Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/81/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122211004
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6122211004.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. B. XXX/X, C. D., právne zastúpený: Mgr. Samuel Dorociak, advokát, so sídlom
1. mája 697/26, Liptovský Mikuláš, IČO: 42 391 059, proti žalovanej: E. F. D. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XX/X, H., IČO: XX XXX XXX, za účasti intervenienta: Union poisťovňa, a.s., Karadžičova 10,
Bratislava, IČO: 31 322 051, intervenient právne zastúpený: JUDr. Ľudmila Jurčová, advokát, so sídlom
Hodžovo námestie 2A, Bratislava, o zaplatenie 15.242,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej
a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/31/2022-106 zo dňa 04. marca 2024,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi proti žalovanej a intervenientovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
15.242,03 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 15.242,03 eur od 25.10.2021 do

zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I. rozsudku). Žalobcovi
proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok II. rozsudku).
1.1 Nárok žalobcu posudzoval podľa § 12 ods. 1 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch,
§ 167l ods. 4, § 166 ods. 1, § 166a ods. 1 písm. a), § 166c ods. 1 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 100 ods. 1,
§ 106 ods. 1, 2, § 420 ods. 1 a 3, § 442 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka.

1.2 Podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné v prejednávanej veci zdôrazniť, že
v exekúcii vedenej exekútorom vo veci EX322 12/2021 sp. zn. 41EK 1183/2020 bola uplatnená
pohľadávka, ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom (rozhodnutie sp. zn. 8OdK/307/2018-22 právoplatné
11.01.2019) a žalobca bol zároveň zbavený všetkých dlhov, ktoré mohli byť uspokojené iba v konkurze
na majetok dlžníka, a to v rozsahu, v akom neboli v konkurze uspokojené. Vyhlásený konkurz na majetok

dlžníka (žalobcu) bol zrušený
z dôvodu, že sa do vyhláseného konkurzu (do 90 dní od jeho vyhlásenia) neprihlásil žiadny veriteľ,
t. j. dlžník zostával oddlžený. Exekučný súd skúmal charakter pohľadávky vymáhanej v exekučnom
konaní a zaoberal sa použitím § 166c zákona o konkurze, pričom ďalej skúmal, či existujú dôvody,ktoré by tomu bránili definujúc typ vymáhanej pohľadávky z roku 2012 na základe exekučného titulu
- notárska zápisnica a vychádzal zo stavu, ktorý objektívne zistil. Exekučný súd vykonal šetrenia, aby
relevantne zistil, aký je charakter exekučne vymáhanej pohľadávky, t. j. či bolo jej vymáhanie procesom

oddlženia dotknuté alebo nie. Posudzoval tzv. „rozhodujúci deň“, t. j. prvý deň kalendárneho mesiaca, v
ktorom bol vyhlásený konkurz (legálne definovaný v § 166a ods. 1 písm. a)), a tiež, či pohľadávka atribút
nedotknuteľnosti ešte stále mala, a to prípadne aj v čase po skončení osobného bankrotu. Bolo potrebné
poznamenať, že rozhodnutie o oddlžení nebolo dôvodom pre zastavenie exekučného konania, v ktorom
sa vymáhala oddlžením nedotknutá pohľadávka. Pohľadávka podľa § 166c ods. 1 písm. a) zákona

stratila atribút nedotknuteľnosti prihlásením do konkurzu (osobného bankrotu), resp. jej neprihlásením
po tom, čo veriteľ uvedenej pohľadávky bol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz.
1.3 K námietke nedostatku vecnej legitimácie žalobcu, ktorú vzniesli tak žalovaná ako i intervenient
na strane žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že pod pojmom vecnej legitimácie bolo potrebné
rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Aktívne vecne legitimovaná je strana, ktorá tvrdí a je
schopná preukázať, že je nositeľom tvrdeného hmotného práva a pasívne vecne legitimovaná je strana,

o ktorej žalobca tvrdí, že je nositeľom tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti a v konaní to aj skutočne
preukáže; skúmanie vecnej legitimácie strán aktívnej a pasívnej je imanentnou súčasťou každého sporu
a jeho výsledok sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej. Vecná legitimácia v konaní (aktívna alebo
pasívna) predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto
je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje.

1.4 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že v prejednávanej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
voči žalovanej, ktorú spôsobila v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti tým, že porušila povinnosť
vyplývajúcu z ustanovení § 167l ods. 4 zákona o konkurze, čím spôsobila žalobcovi škodu. Podľa
názoru súdu prvej inštancie išlo o uplatnenie peňažného plnenia z dôvodu, že správca (žalovaná) danú
funkciu nevykonával zákonom predpokladaným spôsobom, na základe čoho, či už veriteľovi alebo tretím

stranám (či samotnému úpadcovi) vznikla škoda tým, že správca porušil zákonom uloženú povinnosť.
V uvedených prípadoch bolo potrebné si uvedomiť, kto za určitú škodu nesie zodpovednosť; správca
konkurznej podstaty vykonával činnosť na základe osobitného zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a
práva a povinnosti správcu konkurznej podstaty boli vymedzené najmä v ustanoveniach zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a vyrovnaní a predstavovali výkon jeho právomoci. Výkon funkcie správcu

podľa osobitného predpisu nebol podnikaním podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, hoci samotný
správca bol podnikateľom (často napr. advokátom), preto súd ustálil, že na právny vzťah, ktorý sa
týka správcu a vyplýva z jeho osobitnej zodpovednosti za výkon funkcie, bolo potrebné aplikovať vždy
režim Občianskeho zákonníka. V danej veci predmetnom sporu bolo zaplatenie peňažnej pohľadávky z
titulu náhrady škody, ktorá mala vzniknúť nesplnením povinnosti žalovanej ako ustanoveného bývalého

správcu majetku dlžníka - žalobcu, na ktorého bol vyhlásený konkurz pod sp. zn. 8OdK/317/2018, ktorý
bol zrušený a ustanovený správca ukončil činnosť.
1.5 Námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu súd prvej inštancie považoval
za nedôvodnú, nakoľko mal za to, že žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby na náhradu
škody voči správcovi konkurznej podstaty. Pri posudzovaní zodpovednosti správcu konkurznej podstaty

za škodu vzniknutú samotnému úpadcovi/dlžník (žalobca)
v dôsledku porušenia povinnosti uloženej správcovi konkurznej podstaty zákonom za takto vzniknutú
prípadnú škodu zodpovedal správca konkurznej podstaty podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka
sám.
1.6 Súd prvej inštancie v súlade s požiadavkou vyžadujúcou spravodlivosť ak sa účastník občianskeho

súdneho konania premlčania dovolal, nemôže súd premlčané právo (nárok priznať); a preto sa súd
zaoberal vznesenou námietkou žalovanej ako i intervenienta a posudzoval, či z ich strany došlo k
účinnému dovolaniu sa premlčania.
1.7 Čo sa týkalo podstaty vznesenej námietky premlčania žalovanou, táto spočívala
v námietke - konkurz na majetok dlžníka - žalobcu bol vyhlásený dňa 11.01.2019, žalobca právo na

náhradu škody uplatnil žalobou podanou na súde dňa 20.01.2022, teda po uplynutí trojročnej zákonnej
premlčacej lehoty a podstaty vznesenej námietky premlčania intervenientom, táto spočívala v námietke,
že žalobca sa najneskôr o vzniku škody mohol dozvedieť dňom zrušenia konkurzu dňa 17.04.2019 a
najneskôr dňa 17.04.2021 došlo
k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty.

1.8 Podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcou otázkou, od vyriešenia ktorej bolo závislé prijatie záveru o
(ne)premlčaní uplatneného práva, bola otázka, kedy sa poškodený dozvedel
o skutkových okolnostiach podstatných pre vymedzenie spôsobenej škody a o tom, kto za ňu
zodpovedal. Znalosť poškodeného o výške škody a osobe škodcu sa viazal na okamih, kedy získalinformáciu, na základe ktorej si mohol urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba bola za škodu zodpovedná
a že mu vznikla škoda určitého druhu a jej rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť. Žalobca
v danej súvislosti udával, že išlo o nárok na náhradu škody, kedy subjektívna premlčacia doba (dva

roky) začínala plynúť okamihom, kedy žalobca nadobudol kvalifikovanú vedomosť o tom, že mu škoda
vznikla, jej výšku a túto nadobudol až doručením upovedomenia o začatí exekúcie dňa 15.01.2021 a
táto by uplynula dňa 15.01.2023; objektívna premlčacia doba (tri roky) začala plynúť okamihom, kedy bol
zrušený konkurz dňa 18.04.2019 a uplynula 18.04.2022. Podľa názoru súdu prvej inštancie dvojročná
subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle ustanovenia

§ 106 ods. 1 v prípade škody jej začiatok bol viazaný na okamih 15.01.2021, doručenie upovedomenia
žalobcu (povinný z exekúcie) o začatí exekúcie súdnym exekútorom v sp. zn. 322EX 12/2021-7 zo dňa
11.01.2021 na peňažné plnenie voči oprávnenému F. I. J. - I., kedy žalobca mal k dispozícii údaje o
majetkovej ujme - škode, ktoré mu umožňovali podať žalobu o náhradu škody na súde a táto by uplynula
15.01.2023. Objektívna premlčacia doba začala plynúť okamihom, kedy bol konkurz zrušený a teda
dňom 18.04.2019 a ktorej uplynutie končilo 18.04.2022. Žaloba bola podaná dňa 12.01.2022, teda

v rámci subjektívnej ako i objektívnej premlčacej doby (§ 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Na
základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná ako
i intervenient námietku premlčania vzniesli nedôvodne.
1.9 V danom prípade súd prvej inštancie rozhodol o oddlžení žalobcu (tzv. osobnom bankrote), t.
j. vyhlásil konkurz, išlo o právne významnú skutočnosť a rozhodnutie o oddlžení nebolo dôvodom

pre zastavenie exekučného konania, v ktorom sa vymáhala oddlžením nedotknutá pohľadávka (§
166c), t. j. oddlžením nedotknuté pohľadávky nie sú účinkami vyhlásenia konkurzu z hľadiska ich
vymáhania v exekučnom konaní nijako dotknuté, inými slovami v prípade takýchto pohľadávok nebolo
vyhláseniekonkurzuprávnerelevantnouskutočnosťou,existenciaktorejbymalazanásledokzastavenie
exekučného konania. Pokiaľ zákonodarca zákonom č. 377/2016 Z. z. stanovil novú formu konkurzu pre

fyzické osoby, t. j. oddlženie podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii a súčasne stanovil
v § 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii tzv. nedotknuté pohľadávky, určil tiež, že
v prípade uvedených nárokov so zreteľom na ich charakter sa účel exekúcie mohol naplniť napriek
vyhlásenému konkurzu. V danom prípade exekučný súd posudzoval to, či uvedený nárok zodpovedal
právnej úprave § 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii alebo nie, a následne umožnil priebeh

exekúcie.
1.10 V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade škody v občianskom súdnom
konaní a v otázke uplatnenia nároku na náhradu škody vychádzal i z rozhodnutia vydaného v rámci
exekučného konania (sp. zn. 41EK 1183/2020), kedy exekučný súd v jeho rozhodnutí k návrhu na
zastavenie exekúcie povinným (žalobca) túto posúdil ako oddlžením nedotknutú pohľadávku v zmysle

§ 166c ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, t. j. „neavizovaná pohľadávka“, ktorou sa
stáva každá pohľadávka fyzickej osoby, ktorú bolo možné prihlásiť v konkurze prihláškou, a ktorá nebola
prihlásená z toho dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený o vyhlásení konkurzu,
pričom zákon č. 7/2005 Z. z. pritom v ustanovení § 167l ods. 4 pojednávajúcom o notifikačnej povinnosti
správcu konkurznej podstaty, ani v ustanovení § 166c ods. 1 vymedzujúcom nedotknuté pohľadávky

nerozlišovalo medzi veriteľom - fyzickou osobou podnikateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom. Preto
bolo potrebné dané ustanovenia zákona vykladať
v tom zmysle, že sa vzťahovali na akékoľvek fyzické osoby, ktoré vystupovali v pozícii veriteľa. Súd
prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené vznesenú námietku žalovanej (podľa § 167l ods. 4 táto
povinnosťsprávcuupovedomiťkaždéhoveriteľa,ktorýjefyzickouosobouuvedenouvzoznameveriteľov

sa nevzťahovala na fyzickú osobu - podnikateľa) v danom konaní vyhodnotil ako nedôvodnú.
1.11 Podľa súdu prvej inštancie žalovaná v konaní o oddlžení dlžníka, t. j. po vyhlásení konkurzu
postupovala v rozpore s ustanovením § 167l ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, kedy ako
správca mal písomne upovedomiť každého veriteľa, ktorý bol fyzickou osobou (nebol rozdiel medzi
fyzickou osobou podnikateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom) uvedenou v zozname veriteľov, ktorý

zostavil žalobca ako dlžník k jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu. Uvedenú povinnosť pojednávajúcu o
notifikačnej povinnosti správcu konkurznej podstaty upovedomiť každého veriteľa si nesplnila, čo bolo
nepochybné i z prebiehajúceho exekučného konania, kedy súdu podaním zo dňa 23.11.2020 oznámila,
že oprávnený (F. I. J. - I., F.: XX XXX XXX) nebol písomne upovedomený, že uznesením Okresného
súdu Žilina sp. zn. 8OdK/307/2018-22 zo dňa 03.01.2019 bol vyhlásený konkurz na povinného. Podľa

súdu prvej inštancie ustanovenie
§ 167l ods. 4 uvádza, že správca má veriteľa o vyhlásení konkurzu písomne upovedomiť, pričom správca
nemá výslovne prikázané, v akej lehote upovedomenie má smerom k tomuto veriteľovi vykonať, pričom
podľa názoru súdu rozumným riešením sa javí, že tak správca urobí bez zbytočného odkladu od svojhoustanovenia do funkcie. Bolo nepochybné, že konkurz na majetok žalobcu bol zrušený dňa 18.04.2019,
pričom i po zrušení konkurzu dlžník zostával oddlžený. Nebolo pochýb o tom, že išlo o pohľadávku
veriteľa fyzickej osoby, ktorú bolo možné prihlásiť v konkurze prihláškou a ktorá nebola prihlásená z

toho dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený o vyhlásení konkurzu podľa § 166c
ods. 1 písm. a) zákona o konkurze. Uvedená pohľadávka stratí atribút nedotknuteľnosti prihlásením do
konkurzu (osobného bankrotu), resp. jej neprihlásením po tom, čo veriteľ tejto pohľadávky bol správcom
písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. V danej veci sa však
o takýto prípad nejednalo, veriteľ pohľadávky nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený

konkurz na povinného (žalobca) a teda žalovaná ako bývalý správca porušila jej povinnosti v súvislosti
s výkonom správcovskej činnosti.
1.12 Podľa súdu prvej inštancie samotná škoda, ktorej náhrady sa žalobca v konaní domáhal,
predstavovala sumu 15.242,03 eur, ktorá pozostávala z vymoženej pohľadávky
v konaní 322Ex 12/2021 a to vo výške istiny 9.688,87 eur, úrokov 2.530,26 eur, trov oprávneného
16,50 a trov exekúcie 3.008,40 eur, ktoré žalobca uhradil exekútorovi dňa 22.11.2021 vo výške

16.000 eur. Z predloženého potvrdenia o zrealizovaní transakcie žalobcom vyplynulo, že uvedenú
sumu bezhotovostným prevodom za povinného bolo hradené z bankového účtu inej osoby. Uvedenú
platbu identifikovanú za žalobcu exekútor riadne prijal a peňažné prostriedky bol povinný poukázať
oprávnenému. Exekútor na požiadanie povinného na účel preukázania splnenia dlhu vystavil písomné
potvrdenie o splnení dlhu tak, ako nepochybne vyplývalo z predložených listinných dôkazov a s rozpisom

platieb tak, ako ich udával aj samotný žalobca. Bolo potrebné zdôrazniť, že v danej exekúcii sa vymáhala
oddlžením nedotknutá pohľadávka, ktorá nebola v konkurze prihlásená z toho dôvodu, že veriteľ nebol
správcom písomne upovedomený o vyhlásení konkurzu. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná tak niesla
zodpovednosť za vznik škody (§ 12 ods. 1 zákona
o správcoch).

1.13 Podľa súdu prvej inštancie pre ustálenie (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi porušením
povinností správcu konkurznej podstaty úpadcu a pohľadávky exekučného konania bolo potrebné
zodpovedať otázku, či samotné nekonanie žalovanej bolo rozhodujúcou príčinou pre vznik žalobcom
uplatnenej škody v podobe celkovej výšky vymoženej pohľadávky 15.242,03 eur exekútorom sp. zn.
322EX 12/2021 v spojení s rozhodnutím

v exekučnom konaní sp. zn. 41EK 1183/2020 (v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie),
kedy súd prvej inštancie v rozsahu jeho zákonnej prieskumnej povinnosti skúmal splnenie podmienok
exekučného konania, či uvedený nárok zodpovedal právnej úprave
§ 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii a následne priebeh exekúcie umožnil. Súd prvej inštancie
bol toho názoru, že neexistencia porušenia povinnosti správcu by bola daná jedine

v prípade, ak by v konaní bolo preukázané, že nedošlo k porušeniu povinnosti správcu a správca veriteľa
o konkurze písomne upovedomil. Súd prvej inštancie sa stotožnil
s argumentáciou žalobcu, že škoda mu vznikla v spojení s porušením povinností správcu, teda žalovaná
objektívne porušila jej povinnosť, čím neumožnila žalobcovi, aby dosiahol zákonom požadovaný
následok v prípade oddlženia. Oddlžením konkurzom sa podľa súdu prvej inštancie oddlžia všetky

pohľadávky voči dlžníkovi (nielen tie prihlásené), pričom v exekúcii bola pohľadávka veriteľa vymožená
(oddlžením nedotknutá pohľadávka) z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol
vyhlásený konkurz a ako povinný v exekúcii bol nútený pohľadávku veriteľa uhradiť. Námietku žalovanej
(že žalobca pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nemal poctivý zámer a nebol platobne neschopný,
aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, keďže svoju pohľadávku veriteľovi -

fyzickej osobe nakoniec bez všetkého v celosti uhradil) súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú a
poznamenal, že poctivý zámer dlžníka pri oddlžení skúma súd prvej inštancie výlučne
v konaní o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer a nebola daná právomoc ju skúmať v
tomto konaní.
1.14 V danej súvislosti súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii priamej bezprostrednej príčinnej

súvislosti, ktorá bola daná tým, že výkon správcu (žalovanej) nebol riadne zabezpečený, nepochybne
došlokporušeniujejpovinnostiakobývaléhosprávcukonkurznejpodstatyúpadcu(žalobcu)vyplývajúcu
z ustanovení § 167l ods. 4, v dôsledku čoho došlo ku škode (majetkovej ujme) na strane žalobcu tým,
že napriek jeho oddlženiu (konkurzom) bol po jeho zrušení ako povinný z exekúcie zaplatiť pohľadávku
veriteľa,

z uvedeného dôvodu, že veriteľ nebol správcom, písomne upovedomil o vyhlásení konkurzu. Z hľadiska
splnenia ďalšieho predpokladu pre vznik škody - kauzálny nexus bolo v konaní preukázané, že vzniknutá
škoda bola následkom protiprávneho konania žalovanej. V danom prípade existencia jednotlivých
predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu bola v konaní preukázaná a rozsah jej náhradysúd prvej inštancie odvíjal od skutkových okolností, ktoré boli príčinou vzniku škody a náhradu škody
priznalvrozsahutak,akopreukázalžalobcapotvrdenímoukončeníexekúcie(čl.22)vovýške15.242,03
eur.

1.15 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca v danej veci mal
plný úspech, a preto mu priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej, ako neúspešnej strane
sporu v rozsahu 100 %.
2. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie intervenient z dôvodov podľa ust. § 365 písm. f) a h) CSP,
teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej dôvodil, že intervenient počas súdneho konania
poukázal, že bolo potrebné si uvedomiť, že v konaní nebolo žalobcom preukázané, že si veriteľ žalobcu
F. I. J. - I. neprihlásila pohľadávku do konkurzu práve z dôvodu, že nebola žalovanou upovedomená
o vyhlásení konkurzu vyhlásenom na majetok žalobcu. Žalobca ani nepreukázal, že dôvodom, prečo
si F. I. J. - I. neprihlásila pohľadávku do konkurzu, bola práve absencia doručeného upovedomenia

o vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu zo strany žalovanej, pričom až za splnenia uvedeného
predpokladu bolo možné dospieť k záveru, že pohľadávka F. I. J. – I. bola nedotknutou. Intervenient
mal za to, že z gramatického výkladu ustanovenia § 166c odsek 1 písmeno a) zákona o konkurze
a vyrovnaní (ďalej len „ZKR“) vyplýva, že pohľadávka veriteľa sa stala nedotknutou iba v prípade, ak
takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom upovedomený,

že bol vyhlásený konkurz. V tejto súvislosti intervenient poukázal na ustanovenie § 199 odsek 1 a 9
ZKR, v zmysle ktorého, ak uvedený zákon neustanovoval inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v
konaniach podľa uvedeného zákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku; čo platí rovnako
aj pre písomnosti, ktoré sa mali zverejniť podľa osobitného predpisu. Uznesenie, ktoré sa zverejňovalo
v Obchodnom vestníku, sa zverejňovalo bez odôvodnenia. Ak uvedený zákon neustanovuje inak, za

deň doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považoval nasledujúci deň po zverejnení
súdnehorozhodnutiaaleboinejsúdnejpísomnostivObchodnomvestníku.Rovnakopísomnosti,ktorésa
podľa uvedeného zákona zverejňovali v Obchodnom vestníku, sa považujú na účely uvedeného zákona
za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku. V kontexte uvedeného bolo
podľa intervenienta zrejmé, že uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu sa stalo známym

tretím osobám, vrátane veriteľa žalobcu, F. I. J. - I., nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia
alebo inej súdnej písomnosti
v Obchodnom vestníku. Ak konajúci súd dospel k záveru, že notifikačná povinnosť veriteľa – fyzickej
osoby o tom, že na majetok žalobcu bol vyhlásený konkurz sa vzťahovala na fyzické osoby ako aj fyzické
osoby podnikateľov, v ďalšom kroku bolo nevyhnutné skúmať, či si veriteľ žalobcu F. I. J. - I. neprihlásila

pohľadávku do konkurzu
z dôvodu, že o ňom nebola žalovanou písomne upovedomená (alebo ju neprihlásila z iného dôvodu).
Podľa intervenienta v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavinením
žalovanej na uvedenej škode. Ďalej poukázal na to, že z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie
zistil, že do konkurzu žalobcu si v zákonnej 45-dňovej lehote, ani neskôr, neprihlásil pohľadávku ani

jeden veriteľ. Súd prvej inštancie v odseku 42. odôvodnenia rozsudku uviedol, že niet pochýb o tom,
že išlo o pohľadávku veriteľa fyzickej osoby, ktorú bolo možné prihlásiť v konkurze prihláškou a ktorá
nebola prihlásená
z uvedeného dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený o vyhlásení konkurzu podľa
§ 166c odsek 1 písm. a) ZKR. Súd prvej inštancie podľa názoru intervenienta nesprávne konštatoval,

že táto pohľadávka stratí atribút nedotknuteľnosti prihlásením do konkurzu, resp. jej neprihlásením po
tom, čo veriteľ uvedenej pohľadávky bol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz.
Podľa súdu, v danom prípade sa nejednalo o uvedený prípad, keďže veriteľ pohľadávky nebol správcom
písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz na povinného (žalobcu). Uvedené právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie označoval intervenient za nesprávne. Za správneho právneho posúdenia

ustanovenia § 166c odsek 1 písm. a) ZKR mal súd prvej inštancie dospieť k záveru, že táto pohľadávka
stratí atribút nedotknuteľnosti prihlásením do konkurzu resp. jej neprihlásením do konkurzu
z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz (nie ako súd
uviedol ...“po tom, čo veriteľ tejto pohľadávky bol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený
konkurz“). Podľa intervenienta v konaní nebol dokazovaný skutočný dôvod neprihlásenia pohľadávky

veriteľa F. I. J. – I. do konkurzu, pričom žalobca nárok na náhradu škody zdôvodnil tým, že žalovaná
porušila povinnosť vyplývajúcu z ustanovení § 167l ods. 4 zákona o konkurze, čím spôsobila žalobcovi
škodu. Z pohľadu intervenienta však žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a zavinením žalovanej. Intervenient mal za to, že sa súd prvej inštancienesprávne právne vysporiadal s vyhodnotením námietky premlčania, ktorú voči nároku uplatnenému
žalobou vzniesol intervenient, keď skonštatoval, že nebola dôvodná. Podľa intervenienta, ktorý proti
uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania poukazujúc na to, že premlčanie nároku na náhradu

škody upravuje § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Žalobca sa o tvrdenom porušení povinnosti žalovanej a vzniku
škody mohol dozvedieť kedykoľvek počas trvania konkurzu, nakoľko mal ako účastník konkurzného
konania v súlade s § 85 ods. 2 zákona číslo č. 8/2005 Z.z. právo nahliadať do správcovského spisu.

Najneskôr sa o vzniku škody dozvedel dňom zrušenia konkurzu. Oznámenie o zrušení konkurzu z
dôvodu, že sa do 90 dní od vyhlásenia konkurzu neprihlásil žiadny veriteľ, bolo v Obchodnom vestníku
uverejnené dňa 17.04.2019, pričom podľa § 199 ZKR sa malo za to, že uvedené oznámenie je
dňom 18.04.2019 doručené všetkým účastníkom konkurzného konania a teda aj žalobcovi. V zmysle
uvedeného sa podľa intervenienta žalobca dozvedel o škode a o osobe, ktorá za ňu mala zodpovedať
už dňa 18.04.2019, pričom jeho nárok voči žalovanej uplatnil žalobou až dňa 20.01.2022. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti intervenient navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
a žalobu zamietol a zároveň mu priznal nárok na náhradu trov konania.
3. Žalovaná podala proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal otázkou premlčania v
súvislosti so začatím plynutia subjektívnej lehoty a nedôsledne sa vysporiadal so zákonom stanovenými
prvkami rozhodujúcimi pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby na uplatnenie práva na náhradu škody bol viazaný na okamih 15.01.2021, kedy bolo žalobcovi

doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Odvolateľka mala za to, že žalobca mal kedykoľvek za
trvania konkurzu možnosť ako účastník konkurzného konania v súlade s § 85 ods. 2 zákona č. 8/2005
Z. z. právo nahliadnuť do správcovského spisu a mohol sa o vzniku škody dozvedieť. Najneskôr sa o
vznikuškodymoholdozvedieťdňomzrušeniakonkurzu,ktoréoznámeniebolozverejnenévObchodnom
vestníku dňa 17.04.2019, a teda okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby bol 17.04.2019.

Žalobcovi subjektívne nič nebránilo uplatniť jeho nárok súdnou cestou už v roku 2019 po zverejnení
oznamu o ukončení konkurzného konania.
3.1 Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie nedôsledne posudzoval príčinnú súvislosť medzi
protiprávnym úkonom na strane jednej a škodou na strane druhej, a teda či existoval vzťah príčiny
a následku, keď vychádzal len z rozhodnutia vydaného v rámci exekučného konania (sp. zn. 41EK

1183/2020). Poukázala na to, že prvostupňový súd ustálil, že neexistencia porušenia povinnosti správcu
by bola daná jedine v prípade, ak by v konaní bolo preukázané, že nedošlo k porušeniu povinnosti
správcu a správca veriteľa o konkurze písomne upovedomil. Žalovaná ďalej dôvodila, že podľa §
166c ods. 1 písm. a) ZKR bola oddlžením nedotknutá pohľadávka veriteľa – fyzickej osoby, ktorú
nenadobudol postúpením, prevodom alebo prechodom s výnimkou dedenia, ak uvedená pohľadávka

nebola prihlásená
v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz.
Prvostupňový súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal, z akého dôvodu si veriteľ I. J. – I., F.:
XX XXX XXX, B. XX, K. neprihlásil pohľadávku do konkurzu. Absencia písomného upovedomenia
veriteľa – fyzickej osoby správcom o tom, že bol vyhlásený konkurz, nemožno automaticky subsumovať

pod dôvod, že si veriteľ svoju pohľadávku neprihlásil práve z dôvodu, že nebol správcom písomne
upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. U veriteľa mohol existovať i iný dôvod, pre ktorý sa rozhodne
pohľadávku do konkurzu neprihlásiť, a teda nebolo jednoznačne preukázané naplnenie zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. V súvislosti
suplatnenýmnárokomnazaplateniesumy15.242,03eurspríslušenstvomžalovanápodotkla,ženebolo

jednoznačne jasné, z čoho daná suma pozostáva, akým spôsobom k nej žalobca dospel a s čím sa
vlastne súd stotožnil, ak uvedenú sumu akceptoval ako dôvodnú.
Poukázala pritom na to, že v napadnutom rozhodnutí súd len uviedol, že samotná škoda predstavovala
sumu 15.242,03 eur, ktorá pozostáva z vymoženej pohľadávky v konaní 322Ex 12/2021 a to vo výške
istiny 9.688,87 eur, úrokov 2.530,26 eur, trov oprávneného 16,50 a trov exekúcie 3.008,40 eur. Podľa

žalovanej sa súd prvej inštancie dostatočne nezaoberal ustálením výšky škody, keď vychádzal len z
písomného potvrdenia o splnení dlhu vystavenom exekútorom. Pri vyčíslení nároku na náhradu škody
bolopotrebnéprihliadnuťnaust.§166cods.1zákonač7/2005Z.z.,podľaktoréhosazanevymáhateľné
voči dlžníkoviv prípade oddlženia považovalo príslušenstvo pohľadávky, ktoré presahovalo 5 % istiny pohľadávky
za každý kalendárny rok existencie pohľadávky, na ktoré vznikol nárok pred rozhodujúcim dňom; za
obdobie kratšie ako kalendárny rok zostala vymáhateľná alikvotná časť príslušenstva. Z napadnutého

rozhodnutia jednoznačne nevyplývalo, či súd pri stanovení výšky škody prihliadal i na ustanovenie §
166c ods. 1 zákona č 7/2005 Z. z.. Taktiež
z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, prečo súd zahrnul do výšky škody i trovy exekúcie, ktoré
vznikli len v dôsledku nečinnosti žalobcu. Navrhla, by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu žalobcu zamietne.

4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril intervenient tak, že s odvolacími dôvodmi uvedenými žalovanou
stotožnil. Mal za to, že v konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané, že si veriteľ I. J. – I., F.: XX
XXX XXX, B. XX, K. neprihlásila do konkurzu vyhláseného na majetok žalobcu jej pohľadávku z dôvodu,
že nebola žalovanou upovedomená o vyhlásení konkurzu. Na uvedené skutočnosti poukazoval aj
intervenient v odvolaní, ktoré podal proti zamietavému rozsudku súdu. Absenciu samotného písomného
upovedomenia veriteľa – fyzickej osoby správcom (žalovanou) o tom, že bol vyhlásený konkurz, nebolo

možné automaticky subsumovať pod dôvod, že veriteľ si jeho pohľadávku neprihlásil práve z dôvodu, že
nebolsprávcompísomneupovedomený,žebolvyhlásenýkonkurz.Ktvrdeniužalovanejotom,žesasúd
nedostatočne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania, intervenient uviedol, že sa stotožnil s
tvrdeniami žalovanej, Intervenient sa stotožnil aj s tým, že žalobca sa o vzniku škody dozvedel najneskôr
dňom zrušenia konkurzu, ktoré oznámenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 17.04.2019,

a teda okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné počítať odo dňa 17.04.2019.
Faktom podľa intervenienta bolo, že súd prvej inštancie neskúmal, či si veriteľ I. J. – I., F.: XX XXX XXX,
B. XX, K. neprihlásila pohľadávku práve z dôvodu, že ju o existencii konkurzu neupovedomila žalovaná.
V tomto smere žalobca neprodukoval žiadny dôkaz. Opätovne navrhol zmeniť rozhodnutie súdu prvej
inštancie a zamietnuť žalobu.

5. K odvolaniu proti rozsudku sa vyjadril žalobca. Mal za to, že prvostupňový súd správne zistil a
vyhodnotil predmetnú vec tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke, pričom sa v odôvodnení
vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie, pričom bolo zrejmé,
ako vec právne posúdil a ktoré zákonné ustanovenia použil. Rozsudok je podľa jeho názoru vecne
správny, riadne odôvodnený, a preto považoval podané odvolania za nedôvodné. Žalobca k otázke

plynutia premlčacej doby uviedol, že žalobca nemal dôvod počas trvania konkurzu nahliadať do
správcovského spisu, nakoľko nemal žiadny dôvod sa domnievať, že žalovaná porušila jej elementárnu
povinnosť vyplývajúcu z § 167l ods. 4 zákona o konkurze, a to napriek skutočnosti, že žalobca
si riadne splnil jeho povinnosť označiť všetkých veriteľov spolu s podaním návrhu na vyhlásenie
konkurzu. Zákonné povinnosti správcu konkurznej podstaty nebolo možné nahrádzať procesnou

aktivitou účastníkov konania. Zároveň poukázal na to, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby nemožno stanoviť na deň zrušenia konkurzu, nakoľko plynutie subjektívnej premlčacej doby
sa viazalo nielen na vedomosť o protiprávnom konaní, ale aj na vedomosť o výške škody, ktorá v
dôsledku uvedeného protiprávneho konania žalobcovi vznikla. Uvedenú vedomosť žalobca nadobudol
až v okamihu, kedy mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. V uvedenej súvislosti uviedol,

že žalobca nemohol mať žiadnu vedomosť o tom, že opomenutý veriteľ I. J. – I. si bude voči žalobcovi
jeho oddĺžením nedotknutú pohľadávku ďalej vymáhať. V teoretickej rovine, keby si opomenutý veriteľ
pohľadávku voči žalobcovi neuplatnil, žalobcovi by žiadna škoda nevznikla. Námietku absencie príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody považoval za nedôvodnú. Podľa jeho názoru
bolo bez právneho významu zisťovanie dôvodu, prečo si opomenutý veriteľ neprihlásil pohľadávku do

konkurzu. Podstatná bola totiž tá skutočnosť, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovanej upravenej
v § 167l ods. 4 zákona o konkurze ostala pohľadávka veriteľa v konkurze nedotknutá v súlade s ust.
§ 166c ods. 1 zákona o konkurze. Ak by žalovaná postupovala v konkurze v súlade so zákonom a
upovedomilaveriteľaotom,žebolvyhlásenýkonkurz,neprihláseniepohľadávkydokonkurzubymaloza
následok jej následnú nevymožiteľnosť. Vznik škody na strane žalobcu teda priamo súvisel a nadväzoval

na protiprávne konanie žalovanej. Nakoľko opomenutý veriteľ si okamžite po zrušení konkurzu uplatnil
svoju nedotknutú pohľadávku v exekučnom konaní, bolo zbytočné sa zaoberať tým, či existoval nejaký
iný dôvod, pre ktorý by sa veriteľ teoreticky rozhodol pohľadávku do konkurzu neprihlásiť. Pokiaľ išlo o
výšku škody, mal žalobca za to, že súd správne zistil, z čoho uplatnený nárok pozostával a potvrdenie
exekútora o splnení dlhu bol dostatočný podklad pre riadne ustálenie výšky uplatneného nároku. Na

základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
6. V replike sa intervenient vyjadril tak, že zopakoval argumenty uvedené v jeho odvolaní a opätovne
navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne.7. V replike sa žalobca vyjadril tak, že zotrval v plnom rozsahu na skutočnostiach, ktoré uviedol
vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 10.05.2024. Opätovne zdôraznil, že so skutočnosťami, ktoré
boli predmetom odvolacích námietok, sa prvostupňový súd vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal v

odôvodnení rozsudku. Poukázal opätovne na to, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
nemožno stanoviť na deň zrušenia konkurzu, nakoľko plynutie subjektívnej premlčacej doby sa viazalo
nielen na vedomosť o protiprávnom konaní, ale aj na vedomosť o výške škody, ktorá v dôsledku
uvedeného protiprávneho konania žalobcovi vznikla. Uvedenú vedomosť žalobca nadobudol až v
okamihu, kedy mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Námietku absencie príčinnej

súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody považoval za nedôvodnú. Podľa jeho názoru
bolo bez právneho významu zisťovanie dôvodu, prečo si opomenutý veriteľ neprihlásil svoju pohľadávku
do konkurzu. Podstatná bola totiž tá skutočnosť, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovanej upravenej
v § 167l ods. 4 zákona o konkurze ostala pohľadávka veriteľa v konkurze nedotknutá v súlade s ust.
§ 166c ods. 1 zákona o konkurze. Ak by žalovaná postupovala v konkurze v súlade so zákonom a
upovedomilaveriteľaotom,žebolvyhlásenýkonkurz,neprihláseniepohľadávkydokonkurzubymaloza

následok jej následnú nevymožiteľnosť. Vznik škody na strane žalobcu teda priamo súvisel a nadväzoval
na protiprávne konanie žalovanej. Podľa žalobcu žalovaná ani intervenient v konaní nenavrhli vykonať
žiadne dôkazy, ktorými by preukazovali, že dôvodom neprihlásenia pohľadávky zo strany veriteľa bola
absencia písomného upovedomenia o vyhlásení konkurzu. V uvedenej súvislosti podľa žalobcu bolo
potrebné vykladať ustanovenie § 166c ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii

extenzívne a vychádzať z podstaty predmetného ustanovenia. V danom prípade zákonodarca definoval
nedotknutú pohľadávku ako pohľadávku veriteľa – fyzickej osoby, ktorá nebola prihlásená, nakoľko
veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz. Uvedená pohľadávka sa
považovala za nedotknutú vždy bez ohľadu na dôvod, prečo ju veriteľ do konkurzu neprihlásil už len
z toho dôvodu, že veriteľ nebol o vyhlásení konkurzu upovedomený. Uvedené zákonné ustanovenie

slúžilo primárne na ochranu veriteľa (fyzickej osoby), od ktorého nebolo možné požadovať, aby sám od
seba konal s náležitou odbornou starostlivosťou pri zisťovaní, či na jeho dlžníka bol vyhlásený konkurz.
Opačnývýkladbynedávalžiadenlogickýzmysel.Akbysitotižveriteľpohľadávkunechcelďalejvymáhať
a z uvedeného dôvodu si ju neprihlásil do konkurzu, bolo by bezpredmetné, aby zákonodarca takýto
postup veriteľa upravoval zákonnou normou. Na základe uvedeného opäť navrhol potvrdiť rozsudok

súdu prvej inštancie.
8.Vduplikesaintervenientvyjadriltak,žežalobcaužneuvádzažiadnenovéskutočnosti,apretonavrhol,
aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní

žalovanej a intervenienta na strane žalovanej v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

11. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania odvolateľka – žalovaná a intervenient na
strane žalovanej, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie a rozhodnutie vo veci samej.
Zároveň je nutné konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku v dostatočnej miere vyplýva

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi súdu na strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie
súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje
aj zdôvodnenie relevantných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie založil. Odvolací súd pritom ani s prihliadnutím na argumenty prezentované odvolateľmi

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď odvolatelia
neuviedli žiadne také nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvej
inštancie, a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani počas odvolacieho
konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nárokuvo vzťahu k odvolateľom. Len na okraj súd poznamenáva, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05).

12. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť
odvolateľov za obsahové vymedzenie ich odvolaní a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 380 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom
konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľov a formulovať namiesto nich odvolacie
dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní vznesených

námietok. Na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietali odvolatelia v odvolacej
lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, teda odvolací súd prihliadať
nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok
konania, na ktoré je súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380
ods. 2 CSP). Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia
podmienok konania.

13. Pokiaľ žalovaná aj intervenient na strane žalovanej zhodne namietali existenciu príčinnej súvislosti
medzi protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody na strane žalobcu, odvolací súd vyhodnotil
predmetnú námietku ako nedôvodnú. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie s touto námietkou
náležite vysporiadal v bodoch 39. až 50. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré
odôvodnenie zároveň odvolací súd poukazuje. Aj podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne

ustálil, že bolo bez právneho významu zisťovanie skutočnosti, z akého dôvodu si opomenutý veriteľ
neprihlásil pohľadávku do konania. Podstatná bola tá skutočnosť, že v dôsledku porušenia povinnosti
žalovanej upravenej v ust. § 167l ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov zostala pohľadávka veriteľa v konkurze nedotknutá, a to v súlade s ust. § 166c ods.
1 citovaného zákona. Podľa odvolacieho súdu, ak by žalovaná postupovala v konkurze v súlade so

zákonom a upovedomila veriteľa o tom, že bol vyhlásený konkurz, neprihlásenie pohľadávky veriteľa
do konkurzu by malo za následok jej následnú nevymožiteľnosť. Vznik škody na strane žalobcu potom
nepochybne priamo súvisí a nadväzuje na protiprávne konanie žalovanej, ako to správne konštatoval
aj súd prvej inštancie. Okrem toho bolo bez právneho významu zaoberať sa tým, či existoval nejaký
iný dôvod, pre ktorý by sa veriteľ čo i len v teoretickej rovine rozhodol predmetnú pohľadávku do

konkurzu neprihlásiť, nakoľko tento opomenutý veriteľ si bezprostredne po zrušení konkurzu uplatnil
predmetnú pohľadávku nedotknutú konkurzom. Inými slovami, aj z dôvodovej správy k predmetnému
zákonu vyplýva, že ust. § 166c ods. 1 citovaného zákona treba vykladať extenzívne a vychádzať z jeho
podstaty. V danom prípade zákonodarca definoval nedotknutú pohľadávku ako pohľadávku veriteľa
– fyzickej osoby, ktorá nebola prihlásená, nakoľko veriteľ nebol správcom písomne upovedomený,

že bol vyhlásený konkurz. Takáto pohľadávka sa považuje za nedotknutú vždy bez ohľadu na to,
z akého dôvodu si pohľadávku veriteľ do konkurzu neprihlásil, už len z toho dôvodu, že veriteľ
nebol o vyhlásení konkurzu upovedomený. Toto zákonné ustanovenie slúži primárne na ochranu
veriteľa, od ktorého nemožno požadovať, aby sám od seba konal s náležitou odbornou starostlivosťou
pri zisťovaní, či na jeho dlžníka bol vyhlásený konkurz. Opačný výklad by bol v logickom rozpore

s účelom citovaného zákona. Ak by totiž veriteľ nechcel pohľadávku ďalej vymáhať, a z toho dôvodu
ju neprihlásil do konkurzu, bolo by bezpredmetné, aby zákonodarca uvedený postup veriteľa upravoval
zákonnou normou. Z dôvodovej správy k zákonu o konkurze navyše vyplýva, že nový zákon o konkurze
a reštrukturalizácii sa vzhľadom na slabé postavenie veriteľov v prípade úpadku dlžníka orientuje ako
proveriteľská právna úprava s vyvažujúcimi prvkami ochrany dlžníka. Ďalej z tejto správy vyplýva, že

predmetný proveriteľský smer nového zákona je žiadúci najmä pre optimálny rozvoj podnikateľského
prostredia, ktorý umožňuje veriteľom efektívne sa brániť pred nežiadúcimi účinkami úpadku dlžníka.
Napokon odvolací súd konštatuje, že ak intervenient namietal, že v konaní nebolo preukázané, že veriteľ
si neprihlásil pohľadávku z dôvodu, že nebola správkyňou upovedomená o vyhlásení konkurzu, uvedené
námietkynebolirelevantnévzhľadomksamotnémupredmetukonaniavkontextesostatnýmiodvolacími

námietkami tak žalovanej ako aj intervenienta. Zároveň krajský súd konštatuje, že zo strany žalovanej
aintervenientanebolikpreukazovaniuuvedenéskutočnostiohľadneneprihláseniapohľadávkyzostrany
opomenutého veriteľa produkované žiadne dôkazy ani procesné návrhy.
14. Neobstojí námietka žalovanej a intervenienta týkajúca sa nedostatočného zaoberania sa otázkou
premlčania v súvislosti so začatím plynutia subjektívnej premlčacej doby a nedôsledného vysporiadania

sa so zákonom stanovenými prvkami rozhodujúcimi pre začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 106
OZ, nakoľko žalobca mal možnosť kedykoľvek za trvania konkurzu ako účastník konkurzného konania
nahliadnuť do správcovského spisu a mohol sa o vzniku škody dozvedieť (najskôr sa o vzniku škody
mohol podľa odvolateľov dozvedieť dňom uverejnenia v Obchodnom vestníku, teda dňa 17.04.2019,resp. 18.04.2019). V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že s predmetnou otázkou sa súd prvej
inštancie náležite vysporiadal v bodoch 29. až 34. odôvodnenia rozsudku, na ktoré závery zároveň
odvolací súd odkazuje. Podľa odvolacieho súdu začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nebolo

možné stanoviť na deň zrušenia konkurzu, nakoľko plynutie subjektívnej premlčacej doby sa viaže vždy
nielen na skutočnú vedomosť o protiprávnom konaní ale aj na skutočnú vedomosť o výške škody, ktorá
v dôsledku takéhoto protiprávneho konania žalobcovi vznikla. Uvedenú skutočnú vedomosť žalobca
nadobudol až v okamihu, kedy mu bolo doručené poverenie o začatí exekúcie. Aj podľa odvolacieho
súdu žalobca nemal dôvod počas trvania konkurzu nahliadať do správcovského spisu, nakoľko ani

nemal žiadny dôvod reálne sa domnievať, že žalovaná poruší jej elementárnu povinnosť vyplývajúcu
z ust. § 167l ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a to napriek skutočnosti, že žalobca si
riadne splnil povinnosť označiť všetkých veriteľov spolu s podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu,
preto ani zákonné povinnosti správcu konkurznej podstaty nebolo možné nahrádzať procesnou aktivitou
účastníkov konania. Odvolaciemu súdu sa tiež javí ako dôvodné, že žalobca nemohol mať žiadnu
skutočnú vedomosť o tom, že opomenutý veriteľ si bude voči žalobcovi jeho oddlžením nedotknutú

pohľadávku ďalej vymáhať. Pritom v teoretickej rovine, keby si opomenutý veriteľ voči žalobcovi
pohľadávku neuplatnil, žalobcovi by žiadna škoda ani nevznikla.
15. Pokiaľ odvolateľka namietala výšku škody, mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne
ustálil, z čoho uplatnený nárok pozostával, pričom potvrdenie o splnení dlhu bol dostatočný podklad pre
riadne ustálenie výšky uplatneného nároku.

16. Ďalšie argumenty žalovanej a intervenienta na strane žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd
považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vyporiadavať.
I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami.

Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú
stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu
argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

17. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu
byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami
a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu,
nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných

základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú
zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
18. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto

rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľov boli
neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.
19. Ako nadväzujúci výrok bol posudzovaný aj výrok o trovách prvoinštančného konania, ku ktorému
odvolatelia nevymedzili žiadnu konkrétnu námietku. Potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej
je výrok o trovách konania priamo závislý, tak zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne

podmienenéhovýrokuonárokunanáhradutrov.Lennaokrajkrajskýsúddopĺňa,žeokresnýsúdnáležite
aplikoval zásadu úspechu v spore.
20. Možno zhrnúť, že v odvolacom konaní žalovaná a intervenient neprodukovali žiadne skutkové
ani právne argumenty spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v ich
prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje.
21.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárokna ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanej a intervenientovi, ktorí vo veci úspech nemali. O výške
náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej
inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline dňa 26. novembra 2025
JUDr. Roman Tichý
predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu
(z dôvodu absolvovania služobnej cesty JUDr. Eva Malíková nemohla písomné vyhotovenie rozhodnutia

podpísať - § 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku)

JUDr. Vladimír Topoľančík

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Vladimír Topoľančík nemohol písomné vyhotovenie rozhodnutia
podpísať/§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)