Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/125/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6725202617
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6725202617.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a
členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcov : 1/ A. B.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX D., 2/ malol. E. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom C. XXXX/X, XXX XX D., 3/ malol. F. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX
D., maloletí žalobcovia zastúpení zákonnou zástupkyňou – matkou : A. B., všetci žalobcovia zastúpení :

TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Sídlisko Jas 936/5, 924 01 Galanta, IČO: 36 264 750,
proti žalovanému : Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, IČO:
00 151 700, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu
Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/33/2025-53 zo dňa 28. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/33/2025-53 zo dňa 28. októbra 2025 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým uznesením č. k.
13C/33/2025-53 zo dňa 28. októbra 2025 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“) prerušil konanie vo veci 13C/33/2025 Okresného súdu Zvolen až do
právoplatného skončenia veci 3T/51/2023, vedenej pred Okresným súdom Zvolen.
1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 18.07.2025
domáhali proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

1.2 Žalovaný podaním zo dňa 25.08.2025 navrhol prebiehajúce konanie prerušiť až do právoplatného
skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 3T/51/2023. Uvedený návrh odôvodnil tým,
že pred Okresným súdom Zvolen prebieha trestné konanie sp. zn. 3T/51/2023, v ktorom sa rieši otázka
zodpovednosti za vznik smrteľnej dopravnej nehody, následkom ktorej utrpel F. B. (zosnulý) manžel
žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2/ a 3/ vážne zranenia, na základe ktorých zomrel dňa XX.XX.XXXX
a otázka výšky nemajetkovej ujmy pre žalobcov.

1.3 V priebehu konania bolo súdom prvej inštancie zistené, že v súčasnosti prebieha trestné konanie
na Okresnom súde Zvolen vedené pod sp. zn. 3T/51/2023, ktoré ešte nie je právoplatne skončené
a vyriešenie tejto trestnej veci môže mať vplyv na rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. 13C/33/2025.
Žalovaný vo svojom podaní dôvodil prerušenie konania tým, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je
uplatnený duplicitne. Nemajetková ujma žalobcom už vznikla, avšak náhrada tejto nemajetkovej ujmy
ešte nie je priznaná právoplatným rozhodnutím súdu. Keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol

uplatnený už v trestnom konaní sp. zn. 3T/51/2023, ale nie je právoplatne skončené, žalovaný navrhol
konanie sp. zn. 13C/33/2025 prerušiť až do momentu právoplatného skončenia konania vedeného na
tunajšom súde pod sp. zn. 3T/51/2023.
1.4 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia súd prvej inštancie dospel
k záveru, že prerušenie konania, tak ako to žiada žalovaný je právne relevantné a vzhľadom na to, že
v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3T/51/2023 sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu (otázka náhrady nemajetkovej ujmy), súd prerušil konanie vedené pod sp.zn. 13C/33/2025 v zmysle § 164 CSP do právoplatného rozhodnutia trestnej veci vedenej na tunajšom
súde pod sp. zn. 3T/51/2023.

2. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa
365 ods. 1 písm. a/, b/ a h/ zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), a navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 389 CSP zrušil a
podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1 K možnosti fakultatívneho rozhodnutia o prerušení konania podľa § 164 CSP uviedli, že na rozdiel

od obligatórneho prerušenia podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP tu ide o otázky, ktoré by súd mohol sám
vyriešiť ako prejudiciálne. Je však na vôli súdu, či tak urobí alebo či počká na vyriešenie otázky v súdnom
alebo správnom konaní, ak takéto konanie už prebieha, alebo môže dať na takéto konanie aj sám
podnet a následne konanie preruší. Namietli, že v tomto konaní nie je prejudiciálnou otázkou výsledok
trestného konania. Samotná existencia trestného konania a otázok v ňom riešených nie je podľa nich
dôvodom pre prerušenie konania v zmysle § 164 CSP, keďže dôvodom prerušenia môže (nemusí) byť

iba súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu v tomto konaní. Pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania je taktiež potrebné uvažovať
aj v intenciách vhodnosti, nakoľko prípadným prerušením konania, do skončenia iného správneho alebo
súdneho konania, môže prísť k predĺženiu konania, prípadne aj o niekoľko rokov.
2.2 Tvrdili, že žalovaný ako poisťovateľ zodpovedá v rámci zodpovednostných vzťahov vyplývajúcich z

povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla za
prevádzkovateľa motorového vozidla [§ 427 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)], a teda je v danom konaní pasívne vecne
legitimovaným subjektom, keďže žalobcom vznikla škoda v súvislosti s osobitnou povahou tejto
prevádzky a činnosti ( prevádzka motorového vozidla). Prevádzkovateľ sa nemôže svojej zodpovednosti

zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428 Občianskeho
zákonníka). Zodpovednosť prevádzkovateľa je tu objektívna (bez ohľadu na zavinenie, resp. prípadné
spoluzavinenie). Argumentovali, že zodpovednosť podľa noriem občianskeho práva môže byť a v tomto
prípade aj je daná bez ohľadu na výsledok trestného konania. Ide o osobitný druh zodpovednosti
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku (tá je objektívna) a práve preto výsledok trestného

konania, ktorý je založený na zavinení nie je podstatný, nakoľko prípadné spoluzavinenie poškodených
môže skúmať aj súd v civilnom procese.
2.3 Namietli, že pokiaľ bude toto konanie prerušené až do právoplatného skončenia trestného konania,
bude porušená zásada hospodárnosti konania, ako aj zásada rýchlosti a viedlo by to k zbytočným
prieťahom, nakoľko už v súčasnosti existuje ako v civilnom, tak aj v trestnom spise dostatok vecných a

právnych dôvodov, ktoré by súd mohol vyhodnotiť. Predmetom konania v danej veci je zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, čo vyhodnotili ako konanie, ktoré po právnej
stránke nemožno považovať za zložité a ktoré predstavuje štandardnú a veľmi frekventovanú časť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Z týchto dôvodov právne posúdenie spornej kauzy podľa
nich nemôže mať za následok žiadne výraznejšie predĺženie konania. Rovnaký názor zastávali aj pokiaľ

ide o skutkovú náročnosť súdenej veci. Uviedli, že ako žalobcovia boli od podania návrhu aktívni pri
uplatňovaní svojich základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, predložili všetky
relevantné dôkazy a svoje nároky preukázali. Postup súdu prvej inštancie vyhodnotili ako postup, ktorý
vykazuje zbytočné prieťahy.
2.4 Prerušením predmetného konania by podľa nich súd prvej inštancie iba pasívne vyčkával na

právoplatné ukončenie trestného konania a to napriek návrhom žalobcov a predloženým dôkazom, z
ktorých jednoznačne vyplýva, že právoplatný výsledok súvisiaceho trestného konania, ba ani výsledky
dovtedajšiehodokazovaniavtrestnomkonanívôbecnemusiadávaťdostatočnéodpovedenaposúdenie
prípadnej miery spoluzavinenia poškodených, a teda, že tento výsledok vôbec nemusí v prerušenom
konanívylúčiťpotrebuposúdeniatejtootázky,ktorúmožnoposúdiťbezakejkoľvekzávislostinapriebehu

a výsledkoch súvisiaceho trestného konania aj v rámci civilného konania. Výsledky trestného konania
nepovažovali za jedinú možnosť, ako dospieť k záveru, či je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
dôvodný.
2.5 Tvrdili, že žalovaný zodpovedá za vznik škody objektívne, t.j. aj bez vydania odsudzujúceho
rozsudku konštatujúceho zavinenie vzniku škody vodičom C. spáchaním trestného činu. Je na

žalovanom, aby v prebiehajúcom civilnom sporovom konaní produkoval dôkazy, ktoré ho objektívnej
zodpovednosti zbavujú, ak má za to, že jej zodpovednosť nie je daná. Otázka zodpovednosti žalovaného
vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku bude riešená vykonaním dokazovania v prebiehajúcom
civilnom sporovom konaní bez ohľadu na výsledok trestného konania, pričom prerušenie konaniaspôsobí iba oddialenie vykonania dokazovania o tejto skutočnosti. Prípadné odsúdenie obžalovaného
C. zo spáchania trestného činu, resp. jeho oslobodenie spod obžaloby bez náležitého vykonania
dokazovania v samotnom civilnom sporovom konaní k otázke pasívnej vecnej legitimácie považovali za

bezpredmetné.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za správne a v súlade
so zásadou hospodárnosti konania a aj so zásadou rýchlosti konania. Navrhol, aby ho odvolací súd
ako vecne správne potvrdil.

3.1 V súvislosti s účelom ustanovenia § 164 CSP poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 512/2021-16. Zastával názor, že prerušenie konania do skončenia trestného
konania je v súlade so zásadou hospodárnosti konania aj so zásadou rýchlosti konania, nakoľko civilný
súd v prípade neprerušenia tohto konania by musel duplicitne riešiť otázky riešené v inom konaní,
čím by toto súdne konanie zaťažil nákladným duplicitným dokazovaním, ktoré už bolo vykonané v
inom - trestnom konaní, čo si v konečnom dôsledku vyžiada zvýšené náklady konania a rovnako

aj neúmerné predĺženie konania, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti aj so zásadou rýchlosti
konania. Prerušením konania podľa neho nedôjde k predĺženiu tohto konania.
3.2 Zdôraznil, že žalobcovia si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnili na súde v
posledný deň pred uplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty, čo nenasvedčuje snahe žalobcov o rýchle
uplatnenie a prejednanie svojho nároku. Pokiaľ si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy až v posledný deň pred uplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty, nie je možné vytýkať súdu dôvodné
prerušenie konania v snahe o spravodlivé prejednanie a rozhodnutie sporu a účelovo poukazovať na
zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, ktorá je v danom prípade na úkor spravodlivého rozhodnutia
veci.
3.3 Za podstatné žalovaný považoval, že poistený F. C. tým, že sa odvolal do všetkých výrokov

rozhodnutia trestného súdu, je zjavné, že si zavinenie na dopravnej nehode nepriznáva, pričom pri
svojej obrane poukazuje na porušenie § 55 zákona č. 8/2009 Z.z. zo strany nebohých cyklistov, pričom
z uznesenia OP PZ Zvolen ČS: ORP-411/1-VYS-ZV-2022 zo dňa 12.09.2022 vyplýva, že cyklisti jazdili
vedľa seba pri pravom okraji vozovky. Cyklista F. B. nemal v čase zrážky na hlave prilbu, a je otázne,
či táto skutočnosť mala vplyv no vznik smrteľného následku nehody, nakoľko v dôsledku zrážky p. F. B.

utrpel okrem iného aj vážne poškodenie lebky a mozgu. Ku vzniku škody preto nemuselo dôjsť výlučne
konaním vodiča F. C.. Preto dospel k záveru, že ako poisťovateľ nesmie opomínať obranu a argumenty
poisteného, ktorými sa bráni v trestnom konaní, a preto ich preskúmanie a prejednanie pred trestným
súdom považoval pre rozhodnutie v danej veci za podstatné. Jedná sa o zložitosť po skutkovej stránke,
a preto považoval prerušenie konania v danej veci za náležité a správne.

3.4 Poukázal na to, že je potrebné rozlišovať medzi § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka. Považoval
z právneho hľadiska za jednoznačné, že zodpovednosť poistenca žalovaného za škodu žalobcom je
potrebné posudzovať v zmysle § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. že škoda bola spôsobená
osobitnou povahou prevádzky a nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú dôvod v prevádzke.
3.5 Je preto na mieste zaoberať sa aj prípadným spoluzavinením nebohého F.

G. v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, čo je však možné posúdiť len na základe rozsiahleho
dokazovania vykonaného v trestnom konaní. Aj keď žalobcovia nevedú spor proti vodičovi motorového
vozidla, ktoré zrazilo cyklistov, ale iba voči poisťovateľovi poistených (vodiča a prevádzkovateľa
motorového vozidla), napriek tomu je potrebné zaoberať sa konaním vodiča a správne ustáliť priebeh
dopravnej nehody, čo je obsahom trestného konania.

3.6 Tvrdil, že priznanie nemajetkovej ujmy v trestnom konaní (zatiaľ neprávoplatné) voči vodičovi F. C.,
mápodstatnývplyvnauplatnenienemajetkovejujmyvtomtocivilnomkonaní.Spoukazomna§11ods.7
zákona č. 381/2001 Z.z uviedol, že plnenie poisťovateľa poskytnuté poškodenému nie je plnením z titulu
jeho zodpovednosti za škodu, lebo osobou zodpovednou zo škodu spôsobenú poškodenému je poistený
(vodič F. C.) a nie žalovaný. Žalovaný poskytuje náhradu škody, resp. inej ujmy poškodenému za

poisteného z titulu povinného zmluvného poistenia motorového vozidla. Poisťovateľ hradí poškodenému
nároky vtedy, ak mu vznikol nárok na náhradu ujmy proti škodcovi (vodičovi alebo
prevádzkovateľovivozidla),auplatnilichapreukázalvočipoistiteľovi.Náhradunemajetkovejujmyztitulu
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
prislúcha uhradiť žalovanému ako poistiteľovi, za osobu zodpovednú za

spôsobenie škody, t.j. za poisteného.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané
stranou sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvejinštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 357 CSP), v zákonom stanovenej lehote
na podanie odvolania v zmysle § 362 ods. 1 CSP a zistení, že spĺňa náležitosti v zmysle § 363 CSP,
viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP, viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil súd prvej inštancie v zmysle § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP (a contrario) vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie odvolateľa nie je
dôvodné, a preto napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

5. V súdenej veci sa žalobcovia, ako pozostalí príbuzní nebohého F.

G., domáhali voči žalovanému, ako poisťovateľovi, titulom zákonného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhrady nemajetkovej ujmy im vzniknutej v dôsledku
dopravnej nehody, ktorej účastníkom bola u neho poistená osoba a následkom ktorej dňa XX.XX.XXXX
F. B. zomrel, a to z dôvodu zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým uznesením podľa § 164 CSP prerušil konanie
do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.

3T/51/2023 z dôvodu, že výsledok trestného konania má význam pre posúdenie nároku žalobcov voči
žalovanému.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

8. Ustanovenie § 164 CSP upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania. To znamená, že toto
ustanovenie upravuje také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd
je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami, a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie
veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie

postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania, je potrebné podriadiť zákonnej požiadavke
rýchlej a účinnej ochrany práv strán sporu v súdnom konaní a použiť to opatrenie, prostredníctvom
ktorého je ochrana práv sporových strán rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je
zásadahospodárnostikonania,pretoprerušeniekonaniapredstavujevovšeobecnostiskôrvýnimku,ako
pravidlo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.10.2010 sp. zn. 3 Cdo 150/2010,

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 93/06-23). Konanie možno fakultatívne
prerušiť z dôvodu, že prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd samotný dal na takéto konanie podnet.

9. V súčasnosti platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti podľa § 11

a nasl. Občianskeho zákonníka (s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch)
a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/64/2022 ). Rozdiel medzi náhradou škody a náhradou
nemajetkovej ujmy spočíva v tom, že náhrada škody sa viaže na majetkovú sféru poškodenej osoby
a jej cieľom je preukázateľná reparácia skutočného zmenšenia majetku (skutočná škoda, ušlý zisk) s

povinnosťou presne preukázať výšku škody, zatiaľ čo náhrada nemajetkovej ujmy chráni nemajetkové
hodnoty osobnosti (dôstojnosť, česť, súkromie) a jej výška sa určuje podľa intenzity zásahu a jeho
následkov bez potreby exaktného vyčíslenia skutočnej majetkovej ujmy.

10. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života zavinením

dopravnej nehody (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je nárokom hradeným z povinného
zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „Zákon o PZP“), v zmysle § 15 ods. 1, ktorého náhradu škody uhrádza poškodenému poisťovateľ.
Za poistenú v zmysle toho zákona treba považovať každú osobu za predpokladu, že je daná jej

zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Nie je pritom rozhodujúce, či ide
o zodpovednosť objektívnu alebo na základe zavinenia. Poškodený má možnosť voľby, či bude žalovať
poisteného škodcu, alebo iba poistiteľa, či poisteného škodcu a poistiteľa súčasne. Ide o situáciu, keď
jeden subjekt (poškodený) má nárok na to isté plnenie od dvoch subjektov, pričom proti každému z nichz iného právneho dôvodu; proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide
o osobitné právo na plnenie založené všeobecne záväzným právnym predpisom (§ 15 Zákona o PZP).
Poškodený je povinný tento nárok preukázať.

11. Konanie voči škodcovi a konanie voči jeho poisťovateľovi z povinného zmluvného poistenia nie sú
totožnéamôžuprebiehaťsúbežne,keďžeškodcaapoisťovateľmôžubyťveriteľomžalovanínasplnenie
dlhu každý osobitne v inom konaní. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/52/2022„Medziprávompoškodenéhonanáhraduvzniknutejujmyvočiškodcovi(tunáhradyškody

na zdraví v širšom kontexte, t. j. vrátane náhrady nemajetkovej ujmy spôsobnej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode) a špecifickým právom poškodeného na výplatu plnenia za poisteného
škodcu (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.) je totiž potrebné dôsledne rozlišovať. Plnenie poisťovateľa
poskytnutépoškodenémuniejeplnenímztitulujehozodpovednostizaškodu,leboosobouzodpovednou
zaškoduspôsobenúpoškodenémujepoistený;totoplneniemácharakterpoistnéhoplnenia.Poisťovateľ
hradí poškodenému nároky vtedy, ak mu vznikol nárok na náhradu ujmy proti škodcovi (vodičovi alebo

prevádzkovateľovi vozidla) a uplatnil ich a preukázal voči poistiteľovi.“. Všeobecné kritériá litispendencie
(rovnaké strany sporu, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti) nie sú v takomto súbehu
naplnené, preto prekážka začatého konania nevzniká. Zároveň však platí, že poškodený nemôže dostať
plnenie dvakrát, čo vyplýva z povahy oboch nárokov. Poškodený má síce právo na plnenie tak proti
škodcovi, ako aj proti jeho poisťovateľovi, avšak plnenie môže dostať iba raz.

12. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah,
obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Samotná závažnosť ujmy
vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a
výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej
ujmy v peniazoch súd musí v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka prihliadnuť aj na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako

aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Je potrebné zohľadniť nie len správanie škodcu, ale aj
správanie zosnulej osoby, pretože jej prípadne zistené spoluzavinenie je spoluurčujúcou okolnosťou pre
stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

13. Je preto možné stotožniť sa s právnym názorom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia súdu prvej

inštancie, že v predmetnom trestnom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu. V trestnom konaní sú zisťované skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku
na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä okolnosti za ktorých k usmrteniu
nebohého a k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo, posudzuje sa v ňom konanie vodiča
motorového vozidla a ustaľuje sa priebeh dopravnej nehody vrátane miery spoluzavinenia nebohého,

ktoré skutočnosti sú medzi stranami sporné, a teda ide o také súdne konanie, v ktorom sa riešia otázky,
ktoré majú význam pre rozhodnutie súdu v posudzovanej veci. Podľa názoru odvolacieho súdu je v
súlade so zásadou hospodárnosti konania, aby v dvoch konaniach súbežne neprebiehalo časovo aj
skutkovo komplikované dokazovanie o tých istých skutkových okolnostiach.

14. Treba zdôrazniť, že otázka potreby prerušenia konania je na voľnej úvahe konajúceho súdu, ktorý
tak vychádza z doposiaľ zistených skutočností v prejednávanej veci. Súd prvej inštancie na základe
tejto úvahy dospel k záveru o potrebe prerušenia konania do právoplatného skončenia trestného
konania vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 3T/51/2023, svoje rozhodnutie v dostačujúcej
miere zdôvodnil a odvolací súd sa s týmto odôvodnením stotožnil. Odvolací súd zároveň dodáva,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie o prerušení konania je v súlade so zásadou hospodárnosti.
Z doposiaľ zisteného stavu nie je možné dôjsť k záveru o tom, že by prerušenie konania neúmerným
spôsobom zasahovalo do dĺžky súdneho konania či práva strán sporu na rýchlu a účinnú ochranu (čl.
17 CSP). Práve naopak, odvolací súd je názoru, že prerušením konania sa v tejto situácii napĺňa účel
civilného konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov

strán sporu. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení II. ÚS 177/2021 skonštatoval, že „Pri
fakultatívnom prerušení konania (na rozdiel od obligatórneho podľa § 162 CSP) je to práve súd,
ktorý vyvažuje jednotlivé záujmy stojace pri prerušení konania proti sebe – záujem na spravodlivom
rozhodnutí veci a záujem na konaní bez zbytočných prieťahov. Vyváženie stretu týchto záujmov vprospech záujmu na spravodlivom rozhodnutí veci pretavené do rozhodnutia o prerušení konania musí
byť v prípade fakultatívneho prerušenia konania riadne zdôvodnené v odôvodnení rozhodnutia, ktorým
sa konanie prerušuje. Civilný sporový poriadok počíta s takým „prieťahom“ v konaní spočívajúcom

v možnom prerušení konania s cieľom vyriešenia otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
príslušnéhosúdu.Takýto„prieťah“,resp.odôvodnenúrealizáciutakéhofakultatívnehoúkonusúdupodľa
§ 164 CSP, nemožno potom považovať za zbytočný, ale za zákonom predpokladaný a v prípade
riadnehoodôvodneniajehorealizácieneporušujúcizákladnéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru (II. ÚS 199/2019, II. ÚS 238/2020).“. Účel prerušenia konania podľa § 164 CSP, ktorým
je zabezpečenie rýchlosti a hospodárnosti konania, môže súd dosiahnuť aj tak, že vyčká na rozhodnutie
iného súdu, ktorý rieši otázku, na ktorú si môže odpoveď sformulovať aj vo veci konajúci súd.

15. Na záver odvolací súd zdôrazňuje, že nakoľko prerušenie konania podľa ustanovenia § 164
CSP závisí od úvahy súdu prvej inštancie, mohol by odvolací súd spochybniť napadnuté uznesenie, len

ak by bolo arbitrárne (svojvoľné), t. j. ak by napadnuté uznesenie nebolo vôbec odôvodnené alebo ak
by bolo výsledkom aplikácie právnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom. V danom konaní
však o takýto prípad nejde. Ide teda o rozhodnutie vydané v medziach zákona.

16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné, a preto

odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

17. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia súdu
prvej inštancie došlo v označení právneho zástupcu žalobcov k zrejmej nesprávnosti, keď bol označený

„JAVOR-TOKÁRadvokátskakancelária,s.r.o.sosídlomStaráVajnorskácestač.37,93104 Bratislava“
používanými v čase udelenia plnej moci právnemu zástupcovi, ktoré však v zmysle výpisu z obchodného
registra bolo následné zmenené tak, ako bolo uvedené v podanej žalobe na TOKÁR advokátska
kancelária, s. r. o., so sídlom Sídlisko Jas 936/5, 924 01 Galanta. Uvedený nedostatok napadnutého
rozhodnutiasúdprvejinštancieodstránipostupompodľa§224CSP,atovydanímopravnéhouznesenia,

ktoré doručí sporovým stranám.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).