Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518200832
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Eva Vékonyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3518200832.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vékonyovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXX, E., proti žalovanému Logman – Považan, akciová spoločnosť, so sídlom
Panská 9, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 300 748, právne zastúpeného Mgr.
Vladimírom Šlégerom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Letná 567/4, Šaľa, IČO:
42 204 038, o zaplatenie 938,- eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k.
NM-11Cpr/7/2018-395 zo dňa 17. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú
náhradu odvolacieho konania je žalobca povinný žalovanému zaplatiť v sume určenej rozhodnutím súdu
prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 938,- eur titulom doplatenia mzdy
za mesiac február 2015 a náhrady trov konania. Uznesením tunajšieho súdu NM-11Cpr/7/2018 zo dňa
06.06.2023 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný popri istine 938,- eur žiada aj úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne od 01.04.2015 do zaplatenia. Následne súd prvej inštancie na pojednávaní konanom

dňa 18.03.2025 pripustil zmenu žaloby tak, že žalobca žiada zaplatenie doplatku mzdy aj za
mesiace marec 2015 až február 2018, a to spolu s úrokom z omeškania.

2. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že u žalovaného pracoval od 01.10.2003 na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 26.09.2003. Poukázal na to, že dňa 01.01.2006 mu bola Rozhodnutím o mzde, ako
riaditeľovi pre stratégiu, priznaná individuálna manažérska mzda vo výške 50.000,- Sk, ktorá mu bola
následne „Internou správou generálneho riaditeľa“ zo dňa 10.05.2006 navýšená na 2.323,- eur (70.000,-

Sk) s účinnosťou od 01.05.2006. Mesačnú mzdu minimálne vo výške 2.323,- eur (70.000,- SKK) od
05/2006 až do 12/2008 reálne i dostával. Od 01/2009 mu však bola táto mesačná mzda vyplácaná
v nižšej výške a iba sporadicky presiahla úroveň 2.323,- eur (70.000,- Sk). Tvrdil, že zníženie mzdy
svojím podpisom neodsúhlasil, a preto mu patrí až do súčasnosti mesačná mzda vo výške 2.323,-
eur. Na preukázanie svojich tvrdení pripojil listinné dôkazy, a to pracovnú zmluvu zo
dňa 26.09.2003, Rozhodnutie o mzde zo dňa 01.01.2006, Internú správu zo dňa 10.05.2006, Žiadosť o
doplatenie mzdy zo dňa 24.01.2018, Potvrdenie o zamestnaní zo dňa 28.03.2018.

3. Súd vo veci rozhodol prvotne platobným rozkazom, ktorý z dôvodu podaného odporu zrušil. Žalovaný
v písomne podanom odpore potvrdil, že žalobca bol zamestnancom žalovaného počnúc od 01.10.2003,
ako referent pre kvalitu, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003. Dňa 01.01.2006 bolatzv. rozhodnutím o mzde navýšená mzda žalobcu na 50.000,- Sk, a zároveň bol zmenený
druh práce na riaditeľa pre stratégiu. Dňa 10.05.2006 malo byť Internou správou generálneho riaditeľa
žalovaného rozhodnuté o zvýšení mesačnej mzdy vybraných zamestnancov, vrátane žalobcu, a to

konkrétne na sumu 70.000,- Sk. Namietal, že na rozdiel od vyššie uvedených dokumentov, tento bol
podpísaný výlučne len generálnym riaditeľom žalovaného a nie osobami oprávnenými konať v mene
žalovaného (predstavenstvo) v súlade s § 9 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce.

4. Poukázal na to, že na základe rozhodnutia vedenia spoločnosti o mzde riaditeľov, bolo odsúhlasené,

že počnúc od 01.12.2011, budú mať riaditelia, vrátane žalobcu, čistú mzdu vo výške 1.022,-
eur mesačne. Toto rozhodnutie bolo schválené a vlastnoručne podpísané osobami: F. G. - predseda
predstavenstva, A. A. H. - člen predstavenstva, F. I. - podpredseda predstavenstva, žalobca - riaditeľ
pre stratégiu. Súčasne opísal okolnosti, ktoré viedli k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru so
žalobcom.

5. Žalovaný zdôraznil, že v pracovnoprávnych vzťahoch platí, že na vznik a zmenu pracovného vzťahu
Zákonník práce síce vyžaduje písomnú formu, avšak jej nedodržanie neviaže sankciou jej neplatnosti.
Zákonník práce právne úkony považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám výslovne
ustanovuje. V zmysle právnej doktríny platí, že Zákonník práce nevylučuje, aby sa zamestnávateľ a
zamestnanec dohodli na zmene pracovných podmienok ústne alebo konkludentne. Podľa ustálenej

judikatúry (V 30/1972) zmena pracovnej náplne pracovníka môže byť dojednaná prípadne mlčky.
Žalovaný poukázal na to, ako bola žalobcovi vyplácaná mzda v jednotlivých obdobiach s tým, že
pracovná zmluva bola zmenená ústne a následne konkludentne. Súhlas žalobcu sa v danom prípade
prejavil najmä tým, že žalovaný poberal po dobu 24 mesiacov mzdu vo výške 1.500,- eur,
15 mesiacov vo výške 1.385,- eur, 48 mesiacov vo výške 1.327,76 eur, 30 mesiacov vo výške 90.000,-

Sk. V týchto sumách bola mzda riadne poukazovaná na účet žalobcu a rovnako si žalovaný plnil svoje
zamestnávateľské povinnosti v daňovej, dôchodkovej, nemocenskej a sociálnej oblasti. Súhlas žalobcu
ako zamestnanca sa prejavil tým, že za pravidelnú mzdu na základe pokynov žalovaného a v prospech
žalovaného vykonával osobne závislú prácu, ktorá mala všetky definičné znaky v zmysle § 1 ods. 2
Zákonníka práce, a to po dobu 12 rokov. V danom prípade zo strany zamestnanca a zamestnávateľa išlo

o prejav vôle urobený nielen ústne, ale aj konkludentnými činmi a tento prejav vyjadruje ich
vôľu takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu niet pochybností o tom, že ide o prejav
vôle smerujúci k zmene pracovného pomeru. Aj keď právny vzťah medzi účastníkmi nebol podložený
písomnou zmenou pracovnej zmluvy, nemožno za týchto okolností nedodržanie písomnej formy zmeny
pracovnej zmluvy sankcionovať jej neplatnosťou. Žalobca každomesačne po dobu 117

mesiacov, teda skoro 10 rokov, v pravidelných mesačných intervaloch dostával od
žalovaného mzdu v súlade s platnou pracovnou zmluvou v znení jej neskorších zmien. Pokiaľ žalobca
nesúhlasil so zmenou pracovnej zmluvy/výšky mzdy, mal možnosť so zmenou mzdových podmienok
nesúhlasiť a v danom prípade by žalovaný bol povinný mu vyplácať mzdu podľa podmienok pôvodne
dojednaných. To však nie je daný prípad.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odporu uviedol, že u žalovaného pracoval ako riaditeľ
pre stratégiu a zabezpečoval i ďalšie funkcie v súvislosti s manažérskymi systémami riadenia kvality a
enviromentu, a taktiež bol dlhoročný predseda dozornej rady. Rodinný charakter spoločnosti žalovaného
vydržal do 18.12.2017, kedy prebehlo nezákonné a pred časťou akcionárov a predsedom dozornej

rady a predstavenstva utajené mimoriadne valné zhromaždenie (ďalej len MVZ). Všetci traja akcionári,
poškodení neplatným valným zhromaždením, ktorí boli súčasne i zamestnancami, dostali zákaz vstupu
do spoločnosti a následne v januári 2018 i výpovede z nadbytočnosti. To sa malo stať aj
v jeho prípade, ale pretože dôrazne žalovaného žiadal, aby prehodnotil svoje rozhodnutie
z dôvodu, že za mesiac mal prebehnúť veľmi zásadný IATF audit, žalovaný si to nakoniec

rozmyslel. Po tomto audite s ním bol skončený pracovný pomer.

7. Žalobca uviedol, že funkciu riaditeľa pre stratégiu vykonával už od februára 2004, kedy ju prevzal od
doterajšieho riaditeľa A. F. G.. Uvedené podľa jeho názoru vyplýva zo všetkých dokumentov systému
riadenia, ako aj konania do i von zo spoločnosti, i keď o tom nemá žiadny oficiálny doklad. Uviedol, že

tak to u žalovaného ako rodinnej spoločnosti v oblasti pracovného zaradenia riaditeľov
chodilo a nikto vrátane žalobcu to neriešil. Žalobca mal za to, že generálny riaditeľ bol v zmysle § 9
Zákonníka práce oprávnený robiť právne úkony za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch z
titulu toho, že bol členom štatutárneho orgánu. Generálny riaditeľ bol na zasadnutí vedenia požiadaný,aby z titulu toho, že bol i predsedom predstavenstva „ zoficiálnil “ dohodu riaditeľov
o navýšení platov. Interná správa generálneho riaditeľa je iba dokument, ktorým generálny riaditeľ
oznamuje svojej podriadenej mzdovej účtovníčke, že príslušným zamestnancom bola zvýšená mzda.

Z pohľadu zamestnanca tak bola zmena pracovnej zmluvy riadne vykonaná dohodou. To, že žalovaný
nedoložil písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy neznamená, že takúto písomnú formu v máji 2006
nevytvoril. Mal za to, že by bolo naivné si myslieť, že z archívu spoločnosti, resp. násilím otvoreného
trezoru bývalého predsedu predstavenstva, by žalovaný predložil doklad potvrdzujúci riadnu písomnú
formu zmeny pracovnej zmluvy riaditeľov. Zdôraznil, že nikto nesmie ťažiť, resp. mať výhodu zo svojej

nepoctivosti.

8. Ďalej uviedol, že mzdu 70.000,- Sk pokladal za primeranú a nechcel ju po dvoch mesiacoch meniť.
Tlak na zvýšenie miezd bol však veľký a nakoniec sa záujem niektorých riaditeľov presadil. Pri tejto
úprave miezd riaditeľom (tak, ako pre všetky ostatné úpravy, ktoré od tohto okamihu boli
vykonané) platí, že neboli žiadnym spôsobom dohodované v zmysle § 54 ZP. Tieto zmeny

miezd neprebiehali ako dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale vznikali
rozhodnutím vedenia spoločnosti. Je zrejmé, že vedenie spoločnosti nepredstavuje zamestnávateľa
a už vôbec nemôže rozhodovať o zmenách pracovných zmlúv. Rozhodovať by nemohol ani štatutár,
pretožezmenapracovnejzmluvyvyžadujedohodustrán.Riaditelianaporadevedenianevystupovaliako
jednotliví zamestnanci, ktorí si dohodujú s (neprítomným) štatutárom svoje individuálne mzdy. Dokument

"Porady vedenia spoločnosti dňa 30.11.2011" nepredstavoval podľa žalobcu žiadnu zmenu pracovnej
zmluvy, ako to tvrdí žalovaný. Mal za to, že tento dôkaz jasne podporuje jeho tvrdenia o
rozhodovaní vedenia žalovaného o mzdách, v dokumente sa uvádzajú "čisté" mzdy a rôzne ďalšie
podmienky pre vyplácanie, ktoré nemožno označiť ako zmluvné podmienky, resp. ich zmeny v zmysle
Zákonníka práce. Podpísaní riaditelia tu vystupujú ako majitelia (resp. ich reprezentanti), ktorí rozhodli,

aký diel z hospodárskeho výsledku spoločnosti si vyčlenia na platy a aký diel si ponechajú v
zisku spoločnosti na investície. Vo vedení si určovali mzdy spravidla v "čistom", aby to bolo spravodlivé.
Jednotliví riaditelia totiž mali rôzne pracovné zmluvy, a tým aj rôzne odvody. Žalobca uviedol, že si
neuvedomil, že daňový bonus na deti, ktorý si uplatňoval, dopĺňa jeho čistý príjem a v podstate tak jeho
daňový bonus ostáva v spoločnosti. Keď to zistil, išiel na mzdové, daňový bonus si

zrušil a nechal si nastaviť čistý príjem tak, aby korešpondoval s riaditeľmi, ktorí si daňový bonus na deti
neuplatňovali. Tým sa zvýšila jeho hrubá mzda a de facto došlo k zmene pracovnej zmluvy v zmysle
§ 54 Zákonníka práce.

9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach s tým,

že písomná dohoda, na ktorú poukazuje žalobca, neexistuje. Pokiaľ by existovala v písomnej forme, je
zjavné, že by ňou nedisponoval aj žalobca ako zamestnanec.

10. Mal za to, že pokiaľ bol žalobca na porade vedenia spoločnosti, na ktorom bol prerokovaný návrh na
zvýšenie mzdy riaditeľa a žalobca s tým súhlasil, bolo dohodované v zmysle § 54 Zákonníka

práce o zmene pracovnej zmluvy. Poukázal na to, že žalobca na jednej strane súhlasí s postupom,
že interná správa generálneho riaditeľa a dohoda riaditeľov, ktorá jej predchádzala, predstavuje riadne
zvýšenie jeho mzdy na 70.000,- Sk a na druhej strane nesúhlasí s postupom, keď na porade vedenia
bola odsúhlasená mzda na 90.000,- Sk a následne 1.022,- eur a voči ktorej nevzniesol za 12 rokov
jedinú námietku, hoci majú tieto zmeny mzdy rovnaký skutkový základ.

11. Súd v konaní vypočul žalobcu, svedkyňu E. H., oboznámil výpis z obchodného registra žalovaného,
jeho stanovy platné v rozhodnom období a dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 9, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1 písm. d) a § 54 a 118 Zákonníka
práce a § 191 Obchodného zákonníka.

12. V prvom rade sa súd vysporiadal s námietkou žalobcu o neplatnosti plnomocenstva udeleného dňa
23.01.2018 advokátskej kancelárii ius aegis s.r.o. so sídlom Púchov, 1. mája 1456, na zastupovanie
žalovaného v predmetnom konaní, na oprávnenie právneho zástupcu na podanie odporu
voči platobnému rozkazu dňa 05.06.2018.

13. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobca začal
pracovať u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2003 so začiatkom pracovného
pomeru od 01.10.2003, na pozícii referent pre kvalitu. Od roku 2004 pracoval ako riaditeľ pre stratégiu,konkrétne manažér kvality. V rozhodnom období, za ktoré žalobca žiada doplatiť mzdu, t. j. za
február 2015, bol žalobca u žalovaného v pracovnom pomere, vykonával závislú činnosť na základe
manažérskej zmluvy, ktorá predstavuje atypický zmluvný typ, spravidla kombináciu mandátnej zmluvy

podľa Obchodného zákonníka a pracovnej zmluvy. Podľa mzdového listu za rok 2015 bola základná
mzda žalobcu vo výške 1.385,- eur/mesačne v hrubom. Súd ďalej poukázal na to, ktoré osoby boli v
rozhodnomobdobíčlenmipredstavenstva.Uzavrel,žežalobcapriuplatnenísvojhonárokunadoplatenie
mzdy vychádzal z dohody a rozhodnutia riaditeľov vedenia o zvýšení mzdy, pričom rozhodnutie o zmene
mzdových podmienok malo byť najskôr prijaté predstavenstvom žalovaného, nárok žalobcu na

doplatenie mzdy teda nemá právny základ.

14. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalobca odvolaním, ktorému odvolací súd vyhovel
a napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia
bola skutočnosť, že súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil svoje jednotlivé skutkové a právne závery.
Súčasne neodôvodnil, prečo nevypočul svedkov, ktorých navrhol žalobca.

15. Následne súd prvej inštancie doplnil dokazovanie výsluchom svedka A. F. G., ktorý bol v rozhodnom
období členom predstavenstva žalovaného a ekonomickým riaditeľom. Svedok bol rovnako ako žalobca
v spore so žalovaným o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Svedok vo svojej výpovedi uviedol,
že v roku 2006 sa namiesto neho stal žalobca riaditeľom pre stratégiu, o čom bol určite spísaný písomný

dokument,atododatokkpracovnejzmluve.Uviedol,žesanemohlostať,žebymalniektozmenežmentu
v neporiadku personálne veci. Bol si istý, že v personálnej zložke žalobcu bol menovací dekrét žalobcu
za riaditeľa. Uviedol, že žalobca poberal mzdu vo výške 90.000,- Sk na základe obojstranného súhlasu,
a to po krátku dobu.

16. Ďalej vypočul svedka F. J. K., ktorý žalovaného pôvodne právne zastupoval, a to aj v prejednávanej
právnej veci, a ktorý nemal vedomosť o obsahu zložky žalobcu, teda, či sa v nej nachádzali dodatky
k jeho pracovnej zmluve. Uviedol, že ako právny zástupca žalovaného pri koncipovaní jednotlivých
podaní vychádzal z podkladov od žalovaného. Poukázal na to, že do určitej doby mala
túto zložku na starosti sestra žalobcu. Vyjadroval sa k dôvodom, pre ktoré bol so žalobcom okamžite

skončený pracovný pomer.

17. Následne vo veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom NM-11Cpr/7/2018-395 zo
dňa 17. apríla 2025 tak, že žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že došlo ku konkludentnej zmene
pracovnej zmluvy žalobcu v časti jeho mzdy tak, že bola znížená na sumy, ktoré boli žalobcovi dlhodobo

reálne vyplácané.

18. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom poukázal na to, že súd prvej inštancie
nesprávne uviedol, že je medzi stranami nesporné, že vykonával funkciu riaditeľa pre stratégiu od roku
2004. V skutočnosti žalovaný tvrdí, že ju vykonával od roku 2006.

19. Okrem toho mal za to, že súd nevyhodnocoval jednotlivé dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Trval na
tom, že malo byť zohľadnené, že žalovaný produkuje o tom, či bol žalobca členom vedenia spoločnosti
iné tvrdenia v prebiehajúcom konaní o doplatenie mzdy a iné tvrdenia v konaní o neplatnosť skončenia
pracovnéhopomeru.Taktiežsúduprvejinštancievyčítal,ženezohľadnilobsahodôvodneniarozhodnutia

súdu vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v ktorom bolo žalobcovi vyhovené.

20. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval jeho tvrdenia a
považoval porady vedenia za zasadnutia predstavenstva, nakoľko vo vedení boli i členovia
predstavenstva. Mal za to, že tento svoj záver súd jednak nepodložil právnou argumentáciou a okrem

toho ňou poprel zmysel a právnu úpravu Obchodného zákonníka. Takáto právna úprava stanovuje,
že predstavenstvo nerozhoduje na základe konsenzu, ale hlasovaním. Súčasne je aj určený spôsob
konania členov predstavenstva vo výpise z obchodného registra.
21. Namietal, že súd prvej inštancie vyhodnotil zmeny pracovnej zmluvy po zmene mzdy na 70.000,-
Sk ako vykonané konkludentne, a to len na základe toho, že mu bola znížená mzda vyplácaná

dlhodobo, pričom jeho obranu spočívajúcu v znižovaní mzdových nákladov vyhodnotil ako účelovú.
Súd prvej inštancie mal podľa žalobcu prihliadnuť na to, že žalovaný klame, keď napríklad v odpore
proti platobnému rozkazu uviedol, že zmeny pracovnej zmluvy boli vykonané ústne a následne
konkludentne, pričom svedeckou výpoveďou bolo preukázané, že spoločnosť dodržiavala Zákonníkpráce a konkludentné zmeny neboli praktizované. Nebol pritom označený ani štatutár, resp. oprávnená
osoba, ktorá s ním mala ústne zmenu dohodnúť.

22. Uviedol, že zmena pracovnej zmluvy na mzdu vo výške 1.385,- eur bola iba dôsledkom zrušenia
daňového bonusu, ktoré si sám žalobca nahlásil v učtárni. Poukázal na okolnosti tohto jeho konania,
keď pri akceptovaní mzdových nákladov vychádzali z čistej mzdy. Zrušenie tohto daňového bonusu
potom spôsobilo zmenu hrubej mzdy, čo sa formálne mohlo javiť ako zmena pracovnej zmluvy. Podľa
názoru odvolateľa je tak nespochybniteľné, že tzv. zmena pracovnej zmluvy na 1.385,- eur vznikla bez

vôle a vedomosti žalovaného, iba jeho jednostranným slobodným rozhodnutím. Nešlo teda o zmenu
pracovnej zmluvy, ale len o zmenu mzdového nákladu, na základe rozhodnutia vedenia spoločnosti.

23. Opakovane zdôrazňoval, že pri tvrdenej ústnej, resp. konkludentnej zmene jeho pracovnej zmluvy
nemohla konať za žalovaného oprávnená osoba a žalovaný takúto osobu ani neidentifikoval a ani súd
ju neoznačil. Údajné ústne dohodnutie takejto zmeny s oprávnenou osobou odmietol. Okrem toho by

boli takéto zmeny neplatné aj z dôvodu, že boli dohadované v „čistom“, pričom z dôvodu, že nebol
akcionárom, trval ako riaditeľ na tom, že zákonne vypracované zmeny pracovných zmlúv na 70.000,-
Sk sa nebudú meniť a nikto voči tomu nemal výhrady. Žalobca potom nemal výhrady k požiadavke, že
sa platy budú určovať v „čistom“ a že sa znížia mzdové náklady a zo zvýšeného zisku sa
bude radšej investovať. Mal však podmienku, že to nebude na úkor dohodnutých miezd riaditeľov, ktoré

zostanú na úrovni 70.000,- Sk. Bola dohoda, že ak niektorí riaditelia, ktorí sú akcionármi na VZ, hlasovali
za vyplatenie dividend, tak by poškodení riaditelia okamžite žiadali doplatenie nevyplatenej mzdy.

24. Výslovne odvolateľ uviedol, že z pozície predsedu dozornej rady žalovaného by si
veľmi rýchlo dokázal presadiť svoj zákonný nárok na svoju zákonnú mzdu. To bol aj dôvod, prečo neboli

vyplácané dividendy.
25. Uznal, že Zákonník práce nesankcionuje nevykonanie zmeny pracovnej zmluvy v písomnej forme
neplatnosť, na druhej strane však nikto nemôže ťažiť zo svojej nepoctivosti. Žiadna z interpretácii
jeho vôle ako zamestnanca žalovaného tak, ako ich vykonal súd prvej inštancie, nie je založená
na objektívnych zisteniach, ktoré v skutočnosti naopak preukazujú, že so zmenami nesúhlasil a vždy

prejavoval vôľu nemeniť dohodnutú mzdu vo výške 70.000,- Sk. Najkompetentnejší svedok A.
G. jednoznačne potvrdil, že zmeny pracovnej zmluvy boli vždy realizované písomne. Uviedol, že každý
vedel, že ide o manažérske rozhodnutie na zníženie mzdových nákladov určované pre každého riaditeľa
v „čistom“ s ďalšími podmienkami.

26. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

27. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako "CSP") bez nariadenia pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

28. Predmetom konania je po pripustení zmeny žaloby nárok žalobcu na doplatenie mzdy za mesiace
február 2015 až február 2018 spolu s úrokom z omeškania, teda za dobu, kedy žalobca vykonával
u žalovaného závislú prácu v pozícii riaditeľa. Žalobca tvrdí, že mu bola v tomto období vyplácaná nižšia
mzda, ako bola dojednaná na základe vzájomnej dohody. Mal za to, že posledná dohodou (platne)

určená výška mzdy bola 70.000,- Sk, pričom nesúhlasil ani s jej následným zvýšením na 90.000,- Sk.
Skutočnosť, že mu bola od januára 2009 vyplácaná mzda vo výške 1.327,- eur a od januára 2013 vo
výške 1.385,- eur, považoval za porušenie pracovnej zmluvy. Výšku mzdy namietal až v roku 2018,
kedy s ním bol zo strany žalovaného ukončený pracovný pomer a došlo k zmene vlastníckych vzťahov
v spoločnosti.

29. Sporným zostalo, či došlo k zmene pracovnej zmluvy žalobcu v časti dohodnutej mzdy a teda, či
v období február 2015 až február 2018 bola žalobcovi vyplácaná mzda v súlade s dohodnutým.

30. Odvolací súd považuje za potrebné zosumarizovať, že v konaní bola predložená v písomnej forme

len pracovná zmluva žalobcu, ktorou bol dojednaný pracovný pomer žalobcu na dobu neurčitú od
01.10.2003, na pracovnú pozíciu referent pre kvalitu. Následne bol žalobcom predložený v písomnej
forme len dokument nazvaný „ Rozhodnutie o mzde“ zo dňa 01.01.2006 ako jednostranný právny úkon,
z ktorého obsahu vyplýva, že žalobca vykonával k uvedenému dátumu u žalovaného funkciu riaditeľapre stratégiu a jeho mzda bola podľa § 118 a nasl. Zákonníka práca 50.000,- Sk. Ako doklad
preukazujúci zvýšenie tejto mzdy na 70.000,- Sk žalobca predložil písomný dokument
nazvaný „ Interná správa“, ktorým vtedajší generálny riaditeľ žalovaného inštruoval zamestnankyňu

učtárne ohľadne úpravy mesačnej mzdy pre viaceré osoby vrátane žalobcu. V nadväznosti na uvedené
žalovaný v konaní predložil kópiu záznamu z porady vedenia spoločnosti zo dňa 30.11.2011, z ktorého
vyplynulo,žeboloprijatérozhodnutievedeniaspoločnosti,ktoréhosúčasťoubolajžalobcaovýškemzdy
riaditeľov „ v čistom“ a ich asistentov na obdobie po 01.12.2011. Uvedený záznam je opatrený podpisom
žalobcu ako člena vedenia, ktoré predstavovali piati riaditelia. Výška skutočne vyplácanej mzdy žalobcu

bola preukázaná mzdovými listami žalobcu za obdobie rokov 2006 až 2018. Iné písomné doklady neboli
stranami predložené.

31. Odvolací súd konštatuje, že nedostatok písomnej formy pracovnej zmluvy a jej zmien nezakladá
ich neplatnosť. Zmena pracovnej zmluvy môže byť platne dohodnutá aj ústne alebo
iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli konajúci prejaviť (teda konkludentne). Pri

konkludentnom prejave vôle nedochádza k jej vyjadreniu výslovne (písomne alebo ústne),
ale konkludentnými činmi. Ide o také konanie (alebo zdržanie sa určitého konania), ktoré
vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť.
Osoba, ktorá konkludentne právne koná, nemusí poznať právnu kvalifikáciu takéhoto svojho konania,
ale musí nepochybne navonok prejaviť vôľu, s ktorou právo spája daný právny následok. Nečinnosť

(resp. mlčanie) sa za konkludentné konanie nepokladá, s výnimkou prípadu, ak vzhľadom na okolnosti
možno s určitosťou usudzovať, že nečinnosťou (mlčaním) bola prejavená vôľa určitého obsahu.

32. Súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že došlo ku
konkludentnému uzavretiu dohody o zmene pracovnej zmluvy žalobcu v časti mzdy, z čoho je zrejmé,

že nemal preukázané písomné alebo ústne zmeny.

33. Vzhľadom na takýto záver súdu prvej inštancie, sú odvolacie námietky žalobcu v časti, kde
uvádza, že odmieta ústne dohadovanie zmeny s oprávnenou osobou (napríklad strana 4 odvolania)
za bezpredmetné, nesúvisiace s dôvodmi, pre ktoré nebolo jeho žalobe vyhovené. Rovnako žalobca

v odvolacom konaní poukazuje na priebeh iného súdneho konania, ktoré viedol so žalovaným
(o neplatnosť skončenia pracovného pomeru) a skutkové okolnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru u žalobcu, ktoré s dôvodmi zamietnutia žaloby priamo nesúvisia. Samotná skutočnosť, že
žalovaný v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vychádzal vzhľadom na
absenciu listinných dokumentov k pracovného pomeru žalobcu z toho, že pracoval na pozícii referenta,

nemá pre posúdenie merita prejednávanej veci zásadný význam a ani bez ďalšieho neznamená, že
akékoľvek skutkové tvrdenie žalovaného je lož. Nebol ani dôvod, aby sa konajúci súd prvej inštancie
bez ďalšieho zaoberal dôvodmi uvedenými v rozsudku o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, tak v odvolaní žiadal žalobca, ktorý v konečnom dôsledku ani jasne neuviedol, čo
z tohto odôvodnenia mal zobrať do úvahy, a prečo.

34. Súd prvej inštancie vychádzal pri svojich záveroch ohľadne zmeny pracovnej zmluvy zo skutkových
zistení, ako je dĺžka doby, po ktorú bola žalobcovi vyplácaná mzda nižšia ako 70.000,- Sk, ako aj
správanie samotného žalobcu. Poukázal aj na špecifické skutkové okolnosti veci, keď žalobca, ako
jeden z piatich riaditeľov žalovaného, bol súčasťou jeho vedenia a participoval na konsenze, ktorý bol

zachytený aj v zázname z porady vedenia, ktorého sa zúčastnili všetci riaditelia (vrátane
žalobcu), z ktorých časť bola aj členmi predstavenstva spoločnosti.

35. Žalobca k uvedenému v odvolaní namietal, že súd mal označiť oprávnenú osobu, ktorá
pri konkludentnej dohode o mzde s ním konala za žalovaného, pričom poukazoval na

právnu úpravu Obchodného zákonníka a povinnosť rozhodovať v predstavenstve na
zasadnutí nadpolovičnou väčšinou formou uznesenia. Odvolací súd v tejto otázke poukazuje na závery
plynúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 512/2020 zo dňa 20.
apríla 2021, v ktorom síce bola prejednávaná skutkovo odlišná vec a podstata záverov ústavného súdu
smerovala k povahe rozhodnutia o organizačnej zmene u zamestnávateľa, ale boli v ňom vyslovené

aj všeobecné závery, ktoré dopadajú aj na prejednávanú
vec. Konkrétne ústavný súd uzavrel, že Obchodný zákonník nie je vo vzťahu k Zákonníku práce vo
vzťahu subsidiarity a otázka konania za zamestnávateľa je v Zákonníku práce komplexne upravená.
Rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti (v danom prípade tu bol odkaz na ust. § 134 Obchodnéhozákonníka) sa týka rozhodovania o strategických záležitostiach „obchodu“, teda vzťahov upravených
Obchodným zákonníkom, nie pracovnoprávnych vzťahov. V uvedených otázkach teda nebolo potrebné
rozhodovanie väčšiny predstavenstva formou uznesenia tak, ako to tvrdí žalobca.

36. Súčasne k námietke žalobcu, že mala byť označená konkrétna osoba, ktorá konala za
žalovaného, odvolací súd uvádza, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy je dvojstranným právnym
úkonom, a aj v prípade jej konkludentného uzavretia je potrebné, aby prišlo k oferte a jej akceptácií.
Na druhej strane skutočnosť, že k uzavretiu zmluvy došlo bez toho, aby bol prejav vôle vyjadrený

slovami (písomne alebo ústne) znamená, že v takýchto úkonoch je nevyhnutne prítomný aj určitý
prvok „faktického, resp. reálneho uskutočnenia úkonu“. V prejednávanej veci išlo navonok o úkon
poukazovania mzdy v určitej sume. Pri takomto úkone nie je možné od súdu prvej inštancie (tak, ako
to požaduje v odvolaní žalobca) jednoznačne určiť osobu, ktorá úkon vykonala. Pri zamestnávateľovi
(najmä, ak ide o právnickú osobu) takýto úkon spravidla nie je úkonom jednej osoby, ale súhrnom
viacerých interných úkonov, ktoré vyústia v určité faktické konanie, ktoré navonok predstavuje

právny úkon vyjadrený konkludentne. V prejednávanej veci je zrejmé, že konkludentný úkon bol
zamestnávateľom realizovaný po dlhú dobu a s ohľadom na okolnosti je zrejmé, že žalovaný sa ním
cítil byť viazaný a schválil ho.

37. Rovnako je zo zistených skutkových okolnosti možné uzavrieť, že žalobca ako zamestnanec v pozícii

riaditeľa žalovaného prijal takúto ofertu a akceptoval zníženie mzdy. Uvedené pritom nevyplýva len
z toho, že od januára 2009 do marca 2018, teda po dobu 9 rokov poberal mzdu v sume nižšej ako
70.000,- Sk bez toho, aby voči tomuto postupu ako zamestnanec niečo namietal. Je zrejmé, že žalobca
aj aktívne svojou činnosťou prispel k tomu, aby boli mzdy riaditeľov v zníženej výške skutočne rovnaké,
keď si kvôli tomu zrušil daňový bonus, ktorý ako sám uviedol, „ inak nechával v spoločnosti“. Okrem

toho žalobca v podanom odvolaní (str. 5, prvý odstavec) sám uviedol: „ Musím povedať, že ja by som zo
svojej pozície riaditeľa DR (dozornej rady) dokázal veľmi rýchlo si presadiť svoj zákonný nárok na svoju
zákonnú mzdu.“, čím potvrdil, že bol u zamestnávateľa v takej pozícii, že keby mal vôľu, tak by mu bola
vyplácaná vo vyššej sume. Uvedené však po dobu 9 rokov zjavne neučinil.

38. Žalobca opakovane uvádzal, že pri mzde akceptoval ako riaditeľ (menežér) iba konsenzus
menežmentu ohľadne rovnakých miezd riaditeľov (v čistom), čo predstavovalo sumu nižšiu ako 70.000,-
Sk. Je pritom zrejmé, že žalobca vytváral zo svojej pracovnej pozície obchodnú politiku žalovaného, čo
predstavovalo aj stratégiu generovania zisku, použitia zisku, znižovania nákladov a podobne. Takáto
obchodná politika potom priamo súvisela s reálnou činnosťou žalovaného navonok, aj vo vzťahu

k vnútorným pomerom spoločnosti a vzhľadom na to, že riaditeľmi boli aj členovia štatutárneho orgánu
aj s rozhodnutiami štatutárneho orgánu.
39. Žalobca ako zamestnanec pri výkone svojej závislej činnosti pre žalovaného podľa vlastného
vyjadrenia presadzoval znižovanie mzdových nákladov, čo sám uviedol vo svojom písomnom vyjadrení
(čl. 91 súdneho spisu). Výslovne uviedol, že „osobne presadzoval skôr nižšie mzdové náklady

a akceptoval realitu manažérskeho riadenia mzdových nákladov, ktorú považoval výhodnú pre
spoločnosť i riaditeľov.“ Aj vo vyjadrení (na čl. 48) uviedol, že ako „mladší“ riaditeľ presadzoval
skôr nižšie mzdy, aby ušetrili na daniach a odvodoch a mohli tak investovať do svojej spoločnosti
vlastné prostriedky zo zisku, nečerpať zbytočne úvery. Aj keď uvedené tvrdenia žalobcu samé o sebe
neznamenajú, že sa žalobca takýmto spôsobom so žalovaným dohodol na zmene vlastnej pracovnej

zmluvy, tak uvedené dotvára celkové okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu dohody konkludentne.
Okrem toho, ak sa koncepcia prijatá riaditeľmi následne pretavila do správania žalovaného,
ktoré spočívalo v reálnom vyplácaní zníženej mzdy žalobcovi, ktorý svojim následným správaním
nedal najavo svoj nesúhlas, tak sa nie je možné brániť tým, že išlo „iba o akceptáciu menežérskeho
rozhodnutia.“ Ak žalobca na jednej strane opakovane uvádza, že pri výkone svojej závislej činnosti,

teda ako zamestnanec, presadzoval znižovanie mzdových nákladov, aby sa neplatili dane a odvody
a mohlo sa investovať zo zisku do „svojej“ spoločnosti, pričom súčasne tvrdí, že ako tento zamestnanec
s uvedeným, pokiaľ išlo o jeho mzdu, nesúhlasil, tak uvedené sa skutočne javí ako
účelové a nelogické tvrdenie.

40. Pokiaľ ide o ďalšie okolnosti veci, tak súd prvej inštancie správne poukazoval na obsah záznamu
z porady vedenia spoločnosti zo dňa 30.11.2011, ako aj na skutočnosť, že súčasťou tohto vedenia
boli aj traja členovia predstavenstva. Sám žalobca vo svojom písomnom vyjadrení nazval žalovaného
„rodinnou firmou“, pričom poukázal aj na prepojenie riaditeľov na akcionárov spoločnosti žalobcua oprávnenie riaditeľov vyberať si pre seba asistentov z „rodiny“ (viď vyjadrenie
žalobcu na čl. 48 v časti ad 3)). Žalobca teda vlastnými tvrdeniami potvrdil väzbu obchodného vedenia
a predstavenstva spoločnosti.

41. Okrem toho, žalobca prvotne popisoval fungovanie u žalovaného vo vyjadrení (na
čl. 49) tak, že funkciu riaditeľa vykonával už od roku 2004, čo sa dá zistiť z úkonov, ktoré
za žalovaného realizoval v tomto období s tým, že vzhľadom na rodinný charakter žalovaného, toto
nikto neriešil. Konkrétne vo svojom písomnom podaní uviedol, že „Takto to u žalovaného, ako rodinnej

spoločnosti v oblasti pracovného zaradenia riaditeľov, chodilo a nikto vrátane žalobcu to neriešil.“

42. Uvedenými vyjadreniami žalobca vo svojej podstate tvrdí, že konkludentne došlo k zmene jeho
pracovnej zmluvy, pokiaľ ide o jeho pracovnú pozíciu riaditeľa už v roku 2004. Aj k zvýšeniu jeho mzdy
na 70.000,- Sk, ktoré považuje žalobca za jediné platné uviedol, že „išlo opäť o dohodu
riaditeľov, ktorí požiadali generálneho riaditeľa, aby z titulu toho, že bol i predsedom

predstavenstva, zoficiálnil túto dohodu“. Týmto sám žalobca poukázal na chod dojednávania
zmien pracovných zmlúv riaditeľov u žalovaného. Neskôr žalobca tieto svoje tvrdenia korigoval a trval
na tom, že u žalovaného boli vždy vypracované písomné dodatky k pracovným zmluvám s tým, že
dodatok o znížení mzdy podpísaný nikdy nebol. Uvedené prvotné tvrdenie žalobcu je aj v rozpore s jeho
odvolacou argumentáciou, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že konkludentné

zmeny pracovnej zmluvy neboli u žalovaného zaužívané.

43. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že žalobca v podanom odvolaní opakovane uvádza, že
akceptoval iba menežérske rozhodnutie o znížení mzdových nákladov, a to s podmienkami, ako je
napríklad nevyplácanie dividend akcionárom, avšak nesúhlasil so zmenou svojej pracovnej zmluvy. Ak

by neboli splnené podmienky, ktoré uplatnil, tak by trval a zo svojej pozície by aj dokázal zariadiť, aby
mu bola vyplácaná vyššia mzda. Podstata tejto jeho argumentácie smeruje k tomu, že ako zamestnanec
vykonávajúci závislú činnosť pre žalovaného, bez zmeny jeho pracovnej zmluvy
súhlasil s vyplácaním nižšej mzdy za podmienok, ktoré si z pozície zamestnanca stanovil pre
akcionárov. Uvedené tvrdenie je v rozpore s logikou a reálnou možnosťou zamestnanca klásť podmienky

akcionárom svojho zamestnávateľa, ktoré sa týkali ich rozhodovania pri výkone pôsobnosti valného
zhromaždenia spoločnosti pri rozhodovaní o použití zisku spoločnosti.

44. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mal pri svojich záveroch vychádzať
z obsahu svedeckej výpovede A. F. G., ktorého označil ako najkompetentnejšieho sa k veci vyjadriť.

K uvedenému odvolací súd uvádza, že A. G. vo svojej svedeckej výpovedi opisoval niektoré
skutočnosti v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré neboli v konaní stranami spochybnené, resp. v rozpore
s tvrdeniami strán sporu. Konkrétne uviedol, že zvýšenie mzdy žalobcu na 90.000,- Sk, ktoré žalobca
taktiež neuznal ako riadne vykonanú zmenu jeho pracovnej zmluvy, trvalo len krátku dobu, cca mesiac,
pričom zo mzdových listov žalobcu vyplynulo, že mu bola mzda v tejto výške vyplácaná

až 30 mesiacov, teda 2,5 roka. Okrem toho mal svedok za to, že žalobca s uvedeným
zvýšením na 90.000,- Sk súhlasil a v konečnom dôsledku uviedol, že uvedené nepredstavovalo
zmenu pracovnej zmluvy, ale len zvýšenie pohyblivej časti mzdy, čo nekorešponduje s tvrdeniami strán
sporu, ktoré netvrdili, že bola u žalobcu takáto pohyblivá zložka niekedy dojednaná, ako aj s tvrdením
žalobcu, že so zvýšením mzdy nesúhlasil. Aj z tohto dôvodu nie je možné bez ďalšieho akceptovať ako

preukázané tvrdenia, ktoré tento svedok uviedol vo svojej svedeckej výpovedi.

45. Žalobca v podanom odvolaní poukázal aj na to, že svedok A. G. vo svojej svedeckej výpovedi
uviedol,žežalobcanesúhlasilsozmenoupracovnejzmluvy.Uvedenésvedokuviedolnavýslovnúotázku
žalobcu. Na druhej strane však presnejšie neuviedol, kedy a ako mal žalobca takýto nesúhlas vyjadriť

a iba na otázku žalobcu uviedol, že so znížením mzdy nesúhlasil. Nie je teda zrejmé, či svedok hovoril
o prejavení nesúhlasu v rámci porady riaditeľov a s tým súvisiacej diskusie pri kreovaní koncepcie
znižovania nákladov spoločnosti alebo v inej situácii, či sa vtedy vyjadroval k svojej mzde alebo celkovo k
obchodnejpolitikespoločnostižalovaného.Okremtohouvedenétvrdeniejepotrebnéchápaťvcelkovom
kontexte jednotlivých tvrdení svedka.

46. Takto je potrebné vziať na zreteľ, že tento svedok, ktorý bol v rozhodnom čase členom štatutárneho
orgánu žalovaného, jeho riaditeľom a podľa všetkého aj jeho akcionárom na jednej
strane uviedol, že všetci riaditelia mali svoju zmluvnú dokumentáciu v poriadku, na všetkyzmeny pracovnej zmluvy bol vždy vypracovaný dodatok, všetko bolo v súlade so zákonom,
ako aj to, že žalobca so znížením mzdy nesúhlasil a na druhej strane tu objektívne existoval stav, keď
žalovaný žalobcovi takúto zníženú mzdu dlhodobo vyplácal. Svedok uvedené riadne nevysvetlil.

47. Záverom odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní správne poukázal na to, že súd prvej inštancie
pri svojich skutkových zisteniach uviedol, že bolo nesporné, že žalobca bol riaditeľom od roku 2004,
hoci uvedené je v podstate len jeho tvrdenie, ktoré v konečnom dôsledku nepotvrdil ani svedok A.
G.. Uvedená nesprávnosť však nemá žiaden vplyv na celkové právne posúdenie veci.

Rovnako je pravdou, že súd prvej inštancie nevypočul svedka p. B. L. a svoj postup neodôvodnil. Tento
svedok bol súčasťou právneho zázemia žalovaného pri zmene vlastníckych vzťahov. Za účelom zistenia
skutočností, ktoré nastali v dôsledku tejto zmeny, bol vypočutý iný svedok, a to F. K.,
ktorý žalovaného v danom čase, ako aj v čase začatia tohto súdneho konania, zastupoval (ide o konateľa
pôvodného právneho zástupcu žalovaného). Uvedený nedostatok tak nepredstavuje porušenie práv
žalobcu takej intenzity, aby bolo potrebné uvedené v odvolacom konaní napraviť a svedka B. L. vypočuť.

Ani výsluch svedka F. K. nepriniesol žiadne informácie ohľadne existencie dohody o zmene pracovnej
zmluvy žalobcu a rovnako nepriniesol žiadne zásadné zistenia k existencii písomných vyhotovení zmien
pracovnej zmluvy. Rovnako nie je možné predpokladať, že by v tomto ohľade mohol priniesť niečo
výsluch svedka p. B. L., ktorý bol zamestnanec právneho zástupcu žalovaného.

48. S poukazom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nebolo podané
dôvodne, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný, a preto mu
patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorú
náhradu trov odvolacieho konania je žalobca povinný zaplatiť žalovanému v sume, aká bude určená
rozhodnutím súdu prvej inštancie.

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa §
429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).