Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoP/75/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124205469
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Radomská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:7124205469.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Radomskej a členov

senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci osoby oprávnenej na
výživné: V.. N. R., T.. X.XX.XXXX, U. H. Y. C. XXX, C. H. Č. XXXX/X, Y. - G. Ť., zast.: Advokátska
kancelária Juristi s.r.o. so sídlom Krivá 3, Košice - mestská časť Juh, proti manželovi ako osobe povinnej
zvyživovacejpovinnosti:V..I.R.,T..XX.X.XXXX,U.H.Y.C.XXX,zast.:JUDr.DoriánMerešš,advokátso
sídlom Štúrova 13, Košice, v konaní o návrhu na určenie manželského výživného, o odvolaní povinného
z platenia vyživovacej povinnosti proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 78Pc/12/2024-291 zo dňa
24.4.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Predmetom konania je určenie manželského výživného.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že cit.:

„I. Osoba, ktorá je povinná podľa návrhu platiť výživné: I. R., T.. XX.X.XXXX je p o v i n n ý prispievať na
výživu osobe oprávnenej na výživné: N. R., T.. X.XX.XXXX od 18.3.2024 do budúcna mesačne sumou
100 €, ktorú zaplatí vždy do 10. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám osoby oprávnenej na výživné.

II. Dlžné výživné za obdobie od 18.3.2024 do 30.4.2025 vo výške 1.345,20 € je osoba, ktorá je podľa
návrhu povinná platiť výživné: I. R., T.. XX.X.XXXX p o v i n n ý zaplatiť osobe oprávnenej na výživné:
N. R., T.. X.XX.XXXX do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti návrh osoby oprávnenej na výživné z a m i e t a.

IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 72 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 zákona č. 36/2005
Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“).4. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že návrh osoby oprávnenej na výživné na určenie
výživného na manželku bol podaný dôvodne, nakoľko súd mal v konaní preukázanú nižšiu životnú

úroveň manželky oproti životnej úrovni manžela. Nižšiu životnú úroveň manželky spôsobila skutočnosť,
že je na rodičovskej dovolenke s ich spoločným maloletým dieťaťom, a nie je zamestnaná vzhľadom
na vek dieťaťa, pričom manžel je riadne zamestnaný a je zároveň aj C. B. F.. Čistý mesačný príjem
manžela je cca 1.900 eur, pričom príjem manželky tvorí len rodičovský príspevok a prídavky na maloleté
deti, čo netvorí ani polovicu príjmu manžela. Manželka deklarovala svoje výdavky - alikvotná časť na

bývanie 134,86 eur a stravu 350 eur, cestovné 40 eur, mobil 30 eur, oblečenie 30 eur, hygienické potreby
50 eur. Okrem toho zabezpečuje celodennú starostlivosť o maloleté deti. Manželka opustila spoločnú
domácnosť z dôvodu neprimeraného správania sa manžela k nej. Súd návrh nepovažuje za rozporný
s dobrými mravmi, k opusteniu spoločnej domácnosti a rozpadu manželstva došlo pre správanie sa
manžela.Súdmalzapreukázané,žeživotnáúroveňmanželovjerozdielna,osobaoprávnenánavýživné
potrebovala hradiť svoje výdavky a výdavky na deti len zo sociálnej dávky - rodičovského príspevku,

pričom manžel uhrádzal na výživu detí výživné len v nevyhnutnej miere vo výške 50 eur mesačne
na dieťa, až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej, a finančne jej musela vypomáhať
rodina. Preto súd návrhu čiastočne vyhovel, pretože určenie manželského výživného vo výške 100
eur aspoň čiastočne vyrovná rozdielnu životnú úroveň manželov. Skutočnosť, že manželka - osoba
oprávnená na výživné, a nie manžel, opustila spoločnú domácnosť, nezbavuje manžela povinnosti

prispieť na dorovnanie životnej úrovne manželky. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru,
že je v majetkových, finančných a zárobkových možnostiach a schopnostiach manžela - osoby povinnej
z vyživovacej povinnosti prispievať na výživu osobe oprávnenej na výživné sumou vo výške 100
eur mesačne, ktorú sumu súd zároveň považuje za adekvátnu na vyrovnanie životnej úrovne oboch
manželov, od podania návrhu, t.j. od 18.3.2024, nakoľko už v čase podania návrhu bola životná úroveň

oboch manželov rozdielna. Vo zvyšnej časti návrhu osoby oprávnenej na výživné presahujúcej súdom
určenú sumu 100 eur súd návrh zamietol ako nedôvodný a presahujúci majetkové, zárobkové a finančné
možnosti manžela - osoby povinnej z vyživovacej povinnosti. Súd má za to, že takáto suma výživného
je dostatočná na dorovnanie životnej úrovne manželov aj s ohľadom na určenie vyživovacej povinnosti
manžela ako otca pre maloleté deti. Dlh na výživnom od podania návrhu 18.3.2024 do 30.4.2025 vyčíslil

súd na 1.345,20 eur nasledovne: alikvotná časť za marec 2024 - 45,20 eur, a 13 mesiacov po 100 eur
vo výške 1.300 eur. Povinnému uložil uhradiť tento dlh k rukám osoby oprávnenej na výživné v zákonnej
lehote 3 dní od doručenia rozsudku.

5. O trovách konania rozhodol súd podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového

poriadku (ďalej len „CMP“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

III. Obsah odvolania povinného z platenia výživného a vyjadrení k odvolaniu

6. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie povinný z platenia výživného, opierajúc sa o odvolací

dôvod, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
v neposlednom rade, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Má za
to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj to,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v
otázke nároku osoby oprávnenej, jej majetkových pomerov a osobných pomerov, výšky jej príjmu a
v otázke majetkových pomerov a schopností osoby povinnej plniť príspevok. Namieta, že oprávnená
býva v byte so svojou matkou a sestrou, teda do príjmov oprávnenej sa majú rátať aj príjmy osôb
žijúcich s ňou v spoločnej domácnosti. Bolo preukázané, že manželka vlastní viacero nehnuteľností,

resp. spoluvlastnícke podiely k nim, čo jednoznačne zvyšuje jej životnú úroveň, čo prvostupňový
súd opomenul pri svojom rozhodovaní, a teda tieto jej majetkové pomery nepremietol do svojho
rozhodovania. Priemerný príjem otca nie je, ako uvádza súd, 1.905 eur a rovnako je nesprávne
zistené, že manžel z funkcie C. B. F. poberá sumu 201,98 eur mesačne. Od príjmu otca uvádzaného
zamestnávateľom je treba odrátať daňový bonus na obe maloleté deti, pretože tento manžel následne

preposiela manželke. Navyše príjem otca z platu C. B. F. vo výške 201,98 eur je príjmom ročným a nie
príjmom mesačným, ako konštatuje súd a ako ho takto nesprávne aj aplikoval do výpočtu na určenie
výživného. Preukázaná nižšia životná úroveň oprávnenej nebola, absentuje odôvodnenie daného
tvrdenia. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo, že životná úroveň manželov je rovnaká a stanovenímvyživovacej povinnosti by došlo k porušovaniu základných práv a povinností manžela. Odvolateľ napáda
aj výrok o dlžnom výživnom, ako výrok nadväzujúci. Na doplnenie dôvodov odvolania k lehote na
povinnosť odporcu zaplatiť povinnej dlžné výživné v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia

uvádza, že súd vo veci nesprávne rozhodol, pretože nie je v jeho možnostiach a schopnostiach
uhradiť dlžné výživné v tejto v lehote. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne aby rozsudok zrušil a návrh osoby
oprávnenej zamietol v plnom rozsahu.

7. Manželka vo vyjadrení k odvolaniu manžela uviedla, že považuje napadnutý rozsudok za zákonný a
správny. Manželka v konaní uviedla svoje odôvodnené potreby, ktoré predstavujú pravidelné mesačné
výdavky (bývanie, strava, cestovné, hygiena...) bežného charakteru vzhľadom na vek, zdravotný stav a
spoločenské postavenie. Manželka zabezpečuje starostlivosť o domácnosť a o maloleté deti, na čo musí
konajúci súd podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine obligatórne prihliadnuť. Návrh manžela na posudzovanie
príjmov osôb žijúcich s manželkou v spoločnej domácnosti nemá oporu v zákonnej úprave a zároveň

manželka s nimi spoločne nehospodári, náklady na bývanie znášajú rovným dielom, zostávajúce
výdavky (na stravu, drogériu, lieky a podobne) hradí každý sám. Finančná výpomoc zo strany matky
a sestry manželky bola výnimočná v snahe pomôcť preklenúť náročné obdobie po odchode manželky
zo spoločnej domácnosti. Manželka v konaní riadne zdokladovala svoje majetkové pomery, predložila
príslušné listy vlastníctva preukazujúce vlastníctvo k nehnuteľnostiam, avšak opakovane uvádza, že

z vlastníctva predmetných nehnuteľností nemá okrem ročného nájomného vo výške 69,57 eur žiadny
príjem. Ide o spoluvlastnícke podiely k pozemkom (orná pôda, trvalý trávnatý porast), ktoré manželka
zdedila po starej mame. Pozemky sa nachádzajú v extraviláne, s veľkým počtom spoluvlastníkov,
bez reálnej možnosti využitia. Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom nevyplynuli žiadne
skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na nepriznanie výživného pre rozpor s dobrými mravmi. Zároveň

ani samotný manžel neoznačil také správanie zo strany manželky, ktoré by odôvodňovalo nepriznanie
výživného pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Manželka má za to, že
životná úroveň manželov je rozdielna, jej pravidelné mesačné príjmy (vrátane výživného zasielaného
zo strany manžela na maloleté deti) nedosahujú ani polovicu priemerného mesačného príjmu otca,
zároveň zabezpečuje starostlivosť o domácnosť a maloleté deti. Manžel napriek zrejmej disproporcii

v celkovej životnej úrovni manželky po jej odchode zo spoločnej domácnosti vyživovaciu povinnosť
voči manželke dobrovoľne neplní, čo zakladá dôvod na určenie vyživovacej povinnosti prostredníctvom
súdneho rozhodnutia. Súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, v odôvodnení sa vysporiadal so
všetkýmipodstatnýmiskutočnosťamiprerozhodnutie,vysvetlildôvody,ktoréviedlikrozhodnutiuvoveci,
tak ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

potvrdil.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 362 ods. 1 CSP ), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d), g) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody,
preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66

CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke
súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že odvolanie povinného manžela
nie je dôvodné. Svoje rozhodnutie odôvodňuje odvolací súd nasledovne:

9. Predmetom prieskumu odvolacieho konania vzhľadom na odvolacie námietky povinného manžela
vyjadrujúce nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie o určení
výživného sa stala rozhodnou otázka určenia, či boli splnené predpoklady na priznanie manželského
výživného, teda preskúmanie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým ho súd zaviazal
prispievať na výživu osobe oprávnenej na výživné mesačne sumou 100 eur a zároveň rozhodol o dlžnom

výživnom.

10. Vo vzťahu k odvolacím námietkam povinného manžela odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu

ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997,

II.ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp.
nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení, skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli
prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať

len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k
hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné
dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387
ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými

vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštancie,zčohovyplýva,žezákonodarcačiastočnúneodôvodnenosť
rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať
na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého
odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých

možno začať konanie aj bez návrhu.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia

rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej

argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku
ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by
nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného
postupu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité

najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty povinného manžela v odvolaní.

12. K odvolateľom namietanému odvolaciemu dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, je potrebné uviesť, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti(§191CSP)avyhodnotenie

uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu. Súd hodnotí jednotlivý
dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, teda relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti
z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania a z hľadiska pravdivosti, teda hodnovernosti jeho zdroja.
Následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd k nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov môže v zásade dôjsť len nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti

dôkazov, prípadne porušením pravidiel formálnej logiky. Posúdenie zákonných kritérií, či boli splnené
predpoklady na priznanie manželského výživného a hodnotiace úvahy súdu na základe správne a
zákonne vykonaných dôkazov bez mylnej interpretácie z nich vyvodených skutočností však nie je možné
považovať za nesprávne skutkové zistenie.

13. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. rozsudku uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal,
a z tohto skutkového stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby tento skutkový stav opätovne
uvádzal vo svojom rozhodnutí. Rovnako odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvejinštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v

sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS
SR sp. zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

14. Odvolací súd vychádzajúc zo zistení súdu prvej inštancie vo veci prijíma totožný záver ako súd prvej
inštancie. Vec právne posúdil ako nárok manželky voči manželovi na výživné podľa § 71 ods. 1, 75 ods.
1 a § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o
rodine“) a dospel k záveru, že nárok navrhovateľky je dôvodný.

15. Podľa § 18 Zákona o rodine, manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní

žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

16. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň

oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

17. Podľa § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti

a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

18. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká
uzavretím manželstva a zaniká rozvodom alebo smrťou jedného z manželov. Zásadne trvá počas celého
trvania manželstva, bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie. Právna úprava vyživovacej
povinnosti medzi manželmi vychádza z tradičnej filozofie vzťahov medzi manželmi, ktorá je založená na
tom, že muž a žena majú rovnaké práva a povinnosti, tzn., že manžel a manželka sú si rovní v právach

a povinnostiach. Z uvedeného potom vyplýva, že i životná úroveň manželov má byť v zásade rovnaká.
Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov však znamená, že nejde o mechanickú
rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti
vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov.

19. Aj pre priznanie výživného od manžela však platí, že výživné nemožno priznať, ak bolo v rozpore s
dobrými mravmi. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery,
z ktorých v prvom rade vychádza písané právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne
akceptovaných mravných princípov prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje v každom
individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste. Zásada

dobrýchmravovjekorektívom,ktorýmôžespôsobiť,ženapriekvšeobecnejpožiadavkerovnakejživotnej
úrovne v manželstve, v dôsledku ich porušovania sa táto zásada nemusí uplatniť. Je to odôvodnené
tým, že inštitút manželstva, okrem svojej právnej stránky, je založený na určitých morálnych a etických
pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom.
Práve z tohto dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší ako pri iných druhoch vyživovacej

povinnosti. Pomôckou môže byť morálne vymedzenie obsahu manželstva v § 18 Zákona o rodine, podľa
ktorého manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať
si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Automaticky však neplatí záver o
tom, že pri porušení niektorej z uvedených povinností zaniká vyživovacia povinnosť. Podľa konkrétnych
okolností prichádzajú do úvahy prípady fyzického, psychického násilia, nevery a opustenia manžela.

Treba posúdiť, ako si manžel, ktorý požaduje výživné, resp. od ktorého sa výživné požaduje, plní svoje
povinnosti, resp., prečo ich neplní. Môže ísť o prípad, keď sa manželka prestane starať o domácnosť
a žiada od manžela výživné, pričom príčinou jej konania je alkoholizmus alebo fyzické násilie zo strany
manžela; vtedy jej nárok treba považovať za oprávnený. Platí, že manželia sú povinní si navzájompomáhať, starať sa spoločne o deti, starať sa podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov, aj o uspokojení potrieb rodiny založenej manželstvom. To, ako si konkrétni manželia upravia
spôsob a rozsah prispievania každého z nich na uspokojovanie potrieb rodiny, je v praxi predovšetkým

vecou ich dohody. Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti manžela je súd povinný zisťovať, či a
z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a
majetkové pomery manželov a aké sú odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a
majetkové pomery povinného. Zároveň je súd povinný zaoberať sa starostlivosťou o deti a o domácnosť.

20. Odvolací súd konštatuje, že súd z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, že nebol
zistený rozpor s dobrými mravmi, a preto je nárok navrhovateľky dôvodný. Súd pri rozhodovaní o
nároku navrhovateľky na výživné od manžela za trvania manželstva vzal do úvahy dĺžku manželského
spolužitia, vzájomné správanie sa oboch manželov, vzájomné plnenie ich manželských povinností,
starostlivosť o spoločnú domácnosť a o výchovu ich mal. detí. Odvolací súd s odôvodnením súdu prvej
inštancie súhlasí a dodáva, že z obsahu spisu, vyjadrení oboch účastníkov konania a vykonaných

dôkazov,vyplývajúnespornéskutočnostivovzťahukvzájomnémusprávaniusamanželovavzájomného
plnenia ich manželských povinností (t.j. žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť,
pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie). Nepochybne bolo
preukázané, že v rozhodnom období manželka z dôvodu celodennej starostlivosti o ich spoločné dieťa
bola objektívne vylúčená z pracovnej činnosti. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu

Zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa
svojmu osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejto činnosti priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho
posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia. V súhrne možno konštatovať, že manželka
prejavila iniciatívu alebo snahu o plnenie povinností si pomáhať, starať sa podľa svojich schopností,
možností a majetkových pomerov, aj o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom. S ohľadom

na vykonané dokazovanie nemá odvolací súd vážne pochybnosti o pravdivosti tvrdení manželky, vo
vzťahu k vzájomnému správaniu sa manželov, vzájomnému plneniu ich manželských povinností. Jej
správanie nenasvedčuje tomu, že sa dopustila rozporu s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov
aj odvolací súd konanie manželky nevyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by
vylučovalo jej právo na priznanie výživného od manžela.

21. Povinný namieta, že súd prvej inštancie nesprávne určil jeho príjem, pričom tvrdí, že súd nesprávne
posúdil príjem z výkonu funkcie C. B. F. a že do jeho príjmu nemožno započítavať daňový bonus.
Odvolací súd uvádza, že z obsahu dávkových listov a potvrdení o príjme jednoznačne vyplýva, že
priemerný mesačný čistý príjem povinného zo zamestnania predstavuje 1.905 eur. Odmena za výkon

funkcie C. B. F. bola súdu preukázaná ako ročná odmena, nie ako pravidelný mesačný príjem. V bode
11. rozsudku prvostupňového súdu, kde je uvedené, že ide o mesačný príjem, ide zjavne o pisársky
omyl, ktorý nemal žiadny dopad na posúdenie veci, ani na stanovenie výšky výživného. Daňový bonus
nie je príjmom, ktorý by zvyšoval životnú úroveň povinného, a súd ho ako príjem ani nezapočítal. To, že
povinný daňový bonus prevádza matke detí, nemá vplyv na jeho príjmové pomery, keďže daňový bonus

je zákonná úľava nezvyšujúca finančnú dispozíciu povinného. Z uvedeného odvolací súd uzatvára, že
zistenia súdu prvej inštancie o príjmoch povinného sú správne a v súlade s vykonaným dokazovaním.
Odvolacie námietky povinného sú nedôvodné.

22. K príjmom a majetkovým pomerom manželky (oprávnenej) povinný v odvolaní namieta, že súd

nezohľadnil príjmy osôb, s ktorými manželka žije v spoločnej domácnosti, a že súd sa nedostatočne
zaoberal jej majetkom, ktorý má podľa povinného hodnotu až 200.000 eur. Odvolací súd uvádza, že
k údajnému započítaniu príjmov matky a sestry manželky Zákon o rodine v ustanovení § 72 ods.
1 a 2 jednoznačne stanovuje, že pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti medzi manželmi sa
prihliada na príjmy a majetkové pomery samotných manželov, nie osôb s nimi bývajúcich. Povinný

neoznačilžiadenprávnypredpis,ktorýbyumožňovalzapočítaniepríjmovmatky,čisestrymanželkydojej
životnej úrovne. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že manželka s týmito osobami spoločne
nehospodári - náklady na bývanie si delia alikvotne, ostatné výdavky si hradí každý sám. Súd preto
správne príjmy týchto osôb nezapočítal do príjmov manželky. K majetku manželky - spoluvlastníckym
podielom na pozemkoch manželka riadne predložila listy vlastníctva. Ide o spoluvlastnícke podiely na

poľnohospodárskych pozemkoch v extraviláne, s veľkým počtom spoluvlastníkov, ktoré neprinášajú
žiadny pravidelný príjem, sú obtiažne speňažiteľné, ich trhová hodnota je vzhľadom na charakter a
umiestnenie nehnuteľností nízka, jediný reálny výnos predstavuje ročné nájomné v sume 69,57 eur.
Povinný nepredložil jediný dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie o hodnote majetku 200.000 eur. Ide o čistoúčelové tvrdenie, ktoré je v rozpore so základnými znalosťami o hodnote podobných nehnuteľností.
Odvolací súd preto považuje skutkové závery súdu prvej inštancie o majetkových pomeroch manželky
za správne a zákonné.

23. Odvolací súd sa tiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že životná úroveň manželov
je rozdielna. Rozdiel v príjmoch je výrazný. Povinný dosahuje príjem približne 1.905 eur mesačne,
manželka poberá rodičovský príspevok a prídavky, príjem má podstatne nižší než povinný. Zároveň má
manželka v osobnej starostlivosti maloleté dieťa a zabezpečuje starostlivosť o domácnosť, čo podľa

§ 71 ods. 1 Zákona o rodine súd musí hodnotiť ako ekvivalent finančného príspevku. Odvolací súd
zdôrazňuje, že starostlivosť o dieťa je výkon práce, za ktorú by pri náhrade starostlivosti musela byť
platená tretia osoba. Výživné vo výške 100 eur predstavuje len čiastočné dorovnanie životnej úrovne
manželov. Odvolací súd preto túto námietku povinného považuje za neopodstatnenú.

24. K námietke povinného o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že súd prvej

inštancie správne aplikoval § 72 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že manželia majú mať
rovnakú životnú úroveň, nezáleží na tom, či spolu žijú alebo nie, pričom výživné možno nepriznať len
v prípade rozporu s dobrými mravmi. Súd správne uzavrel, že rozdiel v životnej úrovni bol preukázaný,
povinný má reálne možnosti a schopnosti vyživovaciu povinnosť plniť, na strane manželky nebolo
preukázané žiadne konanie v rozpore s dobrými mravmi, opustenie spoločnej domácnosti nepredstavuje

dôvod na odmietnutie výživného. Argumentácia povinného k „správaniu manželky“ bola skutkovo
nedoložená a právne irelevantná.

25. K určenej výške výživného odvolací súd uvádza, že súdom určené výživné vo výške 100 eur
mesačne je primerané rozdielu životných úrovní, zohľadňuje aj povinnosť povinného platiť výživné na

maloleté deti, nepresahuje jeho schopnosti a možnosti, nie je likvidačné (povinnému zostáva podstatná
časť jeho čistého príjmu). Odvolací súd preto nemá dôvod zasiahnuť do výšky výživného.

26. Odvolací súd sa odvolacou argumentáciou zaoberal, samozrejme v kontexte uvádzanom vyššie,
pričom uzatvára, že v danom prípade súd skúmal a podrobne sa zaoberal otázkou starostlivosti o

domácnosť, vyhodnotil ako každý z manželov prispieva k uspokojovaniu potrieb rodiny, pretože každý
manžel, ktorý obstaráva uspokojovanie potrieb rodiny, má byť zásadne chránený tak, aby sa nedostal
do nevýhodnejšieho postavenia, zároveň súd prvej inštancie skúmal, či priznanie výživného je v súlade
s dobrými mravmi (dĺžka manželského spolužitia, vzájomné správanie sa oboch manželov, starostlivosť
o spoločnú domácnosť, príčiny, pre ktoré manželia neplnia vzájomnú vyživovaciu povinnosť dobrovoľne,

postoj každého z manželov k manželstvu a jeho účasť na zabezpečovaní potrieb spoločnej rodiny
i domácnosti) a teda prvoinštančný súd sa náležite riadil uvádzanými kritériami pri rozhodovaní o
manželskom výživnom v zmysle ust. § 71 Zákona o rodine, náležite posúdil rozhodné okolnosti daného
prípadu a ich tvrdenia verifikoval.

27. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o
určení výživného, dlžného výživného a spôsobe jeho zaplatenia, závislom výroku o trovách konania, ako
vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 2 ods. 1 CMP.

28. Následne odvolací súd preskúmal aj výpočet dlžného výživného. Konštatuje, že súd prvej inštancie
pri jeho výpočte postupoval v zmysle zákona a vypočítal ho matematicky správne. Čo sa týka
splatnosti dlžného výživného, súd je povinný postupovať podľa § 232 ods. 3 CSP a zároveň je povinný
prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie
plnenia v splátkach alebo dlhšej ako zákonnej lehoty. Odvolací súd vzhľadom k povahe prejednávanej

veci, priznanému nároku, považuje za spravodlivý a primeraný spôsob zaplatenia dlžného výživného
určený súdom prvej inštancie, pretože skutočnosť, že povinný tvrdí, že nemá finančné prostriedky na
jednorazové splatenie dlhu, nie je dôvodom na zmenu rozsudku, keďže dlh vznikol jeho neplnením
povinnosti, povinný mal dlh priebežne uhrádzať.

29. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel k
záveru, že na prejednávaný prípad nedopadá ustanovenie § 53 CMP (nakoľko nejde o konanie o určenie
rodičovstva alebo konanie vo veciach notárskych úschov), ani § 54 CMP, preto sa zaoberal len otázkou,
či by mohol v danej veci prichádzať do úvahy dôvod na priznanie náhrady trov, ak je to s ohľadomna okolnosti prípadu spravodlivé. V predmetnom konaní (kde majú účastníci konania rovnaký pomer
účastníctva na veci a konaní) bezprostredne relevantným nie je totiž to, ktorý účastník konanie inicioval,
prípadne ktorý účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu. Rovnako nemožno považovať návrh

navrhovateľky za bezdôvodný, pretože o tom, či je uplatnený nárok na súdnu ochranu dôvodný alebo
nie, posudzuje a rozhodne výlučne súd v civilnom konaní na základe vykonaného dokazovania a nie
účastník konania alebo jeho právny zástupca. Odvolací súd je toho presvedčenia, že nie je spravodlivé
priznať náhradu trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v súvislosti s prebiehajúcim konaním.
Teda tak ako obidvaja účastníci zodpovedajú za kvalitu svojich vzťahov, tak sú povinní aj znášať svoje

vlastné trovy konania. Z tohto dôvodu odvolací súd vo vzťahu k trovám odvolacieho konania rozhodol
podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu

rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).