eur za mesiac, od ktorej sumy súd prvej inštancie odpočítal sumu 44,15 Eur, ktorú
reálne žalovaní uhrádzali, čiže mesačne 230,22 Eur a to krát žalované obdobie 20 mesiacov, teda spolu
4.604,40 Eur. Kompenzačnou námietkou žiadal žalovaný v 1. rade, aby súd prípadný nárok znížil o sumu
927,11 Eur (1 330 SK x 21 = 27 930 SK, t. j. 927,11 Eur). Žalobou uplatnený nárok bol za obdobie od
01.04.2007 do 30.11.2008, teda za 20 mesiacov. Poslednú úhradu, ktorá je uvedená v kompenzačnej

námietke je zo dňa 05.12.2008, preto ju už nemožno započítať v tomto konaní. V súvislosti s dvomi
platbami zo dňa 09.05.2007 súd prvej inštancie je toho názoru, že jedna zodpovedala plneniu za mesiac
apríl 2007, nakoľko k tomuto mesiacu žalovaný v 1. rade nepredložil poštový poukaz. Ako už vyššie
uviedol, pravidelné úhrady vo výške v prepočte 44,15 Eur neboli sporné, poukázal na ne sám žalobca.
Znalecký posudok č. 11/2015 bol vypracovaný na obdobie od decembra 2008 do novembra 2010. Súd

prvej inštancie si je vedomý, že v prejednávanom spore ide o iné obdobie. Tento znalecký posudok
predložil v konaní žalobca a ide teda o dokazovanie vykonané na jeho návrh. Na uvedené nemá vplyv
ani skutočnosť, že žalobca dal odvolaciemu súdu do pozornosti ďalší znalecký posudok č. 171/2020.
K jeho predloženiu došlo až v priebehu odvolacieho konania, čiže by bolo v rozpore s koncentráciou
konania na tento prihliadnuť. Žalovaný síce rozporoval, že automaticky nemožno vychádzať z ceny

určenej znalkyňou v inom období, treba zohľadniť infláciu a podobne, ale nenavrhol doplniť tento
znalecký posudok, či vykonať iný dôkaz. Tým, že žalovaní v 1. a 2. rade neuhradili žalobcovi bezdôvodné
obohatenie riadne a včas, dostali sa do omeškania s plnením peňažného dlhu. Preto súd prvej inštancie
žalobcovi priznal aj úroky z omeškania. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi úroky z omeškania
počnúc nasledujúcim dňom, t. j. od 10.05.2009. Pokiaľ ide o výšku uplatnených úrokov z omeškania,

túto si žalobca uplatnil vo výške 8,5 % ročne za prvých 18 mesiacov a vo výške 7,5 % ročne za obdobie
posledných dvoch mesiacov. Nakoľko v čase, keď sa žalovaní dostali do omeškania, už bola výška
úrokov z omeškania stanovená na 9 % ročne, čiže vyššej, ako je uplatnené žalobou, súd prvej inštancie
v súlade so zásadou ne ultra petitum rozhodol o výške úrokov z omeškania tak, že za omeškanie sozaplatením bezdôvodného obohatenia vo výške 4 143,96 Eur (za prvých 18 mesiacov, t.j. spolu 230,22
Eur krát 18 mesiacov) vo výške 8,5 % ročne a za omeškanie so zaplatením bezdôvodného obohatenia
vo výške 460,44 Eur (za posledné dva mesiace, spolu 230,22 Eur krát 2 mesiace) vo výške 7,5 % ročne.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Úspechu
žalobcu v časti sumy 4 604,40 Eur zodpovedá rozsah 40,37 %, úspech žalovaných v zostávajúcej časti
6.800,23 Eur predstavuje 59,63 %, preto zaviazal žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 19,26 %
(59,63 % - 40,37 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s
§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to proti všetkým jeho výrokom z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zaviaže
žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 10.534,68 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,5% ročne zo sumy 9.251,14 Eur od 10.05.2009 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške
7,5% ročne zo sumy 1.283,54 Eur od 10.05.2009 do zaplatenia a žalobcovi zároveň prizná náhradu trov

konania v rozsahu 84,74%. V podanom odvolaní žalobca opätovne namietal, že žalovaní svoje domnelé
nároky odvodzujú od nulitných úkonov, a to konkrétne z rozhodnutia SÚZ MV SZM bez jednacieho čísla,
ktorý nebol oprávnený rozhodnúť o pridelení služobného bytu. Taktiež považuje na nesprávne závery
odvolaciehosúduuvedenévrozhodnutísp.zn.14Co/41/2018zodňa25.02.2021,kuktorýmsanásledne
priklonil aj súd prvej inštancie pri svojom opätovnom rozhodovaní v danej veci. Ďalej namietal, že obaja

znalci, ako S.. E. J., tak Ing. R. S., dospeli k záveru, že bežné nájomné za porovnateľný nebytový
priestor je na úrovni cca 8,- Eur / m2. Práve preto, že žalobca rešpektoval záver S.. E. J., pôvodne
žalovaný nárok bol na základe jej záverov znížený na základe späťvzatia žalobcu o sumu 869,95 Eur,
o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté v tomto súdnom konaní, keď predmetom konania ostala istina
10.534,68 Eur s príslušenstvom. Napriek tomu, súd ustálil, že nájomné má údajne byť len vo výške

3,20 Eur / m2 vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý nie je možné považovať za
dôvodnýasprávny.Žalobcajepresvedčený,ženiejesprávneazákonnécharakternebytovéhopriestoru
definovať podľa toho, na čo sa na základe protiprávneho správania tretích osôb - nevlastníkov užíva,
ale podľa toho, na čo bol stavebne určený kolaudačným rozhodnutím. Žalobca má za to, že odvolací
súd príkazom na určenie bezdôvodného obohatenia vo výške skladného bez primeraného dôvodu

nadradil subjektívne okolnosti nad okolnosti objektívne a nelegitímny spôsob užívania nadradil nad
legálny spôsob užívania, závery odborníkov v danej oblasti nerešpektujúc, čomu nie je možné rozumieť.
Súd prvej inštancie pri svojom druhom konaní tvrdil, že údajne nemôže prihliadať na znalecký posudok
vyhotovený znalcom S.. S., ktorý bol predložený žalobcom pred ukončením dokazovania vo veci samej
a súd ho mal k dispozícii pred nariadením prvého a jediného pojednávania vo veci, nakoľko sa naň

údajne vzťahuje koncentračná zásada, ktorá to neumožňuje. Žalobca sa domnieva, že ide o nesprávny
procesný postup, ktorým zo strany súdu prvej inštancie došlo k nedôvodnému odňatiu spravodlivosti
na ujmu žalobcu. Na tento znalecký posudok nemusel prihliadnuť odvolací súd, a ani to neurobil, ale
bolo povinnosťou súdu prvej inštancie pri novom konaní v tej istej veci, tento dôkaz vykonať. Tento
dôkaz celkom jednoznačne dáva za pravdu žalobcovi, že bezdôvodné obohatenie má byť vo výške

obvyklého nájomného pre porovnateľné nebytové priestory, ako vyplýva aj z rozsiahlej súdnej praxe,
a preto nemôže byť zamenené za skladné. Žalobca nebol povinný žalovaným umožniť skladovanie,
ktoré navyše od neho žalovaní ani nikdy nepožadovali. Viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu
sa vzťahuje len na ten skutkový stav, z ktorého vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie a z ktorého
mal vychádzať aj odvolací súd, keď uviedol ako ďalej postupovať (rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa XX.XX.XXXX spisová značka 4Cdo/l 72/2017). Žalobca sa domnieva, že
keby mal súd prvej inštancie (po zmene zákonného sudcu a vrátení veci na nové konanie) ambíciu
konať spravodlivo a v súlade s relevantnou právnou úpravou, nemohol by odmietnuť vykonanie
žalobcom navrhovaného dokazovania vrátane druhého znaleckého posudku, ktorý svedčí o zmene
predpokladaného, na domnienkach založeného, avšak nepreukázaného skutkového stavu, ku ktorému

dospel odvolací súd pri prvom prieskume vecne správneho rozsudku zo dňa 08.03.2017 v tejto veci bez
doplnenia dokazovania v zmysle Civilného sporového poriadku. Ako žalobca v novom konaní o jeho
žalobe proti žalovaným v tomto súdnom konaní už uviedol, povinnosť rešpektovať právny názor súdu
vyššej inštancie nie je absolútny a v odôvodnených prípadoch sa možno od neho odchýliť. Závery súdu
v tomto súdnom konaní ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré vychádzajú z nesprávnych

zistení, sú v rozpore s rozsiahlou súdnou praxou, ktorá uvádza, že peňažná náhrada za bezdôvodné
obohatenie sa porovnáva s obvyklou hladinou nájomného (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo/32/2019
zo dňa 15. apríla 2019, rozsudok NS ČR zo dňa 15. júna 1999 sp. zn. 25Cdo 2578/98, rozsudok NS ČR
zo dňa 15. apríla 2004, sp. zn. 33 Odo 668/2002). Medzi sporovými stranami, ani medzi žalovanými aprávnym predchodcom žalobcu, nikdy neexistovala vzájomne vyjadrená súhlasná vôľa užívať dotknutý
nebytový priestor na účely bývania alebo skladovania. Bol to žalobca, kto sa opakovane snažil o
legalizáciu užívania tým, že žalovaným opakovane predkladal nájomné zmluvy (celkom 6x), čo žalovaní

zakaždým bezdôvodne odmietli (celkom 6x). Faktické správanie sa strán teda preukazuje, že žalovaní,
na rozdiel od žalobcu, nemali žiadny záujem na riadnom a legitímnom užívaní nebytového priestoru v
Administratívnej budove žalobcu, ale mali len snahu, ktorá vyústila do hrubého zneužívania domnelých
práv. Hoci žalovaní preukázateľne od samého začiatku vedeli o nevhodnosti dotknutého nebytového
priestoru na bývanie (napr. zistenia hygieny už v roku 1995, niekoľko mesiacov potom, ako sa žalobca

stal vlastníkom Administratívnej budovy, ktorému žalovaní v tom čase aktívne bránili v akomkoľvek
vstupe do nimi neoprávnene užívaného nebytového priestoru), ako aj povinnosti uzatvoriť nájomnú
zmluvu s vlastníkom Administratívnej budovy (napr. v kontexte vyjadrenia Okresnej prokuratúry
Bratislava II z roku 1995), nikdy svoj právny vzťah k nebytovému priestoru nelegitimizovali, ale svojimi
nelegitímnymi a iracionálnym požiadavkami a faktickým konaním šikanovali žalobcu (napr. účelovými
podaniaminarôzneorgány,nepravdivýmivýrokmioosobežalobcupredkomunálnymivoľbami,fyzickým

napadnutímžalobcu,aktívnymbránenímvovstupedopriestorubezohľadunadôvod).Rozsiahlelistinné
dôkazy preukazujúce odsúdenia hodné správanie sa žalovaných voči žalobcovi tvoria obsah súdneho
spisu. Zásadnou, zatiaľ správne nevyriešenou otázkou naďalej ostáva ustálenie výšky bezdôvodného
obohatenia, ktorá sa podľa názoru žalobcu musí odvíjať od charakteru a objektívneho účelu nebytových
priestorov a nie od dlhotrvajúceho protiprávneho a škodu spôsobujúceho konania osôb, ktoré k

dotknutým nebytovým priestorom nikdy nemali žiadny právny titul - ani na začiatku užívania, ani počas
jeho užívania. V právnom štáte je neudržateľné, ak by sa ustálenie tejto otázky malo odvíjať od
subjektívneho protiprávneho konania, namiesto toho, aby sa preferovali objektívne skutočnosti.

9. Žalovaný v 1. rade podal taktiež odvolanie proti napadnutému rozsudku a to v časti výroku I. a III.

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným prizná nárok na náhradu trov
konania. V podanom odvolaní žalovaný v 1. rade namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov nesprávne vyhodnotil otázku, či bol nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovanými ukončený.
Žalovaný v 1. rade zdôrazňuje, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaní pravidelne

uhrádzali nájomné vo výške 1.330,- Sk, a to aj v čase, keď z dôvodu nemožnosti bezpečne užívať
byt si dočasne našli iné ubytovanie a fyzicky sa v byte nezdržiavali. Uvedená skutočnosť jednoznačne
preukazuje, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanými nemohol byť ukončený konkludentne.
Žalovaní nikdy nemali vôľu dohodnúť sa na ukončení zmluvného vzťahu, a teda túto vôľu ani nemohli
prejaviť. Zároveň zdôrazňuje, že žalobca sa nikdy nemohol domnievať, že takáto vôľa bola ich konaním

prejavená, keďže, ako už bolo uvedené vyššie, pokračovali v úhradách mesačného nájomného. V tejto
súvislosti opakovane dáva do pozornosti súdu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
20.6.2012, sp. zn. 7MCdo/12/2011. Keďže prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal so skutkovou
otázkou, či medzi sporovými stranami existoval zmluvný vzťah, rozhodnutie súdu o priznaní nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia je neudržateľný. Vzhľadom na to, že zmluvný vzťah medzi stranami

nezanikol, z povahy veci je vylúčené, aby sa žalobca domáhal akýchkoľvek mimozmluvných nárokov
odvodzujúcich od užívania predmetného bytu. Žalovaní nájomné riadne hradili, a teda žaloba bola v
plnom rozsahu nedôvodná a mala byť ako celok zamietnutá. Žalobca bol v rámci konania povinný
preukázať všetky predpoklady nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to vrátane jeho výšky.
Pokiaľ žalobca v rámci konania nepreukázal, aké bezdôvodné obohatenie vzniklo za žalované obdobie

(tzn. aká bola cena nájmu priestorov na účel skladovania vecí v rozhodnom čase so zohľadnením
skutočného stavu priestorov), táto skutočnosť mala ísť na ťarchu žalobcovi, nie žalovaným. Okrem
skutočnosti, že žalobca nepreukázal výšku trhovej ceny za skladovanie v rozhodnom čase, pričom
túto skutočnosť súd v rámci konania nezohľadnil, súd hrubo pochybil v tom, že sa nevysporiadal s
vyjadrením znalkyne, podľa ktorej boli predmetné priestory neprenajateľné na akékoľvek účely, vrátane

na účely skladovania hnuteľných vecí. Súd bez akéhokoľvek vysvetlenia nezohľadnil skutočnosť, že
žalovaní dlhodobo a opakovane rozporovali výmeru užívaného priestoru, pričom svoje tvrdenia podložili
Znaleckým posudkom p. L. 6/1994 z 27.06.1994 (doložený súdu spolu s podaním žalovaného v 1.
rade zo dňa 27.10.2014). Súd nezohľadnil, že žalobca v rámci konania nepredložil dôkaz, ktorým by
preukázal inú výmeru skutočne využiteľných priestorov zo strany žalovaných a zároveň protiprávnym

prebudovanímpredmetnýchpriestorovdefactoznemožnilopätovnéznaleckéskúmaniealeboobhliadku
na mieste samom, ktoré by dokázali definitívne odstrániť akékoľvek pochybnosti o výmere priestorov.
Prvostupňový súd sa v rámci odôvodnenia rozsudku nevysporiadal s riadne vyargumentovanou
tézoužalovanéhov1.rade,žežalovanýv1.radeažalovaná v2.radenemôžubyťzaviazaníspoločnea nerozdielne povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi. Pokiaľ súd dospel k záveru, že
režim pasívnej solidarity vzniká i pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, jedná sa o dotváranie
práva, a to je prípustné len za výnimočných okolností za predpokladu, že súd svoj právny záver oprie

o podrobnú právnu analýzu obsahujúcu najmä teleologické argumenty. V odôvodnení rozsudku však
akékoľvek bližšie zdôvodnenie právneho záveru súdu absentuje, a z toho dôvodu je pre žalovaného v
1. rade prakticky nepreskúmateľné (čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces).

10. Žalovaná v 2. rade takisto podala odvolanie proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie, a to

v rozsahu I. a III. výroku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhla, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobu zamietne a žalovaným
prizná nárok na náhradu trov konania. V podanom odvolaní namieta, že prvostupňový súd na základe
vykonaných dôkazov nesprávne vyhodnotil otázku, či bol nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovanými
ukončený. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaní pravidelne uhrádzali nájomné vo výške
1.330,- Sk, a to aj v čase po roku 2005, keď si už z dôvodu nemožnosti bezpečne sa zdržiavať v byte

bez kúrenia, pitnej a teplej vody a bez plynu a užívať byt dočasne našli iné prechodné riešenie pre
rodinu s dvoma malými deťmi. Navyše preukázali, a potvrdil to aj žalobca, že v januári 2007 sa pokúšali
namontovať do bytu elektrické kúrenie. Uvedená skutočnosť jednoznačne preukazuje, že zmluvný
vzťah medzi žalobcom a žalovanými nemohol byť ukončený konkludentne. Keďže sa prvostupňový súd
nesprávne vysporiadal so skutkovou otázkou, či medzi sporovými stranami existoval zmluvný vzťah,

rozhodnutie súdu o priznaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je neudržateľné. Vzhľadom
na to, že zmluvný vzťah medzi stranami nezanikol (až do momentu zániku predmetu nájmu v roku
2015), z povahy veci je vylúčené, aby sa žalobca domáhal akýchkoľvek mimozmluvných nárokov
odvodzujúcich od užívania predmetného bytu. Žalobcom v roku 2005 stanovené zálohy za nájomné
riadne hradili napriek nedodávaniu služieb spojených s užívaním bytu, a teda žaloba bola v plnom

rozsahu nedôvodná a mala byť ako celok zamietnutá. Súd v odôvodnení rozsudku uvádza viaceré
skutočnosti, kde zásadným spôsobom pochybil pri vyhodnocovaní dôkazov, a neobjasnené skutočnosti
ponechal na ťarchu žalovaným. Žalobca bol v rámci konania povinný preukázať všetky predpoklady
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to vrátane jeho výšky. Pokiaľ žalobca v rámci konania
nepreukázal, aké bezdôvodné obohatenie vzniklo za žalované obdobie (tzn. aká bola cena nájmu

priestorov na účel skladovania vecí v rozhodnom čase), táto skutočnosť mala ísť na ťarchu
žalobcovi, nie žalovaným. Vzhľadom na konštatovanie znalkyne, že priestory boli neprenajateľné na
akýkoľvek účel, je zrejmé, že vychádzať pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia z trhovej ceny
nájmu (technicky a hygienicky vhodných skladových priestorov) je absolútne chybné.

11. K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalobca. Uviedol, že možno sa stotožniť s názorom,
že súd prvej inštancie vydal rozhodnutie v rozpore, ktoré je založené na nesprávnych skutkových
zisteniach a na nesprávnom právnom posúdení v zmysle § 365 ods. 1 písm. 1) a h) CSP z tých dôvodov,
ktoré žalobca opísal vo svojom vlastnom odvolaní zo dňa 17.10.2022. Nemožno sa však stotožniť so
žiadnym ďalším argumentom žalovaného v 1. rade v jeho odvolaní zo dňa 25.10.2022, pretože tieto sú

značne iracionálne a popierajú nielen obsah súdneho spisu, ale aj relevantné právne normy, nakoľko
žalovaný v 1. rade v ňom ponúka výklad ad absurdum. Žalovaný v 1. rade vychádza z hypotetického a
špekulatívneho stavu údajnej existencie nájomného vzťahu medzi sporovými stranami, avšak bez toho,
aby toto svoje základné a zásadné tvrdenie preukázal akýmkoľvek dôkazom. Žiadny takýto dôkaz v
súdnom spise nie je založený. Žalovaní v Administratívnej budove žalobcu užívali nebytový priestor,

ako bolo jednoznačne ustálené súdnymi orgánmi, ktoré robili prieskum tejto skutočnosti nielen na úrovni
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, ale aj na úrovni najvyššieho a ústavného súdu a to dokonca
dvakrát. Nakoľko medzi sporovými stranami a ich právnymi predchodcami nikdy nevznikol nájomný
alebo obdobný vzťah a nikdy nevznikla ani žiadna súhlasná vôľa na to, aby žalovaní užívali nebytový
priestor v Administratívnej budove, sporové strany sa nemohli dohodnúť konkludentne ani žiadnym iným

spôsobom na ukončení neexistujúcej zmluvy. Nájomný vzťah, ktorý nevznikne, nemôže zaniknúť. Od
úplného začiatku ide o bezdôvodné a neoprávnené užívanie bez akéhokoľvek právneho titulu, pretože
nulitné akty, o ktoré sa žalovaní opierajú, nevyvolávajú žiadne právne účinky.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý opätovne podrobným spôsobom opisoval

ním a žalovanou v 2. rade tvrdený skutkový stav veci. Namietal, že tvrdenia žalobcu o zlej viere
žalovaných sa nezakladajú na pravde. Žalovaný v 1. rade sa bez svojho zavinenia spolu so svojou
rodinou dostal do právne veľmi problematickej situácie, ktorá vyeskalovala po snahe žalobcu „zbaviť sa“
nájomcov odpojením energií a ďalším znepríjemňovaním užívania priestorov na Drieňovej XX, namiestoriadneho objasnenia právneho stavu, v ktorom sa obe strany ocitli, a uplatnenia legálneho riešenia. Toto
viedlo k vzniku viacerých súdnych konaní iniciovaných žalobcom ako aj žalovanými, z ktorých
viaceré nie sú do dnešného dňa ukončené. Ďalej namieta to, že jediné výhrady voči rozsudku predložené

žalobcom v rámci podaného odvolania, ktorými by sa odvolací súd mohol v rámci odvolacieho prieskumu
zaoberať, smerujú k právnej otázke, či bola právna norma uvedená v § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka správne aplikovaná na vec, ktorá je predmetom tohto konania. Za predpokladu, ak odvolací
súd ustáli, že užívanie predmetných priestorov na adrese E. XX bolo neoprávnené, žalovaný v 1. rade
sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením odvolacieho ako aj prvostupňového súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že v rámci konania neboli zistené žiadne relevantné nové skutkové okolnosti
a ani neboli uplatnené návrhy na vykonanie dôkazov vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sú relevantné
k prejednávanej veci, neexistuje žiadny legitímny dôvod, pre ktorý sa mal súd prvej inštancie odchýliť
od právneho názoru vyjadreného odvolacím súdom. Je teda správny právny názor súdu prvej i druhej
inštancie, podľa ktorého je potrebné posudzovať prípadné obohatenie na strane žalovaných (nie
prípadnú ujmu na strane žalobcu) a zohľadniť skutočné užívanie predmetných priestorov. Žalobca

žiada súd, aby v rámci určenia výšky bezdôvodného obohatenia nezohľadnil „poškodenia a vady,
ktoré na nebytovom priestore spôsobili žalovaní“. Žalovaní nikdy zavinene nespôsobili v priestore na
Drieňovej XX akékoľvek škody. Túto skutočnosť najlepšie preukazuje skutočnosť, že si žalobca žiadnu
náhradu škody voči žalovaným z dôvodu poškodenia priestoru na E. XX neuplatnil, pričom nikdy
nevynechal žiadnu príležitosť zažalovať žalovaných z akéhokoľvek dôvodu. Ak by aj žalovaní spôsobili

na priestoroch na E. XX akúkoľvek škodu a znehodnotili dané priestory (čo zásadne popiera), žalobca
by danú skutočnosť musel v rámci konania riadne preukázať a popri nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia si uplatňovať nárok na náhradu škody (skutočnú škodu a príp. aj ušlý zisk). V tejto súvislosti
zdôrazňuje, že záver znalkyne o výške všeobecného mesačného nájomného za 1 m2 podlahovej
plochy za užívanie obdobných priestorov, ako boli priestory nachádzajúce sa na E. ul. XX v P., vôbec

nezohľadňoval technický a hygienický stav daných priestorov, vychádzal len zo všeobecných informácii
ovybaveníceléhoobjektu,vktoromsadanépriestorynachádzalia zpolohydanéhoobjektu.Vzhľadom
na konštatovanie znalkyne, že priestory boli neprenajateľné na akýkoľvek účel, je zrejmé, že vychádzať
pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia z trhovej ceny nájmu (technicky a hygienicky vhodných
skladových priestorov) je chybné a táto suma mala byť (minimálne) primerane znížená.

13. Žalovaná v 2. rade sa tiež vyjadrila k odvolaniu žalobcu. Vo svojom vyjadrení taktiež opätovne
obšírne opisovala žalovanými tvrdený skutkový stav veci a poukazovala na rozsiahlu rozhodovaciu
prax. Namietala, že žalobca s odkúpením predmetnej nehnuteľnosti vstúpil do právnych vzťahov aj voči
rodine žalovaných a to tak, že automaticky medzi nimi vznikol nájomný vzťah. Tento nájomný vzťah

do dnešného dňa nebol žiadnym spôsobom (rozhodnutím súdu, orgánu verejnej moci či zmluvným
dojednaním) ukončený. Je teda v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou ako aj platným
znením Občianskeho zákonníka, aby žalovaných súd zaviazal úhradou akýchkoľvek nárokov z titulu
bezdôvodného obohatenia, pričom riadne neposúdil existenciu nájomného vzťahu medzi žalovanými
a žalobcom. Žalobca im do roku 2005 poslal dva krát vyúčtovanie nájomného a služieb spojených s

užívaním bytu. Čím potvrdzuje, že priestory poskytoval na bývanie a žalovaní tam mali obydlie, o ktorom
vedel a s ktorým súhlasil. Za predpokladu, ak odvolací súd ustáli, že užívanie predmetných priestorov
na adrese Drieňová XX bolo neoprávnené opakovane poukazuje na to, že Magistrát Hl. mesta SR nám
04.01.1995 vystavil Výpočtový list. Tento jednoznačne uvádza veľkosť aj účel jednotlivých miestností,
veľkosť obytnej plochy aj ostatnej užívanej plochy vedľajších miestností a úhradu za zariadenie bytu.

Takto miestnosti odmerali odborne spôsobilí zamestnanci Technickej kancelárie Magistrátu hl. mesta
Bratislavy. Presne pomenovali jednotlivé miestnosti, ich účel aj rozlohu. Rovnaké rozmery bytu do
Znaleckého posudku 6/1994 z 27.06.1994 uviedol p. L., na strane 12: „služobný byt je vo výmere 84 m2,
z ktorých je využiteľná plocha 63 m2. “ Vo Výpočtovom liste je ako súčasť bytu jednoznačne určená aj
plocha „komory -2,6 m2“ a v Zápisnici z odovzdania a prevzatia projektovej a technickej dokumentácie

ako aj fyzického odovzdania a prevzatia objektu bývalej Prevádzkárne z 09.11.1993 je jednoznačne na
strane 2 uvedené: „ V zadnej miestnosti bytu sú poistky od kotlov.“ Z uvedeného vyplýva, že žalovaní
nikdy neužívali viacej ako 84 m2, a aj z toho bolo skutočne využiteľných len 63 m2. Ďalej argumentuje,
že vzhľadom na konštatovanie znalkyne, že priestory boli neprenajateľné na akýkoľvek účel, je zrejmé,
že vychádzať pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia z trhovej ceny nájmu (technicky a hygienicky

vhodných skladových priestorov) je chybné a táto suma mala byť minimálne primerane znížená.

14. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovanej v 2. rade. Namietal, že žalovaná v 2. rade podala svoje
odvolanie na príslušný súd až v 16. deň po doručení odvolania, a teda po uplynutí odvolacej lehoty,ktorá jej uplynula dňa 08.11.2022. Žalovaná v 2. rade v zmeškanom odvolaní
značne rozsiahlo ponúkla súdu svoje skreslené subjektívne vnímanie reality, ktoré nemá nič spoločné
s reálnym skutkovým stavom a ktoré absolútne ignoruje všetky relevantné právne normy, ktoré sa na

tento prípad aplikujú. Súdy už v minulosti celom jednoznačne konštatovali, že nakoľko žalobca nebol
v postavení prenajímateľa (z dôvodov na strane žalovaných, ktorí účelovo odmietli všetky pokusy o
legalizáciu užívania nimi neoprávnene zahraných nebytových priestorov), preto žalobcovi nevznikla
žiadna povinnosť, právna ani morálna, zabezpečovať akékoľvek plnenie v prospech žalovaných. Ani v
prípade,akbyžalovanáv2.radenezmeškalauplatniťsvojeprávonapodanieodvolania,byjejodvolanie

nebolo dôvodné, nakoľko je v celom rozsahu založené na nerešpektovaní právnych noriem, pre ňu
priamo záväzných súdnych rozhodnutí a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a na
ignorovaní skutkového stavu. Žalobca namieta, že traja rôzni znalci v otázke obvyklého nájomného
za užívanie dotknutého nebytového priestoru ustálili nezávisle od seba túto hodnotu na úroveň cca
8,- Eur / m2 / mesiac. Preto nemožno rozumieť značne odchylným záverom súdnych orgánov, ktoré
v niektorých prípadoch, napr. 7C/1/2012 napadnutého dovolaním, ako aj v tomto súdnom konaní po

zvláštnom zásahu Krajského súdu v Bratislave, tvrdia, že obvyklé nájomné v skutočnosti nie je obvyklým
nájomným, ale údajne skladným a to bez toho, aby v súlade s právnymi normami vysvetlili, ako dospeli
k takýmto absurdným záverom. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukazuje na rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít. Žalobca je presvedčený o legitímnosti svojho žalobného návrhu v celom
rozsahu tak, ako bol podaný na súd v roku 2009. Preto žalobca zotrváva na podanom návrhu v celom

rozsahu a žiada, aby súd vo veci konal spravodlivo, na základe dôkazov a na základe relevantných
právnych noriem a súdnej praxe, pretože žalovaným nikdy žiadny právny titul na užívanie nebytového
priestoru v administratívnej budove žalobcu nesvedčil, a to ani počas vlastníctva tejto budovy žalobcom,
ani počas vlastníctva tejto istej budovy jeho právnym predchodcom, čo právny predchodca žalobcu aj
výslovne písomne potvrdil, o čom je v spise založených viacero listinných dôkazov, ktoré celkom unikli

pozornosti Krajského súdu Bratislava pri vydávaní rozhodnutia sp. zn. 14Co/41/2018 zo dňa 25.02.2021,
čo je stále možné spravodlivým odvolacím súdom napraviť.

15. Žalobca sa opätovne vyjadril aj k vyjadreniam žalovaných v 1. a 2. rade k jeho odvolaniu. Uviedol,
že žalovaní preukázali snahu o spochybnenie tvrdení žalobcu, toto spochybňovanie je účelové a bez

právneho základu, avšak, v konečnom dôsledku žalovaní dosiahli pravý opak, než zamýšľali, nakoľko
vo svojej podstate potvrdili skutočnosti uvádzané žalobcom. Obaja žalovaní doložili po uplynutí lehoty
na podanie odvolania listinu označenú ako Zriaďovacia listina k prevádzkarni pri Obvodnom národnom
výbore Bratislava II zo dňa 22.12.1990, v ktorej sa konštatuje, že so spätnou účinnosťou (retroaktívne)
ku dňu 1.1.1990 táto prevádzkareň zriaďuje s právnou subjektivitou, pričom cieľom jej zriadenia je

zabezpečovať služby a práce pre akciu „Z“, pre obyvateľstvo a zložky Národného výboru a Národného
frontu. Z obsahu Zriaďovacej listiny žiadnym spôsobom nevyplýva, že by dotknutá prevádzkareň mala
právnu subjektivitu v oblasti uzatvárania nájomných vzťahov alebo akéhokoľvek iného typu zmlúv. Z
oprávnenia poskytovania služieb pre verejnosť nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť právnu subjektivitu
na uzatváranie nájomných zmlúv k tým nebytovým priestorom v prospech tretích osôb, v ktorých

mala prevádzkareň vykonávať svoju činnosť - poskytovanie služieb pre verejnosť. Je to vylúčené z
povahy veci. Možno konštatovať, že žalovaní vo svojich vyjadreniach zopakovali svoje stanoviská,
ktoré vminulostiužniekoľkonásobneprezentovali,tietostanoviskáneobsahujúžiadnenovérelevantné
skutočnosti s výnimkou Zriaďovacej listiny, ktorá však osvedčuje skutočnosti presne tak, ako ich opísal
žalobca a ako vyplývajú aj z iných dôkazov tvoriacich obsah súdneho spisu. Preto žalobca naďalej

považuje odvolania oboch žalovaných za nedôvodné v celom rozsahu.

16. Žalovaný v 1. rade sa svojou replikou vyjadril k vyjadreniu žalobcu tak, že opätovne poukazoval na to,
že so svojou rodinou v dobrej viere dlhodobo užíval priestor na Drieňovej XX ako byt a bol presvedčený,
že právo osobného užívania sa transformovalo na nájomný vzťah a opätovne opisuje ním tvrdený

skutkový stav. Taktiež opätovne poukazuje na technický a hygienický stav priestoru, ktorý mal mať vplyv
na výpočet výšky bezdôvodného obohatenia. Taktiež zdôrazňuje, že aj v prípade, ak by žalovaní boli
zodpovední za zlý technický a hygienický stav priestorov na E. XX (čo zásadne popierame), žalobca
by danú skutočnosť musel v rámci konania riadne preukázať a popri nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia si uplatňovať nárok na náhradu škody (skutočnú škodu a príp. aj ušlý zisk). Náhradu škody

na veci nie je možné uplatňovať formou uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške presahujúcej skutočné obohatenie na strane žalovaných (formou určitej nadkompenzácie).17. K replike žalobcu sa vyjadrila žalovaná v 2. rade, ktorá taktiež opätovne poukazovala na to, že
so svojou rodinou v dobrej viere dlhodobo užívala priestor na E. XX ako byt a bola presvedčená, že
právo osobného užívania sa transformovalo na nájomný vzťah a opätovne opisuje ňou tvrdený skutkový

stav. K znaleckému posudku uviedla, že znalkyňa neposudzovala reálny stav priestorov na E. XX v
rozhodnom období, pričom na obhliadku na mieste samom neprizvala žalovaných a ani sa na nich
neobrátila s akýmikoľvek otázkami. Znalkyňa sa žiadnym spôsobom nevysporiadala s vyjadrením S.. J.,
že dané priestory boli v tak zlom stave, že boli neprenajateľné na akékoľvek účely, nielen na bývanie
alebo nebytové účely, ale neboli dokonca vhodné ani ako skladovacie priestory. Uvádza, že v období,

za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, existoval medzi žalovanými
a žalobcom nájomný zmluvný vzťah, čo zásadne vylučuje možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia z
titulu užívania uvedených priestorov, keďže užívanie malo právny dôvod. Pokiaľ v konaní vyplynie, že
nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovanými skutočne zanikla opustením priestoru v septembri 2005
a skutočne došlo na strane žalovaných k vzniku určitého bezdôvodného obohatenia, zdôrazňuje, že
výška bezdôvodného obohatenia je určená chybne a svojvoľne, keďže musí vychádzať zo skutočného

obohatenia na ich strane a nie z ušlého zisku na strane žalobcu.

18. Žalobca podal ďalšie svoje doplňujúce vyjadrenie k vyjadreniam žalovaných, v ktorom taktiež
opätovne uviedol ním tvrdený skutkový stav a poprel tvrdenia žalovaných. Vzhľadom na objektívne
skutočnosti trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu vzhľadom na jeho dôvodnosť, a zároveň trvá na

zamietnutí odvolaní žalovaného v 1. rade ako aj žalovanej v 2. rade.

19. Taktiež sa opätovne vyjadrili aj žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade svojimi samostatnými
podaniami. Z ich obsahu však rovnako vyplýva popretie tvrdení žalobcu a opätovné poukazovanie
na už tvrdený skutkový stav veci. Pridržiavajú sa svojich odvolaní ako aj ostatných vyjadrení v rámci

odvolacieho konania.

20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,

nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel
k záveru, že odvolania sporových strán sú nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24.10.2023 podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom
o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené
zákonným spôsobom.

21. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania,
a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolatelia v podaných
odvolaniach neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom

je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

22. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou
sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej istiny titulom vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého
na strane žalovaných užívaním priestorov v jeho vlastníctve bez právneho dôvodu; z hľadiska

všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojej
žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaní bránili proti žalobcom uplatňovanému
nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré
boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so
zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP); správne vyhodnotil a dospel
tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a dôvody, pre ktoré žalobe
čiastočnevyhovel;vzhľadomnato,žežalobcapreukázalpredpokladyvzniku bezdôvodnéhoobohatenia

na strane žalovaných, ktorí užívali priestory vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu na skladovacie
účely; aj riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 CSP,
a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania,
ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významnýchtvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. Odvolania žalobcu a
žalovaných nie sú, z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia,

spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.

23. Ako už uviedol odvolací súd, strany vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne podstatné námietky a
zásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal.
Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného

dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať
za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej
inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k
týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom
na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

24.Vprvomradeodvolacísúduvádza,ženámietkažalobcuooneskorenompodaníodvolaniažalovanou
v 2. rade je nedôvodná. Zo súdneho spisu vyplýva, že napadnutý rozsudok bol žalovanej v 2. rade
doručený dňa 28.10.2022, ak teda žalovaná v 2. rade podala svoje odvolanie dňa 07.11.22 na poštovú
prepravu, lehota na podanie odvolania ostala zachovaná.

25. Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, pokiaľ tento pri svojich záveroch ohľadne
posúdenia toho, či priestory užívané žalovanými majú charakter bytu, vychádzal z rozsudku Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 12C/78/2010, v ktorom bolo táto otázka právoplatne vyriešená v nadväznosti na
posúdenienaliehavéhoprávnehozáujmužalovanýchnaurčeníneplatnostikúpnejzmluvy.Bezprávneho

významu je aj vystavenie potvrdenia o trvalom pobyte v predmetnom byte, či znalecký posudok č.
6/1994 z 27.06.1994. Všetky tieto dôkazy sa totiž týkali len skutkových okolností,
popisovali skutkový stav nehnuteľnosti, teda, že v nehnuteľnosti sa nachádzal priestor slúžiaci ako
domovnícky byt, nebolo nimi však preukázané, že by išlo o byt v právnom zmysle ako samostatná vec,
nehnuteľnosť, s ktorou by bolo možné samostatne nakladať v rámci občianskoprávnych vzťahov, teda

byt, tak ako bol definovaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/172/2008 v intenciách §
118 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí konštatoval, že posúdenie, či
v určitom objekte sú priestory bytové alebo nebytové, je preto vždy posúdením právnym. Súd si preto
môže záver o týchto skutočnostiach vyvodiť sám s prihliadnutím na stanovisko stavebného úradu. Nad
uvedený rámec poznamenal, že súdnoaplikačná prax k otázke právneho vymedzenia pojmu byt prijala

stanovisko v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. mája 2002, sp. zn. 4 Cdo 27/02 (R
87/2003), podľa ktorého pojmovým znakom bytu, ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle
§ 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie,
dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom
toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty.

26. Nemožno tak v tomto konaní riešiť otázku, či žalovaným vzniklo právo nájmu k bytu, keď právoplatne,
a teda pre konajúci súd aj záväzne (§ 194 ods. 2 CSP), bola táto otázka medzi stranami právoplatne
vyriešená rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 12C/78/2010, na ktorého závery nadviazal v
obdobnej veci Okresný súd Bratislava II v rozsudku pod sp. zn. 7C/1/2012. Súd prvej inštancie

túto predbežnú otázku posúdil v súlade s ustálenou súdnou praxou, podľa záverov ktorej pokiaľ už bola
v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je
súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2010 publikované v Zbierke
stanovísk a súdov SR pod č. 40/2013). V tejto súvislosti teda bolo potrebné vychádzať predovšetkým

zo zásady právnej istoty vyjadrenej v čl. 2 Základných zásad Civilného sporového poriadku, ktorým
zákonodarca chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí, ako jednu z najvyšších
ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. Obsahom uvedenej zásady je so zreteľom na závery
vyplývajúce z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (porov. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR I.
ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, II. ÚS 243/05) požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V opačnom prípade dochádza k porušeniu zásady
právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.27. Na posúdenie otázky, či žalovanými užívaný priestor je byt a či im k nemu vzniklo právo nájmu,
nemali vplyv; ani závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/65/2013, a ani
odborné vyjadrenie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR či Krajského stavebného

úradu v Žiline z 03.02.2012, ani iné dokumenty predkladané žalovanými počas súdneho konania. Aj
odvolací súd považoval pre vyriešenie uvedenej otázky za rozhodujúci účel stavby podľa kolaudačného
rozhodnutia stavebného úradu. Žalovaným nebol priestor nimi užívaný platne pridelený, a na strane
žalovaných nedošlo ani k vzniku nájmu nebytových priestorov. Žalobca tak nikdy nebol povinný
žalovaným dodávať služby spojené s nájmom. Správne súd prvej inštancie na základe vykonaného

dokazovania ustálil, že žalovaným nebolo bránené zo strany žalobcu priestory po ich opustení vypratať.

28. Pokiaľ ide o výmeru priestorov užívaných žalovanými, správne súd prvej inštancie vzhľadom na
rozporné tvrdenia strán vychádzal, viazaný predchádzajúcim názorom vyjadreným odvolacím súdom, z
výmery 85,74 m2. Neobstoja ani ďalšie predkladané dôkazy stranami sporu, ktoré by účinne spochybnili
daný záver. V súlade s účelom, na ktorý žalovaným priestor slúžil, správne súd prvej inštancie dospel k

záveru,žeprestanovenievýškybezdôvodnéhoobohateniažalovanýmijepotrebnévychádzaťzobvyklej
ceny nájmu priestorov v danom mieste a čase na skladové účely. Nenáležité sú námietky žalobcu, že
pre stanovenie výšky mala byť rozhodujúca výška nájmu pre kancelárske účely. Žalovaní predmetné
priestory totiž neužívali na bývanie či podnikanie. Rozhodujúce pre určenie výšky bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaných tak bol faktický účel, pre ktorý priestory užívali. Tvrdenia žalovanej

v 2. rade, že devastáciu priestorov spôsobil žalobca svojím protiprávnym konaním, nemá podklad vo
výsledkoch vykonaného dokazovania. Rovnako neobstojí námietka žalovanej v 2. rade, že priestory sa
stali dlhodobým neužívaním neprenajímateľné a že tak zanikli. Stav, v akom sa priestory nachádzali bol
následkom správania žalovaných, ktorí bránili žalobcovi vstup do priestorov.

29. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne vychádzal pri posudzovaní omeškania žalovaných
s plnením peňažného záväzku z § 517 ods. 1,2 v spojení s § 563 Občianskeho zákonníka
a nakoľko čas plnenia nebol v danom prípade stranami dohodnutý, ani stanovený právnym predpisom
a ani určený v rozhodnutí, správne považoval za kvalifikovanú výzvu na splnenie záväzku žalobu, v
ktorom prípade splatnosť záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia nastala nasledujúci deň po

doručení žaloby žalovanej v 2. rade.

30. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním
odvolacích námietok strán už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej
úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca i žalovaní len zopakovali

skutočnosti,naktorépoukazovali predsúdomprvejinštancie,pričomnadôkladnomzváženíasprávnom
vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva súdom prvej inštancie vydaný rozsudok. I podľa už
konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku,
či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a
relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS
200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a
dospelkskutkovýmaprávnymzáverom,sktorýmisaodvolacísúdstotožnilanaktorévzmysleust.§387
ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto
zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.

32. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie ako správny

potvrdil. Nakoľko ani v odvolaniach strany sporu neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom
boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2
CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.33. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

34. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolania sporových strán

(žalobcu, žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade) ako nedôvodné, tak potom žiadna zo sporových
strán nemala v rámci odvolacieho konania úspech, a preto aj odvolací súd žiadnej zo strán nepriznal
nárok na náhradu trov konania.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).