Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/80/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124456904
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:6124456904.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členov senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobcu: A. B.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomC.XXX/X,D.,zastúpeného:FISCHEROVALegals.r.o.,sosídlomLandererova
7866/12, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 55 837 671, proti žalovanej: D. A. D. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, F., zastúpenej: Mgr. et Mgr. Lívia Šouc Kosťová, advokátka so sídlom
Pod Donátom 5, Žiar nad Hronom, o zaplatenie 3.000,- EUR
s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 19C/20/2025-51 zo dňa 7. júla 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
3.000,- EUR s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 3.000,- EUR od 11.07.2024 do zaplatenia,
a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. žalobcovi priznal náhradu trov konania voči
žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku. V plnom rozsahu tak vyhovel žalobe, ktorou si

žalobca proti žalovanej uplatnil právo na vrátenie pôžičky poskytnutej žalovanej prevodom peňažných
prostriedkov z jeho osobných účtov vedených v G. F. H. a v I., H. na bankový účet určený žalovanou
v dňoch: 19.05.2022 vo výške 1.000,- EUR (2x po 500,- EUR), 25.11.2022 vo výške 1.200,- EUR,
11.5.2023 vo výške 350,- EUR a sumou vo výške 450,- EUR poskytnutou žalovanej v hotovosti.

1.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca si uplatnil svoj nárok na vrátenie
pôžičky v upomínacom konaní podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na Okresnom súde

Banská Bystrica. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 20.01.2025
v upomínacom konaní platobný rozkaz, proti ktorému podala žalovaná v zákonnej lehote odpor, v ktorom
vcelomrozsahupoprelaskutkovétvrdeniažalobcuoexistenciizáväzkovéhovzťahuzozmluvyopôžičke
medzi ňou a žalobcom. Argumentovala tým, že žalobca nepreukázal, že by sa mu zaviazala vrátiť veci
rovnakého druhu, namietla, že by jej žalobca poskytol sumu vo výške 450,- eur v hotovosti a zároveň
vzniesla námietku premlčania voči žalobou uplatnenej pohľadávke. Žalobca v reakcii na odpor voči
platobnému rozkazu navrhol v konaní pokračovať na miestne príslušnom súde. Uviedol, že žalovaná

v odpore nepoprela prijatie peňazí od neho a neuviedla ani to, za akým účelom tieto peniaze prijala.
Neuviedla žiadne vlastné tvrdenia o skutkových tvrdeniach žalobcu a celú argumentáciu zamerala
výlučne na formálnej náležitosti zmluvy o pôžičke, ktoré údajne žalobca nepreukázal. Podľa názoru
žalobcu si žalovaná nesplnila svoju povinnosť tvrdenia predchádzajúcu dôkaznému bremenu v civilnomkonaní. K tomu žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 12.05.2025 namietla, že žalobca sa s ňou nikdy
nedohodol na tom, že mu má sporné finančné prostriedky vrátiť. Uviedla, že so žalobcom uzatvorila
darovacie zmluvy, ktorých charakteristickou črtou je bezodplatnosť, preto ju prekvapil postoj žalobcu,

keď tento napriek bezodplatnosti pôvodne uzatvorených zmlúv dodatočne deformuje ním prezentovanú
vôľu a za použitia dôkaznej absencie s odstupom času tvrdí, že ide o zmluvy odplatné. Žalobca
v písomnom stanovisku zo 20.06.2025 poprel uzavretie darovacích zmlúv medzi ním a žalovanou
a tvrdenie žalovanej označil za nepravdivé. Uviedol, že žalobkyňa ho požiadala o požičanie finančných
prostriedkovaonjejtietoprostriedkyzaslalnaňouuvedenýúčet.Vtomčasebolivblízkomkamarátskom

vzťahu (žalobca je partnerom sestry žalovanej), preto žalobca netrval na uzavretí písomnej zmluvy o
pôžičke, ale postačovalo mu ubezpečenie žalovanej, že mu prostriedky vráti. Poukázal na rozsiahlu
komunikáciou na platforme WhatsApp, cez ktorú so žalovanou komunikoval a prostredníctvom ktorej
žalovaná zaslala žalobcovi aj číslo účtu, na ktorý žiada prostriedky zaslať. Žalovaná sa v týchto správach
zaviazala poskytnuté prostriedky mu vrátiť a opakovane svoj záväzok vrátiť prostriedky potvrdila. Z
komunikácie vyplýva, že medzi stranami boli uzatvorené zmluvy o pôžičke, na základe ktorých žalobca

na žiadosť žalovanej zaslal na ňou určené bankové účty dohodnuté sumy a sumu 450,- EUR odovzdal
žalovanejvhotovosti,t.j.celkomjejposkytolsumu3.000,-EUR,ažežalovanásazaviazalatietopeniaze
mu vrátiť a čo v správach potvrdila. Uviedol tiež, že i keď v tom čase medzi sebou dobré kamarátske
vzťahy, v žiadnom prípade nemal úmysel a ani dôvod žalovanej darovať akékoľvek finančné prostriedky.

1.3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením listinných dôkazov
predložených stranami sporu. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že žalovaná ho telefonicky požiadala
prvýkrát o sumu 1.000 EUR. Poslal jej ju v 2 častiach (2 x 500 EUR)
z účtu v I. a G. F.. Vždy, keď jej požičal, cez WhatsApp jej potvrdil zaslanie peňazí. Žalovaná mu odpísala,
že mu ich vráti. Keď pôžičky došli k sume 3.000 EUR, začal žiadať vrátenie. Lehotu na vrátenie si

nedohodli. Žalovaná mu vravela, že keď jej vrátia dlžníci z F., tak mu vráti jeho peniaze. Od minulého
roka má žalovaná partnera, chodí po dovolenkách v zahraničí, a preto predpokladá, že žalovaná peniaze
už má. Preto žiadal
o vrátenie peňazí. Keď má na dovolenky, musí mať aj na vrátenie pôžičky. Pôžičku jej posielal z účtu a
nejaké peniaze jej dal aj do rúk kvôli tomu, že vravela, že má exekúcie

a nechce peniaze na účet. V správe žalovaná potvrdila, že mu je dlžná sumu 3.000 EUR. Že
sa jednalo o pôžičku žalovaná vedela, potvrdila to aj v elektronickej komunikácii.
Z predložených dokladov o bankových prevodoch súd prvej inštancie zistil, že žalobca postupne odoslal
zo svojho účtu na účet určený žalovanou sumy 350 EUR, 500 EUR,
500 EUR, 1.200 EUR, teda spolu sumu 2.550 EUR. Žalovaná príjem týchto peňažných prostriedkov

nerozporovala. Poprela prevzatie sumy 450 EUR, ktorú jej mal žalobca odovzdať v hotovosti. Sporným
bol aj titul, na základe ktorého mal žalobca peňažné prostriedky žalovanej poskytnúť. Žalobca tvrdil, že
ich žalovanej poskytol na základe ústne dojednanej zmluvy o pôžičke. Žalovaná tvrdila, že peniaze boli
darom. Z predloženej elektronickej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou vyplynulo, že žalovaná
25.11.2022 oznamovala žalobcovi číslo účtu, na ktorý žalovaný následne zasielal peňažné prostriedky.

Žalobca v tento deň poslal žalovanej 1.200 EUR, o čom priložil prevodný príkaz. Dňa 25.11.2022
žalovaná správou potvrdila prijatie peňazí („Mam dakujem, idem to hned zaplatit“). Ďalšou správou v
ten istý deň žalovaná potvrdila záväzok vrátiť peniaze žalobcovi („Ak budu zajtra oeniaze hned vsetko
vratim“). V správe z 24.03.2023 žalovaná okrem iného uviedla: „Ja uz si chcem vyplatit aj vsetky dlzoby
co mam vsade a hlavne u Teba“, čím opätovne potvrdila záväzok voči žalobcovi. Rovnako v správe zo

dňa 16.04.2023 uviedla: „Ja potrebujem vyplatit vsetky dlzoby ktore mam hlavne B. a Teba...“
Správou z 11.05.2023 poslala žalovaná opätovne žalobcovi číslo účtu
(J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX) s tým, že jej stačí poslať aspoň 100 EUR na natankovanie. Žalobca
na to odpovedal, že dlžná suma predstavuje 2.650 EUR doposiaľ, tak jej pošle
350 EUR a zaokrúhlia to, čo žalovaná odsúhlasila. Žalobca v ten deň poslal žalovanej

350 EUR, o čom priložil prevodný príkaz.

1.4.Zdokazovaniavykonanéhooboznámenímdokladovobankovýchprevodoch aobsahuelektronickej
komunikácie mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalobca poskytoval žalovanej peniaze dočasne
a žalovaná si bola vedomá záväzku vrátiť veci rovnakého druhu. Týmto dôkazom žalobca preukázal

svoje tvrdenia, že medzi ním a žalovanou boli uzatvorené zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho
zákonníkaažesúčetpožičanýchsúm(čiužnazákladebankovéhoprevodu,aleboposkytnutiahotovosti)
predstavuje 3.000 EUR. Uvedené vyplynulo zo správy zo 11.05.2023, v ktorej žalobca uviedol, že zatiaľje to 2.650 eur (čo predstavuje súčet súm 2 x 500 EUR, 1.200 EUR a 450 EUR poskytnutých v hotovosti)
a žalovaná potvrdila výšku tejto sumy, ako aj sumu ďalšej pôžičky vo výške 350 EUR správou „OK“.

1.5. K procesnej obrany žalovanej spočívajúcej v tvrdení, že išlo o darovanie peňažných prostriedkov,
súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná túto skutočnosť nepreukázala, a okrem toho táto jej obrana je
aj v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré v priebehu konania predložil žalobca. Zdôraznil, že v danom
prípade nebola preukázaná ani vôľa ani úmysel darovania zo strany žalobcu, naopak, ten darovanie
výslovne poprel.

1.6. Súd prvej inštancie uzavrel, že z dokladov o bankových prevodoch ako aj
z predloženej elektronickej komunikácie vyplynulo, že išlo o dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov, a nie o darovanie a že medzi žalobcom a žalovanou boli uzatvorené ústne zmluvy o
pôžičke, na základe ktorých boli žalovanej poskytované postupne sumy až do výšky 3.000 EUR.

1.7. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil tým, že v zmluve o pôžičke nemusí byť stanovený čas, dokedy má
dlžník peniaze vrátiť. Ak nie je táto doba určená platí, že dlžník je povinný vrátiť veriteľovi dlh v prvý deň
po tom, čo ho veriteľ vyzval na vrátenie peňazí, resp. čo ho veriteľ požiadal o plnenie (§ 563 Občianskeho
zákonníka), pričom forma výzvy nie je zákonom predpísaná. Pokiaľ právny zástupca žalovanej na
pojednávaní namietal, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na žalovanú, a teda sa žalobca nemôže

domáhať zaplatenia dlžnej sumy, ale len určenia splatnosti pôžičky, súd prvej inštancie vyhodnotil toto
tvrdenie ako rozporné s písomnými vyjadreniami žalovanej, podľa ktorých si peniaze nepožičala (boli jej
darované). Poukázal na výpoveď žalobcu na pojednávaní, ktorý uviedol, že lehotu na vrátenie pôžičky si
so žalovanou nedohodli; žalovaná mu povedala, že mu vráti, keď jej vrátia peniaze dlžníci z Bratislavy.
Žalobca teda vysvetlil, že očakával vrátenie peňazí v dohľadnej dobe, keď ich bude žalovaná mať a

zároveň poukázal na to, že ich žalovaná už evidentne má, keďže si môže dovoliť dovolenku v G..
Podľa názoru prvoinštančného súdu to, že doba vrátenia peňazí nebola určená, neznamená, že doba
plnenia bola ponechaná na vôľu žalovanej (dlžníka). Žalovaná v priebehu celého konania ani netvrdila,
že by nenastala splatnosť pôžičky, že by doba vrátenia peňazí bola ponechaná na jej vôli. Ani po výzve
na vrátenie peňazí žalovaná neargumentovala tým, že doba vrátenia pôžičky nenastala, resp. bola

ponechaná na jej vôli. Z elektronickej komunikácie taktiež nevyplýva, že by existovala dohoda o určení
doby vrátenia žalovanou.

1.8. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že ak z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by bola
doba vrátenia pôžičky dohodnutá, alebo ponechaná na vôli žalovanej, potom bola žalovaná povinná

vrátiť žalobcovi dlh v prvý deň po tom, čo ju na to žalobca vyzval. Námietku premlčania vznesenú
žalovanou vyhodnotil ako nedôvodnú. Dôvodil tým, že prvýkrát bola žalovaná požiadaná o vrátenie
dlžnej sumy e-mailom zo 10.07.2024. Žalovaná bola v zmysle vyššie uvedeného povinná vrátiť žalobcovi
pôžičku 11.07.2024. Od tohto dňa začala plynúť 3- ročná lehota uplatnenie nároku na vrátenie pôžičky.
Žaloba bola podaná na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 18.12.2024, teda v trojročnej všeobecnej

premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaná dlžnú sumu ani po výzve
na zaplatenie neuhradila, dostala sa do omeškania, prvoinštančný súd žalobcovi priznal aj úrok z
omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z. Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a plným úspechom žalobcu v spore.

2.1. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), d), f)
a h) CSP. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec súdu prvej
inštancie vrátil na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil a žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2.2. Predovšetkým namietala, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
knesprávnymskutkovýmzisteniam.Poukázalapritomnavýsluchžalobcu,vykonanýdňa07.07.2025,pri
ktorom žalobca spontánne uviedol nasledovné skutkové tvrdenia: „Žalovaná vravela, že keď sa jej vrátia
dlžníci z F., tak mi vráti moje peniaze.“ V nadväznosti na uvedenú spontánnu výpoveď, v rámci výsluchu

žalobcu, položil právny zástupca žalovanej žalobcovi otázku: „Nechali ste splatnosť na žalovanú?“ Na
uvedenú otázku žalobca odpovedal: „Spočiatku áno, ale potom, keď sa naštrbili vzťahy, žiadal som
peniaze späť.“ Uvedené skutkové tvrdenia sa pokúšala zhojiť právna zástupkyňa žalobcu, keď uviedla:
„Žalovanej bolo jasné, že keď bude mať peniaze, má pôžičku vrátiť – taká bola dohoda.“ Podľa názoružalovanej práve táto argumentácia právnej zástupkyne žalobcu len potvrdzuje skutočnosť, že peniaze
mala žalobcovi vrátiť, keď ich bude mať, teda splatnosť bola ponechaná na žalovanú (viď rozhodnutie
NS SR, sp. zn. 4MCdo 1/2007).

2.3. Taktiež upriamila pozornosť na zásadné rozdiely medzi znením zápisnice
z pojednávania zo dňa 07.07.2025 a zvukovým záznamom z tohto pojednávania, kde zákonný sudca
položil žalobcovi otázku, akým spôsobom a či vôbec si zmluvné strany upravili splatnosť záväzku a na
to žalobca odpovedal: „Nie, nechal som to pôvodne na ňu, vlastne keď bude mať tie financie ona v

podstate deklarovala že jej dlžia peniaze nejaké v F. a že keď jej vrátia tie koruny tak z toho mi proste
vráti tie peniaze.“ Poukázala na ustanovenie § 564 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak je čas
plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo
v súlade s dobrými mravmi.“ Uviedla, že pojednávaní dňa 07.07.2025 jej právny zástupca poukázal na
nevyhnutnosť podradenia skutkového stavu pod ustanovenie § 564 Občianskeho zákonníka,
v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť z dôvodu, že pohľadávka žalobcu nebola

splatná a žalobca sa mal od súdu dožadovať určenia času plnenia tak, aby toto bolo
v súlade s dobrými mravmi.

2.4. Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že je naplnený nielen odvolací dôvod v zmysle
§ 365 ods. 1, písm. f) CSP, ale aj odvolací dôvod podľa písm. h) citovaného ustanovenia, nakoľko z

vykonaného dokazovania (najmä z výsluchu žalobcu) je evidentné, že neboli splnené podmienky na
aplikáciu ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak čas plnenia nie je dohodnutý,
ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.“ Uvedená hypotéza právnej normy explicitným spôsobom totiž
predpokladá stav medzi veriteľom

a dlžníkom, v zmysle ktorého si zmluvné strany vôbec neupravili , resp. sa nedohodli na čase plnenia.
Ustanovenie§564Občianskehozákonníkajelexspecialiskustanoveniu§563Občianskehozákonníka.
Keďže žalobca počas svojho výsluchu uviedol, že nechal splatnosť na žalovanej, súd prvej inštancie
na daný skutkový stav aplikovať práve ustanovenie § 564 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
žalovaná poukázala na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, a to na rozhodnutia sp. zn. 4MCdo

1/2007, sp. zn. 5Cdo 254/2009,
sp. zn. 6Cdo 22/2010 a zdôraznila, že napadnuté rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

2.5. Ďalej namietla, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil

uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces. Procesnú vadu vzhliadla najmä v porušení ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, nakoľko
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ani v najmenšom rozsahu neuvádza výpoveď
žalobcu, v ktorej uviedol skutočnosti preukazujúce neexistenciu jeho nároku na zaplatenie dlžnej čiastky.
Nie je zrejmé, z akých úvah súd prvej inštancie vychádzal, keď napriek tomu, že žalobca opakovane

uviedol, že splatnosť dlhu nechal na vôli žalovanej, následne nesprávne subsumoval skutkový stav
pod ustanovenie § 563 OZ a zrejmé nie je ani to, z akého dôvodu sa nevysporiadal s argumentáciou
právneho zástupcu žalovanej, ktorý bezprostredne po vykonaní výsluchu žalobcu a aj v záverečnej reči
upriamil pozornosť na nevyhnutnosť aplikácie ustanovenia § 564 OZ. Súd prvej inštancie sa vyššie
uvedenými právnymi tvrdeniami nezaoberal a neuviedol ich ani v odôvodnení svojho rozhodnutia, a

to napriek tomu, že je jeho povinnosťou posúdiť podstatné právne tvrdenia (ako aj skutkové tvrdenia)
strán sporu. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia, lebo aj podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,
I. ÚS 402/08).

2.6. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov

najvyšších autorít, a to najmä nasledovných súdnych rozhodnutí: rozhodnutia NS SR, sp. zn. 4MCdo
1/2007, rozhodnutia NS SR, sp. zn. 5Cdo 254/2009 a rozhodnutiaNSSR,sp.zn.6Cdo22/2010.Zustanovenia§220ods.3CSPvyplýva,žeaksasúdodkloníodustálenej
rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu, čo podľa
nej v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje.

2.7. Napokon namietla, že zápisnica z pojednávania zo dňa 07.07.2025 je diametrálne odlišná od
zvukového záznamu zo dňa 07.07.2025. Zo zvukového záznamu jednoznačne (explicitne) vyplýva vôľa
žalobcu nechať splatnosť záväzku na žalovanej. Poukázala na znenie ustanovenia § 99 ods. 1 CSP,
v zmysle ktorého je súd povinný (v prípade, ak vyhotovuje aj zápisnicu z pojednávania), v zápisnici

uviesť priebeh procesného úkonu
a podstatný obsah prednesov. V danom prípade sa však znenie zápisnice zásadne líši (najmä
v opise skutkového stavu, ktorý má byť po správnosti subsumovaný pod hmotnoprávnu normu § 564
OZ) od autentického zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 07.07.2025.
V kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd rozhodol
v zmysle jej odvolacieho petitu.

3.1. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť
ako vecne správny. Poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 150 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, a tiež v ustanoveniach § 563 a § 564 Občianskeho zákonníka a zdôraznil,
že argumentácia žalovanej, podľa ktorej malo z vykonaného dokazovania vyplynúť, že ponechal

splatnosť dlhu z pôžičky na jej vôli, a preto sa mal domáhať určenie času plnenia, je celkom
neopodstatnená.

3.2. Predovšetkým zdôraznil, že tvrdenie o tom, že čas plnenia mal byť ponechaný na vôli žalovanej,

právnyzástupcažalovanejuviedolažnapojednávanídňa07.07.2025povýsluchužalobcu.Zpísomných
podaní žalovanej po podaní žaloby je pritom zrejmé, že žalovaná sa vyhýbala konkrétnym skutkovým
tvrdeniam a potvrdeniu pôžičky, keď najskôr uvádzala všeobecné tvrdenia, následne v písomnom
podaní naznačovala uzavretie darovacej zmluvy so žalobcom a až po predložení komunikácie medzi
žalobcom a žalovanou, v ktorej žalovaná niekoľkokrát potvrdila svoj záväzok, priznala, že išlo o pôžičku.

Z uvedeného je zrejmé, že obrana žalovanej v tomto konaní je účelová, nakoľko žalovaná v rozpore s
cit. ust. § 150
ods. 1 Civilného sporového poriadku neuvádzala vlastné skutkové tvrdenia, ale prispôsobovala svoju
argumentáciu tomu, čo uvedie a predloží žalobca a ako účelové je tak potrebné vnímať aj jej tvrdenie
o čase plnenia záväzku. Skutkové tvrdenie, že čas plnenia mal byť údajne ponechaný na ňu, neuviedla

žalovaná v konaní včas (vo svojich písomných vyjadreniach k žalobe a vyjadreniu žalobcu). Žalobca
preto žiadal, aby na toto skutkové tvrdenie odvolací súd podľa princípov koncentrácie civilného
sporového konania neprihliadal.

3.3. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka žalobca poukázal na rozdiel medzi

§ 563 a § 564 Občianskeho zákonníka, ktorý sa odvíja od charakteru dohody
o čase splnenia záväzku. Z ust. § 563 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prípade, ak splatnosť
záväzku medzi účastníkmi nebola výslovne dohodnutá, teda keď nebolo určené presné dátumové alebo
inak určiteľné časové ohraničenie plnenia, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal. V takom prípade sa veriteľ domáha splnenia záväzku po výzve, a dlh sa stáva splatným

nasledujúci deň po doručení výzvy dlžníkovi. V prípade ust. § 564 Občianskeho zákonníka však ide
o diametrálne odlišnú situáciu, kedy je výslovne dohodnuté, že čas plnenia závisí iba na rozhodnutí
dlžníka, t. j. nie je nijako inak určiteľný. V takom prípade veriteľ nie je oprávnený jednostranne určiť
splatnosť výzvou, ale musí podať návrh na súd, aby tento určil čas plnenia.

3.4. Žalobca uviedol, že v danom prípade nebola medzi ním a žalovanou síce výslovne dohodnutá
splatnosť pôžičky, avšak z vykonaného dokazovania nijako nevyplýva, že by bol čas plnenia výslovne
a výlučne ponechaný na vôli žalovanej podľa § 564 Občianskeho zákonníka. Vyjadril presvedčenie, že
formulácia, v zmysle ktorej žalovaná „vráti peniaze, keď bude mať“, nepredstavuje právne relevantné
ponechanie času plnenia na jej vôli v tom zmysle, že by veriteľ nemal možnosť kedykoľvek vyzvať na

splnenie záväzku. Ide len
o všeobecnú, nepresnú formuláciu, ktorá svedčí o absencii konkrétne dohodnutého dátumu splatnosti
– teda o situácii, ktorá spadá pod cit. ust. § 563 Občianskeho zákonníka. Aj preto žalovanú riadne
a opakovane vyzýval na splnenie záväzku a sama žalovaná potvrdila svoj záväzok a povinnosť vrátiťpôžičku, napriek čomu táto výzva nebola rešpektovaná. Vzhľadom na uvedené sa dlh stal splatným v
súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka,
t. j. prvý deň po doručení výzvy na plnenie (ktorú žalobca doručil žalovanej e-mailom dňa

10.07.2024) a od tohto momentu bol oprávnený podať žalobu na zaplatenie dlžnej sumy.
Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nebol čas vrátenia pôžičky ponechaný na vôli žalovanej ako
dlžníčky a žaloba na zaplatenie nebola podaná predčasne. Súd prvej inštancie preto dospel k správnym
skutkovým zisteniam a jeho nárok správne právne posúdil.

3.5. K námietke žalovanej o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku žalobca uviedol, že z
odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so skutkovým
stavom, aj prečo ho právne posúdil podľa § 563 Občianskeho zákonníka a to, že neprevzal právnu
argumentáciu žalovanej a jej právneho zástupcu v plnom rozsahu, neznamená porušenie práva na
spravodlivý proces. Vyjadril presvedčenie, že odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu spĺňa všetky
požiadavky vyplývajúce z ust.

§ 220 ods. 2 CSP, pričom len subjektívny nesúhlas strany sporu s rozhodnutím súdu sám osebe
nezakladá odvolací dôvod nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

3.6. Podľa názoru žalobcu neobstojí ani tvrdenie žalovanej o odklone prvoinštančného súdu od ustálenej
rozhodovacej praxe súdov najvyšších súdnych autorít, lebo žalovaná neuviedla, v čom má spočívať

tvrdený odklon od ustálenej súdnej praxe; obmedzila sa len na formálne uvedenie spisových značiek
niektorých rozhodnutí, a to bez toho, aby poukázala na ich konkrétne závery a prípadnú relevantnosť
vo vzťahu k predmetnej veci.

3.7. Pokiaľ žalovaná spochybnila obsah zápisnice pojednávania zo dňa 07.07.2025 zaznamenávajúci

opis skutkového stavu z dôvodu jeho diametrálnej odlišnosti od zvukového záznamu z pojednávania
zo dňa 07.07.2025 a v tejto súvislosti uplatnila ako odvolací dôvod inú vadu konania na súde prvej
inštancie, žalobca poukázal na to, že zápisnica o pojednávaní je podľa § 99 ods. 1 CSP procesným
záznamom o priebehu pojednávania, v ktorom sa zapíše len podstatný obsah, a teda obsah, ktorý je
podstatný pre zistenie skutkového stavu. Ak mala žalovaná výhrady k obsahu zápisnice, bola oprávnená

namietať správnosť diktovania zápisnice priamo na pojednávaní (nie až dodatočne a zjavne účelovo v
odvolaní). Zo spisu však vyplýva, že žalovaná počas konania nevzniesla žiadne námietky proti obsahu
zápisnice. V zápisnici z pojednávania je zachytený podstatný obsah prednesov na pojednávaní a medzi
zápisnicou a zvukovým záznamom neexistuje rozpor. Ak by aj existovali určité formulačné odlišnosti,
tieto by nemali žiadny vplyv na správnosť právneho posúdenia veci a už vôbec by nezakladali inú vadu

konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Tvrdenia žalovanej uvedené v odvolaní označil preto za
účelové, s cieľom vyhnúť sa splneniu jej povinnosti zaplatiť mu dlžnú sumu.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 22.09.2025 v plnom rozsahu zotrvala na všetkých dôvodoch
podaného odvolania. Poukázala na to, že bol to práve žalobca, kto uvedené skutkové tvrdenie o čase

plnenia ponechanom na jej vôli uviedol, a teda iracionálne uplatňoval koncentračnú zásadu na svoje
vlastné skutkové tvrdenia. Zdôraznila, že z výpovede žalobcu zachytenej v zvukovom zázname z
pojednávania zo dňa 07.07.2025 nepochybne vyplýva, že čas plnenia bol výslovne ponechaný na vôli
žalovanej. Na relevantnú judikatúru odkázala z dôvodu, že tá slúži ako podporný argument vo vzťahu
k jej legitímnemu očakávaniu, že súdy budú v obdobných prípadoch postupovať obdobne. Nedostatok

odôvodnenia napadnutého rozsudku vzhliadla najmä v tom, že prvoinštančný súd riadne nezodpovedal,
či by malo byť aplikované hmotnoprávne ustanovenie § 563 alebo 564 Občianskeho zákonníka.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 20.10.2025 taktiež zotrval na argumentoch uvedených vo
vyjadrení k odvolaniu. Opätovne zdôraznil, že žalovaná sa od začiatku súdneho konania žalovaná

vyhýbala uvádzaniu konkrétnych skutkových tvrdení a až na jeho námietku o absencii konkrétnych
skutkových tvrdení v jej odpore v ďalšom vyjadrení naznačovala uzavretie darovacích zmlúv, čo bolo
následne vyvrátené predložením dôkazov z jeho strany. Vo svojom vyjadrení žalovaná vo vzťahu k
uplatneniu koncentračnej zásady uviedla, že ona „iba poukazuje na existenciu explicitnej hmotnoprávnej
úpravy ktorá reguluje predmetnú skutkovú situáciu“. V tejto súvislosti žalobca odkázal na ustálenú

rozhodovaciu prax súdov,
z ktorej vyplýva, že strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok a ani obranu proti nemu právne
kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu, avšak musia uviesť rozhodné skutočnosti,
ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Žalovaná všakrozhodujúce skutkové tvrdenia (navyše založené na nesprávnej interpretácii výsluchu žalobcu) uviedla
až v odvolaní, a teda konala v rozpore so zásadou, ktorá platila už v rímskom práve, podľa práva patria
len „bdelým" (pozorným, ostražitým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv

a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
Žalobca k obsahu svojej výpovede opätovne zdôraznil, že z nej nepochybne plynie, že čas plnenia nebol
medzi stranami dohodnutý, čo je napokon zrejmé aj z komunikácie medzi ním
a žalovanou, ktorú v konaní predložil. Žalovaná nikde ani náznakom neuviedla, že by vôľa strán
smerovala k ponechaniu určenia splatnosti záväzku na ňu, týmto spôsobom žalovaná neodpovedala

ani na výzvu žalobcu, ktorou ju vyzval na vrátenie pôžičky. Tvrdenia žalovanej teda smerujú výlučne k
odďaľovaniu splnenia jej záväzku.

6. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zák.

č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), t. j. v medziach podaného odvolania
a jeho dôvodov.

8. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania nariaďovať
pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to

ani dôležitý záujem.

9. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

12. Žalovaná v podanom odvolaní prioritne argumentovala tým, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala aj porušenie práva na spravodlivý proces

spočívajúce v nesprávnom procesnom postupe prvoinštančného súdu najmä v súvislosti s odôvodnením
napadnutého rozsudku, ktoré podľa jej názoru nezodpovedá kritériám stanoveným v § 220 ods. 2 CSP,
a tiež iné vady konania, keď poukazovala na odlišnosť zvukového záznamu z pojednávania konaného
dňa 07.07.2025 od obsahu zápisnice o pojednávaní z uvedeného dňa.

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej manudukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď

apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

15. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd beriedo úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

16. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Po prejednaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. V preskúmavanej
veci založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na právnom závere o existencii záväzkového vzťahu

medzi žalobcom a žalovanou z ústne uzatvorených zmlúv o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho
zákonníka, na základe ktorých žalobca postupne poskytol žalovanej peňažné sumy až do výšky 3.000
eur. Vychádzal zo zistenia, že žalovaná žalobcovi požičané peniaze nevrátila a keďže doba vrátenia
pôžičiek nebola dohodnutá či ponechaná na vôli žalovanej, žalovaná bola povinná vrátiť žalobcovi dlžnú
sumu v zmysle 563 Občianskeho zákonníka v prvý deň po tom, čo ju žalobca na to vyzval mailom zo

dňa 10.7.2024. Prvoinštančný súd tvrdenie žalovanej prezentované na pojednávaní prostredníctvom jej
právnej zástupkyne o tom, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na jej vôli, preto sa žalobca môže
v súdnom konaní domáhať len určenia splatnosti pôžičky, a nie jej zaplatenia, vyhodnotil ako rozporné so
skoršími písomnými vyjadreniami žalovanej, podľa ktorých si peniaze od žalobcu nepožičala, ale boli jej
darované. Výpoveď žalobcu, ktorý na pojednávaní uviedol, že lehotu na vrátenie pôžičky si so žalovanou

nedohodli, že žalovaná mu povedala, že mu peniaze vráti, keď vrátia peniaze jej dlžníci, pričom očakával
od nej vrátenie peňazí, lebo žalovaná dovolenkovala v Turecku, takže peniaze evidentne mala, posúdil
v kontexte s dovtedajšou obranou žalovanej v spore, v rámci ktorej sa žalovaná nikdy nebránila tým,
že nenastala splatnosť pôžičky, lebo doba vrátenia peňazí bola ponechaná na jej vôli a uzavrel, že hoci
doba vrátenia peňazí nebola určená, neznamená to, že doba plnenia bola ponechaná na vôli žalovanej.

18. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu vydanému
v predmetnej veci, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 EUR
s príslušenstvom, zásadne poprela skutkové tvrdenie žalobcu o existencii záväzkového vzťahu zo
zmluvy o pôžičke medzi ňou a žalobcom. Dôvodila tým, že samotný prevod peňažných prostriedkov na

jej účet zo strany žalobcu nie je dôkazom o vzniku zmluvy o pôžičke a žalobca nepreukázal predložením
relevantných dôkazov, že by sa mu poskytnuté peňažné prostriedky zaviazala vrátiť. Následne súd
prvej inštancie v predmetnej veci dňa 02.05.2025 doručil žalovanej vyjadrenie žalobcu k odporu proti
platobnému rozkazu spolu výzvou na vyjadrenie sa k jeho obsahu v lehote do 10 dní od doručenia výzvy
a s poučením o možnosti označiť a produkovať ďalšie skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení spolu s poučením podľa § 167 ods. CSP, že na neskôr predložené a označené skutočnosti
a dôkazy súd nemusí prihliadnuť.

19. Z vyjadrenia žalovanej doručeného súdu prvej inštancie dňa 12.05.2025 vyplynulo, že žalovaná
opakovane v plnej miere poprela skutkové a právne tvrdenia žalobcu o existencii záväzkového vzťahu

zo zmluvy o pôžičke medzi ňou a žalobcom a označila ich za účelové a lživé. Uviedla, že so žalobcom
sa nikdy nedohodli na to, že mu má sporné finančné prostriedky vrátiť. Ona so žalobcom uzatvorila
darovacie zmluvy, ktorých charakteristickou črtou je bezodplatnosť, preto ju zaráža postoj žalobcu, keď
dodatočne deformuje prezentovanú vôľu o bezodplatnosti uzatvorených zmlúv a s odstupom času tvrdí,
že ide o odplatné zmluvy.

20. Žalobca v písomnej reakcii zo dňa 20.06.2025 na vyjadrenie žalovanej zo dňa 12.05.2025 poprel
existenciu darovacích zmlúv medzi ním a žalovanou a na dôkaz predložil záznamy z komunikácie na
platforme WhatsApp, z ktorej vyplýva, že žalobca žalovanej požičal 3.000 EUR žalovaná potvrdila svoj
záväzok vrátiť mu požičanú sumu.

21. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 07.07.2025 odvolací súd zistil, že žalovaná sa na
pojednávanie osobne nedostavila, prítomný bol jej právny zástupca. Zo zápisnice vyplýva, že súd prvej
inštancie po otvorení pojednávania vyzval strany sporu na vyjadrenia k predmetu sporu a následne nanávrh sporových strán vykonal výsluch žalobcu. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že prvýkrát požičal
žalovanej na jej telefonickú žiadosť sumu
1.000 EUR, ktorú jej poslal v dvoch splátkach z účtu I. a v G. F.. Vždy, keď jej požičal peniaze, cez

WhatsApp jej potvrdil zaslanie peňazí a ona mu odpísala, že peniaze vráti. Keď pôžičky došli až k sume
3.000 EUR, žiadal o vrátenie peňazí. Uviedol, že lehotu na vrátenie peňazí si so žalovanou nedohodli.
Žalovaná mu povedala, že mu vráti peniaze, keď jej vrátia dlžníci z F.. Zistil, že chodí po dovolenkách
v zahraničí, preto predpokladal, že peniaze už má a tak žiadal o ich vrátenie. To, že išlo o pôžičku a že
mu je dlžná sumu

3.000 EUR, žalovaná vedela od začiatku a potvrdila to aj v elektronickej komunikácii. Následne na
otázku právneho zástupcu žalovanej, aby bližšie popísal, ako myslel splatnosť pôžičky, keď to nechal
na žalovanú, žalobca uviedol, že myslel, že mu peniaze vráti žalovaná v dohľadnej dobe, ale z jej strany
nebola žiadna snaha ani po jeho výzvach. Následne na otázku právneho zástupcu žalovanej, či nechal
splatnosť na žalovanú, žalobca uviedol, že zo začiatku áno, ale keď sa naštrbili vzťahy, žiadal peniaze
späť. Následne súd prvej inštancie poskytol stranám sporu prostredníctvom právnych zástupcov priestor

na zhrnutie návrhov a na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a k právnemu posúdeniu veci. Po zistení,
žestranysporunemaližiadneďalšienávrhynadoplneniedokazovania,uznesenímvyhlásildokazovanie
za skončené a následne vo veci vyhlásil rozsudok.

22. Ďalej odvolací súd zo zvukového záznamu z predmetného pojednávania zistil, že obsah zvukového

záznamu zodpovedá obsahu zápisnice o pojednávaní. Nevyplýva z neho, že by obsah písomného
vyhotovenia zápisnice o pojednávaní v podstatných okolnostiach obsahoval zaznamenanie iných
skutočností uvádzaných stranami sporu a ich právnymi zástupcami.

23. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité

pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

24. Podľa čl. 17 Základných princípov CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

25. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky
k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

26. Podľa § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku

a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by
to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení
rozhodnutia vo veci samej.

27. Z ustanovenia § 179 ods. 1 CSP vyplýva, že pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona.

28. Z citovanej právnej úpravy je zrejmé, že civilné sporové konanie je založené na princípe
kontradiktórnosti konania a prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany

povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak
by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 CSP). Nielen z ustanovenia
§179ods.1CSP,ale ajzčl.17základnýchprincípovvyplývapovinnosťsúduviesťsúdnekonanietakým
spôsobom, aby sa vo veci rozhodlo čo najpružnejšie, pričom spôsob, ako docieliť takýto postup, spočíva
v činnosti súdu a strán konania pred a pri nariadení pojednávania. Ak súd pred nariadením pojednávania

identifikuje všetky medzi stranami sporné skutočnosti a návrhy strán na vykonanie dôkazov a zároveň
žalobcu poučí o následkoch sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 CSP, za predpokladu, že na
prvom pojednávaní protistrana neuvedie žiadne nové skutkové tvrdenia a nové návrhy na vykonanie
dokazovania,súduničnebránirozhodnúťspornatomtoprvompojednávanínazákladedovtedystranamisporu predložených účinne nepopretých skutkových tvrdení a dôkazov, bez toho, že by tým porušil právo
na spravodlivý proces.

29. Zo skutočností vyššie uvedených vyplýva, že žalovaná bola v konaní pred súdom prvej inštancie
riadne poučená o jej procesných právach a povinnostiach v zmysle ust. § 153 ods. 1, 2 CSP
o uplatnení prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany riadne a včas, s určením 10 - dňovej
lehoty na ich uplatnenie a s poučením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy
nemusí súd prihliadať. Žalovaná svoju procesnú obranu založila na spočiatku na tvrdení, že medzi

ňou a žalobcom neboli uzavreté zmluvy o pôžičke, ale darovacie zmluvy, ktorých charakteristickou
črtou je bezodplatnosť. Až následne, po predložení komunikácie prostredníctvom platformy WhatsApp,
z ktorej vyplynulo, že nepochybne medzi ňou a žalobcom došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke, zmenila
na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu argumentáciu, keď na základe výpovede
žalobcu, ktorý uviedol, že spočiatku nechal plnenie na ňu, tvrdila, že doba plnenia resp. vrátenia
pôžičky bola ponechaná na jej vôli. Súd prvej inštancie i napriek tomu, že na túto námietku žalovanej

v rámci jej procesnej obrany už nemusel prihliadnuť, nakoľko bola uplatnená neskoro, až po uplynutí
10-dňovej lehoty určenej vo výzve súdu zo dňa 22.04.2025, sa s touto procesnou obranou žalovanej pri
rozhodovaní o nároku žalobcu vysporiadal. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil procesnú
obranu žalovanej, podľa ktorej splatnosť pôžičky bola ponechaná na jej vôli ako rozpornú s jej
dovtedajšími písomnými vyjadreniami, v ktorých kategoricky poprela existenciu záväzkového vzťahu zo

zmlúv
o pôžičkách.

30. Prvoinštančný súd sa teda vysporiadal so spornou otázkou času plnenia nielen na základe výpovede
žalobcu, ale v kontexte so všetkými vykonanými dôkazmi (písomnými vyjadreniami a záznamom

z elektronickej komunikácie strán sporu) konštatovaním, že zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by
doba vrátenia pôžičky bola ponechaná na vôli žalovanej. Súd prvej inštancie vo vzťahu k určeniu doby
vrátenia pôžičky preto vychádzal
z ust. § 563 Obč. zák., v zmysle ktorého, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanoveným právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie

veriteľ požiadal.

31. K námietke žalovanej o nesprávnosti skutkových zistení odvolací súd uvádza, že zo žiadneho
z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie nevyplynula existencia dohody medzi žalobcom
a žalovanou o ponechaní splatnosti dlhu z pôžičky na žalovanú. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaná

prioritne popierala akúkoľvek existenciu zmlúv o pôžičkách. Tvrdila, že išlo o dar a že žalobcovi žiadne
peniaze nebola povinná vrátiť. Tým, že dlžné sumy mala žalobcovi vrátiť a že čas ich vrátenia bol
ponechanýnaňu,savôbecnebránila,takétoskutkovétvrdenieneprezentovala.Ažnazákladevýpovede
žalobcu na pojednávaní, keď ten uviedol, že zo začiatku nechával iniciatívu vrátenia peňazí na žalovanú,
žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu začala argumentovať existenciou dohody o čase

plnenia ponechaného na jej vôli. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd dospel k správnemu
skutkovému zisteniu, že čas splnenia záväzku žalovanej nebol medzi ňou a žalobcom dohodnutý
a následne na vec aplikoval správne ustanovenie § 563 Obč. zák. Vyjadrenie žalobcu v tom zmysle,
že spočiatku nechal vrátenie pôžičky na žalovanú, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vytrhnúť
z kontextu ostatných dôkazov a skutkových zistení. Je logické, že ak zmluvné strany nemali žiadnu

dohodu o dobe plnenia (žalovaná existenciu takej dohody netvrdila), žalobca oprávnene mohol očakávať
dobrovoľné plnenie od žalovanej i bez výzvy z jeho strany. Uvedené však nie je možné vykladať tak, že
ak spočiatku čakal na vrátenie požičaných peňazí z iniciatívy žalovanej, išlo o situáciu predpokladanú
ustanovením § 564 Obč. zák., podľa ktorého ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na
návrh veriteľa súd. Existenciu takejto dohody samotná žalovaná neuviedla, preto tvrdenie o ponechaní

času splnenia záväzku zo zmluvy o pôžičke na jej vôli prezentované jej právnym zástupcom až na
základe vyjadrenia žalobcu v jeho výpovedi na pojednávaní dňa 07.07.2025 odvolací súd vyhodnotil ako
účelové, s cieľom oddialiť splnenie záväzku zo strany žalovanej.

32. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne

zistenie skutkového stavu, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú vo vykonaných dôkazoch
a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré
i správne vyložil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti mal za preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právneposúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia
rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.

33. Neobstojí ani námietka žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej argumentáciou
o nevyhnutnosti aplikácie ustanovenia § 564 Obč. zák. upravujúceho postup súdu pri určení času

plnenia, ak bol čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 17.)
vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal tvrdením žalovanej, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na
ňu. Toto tvrdenie žalovanej vyhodnotil ako rozporné s jej písomnými vyjadreniami, v ktorých žalovaná
argumentovala tým, že peniaze jej boli darované. V súvislosti s tvrdením žalovanej o ponechaní doby
na vrátenie peňazí na jej vôli súd prvej inštancie zdôraznil, že takúto obranu žalovaná neprezentovala
v priebehu celého konania. Ani po výzve na vrátenie peňazí zo strany žalobcu nenamietala, že doba

vrátenia pôžičky nenastala, resp. že bola ponechaná na jej vôli. Existencia takejto dohody pritom
nevyplynula ani z komunikácie strán sporu prostredníctvom aplikácie WhatsApp.

34.Zvyššieuvedenéhovyplýva,žesúdprvejinštancietútoobranuvsporeuplatnenúžalovanouprvýkrát
až na pojednávaní po výsluchu žalobcu riadne vyhodnotil a posúdil ako nedôvodnú. Zároveň je potrebné

uviesť, že hoci žalovaná v podanom odvolaní citovala z judikatúry súdov Slovenskej republiky, tieto
rozhodnutia neboli v preskúmavanej veci aplikovateľné vzhľadom na odlišnosť skutkového stavu.

35. Pokiaľ žalovaná namietala, že napadnutý rozsudok je argumentačne nepresvedčivý a nedostatočne
odôvodnený, odvolací súd uvádza, že spravodlivé rozhodnutie nie je také, aké očakáva strana sporu,

ale také, ktoré vychádza zo skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a na základe aplikácie
právnych noriem na zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil riadne
a výstižne a skutočnosť, že jeho výrok nenapĺňa predstavu žalovanej o výsledku sporu, neznamená, že
rozhodnutie je svojvoľné.

36. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že hoci žalovaná v odvolaní nenamietala posúdenie plynutia
premlčacej doby súdom prvej inštancie, ani nenamietala, že prvá najskôr splatná pôžička v sume 1.000
EUR jej bola poskytnutá dňa 19.05.2022 v dvoch platbách, a to 500 EUR z účtu žalobcu v I. a v sume
500 EUR z účtu žalobcu v G. F.
(čo vyplýva z výpisov z účtu žalobcu v spise založených na č. l. 10 a 11), súd prvej inštancie nesprávne

posúdil začiatok plynutia premlčacej doby na vrátenie pôžičiek, keď počiatok plynutia tejto lehoty odvíjal
od výzvy žalobcu na vrátenie dlžnej sumy mailom zo dňa 10.07.2024. V zmysle ustálenej rozhodovacej
činnosti súdov Slovenskej republiky
(R 27/1977, R 28/1994, R 91/2004), ak čas splnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak určený, premlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol. Je však potrebné zdôrazniť, že

v preskúmavanej veci nesprávne určenie začatia plynutia premlčacej doby nemalo vplyv na vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, nakoľko žalobca si uplatnil právo na vrátenie najskôr splatnej pôžičky
1.000 EUR (vrátane neskôr splatných pôžičiek v celkovej výške 3.000 EUR) včas podanou žalobou na
upomínacom súde – Okresnom súde Banská Bystrica dňa 18.12.2024, teda pred uplynutím 3-ročnej
premlčacej doby, ktorá pri najskôr splatnej pôžičke začala plynúť dňa 20.05.2022.

37. Po zistení, že nebol naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalovanou, odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396

ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý
tak má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).