Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/104/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514210198
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7514210198.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, C., D. XXX/XX, zast.
Advokátskou kanceláriou MG LEGAL s.r.o., Košice, Námestie osloboditeľov 3/A, IČO: 53 549 996 proti
žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, E. D. XXX, zast. F. G. H. I., advokátom, C., J. X, o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovanej proti rozsudku
Mestského súdu Košice sp. zn. K3-15C/189/2014 zo 4. júla 2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku I.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom žalobcovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov ( výrok I.), výrokom II. určil, že do masy bezpodielového
spoluvlastníctva strán sporu patria: byt č. XX J. H., K. L. XX, zapísaný na LV č. XXXXX pre kat.
úz. H. včítane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
a spoluvlastníckeho podiel k pozemku zastavaného bytovým domom v hodnote 4.712,38 eura (II.1.),
nehnuteľnosti zapísané na LV č. X a LV č. XXX pre kat. úz. C. - rodinný dom, súp. L. XX na parc. č.
102 a pozemky - parc. č. 102, 103, 105, 106 a 107 všetko v hodnote 36.500 eur (II.2.), obchodný podiel

spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA s. r. o., IČO: 36 884 355 v hodnote 9.580 eur (II.3.), vozidlo DETVAN
H. SV 25AB43 v hodnote 2.529,60 eura (II.4.), veľkoplošná obrazovka v rodinnom dome J. C. v hodnote
250 eur (II.5.), spálňová skriňa v rodinnom dome v C. v hodnote 50 eur (II.6.), sušiareň v rodinnom
dome J. C. v hodnote 20 eur (II.7.), chladnička v rodinnom dome J. C. v hodnote 300 eur (II.8.), kúpne
ceny 600 eur a 480 eur za motorové vozidlá Peugeot 607 a Audi A6 (II.9. a II.10.), motorové vozidlo KIA
SORENTO v hodnote 3.500 eur (II.11.) a hnuteľné veci v rodinnom dome J. L. v súhrnnej hodnote 1.500
eur(II.12.), výrokomIII. prikázaldovýlučnéhovlastníctvažalobcu veciII.2.,II.3.,II.4.,II.5.,II.6.,II.7,II.8.,

II.11. a II.12., výrokom IV. Prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej II.1., výrokom V. uložil žalobcovi
zaplatiť žalovanej na úplné vyrovnanie podielov 25.970,29 eura a výrokmi VI. a VII. rozhodol o náhrade
trov konania a to vo vzťahu žalobcu a žalovanej tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo a pokiaľ sa týka trov štátu, priznal štátu ich náhradu v plnej výške proti obom stranám sporu.

2. Súd na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi, znaleckým posudkom, výsluchom strán
sporu a výsluchom znalca zistil skutkový stav, ktorý následne postupujúc podľa § 391 ods. 2 CSP posúdil

podľa, § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 3, § 150 a § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako i § 1 ods.1,
2 písm. e/, ods. 4, 5 a 6 zákona č. 189/1992 Zb. Ustálil, že do masy BSM patria
a/ byt L. XX vo vchode L. XX na X. poschodí bytového domu súpisné č. XXXX J. H., evidovaný
na LV č. XXXXX pre kat. úz. H., čo mal preukázané zmluvou o prevode bytu z 24.6.2009 ako ajvýpisom z LV č. XXXXX pre kat. úz. H. s tým, že k prevodu bytu došlo takmer sedem rokov po uzavretí
manželstvažalovanejažalobcu,atedabytbolnadobudnutýdovlastníctvapočastrvaniaichmanželstva;
s poukazom na § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. v znení platnom do 30.11.2001 mal súd za to, že byt

stratil povahu služobného bytu; pokiaľ sa týka hodnoty bytu súd poukážuc na rozhodnutie odvolacieho
súdu dôvodil, že sa mu javilo ako spravodlivé, že hodnota bytu je vo výške jeho nadobúdacej ceny,
t.j. v sume 4.712,38 eura, keďže tento byt nadobudli strany sporu do BSM vďaka užívaniu žalovanou a
za zvýhodnenú cenu vypočítanú v zmysle zákona č. 182/1993 Zz.;
b/ nehnuteľnosti J. C. zapísané na LV č. X a LV č. XXX pre kat. úz. C., pri ktorých nebol spor o tom,

že patria do BSM a na cene ktorých sa strany na pojednávaní 23.11.2002 dohodli, a to v sume 36.500
eur, avšak s tým, že žalovaná neskôr tvrdila, že hodnota nehnuteľností je 120.000 eur, na preukázanie
ktorých tvrdení predložila súdu inzeráty z rôznych obcí Slovenska, týkajúce sa nehnuteľností rôznych
výmer a poschodí a rôznych izieb a rôznych cien, ktoré súd konštatoval, že nemohol použiť pri
určení ceny nehnuteľností v C., pretože by porovnával neporovnateľné a navyše v iných časových
horizontoch; len jeden z inzerátov sa týkal nehnuteľnosti J. C., aj to neporovnateľnej s prejednávanou

nehnuteľnosťou; iné dôkazy na určenie ceny tejto nehnuteľnosti predložené neboli a keďže strany
pôvodne dospeli k dohode ohľadom ceny nehnuteľností vo výške 36.500 eur súd vychádzal z tejto
ceny nehnuteľností, odzrkadľujúcej najviac cenu týchto nehnuteľností s tým, že žalovaná vyššiu cenu
nehnuteľností nepreukázala;
c/ obchodný podiel v spoločnosti J. M. M., IČO: 36 884 355, so sídlom v Košiciach, Hraničná 2,

ktorého všeobecná hodnota ku dňu 4.3.2014 bola určená na základe znaleckého posudku č. 01/2019
z 28.2.2019 vypracovaného znaleckou organizáciou GemerAudit spol. s .r.o., a to výške 9.580 eur;
žalovaná znalecký posudok namietala ako nulitný, a to najmä namietala časť znaleckého posudku -
dlhodobý majetok spoločnosti s tým, že podľa jej názoru znalec nezahrnul do tohto majetku apartmán
na N. ani lakovaciu linku s príslušenstvom, ktorý apartmán, resp. jeho cenu vyčíslila sumou 101.000

eur a cenu lakovacej linky sumou 125.128 eur; napriek tomu navrhovala cenu obchodného podielu
vo výške 37.000 eur vychádzajúc z účtovnej závierky spoločnosti, v ktorej bola táto suma uvedená
ako netto; súd vychádzal z hodnoty obchodného podielu určenej znaleckým posudkom, ktorý určil
všeobecnú hodnotu zložiek majetku spolu na sumu 25.759,51 eura a všeobecnú hodnotu záväzkov
16.178,86 eura a dospel tak k určeniu hodnoty obchodného podielu 9.580 eur; súd mal za to, že znalec

pri ohodnotení obchodného podielu dodržal postup ustanovený vyhláškou č. 492/2004 Z.z.; pokiaľ
sa týkalo námietok žalovanej v časti dlhodobého majetku, uviedol súd, že žalovaná nepreukázala, že
by apartmán na N. alebo lakovacia linka s príslušenstvom mali byť súčasťou obchodného majetku
spoločnosti, preto súd nepovažoval námietky žalovanej za relevantné a nevykonal ňou navrhované
dokazovanie výsluchom ďalších svedkov; nestotožnil sa ani s námietkou žalovanej ohľadne hodnoty

spoločnosti v sume 37.000 eur, pretože nemal za možné vychádzať len z netto majetku spoločnosti,
keďže žalovaná opomenula zohľadniť záväzky spoločnosti; uviedol, že aj keď odvolací súd v čase
svojho rozhodovania zistil, že označená spoločnosť VICTORIA SLOVAKIA nebola v čase rozhodovania
odvolacieho súdu vo vlastníctve žalobcu, pretože malo dôjsť k prevodu obchodného podielu, opätovne
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie obchodný podiel bol naspäť prevedený na žalobcu, čo mal

súd osvedčené z aktuálneho výpisu z obchodného registra.
Ďalej súd do masy BSM zaradil:
- vozidlo DETVAN PSS SV 25AB43 v cene 2.529,60 eura podľa znaleckého posudku č. 14/2019, s
ktorou cenou obe strany súhlasili; - veľkoplošnú obrazovku, ktorej cenu zhodne určili sumou 250 eur, -
spálňovú skriňu, ktorej cenu určili zhodne sumou 50 eur, - sušiareň, cenu ktorej zhodne určili sumou 20

eur, - chladničku, ktorej cena podľa názoru žalovanej je 300 eur s tým, že žalobca mal doložiť doklad
preukazujúci kúpu chladničky, ktorý však nedoložil a preto súd vychádzal z ceny 300 eur, - výťažok
z predaja motorového vozidla Peugeot 607 vo výške 600 eur, keďže žalobca preukázal, že vozidlo
odpredal za túto sumu (č.l. 62), - výťažok z predaja motorového vozidla AUDI A6 v sume 480 eur, keďže
žalobca preukázal, že ho za túto sumu odpredal (č.l. 553-555), - motorové vozidlo KIA SORENTO, pri

ktorom mal súd preukázané, že žalobca ho kúpil 2.5.2012 za 7.300 eur, pričom rok jeho výroby je 2006;
podľa názoru žalovanej bola hodnota vozidla ku dňu zániku BSM 12.000 eur, podľa žalovaného 3.500
eur, žalovanou na podporu jej tvrdenia predložený inzerát z 15.8.2017 sa týkal motorového vozidla KIA
SORENTO, rok výroby 01/2012 a jeho cena bola 18.500 eur, súd uviedol, že z tohto inzerátu vychádzať
nemohol, keďže porovnával neporovnateľné išlo síce o vozidlo rovnakej značky a série, avšak všetky

ostatné parametre boli rozdielne; považoval za nereálne, aby vozidlo malo hodnotu 12.000 eur v čase
rozvodu, keď jeho kúpna cena dva roky predtým bola 7.300 eur a preto považoval súd za reálnu hodnotu
vozidla sumu určenú žalobcom 3.500 eur a z tejto sumy pri vyporiadaní BSM aj vychádzal, keďže iné
dôkazy preložené neboli.Napokon do masy BSM zaradil súd: - hnuteľné veci nachádzajúce sa v dome J. L. v podielovom
spoluvlastníctve žalobcu, a to v súhrnnej hodnote 1.500 eur, na ktorej sa na poslednom pojednávaní
strany sporu zhodli.

Súd nezahrnul do masy BSM zvyšné namietané hnuteľné veci: - biliardový stôl, o ktorom žalobca tvrdil,
že ho získal darom, žalovaná, že stal 300 eur, avšak to preukázať nevedela, - vozidlo Renault Megan,
na vyporiadaní ktorého v priebehu konania žalovaná už netrvala, - vozidlo Peugeot Boxer, ktoré bolo vo
vlastníctve spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA, s.r.o. a nie do žalobcu.
Pokiaľ sa týkalo investícií tvrdených žalovanou zo spoločných peňazí do nehnuteľnosti vo vlastníctve

žalobcu J. L., ktoré žalobca v celom rozsahu poprel, súd uzavrel, že žalovaná tvrdené investície nijakým
spôsobom nepreukázala, a teda neuniesla dôkazné bremeno. Preukázané súd nemal ani tvrdenia
žalobcu, že vykonal investície vo výške 6.638,78 eura z vlastných výlučných vlastných finančných
prostriedkov O. C..
Súd tiež nevyporiadaval pasíva žalovanej, nakoľko zmluvy o pôžičke uzavreté pred zánikom BSM boli
prefinancované do zmlúv po zániku BSM a súd uviedol, že t.č. už neexistujú. Dodal, že navyše mali

strany dohodu, že žalovaná platila pôžičku za byt J. H. a žalobca hypotéku na dom J. C..
Pokiaľ žalobca v záverečnej reči navrhol uplatniť disparitu podielov v prípade nehnuteľností J. C. s tým,
aby táto bola prikázaná do jeho výlučného vlastníctva bez výplaty žalovanej dôvodiac, že dlhodobo
túto nehnuteľnosť on obhospodaroval, žalovaná sa v nej nezdržiavala, nepričinila sa svojou prácou
o jej zveľadenie a z väčšej časti ju nadobudol zo svojich finančných prostriedkov a aj sa pričinil

o jej zveľadenie on, súd sa s názorom žalobcu nestotožnil, pretože disparitu podielov namietol až
v záverečnej reči a skutočnosti žalobcom tvrdené žalovaná poprela; súd ich nemal preukázané, avšak
preukázané mal, že sa aj žalovaná pričinila o nadobudnutie nehnuteľnosti a to minimálne v sume jej
vnosu (za predaj garáže); súd preto návrhu žalobcu nevyhovel a vychádzal, resp. riadil sa znením § 150
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú podiely oboch manželov rovnaké.

Pokiaľ sa týka prikázania jednotlivých vecí do výlučného vlastníctva toho ktorého z bývalých manželov,
súd byt J. H. (výrokom II.1. rozsudku) prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej rešpektujúc zhodné
tvrdenia, resp. návrhy sporových strán. Chatu J. C. (II. 2.) prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu
majúc za to, že žalobca túto nehnuteľnosť dlhodobo užíva a od začiatku sporu konsenzuálne prejavil
vôľu a požadoval túto nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva; žalovaná takúto vôľu spočiatku

neprejavila, podľa jej návrhu nehnuteľnosť mala byť v podielovom spoluvlastníctve v podiele 1/2
strán sporu, požiadavku prikázať nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva prvýkrát uplatnila až
v odvolaní voči prvému rozsudku súdu prvej inštancie, s čím žalobca nesúhlasil; súd prihliadol aj na
to, že nehnuteľnosť bola kúpená v roku 2005, manželstvo strán sporu bolo právoplatne rozvedené
dňom 4.3.2014 a od tohto momentu, aj podľa vyjadrenia žalovanej, túto nehnuteľnosť neužíva, keďže

tvrdila, že žalobca vymenil zámok; súd tak mal za zrejmé, že bližší vzťah k nehnuteľnosti má žalobca,
ktorý ju užíval a užíva nepretržite aj po rozvode; s poukazom na vyváženosť a princíp spravodlivosti
dospel súd k názoru, že pokiaľ žalovanej súd prisúdil do výlučného vlastníctva byt J. H., prisúdil
žalovanému do výlučného vlastníctva nehnuteľnosť J. C., s tým, že žalovaná bude v rámci vyporiadania
BSM kompenzovaná. Obchodný podiel v spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA, s.r.o. (II.3.) a vozidlo

DETVAN (II.4.) súvisiace s podnikateľskou činnosťou žalobcu ako i zvyšné hnuteľné veci (II.5. až
II.8.) nachádzajúce sa v dome J. C., ktorý dom prikázal súd do výlučného vlastníctva žalobcu a keďže
žalovaná o tieto veci neprejavila záujem. Mmotorové vozidlo KIA SORENTO (II.11.), ktoré užíva žalobca
a žalovaná tiež oň neprejavila záujem, ako i hnuteľné veci nachádzajúce sa J. L. (II.12.) súd prisúdil do
výlučného vlastníctva žalobcu, keďže sa nachádzajú J. L. a žalovaná o ne záujem neprejavila.

Súd tak vypočítal hodnotu masy BSM v sume 60.021,98 eura (4.712,38 + 36.500 + 9.580 + 2.529,60
+ 250 + 50 + 20 + 300 + 600 + 480 + 3.500 + 1.500), z ktorej sumy žalobca i žalovaná by tak mali
nadobudnúť podiely vo výške 30.010,99 eura, keďže na disperitu podielov nebol daný žiaden dôvod.
Žalobca však nad rámec tohto podielu nadobudol aktíva v sume 25.298,61 eura, nakoľko do výlučného
vlastníctva žalovanej prikázal súd len byt J. H. v hodnote 4.712,38 eura (30.010,99 eura – 4.712,38

eura). K tejto sume mal súd za potrebné započítať polovicu vnosu žalovanej z jej výlučných prostriedkov
za predaj garáže na kúpu nehnuteľností J. C. vo výške 671,38 eura (1.343,36/2), pričom vzhľadom
na to, že žalovaná zhodnotila nielen majetok žalovaného, ale aj svoj majetok, dospel súd k hodnote
vyrovnávacieho podielu 25.973,25 eura (25.298,61 + 671,38 eura), na zaplatenie ktorého podielu
žalovanej zaviazal súd žalobcu vo výroku V.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 a 3 CSP tak, že žiadna zo
strán na náhradu trov konania nemá právo, nakoľko každá zo strán bola v konaní úspešná len čiastočne
a súčasne ide o špecifický spor o vyporiadanie BSM, v ktorom súd nie je viazaný žalobným návrhom.Výrokom VII. rozhodol súd o nároku na náhradu trov konania štátu, a to s poukazom na článok
4 Základných princípov CSP, keďže v konaní boli z prostriedkov štátu uhradené trovy znaleckého
dokazovania, ktoré neboli pokryté preddavkami strán, a preto súd priznal štátu nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu tak proti žalobcovi ako i žalovanej.

3. Proti rozsudku včas podali odvolanie tak žalobca ako i žalovaná.

4. Žalobca v odvolaní uviedol, že ho podáva voči výroku II. bod 2. a voči výroku V. rozsudku majúc za

to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Vyjadril súhlas s rozhodnutím súdu čo do masy rozdelenia BSM, avšak nesúhlasil s ustálením ceny za
bytč.XXP.L.K.L.XXJ.H..Dôvodil,ženájomnývzťahžalovanejajejbývaléhomanželakpredmetnému
bytu trval do roku 1997 a až následne bol tento byt Zmluvou o prevode vlastníctva bytu z 24.6.2009
prevedený predávajúcim SR – Bytová agentúra rezortu MO do vlastníctva žalobcu a žalovanej za kúpnu

cenu 4.712,38 eura. Argumentoval, že pri zisťovaní ceny veci v zmysle relevantnej judikatúry platí
zásada, podľa ktorej je potrebné vychádzať z ceny, ktoré majú veci v čase vyporiadania BSM (avšak zo
stavu veci v čase zániku BSM). Ak cenu veci nie je možné ustáliť zhodným vyjadrením sporových strán,
a ak rozhodnutie o určení ceny veci závisí od posúdenia skutočností, na ktoré sú potrebné odborné
znalosti, určí sa cena znaleckým dokazovaním. Žalobca mal za to, s ohľadom na poukazovanú súdnu

prax, že konajúci súd pri zisťovaní ceny bytu nesprávne ustálil vo výroku II. 1. hodnotu bytu č. XX,
keď sa obmedzil len na jeho nadobúdaciu sumu z roku 2009. V súvislosti s vykonaným dokazovaním
konštatoval, že žalovaná počas trvania manželstva bola dlhodobo nezamestnaná a ak sa jej aj podarilo
zamestnať, väčšinou bola ešte v skúšobnej dobe prepustená, a teda v priebehu konania (s výnimkou
rokov 2011-2012) nepreukázala kontinuitu pracovného pomeru počas trvania manželstva za účelom

zveľadenia majetku v BSM.
Uviedol, že Krajský súd v Košiciach ustálil v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/115/2022
(správne 2Co/115/2022 – poznámka odvolacieho súdu), že v konaní pred súdom prvej inštancie neboli
žalovanou tvrdené ani preukázané žiadne skutočnosti o použití jej výlučných finančných prostriedkov
pri kúpe spoločných nehnuteľností v Klenove.

V súvislosti s obchodným podielom žalobcu v spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA, s.r.o. apeloval na fakt,
že tento obchodný podiel súvisí s jeho dlhoročnou podnikateľskou činnosťou v spoločnosti.
Na základe horeuvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v časti II.
výroku bod 1. (čo do ceny bytu) a výroku V. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku čo do jeho výrokov II.3, II.9, II.10, III., V. a VII., a to z dôvodu
nedostatočného zistenia skutočného stavu veci. Dodala, že odvolanie podáva aj z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP.
Tvrdila, že z celého odôvodnenia rozsudku je možné cítiť, hoci to súd výslovne nepovedal, že ju súd
považoval len ako tú druhú pasívnu konzumentku manželstva, ktorá ako keby bola len príživníčkou, čo

uviedla, že súdu vyčíta. Avšak ona bola plnoprávne samostatnou a zarábajúcou manželkou s veľmi
významným finančným príspevkom do majetkových pomerov manželstva, naopak, žalobca poberal zo
spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA po celú dobu len minimálny plat. Rok čo rok vykazoval firmu ako
stratovú, na ktoré fakty súd prvej inštancie vôbec ani len nepomyslel. Uviedla, že napraviť by to mohol
odvolací súd.

Namietala, že žalobca ju nútil brať pôžičky, aby všetko financovala, pretože nemal na platy
zamestnancom, ani na odvody, a ona skutočne mu celé roky dávala časť svojich príjmov a príjmov
z pôžičiek na tieto účely platov a odvodov.
Tvrdila, že polovicu kúpnej sumy nehnuteľnosti J. C. (XXX.XXX Sk) zaplatila ona sama (200.000 Sk)
zo svojich príjmov a druhá polovica sa splácala z príjmov spoločnej firmy, t.z. že táto druhá polovica

bola uhradená na polovicu obidvomi účastníkmi, a teda sama ona - žalovaná uhradila 3/4 kúpnej ceny
nehnuteľnosti J. C.. Úvahy súdu, ako sa len žalobca zaslúžil o nadobudnutie tejto nehnuteľnosti a ako sa
len žalobca o nehnuteľnosť staral, označila sa celkom pomýlené. Tvrdila, že naopak po rozvode začal
žalobca Q. C. všetko vynášať a predávať.
Tvrdila, že všetko hodnotné, čo v BSM mali, vrátane aj všetkých áut, žalobca rozpredal v priebehu alebo

čiastočne ihneď po skončení manželstva a to svojvoľne a bez jej súhlasu ako spoluvlastníčky manželky
a dokonca aj bez jej vedomia.
Dôvodila, že predajom svojich vlastných nehnuteľností, a to garáže a pozemkov a vznesením získaných
prostriedkov do manželstva a menovite do majetku, ktorý bol pred manželstvom len vo výlučnomvlastníctve jej manžela - žalobcu prispela do manželstva. Konkrétne uviedla, že 21.7.2004 predala
garáž vo svojom výlučnom vlastníctve za sumu 40.470 Sk/1.343,36 eura, z ktorej o.i. uhradila polovicu
kúpnej ceny za chatu v C., ktorú manželia spoločne kúpili v priebehu manželstva, a teda vložila presne

polovicu ceny nehnuteľnosti z peňazí, ktoré získala predtým ako dedičstvo - garáž po rodičoch, ktorú za
týmto účelom predala; 1.10.2007 predala pozemky J. P. M. za 45.000 Sk/1.493,73 eura, ktoré peniaze
nespotrebovala na seba, ale odovzdala žalobcovi na nákup zariadenia do nehnuteľnosti J. L. v jeho
výlučnomvlastníctveanaopravyazveľadenietejtonehnuteľnosti;1.10.2007predalapozemky-záhradu
J. P. I. ako stavebnú parcelu za 45.000 Sk/1.493,73 eura, ktorú sumu nespotrebovala, ale odovzdala

žalobcovi na nákup zariadenia do nehnuteľnosti J. L. a na opravy a zveľadenie tejto nehnuteľnosti.
Žalobca ju nútil brať si úvery na vlastné meno s cieľom použitia výlučne na jeho majetok, zveľadenia
nehnuteľnosti J. L., v ktorej obidvaja bývali, pretože sám ako podnikateľ si stanovil vo svojom podniku
minimálny plat; teda on by žiaden úver ani len nedostal; išlo o 3 úvery na sumy 2.090 eur, 2.500
eur a 7.000 eur, spolu 11.590 eur, ktoré všetky splácala ona sama zo svojej mzdy, ale pôžičky boli
vynakladané na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu J. L., ale napr. aj na kúpu áut, ktoré všetky ostali len

a len na žalobcovi. Uvedenými tromi spôsobmi sa podieľala na zveľaďovaní a zariaďovaní nehnuteľnosti
vo výlučnom vlastníctve žalobcu J. L. a rovnako aj nehnuteľnosti J. C..
Na základe uvedeného tvrdila, že celý rozsudok sa dostal do nevyváženosti, do neproporcionality, a teda
je nespravodlivý.
Namietala, že súd rozhodoval úplne necitlivo a arbitrárne bez snahy o kompromis, bez snahy o vyjdenie

v ústrety oprávneným nárokom účastníkov. Dôvodila, že od počiatku mala záujem len o jedinú položku
zo zoznamu vecí v BSM, a to o nehnuteľnosť J. C., ktorú súd akoby naschvál prikázal žalobcovi.
Žalobca sám o túto nehnuteľnosť neprejavoval nijaký záujem, nechával ju v priebehu času chátrať
adokoncaznejrozpredávazariadenie.Poukázalanato,žeodpočiatkuotútonehnuteľnosťkonzistentne
prejavila záujem a pred súdom sa dokonca na cene tejto nehnuteľnosti účastníci dohodli. Namietla voči

záveru súdu v odôvodnení rozsudku, že ona od počiatku vôľu získať nehnuteľnosť J. C. neprejavovala.
Už v úplne prvom vyjadrení zo 4.12.2014 jasne uviedla zo 75 položiek 3 položky, o ktoré prejavila
záujem a išlo pod položkou 03 o nehnuteľnosť J. C.. Argumentovala, že keby aspoň túto jedinú položku
súd prikázal do jej výlučného vlastníctva, musela by na vyrovnanie žalobcovi zaplatiť podstatne nižšiu
sumu než on jej, a teda rozsudok by bol vyrovnanejší; išlo by o sumu 11.201,39 eura, ktorú tvrdila,

že je schopná žalobcovi v určenej dobe vyplatiť. Namietala, že prakticky všetko, celý majetok v BSM
prikázal súd len žalobcovi a tým spôsobil vysoký doplatok žalobcu jej - žalovanej. Pokiaľ ide o záver
súdu o tom, že nehnuteľnosť J. C. užíva len žalobca, namietla, že to žalobca zapríčinil sám, keď jej
znemožnil nehnuteľnosť užívať, čo teraz vydáva za dôkaz jej nezáujmu o nehnuteľnosť. Toto označila za
najdôležitejší dôvod podaného odvolania. Dôvodila, že ona odišla zo spoločnej nehnuteľnosti s jediným

kufrom svojich šiat a so svojím šijacím strojom, ktorý do manželstva doniesla a žalobcovi ostalo všetko
- nehnuteľnosť J. L., zrenovovaná, zveľadená a zmodernizovaná, nehnuteľnosť J. C., rovnako so
všetkým vnútorným vybavením, sada všetkých skoro 10 luxusných automobilov, celá firma VICTORIA
SLOVAKIA, tiež so všetkým zariadením a vybavením. Požadovala len jedinú vec, a to nehnuteľnosť
J. C., ani ktorú od súdu nedostala.

V súvislosti s majetkom firmy VICTORIA SLOVAKIA namietala, že je pre ňu záhadou, prečo súd
neveril dokladu, ktorý doložil sám žalobca o hodnote firmy pre účely daňovej správy v sume 37.000
eur, ale určil v tejto veci znalcov, čím podľa nej znejasnil už predtým jasnú situáciu. Namietala, že
znalecký posudok je nekompletný, že znalec nemal nič na to, aby vypracoval hodnoverný posudok.
V tej súvislosti poukázala, resp. citovala zo znaleckého posudku napr., že k znaleckému dokazovaniu

nebola predložená inventarizácia zásob a evidencia zásob, že nebola predložená evidencia pohľadávok
k 31.12.2014, že neboli predložené doklady k pohľadávke voči zamestnancom, stav peňazí podľa
účtovnej uzávierky nebol preukázaný a ďalšie. Tvrdila, že takýto znalecký posudok považuje za
nekompetentný a nekompletný, t.z. nepoužiteľný pre súdne konanie. Namietala, že žalobca účelovo
nedodal znalcovi požadované doklady, že výslovne znalecký posudok z uvedených dôvodov napadla, čo

však súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy. Dala do pozornosti, že vo všetkých svojich vyjadreniach
sa uspokojovala s výškou ocenenia celej firmy sumou 37.000 eur (a nie sumou, ktorá by vychádzala
podľa nových výpočtov podľa znaleckého posudku na 233.600 eur). Za nevyvrátiteľný písomný dôkaz
o hodnote firmy považovala daňové priznanie žalobcu vychádzajúce z jeho vlastnej účtovnej závierky
o tom, že v rozhodnej dobe právoplatnosti rozvodu hodnota imania firmy VICTORIA SLOVAKIA bola

37.000 eur.
Pokiaľ sa týka áut, vytýkala súdu, že sa uspokojil s tvrdeniami žalobcu o nepatrnej výške cien, za ktoré
rozpredal všetky autá. Vôbec pritom nezohľadnil jej námietky, že išlo o predaj vozidiel patriacich do
BSM, bez súhlasu jej ako spolumajiteľky, Dôvodila, že za takú nízku cenu by všetky autá, ktoré boliv BSM, bola odkúpila aj ona sama. Napadla, že súd ignoroval jej požiadavku na vyrovnanie sa čo do
automobilov, keď rešpektoval výlučne vyjadrenia žalobcu a úplne ignoroval protiprávnosť rozpredávania
spoločného majetku patriaceho do BSM len samotným žalobcom bez súhlasu jej ako spoluvlastníčky.

Navrhla,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciezmenil,atovčastiurčeniahodnotyobchodného
podielu spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA na sumu 37.000 eur, aby do výlučného vlastníctva žalobcu
boli prikázané veci uvedené vo výroku II. pod č. 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11 a 12 v celkovej cene 46.229,60
eura a do výlučného vlastníctva jej - žalovanej veci uvedené vo výroku II. pod č. 1 a 2 v celkovej výške
41.212,38 eura, a teda s uložením povinnosti žalobcovi zaplatiť na úplne vyrovnanie žalovanej 2.508,61

eura.

6.Žalovanávovyjadrenínaodvolaniežalobcuopakovaneuviedlatieskutočnostiktoréuviedlavosvojom
vlastnom odvolaní.
Okrem toho, resp. naviac uviedla, že jediné s čím súhlasí v odvolaní žalobcu je citácia rozhodnutia

Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 343/2014, avšak s tým, že sa to nemôže týkať v žiadnom prípade
nehnuteľnosti v Klenove, ktorú zo 75 % vyplatila ona -žalovaná, ktorú účastníci spolu užívali, spolu
zveľaďovali až do doby rozvodu, kedy jej žalovaný znemožnil fyzický prístup do nehnuteľnosti a odvtedy
ju len drancuje; naopak predmetné rozhodnutie sa týka bytu J. H., na ktorý žalobca neprispel ničím,
o jeho získanie sa nezaslúžil ničím, s ktorým bytom žalobca vlastne vôbec nič nikdy ani nemal ani nemá,

celých 100 % istiny vyplatila len ona - žalovaná zo svojich prostriedkov, byt užívala len ona a žalobca
s ním vlastne nemá nič spoločné.
Zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

7. Žalobca podaním z 15.12.2024 predložil „Vyjadrenie žalobcu v právnej veci“ s tým, že ho podáva za

účelom preukázania vecnej nesprávnosti časti výroku č. II. a úplnej vecnej nesprávnosti výroku č. V.
napadnutého rozsudku, nakoľko podľa jeho názoru vychádzal súd pri týchto výrokoch z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Okrem už v odvolaní uvedeného poukázal na to, že súd pri vyporiadaní
vychádzal z toho, že podiely manželov sú rovnaké a odmietol ním – žalobcom navrhovanú disparitu
vyporiadania, avšak mal za to, že sa súd značne priklonil na stranu žalovanej tým, že vychádzal

z nadobúdacej ceny predmetného bytu J. H., čím fakticky sám súd spôsobil značnú faktickú disparitu
vyporiadavaného majetku. Podľa jeho názoru mal súd zotrvať na hodnote predmetného bytu určenej
v prvom rozsudku vo veci samej, a to na sume 52.000 eur, ktorá v tom čase odrážala reálnu cenu
nehnuteľnosti, resp. pri určení jej hodnoty mal postupovať obdobne, ako postupoval pred vyhotovením
prvého rozsudku vo veci.

Skutočnosť, že súd nesprávne určil hodnotu predmetného bytu J. H. mala následne rozhodujúci vplyv
na výrok č. V. rozsudku a teda na výšku sumy, na ktorej úhradu súd žalobcu zaviazal titulom úplného
vyrovnania žalovanej (25.970,29 eura). Žalobca mal za to, že pokiaľ by súd postupoval správne
a v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, vyrovnací podiel by bol značne nižší, ak nie nulový.
Navrhol, aby odvolací súd rozhodol podľa návrhu uvedeného v odvolaní, ktoré podal a vzal pritom do

úvahy aj skutočnosti predložené v tomto podaní.

8. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolaní, ktoré podali obe strany

sporu, tak žalobca ako i žalovaná, ktoré boli podané včas (§ 362 CSP) a osobami oprávnenými na
ich podanie (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP),
preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a v rozsahu
vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP odvolaním napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že ani odvolaniu žalobcu ani odvolaniu žalovanej nie
je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

10.Rozsudokbolverejnevyhlásený18.decembra2025o9.35hod.vpojednávacejmiestnostiKrajského
súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a

zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 12.12.2025.

11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, skutkové a právne závery i procesný postup súdu
prvej inštancie v konaní v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami a právnymi argumentmi stránuvedenými v nimi podaných odvolaniach a z hľadiska nimi uplatnených odvolacích dôvodov, pričom
nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedali
vykonanému dokazovaniu alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaného
dokazovania, prípadne preukázaných prednesov strán sporu nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
Vkonanínebolizistenéanižiadnevadyvzmysle§365ods.1písm.b/ad/CSP,ktorébymalizanásledok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie uviedol dostatočné a relevantné dôvody svojho
rozhodnutia, a to po skutkovej ako aj právnej stránke, jasne a výstižne opísal nesporné skutkové tvrdenia

strán a zistené rozhodujúce skutočnosti, na ktorých svoje rozhodnutie založil, urobil výklad právnych
noriem, ktoré na vec aplikoval a právne závery, ktoré prijal primerane, vnútorne komplexne, logicky a
zrozumiteľne vysvetlil, pri dôslednom posúdení skutkových tvrdení strán a ich právnych argumentov a
správnom skutkovom vyhodnotení vykonaných dôkazov (ich pravdivosti, dôležitosti a hodnovernosti),
pričom neopomenul vyhodnotiť tiež rozpory v tvrdeniach strán a vykonaných dôkazoch a v rozhodnutí
odkázal tiež na ustálenú rozhodovaciu prax v súlade so zákonnými požiadavkami § 220 ods. 2 CSP a

zásadami právnej praxe.

12. Napadnutý rozsudok je založený na správnom právnom posúdení veci, súd prvej inštancie použil
správne zvolené právne normy a v okolnostiach posudzovaného prípadu ich správne interpretoval a
aplikoval na zistený skutkový stav, z vykonaných dôkazov vyvodil zodpovedajúce závery o právach a

povinnostiach strán podľa hmotného práva a rozhodol preto o spore v úplnom súlade so zákonom.

13. Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo
môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou
vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe

alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému
bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

14. Podľa § 150 Občianskeho zákonníka , pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch

manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho
vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho
ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z
manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení
miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

15. Žalobca nasmeroval svoje odvolanie proti výrokom II.1 (nesprávne v odvolaní uviedol, že ide o výrok
II.2, avšak z obsahu odvolania považoval odvolací súd za nesporné, že napáda výrok II.1) a V. rozsudku.

16. Podstatou jeho námietok bol jeho nesúhlas s určením hodnoty nehnuteľnosti – bytu č. XX na X.

poschodí bytového domu súp. č. XXXX J. H. P. L. K. L. XX súdom, ktorý pre účely vyporiadania BSM
ustálil hodnotu bytu sumou 4.712,38 eura ako sumy kúpnej ceny, za ktorú bol byt nadobudnutý obidvomi
manželmi do ich BSM zmluvou o prevode bytu z 24.6.2009, čo odôvodnil tým, že byt nadobudli žalobca
a žalovaná za zvýhodnenú cenu vypočítanú podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a to len vďaka jeho užívaniu
žalovanou. Súd poukázal na svoje zistenia, ktoré ani neboli sporné, že pôvodne išlo o byt služobný (čo

je zrejmé i z toho, že predávajúcim bola Slovenská republika – Bytová agentúra rezortu MO), ktorý bol
pridelený do užívania predchádzajúcemu bývalému manželovi žalovanej, ktorý v roku 1997 po rozvode
manželstva so žalovanou z bytu odišiel/byt opustil a zostala v ňom bývať žalovaná a ich spoločný syn.
Keďže sa žalovaná s manželom rozviedli a nájom bytu nebol jeho prenajímateľom vypovedaný, byt
stratil charakter služobného bytu a len vďaka tomu, ako aj zotrvaniu žalovanej v nájomnom vzťahu

s prenajímateľom bytu a plnením si povinností nájomcu, mohli žalobca a žalovaná byt nadobudnúť za
zvýhodnenú cenu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a to do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že za daných okolností bolo potrebné
a dokonca nevyhnutné zohľadniť, že nebyť existencie žalovanej predchádzajúceho nájomného vzťahu
k tomuto bytu, ktorého nájomcom sa zase stala len na základe manželstva s predchádzajúcim

manželom, ktorému bol služobný byt ministerstvom obrany pridelený, žalobca by nikdy nebol mohol
nadobudnúť byt do BSM (spolu so žalovanou) za zvýhodnenú cenu; podľa názoru odvolacieho súdu,
žalovaná ako nájomníčka bytu spĺňala jeden zo základných predpokladov (nájom bytu), aby bola mohla
byt odkúpiť za zvýhodnenú cenu . Bolo by nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, ak by privyporiadaní BSM sa vychádzalo zo všeobecnej hodnoty tohto bytu v čase vyporiadania BSM (ktorá bola
v konaní určená sumou 52.000 eur), pretože o jeho nadobudnutie sa pričinila len žalovaná a z takejto –
trhovej hodnoty zohľadnenej v hodnote masy BSM by vznikla povinnosť žalovanej pri prikázaní bytu do

jej výlučného vlastníctva žalobcu vyporiadať, pričom sa o zvýšenie hodnoty bytu z nadobúdacej ceny
4.712,30 eura na všeobecnú trhovú cenu v čase vyporiadania BSM žalobca (ale ani žalovaná) nijako
osobne nepričinil; žalovaná však bola nájomníčkou bytu ešte pred uzavretím manželstva so žalobcom.
Išlo o navýšenie ceny bytu v dôsledku jeho nadobudnutia, resp. prevodu v roku 2009 za zvýhodnenú
cenu (podľa § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., len nájomcovi bytu, ktorý v byte býval), nie trhovú

cenu, pretože trhová hodnota bytu už aj v roku 2009 bola iná.

17. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku z 28. februára 2008 sp. zn.
3Cdo/299/2006, ust. § 16 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. je potrebné považovať za špeciálnu úpravu
vo vzťahu k všeobecnej úprave nadobúdania majetku za trvania manželstva vymedzenej v § 143
Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie jasne a jednoznačne zakotvuje prevod bytu do vlastníctva iba

toho z manželov, ktorý je jeho nájomcom. Prednosť tejto osobitnej úpravy nemožno preklenúť žiadnym
právnym výkladom, podľa ktorého by v takom prípade nadobudli byt obaja manželia do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.

18. Odvolací súd nespochybňuje ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, v zmysle ktorej pri

oceňovaní vecí patriacich do BSM sa vychádza zo stavu vecí ku dňu zániku BSM a z ceny v čase kedy
dochádza k ich vyporiadaniu, avšak žalobca/odvolateľ opomenul vziať vo svojej odvolacej argumentácii
do úvahy, že súd pri vyporiadaní BSM pri tejto konkrétnej veci/nehnuteľnosti uplatnil, resp. zohľadnil
mieru pričinenia každého z manželov pri jej nadobudnutí do BSM.

19. V súvislosti s odvolaním žalobcu proti výroku V. rozsudku ,odvolací súd uvádza, že majúc za správne
a spravodlivo určenú hodnotu bytu patriaceho do BSM, ktorú súd zohľadnil pri vyporiadaní, správny je
i jeho záver a suma žalobcovi uloženej povinnosti vyplatiť žalovanej na vyporiadanie BSM určenú sumu.

20. Odvolanie žalobcu nemal odvolací súd za opodstatnené.

21. Žalovaná podaným odvolaním čo do výrokov rozsudku II.3., II.9 a II.10 sa nestotožnila s určením
všeobecnej hodnoty obchodného podielu spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA s.r.o., IČO: 36 884 355
v hodnote 9.580 eur, kúpnej ceny za predané motorové vozidlo Peugeot 607 v hodnote 600 eur (ktoré
predal žalobca bez jej súhlasu) a kúpnej ceny za predané motorové vozidlo Audi A6 v hodnote 480 eur

(ktorépredalžalobcabezjejsúhlasu). PokiaľodvolaniesmerovaloprotivýrokuIII.vyjadrilasvojnesúhlas
s prikázaním do výlučného vlastníctva žalobcovi vecí zaradených do masy BSM v časti II.2, to znamená
prikázaním nehnuteľností zapísaných na LV č. X a LV č. XXX pre kat. úz. C. v hodnote 36.500 eur
žalobcovi a žiadala túto vec/nehnuteľnosť prikázať do svojho výlučného vlastníctva (všeobecnú hodnotu
nespochybnila). V dôsledku svojho návrhu na prikázanie veci - nehnuteľnosti J. C. do jej výlučného

vlastníctva, namietla výrok V. o povinnosti žalobcu zaplatiť jej na úplné vyrovnanie sumu 25.970,29
eura s tým, že ak by nehnuteľnosť J. C. (II.2.) bola prikázaná do jej výlučného vlastníctva, vznikla
by žalovanému povinnosť zaplatiť jej na úplné vyrovnanie 2.508,61 eura (pri prikázaní do výlučného
vlastníctva žalobcu vecí v celkovej hodnote 46.229,60 eura (II.3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11 a 12 a pri prikázaní
do jej výlučného vlastníctva vecí podľa výroku II.1., 2 v hodnote 41.212,38 eura. Spochybnila i správnosť

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý priznal štátu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
proti nej ako i proti žalobcovi.
V odvolaní dôvodila s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP všetkými ostatnými
odvolacími dôvodmi avšak bez toho, aby tieto jednotlivo v podanom odvolaní špecifikovala, resp.
konkretizovala a uviedla v čom ich naplnenie spočíva.

22. Bez potrebnej (akejkoľvek) právnej relevancie sú námietky žalovanej, resp. výhrady, že ju súd
považoval za len akúsi „tú druhú pasívnu konzumentku manželstva“, pričom však ona bola plnoprávnou
samostatnou a zarábajúcou manželkou s významným finančným prínosom do majetkových pomerov
manželstva oproti manželovi – žalobcovi, ktorý poberal zo spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA po celú

dobu len minimálny plat a ju nútil brať pôžičky aj na vyplácanie platov zamestnancom a odvodov. V tej
súvislosti uviedla, že predala 21.7.2004 garáž vo svojom výlučným vlastníctve za 40.470,-Sk/1.340,36
eura, z ktorej uhradila (okrem iného) polovicu kúpnej ceny za chatu J. C., ktorú manželia spoločne kúpili
počas manželstva, 1.10.2007 predala pozemky J. P. M. za 45.000,-Sk/1.493,73 eura a toho istého dňapozemky – záhradu v P. I. za 45.000,-Sk/1.493,73 eura, o ktorých sumách uviedla, že ich odovzdala
žalobcovi na nákup zariadenia do nehnuteľnosti J. L. a na opravy a zveľadenie tejto nehnuteľnosti.
Na margo uvedených tvrdení žalobkyne, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa síce preukázala ňou

tvrdené predaje vecí – nehnuteľností v jej výlučnom vlastníctve, avšak nepreukázala ich použitie ňou
tvrdeným spôsobom. Nelogicky a rozporuplne vyznieva jej tvrdenie o zaplatení polovice kúpnej ceny
za nehnuteľnosť J. C., t.j. sumy 200.000,- Sk predstavujúcej 1/2 zo sumy 400.000 Sk, výťažkom, resp.
finančnými prostriedkami z predaja garáže, keďže garáž predala len za sumu 40.470,- Sk/1.343,36
eura. Za argumentačne nepodložené a nelogické považuje odvolací súd tvrdenie žalobkyne, že celý

rozsudoksadostaldonevyváženostiadoneproporcionalityajetedanespravodlivý,pretožejenesporné,
že súd prvej inštancie pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov vychádzal z princípu
proporcionálneho rozdelenia majetku tak, aby hodnoty prikázané do výlučného vlastníctva každého
z manželov boli rovnaké, pričom v prípade nehnuteľnosti – bytu J. H., ktorú súd prikázal do výlučného
vlastníctva žalobkyne súd zohľadnil jej mieru pričinenia sa o nadobudnutie tejto nehnuteľnosti a za sumu
– všeobecnú hodnotu majetku z ktorej pri vyporiadaní vychádzal zobral sumu 4.712,38 eura, za ktorú

bola nehnuteľnosť nadobudnutá.

23. Za právne irelevantnú vyhodnotil súd odvolaciu námietku žalovanej dôvodiacej, že súd nevzal do
úvahy jej záujem len o jedinú vec/nehnuteľnosť z masy BSM – nehnuteľnosť J. C. a túto napriek tomu
prikázal do výlučného vlastníctva žalobcovi, ktorý podľa jej názoru o túto nehnuteľnosť neprejavoval

nijaký záujem.
V tejto súvislosti odvolací súd trvá na tom, čo už uviedol v uznesení, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok
súdu prvej inštancie a to, že je vecou úvahy súdu rozhodujúceho o vyporiadaní BSM, ak sa strany
nedohodnú, prikázať tú ktorú vec do výlučného vlastníctva jedného z nich a to podľa všeobecných
zásad, ktorými je súd pri vyporiadaní BSM viazaný a na ktoré prihliada, ktoré sú vymedzené v § 150

Občianskeho zákonníka. Presné kritériá, z ktorých by súd mal pri rozdeľovaní majetku vychádzať a na
ktoré by malo prihliadať, nie sú výslovne vymedzené. Tieto hľadiská závisia od všetkých skutočností,
ktoré v konaní o vyporiadanie BSM vyjdú najavo. Najzávažnejšie skutočnosti, ktoré môže mať vplyv na
rozdelenie majetku a jeho vyporiadanie, vytvorila súdna prax. Rozdelenie konkrétnych položiek majetku
medzi manželov je vecou úvahy súdu, ktorý vychádza z právne relevantných skutočností preukázaných

v konaní a ktorá sa musí opierať o náležité zdôvodnenie. Jedným z hľadísk, ktoré sú významné pri
rozhodovaní o prikázanie veci do vlastníctva jedného z bývalých manželov je hľadisko účelného využitia
veci, aplikuje sa v súdnej praxi aj zásada, aby vec pokiaľ je to možné, najmä s prihliadnutím na obdobie,
ktoré uplynulo od rozvodu manželstva do vyporiadania BSM, bola prikázaná tomu z manželov, ktorý
ju mal naposledy v držbe, respektíve v užívaní a u ktorého došlo k jej amortizácii, tak isto súdna prax

pri vyporiadaní sa spravuje aj zásadou, podľa ktorej, ak je to možné, treba jednotlivé veci patriace do
spoločného majetku rozdeliť medzi manželov tak, aby suma, ktorú je jeden z manželov povinný zaplatiť
druhému manželovi na vyrovnanie podielov, bola čo najmenšia.

24. V danom prípade vyporiadania nehnuteľnosti - domu J. C. prikázaním do výlučného vlastníctva

žalobcovi, súd konštatoval, že žalobca nehnuteľnosť dlhodobo užíva a od začiatku sporu konsenzuálne
prejavil vôľu a požadoval ju prikázať do svojho výlučného vlastníctva kým žalovaná takúto
vôľu neprejavila a navrhovala prikázať nehnuteľnosť obom bývalým manželom do podielového
spoluvlastníctva a požiadavku o jej nadobudnutie do svojho výlučného vlastníctva prvýkrát uplatnila až
v odvolaní voči prvému rozsudku súdu prvej inštancie, s čím žalobca nesúhlasil. Taktiež vzal do úvahy,

že do BSM strán sporu boli zaradené dve nehnuteľnosti a jednu z nich byt J. H. prisúdil do výlučného
vlastníctva žalovanej, považoval preto za vyvážené a spravodlivé prisúdiť druhú z nich – chatu/dom J. C.
do výlučného vlastníctva žalobcu, s tým, že žalovaná bude v rámci vyporiadania BSM kompenzovaná.
S uvedenou úvahou a dôvodmi súdu prvej inštancie pre ktoré prisúdil nehnuteľnosť J. C. do výlučného
vlastníctva žalobcu nemožno len na základe tvrdenia žalovanej, že od začiatku nepožadovala zo

spoločného majetku do svojho výlučného vlastníctva nič iné, len túto nehnuteľnosť, nesúhlasiť.
Opomenula zohľadniť vo svojej argumentácii, že si uplatňovala nárok aj na výlučné vlastníctvo ďalšej
spoločnej nehnuteľnosti - bytu J. H., ktorý jej bol do výlučného vlastníctva aj prisúdený.
Pokiaľ žalovaná v tej súvislosti v ďalšom argumentovala, že pri prikázaní nehnuteľnosti J. C. do jej
výlučného vlastníctva, musela by na vyrovnanie podielov zaplatiť ona žalobcovi 11.201,39 eura, čo jej

podstatne menej, než má podľa rozhodnutia súdu zaplatiť žalobca jej s tým, že túto sumu je schopná
žalobcovi v určenej dobe zaplatiť, svoje tvrdenie o svojej finančnej pripravenosti zaplatiť ňou vypočítanú
sumu, nepreukázala a ani neoznačila za tým účelom žiadne dôkazy. Finančná pripravenosť platiť navyrovnanie podielov, je tak u oboch, zdá sa, že na rovnakej úrovni, čo rozhodnutie súdu prvej inštancie
nediskvalifikuje.

25. Za neopodstatnené vyhodnotil odvolací súd aj námietky žalovanej namietajúcej výšku všeobecnej
hodnoty obchodného podielu spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA s.r.o. 9.580 eur a výšku kúpnych
cien (600 eur a 480 eur ) za motorové vozidlá Peugeot 607 a Audi A6, ktoré predal žalobcom bez jej
súhlasu a ktoré sumy boli zohľadnené pri vyporiadaní BSM.

26.Vprípadenámietokžalovanejprotisúdomustálenýmsumám za predanémotorovévozidlá Peugeot
607 a Audi A6 upriamuje odvolací súd pozornosť žalovanej na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení
konštatoval, že kým žalobca predloženými dôkazmi preukázal, že motorové vozidlá za takéto sumy
predal, žalovaná dôvodnosť svojich pochybností o neprimeranosti týchto cien nepreukázala. Pokiaľ
dôvodila, že žalobca predmetné motorové vozidlá patriace do BSM predal bez jej súhlasu, odvolací
súd je opäť nútený poukázať na to, na čo už raz poukázal: pokiaľ žalobca s motorovými vozidlami

nakladal bez súhlasu žalovanej, platí že manžel, ktorý bol pri právnom úkone týkajúcom sa spoločného
majetku manželom opomenutý (bez ohľadu na to, či k úkonu došlo za trvania manželstva alebo po jeho
zániku pred vyporiadaním BSM), má možnosť dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa
§ 145 ods. 1 v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka. Ak sa manžel relatívnej neplatnosti právneho
úkonu nedovolá (nie je podstatné, z akého dôvodu), predmetom vyporiadania môže byť iba to, čo bolo

týmto relatívne neplatným právnym úkonom získané, t.j. nie hodnota veci, ale iba suma, ktorá bola za
ňu získaná (viď napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR zo 14. decembra 2011 sp. zn. 22Cdo/4002/2011,
z 29. mája 2012 sp. zn. 22Cdo/2190/2010). Právny úkon uskutočnený v období od zániku BSM do jeho
vyporiadania, ktorého neplatnosti sa manžel nedovolá, je platný a vo výroku rozsudku o vyporiadaní
BSM sa vyporiadanie veci, ktorá predtým patrila obom manželom, premietne iba do výroku o sume, ktorú

je jeden z manželov povinný zaplatiť druhému manželovi na vyrovnanie hodnoty medzi nich rozdelených
aktív a pasív.
Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak pri vyporiadaní hodnoty medzi žalobcu a žalovanú
rozdelených aktív zahrnul sumy 480 eur a 600 eur získané za predaj motorových vozidiel, keďže v
konaní neboli iné než súdom zohľadnené ich hodnoty preukázané a ani nebolo preukázané, že by

žalovaná bola napadla relatívnu neplatnosť týchto právnych úkonov.

27. Bezpredmetná je i odvolacia námietka žalovanej namietajúcej proti záverom znaleckého posudku,
ktorým bola ohodnotená všeobecná hodnota obchodného podielu spoločnosti VICTORIA SLOVAKIA
s.r.o. sumou 9.580 eur. Opakovane uplatnená argumentácia žalovanej, že bolo možné v danom

prípade vychádzať pri určení hodnoty obchodného podielu v spoločnosti „z daňového priznania žalobcu
a z jeho vlastnej účtovnej závierky o tom, že v rozhodnej dobe právoplatnosti rozvodu, hodnota
imania spoločnosti VIKTORIA SLOVAKIA s.r.o. bola 37.000 eur“, nie je správna. Nesprávnosť tohto
názoru, resp. námietky žalovanej bola preukázaná aj výpoveďou znalca na pojednávaní, z ktorej
výpovede je zrejmé, že od hodnoty imania spoločnosti je potrebné odpočítať záväzky spoločnosti.

Len na uvedenom založená argumentácia žalovanej o nesprávnosti určenej hodnoty obchodného
podielu je neopodstatnená. Žalovaná žiaden iný dôkaz spochybňujúci znaleckým dokazovaním zistenú
všeobecnú hodnotu obchodného podielu nepredložila a ani nenavrhla vykonať (napr. kontrolné znalecké
dokazovanie). Ňou navrhované dokazovanie výsluchom svedkov správne vyhodnotil súd prvej inštancie
ako neopodstatnené.

Odvolací súd dodáva, že z obsahu spisu nevyplýva, tak ako žalovaná namietala v odvolaní, že súd sám
bez návrhu určil znalca na ohodnotenie tejto firmy. Vykonať znalecké dokazovanie na zistenie hodnoty
obchodného podielu v spoločnosti J. M. M. navrhla sama žalovaná.

28. Žalovaná síce v úvode podaného odvolania uviedla, že ho podáva čo do výrokov II.3., II.9., II.10.,

III., V. a VII. rozsudku, avšak na odôvodnenie odvolania proti výroku VII. rozsudku, ktorým súd
priznal štátu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti tak žalobcovi ako i žalovanej, čo
odôvodnil v odseku 73. odôvodnenia rozsudku, žiadne konkrétnosti neuviedla, v čom podľa nej spočíva
nesprávnosť napadnutého výroku.

29. Za neopodstatnené vyhodnotil odvolací súd i odvolacie námietky a teda odvolanie žalovanej.

30. Odvolací súd rozhodujúc o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie na základe odvolaní,
v ktorých žalobca i žalovaná napadli predmetný rozsudok len v časti/-iach v ich odvolaniachvymedzených výrokov, nikdy nerozhoduje len o (ne)správnosti čiastočnej jednotlivých a jednotlivo
napadnutých výrokov, ale vždy o (ne)správnosti celého rozhodnutia, nakoľko v prípade rozhodnutia
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov môže rozhodnutie súdu o vyporiadaní BSM

nadobudnú právoplatnosť len ako celok, nikdy nie jeho jednotlivé výroky, ktoré je potrebné považovať za
navzájom závislé výroky. T.z., že v prípade zrušenia ktoréhokoľvek z výrokov rozsudku o vyporiadaní
BSM , zrušuje sa celý rozsudok.

31. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozsudok v celom rozsahu (okrem výroku I., ktorým súd
rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi, ktorý má charakter samostatného
uznesenia nesúvisiaceho so spôsobom vyporiadania BSM) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil.

32. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho

konania, a to keďže v odvolacom konaní nebola ani jedna zo strán úspešná pokiaľ išlo o jej vlastné
odvolanie, ale naopak každá z nich bola úspešná v prípade odvolania protistrany, podľa § 255 ods. 2
CSP žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393

ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).