Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9CdoR/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518201570
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1518201570.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletú I. O., narodenú XX. T. XXXX, bytom
ako matka, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
Vazovova 7/A, dieťa matky O.. L. O., narodenej XX. M. XXXX, N., U. XX, zastúpenej Mgr. Alicou
Mendlovou, advokátkou, Bratislava, Koreničova 2, a otca O.. O. O., narodeného XX. P. XXXX, N., G.
XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK LITVÁKOVÁ A SPOL., s. r. o., Bratislava, Sliačska 1/

A, IČO: 50 150 715, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, vedenom na Mestskom súde
Bratislava II pod sp. zn. B3-38P/107/2018, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z
30. júna 2025 sp. zn. 12CoP/76/2025 v spojení s opravným uznesením z 1. decembra 2025 sp. zn.
12CoP/76/2025, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom, v poradí druhým, č. k.
B3-38P/107/2018-873 zo 6. marca 2025 zveril maloletú I. O. do osobnej starostlivosti matke (výrok I.),
vyslovil, že obaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok (výrok II.), otcovi
uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej I. O. výživným vo výške 350 eur mesačne počnúc dňom

1. 9. 2023, ktorú sumu je otec povinný zasielať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred (výrok
III.), otcovi uložil povinnosť zaplatiť zročné výživné na maloletú I. O. za obdobie od 1. 9. 2023 do 28.
2. 2025 v sume 1 550 eur naraz k rukám matky v lehote do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia (výrok IV.), upravil styk otca s maloletou I. O. spôsobom uvedeným vo výroku V. a žiadnemu
z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VI.).

1.1. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 36 ods. 1, § 24 ods. 2 a 3, § 25 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1
až 6, § 63 ods. 1 až 3, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 a § 31 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“). Dospel k záveru, že v najlepšom
záujme maloletej je jej zverenie do výlučnej osobnej starostlivosti matky. Obaja rodičia mali vytvorené
vhodné podmienky vykonávať riadnu starostlivosť o maloletú. V konaní bolo preukázané, že maloletá
má dobrý vzťah s obomi rodičmi a neexistujú závažné prekážky v starostlivosti o maloletú na strane ani

jednéhozrodičov.Obajarodičia(každývinomrozsahu)všakvystavovalimaloletúpočasprebiehajúceho
konania konfliktu lojality. Súd sa stotožnil s konštatovaním súdneho znalca A.. V. N., že rodičia nie
sú schopní sa po rozchode dohodnúť v otázke starostlivosti o maloletú. Za podstatné pri rozhodovaní
považoval, že maloletá si stabilitu domova spája s osobou matky a striedavú osobnú starostlivosť
jednoznačne odmietla. Po poučení súdom o obsahu striedavej osobnej starostlivosti maloletá dôvody
svojho postoja jasne definovala, pričom súviseli predovšetkým s osobnosťou otca a jeho správaním.

Otec maloletej síce deklaroval, že maloletú počúva a snaží sa rešpektovať jej želania, avšak napriek
opakovaným upozorneniam súdu a žiadostiam maloletej každé jej vyjadrenie, ktoré nekorešpondovalos jeho návrhmi, označil ako manipuláciu zo strany matky a maloletú následne s týmito jej vyjadreniami
konfrontoval. Súd neustálil ani jednu situáciu, kedy by otec skutočne rešpektoval želanie maloletej a
ustúpil zo svojich požiadaviek.

1.2. Manipulácia matkou tak, ako sa ju otec snažil v priebehu konania prezentovať, nebola vykonaným
dokazovaním preukázaná. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie znalca, že
obaja rodičia v priebehu konania vplývali na maloletú, i keď nešlo o vedomú, úmyselnú manipuláciu s
cieľomnarušiťvzťahmaloletejsdruhýmrodičom.To,žemaloletáodmietastriedavúosobnústarostlivosť,

nebolomožnébezďalšiehopripísaťnegatívnemuovplyvňovaniučimanipuláciizostranymatky.Maloletá
má otca rada a chce s ním tráviť čas, jej súčasná potreba realizácie kontaktu s otcom však reflektuje
jej aktuálne prežívanie, kedy sa komfortnejšie cíti u matky, u ktorej je zastabilizovaná a s ktorou si
viac rozumie. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podmienkou pre určenie striedavej osobnej starostlivosti
o dieťa je aj schopnosť rodičov vzájomne komunikovať, ktorá v tomto prípade nebola splnená. Bolo
preukázané, že rodičia komunikujú vzájomne len formou SMS správ, pričom matka informuje otca o

maloletej, kým otec informuje matku o maloletej len sporadicky. K námietkam otca voči znaleckému
posudku súd prvej inštancie uviedol, že súdny znalec sa nemôže vyjadriť k právnemu posúdeniu
starostlivosti o maloletú. Odhliadnuc od záveru znalca o odporúčanom modeli osobnej starostlivosti
o maloletú súd považoval znalcom použité metódy vyšetrenia maloletej za prijateľné a jeho závery a
formulácie za súladné s ostatnými vykonanými dôkazmi.

1.3. Vo vzťahu k zastupovaniu maloletej a správe jej majetku súd prvej inštancie prihliadol na súhlasné
stanovisko všetkých účastníkov konania, pričom nezistil, že by niektorý z rodičov bol pozbavený výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletej, alebo že by bol pozbavený či obmedzený v spôsobilosti na
právne úkony.

1.4. Styk otca s maloletou upravil súd prvej inštancie v širokom rozsahu s poukazom na to, že ide o právo
rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Súd prihliadol na žiadosť otca, aby styk
s ním bol upravený s ohľadom na jeho rozdrobenosť. Styk počas sviatkov a prázdnin súd rovnomerne
rozdelil medzi oboch rodičov. Mal za to, že 14-dňový styk otca s maloletou vytvorí model, pri ktorom otec

strávi s maloletou dostatočný čas na to, aby mohol upevniť vzťah s ňou a tým sa aktívne zúčastňovať
na výchove svojej maloletej dcéry. Zdôraznil, že maloletá potrebuje aj čas, kedy je osamote a realizuje
aktivity výlučne sama bez rodičov. To si však rodičia neuvedomujú a skutočnosť, že nemajú trávenie
času s dieťaťom striktne vymedzené v rozsahu zodpovedajúcom časovému intervalu druhého rodiča,
považujú za obmedzenie svojich rodičovských práv, čo však nie je pravda.

1.5. Vo vzťahu k určenému výživnému súd prvej inštancie posudzoval návrh matky, ktorá navrhovala
výživné v sume 250 eur mesačne a od 1. septembra 2023 v sume 350 eur mesačne z dôvodu nástupu
maloletej na strednú školu a vzniku zvýšených výdavkov s tým súvisiacich. Súd považoval matkou
predložený rozpis priemerných mesačných nákladov na výživu a výchovu maloletej za primeraný,

zodpovedajúci nákladom na potreby maloletej v jej veku a zárobkovým a majetkovým možnostiam otca.
Priemerné mesačné výdavky na maloletú určil na sumu 946,64 eura. Pri určení výživného súd vychádzal
z Metodiky pri určovaní výživného, v zmysle ktorej by výživné na maloletú v jej veku malo predstavovať
22 % z príjmu otca. Súd však určil výživné v nižšej sume z dôvodu, že prihliadol na otcom deklarované
výdavky na maloletú pozostávajúce z mesačne zasielanej sumy výživného 250 eur k rukám matky a

tiež sume vreckového pre maloletú (15 eur mesačne), ako aj zakúpené darčeky a iné výdavky hradené
otcom, ako napríklad športovú výstroj, korčule, bežecký pás. Ďalej súd prihliadol aj na čas, kedy sa o
maloletú stará otec a má s tým spojené výdavky. Zohľadnil tiež výdavky na záujmovú činnosť maloletej,
keďže vo vzťahu k tejto položke dochádzalo medzi rodičmi ku konfliktom a duplicitným platbám, preto
ich zahrnul do sumy určeného výživného. Vzhľadom k tomu, že otec počas konania hradil výživné na

základe neodkladného opatrenia v sume 150 eur mesačne, súd určil zročné výživné zo strany otca a
uložilmupovinnosťuhradiťhonarazvzmysležiadostimatkyspoukazomnajehozárobkovéamajetkové
pomery, ktoré mu to umožňujú.

1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný

mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CMP“).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania otca rozsudkom z 30. júna 2025
sp. zn. 12CoP/76/2025 v spojení s opravným uznesením z 1. decembra 2025 sp. zn. 12CoP/76/2025rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil vo výrokoch I., III., IV., V. a VI. ako vecne správne (§ 387 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“); vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP, § 52 CMP).

2.1. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za vecne správne a
súladné s najlepším záujmom maloletej. Za základnú podmienku pre nariadenie striedavej starostlivosti
o dieťa označil schopnosť rodičov vzájomne sa dohodnúť na výchove a starostlivosti o dieťa, kedy je
pre potreby dieťaťa nevyhnutná funkčná komunikácia a spolupráca medzi rodičmi, čo v prejednávanom

prípade chýbalo. Komunikáciu medzi rodičmi nepreukazovala otcom predložená vzorka e-mailov, keďže
išlo o sporadickú komunikáciu (trikrát v roku 2022, dvakrát v roku 2024), pričom ani emaily za rok 2025
nepreukazujú konštruktívnu komunikáciu rodičov. Za nedôvodnú považoval námietku otca, že nebol
súdom prvej inštancie vypočutý k zmenenému návrhu ohľadne modelu striedavej starostlivosti, pretože
otec bol na pojednávaní dňa 6. marca 2025 prítomný a mal možnosť sa k veci vyjadriť. Odvolací súd
nesúhlasil ani s námietkami otca, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Podľa

odvolacieho súdu sa otec snaží vyjadrenia maloletej účelovo vysvetliť vo svoj prospech inak, než v
celom kontexte zrejmého názoru dieťaťa, teda negatívneho postoja k striedavej osobnej starostlivosti,
a to nielen v súvislosti s týždňovými intervalmi. Zmenený návrh modelu predložený otcom nepovažoval
odvolací súd za súladný s názorom maloletej. Maloletá pred súdom prvej inštancie aj pred kolíznym
opatrovníkom jasne formulovala svoj názor na striedavú starostlivosť, ktorú odmietla a chcela zachovať

aktuálny stav.

2.2. Rozsah upraveného styku otca s maloletou označil odvolací súd za správny pre zachovanie
pozitívneho citového vzťahu otca s maloletou. K odvolacím námietkami ďalej uviedol, že nielen samotný
znalecký posudok, ale aj ostatné dôkazy poskytli súdu prvej inštancie dostatočný skutkový podklad

pre rozhodnutie o zverení maloletej. Otázka osobnostných predpokladov rodičov na výchovu maloletej,
vzťahu maloletej k rodičom, je otázkou odbornou, na ktorú odpovedal znalec a jeho odpoveď súd
prvej inštancie spolu s ostatnými dôkazmi vyhodnotil. Mal za to, že súd prvej inštancie v rámci
zisťovania skutočného stavu veci (§ 35 CMP) postupoval v súlade so základnými princípmi civilného
mimosporového konania, a to v súlade s vyšetrovacím princípom, princípom oficiality, ako aj v súlade

s princípom rovnosti účastníkov, najmä vo vzťahu k maloletému dieťaťu (čl. 4, čl. 5 a čl. 6 Základných
princípov CMP). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, najmä (ale nielen) na základe záverov
znaleckého posudku č. 7/2020, vypracovaného znalcom z odboru psychológia, klinická psychológia
detí a dospelých, ako aj na základe prejaveného názoru maloletej v konaní, ktorému venoval náležitú
pozornosť s prihliadnutím na jej vek a rozumovú vyspelosť (§ 38 CMP, § 43 ods. 1 zákona o rodine

v súlade s čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa), pritom hodnotiac výsledky dokazovania cez prizmu
najlepšieho záujmu dieťaťa dospel k záveru, že v záujme dieťaťa je zverenie do osobnej starostlivosti
matky.

2.3. K namietaným pochybeniam súdu prvej inštancie v súvislosti s predbežným právnym posúdením

veci odvolací súd uviedol, že predbežné posúdenie nie je pre súd záväzné a naviac prvé rozhodnutie
súdu prvej inštancie bolo zrušené. Ak súd opätovne po doplnení dokazovania dospel k rovnakému
právnemu názoru o zverení maloletej matke a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, nedošlo tým k
porušeniu procesných práv otca. Za nesprávny postup odvolací súd nepovažoval, ak súd prvej inštancie
citoval tie isté časti odôvodnenia ako v prvom zrušenom rozhodnutí, keďže jeho zistenia vyplývali z

vykonaného dokazovania a nešlo o nesprávne závery súdu. Tvrdenia otca o manipulácii maloletej
zo strany matky označil odvolací súd za subjektívne vnímanie otca, keďže dokazovaním takáto
manipulácia nebola preukázaná. K námietkam voči záveru súdu prvej inštancie ohľadom nedostatku
komunikácie medzi rodičmi odvolací súd uviedol, že otec mal možnosť preukazovať komunikáciu s
matkou v širšom rozsahu v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie. Otcom predložená

vzorka e-mailov a SMS správ v rámci odvolacieho konania nespochybnila záver súdu prvej inštancie o
sporadickej komunikácii medzi rodičmi a nie je dôkazom schopnosti rodičov spolupracovať, ako jedného
z predpokladov striedavej osobnej starostlivosti.

2.4. Odvolacie námietky otca týkajúce sa určenej vyživovacej povinnosti odvolací súd považoval za

irelevantné. Konštatoval, že otec v skutočnosti výšku vyživovacej povinnosti určenú mu súdom prvej
inštancie nespochybňoval. Dodal, že odôvodnené potreby dieťaťa nie sú jediným kritériom pre určovanie
výživného, pretože medzi tieto kritériá patria aj zárobkové možnosti a schopnosti povinného rodiča a
právo dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, preto ak otcov príjem zodpovedá výživnémutak, ako stanovil súd prvej inštancie (i keď v menšom rozsahu bez ohľadu na odporúčací charakter
Metodiky Ministerstva spravodlivosti SR pri určovaní výživného), ani prípadné presné zdokladovanie
každého výdavku na maloletú zo strany matky nespochybňuje schopnosť otca podieľať sa na výžive

dieťaťa sumou 350 eur mesačne.

2.5. Výrok súdu prvej inštancie o úprave styku otca s maloletou otec napadol odvolaním a nemal k nemu
výhrady, pričom odvolací súd ho považoval za správny a súladný so záujmom maloletej, preto aj tento
výrok potvrdil.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal otec maloletej (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.

3.1. Vadu v zmysle § 420 písm. e) CSP dovolateľ videl vo vyjadrení sudkyne súdu prvej inštancie
na pojednávaní dňa 14. januára 2025, kde uviedla ,,Čo sa týka zverenia, tak mne sa odôvodnenie

toho rozhodnutia prvostupňového páčilo, som s ním celkom stotožnená.“ Týmto výrokom sudkyňa
predčasne prejavila svoj názor na meritum veci a jasne sa stotožnila s predošlým rozhodnutím, ktoré
bolo zrušené odvolacím súdom pre arbitrárnosť a nedostatok dôvodov. Odvolací súd v napadnutom
rozhodnutí nesprávne bagatelizoval závažnosť uvedeného prejavu sudkyne, keď uviedol, že predbežné
právne posúdenie nie je pre súd záväzné, pričom nijako nevyhodnotil, na základe čoho sa konajúca

sudkyňasúduprvejinštanciestotožnilasozrušenýmrozhodnutím.Dovolateľtrvalnatom,žerozhodnutie
súdu prvej inštancie bolo založené na predsudku alebo zaujatosti.

3.2. K vade v zmysle § 420 písm. f) CSP malo dôjsť podľa dovolateľa tým, že odvolací súd sa odchýlil
od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, pričom dokazovanie nezopakoval a nenariadil

pojednávanie v rozpore s § 383, § 384 a § 385 CSP. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie
uviedol, že matka dňa 3. apríla 2024 žiadne podanie súdu do spisu nezaslala. Podľa súdu prvej inštancie
otec naďalej požadoval striedavú starostlivosť v týždenných intervaloch, avšak podľa odvolacieho súdu
otec pred súdom neskôr požadoval striedavú starostlivosť v modeli 2-2-3-2-2-3, ktorá nebola v súlade
s názorom maloletej. Podľa súdu prvej inštancie sa 16. marca 2024 konal informatívny výsluch rodičov,

avšak podľa odvolacieho súdu sa konalo ešte aj informatívne stretnutie, a to dňa 3. apríla 2024, teda
dva týždne po informatívnom výsluchu. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho opakovaným
návrhom na zverenie maloletej do striedavej starostlivosti v modeli 2-2-3-2-2-3 a odvolací súd ex post
neprípustne túto skutočnosť doplnil do výpočtu skutkových zistení súdu prvej inštancie bez toho, aby vo
veci nariadil pojednávanie. Odvolací súd tiež oprel svoje rozhodnutie o e-mailovú komunikáciu rodičov

za rok 2025, založenú v spise pod č. l. 862 bez toho, aby tento dôkaz vykonal a umožnil otcovi vyjadriť
sa k nemu, pričom súd prvej inštancie tento dôkaz nijako nevyhodnotil. Otec nemal možnosť vyjadriť
sa ani k dôkazu, ktorý predložil v odvolaní - vzorka e-mailových a SMS správ s matkou, ktoré odvolací
súd vyhodnotil bez nariadenia pojednávania. V súvislosti s týmito námietkami dovolateľ poukázal na
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/167/2022.

3.3. Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o nedostatočnej komunikácii medzi rodičmi a
poukázal na svoje tvrdenia ohľadom komunikácie s matkou počas konania na súde prvej inštancie,
ktoré matka nerozporovala. Zároveň zdôraznil, že v odvolaní predložená vzorka komunikácie sa týkala
výlučne zdravotného stavu maloletej, keďže túto jedinú oblasť matka rozporovala. Pokiaľ odvolací súd

považoval vzorku komunikácie s matkou za nedostatočnú v jej rozsahu, položil právnu otázku, aký
objem komunikácie medzi rodičmi možno objektívne považovať za dostatočný dôkaz o ich schopnosti
spolupracovať a podľa akých kritérií má súd tento aspekt hodnotiť, keďže k tejto otázke neexistuje
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

3.4. Ďalej dovolateľ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie dvoma listinami, ktoré on
predložil na pojednávaní dňa 6. marca 2025 (vzorka e-mailových správ) o jeho komunikácii s matkou,
pričom tento návrh na dokazovanie neodmietol a ani nezaložil do spisu. Odvolací súd sa s touto
odvolacou námietkou otca nijako nevysporiadal.

3.5. Dovolateľ tiež tvrdil, že vyhodnotenie dokazovania súdmi bolo nepresvedčivé a nepreskúmateľné,
keď aj v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
hodnotil, pričom odvolací súd k jeho námietkam stroho konštatoval, že napadnuté časti vychádzali z
dokazovania pred súdom prvej inštancie. V tejto časti citoval dovolateľ svoju odvolaciu námietku odoslovnom prepise časti prvého rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktoré odvolací súd zrušil a vrátil na
opätovné rozhodnutie súdu prvej inštancie a uložil mu riadne zistiť skutočný stav veci, čo prvoinštančný
súd nedodržal. Zároveň odcitoval pasáže z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.

3.6. Za nepreskúmateľné označil dovolateľ aj rozhodnutie súdov v časti určenia výživného - náklady
predložené matkou a náklady predložené otcom. Otec v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa pri
určení výživného neriadil právnym názorom odvolacieho súdu a opätovne odôvodnil svoje rozhodnutie
bez náležitého posúdenia a preukázania vynakladania jednotlivých výdavkov zo strany matky. Odvolací

súdtútonámietkuotcavšakodmietolakoirelevantnúvrozporesvlastnýmprávnymnázoromvyjadreným
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Súdy sa nijako nevysporiadali s rozpisom
nákladov predloženým otcom, hoci si ho vyžiadal súd prvej inštancie, čo nielenže spôsobuje nedostatok
v odôvodnení, ale tým zároveň došlo k porušeniu princípu rovnosti strán v konaní.

3.7. Súd prvej inštancie ani odvolací súd podľa dovolateľa nijako neodôvodnili, z akých odôvodnených

potrieb maloletej vychádzali pri určení zročného výživného od 1. septembra 2023, obzvlášť ak
nehodnotili žiaden dôkaz ani tvrdenie rodičov, ktoré by sa k danému obdobiu viazalo, s výnimkou
realizovaného výživného zo strany otca, z ktorého však samo o sebe nie je možné vypočítať výživné
spätne, čo robí rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľnými.

3.8. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní predniesol otec tvrdenie, že matka
prostredníctvom aplikácie rodičovskej kontroly reguluje čas, ktorý môže maloletá tráviť na mobilnom
telefóne v čase, keď je maloletá s otcom, pričom matka na pojednávaní nevysvetlila, prečo odmieta
dať rovnaký prístup otcovi. Otec taktiež upozornil, že uvedeným konaním matka manipuluje maloletú a
zasahuje do výchovných kompetencií otca. Súd prvej inštancie ani odvolací súd sa s týmto podstatným

tvrdením otca nijako nevysporiadali, ani ho nespomenuli v odôvodneniach svojich rozhodnutí.

3.9. V rámci nesprávneho právneho posúdenia dovolateľ namietal záver súdov o odmietnutí
striedavej starostlivosti na základe nefunkčnej, resp. nedostatočne intenzívnej komunikácii rodičov
ako hmotnoprávnej podmienky striedavej starostlivosti. Zákon o rodine totiž neustanovuje, že ideálna

komunikácia je predpokladom striedavej starostlivosti. Právne významná je objektívna schopnosť
každého rodiča osobne zabezpečiť starostlivosť o dieťa a zaistiť jeho potreby, nie aktuálna intenzita
kontaktov medzi nimi. V priebehu konania nebolo preukázané, že by frekvencia komunikácie medzi
rodičmi ovplyvňovala schopnosť rodičov zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloletú. Súdy sa nezaoberali
tým, či jasne určený režim striedania neumožňuje výkon rodičovských práv a povinností bez nutnosti

nadmernej interakcie medzi rodičmi.

3.10. Dovolateľ namietal aj nesprávny právny záver súdov, ktoré odmietavé vyjadrenie maloletej k
striedavej starostlivosti vyhodnotili ako prekážku striedavej starostlivosti, hoci ide len o jedno z kritérií,
ktoré je potrebné zvážiť v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa nemusí

byť totožný s názorom dieťaťa. Argument, že matka je pre maloletú ,,ženský vzor“, nemôže byť
dôvodom pre vylúčenie otca z rovnocennej osobnej starostlivosti a ani prekážkou striedavej osobnej
starostlivosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že otec má vytvorené vhodné podmienky pre výkon
osobnej starostlivosti. Poukázal tiež na záver znalca, ktorý určenie striedavej starostlivosti označil ako
opodstatnené. Dovolateľ zotrval na názore, že striedavá starostlivosť je v najlepšom záujme maloletej,

pričom súdy rozhodli vo veci nesprávne bez komplexného zohľadnenia všetkých relevantných okolností.

4. Matka s podaným dovolaním nesúhlasila, napadnuté rozhodnutie považovala za vecne správne,
dostatočne odôvodnené a v súlade s vykonaným dokazovaním, pričom otcovi neboli odňaté žiadne
procesnépráva.Tvrdila,žedovolanieniejespísanéapodpísanéadvokátom,keďžezobsahuudeleného

plnomocenstva nevyplýva výslovné oprávnenie advokáta na zastupovanie otca v dovolacom konaní.
Vo vzťahu k výživnému uviedla, že súd môže zohľadniť aj odhadnuté štandardné náklady na dieťa
podľa jeho veku bez potreby konkrétneho dokazovania. Dovolateľom formulované otázky podľa jej
názoru nespĺňajú predpoklady na založenie dovolacieho prieskumu. Navrhla dovolanie odmietnuť ako
neprípustné alebo ho zamietnuť ako nedôvodné a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

5. Kolízny opatrovník sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods.1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané
náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie otca

nie je prípustné a je potrebné ho odmietnuť.

7. K námietke matky, že dovolateľ nie je zastúpený v dovolacom konaní kvalifikovaným právnym
zástupcom v súlade s § 429 CSP, dovolací súd uvádza, že dovolateľ doručil súdu prvej inštancie dňa 22.
októbra 2025 plnú moc udelenú 9. septembra 2025 advokátskej kancelárii AK LITVÁKOVÁ a SPOL.,

s.r.o., výslovne na dovolacie konanie a všetky právne úkony súvisiace s dovolacím konaním vo veci
vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 12CoP/76/2025. Procesná podmienka povinného
právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní a spísania dovolania kvalifikovaným právnym
zástupcom, vrátane preukázania riadneho splnomocnenia, tak bola splnená. Dovolací súd preto pristúpil
k preskúmaniu procesnej prípustnosti podaného dovolania.

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí
byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,
ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného
rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší

súdbezohľadunaprípadnúneprípustnosťdovolaniapristúpilkposúdeniuvecnejsprávnostirozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu
toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ďalej aj „ústavný súd“, sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

11. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

12. V prvom rade bolo potrebné preskúmať prípustnosť dovolania, ktorú dovolateľ odvodzoval z
ustanovenia § 420 písm. e) CSP, v zmysle ktorého ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd.

13. Podľa § 49 ods. 1 a 3 CSP je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať

odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

14. Otázku, či mal byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, je dovolací súd
oprávnený posúdiť samostatne, nezávisle od (ne)existencie rozhodnutia nadriadeného súdu (R

59/1997). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady,
podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, treba trvať na tom, že vylúčiť sudcu
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.
Dovolateľ za takýto dôvod pre vylúčenie sudkyne súdu prvej inštancie (Mestského súdu Bratislava II)

označil jej vyjadrenie z pojednávania, na ktorom uviedla, že vo vzťahu k zvereniu maloletej sa jej páčilo
odôvodnenie predchádzajúceho, odvolacím súdom zrušeného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pred
zmenou súdnej sústavy išlo o Okresný súd Bratislava III) a je s ním stotožnená. Týmto výrokom podľa
názoru dovolateľa sudkyňa predčasne prejavila svoj názor na meritum veci a jasne sa stotožnila s
predošlým rozhodnutím, ktoré bolo zrušené odvolacím súdom pre arbitrárnosť a nedostatok dôvodov. V

dôsledku toho bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na predsudku alebo zaujatosti.

15. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil žiadne také dôvody, ktoré by spochybňovali nestrannosť a
nezaujatosť vo veci konajúcej sudkyne súdu prvej inštancie. Dovolateľom namietané vyjadrenie sudkynebez ďalšieho nebolo spôsobilé založiť záver o jej zaujatosti v zmysle § 49 ods. 1 CSP. Za dôvod
na vylúčenie sudcu sa nepovažuje spôsob, akým sudca hodnotí dôkazy alebo právne posúdi otázky
relevantné pre rozhodnutie. Je úplne bežné, ak súd prvej inštancie po zrušení svojho rozhodnutia

a po doplnení dokazovania či odstránení iných procesných nedostatkov vytýkaných mu odvolacím
súdom, dospeje k rovnakým právnym záverom ako v prvom zrušenom rozhodnutí. Samotné zrušujúce
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím konečným a nemusí byť ani vyjadrením konečného
právneho záveru pre následne pokračovanie v konaní. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k
záveru, že súd prvej inštancie napravil procesné pochybenia, ktoré mu vytkol v predchádzajúcom

zrušujúcom rozhodnutí, doplnil riadne skutočný stav veci a svoje rozhodnutie v tomto smere aj riadne
odôvodnil. Dovolací súd sa stotožňuje s vyjadrením odvolacieho súdu k tejto námietke otca, že pokiaľ
súd prvej inštancie po doplnení dokazovania dospel k rovnakému právnemu názoru o zverení maloletej
do starostlivosti matky a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vyjadrenie sudkyne tak, ako ho odcitoval
otec, nemohlo založiť pochybnosť o jej nestrannosti a nezávislosti, ani nemalo za následok porušenie
práva na spravodlivý proces (bod 42 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Za prejav zaujatosti

niejemožnépovažovaťto,aksudcavyjadrísvojnázornameritumveci(atobezohľadunajehoprípadnú
zmenu v konečnom rozhodnutí vo veci samej, či dokonca na jeho nesprávnosť zistenú následne v
odvolacom či dovolacom konaní), keďže túto možnosť, ba dokonca povinnosť má danú ustanovením §
181 ods. 2 CSP (povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie veci) a tiež preto, že súd až v samotnom
rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 181 ods. 2 CSP, vyjadruje svoj definitívny právny

názor týkajúci sa konkrétnej veci (porovnaj napr. IV. ÚS 16/2012, II. ÚS 366/2018, 5Cdo/211/2013,
3Cdo/3/2016, 7Cdo/279/2021, 5Cdo/181/2022). Vyjadrenie sudkyne neobsahovalo žiadne subjektívne
prvky,ktorébyvzbudzovalipochybnosťojejnezaujatostivkonaní,pričomanisámdovolateľinéokolnosti
v spojení s jej vyjadrením nenamietal. Dovolateľ mal možnosť namietať nesprávnosť jej právneho názoru
na vec, čo aj v podobe odvolania ako aj dovolania urobil.

16. Dovolací súd uzatvára, že so zreteľom na obsah námietky dovolateľa nebola naplnená podstata
dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. e) CSP.

17. Dovolateľ tiež tvrdil existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je

dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

18. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto
skúmal, či v konaní došlo k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti.

19. Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, že dovolateľ spochybňuje predovšetkým správnosť zistenia

skutočného stavu veci, vyhodnotenie dokazovania súdmi nižších inštancií a z toho plynúce skutkové
závery, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdov o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky.

20. Dovolací súd preto považuje za potrebné zdôrazniť, že síce nie je viazaný rozsahom dovolania vo
veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu (§ 77 CMP), je však viazaný dovolacími dôvodmi

a tiež skutkovými zisteniami odvolacieho súdu (§ 440 a § 442 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).

21. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového resp. skutočného stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, ani prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd má len možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,

porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP. Dovolací súd takúto vadu v posudzovanej veci nezistil.22. Dovolací súd nezistil dovolateľom tvrdený nesúlad medzi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie
a skutkovými závermi, na ktorých bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu. Z bodu 48 a 59

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie posudzoval návrh otca,
ktorým žiadal o zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti v modeli 2-2-3 (resp. 2-2-3-2-2-3).
V bode 48 súd prvej inštancie výslovne odkázal na písomné podanie otca z 21. februára 2025 (č. l.
834-842 súdneho spisu) a v bode 59 na záverečnú reč právnej zástupkyne otca, ktorá navrhovala
zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov v pomere 2-2-3 (pozri zápisnicu z

pojednávania súdu prvej inštancie č. l. 869 súdneho spisu). I keď v písomnom vyhotovení rozhodnutia
súdu prvej inštancie došlo v bode 59 k zrejmej nesprávnosti v písaní uvedením modelu „2-2-2“ (takýto
model nikdy nebol navrhovaný) namiesto správneho znenia „2-2-3“, táto zjavná pisárska chyba nemení
nič na tom, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd tento návrh posudzoval a skutkové
zistenia a právne závery súdu prvej inštancie sa naň vzťahujú, resp. sledujú najlepší záujem maloletej aj
vo vzťahu k tomuto otcom navrhovanému modelu. Odvolací súd v bode 37 svojho rozhodnutia reagoval

na odvolacie námietky otca, uviedol, že maloletá odmieta striedavú osobnú starostlivosť a potvrdil to, k
čomu dospel už súd prvej inštancie, že ani navrhovaný model 2-2-3 nie je v súlade s najlepším záujmom
maloletej. Keďže odvolací súd považoval skutočný stav veci zistený súdom prvej inštancie za správny,
nebol dôvod pre nariadenie pojednávania v zmysle 383 CSP a rovnako tak nebol dôvod na postup
odvolacieho súdu ani podľa § 384 ods. 1 CSP či § 68 CMP. Napokon je potrebné dodať, že konanie

vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je konaním, v ktorom súdy nie sú striktne viazané návrhmi
účastníkov konania (§ 40 a § 65 CMP) a majú možnosť stanoviť vzájomné práva a povinnosti rodičov
aj inak, než bolo vymedzené v návrhoch účastníkov konania.

23. K námietke dovolateľa týkajúcej sa podania právnej zástupkyne matky doručeného dňa 3. apríla

2024, dovolací súd zo súdneho spisu zistil, že právna zástupkyňa matky doručila súdu dňa 3. apríla
2024 podanie s označením „Žiadosť matky o doplnenie a opravu Záznamu z informatívneho stretnutia z
26.3.2024“ (č. l. 750 súdneho spisu), v ktorom požiadala o opravu záznamu z informatívneho stretnutia.
Iné podanie matky s týmto dátumom a s označením „doplnenie oboznámením sa s názorom maloletej“,
ako je to uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie v bode 42, nie je obsahom spisu. Vzhľadom na

obsah uvedenej žiadosti matky o doplnenie a opravu záznamu z informatívneho stretnutia, v ktorej
žiadala o doplnenie záznamu tak, aby v ňom bolo uvedené, že „matka navrhuje súdu dokazovanie
oboznámením sa s názorom maloletej jej výsluchom“, je zrejmé, že súd prvej inštancie mal v citovanom
bode 42 odôvodnenia svojho rozsudku na mysli práve žiadosť matky o doplnenie a opravu záznamu
z informatívneho stretnutia z 26. 3. 2024. Nie je pravda, že by odvolací súd uviedol, že matka dňa

3. apríla 2024 žiadne podanie súdu do spisu nezaslala. Odvolací súd v skutočnosti len konštatoval
(v bode 43 odôvodnenia rozsudku), že nešlo o „žiadne podanie matky, ktoré by bolo prehliadnuté zo
strany prvoinštančného súdu“. Tvrdenie odvolacieho súdu, že „v uvedený deň (3. 4. 2024) sa konalo
informatívne stretnutie rodičov pred súdom prvej inštancie“ (taktiež v bode 43 odôvodnenia napadnutého
rozsudku) je potrebné považovať len za pisársku chybu, resp. nepresnosť pri formulácii odkazu na

„uvedený deň“ (pod ktorým mohol mať odvolací súd na mysli aj deň uvedený v žiadosti matky o opravu
záznamu z informatívneho stretnutia z 26. 3. 2024) - je zrejmé, že informatívne stretnutie sa konalo 26.
3. 2024. V záhlaví záznamu z tohto stretnutia súd prvej inštancie takisto nesprávne uviedol dátum 16.
3. 2024 a tento neskôr prevzal aj do odôvodnenia rozsudku. Uvedené pisárske chyby v odôvodneniach
rozsudkov oboch súdov sa však týkajú len dátumu, kedy bol vykonaný procesný úkon súdu, prípadne

žiadosti matky o opravu záznamu z tohto úkonu, ktorej nebolo vyhovené (k tomu pozri nižšie), čo
nijakým spôsobom neporušuje procesné práva otca a ani nemá žiaden vplyv na vyhodnocovanie
dôkazov, ustaľovanie skutočného stavu veci a tvorbu právneho názoru súdov. Tieto pisárske chyby teda
nepredstavujú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

24. Je pravdou, že žiadosť matky o doplnenie a opravu záznamu z informatívneho stretnutia z 26. 3.
2024 nebola doručená otcovi. Zo súdneho spisu však vyplýva, že súd prvej inštancie tomuto návrhu
matkynaopravuzáznamuzinformatívnehostretnutianevyhovel.Vsúdnomspisesanenachádzažiadne
rozhodnutie o oprave a ani nedošlo k fyzickej oprave záznamu z informatívneho stretnutia (č. l. 746
súdneho spisu). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie tomuto návrhu matky nevyhovel (bez ohľadu

na to, či o ňom rozhodoval alebo nie), nebolo nedoručenie tohto podania matky na ujmu procesných
práv otca. Inými slovami, návrh matky na opravu záznamu z informatívneho stretnutia nemal žiadne
procesné následky v konaní pre otca a zistený skutočný stav veci sa tým nijako nezmenil. Nedoručenietohto podania matky otcovi tak nepredstavovalo natoľko závažné procesné pochybenie súdu, aby viedlo
k založeniu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.

25. Dovolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie nevykonal a nevyhodnotil dôkaz - e-mailovú komunikáciu
rodičovzarok2025atieže-mailovúkomunikáciupredloženúnapojednávanídňa6.marca2025týkajúcu
sa informovania otca o zdravotnom stave maloletej, pričom odvolací súd e-mailovú komunikáciu za rok
2025 vyhodnotil bez toho, aby vykonal dokazovanie na pojednávaní. Uvedené tvrdenie dovolateľa je
všakvrozporesobsahomspisu,keďžee-mailovákomunikáciazarok2025bolapredloženádovolateľom

na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 6. marca 2025 (pozri zápisnicu z pojednávania
č. l. 865 súdneho spisu) a je založená na č. l. 862 súdneho spisu. Dôkaz bol aj vykonaný jeho
doručením účastníkom konania priamo na pojednávaní, kde účastníci mali možnosť sa s jeho obsahom
oboznámiť. Rovnako na tomto pojednávaní otec predložil aj e-mailové správy, ktorými matku informoval
o zdravotnom stave maloletej (str. 4 zápisnice z pojednávania č. l. 867 súdneho spisu), k tomuto dôkazu
sa vyjadrila aj matka (str. 5 zápisnice z pojednávania č. l. 868 súdneho spisu). Súd prvej inštancie

naň prihliadal v súhrne skutkových zistení (bod 58 odôvodnenia rozhodnutia). Preto ak odvolací súd
vychádzal z e-mailovej komunikácie za rok 2025, je zrejmé, že išlo o dôkaz vykonaný už súdom prvej
inštancie a založený na č. l. 862 súdneho spisu.

26. Je možné dať dovolateľovi za pravdu v tom, že tvrdenie odvolacieho súdu, že „ním predložený dôkaz

v odvolaní o vzorke e-mailových a SMS správ nespochybňuje závery súdu prvej inštancie o sporadickej
komunikácii medzi rodičmi a nie je dôkazom schopnosti rodičov spolupracovať“ (bod 44 odôvodnenia
napadnutého rozsudku), hraničí s vyhodnocovaním dôkazu predloženého v odvolacom konaní bez
nariadenia odvolacieho pojednávania. Išlo však o taký dôkaz, ktorý nemal potenciál zmeniť celkové
skutkové a právne závery v prospech otca, teda v tomto prípade v prospech ním navrhovanej striedavej

osobnej starostlivosti, keďže podstatná pre rozhodnutie nezveriť maloletú do striedavej starostlivosti
nebola len neschopnosť rodičov spolu konštruktívne komunikovať, ale aj iné zistené skutočnosti, vrátane
vedomého a logicky zdôvodneného nesúhlasu maloletej s takýmto riešením (k tomu pozri nižšie).
Namietané „neformálne“ hodnotenie dôkazu predloženého v odvolacom konaní preto možno považovať
len za marginálnu poznámku odvolacieho súdu bez skutočného vplyvu na rozhodnutie vo veci. Inak

povedané, ani prípadné opačné vyhodnotenie tohto dôkazu ako spôsobilého preukázať schopnosť
rodičov spolupracovať, by v kontexte s inými vykonanými dôkazmi nemohlo viesť k zvereniu maloletej
do striedavej osobnej starostlivosti.

27. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP. Tu

treba zdôrazniť, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vytvára s potvrdzovaným rozhodnutím súdu
prvej inštancie organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z
hľadiska jeho predmetu jeden celok (porov. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmé, že odvolací súd za primárne hľadisko svojho rozhodovania považoval kritérium
„najlepšieho záujmu maloletej“, pričom jeho naplnenie videl rovnako ako súd prvej inštancie v zverení

maloletejdoosobnejstarostlivostimatkyzasúčasnéhozachovaniastykuotcasmaloletouvčonajširšom
možnom rozsahu. Podľa názoru dovolacieho súdu súd prvej inštancie a odvolací súd skúmali otázku
najlepšieho záujmu dieťaťa v celej jej komplexnosti a odôvodnenie ich rozhodnutí je v tomto smere
vyčerpávajúce, jasné a zrozumiteľné. Súdy vzali do úvahy nielen schopnosť rodičov spolupracovať, ale
najmä osobitosti konkrétnej veci zistené dokazovaním, teda aktuálnu životnú situáciu maloletej, jej postoj

k matke i k otcovi, jej názor na striedavú osobnú starostlivosť, správanie rodičov. Z obsahu odôvodnenia
rozsudkov oboch súdov niet pochýb o tom, čo viedlo súdy k záveru, že pre maloletú bude v danom čase
najlepším práve zverenie do osobnej starostlivosti matky a prečo nie sú dané podmienky pre zverenie
maloletej do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Súdy opreli svoje rozhodnutie aj (avšak
nielen) o názor maloletej, ktorá v čase výsluchu súdom prvej inštancie mala dvanásť rokov. Z jej výsluchu

jednoznačne vyplynulo želanie zachovať existujúci stav, t. j. bývať u matky a jasný bol aj názor, že
nechce, aby bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a to v nijakom rozsahu
(zápisnica o výsluchu maloletej č. l. 804 a 805 súdneho spisu, str. 40 odôvodenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie). Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že manipulácia maloletej zo strany matky
nebola preukázaná a tento záver oprel o výsledky znaleckého dokazovania. Súdy dali dôraz na stabilitu

výchovného prostredia u matky a tiež na neschopnosť otca rešpektovať postoje a názory maloletej.

28. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jasne vyplýva (bod 73, druhý odsek), že maloletá
vyjadrila odmietnutie striedavej osobnej starostlivosti nielen ako svoj názor či pocit, ale definovala ajjeho dôvody, pričom tieto dôvody súviseli predovšetkým so správaním otca. Z jeho strany opakovane
dochádzalo ku konfrontácii maloletej s jej vyjadreniami pred orgánom sociálnoprávnej ochrany detí či
súdnym znalcom, keď tieto neboli súladné s jeho názormi a očakávaniami. Maloletá deklarovala, že mala

záujem sa porozprávať s otcom o jej postoji k starostlivosti, čo sa však nestretlo s pochopením otca,
skôr s jeho odmietavým stanoviskom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že takéto zistenie
znamená nesplnenie jednej z hmotnoprávnych podmienok striedavej osobnej starostlivosti: striedavá
osobná starostlivosť v danom prípade nie je v najlepšom záujme maloletej a nemožno ju považovať
za najvhodnejšiu formu starostlivosti o maloletú. Za tohto stavu by ani prípadné prehodnotenie otázky,

či je komunikáciu medzi rodičmi maloletej možné považovať za dostatočnú a konštruktívnu, neviedlo k
zvereniu maloletej do striedavej osobnej starostlivosti.

29. Z obsahu spisu ďalej dovolací súd zistil, že otec mal možnosť na pojednávaní pred súdom prvej
inštancie vyjadriť sa k celému priebehu súdneho konania, ako aj k vykonanému dokazovaniu, a teda aj k
dôkazom, ktoré sám predložil. Zo zápisnice z pojednávania zo 6. marca 2025 (č. l. 864 a nasl.) vyplýva,

že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 182 CSP, pričom dovolateľ sám, ako aj prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, realizoval svoje procesné práva. Súd prvej inštancie zároveň v bode 57 a
58 odôvodnenia svojho rozhodnutia zahrnul tieto dôkazy do súhrnu skutkových zistení a vyhodnotil ich
v bode 73 odôvodnenia. Odvolací súd vychádzal zo stavu zisteného súdom prvej inštancie a vzhľadom
k tomu, že považoval dôkazy za správne vyhodnotené a skutočný stav za riadne zistený, nebol povinný

dokazovanie opakovať. Dovolací súd dodáva, že spôsob, akým súdy dôkazy hodnotili, nemôže byť
predmetom prieskumu v dovolacom konaní. Je však zrejmé, ako už bolo uvedené vyššie, že súdy
svoj záver o nesplnenie hmotnoprávnych podmienok striedavej osobnej starostlivosti opreli nielen o
neschopnosť rodičov vzájomne komunikovať, ale aj o správanie otca, v dôsledku ktorého maloletá
vyjadrila nesúhlas so zverením do striedavej osobnej starostlivosti rodičov.

30. Dovolateľ ďalej v dovolaní na viacerých miestach namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné, nepresvedčivé a neodpovedalo na jeho odvolacie námietky.

31. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,

ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia
všeobecného súdu je najčastejšie daná absenciou súvislosti právnych argumentov a skutkových

okolností prerokúvaného prípadu, rozporom s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a
zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

32. Ako už bolo uvedené vyššie, potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu vytvára s potvrdzovaným

rozhodnutím súdu prvej inštancie organickú jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z
hľadiska jeho predmetu jeden celok. V tomto zmysle dovolací súd skúmal nielen samotné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ale aj v ňom odkazované rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má podľa názoru dovolacieho
súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovení § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z

hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a
právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania.

33. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti určenia výživného dovolací súd
odkazuje na str. 45 a 46 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, kde súd podrobne uviedol

po jednotlivých položkách, ktoré výdavky na maloletú považoval za dôvodné a preukázané a v akej
výške, a tiež na body 28, 41, 45, 53, 54, 56, 58 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v
ktorom sú uvedené jednotlivé dôkazné prostriedky týkajúce sa výdavkov oboch rodičov na maloletú,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu, ako aj skutkové zistenia súdu v tomto smere. Zároveň
na str. 46 odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že pri určení výšky výživného a priemerných

mesačných nákladov na výchovu a výživu maloletej vychádzal aj z Metodiky Ministerstva spravodlivosti
SR pri určovaní výživného. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí neuspokojil len s rozpisom výdavkov
na maloletú zo strany matky, ako to tvrdí dovolateľ, čomu zodpovedá aj suma 946,64 eura, ktorú súd
považoval za primeranú odôvodneným potrebám maloletej, hoci matka vo svojom návrhu túto sumuurčila na 970,64 eura. Súd sa zaoberal aj rozpisom nákladov otca na maloletú a jeho námietkami voči
nákladom deklarovaným matkou (body 45, 47 a 54, 58 a str. 46, 47, 48 odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie), pričom sa zameral na sporné položky. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že

položka lyžiarsky výcvik nebola započítaná do výdavkov na maloletú a tiež že súd prihliadol na otcom
deklarované výdavky na maloletú (vymedzenie položiek deklarovaných otcom, ktoré súd zohľadnil, je
na str. 46 rozsudku súdu prvej inštancie). Osobitne súd riešil otázku nákladov na záujmovú činnosť
maloletej (str. 46-47). Je len prirodzené, že súd prvej inštancie vzhľadom na skutočnosť, že maloletá
bola v osobnej starostlivosti matky, vzal za základ výdavky, ktoré deklarovala matka a korigoval ich

vo vzťahu k tým, ktoré deklaroval otec a ktoré namietal. V zásade pri určení odôvodnených potrieb
maloletých nie je možné dokazovať detailne každú jednu položku, ako napríklad sumu stravného, či
sumu na kozmetické potreby, školské potreby, súd však musí zhodnotiť, či rodičom deklarovaná suma je
primeraná. Dovolací súd má za to, že súd prvej inštancie túto úlohu splnil, jeho rozhodnutie je podložené
dôkazmi a je z neho zrejmé, ktoré potreby maloletej a v akej výške považoval za primerané. Výšku
súdmi priznaného výživného považuje aj dovolací súd za primeranú skutkovým zisteniam súdov. Na

pojednávaní dňa 6. marca 2025 matka podala vysvetlenie k námietkam otca voči jednotlivým položkám
nákladov na maloletú, ktoré otec následne nerozporoval.

34. K námietke nepreskúmateľnosti výživného od 1. septembra 2023 dovolací súd opäť odkazuje na str.
46 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, z ktorého je zrejmé, že dôvodom zvýšenia výživného

od 1. septembra 2023 bola podstatná zmena okolností na strane maloletej spočívajúca v nástupe na
gymnázium, ktorá skutočnosť bola nesporná. Súčasne súd zohľadnil, že náklady na maloletú stúpli aj v
dôsledku jej veku. Súd pritom vychádzal z aktualizovaných mesačných nákladov na maloletú (str. 45-46
jehoodôvodnenia).Tvrdenieotca,žesúdynehodnotiližiadendôkazanitvrdenierodičovztohtoobdobia,
je teda v rozpore s obsahom spisu a aj obsahom rozhodnutia súdu prvej inštancie.

35. Pokiaľ ide o zročné výživné, neobstojí argument dovolateľa, že súdy pri jeho určení neodôvodnili,
z akých odôvodnených potrieb maloletej vychádzali. Určenie zročného výživného len nadväzuje na
určenie výživného ako takého (tzv. bežné výživné), ktoré - ako bolo uvedené vyššie - súdy dostatočne
zdôvodnili. Zročné výživné nepredstavuje ďalšiu povinnosť dotknutého rodiča, ktorú by bolo potrebné

samostatne odôvodňovať, ale iba výpočet rozdielu medzi určeným bežným výživným a už skutočne
zaplateným výživným za obdobie do vydania rozhodnutia súdu. Odôvodnenie sa vyžaduje len v prípade,
ak by povinný rodič žiadal o rozloženie zročného výživného na splátky a súd by takejto žiadosti
nevyhovel. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie uviedol jasný výpočet zročného výživného na
str. 48 rozsudku, keď vypočítal určené výživné za obdobie od 1. septembra 2023 do konca mesiaca,

ktorý predchádzal rozhodnutiu súdu (do 28. februára 2025), t. j. za 18 mesiacov (18 x 350 eur = 6300
eur) a od tejto sumy odpočítal otcom maloletej priebežne platené výživné v celkovej sume 4750 eur.
Tak dospel k záveru, že zročné výživné za uvedené obdobie predstavuje 1550 eur. Súd prvej inštancie
odôvodnil aj nerozloženie zročného výživného na splátky (teda uloženie povinnosti otcovi zaplatiť zročné
výživné do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku), keď poukázal na jeho zárobkové a majetkové

pomery, ktoré mu to umožňujú. Takéto odôvodnenie výroku o zročnom výživnom nemožno považovať
za nedostatočné.

36. S tvrdením otca o manipulácii maloletej matkou prostredníctvom aplikácie rodičovskej kontroly na
mobilnom telefóne, sa vysporiadal súd prvej inštancie na str. 44 rozhodnutia a odvolací súd reagoval

na túto odvolaciu námietku v bode 44 svojho rozhodnutia, keď uviedol, že manipulácia zo strany matky
nebola dokazovaním zistená. Dovolací súd považuje stanoviská súdov vo vzťahu k tejto námietke za
dostatočné. Samotné obmedzenie času používania mobilného telefónu prostredníctvom aplikácie na
rodičovskú kontrolu nemožno považovať za manipuláciu, pokiaľ matka nepoužíva odlišné obmedzenia
v čase pobytu maloletej u otca než v čase pobytu u nej, čo dovolateľ netvrdil a ani to z vykonaného

dokazovania nevyplývalo.

37. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu nevyplýva nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia skutkových či právnych záverov,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne také závery, ktoré by popierali pravidlá formálnej a

právnej logiky alebo taká aplikácia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu
dovolateľa.38. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, že právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. e)

a f) CSP nezistil, preto je dovolanie otca v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho
odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

40. Dovolací súd dodáva, že ani najkvalitnejšie rozhodnutie súdu nemôže zabezpečiť, aby rodičia
preferovalinajlepšízáujemdieťaťapredsvojimipredstavamiosprávnommodelifungovaniastarostlivosti
o neho a aby sa aj vzájomne rešpektovali. Trpezlivosť, láskavosť a ochota počúvať a vnímať potreby

dieťaťa je kľúčom k nemu, ktorý nenahradí žiadne súdne rozhodnutie.

41. Dovolateľ uplatnil aj dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, pričom
v dovolaní namietal nesprávny právny záver odvolacieho súdu o nesplnení podmienok striedavej
starostlivosti, pokiaľ ide o schopnosť rodičov konštruktívne spolu komunikovať o záležitostiach a

potrebách maloletej. Uviedol, že zákon o rodine neustanovuje ideálnu komunikáciu rodičov ako
predpoklad striedavej starostlivosti. Právne významná je objektívna schopnosť každého rodiča osobne
zabezpečiť starostlivosť o dieťa a zaistiť jeho potreby, nie aktuálna intenzita kontaktov medzi nimi. Súdy
však vyhodnotili frekvenciu komunikácie rodičov ako prekážku striedavej starostlivosti. Položil otázku,
„aký objem komunikácie medzi rodičmi možno objektívne považovať za dostatočný dôkaz o schopnosti

spolupracovať a podľa akých kritérií má súd tento aspekt hodnotiť.“ Ďalej namietal aj nesprávny právny
záver súdov, ktoré odmietavé vyjadrenie maloletej k striedavej starostlivosti vyhodnotili ako prekážku
striedavej starostlivosti, hoci ide len o jedno z kritérií, ktoré je potrebné zvážiť v kontexte najlepšieho
záujmu dieťaťa.

42. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

43. Aby mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem

iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným
v ustanoveniach § 432 až § 435 CSP.

44. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP, by
mal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací

súd, následne vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak taká existuje, a súčasne uviesť, ako by podľa jeho názoru
mala byť táto otázka správne riešená.

45. V prejednávanom prípade síce dovolateľ položil otázku v znení: „aký objem komunikácie medzi

rodičmi možno objektívne považovať za dostatočný dôkaz o schopnosti spolupracovať a podľa akých
kritérií má súd tento aspekt hodnotiť“, táto otázka však nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou,
pretože odpoveď na ňu sa týka hodnotenia dôkazov súdom. Záver súdov o neschopnosti rodičov
komunikovať a spolupracovať pri starostlivosti o maloletého je vždy výsledkom posúdenia vysoko
individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s

okolnosťami relevantnými v iných veciach. Z tohto dôvodu nie je možné vytvoriť univerzálne pravidlo,
ktoré by bolo možné aplikovať na každý jeden prípad konania vo veciach maloletých a určiť, aký objem
komunikácie je alebo nie je postačujúci pre prijatie záveru súdu o fungujúcej spolupráci medzi rodičmi.
Okrem toho nielen objem komunikácie, ale aj jej obsah, či iné skutkové okolnosti, ktoré sú v každomprípade iné, ovplyvňujú konečný záver súdov o tejto otázke. Preto dovolací súd nedokáže dať odpoveď
na otázku položenú dovolateľom, t. j. nejde o relevantnú právnu otázku tak, ako ju definuje ustanovenie
§ 421 CSP.

46.Kobomotázkamresp.námietkamdovolateľa(t.j.kotázke,čijekomunikáciarodičovhmotnoprávnou
podmienkou pre zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti a k otázke posudzovania objemu
či hodnotenia komunikácie rodičov) je potrebné uviesť, že záver súdov o zverení maloletej do osobnej
starostlivosti matky nebol založený výlučne na nedostatočnej komunikácii medzi rodičmi, ale išlo len

o jeden z viacerých dôvodov, ktorými súdy vysvetlili, prečo zverili maloletú do starostlivosti matky
(pozri vyššie, body 27 a 28 tohto odôvodnenia). Rozhodujúcimi faktormi pritom boli vzťah rodičov k
maloletej, ich správanie, miera akou matka i otec vystavovali maloletú konfliktu lojality, na základe toho
formulovaný a zdôvodnený postoj maloletej, ako aj znalecké dokazovanie. Na základe komplexného
posúdenia všetkých týchto okolností dospeli súdy k záveru, že zverenie do starostlivosti matky je v
najlepšom záujme maloletej a takto budú najlepšie zaistené jej potreby. Súdy zdôraznili, že výchovné

prostredieumatkyzabezpečípremaloletúpotrebnústabilituazázemie,avšakzároveňumožnímaloletej
v plnej miere realizovať aj kontakt s otcom. Súd prvej inštancie uviedol, že absolútnu prioritu má pri
rozhodovaní to, aby dieťa vyrastalo v atmosfére stability, tolerancie a harmónie, aby boli rešpektované
jeho záujmy, pričom mal za to, že tento záujem by striedavá osobná starostlivosť v prejednávanom
prípade nenaplnila (str. 42 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Odvolací súd reagoval na

odvolacie námietky otca, ktorý namietal záver súdu prvej inštancie o nedostatočnej schopnosti rodičov
vzájomne komunikovať (bod 37 odôvodnenia súdu prvej inštancie), čo však neznamená, že ako jediný
dôvod pre svoje rozhodnutie vzal práve túto okolnosť.

47. Vzhľadom k tomu, že nedostatočná či nekonštruktívna komunikácia medzi rodičmi nebola jediným a

ani najdôležitejším dôvodom nezverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, akákoľvek
odpoveď dovolacieho súdu na dovolateľom nastolené otázky by nebola spôsobilá ovplyvniť skutočný
výsledok konania. Otázky predložené dovolateľom, týkajúce sa posudzovania komunikácie medzi
rodičmi, teda boli len akademickými otázkami a nespĺňali podmienku prípustnosti dovolania vymedzenú
v ustanovení § 421 ods. 1 CSP, že od vyriešenia týchto otázok záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

48. Dovolací súd napriek tomu dodáva, že schopnosť rodičov dohodnúť sa na výchove a na starostlivosti
o dieťa s druhým rodičom je možné považovať za jeden z hmotnoprávnych predpokladov pre zverenie
dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Zákon o rodine totiž v ustanovení § 24 ods. 5 ustanovuje, že
súdprirozhodovaníovýkonerodičovskýchprávapovinnostívždyprihliadneo.i.ajkuschopnostirodičov

dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súdy tak postupovali správne, keď
sa pri svojom rozhodovaní o návrhu na striedavú osobnú starostlivosť zaoberali aj otázkou vzájomnej
schopnosti rodičov komunikovať spolu a dohodnúť sa na veciach týkajúcich sa maloletej.

49. Napokon dovolateľ namietal aj nesprávny právny záver súdov, ktoré odmietavé vyjadrenie maloletej

k striedavej osobnej starostlivosti vyhodnotili ako prekážku striedavej osobnej starostlivosti, hoci ide len
o jedno z kritérií, ktoré je potrebné zvážiť v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa.

50. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rodine (obdobne čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa) maloleté dieťa,
ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo

vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje
o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého
dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

51. Aj vo vzťahu k tejto námietke dovolací súd konštatuje, že postoj maloletej a jej odmietavé

stanovisko k striedavej starostlivosti nebolo jediným a výlučným dôvodom, na ktorom bolo rozhodnutie
súdov postavené. Najvyšší súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že maloleté dieťa
má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach (konaniach), ktoré sa ho
týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú
pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni rozumovej vyspelosti dieťaťa, upiera dieťaťu možnosť ovplyvniť

určenie jeho najlepšieho záujmu a nemôže byť tak považované za zákonné (sp. zn. 7Cdo/205/2016,
5Cdo/47/2017, 7Cdo/53/2019, 1CdoR/8/2025). Je pravdou, že názor (prianie) maloletého nemožno
vždy automaticky stotožňovať s jeho najlepším záujmom (sp. zn. 5Cdo/138/2021, 5Cdo/141/2021,
4CdoR/10/2023, 9Cdo/6/2024). Môžu nastať situácie, keď súd po starostlivom zvážení okolnostíkonkrétneho prípadu dospeje k záveru, že prejavený názor maloletého nie je v súlade s jeho najlepším
záujmom a rozhodne v rozpore s ním. To však nie je otázkou právnou, ale skutkovou. Podobne ako
pri prvej dovolateľom položenej otázke aj tu platí, že je vecou úvahy súdu vychádzajúcej z posúdenia

individuálnych a špecifických okolností každého jedného prípadu, ako vyhodnotí postoj maloletého k
otázke striedavej starostlivosti a vo vzťahu k najlepšiemu záujmu maloletého.

52. Dovolací súd má za to, že v preskúmavanej veci sa súdy nižšej inštancie riadili uvedenými
princípmi. Venovali náležitú pozornosť názorom maloletej, ktorá už vzhľadom na svoj vek bola spôsobilá

formulovať a zdôvodniť svoj postoj, ale súčasne posudzovali vyjadrenie maloletej v kontexte s inými
dôkazmi. Posúdenie tejto otázky a vyhodnotenie postoja maloletej súdmi nevybočilo z medzí zisteného
skutočného stavu a bolo súladné s ostatnými vykonanými dôkazmi; oba súdy odôvodnili, prečo vzali do
úvahy názor maloletej (str. 40-41 odôvodnenia súdu prvej inštancie, bod 37 odôvodenia odvolacieho
súdu) za súčasného zistenia, že obaja rodičia, avšak každý v inom rozsahu, vystavovali maloletú
konfliktu lojality, zo strany otca opakovane dochádzalo ku konfrontácii maloletej s jej vyjadreniami, ktoré

neboli v súlade s jeho názormi, maloletá má lepší vzťah s matkou a zo strany matky manipulácia
preukázaná nebola. Súdy teda nerozhodovali výlučne na základe názoru vyjadreného maloletou, ale
posudzovali ho ako jedno z kritérií, ktoré je potrebné zvážiť v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa.

53. Ak by dovolací súd v snahe vyvodiť z obsahu dovolania zmysluplnú právnu otázku sformuloval

otázku tak, či odmietavé vyjadrenie maloletej k striedavej osobnej starostlivosti je možné vyhodnotiť ako
prekážku striedavej osobnej starostlivosti, aj tu by bolo potrebné konštatovať, že nešlo o takú otázku,
od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd nepovažoval odmietavé
vyjadrenie maloletej samo o sebe za prekážku striedavej osobnej starostlivosti, ale vyhodnocoval
ho - ako už bolo uvedené vyššie - v kontexte s ďalšími dôkazmi a skutkovými zisteniami a až na

základe komplexného zistenia skutočného stavu dospel k záveru o nesplnení predpokladov pre zverenie
maloletej do striedavej osobnej starostlivosti.

54. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie otca nespĺňa zákonom
požadované náležitosti v zmysle § 432 až § 435 CSP, keďže dovolateľ neformuloval také právne otázky

zásadného významu, ktoré by zakladali prípustnosť a následné vecné prejednanie dovolania. Preto
dovolanie otca v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

55. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v súlade s § 453 ods. 1 CSP
v spojení s § 52 CMP, pretože nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu výnimiek podľa

§ 54 a § 55 CMP.

56. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.