Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 12CoP/206/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724203746
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Tisová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6724203746.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Silvie Tisovej
a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Petra Straku, v právnej veci osoby oprávnenej
z výživného – navrhovateľky:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., a osoby povinnej z výživného –
otec navrhovateľky:

F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom H. XXXX/X, XXX XX A., právne zastúpený: JUDr. Ľubomír Ivan,
advokát so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 42197821,
o určenie výživného na plnoleté dieťa,
na odvolanie osoby povinnej z výživného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12Pc/17/2024 -
115 zo dňa 29. júla 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 12Pc/17/2024-115 zo dňa 29. júla 2025 Okresný súd Zvolen (ďalej
aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“) uložil otcovi plnoletej dcéry povinnosť zaplatiť
navrhovateľke–plnoletejdcére510,00Eurvmesačnýchsplátkachpo50,00Eur,poslednásplátka10,00
Eur, vždy do 15-teho dňa v mesiaci, od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že nezaplatením jednej splátky
sa stáva splatným celý dlh naraz.

O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka sa návrhom z 19. septembra 2024
domáhala určenia výživného voči otcovi pôvodne vo výške 300 eur mesačne spätne od 1. mája
2024, keďže v apríli 2024 dovŕšila plnoletosť a boli jej zastavené dávky poskytované prostredníctvom
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Mal za preukázané, že navrhovateľka v máji 2024 ukončila

stredoškolskéštúdiummaturitnouskúškou,vseptembri2024nastúpilanadennévysokoškolskéštúdium
na I. univerzite, v dôsledku čoho sa jej zvýšili najmä výdavky na ubytovanie na internáte a stravu, pričom
jej príjem pozostával len zo sirotského dôchodku a prídavkov, ktoré nepokrývali jej odôvodnené potreby.
Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že vysokoškolské štúdium ukončila v júni 2025 z finančných a
zdravotných dôvodov a následne si uplatňovala nárok na výživné už len za minulé obdobie.
Pokiaľ ide o pomery otca, súd prvej inštancie vychádzal z jeho tvrdenia o nízkom starobnom dôchodku a

prebiehajúcich exekúciách, zároveň však prihliadal na okolnosti týkajúce sa jeho majetkových pomerov,
najmä existenciu nehnuteľností zapísaných v katastri a ich následné nadobudnutie jeho synom, ako
aj na zásadu prednosti vyživovacej povinnosti pred inými majetkovými záväzkami. Na tomto základe
dospel k záveru, podľa ktorého aj napriek tvrdeným obmedzeným príjmom je otec schopný prispievať
na výživu plnoletej dcéry aspoň v minimálnej miere.
Súd prvej inštancie považoval za splnené dôvody hodné osobitného zreteľa na určenie výživného aj

za obdobie pred podaním návrhu, teda od 1. mája 2024. V tejto súvislosti vychádzal z výkladu § 77
ods. 1 zákona o rodine a z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 473/2012-16z 18. septembra 2012, avšak od tohto výkladu sa vedome odklonil s poukazom na nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2121/14 z 30. septembra 2014. Na jeho základe dospel k názoru,
že aj v prípade plnoletého dieťaťa je vo výnimočných situáciách možné priznať výživné spätne, ak sú

preukázané osobitné okolnosti dosahujúce potrebnú intenzitu. Takéto okolnosti videl najmä v náhlej
zmene pomerov na strane navrhovateľky po dovŕšení plnoletosti, v zastavení dávok, v pokračovaní
prípravy na povolanie a v jej nepriaznivej sociálnej situácii.
Výšku dlžného výživného určil len v sume 50 eur mesačne, ktorú považoval za primeranú možnostiam
otca, pričom povolil splátkový kalendár.

3. Proti tomuto rozsudku podal otec plnoletej navrhovateľky odvolanie v celom rozsahu. V odvolaní
namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne a nelogicky
vyhodnotil vykonané dôkazy a vec nesprávne právne posúdil. Jadrom jeho odvolacej argumentácie bola
námietka, že výživné plnoletému dieťaťu možno priznať zásadne len odo dňa podania návrhu, keďže
navrhovateľke nič nebránilo podať návrh skôr a dôvody hodné osobitného zreteľa v období pred 19.

septembrom 2024 neboli dané. Zdôrazňoval, že navrhovateľka nastúpila na vysokoškolské štúdium až
v septembri 2024 a objektívne zvýšenie jej potrieb nastalo až v tomto období, nie už v máji 2024 po
ukončení stredoškolského štúdia.
Odvolateľ ďalej namietal nesprávne posúdenie jeho majetkových pomerov, keď mu súd nepriamo
prisudzoval prevod nehnuteľností na syna, hoci podľa katastrálnych údajov tieto nehnuteľnosti

nadobudol syn od tretích osôb.
Poukazoval aj na to, že mu bola priznaná právna pomoc z dôvodu jeho nepriaznivej majetkovej situácie.
Súčasne namietal nedostatočné odôvodnenie záveru o nepriaznivej sociálnej situácii navrhovateľky,
pričom poukazoval na to, že táto sa od 1. mája 2025 zamestnala a sama obmedzila svoj návrh len na
minulé obdobie.

V odvolacom návrhu otec navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby ho zmenil tak, že mu uloží povinnosť prispievať na výživu
plnoletej dcéry len vo výške 50 eur mesačne a len za obdobie od 19. septembra 2024 do 30. apríla
2025, teda v celkovej sume 381 eur. Súčasne žiadal, aby zároveň zaviazal navrhovateľku na náhradu
trov konania v jeho prospech

4. Oprávnená navrhovateľka sa k doručenému odvolaniu nevyjadrila.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len
„CSP“, v spojení s § 3 ods. 5 CMP), preskúmal vec v intenciách ust. § 66 CMP a následne postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 2 ods. 1
CMP odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (ust. § 391 ods. 1 CSP).

6. Predmetom konania na súde prvej inštancie je návrh navrhovateľky ako plnoletého dieťaťa na určenie

výživného vo výške 300 Eur voči jej otcovi – odvolateľovi. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť,
či prvostupňový súd postupoval zákonným a preskúmateľným spôsobom pri rozhodovaní o návrhu
navrhovateľky na určenie výživného, čo bolo predmetom odvolania otca navrhovateľky, resp. či v týchto
smeroch pochybil tak, ako to odvolateľ tvrdil.

7. Pri rozhodovaní o odvolaní odvolací súd v prvom rade zisťuje to, či odôvodnenie preskúmavaného
rozhodnutia prvostupňového súdu obsahuje dostatok dôvodov a je zrozumiteľné vo vzťahu ku všetkým
preskúmavaným výrokom daného rozhodnutia. Nedostatok odôvodnenia v podstatných súvislostiach
možno vo všeobecnosti posúdiť ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, a to v tom smere,
že v odvolaní nemôže podľa § 363 CSP uviesť a namietať konkrétne nesprávny postup alebo právny

názor súdu prvej inštancie, ak tento čiastočne alebo úplne absentuje.

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu,
ktorým účastníkovi v konaní znemožní realizáciu jeho procesných práv, priznaných mu v konaní.
O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov, čo má za následok jeho nepresvedčivosť. Riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (Nález Ústavnéhosúdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť
zrozumiteľné.

9. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vyplýva, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v.

Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).
10. Rovnako Ústavný súd SR v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že povinnosť
súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na
každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
117/05, III. ÚS 191/2013).

11. V prejednávanej veci odvolací súd v prvom rade podrobil preskúmaniu samotný výrok napadnutého
rozsudku, keďže práve ten predstavuje normatívnu časť súdneho rozhodnutia, z ktorej musí byť zrejmé,

aká konkrétna povinnosť bola účastníkovi uložená, v akom rozsahu a za akých podmienok. Už pri tomto
prvotnom prieskume odvolací súd zistil, že zo samotného výroku napadnutého rozsudku nie je možné
spoľahlivo zistiť, na základe akých skutkových a právnych úvah dospel súd prvej inštancie k uloženiu
povinnosti zaplatiť navrhovateľke sumu 510 Eur.

12. V prípade rozhodovania o vyživovacej povinnosti plnoletého dieťaťa je súd povinný vo výroku
rozhodnutia jednoznačne a určito vymedziť rozsah tejto povinnosti, a to najmä uvedením osoby
oprávnenej a osoby povinnej, konkrétnej výšky výživného, obdobia, za ktoré sa vyživovacia povinnosť
ukladá (odkedy – dokedy), ako aj určením jej splatnosti a miesta plnenia. Až po takomto jasnom určení
rozsahu vyživovacej povinnosti je možné pristúpiť k rozhodovaniu o prípadnom nedoplatku na výživnom

ako rozdiele medzi zročným výživným a výživným skutočne zaplateným za už uplynulé obdobie.

13. Napadnutý výrok však tomuto postupu nezodpovedá. Súd prvej inštancie vo výroku neurčil výšku
vyživovacej povinnosti v mesačnej sume, neurčil obdobie, za ktoré výživné priznáva, ani neuviedol, či ide
o určenie výživného ako takého alebo o rozhodnutie výlučne o dlžnom výživnom. Výrok sa obmedzuje

len na uloženiu povinnosti zaplatiť jednorazovo vyčíslenú sumu 510 Eur v splátkach, bez toho, aby bolo
zrejmé, z akého časového obdobia, z akej výšky mesačného výživného a na základe akých údajov o
prípadnom plnení povinného táto suma vznikla.

14. Takto formulovaný výrok nenapĺňa požiadavky kladené na rozhodnutie o úprave vyživovacej

povinnosti, keďže z neho nie je možné zistiť samotný rozsah vyživovacej povinnosti, ktorý má byť
základompreprípadnéurčenienedoplatku.Beztohtozákladuniejemožnépreskúmať,čisumauvedená
vo výroku zodpovedá zistenému skutkovému stavu a právnym záverom súdu prvej inštancie.
Uvedené nedostatky nebolo pritom možné odstrániť ani výkladom odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Ani z jeho obsahu totiž nevyplýva, akým konkrétnym spôsobom súd prvej inštancie pristúpil k výpočtu

sumy 510 Eur, za aké obdobie ju priznal, ani akú mieru prípadného plnenia povinného pri tomto
výpočte zohľadnil. Odôvodnenie v tomto smere zostáva v rovine všeobecných úvah o potrebe výživy
a majetkových pomeroch účastníkov, bez ich prepojenia na konkrétny numerický záver vyjadrený vo
výroku.

15. Nedostatok konkrétnej a preskúmateľnej úvahy o tom, z akých údajov a akým postupom súd prvej
inštancie dospel k uloženej peňažnej povinnosti, nemožno považovať za zrejmú nesprávnosť v zmysle
opravy podľa procesných predpisov, ani za jednoduchú absenciu či formálny nedostatok, ktorý by
bolo možné odstrániť dodatočným doplnením alebo opravou rozhodnutia. Ide o zásadný nedostatok
rozhodnutia spočívajúci v chýbajúcej väzbe medzi skutkovými zisteniami, právnym posúdením veci a

samotným výrokom.

16. Za tejto procesnej situácie odvolací súd zdôrazňuje, že bez riadneho ustálenia rozsahu vyživovacej
povinnosti a bez preskúmateľného vysvetlenia spôsobu, akým súd prvej inštancie dospel k uloženejsume, nie je možné pristúpiť k vecnému preskúmaniu správnosti právnych záverov obsiahnutých
v napadnutom rozhodnutí, a to ani vo vzťahu k otázke spätného priznania výživného či k ďalším
odvolacím námietkam uplatneným odvolateľom.

17. Odvolací súd zároveň zistil, že prvostupňový súd sa v prejednávanej veci procesne nevysporiadal
ani s dispozičnými úkonmi navrhovateľky vykonanými v priebehu konania. Zo zápisníc z pojednávaní
vyplýva, že navrhovateľka svoj návrh postupne modifikovala, keď pôvodne požadovala určenie
výživného vo výške 300 Eur mesačne, neskôr požadovanú sumu aj časové vymedzenie nároku zmenila

a v závere výslovne žiadala určiť výživné vo výške 50 Eur mesačne za presne vymedzené obdobie
(na pojednávaní dňa 20.05.2025 od 01.05.2024 do 30.04.2025, na pojednávaní dňa 29.07.2025 od
01.05.2024 do 06.06.2025).

18. Týmito procesnými úkonmi navrhovateľka nesporne dispozične obmedzila predmet konania, pričom
v rozsahu, v akom od svojho pôvodného návrhu upustila, došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu.

Prvostupňovýsúdvšaknatietodispozičnéúkonynavrhovateľkynijakoprocesnenereagoval,nerozhodol
o zastavení konania v späťvzatej časti, a to napriek tomu, že v konaniach o výživnom plnoletých osôb ide
o konania, ktoré možno začať len na návrh a v ktorých je súd dispozičnými úkonmi účastníka viazaný.

19. Týmto postupom prvostupňový súd nevyčerpal predmet konania, keď nerozhodol ani o pôvodnom

návrhu v jeho celom rozsahu, ani o návrhu v jeho konečnej, navrhovateľkou uplatnenej podobe, a
súčasne procesne nevylúčil tú časť návrhu, v ktorej navrhovateľka na ďalšom rozhodovaní už netrvala.
Výsledkom takéhoto postupu je rozhodnutie, ktoré sa pohybuje mimo dispozičného rámca návrhu a
procesných úkonov účastníčky konania.

20. Aj tento procesný nedostatok má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keďže
odvolací súd nemôže posúdiť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie bez toho, aby bol
jednoznačne ustálený predmet konania v rozsahu, v akom o ňom mal súd prvej inštancie rozhodnúť.

21. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, podľa ktorého

napadnuté rozhodnutie trpí zásadnými procesnými a obsahovými nedostatkami, pre ktoré ho nebolo
možné vecne preskúmať. Keďže z výroku ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zistiteľné,
akýmspôsobomsúdprvejinštanciedospelkuloženejsume510Eur,azároveňnebolriadneustálenýani
samotný predmet konania v dôsledku nereflektovania dispozičných úkonov navrhovateľky, odvolaciemu
súdu neostalo iné, než napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým procesne sa vysporiadať s
dispozičnými úkonmi navrhovateľky, ktoré boli v priebehu konania vykonané, a to konkrétne rozhodnúť o
zmene návrhu na začatie konania, resp. o späťvzatí návrhu v rozsahu, v akom navrhovateľka od svojho

pôvodného nároku upustila. V nadväznosti na uvedené je súd prvej inštancie povinný jednoznačne
ustáliť predmet konania v rozsahu, v akom o ňom má byť rozhodované.

23. Následne súd prvej inštancie vec opätovne prejedná a rozhodne o návrhu navrhovateľky v rozsahu, v
ktoromnaňomnavrhovateľkazotrvala.Priopätovnomrozhodovaníjesúdpovinnývovýrokurozhodnutia

jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom určiť rozsah vyživovacej povinnosti, najmä konkrétnu výšku
výživného, obdobie, za ktoré sa výživné priznáva, splatnosť jednotlivých plnení a miesto plnenia, ako
aj osoby oprávnenú a povinnú. Iba po takomto riadnom určení rozsahu vyživovacej povinnosti bude
možné, ak to procesná situácia odôvodní, rozhodnúť aj o prípadnom nedoplatku na výživnom za už
zročné obdobie, a to ako o rozdiele medzi sumou zročného výživného a sumou výživného skutočne

zaplateného povinným, pričom aj tento výpočet musí byť vo výroku i v odôvodnení rozhodnutia zreteľne
a preskúmateľne vyjadrený.

24. Súd prvej inštancie je zároveň povinný nové rozhodnutie dôsledne a presvedčivo odôvodniť tak, aby
z neho bolo zrejmé, z akých skutkových zistení vychádzal, aké právne úvahy pri rozhodovaní použil a

akým spôsobom ich aplikoval na zistený skutkový stav, a aby rozhodnutie ako celok spĺňalo zákonné
požiadavky kladené na jeho preskúmateľnosť a zrozumiteľnosť.25. Na tomto mieste odôvodnenia považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že riadne odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie nemôže spočívať na všeobecných alebo schematických úvahách bez
priamej väzby na konkrétne skutkové zistenia prejednávanej veci. Platí to osobitne pri rozhodovaní o

vyživovacej povinnosti plnoletého dieťaťa, kedy je súd povinný svoje úvahy o odôvodnených potrebách
oprávnenej osoby, schopnostiach a možnostiach povinného rodiča a o časovom vymedzení nároku
konkretizovať vo vzťahu k presne určenému obdobiu a premietnuť ich do určitej a preskúmateľnej výšky
výživného.

26. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje potrebu jasne odlíšiť otázku samotnej existencie vyživovacej
povinnosti, určenie jej rozsahu (mesačnej výšky) a vymedzenie časového obdobia, za ktoré sa
výživné priznáva, vrátane posúdenia, či ide aj o obdobie pred podaním návrhu. Zmiešanie týchto
otázok do všeobecných hodnotiacich úvah bez ich samostatného a konkrétneho vyhodnotenia vedie k
nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

27. Pokiaľ by súd prvej inštancie v ďalšom konaní uvažoval o priznaní výživného aj za obdobie pred
podaním návrhu, je jeho povinnosťou výslovne sa vysporiadať s aplikáciou § 77 ods. 1 druhej vety
Zákona o rodine, ktorá priznanie výživného pred podaním návrhu s výnimkou výživného maloletého
dieťaťa neumožňuje, a uviesť, v čom konkrétne spočívajú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré takýto
postup odôvodňujú, vrátane ich časového vymedzenia a vplyvu na odkázanosť oprávnenej osoby.

28. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti, že judikatúra zahraničných súdov, vrátane judikatúry
Ústavného súdu Českej republiky, nie je pre všeobecné súdy Slovenskej republiky právne záväzná;
v tomto smere poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 9. 2025, sp. zn.
3CdoR/2/2025. Jej prípadné použitie prichádza do úvahy len ako podporný argument, a to za

predpokladu, že súd vysvetlí porovnateľnosť skutkových a právnych okolností posudzovaných vecí a
zrozumiteľne objasní, ako sa z nej vyvodené závery premietajú do konkrétneho rozhodnutia.

29. Súd prvej inštancie je v ďalšom konaní povinný po odstránení vytýkaných procesných nedostatkov
vysporiadať sa aj s odvolacími námietkami otca navrhovateľky, ktoré smerujú proti vecným záverom

napadnutého rozhodnutia.

30. Záverom odvolací súd dodáva, že v novom rozhodnutí bude súd prvej inštancie povinný znovu
rozhodnúť aj o náhrade trov prvostupňového konania, ako aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).