Uznesenie – Darovacia zmluva ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122204931
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3122204931.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: D. XX/XX, E. D. F., právne
zastúpený: AK BERČO s.r.o., so sídlom: J. Hanulu 19, Spišská Nová Ves, IČO: 54 329 281, proti
žalovanej: D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom: F. E. XXX, H. E., právne zastúpená: HNILICA Legal s.r.o., so
sídlom:Pluhová2,Bratislava–mestskáčasťNovéMesto,IČO:52296601,oodporovateľnosťprávneho
úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 3. októbra 2024, č. k.

19C/44/2022 - 181, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil že darovacia zmluva uzatvorená dňa
18.05.2022 medzi I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. E. XXX, H. E. ako darcom a žalovanou ako
obdarovanou, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovanej

povolený Okresným úradom Trenčín, odborom katastrálnym pod číslom V 3849/2022 dňa 26.05.2022,
číslo zmeny 66/22, je voči žalobcovi právne neúčinná a výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že
darovacia zmluva zo dňa 18.05.2022, ktorou darca I. G., nar.XX.XX.XXXX, bytom F. E. XXX, XXX XX H.

E. previedol na obdarovanú – žalovanú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. F. E., a to: rodinný dom s.
č. XXX na parcele CKN č. 19/3, garáž s. č. XXXX na parc. CKN č. 19/4, parcelu CKN č. 19/3 – zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 125 m2 a parcelu CKN č. 19/4 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere
28 m2, všetko zapísané na LV č. XXX (ďalej len „nehnuteľnosti“,alebo „prevádzané nehnuteľnosti“)
je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalobu odôvodnil tým, že na Okresnom súde Trenčín je vedené
konanie na návrh žalobcu pod sp. zn. 11C/45/2021 o zaplatenie sumy 35.000,- eur s príslušenstvom

proti žalovanému I. G. (darcovi), ktoré nebolo ešte právoplatne skončené. V priebehu tohto konania
žalobca zistil, že I. G. ako dlžník žalobcu previedol nehnuteľnosti na žalovanú ako svoju príbuznú
za účelom ukrátenia žalobcu na jeho právach, čoho dôsledkom je skutočnosť, že žalobca nebude
mať možnosť vymôcť svoju pohľadávku z jeho majetku, nakoľko už tento majetok nevlastní. Keďže
žalovaná je príbuznou darcu, úmysel darcu ukrátiť bývalého obchodného partnera na jeho právach
musel jej byť známy, keďže sa táto jej vedomosť zo zákona predpokladá. Žalovaná žiadala žalobu

zamietnuť. Mala za to, že uzatvorením darovacej zmluvy nemohlo dôjsť k ukráteniu pohľadávky žalobcu,
nakoľko dlžník - darca I. G. ako jej starý otec vlastní aj iné nehnuteľnosti, z výťažku ktorých by bolo
možné uspokojiť prípadnú vymáhateľnú pohľadávku žalobcu a tiež preto, že nehnuteľnosti, ktoré boli
predmetom darovacej zmluvy, boli už v čase prevodu na žalovanú založené v prospech banky E. E., J..

3. Vec právne posúdil podľa § 42a ods. 1, § 42a ods. 2, § 42b ods. 1, 2 a 4, § 116, § 628 ods. 1 a §

657 Občianskeho zákonníka.4. Súd prvej inštancie sa zaoberal najskôr posúdením toho, či žalobca má proti darcovi - dlžníkovi
vymáhateľnú pohľadávku. Pri tomto posúdení vychádzal z uznesenia Veľkého senátu Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1VCdo 1/2022 zo dňa 17.05.2022. Ohľadom pohľadávky v sume 35.000,- eur súd mal

z rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11C/45/2021 zo dňa 21.12.2023 zistené, že sa jedná
o pôžičku na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 05.04.2012 v sume 10.000,- eur, ktorej splatnosť v
znení dodatkov zmluvy o pôžičke bola dohodnutá do 31.05.2021, o pôžičku na základe zmluvy o
pôžičke zo dňa 08.11.2013 v sume 10.000,- eur, ktorej splatnosť v znení dodatkov zmluvy o pôžičke
bola dohodnutá do 31.05.2021, o pôžičku na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 25.06.2014 v sume

10.000,- eur, ktorej splatnosť v znení dodatkov zmluvy o pôžičke bola dohodnutá do 31.05.2021, o
pôžičku na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 14.01.2015 v sume 5.000,- eur, ktorej splatnosť v znení
dodatkov zmluvy o pôžičke bola dohodnutá do 31.05.2021. V konaní na súde prvej inštancie pod sp. zn.
11C/45/2021 súd dospel k záveru, že žalovaný I. G. nepreukázal existenciu dohody o predĺžení lehoty
splatnosti žalovaných pôžičiek do času predaja nehnuteľností v Dežericiach a žalovaného zaviazal na
ich vrátenie žalobcovi, pričom k rovnakému záveru dospel aj súd prvej inštancie v prejednávanej veci.

Čo sa týkalo pohľadávky v sume 74.587,47 eur s príslušenstvom, aj vo vzťahu k nej súd dospel k
záveru o jej vymáhateľnosti čo do sumy 66.011,67 eur s úrokom z omeškania tak, ako táto bola zatiaľ
neprávoplatne priznaná žalobcovi v spore na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19C/24/2023, v ktorom súd
vyhodnotil námietky žalovaného dlžníka I. G. ako neopodstatnené. Súd prvej inštancie teda z uvedeného
konštatoval, že obe pohľadávky (35.000,- eur aj 66.011,67,- eur) atribút vymáhateľnosti - žalovateľnosti

v tomto zmysle mali už v čase uskutočnenia, resp. účinnosti darovacej zmluvy (vklad povolený dňa
26.05.2022), keď splatnosť pohľadávky v sume 35.000,- eur, ako to vyplýva zo skutočností uvedených
v odseku 13, nastala dňa 31.05.2021 a splatnosť pohľadávky v sume 66.011,67 eur, ako to vyplýva zo
skutočností uvedených v rozsudku sp. zn. 19C/24/2023, nastala dňa 01.05.2021.

5. K úmyslu I. G. ukrátiť pohľadávku žalobcu súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné,
že darovacia zmluva bola uzatvorená medzi darcom - starým otcom a obdarovanou - vnučkou, ktorí
sa navzájom považujú za blízke osoby (§ 116 Občianskeho zákonníka) a v týchto prípadoch zákon
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá. Blízka osoba
musí naopak preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe urobenia odporovaného

právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Podľa názoru súdu prvej inštancie
sa však žalovanej nepodarilo preukázať to, že vyvinula aktivitu, aby úmysel jej starého otca ako
darcu ukrátiť žalobcu poznala, alebo sa o ňom dozvedela, keď nebolo preukázané, že by sa snažila
presvedčiť, či vôbec darca má nejaké dlhy a veriteľov, ktorých by uvedený právny úkon, ktorého bola
účastníčkou, mohol ukrátiť. Žalovaná teda bola povinná preukázať, či a akú aktivitu vyvinula v dobe

uzavretia odporovaného úkonu na to, aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala, či ho
mohla poznať a súčasne aj to, že táto činnosť predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú
starostlivosť. Uvedené sa jej však nepodarilo preukázať. Súd mal zistené, že žalovaná si overovala
u starého otca existenciu záložného práva viaznuceho na prevádzaných nehnuteľnostiach, o ktorom
vedomosť celkom zrejme mala, keď oznámenie tejto skutočnosti žalovanej potvrdil aj svedok - darca,

ale nepochybne vedomosť žalovanej o záložnom práve vyplýva aj z obsahu darovacej zmluvy - bodu
5, ako aj zo súhlasu banky ako záložného veriteľa s darovacou zmluvou. Samotná táto čiastková
vedomosť žalovanej ale vôbec nesvedčí o tom, že vykonala akúkoľvek iniciatívu smerom k zisteniu, či
darca má alebo nemá okrem banky iných veriteľov, voči ktorým má dlh, ani o tom, že by sa zaujímala
o výšku jeho dlhov a o to, či je ich schopný ich splatiť a podobne. Práve vykonanie takýchto aktivít

už preukázané nebolo, keď žalovaná nepreukázala, že by vykonala akékoľvek iné šetrenie za týmto
účelom, ktoré by bolo v jej možnostiach. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalovanej nepodarilo nad
všetky pochybnosti preukázať, že sa presvedčila o tom, že darovacia zmluva nie je na ujmu práv veriteľa
darcu. Žalovanú pritom nemôže ospravedlniť ani to, že ako vnučka mala dôveru v konanie, či úmysly
starého otca, keď aj z vyššie opísaných skutočností vyplýva, že žalovaná, hoc to bolo v jej možnostiach,

nevyvinula náležitú aktivitu, pri vynaložení ktorej by úmysel ukrátiť veriteľa bola mohla rozpoznať. Aj
splnenie tohto predpokladu odporovateľnosti tak súd považoval za preukázané.

6. Podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané aj kvalifikované zníženie majetku darcu – dlžníka, pričom
sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že k uspokojeniu pohľadávok žalobcu môžu slúžiť aj nehnuteľnosti

- pozemky KNC parc. č. 1986/5, 1986/8 a 1986/9 zapísané na LV č. XXXX v k. ú. K.. Bolo preukázané
a nebolo sporné, že tieto nehnuteľnosti sú titulom zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa
26.04.2022 evidované ako podielové spoluvlastníctvo tretích osôb - L. I. v podiele 1/3 a K. M. N.
O., P. v podiele 2/3. Je síce pravdou, že podstatou zabezpečovacieho prevodu práva je len dočasnástrata vlastníckeho práva dlžníka I. G. v prospech uvedených tretích osôb a uspokojením zabezpečenej
pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol, teda späť na I. G.. Avšak za stavu, ak dlžník
žalobcu I. G. tieto pozemky vo vlastníctve nemá, nemožno konštatovať, že by žalobca mal možnosť sa

aj z nich uspokojiť. Nemožno pritom spravodlivo prijať taký záver, že by teraz mal žalobca s možnosťou
uspokojenia svojej pohľadávky čakať, kým sa uspokojí pohľadávka takto zabezpečených veriteľov I.
a O., a teda kým prejde vlastnícke právo na I. G. naspäť, aby tieto nehnuteľnosti mohli v ďalšom
rade slúžiť na uspokojenie pohľadávok žalobcu. Dodal, že za prevedené nehnuteľnosti dlžník nedostal
žiaden adekvátny majetkový ekvivalent, ktorý by potenciálne mohol slúžiť tiež ako podstata, z ktorej

by žalobca mohol uspokojiť svoju pohľadávku, lebo nehnuteľnosti prevádzal na žalovanú bezodplatne.
Odlivom majetkovej hodnoty darovaním bez protihodnoty sa nepochybne jeho majetok znížil (z majetku
odbudol rodinný dom, garáž a pozemky). V konaní podľa názoru súdu bolo preukázané, že vymáhateľné
pohľadávky žalobcu nemôžu byť uspokojené z iného majetku dlžníka, pretože dlžník nevlastní taký
majetok, ktorý by postačoval na to, aby sa z neho žalobca uspokojil. Bolo povinnosťou žalovanej
preukázať, že hodnota ostatných nehnuteľností, resp. podielov na nich, vo vlastníctve dlžníka je v takej

výške, ktorá umožňuje žalobcovi uspokojiť svoje vymáhateľné pohľadávky z týchto nehnuteľností tak,
ako tvrdí. Uvedené dôkazné bremeno však žalovaná neuniesla, pričom jej nič nebránilo, aby realizovala
úkony smerujúce k svojmu inému posúdeniu hodnoty nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve dlžníka.
Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca preukázal ukrátenie jeho pohľadávky v tom smere, že práve
v dôsledku odporovanej darovacej zmluvy došlo k odčerpaniu majetkových hodnôt dlžníka, že tento po

tom, ako nastali účinky odporovanej darovanej zmluvy, už nemal a ani aktuálne nemá dostatok iného
majetku na uspokojenie jeho pohľadávky. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel.

7. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovanej právo na plnú náhradu trov konania.

8. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, h/ a f/. Namieta,
že súd prvej inštancie sa nedržal dôsledne petitu podanej žaloby, v ktorej bol žalobcom jednoznačným
spôsobom vymedzený predmet konania a preto rozhodol ultra petitum. V žalobe sa žalobca domáhal,
aby súd určil, že „darovacia zmluva evidovaná Okresným úradom Trenčín, katastrálnym odborom pod

položkou výkazu zmien V – 3849/2022 – Darovacia zmluva zo dňa 18.05.2022, zm. Č. 66/22, ktorou
darca I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. E. XXX, XXX XX H. E. previedol na obdarovanú D. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. E. XXX, XXX XX H. E., nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. F. E., Okres H.,
Obec H. E. – rodinný dom s. č. XXX stojaci na parcele CKN č. 19/3, garáž s. č. 3049 stojaca na parcele
CKNč.9/4,parcelaCKNč.19/3–zastavanáplochaanádvorieovýmere125m2aparcelaCKNč.19/4–

zastavaná plocha a nádvorie o výmere 28 m2 zapísané v LV č. XXX je voči žalobcovi A. B. C., Q. C., nar.:
20.12.1953 právne neúčinná“. Uviedla, že predmetom vyššie uvedenej darovacej zmluvy, ktorá v danom
prípade by mala predstavovať ukracujúci úkon dlžníka bol pritom aj prevod ďalších nehnuteľností (a súd
prvej inštancie to v bode 6 rozsudku aj konštatuje; ďalej sa však s tým procesne nevysporiadava), a to:
spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. F. E., Okres H., Obec

H. E. – parcele CKN č. 18/1 – záhrada o výmere 757 m2, parcele CKN č. 18/2 – záhrada o výmere 688
m2, parcele CKN č. 19/1 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 742 m2 a parcele CKN č. 1239 – orná
pôda o výmere 561 m2, zapísané na LV č. XXX. Ide teda o ďalšie nehnuteľnosti zapísané na inom LV. Z
podanej žaloby pritom jednoznačne vyplýva, že žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti darovacej
zmluvy len vo vzťahu k časti prevedených nehnuteľností, a to nehnuteľností zapísaných iba na LV č. XXX

(nie aj ďalších nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX). Z uvedeného je zrejmé, že predmetnú darovaciu
zmluvu v časti prevodu ďalších nehnuteľností zapísaných na inom LV č. XXX žalobca odporovateľnosťou
nenapadol vôbec. Hoci je súd viazaný predmetom konania a uplatneným petitom a v zásade nemôže
prisúdiť viac než čo žiada žalobca, v napadnutom rozsudku vyniesol rezultát o neúčinnosti darovacej
zmluvy len všeobecne k nehnuteľnostiam, a teda aj voči darovacou zmluvou prevedeným iným

nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, vo vzťahu ku ktorým žalobca v petite žaloby jej neúčinnosť
ani nenamietal. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobcovi podľa tvrdenia žalovanej prisúdil
viac, ako žalobca v petite podanej žaloby žiadal, čo nemôže procesne obstáť. Žalovaná tiež namietala,
že na prvom pojednávaní vo veci dňa 20.06.2024 súd prvej inštancie realizoval predbežné právne
posúdenie a uviedol svoje stanovisko ku skutkovým tvrdeniam strán a k nim navrhovaným dôkazom,

v rámci ktorého okrem iného uviedol, že v otázke existencie vymáhateľných pohľadávok žalobcu
bude vychádzať z právneho záveru Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1VCdo/1/2022 zo dňa 17.05.2022. V rámci vyslovenia predbežného právneho posúdenia a stanoviska
k skutkovým tvrdeniam strán však ani predbežne nekonštatoval existenciu vymáhateľných pohľadávoka ani spornosť tvrdení strán k tejto otázke. Ak by súd prvej inštancie v rámci predbežného posúdenia
vyhlásil, že žalobca má proti darcovi vymáhateľnú pohľadávku/pohľadávky, žalovaná by k otázke
(ne)existencie vymáhateľných pohľadávok rozhodne navrhla vykonať rozsiahle dokazovanie. Ak je

otázka (ne)existencie vymáhateľných pohľadávok zásadnou otázkou na posúdenie merita súdenej
veci, podľa tvrdenia žalovanej mal v rámci predbežného posúdenia k nej poskytnúť stranám sporu
jasné, predbežné stanovisko, čo sa nestalo. Neúplným vyslovením predbežného právneho posúdenia
k otázke existencie vymáhateľných pohľadávok, ktoré mali byť ukrátené, tak súd prvej inštancie v
podstate porušil aj princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí normovaný v čl. 2 CSP. Žalovaná

zastáva právny názor, že obe tvrdené pohľadávky (35.000,- eur a 74.587,47,- eur) nie sú vymáhateľné,
a teda žalobca nedisponuje vymáhateľnými pohľadávkami. Súd prvej inštancie oprel svoje závery o
existencii vymáhateľných pohľadávok žalobcu len na záveroch – rozsudkoch súdu v iných konaniach
vedenýchnasúdepodsp.zn.11C/45/2021asp.zn.19C/24/2023,ktorédopodaniaodvolaniažalovanou
neboli právoplatne skončené. Obe rozhodnutia pritom boli žalovanou stranou napadnuté opravným
prostriedkom. Ďalej namietala, že ukrátenie uspokojenia žalobcových pohľadávok odporovateľným

úkonom dlžníka a kvalifikované zmenšenie jeho majetku žalobca preukazoval vyčíslením hodnoty
podielov na nehnuteľnostiach darcu zapísaných na LV č. XXX, k. ú. F. E., spoluvl. podiel 25/54; LV č.
XXXX, k. ú. F. E., spoluvl. podiel 270/58120; LV č. XXX, k. ú. R. S., spoluvl. podiel 27/5812; LV č. XXXX,
k. ú. F. E., spoluvl. podiel 21870/778749880; LV č. XXXX, k. ú. F. E., spoluvl. podiel 36/13248; LV č. XXX,
k. ú. Q., spoluvl. podiel 27/5812, ktoré žalobca ohodnotil na sumu 2.384,01,- eur. Súd prvej inštancie sa

však v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca nesprávne vyčísľoval
ich hodnotu podľa verejnoprávnych predpisov, určených na vyrubenie miestnej dane z nehnuteľností.
Tento mechanizmus vôbec nezohľadňuje skutočnú, trhovú hodnotu nehnuteľností. Žalovaná je názoru,
že nezanedbala náležitú starostlivosť, aby prípadný ukracujúci úkon rozpoznala alebo sa o ňom mohla
dozvedieť. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vykonala aspoň základné úkony týkajúce sa

stavuprevádzanýchnehnuteľnostínato,abyukracujúciúmyseldarcurozpoznala,alebosaoňommohla
dozvedieť. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a to
tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

9. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti darovacej

zmluvy, ktorú jasne označil spisovým číslom, pod ktorým ju eviduje Okresný úrad Trenčín, katastrálny
odbor V-3849/2022, dňom uzatvorenia a číslom položky. Takto aj prvoinštančný súd vo veci rozhodol.
Podľa jeho názoru, je zjavné, že súd nemal pochybnosti o tom, čo je predmetom konania podľa podanej
žaloby a v tom zmysle aj rozhodol. Po prednese predbežného právneho posúdenia sa žalovaná k
nemu nijako nevyjadrila, a námietky, ktoré prezentuje v odvolaní nepredniesla ani inokedy neskôr v

priebehu konania pred prvoinštančným súdom. Má za to, že žalovaná v odvolaní nesprávne interpretuje
predbežnéprávneposúdenie,ktorésúdstranámsporunapojednávanídňa20.06.2024poskytol.Faktom
je,ževovzťahukanijednejztvrdenýchpohľadávokžalobcu(35000,- eurspríslušenstvomvymáhaných
v konaní pred Okresným súdom Trenčín, sp. zn. 11C/45/2021 – ďalej len „Pohľadávka 35 000,- eur“ a 74
587,47 eur, po čiastočnom späťvzatí vo výške 66 011,67 eur s príslušenstvom vymáhaným v konaní

pred Okresným súdom Trenčín, sp. zn. 19C/24/2023 – ďalej len „Pohľadávka 66 011,- eur“) doposiaľ
neexistuje právoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo exekučným titulom. To však nič nemení na tom, že
tieto pohľadávky súd prvej inštancie správne posúdil ako „vymáhateľné pohľadávky“, pričom tento termín
vyhodnotil v súlade s vyššie označeným rozhodnutím Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR. Na tomto
závere nič nemení ani skutočnosť, že po vynesení Rozsudku bol rozsudok Okresného súdu Trenčín, sp.

zn. 11C/45/2021 zo dňa 21.12.2023 týkajúci sa Pohľadávky 35 000,- eur odvolacím súdom zrušený a
vec bola vrátená prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Ani táto skutočnosť nemení nič na tom, že
sa stále jedná o vymáhateľnú pohľadávku žalobcu voči dlžníkovi – darcovi. Žalovaná účinne nepoprela
spôsob, akým žalobca vyčíslil hodnotu pozemkov, ktoré ostali vo vlastníctve dlžníka. Ani samotný dlžník
nebol schopný uviesť, akú by mali mať hodnotu. Preto takéto popretie hodnoty, ako namieta žalovaná

v odvolaní nemožno považovať za právne účinné popretie tvrdenia žalobcu. Keďže žalovaná ani len
netvrdí, akú hodnotu majú tieto pozemky, nemôže toto popretie byť spôsobilé spochybniť hodnotu
pozemkov, ako ju uviedol žalobca. Zákonné predpoklady na odporovateľnosť právneho úkonu vo vzťahu
k osobe blízkej nemožno hodnotiť ako prílišnú tvrdosť zákona. Žalobca je presvedčený, že napadnutý
rozsudok je vecne aj právne správny, netrpí žiadnymi vadami, pre ktoré by ho mal odvolací súd zrušiť

alebo zmeniť a teda že je dôvodné, aby odvolací súd potvrdil.

10. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Žalovaná zastáva názor, že súd prvej inštancie zásadne
prekročil žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti darovacej zmluvy zo dňa18.05.2022. Žalobca predmetnú darovaciu zmluvu v časti prevodu ostatných nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXX odporovateľnosťou nenapadol vôbec. Uvádza, že žalobca vo vyjadrení v podstate
len zovšeobecňuje a upravuje výklad ním realizovaného petitu žaloby, keď uvádza, že sa domáhal

vyslovenia neúčinnosti celej darovacej zmluvy, ktorú mal jasne označiť spisovým číslom, pod ktorým
ju eviduje správny orgán, dňom uzatvorenia a číslom položky. Ak mal žalobca záujem napadnúť
odporovateľnosťou celú darovaciu zmluvu aj v časti ostatných prevedených nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXX, mohol a mal svoju žalobu následne náležitým procesným postupom zmeniť, čo sa
však nestalo. Žalobcom špecifikovaný petit žaloby však súd prvej inštancie náležite nereflektoval vo

výroku napadnutého rozsudku. Zastáva tiež názor, že súd prvej inštancie za daného procesného stavu,
nemohol posudzovať žalobou uplatňovaný procesný nárok vo vzťahu k žalobcom až následne v konaní
tvrdenej, novej skutočnosti o existencii ďalšej vymáhateľnej pohľadávky vo výške 74.587,47,- eur. Súd
prvej inštancie preto na toto doplnenie rozhodujúcich skutkový tvrdení žalobcu o existencii druhej
vymáhateľnej pohľadávky vo výške 74.587,47,- eur vôbec nemal prihliadať a ani na ňom zakladať
svoje rozhodnutie vo veci. Týmto postupom súd prvej inštancie porušil princíp rovnosti strán i právo

na spravodlivý proces. Žalovaná nesúhlasí ani s tézou žalobcu, že dlžník I. G. nedokáže garantovať,
že z výťažku z predaja nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území K., zapísanej na liste
vlastníctva č. XXXX môžu byť okrem zabezpečovaných pohľadávok zaplatené aj pohľadávky žalobcu.
Výsluchom svedka I. G. bolo v konaní preukázané, že táto nehnuteľnosť darcu, v súčasnosti zapísaná na
dočasných vlastníkov, je už v predaji, pričom po uspokojení pohľadávok dočasných vlastníkov bude zo

zvyšku utŕženej sumy možné bez akýchkoľvek pochybností uspokojiť aj žalobcu v prípade, ak mu budú
jeho pohľadávky právoplatne priznané v príslušných súdnych konaniach. Podľa žalovanej je napadnutý
rozsudok nezákonný a vecne nesprávny. Zároveň sa pridržala svojich tvrdení v podanom odvolaní.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.

z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s §
391 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Skôr ako odvolací súd pristúpil k meritórnemu preskúmaniu veci, zaoberal sa procesnou námietkou

v odvolaní, kedy žalovaná namietala, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodol ultra petitum,
pričom zistil, že táto odvolacia námietka je dôvodná. Z ust. § 216 ods. 2 CSP vyplýva, že súd môže
prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac než čoho sa strany domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob
usporiadaniavzťahovmedzistranamivyplývazosobitnéhopredpisu.Žalobnýnávrh,petitjeobligatórnou
náležitosťou žaloby (§ 132 ods. 1 CSP). Súd je viazaný týmto žalobným návrhom, čo znamená, že ho

nemôže prekročiť a prisúdiť viac než čoho sa strany domáhajú. Nesmie ísť nad rámec petitu (tzv. zásada
„ne ultra petitum“). Je síce pravdou, že civilný sporový poriadok upravuje v odseku 2 daného ustanovenia
výnimku, keď súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac než čoho sa strany domáhajú, avšak
jedná sa o prípady, ak z osobitného predpisu vyplýva určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami,
keď je napríklad typickým príkladom konanie o vysporiadanie podielového spoluvlastníctva, kedy súd

môžespoluvlastníctvovysporiadaťinýmspôsobomakostranynavrhujú.Ďalšiuvýnimkupredstavujúust.
§ 298 CSP týkajúcej sa spotrebiteľov, čo však rovnako nie je prejednávaný prípad. Ako vyplýva z obsahu
spisu súdu prvej inštancie faktom je, že žalobca sa domáhal voči žalobkyni určenia, že darovacia zmluva
je voči nemu právne neúčinná, avšak s tým, že žiadal, aby bola voči nemu právne neúčinná vo vzťahu k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX k. ú. F. E., okres H. obec H. E., a to rodinný dom súp. č. XXX,

garáž súp. č. XXXX CKN parcela č. 9/4 CKN parcela č. 19/3 a CKN parcela č. 19/4. Napriek takto jasne
formulovanému žalobnému petitu súd prvej inštancie vyslovil neúčinnosť darovacej zmluvy vo vzťahu k
celej darovacej zmluve, a to napriek tej skutočnosti, že petit návrhu týmto spôsobom formulovaný nebol
a s prihliadnutím na to, že predmetom darovacej zmluvy boli aj ďalšie nehnuteľnosti zapísané na LV
č. XXX, ktoré žalobca odporovateľnosťou nenapadol. Preto námietka zo strany žalovanej, že súd prvej

inštancie svojím postupom prisúdil žalobcovi viac ako sa v podanom návrhu domáhali je dôvodná a už
len samotná táto okolnosť by bola dôvodom na zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

13. Ďalšia odvolacia námietka zo strany žalovanej spočívala v námietke voči postupu súdu prvej

inštancie, ktorý na pojednávaní síce zrealizoval predbežné právne posúdenie, avšak s prihliadnutím
na závery Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1VCdo 1/22 zo dňa 17.
mája 2022 predbežne nekonštatoval existenciu vymáhateľných pohľadávok, ani spornosť tvrdení strán
k tejto otázke, a preto neúplným predbežným právnym posúdením otázky existencie vymáhateľnýchpohľadávok, ktoré mali byť ukrátené, súd prvej inštancie porušil princíp predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí.

14. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke súd dodáva, že porušenie ust. § 181 ods. 2 CSP, uviesť stranám
sporu, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy
vykoná, nevykoná a uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci sa konvaliduje vydaním rozhodnutia
vo veci samej (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 111/2020 zo dňa 30. novembra 2021).
Preto túto odvolaciu námietku zhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

15. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou zo strany žalovanej, kedy súd prvej inštancie dospel
k záveru s prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo 1/22, ktorý vyslovil, že
vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42 ods. 1 OZ je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať
v základnom konaní, a preto nemusí ísť o pohľadávku, ktorá bola priznaná veriteľovi vykonateľným
rozhodnutím. Súd prvej inštancie sa zároveň následne zaoberal pohľadávkami žalobcu ako veriteľa

voči jeho dlžníkovi v bodoch 13., 14. a 15. napadnutého rozhodnutia, pričom dospel k záveru, že obe
pohľadávkyspĺňajúatribútvymáhateľnosti,tedažalovateľnostivtomtokonaní.Faktomje,žerozhodnutie
Najvyššieho súdu SR judikovalo, že na to, aby pohľadávka mohla byť predmetom odporovania postačí,
ak je vymáhateľná v súdnom konaní. Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že obe pohľadávky,
titulom ktorých si uplatňuje veriteľ, teda žalobca voči žalovanej odporovateľnosť boli predmetom

samostatných súdnych konaní vedených na Okresnom súde Trenčín. Faktom je, že v čase, kedy
rozhodovalsúdprvejinštancie,aniojednejpohľadávkeneboloprávoplatnerozhodnuté,pričomzobsahu
týchto spisov zároveň vyplýva, že spornými medzi stranami bola splatnosť daných pohľadávok zo strany
žalobcu voči svojmu dlžníkovi. Z úradnej činnosti odvolacieho súdu bolo ďalej zistené, že potom ako súd
prvej inštancie vyhlásil rozsudok v prejednávanej veci a bolo podané voči nemu odvolanie, rozhodoval

Krajský súd v Trenčíne vo veci vedenej pôvodne na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/24/2023,
a to rozsudkom zo dňa 20. mája 2025 č. k. 27Co/97/2024-224, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bol žalovaný I. G. (dlžník žalobcu) zaviazaný v prospech žalobcu
A. B. C. (žalobca v tomto spore) k zaplateniu sumy 66 011,67 eur s príslušenstvom a k náhrade trov
konania.Zároveňžalobcovivočižalovanémunebolpriznanýnároknanáhradutrovodvolaciehokonania.

Zároveň tiež odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
26. novembra 2025 pod sp. zn. 11Co/71/2025 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k.
11C/45/2021-192 zo dňa 17. apríla 2025, na základe ktorého Okresný súd Trenčín zaviazal žalovaného
(I. G., teda dlžníka žalobcu v tomto konaní) k zaplateniu sumy 35 000,- eur s príslušenstvom v prospech
žalobcu A. B. C. (žalobcu v tomto konaní). Z toho teda vyplýva, že námietka žalovanej v prejednávanej

veci ohľadom neexistencie vymáhateľných pohľadávok voči dlžníkovi, neobstojí. Odvolací súd sa
nestotožňuje s námietkou odvolateľa v tom smere, že súd prvej inštancie nerozhodol o pripustení
zmeny žaloby, kedy v priebehu konania žalobca predložil novú skutkovú okolnosť, a to existenciu
druhej pohľadávky, ktorá mala byť ukrátená vo výške 74 587,47 eur, nakoľko sa jedná o doplnenie
skutkového tvrdenia v rámci konania pred súdom prvej inštancie pričom predmetnom konania vo veci

samej bolo odporovanie právneho úkonu darovacej zmluvy, a preto nebolo povinnosťou súdu prvej
inštancie, prípadne rozhodovať o zmene žaloby.

16. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou zo strany žalovanej, či ako osoba blízka
vzhľadom na jej vzťah medzi darcom, starým otcom a obdarovanou ako vnučkou, kedy je považovaná

za osobu blízku mala vedomosť o tom, že k tomuto prevodu dochádza s úmyslom ukrátiť pohľadávku
žalobcu. Faktom je, že Občiansky zákonník vo vzťahu k osobám blízkym tak ako správne konštatoval
súd prvej inštancie v bode 16. napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje, favorizuje právnu pozíciu ukráteného veriteľa prostredníctvom konštrukcie vyvrátiteľných
zákonných domnienok a zjednodušuje odporovanie tým úkonom dlžníka, ktorým došlo k prevodu

exekvovaného majetku na osobu dlžníkovi blízku. V režime tzv. blízkych osôb, čo je prejednávaný
prípad možno bez ďalšieho odporovať právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený. Absencia
úmyslu dlžníka ako zákonnej podmienky je z textu ustanovenia zrejmá. Rozhodujúcou skutočnosťou je
ukrátenie veriteľa, teda objektu právny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho
motívu alebo ukracujúceho úmyslu dlžníka. Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa sa v týchto prípadoch

prezumuje ex lege a jeho skutočný úmysel nie je na účely procesného úspechu odporujúceho veriteľa
relevantný. U osôb blízkych sa konštruuje vyvrátiteľná domnienka, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa poznali. Z povahy veci sa táto vedomosť prezumuje v čase uskutočnenia odporovateľného
právneho úkonu. Blízka osoba sa môže účinne brániť odporovaniu zo strany veriteľa tým, žezákonom domnienku v konaní vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel dlžníka nemohla ani pri
náležitej starostlivosti poznať. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť musí žalovaný v záujme
vlastného procesného úspechu sústrediť na svoje úkony náležitej starostlivosti a nemôže argumentovať

nedostatkom ukracujúceho úmyslu na strane dlžníka. Osoba blízka teda musí preukázať, že v súvislosti
s uzavretím sporného právneho úkonu vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci úmysel
dlžníkarozpoznalaalebosaoňomdozvedela.Bezpredchádzajúcehovynaloženianáležitejstarostlivosti
vo vzťahu k oboznámeniu sa s ukracujúcim úmyslom dlžníka nemôže žalovaný efektívne zákonnú
domnienku vyvrátiť. S prihliadnutím na vykonané dokazovanie bol potom vecne správny záver súdu

prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalovanej sa nepodarilo nad všetky pochybnosti preukázať,
že sa presvedčila o tom, že darovacia zmluva nie je na ujmu práv veriteľa darcu. Preto vo vzťahu k
tejto okolnosti odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdu prvej inštancie v bode 16. napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

17. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou, kedy súd prvej inštancie uzavrel, že boli

splnené zákonné podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka s tým, že sa nestotožnil s obranou žalovanej, že dlžník v čase podania žaloby a v čase
uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu, teda darovacej zmluvy, disponoval iným majetkom, z
ktorého mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu.

18. Podstatou dôkazného bremena, jeho zmysel, rozdelenie a procesnoprávne dôsledky jeho
neunesenia najvyšší súd vysvetlil vo všeobecnosti v rozhodnutiach pod sp. zn. 3Cdo 2/2016, 3MCdo
6/2010, 2Cdo 256/2003, 4Cdo 13/2009, 5Cdo 218/2012, 6Cdo 81/2010. Otázka unesenia dôkazného
bremena súvisí s otázkou splnenia povinnosti tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z

hľadiska hypotézy právnej normy potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Neunesenie
bremena tvrdenia má pre stranu sporu za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon jej ukladá
povinnosť tvrdiť všetky skutočnosti relevantné z hľadiska hypotézy hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj
nositeľa dôkazného bremena.

19. Objektívna stránka odporovateľnosti spočíva v reálnom úbytku v majetkovej sfére dlžníka.
Zmenšenie majetku dlžníka v dôsledku určitého právneho úkonu nepredstavuje dôvod jeho neúčinnosti
v prípade, ak aj takto zmenšený majetok dlžníka postačuje na uspokojenie veriteľovej vymáhanej
pohľadávky. Ukracovanie uspokojenia veriteľovej pohľadávky je podmienkou aktívnej legitimácie a musí

existovať najneskôr v čase, keď súd rozhoduje o odporovacej žalobe (§ 217 CSP). Súd bude vždy
skúmať, či určitý úkon dlžníka ukrátil alebo neukrátil uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkove právne úkony
ukracujú jej uspokojenie znáša veriteľ. Z toho teda vyplýva, že ak chce byť žalobca v spore o neúčinnosť
určitého právneho úkonu úspešný, musí preukázať také kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka,

že majetok dlžníka v dôsledku takéhoto právneho úkonu nepostačuje na uspokojenie žalobcovej
(veriteľovej) vymáhateľnej pohľadávky. Súd prvej inštancie teda nesprávne v prejednávanej veci
presunul dôkaznú povinnosť na žalovanú, nakoľko uzatvoril, že žalobca tvrdil, že hodnota podielov
dlžníka v nehnuteľnostiach, v ktorých zostal vlastníkom nehnuteľnosti nie je postačujúca na krytie
jeho pohľadávky, s čím žalovaná nesúhlasila, pretože tvrdila, že takto stanovená cena zostávajúcej

hodnoty podielov nepredstavuje trhovú hodnotu spoluvlastníckych podielov. Je teda na žalobcovi,
aby preukázal že nehnuteľnosti vo vlastníctve jeho dlžníka s prihliadnutím na trhovú cenu týchto
nehnuteľností nedosahujú takú hodnotu, aby bolo možné z nich uspokojiť jeho pohľadávku (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 124/2020).

20. Za týchto skutkových okolností potom dospel odvolací súd k záveru, že bol predčasný záver súdu
prvejinštancieprezentovanývbode18.napadnutéhorozhodnutia,vktoromsúdprvejinštancieuzatvoril,
že je to žalovaná, ktorá neuniesla dôkazné bremeno v tom smere, že hodnota ostatných nehnuteľností,
resp. podielov na nich vo vlastníctve dlžníka je v takej výške, ktorá umožňuje žalobcovi uspokojiť svoje
vymáhateľné pohľadávky z týchto nehnuteľností. Tak ako bolo uvedené vyššie dôkazné bremeno na

preukázanie tohto tvrdenia je práve na žalobcovi, ktorý musí túto skutočnosť preukázať.

21. Preto na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k tomu záveru, že je potrebné napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Za predpokladu,že bude mať súd prvej inštancie za preukázané, že majetok na strane dlžníka veriteľa skutočne
nepostačuje na úhradu pohľadávky žalobcu, to znamená, že súd prvej inštancie po preskúmaní
splnenia ďalších podmienok pre úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu rozhodne o veci opätovne,

rešpektujúc žalobný petit žalobcu v prejednávanej veci.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).