Rozsudok – Život a zdravie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5823010033
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5823010033.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov

JUDr. Vladimíra Sučika a JUDr. Moniky Liptákovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa
19. septembra 2024 odvolanie obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn.
6T/10/2023 zo dňa 14.12.2023 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por. zrušuje rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn.
6T/10/2023 zo dňa 14.12.2023.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXX,

u z n á v a za v i n n é h o , ž e

dňa 19.02.2022 okolo 13.35 h v časti E. C. F. obce G., okres Tvrdošín, na cestnej komunikácii pred
rodinným domov č. XXX, po predchádzajúcom verbálnom konflikte, otvorenými dlaňami rúk sotil do

oblasti hrudníka H. H. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorá následne spadla na zem smerom dozadu na hlavu a
chrbát, čím jej spôsobil zranenia, a to kompresívnu zlomeninu tela stavca Th12 a pomliaždenie vlasatej
časti hlavy v záhlavovej oblasti, s dobou liečenia v trvaní do 04.04.2022, t.j. 44 dní,

t e d a

inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví,

č í m s p á c h a l

prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.

Z a t o s a o d s u d z u j e:

Podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určuje skúšobnú dobu 1 (jeden) rok.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej H. H. I., nar.
XX.X.XXXX v G., trvale bytom E. C. F. J. XXX, XXX XX G., škodu vo výške 2 772,70 eur.Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodenú H. H. I., nar. XX.X.XXXX v G., trvale bytom E. C. F. J. XXX,
XXX XX G., so zvyškom nároku na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom, sp. zn. 6T/10/2023 zo dňa 14.12.2023 uznal obžalovaného A. B.
vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., s poukazom na § 139
ods. 1 písm. e) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

„dňa 19.02.2022 okolo 13.35 h v časti E. C. F. obce G., okres Tvrdošín, na cestnej komunikácii pred
rodinným domov č. XXX, po predchádzajúcom verbálnom konflikte, otvorenými dlaňami rúk sotil do

oblasti hrudníka H. H. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorá následne spadla na zem smerom dozadu na hlavu a
chrbát, čím jej spôsobil zranenia, a to kompresívnu zlomeninu tela stavca Th12 a pomliaždenie vlasatej
časti hlavy v záhlavovej oblasti, s dobou liečenia v trvaní do 04.04.2022, t.j. 44 dní“.

Za spáchanie tohto trestného činu obžalovanému uložil podľa § 157 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na

§ 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm.
a) Tr. zák. výkon trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu na 2 (dva)
roky. Vo výroku o náhrade škody podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť
poškodenej H. H. I., nar. XX.X.XXXX v G., trvale bytom E. C. F. J. XXX, XXX XX G., škodu vo výške
2.772,70 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú H. H. I., nar. XX.X.XXXX v G., trvale bytom E. C.

F. J. XXX, XXX XX G., so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice
o hlavnom pojednávaní, a to proti všetkým výrokom rozsudku. Zahlásené odvolanie obžalovaný
zdôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 8.3.2024, doručeným okresnému súdu

písomne dňa 8.3.2024. V odvolaní namieta zákonnosť procesného postupu súdu prvého stupňa, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku, čím došlo k odňatiu možnosti obžalovaného riadne chrániť
a uplatniť svoje práva a zasiahol do jeho základných práv a slobôd s poukazom na čl. 47 ods. 3
Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 ods. 3 Ústavy
SR. Nestotožnil sa s právnymi závermi prvostupňového súdu uvedenými v napadnutom rozsudku, keď

súd vychádzal najmä z výpovede poškodenej, pričom práve poškodená ako jediný účastník konania
mohla mať a má motív. Celé toto vykonštruované konanie mohla brať ako osobnú pomstu susedom
a obžalovanému. Súd sa prikláňal k výsluchom poškodenej, jej dcéry a jej priateľa H. K., pričom
vyjadrenia svedkov sú v rozpore a majú očité pochybnosti. Z ich vyjadrení vyplývajú pochybnosti
o svedkoch, ktorí fakticky nemohli nič vidieť, výpovede týchto blízkych príbuzných poškodenej sú

nejednoznačné, títo neboli v bezprostrednej blízkosti a pozorovali incident z diaľky, resp. existuje
miera pochybnosti či to vôbec pozorovali. Uviedol, že kamerový záznam nemal byť vykonaný, pretože
je v rozpore s § 2 ods. 12 a § 119 ods. 3 Tr. por. a aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného dôkazu taktiež vyplývajú viaceré pochybnosti, nie je jednoznačné a nie je preukázané
ako k incidentu došlo, nie je jasné ako k pádu poškodenej došlo, kamerový záznam v skutočnosti

nič nedokazuje. Je potrebné posúdiť či kamerový záznam možno považovať za jediný dôkaz
preukazujúci vinu obžalovaného, alebo ide len o podporný dôkaz v kontexte viacerých v danom prípade
dostupných dôkazov. Podľa obžalovaného obžaloba neuniesla dôkazné bremeno, v konaní došlo
k rozporom a pochybnostiam, teda kamerový záznam nie je ani tzv. „podporný dôkaz“ preukazujúci vinu
obžalovaného, resp. preukazujúci, že by sa skutok mal stať tak, ako je uvedené v obžalobe. Poukázal

na obuv poškodenej, na nepriaznivé počasie, čo mohlo podľa obžalovaného spôsobiť, že zranenia si
sama poškodená svojim neopatrným konaním mohla spôsobiť, čo ani súdny znalec nevyvrátil. Súd
nezohľadnil výpoveď jediného nestranného svedka - svedkyne L.. Znalecký posudok bol nadmieru
ovplyvnený vzhliadnutím kamerového záznamu a výpoveďou poškodenej. Znalec sa v znaleckom
posudku nezaoberal primárnou a inou príčinou vzniku zranenia, čím došlo k neobjektívnemu zisteniu.

Súdny znalec sa nevysporiadal s príčinou vzniku poranenia a jej možnými a inými vedľajšími príčinami
a len sa obmedzil na tvrdenie poškodenej. Znalec nezohľadnil a nebral do úvahy aj to, že stavec Th12
bol už poškodený v roku 2010, hoci na CT vyšetrení vylúčili čerstvé zmeny. Až po vykonaní nového CT
vyšetrenia, bola už kompresia aj s čerstvými zmenami. Táto posudzovaná kompresia bola už v roku
2013. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 6T/10/2023-336 zo dňa14.12.2023 v celom rozsahu zrušil a obžalovaného podľa ust. § 285 písm. c) Tr. por. v celom rozsahu
spod obžaloby oslobodil.

Prokurátor sa k odvolaniu obžalovaného písomne nevyjadril.

Verejné zasadnutie pred odvolacím krajským súdom sa konalo za prítomnosti obhajkyne obžalovaného
a prokurátora. Prokurátor na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu navrhol odvolanie obžalovaného
zamietnuť ako nedôvodné. Obhajkyňa obžalovaného zotrvala v plnom rozsahu na písomných dôvodoch

odvolania a v konečnom návrhu poukázala na zásadu in dubio pro reo a navrhla, aby krajský súd jej
klienta spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil v zmysle ustanovenia § 285 písm. c) Tr. por.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným A. B. bolo podané oprávnenou osobou, proti výrokom rozsudku, proti ktorým je prípustné
(obžalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku), v zákonom stanovenej lehote. Odvolanie
obžalovaného vyhodnotil ako čiastočne dôvodné, avšak z iných dôvodov, ako uviedol obžalovaný. Na
podklade odvolania obžalovaného potom napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil podľa § 321 ods.

1 písm. b), d) Tr. por. a následne sám postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu ublíženia na zdraví je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo

podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv
jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové
zisteniasúduprvéhostupňatak,akosúuvedenévnapadnutomrozsudku,súsprávne,lebozodpovedajú
výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach
skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia (odvolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že pred vyhlásením dokazovania za skončené obhajoba ani obžaloba nemala návrhy
na doplnenie dokazovania). Pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným
spôsobom, okresný súd postupoval dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe

vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj
v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto
v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa
avpodrobnostiachnaňodkazuje.Vtejtosúvislostitrebadodať,žetotokonštatovaniesavcelomrozsahu

týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené
vyššie,lebodôvodyodvolaniaobžalovanéhosúvpodstatnejčastisúhrnomjehoobhajobyprezentovanej
v celom doterajšom konaní. Obžalovaný založil odvolanie v podstatnej miere na opakovaných dôvodoch
svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho podstatnými námietkami,
námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom

rozsudku riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu podstatnú spornú otázku, riešenie
ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritériá z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný

a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje
za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotua v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie podstatných odvolacích námietok obžalovaného
a jeho obhajcu, majúcich podstatný význam z hľadiska rozhodovania o vine obžalovaného.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp.
zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto

postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č.
19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A. B.
a jeho obhajkyňa, rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa, dôsledne využili všetky svoje práva
zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal

a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj
k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B. odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do
situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach

v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. počas trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd poukazuje

na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného, a na ktoré
poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú,
ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a
nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok
ublíženianazdraví.Zvykonanýchdôkazovmožnospoľahlivoabezakýchkoľvekvážnejšíchpochybností

prijaťlenjedinýzáverotom,žeobžalovanýspáchalžalovanýskutokprečinuublíženianazdravívzmysle
podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru. Aj keď obžalovaný v priebehu trestného konania
spáchanie prečinu ublíženia na zdraví popiera, ohľadne preukázania viny obžalovaného aj krajský
súd v podrobnostiach odkazuje na viaceré dôkazy, ktoré obžalovaného bez akýchkoľvek vážnejších
pochybností usvedčujú zo spáchania žalovaného trestného činu a na ktoré v podrobnostiach poukázal

a správne tieto vyhodnotil okresný súd tak jednotlivo ako aj v súhrne a vo vzájomných súvislostiach,
postupujúc dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., a s ktorou argumentáciou sa odvolací krajský súd
stotožňuje. Nakoľko rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu tvoria jednotu, krajský súd na
tomto mieste považuje za nadbytočné opakovať správnu a vyčerpávajúcu argumentáciu súdu prvéhostupňa na str. 8 až 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pri existencii podrobne a erudovane
učineného hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa a na tomto mieste na túto v podrobnostiach
odkazuje.

Obžalovaný A. B. svoju obhajobu primárne založil na tom, že vo výpovediach svedkov sú rozpory,
ide o výpovede blízkych príbuzných poškodenej a samotná poškodená mala motív vypovedať v jeho
neprospech. Taktiež poukazoval na kamerový záznam, ktorý podľa obžalovaného nemal byť vykonaný,
pretože je nezákonný, v rozpore s § 2 ods. 12 a § 119 ods. 3 Tr. por. a § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. S touto obhajobou obžalovaného sa podľa názoru krajského súdu správne vysporiadal
už okresný súd v odôvodnení rozsudku, pretože dôsledne vyhodnotil jednotlivé výpovede poškodenej
a svedkov vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vo veci zabezpečenými a na hlavnom pojednávaní
vykonanými dôkazmi. Okresný súd správne vyhodnotil rozpory vo výpovediach svedkov – manželky
a syna obžalovaného na hlavnom pojednávaní ako výpovede nehodnoverné a účelové a v rozpore
s ostatnými dôkazmi. Aj podľa názoru krajského súdu je obžalovaný zo spáchania skutku prečinu

ublíženia na zdraví jednoznačne usvedčovaný výpoveďou svedkyne poškodenej, ktorej výpoveď bola od
začiatku konzistentná nielen s výpoveďami svedkov L. I. a H. K., ale aj s listinnými dôkazmi – lekárskymi
správami a znaleckým posudkom. Pokiaľ obžalovaný namieta nezákonnosť záznamu z kamerového
zariadenia, v tejto súvislosti okresný súd správne uzavrel, že ide len o podporný dôkaz. Krajský
súd v nadväznosti na odvolacie námietky obžalovaného k nepoužiteľnosti záznamu z kamerového

zariadenia z dôvodu jeho nezákonnosti uvádza, že právo na ochranu prejavov osobnej povahy podľa §
12 Občianskeho zákonníka, ktorej ochrany sa obžalovaný domáha, nie je absolútne. Dôkaz zachytený
kamerovým záznamom nie je uvedený v demonštratívnom výpočte dôkazov podľa § 119 ods. 3 Tr.
por., čo však nemôže automaticky viesť k jeho neprípustnosti. Vzhľadom na § 119 ods. 4 Tr. por.
nebolo možné odmietnuť prípustnosť poškodenou vyhotovených záznamov z kamerového zariadenia z

dôvodov, že tento dôkaz nezabezpečili orgány činné v trestnom konaní. Okresný súd identifikoval, že
pri predmetnom dôkaze ide o kolíziu práva obžalovaného na súkromie a ochranu osobnosti zahŕňajúce
právo, aby iná osoba nezhotovovala a na verejnosti nepoužila záznamy osobnej povahy, a práva
poškodenej na ochranu života a zdravia, do ktorého sťažovateľ svojím protiprávnym konaním zasiahol.
Okresný súd správne vykonal test proporcionality (posúdením kritéria vhodnosti, nevyhnutnosti a

primeranosti)sozohľadnením,žeišloozáznamprotiprávnehokonaniapáchateľanaverejneprístupnom
priestranstvesmerujúcehoprotiživotuazdraviuinejosoby.Naviac,krajskýsúdtotožnesosúdomprvého
stupňa uvádza, že tento dôkaz nie je jediným usvedčujúcim dôkazom vo veci, len vzájomne koreluje
s ostatnými vykonanými dôkazmi, pričom vo vzájomných súvislostiach bez rozumných pochybností
tieto preukazujú, že obžalovaný sa dopustil skutku uvedeného v obžalobe. Z vykonaného dokazovania,

teda ani podľa názoru krajského súdu nevyplynula žiadna taká relevantná skutočnosť, ktorá by
podstatnejším spôsobom spochybňovala pravdivosť tvrdení svedkyne poškodenej. S poukazom na
vyššie uvedené, v ostatnom odkazujúc na podrobné a presvedčivé zdôvodnenie napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa, krajský súd uzatvára, že v danom prípade bolo dokazovaním vykonaným na
hlavnom pojednávaní bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané, že obžalovaný A. B. inému

z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, čím takýmto protiprávnym konaním naplnil všetky
zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. Plniac
si prieskumnú povinnosť však krajský súd zistil, že súd prvého stupňa pochybil, keď zistený skutok
spáchaný obžalovaným právne kvalifikoval aj podľa ust. § 157 ods. 2 písm. b) Tr. zák., s poukazom na
ust. § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., teda ako čin spáchaný na chránenej osobe, t.j. osobe vyššieho veku.

Krajský súd v nadväznosti na vyššie uvedený záver dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že právna
kvalifikácia podľa § 157 ods. 2 Tr. zák. sa odvíja od skutočnosti, že čin bol spáchaný na chránenej
osobe. Podľa § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. chránenou osobou sa rozumie osoba vyššieho veku, teda
podľa § 127 ods. 3 Tr. zák. osoba staršia ako 60 rokov. Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák., ustanovenie

odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom
chránenej osoby. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (R 117/2014) zavinenie vo vzťahu k okolnosti,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby a podmienky použitia kvalifikačného pojmu chránená
osoba (osoba vyššieho veku), je ďalšou osobitnou podmienkou okrem použitia ustanovenia § 18 Tr. zák.,
abybolnaplnenýkvalifikačnýpojemchránenejosoby.Tátosúvislosťmusíbyťdanánielenobjektívne,ale

z hľadiska páchateľa aj subjektívne. Vyžaduje sa, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho
veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného,
umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo
podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Uvedené musí byť vykonaným dokazovanímnepochybne preukázané a ustálené v skutkových záveroch, t.j. samotnom skutku (len v prípade
vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku). Nepostačuje samotné odôvodnenie rozhodnutia o tejto skutkovej
okolnosti akokoľvek podrobné a presvedčivé. V prejednávanej veci krajský súd nenašiel v skutkovej

vete také skutkové okolnosti, ktoré by zodpovedali právnej kvalifikácii ustálenej prvostupňovým súdom
(okrem uvedenia dátumu narodenia poškodenej), pričom aj obžalovaný je osobou staršou ako 60 rokov.
Daný skutok preto zodpovedá právnej kvalifikácii „len“ prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1
Tr. zák.

Vzhľadom na vyššie konštatované zistené pochybenie súdu prvého stupňa v súvislosti s uznaním viny
obžalovaného, krajskému súdu nezostávalo nič iné, len napadnutý rozsudok z dôvodov podľa § 321
ods. 1 písm. b), d) Tr. por. zrušiť, pričom následne krajský súd postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por.
sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného uznal vinným zo skutku uvedeného vo výrokovej časti tohto
rozsudku, avšak právne kvalifikovaného ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.
Takéto rozhodnutie nie je v neprospech obžalovaného (odvolanie proti napadnutému rozsudku podal

len obžalovaný).
Vo vzťahu k výroku o treste, za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti

podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu a aj v tomto smere krajský súd v podrobnostiach
odkazuje na správne a podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

V tomto smere už okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a odvolací súd pri ukladaní
trestu obžalovanému vychádzal z týchto dôkazov vykonaných už pred okresným súdom a z nich

správne zistených skutočností, rozhodných pre ukladanie trestu obžalovanému. Pri určovaní trestu
obžalovanému odvolací súd vychádzal zo zásad pre ukladanie trestov podľa § 34 Tr. zák. a osobitne
prihliadol podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, poľahčujúce okolnosti, priťažujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy.

Nakoľko odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o vine, automaticky tento musel zrušiť aj vo
výroku o treste. Po opätovnom uznaní obžalovaného vinným, následne odvolací súd rozhodol o uložení
trestu obžalovanému.

Pretože odvolanie podal iba obžalovaný, nie je možné uložiť mu trest prísnejší, ako mu uložil okresný
súd. Krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému nezistil žiadnu poľahčujúcu, ani priťažujúcu okolnosť
a to z dôvodov, na ktoré okresný súd poukázal v odôvodnení rozsudku na strane 11. Okresný súd
obžalovanému správne, pokiaľ ide o druh trestu, uložil podmienečný trest odňatia slobody. Vzhľadom
na skutočnosť, že krajský súd konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví

podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., s trestnou sadzbou v rozpätí šesť mesiacov až dva roky, následne
u obžalovaného vzhľadom na jeho osobu, najmä s prihliadnutím na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce okolnosti, priťažujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy, mal za to, že primeraným trestom bude uloženie trestu odňatia slobody
vo výmere 7 mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému podmienečne

odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu vo výmere 1 (jeden) rok. Obžalovaný
má evidovaných celkovo šesť priestupkov na úseku dopravy a dňa 24.7.2021 sa dopustil priestupku
narušenia občianskeho spolunažívania vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví,
nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Obžalovaný má
jeden záznam v registri trestov, pričom sa na obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený. Vzhľadom

na osobu obžalovaného ako aj s prihliadnutím na spôsobený následok v podobe ťažkej ujmy na
zdraví spôsobenej nedbanlivostným konaním, odvolací súd dospel k záveru o potrebe uloženia trestu
odňatia slobody obžalovanému nie na úplne dolnej hranici, ale vo výmere 7 (sedem) mesiacov. Takto
obžalovanému uložený trest krajský súd považuje za trest, ktorý u obžalovaného povedie k naplneniu
účelu trestu, spĺňa požiadavky individuálnej a generálnej prevencie a je aj objektívnym vyjadrením

spáchanej trestnej činnosti. Z dôvodu, že obžalovaný je starobný dôchodca a náhradou škody mu
vzniknú ďalšie výdavky, nesplnil by svoj účel peňažný trest alebo trest povinnej práce, pričom osobitne
je tiež potrebné zohľadniť následok spôsobený trestným činom a to ťažká ujma na zdraví.Plniac si prieskumnú povinnosť na základe odvolania obžalovaného, krajský súd preskúmal aj výrok
o náhrade škody v napadnutom rozsudku a následne dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa podľa § 287 ods. 1 Tr. por. o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenej H. H. I., nar.

XX.X.XXXX škodu vo výške 2.772,70 Eur zodpovedá stavu veci a zákonu, v konkrétnostiach krajský súd
odkazuje na podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
Takto určená výška škody má oporu vo vykonanom dokazovaní, čo súd prvého stupňa v dostatočnom
rozsahu v odôvodnení rozsudku na strane 12 aj zdôvodnil. Nepochybne sa jedná o škodu spôsobenú
trestným činom, za spáchanie ktorého bol obžalovaný v tomto trestnom konaní uznaný vinným.

Záverom krajský súd poznamenáva, že obžalovaný v rámci odvolania neuviedol žiadne také právne
významné a relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť vecne správne a zákonné rozhodnutie
súdu prvého stupňa o uložení trestu za spáchanú trestnú činnosť obžalovanému. Dôvodom pre
uloženie miernejšieho trestu obžalovanému je skutočnosť, že súd je povinný skúmať naplnenie všetkých
kvalifikačných znakov skutkovej podstaty trestného činu kladeného za vinu obžalovanému. Obžalovaný

súdenú trestnú činnosť nepochybne spáchal, pričom právnym následkom spáchanej trestnej činnosti je
uloženie zákonného a spravodlivého trestu, ktorý si obžalovaný musí vykonávať.

Ani podľa názoru krajského súdu v tomto prípade nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa
§ 10 ods. 2 Tr. zák., t.j. uplatnenie princípu ultima ratio pri spáchaní prečinu obžalovaným a to aj

podľa názoru krajského súdu z dôvodov, na ktoré v konkrétnostiach poukázal okresný súd na str. 10
posledný odsek a 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd
vcelomrozsahustotožňujeadodáva,ževypusteniekvalifikačnéhoznaku–spáchaniečinunachránenej
osobe nemá zásadný vplyv v tomto prípade na uplatnenie princípu ultima ratio práve s prihliadnutím
na jeho následok.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.