Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/78/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123203512
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123203512.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Renáty Krajčiovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX D. E., zastúpenej spoločnosťou: JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o.,
so sídlom Šoltésovej 346/1, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 36 860 654, proti žalovanému: F. G.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D. E., zastúpenému spoločnosťou: HADBÁBNY & spol.,

advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Prielohy č. 1012/1C, 010 07 Žilina, IČO: 47 249 722, o zdržanie
sa rušivých zásahov do vlastníckeho práva žalobkyne, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 2C/34/2023-113 zo dňa 20. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/34/2023-113 zo dňa 20. júna 2024 potvrdzuje.

Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že

žalovaný má právo voči žalobkyni na ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok II.). Súčasne vyslovil, že
Slovenská republika má právo voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou okresnému súdu
dňa 20.04.2023 domáhala, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zdržať sa rušivých zásahov do
vlastníckeho práva žalobkyne ako vlastníčky rodinného domu súp. č. XXX, stojaceho na KN-C
parcele č. 503 v katastrálnom území C., spočívajúcich v zamedzovaní prístupu k tomuto

rodinnému domu po KN-C parcele č. 503 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715 m2, zapísanej na
liste vlastníctva (ďalej aj „LV“) č. XXXX pre katastrálne územie C., ktorého sa žalovaný dopúšťa
uzamknutím malej vchodovej brány a veľkej vchodovej brány bez sprístupnenia kľúčov od týchto brán
žalobkyni a zdržania sa parkovania motorových vozidiel osobných a nákladných na tejto KN-C parcele
č. 503 v katastrálnom území C. a tiež, že žalovaný nemá právo požadovať od žalobkyne
nájom za užívanie KN-C parcele č. 503 v katastrálnom území C.. Súčasne si uplatnila voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Svoju žalobu žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou rodinného domu súp. č.
XXX,ktorýstojíKN-Cparceleč.503vkatastrálnomúzemíC.,ktorýdomnadobudlanazákladedarovacej
zmluvy zavkladovanej na Správe katastra Žilina pod č. V 6694/98, čo preukazuje aj zápis na LV č. XXX
pre katastrálne územie C.. Na LV č. XXXX pre katastrálne územie C. je ako vlastník KN-C parcele č.
503 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715 m2 (ďalej aj „sporný pozemok“) zapísaný žalovaný.
Žalovaný ako kupujúci nadobudol sporný pozemok na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná

Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom pod č. V 4766/2016 od predávajúcich H. I. a jej detí J.
I., J. B. a K. I.. V minulosti prebiehal na Okresnom súde Žilina spor sp. zn. 16C/729/1997, v ktorom v
pozícii žalobcu vystupoval otec žalobkyne L. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorý v ňom žaloval dedičovpo zomretom synovi M. I. - H. I., J. I., J. B.
a K. I. a Slovenskú republiku, zast. Okresným úradom Žilina. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k.
16C/729/97-33 zo dňa 17.08.1999 súd určil, že dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemkov,

registrovaná bývalým Štátnym notárstvom Žilina pod č. R II 162/91 je neplatná, a to s poukazom na ust
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(s účinkami ex tunc). V označenom rozsudku došlo teda k určeniu absolútnej neplatnosti predmetnej
dohody o zriadení práva osobného užívania pozemkov zo dňa 29.12.1990. Táto dohoda bola teda od
samého počiatku neplatná, pretože ju uzavrel subjekt, ktorý nemal právnu subjektivitu - Obecný úrad

vo C., ktorý nemal toto oprávnenie v zmysle zákona 369/1990 Zb. Taktiež podľa § 47 ods. 5 zákona č.
71/1967 Zb. chýbala na tejto dohode úradná pečiatka, označenie mena, priezviska a funkcie oprávnenej
osoby a táto bola opatrená pečiatkou MNV C., okres N., ktorý už od účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. t.j.
od 23.11. 1990 neexistoval. V dôsledku toho právo osobného užívania k spornému pozemku neprešlo
na Obec C. podľa príloh A, B zákona č. 369/1990 Zb. Vyššie označené právoplatné súdne rozhodnutie o
určení absolútnej neplatnosti dohody o zriadení práva osobného užívania malo za následok, že nenastali

účinky podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. nedošlo k zmene práva osobného užívania
pozemkuvzniknutépodľadoterajšíchpredpisov,ktorétrvalokudňunadobudnutiaúčinnostitohtozákona
na vlastníctvo fyzickej osoby. Vlastnícke právo H. I. a jej deťom k spornému pozemku tak nevzniklo, a to
aj napriek dedičskému rozhodnutiu Okresného súdu Žilina sp. zn. D/938/94 po poručiteľovi M. I.. H. I.
a jej deti žalobkyňu nerušili v pokojnom

a nerušenom užívaní KN-C parciel č. 503, 510 a 511, nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., ktoré
žalobkyňa užívala spolu so svojím domom súp. č. XXX, stojacim na KN-C parcele č. 503, na ktorej má
žalobkyňa súčasne vybudovanú vodovodnú šachtu
s vodovodnou prípojkou od tejto vodovodnej šachty, ktorá vedie až do jej rodinného domu. H. I. a jej
deti v roku 2016 odpredali žalovanému KN-C parcelu č. 503. Žalovaný spočiatku rešpektoval vlastníctvo

žalobkyne k rodinnému domu a užívanie KN-C parcele č. 503 v katastrálnom území C.. Následne však
začal žalobkyňu obmedzovať vo vstupe
do rodinného domu súp. č. XXX stojaceho na KN-C parcele č. 503. Žalovaný začal na KN-C parcele
č. 503 parkovať vozidlá, odstránil drevenú zrubovú stavbu o rozmeroch 4x4 m, ktorú žalobkyňa tiež
nadobudla od svojho otca. Nebohý otec žalobkyne vybudoval pri vstupe

na sporný pozemok vchodovú bránku pre peších a bránu pre vjazd áut, ktorú žalovaný uzamkol a t.
č. žalobkyni zabraňuje v prístupe do jej rodinného domu po KN-C parcele č. 503, keďže iný prístup
k nej nemá. O rodinný dom žalobkyne žalovaný opiera rôzne hnuteľné veci. Žalovaný tiež uviedol, že
žalobkyňu pustí do domu len vtedy, keď mu bude platiť na základe uzavretej zmluvy nájom za užívanie
jeho vlastníctva k KN-C parcele č. 503 v katastrálnom území C.. Žalovaný tiež v blízkosti rodinného

domu žalobkyne postavil na KN-C parcele č. 503 murovanú garáž. Žalobkyňa prostredníctvom právneho
zástupcu dňa 14.07.2021 vyzvala žalovaného, aby sa zdržal zásahov do užívania KN-C parcely č. 503 v
katastrálnom území C.. Žalovaný v reakcii na to podal podnet na orgán štátneho stavebného dohľadu -
na spoločný Obecný úrad v D., v ktorom sa domáha odstránenia rodinného domu žalobkyne súp. č. XXX
z KN-C parcely č. 503 v katastrálnom území C., údajne vzhľadom na konštrukčný stav a jeho stabilitu.

Uvedené konanie žalovaného je už takej intenzity, že žalobkyňa má znemožnený prístup do
svojho rodinného domu, bránka a brány sú uzamknuté a ona od nich nemá kľúč. Pred jej domom parkujú
autá a sú poukladané predmety, ktoré v celom komplexe bránia žalobkyni vo vstupe do domu súp. č.
XXX. Podľa názoru žalobkyne žalovaný nie je vlastníkom KN-C parcely č. 503 v katastrálnom území C.,
aj keď je aktuálne evidovaný na liste vlastníctva Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom ako jej

vlastník a túto evidenciu zneužíva. Žalobkyňa preto chce upraviť ochranu jej užívania rodinného domu
súp. č. XXX, aby ho mohla pokojne užívať a mala do neho zabezpečený prístup po KN-C parcele č. 503 v
katastrálnom území C.. Žalobkyňa sa preto žalobu domáha, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať
sa rušivých zásahov do jej vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XXX v katastrálnom
území C., s čím je spojená držba a úžitok jej rodinného domu. Žalovaný nie je oprávnený požadovať

od žalobkyne platenie nájmu za užívanie KN-C parcely č. 503 v katastrálnom území C. a je povinný
jej umožniť prechádzanie malou a veľkou bránou s tým, že jej odovzdá od nich kľúče. Žalobkyňa tiež
žiadala, aby súd v tomto spore prejudiciálne vyriešil, že žalovaný nie je vlastníkom KN-C parcele č. 503 -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715 m2, zapísanej na žalovaného na LV č. XXXX pre katastrálne
územie C., pretože jeho právnym predchodcom ako predávajúcim chýbal právny titul na nadobudnutie

vlastníctva, keď vydržanie nemohli nadobudnúť pre štát. Vydržacie právo totiž patrilo nebohým rodičom
žalobkyne, ktorí dané nehnuteľnosti nadobudli v roku 1941, odkedy ich užívali pokojne a nerušene.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietnuť. Súčasne
si uplatnil voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania.5. Tvrdenie žalobkyne, že neumožnil vstup žalobkyni do jej domu súp. č. XXX, za nepravdivé
a zavádzajúce, ktoré nie sú ničím podložené a preukázané. Akcentoval, že ako výlučný vlastník KN-
C parcele č. 503 má právo tento pozemok držať, užívať a disponovať s ním podľa vlastného

uváženiavmedziachzákona.Mátedaprávonaspornompozemkuparkovaťakékoľvekmotorovévozidlo
bez súhlasu žalobkyne. Podotýka, že pozemok je dostatočne veľký na to, aby na pozemku mohlo
byť umiestnených aj viac motorových vozidiel bez obmedzenia prístupu k stavbe žalobkyne. Navyše
samotné parkovanie vozidla na spornom pozemku nie je taká závažná skutočnosť, ktorá
by žalobkyňu obmedzovala, alebo by jej zamedzovala vstup do jej domu. Zo strany žalobkyne ide

o účelové tvrdenie, ktoré nemá oporu tak v zákone, ako ani v skutkovom stave. Zároveň žalobkyňa
nepredložila do spisu žiadny dôkaz, ktorým by svoje tvrdenie o nemožnosti prístupu k
jej domu preukázala. Nepravdivé je aj tvrdenie žalobkyne, že vstupná brána a bránka sú zamknuté,
čím žalovaný údajne žalobkyni znemožňuje vstup do domu. Vstupná brána je po celý deň otvorená.
Žalobkyňa má teda prístup k domu umožnený. Okrem toho na pozemku KN-C parcele č. 503 sa okrem
domu žalobkyne nachádza aj rozostavaná stavba vo vlastníctve žalovaného, ktorá nie je zapísaná v

katastri nehnuteľností. Žalovaný ako vlastník tejto stavby a sporného pozemku pre vlastnú bezpečnosť
a ochranu svojho majetku vo večerných hodinách bránku uzamyká. Uzamykanie brány vo večerných
hodinách žalovaným je teda dôvodné. Žalobkyňa by mala rešpektovať vôľu žalovaného chrániť svoj
majetok pred tretími osobami. Žalovaní tiež zdôraznil, že nikdy nebránil tomu, aby žalobkyňa, v prípade
potreby,mohlamaťprístupkjejdomuivovečernýchhodinách,kedyjebránazbezpečnostnýchdôvodov

uzamknutá. V tomto smere je ochotný žalobkyni poskytnúť náležitú súčinnosť. Žalovaný ďalej uviedol, že
žalobkyňa v dome súp. č. XXX nebýva a nemá v ňom evidovaný trvalý a ani prechodný pobyt. Predmetný
dom žalobkyňa navštevuje veľmi sporadicky za účelom jeho občasnej kontroly. Jedná sa
o drevenicu postavenú na kamenných základoch, ktorá je výrazne poškodená a vyžaduje údržbu. Na
účely predchádzaniu škody na majetku a zdravia žalovaný oslovil A. D. G., znalca v odbore

dopravnéstavbyastatikastavieb(evidovanéhopodč.915702),abydomžalobkyneposúdilzostavebno-
statického hľadiska. Podľa názoru znalca v tomto konkrétnom existujú dve možnosti: 1/ buď sa dom celý
asanuje, alebo 2/ v najbližšej dobe sa naplánuje komplexná revitalizácia objektu. Svoje závery znalec
zhrnul v odbornom vyjadrení pod č. 4/2022. Dom žalobkyne teda predstavuje reálne riziko pre osoby,
ktoré doň vstupujú, alebo sa v jeho blízkosti nachádzajú. Vzhľadom na zlý technický stav domu žalovaný

inicioval na príslušnom orgáne verejnej správy výkon štátneho stavebného dohľadu. Nechce totiž niesť
zodpovednosť a predovšetkým následky za havarijný stav domu žalobkyne, ktorý stojí na jeho
pozemku. Vzniknutú situáciu je nevyhnutné bezodkladne riešiť, aby sa zabránilo škodlivým následkom.
Ďalej žalovaný uviedol, že s prihliadnutím na predmet tohto konania je nadbytočné skúmať, či je/nie
je vlastníkom sporného pozemku. Žalobkyňa sa domáha ochrany svojho vlastníctva – domu súp. č.

XXX, pričom v žalobe neprodukovala žiadne tvrdenia, že by ona bola vlastníčkou sporného pozemku
a už vôbec ohľadom tejto skutočnosti neprodukovala žiadne dôkazy. Otázka vlastníctva pozemku KN-
C parcele č. 503 je teda pre predmet žaloby, ako ho vymedzila žalobkyňa, irelevantný, a teda nejde o
predbežnú otázku v tomto konaní. Žalobkyňa v tomto spore ani nevie žiadnym spôsobom preukázať
naliehavý právny záujem na určení, že žalovaný nie je vlastníkom sporného pozemku,

ktorý nedostatok nemožno zhojiť konštatovaním, že má ísť „len“ o predbežnú otázku. Nemožno tiež
opomenúť, že žalobkyňa (resp. jej právny predchodca) sa nikdy neobrátili na súd so žalobou na ochranu
alebo určenie vlastníckeho práva k spornému pozemku, hoc tento nadobudli právni predchodcovia
žalovaného už v roku 1994. Je teda očividné, že žalobkyňa sa za vlastníčku pozemku ani nepovažuje.
Pokiaľ by tomu tak bolo, uplatnila by svoje právo na príslušnom súde, alebo by tak urobil už jej otec.

Do dnešného dňa nie je vlastnícke právo právnych predchodcov (predávajúcich) spochybnené, a preto
žalovaný má za to, že neexistuje relevantný dôvod, aby súd prejudiciálne skúmal, či je
alebo nie je oprávneným vlastníkom pozemku. V prejednávanom spore totiž na to
nie sú splnené žiadne procesné a ani hmotnoprávne predpoklady. Predchádzajúci vlastníci nadobudli
vlastnícke právo k pozemku po neb. M. I. na základe uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. D 938/94,

ktoré je právoplatné a vykonateľné, ktoré do dnešného dňa nebolo rozhodnutím súdu vyhlásené
za neplatné, a ani nebolo určené, že vlastníkom pozemku by mal byť niekto iný.
6. Žalobkyňa replike zo dňa 17.07.2023 zotrvala na svojej žalobe. Poukázala na
fotografie na čl. 5, 23, 31 odborného vyjadrenia predloženého žalovaným, kde vidieť umiestnené vozidlá
a hnuteľné veci žalovaného, ktorými jej zabraňuje k riadnemu prístupu

do domu. Dodala, že oplotenie, bránu a bránku žalovaný nenadobudol, toto vybudoval ešte jej otec, po
ktorom je dedičkou.
7. Žalovaný v duplike zo dňa 14.08.2023 zopakoval, že žalobkyňa nemá zamedzený prístup k domu.
Brány (či už veľkú alebo malú) necháva žalovaný počas celého dňa otvorené a tieto sa zamykajú výlučnevo večerných hodinách, pretože na pozemku realizuje výstavbu domu a častokrát sa v ňom nachádza
stavebný materiál, prípadne iné zariadenia. Týmto spôsobom žalovaný chráni svoj majetok pred jeho
odcudzením. Žalobkyňa však v jej dome vôbec nebýva a nemá v ňom evidovaný trvalý a ani prechodný

pobyt. Ak by žalobkyňa o to požiadala, žalovaný jej vie zabezpečiť prístup k domu aj vo večerných
hodinách. Zatiaľ však takú žiadosť žalovaný z jej strany neeviduje. Žalovaný ako vlastník pozemku má
právo tento podľa vlastného uváženia užívať. Na strane druhej, rešpektuje to, že na jeho pozemku
sa nachádza dom, ktorý patrí žalobkyni. Skutočnosť, že sa na pozemku nachádza jedno alebo viac
motorových vozidiel, automatický neznamená, že žalobkyňa ma zamedzený prístup k domu. V

tejto súvislosti treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že žalobkyňa vo svojich podaniach bližšie neuvádza
a nekonkretizuje, ako motorové vozidlá bránia v jej prístupe k domu. Z obsahu žaloby je nesporné,
že žalobkyňa sa domáha ochrany svojho vlastníctva k domu a nie k pozemku. Preto vzhľadom
na predmet tohto konania je nadbytočné skúmať, či žalovaný je/nie je vlastníkom sporného pozemku.
Žalobkyňa v žalobe a ani vo vyjadrení neprodukovala žiadne tvrdenia, že by ona sama bola vlastníčkou
pozemku, a ohľadom tejto skutočnosti nepredložila žiadne dôkazy.

8. Následne súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetom konania sú tri nároky žalobkyne definované v
žalobnom petite: 1/ zdržanie sa zamedzovania prístupu k rodinnému domu, súp. č. XXX, stojaci na KN-
C parcely č. 503 v katastrálnom území C. spočívajúcich v zamedzovaní prístupu k tomuto
rodinnému domu po KN-C parcele č. 503 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715 m2 zapísanej

na LV č. XXXX, pre kat. územie C., ktorého sa žalovaný dopúšťa uzamknutím malej vchodovej brány a
veľkej vchodovej brány bez sprístupnenia kľúčov od týchto brán žalobkyni, 2/ zdržanie sa
parkovania motorových vozidiel osobných a nákladných na KN-C parcele č. 503 v katastrálnom území
C., 3/ rozhodnutie o tom, že žalovaný nemá právo požadovať od žalobkyne nájom za užívanie
KN-C parcely č. 503 v katastrálnom území C..

9. Pri právnom posúdení veci súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 3 ods. 1, § 123 ods. 1, § 124, § 126
ods. 1 a 2, § 153c, § 417 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník, ďalej len Občiansky
zákonník) a konštatoval, že vlastník má právo použiť na ochranu svojho vlastníckeho
práva viaceré právne prostriedky v prípade, ak došlo k neoprávnenému zásahu do
jeho vlastníckeho práva. Právna úprava vlastníckych žalôb je obsiahnutá v § 126 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a žalobkyňa podala tzv. negatórnu žalobu, ktorá je žalobou na plnenie v zmysle § 137 písm.
a) CSP. Podstata tohto druhu žaloby spočíva v tom, že sa ňou vlastník domáha ochrany proti tomu,
kto do jeho práva neoprávnene zasahuje, pričom tieto neoprávnené zásahy spočívajú v inom konaní
ako v zadržiavaní veci. Zapieracou žalobou sa vlastník bráni proti neoprávneným zásahom, ktoré už
boli vykonané, ktoré trvajú alebo ak hrozí ich opakovanie. Zapieracou žalobou sa potom vlastník veci

domáha, aby žalovanému bolo určité rušivé konanie zakázané, alebo aby vec uviedol
do pôvodného stavu. Pre vyhovenie žalobe v tomto smere navrhovaného petitu je v konaní potrebné
preukázať aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú v konaní má ten, ktorý preukáže vlastnícke právo k veci,
do ktorej sa neoprávnene zasahuje, preukázanie pasívnej vecnej legitimácie, tzn. že tretia osoba
(ktokoľvek mimo vlastníka) zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu a preukázanie reálnej existencie

neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva inej osoby (žalobcu).
10.Vposudzovanomprípadenebolomedzistranamisporuspornévlastníckeprávožalobkynevovzťahu
krodinnémudomusúp.č.XXX,stojacemunaKN-Cparceleč.503 vkatastrálnomúzemíC.,čímje
daná jej aktívna vecná legitimácia v spore. Pre jej úspech v spore o podanej žalobe, a to predovšetkým,
pokiaľ sa týka navrhovanej prvej časti petitu, nebolo však potrebné preukázať, či je žalovaný vlastníkom

pozemku, na ktorom sa nachádza rodinný dom žalobkyne. Žalobkyňa žiadala, aby súd v tomto konaní
prejudiciálne určil, že žalovaný nie je vlastníkom pozemku parcely C-KN č. 503 - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 715 m2, zapísaného na LV č. XXXX pre katastrálne územie C.. Konajúci súd však
ustálil, že z hľadiska predmetu tohto sporu nie je podstatné, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej je
postavený rodinný dom žalobkyne, keďže pasívne vecne legitimovaná je osoba, ktorá do vlastníckeho

práva žalobkyne neoprávnene zasahuje. Pokiaľ potom žalobkyňa v konaní tvrdila, že do jej vlastníckeho
práva žalovaný zasahuje a žiadala, aby súd uložil žalovanému v prvej časti navrhovaného
petitu povinnosť zdržať sa rušivých zásahov do jej vlastníckeho práva, pre úspech v spore v tejto časti
bolo potrebné preukázať, že žalovaný ňou tvrdeným spôsobom zasahuje do jej vlastníckeho práva, čo
je predpokladom rozhodnutia súdu, ktorý rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa takéhoto konania.

11. Vo vzťahu k navrhovanému petitu 1/, resp. prvej časti žalobného nároku (zdržanie sa zamedzovania
prístupu k rodinnému domu súp. č. XXX, stojacemu na KN-C parcele č. 503 v katastrálnom
území C., spočívajúcich v zamedzovaní prístupu k tomuto rodinnému domu po KN-C parcele č. 503 -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715 m2, zapísanejna LV č. XXXX pre kat. územie C., ktorého sa žalovaný dopúšťa uzamknutím malej vchodovej brány a
veľkejvchodovejbránybezsprístupneniakľúčovodtýchtobránžalobkyni)súdprvejinštancieuviedol,že
vykonaným dokazovaním (výsluchom žalobkyne, ňou navrhovanej svedkyne – jej dcéry M. O., žalobcu,

ním navrhovaného svedka – otca P. G., žalovaného, ako aj obhliadkou na mieste samom a listín
nachádzajúcich sa v súdnom spise i pripojenom súdnom spise), nebolo preukázané, že by žalovaný
zamedzoval žalobkyni prístup k jej rodinnému domu, tak, ako to tvrdí žalobkyňa. Medzi stranami sporu
bolo nesporné, že pred vstupom na pozemok, na ktorom sa nachádza rodinný dom žalobkyne, je
umiestnená brána pozostávajúca z dvoch vstupov - malej bránky pre vstup pešo prichádzajúcich osôb

a veľkej brány pre vstup motorových vozidiel. Obidve brány boli osadené pred vstupom na pozemok
KN-C parcelu č. 503 ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalovaného. Žalobkyňa v konaní
poukazovala na skutočnosť, že zo strany žalovaného dochádza k uzamykaniu predmetných brán, čím je
jej zamedzované v prístupe k jej rodinnému domu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetné
brány sú však každý deň od rána otvorené a k ich uzamknutiu dochádza až vo večerných hodinách.
Žalobkyňa v konaní pri svojom výsluchu potvrdila, že v dome nebola už cca 3 roky. Párkrát (vždy

neohlásene) však išla na pozemok, ktorý sa nachádza pred vstupom do jej rodinného domu (KN-C
parcelu č. 503), a to spolu s vopred neohlásenými vodármi a obidve bránky boli odomknuté. Z výsluchu
žalobkyne ani z výsluchu jej dcéry nevyplynulo, že by niekedy zažili situáciu, že by bránka bola
uzamknutá. Ako už bolo uvedené vyššie, bránka sa uzamyká až
na večer. Súčasne z výsluchu žalobkyne i jej dcéry vyplynulo, že nikdy nechodia (ani nechodili) do

predmetného rodinného domu večer. Obidve teda nemohli zažiť situáciu, že by im bol zamedzený
prístup do rodinného domu žalobkyne, keďže reálne sa o takýto prístup ani nepokúsili. V konaní bolo
ďalej nesporne preukázané, že žalobkyňa nikdy od žalovaného ani nežiadala o kópiu kľúčov od brány.
Nadväzne konajúci súd ustálil, že žalobkyňa ani na to nemala dôvod, keďže brána bola v denných
hodinách odomknutá, tzn. žalobkyňa mala možnosť sa do svojho rodinného domu počas dňa dostať

(kde sa aj reálne viackrát dostavila) a vo večerných hodinách do domu nikdy nechodila. Žalobkyňa
v konaní dokonca ani nerozporovala tvrdenie žalovaného o tom, že vstupná bránka bola v priebehu
každého dňa odomknutá. Navyše vo vstupnej bránke pre peších je kľúč od vstupnej brány pre motorové
vozidlá. Nemožno potom konštatovať, že by žalobkyni bolo zo strany žalovaného bránené vstupu do jej
rodinného domu. Napokon žalobkyňa sama potvrdila, že v rodinnom dome cca 3 roky nebola a vždy,

keď mala záujem o vstup na pozemok žalovaného, bez potreby osobitného upozornenia žalovaného
sa naň dostala. V konaní teda nebolo preukázané, že tým, že žalobkyňa nemala
k dispozícii kľúč od vstupných brán na pozemok žalovaného, by jej bol zamedzovaný prístup k jej
rodinnému domu, ktorý stojí na tomto pozemku. Žalobkyňa pritom nikdy nepožiadala žalovaného o kópiu
kľúčov od brán, t.j. žalovanému nekomunikovala jej vnútornú potrebu držby kópie kľúčov, keďže reálne

tieto nepotrebovala (keď brána bola cez deň odomknutá a večer do domu nikdy nevstupovala,
keďže v dome reálne nebýva). Z uvedených dôvodov je vylúčené, že by zo strany žalovaného mohlo
dochádzať k zamedzeniu prístupu žalobkyne k jej rodinnému domu, a to nielen
nepredložením kľúčov od vstupných brán, ale ani iným spôsobom tak, a to s poukazom na
vyššie uvedené skutočnosti. Z výsluchu dcéry žalobkyne M. O. vyplynulo, že žalobkyňa nadobudla pocit

o nemožnosti vstupu do domu z vyjadrenia uja žalovaného a nie žalovaného niekedy v priebehu rokov
2017 - 2018 (z LV č. XXXX na č.l. 6 spisu vyplýva, že k nadobudnutiu vlastníckeho
práva žalovaným došlo na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 04.07.2016). Jednalo sa
teda o prípad reálneho fyzického zamedzenia vstupu osobou odlišnou od žalovaného a nie zamedzenie
prístupu žalovaným z dôvodu neposkytnutia kľúčov k bráne nachádzajúcej sa pred vstupom na pozemku

zo strany žalovaného. Z výsluchu žalobkyne, ako aj ostatných svedkov v konaní jednoznačne vyplynulo,
že žalovaný žalobkyni nikdy reálne fyzicky ani iným spôsobom nezamedzoval prístup k jej rodinnému
domu, a to vstupom cez pozemok evidovaným v jeho vlastníctve.
12. Okrem skutkových tvrdení k navrhovanému petitu žaloby (zamedzenie prístupu uzamknutím malej
vchodovej brány a veľkej vchodovej brány bez sprístupnenia kľúčov) žalobkyňa skutkovo tvrdila, že k

zamedzeniu prístupu k jej rodinnému domu dochádza aj tým, že žalovaný pred vstupom do jej rodinného
domu parkuje motorové vozidlá. Skutočnosť, že predmetné motorové vozidlá bývajú pred
rodinným domom zaparkované, vyplynula z výsluchu strán a svedkov v konaní a tiež z vykonanej
obhliadky. V konaní však nebolo zistené, že by takýmto parkovaním nebolo umožnené žalobkyni
dostať sa do rodinného domu. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 20.06.2024 navrhol

predloženie fotodokumen-tácie vyhotovenej svedkyňou - dcérou žalobkyne, s ktorým návrhom súhlasil
i právny zástupca žalovaného. Hoci z tejto fotodokumentácie vyplynulo, že na pozemku žalovaného
sa nachádzali motorové vozidlá, nevyplynulo z nej, že by v dôsledku toho nebolo možné dostať sa do
rodinnéhodomužalobkyne,tzn.žebymotorovévozidláčiinévecivovlastníctvežalovanéhoboliuloženépred samotným vstupom do domu tak, že by sa doň žalobkyňa nevedela a nemohla dostať. Napokon
vstupné dvere na fotodokumentácii ani priamo v nej neboli zachytené a tiež z nej nebolo zrejmé, kedy
bola vyhotovená. Ani na obhliadke

na mieste samom vykonanej dňa 10.04.2024 nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne
o nemožnosti vstupu do rodinného domu z dôvodu motorových vozidiel nachádzajúcich sa
na predmetnom pozemku. Žalobkyňa pritom žiadala v tomto spore rozhodnúť o povinnosti zdržať sa
rušivých zásahov do jej vlastníckeho práva, ktoré spočívajú v zamedzovaní prístupu k jej rodinnému
domu, ktorého sa žalovaný dopúšťa uzamknutím brán bez sprístupnenia kľúčov od týchto brán. Ani

žalobkyňou tvrdené opieranie rôznych vecí vo vlastníctve žalovaného o rodinný dom vo jej vlastníctve.
V konaní však nebolo zistené, že by aj samotným opretím akejkoľvek veci vo vlastníctve žalovaného
o dom žalobkyne dochádzalo
k zamedzeniu prístupu k jej rodinnému domu.
13. Pokiaľ okresný súd žalobu v časti 1/ navrhovaného petitu zamietol, bolo to z dôvodu, že v konaní
bolo síce preukázané, že vstupná bránka na sporný pozemok sa na noc zamyká, avšak žalobkyňa

už nepreukázala, že by takýmto spôsobom došlo k zamedzovaniu prístupu k rodinnému
domu v jej vlastníctve. Zároveň v konaní nebolo preukázané, že by zo strany žalovaného bol žalobkyni
zamedzovaný prístup do jej rodinného domu akýmkoľvek iným spôsobom.
14. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný jej povedal, že ju vpustí do domu, len ak mu žalobkyňa bude platiť
na základe nájomnej zmluvy nájom za užívanie jeho vlastníctva, žalovaný účinne poprel a následne

toto tvrdenie žalobkyňa v priebehu sporu nijakým spôsobom nepreukázala. Navyše neoprávnený zásah,
ktorým tretia osoba zasahuje do vlastníckeho práva, musí v čase konania trvať.
V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na jedno tvrdenie žalovaného z minulosti, ktoré však
nepreukázala. Zároveň v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný reálne tvrdenú hrozbu v podobe
požiadavky nájomného

od žalobkyne naplnil. Okresný súd akcentoval, že žalobkyňa ani len netvrdila, že by žalovaný požadoval
od nej nájom za užívanie sporného pozemku a súčasne ona sama potvrdila,
že žalovaný jej vo vstupe do domu fyzicky nebránil. Pokiaľ sa však týka jednej (v konaní nepreukázanej)
hrozby, ktorá mala byť uskutočnená zo strany žalovaného, k tomu konajúci súd uviedol, že samotná
hrozba zásahom pre úspech vlastníckej žaloby ešte nepostačuje (k tomu porovnaj Najvyšší

súd ČR, sp. zn. 22Cdo 2162/1999). Akákoľvek hrozba (vyslovenie možnosti požadovania nájmu v
budúcnosti), a ani jej naplnenie (reálne požadovanie zaplatenie nájmu) však v tomto konaní zo strany
žalovaného nebola preukázaná.
15. Pokiaľ žalobkyňa v podanej žalobe skutkovo poukazovala na iné obmedzovania pri vstupe do
jej rodinného domu (ktoré však uviedla v rámci širšieho vymedzenia skutkových tvrdení) - skutočnosť,

že žalovaný mal v minulosti vyrezať dve čerešne a jednu lipu v jej vlastníctve, tieto už nepremietla do
petitu žaloby. V danej súvislosti okresný súd uviedol,
že v súdenom prípade žalobkyňa podala negatórnu žalobu, ktorou žiada o zamedzenie rušenia prístupu
k rodinnému domu v jej vlastníctve a súd je viazaný takto vymedzeným žalobným nárokom žalobkyne.
Práve u vlastníckych žalôb je nutné klásť zvýšené požiadavky na formuláciu žalobného nároku. Súd síce

môže upraviť petit v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobkyne v spore, keď má povinnosť skúmať
celý obsah podanej žaloby, avšak
v súlade s § 216 ods. 1, 2 CSP, nemôže prekročiť žalobný návrh.
16. Z výsluchu svedkyne - dcéry žalobkyne v konaní vyplynulo, že zo strany žalobkyne nemohlo dôjsť
k oprave eternitu na rodinnom dome a hrozí, že spadne, a to na základe konania žalovaného. Konajúci

súd však zistil, že žalobkyňa sa o opravu eternitu na jej dome ani nepokúsila. V praxi je pritom dôležité
rozlišovať medzi zapieracou žalobou podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalobou podľa § 417
ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá poskytuje preventívnu ochranu proti každej vážne hroziacej škode.
Zapieracia žaloba poskytuje ochranu proti všetkým neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva na
hmotnej veci, ktoré už nastali, trvajú, alebo ktorých opakovanie ďalej hrozí. Žaloba podľa § 417 ods. 2

Občianskeho zákonníka poskytuje preventívnu ochranu a to nielen na majetku, ale aj na
zdraví alebo na živote. Podľa tohto ustanovenia ohrozený má právo sa domáhať, aby súd uložil vykonať
vhodné a primerané opatrenie na odvrátenie hroziacej škody (Knappová, 2005, s. 369). Civilné sporové
konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Strany sporu nie sú povinné uplatnený
nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia

ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu
právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej
právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť,
či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti,ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne
právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých

právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Nadväzne
okresný súd uviedol, že žalobkyňa síce v tomto konaní poukazovala na potrebu opravy rodinného
domu, avšak nežiadala a ani nepreukázala potrebu rozhodnúť v súlade s § 417 ods.
2 Občianskeho zákonníka a nesmeroval k tomu ani jej žalobný petit. Žalobkyni preto nie je
možné priznať ochranu ani s poukazom na § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď v tomto konaní

netvrdila ani nepreukázala, že by jej v tomto smere hrozila vážna škoda.
17. Ak sa žalobca negatórnou žalobou domáha, aby bola vlastníkovi uložená povinnosť zdržať sa jeho
rušenia vo výkone vlastníckeho práva, predpokladom vyhovenia takej žaloby je, že rušenie ku dňu
vyhlásenia trvá (rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22Cdo 2192/2002). S poukazom na
vyššie uvedené skutočnosti, teda v súvislosti s časťou 1/ navrhovaného petitu, neboli v tomto konaní
preukázané také skutočnosti, na základe ktorých by súd mohol navrhovanej časti žalobného petitu

vyhovieť a žalovanému uložiť povinnosť zdržať sa rušivých zásahov do vlastníckeho práva žalobkyne
spočívajúcich v zamedzovaní prístupu k rodinnému domu, ktorého sa žalovaný má dopúšťať
uzamknutím prístupových brán.
18. Vo vzťahu k navrhovanému petitu 2/, resp. druhej časti žalobného nároku (zdržanie sa parkovania
motorových vozidiel osobných a nákladných na parcele KNC č. 503, kat. územie C.) okresný súd uviedol,

že v predmetnom prípade by bolo namieste prejudiciálne určenie vlastníckeho práva vo vzťahu ku KN-
C parcele č. 503 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715 m2, zapísanej na LV č. XXXX pre kat.
územieC.,naktoromjevsúčasnostievidovanýakojejvlastníkžalovaný,lenzasituácie,akbyžalobkyňa
v konaní tvrdila, že žalovaný nie je vlastníkom sporného pozemku z dôvodu, že vlastníctvo
k tomuto pozemku svedčí v jej prospech. Iba vlastník veci sa totiž môže vlastníckou žalobou domáhať

zdržania sa zásahov do jeho vlastníckeho práva. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa má
za to, že žalovaný nie je vlastníkom spornej parcely. V priebehu konania však neprodukovala skutkové
tvrdenia o tom, že by ona sama bola vlastníčkou spornej parcely. Dokonca
v podanej žalobe (č.l. 2 rub spisu) žalobkyňa uviedla, že je toho názoru, že vydržacie právo k predmetnej
nehnuteľnosti patrilo jej nebohým rodičom, ktorí ju nadobudli v roku 1941, odkedy ju užívali pokojne

a nerušene. Pokiaľ potom žalobkyňa v konaní netvrdila, že je vlastníčkou KN-C parcele č. 503,
nachádzajúcej sa v katastrálnom území C., je zrejmé, že aj v prípade, že by súd prejudiciálne určil, že
žalovaný nie je vlastníkom spornej parcely, nemohol by vyhovieť časti 2/ jej žalobného nároku
a zakázať žalovanému parkovať motorové vozidlá na spornom pozemku, keďže aktívnu legitimáciu má
v tomto smere iba vlastník. Inak povedané, pre vyhovenie v tejto časti žalobou uplatneného nároku bolo

potrebné, aby vlastnícku žalobu podal vlastník pozemku, a teda aspoň ten, kto o sebe tvrdí,
že je vlastník. Prejudiciálne rozhodnutie o tom, že žalovaný nie je vlastníkom pozemku, by teda nemalo
vplyv na predmet konania v časti 2/ navrhovaného petitu. V dôsledku takéhoto určenia by aj tak nebola
daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne vo vzťahu k navrhovanému petitu žaloby.
19. Ani v záverečnej reči žalobkyňa neprodukovala skutkové tvrdenia o tom, že by bola vlastníčkou

sporného pozemku, na ktorom sa nachádza rodinný dom v jej vlastníctve. Len uviedla, že žalovaný nie
je vlastníkom sporného pozemku, pretože toto vlastníctvo nadobudol v roku 1941 otec žalobkyne, ktorý
ho nenadobudol konštitutívne, ale vydržacia lehota mu odvtedy bežala. Je teda zrejmé, že ani v nových
skutkových tvrdeniach produkovaných v záverečnej reči žalobkyňa netvrdila, že ona sama
je vlastníčkou sporného pozemku. Vzhľadom na priebeh a stav konania v súlade s § 153 ods. 2

CSP konajúci súd ani neprihliadal na tieto nové skutkové tvrdenia žalobkyne uskutočnené v záverečnej
reči prostredníctvom jej právneho zástupcu, keďže tieto neboli vykonané včas. Žalobkyňa až
po tom, čo žalobu podala dňa 20.04.2023, v konaní sa vyjadrila replikou (č.l. 38 spisu), vyjadrením zo
dňa 14.08.2023 (č.l. 44 spisu), vo veci boli vykonané dve pojednávania a obhliadka
na mieste samom, v záverečnej reči prostredníctvom jej právneho zástupcu produkovala nové skutkové

tvrdenia týkajúce sa vydržania vlastníckeho práva jej právnym predchodcom – otcom, a zároveň žiadala,
aby súd v tejto veci rozhodol v súlade s § 135 ods. c) Občianskeho zákonníka. Citujúc ust. § 139, §
141 ods. 1 a 2, § 142 ods. 1, § 143 ods. 1 a 2, § 150 ods. 1 a § 153 ods. 3 CSP súd prvej
inštancie uviedol, že nepripustil zmenu žaloby uskutočnenú na predmetnom pojednávaní a zároveň
neprihliadol na nové skutkové tvrdenia produkované žalobkyňou, keďže sa jednalo o také skutkové

tvrdenia, ktoré žalobkyňa mohla v konaní produkovať už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Pripustenie zmeny žaloby by muselo smerovať k
odročeniu pojednávania a vykonávanie ďalšieho dokazovania, pretože dovtedy produkované skutkové
tvrdenia by nemohli byť podkladom o zmenenej žalobe.20. Pre úplnosť súd prvej inštancie doplnil, že aj návrh podľa § 135c Občianskeho zákonníka môže
podať iba vlastník pozemku. V katastri nehnuteľností je aktuálne na LV zapísaný ako vlastník pozemku
žalovaný, ktorý však takýto návrh nepodal. Súčasne zo žiadnych skutkových tvrdení

žalobkyne nevyplynulo, že by ona splnila podmienky vydržania vlastníckeho práva a tak nadobudla
vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, ktoré by ju následne oprávňovalo na podanie vlastníckej žaloby
k spornému pozemku. Na podanie žaloby podľa § 135c Občianskeho zákonníka by však žalobkyňa
tiež nebola aktívne vecne legitimovaná, pretože je vlastníčka rodinného domu, ktorý stojí na cudzom
pozemku. Žalobkyňa v konaní ani len netvrdila, že je vlastníčkou sporného pozemku. Zároveň,

aj keby žalobkyňa tvrdila, že je vlastníčkou sporného pozemku, nezakladá to dôvod na rozhodnutie súdu
podľa § 135c Občianskeho zákonníka, keďže by vlastník pozemku a vlastník stavby splynul v jedno,
pričom sa jedná o prípad, keď určitý spôsob usporiadania vzťahov vyplýva z osobitného predpisu.
Pokiaľ by súd aj v konaní ustálil (vo vzťahu k tvrdeniam uvádzaným
v záverečnej reči), že vlastníkom pozemku nie je žalovaný, ale je ním otec žalovanej (o ktorej skutočnosti
súd bez účasti subjektu, ktorého sa to týka, nerozhoduje), stále by vo veci nebola daná aktívna

vecná legitimácia žalobkyne vo vzťahu k uvedenej navrhovanej časti žalobného nároku. Základným
predpokladom na to, aby bolo možné uvažovať o vyhovení žalobe na ochranu vlastníckeho
práva, je totiž existencia vlastníckeho práva žalobcu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), alebo aspoň
iného práva, ktoré by ho oprávňovalo mať vec u seba (§ 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ak ide
o nehnuteľnosť, išlo by o právo užívať ju (pozri napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 701/2006 zo

dňa 14.02.2007). Z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne okresný súd zamietol
aj časť 2/ žalobného petitu – uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa parkovania motorových vozidiel
osobných a nákladných KN-C parcele č. 503 nachádzajúcej sa v katastrálnom území C..
21. Vo vzťahu k navrhovanému petitu 3/, resp. tretej časti žalobného nároku (rozhodnutie o tom, že
žalovaný nemá právo požadovať od žalobkyne nájom za užívanie KN-C parcely č. 503,

nachádzajúcej sa v katastrálnom území C.), okresný súd uviedol, že žalobkyňa nepreukázala skutkové
tvrdenia uvádzané v žalobe o hrozbe uskutočnenej zo strany žalovaného o tom, že od nej bude
požadovať nájom za užívanie KN-C parcely č. 503. Zároveň vo vzťahu k tento časti uplatneného nároku
žalobkyňa nepreukázala hmotnoprávny základ. Žalovaný poprel, že by od žalobkyne požadoval, alebo
jej do budúcnosti hrozil, že bude od nej požadovať za sporný pozemok nájom. Tieto svoje

skutkové tvrdenia žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala. Žalobkyňa vo svojej žalobe žiadala, aby
súd do budúcna rozhodol, že žalovaný nemá právo požadovať od žalobkyne nájom za užívanie
žalobkyne nájom za užívanie KN-C parcely č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C.. Bez
existencie právneho základu takéhoto nároku však súd nemôže takejto žalobe vyhovieť, pokiaľ v konaní
nebolo preukázané, že by žalovaný takýmto spôsobom konal. Pre priznanie ochrany vlastníkovi

na základe vlastníckej žaloby je totiž nutné tvrdiť a preukázať, že zo strany tretej osoby došlo
k rušivému konaniu voči vlastníkovi veci. V súdenom spore žalobkyňa netvrdí, že by bola vlastníčkou
spornej nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej žiada rozhodnúť o tom, že žalovaný nie je oprávnený od nej
požadovať nájom. S poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia však podľa názoru
okresného súdu nie je daný hmotnoprávny základ v tejto časti žalobného návrhu. Žalobkyňa by sa mohla

eventuálne brániť v tom zmysle, že žalovaný nemá právo požadovať od žalobkyne nájom za užívanie
spornej parcely v prípade podania žaloby na plnenie, kedy by vlastník pozemku požadoval od jeho
nevlastníka zaplatenie za užívanie pozemku. Takémuto tvrdeniu by teda musela predchádzať žaloba
na plnenie, ktoré skutkové tvrdenia by predstavovali obranu v predmetnom konaní,
v ktorom by súd následne zisťoval, či je daný právny základ pre takto požadované platby za užívanie

cudzej nehnuteľnosti a prejudiciálne by tiež zisťoval, či je osoba, ktorá žiada platby, oprávnená takéto
platby vo forme nájmu či bezdôvodného obohatenia požadovať (napr. z dôvodu existencie vlastníckeho
práva a neoprávneného užívania veci).
22. V prípade podania vlastníckej žaloby, táto vždy svedčí iba vlastníkovi (alebo tvrdenému vlastníkovi)
veci. V aktuálne prejednávanom prípade však žalobkyňa netvrdí, že je vlastníčkou sporného pozemku,

potom pre prípadnú vlastnícku žalobu (na ktorej podanie v konaní poukazuje) v rámci
tretieho navrhovaného petitu nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Ak vlastník v žalobe žiada, aby súd
určil, že žalovaný nie je oprávnený zasahovať do jeho vlastníckeho práva spôsobom, ktorým hrozí, je
povinnosťou súdu skúmať, či má žalobca
na takomto určení naliehavý právny záujem (pozri rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22Cdo 2162/1999). Súd

sám skúma, o aký druh žaloby v konaní ide. S poukazom na ani žalobkyňou netvrdené vlastnícke právo
sporného pozemku, ku ktorému žiada negatívne určiť, že žalovaný nemôže od nej požadovať nájomné
za užívanie tohto pozemku, konajúci súd dospel k záveru, že v tomto smere sa jedná o žalobu na
určenie v zmysle § 137 písm. c) CSP, s tým, že dospel k záveru, že žalobkyňa nemá naliehavý právnyzáujem na požadovanom určení, ak v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný od nej požadoval
zaplatenie nájmu za sporný pozemok. Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku, sp. zn. 4Cdo 49/2003 a sp. zn. 4Cdo

56/2009. z uvedených dôvodov okresný súd uzavrel, že ani vo vzťahu k tretej časti navrhovaného petitu
nebol dôvod na prejudiciálne skúmanie či žalovaný je/nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, pokiaľ
žalobkyňa netvrdila, že jej vlastníčkou [ktoré tvrdenie je podmienkou aktívnej legitimácie pre podanie
vlastníckej žaloby podľa § 137 písm. a) CSP], ani v konaní nepreukázala naliehavý právny záujem [v
žalobe o určenie podľa § 137 písm. c) CSP]. Súčasne v súdenom prípade naliehavý právny

záujem žalobkyne na požadovanom určení nevyplýva z osobitného predpisu. S poukazom na uvedené
skutočnosti súd zamietol žalobu žalobkyne, aj pokiaľ sa týka jej časti 3/.
23. Záverom konajúci súd uviedol, že zamietol návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania pripojením
spisu Stavebného úradu C., keďže v konaní nebolo sporné, že takéto konanie prebieha na
základe návrhu podaného žalovaným. Zároveň nebolo sporné, že uvedené administratívne konanie bolo
prerušenédoskončeniatohtokonania.Žalobkyňa vkonanípredložilaodbornévyjadrenieč.4/2022,

na ktoré chcela pripojením spisu Stavebného úradu C. poukázať a v konaní neprodukovala iné dôvody
pre vykonanie dokazovania v tomto smere. Okresný súd preto považoval pripojenie predmetného spisu
za nadbytočné, keď vykonanie takéhoto dokazovania by nemalo vplyv pre rozhodnutie v tejto veci a toto
je bez relevantnej súvislosti s predmetom sporu.

24. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že
žalovanému ako úspešnej sporovej strane priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu voči žalobkyni,
ktorá vo veci úspech nemala. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
25. Súčasne s poukazom na ust. § 259 CSP súd uložil žalobkyni ako neúspešnej strane sporu

nahradiť trovy štátu v plnom rozsahu. Jedná sa o preukázané a účelne vynaložené výdavky v súvislosti
s obhliadkou na mieste samom, vykonanej okresným súdom.

26. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zmeny tak, že odvolací súd jej žalobe v celom rozsahu vyhovie.

27. Odvolateľka svoj opravný prostriedok odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj tým, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP].
28. Predovšetkým žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nepripojil k spisu v prejednávanej veci

spis Spoločného obecného úradu v D., referátu stavebného poriadku, ktorý je poverený starostom obce
C. podľa § 99 písm. d) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku č. 0328/
ŠSD/2022/1, ktoré sa týka konania začatého na základe sťažnosti údajného vlastníka pozemku KN-C
parcely č. 503 nachádzajúcej sa v katastrálnom území C. – F. G. (žalovaného), ktorý sa v označenom
konaní domáha z titulu údajného vlastníctva predmetného pozemku odstránenia rodinného domu

žalobkyne súp. č. XXX, ktorý stojí na KN-C parcele č. 503 nachádzajúcej sa v katastrálnom území
C.. Pokiaľ súd tento návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania odmietol, s odôvodnením, že nie je
potrebný pre jeho rozhodnutie, podľa názoru odvolateľky ide o vadu skutkovú, pretože ako procesná
strana navrhla dôkaz, ktorý je v tomto spore potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Okrem
toho odvolateľka namietala, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, ide o jeho nesprávny postup pri hodnotení výsledkov dokazovania,
keď neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané tak výpoveďou žalobkyne,
ako aj výpoveďou svedkyne, jej dcéry M. O., ktorá potvrdila, že ujo žalovaného bránil vstupu žalobkyne
do rodinného domu, a tiež, že žalovaný parkoval nákladné autá a stroje až
pred vchodom do rodinného domu, čomu nasvedčujú aj pripojené fotografie. Súčasne poukázala na

to, že na jej dome je potrebné opraviť eternit. Okrem toho rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ide o hmotnoprávnu vadu rozhodnutia, mylné použitie právnej
normy na zistený skutkový stav. Žalobkyňa zopakovala, že je výlučnou vlastníčkou rodinného domu
súp. č. XXX, stojaceho na KN-C parcele č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C. a tiež to, že
žalovaný je zapísaný ako vlastník na KN-C parcele č. 503 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715

m2, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C., zapísaného na LV č. XXXX, pre k. ú. C., ktorý
ju nadobudol na základe kúpnej zmluvy odvkladovanej Okresným úradom Žilina, katastrálnym úradom
pod č. V 4766/2016. Vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti žalovaný ako kupujúci nadobudol od
predávajúcich H. I. a jej detí J. I., J. B. a K. I.. Odvolateľka znovu poukázala na konanie vedené naOkresnom súde Žilina, v ktorom označený súd rozsudkom č. k. 16C/729/97-33 zo dňa 17.08.1999 určil,
že dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemkov registrovaná bývalým Štátnym notárstvom
Žilina pod č. R II 162/91 je neplatná. V označenom spore vystupoval ako žalobca otec žalobkyne L. I.,

nar. XX.XX.XXXX, ktorý podal žalobu voči žalovaným - dedičom po zomrelom synovi M. I. – H. I., J.
I., J. B. a K. I. a tiež Slovenskej republike, zastúpenej Okresným úradom Žilina. Tak, ako už žalobkyňa
vo svojej žalobe uviedla, H. I. a jej deťom aj napriek existencii dedičského rozhodnutia Okresného súdu
Žilina sp. zn. D 938/94 po M. I. vlastnícke právo ku KN-C parcele č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom
území C., nevzniklo. H. I. a jej deti žalobkyňu nerušili v pokojnom a nerušenom užívaní KN-C parciel

č. 503, 510 a 511, nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., ktoré žalobkyňa užívala spoločne so
svojím domom súp. č. XXX. Na KN-C parcele č. 503 stojí rodinný dom žalobkyne, kde má vybudovanú
aj vodovodnú šachtu s vodovodnou prípojkou až do jej rodinného domu. V roku 2016 však I. predali KN-
C parcelu č. 503 žalovanému. Žalovaný spočiatku rešpektoval vlastnícke právo žalobkyne k rodinnému
domuaužívaniespornejparcely.Následnevšakzačalžalobkyňuobmedzovaťprivstupedojejrodinného
domu súp. č. XXX, stojaceho na KN-C parcele č. 503 tak, že začal na spornej parcele parkovať vozidlá,

odstránil z nej drevenú zrubovú stavbu o rozmeroch 4 x 4 m, ktorú žalobkyňa tiež nadobudla od svojho
otca. Vzhľadom na výrok rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 16C/729/97-33 zo dňa 17.08.1999
žalovaný nemôže byť platným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Právo osobného užívania v zmysle
predmetnej zmluvy bolo totiž súdom vyhlásené za neplatné. V dôsledku toho sa nemohlo zmeniť na
vlastníctvo podľa zákona č. 509/1991 Zb. Napriek tomu, že žalovaný je aktuálne evidovaný na liste

vlastníctva v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, nemohol ho platne nadobudnúť.
Žalobkyňa už v štádiu prvoinštančného konania tvrdila, že jej právny predchodca (otec) nadobudol
vlastnícke právo ku KN-C parcele č. 503 vydržaním od roku 1941 a jeho syn M. I. si usporiadal právo
osobného užívania na seba. Práve preto sa žalobkyňa v tomto spore negatórnou žalobou domáhala, aby
súd uložil žalovanému zdržať sa rušivých zásahov do jej vlastníckeho práva k rodinnému domu č. XXX,

stojaceho na KN-C parcele č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C., aby jej bol umožnený
prístup do tohto rodinného domu, aby nezamykal vchodovú bránku a veľkú vchodovú bránu, ak jej
nesprístupní kľúče od týchto brán, aby sa zdržal parkovania osobných a nákladných aut na tejto
nehnuteľnosti (pozemku), keďže nemôže byť jej vlastníkom a aby nepožadoval od žalobkyne
platenie nájomného. Okresný súd však uveril nepravdivým tvrdeniam žalovaného, že predmetné brány

sú odomknuté v priebehu každého dňa a k ich uzamykaniu dochádza až vo večerných hodinách.
Súčasne konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa nemala k dispozícii kľúč
od vstupných brán na pozemok napriek tomu, že sa žalobou domáhala, aby jej žalovaný tieto kľúče
sprístupnil, aby si tieto bránky mohla samostatne odomykať, v dôsledku čoho tieto vyššie označené
žalobné návrhy žalobkyne zamietol. Pokiaľ ide o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa parkovania,

okresný súd skonštatoval, že v tejto časti navrhovaného petitu by bolo namieste prejudiciálne určenie
vlastníckeho práva len vtedy, ak by bolo preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou na KN-C parcele č.
503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C., pretože iba jej vlastník sa môže domáhať zdržania
sa zásahov do jeho vlastníckeho práva. Z obsahu žaloby však vyplýva, že žalovaný nie je vlastníkom
spornej parcely a žalovaná neprodukovala dôkaz, že by jej vlastníčkou mala byť ona. Odvolateľka

zdôraznila, že vlastníctvo ku na KN-C parcele č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C.,
nenadobudla v evidenčnej forme, keďže toto nemal na seba evidované ani jej právny predchodca –
otec, aj v prípade,
že by súd prejudiciálne určil, že žalovaný nie je vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, nemohol by žalobe
žalobkynevyhovieť.Žalobkyňavšakvžalobepoukázalanato,žežalovanýmásíceevidovanévlastnícke

právo ku na KN-C parcele č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C. v súlade s ust. § 70
zákona č. 162/1995 Z. z., ale toto vlastníctvo nenadobudol od skutočných vlastníkov – H. I. a jej detí.
Súd prvej inštancie sa preto nezaoberal základnou otázkou, či žalovaný je/nie je nositeľom vlastníckeho
práva k predmetnej nehnuteľnosti, najmä vzhľadom na existenciu rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 16C/729/97-33 zo dňa 17.08.1999, ktorým bolo právoplatne určené, že dohoda o zriadení

osobného užívania pozemku zo dňa 29.12.1990 je absolútne neplatná s poukazom na § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. V zmysle čl. 20 Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Objektívne vlastnícke právo prvok výlučnosti
charakterizuje právne postavenie v nadväznosti na jeho schopnosť upravenú zákonom vylúčiť každého
zpôsobenianavec(jejovládanie).Vlastníkovisaposkytujeochranajehovlastníckehoprávakveci,ktorú

nadobudol v súlade s podmienkami upravenými príslušnými všeobecne záväznými predpismi (pozri
nález Ústavného súdu SR Pl. ÚS 350/1995 z 02.04.1996). Mieru zásahu do vlastníckeho práva určuje
aj pasívne správanie sa vlastníka spočívajúce v povinnosti strpieť určitý zásah do jeho vlastníckeho
práva. Zmyslom a funkčnou podstatou rovnosti vlastníckeho práva každého vlastníka veci je narušovanéslobodou a právami iného vlastníka. Ústavná podstata rovnosti vlastníckeho práva spočíva v tom, aby
sa vylúčili možnosti, aby niektorý vlastník na základe zákona disponoval väčším rozsahom práv, čím by
obmedzoval vlastnícke právo alebo slobodu iného vlastníka. Tým sa zabraňuje vzniku dvoch kategórii

vlastníkov, ktoré by sa nachádzali vo vzťahu vzájomnej nerovnosti, ktorú však Ústava SR v čl. 20 ods.
1 vylučuje. Súbor jednotlivých čiastkových práv vlastníka vymedzených v § 123 a § 127 Občianskeho
zákonníka je definovaný tak, že vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať
jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Žaloba zapieracia smeruje proti iným neoprávneným zásahom
do vlastníckeho práva, ktoré vlastníka rušia, alebo ho obmedzujú pri výkone jeho práva,

vrátane zásahov do susedských práv podľa § 127 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru odvolateľky
fotografiami v predloženom odbornom vyjadrení A. D. G. č. 4/2022 bolo preukázané ako bol umiestnený
štvorkolesový malý traktor, dvojkolesová vlečka, pneumatiky pred vstupnými dverami, ktoré žalovaný
pred obhliadkou na mieste samom odtiahol. Rovnako fotografie, ktoré predložila súdu svedkyňa M. O.,
svedčia o neoprávnenom zásahu žalovaného do vlastníckeho práva žalobkyne k rodinnému domu súp.
č. XXX.

29. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
Súčasne si uplatnil voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
30. Uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a odvolacie dôvody
uplatnené žalobkyňou v jej opravnom prostriedku nie sú dané. Zdôraznil, že

žalobkyňa v podanom odvolaní duplicitne rekapituluje argumentáciu, ktorú už uvádzala v štádiu
prvoinštančného konania, no na jej preukázanie neprodukovala žiadne dôkazy. Skutkové tvrdenia
žalobkyne žalovaný označil za nepravdivé a zavádzajúce. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie
vykonal v prejednávanom spore všetky dôkazy na riadne posúdenie rozhodujúcich skutočností. Fakt,
že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, je ňou nesprávne stotožňovaný

s odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, i to len s poukázaním na nepripojenie
spisu Okresného úradu D., referátu stavebného poriadku, Spoločného obecného úradu pod č. 03/128/
ŠSD/2022/1. Z pohľadu predmetu sporu (údajné rušenie vlastníctva) však pripojenie uvedeného spisu
do tohto konania by nemalo pre posúdenie merita veci žiadnu relevanciu, keď ani nie je zrejmé, aké
skutočnosti by pripojením tohto spisu mali byť preukázané. V podobnom kontexte nie je naplnený ani

odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP najmä z dôvodu, že žalobkyňa svoje tvrdenia v tomto
spore hodnoverne nepreukázala a nenavrhla vykonať dôkazy, ktoré by jej tvrdenia mohli objektívne
podporiť. Žalobkyňa tiež nijakým spôsobom neodôvodnila naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365
ods. 1 písm. h) CSP, keď len bez bližšej špecifikácie odkázala na údajné mylné použitie právnej normy
na zistený skutkový stav. Celková formulácia podaného odvolania k označeným odvolacím dôvodom ani

nesmeruje, ale je len zopakovaním argumentácie odvolateľky z konania pred súdom prvej inštancie.
Pokiaľ sa žalobkyňa v tomto spore domáha ochrany svojho vlastníctva pred údajnými rušivými vplyvmi
žalovaného k domu v jej výlučnom vlastníctve, vzhľadom na predmet tohto sporu by bolo nadbytočné,
aby súd prvej inštancie skúmal, či žalovaný je/nie je vlastníkom
na KN-C parcele č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C.. V prvoinštančnom konaní bolo

nutné posúdiť, či žalobkyňa je/nie je ako vlastníčka domu v jeho užívaní žalovaným rušená. Je však
irelevantné, či by k takémuto údajnému rušeniu dochádzalo zo strany vlastníka alebo nevlastníka
pozemku. Žalobkyňa v tomto spore neprodukovala žiadne tvrdenia, ktorými by preukázala, že ona sama
je vlastníčkou na KN-C parcele č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C. a vzhľadom k tejto
skutočnosti neprodukovala žiadne dôkazy. Otázka vlastníckeho práva žalovaného k spornému pozemku

tak ako ho vymedzila žalobkyňa, je nepodstatná, pretože žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny
záujem na určení, že žalovaný nie je jeho vlastníkom, ktorý nemožno zhojiť len konštatovaním, že
má ísť len o predbežnú otázku. Žalobkyňa v tomto spore netvrdila a ani nepreukázala, že by mala
byť vlastníčkou sporného pozemku, a súčasne vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného
(predávajúcich) doposiaľ nebolo žiadnym rozhodnutím súdu spochybnené. Navyše predmetom tohto

konania je ochrana vlastníckeho práva žalobkyne k domu pred údajnými rušivými zásahmi zo strany
žalovaného. Na uvedenom nič nemení ani rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 16C/729/97-33 zo dňa
17.08.1999, ktorý je pre rozhodnutie tohto sporu irelevantný. Okrem toho, že predmetné rozhodnutie
sa nijakým spôsobom nedotýka prejednávanej veci, označeným rozhodnutím nebolo spochybnené
vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného k pozemku, ktorého je výlučným vlastníkom (na KN-

C parcely č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C.), na ktorom stojí dom žalobkyne.
V konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sa taktiež rozhodovalo o tom, či uznesenie Okresného súdu
Žilina sp. zn. D 938/94, na základe ktorého právni predchodcovia žalovaného nadobudli sporný pozemok
do podielového spoluvlastníctva, je/nie je platné. V tejto časti však súd prvej inštancie žalobu zamietola Krajský súd v Žiline tento výrok potvrdil a dodal, že ak žalobca (L. I. – otec žalobkyne) sa domnieva,
že došlo k zásahu do jeho vlastníckeho práva, má možnosť domáhať sa súdnej ochrany priamo
žalobou smerujúcou k ochrane vlastníckeho práva, prípadne k určeniu vlastníctva voči tým, ktorí do

jeho práva neoprávnene zasahujú. Predchádzajúci vlastníci sporného pozemku – právni predchodcovia
žalovaného nadobudli vlastnícke právo k pozemku po nebohom M. I. na základe uznesenia Okresného
súdu Žilina sp. zn. D 938/94, ktoré je právoplatné a vykonateľné. Titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k pozemku právnymi predchodcami žalovaného (dedičské rozhodnutie) nebol v označenom súdnom
konaní spochybnený. Žalovaný zopakoval, že žalobkyňa žiadny z ňou označených odvolacích dôvodov

vosvojomopravnomprostriedkunáležiteneodôvodnilaanepreukázalaanižiadnezvád,ktorévodvolaní
vytýka rozsudku súdu prvej inštancie. Otázka vlastníckeho práva k pozemku nemá žiadnu vecno-právnu
spojitosť s predmetom tohto súdneho konania. Tento predmet konania žalobkyňa v žalobe vymedzila
tým, že sa v ňom domáha voči žalovanému zdržania sa rušivých zásahov do vlastníckeho práva k domu.
Skúmanieotázkyvlastníckehoprávakpozemkujepretovovzťahukochranevlastníckehoprávakdomu,
ktorého sa žalobkyňa domáha, nadbytočné. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ustálil, že

zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu obmedzeniu užívania vlastníctva domu žalobkyňou. Údajné
vytváranie prekážok, ktoré žalobkyňa v konaní označila za rušivé zásahy do jej vlastníckeho práva
k domu, neboli v tomto spore preukázané. Z vykonaného dokazovania navyše vyplýva, že žalobkyňa
predmetný dom ani neužíva, a teda logicky v jeho užívaní nemôže byť rušená. Žalobkyňa dome súp.
č. XXX nemá evidovaný trvalý ani prechodný pobyt a navštevuje ho veľmi sporadicky, tak povediac

len za účelom jeho občasnej kontroly. S poukazom na uvedené skutočnosti podľa názoru žalovaného
súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu zamietol a jeho rozsudok je tak po vecnej i právnej
stránke správny. Okrem toho rozhodnutie súdu prvej inštancie je logické a podrobne a vyčerpávajúco
odôvodnené s odkazom na príslušnú judikatúru a obsiahlo dáva odpovede na všetky podstatné otázky
týkajúce sa predmetu konania. Argumentácia žalobkyne smeruje k iným otázkam a nárokom, ktoré však

v tomto konaní neuplatnila. Vo zvyšnej časti žalovaný poukázal
na svoju argumentáciu prezentovanú v doterajšom priebehu tohto sporu.

31. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike zotrvala na svojej doterajšej argumentácii prezentovanej
v štádiu prvoinštančného i odvolacieho konania. Zdôraznila, že ust. § 127 Občianskeho zákonníka

upravuje ochranu vlastníckeho práva žalobkyne k rodinnému domu z hľadiska susedských užívacích
vzťahov. Na úspech susedskej žaloby sa vyžaduje splnenie zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne
kdomu,ktorýmusídosahovaťmieruprimeranúpomeromataktoohrozovaťvýkonjejvlastníckehopráva.
Tieto pojmy je potrebné vykladať objektívne, čiže ako by ich vnímala tretia nezainteresovaná strana.
32. Oprávnenia vlastníka uvedené v § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo.

Rozhodnutie okresného úradu, odbor katastra nehnuteľností, ktorým bol zapísaný vklad vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve, ktorým by bol súd
viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú otázku vyriešiť otázku vlastníctva k nehnuteľnosti
aleboodchýliťsapriposúdeníotázky,ktojevlastníkom,odstavuzaevidovanéhovkatastrinehnuteľností.
Žalobkyňa zopakovala, že žalovaný nemôže byť vlastníkom KN-C parcely č. 503, nachádzajúcej

sa v katastrálnom území C., keďže vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti nepatrilo ani jeho právnym
predchodcom – H. I. a spol. V danej súvislosti žalobkyňa poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/67/2000.

33. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácii prezentovanej doposiaľ v tomto

súdnom konaní i vo vyjadrení k odvolaniu. Zopakoval, že otázka vlastníckeho práva k pozemku (KN-
C parcely č. 503, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C.) nemá žiadnu vecno-právnu spojitosť
s predmetom tohto súdneho konania. Súd prvej inštancie navyše správne podotkol, že žalobkyňa ani
netvrdila ani nepreukázala, že by bola jeho vlastníčkou. Tomu nasvedčujú aj jej vyjadrenia v štádiu
odvolacieho konania, v ktorých nikdy netvrdila, že by bola vlastníčkou dotknutého pozemku. Zároveň

samotná žalobkyňa vo svojom vyjadrení (v odseku 3. zo dňa 19.09.2024) odkazuje na § 127
Občianskeho zákonníka tvrdiac, že je vlastníčkou domu, ku ktorému sa domáha ochrany vlastníckeho
práva pred údajnými rušivými zásahmi. Jedná sa však o nárok – zdržanie sa ňou tvrdených, ale
nepreukázaných rušivých zásahov do vlastníckeho práva k domu zo strany žalovaného. Súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil, že v súdenom spore nedošlo k žiadnemu

obmedzeniu užívania vlastníctva domu žalobkyne. Údajné vytváranie prekážok, ktoré žalobkyňa
označila za rušivé zásahy do jej vlastníckeho práva k domu, neboli v tomto konaní preukázané.

34. Ďalšie podania strán sporu neboli v štádiu odvolacieho konania produkované.35. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1

CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

36. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

37. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobkyne formulovanú v jej opravnom prostriedku sa
odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného
súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobkyne za obsahové vymedzenie svojho
odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

38. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a

práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1
CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobkyne k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným

súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobu žalobkyne zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých vykonaných dôkazov, s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na

skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však
okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu
však nemožno zamieňať s "právom" strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s "právom"
na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením
daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným
súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia.
Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 350/2009
zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého "....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania".

39. Odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, z nasledovných dôvodov:

40. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,

pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia
a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočívana strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení, než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju

dôkaznú povinnosť.

41. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej
povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti,
ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom

v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 569.). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k
tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Z
ust. § 150 ods. 1 CSP totiž jednoznačne vyplýva povinnosť sporových strán pravdivo a úplne uvádzať
podstatnéarozhodujúceskutkovétvrdeniatýkajúcesasporu.Sporovékonaniejepodľaaktuálneúčinnej

právnej úprav ovládané tzv. princípom kontradiktórnosti, čo znamená, že sporová strana
vyvodzujúca z určitej skutočnosti právne následky, je povinná jednak tieto skutočnosti tvrdiť, a zároveň
predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky na ich relevantné preukázanie.

42. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto
sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP),

alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie
a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva
na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej
skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného
bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej

okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie je
súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov
ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je
zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).

43. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

44.Súdprvejinštancievnapadnutomrozhodnutísprávneustálil,žepredmetomtohtosporusútrinároky,

ktoré žalobkyňa definovala v žalobnom petite, a to: 1/ zdržanie sa zamedzovania prístupu k rodinnému
domu súpisné č. XXX, stojacemu na KN-C parcele č. 503, nachádzajúcemu sa v katastrálnom území
C., spočívajúcich v zamedzovaní k prístupu k tomuto rodinnému domu žalovaným po KN-C parcele
č. 503 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715 m2, zapísanej na LV č. XXX pre katastrálne
územie C., ktorého sa žalovaný dopúšťa uzamknutím malej vchodovej brány a veľkej vchodovej brány

bez sprístupnenia kľúčov od týchto brán žalobkyni; 2/ zdržanie sa parkovania, aby sa žalovaný zdržal
parkovania motorových vozidiel osobných a nákladných na KN-C parcele č. 503, nachádzajúcej sa v
katastrálnom území C. a 3/ aby súd žalovanému uložil povinnosť,
že nemá právo požadovať od žalobkyne nájom za užívanie KN-C parcely č. 503, nachádzajúcej sa v
katastrálnom území C..

45. Okresný súd správne zdôraznil, že zapieracia (negatórna) žaloba (akcio negatoria) je žalobou na
plnenie podľa § 137 písm. b) CSP, ktorou sa uplatňuje splnenie hmotnoprávnej povinnosti, ktorá vznikla
žalovanému tým, že neoprávnene zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu. Ide o iné rušenie vlastníka
ako neoprávnené zadržiavanie veci. Podstatou negatórnej žaloby je právo vlastníka domáhať sa, aby

sa žalovaný zdržal iných neoprávnených zásahov (iných než neoprávneného zadržiavania veci) do
vlastníckeho práva žalobcu; domáhať sa ňou, aby bolo žalovanému zakázané rušivé konanie (aby sa
zdržal určitého konania) alebo, aby uviedol vec do pôvodného stavu (napr. odstránil veci, ktoré predtým
na nehnuteľnosti neboli). Na základe zapieracej žaloby sa teda vlastník môže dožadovať, aby súdvyslovil, že žalovaný nie je oprávnený obmedzovať jeho vlastnícke práva, t. j., aby mu uložil zdržať
sa neoprávnených zásahov a odstrániť prekážky, ktoré bránia vo výkone vlastníckeho práva. Takýto
neoprávnený zásah môže spočívať buď v tom, že si niekto jednostranne osobuje nakladanie s vecou

(napr. neodôvodnene si prisvojuje právo užívať vec) alebo v tom,
že vlastníkovi veci robí pri nakladaní s ňou nejaké prekážky. Oprávnený zásah do vlastníckeho práva,
ktorý spočíva v inom rušení než v neoprávnenom zadržiavaní veci, viaže hmotné právo povinnosť zdržať
sa tohto zásahu a odstrániť jeho následky; rušiteľovi však nemôže vzniknúť iná povinnosť, než zdržať
sa a odstrániť následky práve tohto zásahu.

46. Aktívne legitimovaným na podanie negatórnej žaloby je vlastník veci. Žalobkyňa svoju žalobu
odôvodňovala tým, že je vlastníčkou domu súpisné č. XXX, stojaceho na KN-C parcely č. 503 –
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 715 m2, zapísanej na LV č. XXXX pre katastrálne
územie C.. Tvrdila, že žalovaný, ktorý je aktuálne zapísaný na LV č. XXXX ako výlučný vlastník KN-
C parcely č. 503, jej zamedzuje v prístupe k jej rodinnému domu súpisné č. XXX, ktorého konania sa

žalovanýdopúšťauzamknutímmalejvchodovejbrányaveľkejvchodovejbránybezsprístupneniakľúčov
od týchto brán žalobkyni, ako aj tým, že žalovaný na označenej nehnuteľnosti parkuje motorové
vozidlá (osobné i nákladné).

47. Podmienkou úspešnosti negatórnej žaloby je: a) preukázanie vlastníckeho práva žalobcu,

b) konkretizovanie jednotlivých druhov zásahov, ktoré má súd zakázať, c) preukázanie toho, že zásahy,
ktorých zákaz sa sleduje, sú neoprávnené, d) neoprávnený zásah, ktorý bol vykonaný, trvá alebo
sa opakuje, alebo hrozí jeho opakovanie, e) negatórna žaloba znie na zákaz určitého (konkrétneho)
správania, ktorým je vlastník rušený vo svojich práva (žalobný návrh má byť natoľko určitý, aby bol
rozsudok súdu vykonateľný podľa Exekučného poriadku).

48. Ako správne skonštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, žalobkyňa v tomto spore
preukázala, že je vlastníčkou domu súpisné č. XXX, stojaceho na KN-C parcely č. 503 nachádzajúceho
sa v katastrálnom území C., a súčasne konkretizovala jednotlivé druhy zásahov, ktorými ju žalovaný
ruší vo výkone jej vlastníckeho práva k domu, ktoré mu má súd zakázať. Vykonaným dokazovaním však

nebolo preukázané, že by žalovaný, ktorý je aktuálne evidovaný na príslušnom liste vlastníctva č. XXXX
pre katastrálne územie C. ako výlučný vlastník KN-C parcely č. 503 – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 715 m2 žalobkyni zamedzoval prístup k jej rodinnému domu súpisné č. XXX.

49. Súd prvej inštancie mal jednoznačne preukázané, že pred vstupom na pozemok KN-C parcelu č.

503 v katastrálnom území C. sa nachádza brána pozostávajúca z dvoch vstupov – malej bránky
pre vstup pre peších a veľkej brány pre vstup motorových vozidiel. Obidve brány boli osadené pred
vstupom na pozemok v čase pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalovaného ku KN-C parcele č. 503
a táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Žalobkyňa tvrdila, že jej je zo strany žalovaného
zamedzovanýprístupkrodinnémudomuvjejvlastníctve.Nazákladevykonanéhodokazovaniamalvšak

súd prvej inštancie preukázané, že obidve brány sú každý deň od rána odomknuté a k ich uzamykaniu
dochádza až vo večerných hodinách. Súčasne žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní potvrdila,
že v dome nebola už cca 3 roky. Na pozemok KN-C parcelu č. 503, ktorý sa nachádza
pred vstupom do jej rodinného domu, žalobkyňa išla len párkrát spolu s vopred neohlásenými
pracovníkmi vodární a napriek tomu vždy boli bránky odomknuté. Ani z výsluchu žalobkyne a jej dcéry

M. O. nevyplynulo, že by bránka bola niekedy uzamknutá, tak, že by žalobkyni bránila vo vstupe do
jej rodinného domu. Obidve zhodne potvrdili, že večer do rodinného domu nechodia,
a ani sa reálne o takýto vstup nepokúsili. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobkyňa si od žalovaného
nikdy nevyžiadala kópiu kľúčov od obidvoch vstupných brán. Je však logické, že ak žalobkyňa mala
bezproblémový prístup ku svojmu rodinnému domu a vo večerných hodinách tam nikdy nechodila,

nemala ani potrebu tieto kľúče vlastniť. Pokiaľ aj žalobkyňa nadobudla pocit o nemožnosti vstupu
do domu vzhľadom na vyjadrenia uja žalovaného, k tomu odvolací súd v zhode s okresným súdom
uvádza, že k predmetnému incidentu došlo niekedy v období rokov 2017 až 2018,
teda krátko potom, ako žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornému
pozemku, a súčasne sa jednalo sa o prípad reálneho fyzického zamedzenia vstupu treťou osobou a nie

žalovaným. Vykonaným dokazovaním teda nebolo preukázané, že by žalovaný niekedy reálne fyzicky
alebo aj iným spôsobom zamedzoval žalobkyni prístup k jej rodinnému domu vstupom cez sporný
pozemokevidovanývjehovlastníctve.Rovnakovsúdenomsporenebolopreukázané,čiužpredloženou
fotodokumentáciou, ale aj obhliadkou na mieste samom, že by žalovaný parkoval svoje motorové vozidlá(osobné alebo nákladné) na KN-C parcele č. 503 v katastrálnom území C. takým spôsobom, ktorý by
žalobkyni bránil v prístupe k jej domu súpisné č. XXX.
50. Nepreukázané zostali i skutkové tvrdenia žalobkyne, že žalovaný jej povedal, že ju do

jej domu vpustí len vtedy, ak mu bude na základe nájomnej zmluvy platiť nájomné za
užívanie jeho pozemku. Tieto tvrdenia žalovaný účinne poprel. Súčasne žalobkyňa v tomto spore ani len
neprodukovala tvrdenie, že by žalovaný niekedy v minulosti čo i len raz od nej požadoval nájomné za
užívanie sporného pozemku. Napokon aj samotná žalobkyňa v priebehu sporu potvrdila, že žalovaný
jej v prístupe do jej domu nikdy fyzicky nebránil. Netreba pritom opomínať fakt, že len samotná hrozba

zásahom pre úspech žaloby žalobkyne v tomto spore nepostačuje a rozhodujúci je stav v čase vydania
rozsudku.
51. Rovnako v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že na jej rodinnom dome nemohlo dôjsť
k oprave eternitu. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že žalobkyňa sa o takúto opravu
sa doposiaľ ani len nepokúsila.
52.Vdanejsúvislostiodvolacísúduvádza,žehocipreprípustnosťnegatórnejžalobyniejepotrebné,aby

zásah, pred ktorým má chrániť, trval v dobe podania žaloby, alebo aby mal predtým ráz opakovateľnosti
alebo sústavnosti a nie je vylúčené podať žalobu len na základe jedného zásahu do práva, pokiaľ jeho
vykonanie svedčí o tom, že nie je možné opakovanie vylúčiť, žalobca má vždy povinnosť v konaní
preukázať, že zo strany žalovaného došlo k neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho
práva. V prejednávanom prípade však žiadne rušenie žalobkyne vo výkone jej vlastníckeho práva zo

strany žalovaného nebolo preukázané.
53. Na uvedenom závere nemôže nič nemení ani fakt, že okresný súd sa v tomto spore nezaoberal
prejudiciálnou otázkou, či žalovaný je/nie je vlastníkom KN-C parcely č. 503 v katastrálnom
území C.. Petit negatórnej žaloby žalobkyne totiž znie na zákaz určitého (v nej vymedzeného) chovania
žalovaného. Základnými predpokladmi pre úspech negatórnej žaloby je preukázanie vlastníckeho (alebo

iného obdobného) práva žalobcu a preukázanie,
že do tohto práva iný subjekt - žalovaný určitým obmedzujúcim spôsobom zasahuje, a v konečnom
dôsledku preukázanie toho, že tieto zásahy sú neoprávnené (t. j. neopierajú sa ani o dohodu medzi
účastníkmi, ani o právny predpis). Otázka, či žalovaný je/nie je vlastníkom spornej vlastníkom KN-C
parcely č. 503, na ktorej stojí dom žalobkyne, je preto pre rozhodnutie tohto sporu irelevantná. Okresný

súd správne poukázal na to, že, žalobkyňa v priebehu tohto sporu ani len netvrdila, že je vlastníčkou
sporného pozemku. Argumentovala len tým, že žalovaný nie je vlastníkom KN-C parcely č. 503, pretože
vydržacie právo k tomuto pozemku svedčilo niekomu inému (jej otcovi), v dôsledku čoho ho nemohli
platne nadobudnúť právni predchodcovia žalovaného v dedičskom konaní, poukazujúc
na právoplatný rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 16C/729/97-33 zo dňa 17.08.1999. Vo vzťahu

k tretiemu nároku okresný súd správne uzavrel, že v tomto spore nebol dôvod na prejudiciálne
skúmanie vlastníctva žalovaného k spornej nehnuteľnosti, keď žalobkyňa ani netvrdila, že je vlastníčkou,
ktoré tvrdenie je podmienkou aktívnej legitimácie pre podanie vlastníckej žaloby podľa § 137 písm. a)
CSP a v konaní ani nepreukázala naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP na
určovacej žalobe, a súčasne vôbec nepreukázala, že by jej naliehavý právny záujem na požadovanom

určení vyplýval z osobitného predpisu. Z uvedených dôvodov by bolo v rozpore so zásadou procesnej
ekonómie, aby súd v tomto spore skúmal, či žalovaný je/nie je vlastníkom sporeného pozemku.

54. Súčasne konajúci súd uviedol v bode 61. svojho rozhodnutia, z akých dôvodov zamietol návrh
navrhovateľky na vykonanie dokazovania pripojením spisu stavebného úradu – spoločného Obecného

úradu v D., referátu stavebného poriadku č. 03/128/ŠSD/2022/1 poukazujúc na to, že predmetné
administratívne konanie bolo prerušené do právoplatnosti skončenia tohto konania. Súčasne správne
poukázal na to, že žalobkyňa v konaní predložila len odborné vyjadrenie č. 4/2022 znalca A. D. G., na
ktoré chcela pripojením spisu stavebného úradu C. poukázať. Sama však v tomto konaní neprodukovala
iné dôvody pre vykonanie dokazovania v tomto smere, ktoré by aj tak nemohlo mať vplyv pre

rozhodnutie súdu v merite veci. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne pripomína,
že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP) a nie strán sporu.

55. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom

rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP, súčasne
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu
ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj
meritum veci. Po vykonaní vyhodnotenia dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahuvydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222
CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalovaného vyhodnotil krajský súd ako
neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací

súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného
súdu vo veci samej, t. j. vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.

56. Ako vecne správne odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislé výroky II. o trovách
prvoinštančného konania a tiež výrok III. o trovách štátu, vo vzťahu ku ktorým odvolateľka

neprodukovala žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu a ktoré zároveň plne zodpovedajú úspechu
sporových strán posúdenému v zmysle zákonných ustanovení v ňom uvedených.

57. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobkyni, ktorá v tomto štádiu konania úspech nemala. O výške

náhrady týchto trov rozhodne do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím
súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

58. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutiesúduprvejinštancie,akrozhodnutieodvolaciehosúduzáviseloodvyriešeniaprávnejotázky

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
d)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§
427 ods. 1 CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).