Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/177/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7519204603
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7519204603.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C.
D. XX, 2. B. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. D. XX, obaja žalobcovia zastúpení advokátskou kanceláriou
Marják, Ferenci & Partners s.r.o. so sídlom Tajovského 17, Košice IČO 50 164 988 proti žalovaným: 1.
E. B. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, H., 2. I. D., nar. XX.X.XXXX, bytom H. J. XX, 3. K. L.,
nar. XX.X.XXXX, bytom H. J. XXX, 4. I. K., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXXX XXX/XX, M., 5. G. N., nar.
XX.X.XXXX, bytom F. XX, žalované 3/ a 5/ zastúpené N. G. B., ml. advokátom so sídlom Thurzova 6,
Košice, 6. G. O., nar. X.X.XXXX, bytom XX. XXXXXXX XXX/XX, M., 7. I. H., nar. XX.X.XXXX, bytom

J. XXXX/X, H., 8. G. J., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/XX, H., 9. N. P., nar. XX.X.XXXX, bytom L.
XXX/X, H., žalovaní 1/, 7/, 8/, 9/ zastúpení splnomocneným zástupcom N. H., nar. XX.X.XXXX, bytom
J. X, H., 10. M. H., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XX, H. - P., 11. A. P., nar. X.X.XXXX, bytom F. XX/X, H.
- P., 12. G. P., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XX, H.,, 13. F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom N. E. XXXX,X, A.,
14. I. P. B., nar. X.XX.XXXX, bytom D. XXX, 15. Q. M., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, žalovaní 10/ až
15/ zastúpení advokátom JUDr. Karolom Varhalíkom, so sídlom Tajovského 17, Košice, 16. G. G., nar.
XX.X.XXXX, bytom R. D. XX, 17. F. F., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX/XX, H. o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti a určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti
rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 6. mája 2024 č.k. K3-18C/49/2019-386

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku II. D vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovanými
o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi a súvisiacom výroku II. E o náhrade trov
konania.

Priznáva žalobcovi 1/ proti žalovanej 2/ I. D. nar. XX.X.XXXX nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

Vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a ostatnými žalovanými žiadnej strane sporu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie, že žalobcovia 1/ a 2/ sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností parcely registra C č. 146 o výmere 918 m2, záhrada,
evidovanej Okresným úradom Košice - okolie, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XX, k.ú.
C. D. v spoluvlastníckom podiele 1/1 (výrok I.A). Žalovaným 3/ a 5/ priznal proti žalobcom náhradu

trov konania v rozsahu 100% (výrok I.B), ostatným žalovaným nepriznal náhradu trov konania proti
žalobcom (výrok I.C). Výrokom II.A zamietol žalobu žalobkyne 2/ o určenie, že parcela reg. C, parcelné
číslo 146 o výmere 918 m2, druh pozemku záhrada, evidovaná Okresným úradom Košice - okolie,
katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XX, okres Košice - okolie, obec C. D., k.ú. C. D. patrí dodedičstva po poručiteľovi K. B., narodenom XX.XX.XXXX, zomrelom 17.07.2002 a vo vzťahu k tomuto
predmetu konaniu priznal žalovaným 3/ a 5/ proti žalobkyni 2/ náhradu trov v rozsahu 100% (výrok
II.B) a ostatným žalovaným náhradu trov nepriznal (výrok II.C). Vyhovel žalobe žalobcu 1/ o určenie, že

sporná nehnuteľnosť parcela reg. C č. 146 o výmere 918 m2, zapísaná na LV č. XX kat. úz. C. D., okres
Košice – okolie patrí do dedičstva po poručiteľovi K. B., M. B., nar. X.XX.XXXX, zomrelom 17.7.2002,
(výrok II.D) s tým, že vo vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovaným nepriznal žiadnemu zo strán náhradu
trov (II.E).

2. Súd rozhodoval o návrhu žalobcov na určenie, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi spornej
nehnuteľnosti parcela reg. C č. 146 o výmere 918 m2 zapísanej na LV č. XX, kat. úz. C. D.
v spoluvlastníckom podiele 1/1 titulom vydržania, a po pripustení zmeny žaloby aj o eventuálnom
petite, že predmetná nehnuteľnosť titulom vydržania vlastníckeho práva patrí do dedičstva po zosnulom
otcovi žalobcu K. B.. Žalobcovia uviedli, že spornú nehnuteľnosť nadobudli rodičia žalobcu K. B., nar.
X.XX.XXXX, zomrelý 17.7.2002 spolu s manželkou G. B., M. S., nar. XX.X.XXXX, zomrelou 15.9.1982

kúpnou zmluvou ešte z roku 1960, ktorej písomné vyhotovenie bolo realizované v roku 1968, pričom
už od 60-teho roku kúpenú nehnuteľnosť nerušene užívali tak, ako bola aj oplotená. Kúpnou zmluvou
z 5.3.1980 rodičia žalobcu predali žalobcom susediace nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX, v tom čase
parcela č. 78, záhrada o výmere 1349 m2 a na základe kúpnej zmluvy z 2.12.1988 žalobcovia nadobudli
kúpou od rodičov nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XX, a to parcela č. 79, dom súp. č. 74 s dvorom

o výmere 429 m2 a parcela č. 74, záhrada o výmere 1044 m2. Žalobca uviedol, že pri odpredaji parcely
v roku 1988 im otec odovzdal aj kúpnu zmluvu z roku 1968 s tým, že môžu užívať celý rozsah pozemkov,
ktoré on odkúpil. Tieto pozemky takto boli oplotené, žalovaní ich nikdy neužívali ani sa ich užívania
nedomáhali a na liste vlastníctva sú vedení len formálne. Súd vzal do úvahy, stanovisko žalovaných,
keď žalovaní 1/, 7/, 8/ a 9/ len konštatovali, že žalobcov nepoznajú, mali za to, že spornú parcelu si

prihradilisvojvoľne,keďnedodržaliadministratívnypostupprizmenevlastníka,žalovaná2/,zdôvodu,že
ku kúpnym zmluvám, na podklade ktorého tvrdili žalobcovia vlastnícke právo pre seba, resp. pre svojho
právneho predchodcu, neboli pripojené mapy, zastávala názor, že predmetom predaja nebola sporná
parcela č. 146, ale len susediace parcely (aktuálne parc. č. 143 a 144/1) a súčasne uviedla, že na spornú
parceluchodilasmamoupracovaťdoroku1961.Žalovanév3.a5.radenamietalisplneniepredpokladov

pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním z dôvodu chýbajúcej registrácie zmluvy z roku 1968
štátnym notárstvom, čo vylučovalo dobromyseľnosť pri vstupe do držby. Žalovaná 6/ poukázala na to,
že nebola oslovená žalobcom na vysporiadanie nároku, žalovaní v 10. až 15. rade potvrdili, že spornú
parcelu užívali právni predchodcovia žalobcu 1/, a s ich súhlasom užíval nehnuteľnosť aj žalobca 1/
s manželkou žalobkyňou 2/. Výpoveďou K. R., starostky obce Vyšná Hutka, mal potvrdené, že za spornú

nehnuteľnosť rodia Törökovcov dlhodobo riadne platila dane, obhospodarovala ju, oplotenie označujúce
hranice užívaných pozemkov bolo dlhodobé, nikto ho nemenil.

3. Z kúpnopredajnej zmluvy zo 7.5.1968 v ktorej ako predávajúci vystupovali pozemnoknižní
spoluvlastníci P. Q., M. T., obyvateľka C. G., K. B., M. G., obyvateľka H. R. D., G. F., M. G. a N. J.,

M. G., obyvateľky Košickej Polianky a ako kupujúci rodičia žalobcu K. B. a manželka G. B., obyvatelia
Vyšnej Hutky, súd zistil, že touto kúpnou zmluvou sa potvrdzuje, že ešte pred šiestimi rokmi bola
nehnuteľnosť parcela č. 132 zapísaná v PKV č. XXX, ktorá bola v celosti zlúčená s parcelou č. 131,
záhradou zapísanou v PKV č. XX, kat.úz Vyšná Hutka predaná manželom B., ktorí riadne za predaj
zaplatili dohodnutú kúpnu cenu 1.500 Kčs a ku dňu podpisu kúpnej zmluvy tieto nehnuteľnosti majú

aj v pokojnej držbe a ich užívajú, ktoré sú aktuálne vedené ako parcela č. 131. Z identifikácie parciel
Správy katastra Košice – okolie z 29.3.2010 vyplynulo, že parcela č. 131 z PKV č. XX a parcela č.
132 z PKV č. XXX sa zlúčili do parcely č. 76 evidovanej na LV č. XX ako záhrada o výmere 908 m2.
Podľa výpisu z LV č. XX z 1.7.2019 spoluvlastníkmi parcely č. 146 o výmere 918 m2 boli evidovaní
žalovaní 1/, 3/ až 9/ a právna predchodkyňa žalovaných 2/ a 17/ G. F., po ktorej sú tieto dedičkami,

keď predmetom dedičského konania bol podľa rozhodnutia Okresného súdu Košice – okolie vo veci
K3-20D/239/2023 aj spoluvlastnícky podiel na dotknutej nehnuteľnosti na liste vlastníctva ešte vedený
na právnu predchodkyňu žalovanej 2/ a 17/ G. F., po ktorej podiel na nehnuteľnosti zdedili žalované 2/
a 17/. Ostatní žalovaní v konaní mali postavenie nerozlučných spoločníkov ako do úvahy pripadajúci
dedičia poručiteľa. Z notárskej zápisnice N 128/80 z 5.3.1980 súd zistil, že rodičia žalobcu predali

žalobcovi a jeho manželke nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX, parcela č. 78, kat. úz. C. D. a podľa
notárskej zápisnice č. N 647/88 z 2.12.1988 sa žalobcovia stali vlastníkmi nehnuteľnosti v kat. úz. C.
D. zapísaných na LV č. XX, parcela č. 79 – dom súp. č. 74, dvor o výmere 429 m2, parcela č. 74
a záhrada o výmere 44 m2. Z chronologického výpisu z LV č. XX, kat. úz. C. D. zistil, že parcele č.130/1 zodpovedá parcela č. 74, parcele č. 130/3 zodpovedá parcele č. 78, parcele č. 130/2 zodpovedá
parcela č. 79, parcele č. 78/1 zodpovedá parcela č. 144/1, parcele č. 78/2 zodpovedá parcela č. 143
a parcele č. 79/1 zodpovedá parcela č. 141. Z potvrdenia Mestského súdu Košice z 18.1.2024 po K. B.,

nar. X.XX.XXXX zomr. XX.X.XXXX zistil, že nebolo evidované dedičské konanie, bol zanechaný závet
vo forme notárskej zápisnice N 69/85 z 8.3.1985, podľa ktorého si praje, aby v prípade jeho smrti majetok
hnuteľný i nehnuteľný zdedil jeho syn A. B., nar. XXXX, teda žalobca.

4. Súd s prihliadnutím na tvrdený nadobúdací titul – zmluvu z roku 1960 resp. 1968, vychádzajúc

z prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka uviedol, že k nadobudnutiu práva vydržaním došlo,
pokiaľ v dobe pred nadobudnutím účinnosti novely zákona č. 509/91 Zb., ktorou boli novelizované
ustanovenia Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1.1.1992, boli splnené podmienky vydržania,
pričom do doby, po ktorú mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné pre účely vydržania
započítať i dobu držby vykonávanú pred 1.1.1992, aj v prípade, pokiaľ by išlo o vec, ktorú v tej
dobe nebolo možné vydržať. Vychádzal z ustanovení upravujúcich predpoklady vydržania v zmysle §

134 Občianskeho zákonníka, upravujúcich tiež podmienky oprávnenej držby podľa § 129, § 130 OZ.
Dôvodil, že okrem spôsobilého predmetu vydržania a subjektu vydržania základnými predpokladmi
je oprávnenosť a nepretržitosť oprávnenej držby po zákonom stanovenú dobu, ktorá v prípade
nehnuteľností predstavuje obdobie 10 rokov. Za oprávneného sa považuje držiteľ, ktorý bol so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec vlastnícky patrí, ktorá skutočnosť sa hodnotí vždy

objektívne, nie na základe subjektívneho presvedčenia dotknutej strany. Treba vziať vždy do úvahy, či
držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú bolo možné od neho s ohľadom na okolnosti prípadu požadovať,
mohol či nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Vo vzťahu k prvému návrhu
žalobcov, že sporná parcela patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva titulom vydržania, konštatoval,
že dotknutá nehnuteľnosť nebola predmetom kúpnych zmlúv nimi uzavretých, a k domnienke prevodu

nemohlo dôjsť len púhym odovzdaním zmluvy z roku 1968 otcom žalobcu, preto žalobu v tejto časti
zamietol. Za aktívne vecne legitimovanú nepovažoval žalobkyňu 2/ vo vzťahu k určeniu, že sporná
parcela patrí do dedičstva po K. B., keďže žalobkyňa 2/ nie je jeho dedičkou, preto jej žalobu zamietol.
O náhrade trov konania medzi žalobcami a žalovanými v rozsahu zamietavých výrokov rozhodol podľa
§ 255 CSP, priznajúc náhradu procesne úspešným žalovaným, ktorým takéto trovy konania vznikli.

Žalovaným, ktorí sa náhrady trov vzdali, resp. im žiadne účelné trovy konania nevznikli, súd náhradu
trov nepriznal.

5. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu 1/ o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
jeho predchodcovi, súd po konštatovaní existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe

uviedol, že súdna prax pripúšťa takéto žaloby, ktoré určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, a
vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa. Považoval za preukázané,
že otec a matka žalobcu uzavreli najprv ústnu kúpnu zmluvu v roku 1962, ohľadne pozemkov parc. č.
131 a 132 s pozemnoknižnými vlastníčkami, ktorým zaplatili kúpnu cenu a následne bola spracovaná
písomná kúpna zmluva v roku 1968, ktorá potvrdzovala zaplatenie kúpnej ceny a vôľu pozemnoknižných

vlastníkov predať právnym predchodcom žalobcu dotknuté pozemky. Kupujúci od roku 1962 záhradu
užívali, oplotili ju, čo zodpovedá aj tvrdeniam žalovanej 2/, ktorá si pamätala, že tam chodievala s matkou
(bývalá spoluvlastníčka pozemku) do roku 1961. Ako nepreukázanú hodnotil súd obranu žalovanej 2/,
že predmetom prevodu nebola záhrada, teraz evidovaná ako parcela č. 146 na LV č. XX k.ú C. D.,
ale len parcely č. 143 a 144/1 zapísané na LV č. XX k.ú. C. D.. Identifikáciou parciel, chronologickým

výpisom z listu vlastníctva mal potvrdené, že parcela č. 146 bola pred mapovaním vedená ako č. 76
a predtým ako parcely č. 131 a 132, ktoré boli ako predmet prevodu označené aj v písomnej zmluve
z roku 1968, pričom žalovanou 2/ uvádzané pozemky parc. č. 143 zodpovedala parcela č. 78/2 a parc.
č. 144/1 zodpovedala parcele č. 78/1, teda odlišným nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XX kat. úz.
C. D.. Súd uviedol, že pokiaľ aj otec žalobcu v roku 1980 povedal žalobcom, že môžu užívať aj záhradu,

nevykonal žiadny úkon k prevodu vlastníctva a teda ostalo mu zachované vlastníctvo k dotknutej
nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, aj keď nebola predmetom registrácie štátnym notárstvom.
Nehnuteľnosť pokojne, nerušene, nepretržite držal od roku 1962, po zaplatení kúpnej ceny i podpísaní
kúpnej zmluvy a preto sa k 1.1.1992 stal vlastníkom titulom vydržania a týmto vlastníkom ostal aj ku
dňu svojej smrti 17.7.2002. K námietkam žalovaných v 3. a 5. rade o absencii podmienok vydržania pre

nedostatok registrácie kúpnej zmluvy z roku 1968 súd uviedol, že inštitút vydržania umožňuje zhojenie
formálnych nedostatkov pri nadobúdaní vlastníctva, ktorými v danom prípade bol nedostatok registrácie
zmluvy štátnym notárstvom. K uvedenému poukázal na nález Ústavného súdu SR II.ÚS 484/2015
zo 14.11.2018, že „pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľobjektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť
teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,

že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. S prihliadnutím na obsah kúpnej zmluvy z roku
1968 emal preto pochybnosti o dobromyseľnosti poručiteľa, ktorá v spojení s uplynutím nikým nerušenej
držby nehnuteľnosti viedla k nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Výrok o náhrade trov vo vzťahu medzi
žalobcom 1/ a ostatnými žalovanými odôvodnil § 257 CSP, prihliadajúc na to, že žalobca spor vyvolal bez

zavinenia, žalovaných, ktorí majú postavenie nerozlučných spoločníkov, pričom viacerí z nich žalobu
ani nerozporovali.

6. Rozsudok vo výroku o vyhovení žalobe odvolaním napadla žalovaná 2/ podľa jeho obsahu z dôvodov
nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP),
súčasnetvrdiacexistenciuodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.g/CSP,žezistenýskutkovýstav

neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené. Navrhovala rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní potvrdila, že žalobcovia a ich predchodcovia užívali spornú
parcelu č. 146, avšak vyjadrila názor, že nie preto, lebo ju kúpili. Mala vedomosť od mamy, že túto
parcelu si mohli odkúpiť až neskôr, lebo v tom čase sa mohlo predať iba 800 m2. Identifikáciu parciel

vydanú správou katastra, o tom, že pôvodné par.č. 131 a č. 132 z PKV č. XX K. U. XXX boli zlúčené
do parcely č. 76, aktuálne parc. č. 146 zapísanej na LV č. XX kat. úz. C. D., ktorá je predmetom sporu,
považovala za chybnú, čo vyvodzovala z toho, že podľa jej vedomosti pozemok mal byť predávaný
otcovi žalobcu za účelom stavby domu, ktorý stojí na parcele č. 143 a č. 144/1, ktoré majú výmeru
858 m2, nie 918 m2. Žiadala doplniť dokazovanie o vyššie uvedené skutočnosti vyžiadaním informácie

z katastra nehnuteľností o parc.č. 143 a č.144/1 , aj keď tieto parcely neboli predmetom sporu, pretože
bezobjasneniastáleexistujúpochybnosti,čisakúpno-predajnázmluvatýkalaajpozemkuaktuálneparc.
č. 146. Vedomosť, že žalobcom nepatrí parcela č. 146, malo svedčiť aj to, že ponúkali prostredníctvom
ich zastupujúcej advokátky JUDr. Gombošovej odkúpenie podielov v roku 2020. Pokiaľ bolo uvádzané,
že žalovaní sa v minulosti nezaujímali o sporný pozemok, zdôraznila, že rodičia boli samostatne

hospodáriaci roľníci, ktorí podliehali kolektivizácii a teda obrovskému tlaku, museli zlikvidovať kone,
dobytok a nemali ani odvahu namietať, ak sa na ich pozemkoch stavali domy, cesty, záhrady, ktoré
dodnes nie sú vysporiadané.

7. Žalované 3/, 5/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že v konaní opakovane namietali

nedôvodnosť žaloby tvrdiac absenciu podmienok vydržania, pričom odkázali aj na niektoré rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplývalo, že absencia registrácie kúpnopredajnej zmluvy štátnym
notárstvom nezakladá dobromyseľnú držbu, s čím sa ale súd prvej inštancie nestotožnil. Vo vzťahu k
tvrdeniam odvolateľky, že sporná parcela č. 146 nebola predmetom prevodu podľa zmluvy z roku 1968,
sa nevedeli vyjadriť.

8. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ hodnotili jej námietky ako domnienky poukazujúc na
obsah vykonaných listinných dôkazov, keď z kúpnopredajnej zmluvy z roku 1968 vyplýva, že predmetom
prevodu boli parcely č. 131, 132, ktoré boli zlúčené do jednej parcely č. 131. Bolo potvrdené zaplatenie
kúpnej ceny, nešlo o predaj za účelom výstavby domu, ako tvrdí žalovaná, keďže tento bol postavený

na pozemku pôvodne 130/3, neskôr 78/2 a napokon 143 kat. úz. C. D.. Vlastníctvo prevodkýň podľa
kúpnej zmluvy z roku 1968 vyplývalo z pozemkových kníh PKV č. XX K. XXX kat. úz. C. D.. Výpisom z
listu vlastníctva č. XX kat. úz. C. D. s chronológiou zmien bolo potvrdené, že novým mapovaním došlo
k prečíslovaniu parcely, ktorá pôvodne mala číslo 76 a pôvodnými vlastníkmi parcely boli predávajúce
B. K., M. G., F. G., M. G., J. N., M. G.. Identifikáciou parciel zo dňa 29.3.2010 bolo konštatované, že

pozemky parcelné č. 131 a č. 132, neskôr boli identifikované ako parcela č. 76 o výmere 908 m2,
ktorá je predmetom sporu aktuálne pod číslom parcela č. 146 o výmere 918 m2 zapísanom na LV č.
XX kat.úz. Vyšná Hutka. Zdôraznili, že žalovaná obdržala rovnopis chronologického listu vlastníctva
na pojednávaní s prílohami žaloby týkajúce sa identifikácie parciel, zmien parcelných čísiel, mala ku
všetkým týmto dôkazom prístup a nenavrhla žiadne dokazovanie. Odvolanie žalovanej 2/ hodnotili ako

založenénadohadoch,ktorésúvrozporesobsahompredloženýchlistín.Sodkazom nasúdomcitovaný
Nález Ústavného súdu SR II.ÚS/484/2015 a niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR navrhovali
rozsudok ako vecne správny potvrdiť.9. Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd, prejednal odvolanie žalovanej 2/ ako podané včas
a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP (vo

vzťahu medzi žalobcom 1/ a žalovanými ako núteným spoločenstvom),z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne
správny, z ktorých dôvodov ho odvolací súd v zhode s § 387 ods.1 CSP potvrdil.

10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28. októbra 2025 v pojednávacej

miestnosti č.dv. 210 na II. poschodí, miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na
úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219, § 378 ods.1 CSP.

11. Odvolacie dôvody naplnené neboli. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu
stanovenom zákonom, rešpektujúc povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje strany
sporu. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v súlade s § 191, §192 CSP. Z týchto dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť, aby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli alebo nevyšli najavo, alebo aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
dôkazmi preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, alebo aby výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 až § 194

CSP. Zo správne zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver, keď
aplikoval zodpovedajúci právny predpis a tento aj správne vyložil. Odvolací súd nezistil žiadne porušenie
procesných práv ani inú vadu konania, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva na spravodlivý
proces a nesprávne rozhodnutie vo veci, z ktorých dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil v zhode s § 387 ods. 1 CSP.

12. Námietky žalovanej 2/ boli vyvrátené obsahom listinných dôkazov, keď podľa predloženej
kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 7.5.1968 spoluvlastníčky nehnuteľnosti P. Q., M. T., K. B., M. G., G. F.,
M. G., N. J., M. G. potvrdili predaj nehnuteľnosti parcely č. 132 zapísanej v PKV č. XXX a parcely č.
131 zapísanej v PKV vložke XX, kat. úz. C. D. v prospech právnych predchodcov žalobcu s tým, že

parcela č. 132 bola zlúčená s parcelou č. 131, za predmet prevodu bola už uhradená kúpna cena, pričom
v čase kúpy právni predchodcovia žalobcu mali nehnuteľností v držbe od roku 1962, kedy mali kúpnu
cenu uhradiť. Žalovaná 2/ neuvádza žiadne dôvody pre spochybnenie identifikácie parciel potvrdenej
Správou katastra Košice – okolie o tom, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu, parcela č.
131 z PKV č. XX a parcela č. 132 z pôvodnej PKV č. XXX k.ú Vyšná Hutka, boli zlúčené do parcely

č. 76 (zlúčenie parciel potvrdzovala tiež samotná kúpna zmluva) evidovanej na LV č. XX, k.ú Vyšná
Hutka. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XX a poznámky na nej uvedenej pred mapovaním, uvedená
parcela tam zapísaná č. 146, ktorej sa týka predmet sporu, mala pôvodné parcelné číslo 76. Pozemky
parcelné č. 141, 143, 144/1 sú evidované na inom LV č. XX, katastrálne územie C. D., už ako vlastníctvo
žalobcu 1/ a žalobkyne 2/, keď pôvodne zodpovedali parcelnému číslu 78/1, 78/2 a 79/1. Z obsahu spisu

vyplýva, že na pojednávaní prítomná žalovaná 2/ dňa 6.5.2024, po oboznámení s obsahom listinných
dôkazov, len zopakovala skutočnosti uvedené v odvolaní, že predmetom predaja mali byť iba parcely
č. 143 a 144/1, mala za to, že došlo k nejakému omylu čo sa nepreukázalo, a žiadne dôkazy v tejto
súvislosti nenavrhovala.

13. Prihliadajúc na obsah odvolacích námietok žalovanej 2/ k potrebe vykonania ďalších dôkazov v
zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.g./ CSP, odvolací súd uvádza:

14. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v
konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní uplatniť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných

podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. Ako vyplýva z vyššie citovaného § 366 CSP, nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní

možno uplatňovať iba v obmedzenom rozsahu, strana sporu zásadne nemôže uplatniť tie dôkazy a
skutočnosti, u ktorých tak mohla urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale neučinila tak. Tieto
dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani súd odvolací16. Civilné sporové konanie sa spravuje princípom kontradiktórnosti, v ktorom každá strana sporu musí
splniť svoju povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú (§ 132, § 150, § 153 CSP). Vo všeobecnosti platí,
že dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie tejto

skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky.

17. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného úroku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

18. Novoty v odvolacom konaní vymedzené v § 366 CSP tj. dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu zakladať
odvolací dôvod, aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa
považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie. Odvolací súd teda
musí ako prvé skúmať, či strana sporu takéto skutočnosti a dôkazy nemohla bez svojej viny uplatniť
už v konaní pred súdom prvej inštancie. V zmysle ustálenej judikatúry nemožnosťou označenia, či
predloženia skutočnosti a dôkazov bez viny strany sporu sa rozumie nemožnosť procesného uplatnenia

v takej situácii, keď sporová strana tieto dôkazy a skutočnosti nemohla označiť či predložiť, pretože o
nich nevedela, a ani inak nezavinila nesplnenie tejto svojej povinnosti. Ak odvolateľ v odvolaní neuvádza
žiadne také skutočnosti a tvrdenia vzťahujúcu sa na danú situáciu a neosvedčuje, že nemohol ten
ktorý dôkaz bez svojej viny označiť alebo predložiť, nie je možné ani posúdiť, či bola splnená zákonom
stanovená podmienka pre možnosť uplatnenia nových dôkazov a skutočností.

19. Aj keď žalovaná uplatnila odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. g / CSP) zakladajúci sa na uplatnení
tzv. novôt v odvolacom konaní, ňou uvedené tvrdenia v odvolaní, ani priebeh konania na súde prvej
inštancie existenciu tohto odvolacieho dôvodu nezakladajú, pretože neuviedla žiadne také okolnosti,
ktoré by preukázali, že niektorý ňou zmieňovaný dôkaz (nová identifikácia parciel, nakoľko s doloženou

nesúhlasí, nadobúdací titul právnych predchodcov k par.č.143, 144) nemohla uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie, a že práve tieto dôkazy sú významné pre právne posúdenie veci. Tieto
ňou uvádzané tvrdenia a dôkazy sú preto procesne neprípustné v odvolacom konaní. Bez zreteľa
na uvedené, je však možné konštatovať, že by neovplyvnili výsledky súdneho konania v prospech
žalovanej, keďže ide o tvrdenia a dôkazy nemajúce vplyv na správne skutkové zistenia súdu prvej

inštancie. Rozhodujúce skutočnosti boli zistené z už vykonaných dôkazov (existujúca identifikácia
parciel), alebo neboli predmetom určenia vlastníckeho práva (par.č. 143,144 kú Vyšná Hutka LV č. XX).

20. K otázke nadobudnutia vlastníckeho práva poručiteľa vydržaním odvolací súd odkazuje na
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorého správnosť konštatuje a na zdôraznenie

správnosti dodáva (§387 ods. 2 CSP) :

21. Podľa § 134 ods.1,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb.
(OZ) oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak
ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta

aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Podľa § 868 OZ pokiaľ ďalej nie je
uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom
1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však
posudzujú podľa doterajších predpisov.

22. Podľa Stredného občianskeho zákonníka z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) mohol vydržaním
nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10
rokov. Oprávneným držiteľom bol ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom,
že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Vydaním
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 v pozemkovej knihe prestal platiť intabulačný princíp a začala

platiť zásada, že vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobúda samotnou listinou, teda konštitutívnosť zápisu
bol nahradený princípom deklaratórnym (osvedčujúcim). Povinnosť zápisu do pozemkovej knihy sa
zrušila. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola zavedená až
Občianskym zákonníkom č. 40/1964, účinným od 01. 04. 1964, a bola vymedzená v jeho ustanovení
§ 134 ods. 2 tak, že k zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom,

pričom vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ktorý
bol účinný od 1.4.1964, inštitút vydržania úplne vypustil. Až novela č. 131/1982 Zb. úč. od 1.4.1983
zakotvila v § 134 inštitút vydržania, ktorý však bol limitovaný okruhom objektov, ktoré neboli spôsobilým
predmetom vydržania, najmä z dôvodu existencie vlastníckeho práva štátu, resp. určených právnickýchosôb k týmto veciam. Tieto reštrikcie boli odstránené novelou Občianskeho zákonníka účinnou od
1.1.1992. Intertemporálne ustanovenie § 868 v spojení s § 872 Občianskeho zákonníka znamenalo,
že ak držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako vlastným) spĺňal k 1.1.1992 podmienku

držby trvajúcej desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí) nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo vydržaním.

23. Existencia zápisu vlastníckeho práva určitého subjektu k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností
nevylučuje, že skutočným vlastníkom je iný subjekt, ak tomu nasvedčujú okolnosti týkajúce sa držby a

užívania nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že právni predchodcovia žalobcu 1/ (jeho
rodičia) sa ujali držby spornej nehnuteľnosti v roku 1962 na základe vyplatenia kúpnej ceny za sporné
nehnuteľnosti, o prevode ktorých bolo vyhotovená písomná zmluva v roku 1968, ktorá potvrdzovala
prevod nehnuteľnosti a úhradu kúpnej ceny. Zmluva nebola predmetom registrácie štátnym notárstvom,
a nestala sa preto podkladom pre zápis do katastra nehnuteľnosti. Sporná nehnuteľnosť bola právnymi
predchodcami žalobcu dlhodobo užívaná v hraniciach vyznačených oplotením. Pre vydržanie bol

rozhodujúci stav v akom držiteľ po zákonom predpísanú dobu s pozemkom nakladal ako so svojím a
bol so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach
určených v prírode vlastnícky patrí. Vydržanie vlastníckeho práva znamená jeho nadobudnutie v
dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Vydržanie tak hojí najmä
vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky vec ovláda.

Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou
ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa,
ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že
nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním.
Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny

dôvod (titulus putativus). V pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ), na tom, kto
nadobudnutie v dobrej viere popiera bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej
viery nadobúdateľa a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí preukázať (porov. rozhodnutie NS
SR sp. zn. 4 Cdo 102/2017, rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 64/2018 z 25.2.2021).
V predmetnom spore žalobca 1/ preukázal svoje tvrdenia, že sporná nehnuteľnosť bola od času

vyplatenia kúpnej ceny a podpisu kúpnopredajnej zmluvy v dlhodobej a nerušenej držbe jeho právnych
predchodcov, pričom k uplynutiu vydržacej doby došlo v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou
a z nej vyplývajúcich podmienok oprávnenej držby k 1. 1. 1992, ku ktorému dňu patrili titulom
vydržania do vlastníctva poručiteľa (otca žalobcu, matka k uvedenému dňu už nežila), dedičstvo po
ktorom vyporiadané nebolo. Medzi právnymi predchodcami žalobcu a žalovanými okolnosť prevodu

nehnuteľnosti nebola sporná, až do času, kedy žalobca uplatnil nárok na súde (2019), v ktorom čase
už vlastnícke právo svedčilo v prospech poručiteľa titulom vydržania. K námietke žalovaných 3/ a
5/ o vadách nadobúdacieho titulu pre chýbajúcu registráciu zmluvy štátnym notárstvom odvolací súd
poukazuje na už zjednotenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v rozhodnutí Veľkého senátu
Občianskoprávneho kolégia 1VCdo/1/2024 z 13.5.2024 podľa ktorého „Právny titul je len jedným z

dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely
vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ
konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Pri posudzovaní dobromyseľnosti je
teda potrebné skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol

poctivým spôsobom, keďže vydržaním sa hoja nedostatky nadobúdacieho titulu. Poctivý spôsob
nadobudnutia je taký, ktorý zodpovedá zásade dobrých mravov, teda je v súlade so spoločnosťou
rešpektovanými etickými pravidlami. Účelom vydržania, je uvedenie do súladu dlhodobého faktického
stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o
svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. Nedostatok právneho titulu (napr. ústna

kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp.
nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby,
resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom ústavného súdu v náleze zo 14. novembra 2018
sp. zn. II. ÚS 484/2015, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú

vec poctivým spôsobom nadobudol, a nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Vzhľadom na nepochybne prejavenú vôľu právnych predchodcov žalovaných o predaji
spornej nehnuteľnosti i zaplatení kúpnej ceny za prevod v písomnej zmluve z roku 1968, niet dôvoduspochybňovať dobromyseľnosť držby právneho predchodcu žalobcu, ktorá trvala nerušene po zákonom
určenú dobu a viedla k nadobudnutiu vlastníckeho práva poručiteľa.

24. V odvolacom konaní neboli odvolateľmi prednesené ani zistené žiadne také skutočnosti, ktoré
by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Tento
správne rozhodol tiež o náhrade trov konania, prihliadajúc na procesnú úspešnosť strán sporu, ako i na
podmienky aplikácie § 257 CSP na strane tých žalovaných, ktorých účasť v konaní vyplynula z pozície
núteného spoločenstva (§ 78 CSP).

25. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania vyplýva z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade a § 257 CSP vo vzťahu medzi ostatnými žalovanými. V
odvolacom konaní neúspešná odvolateľka – žalovaná 2/ nemá právo na náhradu vzniknutých trov, a je
povinnákichnáhradeprotistrane.Vovzťahumedzižalobcom1/aostatnýmižalovanýmisúdhodnotilako
dôvody hodné osobitného zreteľa okolnosti sporu, keď ostatní žalovaní odvolacie konanie neiniciovali a

boli ním dotknutí ako nerozluční nútení spoločníci, pre ktoré dôvody odvolací súd výnimočne náhradu
trov úspešnému žalobcovi 1/ nepriznal podľa § 257 CSP.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a
včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).