Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoPr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518200832
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Eva Vékonyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3518200832.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vékonyovej a členov senátu
JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
D. XXX, E., proti žalovanému Logman - Považan a. s., so sídlom Panská 9, Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 36 300 748, právne zastúpeného Mgr. Vladimírom Šlégerom, advokátom, so sídlom
Letná 567/4, Šaľa, IČO: 42 204 038, o zaplatenie 938,- eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Trenčín, č. k. NM-11Cpr/7/2018-300 zo dňa 6. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r
a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 938,- eur titulom doplatenia mzdy za mesiac
február2015anáhradytrovkonania.Uznesenímtunajšiehosúdu NM-11Cpr/7/2018zodňa

06.06.2023 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný popri istine 938,- eur žiada aj úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne od 01.04.2015 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti návrh žalobcu na pripustenie zmeny
žaloby zamietol.

2. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že u žalovaného pracoval od 01.10.2003 na základe Pracovnej
zmluvy zo dňa 26.09.2003. Dňa 01.01.2006 mu bola Rozhodnutím o mzde ako riaditeľovi

pre stratégiu priznaná individuálna manažérska mzda vo výške 50.000,- Sk, ktorá mu bola následne
„Internou správou generálneho riaditeľa“ zo dňa 10.05.2006 navýšená na 2.323,- eur (70.000,- Sk) s
účinnosťou od 01.05.2006. Mesačnú mzdu minimálne vo výške 2.323,- eur (70.000,- SKK), od 05/2006
až do 12/2008 reálne i dostával. Od 01/2009 mu však bola táto mesačná mzda reálne znížená, resp.
vyplácaná v nižšej výške a iba sporadicky presiahla úroveň 2.323,- eur (70.000,- Sk). Bol toho názoru,
že pokiaľ zníženie mzdy svojím podpisom neodsúhlasil, patrí mu až do súčasnosti mesačná mzda vo

výške 2.323,- eur. Žalovaného ako svojho zamestnávateľa dňa 24.01.2018 požiadal o doplatenie mzdy,
avšak výzva zostala bez reakcie a v požadovanom najbližšom výplatnom termíne, t. j. 12.02.2018 mu
mzdu nedoplatil. Vzhľadom na príliš vysokú výšku súdneho poplatku, ktorú si nemôže dovoliť zaplatiť,
sa rozhodol, že žaloba sa bude týkať iba nedoplatenej mzdy za mesiac 02/2015, čo predstavuje sumu
938,- eur ako rozdiel medzi nárokovanou mesačnou mzdou 2.323,- eur a reálne
dosiahnutou mzdou 1.385,- eur. Na preukázanie svojich tvrdení pripojil listinné dôkazy, a to pracovnú

zmluvu zo dňa 26.09.2003, Rozhodnutie o mzde zo dňa 01.01.2006, Internú správu zo dňa 10.05.2006,
Žiadosť o doplatenie mzdy zo dňa 24.01.2018, Potvrdenie o zamestnaní zo dňa 28.03.2018.

3. Súd vo veci rozhodol 30. apríla 2018 platobným rozkazom, ktorý z dôvodu podaného odporu zrušil
uznesením zo dňa 2. júla 2018. V písomne podanom odpore žalovaný žiadal, aby súd
žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobca bol zamestnancom žalovaného

počnúc od 01.10.2003 ako referent pre kvalitu, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003.
Dňa 01.01.2006 bola tzv. rozhodnutím o mzde navýšená mzda žalobcu na 50.000,- Sk, a zároveň bolzmenený druh práce na riaditeľa pre stratégiu. Rovnako ako v prípade pracovnej zmluvy za žalovaného
konali spoločne predseda a podpredseda predstavenstva žalovaného. Dňa
10.05.2006 bolo Internou správou generálneho riaditeľa žalovaného rozhodnuté o zvýšení mesačnej

mzdy vybraných zamestnancov vrátane žalobcu, a to konkrétne na sumu 70.000,- Sk. Na rozdiel od
vyššie uvedených dokumentov, tento bol podpísaný výlučne len generálnym riaditeľom žalovaného a nie
osobami oprávnenými konať v mene žalovaného (predstavenstvo) v súlade s § 9 zákona č. 311/2001 Z.
z.Zákonníkapráce.Žalovanýuviedol,ženemážiadnyinternýaleboorganizačnýdokument,zktoréhoby
vyplývalo oprávnenie generálneho riaditeľa rozhodovať o zmene zmluvy, resp. o zvýšení mzdy. Takisto

generálny riaditeľ nebol písomne poverený zo strany predstavenstva na takéto rozhodnutie a rovnako
takéto oprávnenie nemal ani vtedajší generálny riaditeľ zakomponované v jeho pracovnej zmluve. Daná
osoba nebola spôsobilá vykonať takýto úkon voči zamestnancom. Na základe rozhodnutia vedenia
spoločnosti o mzde riaditeľov bolo odsúhlasené, že počnúc od 01.12.2011 budú mať riaditelia vrátane
žalobcu čistú mzdu vo výške 1.022,- eur mesačne. Toto rozhodnutie bolo schválené a vlastnoručne
podpísané osobami: F. G. - predseda predstavenstva, A. A. H. - člen predstavenstva, F. I. - podpredseda

predstavenstva, žalobca - riaditeľ pre stratégiu. Poukázal na to, že je spoločnosťou podnikajúcou
v oblasti automobilového priemyslu a je povinná každoročne podstupovať tzv. certifikáciu zo strany
certifikačných autorít a opísal okolnosti, ktoré viedli k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru so
žalobcom.

4. Žalovaný zdôraznil, že v pracovnoprávnych vzťahoch platí, že na vznik a zmenu pracovného vzťahu
Zákonník práce síce vyžaduje písomnú formu, avšak jej nedodržanie neviaže sankciou jej neplatnosti,
ako napr. pri výpovedi alebo pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Zákonník práce právne úkony
považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám výslovne ustanovuje. Aj keď pracovná zmluva musí
mať náležitosti požadované ustanovením § 29 ods. 1 ZP - teraz § 43 ods. 1 ZP, nemusí byť vo všetkých

prípadoch uzatvorená písomnou formou, ale prejavy vôle účastníkov sa môžu uskutočniť aj iným
spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Ďalej poukázal na ust. §
54 Zákonníka práce o zmene pracovnej zmluvy. V zmysle právnej doktríny platí, že Zákonník
prácenevylučuje,abysazamestnávateľazamestnanecdohodlinazmenepracovnýchpodmienokústne
alebokonkludentne.Podľaustálenejjudikatúry(V30/1972)platí,žezmenapracovnejnáplnepracovníka

môže byť dojednaná prípadne mlčky. Žalovaný poukázal na to, ako bola žalobcovi vyplácaná mzda
v jednotlivých obdobiach s tým, že pracovná zmluva bola zmenená ústne
a následne konkludentne Zdôraznil, že zamestnávateľ nemôže svojvoľne zmeniť pracovné/mzdové
podmienky zamestnanca, ale vždy len na základe vzájomnej dohody účastníkov tohto vzťahu. Súhlas
žalobcu sa v danom prípade prejavil najmä tým, že žalovaný poberal po dobu 24 mesiacov mzdu vo

výške 1.500,- eur, 15 mesiacov vo výške 1.385,- eur, 48 mesiacov vo výške 1.327,76 eur,
30 mesiacov vo výške 90.000,- Sk. V týchto sumách zamestnávateľ riadne poukazoval mzdu na účet
žalobcu a rovnako si plnil svoje zamestnávateľské povinnosti v daňovej, dôchodkovej, nemocenskej a
sociálnej oblasti. Súhlas žalobcu ako zamestnanca sa prejavil tým, že za pravidelnú mzdu na základe
pokynov žalovaného a v prospech žalovaného vykonával osobne závislú prácu, ktorá mala všetky

definičné znaky v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce, a to po dobu 12 rokov. V danom prípade zo strany
zamestnanca a zamestnávateľa išlo o prejav vôle urobený nielen ústne, ale aj
konkludentnýmičinmiatentoprejavvyjadrujeichvôľutakýmspôsobom,žesozreteľom navšetky
okolnosti prípadu niet pochybností o tom, že ide o prejav vôle smerujúci k zmene pracovného pomeru.
Vzhľadom k tomu, že došlo k dohode o zmene mzdových podmienok, bola zmena pracovnej zmluvy

uzatvorená v okamihu, keď sa účastníci dohodli na obsahu tejto zmeny, a to najneskôr k poslednému
dňu príslušného obdobia, kedy došlo k zmene mzdy, nakoľko počnúc od tohto dátumu bola žalobcovi
vyplácaná nová mesačná mzda. Aj keď právny vzťah medzi účastníkmi nebol podložený písomnou
zmenou pracovnej zmluvy, nemožno za týchto okolností nedodržanie písomnej formy
zmeny pracovnej zmluvy sankcionovať je neplatnosťou. Žalobca každomesačne po dobu 117 mesiacov,

teda skoro 10 rokov v pravidelných mesačných intervaloch dostával od
žalovaného mzdu v súlade s platnou pracovnou zmluvou v znení jej neskorších zmien. Pokiaľ žalobca
nesúhlasil so zmenou pracovnej zmluvy/výšky mzdy, mal možnosť so zmenou mzdových podmienok
nesúhlasiť a v danom prípade by žalovaný bol povinný mu vyplácať mzdu podľa podmienok
pôvodne dojednaných. To však nie je daný prípad. Na základe vyššie uvedeného možno jednoznačne

konštatovať, že účastníci mali úmysel zmeniť uzatvorený pracovnoprávny vzťah v časti výšky mzdy.
Žalobca disponoval s informáciou a bol uzrozumený s úpravou mzdy. Okrem toho žalovaný namietal,
že žalobca vyrátal svoju údajnú mzdu na doplatenie z rozdielu medzi prijatým čistým príjmom a údajnou
hrubou mzdou, čo je právne neudržateľné.5. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odporu uviedol, že u žalovaného pracoval ako riaditeľ
pre stratégiu a zabezpečoval i ďalšie funkcie v súvislosti s manažérskymi systémami riadenia kvality a

enviromentu, a taktiež bol dlhoročný predseda dozornej rady. Rodinný charakter spoločnosti žalovaného
vydržal do 18.12.2017, kedy prebehlo nezákonné a pred časťou akcionárov a predsedom
dozornej rady a predstavenstva utajené mimoriadne valné zhromaždenie (ďalej len MVZ). Výsledkom
uvedeného MVZ boli i uznesenia, ktoré žalobcu a predsedu predstavenstva zbavili funkcií a navýšili
základné imanie spoločnosti tak, že ich podiely v spoločnosti zostali prakticky bezcenné. Všetci traja

poškodeníakcionári,ktoríbolisúčasneizamestnancami,dostalizákazvstupudospoločnostianásledne
v januári 2018 i výpovede z nadbytočnosti. To sa malo stať aj v jeho prípade, ale pretože
dôrazne žalovaného žiadal, aby prehodnotil svoje rozhodnutie z dôvodu, že za mesiac mal prebehnúť
veľmi zásadný IATF audit, žalovaný si to nakoniec rozmyslel. Žalovaný ho v spoločnosti trpel, to sa
skončilo, keď prešli IATF auditom a zostával už iba formálny následný audit na odstránenie nedostatkov.
Namiesto výpovede z nadbytočnosti, ktorú očakával, mu žalovaný dňa 23.03.2018 odovzdal okamžité

skončenie pracovného pomeru.

6. Žalobca namietal tvrdenia žalovaného, že dokumentom - rozhodnutím o mzde bol zároveň zmenený
druh práce žalobcu na funkciu riaditeľa pre stratégiu. Túto funkciu vykonával už od februára 2004, kedy
ju prevzal od doterajšieho riaditeľa pre stratégiu A. F. G.. Uvedené vyplýva, zo všetkých dokumentov

systému riadenia, ako aj konania do i von zo spoločnosti, i keď o tom nemá žiadny oficiálny
doklad. Tak to u žalovaného ako rodinnej spoločnosti v oblasti pracovného zaradenia riaditeľov chodilo
a nikto vrátane žalobcu to neriešil. Žalobca mal za to, že generálny riaditeľ bol v zmysle § 9 Zákonníka
práce oprávnený robiť právne úkony za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch z titulu toho, že
bol členom štatutárneho orgánu, čo Zákonník práce pripúšťa ako alternatívu robenia právnych úkonov

štatutárnym orgánom. Zákonník práce musí mať v pracovnoprávnej oblasti vyššiu váhu ako stanovy
spoločnosti. Generálny riaditeľ bol na zasadnutí vedenia požiadaný, aby z titulu toho, že bol i predsedom
predstavenstva zoficiálnil dohodu riaditeľov o navýšení platov. Interná správa generálneho riaditeľa je
iba dokument, ktorým generálny riaditeľ oznamuje svojej podriadenej mzdovej učtárke, že príslušným
zamestnancom bola zvýšená mzda. Z pohľadu zamestnanca tak bola zmena pracovnej zmluvy riadne

vykonaná dohodou. To, že žalovaný nedoložil písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy neznamená,
že takúto písomnú formu v máji 2006 nevytvoril. Existencia Internej správy a dohoda
riaditeľov, ktorá jej predchádzala, naopak nasvedčuje tomu, že riadne podpísaná písomná forma dohody
bola vytvorená. Po nezákonnom utajenom MVZ z 18.12.2017 v orgánoch spoločnosti
zasadlo nové predstavenstvo i dozorná rada. Mal za to, že by bolo naivné si myslieť, že z archívu

spoločnosti, resp. násilím otvoreného trezoru bývalého predsedu predstavenstva by žalovaný predložil
doklad potvrdzujúci riadnu písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy riaditeľov. Zdôraznil, že
nikto nesmie ťažiť, resp. mať výhodu zo svojej nepoctivosti.

7. Dovtedajšiu riadne dohodnutú a schválenú mzdu 70.000,- Sk žalobca pokladal za

primeranú a nechcel ju po dvoch mesiacoch meniť. Ničmenej tlak na zvýšenie miezd bol veľký a
nakoniec sa záujem niektorých riaditeľov presadil. Pri tejto úprave miezd riaditeľom (tak, ako pre
všetky ostatné úpravy, ktoré od tohto okamihu boli vykonané) platí, že neboli ani
náhodoužiadnymspôsobomdohodovanévzmysle§54ZP.Tietozmenymiezdneprebiehaliakodohody
medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale vznikali rozhodnutím vedenia spoločnosti. Je zrejmé,

že vedenie spoločnosti nepredstavuje zamestnávateľa a už vôbec nemôže rozhodovať o zmenách
pracovných zmlúv. Rozhodovať by nemohol ani štatutár, pretože zmena pracovnej zmluvy vyžaduje
dohodu strán. Riaditelia na porade vedenia nevystupovali ako jednotliví zamestnanci, ktorí si dohodujú
s (neprítomným) štatutárom svoje individuálne mzdy. Dokument "Porady vedenia spoločnosti dňa
30.11.2011" nepredstavoval podľa žalobcu žiadnu zmenu pracovnej zmluvy, ako to tvrdí žalovaný. Mal

za to, že tento dôkaz jasne podporuje jeho tvrdenia o rozhodovaní vedenia a.s. o mzdách, v dokumente
sa uvádzajú "čisté" mzdy a rôzne ďalšie podmienky pre vyplácanie, ktoré nemožno označiť ako zmluvné
podmienky, resp. ich zmeny v zmysle Zákonníka práce. Podpísaní riaditelia tu vystupujú ako majitelia
(resp. ich reprezentanti), ktorí rozhodli, aký diel z hospodárskeho výsledku spoločnosti si vyčlenia na
platy a aký diel si ponechajú v zisku spoločnosti na investície. Ďalej uviedol, že žalovaný sa snaží v

odpore niektorých riaditeľov označovať ich funkciami v predstavenstve, čo je zavádzanie,
pretože riaditeľa na porade vedenia nerozhoduje ako člen predstavenstva. Vo vedení si určovali mzdy
spravidla v "čistom", aby to bolo spravodlivé. Jednotliví riaditelia totiž mali rôzne pracovné zmluvy a tým
aj rôzne odvody. Žalobca uviedol, že si neuvedomil, že daňový bonus na deti, ktorý si uplatňoval, dopĺňajeho čistý príjem a v podstate tak jeho daňový bonus ostáva v spoločnosti. Keď to zistil, išiel
na mzdové, daňový bonus si zrušil a nechal si nastaviť čistý príjem tak, aby korešpondoval s riaditeľmi,
ktorí si daňový bonus na deti neuplatňovali. Tým sa zvýšila jeho hrubá mzda a de

facto došlo k zmene pracovnej zmluvy v zmysle § 54 Zákonníka práce. Zmena pracovnej zmluvy, ktorou
mu bola prikázaná mzda 70.000,- Sk bola plne v súlade s § 54 Zákonníka práce, pretože nemôže byť
pochýb, že vznikla dohodou v pozícii zamestnanec - zamestnávateľ a došlo k jej objektívnemu plneniu.
Všetky ďalšie zmeny mzdy, počnúc od jej navýšenia na 90.000,- Sk už neboli v súlade s § 54 Zákonníka
práce,pretoževzniklirozhodnutímvedeniaspoločnostiabolimotivovanéinak,akoindividuálnousnahou

zamestnanca na maximalizácii svojej mzdy.

8. Žalobca tiež namietal, že odpor žalovaného bol podaný neoprávnenou osobou, prostredníctvom
právneho zástupcu, advokátskej kancelárie spoločnosti ius aegis s.r.o., ktorú na zastupovanie v
predmetnej veci splnomocnil žalovaný (čl. 10 spisu). Toto splnomocnenie advokátskej kancelárii udelil
žalovaný, ktorý konal prostredníctvom podpredsedu predstavenstva, J. H.. Okresný súd Považská

Bystrica rozsudkom č. k. 8Cb/3/2018-282 zo dňa 19. decembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Trenčín č. k. 8Cob/15/2019-396 zo dňa 27.05.2020 rozhodol o zrušení uznesenia
č. 3 mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 18.12.2017, ktorým boli odvolaní zo svojich funkcií
pôvodní členovia predstavenstva. V čase podania odporu by boli oprávnení konať v mene žalovaného
členovia predstavenstva, a to A. F. G., E. H. a B. K., ktorí boli už uvedeným zrušeným uznesením

neplatne odvolaní. Predmetné konanie považuje žalobca za zmätočné, nakoľko vec bola
právoplatne skončená márnym uplynutím lehoty na podanie odporu a platobný rozkaz nadobudol účinky
právoplatného rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa
27.07.2020 pod sp. zn. 36Cb/105/2020, ktorým súd o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
rozhodol tak, že tento návrh odmietol, nakoľko návrh bol podaný neoprávnenou osobou.

Rovnako tak namietol platnosť udeleného plnomocenstva novému právnemu zástupcovi.
9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril. Zotrval na tom, že v zmysle § 9 Zákonníka
práce patrí oprávnenie zaväzovať zamestnávateľa iba štatutárnemu orgánu, príp. iným osobám na
to povereným. Okrem štatutárneho orgánu žalovaného nikdy nebol nikto iný oprávnený robiť úkony
v pracovnoprávnej oblasti. Interná správa generálneho riaditeľa pochádza od generálneho riaditeľa,

osoby odlišnej od štatutárneho orgánu, pričom nič na tom nemení ani fakt, že v tom čase predseda
predstavenstva a generálny riaditeľ bola tá istá osoba. Písomná dohoda, na ktorú poukazuje žalobca,
neexistuje. Pokiaľ by existovala v písomnej forme, je zjavné, že by ňou nedisponoval aj žalobca ako
zamestnanec. Uviedol, že v odpore neuvádza tzv. zvýšenie mzdy na 90.000,- Sk, nakoľko nedisponuje
žiadnym písomným dokladom, ale len mzdovými listami (výplatnými listami), ktoré dosvedčujú, že

počnúc od júla 2006 došlo k navýšeniu platu žalobcu. Bolo to opätovne na základe rozhodnutia (porady)
vedenia spoločnosti - žalovaného. Uvedené potvrdil sám žalobca. Pokiaľ bol žalobca na porade vedenia
spoločnosti, na ktorom bol prerokovaný návrh na zvýšenie mzdy riaditeľa a žalobca s tým
súhlasil, bolo dohodované v zmysle § 54 Zákonníka práce o zmene pracovnej zmluvy. Poukázal na
to, že žalobca na jednej strane súhlasí s postupom, že interná správa generálneho riaditeľa a dohoda

riaditeľov, ktorá jej predchádzala predstavuje riadne zvýšenie jeho mzdy na 70.000,- Sk a na
druhej strane nesúhlasí s postupom, keď na porade vedenia bola odsúhlasená mzda na 90.000,- Sk a
následne 1.022,- eur a voči ktorej nevzniesol za 12 rokov jedinú námietku, hoci majú tieto zmeny mzdy
rovnaký skutkový základ. Pokiaľ bol žalobca presvedčený o svojej mzde 70 000,- Sk, nič mu nebránilo
každomesačne poukazovať späť spoločnosti rozdiel medzi svojou údajnou mzdou a mzdou vyplácanou

viac ako 2,5 roka.

10. Súd v konaní vypočul žalobcu, svedkyňu E. H., oboznámil výpis z obchodného registra žalovaného,
jeho stanovy platné v rozhodnom období a dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 9, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1 písm. d) a § 54 a 118 Zákonníka

práca a § 191 Obchodného zákonníka.

11. V prvom rade sa súd vysporiadal s námietkou žalobcu o neplatnosti plnomocenstva udeleného dňa
23.01.2018 advokátskej kancelárii ius aegis s.r.o. so sídlom Púchov, 1. mája 1456, na zastupovanie
žalovaného v predmetnom konaní, na oprávnenie právneho zástupcu na podanie odporu

voči platobnému rozkazu dňa 05.06.2018. Uviedol, že z udeleného plnomocenstva (čl. 10) a výpisu z
obchodného registra vyplýva, že za žalovaného konal J. H., ako podpredseda predstavenstva, ktorý
bol oprávnený v rozhodnom období konať a podpisovať za žalovaného samostatne.
Poukazom na uvedené posúdil námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie súdu o zrušení uznesenímimoriadneho valného zhromaždenia, na ktoré žalobca poukazuje, nadobudlo
právoplatnosť až dňom 27.05.2020. Rovnako tak súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalobcu o
neplatnosti plnomocenstva udeleného dňa 11.12.2019 advokátovi B. L. I. na zastupovanie žalovaného

v predmetnom konaní. Z plnomocenstva a výpisu z obchodného registra vyplýva, že za žalovaného
konal A. F. M., člen predstavenstva, ktorý bol oprávnený v rozhodnom období konať a
podpisovať za žalovaného samostatne. Poukázal na to, že žalovaný na opakované námietky žalobcu k
neplatným plnomocenstvám predložil nové plnomocenstvo dňa 06.04.2021, z ktorého
vyplývasplnomocneniepreadvokátaMgr.VladimíraŠlégeraudelenéhomužalovaným,zaktoréhokonal

E. G., predseda predstavenstva, ktorý bol tiež oprávnený v rozhodnom období konať a podpisovať za
žalovaného samostatne.

12. Ďalej súd uviedol, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu mu vyplatil ako mzdu v
mesiaci február 2015 sumu 1.385,- eur, pričom žalobca tvrdí, že mal nárok na mzdu vo výške 2.323,-
eur. Čiastka 938,- eur tak predstavuje rozdiel medzi nárokovanou mesačnou mzdou a reálne

dosiahnutou mzdou. Od januára 2009 žalobcovi nebola vyplácaná mzda vo výške 2.323,- eur

13. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobca začal pracovať
u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003 so začiatkom pracovného pomeru od
01.10.2003, na pozícii referent pre kvalitu. Od roku 2004 pracoval ako riaditeľ pre stratégiu, konkrétne

manažér kvality. V rozhodnom období, za ktoré žalobca žiada doplatiť mzdu, t. j. za február 2015 bol
žalobca u žalovaného v pracovnom pomere, vykonával závislú činnosť na základe manažérskej zmluvy.
Konštatoval, že pojem manažérska zmluva pracovnoprávne predpisy nepoznajú. Súd následne uzavrel,
že ide o atypický zmluvný typ, spravidla kombináciu mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka a
pracovnej zmluvy. Podľa mzdového listu za rok 2015 bola základná mzda žalobcu vo výške 1385 eur/

mesačne v hrubom. Medzi stranami podľa súdu ďalej nebolo sporné, že v máji 2006 došlo
k zmene mzdových podmienok, pričom jej predchádzala porada vedenia spoločnosti za prítomnosti
riaditeľov, z ktorých A. A. H. bol v tom čase predsedom predstavenstva, A. F. G. bol podpredsedom
predstavenstva a F. I. členom predstavenstva. Na tejto porade vedenia sa riaditelia žalovaného dohodli
o navýšení miezd. Na základe tejto dohody generálny riaditeľ dal internou správou do učtárne pokyn na

úpravu mesačnej mzdy A. F. G. vo výške 70.000,- Sk (2.323,- eur), žalovanému vo výške 70.000,- Sk
(2.323,- eur), F. I. vo výške 70.000,- Sk (2.323,- eur), B. K. vo výške 70.000,- Sk (2.323,- eur), A. A. H.
vo výške 70.000,- Sk (2.323,- eur), E. H. vo výške 25.500,- Sk (846,- eur), J. H. vo výške 25.500,- Sk
(846,- eur) a N. G. vo výške 25.500,- Sk (846,- eur).

14. Súd ďalej poukázal na to, že v rozhodnom období bol predsedom predstavenstva žalovaného
A. A. H., popredsedom predstavenstva bol A. F. G. a členom predstavenstva F. I. (od 24.09.1998
do 19.06.2006). Podľa stanov žalovaného platných v čase rozhodovania o zmene mzdových
podmienok riaditeľov a iných zamestnancov, rozhodovanie o zmene mzdových podmienok patrilo do
pôsobnosti predstavenstva. Súd na základe uvedeného uzavrel, že z vykonaného

dokazovania, predložených listinných dôkazov ako aj výsluchu sporových strán vyplýva, že rozhodnutie
o zmene mzdových podmienok riaditeľov a iných zamestnancov nebolo prijaté na základe rozhodnutia
predstavenstva, ale na základe rozhodnutia riaditeľov žalovaného. Nakoľko však
žalobca pri uplatnení svojho nároku na doplatenie mzdy vychádza z dohody a rozhodnutia riaditeľov
vedenia o zvýšení mzdy, pričom rozhodnutie o zmene mzdových podmienok malo byť najskôr prijaté

predstavenstvom žalovaného, nárok žalobcu na doplatenie mzdy nemá právny základ. Na
uvedenomnemeníničaniskutočnosť,žeminimálnevovýške2.323,-euraviacmubolamzdažalovaným
poukazovaná do decembra 2008.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalobca odvolaním, v ktorom uviedol, že už v

auguste 2020 namietal neplatnosť plnomocenstiev udelených F. O. a vzniesol námietku „uznesenia
súdu o zrušení platobného rozkazu.“ Napriek tomu sa súd jeho argumentáciou zaoberal až v rozsudku.
Zdôraznil,žebolasúdomurčenáneplatnosťmimoriadnychvalnýchzhromaždenížalovaného,naktorých
bolo zvolené nové predstavenstvo, ktoré udelilo F. O. plnú moc, pričom vyslovená neplatnosť platí ex
tunc. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36Cb/105/2020 s tým, že

zdôraznil, že odpor podaný proti platobnému rozkazu je právne neúčinný a ničotný od samého
počiatku, pretože právny zástupca, ktorý zastupoval v tom čase žalovaného nebol nikdy oprávnený
za neho konať. Zastával názor, že o jeho nároku už rozhodol súd právoplatným platobným rozkazom.
Napriek tomu, že mal za to, že v jeho veci už bolo právoplatne rozhodnuté v skrátenom konaní, uplatnilnámietky aj voči rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý podľa jeho názoru dospel k nesprávnym skutkovým
záverom. Zdôraznil, že mal na úpravu platu na 70 000,- Sk od 01.05.2016 riadne podpísanú dohodu,
ktorú podpísal vtedajší člen predstavenstva A. H.. Svoj nárok neodvodzoval od rozhodnutia a dohody

riaditeľov, ako to nesprávne interpretuje súd. Uviedol, že manažment sa zaoberal iba tým, čím mal,
teda optimalizáciou nákladov, a to aj tých mzdových. V máji 2006 došlo v manažmente ku konsenzu
na vyčlenenie mzdových nákladov na úpravu platov riaditeľov a ich asistentov. Generálny riaditeľ bol
manažmentom poverený, aby za spoločnosť vytvoril mzdové výmery pre
jednotlivých zamestnancov a tie boli riadne uložené v archíve. Internú správu GR zo dňa 10.05.2006

nikdy neinterpretoval ako dohodu o zmene pracovnej zmluvy, ale ako silný dôkaz, že A. H. musel ako
štatutár zmenu pracovnej zmluvy podpísať.

16. Zdôraznil, že spor o doplatenie mzdy je sporom s tzv. slabšou stranou, kde sa mal súd
snažiť o materiálnu pravdu, pričom poukázal aj na situáciu v spoločnosti, ktorá vznikla po výmene
predstavenstva, keď mu zmizli z kancelárie dokumenty. Odkázal aj na vyjadrenie žalovaného v odpore

podľa ktorého „ pracovná zmluva bola od jej uzatvorenia do zániku viackrát menená tak písomne, ako aj
ústnymakonkludentnýmspôsobom“.Vpriebehusporuvšakžiadnuzmenupracovnejzmluvynepredložil
a nepreukázal, naopak potvrdil, že za tzv. ústnymi a konkludentnými zmenami sú iba manažérske
rozhodnutia o čistej mzde. Jedna z deklarovaných ústnych dohôd bola len výsledkom zmeny hrubej
mzdy v dôsledku technického dorovnania sa na manažérsky určenú čistú mzdu riaditeľa. Namietal aj

skutkové zistenia súdu uvedené v odstavci 41, keď súd neprihliadal na tvrdenia žalovaného. Opakovane
uviedol, že vždy boli pracovné zmluvy a ich zmeny vyhotovované písomne, o čom svedčí aj to, že
u žalovaného bol zavedený, certifikovaný a pravidelne auditovaný prísny manažérsky systém IATF,
kde v rámci auditu personalistiky sa kontroluje požiadavka , aby všetci majitelia procesov boli členmi
vrcholového manažmentu. Na druhej strane však žalovaný žiadne zmeny pracovnej zmluvy nepredložil,

s tým, že žiadnymi nedisponuje. Súd si podľa neho nedal skutkové tvrdenia a „ dôkazy“ žalovaného
do vzájomnej súvislosti. Následne žalobca obvinil žalovaného, že zničil obidve jeho zmeny pracovnej
zmluvy.

17. Ďalej žalobca poukázal na výsledky dokazovania v inom súdnom konaní o neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru. Zdôraznil, že nerozumie tomu, prečo súd necháva žalovaného ťažiť
z jeho nepoctivosti. Uviedol, že okresný súd mal právny rámec na rozhodnutie o jeho nároku napriek
nedoloženiu zákonom požadovanej a žalovaným utajenej listinnej formy mareného listinného dôkazu
zmeny jeho pracovnej zmluvy. Namietal, že nebolo vykonané doplnenie dokazovanie výsluchom
svedkov A. G. a F. P., ktorých navrhol. Účasť svedka A. G. dokonca zabezpečil a mohol byť hneď

vypočutý na pojednávaní dňa 27.04.2021.Uvedený svedok v rozhodnom období pracoval u žalovaného
ako riaditeľ a súčasne predseda predstavenstva a môže sa k veci kvalifikovane vyjadriť. F. P. môže
preukázať svojou svedeckou výpoveďou, aké boli pomery po zmene predstavenstva v spoločnosti
a označiť k zdroju lživých tvrdení žalovaného.

18. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako "CSP") bez nariadenia pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.

19. Predmetom konania je nárok žalobcu na doplatenie mzdy za mesiac február 2015, kedy
u žalovaného vykonával prácu v pozícii riaditeľa pre stratégiu. Žalobca tvrdí, že mu bola v tomto období
vyplácaná nižšia mzda ako bola dojednaná na základe vzájomnej dohody. Mal za to, že posledná
dohodouurčenávýškamzdyje70.000,-Sk(nesúhlasilanisjejzvýšením na90.000,-Sk).Skutočnosť,
že mu bola od januára 2009 vyplácaná mzda vo výške 1.327,- eur a od januára 2013 vo výške 1.385,- eur

považoval za porušenie pracovnej zmluvy. Opakovane zdôrazňoval, že so znížením mzdy nesúhlasil,
výšku mzdy namietal až v roku 2018.

20. Žalobca v konaní predložil písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy, ktorou so žalovaným
dojednal pracovný pomer na dobu neurčitú od 01.10.2003, na pracovnú pozíciu referent pre kvalitu.

Následnedňa01.01.2006bolovydané„Rozhodnutieomzde“,kdejeužakofunkciažalobcuuvedené,že
je riaditeľom pre stratégiu s tým, že od 01.01.2006 je jeho mzda 50.000,- Sk. Zo žalobcom predloženého
dokumentu nazvanom „Interná správa od GR“ zo dňa 10.05.2006 je zrejmé, že generálny riaditeľ
žiadal pracovníčku učtárne žalovaného o úpravu mzdy pre žalobcu na 70.000,- Sk od 01.05.2006.21.Zprehľadumzdovýchlistovžalobcuzaobdobiezaobdobierokov2006až2018vyplýva,žežalobcovi
žalovaný za vykonanú prácu vyplácal v období od 01.01.2013 do 31.03.2016 mzdu vo

výške 1.385,- eur. Predtým mu bola v období od 01.01.2006 do 30.04.2006 vyplácaná mzda
z hrubej mzdy vo výške 50.000,- Sk. Následne od 01.05.2006 do 30.06.2006 mu bola vyplácaná mzda
z hrubej mzdy výške 70.000,- Sk a v období od 01.07.2006 do 31.12.2008 mzda z hrubej
mzdy vo výške 90.000,- Sk. Súd prvej inštancie sa nezaoberal namietaným znížením mzdy žalobcu,
nakoľko dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ani zvýšenie mzdy na 70.000,- Sk ( t. j. 2.323,- eur).

22. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu. Uvedené vyplýva z ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). V zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu je súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR aj právo účastníka na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takémuto uplatneniu. Aj procesný predpis v ust. § 220 ods. 2 stanovuje, že v odôvodnení
rozsudku má súd jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,

prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd musí dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že dospel k záveru,
že „z vykonaného dokazovania, predložených listinných dôkazov, ako aj výsluchu sporových strán“

vyplynulo, že rozhodnutie o zmene mzdových podmienok riaditeľov a iných zamestnancov (zvýšenie
mzdy žalobcu) nebolo prijaté na základe rozhodnutia predstavenstva, ale na základe rozhodnutia
riaditeľov“. Následne len skonštatoval, že nepovažoval pre posúdenie veci za
podstatné, že žalobcovi bola od decembra 2008 vyplácaná mzda vo výške minimálne 2.323,- eur.

24. Odvolací súd konštatuje, že tento záver súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnený, je všeobecný
a rozhodnutie činí arbitrárnym a nepreskúmateľným. Vyššie uvedené všeobecné konštatovanie, podľa
ktorého zásadné skutkové zistenie malo vyplynúť „z predložených listinných dôkazov a výsluchu strán“,
nie je možné považovať za riadne odôvodnenie, v zmysle zákonom stanovených požiadaviek. Nie
je zrejmé, z ktorých konkrétnych listinných dôkazov a z ktorého ich konkrétneho obsahu vyplynulo,

že k zvýšeniu mzdy žalobcu došlo len rozhodnutím riaditeľov bez toho, aby predtým alebo potom
nasledovalo aj rozhodnutie predstavenstva. Tak, ako správne namietal žalobca v podanom odvolaní,
dokument nazvaný „Interná správa“, ktorý bol určený pre učtáreň žalovaného nepredstavuje
sám o sebe právny úkon, ktorým malo prísť k zvýšeniu mzdy, ale len pokyn na realizáciu takéhoto
zvýšenia mzdy pre 8 označených osôb, vrátane žalobcu. Rovnako nie je zrejmé, z ktorých konkrétnych

skutočností uvedených vo výsluchu strán (v skutočnosti bol realizovaný len výsluch žalobcu) súd
vychádzal pri svojich konečných skutkových a právnym záveroch, resp. to, prečo nie je dlhodobé reálne
vyplácanie odmeny v určitej výške pre posúdenie veci podstatné.

25. Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie síce dospel k záveru, že k zvýšeniu

mzdy prišlo rozhodnutím riaditeľov, pričom takéto rozhodnutie malo byť najprv prijaté predstavenstvom.
Neuviedol však právny záver, čo uvedené po právnej stránke znamená, či išlo napríklad o neplatný
právny úkon, a následne či takáto neplatnosť môže ísť na úkor žalobcu aj s poukazom na ust. § 17 ods.
3 Zákonníka práce.

26. V odôvodní rozhodnutia taktiež chýba odôvodnenie postupu súdu, ktorý nevykonal žalobcom
navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov. Svoj postup sudkyňa odôvodnila iba pri vydaní
uznesenia o zamietnutí týchto návrhov na pojednávaní, avšak opomenula, že v zmysle
ust. § 220 ods. 2 CSP musí uvedené uviesť aj v odôvodnení rozhodnutia. Vo všeobecnosti
nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky založiť len na tom, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je
navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, alebo,
že navrhnutý dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje
vypovedacou potenciou, alebo, že navrhovaný dôkaz je nadbytočným, t. j. určité tvrdenie, ku ktorémuovereniualebovyvráteniujedôkaznavrhovaný,bolouždoterajšímkonanímbezdôvodnýchpochybností
overené alebo vyvrátené.

27. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v spore so slabšou stranou nevykonal dôkazy navrhnuté
žalobcom, pričom následne jeho žalobu zamietol a svoj postup v odôvodnení svojho rozhodnutia
žiadnym spôsobom neodôvodnil. Odvolací súd má za to, že je namieste vypočuť A. G. ako osobu, ktorá
bola v rozhodnom období tak vo funkcii riaditeľa ako aj predsedu resp. podpredsedu predstavenstva
a môže sa vyjadriť k tomu ako sa realizovali zmeny miezd riaditeľov, čo môže prispieť k riadnemu zisteniu

skutkového stavu tak, aby súd mohol o veci rozhodnúť a svoje závery aj riadne odôvodniť v súlade
s požiadavkami, ktoré kladie na odôvodnenie rozsudku ust. § 220 CSP. Súd sa pritom musí
zaoberať aj prípadnou zmenou pracovnej zmluvy, ku ktorej mohlo vzhľadom na okolnosti veci dôjsť ústne
alebo konkludentne, nakoľko Zákonník práce umožňuje zmenu pracovnej zmluvy aj konkludentným
spôsobom bez toho, aby takúto zmenu sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ nie sú vylúčené pochybnosti
o tom, že taká vôľa existuje (por. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo 12/2011). Okrem toho

skutočnosť, že podľa súdu prvej inštancie nedošlo k zvýšeniu mzdy žalobcu na
70.000,- Sk, nezbavuje súd povinnosti zaoberať sa tvrdeným neoprávneným znížením mzdy žalobcu
na 1.385,- eur, nakoľko medzi stranami sporu nie je sporné a z predloženého rozhodnutia o mzde zo
dňa 01.01.2006 bez pochybností vyplýva, že ak by aj nedošlo k zvýšeniu mzdy žalobcu na 70.000,-
Sk, tak mu (za situácie, že nedošlo k zníženiu mzdy písomne, ústne alebo konkludentne) patrila mzda

50.000,- Sk, čo je viac ako bola vyplatená mzda za mesiac február 2015. Aj za týchto okolností platí, že
sa súd musí zaoberať tým, či došlo k zníženiu mzdy žalobcu na 1.385,- eur (opäť písomne, ústne alebo
konkludentne), a teda, či mu v mesiaci február 2015 bola vyplatená mzda tak, ako bolo dojednané.

28. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov

dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon stanovuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah
odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.
Dostatočné a logické odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať
konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov.
Záverom súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, neboli vykonané

dôkazy, ktoré žalobca navrhol, čo viedlo k porušeniu jeho procesných práv. Z uvedených dôvodov
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v ďalšom konaní súd
prvej inštancie vypočuje svedka A. G. a zváži vypočutie svedka F. P.. V prípade, že opätovne rozhodne
onevypočutísvedkaF.P.tak,uvedenériadneodôvodníajvpísomnomrozsudkuvzmysleust.§220ods.

2 CSP. Súčasne je potrebné, aby riadne odôvodnil svoje skutkové a právne závery tak ako bolo uvedené
vyššie. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že súd prvej inštancie taktiež uzavrel, že žalobca mal
so žalovaným na pozíciu riaditeľ pre stratégiu uzavretú manažérsku zmluvu (odsek 41),
na ktorú dopadá režim pracovného práva. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku však ani
v tejho časti nie je zrejmé na základe čoho, ktorých konkrétnych dôkazov, resp. skutkových tvrdení strán

sporu, dospel súd k uvedenému skutkovému a následne aj právnemu záveru. Za situácie, keď súdu
nebola takáto manažérska zmluva ani jednou zo strán predložená, a jej existencia nebola stranami ani
len tvrdená, mal súd tento svoj záver obzvlášť starostlivo vysvetliť. Okrem toho, ak mal za zistené, že
popri pracovnej zmluve došlo aj k uzavretiu manažérskej zmluvy, tak mal následne uviesť aj to, aký mal
byť jej obsah, v akej forme bola uzavretá tak, aby bol vytvorený dostatočný skutkový základ pre právny

záver, či na vzťah medzi žalobcom a žalovaným dopadal Obchodný zákonník alebo Zákonník práce.
Odvolací súd pritom uvádza, že samotná skutočnosť, že žalobca vykonával manažérsku
funkciu neznamená, že nevyhnutne uzavrel so žalovaným aj manažérsku zmluvu. Na druhej
strane neuzavretie manažérskej zmluvy neznamená, že žalobca reálne nevykonával funkciu
riaditeľa pre stratégiu a nemal manažérsku pozíciu. Ak však súd prvej inštancie bez ďalšieho len

skonštatoval, že žalobca bol v rozhodnom období riaditeľom pre stratégiu, manažérom kvality, pričom
mal uzavretú manažérsku zmluvu, ktorá sa riadila Zákonníkom práce, tak uvedené skutkové a právne
závery neboli žiadnym spôsobom objasnené, pričom však majú pre posúdenie veci význam.

29. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v podanom odvolaní namietal,

že v jeho veci bol vydaný platobný rozkaz, ktorý je právoplatný, nakoľko nebol riadne podaný odpor.
Svoje závery odôvodnil tým, že súd určil neplatnosť mimoriadneho valného zhromaždenia, na ktorom
boli do zvolení noví členovia predstavenstva. Takto neplatné zvolené predstavenstvo neskôr poverilo
zastupovaním zástupcu, ktorý podal za žalovaného odpor. Udelená plná moc na zastupovanie sastala po vyslovení neplatnosti mimoriadneho valného zhromaždenia neplatným právnym úkon a to od
počiatku.

30. K uvedenému odvolací súd uvádza, že s uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie vysporiadal
(odsek 35 rozsudku), pričom záver, ktorý prijal zodpovedá prevládajúcej rozhodovacej činnosti súdov
Slovenskej republiky. Takýto záver bol podrobený aj kontrole ústavnosti, keď v právnej veci vedenej
na Ústavnom súde pod spisovou značkou III. ÚS 415/2014 sťažovateľ uplatnil obdobné námietky
ako žalobca v tomto konaní ( namietal závery všeobecných súdov, že neplatnosť uznesenia valného

zhromaždenia pôsobí až od okamihu, kedy ju vysloví súd a nie od počiatku). Ústavný súd takéto
odôvodnenie všeobecného súdu vyhodnotil ako legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné
a ústavnú sťažnosť odmietol. Aj s poukazom na uvedené sa odvolací súd so závermi súdu prvej
inštancie v tejto otázke stotožňuje. Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že aj keby sa stotožnil
s argumentáciou žalobcu, v skutočnosti by nedošlo k situácii, na ktorú sa žalobca odvoláva, t. j., že
by nadobudol právoplatnosť platobný rozkaz, ktorý bol pôvodne vo veci vydaný. Ak by vyslovenie

neplatnosti valného zhromaždenia malo účinky tak, ako uvádza žalobca, tak by bolo spochybnené aj
samotné doručenie platobného rozkazu.

31. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu práv žalobcu,
a preto bolo odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušené tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. V závislosti na výsledku konania vo veci samej, súd rozhodne o trovách konania.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).