Rozsudok · Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517217689
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1517217689.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: D. R. C., Y.. XX.X.XXXX, E. I. P. XXA, E.,
občan Afganskej islamskej republiky, zastúpeného: Advokátska kancelária VERIONS, s. r. o., so sídlom
Radvanská 21, Bratislava, IČO: 47 239 441, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, za účasti
Krajskej prokuratúry Bratislava, so sídlom Vajnorská 47, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na
odvolania žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 57C/46/2017-530, zo
dňa 7.3.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zaväzujúcej časti a v zamietajúcej časti o
zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
10.000 eur od 6.7.2017 do zaplatenia p o t v r d z u j e.

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti o zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 1.854,09 eura od 6.7.2017 do zaplatenia mení tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,09 eura od 6.7.2017 do

zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.854,09 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a
žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,8 % (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 zák. č.

514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a vykonané
dokazovanie odôvodnil tým, že žalobca v konaní preukázal splnenie kumulatívnych predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,
a teda preukázal (1) existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, (2) vznik nemajetkovej
ujmy a (3) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej
ujmy. Žalobca zároveň preukázal osobitné predpoklady vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorými sú skutočnosti, že (a) samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, (b) nemajetkovú ujmu nie je
možné uspokojiť inak.3.Súdprvejinštancieuviedol,žežalobcasadomáhalnáhradynemajetkovejujmyspôsobenejprivýkone
verejnejmocivzmyslezákonač.514/2003Z.z.RozhodnutímOddeleniacudzineckejpolíciePolicajného
zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-311-012/2016-AV zo dňa 19.10.2016 bol žalobca zaistený a

umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov; zaistený bol 63 dní. Najvyšší súd
SR rozsudkom č. k. 10Szak/2/2017-96, zo dňa 1.2.2017, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6Sa/56/2016-60, zo dňa 11.11.2016 tak, že rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-311-012/2016-AV zo dňa
19.10.2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie; Najvyšší súd SR nariadil, aby bol žalobca bezodkladne
prepustený zo zaistenia. Súd prvej inštancie mal za to, že prvý predpoklad vzniku zodpovednosti

štátu - existencia nezákonného rozhodnutia - bol splnený, nakoľko označeným rozsudkom Najvyššieho
súdu SR bolo zrušené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava o zaistení žalobcu
č. PPZ-HCP-BA6-311-012/2016-AV zo dňa 19.10.2016. Nakoľko k zrušeniu rozhodnutia správneho
orgánu došlo z dôvodu jeho nezákonnosti, podmienka podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. bola
splnená. S argumentáciou žalovanej o neexistencii nezákonného rozhodnutia z dôvodu, že nešlo o
konečné rozhodnutie vo veci a z dôvodu, že bolo na základe kasačnej sťažnosti zrušené a vec bola

vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, a teda jeho
nepreskúmateľnosti a nie z dôvodu nezákonnosti, sa súd prvej inštancie vysporiadal tak, že nie je v
žiadnom smere podstatné, že nezákonnosť rozhodnutia nebola deklarovaná vo výroku zrušujúceho
rozsudku, nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. žiadnu takúto formálnu požiadavku na vznik zodpovednosti
štátu nekladie. V tejto súvislosti uviedol, že Správny súdny poriadok, ktorý upravuje rozhodovanie

súdu o kasačnej sťažnosti, taký spôsob formulovania výroku rozhodnutia o kasačnej sťažnosti, ktorý
by zahŕňal výslovné konštatovanie nezákonnosti zrušovaného rozhodnutia, ani nepozná. Uviedol, že
prijatie argumentácie žalovanej by viedlo k úplnému vylúčeniu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonnom rozhodnutím v prípadoch, kedy príslušný procesný predpis, podľa ktorého sa rozhoduje
o opravnom prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, neukladá povinnosť deklarovať nezákonnosť

zrušovaného rozhodnutia vo výroku, čo by bolo nepochybne v príkrom rozpore s účelom a zmyslom
zákona č. 514/2003 Z. z. Poukázaním na judikatúru vyšších súdnych autorít ustálil, že
nie je možné trvať na „formalite“, akou je deklarovanie nezákonnosti rozhodnutia výslovne vo výroku
zrušujúceho uznesenia. V súvislosti s ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú
ujmu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia

pre cudzincov N., kde sa nachádzal 63 dní, až do jeho prepustenia zo zaistenia. Poukázal na práva,
povinnosti a obmedzenia cudzinca počas zaistenia ako aj to, že režim v zariadení, v ktorom sa
nachádzajú zaistené osoby, nie je rovnako prísny, ako v ústave na výkon väzby alebo trestu odňatia
slobody, avšak svojím charakterom sa mu v mnohých ohľadoch blíži. Mal za to, že nezákonné zaistenie
žalobcu nepochybne predstavovalo vážny neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv. Vzťah

príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a zaistením, ktoré predstavovalo neoprávnený
zásah štátu do osobnostných práv žalobcu, mal za daný.

4. V ďalšom súd prvej inštancie zopakoval, že na vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
jeokremvšeobecnýchpredpokladovvzmysle§3ods.1,§5ods.1,§6ods.1,ods.2.§15ods.1zákona

č. 514/2003 Z. z. potrebné aj splnenie osobitných predpokladov ustanovených v § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. (iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a
nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak). Pre posúdenie ich splnenia je potrebné bližšie sa
zaoberať vzniknutou ujmou a okolnosťami jej vzniku. Tieto hľadiská majú význam aj pre následné

posúdenie prípadnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd stanovuje podľa svojej úvahy
vychádzajúc z kritérií ustanovených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prihliada najmä na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Kritériá uvedené v § 17

ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. netvoria uzavretý výpočet, ani nie je potrebné, aby v každom jednom z
vymenovaných kritérií vznikla u poškodeného určitá kvalifikovaná ujma. Súd nahliada na každý prípad
jednotlivo zohľadňujúc jeho individuálne špecifiká. Súd prvej inštancie preto prihliadol na osobu žalobcu,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Mal za preukázané, že žalobca,
ktorý je občanom Afganského islamského emirátu (predtým Afganskej islamskej republiky), prišiel na
územie Slovenskej republiky po nelegálnom prekročení štátnej hranice dňa 24.7.2013 a následne
požiadal o udelenie azylu. Migračný úrad Ministerstva vnútra SR rozhodnutím ČAS: MU-356-67/PO-Ž-2013 zo dňa 25.8.2015 žalobcovi azyl neudelil, avšak bola mu poskytnutá doplnková ochrana na
dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie v
časti o poskytnutí doplnkovej ochrany nadobudlo právoplatnosť dňa 2.9.2015, to znamená, že žalobcovi

sa doplnková ochrana poskytnutá na základe tohto rozhodnutia skončila dňa 2.9.2016. Okrem vyššie
uvedeného rozhodnutia žalobca obdržal aj poučenie pre cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková
ochrana, o ich právach a povinnostiach, ktoré súvisia s poskytovaním doplnkovej ochrany, ktoré mu
malo byť pretlmočené do jazyka dari a z ktorého okrem iného vyplývalo, že doplnková ochrana sa
zruší, ak cudzinec nepodal žiadosť o jej predĺženie v lehote ustanovenej zákonom o azyle (najskôr

90 dní a najneskôr 60 dní pred uplynutím jednoročnej lehoty. V rozpore s tým
však bol údaj vyznačený na doklade, ktorý bol dňa 28.9.2015 vydaný žalobcovi - na predmetnom
povolení na pobyt bola vyznačená platnosť do 2.9.2017, teda o rok dlhšie, než žalobcovi skutočne platila
doplnková ochrana. Žalobca sa sám dobrovoľne dňa 19.10.2016 dostavil pred orgán Policajného zboru
- Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, aby požiadal o predĺženie cudzineckého
pasu, nakoľko mal záujem navštíviť svojich rodinných príslušníkov v Y. A. J.. Žalobca sa spravoval

údajom vyznačeným na povolení na pobyt, teda mal za to, že doplnková ochrana, ktorá mu bola
poskytnutá, platí, a to až do 2.9.2017, a teda pôjde o obyčajnú návštevu úradu za účelom podania
žiadosti o predĺženie cestovného dokladu. Nakoľko však príslušníci Policajného zboru lustráciou osoby
žalobcu zistili, že platnosť jeho doplnkovej ochrany sa skončila dňa 2.9.2016, na mieste Oddelenie
cudzineckejpolíciePolicajnéhozboruBratislavazačalokonanieoadministratívnomvyhostenížalobcu,v

ktorom rozhodlo o jeho administratívnom vyhostení na územie (vtedajšej) Afganskej islamskej republiky
a súčasne bol žalobca na základe rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BA6-311-012/2016-AV zo dňa
19.10.2016 zaistený a umiestený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov N.. Súd prvej inštancie
ďalej uviedol, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval ku dňu zaistenia viac než tri roky.
Z výsledkov správneho konania ako aj na základe dokazovania mal za preukázané, že v čase zaistenia

mal žalobca zabezpečené ubytovanie, i keď iba neformálne na základe priateľskej výpomoci J. A.,
ktorý ho ubytoval v byte na adrese W. XX, E., ktorý mal prenajatý. Žalobca mal prácu ako pomocník v
kuchyni v reštauračnom zariadení Lochness Scottish Pub spoločnosti LEDERER, s.r.o. Z vykonaného
dokazovania nevyplynulo, že by bol menovanou spoločnosťou žalobca riadne zaevidovaný v Sociálnej
poisťovni, uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nevylučuje, že žalobca fakticky prácu

vykonával, ani neznamená neplatnosť pracovného pomeru, hoci tento bol zrejme dojednaný len ústne.
V prípade žalobcu nešlo o zaistenie bezprostredne po prechode štátnej hranice, kedy zaistená osoba
nemá vôbec žiadne väzby v prijímajúcej krajine (resp. často ani nevie, v ktorej krajine sa nachádza).
Zaistenie žalobcu vytrhlo z jeho bežného života, ktorý po viac než troch rokoch mal na území Slovenskej
republikyurčitúustálenúpodobu,znemožnilomupočassvojhotrvaniarealizovaťjehoosobnostnépráva,

vrátane práva na súkromný život a taktiež ovplyvnilo jeho ekonomickú situáciu, nakoľko bol v čase
zaistenia zamestnaný, pričom svoje zamestnanie počas umiestnenia v útvare policajného zaistenia pre
cudzincov nemohol vykonávať.

5. S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že s poukazom na § 17 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z. iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o zaistení žalobcu a preto sa ďalej zaoberal
závažnosťou (intenzitou) vzniknutej ujmy za účelom určenia výšky nemajetkovej ujmy. Pre úplnosť v tejto
súvislosti dodal, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého nezákonné zaistenie bez ďalšieho
zakladá nárok zaistenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to dokonca v určitej

minimálne výške, resp. sadzbe za každý deň zaistenia. Takýto automatický nárok nevyplýva z rozsudku
ESĽP vo veci Storck proti Nemecku zo dňa 16.6.2005, ani zo žiadneho iného žalobcom odkazovaného
rozhodnutia ESĽP. Súd prvej inštancie taktiež poukázal na to, že žalobcom predložené rozhodnutia
ESĽP sa týkajú v podstatných znakoch skutkovo a právne odlišných prípadov. Konštatoval, že žalobcom
tvrdenýdruhnárokunevyplývaanizdikciečlánku5ods.5Dohovoru,nakoľkopodľapredmetnéhočlánku

každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na
odškodnenie. Uviedol, že daný článok Dohovoru nebráni tomu, aby odškodňovanie bolo na vnútroštátnej
úrovni podriadené určitému procesnému postupu a v žiadnom prípade nenormuje nijakú minimálnu
výšku odškodnenia, a tak v prípade náhrady majetkovej škody, ako aj v prípade náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, je prirodzene potrebné, aby poškodenému subjektu určitá škoda alebo nemajetková

ujma vznikla a ich vznik a výška musí byť v príslušnom konaní preukázaná. V tejto súvislosti uviedol, že
náhrada nemajetkovej ujmy na rozdiel od náhrady majetkovej škody nemusí mať vždy relutárnu povahu,
takéto pravidlo z článku 5 ods. 5 Dohovoru nevyplýva. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie
nemohol náhradu nemajetkovej ujmy (ani v časti) paušalizovať, ako sa toho domáhal žalobca, ale muselju určiť podľa svojej úvahy vychádzajúc z už spomenutých kritérií ustanovených v § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca
sa v Slovenskej republike v čase zaistenia už v zásade usadil. Uvedené ďalej potvrdzuje skutočnosť,

že aj po prepustení zo zaistenia na území Slovenskej republiky žalobca zotrval a tento stav trval aj ku
dňu vyhlásenia rozsudku, keď žalobca bol osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok. Nemal za preukázané, že by sa žalobca dopúšťal akejkoľvek protispoločenskej činnosti a
taktiež mal za to, že pokiaľ ide o skutočnosť, že nemal formálne uzavretú pracovnú zmluvu, ani formálne
uzavretúnájomnúzmluvuvsúvislostisosvojimzamestnanímaubytovaním,uvedenénemožnovykladať

na ťarchu žalobcu.

6. V súvislosti so závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k nej došlo (§
17 ods. 3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.) súd prvej inštancie prihliadol na zákonný režim, v
akom funguje zaistenie, a to, že v dôsledku zaistenia žalobca nemohol realizovať svoje právo na
osobnú slobodu. Poukázal na to, že pobyt v zaistení znamená podriadenie sa režimu príslušného

zariadenia (§ 96 a nasl. zákona o pobyte cudzincov) v zásade bez možnosti voľne nakladať so svojou
osobnosťou, čo žalobca odôvodnene pociťoval negatívne, ako to aj opísal vo svojej výpovedi, na ktorú
v tomto smere súd prvej inštancie odkázal. Na základe výpovede žalobcu považoval za preukázané,
že počas zaistenia nemohol komunikovať so svojimi príbuznými v Afganistane, nemohol sa zúčastniť
súťažného zápasu, ktorý mal plánovaný v čase, kedy bol zaistený. Pokiaľ však žalobca ďalej vypovedal

o skutočnostiach, ktoré možno zhrnúť ako nesprávny (excesívny) spôsob výkonu zaistenia (najmä
nedostatočné materiálne zabezpečenie a zdravotná starostlivosť, nedostatočná frekvencia vychádzok,
hrubé správanie sa príslušníkov Policajného zboru), súd prvej inštancie mal za to, že v tejto časti
absentuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o zaistení a tvrdenými excesmi. V
súvislosti so žalobcom tvrdeným excesívnym správaním sa príslušníkov Policajného zboru v Útvare

policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktoré by potencionálne mohlo predstavovať nesprávny
úradný postup, súd prvej inštancie s poukazom na § 195 ods. 1 CSP nemal uvedené v tomto konaní
za preukázané. Za najzávažnejšie považoval práve okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo, a teda
že žalobca sa dobrovoľne a zjavne v dobrej viere dostavil dňa 19.10.2016 na Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Bratislava za účelom podania žiadosti o predĺženie cestovného dokladu.

Jeho dobrá viera bola založená na skutočnosti, že na doklade, ktorý mu bol vydaný - povolení na
pobyt, bola vyznačená jeho platnosť až do 2.9.2017, čo sa ukázalo byť chybným údajom. Súd prvej
inštancie zdôraznil, že v prípade cudzinca, ktorému bola poskytnutá doplnková ochrana, ide o doklad
svojou povahou na úrovni občianskeho preukazu v prípade občana. Súčasne poukázal na to, že ide
o verejnú listinu, o ktorej platí prezumpcia jej správnosti a v bežnom živote sa v zásade každý (tak

držiteľ, ako aj ten, komu je takáto listina predložená) spolieha na správnosť údajov v nej uvedených.
V súvislosti s uvedeným mal za to, že je neprimerané zo strany žalovanej jej význam zľahčovať a
poukazovať pritom na to, že žalobca bol formálne poučený, pričom dané poučenie pre cudzincov,
ktorým sa poskytla doplnková ochrana, o ich právach a povinnostiach, ktoré súvisia s poskytovaním
doplnkovej ochrany, predstavuje osemstranový dokument napísaný v slovenskom jazyku obsahujúci

výrazy, ktorým osoba znalá iba hovorovej slovenčiny len ťažko porozumie. Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti uzavrel, že je rovnako neodôvodnené predpokladať, že si poučovaná osoba zapamätá osem
strán ústne pretlmočeného textu, pričom žalobcovi túto povinnosť mohol objasniť jeho vtedajší právny
zástupca, ktorý ho zastupoval v konaní o udelene azylu, resp. doplnkovej ochrany, avšak súd prvej
inštancie považoval zo správania sa žalovanej za zrejmé, že tak neurobil. Na základe uvedeného

uzavrel, že ak sa žalobca spravoval údajom vyznačeným na doklade - povolení na pobyt, správal
sa primerane obozretne. Uviedol, že nie je odôvodnené predpokladať, že by žalobca (ktorý zjavne
mal a má záujem na území Slovenskej republiky zotrvať) v prípade správne vyznačenej platnosti na
povolení na pobyt včas nepožiadal o predĺženie doplnkovej ochrany. S ohľadom na uvedené zohľadnil,
že k nezákonnému zaisteniu žalobcu by s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec neprišlo, ak by mu

žalovaná riadne vystavila príslušný doklad. Pre ozrejmenie dodal, že nárok žalobcu nie je čo do základu
skutkovo založený na nesprávnom úradnom postupe žalovanej pri vydaní predmetného dokladu, avšak
ide o okolnosť, na ktorú súd musí prihliadať pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Na základe
uvedeného poukázal na to, že primárne v dôsledku sérií pochybení žalovanej (najskôr pri vydaní
chybného povolenia na pobytu a následne nesprávnym posúdením existencie dôvodov zaistenia) sa pre

žalobcu v zásade bežná návšteva štátneho úradu za účelom podania žiadosti o predĺženie cestovného
dokladu zmenila na stresujúce úkony (vrátane výsluchov) v konaní o administratívnom vyhostení a v
konaní o zaistení a na 63 dní trvajúce od počiatku nezákonné zaistenie. V súvislosti so závažnosťou
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote (§ 17 ods. 3 písm. c) zákona č. 514/2003Z. z.) uviedol, že tieto v prípade žalobcu neboli mimoriadne významné, čo je dané najmä tým, že na
území Slovenskej republiky nemá rodinu, kde by sa neprítomnosť žalobcu prejavila najviac. Pokiaľ išlo
o žalobcovo tvrdenie o tom, že sa v dôsledku zaistenia sa s ním rozišla jeho vtedajšia priateľka H. Z.

uviedol, že priamu príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o zaistení žalobcu a rozpadom tohto vzťahu sa
žalobcovi nepodarilo preukázať. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že primárnym dôvodom, pre ktorý
sa s ním menovaná mala rozísť bola skutočnosť, že si našla novú známosť, a preto nepovažoval za
vylúčené, že túto novú známosť si našla aj z dôvodu neprítomnosti žalobcu spôsobenej jeho zaistením,
avšak konštatoval, že v tomto prípade nezákonné rozhodnutie o zaistení pôsobilo len sprostredkovane.

V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 24/2011 zo dňa 25.5.2011,
ktorého závery sú aplikovateľné aj na tento prípad, a podľa ktorého príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia
nevznikla, teda musí teda ísť o priamu (nielen sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Poukázal aj na
to, že žalobcom opísané okolnosti jeho rozchodu s H. Z. nesvedčia ani o vysokej kvalite a súdržnosti
tohto vzťahu, nakoľko menovaná si za relatívne krátky čas našla novú známosť, pričom sám žalobca

vypovedal, že po prepustení zo zaistenia nemal záujem o obnovenie tohto vzťahu, hoci z jej strany
záujem deklarovaný bol. Mal za to, že za daných okolností by ani preukázanie existencie príčinnej
súvislosti nezakladalo (nezvyšovalo) u žalobcu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Rovnako nemal
za preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o zaistení a tým, že so žalobcom mali
prestať komunikovať niektorí jeho dovtedajší priatelia či členovia komunity. Uviedol, že ak si žalobcom

označené osoby nesprávne vykladajú podstatu inštitútu zaistenia, prípadne majú iné dôvody, pre ktoré
žalobcovi nedôverujú (jeho tlmočnícka činnosť), za túto skutočnosť žalovaná nezodpovedá. Zaoberal
sa taktiež závažnosťou následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3
písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom mal za preukázané, že žalobca v dôsledku nezákonného
rozhodnutia o zaistení prišiel o prácu pomocníka v kuchyni v reštaurácií Lochness Scottish Pub. V tejto

práci žalobca začal len týždne pred jeho zaistením. Mal za to, že žalobcu viac zasiahol výpadok príjmu,
než strata tejto konkrétnej pracovnej pozície. O tom, že žalobcovo spoločenské uplatnenie v pracovnej
sfére nebolo významne dotknuté, podľa názoru súdu prvej inštancie svedčí aj skutočnosť, že pán Č.
R., ktorý je konateľom a spoločníkom spoločnosti LEDERER, s.r.o. prevádzkujúcej Lochness Scottish
Pub, žalobcovi po prepustení zo zaistenia našiel inú prácu. Z výsledkov dokazovania nevyplynulo, že

by zaistením boli dlhodobo ovplyvnené žalobcove športové aktivity, ani žiadne iné oblasti, v ktorých sa
žalobca realizuje a preto na základe výsledkov dokazovania nevzhliadol žiadne následky nezákonného
rozhodnutia o zaistení na spoločenskom uplatnení žalobcu.

7.Súdprvejinštanciepoukázalnato,ževýškanáhradynemajetkovejujmyvpeniazochjezákonodarcom

ponechaná na úvahu súdu, pričom táto úvaha súdu však nemôže byť svojvoľná a musí byť
preskúmateľná. Je potrebné prihliadať na výšku náhrad priznávanú súdmi v obdobných prípadoch.
Poukázal na to, že je nutné do istej miery objektivizovať priznanú výšku náhrady berúc do úvahy cenovú
hladinu. Uviedol, že v slovenskom právnom poriadku je zaužívané indexovať peňažné plnenia (či už
rôzne náhrady, odmeňovanie a pod.) podľa výšky miezd, ktorú možno považovať okrem iného aj za

funkciu ekonomickej výkonnosti a cenovej hladiny v národnom hospodárstve. Súd prvej inštancie preto
za objektivizujúce kritérium v tomto prípade určil priemernú hrubú mzdu v národnom hospodárstve,
ktorá bola známa v čase trvania zaistenia, t. j. vo výške za rok 2015 predchádzajúci roku, v ktorom
bol žalobca zaistený. V tejto súvislosti uviedol, že priemerná hrubá mzda v národnom hospodárstve v
roku 2015 dosahovala 883 eur mesačne. Vzal do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti a dospel

k záveru, že v prípade osoby žalobcu je potrebné náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch odčiniť
najmä samotné nezákonné zaistenie, o ktorom bolo žalovanou rozhodnuté za takých okolností, že
rozhodnutie možno považovať za excesívne, pričom pre určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je
potrebné prihliadať na dĺžku trvania nezákonného zaistenia. Uviedol, že takto priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sebe konzumuje aj ostatné vyššie uvedené menej závažné negatívne

dôsledky nezákonného rozhodnutia o zaistení žalobcu. Za primerané zadosťučinenie pre žalobcu
považoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa bude odvíjať od dĺžky trvania zaistenia,
pričom vhodné je vychádzať z vyššie uvedenej priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve,
ktorá predstavuje za jeden deň čiastku 29,43 eura (883 eur/30 dní), teda za celé trvanie zaistenia v
dĺžke 63 dní žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1.854,09 eura (29,43 eura × 63 dní).

Súd prvej inštancie tak dospel k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch v rovnakej sume, akú žalobca
považoval za tzv. „základnú sumu“, ku ktorej sa dopracoval použitím vzorca upraveného v § 17 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v tomto
prípade neaplikoval neúčinnú právnu normu. Uviedol, že derogácia daného zákonného ustanovenianebráni súdu na základe zákonných kritérií stanovených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v
prípade, v ktorom je to primerané jeho skutkovým okolnostiam, dospieť k rovnakej výslednej sume
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Taktiež poukázal na to, že takáto výška náhrady nemajetkovej

ujmy vzhľadom na účinnosť ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v danom znení od
1.1.2009 do 31.12.2012 sa nevyhnutne prejavila aj v súdnej praxi v obdobných prípadoch. V súvislosti
s výškou náhrady nemajetkovej ujmy dodal, že súd nie je viazaný rozdelením uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy tak, ako to urobil žalobca, teda na základnú sumu 1.854,09 eura a zvyšok vo výške
10.000 eur. Uviedol, že súd posudzuje vzniknutý neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu

komplexne, pričom musí dospieť k jednej sume, ktorá bude predstavovať podľa úvahy súdu primerané
zadosťučinenie. Nevzhliadol dôvody prekročiť priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
1.854,09 eura a priznať žalobcovi rádovo vyššiu sumu, ako sa jej domáhal, nakoľko mal za to, že žiadne
mimoriadne okolnosti, ktoré by predstavovali zásadné zvýšenie intenzity zásahu do osobnostných práv
žalobcu a tým by odôvodňovali priznanie žalobcom požadovanej značne vysokej náhrady nemajetkovej
ujmy, v konaní preukázané neboli. Poukázal na to, že náhrada nemajetkovej ujmy prekračujúca 10.000

eur je spravidla dôvodná pri neporovnateľne ťažších zásahoch, najmä takých, ktoré zanechajú trvalé a
nenapraviteľné následky, aké v tomto prípade nenastali.

8. Návrhu žalobcu, aby súd využil svoje edičné oprávnenie v zmysle § 189 CSP a uložil žalovanej
predložiť všetky rozhodnutia v skutkovo a právne obdobných veciach vrátane rozhodnutí v neprospech

žalovanej nevyhovel, nakoľko mal za to, že predloženie takejto „rešerše“ súdnych rozhodnutí by nemalo
význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Poukázal na to, že súd nie je viazaný inými rozhodnutiami,
hoci v skutkovo a právne podobných veciach, ktoré nemajú povahu ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít. Uviedol, že rozhodnutia okresných, ale ani krajských súdov, ktoré boli v
konaní predložené žalovanou, a o ktorých ďalšie predkladanie žiadal žalobca, nie sú rozhodnutiami

najvyšších súdnych autorít. Pre úplnosť v tejto súvislosti dodal, že prejednávaná vec sa podstatne líši
od vecí, o ktorých bolo rozhodnuté v žalovanou predložených rozsudkoch, a to najmä okolnosťami, za
ktorých bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu, navyše väčšina predložených rozhodnutí sa týka zaistenia
bezprostredne po prechode štátnej hranice, pričom v niektorých prípadoch žalobca po prepustení zo
zaistenia ani nezotrval na území Slovenskej republiky, ale emigroval do inej krajiny.

9. Žalobca sa v konaní okrem domáhal tiež úrokov z omeškania od 6.7.2017 do zaplatenia. Súd prvej
inštancie rozhodol tak, že v časti úrokov z omeškania žaloba nebola dôvodná. Uviedol, že predmetom
konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, zo dňa 14.3.2012, podľa ktorého povinnosť zaplatiť

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená
doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Považoval
tento judikát za aplikovateľný aj na rozhodovanie súdu v režime zákona č. 514/2003 Z. z., hoci išlo o
rozhodnutie, kde Najvyšší súd SR posudzoval rozhodnutia nižších súdov, vydané na základe zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje časový moment vzniku omeškania v § 16 ods. 4
tak, že lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí
nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak
súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Uviedol, že uvedené ustanovenie sa na základe jeho logického
výkladu týka iba škody v užšom - majetkovom zmysle. Neustanovuje nárok na úroky z omeškania v

prípadoch, kedy štát zodpovedá za nemajetkovú ujmu a nahrádza ju v peniazoch. Z povahy náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazochpodľanázorusúduprvejinštancievyplýva,žepovinnosťnajejzaplatenie
vzniká až rozhodnutím súdu, a to bez ohľadu na to, či je zodpovedným subjektom štát a súd rozhoduje
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. alebo či je zodpovedný iný subjekt a súd rozhoduje podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pričom prihliadol
na skutočnosť, že výška priznaného plnenia v tejto veci závisela od úvahy súdu, a teda hoci žalobu v
časti istiny v prevažnej miere zamietol, stalo sa tak iba z procesnej nevyhnutnosti rozhodnúť formálne o
celom predmete konania. Vychádzal z toho, že žalobca mal v konaní v časti istiny, ktorá mu bola priznaná

vo výške 1.854,09 eura plný úspech, pričom ale pokiaľ išlo o príslušenstvo pohľadávky spočívajúce
v úrokoch z omeškania, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil, a to vo výške 5 % ročne zo sumy
11.854,09 eura od 6.7.2017 do zaplatenia, úspešný nebol. Aj pri posudzovaní miery úspechu strán v
časti príslušenstva zohľadňoval, že výška priznanej istiny v tejto veci závisela od úvahy súdu, pretovychádzal z toho, že žalovaná dosiahla úspech čo do úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 1.854,09 eura (t. j. z priznanej výšky istiny) od 6.7.2017 do zaplatenia. Suma úrokov z omeškania
do dňa rozhodnutia súdu (7.3.2023) predstavuje 526 eur. Ustálil, že žalobca dosiahol úspech v sume

1.854,09 eura predstavujúcej istinu, t. j. 77,9 % predmetu konania ku dňu rozhodnutia (zahŕňajúceho aj
vyčíslené úroky z omeškania do dňa rozhodnutia), a teda že žalovaná dosiahla úspech v sume 526 eur,
predstavujúcej vyčíslené úroky z omeškania, t. j. 22,1 % predmetu konania. Vzájomný pomer úspechu
potom je 55,8 % v prospech žalobcu (77,9 % - 22,1 %). Na základe uvedeného priznal žalobcovi voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,8 %.

11. Proti zamietajúcemu výroku a výroku o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie podal
odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) CSP a žiadal rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu 10.000 eur s
úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 11.854,09 eura od 6.7.2017 do zaplatenia a priznať mu nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, resp. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť

a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci namietol východisko pre určenie sumy dennej
náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že súd prvej inštancie za primerané zadosťučinenie pre
žalobcu považoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa odvíja od dĺžky trvania zaistenia,

pričom za vhodné považoval vychádzať z priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve, ktorá
predstavuje za jeden deň čiastku 29,43 eura (883 eur/30 dní). Namietol, že z odôvodnenia rozsudku nie
je zrejmý dôvod, prečo by mala byť hodnota slobody žalobcu hodnotená práve z pohľadu ekonomickej
kategórie, a to priemernej mesačnej nominálnej mzdy, teda súhrnom hrubých miezd zamestnancov v
hospodárstve SR, ktoré mzdy boli zamestnancom vyplatené za ich prácu vykonávanú v pracovných

pomeroch na trvalý pracovný pomer na ustanovený týždenný pracovný čas (40 hod. týždenne), delene
počtom zamestnancov v hospodárstve SR. Mal za to, že jeho nezákonné zaistenie je neporovnateľné
svojimi dopadmi s pracovným pomerom, keďže nezákonné zaistenie trvá dlhšie než štandardná
pracovná 8-hodinová pracovná zmena, zaistenie trvá celý deň, trvá cez deň, trvá v noci a trvá
bez ohľadu na to či je víkend a či sviatok. Poukazom na podmienky zaistenia namietol, že pozbavenie

osobnej slobody nezákonným zaistením je neporovnateľné s dobrovoľným zamestnaneckým vzťahom a
že žiaden všeobecne záväzný právny predpis neurčuje, že by bol jeden deň slobody človeka ohodnotený
sumou zodpovedajúcou priemernej mzde pripadajúcej na jeden deň. Všeobecný odkaz na zaužívané
indexovanie peňažných plnení podľa výšky miezd a určenie priemernej mzdy ako objektivizujúceho
kritéria, ktorého spôsob výpočtu sa zhodou okolností zhoduje aj s derogovaným vzorcom, považoval

čo do dôvodov, ktoré súd prvej inštancie viedli k použitiu takéhoto vzorca, za nepreskúmateľné. Ďalej
namietal, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo sumy priemernej mzdy nepovažuje za súladný
so závažnosťou zásahu do jeho osobnostných práv, a preto sa s takýmto postupom nemožno stotožniť.
V súvislosti s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že on sám prezentoval svoj nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v 2 rovinách, a to ako tzv. minimálnu výšku (pre rok 2015 v sume 883

eur * 1/30) za každý deň zaistenia, avšak žiadal tiež navýšenie tejto minimálnej výšky nemajetkovej
ujmy práve z dôvodov, s ktorými sa súd prvej inštancie v prevažnej miere stotožnil. Súd prvej inštancie
mal však za to, že uvedené okolnosti sú zohľadnené v sume priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, s
čím sa žalobca nestotožnil a preto namietal nesprávnu aplikáciu neúčinnej právnej normy (§ 17 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012). Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že súd prvej

inštancie sa riadil práve minimálnou sumou priznanej nemajetkovej ujmy, ako vyplýva zo spomenutého
ustanovenia. Poukázal v tejto súvislosti na judikatúru ESĽP v prípade Danev proti Bulharsku, v ktorom
ESĽP konštatoval, že „prílišný formalizmus, ktorý vyžaduje preukázanie nemajetkovej ujmy v dôsledku
nezákonného zaistenia, nie je v súlade s právom na odškodnenie“. Namietol, že na jeho prípad súd
prvej inštancie aplikoval zaužívané indexovanie peňažného plnenia podľa výšky miezd, ktorú možno

považovať za funkciu ekonomickej výkonnosti a cenovej hladiny v národnom hospodárstve, pričom
podľa názoru žalobcu tak urobil bez toho, aby na to existoval dôvod, v dôsledku čoho považoval
výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a spôsob jej určenia, s ohľadom na všetky okolnosti
prípadu,zanespravodlivú,nedostatočnúavykazujúcuznakyarbitrárnosti,aždiskriminačnéhosprávania
vychádzajúceho zo štátnej príslušnosti žalobcu a jeho postavenia ako utečenca.

13. Ďalej žalobca uviedol, že jeho východisková situácia ako osoby nezákonne zaistenej pre
zhromažďovanie akýchkoľvek dôkazov nebola štandardná v porovnaní so situáciou, akú majú osoby
na slobode, ktoré sa právnymi prostriedkami bránia proti nezákonnosti rozhodovania alebo postupuorgánov verejnej moci. S poukazom na § 187 CSP uviedol, že nemá objektívnu možnosť preukázať
podmienky v zaistení nad akúkoľvek dôvodnú pochybnosť v miere, aká je vyžadovaná napríklad pre
preukázanieskutkuvtrestnomkonanípripreukazovanívinyobžalovaného.Uviedol,ževcivilnomkonaní

nie je bremeno dôkazu nastavené na tak vysokú úroveň ako v trestnom konaní a postačuje, ak dôkazy
vo svojom súhrne vedú k vysokej pravdepodobnosti o určitom tvrdení. Požiadavky súdu prvej inštancie
na podrobné preukazovanie podmienok v jeho zaistení preto vníma ako neprimeraný formalizmus,
ktorý vedie k nespravodlivosti, keďže nemal objektívnu možnosť získať o takom konaní dôkaz (keďže
prostriedky na získavanie dôkazov, ako napríklad mobilný telefón, bol počas zaistenia žalobcu v držbe

cudzineckej polície, čo súd prvej inštancie v rozsudku nezohľadnil).

14. V súvislosti s nepriznaným úrokom z omeškania a súdom prvej inštancie použitým rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR uviedol, že toto rozhodnutie bolo jeho neskoršími rozhodnutiami prekonané.
Príkladom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.2.2020, sp. zn. 4Cdo/257/2019,
ktorým bolo spomenuté rozhodnutie prelomené a obdobne poukázal aj na § 7 zákona č. 514/2003 Z.

z. Súd prvej inštancie otázku nezákonnosti rozhodnutia o zaistení žalobcu nemohol riešiť samostatne
ako predbežnú otázku, keďže bolo vydané rozhodnutie v správnom súdnom konaní, v ktorom bolo
rozhodnutieozaistenížalobcuzrušenéakonezákonné.Žalobcovitakužsamotnouexistenciouzaistenia
vznikol nárok na náhradu škody, ktorá je nemajetkovou ujmou, pričom rozsudok súdu prvej inštancie
tento nárok len deklaruje, nezakladá ho. Na základe uvedeného namietal nesprávnu aplikáciu § 16 ods.

4 zákona č. 514/2005 Z. z. V príčinnej súvislosti s nesprávnym právnym posúdením § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. žalobca namietol aj súvisiaci výrok napadnutého rozsudku, podľa ktorého má žalobca
nárok na náhradu konania len v rozsahu 55,8 % z dôvodu, že žalovaná dosiahla úspech konania v sume
526 eur (22,1 %), čo predstavuje kapitalizovaný úrok z omeškania z priznanej výšky istiny. V časti, ktorá
spôsobila krátenie jeho nároku na náhradu trov konania, mal byť úspešný, a preto mal mať z dôvodu

úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

15. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniam.Podstatnezľahčilujmu,ktorábolažalobcovispôsobená,čímdospelknesprávnym
skutkovým zisteniam. Považoval za potrebné mať na zreteli, že bol nezákonne zaistený v čase

budovania svojich sociálnych väzieb na krajinu, do ktorej ušiel z A., v ktorom mu hrozilo nebezpečenstvo.
V súvislosti s rozpadom vzťahu uviedol, že s menovanou chodil 1 rok, plánoval s ňou budúcnosť, pričom
práve pre jeho nezákonné zaistenie trvajúceho až 63 dní došlo k narušeniu ich vzťahu. Vzhľadom na
trvaniezaisteniasprihliadnutímnadĺžkuchodeniaidepodľanázoružalobcuopodstatnúpríčinurozpadu
vzťahu. Nesúhlasil ani s konštatovaním súdu, že z dôvodu nesprávneho výkladu inštitútu zaistenia

priateľmi a členmi komunity došlo k narušeniu jeho vzťahu so spomenutými osobami, keďže primárnym
dôvodom bolo nezákonné zaistenie, ktoré predstavuje najprísnejší zásah do osobnostných práv, aký
môže byť na osobe, ktorá sa (potenciálne) dopustila iba administratívneho deliktu, vykonaný. Súdom
prvej inštancie vyslovený odhad o príčine, kvôli ktorej si o žalobcovi myslela komunita, že je špiónom,
nemožno chápať ako vylučujúcu príčinnú súvislosť, pretože ide o jednu z prirodzených interpretácií

okolností, ku ktorej by, nebyť nezákonného zaistenia, nebolo bývalo došlo. Namietol, že súd prvej
inštancie nezistil príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o zaistení a žalobcom tvrdenými
excesmi. Poukázal na to, že na zistenie príčinnej súvislosti nemusí slúžiť výlučne test conditio sine qua
non (but-for test), teda nebyť nevyhnutnej podmienky, následok by nenastal, ale je vhodné použiť tzv.
NESS test.

16. Ako porušenie práva na spravodlivý proces namietol žalobca uplatnenie formalizmu pri preukazovaní
vzniknutej ujmy, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2010, sp. zn.
6Sžo/400/2009 a citáciou z tohto rozhodnutia uviedol, že ak by štáty nerešpektovali judikatúru ESĽP
„...vystavovali by sa riziku, že budú tiež odsúdené, ak neprispôsobia svoj právny priadok, prípadne prax

svojich súdov a iných orgánov požiadavkám Dohovoru, tak ako ich uplatňuje ESĽP. Preto sú súdy ako
aj iné orgány povinné z tejto „interpretačnej právomoci rozsudkov ESĽP“ vychádzať.“ Mal za to, že k
porušeniu práva na spravodlivý proces došlo požadovaním preukazovania dôvodov priznania vyššej
náhrady nemajetkovej ujmy než tej, ktorá mu bola priznaná vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy
v národnom hospodárstve SR. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ESĽP vo veci Davies v. The

United Kingdom, vo veci Khachatryan a ostatní v. Arménsko (no. 23978/06, § 157, 27.11.2012), vo veci
Novoselov v. Rusko (dec.) (no. 66460/01, 16.11.2003) a vo veci Cumber v. Spojené Kráľovstvo (no.
28779/95, rozhodnutie Komisie z 27.11.1996). Žalobca namietol, že v predmetnom prípade je dôvodné
predpokladať, že utrpel traumu, avšak podľa súdu prvej inštancie v konaní neboli preukázané žiadnemimoriadne okolnosti zvyšujúce intenzitu zásahu do osobnostných práv, čím došlo k nerešpektovaniu
interpretačnej právomoci uvedenej judikatúry ESĽP, ako aj judikatúry uvedenej v podaní žalobcu zo dňa
22.3.2022, čo považoval za porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca poukázal na to, že

rozhodnutia ESĽP, ktorými argumentoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, sa dotýkajú
základného ľudského práva na osobnú slobodu podľa čl. 6 Dohovoru, pričom jednotliví sťažovatelia
boli pozbavení, obdobne ako odvolateľ, osobnej slobody. Nepovažoval pritom za relevantné, z akého
skutkového dôvodu došlo k zásahu do práva na slobodu, teda či dôvodom bolo nezákonné držanie v
zdravotníckom zariadení alebo nezákonná väzba alebo nezákonné zaistenie v zariadení pre zaistenie

cudzincov, pokiaľ bolo vnútroštátnym alebo iným súdom konštatované, že takéto pozbavenie osobnej
slobody bolo nezákonné.

17. Žalobca ďalej namietol nepreskúmateľnosť záverov súdu prvej inštancie o neporovnateľne ťažších
prípadoch; nemal za zrejmé, z ktorých rozhodnutí a akých konkrétnych súdnych orgánov a skutkových
okolností súd prvej inštancie vychádzal. Poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 27.8.2020,

sp. zn. II. ÚS 128/2020, v ktorom bolo za prekročenie maximálne doby trvania inak zákonnej väzby
obvineného len o 2 dni priznané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur (teda 250 eur/deň). Namietol
tiež nepreskúmateľnosť záverov súdu prvej inštancie o obdobných prípadoch, pričom poukázal na ich
rozpornosť, keď súd prvej inštancie jednak uviedol, že je potrebné prihliadať na výšku náhrad priznávanú
súdmivobdobnýchprípadochstým,ženáhradanemajetkovejujmyprekračujúca10.000eurjespravidla

dôvodná pri neporovnateľne ťažších zásahoch, pričom zároveň ako reakciu na návrh žalobcu na využitie
edičného oprávnenia na predloženie všetkých skutkovo a právne obdobných rozhodnutí súd prvej
inštancieuviedol,že„predloženierešeršesúdnychrozhodnutíbynemalovýznamprerozhodnutiesúduv
tomto konaní“ a zároveň že „súd nie je viazaný inými rozhodnutiami, hoci v skutkovo a právne podobných
veciach, ktoré nemajú povahu ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Záverom

žalobca namietol vnútornú rozpornosť odôvodnenia, pričom poukázal na závery súdu prvej inštancie,
že v prípade žalobcu ide o zásah do Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na osobnú
slobodu, zároveň ide o najprísnejší zásah do osobnostných práv, aký môže byť vykonaný na osobe,
ktorá sa (potenciálne) dopustila iba administratívneho deliktu, zásah do osobnostných práv žalobcu trval
nie zanedbateľný čas, žalobca sa nedopustil akejkoľvek protispoločenskej činnosti, avšak v dôsledku

zaistenia nemohol realizovať svoje právo na osobnú slobodu, nemohol komunikovať s príbuznými,
zúčastniť sa športového zápasu, do tejto situácie sa žalobca dostal vo svojej dobre viere, keďže
sa správal primerane obozretne a k zaisteniu odvolateľa došlo primárne v dôsledku sérií pochybení
žalovanej, ktorého rozhodnutie možno považovať za excesívne. Na druhej strane poukázal na to, že
súd prvej inštancie uvedené následky zľahčil, keď skonštatoval, že následky nezákonného konania

žalovanej na žalobcu neboli mimoriadne významné a priznaná nemajetková ujma vychádzajúca z
osobnouslobodounesúvisiacejekonomickejkategórievsebekonzumujeajvšetkysúdomzistenémenej
závažné dôsledky nezákonného zaistenia. Uvedené je podľa žalobcu v rozpore s 17 ods. 3 písm. b)
zákona č. 514/2003 Z. z., keďže pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch má súd prihliadať aj
na okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo, k čomu však podľa jeho názoru v napadnutom rozsudku

nedošlo.

18. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 9.8.2023 k odvolaniu žalobcu uviedla, že považuje jeho námietky
za irelevantné vyjadrenia, ktoré nepreukazujú skutočný stav veci. Námietky ohľadom rozhodnutia o
výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch mala doslova za schizofrenické

vyjadrenie, nakoľko sám žalobca v žalobe nabádal súd prvej inštancie na použitie „vzorca“ na výpočet
minimálnej výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; proti uvedenému žalovaná podala námietky
ako na spôsob výpočtu, ktorý nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z. z. Žaloba bola podaná v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z, podľa ktorého dôkazné bremeno tvrdenia a preukázania tvrdení je povinnosťou
žalobcu, pričom existencia hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci musí byť bez
akýchkoľvek pochýb žalobcom preukázané. Výhrady žalobcu k pobytu v zariadení v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov nijako nesúvisia s hmotnoprávnymi podmienkami, ktoré sú zákonom
č. 514/2003 Z. z. vyžadované na to, aby mohla byť žaloba na súde úspešná. Predmetné tvrdenia
žalobcu považovala za irelevantné a nesúvisiace s vecou samou. V súvislosti s námietkou žalobcu k

nepriznaniu úroku z omeškania uviedla, že k omeškaniu dochádza uplynutím doby, kedy sa malo plniť
(§ 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka). V konaniach o náhradu škody, príp. nemajetkovej ujmy
v peniazoch, skutočnosť, či žalobcovi ako poškodenému bude vôbec priznaná náhrada v peniazoch a
v akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia súdu), pričom až rozsudok o priznaní náhrady škody,príp. nemajetkovej ujmy, má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak v tomto prípade nemohlo
vzniknúťpredtým,nežvzniklasamotnápovinnosťposkytnúťžalobcovináhraduškody,príp.nemajetkovú
ujmu v peniazoch. Omeškanie tak s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka (čas plnenia je v

takomto prípade určený v rozhodnutí) vzniká až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia
vo veci samej. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7
M Cdo/16/2011, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/123/2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/185/2011, zo dňa 14.3.2012. V súlade s uvedenými rozhodnutiami mala za to,
že nie je možné priznať úrok z omeškania, keďže omeškanie v prípade náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch nastáva až okamihom neplnenia povinnosti na základe judikovanej povinnosti. Záverom
uviedla, že žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadne relevantné skutočnosti.

19. Žalobca v replike zo dňa 12.2.2024 k vyjadreniu žalovanej odkázal v súvislosti so spôsobom výpočtu
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a sťaženého dôkazného bremena pre žalobcu v súvislosti s
nezákonným zaistením odkázal na svoje odvolanie. V ďalšom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 30.7.2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017; súdom prvej inštancie a žalovanou použité rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR boli z obdobia pred zakotvením § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré síce
umožňuje súdu určiť začiatok lehoty omeškania neskôr ako dňom oznámenia o neuspokojení nároku na
náhradu škody, avšak zastával názor, že táto úvaha súdu musí byť v plnom rozsahu preskúmateľná a
nemôže vykazovať znaky svojvoľnosti. Uviedol, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodnutí odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď výlučne z dôvodu povahy nároku - nemajetková
ujma, žalobcovi nepriznal nárok na úrok z omeškania.

20. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 27.2.2024 k replike žalobcu zotrvala na názore, že priznanie úroku
z omeškania z nemajetkovej ujmy za obdobie, ktoré predchádza právoplatnému rozhodnutiu súdu o

priznaní nemajetkovej ujmy, je v rozpore so ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov
a preto sa v tomto smere nestotožňuje s najnovšími rozhodnutiami súdov.

21. Proti zaväzujúcemu výroku a výroku o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie podala
odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), a h) CSP a žiadala rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej zaväzujúcej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, resp. rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. Namietla splnenie kumulatívnych hmotnoprávnych predpokladov ustanovené zákonom č. 514/2003
Z. z. a to: existenciu nezákonného rozhodnutia, existenciu škody, v tomto prípade nemajetkovej

ujmy a existencia priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou;
mala za to, že v prejedávanej veci nedošlo k splneniu týchto zákonom stanovených predpokladov. V
súvislosti s existenciou nezákonného rozhodnutia opätovne poukázala na skutočnosť, že bez jasného
skonštatovanie nezákonnosti rozhodnutia (vo výroku rozhodnutia, ktoré sa ruší z
dôvodu nezákonnosti) by mohlo byť každé jedno zrušené alebo zmenené rozhodnutie z akéhokoľvek

dôvodu považované za nezákonné, avšak v praxi to tak nie je. Napriek svojmu presvedčeniu, že sa
v tomto prípade nejedná o nezákonné rozhodnutie uviedla, že akceptuje názor súdu prvej inštancie,
ale poukázala na skutočnosť, že v danom prípade ide len o jednu splnenú podmienku - existenciu
nezákonného rozhodnutia z troch hmotnoprávnych podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené
na to, aby žaloba žalobcu v zmysle špeciálneho zákona č. 514/2003 Z. z. mohla byť úspešná. Uviedla,

že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že keďže došlo k splneniu podmienky existencie
nezákonného rozhodnutia, tak automaticky došlo aj k splneniu podmienky vzniku nemajetkovej ujmy.

23. V súvislosti so splnením predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody - nemajetkovej ujmy
namietla, že zákonodarca nekategorizuje rozhodnutia na závažnejšie a menej závažné, napr. či by šlo o

rozhodnutieovzneseníobvinenia,prípadnerozhodnutieoväzbealeboajrozhodnutieozaistení.Účelom
podmienok zakladajúcich nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je vymedzenie jeho zákonnosti,
prípadne nezákonnosti a až následne to, či došlo k nemajetkovej ujme, je predmetom dokazovania, a
to hlavne výpoveďou žalobcu, prípadne výpoveďami svedkov, pochopiteľne okrem listín preukazujúcich
tvrdenia žalobcu. V tejto súvislosti uviedla, že dôkazné bremeno preukázania tvrdení žalobcu je na

strane žalobcu. Súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, ktorú sám vyhodnotil tak, že nedošlo
k žiadnym následkom, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a ani v spoločenskom uplatnení
v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o zaistení. Žalobcovi teda nevznikli žiadne následky v
rodinnom živote, teda zhoršenie rodinných vzťahov, nakoľko v Slovenskej republike je sám, bez rodiny;v príčinnej súvislosti so zaistením žalobcu teda nedošlo k žiadnemu poškodeniu rodinných vzťahov v
rámcirodinnéhoživotažalobcu.Žalobcanepredložilvyžiadanýdôkazohľadomskutočnostiovzájomnom
vzťahu, pretože jeho ex-priateľka odmietla uviesť akékoľvek informácie; nebol tak preukázaný zo strany

žalobcu akýkoľvek súvis so zaistením jeho osoby. Aj z výpovede žalobcu vyplynulo, že bývalá priateľka
ho opustila z dôvodu, že si začala nový vzťah s jeho priateľom. Po návrate žalobcu zo zaistenia ex-
priateľka preukázala snahu obnoviť ich pôvodný vzťah, o čo žalobca už záujem nemal. Samotný žalobca
vovýpovediuviedol,žehopriateľkaopustilazdôvodu,žesizačalavzťahsjehopriateľom,pričombolrád,
že sa to stalo a už sa s ňou nechcel stretávať. Uvedeným žalobca jasne proklamoval, že bývalú priateľku

po jej pokuse o udobrenie odmietol, nakoľko sám vyhodnotil, že pokračovať v takomto vzťahu záujem
nemá. Z uvedeného tak vyplýva, že v príčinnej súvislosti so zaistením žalobcu nedošlo k nenapraviteľnej
citovej ujme. Žalobca pred zaistením nemal stále zamestnanie, pričom po prepustení zo zaistenia sa
zamestnal v spoločnosti, ktorú prevádzkoval jeho kamarát. Priatelia a okruh známych sa mu teda v
rozhodnom čase neotočili chrbtom, práve naopak, pomáhali mu. Žalobca tak nepreukázal existenciu
následkov nezákonného rozhodnutia ani v spoločenskom uplatnení.

24. Žalovaná v ďalšom uviedla, že príčinná súvislosť ako jeden z hmotnoprávnych predpokladov, ktoré
musia byť splnené kumulatívne, sa skúma v súvislosti vzťahu nezákonného rozhodnutia a škody -
nemajetkovej ujmy. Nepostačuje teda iba existencia nezákonného rozhodnutia, je súčasne potrebné
preukázať vznik a existenciu škody - nemajetkovej ujmy, ako aj jej výšku a v neposlednom rade aj

existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a preukázanou
škodou - nemajetkovou ujmou. Uviedla, že na vznik práva na náhradu škody - nemajetkovej ujmy musia
byť splnené podmienky vyplývajúce z tzv. príčinnej súvislosti (kauzálneho nexusu) medzi porušením
povinnosti a vzniknutou škodou. V tejto súvislosti poukázala na to, že uvedené tvrdenie skonštatoval
aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len Ústavný súd SR“) v náleze pod sp. zn. I. ÚS 177/08,

zo dňa 1.3.2010, podľa ktorého je základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu príčinná
súvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť
predvídateľná. Poukázala na to, že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
- nemajetkovej ujmy je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody - nemajetkovej
ujmy a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti a následkom

(vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody (damnum emergens) alebo ušlého
zisku (lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti.
Namietala, že vzťah príčiny a následku musí byť teda bezprostredný (priamy), pričom nepostačuje, ak
tento vzťah je iba sprostredkovaný, t. j. ak následok škody už vzniknutej vyvolá ďalšiu škodu, ku ktorej
však protiprávny úkon škodcu vôbec nesmeroval. Kumulatívne splnenie zákonných predpokladov je

nevyhnutné pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom
ne/preukázanie čo i len jedného zákonného predpokladu má za následok, že zodpovednosť štátu nie
je daná. V prípade, ak by žalobca preukázal splnenie všetkých hmotnoprávnych
predpokladov uplatnenia si nároku na náhradu škody, ktoré predpokladá zákon č. 514/2003 Z. z.,
postačilo by iba samotné konštatovanie porušenia práva vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím. Podľa žalovanej však žalobca nepreukázal svoje tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej
ujmy; žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno preukázania oprávnenosti jeho nároku na náhradu škody.

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej odvolaniu žalovanej mal odôvodnenie súdu prvej
inštancie za predvídateľné, logické a dostatočne odôvodnené vo vzťahu k záveru, že rozhodnutie,

v dôsledku ktorého bol žalobca zaistený, bolo zrušené pre nezákonnosť. Poukázal na správnosť
konštatovania súdu prvej inštancie, že zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje deklarovanie nezákonnosti
vo výroku zrušujúceho rozhodnutia. Uviedol, že nesúhlas žalovanej s týmto právnym názorom súdu
prvej inštancie nemôže nič zmeniť na vyššie spomenutom závere. Súd prvej inštancie správne ustálil,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím o zaistení žalobcu; nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak,
v tomto prípade nie je možný návrat do pôvodného stavu alebo odstránenie vzniknutých negatívnych
následkov. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti mal za nepochybné, že pokiaľ došlo k vydaniu (nezákonného)
rozhodnutia o zaistení, je v priamej príčinnej súvislosti s týmito rozhodnutiami faktické pozbavenie
osobnej slobody žalobcu - zaistenie žalobcu a s pozbavením osobnej slobody žalobcu súvisiaca

nemajetková ujma, ktorá bola práve pozbavením osobnej slobody žalobcovi nepochybne spôsobená.

26. Žalovaná v replike zo dňa 22.1.2024 k vyjadreniu žalobcu mala za to, že žalobca nepreukázal vznik
škody tak, ako si ho uplatnil v žalobe.27. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania žalobcu a žalovanej, a to bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné, pričom odvolanie žalovanej dôvodné nie je.

28. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobca bol odo dňa 19.10.2016 do

20.12.2016, t. j. 63 dní, zaistený rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-BA6-311-008/2016-
AV, zo dňa 19.10.2016, podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. za účelom výkonu
administratívneho vyhostenia. Rovnako nebolo sporné, že proti rozhodnutiu o zaistení podal žalobca
v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorú Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6Sa/56/2016, zo
dňa 11.11.2016 zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. l0Szak/2/2017, zo dňa
1.2.2017, na základe kasačnej sťažnosti žalobcu, zmenil uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave

tak, že rozhodnutie správneho orgánu o zaistení zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nariadil
bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Po dobu zaistenia bol žalobca umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov N.. Tiež nebolo sporné, že žalobca podal prostredníctvom zástupcu
dňa 25.5.2017 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy
vo výške 11.854,09 eura, spôsobenej rozhodnutím o zaistení, pričom žalovaná listom zo dňa 28.6.2017

odmietla uspokojiť nárok žalobcu na náhradu škody.

29. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi (vrátane nemajetkovej ujmy) podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je objektívna a vzniká za súčasného splnenia troch podmienok, ktorých splnenie
je poškodený povinný v konaní preukázať, a to existencie nezákonného rozhodnutia (nesprávneho

úradného postupu), vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nezákonným
rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom). Vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch je pritom v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. podmienený
splnením ďalšieho predpokladu, ktorým je skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

(nesprávnym úradným postupom), pričom túto ujmu ani nie je možné uspokojiť inak. Nakoľko žalobca
žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím správneho
orgánu, súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa zaoberal existenciou zákonných predpokladov
vzniku objektívnej zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným
rozhodnutím o zaistení, na základe ktorého bol žalobca pozbavený osobnej slobody po dobu 63 dní.

30. Spornou bola existencia nezákonného rozhodnutia, nakoľko žalovaná počas celého konania
namietala, že bez jasného skonštatovania nezákonnosti rozhodnutia by mohlo byť každé jedno
zrušené alebo zmenené rozhodnutie z akéhokoľvek dôvodu považované za nezákonné. Súd prvej
inštancie dospel k správnemu právnemu záveru a náležite poukázal aj na ustálenú súdnu prax, že

predmetné rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo na základe rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 10Szak/2/2017, zo dňa 1.2.2017, zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Rozhodnutie o zaistení bolo zrušené kasačným súdom z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového
stavu, nepreskúmateľnosti a zistenia vady v konaní správneho orgánu, ktorá mala vplyv na zákonnosť
rozhodnutia o zaistení a má tak charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z. z.

31. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká len z rozhodnutia,
ktoré je nezákonné. Právny poriadok však pojem „nezákonné rozhodnutie“ výslovne nedefinuje. Zákon
teda neobsahuje presné určenie, čo sa za nezákonné rozhodnutie považuje. Dôvodová správa k § 1

zákona č. 514/2003 Z. z. len rámcovo opisuje nezákonné rozhodnutie ako také rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo s medzinárodnými
záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a ktoré bolo z tohto dôvodu príslušným orgánom
zrušené alebo zmenené. Absenciu zákonnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ dôvodová správa
zdôvodňuje tým, že existuje široká škála možných foriem nezákonnosti, ktoré nie je možné jednotne a

vyčerpávajúco obsiahnuť v jednej zákonnej definícii. Preto musí byť posúdenie otázky, či je konkrétne
rozhodnutie nezákonné, vždy viazané na individuálne skutkové a právne okolnosti daného prípadu.
„Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym
právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodunesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné
a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie

nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá
rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava

sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo
výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení
rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi
predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo
20/2009 z 30.5.2011). „Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok

hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia.“ (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/103/2011, z 30.4.2013). Hoci právna úprava výslovne neurčuje,
či musí byť nezákonnosť rozhodnutia uvedená priamo vo výroku rozhodnutia, ktorým sa pôvodné
rozhodnutie ruší alebo mení, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ako vyplýva aj z
vyššie citovaných rozhodnutí vrátane rozhodnutia uvedeného v napadnutom rozsudku) platí, že ak

príslušný orgán zruší alebo zmení určité rozhodnutie z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení, možno z
toho vyvodiť, že dôvodom tohto zásahu bol nesúlad s platným právnym poriadkom, teda nezákonnosť.
Na základe skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, odvolací súd v zhode s jeho závermi
konštatuje, že rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo označeným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné v predmetnom

spore považovať za splnenú prvú podmienku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci spočívajúcu v existencii nezákonného rozhodnutia.

32. Súd prvej inštancie sa ďalej správne zaoberal existenciou druhého predpokladu vzniku
zodpovednosti štátu, ktorým je v tomto prípade vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu. Náhradu tejto

nemajetkovej ujmy možno priznať len vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva nepredstavuje
dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na povahu a intenzitu zásahu, a ak nápravu nie je možné
dosiahnuť inými prostriedkami, ako napríklad verejným ospravedlnením, zverejnením rozsudku, jeho
odôvodnením a podobne. Nemajetková ujma zasahuje do nemateriálnej sféry dotknutej osoby a
môže negatívne ovplyvniť jej osobnú integritu, česť, dôstojnosť, spoločenské postavenie, súkromný či

pracovný život alebo rodinné vzťahy. Zákon pri určovaní výšky takejto ujmy stanovuje demonštratívny
výpočet kritérií, ktoré je potrebné vždy posudzovať v závislosti od konkrétnych okolností daného
prípadu. Súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy len vtedy, ak je preukázaný skutočný a závažný
zásah s významným dopadom na poškodeného. Dôkazné bremeno preukázania existencie takéhoto
zásahu a jeho dôsledkov nesie poškodený, teda žalobca. Určenie výšky nemajetkovej ujmy musí byť

výsledkom dôsledného hodnotenia skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania. Hodnotenie
musí zohľadniť konkrétne dopady zásahu na rôzne oblasti života poškodeného (spoločenská,
pracovná, rodinná atď.). Zvýšenú závažnosť následkov, ako aj osobitný význam predmetu konania pre
poškodeného, musí tento v konaní nielen tvrdiť, ale aj riadne preukázať. Ďalším predpokladom pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím verejnej

moci a vznikom nemajetkovej ujmy. Príčinná súvislosť je daná vtedy, keď je preukázané, že ujma vznikla
v dôsledku nezákonného rozhodnutia, teda že medzi týmto rozhodnutím a ujmou existuje vzťah príčiny
a následku, a zároveň by k ujme bez tohto rozhodnutia nedošlo.

33. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých nútené obmedzenie

žalobcu na osobnej slobode bolo objektívne spôsobilé vyvolať ujmu. Právo na osobnú slobodu
predstavuje jedno zo základných ľudských práv, a nepochybne platí, že zaistenie žalobcu bolo
výrazným zásahom do jeho osobnostnej sféry. V danom prípade došlo k nemajetkovej ujme v
dôsledku obmedzenia osobnej slobody žalobcu po dobu 63 dní. Počas tohto obdobia bol umiestnený v
zariadení, kde bol podrobený režimu, ktorý bol proti jeho vôli, pričom nemohol uplatňovať svoju osobnú

slobodu. Nezákonné zaistenie žalobcu preto nepochybne predstavuje vážny neoprávnený zásah do
jeho osobnostných práv a vznik nemajetkovej ujmy je preto možné konštatovať minimálne v rozsahu
prezumovaných následkov zaistenia, a teda takých, ktoré vzniknú každému zaistenému cudzincovi,
minimálne v rozsahu obmedzenia osobnej slobody a obmedzení vykonávania svojich osobnostnýchpráv. Súd prvej inštancie tak správne dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu
nemôže predstavovať postačujúce zadosťučinenie. S prihliadnutím na konkrétnu situáciu žalobcu bolo
preto priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu namieste.

34. O existencii príčinnej súvislosti pri objektívnej zodpovednosti štátu za škodu možno hovoriť vtedy,
ak škoda vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu.
To znamená, že musí byť preukázané, že bez vydania takéhoto rozhodnutia alebo bez vykonania
nesprávneho postupu by škoda vôbec nenastala. Ak však škodu spôsobila iná skutočnosť, ktorá bola

rozhodujúcou príčinou vzniku škody, zodpovednosť štátu nevzniká. Príčinou vzniku škody teda môže
byť aj okolnosť nezávislá od konania orgánu verejnej moci, a ak by bez tejto okolnosti škoda nenastala,
potom príčinná súvislosť so štátom nie je daná. Pri posudzovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať,
či medzi všetkými okolnosťami, ktoré mohli mať na vznik škody vplyv, existuje taká, ktorú zákon spája so
zodpovednosťou za škodu. Táto príčina musí mať jasnú a preukázateľnú vecnú spojitosť so samotným
vznikom škody. Naopak, ak do reťazca udalostí vstúpila iná okolnosť, nezávislá od nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho postupu štátu, ktorá bola určujúcim faktorom vzniku škody, príčinná
súvislosť so štátom nie je daná. To platí najmä vtedy, ak je ujma dôsledkom faktoru, ktorý nie je v
príčinnej ani vecnej súvislosti s nezákonným zásahom verejnej moci. Pokiaľ teda ide o predpoklad
vzniku zodpovednosti štátu spočívajúci v príčinnej súvislosti, odvolací súd zhodne s názorom súdu
prvej inštancie považuje za nepochybné, že v konaní nebolo sporné, že žalobca bol zaistený na

základe rozhodnutia o zaistení. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a zaistením,
ktoré predstavovalo neoprávnený zásah štátu do osobnostných práv žalobcu, tak bol bezprostredný a
priamy a taktiež v priebehu dokazovania dostatočne preukázaný. Ak by totiž nebolo vydané nezákonné
rozhodnutie o zaistení žalobcu, k jeho obmedzeniu osobnej slobody po dobu 63 dní by nedošlo.
Odvolacia námietka žalovanej, že žalobcovi nevznikla ujma v priamom príčinnom vzťahu s nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu, je preto nedôvodná.

35. Súd prvej inštancie výrokom I. napadnutého rozsudku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu v sume 1.854,09 eura. Hoci žalobca podal odvolanie proti výroku II. a III. napadnutého
rozsudku, vo svojom odvolaní namietol ako nesprávne právne posúdenie veci aj východisko, ktorým

súd prvej inštancie dospel k určeniu výšky sumy dennej náhrady nemajetkovej ujmy (vo výroku I.
napadnutého rozhodnutia), pričom nesúhlasil s výškou priznanej nemajetkovej ujmy a s jej určením
vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve. Nakoľko žalobca napadol
odvolaním výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, keď v súlade s § 359 CSP bol oprávnený podať
odvolanie len proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté v jeho neprospech, odvolací súd sa námietkami

žalobcu vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy nezaoberal.

36. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy závisí od individuálneho posúdenia konkrétnych a
jedinečných skutkových okolností daného prípadu, ktoré nemožno automaticky stotožniť s podmienkami
v iných prípadoch. Táto požiadavka vyplýva najmä z ustanovení § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003

Z. z., ktoré obsahujú právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou. Táto hypotéza nie je striktne
definovaná zákonom, ale ponecháva na úvahu súdu, aby v každom jednotlivom prípade vybral a
vyhodnotil relevantné okolnosti zo širokého rámca možností a tým sám konkretizoval podmienky, na
základe ktorých sa výška náhrady určí. Aj Najvyšší súd SR v rámci svojej rozhodovacej činnosti
konštatoval, že „Určenie výšky nároku však nie je záležitosťou takej voľnej úvahy, ktorá nepodlieha

žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie takých skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M
Cdo/15/2012 z 30.9.2013). Pokiaľ sa žalobca domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000
eur, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol.

37. Žalobca v odvolaní v tejto súvislosti namietol záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného
bremena ohľadom preukázania podmienok v zaistení, tvrdeného excesívneho správania sa príslušníkov
Policajného zboru v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov N., nedostatočnej frekvencie vychádzok
či nedostatočného materiálneho zabezpečenia v zariadení. Odvolací súd v zhode so súdom prvej
inštancie uvádza, že bolo výlučne na žalobcovi, aby v záujme úspešného uplatnenia svojho nároku

v sporovom konaní predložil konzistentné skutkové tvrdenia a označil dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je preukázať rozhodujúce skutočnosti v
rozsahu, v akom dôkazné bremeno spočíva na konkrétnej procesnej strane. Rovnako v zhode so súdom
prvej inštancie má odvolací súd za to, že v prejednávanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremenov súvislosti so skutkovými tvrdeniami, ktorými odôvodňoval požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 10.000 eur (t. j. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške nad rámec súdom prvej inštancie priznanej
náhrady).

38. Žalobca namietol, že súd prvej inštancie zľahčil jeho ujmu, keď nevzal pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy do úvahy, že žalobca bol nezákonne zaistený v čase budovania svojich sociálnych
väzieb na krajinu, do ktorej ušiel z A. a taktiež, že príčinou rozchodu žalobcu s bývalou priateľkou H.
Z. malo byť práve nezákonné zaistenie žalobcu. V konaní však nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi nezákonným zaistením žalobcu a rozchodom žalobcu, rovnako ako ani to, že by so žalobcom
prestali komunikovať niektorí dovtedajší priatelia či členovia rodiny; nebol teda preukázaný súvis medzi
jeho zaistením a akýmkoľvek negatívnym zásahom do jeho rodinného či spoločenského života.

39. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy vychádzal zo zákonom predpokladaných kritérií, ktoré zohľadňujú intenzitu a rozsah

nemajetkovej ujmy, ako aj špecifiká konkrétneho prípadu. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že určenie výšky náhrady s ohľadom na výšku priemernej mesačnej mzdy v
národnom hospodárstve bez navýšenia, ktorého sa žalobca domáhal, bolo primerané a dostatočné.
Rozsudok súdu prvej inštancie preto poskytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky skutkovo
a právne podstatné otázky týkajúce sa uplatneného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie podrobne opísal rozhodujúce
skutkové zistenia, ktoré vyplývali z riadne vykonaného dokazovania a zároveň sa vysporiadal so
všetkými relevantnými argumentmi oboch strán sporu. Opieral sa pritom o konkrétne právne normy,
ktoré na daný prípad správne aplikoval. Na základe zisteného skutkového stavu dospel k správnemu
právnemu záveru, že nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je čiastočne dôvodný

a čiastočne nedôvodný. Odvolací súd tak s poukazom na uvedené hodnotí odôvodnenie súdu prvej
inštancie týkajúce sa stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy ako jasné a presvedčivé, pričom toto
odôvodnenie primerane reflektuje skutkové a právne aspekty daného prípadu.

40. Žalobca vo svojom odvolaní namietal ako nesprávne právne posúdenie veci aj nepriznanie úroku

z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom nepriznal
žalobcovi požadovaný úrok z omeškania, pričom odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/185/2011, zo dňa 14.3.2012, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím
takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Odvolací súd dospel po preskúmaní veci k

záveru,žetátoodvolacianámietkažalobcujedôvodnáaženapadnutérozhodnutiejevčastinepriznania
úroku z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v rozpore so zaužívanou súdnou praxou. Ako
poukázal aj žalobca vo svojom odvolaní, súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, ktoré bolo prelomené novšími rozhodnutiami vyšších súdnych autorít. Najvyšší súd SR v rozsudku
zo dňa 26.2.2020, sp. zn. 4Cdo/257/2019 konštatoval, že „Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak

čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej
vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty
ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor dovolacieho súdu je podporený aj novelou č. 412/2012

Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovanianároku,aksúdneurčízačiatokjejplynutianeskôr.“Odvolacísúdpoukazujetaktiežnanález

Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 443/2022, v ktorom Ústavný súd SR posudzoval práve rozdielnosť
záverov rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v súvislosti s otázkou vzniku nároku na úroky z omeškania
z náhrady nemajetkovej ujmy podľa ktorého „posledné rozhodnutie najvyššieho súdu, podľa ktorého je
štát v omeškaní s náhradou nemajetkovej ujmy až v prípade, ak neplní podľa súdneho rozhodnutia,
ktorým je nemajetková ujma priznaná, bolo rozhodnutie č. k. 7Cdo/100/2017 - a aj to bolo neskôr

zrušené. Odhliadnuc však od tohto rozhodnutia, je posledné rozhodnutie z tohto „tábora“ rozhodnutie
č. k. 6Cdo/185/2011; - v uznesení č. k. 4Cdo/257/2019 najvyšší súd poukázal na novelu zákona č.
514/2003 Z. z. - zákon č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vznení neskorších predpisov, ktorým bol s účinnosťou od 1.1.2013 § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
zmenený tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom

oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr; - je zrejmé, že najvyšší súd po tomto
uznesení už nenasledoval len právny názor v ňom prezentovaný, ale aj zmenu právnych predpisov,
pretože po 1.1.2013 bola (s výnimkou už spomínaného neskôr zrušeného uznesenia
č. k. 7Cdo/100/2017) judikatúra najvyššieho súdu k posudzovanej otázke konštantná (ustálená).“ S

poukazom na uvedené má žalobca v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a s § 3 nar. vl.
č. 87/1995 Z. z. nárok na uplatnený úrok z omeškania vo výške 5 % z priznanej nemajetkovej ujmy
od 6.7.2017 do zaplatenia, keď žalovaná listom zo dňa 28.6.2017 odmietla uspokojiť nárok žalobcu.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, je z obdobia pred zakotvením
príslušného ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré síce umožňuje súdu určiť začiatok
lehoty omeškania neskôr ako dňom oznámenia o neuspokojení nároku na náhradu škody; takéto

rozhodnutie však musí byť riadne odôvodnené a úvaha súdu prvej inštancie musí byť preskúmateľná.
Rovnakoplatí,žeaksasúdodkloníodustálenejjudikatúry,musísvojpostupriadne,vecneapresvedčivo
odôvodniť, čo však v tomto prípade nebolo splnené.

41. Pokiaľ obe strany sporu v odvolaniach namietali nepreskúmateľnosť napadnutých častí rozsudku

súdu prvej inštancie majúc za to, že závery súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení žalobe i
o zamietnutí žaloby vo zvyšku nie sú riadne odôvodnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie sa
javí arbitrárne, neadekvátne a vnútorne rozporuplné, na základe preskúmania napadnutého rozsudku
a predchádzajúceho konania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri
vyhotovení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia je zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, ako sa žalovanému
nároku bránila žalovaná, z ktorých skutočností a dôkazov pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal,
citoval ustanovenia, ktoré na vec aplikoval a z rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa pri právnom
posúdení veci riadil. Napadnutý rozsudok tak spĺňa požiadavky zrozumiteľnosti a presvedčivosti,
keď poskytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na podstatné právne a skutkové otázky týkajúce sa

uplatneného nároku žalobcu.

42. Odvolací súd vzhľadom na horeuvedené skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
zaväzujúcej časti a v zamietajúcej časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.000 eur od 6.7.2017 do zaplatenia v zmysle § 387 ods.

1 CSP ako vecne správny potvrdil (výrok I.) a v zamietajúcej časti o zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 1.854,09 eura od 6.7.2017 do zaplatenia v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,09
eura od 6.7.2017 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

43. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania odvolací súd uvádza, že mu je známa judikatúra
Najvyššieho súdu SR (napríklad rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/34/2018), ako i Ústavného súdu SR (vo veci
sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. III. ÚS 475/2018), v ktorej súdne autority vyslovili, že pri neexistencii
takého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3
OSP, sa toto naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 CSP tak, že žalobca mal plný úspech vo veci,

keď mu súd prizná náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný
v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku; nová právna
úprava teda nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
konania v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z
hľadiska výsledku v zásade zhodne ako právna úprava podľa Občianskeho súdneho poriadku.

44. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v danej veci je však potrebné zohľadniť skutočnosť,
že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej sume 11.854,09 eura, z ktorej mu
bolo priznaných 1.854,09 eura, t. j. nepomerne nižšia ako požadovaná suma. I keď spoločným
menovateľom situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo

od znaleckého posudku, je z pozície strán sporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o
výške uplatneného nároku, čo zároveň tieto situácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej agendy,
keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku svojho nároku, kritérium predvídateľnosti výsledku
rozhodnutia všeobecného súdu žalobcom sa javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásadyúspechu v jej všeobecnom význame, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej
redukovanej významovej podobe, keď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku. Z uvedeného

možno urobiť čiastkový záver, že aplikácia pravidla, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať
svoje vnútorné limity, pretože inak by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov,
aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho
neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad
z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe

zachovaniajehoprávanaplnúnáhradutrovkonaniaprotižalovanejlenpreto,lebobolúspešnývzáklade
svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku konajúcim súdom priznaná s výrazným
obmedzením (k tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 652/2018).

45. V predmetnom spore bol žalobca so svojim nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v prevažujúcej
miere neúspešný, pričom za týchto okolností, vychádzajúc i zo skutkových tvrdení, ktorými žalobca

odôvodňoval nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemohol dôvodne očakávať priznanie
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Zohľadniac tieto skutočnosti vo svojej komplexnosti, priznanie
náhrady trov konania žalobcovi by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou
v súlade ochrannou funkciou civilného práva procesného (viď i rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn.
IV. ÚS 652/2018). So zreteľom na uvedené, odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania

(prvoinštančného a odvolacieho) podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1
CSP tak, že žalovanej, ktorá mala pomerný úspech v konaní, nepriznal nárok na náhradu trov konania
proti žalobcovi (výrok III.), nakoľko jej žiadne trovy v konaní nevznikli.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 14. 2. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… , Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2025

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2025