Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/89/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720204759
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6720204759.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna

a sudcov JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej v právnej veci žalobcu: žalobcu A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému Slovenská republika – v mene ktorej
koná Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
15C/43/2020 – 356 zo dňa 28. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/43/2020 – 356 zo dňa 28. apríla 2025 p o t

v r d z u j e.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v
lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozhodol
tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
v rozsahu 100% (výrok II.).
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou dňa 01.10.2013 sa žalobca

domáhal zaplatenia sumy 140.000,00 € ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ďalej žiadal zaviazať žalovaného na povinnosť nahradiť žalobcovi škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom za nevyplatenú časť starobného dôchodku
od 07.06.2005 do 07.09.2013 v sume 41.492,44 € a za každý ďalší mesiac rozdiel medzi správne
určenou sumou starobného dôchodku a sumou skutočne vyplatenou až do dňa zaplatenia, vrátane
príslušného úroku z omeškania od 07.08.2006 do dňa zaplatenia, zaplatenia sumy 150,00 € a sumy
163,18 €, ako aj zaplatenia trov konania.

1.2Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovanírozhodolčiastočnýmrozsudkomsp.zn.13C/197/2013
zo dňa 23.07.2020 tak, že v I. výroku zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
3.892 € z titulu nemajetkovej ujmy v peniazoch v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V II.
výroku rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 132,78 € z titulu náhrady
nákladov v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V III. výroku žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol. Vo IV. výroku zvyšnú časť nároku ohľadne uloženia povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom za nevyplatenú časť

starobného dôchodku od 07.06.2005 do 07.09.2013 v sume 41.492,44 € a za každý ďalší mesiac
rozdiel medzi správne určenou sumou starobného dôchodku a sumou skutočne vyplatenou až do
dňa zaplatenia vrátane príslušného úroku z omeškania od 07.08.2006 do dňa zaplatenia vylúčil na
samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách konania. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkomsp.zn. 17Co/85/2020-409 zo dňa 15.12.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.01.2022 rozsudok
okresného súdu v I. výroku a II. výroku zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Rozsudok okresného
súdu v III. výroku potvrdil a o náhrade trov rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému

náhradu trov konania v rozsahu 100%.
1.3 Súd prvej inštancie rozsudkom sp.zn. 15C/43/2020 zo dňa 25.08.2022 zamietol žalobu žalobcu
a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania, pričom žalobu zamietol ako
nedôvodnú, a to vzhľadom na to, že nebol daný základ nároku na náhradu škody, nebolo potrebné sa

vyjadrovať k samotnej výške nároku, ktorý si žalobca uplatňoval. Na základe vykonaného dokazovania,
keďže žalobca v konaní nepreukázal existenciu základných zákonných predpokladov vzniku nároku na
náhradu škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, existenciu nesprávneho úradného postupu,
existenciu prekročenia právomoci Sociálnej poisťovne, súdu neostalo nič iné, len žalobu žalobcu
zamietnuť. Na základe podaného odvolania žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn.
13Co/108/2022 zo dňa 30.07.2024 predmetný rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.
1.4 Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 28.11.2024 zmenu žaloby podľa návrhu žalobcu
pripustil v znení navrhnutom žalobcom na pojednávaní.
1.5 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol priebeh konania, podrobnú
argumentáciu strán sporu, vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce, zistený skutkový stav a

na vec aplikoval ustanovenia Čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“); 27b ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) v platnom znení; § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm.
h/, § 6 ods. 1 až 4, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003
Z.z. účinného ku dňu 31.12.2008; 120 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“).
1.6 Súd prvej inštancie sa po vykonanom dokazovaní, pri právnom posúdení veci v zmysle § 391 ods.
2 CSP riadil právnym názorom odvolacieho súdu, uvedeným v uznesení Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 13Co/108/2022 zo dňa 30.07.2004. Vzhľadom na vyššie citované rozhodnutie považoval
za preukázané v zmysle záverov odvolacieho súdu, že žiadosť o predbežné prerokovanie podaná

žalobcom sa týka iba obdobia od 26.07.2006 do 15.11.2011 a predmetom tohto súdneho konania sú
preto iba tie nároky, ktoré vznikli v tomto období, a boli predmetom predbežného prerokovania, nárok
na náhradu škody nemôže byť žalobcom v rámci súdneho konania rozširovaný o ďalšiu škodu nad
rámec nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný. Nepodanie odvolania proti rozhodnutiam žalovanej
zo dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008 nie je možné hodnotiť ako prípady osobitného zreteľa (v

zmysle zákonného ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalovaná v konaní o starobnom
dôchodku nepostupovala voči žalobcovi diskriminačne. Krátením výšky starobného dôchodku žalovaná
neprekročila svoju právomoc (§ 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalovaná sa v konaní o starobnom
dôchodku žalobcu nedopustila nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).
1.7 Súd prvej inštancie posudzoval právoplatnosť rozhodnutí žalovanej zo dňa 23.08.2007, 23.11.2007

a 25.01.2008, pričom uviedol, že právoplatnosť rozhodnutí žalovanej upravovalo v rozhodujúcom období
ustanovenie § 213 zákona 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení tak, že doručené rozhodnutie, proti
ktorému sa nemožno odvolať alebo proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok, podľa § 219
je právoplatné. Súd k tomu iviedol, že nakoľko všetky rozhodnutia žalovanej, t.j. aj rozhodnutia zo
dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008 boli podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 9So/44/2008 vydané
v neprávoplatne skončenom správnom konaní o tej istej žiadosti o starobný dôchodok, nie je možné
dospieť k záveru, že niektoré z rozhodnutí žalovanej nadobudli právoplatnosť a až následne boli
krajským súdom zrušené, pričom navyše súd prvej inštancie poukázal na platné znenie § 250l a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého mohol súd rozhodovať iba o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v súlade s právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné rozhodnutia žalovanej zo dňa 23.08.2007,
23.11.2007 a 25.01.2008 považovať za právoplatné v čase ich zrušenia krajským súdom.
1.8 Súd prvej inštancie v zmysle záverov vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu sa zaoberal
ďalej aj vykonateľnosťou rozhodnutí žalovanej zo dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008 bez

ohľadu na ich právoplatnosť, pričom dospel k záveru, že vykonateľnosť rozhodnutí Sociálnej poisťovne
podľa § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. je upravená tak, že rozhodnutie je vykonateľné, len
čo uplynie lehota na plnenie. Ak v rozhodnutí nie je uložená povinnosť na plnenie, rozhodnutie je
vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť. Právna teória, aj prax priznáva aj rozhodnutiu, ktoréešte formálne nenadobudlo právoplatnosť, spôsobilosť vyvolať ním pravidelné právne účinky. Vo vzťahu
k rozhodnutiam Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku
podľa názoru súdu prvej inštancie neprichádza do úvahy nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia pred

jeho právoplatnosťou, ako to vyplýva z výslovnej úpravy v § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení
účinnom do 31.12.2012. Súd na základe týchto úvah uzatvára, že nárok na náhradu škody v dôsledku
nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcovi nevznikol z dôvodu,
že rozhodnutia Sociálnej poisťovne neboli vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť.
1.9 Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného s poukazom na závery odvolacieho súdu dospel

k záveru, že nárok žalobcu po pripustení jeho zmeny nie je dôvodný, a preto ho v celom rozsahu zamietol
z vyššie uvádzaných dôvodov.
1.10 Na záver uviedol, že nárok na náhradu škody môže súd priznať iba vtedy, ak okrem zistenia
existencie nezákonného rozhodnutia zrušeného príslušným orgánom žalobca preukáže aj splnenie
ďalších dvoch kumulatívnych podmienok, a to vznik škody v príčinnej súvislosti s predmetným
nezákonnýmrozhodnutím.Žalobcaškoduvtomtokonanívyčíslilvovýškenedoplatkunajehostarobnom

dôchodku, ktorý mu mal byť od 07.06.2005 vyplácaný v nižšej výške, než na akú má mať zákonný nárok.
K tomu súd prvej inštancie uviedol, že o výške sumy starobného dôchodku žalobcu je v súčasnosti
už právoplatne rozhodnuté právoplatným rozhodnutím žalovanej zo dňa 25.05.2018, pričom žalovaná
žalobcovi už vyplatila starobný dôchodok od 07.06.2005 v takej výške, na akú mu vznikol zákonný nárok.
Tvrdenie žalobcu, že Sociálna poisťovňa krátením sumy jeho starobného dôchodku nezákonne zasiahla

do jeho práv, v dôsledku čoho mu bol vyplácaný starobný dôchodok v nižšej výške, než na aký mal
mať nárok, už bol opakovane vyvrátený príslušnými správnymi súdmi, pričom s existenciou právomoci
žalovanej na krátenie starobného dôchodku žalobcu sa stotožnil aj odvolací súd tak, ako je to vyššie
uvedené v odôvodnení svojho uznesenia.
1.11 Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že okrem nepreukázania

vyššie uvedených podmienok žalobcovi nevznikla ním požadovaná škoda vo výške nedoplatku na
jeho starobnom dôchodku, a žalobcovi bol starobný dôchodok vyplatený v plnej výške v súlade
s právoplatnými rozhodnutiami žalovanej. Splnená tak nie je jedna z kumulatívnych vyžadovaných
podmienok vzniku nároku na náhradu škody a to existencia škody, ktorú žalobca určil vo výške
nedoplatku na starobnom dôchodku, ktorého existencia sa dokazovaním nepreukázala, a preto súdu

prvej inštancie neostávalo nič iné, ako aj z tohto dôvodu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.
1.12 Čo sa týka obrany žalobcu, že predmetné rozhodnutia Sociálnej poisťovne sú neplatné právne
úkony, súd prvej inštancie poukázal na zákonné znenie § 211 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení, ako aj na preskúmavaciu činnosť správnych súdov v predmetnom správnom konaní, pričom
ani jeden súd nekonštatoval, že by predmetné rozhodnutia boli nulitné a neplatné. Z týchto dôvodov súd

na obranu žalobcu v tomto smere nemohol prihliadať.
1.13 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa pomeru úspechu strán
v spore v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v spore neúspešný žalobca
je povinný zaplatiť v spore úspešne žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v celom
rozsahu a z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil, priznal mu náhradu majetkovej škody vrátane úrokov z omeškania v žalobe uplatnenom

rozsahu a v zmysle poslednej pripustenej zmeny žaloby a priznal mu náhradu trov konania.
2.1 Námietku, v ktorej namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, odôvodnil tým, že:
- Zo strany súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového
stavu, keď skonštatovali, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa týkalo iba rozhodnutí

žalovanej o starobnom dôchodku, ktoré boli vydané pred dňom 15.11.2011. Tvrdil, že pri svojej žiadosti
o predbežné prerokovanie postupoval v súlade s § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 a 4 zákona č. 514/2003
Z.z. a v uvedenej žiadosti nie je uvedené, ani z nej nevyplýva, že sa týka len obdobia do 15.11.2011.
Z podanej žaloby podľa neho vyplýva, že si nárok na náhradu škody uplatnil v menšom rozsahu.
- Zopakoval svoju argumentáciu, že Sociálna poisťovňa mu siedmimi rozhodnutiami vydanými do

13.12.2010 nepriznala nárok, čím zmarila jeho ústavou zaručené základné právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe, na starobný dôchodok a jeho výplatu. Tvrdil, že Sociálna poisťovňa mu na
základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9So/116/2009 starobný dôchodok
rozhodnutím zo dňa 13.12.2010 priznala len formálne, keďže jeho sumu mu bez opory v zákone krátilalen s poukazom na čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č.
416/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor“). Sociálna poisťovňa v rozhodnutí nesprávne a v rozpore so zákonom
stanovenú sumu starobného dôchodku krátila, a stále kráti prekročením právomoci, keď si atrahovala

pôsobnosť NR SR, ktorej ako jedinému ústavodarnému a zákonodarnému orgánu štátu vyplývala
možnosť vo vnútroštátnom zákonodarstve ustanoviť podmienky a rozsah krátenia dávky Sociálneho
zabezpečenia. Tvrdil, že Dohovor v zmysle čl. 33 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 1 písm. c/ nie je pre
žiadny štát záväzný.
- Tvrdil, že tým mu bola spôsobená škoda v príčinnej súvislosti s konaním Sociálnej poisťovne. Škoda,

ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup mu
skutočne vznikla a je daná, a to ako následok z príčiny nekonania sociálnej poisťovne na základe
ústavy, v jej medziach a podmienok a rozsahu ustanovenom zákonom, jej nezákonnými rozhodnutiami
a nesprávnym úradným postupom, ako orgánu verejnej moci, za ktorú v medziach zákona zodpovedá
štát. Namietal, že pri zisťovaní príčinnej súvislosti bolo povinnosťou súdu skúmať, ktorá príčina škodu
vyvolala. Pritom nebolo rozhodujúce časové hľadisko (vykonateľnosť rozhodnutia norila § 213 ods. 2

druhá veta zákona č. 461/2003 Z. z), ale vecná súvislosť príčiny (nesplnenie povinnosti vyplývajúcej
sociálnej poisťovni z Ústavy, Dohovoru a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. priznať mu
starobný dôchodok a jeho výplatu v lehote do 60 dní od podania žiadosti o jeho priznanie), a škody ako
následku z nepriznania mu starobného dôchodku a jeho výplaty a následne jeho krátením bez opory
v zákone.

- Namietal, že tvrdenie odvolacieho súdu, že si v konaní o žalobe nezákonne rozšíril svoj nárok
náhrady škody aj na neskoršie obdobie, tým že požadoval náhradu majetkovej škody až do priznania
správnej sumy starobného dôchodku, nemá oporu v platnej a účinnej právnej úprave. Poukázal na to,
že všetky podmienky na priznanie dôchodkovej dávky tu od 07.06.2005 splnil podaním žiadosti zo dňa
20.06.2006. Sociálna poisťovňa mu správne stanovenú sumu starobného dôchodku (13.004,00 Sk ku

dňu 07.06.2005) bez opory v zákone č. 461/2003 Z. z. krátila na sumu 5.158,00 Sk nielen nesprávnym
úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č 514/2003 Z. z. porušením povinnosti vydať rozhodnutie
o priznaní starobného dôchodku v zákonom ustanovenej lehote, ale aj diskrimináciou, zbytočnými
prieťahmi v konaní a iným nezákonným zásahom do jeho práv vydaním rozhodnutí z 23.08.2007,
23.11.2007 a 25.01.2008 bez opory v zákone, ale aj vykonatelnými rozhodnutiami o nepriznaní mu

nároku na starobný dôchodok, ako aj rozhodnutiami, ktorými prekročila svoju právomoc nezákonnou
aplikáciou čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Preto má legitímne právo domáhať sa z tohto titulu náhrady škody
do času, pokiaľ mu nebude priznaný starobný dôchodok ku dňu 07.06.2005 v sume 13.004,00 Sk, a to
na základe zjavného zneužitia práva pri rozhodovaní o jeho nároku na starobný dôchodok Sociálnou
poisťovňou, správnymi súdmi a rozsudkami súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu

- Zo strany Sociálnej poisťovne sa podľa neho evidentne jedná o majetok, ktorý nezákonne nadobudla
a stále nadobúda od 07.06.2005 v rozpore s právnym poriadkom. Tvrdil, že nemôže byť k tomu
nútený ani na základe rozsudkov správnych súdov a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
26Sa/2/2019, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/57/2016 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/27/2020, lebo súdom pri preskúmavaní zákonnosti správnych orgánov

neprináleží meniť alebo dopĺňať Dohovor, ústavu alebo zákony. Správne súdy v jeho veci v skutočnosti
preskúmavali rozhodnutia Sociálnej poisťovne počnúc jej rozhodnutím z 12.12.2012 so svojimi vlastnými
rozhodnutiami (R 55/2011) a nie ich súlad s hmotným právom, a preto evidentne ide porušenie čl. 142
ods. 1 veta za bodkočiarkou Ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, porušenie
čl. 17 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (Zákaz zneužitia práva), neposkytnutie

súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, o nekonanie v medziach čl. 2 ods. 2 Ústavy, a teda ide
o nezákonnosť.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky, ani Najvyšší správny súd Slovenskej republiky aj keď sa jedná
o najvyššie súdne autority, podľa jeho právneho názoru v danej veci konali spôsobom ultra vires
odporujúcim Ústave a zákonu a prekročili svoju právomoc, keď si atrahovali kompetencie Ústavného

súdu Slovenskej republiky. Preto súd prvej inštancie, a tiež aj Krajský súd v Banskej Bystrici nemôžu
na základe vykonaných dôkazov dospieť k skutkovým zisteniam, že z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9So/57/2016 a rozsudku Najvyššieho správneho súd Slovenskej republiky
sp. zn. 9Sk/27/2020 vyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne krátiť mu sumu starobného dôchodku,
podľa postupu a v rozsahu, ako to v rozsudkoch stanovili správne súdy. Z uvedeného dôvodu vyjadrenie

súdu prvej inštancie v bode 46. napadnutého rozsudku, kde uviedol, že krátením výšky starobného
dôchodku žalovaná neprekročila svoju právomoc, a že žalovaná v konaní o starobnom dôchodku
nepostupovala voči žalobcovi diskriminačne, nemá oporu v zistenom skutkovom stave.- Zdôraznil, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje jeho vyjadrenie o diskriminačnom
konaní Sociálnej poisťovne, ktorá nerovnaké prípady posudzovala rovnako, o prednesení na súdnych
pojednávaniach konaných dňa 28.11.2024 a 28.04.2025 a jeho posúdenie súdom.

- Súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, pokiaľ ide o rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo
dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008, keď uviedol, že boli zrušené len z dôvodu ich vydania
v neprávoplatne skončenom preskúmavacom konaní. Skutočným dôvodom ich zrušenia bolo, že zo
žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu oprávnenie na
rušenie svojich, opravným prostriedkom napadnutých rozhodnutí, pokiaľ nevyhovie odvolaniu v celom

rozsahu. Sociálnej poisťovni bolo nepochybne známe, že svojimi rozhodnutiami nemieni vyhovieť
jeho opravnému prostriedku v celom rozsahu, a preto ich vydanie odporuje zákonu. Ak ich napriek
tomu vydala, evidentne tým sledovala iný cieľ, ktorým boli buď neoprávnené prieťahy v konaní alebo
zmarenie jeho ústavou zaručeného práva byť primerane hmotne zabezpečený v starobe, diskriminácia
alebo iný nezákonný zásah do jeho práv, čo sú dôvody uvedené v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. ako nesprávny úradný postup. Preto, že vedel o tomto sofistikovanom nezákonnom postupe

Sociálnej poisťovne, rozhodol sa nepodať proti nim odvolanie, aby z formálneho hľadiska nadobudli
právoplatnosť, s tým že v ďalšom konaní musia byť súdom pre nezákonnosť zrušené. Druhé rozhodnutie
Sociálnej poisťovne zo dňa 25.01.2008, proti ktorému tiež nepodal odvolanie, a tým nadobudlo formálnu
právoplatnosť a vykonateľnosť, spolu s rozhodnutím zo dňa 10.02.2009, proti ktorému odvolanie podal,
boli rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 21 Sd/153/2007- 59 zo dňa 08.04.2009

potvrdené, ale boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/116/2009 zo dňa
30.06.20010 pre nezákonnosť zrušené. Z uvedeného dôvodu ide zo strany súdu prvej inštancie o
nesprávne zistenie skutkového stavu, keď ani jedno z rozhodnutí Sociálnej poisťovne z 23.08 2007.
23.11.2007 a z 25.01.2008 (2x) nepovažoval za právoplatné, ani vykonateľné a neposúdil ich vydanie
ani ako nesprávny úradný postup.

- Namietol, že v pripojenom administratívnom spise Sociálnej poisťovne s výnimkou „rozhodnutia
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne“ z 16.11.2018 ani na jednom rozhodnutí nebol otlačok úradnej
pečiatky Sociálnej poisťovne, na všetkých boli len fotokópie podpisu oprávnenej osoby, čím nebola
splnená výslovne zákonom ustanovená povinnosť vyplývajúca z § 209 ods. 6 druhá veta zákona č
461/2003 Z. z. Z uvedeného dôvodu ani jedno rozhodnutie Sociálnej poisťovne nenadobudlo právnu

silu úradného rozhodnutia, keďže neobsahuje zákonom ustanovené náležitosti. Originály rozhodnutí
Sociálnej poisťovne, ktoré žiadal predložiť, neboli zástupcom žalovanej strany predložené, a ani sa
v administratívnom spise nenachádzali. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku len poukázal na
znenie § 211 zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj na preskúmavaciu činnosť správnych súdov v predmetnom
konaní, pričom ani jeden súd nekonštatoval, že by predmetné rozhodnutia boli nulitné a neplatné.

Z týchto dôvodov súd na obranu žalobcu v tomto smere nemohol prihliadať. Namietol, že súd prvej
inštancie, ani odvolací, nie sú nekonštatovaním správnych súdov o nulite a neplatnosti viazané, ale na
ich rozhodnutia len prihliadajú a vvsporiadavajú sa s ním v odôvodnení rozhodnutia, ak sa nejedná o
rozhodnutia uvedené v § 193 CSP, čo vyplýva z § 194 CSP. V posudzovanom prípade sa jedná o jeho
právo vlastniť majetok, k čomu poukázal na existujúcu judikatúru. Súd prvej inštancie uvedené dôkazy

vôbec v rozsudku neuviedol, a teda neprihliadal na ne, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
na posúdenie veci. V bode 53. napadnutého rozsudku len uviedol, že sa zameral len na argumenty, ktoré
z hľadiska výsledku súdneho rozhodovania považoval za rozhodujúce, prečo ich však nepovažoval za
rozhodujúce, nijak neodôvodnil. Žalovaným pritom nebolo vyvrátené jeho tvrdenie, že § 211 zákona č.
461/2003 Z. z. je v SP aplikovaný len pri vydávaní rozhodnutí keď dochádza k valorizácii sociálnych

dávok, ale všetky rozhodnutia sociálnej poisťovne, ktoré mu boli doručené, boli napísané konkrétnym
pracovníkom.
- Vo vzťahu k bodom 50. a 51. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie
skonštatoval, že v súčasnosti už bolo právoplatne rozhodnuté právoplatným rozhodnutím žalovanej
(správne má byť Sociálnej poisťovne) zo dňa 25.05.2018, pričom táto žalobcovi už vyplatila starobný

dôchodok od 07.06.2005 v takej výške, na akú mu vznikol zákonný nárok, namietol, že súd prvej
inštancie ani odvolací súd nezohľadnili, že Sociálna poisťovňa vykonala krátenie sumy starobného
dôchodku nie na základe oprávnenia vyplývajúceho zo zákona, ale na základe právneho názoru
správnych súdov, ktoré v preskúmavacom a odvolacom konaní o jeho žiadosti o priznanie a výplatu
starobného dôchodku nepreskúmavali rozhodnutia Sociálnej poisťovne so zákonom de lege lata, ale s

vlastným právnym názorom vyjadreným v R 55/2011 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, že Sociálna poisťovňa krátenie sumy starobného dôchodku je oprávnená
vykonať aplikáciou čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Zopakoval svoju argumentáciu, že Sociálnej poisťovni právo
na krátenie dôchodkovej dávky z čl. 33 ods. 2 Dohovoru nevyplýva.- Súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu žalovanej, že Sociálna poisťovňa mu
už škodu v celom rozsahu nahradila, čo z dôkazov nezodpovedá zistenému skutkovému stavu a toto
tvrdenie považoval za evidentné klamstvo. Výšku škody bol súd povinný zistiť a ustáliť sám, a rozhodnúť

aj o úrokoch z omeškania, ako o sankcii z porušenia jeho práva na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a právo vlastniť majetok, čo však nevykonal, čím porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne
konanie.
- Porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol v tom, že súd pripustil do konania organizačnú
zložku Sociálnej poisťovne Sociálnu poisťovňu ústredie, ako nepríslušný subjekt, ktorý nemá pasívnu

vecnú legitimáciu. Táto podávala odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. 130/197/2013
z 23.07.2020, vyjadrovala sa aj k podanému odvolaniu proti tomuto rozsudku, ako aj k uzneseniu
odvolacieho súdu sp. zn. 13Co/108/20022 z 30.07.2024. Právnym zástupcom žalovanej bol na základe
plnomocenstva E. A. F. G..
2.2 Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie žalobca odôvodnil tým, že:
- Namietol, že súd prvej inštancie vec neposúdil podľa čl. 15, 17, 18 a 19 Dohovoru, § 109 ods. 1 a 2, §

113 ods. 1 a 2, § 116 ods. 2, § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 39
ods. 1 a 3 , čl. 46, čl. 72, čl. 85 písm. a/, čl. 142 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy, § 39 a § 42 Občianskeho
zákonníka, na nutnosť aplikácie ktorých upozorňoval a vec prejudiciálne sám neposúdil, keďže nie je
viazaný rozhodnutím správnych súdov, sám neposúdil.
- Tvrdil, že v predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody a jeho doplnenia si uplatňoval aj nárok

nezákonného krátenia sumy starobného dôchodku, vrátane úrokov z omeškania rozhodnutím Sociálnej
poisťovne z 13.12.2010 aplikáciou čl. 33 ods. 2 Dohovoru, na čo Sociálne poisťovňa zo žiadneho
zákona nemala kompetencie. Z jej konania evidentne vyplýva, že ide o úmyselné konanie na spôsobenie
mu majetkovej škody nezákonnými vykonateľnými rozhodnutiami a prekročením právomoci, ako aj
nesprávnym úradným postupom. Tvrdil, že na základe nezákonných rozhodnutí vydaných Sociálnou

poisťovňou mu majetková škoda v sume 7.846,00 Sk mesačne ku dňu 07.06.2005 skutočne vznikla a
stále vzniká, spolu s úrokmi z omeškania. Ani po formálnom priznaní mu starobného dôchodku a jeho
výplaty rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 13.12.2010 a nasledujúcich jej všetkých rozhodnutí, ktoré
boli pre nezákonnosť zrušené, ako aj rozhodnutím z 25.05.2018, ktoré bolo správnymi súdmi potvrdené
ako zákonné, ale nie na základe jeho preskúmania zákonnosti so zákonom, ale konaním správnych

súdov ultra vires ponížením čl. 144 ods.2 Ústavy mu škoda stále vzniká, keďže mu suma starobného
dôchodku nebola priznaná vo výške a postupom ustanovenom v platnom a účinnom hmotnom práve
v sume 13.004,00 Sk, ale len 5.158,00 Sk. Vyjadril presvedčenie, že právo na jej uhradenie mu preto
stále trvá a zanikne až uhradením škody.
- Namietol, že neexistuje podmienka, v zmysle ktorej rozsah požadovanej náhrady škody na základe

vopred prerokovanej žiadosti môže byť len v rozsahu prerokovanej žiadosti a nemôže byť aj nad rámec,
ktorý bol prerokovaný.
- Tvrdil, že súd prvej inštancie napriek jeho žiadosti, aby aplikoval príslušné ustanovenia všeobecnej
úpravy ustanovení Občianskeho zákonníka (čo do definície pojmu a rozsahu škody a príčinnej
súvislosti), na túto jeho žiadosť v napadnutom rozsudku nedal žiadnu odpoveď.

- Postup Sociálnej poisťovne pri vydávaní rozhodnutí zo dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008 súd
prvej inštancie neposúdil ani ako nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. l zákona č. 514/2003 Z.
z., pričom podľa postupu v konaní boli podľa neho splnené zákonné dôvody posúdiť tento pre zjavnú
nezákonnosť, pre nedôvodné prieťahy v konaní od 23.08.2007 do 30.06 2010, ako aj iný nezákonný
zásah do jeho práva podľa čl. 39 ods. I Ústavy, alebo aj prekročenie právomoci podľa § 6 ods. 4

zákona č. 514/2003 Z. z., keď Sociálna poisťovňa si konaním ulta vires prisvojila kompetencie súdu
na preskúmavanie a rušenie svojich rozhodnutí, ale jeho odvolaniu nevyhovela v celom rozsahu ani
jedným uvedeným rozhodnutím. Súd prvej inštancie v bode 46. napadnutého rozsudku bez právneho
posúdenia iba uviedol, že žalovaná (správne má byť Sociálna poisťovňa) sa v konaní o starobnom
dôchodku žalobcu nedopustila nesprávneho úradného postupu.

- Vo vzťahu k rozhodnutiam Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti žalobcu o priznanie starobného
dôchodku podľa názoru súdu neprichádza do úvahy nadobudnutie vykonateľnosti uvedených rozhodnutí
pred ich právoplatnosťou, ako to má vyplývať z výslovnej úpravy v § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012. Súd prvej inštancie tak na základe týchto úvah došiel k záveru,
že nárok na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z. z. mu ako žalobcovi nevznikol z dôvodu, že uvedené rozhodnutia neboli vykonateľné
bez ohľadu na právoplatnosť. Zároveň však to, že proti týmto rozhodnutiam nepodal odvolanie, nie je
podľa právneho názoru súdu prvej inštancie možné hodnotiť ako prípady osobitného zreteľa v zmysle
zákonného ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedené právne posúdenie s poukazomna vyššie uvedené ďalšie právne predpisy, podľa ktorých súd vec posudzoval, žalobca nepovažoval
za správne a zákonné. Aplikácia § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. pre posúdenie jeho nároku na
náhradu škody na základe ústavne konformného výkladu podľa povinnosti vyplývajúcej z čl. 152 ods.

4 Ústavy podľa jeho názoru neprichádza do úvahy pre absurdnosť, ku ktorej dospel svojim arbitrárnym
výkladom práva súd prvej inštancie, a tiež odvolací súd. Nesplnenie povinnosti Sociálnej poisťovne
na priznanie a výplatu mu starobného dôchodku zneužitím práva pracovníkmi Sociálnej poisťovne je
závažným porušením jeho základného práva a základného ľudského práva garantovaného čl. 39 ods.
1 v spojení s čl. 20 od 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva, a z toho jej konania má podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy v spojení so zákonom
č. 514/2003 Z. z. garantované právo aj na náhradu vzniknutej škody. Takéto nezákonné konanie je
objektívnou stránkou trestného činu Zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326a alebo aj v
§ 424a Trestného zákona.
-Tvrdeniesúduprvejinštancie,žestarobnýdôchodokzostranySociálnejpoisťovne muniejevyplácaný
v nižšej výške, lebo o výške sumy jeho starobného dôchodku je v súčasnosti už právoplatne rozhodnuté

právoplatným rozhodnutím, pričom mu už bol vyplatený starobný dôchodok od 07.06.2005 v takej výške,
na akú mi vznikol zákonný nárok, považoval za nepravdivé a mal za to, že ide o evidentné klamstvo,
keďžežalovanánepoprelajehoprocesnýútok,žekráteniesumystarobnéhodôchodkuneboloSociálnou
poisťovňou vykonané podľa výslovného oprávnenia ustanoveného v zákone.
- Namietol, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa nezaoberali ani vznikom škody spočívajúcej v

úrokoch z omeškania za neskoré vyplatenie starobného dôchodku rozhodnutiami Sociálnej poisťovne
bez opory v zákone.
- Súd prvej inštancie ani odvolací súd podľa neho vôbec právne neposudzovali jeho tvrdenia, že zo
znenia čl. 33 ods. 2 Dohovoru v spojení s čl. 1 písm. a/, b/ a čl. 2 ods. 1 písm. c/ a jeho výkladu, v
zmysle čl. 26 a 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (č. 15/1988 Zb.) právo na priame krátenie

dôchodkovej dávky pre členský štát Dohovoru, a teda ani rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nevyplýva,
a nevyplýva to ani zo žiadneho platného a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu.
- Súd prvej inštancie ani odvolací súd podľa neho neposúdili jeho argumentáciu v súdnom konaní, že
správne súdy, ktoré usmernili rozhodovaciu činnosť Sociálnej poisťovne pre dieru v zákone, na možnosť
krátenia dávky starobného dôchodku použitím čl. 33 ods. 2 Dohovoru, konali ultra vires, keď si prisvojili

právomoc zverenú jedine ústavnému súdu na konanie podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy. Správne súdy
zákonnosť rozhodnutí Sociálnej poisťovne o ukrátení mu sumy starobného dôchodku nepreskúmali, či
jej rozhodnutia sú v súlade s hmotným a procesným právom de lege lata, ale na základe prekročenia
právomoci podľa vlastnej úvahy.
- V súdnom konaní namietal nesprávny výklad a uplatňovanie práva, keď súd prvej inštancie ani odvolací

súd v rozpore s § 4 ods. 1 písm. h/ zákona č. 514/2003 Z. z. pripustil do konania subjekt, ktorý nemá
pasívnu vecnú legitimáciu, a to Sociálnu poisťovňu ústredie, ktorá je len organizačnou zložkou Sociálnej
poisťovne, ako verejnoprávnej inštitúcie. Súd prvej inštancie ani odvolací súd podľa neho toto nijak
právne neposúdili, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

- Súd prvej inštancie v bode 52. napadnutého rozsudku podľa neho vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci aj vtedy, keď jeho dôkazy o tom, že ani jedno rozhodnutie Sociálnej poisťovne nespĺňa v
zákonevýslovnevyžadovanépodmienkyplatnosti,posúdilnesprávneavrozporesozákonom.Poukázal
len na zákonné znenie § 211 zákona č. 461/2003 Z. z. bez právneho posúdenia jeho znenia a účelu, ako
aj na preskúmavaciu činnosť správnych súdov v predmetnom správnom konaní, pričom ani jeden súd

nekonštatoval, že by predmetné rozhodnutia boh nulitné a neplatné. Ani na jednom rozhodnutí Sociálnej
poisťovne nie je podpis oprávnenej osoby zodpovedajúci zákonnej úprave, jedná sa len o fotokópie
podpisov a úradných pečiatok.
- Súd prvej inštancie ani odvolací súd podľa neho nie sú rozsudkami správnych súdov, ktoré nie sú
skutkové súdy, viazaní pri svojej rozhodovacej činnosti. Otázku, o ktorej má právo rozhodnúť orgán

verejnej moci ako orgán podľa § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť, ako to
vyplýva z § 194 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol, aké skutočnosti v tejto otázke
tvrdil, ani neuviedol jeho procesný útok, že podľa zmyslu a účelu § 211 zákona č 461/2003 Z. z. nie je
možné tento aplikovať na rozhodnutia o priznaní a výplatu starobného dôchodku lebo toto ustanovenie

môže Sociálna poisťovňa aplikovať len pri vydávaní rozhodnutí pri valorizácii sociálnych dávok. Na
základe tohto nemohol súd spravodlivo a presvedčivo dospieť k správnemu právnemu posúdeniu veci,
že namietané rozhodnutia Sociálnej poisťovne sú platné.-Vyjadrilpresvedčenie,žeSociálnapoisťovňadoterazanipo19rokochnevydalazákonuzodpovedajúce
platnérozhodnutieopriznanímustarobnéhodôchodku,apretonemôžeexistovaťrozumnýaspravodlivý
dôvod na zamietnutie jeho žaloby o náhradu škody ako nedôvodnej.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s prihliadnutím na doteraz zistený skutkový a právny
stav nepovažuje za splnené podmienky pre uplatnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/
a h/ CSP tak, ako ich v odvolaní uviedol žalobca, nakoľko súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím
súdom vykonal všetky ním vyžadované úkony a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu

dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci. Vzhľadom na uvedené odvolanie žalobcu nepovažoval
za dôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny.
3.1 Stotožnil sa s už vyjadreným právnym názorom súdu prvej a aj druhej inštancie, a to že predmetom
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody mohli byť iba tie nároky žalobcu, ktoré kauzálne
súvisiasrozhodnutiamižalovanejvydanýmipred15.11.2011,t.j.dňom,kedyžalobcadoplnilnímpodanú

žiadosť o predbežné prerokovanie zo dňa 30.09.2011. Súd prvej inštancie preto vo veci určenia rozsahu
žalobcom uplatnenej náhrady škody dospel k správnym skutkovým zisteniam.
3.2 S otázkou nezákonnosti rozhodnutí žalovanej sa súd prvej inštancie podľa neho vysporiadal už v
skoršom rozsudku v tejto veci zo dňa 25.08.2022, kde uviedol, že rozhodnutia žalovanej nie je možné
považovať za nezákonné z dôvodu, že nikdy nenadobudli právoplatnosť, čím nie sú splnené zákonné

podmienky upravené § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd druhej inštancie síce uviedol, že súd prvej
inštancie v rozsudku zo dňa 25.08.2022 opomenul posúdiť z hľadiska právoplatnosti a vykonateľnosti tri
z uvedených rozhodnutí, a to rozhodnutie zo dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008, avšak súd prvej
inštancie v ďalšom konaní uvedenú vadu odstránil a v bodoch 47. a 48. napádaného rozsudku dospel
k záveru, že ani tieto tri predmetné rozhodnutia nie je možné považovať za nezákonné z dôvodu, že

v čase ich zrušenia nenadobudli právoplatnosť tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. a súčasne neboli ani vykonateľné bez ohľadu na ich právoplatnosť, čo vylučuje aj vznik
nároku náhrady škody s prihliadnutím na ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaný
považoval právny názor súdu prvej inštancie o neexistencii nezákonného rozhodnutia za vecne správny,
a nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie v tejto otázke dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam.
3.3 V otázke nesprávneho úradného postupu sa žalovaný v plnej miere pridržiaval odôvodnenia
bodu 18.3 uznesenia súdu druhej inštancie sp. zn. 13Co/108/2022 zo dňa 30.07.2024, a síce že v
posudzovanom prípade nebolo preukázané konanie žalovanej, ktoré by mohlo byť posúdené ako vady
v konaní napĺňajúce podstatu nesprávneho úradného postupu.

3.4 K odvolacej námietke, v ktorej žalobca namietal, že v administratívnom spise vedenom žalovanou,
sa nachádza iba fotokópia odtlačku pečiatky Sociálnej poisťovne a podpisu oprávnenej osoby uviedol,
že žalovaná plne súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 44. odôvodnenia
napádaného rozsudku, ktorými odkázal na ustanovenie § 211 zákona č. 461/2003 Z. z., a to že
rozhodnutie vyhotovené s použitím výpočtovej techniky možno vydať v medzinárodnej abecede

s predtlačeným odtlačkom pečiatky Sociálnej poisťovne s uvedením mena, priezviska a funkcie
oprávnenej osoby, a tiež s právnym názorom súdu uvedeným v bode 52. napádaného rozsudku, v
ktorom súd poukázal, že ani v rámci preskúmavacej činnosti správnych súdov v predmetnom správnom
konaní, správne súdy nekonštatovali, že by rozhodnutia žalovanej boli nulitné a neplatné. Vzhľadom na
predmetné skutočnosti je preto odôvodnený záver, že všetky rozhodnutia žalovanej vydané v konaní o

invalidnom dôchodku žalobcu spĺňajú podmienky upravené v zákone č. 461/2003 Z. z., a preto ich nie
je možné označiť za neplatné tak, ako to uviedol žalobca.
3.5 K žalobcom požadovaným úrokom z omeškania uviedol, že neprípustnosť uplatnenia inštitútu úrokov
z omeškania ako skutočnej škody je odôvodnená tým, že dôchodkové dávky sú dávkami sociálneho
poistenia, na ktoré vzniká nárok za splnenia zákonom ustanovených podmienok, a preto pri omeškaní

ichplnenianemožnopožadovaťúrokzomeškania,takakotojevovzťahumedziveriteľomadlžníkompri
omeškaní s plnením peňažného dlhu. Predmetom priznania dávok sociálneho poistenia sú také práva,
ktoré sú inej povahy, než sú práva z občianskoprávnych, pracovnoprávnych alebo iných obdobných
vzťahov, ohľadom ktorých zákonná úprava v prípade omeškania s plnením pripúšťa možnosť požadovať
aj zákonom stanovené úroky. Právo na dôchodkové dávky je sociálnym právom a zákon o sociálnom

poistení takúto možnosť neposkytuje, v dôsledku čoho úrok z omeškania pri dôchodkových dávkach
nemá oporu v zákone (viď bod 32. odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
7SsK/90/2022 zo dňa 21.9.2022). Úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka tak žalobcovi nemožno objektívne priznať, nakoľko vzhľadom na charakter vzťahu medzižalobcom a žalovanou ako verejnoprávnou inštitúciou, ktorý nie je súkromným vzťahom, je aplikácia
ustanovení Občianskeho zákonníka o úrokoch z omeškania na daný vzťah vylúčená.
3.6 Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súdu boli doručované písomné vyjadrenia organizačnej zložky

žalovaného, ktorá nemá vecnú legitimáciu v spore, odkázal na svoje skoršie vyjadrenie zo dňa
06.12.2022, v ktorom podrobne uviedol a vysvetlil spôsob delegovania právomoci generálneho riaditeľa
Sociálnej poisťovne ako štatutárneho orgánu žalovanej, na určených vedúcich zamestnancov Sociálnej
poisťovne.
3.7 Žalobca opakovane vyjadruje nesúhlas s právnym posúdením právoplatnosti a vykonateľnosti

rozhodnutí žalovanej zo dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008 a v bode 13. odôvodnenia odvolania
opätovne namieta nepriznanie úrokov z omeškania, a tiež spochybňuje právomoc žalovanej krátiť
sumu žalobcovi priznaného starobného dôchodku, aj keď táto právomoc žalovanej už bola opakovane
judikovaná v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak ako to podrobne uviedol súd
druhej inštancie v bode 17.1. odôvodnenia uznesenia sp. zn. 13Co/108/2022 zo dňa 30.07.2024.
3.8 Poukázal na to, že tvrdenie žalobcu, že súdy v civilnom konaní o náhradu škody nie sú viazané

rozsudkami správnych súdov, ale sú oprávnené samostatne posúdiť zákonnosť rozhodnutí žalovanej,
je v absolútnom rozpore so znením ustanovenia § 6 ods. 1 druhej vety zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý
naopak viazanosť civilného súdu rozhodnutím správneho súdu výslovne upravuje.

4. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že z doručeného vyjadrenia Sociálnej poisťovne ústredie mu

jednoznačne vyplýva, že táto zložka Sociálnej poisťovne vystupuje v rozhodovanej súdnej veci ako
žalovaná strana. Žalovanou stranou podľa § 1 písm. a/ a § 3 ods. 1 písm. a/ a d/ a ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. je výlučne Slovenská republika ako štát, za ktorú podľa § 4 ods. 1 písm. i/ môže konať
výlučne verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických

osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom. Sociálna poisťovňa nie je z
uvedeného ustanovenia zákona verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva ani právnická osoba,
preto nie je oprávnená v uvedenom civilnom spore vystupovať ako strana konania v mene štátu, a to
ani na základe uvedeného delegovania právomoci generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne, ktoré

je podľa neho právne neúčinné lebo odporuje zákonu. Povereným zástupcom na základe platného
plnomocenstva podpísaného generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne na konanie za žalovanú stranu
je A. F. G., a nie Sociálna poisťovňa, za ktorú koná A. B. H.. Z uvedeného dôvodu sa jedná zo strany
SP o absolútne neúčinné vyjadrenie.
4.1 Z uvedeného vyjadrenia podľa neho vyplývajú jednoznačné účelové tvrdenia na ospravedlnenie jej

úmyselného nezákonného konania pri rozhodovaní o jeho žiadosti na priznanie starobného dôchodku
a jeho výplaty, ako aj pri uplatňovali si legitímneho nároku na náhradu škody. Z vyjadrenia je zrejmé, že
nereaguje na jeho argumentáciu o nezákonnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu.
4.2 Žalovaný sa nevyjadril, v čom nesúvisí jeho nárok na náhradu škody
vzniknutej krátením sumy starobného dôchodku aj v súčasnosti, keď z čl. 19 Dohovoru

sa musí starobný dôchodok vyplácať po celú dobu sociálnej udalosti.
4.3 Nárok na náhradu škody si uplatnil z nezákonnosti siedmych rozhodnutí nie žalovanej, ale Sociálnej
poisťovne, ktoré boli vykonateľné a pre nezákonnosť boli príslušným súdom zrušené. Tvrdenie Sociálnej
poisťovne, že jej rozhodnutia zo dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a dňa 25.01.2008 (2x) nie je možné aj
podľa právneho názoru súdu prvej inštancie považovať za nezákonné z dôvodu, že v čase zrušenia

nenadobudli právoplatnosť a súčasne vykonateľnosť, podľa neho nemá oporu v skutkovom stave veci a
jeho právnom posúdení. Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť po 30 (tridsiatich) dňoch od ich
doručenia, keďže proti ním nepodal opravný prostriedok pre ich zjavnú nezákonnosť. Sociálna poisťovňa
zo zákona nemala oprávnenie na ich vydanie, keďže ani jedným rozhodnutím jeho skôr podanému
opravnému prostriedku nevyhovela v celom rozsahu. Z uvedeného dôvodu nezákonnosti boli podľa §

2501 ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 3 OSP zrušené, a tým došlo z jej strany
aj k nesprávnemu úradnému postupu. Sociálna poisťovňa vydaním uvedených rozhodnutí tiež prekročila
svoju právomoc, keď si atrahovala kompetencie preskúmavacieho súdu. Ak tieto rozhodnutia súd prvej
inštancie a tiež aj odvolací súd neposadili ako nezákonné, nerešpektovali tým rozhodnutia správnych
súdov, ktoré ich v preskúmavacom konaní zrušili pre nezákonnosť, čím porušili ustanovenie § 6 ods. 1

druhá veta zákona č. 51472003 Z. z. o viazanosti týmito rozhodnutiami.
4.4 Žalovaný nijak neodôvodnil jeho námietky o použití § 211 na
vydanie všetkých svojich rozhodnutí vo veci žiadostí o priznanie mu starobného dôchodku s použitím
výpočtovej techniky. Tvrdil, že ani jedno jej rozhodnutie nebolo, a ani nemohlo byť vyhotovené s použitímvýpočtovej techniky, lebo ich obsah bol napísaný konkrétnou osobou len na výpočtovej technike. Na
vydanie rozhodnutia Sociálnou poisťovňou v zmysle ustanovenia § 209 zákona č. 461/2003 Z. z.
neprichádza ani do úvahy aplikácia § 211 tohto zákona, a preto Sociálna poisťovňa podľa neho de jure

doposiaľ nevydala vo veci žiadne právoplatné rozhodnutie.
4.5 K požadovaným úrokom z omeškania uviedol, že žalovaný neadekvátne poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7SSK/90/2022 z 21.09.2022. Uviedol, že sa domáha
náhrady škody vrátane úrokov z omeškania v civilnom sporovom konaní podľa zákona č. 514/2003 a
nie podľa zákona č. 162/2015 Z. z., podľa ktorého sa konalo v predmetnej kasačnej veci.

5. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na právnom názore, že neboli
splnené podmienky pre uplatnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP tak, ako ich v odvolaní uviedol žalobca, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny.
5.1KnámietkepríslušnostiSociálnejpoisťovnevystupovaťvtomtokonaníonáhraduškodyvmeneštátu

zotrval na svojom skoršom vyjadrení zo dňa 06.12.2022, v ktorom podrobne uviedol a vysvetlil spôsob
delegovania právomoci generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne ako štatutárneho orgánu žalovanej,
na určených vedúcich zamestnancov Sociálnej poisťovne.
Vzhľadom na uvedené žalovaný trval na tom, že jeho vyjadrenia v tomto konaní o náhradu škody boli
súdu vždy podpísané oprávnenou osobou. Súčasne doplnil, že v súlade s ustanovením § 120 ods. 2

zákona č. 461/2003 Z. z. je Sociálna poisťovňa verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho
poistenia, teda tvrdenie žalobcu, že Sociálna poisťovňa nie je verejnoprávnou inštitúciou nie je v súlade
so znením zákona o sociálnom poistení.
5.2 K namietanej absencii vyjadrení k tvrdeniam žalobcu uviedol, že vyjadril súhlas s rozhodnutiami
súdov, ktoré považuje za dostatočne a zreteľne odôvodnené, nepovažuje už z tohto dôvodu za potrebné

znova v celom rozsahu reagovať na opakovane uvádzanú odvolaciu argumentáciu žalobcu, najmä ak
sa s predmetnými tvrdeniami žalobcu vo svojich rozhodnutiach už vysporiadali príslušné súdy. V tejto
súvislosti uviedol, že súhlasí so záverom súdov, že predmetom predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody vzniknutej krátením sumy starobného dôchodku mohli byt' iba tie nároky žalobcu, ktoré
kauzálne súvisia

s rozhodnutiami žalovanej vydanými pred 15.11.2011, pričom dôkazné bremeno v prípade nesúhlasu s
uvedeným záverom je povinný uniesť žalobca.
5.3 Argumentácia žalobcu týkajúca sa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne
podľa jeho podľa názoru nevychádza zo zisteného skutkového stavu, nakoľko zo záverov uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/44/2008 zo dňa 30. júna 2008 jednoznačne vyplýva,

že všetky dosiaľ vydané rozhodnutia žalovanej boli vydané v neprávoplatne skončenom správnom
konaní o tej istej žiadosti o starobný dôchodok.
5.4 V súvislosti o žalobcom namietanou neplatnosťou rozhodnutí Sociálnej poisťovne z dôvodu,
že obsahujú iba fotokópiu odtlačku pečiatky a podpisu oprávnenej osoby, opätovne poukázal na
ustanovenie § 211 zákona o sociálnom poistení, ktoré upravuje možnosť vydať rozhodnutie s použitím

výpočtovej techniky v medzinárodnej abecede s predtlačeným odtlačkom pečiatky Sociálnej poisťovne
s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Rozhodnutia žalovanej už taktiež boli
podrobené súdnemu prieskumu, pričom príslušné
správne súdy rovnako nedospeli k záveru o neplatnosti predmetných rozhodnutí
žalovanej z dôvodu použitia fotokópie odtlačku pečiatky a podpisu oprávnenej osoby.

Rozhodnutia žalovanej preto z uvedeného dôvodu nie je možné považovať za neplatné
tak, ako to uviedol žalobca.
5.5 K úrokom z omeškania poukázal na to, že žalobca si uplatnil úrok z omeškania z oneskorene
vyplatenej dávky sociálneho poistenia, teda z právneho vzťahu založeného zákonom o sociálnom
poistení ako normou verejného práva, čo priamo vylučuje aplikáciu súkromnoprávneho inštitútu úrokov z

omeškania upravených § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že žalobca si nárok na úroky
z omeškania z dávky sociálneho poistenia
procesne uplatnil v civilnom konaní podľa CSP, a nie v správnom súdnom konaní, nie je
rozhodujúce, nakoľko v tomto prípade nie sú splnené podmienky hmotného práva,
t. j. ak právo na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dávky

sociálneho poistenia nevzniká, je následne irelevantné, podľa akej procesnej normy
si žalobca toto právo uplatňuje.6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je
prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správny.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo
v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380
CSP, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na základe vykonaného dokazovania v

odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej
inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd preto pri rozhodovaní

o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej veci neboli
naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie
zostranyodvolaciehosúdu(§383,§384ods.1,2a3vspojenís§366CSP).Popreskúmanívecinezistil
odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných
podmienok. Odvolací súd po preskúmaní veci je názoru, že podané odvolanie žalobcu, čo do merita

veci, nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

9. Žalobca si podanou žalobou uplatnil voči štátu nárok na náhradu škody spôsobenej mu pri výkone
verejnej moci nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom Sociálnej poisťovne pri
rozhodovaní o jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku. Súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol

z dôvodu nepreukázania predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
spočívajúcich v existencii nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a vzniknutej
mu škody. Žalobca s takýmto rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil, nakoľko podľa jeho názoru
vychádzalo z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je prípadom osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorá predstavuje
výnimku z generálnej klauzuly o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 Občianskeho zákonníka).
Uvedený zákon stanovuje základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú jeho orgánmi, ktorého musia byť splnené súčasne: nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny

úradný postup orgánu štátu, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp.
nemajetkovejujmyvzniknutejnaosobnostnýchprávachpoškodenéhoapríčinnásúvislosťmedziškodou
(nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobca
musívcivilnomsúdnomkonanípreukázaťexistenciuvšetkýchpodmienokzodpovednostižalovanéhoza
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom,

nakoľko tieto sú stanovené kumulatívne, a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, zodpovednosť
štátu nie je daná.

11. Žalobca v podanom odvolaní opätovne namietal, že súd prvej inštancie spolu s odvolacím
súdom dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto nesprávne

právne posúdili, keď skonštatovali, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa týkalo
iba rozhodnutí Sociálnej poisťovne o starobnom dôchodku, ktoré boli vydané pred dňom 15.11.2011,
pričom polemizoval so závermi odvolacieho súdu uvedenými v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
vydanom v tejto veci. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za nutné skonštatovať, že len samotné
spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika

s rozhodnutím súdu prvej inštancia a odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti ich
rozhodnutia, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní, nie sú spôsobilé zvrátiť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.12. Vzhľadom k tomu, že žalobca vo svojom druhom odvolaní k tejto problematike neuviedol žiadnu
novú relevantnú argumentáciu, odvolací súd s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutie vydané
v tejto veci konštatuje, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je zákonom stanovená

podmienka, preto musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v civilnom súdnom konaní.
Zmyslom predbežného prejednania nároku je využitie zákonných možností na to, aby k náprave
narušených vzťahov došlo jednaním medzi poškodenými a orgánmi oprávnenými konať za štát a aby
sa v týchto prípadoch pokiaľ možno predišlo súdnemu konaniu. Prispieva k objasneniu veci a vytvára
tak podmienky pre uzavretie mimosúdnej dohody o uspokojení nároku. Iba vtedy, ak by sa účastníci

nedohodli, nasleduje súdne konanie. Obsah žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je limitujúcim
kritériom pre rozhodovanie o nároku na náhradu škody na súde. Podmienka predbežného prerokovania
nároku môže byť v konaní pred súdom považovaná za splnenú len v prípade, ak v oboch konaniach
si poškodený uplatňoval nárok v rovnakom rozsahu a z rovnakého titulu. Keďže v posudzovanej veci
uskutočnené predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa uskutočnilo na základe Žiadosti
žalobcu zo dňa 31.09.2011 doplnenej dňa 15.11.2011, mohlo sa týkať len dovtedy vydaných rozhodnutí

Sociálnej poisťovne o starobnom dôchodku žalobcu, a preto predmetom tohto súdneho konania môžu
byť iba tie nároky, ktoré vznikli v období od 26.07.2006 do 15.11.2011, a boli predmetom predbežného
prerokovania. Nárok na náhradu škody nemôže byť žalobcom v rámci súdneho konania rozširovaný
o ďalšiu škodu nad rámec nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný.

13. Pokiaľ ide o požiadavku právoplatnosti rozhodnutia orgánu štátu ako jednu z podmienok vzniku
zodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutímorgánuštátu,platížezodpovednosť
zaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutímorgánuštátujedanálenvovzťahuktakémurozhodnutiu
orgánu štátu, ktoré bolo zrušené alebo zmenené až po nadobudnutí právoplatnosti (viď napr. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 430/2011). Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže teda založiť len také rozhodnutie
orgánu štátu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pričom základom zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je len tá časť rozhodnutia, ktorá nadobudla právoplatnosť.

14. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vyplýva, že Sociálna poisťovňa žalobcovu

žiadosť o priznanie starobného dôchodku rozhodnutím č. XXX XXX XXXX zo dňa 26.07.2006 zamietla.
Uvedené rozhodnutie žalobca napadol včas podaným opravným prostriedkom. Sociálna poisťovňa
rozhodnutím rovnakého čísla zo dňa 05.01.2007 zrušila svoje rozhodnutie zo dňa 26.07.2006 ako
nesprávne vydané a žiadosť žalobcu o starobný dôchodok znovu zamietla. Proti tomuto rozhodnutiu
podalžalobcaopravnýprostriedok.Rozhodnutímrovnakéhočíslazodňa23.08.2007Sociálnapoisťovňa

zmenila svoje rozhodnutie zo dňa 05.01.2007 v časti odôvodnenia a žiadosť žalobcu o starobný
dôchodok zamietla. Rozhodnutím rovnakého čísla zo dňa 23.11.2007 Sociálna poisťovňa opätovne
zmenila svoje rozhodnutie zo dňa 23.08.2007 v časti odôvodnenia a žiadosť žalobcu o starobný
dôchodok zamietla. Rozhodnutiami rovnakého čísla zo dňa 25.01.2008 Sociálna poisťovňa zrušila svoje
rozhodnutia zo dňa 25.01.2007, 23.08.2007 a 23.11.2007 a žiadosť žalobcu o starobný dôchodok opäť

zamietla. Sociálna poisťovňa dňa 10.02.2009 vydala ďalšie rozhodnutie, ktorým zmenila rozhodnutia
zo dňa 26.07.2006 a 25.01.2008 a žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku opätovne
zamietla. Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 13.12.2010 žalobcovi priznala starobný dôchodok od
07.06.2005 (v sume 2.590,00 Sk), spolu s následnými zvýšeniami.

15. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 21Sd/153/2007-30 zo dňa 15.05.2008 konanie
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu zo dňa 05.01.2007 zastavil pre nedostatok podmienok
konania, nakoľko opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa
05.01.2007 bolo zrušené jej rozhodnutím zo dňa 25.01.2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením sp. zn. 9So/44/2008 zo dňa 30.06.2008 zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

č.k. 21Sd 153/2007-30 zo dňa 15.05.2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení skonštatoval,
že všetky rozhodnutia (t.j. z. 26.07.2006, 05.01.2007, 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008) boli vydané
v neprávoplatne skončenom správnom konaní o tej istej žiadosti o starobný dôchodok. Ďalej uviedol,
že nie je možné prisvedčiť názoru krajského súdu, že rozhodnutie zo dňa 25.01.2008 o zamietnutí
žiadosti o starobný dôchodok je samostatným rozhodnutím, ktoré možno napadnúť samostatným

opravným prostriedkom. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 21Sd/153/2007-59 zo dňa
08.04.2009 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 25.01.2008 v spojení s rozhodnutím zo
dňa 10.02.2009 a zrušil rozhodnutia zo dňa 05.01.2007, 23.08.2007, 23.11.2007 a 25.01.2008 ako
nezákonné z dôvodu, že nemajú oporu v zákone, pretože rozhodnutím zo dňa 05.01.2007 a jehozmenovými rozhodnutiami Sociálna poisťovňa zrušila svoje rozhodnutie zo dňa 23.07.2006, pričom však
žiadosť žalobcu o starobný dôchodok znovu zamietla. Sociálna poisťovňa žiadosti žalobcu opätovne
nevyhovela,apretoichnemalarušiť.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyrozsudkomsp.zn.9So/116/2009

zo dňa 30.06.2010 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 21Sd/153/2007-59 zo
dňa 08.04.2009 v potvrdzujúcej časti zmenil tak, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 25.01.2008
a zo dňa 10.02.2009 o zamietnutí žiadosti o starobný dôchodok zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.12.2010 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 26Sd/47/2011, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 9So/159/2011.

16. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 26.07.2006 a zo dňa
05.01.2007 boli napadnuté opravným prostriedkom, a teda nenadobudli právoplatnosť. Rozhodnutiami
z 23.08.2007, 23.11.2007, 25.01.2008 a 10.02.2019 Sociálna poisťovňa menila, resp. rušila svoje
predchádzajúce rozhodnutia v neprávoplatne skončenej veci. Tieto rozhodnutia Sociálnej poisťovne,

ktorými sa rušili a menili jej predchádzajúce rozhodnutia boli vydávané, menené a rušené v období,
v ktorom ešte nebolo rozhodnuté o opravnom prostriedku proti skoršiemu neprávoplatnému rozhodnutiu
zo dňa 05.01.2007, nejednalo sa o samostatné rozhodnutia a teda ako správne sa odvolaciemu
súdu javí skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že nenadobudli právoplatnosť. Rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 13.12.2010 nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu, že bol proti nemu žalobcom podaný

opravný prostriedok. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne vydané v rozhodnom období
nenadobudli právoplatnosť, nemožno ich v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považovať za
nezákonnérozhodnutia, vočiktorýmsimožnouplatniťprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím, pretože nebola splnená zákonná podmienka vyžadujúca, aby sa jednalo o právoplatné
rozhodnutie (ktorým bola škoda spôsobená), ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom.

17. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní popieral záväznosť rozhodnutí správnych súdov pre všeobecné
súdy rozhodujúce o nárokoch zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, odvolací
súd poukazuje na poslednú vetu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorej je súd,

ktorý rozhoduje o náhrade škody viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o zrušení alebo zmenení
rozhodnutia pre nezákonnosť. Zákon v takomto prípade z dôvodu potreby prelomenia prezumpcie
správnostiindividuálnychsprávnychaktovpredpokladáavyžadujevyslovenienezákonnostirozhodnutia
na to povolaným orgánom v rámci inštančného postupu (napr. nadriadený správny orgán rozhodujúci
o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch, správny súd, ústavný súd). Otázku nezákonnosti

rozhodnutia všeobecné súdy nemôžu riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre
nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom (R 35/1977). Z dôvodu oddelenosti súdnej
a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie je
všeobecný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť
právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť –

či boli splnené hmotné podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu.
Kompetenciu preskúmať zákonnosť správneho aktu má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne
správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok.

18. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy je

posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj procesnoprávnymi predpismi. Prípadné nesplnenie zákonných predpokladov hmotnej povahy

pre vydanie individuálneho správneho aktu však ani správny súd neskúma vecne (či boli alebo
neboli splnené, čo by nahrádzalo činnosť správnych orgánov), ale len vo väzbe na zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, čo je prejavom oddelenosti
sústav a rešpektovania právomoci orgánu výkonnej moci. V tejto súvislosti je nutné skonštatovať, že
rozhodnutia Sociálnej poisťovne z posudzovaného rozhodného obdobia boli preskúmavané správnymi

súdmi, Najvyšším súdom Slovenskej republiky, resp. Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky,
ktoré žalobcom tvrdený nedostatok ich formy (predtlačenú úradnú pečiatku a podpis konajúcej osoby)
nevzhliadli a nezákonnosť týchto rozhodnutí z takéhoto dôvodu nekonštatovali. Žalobcova námietka
nedostatku náležitostí písomných rozhodnutí Sociálnej poisťovne bola posudzovaná ako nedôvodnávyhodnotená v rozsudku Krajského súdu Banskej Bystrici sp. zn. 26Sa/2/20019 zo dňa 20.01.2020
a následne v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/27/2020 zo
dňa 30.11.2021. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na veci priliehavú argumentáciu súdu prvej

inštancie, ktorý v súvislosti s formou posudzovaných rozhodnutí Sociálnej poisťovne, poukázal na
oprávnenie Sociálnej poisťovne vyplývajúce jej z § 211 zákona č. 461/2003 Z. z., v zmysle ktorého môže
rozhodnutia vyhotovené s použitím výpočtovej techniky vydať v medzinárodnej abecede s predtlačeným
odtlačkom pečiatky Sociálnej poisťovne s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osôb.

19. Žalobca za nesprávne a nezákonné zo strany súdu prvej inštancie považoval aj právne posúdenie
možnosti aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý v prípadoch hodných osobitného
zreteľa umožňuje právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať aj vtedy,
ak poškodený nepodal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Existencia takýchto okolností v konaní žalobcom preukázaná nebola. Teoretické východiská
aplikácie uvedenej výnimky z obligatórnej povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov

odvolací súd rozoberal vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci. Pokiaľ ide o žalobcom
tvrdené diskriminačné konanie Sociálnej poisťovne voči jeho osobe, ktoré malo podľa jeho tvrdení
spočívať v krátení jemu priznaných dávok v dôsledku aplikácie Dohovoru, resp. v podávaní opravných
prostriedkov voči rozhodnutiam vydaným v konaniach pred správnymi súdmi, je nutné konštatovať,
že takýto postup Sociálnej poisťovne nepredstavuje také konanie, prípadne nerovné zaobchádzanie,

ktorým by bol žalobca neoprávnene znevýhodňovaný voči iným poberateľom dávok sociálneho
zabezpečenia nachádzajúcim sa v obdobnej situácii.

20. V súvislosti s možnou aplikáciou výnimky v zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súd
prvej inštancie dospel k záveru, že vo vzťahu k rozhodnutiam Sociálnej poisťovne o zamietnutí

žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku neprichádza do úvahy nadobudnutie vykonateľnosti
rozhodnutia pred jeho právoplatnosťou (ako to vyplýva z výslovnej úpravy v § 213 ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012), a preto uzavrel, že nárok na náhradu škody
v dôsledku nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. žalobcovi nevznikol
z dôvodu, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne neboli vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť. Žalobca

v podanom odvolaní namietol neprípustnosť aplikácia § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v súvislosti
s posudzovaním jeho nároku na náhradu škody. Odvolací súd s vzhľadom na osobitnú právnu úpravu
konania vo veciach sociálneho poistenia obsiahnutú v tretej časti zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá v § 213
ods.2stanovuje, že rozhodnutiejevykonateľné,lenčouplynielehotanaplnenie,aakvrozhodnutínieje
uložená povinnosť na plnenie, rozhodnutie je vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť, konštatuje,

že záver súdu prvej inštancie je správny a stotožnil sa s ním.

21. Argumentácia, v rámci ktorej žalobca namietal, že Sociálna poisťovňa mu nesprávne a v rozpore
so zákonom stanovenú sumu starobného dôchodku krátila aplikujúc čl. 33 ods. 2 Dohovoru, čím
si mala atrahovať pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky, resp. Ústavného súdu Slovenskej

republiky, nepredstavuje naplnenie podmienky v zmysle § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na
náhradu škody v prípade, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán
verejnej moci prekročil svoju právomoc. Ako už odvolací súd uviedol aj vo svojom predchádzajúcom
uznesení vydanom v tejto istej veci, výkladom zákonných ustanovení týkajúcich sa započítania doby

profesionálnej služby pre účely zistenia obdobia dôchodkového poistenia pre možnosť, resp. posúdenie
vzniku nároku na starobný dôchodok a určenia jeho výšky podľa všeobecných predpisov o sociálnom
zabezpečení v spojení s aplikáciou čl. 33 ods. 2 Dohovoru a pre určenie jeho výšky sa zaoberali
opakovane Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ktoré
skonštatovali, že Sociálna poisťovňa môže vykonať krátenie tzv. teoretickej sumy v súlade s čl. 33

ods. 2 Dohovoru. Potreba aplikácie ustanovení čl. 19 a 33 ods. 2 Dohovoru pri stanovení starobného
dôchodku a nutnosť krátiť pri stanovení výšky starobného dôchodku sumu starobného dôchodku o
sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok predstavuje ustálenú súdnu prax,
ktorá opakovane prešla aj testom ústavnosti (II. ÚS 389/2017, IV. ÚS 270/2018, IV. ÚS 624/2018, III. ÚS
41/2021). Ak sa Sociálna poisťovňa uvedenou judikatúrou pri rozhodovaní o nárokoch dôchodkového

poistenia riadila a v žalobcovom prípade postupovala v súlade s pre ňu záväznými rozhodnutiami
vydanými v správnom súdnictve, takýto jej postup nemožno považovať za diskriminačný. Právomoc
Sociálnej poisťovne na vykonávanie sociálneho poistenia pritom vyplýva z § 120 v spojení s § 172
ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorých rozhoduje v konaní vo veciach sociálneho poisteniaa vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom zákonom č. 461/2003 Z. z.
o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych
vzťahov starobného dôchodkového sporenia.

22. Žalobca porušenie práva na spravodlivý proces v podanom odvolaní vzhliadol v tom, že súd pripustil
do konania organizačnú zložku Sociálnej poisťovne - Sociálnu poisťovňu ústredie, ako nepríslušný
subjekt, ktorý nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Odvolací súd po oboznámení sa s vecou a priebehom
celého súdneho konania musí skonštatovať, že uvedená námietka je nedôvodná, nakoľko nemá oporu

v obsahu súdneho spisu. Vo veci nebolo súdom prvej inštancie vydané žiadne procesné rozhodnutie,
ktorého obsahom by bolo pripustenie uvedenej organizačnej zložky žalovanej do konania. Podľa § 73
CSP sa na konanie štátu pred súdom použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát. Vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná v mene štátu v zmysle § 4 ods. 1
písm.i/zákona č.514/2003Z.z.verejnoprávnainštitúcia,záujmovásamosprávaaleboprávnickáosoba,
ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických

osôbaprávnickýchosôbvoblastiverejnejsprávy,akškodavzniklavdôsledkunezákonnéhorozhodnutia
ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom. Sociálna poisťovňa
v zmysle § 120 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z. z. vykonáva sociálne poistenie. Je to právnická osoba
so sídlom v Bratislave, ktorá je verejnoprávnou inštitúciou zriadenou na výkon sociálneho poistenia.
Organizačnými zložkami Sociálnej poisťovne sú ústredie a pobočky (§ 124 zákona č. 461/2003 Z. z).

23. V zmysle § 72 CSP sa na konanie právnickej osoby pred súdom použijú ustanovenia osobitného
predpisu o konaní za právnickú osobu. Konanie za právnickú osobu v právnom styku ustanovujú
predpisy hmotného práva. Podľa § 20 Občianskeho zákonníka, právne úkony právnickej osoby vo
všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou

listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej
pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to
vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Na čele Sociálnej poisťovne je v zmysle § 122 ods. 1 a
3 zákona č. 461/2003 Z. z. generálny riaditeľ, ktorá je jej štatutárnym orgánom). Vo veciach patriacich
do pôsobnosti ústredia koná v mene Sociálnej poisťovne generálny riaditeľ alebo vedúci zamestnanec

ústredia poverený generálnym riaditeľom (§ 126 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Oprávnenie
konkrétnehozamestnancakonaťzaprávnickúosobuakosporovústranusasúdupreukazujepoverením.
V danom prípade sa pojednávaní vo veci za Sociálnu poisťovňu zúčastňoval poverený zamestnanec
A. F. G. (č.l. 96), písomné vyjadrenia na súd predložené príslušným oprávneným zamestnancom
v zmysle Kompetenčného poriadku Sociálnej poisťovne, ako vnútroorganizačného aktu, podpisovala

na to poverená riaditeľka odboru právnej služby A. B. H. (č.l. 207). Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa
v civilnom súdnom konaní konala prostredníctvom svojich zamestnancov neznamená, že súd prvej
inštancie v konaní konal so subjektom, ktorému neprináleží pasívna vecná legitimácia. V konaní pred
súdom prvej inštancie nebol v tejto súvislosti odvolacím súdom zistený taký nesprávny procesný postup,
ktorým by sa žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv.

24. Žalobca v podanom odvolaní vyjadril presvedčenie, že Sociálna poisťovňa doteraz ani po 19
rokoch nevydala zákonu zodpovedajúce platné rozhodnutie o priznaní mu starobného dôchodku, a
preto nemôže existovať rozumný a spravodlivý dôvod na zamietnutie jeho žaloby o náhradu škody
ako nedôvodnej, pričom za vecnú príčinu vzniku škody považoval aj nesplnenie povinnosti Sociálnej

poisťovne priznať mu starobný dôchodok a jeho výplatu v lehote do 60 dní od podania žiadosti o
jeho priznanie. V zmysle § 210 ods. 2 zákona 461/2003 Z. z. organizačné zložky Sociálnej poisťovne
sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60 dní od začatia konania, v
mimoriadnezložitýchprípadochmožnotútolehotupredĺžiťnajviaco60dní,čotrebaoznámiťúčastníkom
konania. Jedná sa o lehotu poriadkovú, ktorej nedodržanie samo osebe nespôsobuje právny následok

v podobe zániku práva alebo povinnosti. Poriadkové lehoty majú za cieľ usmerniť konanie príslušných
orgánov v rámci určitých lehôt tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom a omeškaniu, bez toho,
aby nedodržanie týchto lehôt malo vplyv na ďalší priebeh a výsledok konania. Žalobca v žalobe uviedol,
že žiadosť o priznanie starobného dôchodku podal na pobočke Sociálnej poisťovne vo Zvolene zo
dňa 20.06.2006. Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.07.2006 jeho žiadosť

zamietla. Uvedenú rozhodnutie žalobca napadol riadnym opravným prostriedkom. Sociálna poisťovňa
v právoplatne neskončenom správnom konaní o jeho žiadosti vydávala pre posúdenie veci v rozhodnom
období ďalšie rozhodnutia (zo dňa 05.01.2007, 23.08.2007, 23.11.2007, 25.01.2008, 10.02.2009 a
13.12.2010), z ktorých časť bola zo strany žalobcu napadnutá riadnymi opravnými prostriedkami,pričom rozhodnutia správnych súdov o nich boli následne podrobované prieskumu prostredníctvom
mimoriadnych opravných prostriedkov, či už z podnetov žalobcu alebo zo strany Sociálnej poisťovne.
Dĺžka konania o žiadosti žalobcu teda v danom prípade bola zásadne ovplyvnená procesnou aktivitou

žalobcu, ako aj Sociálnej poisťovne, ako verejnoprávnej inštitúcie rozhodujúcej o jeho žiadosti. Za
prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania nenesie zodpovednosť
oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátneho orgánu
konajúcemuvoveci(III.ÚS242/03).Využitiemožnostídanýchúčastníkomkonaníprocesnýmipredpismi
nauplatňovanieapresadzovanieichprávvsúdnomkonaníspôsobujesícepredĺženiepriebehukonania,

nemožno ho však automaticky kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy.

25. Za nesprávny úradný postup treba považovať taký postup orgánov štátu, ktorý je v rozpore s
pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú všeobecne záväzné právne predpisy. Ide o taký jeho
úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou, pri ktorom dôjde
kporušeniupravidielstanovenýchprávnymipredpismiprekonanieorgánuverejnejmocialeboporušeniu

poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný (typicky
zahŕňa nečinnosť, zbytočné prieťahy a porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v lehote). Vzhľadom k tomu, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadnu ďalšiu novú argumentáciu
k uvedenej problematike, odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie v tejto veci
a zdôrazňuje, že pre zodpovednosť z dôvodu nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, že

úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie
vydané, bezprostredne sa to v jeho obsahu neodrazí. Sociálna poisťovňa pri rozhodovaní o žiadosti
žalobcu vyhodnocovala splnenie podmienok pre vydanie rozhodnutia a za tým účelom zhromažďovala
dôkazy, hodnotila zistené skutočnosti a právne ich posudzovala. Prípadné nesprávnosti, či vady pri
zisťovaní predpokladov, či vyššie spomínaných činnostiach priamo smerujúcich k vydaniu rozhodnutia

sa prejavovali v obsahu ňou vydávaných rozhodnutí, a preto z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmocimôžubyťzvažované jedinepodľaustanoveníozodpovednostištátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Za nesprávny úradný postup orgánu štátu nemožno
považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že Sociálna poisťovňa pred svojím rozhodnutím
nesprávne vyhodnotila podmienky na jeho vydanie, vec nesprávne právne posúdila, a že v dôsledku

toho je rozhodnutie nesprávne alebo nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané neskôr, v inej
podobe, či za iných okolností. Žalobca totiž v konaní, v ktorom boli vydané príslušné rozhodnutia,
mohol a aj namietal pochybenia Sociálnej poisťovne pri zisťovaní podkladov pre vydanie rozhodnutia
alebo pri ich hodnotení a to v podaných riadnych ako mimoriadnych opravných prostriedkoch,
pričom existencia a závažnosť týchto pochybení bola následne posudzovaná k tomu príslušnými

orgánmi. V posudzovanom prípade teda nebolo preukázané konanie Sociálnej poisťovne, ktoré by
mohlo byť posúdené ako vady v konaní napĺňajúce podstatu nesprávneho úradného postupu.

26. Pre vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné kumulatívne splnenie
všetkých jej predpokladov, ktorými sú nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,

existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a existenciu škody. Ako vyplýva z predchádzajúcich bodov odôvodnenia tohto rozhodnutia,
žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepodarilo sa mu v konaní preukázať existenciu predpokladov
spočívajúcich v nezákonnom rozhodnutí, resp. nesprávnom úradnom postupe. Už uvedený nedostatok
bol dostačujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby, a preto nebolo potrebné podrobnejšie sa zaoberať

jednotlivými čiastkovými zložkami žalobou uplatneného nároku na náhradu škody spočívajúcimi napr.
v úrokoch z omeškania, pričom platenie úroku z omeškania pri dôchodkovej dávke nemá oporu ani
v zákone. Pokiaľ súd prvej inštancie skonštatoval aj absenciu ďalšieho predpokladu spočívajúceho
v existencii škody, vychádzal z v konaní zistenej skutočnosti, že o výške sumy starobného dôchodku
žalobcu už bolo Sociálnou poisťovňou právoplatne rozhodnuté rozhodnutím zo dňa 25.05.2018, pričom

žalovaná žalobcovi už vyplatila starobný dôchodok od 07.06.2005 v takej výške, na akú mu vznikol
zákonný nárok. Uvedené rozhodnutie Sociálnej poisťovne prešlo súdnou kontrolou zákonnosti, keď
Krajský súd v Banskej Bystrici správnu žalobu žalobcu zamietol rozsudkom č.k. 26Sa/2/2019-56
z 20.01.2020 a Najvyšší správny súd rozsudkom č.k. 9Sk/27/2020 zo dňa 30.11.2021 zamietol aj
kasačnú sťažnosť žalobcu. Presvedčenie žalobcu, že Sociálna poisťovňa doteraz ani po 19 rokoch

nevydala zákonu zodpovedajúce platné rozhodnutie o priznaní mu starobného dôchodku, vychádzajúce
z jeho vlastného nesprávneho výkladu na vec aplikovaných právnych predpisov odporujúcim ustálenej
judikatúre najvyšších súdnych autorít, vznik škody nepreukazuje.27. Odvolací súd preskúmal i odvolaním napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V nadväznosti na vecnú správnosť odvolaním napadnutého I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie,

odvolací súd, ako vecne správny posúdil aj závislý výrok, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou
úspechu v spore vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP rozhodol o trovách prvoinštančného
konania. Možno skonštatovať, že súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa
správnych ustanovení CSP, a tieto správne aplikoval.

28. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
spôsobilé privodiť zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku. Keďže je napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v meritórnom I. výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, ako aj v II. výroku o trovách konania,
vecne správny, odvolací súd ho postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262

ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalobcu, tento nebol
úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalovanému, ktorý sa k odvolaniu i vyjadroval.
S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd uložil žalobcovi, ako procesne neúspešnej
strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým
rozhodne o trovách konania.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).