Uznesenie – Neplatnosť právnych úkonov… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110216962
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1110216962.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N.. P. B., narodenej XX. T. XXXX, Z., O..R.. T.
XXX/XX, 2/ Q. L., narodenej XX. U. XXXX, X., G. XXXX/XX, 3/ Y.B. B., narodeného XX. C. XXXX, I.,
P. XXXX/XX, všetkých právne zastúpených spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária,
s.r.o., Trnava, Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovaným 1/ G. X., narodenej XX. Y. XXXX, X., X.
XXX/XX, 2/ Q. T., narodenej XX. Y. XXXX, X., X. XX, 3/ T.. Z. O., narodenej XX. T. XXXX, X., W. XX,

všetkým právne zastúpeným advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, o
určenie neplatnosti závetov a listiny o vydedení, vedenom pôvodne na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 8C/56/2010, aktuálne na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-8C/56/2010, o dovolaní
žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2024 sp. zn. 5Co/107/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2024 sp. zn. 5Co/107/2023 v časti výroku, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. o určení, že majetok, ktorý ku dňu smrti dňa XX.

XX. XXXX vlastnila poručiteľka H. X., je predmetom dedičstva zákonných dedičov, ako aj vo výroku o
náhrade trov konania, a rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 27. júla 2021 sp. zn. 8C/56/2010 vo
výroku IV. a vo výroku V. z r u š u j e a vec vracia v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie Mestskému
súdu Bratislava IV.

Vo zvyšnej časti dovolanie o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdBratislavaI(ďalejaj„súdprvejinštancie“)rozsudkomz27.júla2021č.k.8C/56/2010-854
vo výroku I. určil, že závet poručiteľky H. X., nar. XX. XX. XXXX, ktorá zomrela XX. XX. XXXX (ďalej
len "poručiteľka H. X.") napísaný jej vlastnou rukou dňa 12. 09. 2008, je neplatný, vo výroku II. určil,
že závet poručiteľky H. X. napísaný jej vlastnou rukou dňa 02. 04. 2008 a listina o vydedení napísaná
jej vlastnou rukou dňa 02. 04. 2008, sú neplatné, vo výroku III. určil, že závet poručiteľky H. X. dňa

26. 02. 2008, napísaný jej vlastnou rukou formou notárskej zápisnice č. N 829/2008, Nz 7988/2008,
NCRza 1148/2008, NCRls 7923 T.. O. U., notárskou kandidátkou Mgr. Tomáša Leškovského, notára,
Záhradnícka č. 6, Bratislava, je neplatný, vo výroku IV. určil, že majetok, ktorý ku dňu smrti dňa XX. XX.
XXXX, vlastnila poručiteľka H. X., je predmetom dedičstva zákonných dedičov, vo výroku V. žalobcom
priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
1.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil použitím ust. § 34, § 37 ods. 1, 2, 3, § 38 ods. 1,

2, § 39, § 460 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), ust. § 137 písm. c) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“), konštatoval, že predmetom sporu je určovacia žaloba, v zmysle ktorej súd
posúdil platnosti závetov poručiteľky, či tieto v čase ich spísania boli alebo neboli ako právne úkony
uzatvorené osobou, ktorá konala slobodne, bez nátlaku a osobou v duševnej poruche, ktorá ju robí
na tento právny úkon neschopnou. Žalobcovia naliehavý právny záujem v konaní osvedčili, podanou
žalobou sa domáhajú určenia neplatnosti právnych úkonov poručiteľky H. X., sú zákonnými dedičmi po

poručiteľke v tretej skupine, v zmysle § 475 ods. 2 OZ, sú deťmi súrodenca poručiteľky - nebohého Y.
B.. Oprávnenosť zákonných dedičov žalobcovia 1/ až 3/ preukazovali obsahom osvedčenia o dedičstve,ktoré bolo vydané vo Zvolene v konaní sp. zn. D 1381/97 Dnot 254/97 súdnou komisárkou JUDr.
Želmírou Boborovou dňa 04. 08. 1998.
1.2. Záver znaleckého posudku č. 87/2015, že psychický stav poručiteľky v čase spísania závetov dňa

26. 02. 2008, 02. 04. 2008 a 12. 09. 2008 jej umožňoval vykonávať právne úkony, bol spochybnený
vyjadreniami žalobcov, ktorí na podporu svojich tvorení predložili súdu súkromné znalecké posudky č.
4/2017 a č. 33/2017, z ktorých záverov vyplynulo, že duševný stav poručiteľky H. X. v dňoch 26. 02.
2008, 02. 04. 2008 a 12. 09. 2008 bol hrubo narušený viacročným priebehom vaskulárnej demencie.
Súd prvej inštancie sa vzhľadom na rozsiahle skúmanie duševného stavu poručiteľky stotožnil so

záverom Ústavom pre znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii, spol. s r.o. v znaleckom posudku
č. 29/2018, ktorý bol potvrdený aj výsluchom znalkýň, ktoré sa podieľali na jeho vypracovaní. Súd
prvej inštancie ustálil, že závety poručiteľky sú neplatné z dôvodu, že poručiteľka trpela v čase
ich spísania duševnou chorobou, ktorá ju robila na tieto právne úkony nespôsobilou. Poručiteľka
trpela vaskulárnou demenciou, resp. zmiešanou demenciou (Alzheimerovou a vaskulárnou), pri ktorej
dochádza k zhoršeniu intelektových, pamäťových a kognitívnych funkcií pacienta, ochorenie znižuje

vôľové schopnosti pacienta a tieto môžu byť ovplyvnené vo všetkých fázach vôľového konania, najmä
v uvedomení pohnútky, rozhodovaní, ako aj v realizácii rozhodnutia. Nález CT mozgu poručiteľky zo
dňa 08. 10. 2007 podľa záverov znaleckého posudku zodpovedal diagnóze vaskulárnej, resp. zmiešanej
demencie. Zo záveru znaleckého posudku taktiež vyplýva, že zhoršenie orientácie v čase a priestore
poručiteľky H. X., porucha jej kognitívnych funkcií, najmä pamäte, halucinácie, agresia a iné poruchy

boli už popísané aj v psychiatrických správach z vyšetrení vykonaných T.. L. zo dňa 13. 07. 2008 a T..
K. zo dňa 27. 07. 2008. Obsah a opis týchto vyšetrení poručiteľky zapadá do obrazu záverov diagnózy
demencia vaskulárna s tranzitórnymi stavmi zmätenosti, pričom T.. K. popísal dementný syndróm s
poruchami správania a nekľudom a prechodnými stavmi zmätenosti, čo rovnako zapadá do obrazu
záverov diagnózy demencia vaskulárna, tranzitórnne stavy zmätenosti nasadajúce na demenciu. Zo

znaleckéhoposudkujezrejmé,žeuporučiteľkyboliprítomnétranzitórnestavyzmätenosti,dezorientácia
(minimálne časom), pomalšie psychomotorické tempo, poruchy vnímania - zrakové ilúzie a halucinácie,
pomalšie myslenie, subdepresívna nálada, poruchy pamäti, vyžadujúce pomoc druhej osoby, a iné. Tieto
závery vyplývali aj zo správ z vyšetrení poručiteľky T.. H.. V znaleckom posudku bolo konštatované, že u
poručiteľky H. X. sa pravdepodobne jednalo o demenciu stredne ťažkého stupňa, pričom pre vaskulárnu

demenciu je typické kolísanie stavu. Na celkový obraz zdravotného stavu poručiteľky mohli vplývať
abúzusalkoholu,užívanieliekov,telesnéochorenia,stavyzmätenosti,starostlivosťasprávaniesaokolia
voči poručiteľke. Podľa znaleckého posudku choroba poručiteľky jednoznačne ovplyvňovala kognitívne
funkcie poručiteľky pravdepodobne už od roku 2007, a to negatívne. Medzi úkony, ktoré nebola schopná
poručiteľka s vysokou pravdepodobnosťou vykonávať samostatne, patrili jednoduché právne úkony,

právne úkony abstraktné ako sú prevody nehnuteľností alebo prenechanie majetku pre prípad smrti iným
osobám, zložité právne úkony. V roku 2008, minimálne po dátumoch psychiatrických vyšetrení z dní 13.
07.a27.07.2008nebolaporučiteľkaH.X.schopnáprejaviťdostatočnejasnúvôľu,ktoroubydeklarovala
jej vlastný zamýšľaný cieľ previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a prenechať celý svoj majetok
iným osobám v prípade smrti. Pravdepodobne už od smrti manžela poručiteľky H. X., odo dňa 30. 03.

2007 bola poručiteľka podozrievavá a zmätená. Ak už v roku 2007 bolo CT mozgu s nálezom identickým
ako v roku 2008, je pravdepodobné, že demencia sa vyvíjala už v roku 2007, čo by znamenalo, že na
konci roka 2007, vzhľadom na duševnú poruchu, nebola poručiteľka H. X. schopná plne ovládať svoje
konanie, pochopiť jeho zmysel a následky vo vzťahu k abstraktným právnym úkonom ako sú prevody
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných rozsudkom z 31. januára
2024 sp. zn. 5Co/107/2023 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcom priznal voči
žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. S poukazom na § 387 ods. 2
CSP, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd, nezistiac

v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke
stotožnil s dôvodmi jeho rozsudku.
2.1. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie sa otázkou prípustnosti určovacej žaloby
dostatočne a správne zaoberal a vyslovil, že žalobcovia naliehavý právny záujem v konaní osvedčili,
keď podanou žalobou sa domáhajú určenia neplatnosti právnych úkonov poručiteľky H. X.. Posúdenie

zdravotného stavu poručiteľky bolo výsostne odbornou otázkou, s potrebnou znalosťou medicíny a
potrebou nariadenia v konaní vypracovania znaleckého dokazovania znalcom z odboru Zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie Psychiatria. Záver znaleckého posudku č. 29/2018 bol potvrdený výsluchom
znalkýň, ktoré sa podieľali na jeho vypravovaní, tieto závery boli zhodné so závermi aj súkromnýchznaleckých posudkov predloženými počas konania žalobcami a to 4/2017 a 33/2017 vypracované T..
W. T.. Znalecký posudok č. 29/2018 zastrešil pôvodné znalecké posudky aj tie s rozdielnymi závermi,
pričom odstránil nejasnosti a pochybnosti o duševnom stave poručiteľky H. X. v rozhodujúcom čase

spisovania závetov, a zároveň zodpovedal všetky relevantné otázky týkajúce sa duševného stavu
poručiteľky H. X. v posudzovanom čase a to dostatočným spôsobom a na základe skutkového stavu,
ktorý mal k dispozícii. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie správne určil, že predmetné závety sú
neplatné z dôvodu, že poručiteľka trpela v čase ich spísania duševnou chorobou, ktorá ju robila na
tieto právne úkony nespôsobilou. Odvolací súd zdôraznil, že napriek ťažkej úlohe znalca posúdiť otázky

duševného stavu poručiteľky, ak je súdom ustanovený, musí dať odpovede na otázky nastolené súdom
ak je to čo i len trošku možné (na základe dostatočne zisteného skutkového stavu nech je akokoľvek
komplikovaný - napríklad nedostatok zdravotnej dokumentácie nedostupnej náhodou či úmyselne),
pretože jedine znalec môže dať na tieto odborné otázky odpovede. Súd prvej inštancie s potrebnou
dôslednosťou posudzoval jednotlivé znalecké posudky, či už vo forme listinného dôkazu - odborného
posudku, lekárskeho vyšetrenia, či ako odborného znaleckého posudku znalca či ústavu ustanoveného

súdom a správne vychádzal z ich záverov, ak tieto závery boli zhodné vo väčšine prípadov, pretože nie je
účelné a ani hospodárne dávať vypracovávať ďalšie znalecké posudky pre nespokojnosť s ich závermi
stranami sporu, ktorí nie sú v problematike posudzovanej znalcami odborníkmi a ich námietky súd len
laickými domnienkami. V prípade že žalovaní nesúhlasili so závermi namietaných znaleckých posudkov,
a zároveň súd prvej inštancie nevidel potrebu ďalšieho odborného dokazovania, nič im nebránilo dať

si vyhotoviť nový súkromný znalecký posudok, a tak posunúť ich námietky do roviny odbornej. K
námietke žalovaných, že ak sa má znalec zodpovedne vyjadriť o zdravotnom stave vyšetrovaného,
musí mať náležite zistený skutkový stav veci, aby pri podaní posudku mohol prihliadnuť ku všetkým
skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo, odvolací súd uviedol, že skutkový stav zistený a ustálený
súdomprvejinštanciebolvdostatočnejmiere.Znaleclenporovnávavýsledkysvojichodbornýchzáverov

so skutkovým stavom zachyteným v spise a tento skutkový stav mu dokresluje celú anamnézu a doplňa
výsledky jeho šetrenia, tak aby korešpondoval s jeho celkovým záverom. Znalec sa neoboznamuje s
vyhodnotením skutkového stavu, pravdivosti jednotlivých skutkových zistení, pretože toto robí celkom
na záver súd vo svojom záverečnom rozhodnutí práve aj na základe znaleckých posudkov.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, ktorým
sa domáhali, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, uplatniac si náhradu trov konania. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzovali z
ustanovenia § 420 písm. a) a f), § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
3.1. Podľa názoru dovolateľov mali súdy v danej veci posudzovať prípustnosť určovacej žaloby podľa

kritérií stanovených v § 137 CSP vo vzťahu k žalobou uplatnenému petitu na určenie neplatnosti závetov
a listiny o vydedení ako prejudiciálnu otázku (§ 194 CSP). Predmetom sporu je platnosť závetov a listiny
o vydedení, čo nie sú výlučne právne otázky (§ 137 písm. c) CSP), pri ktorých je možné vec posúdiť,
ak žalobcom svedčí naliehavý právny záujem, ale ide o zložené právne skutočnosti (§ 137 písm. d)
CSP), ktoré môžu byť predmetom sporu iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný predpis. Už samotná

skutočnosť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní posudzoval otázku naliehavého právneho záujmu
žalobcov (ods. 7) robí rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným, pretože je zrejmé, že odvolací súd
na vec aplikoval celkom nesprávne ustanovenie právnych predpisov (a to vo vzťahu k jednej z kľúčových
otázok, ktorou je samotná prípustnosť žaloby). Posudzovanie platnosti závetu je právnou skutočnosťou,
na posúdenie ktorej je oprávnený súd v dedičskom konaní (mimosporovom konaní). V sporovom konaní

sa posudzujú iba sporné skutočnosti, na základe ktorých potom je možné v dedičskom konaní posúdiť
či závet je platný alebo nie. Petitom žaloby podľa § 194 CSP preto nemá byť určenie platnosti alebo
neplatnosti závetov a listiny o vydedení, pretože tieto otázky je oprávnený vyriešiť (má právomoc riešiť)
iba súd v dedičskom konaní. V bode IV. výroku rozsudku súd prvej inštancie určil, že majetok, ktorý ku
dňu smrti dňa 06. 02. 2009, vlastnila poručiteľka H. X., je predmetom dedičstva zákonných dedičov. V

odôvodnení rozsudku chýba akákoľvek zmienka o tom, ako súd posudzoval právny záujem na takomto
výroku, o aký konkrétne majetok ide a na základe akých právnych predpisov žalobe vyhovel. Rovnaké
konštatovanie platí aj pre odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudky súdov v tejto otázke sú
absolútne nepreskúmateľné a sú arbitrárne.
3.2. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, čo

nesplnil. Žalované v odvolaní nehodnotili znalecké posudky z hľadiska ich odbornosti, ale poukazovali
na skutočnosti, ktoré spochybňujú závery. Z tohto hľadiska sa však odvolací súd s ich argumentáciou
nevysporiadal. Nakoľko neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ vyžaduje bezpečné zistenie,
že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť,je vylúčené robiť záver o konaní v duševnej poruche na základe pravdepodobnosti, či za skutkových
okolností, ktoré i napriek dôkaznej verifikácii súdu v zmysle § 191 CSP neumožňujú urobiť v uvedenom
smere celkom jednoznačný skutkový záver, na ktorý by bolo možné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 2

OZ. Akokoľvek esenciálnym dôkazným podkladom v konaní, v ktorom je posudzované, či predmetné
právne konanie fyzickej osoby bolo urobené v duševnej poruche alebo nie, je znalecký posudok z
príslušného oboru, nezbavuje to ešte súd povinností, aby sa pri hodnotení dôkazov v zmysle § 191 CSP
zaoberal úplnosťou a presvedčivosťou spracovaného posudku a tento dôkazný prostriedok spôsobom
predpokladaným v ustanovení § 191 CSP hodnotil s ďalšími dôkaznými prostriedkami s prihliadnutím

ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Tento postup požadovaný
rozhodovacou praxou súdov v danej veci nebol súdom prvej inštancie ani súdom odvolacím dodržaný.
Odvolací súd nepoukázal ani na jeden bod odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom by súd
hodnotil znalecké posudky s ďalšími dôkaznými prostriedkami obsiahnutými v spise s prihliadnutím ku
všetkému, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Na tieto nedostatky hodnotenia
znaleckého posudku žalované poukazovali v podanom odvolaní. S týmito námietkami sa nevyporiadal

v odôvodnení rozsudku ani odvolací súd a zaujal stanovisko, že ide o hodnotenie znaleckých posudkov
z hľadiska ich odbornosti v globále ako aj ich čiastkových záveroch. Aby súd mohol znalecký posudok
zodpovednehodnotiť,nesmiesaznalecvosvojomposudkuobmedziťibanapodanieodbornéhozáveru,
ale z jeho posudku musí mať súd možnosť zistiť, z ktorých zistení v posudku znalec vychádza, akou
cestou k týmto zisteniam dospel a na základe akých úvah došiel k svojmu záveru (porovnaj Rc 47/55).

3.3. V danom prípade znalecký posudok č. 29/2018 vyššie spomínané hodnotenie neumožňuje. Súdy
v doterajšom konaní nehodnotili závery v znaleckom posudku č. 29/2018 s ohľadom na tú skutočnosť,
prečo nebola braná do úvahy výpoveď svedkyne R., dlhoročnej priateľky poručiteľky, ktorá poznala jej
správanie a navyše bola prítomná pri spisovaní dvoch závetov, prečo neboli posudzované rukou písané
závety poručiteľkou z hľadiska ich obsahu, slovosledu, logickej štruktúry, písma, chýb v písaní a pod.,

rovnako prečo nebol posudzovaný text vlastnoručne písaný poručiteľkou dňa 30. 03. 2008 (č.l. 46), z
rovnakých hľadísk ako v prípade závetov nebol posúdený text vlastnoručne napísaný poručiteľkou na čl.
54, prečo nebol braný ohľad na pobyt poručiteľky na internom oddelení Ž. B. X. v dňoch 30. 08. 2007 -
4. 9. 2007 a počas toho pobytu neboli zistené žiadne príznaky duševného ochorenia, prečo nebol braný
zreteľnaposudokÚradupráceasociálnychvecíarodinyzodňa24.02.2004(č.l.105)kdesakonštatuje,

že poručiteľka má problémy s pohybom v dôsledku ochorenia chrbtice (nie duševnej poruchy) a celý rad
ďalších skutočností. Všetky tieto dokumenty a dôkazy majú význam pre posúdenie zdravotného stavu
poručiteľky a posúdenie, či trpela duševnou poruchou alebo nie, a ak áno tak odkedy. Súdy pochybili, ak
takéto hodnotenie záverov znaleckého posudku s ostatnými dôkazmi založenými v spise nevykonali. V
doterajšom konaní ani jeden súd neskúmal (resp. z ich rozhodnutí to nevyplýva), či znalcami stanovená

podmienka pre správnosť záverov znaleckých posudkov (t.j. či údaje od navrhovateľov a odporcov sú
pravdivé) bola naplnená. Pokiaľ v rozhodnutiach súdov celkom absentuje toto posúdenie, nemožno
nielen tvrdiť, ale ani predpokladať (ako to robili znalci), že by poručiteľka bola duševne chorá a už
koncom roka 2007 by nebola schopná plne ovládať svoje konania a pochopiť jeho následky vo vzťahu
k abstraktným právnym úkonom.

3.4. Súdy sa pri hodnotení znaleckého posudku č. 29/2018 nevysporiadali ani s tým, že znalci nedošli
k jednoznačnému záveru, že poručiteľka H. X. trpela takou duševnou poruchou, ktorá by ju robila
nespôsobilou na právne úkony. Na str. 23 znaleckého posudku v bode y) je uvedené „Pravdepodobne
sa jednalo o demenciu stredného stupňa......“ Na tej istej strane v bode aa) je uvedené „kognitívne
funkciechorobajednoznačneovplyvňovala,pravdepodobneužod2007roku(podľaCTmozguzoktóbra

2007) negatívne. V akej intenzite, nie je možné presne povedať, predpokladáme stredne ťažký stupeň
demencie. Myslenie bolo pomalšie, zvýšená sugestibilita, ovplyvniteľnosť, horší úsudok, v správaní
sa mohla prejaviť bezradnosť ale aj heteroagresia, boli poruchy pozornosti, afektívna labilita.“ Všetky
uvedené závery sú iba predpokladmi, domnienkami, pravdepodobnostnými závermi s nízkou intenzitou
alebo závermi o možnosti daného stavu. V žiadnom zo záverov pre rozhodné obdobie nie je uvedené,

že by závery znalcov boli jednoznačné, bez zásadných pochybností. Pre konštatovanie neplatnosti
právneho úkonu sa pritom vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť
následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť. Znalecký ústav pochybil v tom, že neurobil
revízny posudok, a jeho závery nie sú presvedčivé a z vyšších dôvodov aj spochybniteľné, keďže
znalkyňa sa odmietla vyjadriť na položené otázky a pokiaľ sa vyjadrila, pri vypočutí uvádzala iné

skutočnosti než ako vyplývali z posudku. V posudku sa ústav jednoznačne nevysporiadal a nepresvedčil
o tom, že poručiteľka pri spisovaní závetov nebola spôsobilá pre tieto úkony. Celý rad skutočností,
na základe ktorých boli prijaté závery v znaleckom posudku, bol len výsledkom predpokladu a nie
bezpečného zistenia. Ak by súdy hodnotili všetky posudky, ktoré boli vypracované, tak by (bez ohľaduna závery) pri nezávislom posudzovaní dospeli k záveru, že znalecký posudok č. 87/2015 vypracovaný
znaleckouorganizáciouforensic.sknapožiadaniesúdunajlepšiezodpovedáformeaobsahu,akobymal
byť posudok s touto problematikou spracovaný. V zdravotnej dokumentácii poručiteľky neboli záznamy

o tom, že by bola pred rokom 2008 psychiatricky vyšetrovaná alebo liečená. Najmä však znalec na záver
konštatoval, s upozornením, že ide iba o špekulatívne vyjadrenie, že poručiteľka ako starý, chorý človek,
s mnohými telesnými chorobami, aj ľahkou vaskulárnou (cievnou) demenciou hypoteticky mohla byť pri
sporných právnych úkonoch zmanipulovaná, zavedená, zneužitá.

4. Žalobcovia sa k dovolaniu žalovaných písomne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie
o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana
sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so
zákonom advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní,

či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa
§ 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné
odmietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(rozhodnutianajvyššiehosúdu,sp.zn.2Cdo/165/2017,3Cdo/14/2017,4Cdo/157/2017,5Cdo/155/2016,
8Cdo/67/2017, 9Cdo/72/2020).

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa
na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v
civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže
súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017,
8Cdo/99/2017, 9Cdo/72/2020).

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami

prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017,
8Cdo/73/2017, 9Cdo/72/2020).

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje
k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti
dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva

len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania.

11. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. V danom prípade dovolatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

15. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je

významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľov, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti,
pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

16. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu

spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

17. Dovolatelia namietanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odôvodnili tým, že rozhodnutia
súdov nižších inštancií sú nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, namietli tiež spôsob

vyhodnotenia dokazovania - znaleckých posudkov.

18. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup
súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a

ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ
v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď
rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia
je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.

19. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na
ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto

požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).20. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

21. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

22. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený

skutkový stav.

23. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu dovolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver,
že odvolací súd svoje rozhodnutie s výnimkou potvrdenia výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie

odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle § 420
písm. f) CSP.

24. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti
v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia
z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý
proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim

zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah
odvolania žalovaných, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu,
jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, kčomunazdôrazneniejehosprávnostidopĺňaajďalšiedôvody,najmävreakciiazaúčelomvysporiadania
sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovaných (§ 387 ods. 2 CSP).

25. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyplýva
rozpornosť, nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia vyporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup
odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220
ods. 2 CSP).

26. V predmetnom spore bolo podstatným preukázať, či poručiteľka v čase spísania závetov a listiny
o vydedení trpela takou duševnou poruchou, ktorá by ju robila na tento právny úkon neschopnou, s
právnym následkom neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 38 ods. 2 OZ.

27. Súdy nižších inštancií sa v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočne vysporiadali s otázkou
prípustnosti určovacej žaloby a aktívnej vecnej legitimácie strán sporu (ods. 36 odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie, ods. 7 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), a predovšetkým s kľúčovou
otázkouposúdeniapsychickéhostavuporučiteľkyvčasevykonaniapredmetnýchprávnychúkonov(ods.

37 a 38 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ods. 7 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu),
súd prvej inštancie podrobne odôvodnil, prečo sa stotožnil so závermi znaleckého posudku č. 29/2018,
z ktorého vyplynul jednoznačný záver, že pri vaskulárnej demencii a zmiešanej demencii dochádza
ku zhoršeniu intelektových, pamäťových a kognitívnych funkcií pacienta, chorý zabúda, je narušená
schopnosť jeho učenia, myslenie je pomalšie, obsahovo chudobné, so zlým úsudkom, ochorenie znižuje

vôľové schopnosti pacienta a tieto môžu byť ovplyvnené vo všetkých fázach vôľového konania, najmä v
uvedomení pohnútky, rozhodovaní, ako aj v realizácii rozhodnutia, pričom nález CT mozgu poručiteľky
zo dňa 08. 10. 2007 zodpovedal diagnóze vaskulárnej, resp. zmiešanej demencie. Zhoršenie orientácie
v čase a priestore poručiteľky, porucha jej kognitívnych funkcií, najmä pamäte, halucinácie, agresia a
iné poruchy boli už popísané aj v psychiatrických správach z vyšetrení vykonaných T.. L. zo dňa 13. 07.

2008 a T.. K. zo dňa 27. 07. 2008, obsah a opis týchto vyšetrení poručiteľky zapadá do obrazu záverov
diagnózy demencia vaskulárna s tranzitórnymi stavmi zmätenosti. Zo znaleckého posudku je zrejmé,
že u poručiteľky H. X. boli prítomné tranzitórne stavy zmätenosti, dezorientácia (minimálne časom),
pomalšie psychomotorické tempo, poruchy vnímania - zrakové ilúzie a halucinácie, pomalšie myslenie,
subdepresívna nálada, poruchy pamäti, vyžadujúce pomoc druhej osoby, a iné. Tieto závery vyplývali

aj zo správ z vyšetrení poručiteľky T.. H.. V znaleckom posudku bolo konštatované, že u poručiteľky H.
X. sa pravdepodobne jednalo o demenciu stredne ťažkého stupňa, pričom pre vaskulárnu demenciu je
typické kolísanie stavu. Na celkový obraz zdravotného stavu poručiteľky mohli vplývať abúzus alkoholu,
užívanie liekov, telesné ochorenia, stavy zmätenosti, starostlivosť a správanie sa okolia voči poručiteľke.
Zo záveru znaleckého posudku taktiež vyplynul záver, že choroba poručiteľky H. X. jednoznačne

ovplyvňovala kognitívne funkcie poručiteľky pravdepodobne už od roku 2007, a to negatívne. V roku
2008, minimálne po dátumoch psychiatrických vyšetrení z dní 13. 07. a 27. 07. 2008 nebola poručiteľka
schopná prejaviť dostatočne jasnú vôľu, ktorou by deklarovala jej vlastný zamýšľaný cieľ previesť
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a prenechať celý svoj majetok iným osobám v prípade jej vlastnej
smrti. Ak už v roku 2007 bolo CT mozgu s nálezom identickým ako v roku 2008, je pravdepodobné, že

demencia sa vyvíjala už v roku 2007, čo by znamenalo, že na konci roka 2007, vzhľadom na duševnú
poruchu, nebola poručiteľka H. X. schopná plne ovládať svoje konanie, pochopiť jeho zmysel a následky
vo vzťahu k abstraktným právnym úkonom ako sú prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania jednoznačne dospel k záveru, že poručiteľka pri
napísaní právnych úkonov, ktorých neplatnosti sa žalobcovia v konaní dovolávali, konala v duševnej

poruche, v dôsledku ktorej bola na spísanie týchto právnych úkonov neschopnou podľa ustanovenia §
38 ods. 2 OZ.
27.1. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, v reakcii na odvolaciu
argumentáciu žalovaných zdôraznil, že napriek ťažkej úlohe znalca posúdiť otázky duševného stavu
poručiteľky, ak je súdom ustanovený, musí dať odpovede na otázky nastolené súdom ak je to čo i len

trošku možné (na základe dostatočne zisteného skutkového stavu nech je akokoľvek komplikovaný
- napríklad nedostatok zdravotnej dokumentácie nedostupnej náhodou či úmyselne), pretože jedine
znalec môže dať na tieto odborné otázky odpovede. Súd prvej inštancie s potrebnou dôslednosťou
posudzoval jednotlivé znalecké posudky, či už vo forme listinného dôkazu - odborného posudku,lekárskeho vyšetrenia, či ako odborného znaleckého posudku znalca či ústavu ustanoveného súdom
a správne vychádzal z ich záverov, ak tieto závery boli zhodné vo väčšine prípadov, pretože nie je
účelné a ani hospodárne dávať vypracovávať ďalšie znalecké posudky pre nespokojnosť s ich závermi

stranami sporu, ktorí nie sú v problematike posudzovanej znalcami odborníkmi a ich námietky súd len
laickýmidomnienkami.Vprípade,žežalovanínesúhlasilisozáverminamietanýchznaleckýchposudkov,
a zároveň súd prvej inštancie nevidel potrebu ďalšieho odborného dokazovania, nič im nebránilo dať
si vyhotoviť nový súkromný znalecký posudok, a tak posunúť ich námietky do roviny odbornej. K
námietke žalovaných, že ak sa má znalec zodpovedne vyjadriť o zdravotnom stave vyšetrovaného,

musí mať náležite zistený skutkový stav veci, aby pri podaní posudku mohol prihliadnuť ku všetkým
skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo, odvolací súd uviedol, že skutkový stav zistený a ustálený
súdomprvejinštanciebolvdostatočnejmiere.Znaleclenporovnávavýsledkysvojichodbornýchzáverov
so skutkovým stavom zachyteným v spise a tento skutkový stav mu dokresluje celú anamnézu a doplňa
výsledky jeho šetrenia, tak aby korešpondoval s jeho celkovým záverom. Znalec sa neoboznamuje s
vyhodnotením skutkového stavu, pravdivosti jednotlivých skutkových zistení, pretože toto robí celkom

na záver súd vo svojom záverečnom rozhodnutí práve aj na základe znaleckých posudkov.

28. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS

4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.

29. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022

vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie
dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov
s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom

musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v
zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované
porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,
alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre

rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu
neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť
súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú,
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I.

ÚS 301/06). Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok odvolacieho
súdu, s výnimkou výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie a potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho
súdu, spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 CSP, preto ich
nemožno považovať za neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné).

30. Z hľadiska posúdenia námietky nedostatočného odôvodnenia rozsudkov súdov nižších inštancií
dovolateľky dôvodne namietajú, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd nijako neodôvodnili výrok
IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd určil, že majetok, ktorý ku dňu smrti dňa XX. XX.
XXXX vlastnila poručiteľka H. X., je predmetom dedičstva zákonných dedičov. Vzhľadom na absenciu
akéhokoľvek odôvodnenia tohto výroku je rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu v

tejto časti nepreskúmateľné. Dovolanie dovolateliek za takejto situácie je nielen procesne prípustné (§
420 písm. f) CSP), ale tiež dôvodné (§ 431 CSP), lebo v ňom opodstatnene namietali, že odvolací súd a
aj súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnili ako strane, aby uskutočňovala
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.

31. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi pravidelne pripomína, že na hodnotenie skutkových
okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy,
a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového
stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).Hodnotenie skutkových okolností, na ktoré odvolací súd pri svojich úvahách vzal zreteľ, dovolaciemu
prieskumu nepodlieha. Pokiaľ dovolatelia, vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ust. § 420 písm.
f) CSP, namietali aj nesprávne vyhodnotenie znaleckého dokazovania a záveru, že poručiteľka v

čase spisovania závetov a listiny o vydedení netrpela duševnou poruchou, najvyšší súd uvádza,
že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované
za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (v tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej
opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, R 6/2000,

ako aj na rozhodnutia 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017,
7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9Cdo/159/2022). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS
465/2017, II. ÚS 404/2023). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý
dôkaz,deformovanýdôkaz,porušeniezásadyvoľnéhohodnoteniadôkazovapod.),prípadnekonajúcimi
súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čo však v preskúmavanom spore nenastalo. Rovnako
nemožno konštatovať zo strany súdov nižších inštancií akúkoľvek logickú, funkčnú či teleologickú
nekonzistentnosť v procese hodnotenia dôkazov.

32. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo

skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za
základ svojho rozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil
určitú podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva. Hodnotenie
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho

súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej
z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov
CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných
dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup
sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti

rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J.,Tomašovič,M.,akol.,Civilnýsporovýporiadok,Komentár,Praha:C.H.Beck,2016, 1540s.,str.729).
V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa §
237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je

iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu. Z tohto
hľadiska preto nemôže obstáť námietka dovolateľky, že súdy prihliadali iba na dôkazy svedčiace v jej
neprospech. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie a
jeho závery aj náležite vyhodnotil.

33. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že úlohou znalca nie je vykonávať hodnotenie dôkazov a ani riešiť
právne otázky (porov. § 207 ods. 2 CSP, resp. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022, s.
832). Súd nemôže skúmať vecnú správnosť odborných záverov znalca, pretože sudcovia na to nemajú
odborné znalosti alebo ich nemajú v takej miere, aby toto preskúmanie mohli zodpovedne urobiť (porov.

R1/1981).Súdsícehodnotíznaleckýposudokakokaždýinýdôkaz,nofaktické(nieprávne)obmedzenie
spočíva v tom, že súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti.
Podstatahodnoteniaznaleckéhoposudkuspočívavtom,žesúdvezmedoúvahykomplexnosťposudku,
úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad
správneho formálno-logického uvažovania (IV. ÚS 389/2020, IV. ÚS 145/2012, I. ÚS 115/2023).

34. Súd prvej inštancie vykonal pomerne podrobné a rozsiahle dokazovanie, výsluchom sporových
strán, výsluchom svedkyne X. R. (susedky a priateľky poručiteľky), výsluchom znalcov, oboznámením
sa s obsahom listinných dôkazov predložených stranami sporu (okrem iného aj svedeckou výpoveď N..
Y. X., člena predstavenstva bytového družstva W. a G.. P. W., S.., predsedu bytového družstva W.),

ako aj s ostatnými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Z listinných dôkazov má relevanciu
vyjadrenie psychiatra T.. N. H. (ods. 18 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), podľa ktorého bola
u nich prvýkrát vyšetrená v roku 2008, v dňoch 13. 07. a 27. 07. 2008, diagnostický stav poručiteľkybol hodnotený ako vaskulárna demencia s tranzitórnymi stavmi zmätenosti, zo zdravotnej dokumentácie
vyplynulo, že v čase vyšetrení nebola schopná samostatne konať a rozhodovať o sebe.
34.1. Na základe súdom nariadeného znaleckého dokazovania bol vypracovaný znalecký posudok

č. 87/2015 so záverom, že psychický stav poručiteľky jej umožňoval vykonávať predmetné právne
úkony. Následne žalobcovia predložili dva súkromné znalecké posudky č. 4/2017 a 33/2017 s opačným
záverom. Súd preto nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom - Ústavom pre
znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii, spol. s r.o., ktorý vypracoval znalecký posudok č. 29/2018
(č. l. 765-778), z ktorého záveru vyplýva, že poručiteľka trpela vaskulárnou demenciou, resp. zmiešanou

demenciou (Alzheimerovou a vaskulárnou), je typické, už pri miernom stupni postihnutia, že dôsledkom
tejto kognitívnej duševnej choroby je zvýšená sugestibilita pacienta, je bežné, že vo vyššej miere
je pacient ovplyvniteľný okolím, výsledky dostupných vyšetrení CT mozgu poručiteľky zodpovedali
diagnóze vaskulárnej resp. zmiešanej demencie, choroba poručiteľky jednoznačne ovplyvňovala jej
kognitívne funkcie pravdepodobne už od roku 2007 negatívne. Medzi úkony, ktoré nebola schopná
s vysokou pravdepodobnosťou poručiteľka vykonávať samostatne, patrili jednoduché právne úkony,

právne úkony abstraktné ako sú prevody nehnuteľností alebo prenechanie majetku pre prípad smrti iným
osobám, zložité právne úkony. V roku 2008, minimálne po dátumoch psychiatrických vyšetrení 13. 07.
a 27. 07. 2008, nebola poručiteľka schopná prejaviť dostatočne jasnú vôľu, ktorou by deklarovala jej
vlastný zamýšľaný cieľ previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a prenechať celý svoj majetok iným
osobám v prípade jej vlastnej smrti (ods. 25 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).

34.2. Z obsahu výpovede znalkyne T.. H. V. T. vyplynulo, že pri vypracovaní kontrolného znaleckého
posudku znalci vychádzali z dostupnej zdravotnej dokumentácie poručiteľky a z obsahu spisu, iné
zdroje k dispozícii pri vypracovaní znaleckého posudku nemali. A aj keď poručiteľka v roku 2007 nebola
psychiatricky vyšetrená, takáto potreba nebola, poručiteľka nebola v zlom psychickom stave. Indície
na potrebu vyšetrenia poručiteľky boli napr. CT mozgu v roku 2007. Znalkyňa vo vzťahu k zmätenosti

poručiteľky uviedla, že zmätenosť poručiteľky mohla byť spôsobená aj inými telesnými príčinami alebo
chorobami, ide o multifaktoriálnu príčinu, čím viacej negatívnych faktorov, tým vyššia pravdepodobnosť
vzniku zmätenosti, napr. aj vek, demencia je vysoko riziková pre vznik zmätenosti. V čase zmätenosti
osoba nie je spôsobilá na právne úkony, môže ísť o trvalý ako aj prechodný stav. Znalkyňa vo vzťahu k
skúmanému zdravotnému stavu poručiteľky však konštatovala, že demencia, ktorou trpela poručiteľka,

bola trvalá. Znalkyňa vo vzťahu k spisovaniu notárskej zápisnice a závetov a vo vzťahu k posúdeniu
časovej a miestnej orientácie poručiteľky notárkou, resp. svedkyňou uviedla, že ide o laické osoby, nie
psychiatrov, ktoré by mohli skúmať zdravotný stav poručiteľky a môžu sa zmýliť vo vzťahu k hodnoteniu
zdravotného stavu poručiteľky (ods. 27 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).

35. Dovolací súd preto konštatuje, že námietky dovolateľov, podľa ktorých nebol jednoznačne
preukázaný dôvod neplatnosti predmetných právnych úkonov poručiteľky, súdy rozhodli len na základe
nepreukázaných domnienok a len možnej pravdepodobnosti, nie sú dôvodné, nakoľko súd prvej
inštancie aj odvolací súd dospeli k jednoznačnému a nielen možnému, či pravdepodobnému záveru o
neplatnosti predmetných úkonov poručiteľky, vychádzajúc pritom z výsledkov vykonaného dokazovania,

tak ako to vyplýva z predchádzajúcich odsekov. Pokiaľ aj súdy osobitne nevyhodnotili svedecké
výpovede X. R. (č.l. 16 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), N.. Y. X. a G.. P. W. (č.l.
17 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), resp. mnohé ďalšie špecifické skutkové okolnosti
namietané zo strany žalovaných, nedopustili sa takého zásadného procesného pochybenia, ktoré by
malo podstatný vplyv na prijatý záver o neplatnosti predmetných právnych úkonov. Inými slovami,

skutočnosti namietané žalovanými nie sú spôsobilé zvrátiť, či významne spochybniť jednoznačný záver
o neplatnosti predmetných právnych úkonov. Napríklad vyššie uvedené svedecké výpovede sú vo
vzájomnom protiklade, keď svedkyňa R. uviedla, že poručiteľka si neželala a mala obavy z toho, že
dedičstvo po nej si budú nárokovať žalobcovia, naopak svedkovia X. a W. uviedli, že sa im poručiteľka
zdôverila, že žalovaní na ňu naliehajú, aby na nich previedla byt, ale ona ho chce prenechať neteri

(žalobkyni 1/), bojí sa, žalovaní sa jej vyhrážajú, nemôže s nikým udržiavať kontakt.

36. Na záver je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 CSP nezakladá.

Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení sa strane
sporu neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Na tom zotrváva aj súčasná rozhodovacia
prax dovolacieho súdu (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,
5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, ibaskutočnosť,žedovolateľsasprávnymnázoromvšeobecnéhosúdunestotožňuje,nemôževiesťkzáveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ak
teda dovolateľ svoju dovolaciu argumentáciu založil výlučne na dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f)

CSP, nemôžu sa v rámci uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu úspešne domáhať prieskumu správnosti
či nesprávnosti právneho posúdenia, (k tomu por. napr. sp.zn. III. ÚS 219/2024).

37. Z dôvodu, že konanie vo vzťahu k výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie a potvrdzujúcej časti
rozsudku odvolacieho súdu bolo z dôvodu nedostatku odôvodnenia zaťažené vadou podľa § 420 písm.

f) CSP, bolo potrebné zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku IV. o určení, že majetok, ktorý ku dňu smrti dňa XX. XX. XXXX vlastnila
poručiteľka H. X., je predmetom dedičstva zákonných dedičov, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.
37.1. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak
dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu
alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do

ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Dovolací súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu a aj súdu prvej inštancie v časti výroku IV. a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie súdu prvej inštancie, nakoľko namietaný a preukázaný nedostatok odôvodnenia sa týkal už
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude znova rozhodnúť o časti žaloby
o určenie, že majetok, ktorý ku dňu smrti dňa 06. 02. 2009 vlastnila poručiteľka H. X., je predmetom

dedičstva zákonných dedičov, ako aj o náhrade trov celého konania, s povinnosťou svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť.
37.2. Vo zvyšnej časti (v ktorej odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I.,
II. a III.) dovolací súd uzatvára, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo
dôjsť k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené dovolací súd

vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie v tejto zvyšnej časti procesne
neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c))CSP.

38. Dovolateľky uplatnili aj dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. a) CSP, t.j. ak sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov. Vo vzťahu k tomuto dôvodu z obsahu ich dovolania vyplynulo, že

namietali prípustnosť predmetnej žaloby o určenie neplatnosti závetov a listiny o vydedení, pričom s
touto námietkou sa dovolací súd vysporiadal v rámci prieskumu dovolacieho dôvodu v zmysle § 420
písm. f) CSP v predchádzajúcich bodoch tohto odôvodnenia. Dovolanie dovolateliek je preto v tejto časti
procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

39. Dovolateľky vyvodzovali prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP,
namietajúc nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižšej inštancie.

40. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

41. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna

úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
41.1. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,

ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.41.2. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a) až c) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ
jetedapovinnývdovolaníjednoznačneuviesť,včomvidíprípustnosťdovolania,t.j.ktorýzpredpokladov
uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,
súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.

42. Dovolací súd predovšetkým uvádza, že žalovaní (kvalifikovane zastúpení advokátom) podali
dovolanie (aj) podľa § 421 ods. 1 CSP, v rámci ktorého namietali nesprávnosť právneho posúdenia
predmetu sporu odvolacím súdom, nevymedzili a nešpecifikovali však konkrétnu právnu otázku.

43. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú
otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto

ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v
dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu
odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v
ustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP.

44. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je
prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia
dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.

45. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie otázky
prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti závetu/listiny o vydedení.

46. Táto otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu opakovane riešená. Vzhľadom na to, že

žaloba v predmetnom spore bola podaná 09. 04. 2010, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), dovolací súd odkazuje na právny názor vyslovený v rozhodnutí sp.zn. 9Cdo/73/2020,
podľa ktorého v prípade žaloby v zmysle § 175k ods. 2 OSP, dovolací súd už v rozhodnutí sp. zn.
6Cdo/54/2017 riešil aj (právnu) otázku, či bolo možné uložiť podanie návrhu na určenie ne/platnosti
závetu, keď dospel k záveru, že: „postupom podľa citovaného ustanovenia sa riešila v občianskom

súdnom konaní predbežná otázka, významná pre konanie o dedičstve, či už išlo o spornú skutočnosť, od
ktorej záviselo zistenie okruhu dedičov alebo zistenie poručiteľovho majetku a jeho dlhov. Rozhodnutím
podľa ustanovenia § 175k ods. 2 OSP bolo možné uložiť aj podanie návrhu na určenie (ne)platnosti
závetu (listiny o vydedení), pretože určenie, či závet (listina o vydedení) je alebo nie je platný, je súčasne
určením existencie či neexistencie tohto závetu (listiny o vydedení), a teda jedným z predpokladov pre

posúdenie, či určitá osoba je alebo nie je dedičom poručiteľa.

47. Prípustnosť žaloby o určenie neplatnosti závetu/listiny o vydedení aj za účinnosti CSP bola
konštatovaná napr. v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/51/2022, v ktorom dovolací súd akceptoval argumentáciu
odvolacieho súdu, podľa ktorej na posúdenie otázky platnosti závetu (listiny o vydedení) z hľadiska

splnenia formálnych náležitostí je príslušný súd prejednávajúci dedičstvo s poukazom na to, že
uvedené je nesporovou právnou otázkou. Posúdenie platnosti závetu (listiny o vydedení) s ohľadom
na spôsobilosť poručiteľky na ich spísanie je však otázkou sporovou, ktorú nie je príslušný riešiť súd
prejednávajúci dedičstvo, ale s prihliadnutím na § 194 ods. 1 CMP o určení tejto spornej skutočnosti
rozhoduje súd na základe žaloby, na podanie ktorej súd prejednávajúci dedičstvo odkáže toho z dedičov,

ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/131/1999, 2Cdo/26/2011 a 6Cdo/54/2017, ako aj nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 297/2012. I keď odvolací súd odkázal na rozhodovaciu súdnu prax
počasúčinnostipredchádzajúcehoprávnehopredpisu,t.j.Občianskehosúdnehoporiadku,dovolacísúdzdôraznil, že vzhľadom na aktuálnu úpravu v rámci procesných kódexov Civilného sporového poriadku
a Civilného mimosporového poriadku možno uvedené právne závery aplikovať i na v súčasnosti riešené
právne otázky.

47.1. Početná rozhodovacia prax dovolacieho súdu svedčí o tom, že žaloby o určenie neplatnosti
závetu/listiny o vydedení sú procesne prípustným prostriedkom ochrany práv dotknutého dediča
(por. rozhodnutia sp.zn. 1Cdo/93/2022, 9Cdo/73/2020, 6Cdo/196/2020, 4Cdo/1/2024, 5Cdo/123/2022,
1Cdo/224/2021, 2Cdo/21/2023). Z tohto hľadiska preto nemožno zo strany odvolacieho súdu
konštatovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (dovolací dôvod podľa § 421

ods. 1 písm. a) CSP).

48. Dovolatelia namietali nesprávnosť právneho posúdenia dôvodov neplatnosti predmetných závetov
a listiny o vydedení, z formulácie dovolacích námietok však bolo zjavné, že nimi spochybňujú
predovšetkým vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom, ktoré ho viedli k záveru, že predmetné závety a
listina o vydedení sú neplatné. Dovolací súd však nie je treťou inštanciou, a preto sa pred ním nemožno

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú
kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017,

7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017, 9Cdo/8/2020, 9Cdo/216/2021).

49. Rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzalo z právneho názoru, podľa ktorého neplatnosť právneho
úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť
následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, je vylúčené robiť záver o konaní v duševnej

poruche na základe pravdepodobnosti, či za skutkových okolností, ktoré i napriek dôkaznej verifikácii
súdu v zmysle § 191 CSP neumožňujú urobiť v uvedenom smere celkom jednoznačný skutkový záver,
na ktorý by bolo možné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 2 OZ. Z tohto hľadiska preto nemožno zo strany
odvolacieho súdu konštatovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (dovolací
dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP).

50. Najvyšší súd z uvedených dôvodov dovolanie žalovaných ako procesne neprípustné odmietol podľa
§ 447 písm. c) a f) CSP.

51. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie (hoci len v časti) a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho
konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu
(§ 455 CSP).

52. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.