Uznesenie – Majetok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/102/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215010633
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7215010633.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého PhD.
a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 12. januára 2026, v trestnej veci proti obžalovanému Nazmi FAKHOURI, pre prečin poškodzovania
veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Mestského
súdu Košice zo dňa 27.06.2024 sp. zn. K2-3T/50/2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom sp. zn. K2-3T/50/2015 zo dňa 27. júna 2024 podľa §
285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil obž. A. B., nar. XX.X.XXXX v meste Aleppo, Sýrska arabská
republika, toho času bytom C., D. E. F. X, C. spod obžaloby Okresnej prokuratúry Košice II, sp. zn. 3Pv
493/11/8803 zo dňa 6.5.2015 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin poškodzovania veriteľa podľa

§ 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
ako oprávnená osoba - konateľ spoločnosti G., H. so sídlom Košice, H. X, IČO: XX XXX XXX v období
rokov 2008 až 2010 odpredal dňa 12.5.2010 kúpnou zmluvou č. V 1026/10 a dňa 31.5.2010 kúpnou
zmluvou V 534/10 časť majetku spoločnosti G. H. a to nehnuteľnosti v jej vlastníctve, aj napriek existencii
neuhradených faktúr z predchádzajúceho obdobia roka 2008 voči spoločnosti I. J. H., C. K. XXX, H., L.
M., ktoré doposiaľ neboli uhradené, pričom finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu, čím takto

spôsobil spoločnosti I. J. H., IČO: XXX XX XXX, C. K. XXX, H., L. M. škodu vo výške 39.077,20 eur,
pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd odkázal poškodenú spoločnosť K. H., C. K. XXX, H., L.
M., IČO: 253 12 871 ako nástupcu spoločnosti I. J., H.. Slušovice s uplatneným nárokom na náhradu
škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, ktorý v písomných dôvodoch odvolania uviedol
nasledovné.

S predmetným rozsudkom Mestského súdu Košice sa nestotožňuje. Má za to, že na základe rozsiahleho
dokazovania na súde bolo jednoznačne preukázané, že skutok sa stal tak, ako je to uvedené v obžalobe,

spáchal ho obvinený, a že svojím konaním po stránke objektívnej naplnil skutkovú podstatu prečinu
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1, ods. 1 Trestného zákona. Po stránke objektívnej konal
obvinený minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b) Trestného zákona.

Je nutné poukázať na zištný motív obvineného s úmyslom cielene zmariť uspokojenie svojho veriteľa
predajom svojho nehnuteľného majetku.Prvostupňový súd uveril obhajobe obvineného a oslobodzujúci rozsudok odôvodnil konštatovaním, že
nebolo preukázané, že trestným činom je nevyplatenie faktúry obžalovaným, a že obžalovaný takýmto
spôsobom mal úmysel ukrátiť svojho veriteľa, a tak nie je možné vysloviť ani záver o tom, že obvinený

je vinným zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa. Súd v ďalšom bližšie neodôvodnil, na základe
akých skutočností dospel k záveru, že nejde o trestný čin.

Obvinený vo svojich výpovediach vinu poprel a v podstate sa bránil tým, že do platobnej neschopnosti
sa dostal pre nekvalitu dodaného tovaru (sušené mlieko), a že poškodenej spoločnosti ponúkol

nehnuteľnosti ako zábezpeku, kým svoj záväzok splní.

Jeho účelovú obranu však bezpečne vyvrátili najmä svedecké výpovede N. N., O. P. L., N. N. Q., ako
aj listinné dôkazy, a to predovšetkým kúpnopredajné zmluvy a rozsudky Okresného súdu Košice II a
Krajského súdu v Košiciach.

Obrana obvineného ohľadne kvality dodávky tovaru sušeného mlieka bola právoplatne uzavretá
rozsudkami súdov v civilnom konaní. Pohľadávky poškodenej spoločnosti voči spol. G. H. sú teda
nespochybniteľné. Skutočnosti, ktorými sa bránil obvinený, boli predmetom civilného konania a nemajú
súvis s prejednávanou trestnou vecou. Z týchto rozsudkov sú však nesporne potvrdené dátumy
splatnosti faktúr a skutočnosť, že obvinený ako konateľ spoločnosti G. H. sa s ich úhradami dostal do

omeškania, a v ktorom časovom období.

Pokiaľ ide o tvrdenie obvineného, že nemal úmysel odpredajom nehnuteľností poškodiť svojho
dodávateľa, pretože mu ich predtým ponúkol do zálohy, domnievam sa, že sa nejedná o dostatočný
dôkaz vylučujúci jeho zavinenie z hľadiska subjektívnej stránky. Svedok N. N. a O. P. L. síce potvrdili, že

sa obžalovaný o tom zmienil a zaslal do spoločnosti e-mail, ktorý obsahoval zoznam nehnuteľností, bol
však nulový z hľadiska vyčíslenia ich hodnoty. Ďalšie konanie obžalovaného, ktoré by znamenalo, že mal
serióznyzáujemzaložiťčiodpredaťtietonehnuteľnostisvojmuveriteľovi,anijedenzosvedkovnepotvrdil
a ani obžalovaný ho v rámci svojej obrany nekonkretizoval. Naopak, bolo dostatočne preukázané, že
obvinený uznal svoje záväzky, ktoré boli v jeho prospech aj znížené, ale nie z dôvodu nekvality tovaru

a dohodol dňa 3.11.2009 splátkový kalendár, ktorý však nedodržal.

Obvinený A. B. ako konateľ spol. G. H. bezprostredne po splatnosti faktúr dňa 23.6.2008, 18.8.2008,
8.9.2008 a 11.9.2008 začal odpredávať nehnuteľnosti v jej vlastníctve, a to dňa 29.9.2008 a dňa
29.10.2008. Po podaní odporu dňa 11.5.2009 proti platobnému rozkazu, ktorý vydal súd na návrh spol.

I. J. H., ďalej odpredával nehnuteľnosti, a to dňa 8.6.2009, 17.6.2009 a 26.4.2010. Jeho tvrdenie, že
tak konal iba s úmyslom zachovať chod spoločnosti, vyvracia skutočnosť, že investoval do nákupu
nehnuteľností 35.000,- € dňa 23.9.2009, pričom v tej dobe meškal už viac ako rok s úhradou štyroch
splatných faktúr, a že dňa 1.12.2011 previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti na inú osobu. Novým
spoločníkom a konateľom sa stala jeho známa R. S., avšak možno dôvodne usudzovať, že sa stala

iba tzv. bielym koňom a nie reálnou spoločníčkou a konateľkou, a to s cieľom obžalovaného mariť
uspokojenie pohľadávok veriteľov spol. G., H..

Svedeckými výpoveďami K. S., T. U. a G. U. bol významne preukázané, že obvinený sa v roku 2008
venoval prevažne už len obchodovaniu s nehnuteľnosťami, a že pôvodná obchodná činnosť so sušeným

mliekom išla do útlmu. Aj toto svedčí o úmysle obvineného ukrátiť svojho dlhoročného obchodného
partnera ako veriteľa, už ho nepotreboval, už sa orientoval na iný typ podnikania, a to na obchodovanie
s pozemkami.

Objektom trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zákona je právo veriteľa na uspokojenie

svojej pohľadávky. Dlžník zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zmenší svoj majetok tak, že veriteľ
nemôže ani čiastočne dosiahnuť z uspokojenia svojej pohľadávky. Toto konanie nie je trestné, ak dlžník
svojím konaním to iba oddiali resp. sťaží uspokojenie pohľadávky veriteľa.

Uvedené však neplatí pre prejednávaný prípad, pretože bolo jednoznačne preukázané, že obvinený ako

konateľspoločnostiG.,H.sacielenezbavovalnehnuteľnéhomajetkuvjejvlastníctve,pričomzariadnych
okolností očakávaný finančný ekvivalent sa tu neprejavil, čo vyplýva z listinných dôkazov (stav na účte
na konci roka 2008 bol 106,32 SKK), pričom výdavky spoločnosti (podľa svedectiev „už v útlme") mali
byť ani nie priemerné mzdy postupne krátkodobo zamestnaných troch administratívnych pracovníčoka bežná réžia (nájomné, telefón, pohonné hmoty). O prípadnom investovaní finančných prostriedkov
získaných z predaja nehnuteľností do obchodných aktivít, ktoré by mali viesť k napredovaniu, a nie k
úpadku spoločnosti, sa však obvinený v rámci svojej obrany vôbec nezmienil a nenasvedčuje tomu ani

skutočnosť, že na spoločnosť bolo následne vyhlásené konkurzné konanie.

Má zato, že konanie obvineného bolo jednoznačne preukázané a ustálené bez akýchkoľvek
pochybností.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 321
ods. 1 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil
súdu I. stupňa na prejednanie a rozhodnutie.

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu nasledovne.

Prokurátor vo svojom odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s rozsudkom Mestského súdu Košice, keďže
má za to, že na základe dokazovania bolo preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedené v obžalobe,
spáchal ho obvinený, a že svojím konaním po stránke objektívnej naplnil skutkovú podstatu prečinu
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a po stránke objektívnej konal
obvinený minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b) Trestného zákona.

Prokurátor ďalej poukazuje na zištný motív obvineného s úmyslom cielene zmariť uspokojenie svojho
veriteľa predajom svojho nehnuteľného majetku.

Obranu obžalovaného považuje za účelovú vyvrátenú svedeckými výpoveďami, ako aj listinnými

dôkazmi, a to predovšetkým kúpnopredajnými zmluvami a rozsudkami Okresného súdu Košice II a
Krajského súdu v Košiciach.

Podľa prokurátora obvinený sa cielene ako konateľ spoločnosti G., H. zbavoval nehnuteľného majetku
vo vlastníctve spoločnosti, pričom za riadnych okolností finančný ekvivalent sa tu neprejavil, čo vyplýva

z listinných dôkazov (stav na účte na konci roka 2008 bol 106,32 SKK), pričom výdavky spoločnosti
(podľa svedectiev „už v útlme“) mali byť ani nie priemerné mzdy postupne krátkodobo zamestnaných
troch administratívnych pracovníčok a bežná réžia (nájomné, telefón, pohonné hmoty). O prípadnom
investovaní finančných prostriedkov získaných z predaja nehnuteľností do obchodných aktivít, ktoré by
mali viesť k napredovaniu, a nie k úpadku spoločnosti, sa však obvinený v rámci svojej obrany vôbec

nezmienil a nenasvedčuje tomu ani skutočnosť, že na spoločnosť bolo následne vyhlásené konkurzné
konanie.

Obžalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom Mestského súdu Košice, sp. zn. K2-3T/50/2015
– 1608 zo dňa 27.06.2024 a jeho odôvodnením, keďže skutok, pre ktorý je stíhaný, nie je trestným činom.

Súd správne vo svojom rozsudku poukázal na to, že trestným činom poškodzovanie veriteľa nie je
akékoľvek zmenšovanie majetku, resp. jeho fingovanie, teda akékoľvek majetkové machinácie, ale iba
také zmenšovanie majetku, ktoré reálne ukracuje uspokojenie existujúcej pohľadávky veriteľa.

Súd ďalej konštatuje, že v takýchto konaniach je potom nevyhnutné skúmať, či má veriteľ možnosť
uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka, od čoho sa bude odvíjať, či došlo k naplneniu
predpokladu zmarenia uspokojenia pohľadávky. Ak totiž obvinený (dlžník) preukáže, že disponuje iným
majetkom, z ktorého je možné uspokojenie pohľadávky veriteľa za rovnakých podmienok, nebude
naplnený predpoklad, že došlo k zmareniu uspokojenia pohľadávky, pretože túto je možné uspokojiť z

iného majetku dlžníka.

Dôležitýmje,ženavyvodenietrestnejzodpovednostipretonestačíakýkoľvekspôsobkonaniauvedenýv
§ 239 Tr. zák., pokiaľ veriteľ má alebo mal možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka.
V tomto smere súd vo svojom zdôvodnení správne poukazuje na to, že bolo potrebné skúmať aj to,

akého majetku sa dlžník zbavil, a aký iný majetok mu zostal, t. j. či iný zostávajúci majetok je reálne
speňažiteľný,resp.čibolspeňažiteľnývporovnateľnomčasovomhorizonte,pretožeúčelomuspokojenia
pohľadávkyjenielenjejsamotnéuspokojenie,resp.vymoženie,aleajuspokojenievčonajkratšomčase.Na základe vyššie uvedeného kľúčovým z pohľadu obžalovaného je argumentácia súdu, že úkony
obžalovaného ako konateľa spoločnosti, ktorá bola dlžníkom, boli realizované za zodpovedajúcu
protihodnotu. Ak totiž dlžník získa za scudzovaný majetok iný majetok v rovnakej alebo podobnej

hodnote, nemožno uvažovať o zmarení uspokojenia veriteľovej pohľadávky, ktorý sa môže uspokojiť z
takto transformovaného majetku, ktorý zmenil iba svoj charakter, nie hodnotu.

V súvislosti s odpovedajúcou protihodnotou je potrebné poukázať na Rozsudok Mestského súdu Košice
sp. zn. 27Cbi/10/2013 zo dňa 13.12.2023, ktorým bola zamietnutá žaloba v právnej veci žalobcu N.

N. Q., správkyne úpadcu G., H. „v konkurze“, proti žalovanému M., H. o určenie neúčinnosti právneho
úkonu a o vydanie peňažnej náhrady vo výške 56,844,72 €.

Súd toto svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že nebola splnená základná hmotnoprávna podmienka
úspechu odporovacej žaloby a síce, aby bola v konkrétnom čase a priestore ukrátená pohľadávka
prihláseného veriteľa, keďže minimálne v majetku úpadcu bolo dostatok majetku na uspokojenie aj

iných pohľadávok. Súd mal za to, že kúpna zmluva zo dňa 25.10.2007, ktorou úpadca previedol
nehnuteľnosti na spriaznenú osobu je primeranou, a dokonca aj vyššou ako určil znalecký posudok, a
teda nie je naplnený úmysel obžalovaného ukrátiť veriteľov, keďže obžalovaný nadobudol nehnuteľnosti
za primeranú kúpnu cenu

Napokon aj krajský súd v kasačnom uznesení sp. zn. 8To/44/2022 zo dňa 5.9.2022 vyslovil právny názor,
že samotný predaj nehnuteľnosti nemôže spôsobiť zmarenie uspokojenia pohľadávky, pretože fakticky
sa nehnuteľnosť len „premenila“ na finančné prostriedky, t. j. na inú zložku majetku spoločnosti.

Na základe vykonaného dokazovania je tak dostatočne preukázané, že obžalovaný nenaplnil skutkovú

podstatu trestného činu, za ktorý je stíhaný a rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. K2-3T/50/2015
– 1608 zo dňa 27.06.2024 je zákonný a správny.

Z dôvodov uvedených vyššie ako obžalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach odvolanie
prokurátora zamietol ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku a potvrdil rozsudok Mestského

súdu Košice sp. zn. K2-3T/50/2015 – 1608 zo dňa 27.06.2024 ktorým došlo k môjmu oslobodeniu spod
obžaloby Okresnej prokuratúry Košice II, sp. zn. 3Pv 493/11/8803 zo dňa 6.5.2015 pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona,
pretože skutok nie je trestným činom.

Na podklade odvolania prokurátora krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým prokurátor podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V predmetnej trestnej veci krajský súd už dva krát rozhodoval o odvolaniach proti odsudzujúcim

rozsudkom okresného súdu, pričom v oboch prípadoch napadnuté rozsudky zrušil z dôvodu potreby
doplnenia dokazovania ohľadne skutkových okolností nevyhnutných pre zákonné rozhodnutie vo veci.
Hneď v prvom zrušujúcom rozhodnutí uložil okresnému súdu zistiť, čo sa stalo s peniazmi z predaja
nehnuteľností a vysporiadať sa s obhajobnými námietkami vo vzťahu k vykonanému znaleckému
dokazovaniu.

Okresný súd sa po vrátení veci opätovne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre
rozhodnutie, keď okrem iného sústredene neskúmal, čo sa stalo so sumami, ktoré spoločnosť získala
z predaja nehnuteľností, nakoľko po vrátení veci sa obmedzil len na hodnotenie výkazu ziskov a strát
za rok 2011 a stav na účte spoločnosti na konci roka 2008 bez toho, aby sa zaoberal aj daňovými

priznaniami spoločnosti konkrétne v časti výšky nehnuteľného majetku, resp. imaním spoločnosti,
či dochádzalo k postupnému ubúdaniu majetku. Rozporuplne vyznievala pre odvolací súd úvaha
okresného súdu, ktorý na jednej strane uvádzal, že spoločnosť uzavrela kúpnopredajné zmluvy,
predmetom ktorých boli nehnuteľnosti, za ktoré získala spoločnosť sumu 36.674,51.-Eur, o ktorú
zmarila uspokojenie pohľadávky veriteľa, no na druhej strane konštatuje, že ako kupujúci nadobudla

v rozhodnom období nové nehnuteľnosti, za ktoré zaplatila 35.000.-Eur, teda krajskému súdu nebolo
zrejmé, ako mal obžalovaný zmariť uspokojenie veriteľa, keď sumu, takmer rovnakú akú získal predajom
nehnuteľností, použil na nákup nových nehnuteľností, keďže sa javí, že peniaze z predaja zostali
v spoločnosti v inej forme, čím sa mohla zachovať možnosť uspokojiť veriteľa. Nestačí preto lenvšeobecné konštatovanie, že spoločnosť sa prostredníctvom obžalovaného zbavovala nehnuteľností,
ale prevody vlastníckych práv a obchodovanie spoločnosti je nutné hodnotiť komplexne, teda aj
v kontexte ďalších obchodných praktík spoločnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodovanie.

Po vrátení veci mestský súd postupoval v súlade s právnymi úvahami odvolacieho údu, doplnil
dokazovanie v naznačených smeroch, pri hodnotení dôkazov z hľadiska naplnenia znakov skutkovej
podstaty trestného činu rešpektoval výhrady odvolacieho súdu a rozhodol napadnutým oslobodzujúcim

rozhodnutím.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vyhodnotil celé vykonané dokazovanie jednotlivo, ako aj
vo vzájomných súvislostiach, konkretizoval ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy
opieral svoje úvahy a ako sa vysporiadal s obhajobou. Mestský súd dostatočne podrobne vysvetlil,
za akých podmienok môže dôjsť k spáchaniu trestného činu poškodzovania veriteľa, pričom s jeho

argumentáciou sa odvolací súd ako s vecne správnou stotožnil v celom rozsahu a v podrobnostiach
na ňu odkazuje.

Predovšetkým správny bol názor prvostupňového súdu, že na trestnú zodpovednosť páchateľa prečinu
poškodzovania veriteľa v zmysle § 239 ods. 1 Tr. zák. sa vyžaduje, aby páchateľ zmenšil majetok

dlžníka a to v takom rozsahu, že pre veriteľa to znamená čo i len čiastočné zmarenie uspokojenie jeho
pohľadávky. Súčasne je potrebné skúmať aj to, či veriteľ mal možnosť uspokojiť svoju pohľadávku aj
z iného majetku dlžníka a za akých podmienok.

Pri hodnotení odvolacej argumentácie prokurátora krajský súd zotrváva na svojom, už skôr vyslovenom

názore, že len predaj nehnuteľností sám o sebe nie je naplnením prečinu poškodzovania veriteľa,
pokiaľ kúpna cena, ktorá nie je výrazne podhodnotená, sa vráti do majetku dlžníka. V posudzovanom
prípade boli kúpne ceny vyplácané v hotovosti pri podpise jednotlivých zmlúv a preto krajský súd od
počiatkuvidelpotrebudoplneniadokazovaniaopreukázaniespôsobu,akýmbolonaloženésozískanými
peňažnými prostriedkami z predaja nehnuteľností. Najlepším spôsobom ako uvedené preukázať by

bolo zabezpečenie účtovníctva obchodnej spoločnosti, daňových priznaní a podobne, z ktorých by bolo
možné zistiť, či sa prostriedky z predaja nehnuteľností dostali do majetku spoločnosti. Mestský súd v tom
smere doplnil dokazovanie len čiastočne, keď zadovážil len daňové priznania obchodnej spoločnosti
za roky 2007 - 2011. Účtovníctvo spoločnosti sa nepodarilo zaistiť a teda nie je žiadnym spôsobom
preukázaná posudzovaná skutočnosť. Zadovážené daňové priznania dane z príjmu právnickej osoby,

výkaz ziskov a strát za rok 2011 a ani stav účtu na konci roka 2008 dostatočne nepreukazujú,
či obžalovaný prijaté sumy skutočne vložil do spoločnosti. Obhajoba obžalovaného, že účtovníctvo
bolo odovzdané svedkyni S., na ktorú previedol obchodný podiel v spoločnosti nebola nijak vyvrátená
a je celkom logicky akceptovateľná. Skutočnosť, že správca konkurznej podstaty údajne nedostal
účtovníctvo spoločnosti od svedkyne S., nemožno klásť na zodpovednosť obžalovanému. Za týchto

okolností je odvolací súd skeptický v tom, že by v tomto čase bolo ešte možné zadovážiť účtovníctvo,
resp.nejakýminýmpresvedčivýmspôsobomzistiť,akoobžalovanýnaložilsdanýmiprostriedkami.Preto
neostáva nič iné, len v pochybnostiach aplikovať zásadu in dubio pro reo a prikloniť sa k verzii, že
obžalovaný prostriedky riadne vložil do majetku spoločnosti. V dôsledku uvedeného nemožno tvrdiť, že
predajom nehnuteľností došlo k zmenšeniu majetku spoločnosti. Zároveň nebolo ďalej preukázané, že

by sa nehnuteľnosti predávali za výrazne nižšiu cenu, v čom by bolo možné vidieť zníženie hodnoty
majetku dlžníka. Na druhej strane bolo preukázané, že obžalovaný nielen predával, ale aj nakupoval
nehnuteľnosti, pričom predal nehnuteľností za 36.674,51.-Eur a následne nadobudol nehnuteľnosti za
35 tisíc Eur, čo znova nenasvedčuje trestnoprávne významnému zmenšeniu majetku spoločnosti, ale
len premene majetku z jednej formy na druhú. Súčasne nebolo preukázané, že by týmito majetkovými

dispozíciami došlo k sťaženiu možného uspokojenia veriteľa. V tejto súvislosti je nutné poukázať na
rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 27Cbi/10/2013 zo dňa 13.12.2023, ktorým bola zamietnutá
žaloba konkurznej správkyne H. G. H. E. V. M. H. o určenie neúčinnosti právneho úkonu a vydanie
peňažnej náhrady, kde súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že nebola splnená zákonná
podmienka pre vyhovenie návrhu žalobcu, keďže majetok úpadcu postačoval aj na uspokojenie iných

pohľadávok.

Úmyslu obžalovaného poškodiť veriteľa nenasvedčuje predovšetkým to, že najprv poskytol predmetné
nehnuteľnosti veriteľovi na uspokojenie, resp. zabezpečenie jeho pohľadávok, pričom veriteľ nepristúpilk tejto forme uspokojenia, resp. zabezpečenia záväzku. Odvolací súd zdôrazňuje, že v predmetnom
konaní neposudzuje, či obžalovaný reálne chcel splniť svoj záväzok a či na jeho splnenie poskytoval
primeranú súčinnosť a vynakladal dostatočnú snahu, nakoľko nesplnenie zmluvného záväzku na

základe dodatočného rozhodnutia dlžníka nie je trestným činom a preto nemôže byť predmetom
trestného konania. Ako vyplynulo z dokazovania, obžalovaný nepochybne podnikal aj ďalšie kroky
na riešenie vzájomných nárokov z predmetných zmluvných vzťahov, okrem uvedeného bol zriadený
bankový akreditív údajne s vinkuláciou v prospech veriteľa, obžalovaný uznal svoj záväzok a uzavrel
dohodu o splnení záväzkov v splátkach, vycestoval aj do Jordánska na vlastné náklady, aby riešil

obchodný problém, proklamoval úmysel splniť záväzok výťažkom z ďalších obchodných aktivít
s veriteľom a dodávkami tovaru z arabského sveta. Uvedené nedovoľuje prijať názor, že by z jeho
konania bola zrejmá snaha poškodiť veriteľa. Nedodržanie dohodnutých splátok je znova len nesplnenie
zmluvného záväzku, ktoré nemožno trestnoprávne sankcionovať. Súd nemôže v tomto trestnom
konaní posudzovať ekonomickú a záväzkovo-právnu opodstatnenosť a vhodnosť krokov obžalovaného
v rámci plnenia svojich zmluvných záväzkov, nakoľko uvedené je výslovne predmet obchodnoprávneho

sporu a mal by sa posudzovať súdom v civilnoprávnom konaní. Pre účely posudzovania otázky viny
obžalovaného uvedené skutočnosti súd hodnotí tak, že neposkytujú žiadny priestor pre úvahy o tom, že
by obžalovaný konal s jasným úmyslom ukrátiť veriteľa a znemožniť uspokojenie jeho pohľadávky.

Vinu obžalovaného nemožno vyvodzovať z toho, že menil formy majetku obchodnej spoločnosti (z

nehnuteľného majetku na finančný a následne znova na nehnuteľný) a ani z toho, že podľa jeho slov
tak mal údajne konať za účelom zabezpečenia chodu spoločnosti, hoci následne investoval do nákupu
iných nehnuteľností. V tejto súvislosti nemožno dať za pravdu prokurátorovi v tom, že by sa finančný
ekvivalent neprejavil na majetku spoločnosti, keďže stav účtu spoločnosti na konci roka 2008 bol len
106,32.-SK, pričom spoločnosť bola v ekonomickom útlme. Finančný príjem sa prejavil možno práve

vnákupenovýchnehnuteľnostíastavúčtunakoncirokamámalú,ažtakmernulovúvýpovednúhodnotu,
pretože hotovosť môže spoločnosť mať aj v pokladni, resp. mohol sa zrealizovať iný nákup tovarov
a služieb resp. mohlo dôjsť k likvidácii pasív spoločnosti, čo nevieme s určitosťou posúdiť pre chýbajúce
účtovníctvo.

Predstavu prokurátora, že predaj nehnuteľností a následne investovanie do pozemkov sa malo
prejaviť napredovaním a nie úpadkom spoločnosti je ťažké posúdiť, predsa len ide o relatívne nízku
sumu a navyše očakávanie, že by v takomto prípade muselo nevyhnutne dôjsť k napredovaniu
spoločnosti, predstavuje do istej miery trochu zjednodušený pohľad na podnikateľskú oblasť a s ňou
spojené riziko v podnikaní, avšak predovšetkým vyžadovať, aby obžalovaný preukázal napredovanie

spoločnosti je v tomto konaní neprípustné, nakoľko by znamenalo preniesť na neho dôkazne bremeno
v podobe dokázania svojej neviny. Znova súd musí konštatovať, že v dôsledku absencie účtovníctva
nie je možné nájsť relevantné odpovede nevyhnutné na usvedčenie obžalovaného zo spáchania
protiprávnej činnosti, ktorú mu za vinu kládla obžaloba. Podobne ani preorientovanie sa na iný predmet
podnikaniavposudzovanomobdobírovnakonemážiadenvýznampreposudzovanievinyobžalovaného

a o poškodzovanie veriteľa nemožno usudzovať ani z toho, že obžalovaný previedol obchodný podiel
na tretiu osobu.

Na základe uvedených úvah sa predložená odvolacia argumentácia javí byť ako nepresvedčivá
a nespochybňujúca správnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Celkovo vykonaným dokazovaním

sa nepodarilo jednoznačne preukázať zmenšenie majetku spoločnosti obžalovaným, ani to akým
spôsobom bolo naložené s prijatou hotovosťou, navyše však máme do istej miery preukázané
skutočnosti, ktoré nasvedčujú, že k zmenšeniu majetku nemuselo dôjsť, napríklad nepreukázanie, že
by došlo k predaju za výrazne nižšiu ako skutočnú hodnotu pozemkov, nákup nových nehnuteľností do
vlastníctva spoločnosti za sumu porovnateľnú s tou, ktorá bola prijatá z predaja majetku, rozhodnutie

súdu v obchodnej veci spoločnosti, v ktorom sa tvrdí, že spoločnosť mala aj iný majetok na uspokojenie
a isté pochybnosti vyvoláva napokon aj obrana obžalovaného, že v kritickom období sám vkladal svoje
vlastné prostriedky do spoločnosti. Teda v danej dôkaznej situácii naďalej pretrvávajú isté pochybnosti
o viacerých skutočnostiach, ktorých nepochybné preukázanie je absolútne nevyhnutné pre vyslovenie
jednoznačnej viny obžalovaného, čo je v protiklade s dĺžkou konania, na ktoré poukázala aj obhajoba vo

svojejzáverečnejreči.Odvolacísúdzastávanázor,žepokiaľdoposiaľvykonanádĺžkatrestnéhostíhania
nepriniesla jasné objasnenie spomínaných skutočnosti, nie je dôvodné očakávať, že by vrátením veci
na ďalšie konanie, bolo možné odstrániť tieto nejasnosti a preto odvolací súd konštatuje, že vec nie je
dôkazne preukázaná do tej miery, aby bolo možné vysloviť naplnenie skutkovej podstaty trestného činu.Vyhodnotením existujúcej dôkaznej situácie možno dospieť jedine k takým záverom, k akým dospel aj
mestský súd, ktorý vecne posúdil všetky aspekty danej veci.

To boli dôvody, pre ktoré sa rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.