Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/186/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119229985
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6119229985.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.

Júliusa Tótha a JUDr. Lucie Baňackej, PhD. v spore žalobcu: IKA TRANS, spol. s r.o., Nad traťou 26, 060
01 Kežmarok, IČO: 00 635 081, zastúpený: Art or Ius, s.r.o., Panenská 668/24, Bratislava - mestská časť
Staré Mesto 811 03, IČO: 51 038 315, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská
31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Apollo
Business Center II, blok A, Prievozská 4, Bratislava - mestská časť Ružinov 821 09, IČO: 51 003 848, o
zaplatenie 133.221,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice
č. k. 33Cb/31/2019-1037 z 22. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 33Cb/31/2019-1037 z 22. júla 2024 v napadnutom
výroku II. a výroku III.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania
(výrok I.), žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorý sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia
sumy 133.221,81 Eur spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo
sumy 44.254,24 Eur od 21.03.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo
sumy 49.478,90 Eur od 23.04.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo
sumy 28.004,59 Eur od 22.05.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo
sumy 8.435,65 Eur od 17.06.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy

3.048,43Eurod21.07.2015dozaplateniaanáhradytrovkonania,atotitulomneuhradenejcenyelektriny
na straty.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výrobcom a dodávateľom elektriny z bioplynovej stanice, ktoré
zariadenie bolo uvedené do prevádzky 12.12.2021. V súvislosti s podporou podľa zákona č. 309/2009
Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon o podpore OZE“) bola
medzi žalobcom a Východoslovenská distribučná a.s. (ďalej aj „VSD“) uzavretá dňa 12.2.2013 Zmluva
o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou
kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. OZE_508_2013 („Zmluva o dodávke adoplatku 2013“), ktorá bola s účinnosťou od 1.1.2015 nahradená Zmluvou o dodávke a doplatku 2015,
uzavretou dňa 09.12.2014 medzi žalobcom, VSD a žalovaným (ako osobou poverenou VSD k výkupu
elektriny za cenu na straty). Žalobcovi bola rozhodnutím ÚRSO č. 1258/2013/E-OZ, schválená cena

elektriny pre stanovenie doplatku 136,33 eur/MWh. Cena elektriny na straty pre rok 2015 predstavovala
44,0150 eur/MWh. Žalobca zaslal ÚRSO formulár pre uplatnenie si podpory podľa § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore OZE. Rovnaký formulár bol za žalobcu zaslaný aj VSD a to prostredníctvom
spoločnosti Tatranská mliekareň a.s. v poštovej zásielke č. A., odoslanej dňa 4.7.2014 a doručenej
VSD dňa 8.7.2014. Obsahom predmetnej zásielky bola aj žiadosť o vydanie stanoviska k projektu

Teplovod Kežmarok s prílohami. Po 15.8.2014 zaslala spoločnosť VSD žalobcovi list zo dňa 10.10.2014
(„Sprievodný list“) spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ktorú žalobca
podpísal dňa 24.10.2014 a zaslal VSD. Spoločnosť VSD zaslala žalobcovi dňa 10.12.2014 podpísanú
Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 so sprievodným listom s inštrukciou k fakturácii podľa uzatvorenej
zmluvy pre rok 2015. VSD následne namietala, že neeviduje splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4
ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pre rok 2015 v termíne do 15.8.2014, v dôsledku čoho si

žalobca nemôže uplatňovať podporu s poukazom na znenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE. Podľa
tvrdenia VSD a žalovaného, podateľňa eviduje ako obsah prijatej poštovej zásielky č. A. dňa 8.7.2014
iba žiadosť o vydanie stanoviska k projektu Teplovod Kežmarok s prílohami. Uvedená podateľňa pritom
fungovala ako spoločná a nerozlíšená podateľňa pre viaceré spoločnosti, vrátane žalovaného a VSD,
čo odporovalo § 32 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Táto podateľňa však fungovala bez stanovených pravidiel a iba
intuitívne.Pripríjmezásielok,obsahujúcichviacerélistinyevidovalaibapríjemjednejlistiny(dokumentu).
Uvedenéjednoznačnevyplývazosvedeckejvýpovedepracovníčkyuvedenejpodateľnezodňa7.9.2016
v konaní vedenom Okresným súdom Košice I sp. zn. 33Cb/70/2015. Ďalej žalobca poukázal, že Zákon
o podpore OZE predpokladá zákonnú kontraktačnú povinnosť VSD vo vzťahu k výrobcom elektriny z

OZE a VÚKVET ohľadne odberu elektriny za cenu na straty a doplatku, pričom listom VSD zo dňa
10.10.2014 spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 bolo deklarované, že VSD
a žalovaný sú povinní (t.j. uznávajú, že sú povinní) poskytovať žalobcovi podporu aj pre rok 2015, teda
uznávajú svoj uvedený záväzok. Procesným dôsledkom uznania záväzku je nevyhnutnosť aplikácie §
192 CSP. Dokonca ak by aj neexistovala Zmluva o dodávke a doplatku 2013, potom by bolo potrebné

posúdiť Sprievodný list VSD zo dňa 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
ako návrh zmluvy (ktorý je právnym úkonom a vyvoláva právne účinky), a to aj z pohľadu výkladových
pravidiel právneho úkonu obsiahnutých v § 266 Obchodného zákonníka.

4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal, že má pri plnení svojich povinností
na úseku podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, rovnako ako žalobca, postavenie
regulovaného subjektu a je povinný pri plnení svojich povinností postupovať v súlade s aktuálnymi
právnymi predpismi. Podmienkou vzniku nároku žalobcu na podporu na elektrinu vyrobenú v jeho
zariadení v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE pre nasledujúci kalendárny rok

je splnenie povinností žalobcu voči žalovanému v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a
žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods.
1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE a predpokladá množstvo dodanej elektriny, vždy k 15. augustu
na nasledujúci kalendárny rok. Podľa ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE výrobca elektriny s právom

na podporu, ktorý si nesplní povinnosti podľa ods. 2 si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení
na výrobu elektriny uplatniť právo podľa ods. 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Žalobca si v
dôsledku vlastnej nedbanlivosti svoju vyššie uvedenú zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore OZE v zákonom stanovenej lehote nesplnil, preto mu v dôsledku jeho vlastnej
pasivity nárok, na uplatnenie podpory na elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu v zmysle ust. § 3 ods.

1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE v jednotlivých kalendárnych mesiacoch roku 2015 nevznikol, z
ktorého dôsledku je žalobcom uplatnený nárok neoprávnený. Základnou spornou skutočnosťou medzi
stranami sporu je predovšetkým samotné splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu
ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy

uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného
množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný splnenie cit.
zákonnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE v zákonom stanovenej
lehote neeviduje a toto nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie ani zo strany samotného žalobcupreukázané.Predmetnýdokument,naktorýžalobcaodkazuje,nebolsúčasťouzásielky,naktorúžalobca
poukazuje. Zásielka zo dňa 04.07.2014 s podacím číslom RP912125965SK, na ktorú žalobca odkazuje,
neobsahovala podanie, z ktorého by vyplývalo, že jeho úmyslom bolo splnenie si povinnosti v zmysle

§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Predmetná zásielka neobsahovala žalobcom uvádzané
dokumenty, ale len žiadosť o vydanie stanoviska k projektu - TEPLOVOD KEŽMAROK. Poukázal na
ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, ktorý neposkytuje žalobcovi možnosť voľby a obsiahnutá
povinnosť je obligatórna pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na
podporu a obligatórny je tiež zákonom predpokladaný následok obsiahnutý v sankcii právnej normy. Ani

v roku 2015 nemohla žalovanému vzniknúť povinnosť na úhradu podpory vo forme doplatku žalobcovi
na ním vyrobenú elektrinu v prípade, ak mu na jej reálne nadobudnutie nevznikol v zmysle platných
právnych predpisov v donom kalendárnom roku nárok. Z dôvodu, že zo strany žalobcu k splneniu
povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE riadne a včas v zákonom stanovenej
lehote nedošlo nastúpili zákonom stanovené následky obsiahnuté v ust. § 4 ods. 3 z o OZE v súlade
s čím žalovaný žalobcovi podporu na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v roku 2015

neposkytol.

5. Žalobca v reakcii na odpor uviedol, že účelom Zákona o podpore OZE je iba stanoviť podmienky,
spôsob a rozsah poskytovania tzv. povinnej podpory. Zákon o podpore OZE teda nezasahuje do

zmluvnej autonómie zúčastnených subjektov a hovorí v tejto súvislosti iba to, že len náklady na povinnú
podporu budú žalovanému zohľadnené v rámci jeho cenovej regulácie, ktorej podlieha. Žalobca namieta
to, že by základnou spornou skutočnosťou malo byť to, či si žalobca v termíne do 15.8.2014 splnil voči
žalovanému povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Vzhľadom na súkromnoprávnu
povahu záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 a absenciu kogentnej

povahy ust. § 4 ods. 3 v spojení s § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je podstatnou otázkou to, či
je Zmluva o dodávke a doplatku 2015 platná a záväzná pre jej zmluvné strany aj pre rok 2015, alebo či
je v časti neplatná. Nemožno hovoriť ani o tom, že by spomenutú zmluvu žalovaný alebo VSE uzatvárali
v omyle ohľadne skutočnosti, či bola alebo nebola predtým – t.j. do 15.8.2014 splnená povinnosť
žalobcu voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. O tejto skutočnosti museli

mať žalovaný a VSE jednoznačne vedomosť už pred tým, ako navrhli žalobcovi uzavretie spomenutej
zmluvy. V ďalších vyjadreniach žalobca zotrval vo svojej argumentácii a tú obšírne rozvinul vo vzťahu
k tvrdeniu o tom, že zo strany žalovaného malo dôjsť k uznaniu záväzku a tvrdeniam o tom, že žalobca
si podporu uplatnil v zásielke č. RP91212565SK, avšak v dôsledku nesprávnej evidencie pošty na
podateľni žalovaného žalovaný také podanie neeviduje. Žalobca rozvinul úvahy o tom, kto má vo vzťahu

k doručeniu zásielky a jej obsahu znášať v konaní dôkazné bremeno a ďalej poukazoval na retroaktívny
charakter prechodných ustanovení Zákona o podpore OZE.

6. Žalovaný v následnom vyjadrení znovu poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: PL.

ÚS 50/2015. Za podstatnú spornú skutočnosť označil samotné splnenie povinnosti žalobcom voči
žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Žalovaný splnenie citovanej zákonnej
povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE v zákonom stanovenej lehote neeviduje a
toto nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie ani zo strany samotného žalobcu preukázané. Žalobca
žiaden jednostranný adresný právny úkon, ktorého obsahom by bol jednak jednoznačný prejav vôle

žalobcu, že si uplatňuje podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE a zároveň tiež
jednoznačná informácia o predpokladanom množstve dodanej elektriny v roku 2014 voči žalovanému
nerealizoval a takýto prejav vôle žalobcu žalovanému nebol doručený. Je teda zrejmé, že zákonom
stanovená povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE nebola zo strany žalobcu voči
žalovanému v roku 2014 splnená, z ktorého dôvodu žalobcovi nevznikol nárok na reálne nadobudnutie

podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE. Žalovaný v podstatnej časti
argumentácie zotrval na svojich predošlých vyjadreniach, ktoré rozvinul a vo vzťahu k dispozitívnemu
charakteru dopadajúcej právnej úpravy uviedol, že ak by aj tunajší súd dospel k záveru o dispozitívnej
povahe ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, ako sa to snaží naznačiť žalobca, považuje za
nevyhnutné upozorniť na skutočnosť, že nová zmluva o dodávke elektriny neobsahuje žiadne odchylné

dojednanie,ktorébyvylučovaloaplikáciusankciev§4ods.3ZákonaopodporeOZEanapriekodchylnej
dikcii Zákona o podpore OZE, umožňovalo žalobcovi uplatniť si a reálne nadobudnúť podporu aj v
prípade nesplnenia si jeho zákonom stanovených povinností v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE.
Nová zmluva o dodávke elektriny neobsahuje žiadne odchylné dojednanie strán sporu od ustanovenia§ 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE v jeho zákonnom znení a rovnako ani sám žalovaný žiadnym
spôsobom nikdy neprejavil vôľu sa od citovaného zákonného ustanovenia odchýliť alebo jeho aplikáciu
voči žalobcovi úplne vylúčiť.

7. V ďalších podaniach strany v podstatnom rozsahu zotrvali na svojich predošlých vyjadreniach, ktoré
argumentačne rozvinuli rozsiahlymi úvahami.

8. Súd prvej inštancie po zistení skutkového stavu vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení
Zákona o podpore OZE: § 18e ods. 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b), c), d), § 4 ods. 2, § 4 ods. 3 a
podľa § 269 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že mal za preukázané, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah na
základe Zmluvy o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a
vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. OZE_508_2013. Táto
zmluva bola platná, účinná a aj oboma stranami plnená až do dňa 01.01.2015, od kedy bola nahradená
Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 uzavretou dňa 09.12.2014 medzi žalobcom, žalovaným a VSE.

10. Ďalej uviedol, že v konaní mal za preukázané, že do dispozičnej sféry žalovaného sa dostala len
žiadosť o vydanie stanoviska k projektu - Teplovod Kežmarok, PD /projektová dokumentácia/ a mapy,
ktorú mal súd za preukázanú z fotokópie strany z Evidencie prijatej pošty spoločnosti Východoslovenská

distribučná, a.s. z 08.07.2014, že pri zásielke č. A. pod poradovým číslom 41970 je uvedený zápis:
podacia pošta Kežmarok 1, odosielateľ Tatranská mliekareň a.s., obsah správy - žiadosť o vydanie
stanoviska k projektu.

11. Vo vzťahu k tomu súd prvej inštancie vychádzal z fotokópie podacieho hárku č. EPH002690490,
z ktorej vyplýva údaj o odosielateľovi: Tatranská mliekareň a.s., Nad Traťou 26, 060 01 Kežmarok, s
dátumompodania04.07.2014,podpodacímčíslomA.,pričomtuideoodoslaniebližšieneidentifikovanej
poštovej zásielky žalobcom adresátovi Východoslovenská distribučná a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice
s dátumom poštovej pečiatky Kežmarok dňa 04.07.2014. Uvedený údaj o poštovej zásielke podľa súdu

prvej inštancie konkrétne nedokazuje jej obsah, a teda ani odoslanie dokumentov.

12. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobca svoje tvrdenie, že ním predložené oznámenie o
predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa 29.05.2014 sa dostalo

do dispozičnej sféry žalovaného, v priebehu konania nepreukázal a povinnosť žalobcu v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) Zákona o podpore OZE nie je možné považovať za splnenú.

13. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že dôkazné bremeno ohľadom doručenia predmetného

formulára a perfektnosti právneho úkonu žalobcu zaťažovalo žalobcu a v tejto súvislosti poukázal na
závery Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2Obdo/7/2021.

14. Podľa súdu prvej inštancie žalobcom predložená fotokópia hlásenia o predpokladanej charakteristike

dodávky vyrobenej elektriny, žiadnym spôsobom nepreukazuje, že predmetné žalobcom predložené
hlásenie bolo skutočne obsahom zásielky s podacím číslom RP 912125965SK zo dňa 04.07.2014, a že
predmetné žalobcom predložené hlásenie bolo skutočne odoslané na adresu žalovaného, a že toto bolo
skutočne doručené do dispozičnej sféry žalovaného. Rovnako ani žalobcom predložený podací lístok - č.
EPH002690490oodoslanízásielkyneznámehoobsahuspodacímčíslomA.XXXXXXXXXXXnaadresu

žalovaného nepreukazuje, že obsahom predmetnej zásielky bola aj listina žalobcu s náležitosťami v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE a že predmetné žalobcom predložené oznámenie
bolo skutočne odoslané na adresu žalovaného a že toto bolo skutočne doručené do dispozičnej sféry
žalovaného.15. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS

50/2015-148 zo dňa 22.03.2017, a jeho závery o primeranosti sankcie uvedenej v ust. § 4 ods. 3 zák. č.
309/2009 Z. z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014. Upriamil pozornosť na tú časť odôvodnenia
danéhonálezu,vktoromjeuvedené„sankčnýmechanizmusustanovenýv§4ods.3zák.opodporeOZE
spočívajúci v nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť od mechanizmu
zániku práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v § 3b ods. 2, 3 a 5 Zákona o podpore OZE; tento

mechanizmus sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených podmienok a výrobcovi
elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných ustanovení zákona o podpore OZE.“
Vo vzťahu k nejednoznačnosti ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE poukázal, že v náleze Ústavný
súd okrem iného uviedol ... „Z normatívneho textu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE (aj s prihliadnutím
na osobitnú úpravu práva na podporu podľa § 3b ods. 2, 3 a 5 zák. o podpore OZE) možno totiž podľa
názoru ústavného súdu zjavne vyvodiť, že nemožnosť uplatniť si právo na podporu sa vzťahuje len ...

na nasledujúci kalendárny rok.“

16. Z cit. zák. ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE podľa názoru súdu prvej
inštancie jasne vyplýva, že žalobca bol povinný oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej

sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny k 15. augustu 2014 na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na rok 2015, a že má to byť oznámenie
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o uplatnení podpory vrátane predpokladaného
množstva dodanej elektriny, čo podľa názoru súdu prvej inštancie zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé,
a preto nepovažoval splnenie uvedenej povinnosti za preukázané.

17. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobca svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore OZE voči žalovanému nesplnil v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), preto jeho
právo na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku - vo vzťahu k žalovanému na daný nasledujúci

kalendárny rok zaniklo - nemôže si teda na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny
uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Súd preto
žalobu zamietol ako nedôvodnú.

18. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetom sporu je, či žalobca si splnil svoju povinnosť v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, a teda, či vykonal voči žalovanému jednostranný právny
úkon obsahujúci prejav vôle, ktorým si uplatňuje podporu na rok 2015. Za moment oznámenia zákonom
požadovaných povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE súd prvej inštancie
považoval moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry spoločnosti Východoslovenská

distribučná, a.s. ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy a tento sa objektívne mohol s jej obsahom
oboznámiť. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o neurčitosti lehoty poukázal na záver Najvyšší súd
SR v uznesení 2Obdo/18/2018 o tom, že lehota „k 15. augustu“ obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore OZE je výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený
dátum dňa 15. augusta a v zmysle záverov Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu je určená

dostatočne a je lehotou hmotnoprávnou, čo potvrdila ustálená rozhodovacia prax súdov.

19. Vo vzťahu k otázke uznania záväzku súd prvej inštancie uviedol, že uznanie záväzku je len
zabezpečovací právny inštitút, teda právny úkon, ktorým dlžník svoj záväzok voči veriteľovi uznáva nie

je možné stotožňovať s právnym úkonom, z ktorého má údajne uznávaný záväzok vzniknúť. Pôvodná
zmluva o dodávke elektriny medzi žalobcom a žalovaným zanikla dňom 31.12.2014. Z uvedeného
nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že záväzok žalovaných na úhradu podpory elektriny vyrobenej z
obnoviteľných zdrojov žalobcovi v roku 2015 vznikol z pôvodnej zmluvy o dodávke elektriny a tento
bol následne novou zmluvou o dodávke elektriny účinnou od 01.01.2015 uznaný. Záväzok žalovaných

uhrádzať žalobcovi podporu elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie pre rok 2015 mohol
vzniknúť až novou zmluvou o dodávke elektriny s účinnosťou na rok 2015, ak by si žalobca v roku 2014
splnil riadne a včas všetky svoje zákonné povinnosti, vrátane povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona o podpore OZE.20. Súd prvej inštancie preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255

ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to proti výroku
II. a výroku III. t.j. druhému a tretiemu výroku, rozsudku súdu prvej inštancie. Teda proti výroku,
ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a proti výroku o nároku na náhradu trov konania. Navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného na úhradu 133.221,81 Eur s
príslušenstvom. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces /§ 365 ods. 1 písm. b) CSP/; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) CSP/; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) CSP/ a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) CSP/.

22.Pokiaľideoodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.b)CSPžalobcadôvodil,ženapadnutýrozsudok
nie je náležite odôvodnený, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Rozsudok súdu prvej inštancie
nezodpovedá zneniu § 220 ods. 2 a 3 CSP, keďže neuvádza podstatné skutočnosti tvrdené žalobcom a

reakciu súdu prvej inštancie na ne. Najmä neuvádza, ktoré z označených dôkazov súd prvej inštancie
vykonal a ktoré nevykonal a prečo; neuvádza reakciu súdu prvej inštancie na podstatné skutkové
tvrdenia a argumenty žalobcu; neobsahuje vyhodnotenie svedeckej výpovede A. B., nespoľahlivosť
evidencie zásielok pre VSD, komunikácie medzi VSD a ÚRSO zo dňa 13.11.2014 a 28.11.2014;
neobsahuje vysvetlenie myšlienkových postupov pri prijímaní právnych záverov a napokon sa súd

prvej inštancie nevysporiadal ani s existujúcimi zrušujúcimi uzneseniami Najvyššieho súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 4Obdo/76/2022 a 1Obdo/1/2021 v obdobných veciach.

23. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa zároveň nevysporiadal s argumentáciou žalobcu
o súkromnoprávnej a zmluvnej povahe uplatneného nároku žalobcu a nesprávne zúžil posudzovanie

splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE voči
VSD pre rok 2015, iba na skúmanie preukázania samotného fyzického aktu doručenia predmetného
oznámenia pre VSD, nezohľadňujúc časové a kauzálne súhlasné kroky VSD, potvrdzujúce doručenie
tohto oznámenia. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s dôkazmi preukazujúcimi neúplnosť a
nesprávnosť záznamov o obsahu prijatých zásielok, svedeckou výpoveďou A. B. o zaslaní predmetného

oznámenia a svedeckou výpoveďou C. D., pričom nezohľadnenie týchto dôkazov znemožňuje
preukázanie obsahu doručenej zásielky. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že za dôkaz môže slúžiť
všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú
silu, pričom je potrebné starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Závery súdu
prvej inštancie robia preukázanie doručenia oznámenia na strane žalobcu nemožným, pretože viažu

preukazovanie doručenia oznámenia striktne iba na preukázanie samotného fyzického aktu doručenia.
Súd prvej inštancie sa zároveň náležite nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, že na posúdenie sporu
je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú do 31.12.2012 a to s poukazom na § 18e ods. 1 Zákona
o podpore OZE, ktorá argumentácia žalobcu v priebehu konania si vyžadovala špecifickú odpoveď.
Absencia náležitého odôvodnenia napadnutého rozsudku núti žalobcu domýšľať si jeho dôvody, čo

zároveň bráni náležite argumentovať proti napádanému rozsudku v odvolaní.

24. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalobca mimo iného poukázal, že
sprievodným listom zo dňa 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ktoré
boli doručené žalobcovi, a aj následným uzavretím Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 v spojení so

sprievodným listom zo dňa 10.12.2014, ktorým bol žalobca inštruovaný k fakturácii podpory, žalovaný
uznal v zmysle § 323 ObZ svoj záväzok zodpovedajúci nárokom žalobcu na poskytnutie podpory.
Podstata uznania záväzku v zmysle § 323 ods. 1 ObZ spočíva v nastúpení vyvrátiteľnej právnej
domnienky, že uznaný záväzok v čase jeho uznania trvá. Uznať záväzok zo zmluvy je možné aj pred tým
ako má byť zmluva plnená. V dôsledku takejto domnienky dochádza k zmene procesného postavenia

veriteľa (žalobcu), pretože dôkazné bremeno o neexistencii záväzku zaťažuje dlžníka (žalovaného), a
to s poukazom na § 192 CSP. V dôsledku uvedenej kvalifikácie spomenutých právnych úkonov, ktoré
predstavujú aj uznanie záväzku mala nastúpiť zo strany súdu prvej inštancie aplikácia ustanovenia §
192 CSP.25. Ohľadne odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalobca argumentoval, že v konaní
pred súdom prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne C. D., ktorá v inom konaní vedenom pred

súdom prvej inštancie (sp. zn. 33Cb/70/2015) vypovedala k fungovaniu podateľne VSD a k evidovaniu
príjmu a následného spracovania zásielok doručovaných do tejto podateľne. Táto svedkyňa pracovala
v relevantnom čase roku 2014 ako zamestnankyňa v spoločnej podateľni činnej aj pre žalovaného a
VSD. Žalobca uviedol, že menovaná svedkyňa potvrdila, že ak do podateľne došla zásielka, v ktorej
boli viaceré dokumenty, nerozlišovalo sa to, neoddeľovalo a evidovalo sa to iba ako jeden dokument.

Teda záznam v poštovej knihe ohľadne prijatia doručenej zásielky zaslanej za žalobcu dňa 08.07.2014
(kde sa indikuje iba príjem jedného alebo iba niekoľkých dokumentov) nemá a nemôže mať výpovednú
hodnotu vo vzťahu k tomu, že by v tejto zásielke nebol žalobcom tvrdený dokument. Vyššie uvedené
však bolo súdom prvej inštancie ignorované. Žalobca dôvodil, že súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že obsahom zásielky zo dňa
04.07.2014 doručenej do podateľne činnej aj pre VSD dňa 08.07.2014 nebolo oznámenie o uplatnení

podpory, pretože toto oznámenie nebolo v evidencii doručenej pošty zaevidované. Uvedený záver je
však nesprávny, pretože výpoveď menovanej svedkyne svedčí o inom skutkovom stave, a to o tom, že
výpis z poštovej knihy v časti jej záznamu o prijatí a obsahu zásielky riadne a spoľahlivo nezodpovedá
(a podľa uvedenej svedeckej výpovede ani nemôže zodpovedať) skutočnosti a to vzhľadom na prax
uvedenej podateľne pri evidovaní zásielok. Taktiež zo svedeckej výpovede A. B. v konaní vedenom pod

sp. zn. 29Cb/61/2016 vyplýva, že uvedený svedok vedel o oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore OZE, pripravoval za žalobcu oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015
pre ÚRSO a VSD, potvrdil odoslanie zásielky pre VSD, keď objasnil spôsob jej podania na prepravu.
Žalobca taktiež poukázal na žiadosť ÚRSO zo dňa 13.11.2014 označenej ako „TPS 2015“, na ktorú VSD
odpovedala listom zo dňa 28.11.2014, z ktorého prílohy č. 3 vyplýva, že je v nej žalobca uvedený ako

výrobca, ktorý oznámil ÚRSO a VSD uplatnenie podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny, do 15. augusta na nasledujúci kalendárny rok.

26. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobca uviedol, že Zmluva o
dodávke a doplatku 2015 bola uzavretá dňa 09.12.2014. Jej účinnosť bola vždy (t.j. v jej návrhu a

aj v jej konečnej podpísanej podobe) predpokladaná od 01.01.2015 a aj doba jej trvania bola vždy
predvídaná na dobu určitú - do zániku práva žalobcu na podporu dodávky elektriny za cenu na straty.
Právo žalobcu na podporu nikdy nezaniklo (čo medzi stranami nebolo sporné). Žalobca v konaní
pred súdom prvej inštancie zdôrazňoval, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola uzavretá na
návrh a podľa návrhu žalovaného dňa 10.10.2014. Teda v čase po 15.08.2014, kedy žalovaný musel

bezpodmienečne vedieť, či si žalobca voči VSD splnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c). Žalobca
tiež poukazoval na okolnosti uzavretia samotnej zmluvy, najmä na obsah sprievodného listu VSD zo
dňa 10.10.2014 a aj sprievodného listu zo dňa 10.12.2014, ktorý obsahoval inštrukcie pre žalobcu k
fakturovaniu podpory za rok 2015 v nadväznosti na uzavretie zmluvy. Vzhľadom na súkromnoprávnu
povahu vzťahu založeného Zmluvou o dodávke a doplatku 2015, žalobca poukazoval na nevyhnutnosť

interpretovania návrhu uvedenej zmluvy a jej uzavretia v zmysle pravidiel podľa § 266 ObZ, ako aj s
ohľadom na súkromnú autonómiu subjektov súkromnoprávneho vzťahu, zásadu pacta sunt servanda,
ochranu dobromyseľnosti, preferenciu platnosti právneho úkonu a irelevantnosť prípadného omylu na
strane VSD a žalovaného. Zdôraznil, že prejav vôle žalovaného a VSD spočíval v ich úmysle uzavrieť
Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 tak, aby táto nadobudla účinnosť od 01.01.2015 a tým nevyhnutne

aj v ich úmysle poskytovať žalobcovi podporu podľa nej s účinnosťou od 01.01.2015 pre rok 2015 (príp.
aj nasledujúce roky). Takýto úmysel bol žalobcovi známy práve z prejavenej vôle žalovaného v návrhu
zmluvy, zo sprievodného listu zo dňa 10.10.2014, ako aj zo skutočnosti, že uvedené dokumenty boli
žalobcovi doručené takmer 2 mesiace po 15.08.2014. Dôvodil, že dispozitívne ustanovenie § 4 ods.
3 Zákona o podpore OZE neustanovuje žiaden výslovný zákaz dohody, podľa ktorej by sa právo na

podporu priznalo aj v prípadoch nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c). Účel
právnej úpravy nespočíva v tom, aby sa zakazovala širšia zmluvne dohodnutá podpora výroby elektriny
alebo voľnejšie dohodnuté podmienky takejto podpory.

27. Ďalej žalobca k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP uviedol, že už v konaní

pred súdom prvej inštancie poukázal na to, že sprievodný list zo dňa 10.10.2014 spolu s návrhom
zmluvy, ktoré mu boli doručené, ďalej uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a sprievodný list zo
dňa 10.12.2014, predstavujú uznanie záväzku žalovaného zodpovedajúceho nielen právu žalobcu naposkytnutie podpory podľa zákona č. 309/2009 Z.z., ale aj nároku na uvedenú podporu, čo automaticky
predurčuje nevyhnutnosť aplikovania ustanovenia § 192 CSP.

28. Pokiaľ ide o právne posúdenie uplatnenia prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore
OZE žalobca argumentoval, že toto ustanovenie predstavuje vyjadrenie hmotnoprávnej intertemporality.
Aj napriek tomu, že zákon v jeho znení účinnom od 01.01.2014 reguluje už existujúce vzťahy do
budúcnosti, určité právne stavy, úkony a udalosti, resp. ich parciálne prvky (v danom prípade podmienky
podpory výroby elektriny, ktoré generujú subjektívne právo na podporu) sa spravujú naďalej podľa

právnej úpravy účinnej pred 1.1.2014. V zmysle prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 však pre
zariadenia na výrobu elektriny uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 majú byť aplikované práve
dovtedajšie podmienky podpory.

29. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.
Uviedol, že napadnutý rozsudok je zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa v

jeho odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo
veci samej a svoje právne úvahy a posúdenia náležite zdôvodnil. Poukázal na skutočnosť, že právo
na spravodlivý súdny proces nie je možné vykladať tak extenzívnym výkladom, že by bol súd povinný
reagovať na každý argument ktorejkoľvek zo strán sporu.

30. Pokiaľ ide o základnú spornú otázku, ktorou bolo podľa súdu prvej inštancie splnenie si zákonnej
povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, ktoré žalobcovi ako
výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a VSD ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore
OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci

kalendárny rok, žalovaný ju považoval súdom prvej inštancie za správne vymedzenú. Ďalej dôvodil,
že žalobca v celom konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal
splnenie svojej oznamovacej povinnosti, čo zaťažovalo práve žalobcu. Žalovaný nemá možnosť
preukázať, že spornú zásielku žalobcu od žalobcu neobdŕžal. Išlo by o popretie tzv. negatívnej dôkaznej
teórie, podľa ktorej nie je možné preukazovať neexistujúce skutočnosti. Poukázal pritom na konania

vedené pod sp. zn. 4Cob/180/2022, v obdobnej veci týkajúce sa tej istej zásielky, kde bol jednoznačne
prijatý záver o tom, že žalobcom predložené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať, že žalobca svoju
povinnosť splnil riadne a včas. Žalovaný k obsahu svedeckej výpovede p. B. uviedol, že z jej obsahu
jednoznačne vyplýva, že svedok zásielku neodosielal a ani nevie či, kedy, akým spôsobom a na akú
adresu bol ním údajne vypracovaný formulár reálne odoslaný a či ním pripravenými podkladmi bolo po

ich odovzdaní asistentke nejakým spôsobom manipulované alebo nie. Súd prvej inštancie preto správne
konštatoval, že dôkazné bremeno ohľadom doručenia predmetného formulára a perfektnosti právneho
úkonu zaťažuje samotného žalobcu, ktorý ho v konaní neuniesol. Skutočnosť, že zamestnankyňa
podateľne C. D. pripustila, že mohlo v určitých prípadoch dôjsť k chybe v použití pečiatky pri označovaní
doručenej pošty nepreukazuje, že tomu tak bolo aj v posudzovanej veci a ani to, že súčasťou zásielky

bolo alebo nebolo predmetné oznámenie. Zo svedeckej výpovede p. D. je zrejmé, že pracovníčky
podateľne VSD vedeli ako oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny a uplatnení
podpory vyzerá, toto tlačivo poznali a dokázali ho rozlíšiť od iných dokumentov.

31. Vo vzťahu k uznaniu záväzku žalovaný uviedol, že je len zabezpečovacím právnym inštitútom a

právny úkon, ktorým dlžník svoj záväzok uznáva voči veriteľovi nie je možné stotožňovať s právnym
úkonom, z ktorého má údajne uznávaný záväzok vzniknúť.

32. Žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobcom predložený formulár, ktorým sa snaží preukázať
splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE neobsahuje zákonom

požadované náležitosti v podobe uplatnenia si podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore
OZE na rok 2015. V žalobcom predloženom formulári mimo iného nie je obsiahnutý prejav vôle žalobcu
oznámiť uplatnenie podpory, jej druh a rozsah. Žalobcom prezentovaná argumentácia, že Zmluva o
dodávke a doplatku 2015 mala priznávať nárok na podporu nad rámec podpory stanovenej zákonom,
teda aj prípad nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) a vylúčiť tak aplikáciu sankcie v zmysle §

4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je v priamom rozpore so samotným textom zmluvy, v ktorej je uvedené,
že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi
predpismi, teda v rozsahu stanovenom Zákonom o podpore OZE a nie nad jeho rámec. Nikdy nebolo
úmyslom ani vôľou žalovaného a VSD poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanovenéhorozsahu. Žalovaný poukázal, že v zoznamoch: (i) VSD zo dňa 11.12.2014, (ii) ÚRSO o výrobcov, ktorí
nesplnili povinnosť podľa § 4 Zákona o podpore OZE; (iii) výrobcov s doplatkom na rok 2014 a (iv)
výrobcov s doplatkom na rok 2015; (v) odpovede ÚRSO na infožiadosť žalovaného zo dňa 17.06.2021

a (vi) odpovede ÚRSO na infožiadosť zo dňa 26.11.2021 je žalobca zaradený medzi výrobcov, ktorí
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) voči VSD v roku 2014 nesplnili, teda sa s nimi nepočítalo pre
účely refundácie nákladov na doplatok. Zoznamy ÚRSO a VSD, ako aj odpovede ÚRSO na infožiadosti
podporujú záver o nesplnení si povinnosti žalobcu voči VSD.

33. K interpretácii a aplikácii § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE žalovaný poukázal, že názor žalobcu
bol prekonaný nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 50/2015 a uznesením NS SR sp.zn.
2Obdo/18/2018.

34. Žalobca v odvolacej replike poukázal na konanie vedené v obdobnej veci na Mestskom súde
Košice pod sp. zn. 33Cb/44/2016, v ktorom sporové strany uplatňovali rovnakú právnu a skutkovú

argumentáciu a vo veci rozhodoval aj Najvyšší súd SR, ktorý zrušujúcim uznesením 4Obdo/76/2022
konštatoval nedostatočnosť vysporiadania sa s námietkami a argumentmi žalobcu, pričom tieto označil
za podstatné vyžadujúce si špecifickú odpoveď. Ďalej zotrval na argumentácii o súkromnoprávnom
charaktere Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a nesúhlasil s názorom žalovaného, že ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE má kogentnú povahu. Zotrval na

stanovisku o dispozitívnosti ich povahy, a to s poukazom na súkromnoprávnu povahu sankcie uvedenej
v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, súkromnoprávnu povahu zmluvného vzťahu medzi stranami
sporu ale najmä poukazom na predmet, rozsah a účel právnej úpravy Zákona o podpore OZE, ktorý
upravuje spôsob a podmienky zabezpečenia iba povinnej a zo zákona nárokovateľnej podpory výroby
elektriny z OZE. Ďalej rozvinul argumentáciu týkajúcu sa uznania záväzkov zo strany žalovaného. Vo

vzťahu k obsahovým náležitostiam oznámenia o uplatnení podpory poukázal na to, že právna úprava
neobsahovala žiadne konkrétne tlačivo ani formu alebo osobitný proces pre oznamovanie predmetných
informácií.
Žalobca dôvodil, že ak by evidencia doručenej pošty pre VSD bola vedená s náležitou a obvyklou
odbornou starostlivosťou, mohol byť skutočný obsah doručovanej spornej zásielky riadne preukázaný.

Ak strana zmarí druhej strane možnosť uniesť jej dôkazné bremeno tým, že nedodrží povinnosť zachytiť
skutkový stav, nastupuje predpoklad, že druhá strana dôkazné bremeno ohľadne konkrétnej skutočnosti
uniesla, pričom bude na prvej strane, aby takýto predpoklad vyvrátila. Tým došlo k preneseniu
dôkazného bremena na žalovaného. Pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa uznania záväzku a prechodných
ustanovení o podpore zotrval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní.

35. Žalovaný odvolaciu dupliku nepodal. Vyjadrenie žalobcu a výzva na vyjadrenie podľa § 374 ods. 2
CSP mu boli doručené dňa 05.11.2024.

36. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej

lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

37. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

38. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Odvolací
súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

39. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces; či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy; či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byťdaná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

40. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa kritéria vyžadované vyššími
súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Právne závery odvolaním
napadnutého rozhodnutia sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Napadnuté rozhodnutie
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

41. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti
napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

42. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

43. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní odvolací súd uvádza :

44. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si žalobou uplatňuje ako výrobca elektriny s právom na podporu
v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore OZE nárok na podporu s odôvodnením, že si splnil všetky

povinnosti vyplývajúce zo zákona (resp. zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu). Súd prvej inštancie
žalobcom uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia zákonných
podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy Zákona o podpore OZE.

45. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní je splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobcu, čo je
nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči VSD, pretože podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu
povinný ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa
§ 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy

k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore OZE malo by to za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom
zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na doplatok za rok 2015.

46. Žalobca dôvodil, že si svoju oznamovaciu povinnosť voči VSD ako prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy riadne a včas splnil prostredníctvom oznámenia doručeného VSD dňa 08.07.2014
v poštovej zásielke spolu s ďalšími dokumentmi, pričom predložil dôkaz o odoslaní takejto zásielky.
Žalovaný namietal, že podateľňa činná pre VSD eviduje príjem uvedenej zásielky, avšak neeviduje, že
by jej obsahom bolo predmetné oznámenie. Žalobca poukázal, že zo svedeckej výpovede pracovníčky
podateľne činnej pre VSD v inom konaní vyplynulo, že evidencia obsahu prijatých zásielok neprebieha

podľa formalizovaných pravidiel a je nepresná a nespoľahlivá. Zároveň odoslanie zásielky s oznámením
o uplatnení podpory pre VSD mal potvrdiť svedok C. A. B., ktorý predmetnú zásielku pripravoval a
odovzdal na poštovú prepravu.

47. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie dôkaz listinami, ktoré obsahujú svedecké výpovede

C. D. a A. B. síce vykonal (strany to nenamietali), avšak ho nehodnotil preto, že skutočnosti z neho
vyplývajúce nepovažoval za relevantné, a teda z neho nevyvodil žiadne skutkové zistenia.

48. Odvolací súd pritom neopakoval dokazovanie týmito listinami, keďže obsah takýchto listín sa ich
opätovným prečítaním v odvolacom konaní nemení.

49.Odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštanciesprávneneprihliadalnauvedenélistinnédôkazy,
ktorésamyosebeaanivspojenísďalšímidôkazmiprodukovanýmivkonanínebolispôsobilépreukázať,
že žalobca riadne a včas splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, keďžez evidencie prijatej pošty VSD z 08.07.2014 bolo jednoznačne preukázané, že obsahom zásielky č. A.
pod poradovým číslom 41970 bola iba žiadosť o vydanie stanoviska k projektu - Teplovod Kežmarok,
PD a mapy, teda predmetná zásielka neobsahovala oznámenie o uplatnení podpory žalobcom na rok

2015. Nemožno z listinného dôkazu predloženého žalobcom, a to o obsahu svedeckej výpovede C. D.
o spôsobe fungovania podateľne VSD dospieť k paušálnemu záveru, že táto vo všetkých prípadoch
neevidovala doručenú poštu (resp. neevidovala ju správne), keďže v prípade predmetnej spornej
zásielky, je evidentné, že v prijatej pošte VSD bola zaznamenaná nielen samotná žiadosť subjektu
Tatranská mliekareň a.s. ale aj jej prílohy (projektová dokumentácia a mapy). Teda tvrdenie žalobcu, že

podateľňa VSD nezaznamenala obsah celej zásielky (bez preukázania opaku žalobcom) neobstojí. V
tejto súvislosti odvolací súd zvýrazňuje, že odosielateľom predmetnej zásielky nebol žalobca ale tretí
subjekt, ktorý jej obsahom zjavne sledoval iný účel ako splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore OZE. Za takýchto okolností nie je možné pričítať na ťarchu žalovaného
neobozretné správanie žalobcu, ktorý v konaní tvrdil, že súčasťou zásielky odosielanej tretím subjektom
bolo aj práve oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015. Preukázať tieto tvrdenia žalobcu neboli

spôsobilé ani ním predložené ďalšie dôkazy, a to listinný dôkaz o obsahu výsluchu svedka A. B., ktorý
osobne nezabezpečoval odoslanie spornej zásielky pre VSD.

50. Odvolací súd má za to, že ak by aj podateľňa činná pre VSD uviedla pri evidencii došlej pošty
počet listín, ktoré boli obsahom zásielky a tie by sa prípadne nezhodovali s počtom listín, z ktorých

pozostáva žiadosť o vydanie stanoviska k projektu - Teplovod Kežmarok s prílohami, uvedené by ešte
spoľahlivo nepreukazovalo, že dokladom v nej chýbajúcim, ktorý je príčinou rozdielu v počte listov bolo
práve podanie, ktorým si žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť.

51. Žalobcom uvádzané dôkazy tak ani v časovej a vecnej súvislosti neboli podľa odvolacieho súdu

spôsobilé preukázať a ani preniesť dôkazné bremeno o tvrdeniach žalobcu, že si riadne a včas splnil
zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE na žalovaného, tak ako k
tomu napokon dospel aj súd prvej inštancie, a to práve s poukazom na obsah evidencie doručenej
pošty VSD. Uvedené platí obdobne aj na list VSD zo dňa 28.11.2014, z ktorého prílohy má vyplývať,
že je v nej žalobca uvedený ako výrobca, ktorý oznámil ÚRSO a VSD uplatnenie podpory, vrátane

predpokladaného množstva dodanej elektriny, do 15. augusta na nasledujúci kalendárny rok (resp.
oznámenia ÚRSO na infožiadosti žalobcu), a to s poukazom na žalovaným predložené zoznamy: (i)
VSD zo dňa 11.12.2014, (ii) ÚRSO o výrobcov, ktorí nesplnili povinnosť podľa § 4 Zákona o podpore
OZE; (iii) výrobcov s doplatkom na rok 2014 a (iv) výrobcov s doplatkom na rok 2015, kde je žalobca
zaradený medzi výrobcov, ktorí povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) voči VSD v roku 2014 nesplnili.

Žalovaný teda účinne spochybnil správnosť a hodnovernosť ich obsahu v súlade s § 151 CSP, čo malo
za následok neunesenie dôkazného bremena žalobcom.

52. Ďalej odvolací súd uvádza, že s aplikáciou § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE sa vysporiadal
Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 50/2015, v ktorom uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity

prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je z ústavného hľadiska nielen
akceptovateľné, ale aj žiadúce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné
nejaké ďalšie rozhodnutia s tým, že sa jedná o súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným.
Ustanoveniaopodporevzmysle§4ods.2ZákonaopodporeOZEsútakrelevantnéprevšetkysubjekty,
ktoré majú nárok na podporu, bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky.

53. Ustanovenie § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou
výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú
upravené v § 3 Zákona o podpore OZE a preto nemôže byť ustanovenie § 18e ods. 1 aplikované aj na

sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE v znení do 31. decembra 2018.
Pre žalobcu platí len to, že podľa doterajších predpisov zostávajú zachované len podmienky podpory
výroby elektriny. Nemožno podmienky podpory, ktoré sú upravené v § 3 zamieňať s ustanovením §
4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Z ustanovenia článku I. § 1, ktorý špecifikuje
predmetúpravy,nepochybnevyplýva,žezákonustanovujejednakspôsobpodporyapodmienkyvýroby/

§ 1 písm. a)/ a jednak práva a povinnosti výrobcov /§ 1 písm. b)/. V nadväznosti na predmet úpravy
potom § 3 Zákona o podpore OZE bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby
elektriny a § 4 upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Zákon o podpore OZE dôsledne odlišuje
medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov.Ustanovenie § 3 citovaného zákona upravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal
subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4
citovaného zákona a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu,

je zákonom daná sankcia. Ustanovenie § 18e citovaného zákona iba upravuje, že podmienky podpory
výroby elektriny v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia
podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu a to po
tom, ako sa žalobca takýmto subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú v zmysle § 18e
žalobcu ale len nových subjektov. Ustanovenie § 18e ods. 1 má teda väzbu k podmienkam podpory

výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3 a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti
výrobcu elektriny, podľa znenia zákona do 31. decembra 2018. Vychádzajúc z uvedeného, ustanovenie
§ 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4
ods. 3 Zákona o podpore OZE v znení do 31. decembra 2018 a teda, že žalobca nemusí plniť povinnosti
(notifikačnú povinnosť) v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie
vec po právnej stránke posúdil správne, keď nepodriadil práva a povinnosti výrobcov podľa § 4 Zákona

o podpore OZE pod podmienky podpory podľa § 3 a neaplikoval na ne prechodné ustanovenie v § 18e
ods.1ZákonaopodporeOZE.Jepravdou,žeústavnýsúdvnálezesp.zn.PL.ÚS50/2015-148výslovne
neposudzoval výklad pojmu „podmienky podpory“, ale odvolací súd poukazuje na to, že ústavný súd v
súvislosti s § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) Zákona o podpore OZE hovoril iba o povinnostiach výrobcov
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ustanovených týmto ustanovením zákona (porovnaj napr. str.

32, 39, 47 nálezu) a nie o podmienkach podpory.

54. Pokiaľ žalobca namietal, že mu právo na podporu vzniklo uzatvorením zmluvného vzťahu, odvolací
súd udáva, že pokiaľ ide o Zmluvu o dodávke a doplatku 2015, ktorá nahradila Zmluvu o dodávke a
doplatku 2013, z jej obsahu (a vzájomnej písomnej korešpondencie) nevyplýva, že by si ňou zmluvné

strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods. 3, resp. vylúčili
účinky tohto zákonného ustanovenia. Naopak z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015
jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených
všeobecnými právnymi predpismi. Z uvedeného dôvodu je akákoľvek polemika strán o dispozitívnosti,
resp. kogentnosti a možnosti sa odchýlenia od ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE

bez právneho významu. V konaní nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaného bolo
poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Nedôvodná v tomto smere
je aj argumentácia žalobcu, že žalovaný uzatvorením Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 prejavil vôľu
poskytnúť žalobcovi podporu na rok 2015, inak by takúto zmluvu so žalobcom uzatvorili pri vedomosti
o jeho nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE až na rok 2016, keďže uvedená

zmluva sa uzatvárala na celé obdobie podpory, bez ohľadu, či právo na podporu výrobcovi na daný
rok (2015) zaniklo z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti. Odvolaciemu súdu je pritom známe z
jeho rozhodovacej činnosti, že k uzatváraniu takýchto zmlúv zo strany VSD dochádzalo v roku 2014
celoplošne, so všetkými výrobcami s právom na podporu, bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa
§ 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE na rok 2015, keďže sa uvedenou zmluvou malo regulovať celé

obdobie podpory a nie len jeho jeden rok. Napokon Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 boli upravené
práva a povinnosti zmluvných strán nielen vo vzťahu k odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty (§ 3
ods. 1 písm. b/) ale aj prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy (§ 3 ods. 1 písm. d/), teda bez jej uzatvorenia s účinkami k 01.01.2015 by žalobca nemal nárok

na takýto druh podpory.

55. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že sprievodný list VSD zo dňa 10.10.2014 spolu s návrhom zmluvy,
ďalej uzavretie zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 09.12.2014 a sprievodný list VSD zo
dňa 10.12.2014 predstavujú uznanie záväzku VSD a žalovaného zodpovedajúceho právu žalobcu na

poskytnutie podpory, odvolací súd uvádza, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu
listiny. Nepochybne § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE stanovuje žalobcovi povinnosť oznámiť
voči žalovanému dve skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť predpokladané množstvo
dodanej elektriny. I keď predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch
notifikačných povinností, musí byť preukázané, že tieto boli splnené, pričom listiny, na ktoré žalobca

poukázal nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobca si splnil povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona
o podpore OZE v roku 2014, aby nestratil právo na podporu pre nasledujúci rok, t. j. pre rok 2015.56. Podľa § 323 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu trvá tento záväzok v čase uznania.

57. Uznanie záväzku je teda zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje procesné
postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky (existencia záväzku sa v čase
uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje
žalovaného). Uznanie záväzku (urobené dlžníkom) teda musí byť písomné, adresované veriteľovi a
záväzok musí byť určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť). Právny úkon

uznania môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho platnosť sa vyžaduje
splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok.

58. V zmysle vyššie uvedeného, dokumenty uvádzané žalobcom nie sú uznaním záväzku žalovaného
platiť cenu elektriny na straty v roku 2015. Preto je nenáležitá ani argumentácia žalobcu o prenesení
dôkazného bremena na žalovaného.

59. Z obsahu uvedených dokumentov skutočnosť, že žalovaný uznáva, t.j. deklaruje, že má voči
žalobcovi záväzok v roku 2015 platiť cenu elektriny na straty nevyplýva. Ako už odvolací súd uviedol
vyššie, právo žalobcu na podporu nezaniklo (čo deklarujú vyššie uvedené dokumenty); ale vzhľadom
na nesplnenie povinností ustanovených v § 4 si ho žalobca nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015.

60. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015, k uzavretiu ktorej došlo
po15.08.2014(kedyžalovaný,resp.VSDmuselivedieťoprípadnomnesplnenípovinnostižalobcupodľa
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pre rok 2015) nie je sama o sebe dôkazom skutočnosti, že k
splneniu povinnosti došlo. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca právo na podporu má, avšak pre ten -

ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť len ak splní podmienky v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE.

61. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE stanovuje, že ide o opakovanú činnosť
oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje (vôľa) a v akom rozsahu.

Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege na nasledujúci kalendárny rok.

62. Pokiaľ žalobca poukazoval na potrebu použitia výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného
zákonníka, ním naznačeným spôsobom, odvolací súd udáva, že výkladom možno zisťovať iba obsah
právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať.

63. K polemike žalobcu o prípadnej ne/platnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, odvolací súd udáva,
že strany sporu jej neplatnosť výslovne nenamietali, preto súd prvej inštancie správne nevzhliadnuc ex
offo na skutočnosti spôsobujúce jej neplatnosť, túto posúdil v súlade s aplikačnou praxou a princípom
preferencie platnosti právnych úkonov, ktoré sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať riadne

právne účinky, čo možno vyjadriť aj tým spôsobom, že za bežných okolností nikto nerobí právny úkon
s úmyslom, aby bol tento úkon neplatný.

64. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014 odvolací súd udáva, že
predmetné rozhodnutie nepredstavuje rozhodnutie vyšších súdnych autorít a nemôže založiť ustálenú

rozhodovaciu prax podľa článku 2 základných princípov CSP. Zároveň odvolací súd zvýrazňuje, že
posudzovaný spor v konaní sp. zn. 10Cb/287/2014 sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie ako to
bolo v prejednávanej veci na súde prvej inštancie, ktorého rozsudok bol napadnutý odvolaním žalobcu,
teda nešlo o obdobný spor po skutkovej a právnej stránke.

65. V prípade jednotlivých rozhodnutí iných súdov, na ktoré žalobca poukázal, odvolací súd
poznamenáva, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom
poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatné súdy rozhodujúce v skutkovo a
právne obdobných sporoch zaväzoval rozhodnúť identicky.

66. Vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn.
4Obdo76/2022, ktorým dovolací súd zrušil potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k.
3Cob/14/2019-879 z 29.04.2022 v obdobnej právnej veci, odvolací súd poukazuje, že dôvodom zrušenia
potvrdzujúceho rozsudku bol nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý spočíval v tom, žeodvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu,
a to predovšetkým vo vzťahu k výpovedi svedka B., ktorého výpoveďou mal žalobca úmysel preukázať,
ževčassplnilsvojuoznamovaciupovinnosť.Zobsahuodôvodneniazrušujúcehouzneseniadovolacieho

súdu však vyplýva, že dovolací súd nepreskúmaval správnosť právneho posúdenia.

67. Naopak odvolací súd poukazuje na rozhodnutie dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp.
zn. 1Obdo/1/2024 zo dňa 26.03.2025, v ktorom dovolací súd odmietol dovolanie totožného žalobcu
v skutkovo totožnej veci založenej na tej istej právnej argumentácii sporových strán. V odôvodnení

rozhodnutiasadovolacísúdstotožnilsrozhodnutímodvolaciehosúduapovažovalhozaúplné,výstižné,
presvedčivé a preskúmateľné a mal za to, že odvolací súd sa vysporiadal s kľúčovými tvrdeniami
žalobcu. Vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s dôkazmi, ktoré na preukázanie svojich tvrdení predložila
niektorá zo strán sporu, a ktoré súd prvej inštancie vykonal, dovolací súd uviedol, že odvolací súd
postupoval správne ak predmetnú vadu odstránil v odvolacom konaní tým, že uskutočnil vyhodnotenie
svedeckých výpovedí predložených žalobcom v podobe listinných dôkazov, a že do procesných práv

žalobcu negatívne nezasiahol ak pre vykonanie uvedených listinných dôkazov nenariadil pojednávania,
keďže sa jednalo o listinné dôkazy obom stranám dobre známe a ich vykonanie by malo podobu len
prečítania a oboznámenia obsahu. Týchto záverov dovolacieho súdu sa odvolací súd pridržiaval aj
v tomto konaní.

68. Pokiaľ žalobca poukázal na rozpornosť v obsahu jednotlivých zoznamov ohľadne výrobcov, ktorí
splnili svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, kde mal byť žalobca
uvádzaný ako subjekt, ktorý uvedenú povinnosť splnil voči ÚRSO ako aj VSD, odvolací súd vzhľadom
k protichodným listinným dôkazom predloženým stranami vychádzal z cenového konania ÚRSO podľa
§ 14 ods. 11 a 12 zákona č. 250/2012 Z.z. v spojení s § 12 vyhlášky č. 18/2017 Z.z., kde došlo v roku

2017 ku korekcii skutočných nákladov za rok 2015 (rok t + 2), pričom v zozname za rok 2015 bol pri
žalovanom uvedený údaj 0 MWh.

69. K ďalšej námietke žalobcu, že je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zmätočné, pretože
obsahuje chyby v písaní odvolací súd uvádza, že vzhľadom k obsahu a rozsahu odôvodnenia rozsudku

takéto pochybenie súdu prvej inštancie nemalo vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia a zároveň
nespôsobilo zmätočnosť napadnutého rozhodnutia.

70. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci
ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní,

nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu
materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného
porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný
súdSlovenskejrepubliky(kmateriálnemuchápaniuústavnostiviďnapr.IV.ÚS19/2012,III.ÚS37/2012).

71. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo

občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 03.12.2015 pod R 2/2016, podľa
ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej

úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

72. V posudzovanej veci obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých

(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém“(pozriSutyazhnikprotiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

73. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní
(občianskoprávnom spore).

74. Sumarizujúc vyššie uvedené závery odvolací súd uzatvára, že žalobca nepreukázal, že splnil svoju
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm.

c) nebol dodržaný, nemožno konštatovať splnenie notifikačnej povinnosti. Výrobca má určité zákonné
povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu vôle
nemôže mať žalovaný vedomosť, či má výrobca záujem uplatniť si podporu, ani to, že žalobca má
zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory, vrátane
predpokladaného množstva „dodanej“ elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Odvolací súd teda dospel
k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Zároveň odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania
ako vecne správny.

75. Ďalšie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa s nimi osobitne zaoberať.

76. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ktorý bol v odvolacom konaní úspešný,
priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške
trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením.

77. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).