Rozsudok – Oddĺženie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/86/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118205967
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7118205967.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobkyne: A. B. C., nar. X.X.XXXX,
bytom C. X/X, XXX XX D., zastúpenej JUDr. Annou Lacovou, advokátkou, so sídlom Pražská 4, 040
11 Košice, IČO: 35 555 874, proti žalovanej: E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX
D., zastúpenej JUDr. Ingrid Kovalčukovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 22, 040 01 Košice, IČO:
10 826 271, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského
súdu Košice, č. k. 26Odi/2/2018-958 zo dňa 23. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice, č. k. 26Odi/2/2018-958 zo dňa 23. februára 2024.

II. Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom zrušil oddlženie dlžníka E. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX D., účinného na základe uznesenia Okresného súdu Košice
I, sp. zn. 31OdK/57/2018 zo dňa 21.2.2018 (výrok I.) a žalobkyni priznal náhradu trov konania proti
žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe zo dňa 25.4.2018 doplnenej podaním zo dňa 23.10.2018, ktorou žalobkyňa
navrhla, aby súd zrušil oddlženie žalovanej a žalovanej uložil nahradiť žalobkyni trovy konania.

3. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že Okresný súdu Košice I uznesením sp. zn. 31OdK/57/2018 zo
dňa 21.2.2018 vyhlásil konkurz na majetok dlžníčky E. D. a zbavil ju všetkých dlhov, ktoré môžu
byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Žalobkyňa sa
dňa 24.4.2018 zúčastnila na rokovaní u správkyne konkurznej podstaty JUDr. Jarmily Zvarovej, kde

obdŕžala potvrdenie o prihlásení a zapísaní svojej pohľadávky do zoznamu pohľadávok. Správkyňou
bola oboznámená, že konkurz na majetok dlžníčky bude zastavený pre jej nemajetnosť, s čím
nesúhlasila. Zdôraznila, že súd pri vyhlásení konkurzu na majetok dlžníčky (žalovanej) a ani správkyňa
sa nevysporiadali s nepoctivým zámerom žalovanej podľa § 166g ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“). Poukázala,
že žalovaná vo svojom životopise dlžníka uviedla, že je zamestnaná od 15.6.2000 doposiaľ prevažne
v rodinných obchodných spoločnostiach, v ktorých v minulosti bola aj spoločníčkou spolu s matkou

F. G., s otcom H. G. a s manželom I. D.. Konkrétne do roku 2010 bola spoločníčkou v obchodných
spoločnostiach LUTIX s.r.o., IČO: 44 278 306 a HELU, s.r.o., IČO: 36 578 347, kedy previedla svoj
obchodný podiel v prvej z nich na manžela a v druhej na matku. V oboch týchto spoločnostiach ale ostala
konateľkou. Podľa účtovných závierok k 31.12.2017 mala spoločnosť LUTIX s.r.o. čistý obrat 803.635,-eur a nerozdelený zisk 79.731,- eur a spoločnosť HELU, s.r.o. čistý obrat 84.661,- eur a nerozdelený
zisk 2.183,- eur. Navyše je žalovaná v spoločnosti LUTIX s.r.o. aj zamestnaná a ako jej konateľka má
priamy dosah na stanovenie výšky svojej mzdy a odmien. Ďalej na návrh žalovanej bolo v roku 2010

zrušené za trvania manželstva jej bezpodielové spoluvlastníctvo s manželom z dôvodu, že manžel
žalovanej mal oprávnenie na podnikateľskú činnosť a žalovaná takéto oprávnenie nemala. Podľa výpisu
zo živnostenského registra získal manžel žalovanej oprávnenie na podnikateľskú činnosť dňa 9.8.2010
a už dňa 31.12.2010 mu oprávnenie zaniklo. Žalobkyňa poukázala, že manžel žalovanej je zamestnaný
v spoločnosti SLOV-MATIC s.r.o., takže je predpoklad, že žalovaná sa ako konateľka stará o chod

rodinných obchodných spoločností. Mala za to, že žalovaná navrhla účelovo zrušiť BSM, je zamestnaná
v rodinnej obchodnej spoločnosti, vie ovplyvniť výšku svojej mzdy, nikdy nebola nezamestnaná a
nepoberala dávky v hmotnej núdzi. Žalovaná obdŕžala aj peňažnú hotovosť za predaj bytu na J. K.
L. XX M. D. a kúpnu cenu 220.000,- eur za predaj rodinného domu s pozemkom v F., ktorý bol v
podielovom vlastníctve žalovanej a jej manžela. Celá kúpna cena za predaj nehnuteľností v Hodkovciach
bola ale vyplatená na účet manžela žalovanej napriek tomu, že časť kúpnej ceny zodpovedajúca veľkosti

spoluvlastníckeho podielu žalovanej (1) vo výške 110.000,- eur patrila žalovanej. V zozname veriteľov
v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý žalovaná ako dlžníčka súdu predložila, označila
ako svojich veriteľov okrem žalobkyne aj K. H. (bývalý priateľ žalovanej), I. D. (manžel žalovanej), E.
D. (veriteľ otca žalovanej), K. A. (švagor žalovanej), D. A. (sestra žalovanej), súdneho exekútora JUDr.
Andreja Dembického a súdnu exekútorku JUDr. Lýdiu Bujňákovú. Žiaden z veriteľov okrem žalobkyne v

lehote 45 dní odo dňa zverejnenia vyhlásenia konkurzu v Obchodnom vestníku si neprihlásil pohľadávku
do konkurzného konania. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobkyňa žiadala, aby súd
prehodnotil záver o nemajetnosti žalovanej a navrhla zrušiť oddlženie žalovanej.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Potvrdila, že na jej majetok

bol vyhlásený konkurz, že za správkyňu podstaty bola ustanovená JUDr. Jarmila Zvarová i to, že
žalobkyňa ako veriteľka si v konkurznom konaní prihlásila svoju nezabezpečenú pohľadávku. Uviedla,
že jej otec, ktorý zomrel XX.X.XXXX, uzavrel ako dlžník ešte v roku 2002 so žalobkyňou ako veriteľkou
zmluvy o pôžičke, na základe ktorých mu žalobkyňa poskytla pôžičky vo výške 32.596,43 eur (982.000,-
Sk)a197.171,88eur(5.940.000,-Sk).Pôžičkyspoluspríslušenstvomsazaviazalžalobkynivrátiťatento

dlh uznal aj v notárskej zápisnici N 148/02, Nz 147/02 zo dňa 29.5.2002, v ktorej zároveň súhlasil s jej
exekučnou vykonateľnosťou. Pred uznaním dlhu titulom vyššie uvedených pôžičiek v notárskej zápisnici
previedli Kúpnou zmluvou zo dňa 23.5.2002 otec žalovanej spolu s matkou žalovanej ako predávajúci
na žalovanú ako kupujúcu byt na J. E. L. XX M. D. za kúpnu cenu 231.340,-Sk (7.679,- eur) určenú
znaleckým posudkom zo dňa 22.5.2002. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej bol povolený

dňa 28.5.2002. Následne žalovaná predmetný byt previedla Kúpnou zmluvou zo dňa 13.6.2002 na K. H.
(bývalý priateľ žalovanej) rovnako za kúpnu cenu 231.340,-Sk. Žalobkyňa, ktorej dlh zo zmlúv o pôžičke
nebol uspokojený, sa odporovacou žalobou podanou na Okresnom súde Košice II dňa 22.8.2003
domáhala proti žalovanej vyslovenia neúčinnosti prevodu bytu rodičmi žalovanej na žalovanú. Okresný
súd Košice II rozsudkom zo dňa 4.12.2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/38/2008 tejto odporovacej

žalobe vyhovel a Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 5.10.2011 v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 11Co/141/2011 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Súd prvej inštancie i odvolací súd
dospeli k záveru, že otec žalovanej mal pôžičku od žalobkyne ešte pred prevodom bytu na žalovanú
a exekučne vykonateľnú notársku zápisnicu spísal až potom, čo bol povolený vklad vlastníckeho
práva v prospech žalovanej do katastra. Týmto postupom zmaril uspokojenie pohľadávky odporujúcej

žalobkyne (veriteľky). Následne na podklade právoplatného odporovacieho rozsudku bola od 3.5.2012
vedená v prospech žalobkyne ako oprávnenej exekúcia proti žalovanej ako povinnej o vymoženie
73.000,- eur s prísl. pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 49Er/1388/2012, upovedomenie o
začatí exekúcie Ex 952/2012 vydal súdny exekútor JUDr. Andrej Dembický. I keď sa žalovaná proti
prebiehajúcej exekúcii bránila aj sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) odôvodnenou tým, že jej otec zomrel nemajetný, preto nemôže zodpovedať za jeho dlhy, ústavný
súd konštatoval, že žalovaná je v exekučnom konaní pasívne legitimovaná ako povinná nie z dôvodu
prechodu práv a povinností (dlhov) na ňu z titulu dedenia po poručiteľovi, ale z titulu žalobkyňou úspešne
odporovaného právneho úkonu uzatvoreného medzi ňou a otcom ako pôvodným dlžníkom. Pasívna
legitimácia žalovanej teda nemá korene v dedičskom práve, ale v práve záväzkovom. Avšak po tom, ako

Okresný súd Košice I vyhlásil na majetok žalovanej konkurz, Okresný súd Košice II uznesením zo dňa
13.6.2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 49Er/1388/2012 exekúciu o vymoženie 73.000,- eur s prísl.
v prospech žalobkyne zastavil a predmetné rozhodnutie potvrdil aj Krajský súd v Košiciach uznesením
sp. zn. 17CoE/140/2018 zo dňa 28.2.2019.5. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zdôraznila, že rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn.
20C/38/2008 zo dňa 4.12.2008, ktorým bola určená odporovateľnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy,

nadobudolprávoplatnosťdňa22.12.2011.Toznamená,žeažtýmtodňommohlažalobkyňaakoveriteľka
uspokojiť svoj nárok z majetku, ktorý týmto odporovateľným právnym úkonom ušiel z majetku jej
otca do jej majetku. Poukázala, že v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedla, že je zamestnaná v
spoločnosti LUTIX s.r.o. od 4.8.2008 ako vedúca prevádzky. Od 15.1.2011 do 11.11.2011 bola ale na
materskej dovolenke a od 12.11.2011 do 14.2.2017 na rodičovskej dovolenke. Napriek tomu, že v

spoločnosti LUTIX s.r.o., ktorej jediným spoločníkom je jej manžel, pôsobí popri manželovi ako druhý
konateľ, za výkon oprávnení konateľa nikdy nepoberala odmenu. Okrem toho je od 23.2.2010 spoločne
s matkou konateľkou HELU, s.r.o., kde rovnako za výkon oprávnení konateľa nepoberá odmenu. Bránila
sa, že pokiaľ žalobkyňa spája jej nepoctivý zámer s výkonom jej oprávnení konateľky v uvedených
spoločnostiach, ZKR nezakazuje konateľovi spoločnosti podať návrh na osobný bankrot. V súvislosti
s tvrdeniami žalobkyne o čistom obrate LUTIX s.r.o. navyše uviedla, že žalobkyňa opomenula, že čistý

obrat zahŕňa výnosy dosahované z predaja výrobkov, tovarov a služieb po odpočítaní zliav. Výsledok
hospodárenia LUTIX s.r.o. za rok 2017 tak činil po zdanení len 41.909,- eur, pričom z účtovnej závierky
vyplýva jej neuhradená strata minulých rokov - 227.168,- eur. Výsledkom hospodárenia HELU, s.r.o. za
rok 2017 bola strata 21.789,- eur a z účtovnej závierky vyplýva jej neuhradená strata minulých rokov
- 31.624,- eur. Ďalej žalovaná uviedla, že jej bezpodielové spoluvlastníctvo s manželom bolo zrušené

rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 10.9.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 12.10.2010.
K prevodu jej obchodného podielu v spoločnosti HELU, s.r.o. došlo dňa 10.2.2010 a v LUTIX s.r.o.
dňa 15.2.2010 (registrový súd vykonal obe zápisy 19.2.2010). K prevodu spoluvlastníckeho podielu vo
veľkosti 1 na nehnuteľnostiach v Hodkovciach došlo na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 13.2.2012 (vklad
povolený 16.3.2012). Všetky vyššie označené dispozičné úkony s majetkom žalovanej teda nastali ešte

pred začatím exekúcie vedenej proti nej v prospech žalobkyne. Žalovaná poukázala, že okrem dlhu voči
žalobkyni nemá iné dlhy. Navyše jeho „prapočiatkom“ je pôžička jej otca, z ktorej pochádzajúce peňažné
prostriedky ona sama nespotrebovala. K časovým súvislostiam týkajúcim sa skutočností rozhodujúcich
pre posúdenie poctivého zámeru žalovaná uviedla, že posúdenie, či dlžník (ne)sleduje podaním návrhu
na oddlženie nepoctivý zámer je logicky naviazané na hodnotenie skutočností, ktoré sa udiali v určitom

časovom rámci, spravidla pred podaním návrhu na oddlženie. Z ust. § 166h ods. 1 ZKR podľa žalovanej
vyplýva, že ide o časový rámec troch rokov pred podaním návrhu. Tomu zodpovedá aj podmienka
preukazovať a predložiť zoznam majetku, ktorý dlžník vlastnil v posledných troch rokoch pred podaním
návrhu na oddlženie ako súčasť tlačív tvoriacich prílohu č. 5 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 544/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi

a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. a advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č.
8/2005 Z. z.

6. Žalobkyňa v ďalšom argumentovala, že žalovaná nepoprela žiadne jej skutkové tvrdenie

anepreukázala,žeakodlžníčkamalapoctivýzámer,ažezjejsprávaniamožnousudzovať,ževynaložila
úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich schopností a možností tak, ako to predpokladá ZKR.
Zdôraznila, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 20C/38/2008 sa úspešne
domohla určenia, že právny úkon dlžníka neb. H. G., ktorým previedol vlastníctvo k bytu č. XX N. E.
J. L. XX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu na základe Kúpnej

zmluvy zo dňa 23.5.2002 na svoju dcéru E. D., je voči žalobkyni právne neúčinný. Predmetný rozsudok
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/141/2011 zo dňa 5.11.2011 nadobudol
právoplatnosť dňa 22.12.2011, a od tej doby žalovaná ako dlžníčka zo svojho dlhu neuhradila ani
časť, aj keď odporovateľným právnym úkonom získala majetok - byt. Tento byt sa mal stať majetkom
žalobkyne, no žalovaná ho odpredala a napriek tomu, že za jeho predaj získala adekvátnu peňažnú

hodnotu, vo svojom vyjadrení ani okrajovo neuviedla, ako kúpnou cenou bytu naložila a prečo nesplnila
dlh. Žalobkyňa uviedla, že odporovaciu žalobu podala v roku 2003, pričom Okresný súd Košice II tejto
žalobevyhovelrozsudkomzodňa4.12.2008.Odtohtorozhodnutiasúdutedažalovanámalavedomosťo
svojom dlhu a od tej doby je nevyhnutné posudzovať správanie žalovanej a jej úkony hodnotiť v kontexte
poctivosti jej zámeru. Žalovaná podľa žalobkyne nepreukázala, že by od roku 2008 doposiaľ nemala

príjem a nevlastnila majetok spôsobilý k úhrade dlhu. Práve naopak, bola solventná, počas celej doby
pracovala a dobrovoľne sa vzdala príjmu a majetku len za účelom nesplnenia dlhu.7. Žalobkyňa poukázala najmä na nasledovné úkony, ktoré žalovaná vykonala po vyhlásení rozsudku
dňa 4.12.2008 v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 20C/38/2008, ktoré podľa
žalobkyne mali za cieľ dosiahnuť, aby žalovaná nevlastnila majetok:

- Zmluvou o prevode obchodného podielu na iného spoločníka zo dňa 10.2.2010 previedla žalovaná
svoj obchodný podiel vo výške 3.320,- eur v HELU, s.r.o., IČO: 36 578 347 bezodplatne na svoju matku
F. G.. Žalovaná ostala v uvedenej spoločnosti spolu s matkou konateľkou, no bez nároku na odmenu
za výkon oprávnení konateľa.
- Darovacou zmluvou zo dňa 14.2.2010 previedla žalovaná na manžela I. D. svoj spoluvlastnícky podiel

vo veľkosti 1 na nehnuteľnostiach – rodinnom dome súp. č. 55 a pozemkoch v Hodkovciach zapísaných
na LV č. XXX. Dňa 20.1.2012 žalovaná od predmetnej darovacej zmluvy odstúpila.
- Zmluvou o prevode obchodného podielu na iného spoločníka zo dňa 15.2.2010 previedla žalovaná
svoj obchodný podiel vo výške 3.320,- eur v LUTIX s.r.o., IČO: 44 278 306 na svojho manžela. Žalovaná
ostala v uvedenej spoločnosti spolu s manželom konateľkou, no bez nároku na odmenu za výkon
oprávnení konateľa.

- Dňa 8.3.2010 uzavrela žalovaná s manželom dohodu o zúžení rozsahu BSM, podľa ktorej byt č. 5
nachádzajúci sa na 2. poschodí obytného domu na J. J. L. XX M. D., zapísaný na LV č. XXXX a nebytový
priestor č. 12 - 5 nachádzajúci sa v suteréne tohto bytového domu, ktoré manžel žalovanej odkupuje za
178.000,- eur, bude výlučným vlastníctvom manžela žalovanej. Dňa 6.8.2010 uzavrel manžel žalovanej
ako kupujúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa označeného bytu a nebytových priestorov

do jeho výlučného vlastníctva, avšak kúpna cena tejto nehnuteľnosti bola zaplatená z peňažných
prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej a jej manžela.
- Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 10.9.2010, č. k. 18C/20/2010-51 bolo zrušené
bezpodielové spoluvlastníctvo žalovanej a jej manžela. Návrh podala žalovaná z dôvodu, že jej manžel
dňa 9.8.2010 získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Dňa 12.10.2010 nadobudol právoplatnosť

rozsudok, ktorým bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo žalovanej a jej manžela, oprávnenie na
podnikateľskú činnosť zaniklo manželovi žalovanej dňa 31.12.2010.
- Dňa 8.11.2010 uzavrela žalovaná s manželom dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, podľa ktorej motorové vozidlo zn. Mercedes ML 280 pripadlo v celosti manželovi žalovanej
bez nároku žalovanej na náhradu.

- Dňa 24.10.2011 nadobudol manžel žalovanej do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti - rodinný
dom súp. č. 1425 s pozemkom na ul. D. XXXX/XX M. D..
- Kúpnou zmluvou zo dňa 13.2.2012 žalovaná a jej manžel ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností
– rodinného domu súp. č. 55 a pozemkov v Hodkovciach zapísaných na LV č. XXX, predali
tieto nehnuteľnosti za kúpnu cenu 220.000,- eur tretím osobám s tým, že celá kúpna cena bola

zaplatenánaúčetmanželažalovanej.Žalovanáakopodielováspoluvlastníčkapredmetnejnehnuteľnosti
s veľkosťou podielu 1 si vyplatenie časti kúpnej ceny zodpovedajúcej jej podielu vo výške 110.000,- eur
nenárokovala.
- Dňa 15.2.2017 žalovaná po predĺženej rodičovskej dovolenke nastúpila do zamestnania, dohodou
zo dňa 14.2.2017 došlo k zmene jej pracovnej zmluvy nasledovne: dohodnutý druh práce – vedúca

prevádzky, platové podmienky – 200 eur/mesiac, pracovný čas – 10 hodín týždenne.

8. S poukazom na úkony označené v odseku 7. tohto rozsudku žalobkyňa dôvodila, že od rozhodnutia
Okresného súdu Košice II zo dňa 4.12.2008 mala žalovaná vedomosť o svojom dlhu voči žalobkyni.
Preto je odvtedy nevyhnutné posudzovať správanie žalovanej a jej úkony hodnotiť v kontexte poctivosti

jej zámeru. Argumentovala, že § 166g ods. 2 ZKR, ktorý upravuje rozsah dokazovania a preukazovania
nepoctivého zámeru nemá časové limity pre posudzovanie úkonov žalovaného - dlžníka. Snaha
žalovanej o taký výklad § 166g ods. 2 ZKR, že pri hodnotení nepoctivého zámeru dlžníka je potrebné sa
obmedziť len na obdobie posledných troch rokov pred podaním návrhu na oddlženie podľa žalobkyne
svedčí o tom, že žalovaná si je plne vedomá svojho nepoctivého konania a vedie súd k obmedzeniu

dokazovania. Časový rámec skúmania skutočností rozhodných pre posúdenie úkonov žalovanej spadá
do doby, keď sa ako dlžníčka dozvedela o svojom záväzku. Dodala, že aj ústavný súd vo viacerých
rozhodnutia zdôraznil potrebu aplikácie jednej zo základných zásad občianskeho práva, že nikto
nesmie ťažiť zo svojho nepoctivého konania. Zásadu poctivosti je preto nutné chápať ako základnú
zásadu súkromného práva, ktorá presahuje celým právnym poriadkom ako takým. Argumentovala

i tým, že aj Ústavný súd Českej republiky v náleze III. ÚS 1589/15 uviedol, že „insolvečné právo
v rámci insolvenčného zákona uchopilo všeobecnú súkromnú zásadu poctivosti tak, že zakotvuje
inštitút tzv. nepoctivého zámeru. V tomto prípade tak všeobecná zásada poctivosti plní úlohu určitej
generálnej skutkovej podstaty a inštitút nepoctivého zámeru skutkovú podstatu špeciálnu... priamoaplikovateľnú normu, ktorá nie je proklamáciou bez praktického aplikačného významu a použije sa vždy
akovýchodiskoprevýkladniektorýchšpeciálnychskutkovýchpodstát.“Zhľadiskaprincípuprávnejistoty
a predvídateľnosti práva musí preto byť požiadavka poctivosti maximálne objektivizovaná.

9. O nepoctivom zámere žalovanej pri podaní návrhu na oddlženie podľa žalobkyne svedčí
predovšetkým to, že:
- Žalovaná prevodom svojich obchodných podielov na matku a manžela v obchodných spoločnostiach,
v ktorých bola spoločníčkou, sa dobrovoľne zbavila možnosti mať z podnikania týchto spoločností

peňažný prospech. Ostala v nich síce konateľkou, no bez nároku na odmenu za výkon konateľských
oprávnení, čo znamená, že nechce mať príjem, ktorý by mohol byť súdnym exekútorom postihnutý čo
i len k čiastočnému uspokojeniu jej pohľadávky.
- Dohoda o zmene pracovnej zmluvy žalovanej zo dňa 14.2.2017, v zmysle ktorej je jej pracovný čas
2 hodiny denne a mesačná mzda 200,- eur v rodinnej firme jej manžela, v ktorej je sama konateľkou,
nepreukazuje snahu žalovanej pracovať a splniť dlh, ale potvrdzuje, že pri podaní návrhu na vyhlásenie

konkurzu na svoj majetok nemala poctivý zámer.
- Žalovaná potvrdila, že jej bezpodielové spoluvlastníctvo s manželom bolo súdom zrušené na jej
návrh, no nevyvrátila, že k jeho zrušeniu došlo cielene z dôvodu, aby bola nemajetná. V čase podania
návrhu na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bolo podnikanie manžela žalovanej už v
útlme, všetky jeho prevádzky boli zrušené a samotná jeho podnikateľská činnosť bola v celom rozsahu

ukončená k 31.12.2010. Preto žalovaná nezdôvodnením logickosti tohto návrhu len potvrdila svoj zámer,
aby v budúcnosti nevlastnila majetok, aby všetok spoločne nadobudnutý majetok bol iba vo vlastníctve
jej manžela v záujme toho, aby nemohla byť v exekučnom konaní uspokojená pohľadávka žalobkyne.
- Po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov vysporiadala žalovaná s manželom spoločne
nadobudnutý majetok tak, že motorové vozidlo zn. Mercedes ML 280 pripadlo v celosti manželovi bez

nároku žalovanej na náhradu.
- Počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nadobudol manžel žalovanej do svojho
výlučného vlastníctva nehnuteľnosti - byt č. 5 a nebytový priestor č. 12 – 5 na ul. J. XX M. D., ktoré sú
zapísané na LV č. XXXX, a ktorých kúpna cena bola zaplatená z peňažných prostriedkov patriacich do
bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej a jej manžela.

- Z LV č. XXX k. ú. F. vyplýva, že žalovaná bola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností (rodinného
domu a pozemkov) na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 10.2.2006, a že vlastnými úkonmi, ktoré vo
svojom vyjadrení nekonkretizovala a ani ich logickosť a nevyhnutnosť nezdôvodnila, sa svojho majetku
zbavila v prospech manžela len preto, aby bola nemajetná. Z predaja rodinného domu s pozemkom
v F. mala žalovaná získať 110.000,- eur, avšak túto časť kúpnej ceny, na ktorú mala nárok, nechala

kupujúcich zaplatiť na účet manžela, čím sama vedome konala tak, aby z jej majetku nemohla byť
uhradená pohľadávka žalobkyne. Z uvedeného dôvodu mala žalobkyňa za to, že žalovaná má majetok
minimálne vo výške 110.000,- eur, nie je nemajetná a jej majetok postačuje na úhradu pohľadávky aj
pokrytie nákladov konkurzu.
- Spôsob, akým žalovaná naložila s rodinným domom a pozemkami v Hodkovciach svedčí podľa

žalobkyne o tom, že vedome do prehľadu svojich aktív a pasív neuviedla svoju pohľadávku a zamlčala
ju, čím klamala správkyňu konkurznej podstaty aj konkurzný súd o stave svojho majetku.
- Od zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov nadobudol nehnuteľnosť, ktorú užíva aj
žalovaná, do svojho výlučného vlastníctva len jej manžel (viď. LV č. XXXX O. XXXXX, k. ú. I., podľa
ktorých nehnuteľnosti na D. XXXX/XX, D. manžel žalovanej nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorej

vklad bol povolený dňa 2.9.2011). Pritom lokalita Kremnickej ulice v Košiciach nepatrí k lokalite, ktorej
majitelia sú v takej životnej pozícii, na základe ktorej by mohli preukázať finančnú odkázanosť k podaniu
návrhu na konkurz prostredníctvom Centra právnej pomoci.

10. Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení ďalej uviedla, že žalovaná mala v úmysle dosiahnuť stav,

keď jej nebude musieť splniť dlh. Poukázala pritom na zápisnicu z pojednávania zo dňa 25.9.2014
v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice – okolie pod sp. zn. 14C/52/2013, kde ako svedok
vypovedal súdny exekútor JUDr. Andrej Dembický, ktorý okrem iného uviedol: „Mne je ťažko vysvetľovať
navrhovateľke, že D. nemá nič, keď D. príde na Mercedese za 5 miliónov a ja neviem vysvetľovať, že
to nie je ich auto. Takže v tejto exekúcii čestne prehlasujem, D. a D. prehlásili, že v živote nedostane

navrhovateľka ani korunu.“ S poukazom na uvedené žalobkyňa dodala, že pri skúmaní nepoctivého
zámeru a celkovej solventnosti žalovanej je nevyhnutné zohľadniť aj majetok jej blízkej osoby, s ktorou
žije v spoločnej domácnosti, keďže spoločne uhrádzajú svoje životné potreby. Okrem toho posudzovať
úkony žalovanej je potrebné prísnejšie, pretože v minulosti mala väčší majetok, má skúsenosti spodnikaním, pôsobí ako konateľka v dvoch obchodných spoločnostiach a aj ako zamestnankyňa -
vedúca prevádzky (§166g ods. 3 ZKR). S poukazom na vyššie uvedené tvrdenia žalobkyňa uzavrela, že
žalovaná svojím konaním naplnila nepoctivosť zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. a), c), e), f), h) ZKR.

11. K splneniu podmienky pre určenie nepoctivého zámeru zo strany žalovanej podľa § 166g ods. 2
písm. a) ZKR (v zozname majetku ani na dopyt správcu dlžník neuviedol časť svojho majetku, aj keď o
ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na majetok nepatrnej hodnoty sa neprihliada)
žalobkyňa argumentovala, že žalovaná neuviedla v zozname majetku svoj majetok, ktorý nadobudla

predajom nehnuteľností v Hodkovciach - sumu vo výške 110.000,- eur. K podmienke podľa § 166g ods.
2 písm. c) ZKR (v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu dlžník uviedol nepravdivú
dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti
musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu) žalobkyňa tvrdila, že žalovaná uviedla nepravdivú informáciu
v návrhu na vyhlásenie konkurzu, že má niekoľkých veriteľov a nešpecifikovala, aké pohľadávky majú
mať títo veritelia. Vo vyjadrení k žalobe už pritom tvrdila, že okrem záväzku voči žalobkyni nemá žiadne

iné záväzky. Z toho vyplýva, že buď v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedla nepravdivú informáciu,
alebo splnila tieto záväzky, no potom je otázne, z akých prostriedkov boli splnené, keď podľa jej vyjadrení
je nemajetná a nemá dostatočný príjem. Vo vzťahu k podmienke podľa § 166g ods. 2 písm. e) ZKR (zo
správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej
neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh), žalobkyňa poukázala na svoje doterajšie vyjadrenia

najmä vo vzťahu k zamestnaniu žalovanej a k tomu, že nepoberá za výkon oprávnení konateľa odmenu
v dvoch obchodných spoločnostiach, v ktorých sú spoločníkmi jej rodinní príslušníci a manžel. Dodala,
že žalovaná pracuje v spoločnosti LUTIX s.r.o. ako vedúci pracovník bez toho, aby poberala aspoň
minimálnu mzdu. Ohľadne podmienky podľa ust. § 166g ods. 2 písm. f) ZKR (v čase podania návrhu
dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť)

uviedla, že v čase podania návrhu žalovaná nepreukázala, že bola platobne neschopná vzhľadom
na pochybnosť existencie jej ďalších veriteľov. K podmienke podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR (zo
správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa
alebo zvýhodniť niektorého veriteľa), žalobkyňa odkázala na svoje vyjadrenia týkajúce sa nakladania
žalovanej s jej majetkom od roku 2008.

12. Žalovaná ohľadne svojich príjmov od času, kedy súd prvej inštancie vyhovel odporovacej žalobe
žalobkyne (4.12.2008) uviedla, že od 4.8.2008 až doposiaľ je zamestnaná v spoločnosti LUTIX s.r.o. ako
vedúca prevádzky na základe pracovnej zmluvy zo dňa 4.8.2008. Dňa 15.1.2011 nastúpila na materskú
dovolenku, dňa 14.2.2011 sa jej narodili dvojičky - syn a dcéra, pričom rozhodnutím Sociálnej poisťovne

jej bolo priznané materské na obdobie od 15.1.2011 do 11.11.2011 vo výške 461,59 eur/mesiac. Od
12.11.2011 do 14.2.2014 poberala rodičovský príspevok počas riadnej starostlivosti o deti v sume 249,50
eur. Od 15.2.2014 do 14.2.2017, t. j. do 6. roku veku detí, bola na neplatenej rodičovskej dovolenke,
pretože zdravotné problémy jej detí neumožňovali ich umiestnenie v predškolskom zariadení. Listom
zo dňa 10.2.2017 oznámila zamestnávateľovi LUTIX s.r.o., že po predĺženej rodičovskej dovolenke

nastupuje do zamestnania dňa 15.2.2017, pričom z dôvodu starostlivosti o deti požiadala o úpravu
pracovného času na 10 hodín týždenne. Zamestnávateľ jej žiadosti vyhovel a na základe dohody o
zmene pracovnej zmluvy zo dňa 14.2.2017 má upravený pracovný čas na 10 hodín týždenne a tomu
zodpovedajúcu mzdu vo výške 200,- eur mesačne. Konateľské oprávnenia vykonáva bez nároku na
odmenu. Uviedla, že plnenie si rodičovských povinností v rokoch 2011 až 2017 nemožno považovať za

vyhýbanie sa práci a dobrovoľné vzdanie sa príjmu, čím zároveň odmietla tvrdenie žalobkyne, že spĺňa
podmienku pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. e) ZKR.

13. K prevodu rodinného domu a pozemkov v k. ú. F. Kúpnou zmluvou zo dňa 13.2.2012 na tretie
osoby žalovaná uviedla, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla do podielového spoluvlastníctva spolu

s manželom roku 2006, v čase, keď ešte neboli manželia. Pretože manžel financoval rekonštrukciu
a uhrádzal splátky hypotekárneho úveru požiadal ju, aby mu svoj spoluvlastnícky podiel darovala, čo
aj spravila Darovacou zmluvou zo dňa 12.2.2010. Neskôr ale podľa odporúčania realitnej kancelárie,
aby svoj spoluvlastnícky podiel získala späť, odstúpila dňa 20.1.2012 od darovacej zmluvy a následne
spoločne s manželom ako podieloví spoluvlastníci predali tieto nehnuteľnosti Kúpnou zmluvou zo dňa

13.2.2012 za kúpnu cenu 220.000,- eur. Žalovaná uviedla, že z kúpnej ceny 220.000,- eur vrátil jej
manžel dňa 26.3.2012 sumu 215.000,- eur svojmu kolegovi, ktorý mu požičal peňažné prostriedky na
kúpurodinnéhodomunaJ.D.M.D.,vktoromžalovanážijespolusmanželomasdeťmi.Argumentovala,
že k prevodu jej spoluvlastníckeho podielu na základe kúpnej zmluvy došlo dňa 13.2.2012, pričomv zozname majetku bola povinná uviesť len majetok, ktorý vlastnila v posledných troch rokoch. Preto
fakt, že v zozname majetku v návrhu na oddlženie neuviedla svoj výnos z predaja nehnuteľností
v Hodkovciach vo výške 110.000,- eur, nemožno podľa žalovanej hodnotiť ako nepoctivý zámer podľa

§ 166g ods. 2 písm. a) ZKR.

14.Čosatýkazoznamuveriteľovzodňa24.10.2017,ktorýtvorilprílohuknávrhunavyhláseniekonkurzu
žalovaná uviedla, že ako veriteľov v tomto návrhu:
- Označila K. H. (bývalý priateľ žalovanej) a manžela I. D. z dôvodu, že v čase podania tohto návrhu

prebiehali dve súdne konania o určenie neúčinnosti právnych úkonov, pričom v prvom z nich bola na
žalovanej strane spolu s K. H. a v druhom (v čase podania návrhu prebiehalo dovolacie konanie) bola
žalovanou spolu s manželom I. D.. Uviedla, že ak by súdy v týchto konaniach vyhoveli žalobám a rozhodli
by o neúčinnosti právnych úkonov a na základe takéhoto súdneho rozhodnutia by K. H. alebo jej manžel
I. D. žalobcom poskytli plnenie z odporovateľného právneho úkonu, mohli by od nej v súlade s § 511
ods. 3 Občianskeho zákonníka požadovať náhradu.

- Vo vzťahu k sestre D. A., švagrovi K. A. a E. D. žalovaná uviedla, že rozsudkom Okresného súdu
Košice II zo dňa 24.10.2011, sp. zn. 14C/800/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 13.2.2013, sp. zn. 11Co/52/2012 bolo rozhodnuté o právnej neúčinnosti Kúpnej zmluvy zo dňa
23.5.2002 voči žalobcovi E. D., ktorou zmluvou otec a matka žalovanej ako predávajúci previedli na
žalovanú, na sestru žalovanej D. A. a švagra žalovanej K. A. ako kupujúcich rodinný dom v F.. Žalovaná

argumentovala, že E. D. má na základe vyššie uvedeného rozhodnutia právo na uspokojenie svojej
pohľadávky z jej majetku, ako aj z majetku jej sestry a švagra, keďže bol v konaní o odporovacej žalobe
podanej proti ním plne úspešný. A ak by jej sestra a švagor poskytli plnenie E. D., mohli by sa voči nej
v súlade s § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka domáhať náhrady.
- Súdnu exekútorku JUDr. Lýdiu Bujňákovú označila žalovaná ako veriteľku tvrdiac, že uznesením

Okresného súdu Košice II, sp. zn. 49Er/843/2010 zo dňa 5.5.2011, v právnej veci vykonania exekúcie
žalobkyne ako oprávnenej proti nej ako povinnej, o vymoženie 73.000,- eur s prísl. bola exekúcia
vyhlásená za neprípustnú a zastavená. I keď týmto rozhodnutím nebolo zároveň rozhodnuté aj o trovách
exekúcie, žalovaná uvažovala, že ako účastníčka exekučného konania by mohla byť dlžníčkou trov
exekúcie prípadne aj ona.

- Súdneho exekútora JUDr. Andreja Dembického žalovaná označila ako svojho veriteľa z dôvodu, že
Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 24.6.2015, č. k. 49Er/1388/2012-162 vyhovel návrhu žalovanej
ako oprávnenej na zmenu súdneho exekútora JUDr. Andreja Dembického a vykonaním exekúcie poveril
súdneho exekútora JUDr. Juraja Sabola s tým, že o nároku exekútora JUDr. A. Dembického na náhradu
trov exekúcie bude rozhodnuté až po prípadnom právoplatnom rozhodnutí súdu o zastavení exekúcie.

I keď teda týmto rozhodnutím nebolo rozhodnuté o nároku JUDr. A. Dembického na náhradu trov
exekúcie, žalovaná uvažovala, že ako účastníčka exekučného konania by mohla byť v budúcnosti
dlžníčkoutitulomtrovexekúcieprípadneajona.Žalovanádodala,žežiadenzvyššieuvedenýchveriteľov
si voči nej pohľadávku neuplatnil, žiadnemu z nich pohľadávku neuhradila a preto odmietla, že by
uprednostnila iného veriteľa pred žalobkyňou. Sumarizujúc uvedené namietala, že spĺňa podmienku pre

nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR.

15. Ďalej žalovaná uviedla, že podľa § 3 ods. 2 vety tretej ZKR, fyzická osoba je platobne neschopná,
ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Argumentovala,
že preukázala splnenie materiálnej podmienky na vyhlásenie konkurzu, že bola platobne neschopná,

nakoľko nebola schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti peňažný záväzok voči žalobkyni vo výške
73.000,- eur s prísl., preto nespĺňa podmienku pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR.

16. Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 26Odi/2/2018-405 zo dňa 18.2.2020 žalobu o zrušenie
oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer zamietol a žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu

trov konania. Proti predmetnému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, o ktorom odvolaní rozhodol
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením č. k. 4CoKR/30/2020-470 zo dňa 24.11.2020
tak, že zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. 26Odi/2/2018-405 zo dňa 18.2.2020 a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení
uviedol, že bude úlohou súdu prvej inštancie posúdiť nepoctivý zámer žalovanej podľa § 166g ods.

2 písm. a) ZKR vo vzťahu k neuvedeniu časti svojho majetku získaného predajom spoluvlastníckeho
podielu na nehnuteľnostiach v Hodkovciach v zozname majetku pripojenom k návrhu na vyhlásenie
konkurzu. Poukázal, že pre posúdenie podmienok podľa ust. § 166g ods. 2 písm. c) ZKR je potrebné
prihliadnuť aj na skutočnosti zistené a preukázané v súvislosti s predajom spoluvlastníckeho podieluna nehnuteľnostiach v Hodkovciach. Konštatoval, že z ust. § 166g ods. 1 ZKR vyplýva, že súd má pri
jeho posudzovaní vychádzať z celkového správania dlžníka po oddlžení, keďže je právne relevantné,
či po oddlžení dlžník využil tzv. druhú šancu, ktorá mu bola poskytnutá na úkor veriteľov. Preto má

dlžník dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktorými chce preukázať svoj poctivý zámer pri oddlžení.
V tejto súvislosti dodal, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, akú konkrétnu podobu mala
úprimná snaha žalovanej riešiť dlh voči žalobkyni v medziach jej schopností a možností. Vo vzťahu
k posudzovaniu nepoctivého zámeru žalovanej podľa § 166g ods. 2 písm. e), h) ZKR odvolací súd
uviedol, že nie je relevantné skúmať len majetok žalovanej, ktorý vlastnila v posledných troch rokoch

pred tým, ako podpísala prílohy k návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zároveň odvolací súd zdôraznil,
že podľa záverov nálezu ústavného súdu III. ÚS 570/2016 zo dňa 10.1.2017, je v rozhodovaní o
oddlžení hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem
na strane dlžníka - fyzickej osoby) a záujmy stále neuspokojených veriteľov. Tejto požiadavky sa má
súd zhostiť takým spôsobom, že bude rešpektovať požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a
veriteľov a zároveň musí zohľadňovať všetky aspekty konkrétneho prípadu. Odvolací súd poukázal

tiež na to, že podstatou oddlženia je, aby sa dlžník mohol dostať z tzv. dlhovej pasce, pričom zároveň
platí, že tento inštitút nesmie byť zneužívaný na špekulatívne zbavenie sa dlhov osobami, ktoré sú
si vedomé svojich záväzkov a majú potenciál ich veriteľom plniť. Uzavrel, že v ďalšom konaní bude
jeho úlohou zhodnotiť logickosť a nevyhnutnosť všetkých úkonov týkajúcich sa majetkových pomerov
žalovanej, ktoré vykonala od decembra 2008 a vysporiadať sa aj s námietkami žalobkyne voči nim.

Zároveň súdu prvej inštancie uložil vysporiadať sa aj postojom žalovanej k exekúcii vedenej proti nej v
prospech žalobkyne na exekútorskom úrade JUDr. A. Dembického. Odvolací súd dodal, že prísnejšie
bude prihliadať na skutočnosti ovplyvňujúce zámer žalovanej, pretože táto mala a má skúsenosti s
podnikaním, pôsobí ako vedúci zamestnanec aj v orgánoch obchodných spoločností ako ich konateľka.

17. Po zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie, ktorým zistil tento skutkový stav:
- Z výpisu zo živnostenského registra I. D. (manžela žalovanej) bolo zistené, že tento ukončil
podnikateľskú činnosť ku dňu 31.12.2010.
- Darovacou zmluvou zo dňa 12.2.2010 (vrátane Dodatku č. 1) uzavretou medzi žalovanou ako darkyňou

a I. D. ako obdarovaným bolo preukázané, že jej predmetom bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu
1 žalovanou na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. F. zapísaných na LV č. XXX manželovi I.
D.. Z odstúpenia od darovacej zmluvy zo dňa 20.1.2012 súd prvej inštancie zistil, že žalovaná odstúpila
od darovacej zmluvy.
- Z Kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.2.2012 medzi predávajúcimi I. D. a E. D. a kupujúcimi P. Q. K. a K.

B. K. súd prvej inštancie zistil, že jej predmetom bol predaj nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. F.,
zapísaných na LV č. XXX za kúpnu cenu 220.000,- eur. Nehnuteľnosti boli v podielovom spoluvlastníctve
predávajúcich v podieloch po 1. Kúpna cena mala byť uhradená na účet uvedený v zmluve.
- Z Kúpnej zmluvy zo dňa 23.5.2002 uzavretej medzi predávajúcimi H. G. (otcom žalovanej) a E. G. a
kupujúcou súd prvej inštancie zistil, že jej predmetom bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú.

I., evidovaných na LV č. XXXXX - bytu č. XX na 7. poschodí, č. súp. XXX, nachádzajúceho sa na E. J. L.
XX M. D. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu na pozemku za kúpnu cenu 231.340,- Sk.
- Z Kúpnej zmluvy zo dňa 13.6.2002 uzavretej medzi E. G. ako predávajúcou a K. H. ako kupujúcim bolo
súdom prvej inštancie zistené, že jej predmetom bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. I.,

evidovaných na LV č. XXXXX - bytu č. XX na 7. poschodí, č. súp. XXX, nachádzajúceho sa na E. J. L.
XX M. D. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu na pozemku za kúpnu cenu 231.340,- Sk.
- Rozsudkom Okresného súdu Košice II, č. k. 20C/38/2008-66 zo dňa 4.12.2008, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 11Co/141/2011-168 zo dňa 5.10.2011 a ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 22.12.2011, súd určil, že právny úkon neb. H. G., nar. XX.X.XXXX, zomr. dňa
XX.X.XXXXaE.D.,nar.XX.XX.XXXX,ktorýmpreviedolneb.H.G.spoluvlastníckeprávoknehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XXXXX, k. ú. I., vlastnícke právo k bytu č. XX na 7. poschodí, súpisné číslo XXX,
nachádzajúceho sa v D. N. E. L. XX a pozemok parcela č. 1745 o výmere 260 m2, zastavanej plochy, na
základe Kúpnej zmluvy zo dňa 23.5.2002 je voči žalobkyni (A. B. C.) právne neúčinný. Z predmetného

rozsudku Okresného súdu Košice II súd prvej inštancie zistil, že z výsluchu neb. H. G. ako obvineného
zo dňa 6.10.2004 vo vzťahu k žalobkyni vyplýva, že s ňou uzatvoril dve zmluvy o pôžičke (982.000,-
Sk a 5.940.000,- Sk).- Z upovedomenia o začatí exekúcie Ex 952/2012 zo dňa 21.5.2012 súd prvej inštancie zistil, že bolo
vydané súdnym exekútorom JUDr. Andrejom Dembickým vo veci oprávnenej A. B. C., proti povinnej E.
D., o vymoženie sumy 73.000,- eur s prísl., pričom exekučné konanie sa začalo dňa 3.5.2012.

-ZrozsudkuOkresnéhosúduKošiceII,č.k.13C/240/2013-249zodňa11.4.2018bolozistené,žežaloba
A. B. C. proti žalovaným v 1. rade E. D. a v 2. rade K. H. o zaplatenie 84.027,60 eur s prísl. bola voči
žalovanému v 2. rade zamietnutá. Konanie proti žalovanej v 1. rade bolo zastavené.
- Z Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 4.8.2008 uzavretej dňa 14.2.2017 medzi žalovanou a
LUTIX s.r.o. súd prvej inštancie zistil, že jej predmetom bola zmena pracovnej zmluvy, a to pracovného

času žalovanej na 10 hodín týždenne a mzdy žalovanej na 200,- eur mesačne.
- Zo Zmluvy o prevode obchodného podielu na iného spoločníka zo dňa 15.2.2010 súd prvej inštancie
zistil, že žalovaná previedla svoj obchodný podiel v LUTIX s.r.o. na I. D.. Jediným spoločníkom LUTIX
s.r.o. je I. D. a konateľmi sú E. D. a I. D. (obaja od 10.7.2008).
- Zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 10.2.2010 žalovaná previedla svoj obchodný podiel v
HELU, s.r.o. na F. G.. Jediným spoločníkom HELU, s.r.o. je F. G. a konateľmi sú E. D. (od 10.2.2010)

a F. G..
- Kúpnou zmluvou uzavretou medzi predávajúcim R. A. a kupujúcimi I. D. a žalovanou zo dňa 4.1.2006
bolo súdu prvej inštancie preukázané, že predmetom zmluvy boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.
ú. F., zapísané na LV č. XXX a LV č. XXX. Cena bola dohodnutá vo výške 1.500.000,- Sk a mala
byť zaplatená z úveru poskytnutého kupujúcim C. C., O.. Kupujúci v čase kúpy nehnuteľnosti neboli

manželmi.
- Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0446710867 uzavretej medzi veriteľom C. C., O. a dlžníkmi I. D.
a E. G. súd prvej inštancie zistil, že banka poskytla dlžníkom úver vo výške 1.500.000,- Sk na kúpu
nehnuteľnosti.
- Výpisom z LV č. XXX pre k. ú. F. zo dňa 18.10.2006 mal súd prvej inštancie preukázané, že I. D. a

žalovaná boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v rozsahu po 1.
- Z upovedomenia o začatí exekúcie Ex 40/10 zo dňa 6.4.2010 súd prvej inštancie zistil, že bolo vydané
súdnou exekútorkou JUDr. Lýdiou Bujňákovou vo veci oprávnenej A. B. C., proti povinnej E. D., o
vymoženie sumy 73.000,- eur s prísl. na základe exekučného titulu na peňažné plnenie - notárskej
zápisnice N 148/02, Nz 147/02 zo dňa 29.5.2002.

- Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/307/2018 zo dňa 16.8.2019 súd prvej inštancie
zistil, že odvolacie konanie o odvolaní žalobkyne (PhDr. Zuzany Sedlákovej) proti rozsudku Okresného
súdu Košice II, č. k. 13C/240/2013-249 zo dňa 11.4.2018 bolo prerušené do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Odi/2/2018 o zrušení oddlženia.
- Dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 8.11.2010 bolo preukázané,

že ju uzavreli I. D. a E. D.. Účastníci sa dohodli, že motorové vozidlo MERCEDES ML 280 evid. č. D.
XXX G. pripadá v celosti I. D. bez nároku E. D. na náhradu.
- Kúpnou zmluvou o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru a Zmluvou o zriadení vecného
bremena zo dňa 6.8.2010 bolo preukázané, že ju uzavreli P. C. C. a P. O. S. ako predávajúci a I. D. ako
kupujúci. Jednalo sa o prevod bytu č. 5 a nebytových priestorov na J. J. M. D..

- Z Lekárskeho potvrdenia K. T. I. zo dňa 4.11.2019 súd zistil, že zdravotný stav maloletej R. vyžadoval
a vyžaduje zvýšenú starostlivosť a sledovanie v odborných ambulanciách.
- Notárskou zápisnicou N 66/2010, Nz 7743/2010, NCRIs 7869/2010 napísanou na notárskom úrade
JUDr. Ing. Andrei Kašperovej dňa 8.3.2010 bolo súdu prvej inštancie preukázané, že I. D. a E. D. uzavreli
dohodu o zúžení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143

a) ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka v rozsahu ako je to uvedené v notárskej zápisnici.

18. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 42a; 42b zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka a podľa §§ 166f; 166g ZKR.

19. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že je nepochybné, že žalobkyňa je veriteľom žalovanej a že bola
dotknutá oddlžením, preto má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia
podaným voči dlžníkovi.

20. Súd prvej inštancie poukázal, že žalovaná namietala aktívnu legitimáciu žalobkyne v konaní.

Na jednej strane namietala platnosť zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobkyňou ako veriteľkou a
neb. H. G. ako dlžníkom a na strane druhej uviedla, že v prípade platnosti zmluvy došlo k uplynutiu
trojročnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku žalobkyne podľa § 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka za bodkočiarkou, nakoľko už pred začatím konania na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.20C/38/2008 žalovaná dotknutý byt previedla na tretiu osobu, preto žalobkyňa mala uplatniť svoj nárok
podľa uvedeného zákonného ustanovenia spolu s návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu v
uvedenom konaní.

21. Vo vzťahu k námietke žalovanej týkajúcej sa platnosti zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobkyňou
ako veriteľkou a neb. H. G. ako dlžníkom súd prvej inštancie uviedol, že existencia vymáhateľnej
pohľadávkyžalobkynevočineb.H.G.muselabyťabolaustálenávzmysleust.§42aods.1Občianskeho
zákonníka v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20C/38/2008, v ktorom súd

právoplatne určil neúčinnosť právneho úkonu neb. H. G. a E. D. voči žalobkyni. Uviedol, že úspešne
sa domáhať neúčinnosti dlžníkovho právneho úkonu je možné iba ak sa jedná o právny úkon, ktorý
ukracuje vymáhateľnú pohľadávku veriteľa. Ak by zmluva o pôžičke nebola platne uzavretá, nebola by
vymáhateľná. Navyše súd prvej inštancie dodal, že aj neb. H. G. v trestnom konaní na výsluchu dňa
6.10.2004 uviedol, že so žalobkyňou uzatvoril dve zmluvy o pôžičke (982.000,- Sk a 5.940.000,- Sk).
To podľa súdu prvej inštancie znamená, že zmluvy o pôžičke uzavreté medzi žalobkyňou a neb. H. G.

sú platné.

22. Podľa súdu prvej inštancie nemohlo dôjsť ani k preklúzii uplatnenia nároku žalobkyne na náhradu
podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou voči žalovanej, nakoľko trojročná
prekluzívna lehota podľa § 42a Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na uplatnenie práva odporovať

právnemu úkonu dlžníka a nie na uplatnenie práva veriteľa požadovať uspokojenie svojej pohľadávky
z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, resp. na uplatnenie práva
na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech, teda uplatnenie práv podľa § 42b ods. 4
Občianskeho zákonníka. V danom prípade rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 20C/38/2008-66
zo dňa 4.12.2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 11Co/141/2011-168

zo dňa 5.10.2011 nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011 a žalobkyňa si nárok podľa § 42b ods.
4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou voči žalovanej uplatnila samostatnou žalobou zo dňa
19.12.2013 v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II (teraz Mestskom súde Košice) pod sp.
zn. 13C/240/2013, ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené (odvolacie konanie je prerušené do
skončenia tohto konania o zrušenie oddlženia). Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom

naplnenia účelu odporovateľnosti je v prvom rade dosiahnutie výroku rozsudku, ktorým sa konkrétny
právny úkon určí za neúčinný. Až existencia rozsudočného výroku o neúčinnosti konkrétneho právneho
úkonu dlžníka je podkladom pre uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Poukázal, že odvolací súd
v zrušujúcom uznesení č. k. 4CoKR/30/2020-470 zo dňa 24.11.2020 uviedol, že prvoinštančný
súd má skúmať a zhodnotiť logickosť a nevyhnutnosť všetkých úkonov týkajúcich sa majetkových

pomerov žalovanej, ktoré vykonala od decembra 2008, kedy pohľadávka žalobkyne bola neprávoplatne
judikovaná. Súd prvej inštancie ale uviedol, že je preskúmateľné len konanie žalovanej po právoplatnosti
rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 20C/38/2008-66 zo dňa 4.12.2008, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 11Co/141/2011-168 zo dňa 5.10.2011, teda po 22.12.2011,
nakoľko až týmto momentom vzniklo žalobkyni právo na uplatnenie nároku na náhradu podľa § 42b ods.

4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou, proti žalovanej.

23. Žalobkyňa navrhla zrušiť oddlženie žalovanej s poukazom na splnenie podmienok uvedených v ust.
§ 166g ods. 1 a ods. 2 písm. a), c), e), f), h) ZKR. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná
nemala poctivý zámer pri oddlžení, nakoľko z jej správania sa pred podaním návrhu možno usudzovať,

že mala snahu poškodiť svojho veriteľa – žalobkyňu (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR) a že z jej správania po
podaní návrhu nemožno usudzovať, že by vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich
možností a schopností (§ 166g ods. 1 ZKR). Ostatné žalobkyňou tvrdené dôvody pre zrušenie oddlženia
považoval súd prvej inštancie za nepreukázané.

24. Žalovaná je konateľkou v obchodných spoločnostiach, preto pri hodnotení dôvodov pre poctivý,
resp. nepoctivý zámer žalovanej súd prvej inštancie vychádzal z hľadísk podľa § 166g ods. 3 ZKR, teda
prísnejšie prihliadal na skutočnosti ovplyvňujúce zámer žalovanej, pretože táto mala a má skúsenosti s
podnikaním a pôsobí ako vedúci zamestnanec aj v orgánoch obchodných spoločností ako ich konateľka.

25. Súd prvej inštancie odkázal na závery rozhodnutia ústavného súdu, III. ÚS 570/2016 zo dňa
10.1.2017, podľa ktorých „Účelom oddlženia podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii
nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov... Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka,
ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov (§ 166 ods. 1 ZKR), aby ho dlhy neuspokojené v konkurzeneprenasledovali po celý zvyšok života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po
stránkehospodárskehozabezpečeniasvojejďalšejexistenciemoholopätovnepostaviťnavlastnénohy.“
Uviedol, že odvolací súd mu v zrušujúcom uznesení uložil zhostiť sa tejto požiadavky takým spôsobom,

ktorý bude rešpektovať požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov a zároveň súdu prvej
inštancie odvolací súd uložil zohľadniť všetky aspekty daného prípadu. Odvolací súd poukázal i na to, že
podstatou oddlženia je, aby sa dlžník mohol dostať z tzv. dlhovej pasce, pričom zároveň platí, že tento
inštitút nesmie byť zneužívaný na špekulatívne zbavenie sa dlhov osobami, ktoré sú si vedomé svojich
záväzkov a majú potenciál ich veriteľom plniť.

26. K správaniu žalovanej pred vyhlásením konkurzu a jej snahy poškodiť žalobkyňu ako svojho veriteľa
(§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR), súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k.
20C/38/2008-66 zo dňa 4.12.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011 a uviedol, že podľa
ustálenej judikatúry vyšších súdnych autorít týmto momentom vzniklo žalobkyni právo na uplatnenie
nároku na náhradu proti žalovanej podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou. K

prevodu obchodných podielov žalovanej v spoločnostiach LUTIX s.r.o. a HELU, s.r.o. a k vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej došlo pred 22.11.2011, preto tieto podľa súdu prvej inštancie
nemajú vplyv na posudzovanie správania sa žalovanej pred vyhlásením konkurzu.

27. Pre posúdenie správania sa žalovanej pred vyhlásením konkurzu súd prvej inštancie považoval

za rozhodujúce, ako žalovaná naložila s kúpnou cenou za predaj spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnostiach v Hodkovciach. Uviedol, že žalovaná bola podielovou spoluvlastníčkou rodinného
domu zapísaného na LV č. XXX, k. ú. F., a to domu s pozemkom súp. č. 55 na parcele č. 31/2, par. č.
31/1 o výmere 741 m2, parc. č. 31/2 o výmere 192 m2, so spoluvlastníckym podielom s manželom I.
D. v pomere 1. Svoj podiel na nehnuteľnosti previedla žalovaná Darovacou zmluvou zo dňa 31.3.2010

na svojho manžela, ktorý predmetné nehnuteľnosti vrátil žalovanej v podiele 1 formou odstúpenia
od Darovacej zmluvy zo dňa 20.01.2012, čím žalovaná opätovne získala 1 podiel rodinného domu.
Následne dňa 16.3.2012 tieto nehnuteľnosti titulom kúpnej zmluvy žalovaná spolu s manželom previedli
na kupujúcich P. Q. K. a K. B. K. za kúpnu cenu 220.000,- eur.

28. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná ako podielový spoluvlastník rodinného domu v Hodkovciach
mala obdŕžať za jeho predaj 110.000,- eur (1 kúpnej ceny), ktorá ale cielene bola vyplatená v
prospech účtu jej manžela. Touto operáciou žalovaná vedome konala tak, aby z jej majetku nemohla
byť uhradená pohľadávka žalobkyne. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že v roku 2012 po
predaji spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach v Hodkovciach žalovaná disponovala, resp. mala

a mohla disponovať časťou kúpnej ceny a mohla uspokojiť svoj záväzok, prípadne jeho časť voči
žalobkyni, keďže o ňom nepochybne mala vedomosť od 22.12.2011.

29. Pokiaľ ide o správanie sa žalovanej po podaní návrhu na konkurz, súd prvej inštancie poukázal na
závery zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, podľa ktorých z ust. § 166g ods. 1 ZKR vyplýva, že

súd má pri jeho posudzovaní vychádzať z celkového správania dlžníka po oddlžení, keďže je právne
relevantné, či po oddlžení dlžník využil tzv. druhú šancu, ktorá mu bola poskytnutá na úkor veriteľov.
Preto má dlžník dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktorými chce preukázať svoj poctivý zámer pri
oddlžení.

30. Súd prvej inštancie poukázal, že žalovaná vykonáva funkciu konateľky v spoločnostiach HELU, s.r.o.
a LUTIX s.r.o. bez nároku na odmenu, resp. za minimálnu odmenu. Tvrdila, že vzhľadom na zdravotný
stav dcéry a starostlivosť o rodinu nemôže byť zamestnaná na plný úväzok a vykonávať funkciu štatutára
spoločnosti v plnom rozsahu.

31. Za nesporné súd prvej inštancie považoval, že dcéra žalovanej súťažne tancuje a syn hrá hokej.
Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že deti žalovanej nemôžu mať až také zdravotné
problémy, ktoré by bránili žalovanej zaobstarať si lepšie zamestnanie, prípadne vykonávať činnosť
štatutára v obchodných spoločnostiach v plnom rozsahu, aby mohla mať z týchto činností vyšší príjem.
Dodal, že ani starostlivosť o rodinu bez ďalšieho nemôže brániť žalovanej v snahe získať lepšie

zamestnanie alebo vyšší príjem. Konštatoval, že čo sa týka správania sa žalovanej po podaní návrhu
na konkurz, nie je možné jednoznačne uviesť, že by žalovaná vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh
v medziach svojich možností a schopností. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie nepreukázala, akú
konkrétnu podobu mala mať jej úprimná snaha riešiť dlh voči žalobkyni v medziach jej schopností amožností. Vzhľadom na vyššie uvedené a tvrdenia žalovanej vo vzťahu ku skutočnostiam, na ktoré
poukázala žalobkyňa v súvislosti s konaním žalovanej pred a po vyhlásení konkurzu, obranu žalovanej
považoval súd prvej inštancie za účelovú a nepreukázanú.

32. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 20C/38/2008 o určení právneho úkonu - Kúpnej zmluvy zo dňa 23.5.2002 voči žalobkyni
za právne neúčinný, mala len možnosť preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nepoznala a
nemožno jej vyčítať zavinenie tejto jej neznalosti, resp. že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri

náležitej starostlivosti. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa až na základe rozsudku Okresného
súdu Košice II, č. k. 20C/38/2008-66 zo dňa 4.12.2008 o určení právneho úkonu - Kúpnej zmluvy zo
dňa 23.5.2002 voči žalobkyni za právne neúčinný (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.12.2011) v
spojenísnotárskouzápisnicouN148/02,Nz147/02zodňa29.5.2002simohlauplatniťsvojenárokyvoči
žalovanej. Z upovedomenia o začatí exekúcie Ex 952/2012 - 19 vydaného súdnym exekútorom JUDr.
Andrejom Dembickým, vo veci oprávnenej A. B. C., proti povinnej E. D., o vymoženie sumy 73.000,- eur

s prísl. súd prvej inštancie zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 3.5.2012. K postoju žalovanej k
exekúcii vedenej proti nej v prospech žalobkyne na exekútorskom úrade JUDr. Dembického považoval
súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že táto exekúcia ani nemala byť vedená, nakoľko v čase jej
začatia bol už vyhlásený rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/15/2010, ktorý
judikoval, že súdne rozhodnutie, ktorým bolo vyhovené odporovacej žalobe nerieši, a to ani v procesnej

rovine, postavenie účastníkov exekučného konania, určuje len neúčinnosť právneho úkonu s tými
dôsledkami, že veriteľ ako oprávnený môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky
z toho, čo daným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. V zmysle prvej hypotézy § 42b ods. 4
Občianskeho zákonníka tak neúčinnosť právneho úkonu smeruje vo vzťahu k majetku a nie proti osobe.
Pasívne legitimovaným v exekučnom konaní je preto dlžník a nie osoba, ktorá na základe právneho

úkonu, ktorý bol úspešne odporovaný, nadobudla od dlžníka exekúciou postihnutý majetok, pričom
zmenaosobypovinnéhobyprichádzaladoúvahylenvtedy,akbymalodôjsťkuspokojeniuvymáhateľnej
pohľadávky veriteľa v zmysle druhej hypotézy § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka (za bodkočiarkou).
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie ústavného súdu IV. ÚS 575/2020 zo dňa
10.11.2020, z ktorého vyplýva, že judikatúra sa môže vyvíjať a reagovať na spoločenský vývoj a dosiaľ

„neobjavené“ argumenty. Odklon od ustálenej judikatúry je teda možný, ale právna otázka musí byť
objektívne a rozumne odôvodnená.

33.Nazákladevyššieuvedenéhosúdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalovanánemalapoctivýzámer
pri oddlžení, nakoľko z jej správania sa pred podaním návrhu možno usudzovať, že mala snahu poškodiť

svojho veriteľa - žalobkyňu (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR) a z jej správania po podaní návrhu nemožno
usudzovať, že by vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností (§
166g ods. 1 ZKR), preto žalobe vyhovel.

34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1, 262 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobkyni, ktorá bola vo veci
úspešná, priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

35. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná proti žalobkyni nárok na náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnila tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.

1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

36. Žalovaná v odvolaní uviedla, že protiprávnosť rozsudku ako celku založil súd prvej inštancie už
len tým, ako sa (ne)vysporiadal so zásadnou námietkou nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne

na podanie žaloby o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. Argumentovala, že dôkazné bremeno
existencie aktívnej legitimácie spočíva na žalobcovi, pričom v prejednávanej veci ho žalobkyňa nemohla
uniesť tvrdením, že jej právo domáhať sa žalobou zrušenia oddlženia žalovanej vyplýva z rozsudku
Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C/38/2008 zo dňa 4.12.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súduv Košiciach zo dňa 5.10.2011, lebo tento neobsahuje výrok, ktorý by žalovanú zaväzoval na povinnosť
uhradiť žalobkyni peňažnú pohľadávku. Dôvodila, že voči nej neexistuje žalobkyňou tvrdená pohľadávka
z titulu neúčinnosti právneho úkonu. Mala za to, že riadne vysporiadanie sa s námietkou nedostatku

aktívnej legitimácie je pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci otázkou zásadného významu,
ktorej povinnosti sa nemohol zbaviť súd prvej inštancie ani argumentom, že sama žalovaná uviedla
v zozname veriteľov, ktorý tvoril prílohu návrhu na vyhlásenie konkurzu, žalobkyňu ako svojho veriteľa.
Argumentovala, že závery týkajúce sa aktívnej legitimácie žalobkyne súd prvej inštancie konštatuje bez
toho, aby sa v odôvodnení rozsudku riadne vysporiadal s námietkami žalovanej, ktorá sa v konaní

bránila argumentom, že žalobkyňou tvrdená pohľadávka neexistuje. V nadväznosti na vyššie uvedené
argumenty žalovanej, týkajúce sa dôkazného bremena aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, mala
žalovaná za to, že nemôže byť dôkazom existencie pohľadávky žalobkyne voči žalovanej ani okolnosť
vedenia exekúcie a v rámci nej vydané aj uznesenie ústavného súdu II. ÚS 751/2016 zo dňa 25.10.2016,
na ktoré žalobkyňa poukazovala. Žalovaná v tejto súvislosti dôvodila, že exekúcia proti nej bola od
samého počiatku vedená nezákonne. Mala za to, že ústavný súd sa v uznesení II. ÚS 751/2016 zo dňa

25.10.2016 vôbec nezaoberal existenciou pohľadávky žalobkyne, keď túto len predpokladal. S ohľadom
na fakt, že v rozhodnom čase už bolo vyhlásené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/15/2010,
možno podľa žalovanej uzavrieť, že v reálnom čase ústavný súd nebol schopný (či ochotný) zaoberať
sa riadne sťažnosťou žalovanej. Tvrdila, že ústavný súd sa zbavil veci konštatovaním, že exekučný súd
rozhodol o zamietnutí námietok ústavne konformným spôsobom, keďže mal údajne rozhodnúť v súlade

s vtedy aplikovanou praxou, čo už ale v čase odmietnutia ústavnej sťažnosti žalovanej s ohľadom
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/15/2010 nebola pravda. Žalovaná tiež dodala, že
existencia pohľadávky žalobkyne nemôže byť daná ani nateraz prerušeným konaním vedeným pôvodne
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13C/240/2013 o zaplatenie 84.027,60 eur s prísl., v ktorom sa
žalobkyňa domáha voči žalovanej nároku z titulu náhrady podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka

za bodkočiarkou, a to z dôvodu preklúzie jej práva domáhať sa voči žalovanej takéhoto nároku.

37. Ďalej žalovaná nesúhlasila ani s tým, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal a argumentáciou
popierajúcou reálnu existenciu pohľadávky žalobkyne vo vzťahu k absolútnej neplatnosti zmlúv
o pôžičke. Zdôraznila, že odplata za poskytnutie pôžičky, ktorú mal otec žalovanej žalobkyni zaplatiť,

predstavovala 4 % mesačne. Dôvodila, že takáto výška úrokov predstavuje 5,43 násobok priemernej
úrokovej sadzby obchodných bánk, preto je neprimeraná a úžernícka. Tvrdila, že námietkou absolútnej
neplatnosti oboch zmlúv o pôžičkách uzavretých medzi žalobkyňou a neb. otcom žalovanej pre ich
rozpor s dobrými mravmi sa však nemal záujem zaoberať ani súd, ktorý sa zbavil tejto povinnosti bez
toho, aby ich obsah skutočne posúdil. Pre úplnosť považovala za potrebné poukázať, že kým žalobkyňa

v čase vykonania žalobkyňou namietaného prevodu bytu disponovala vo svojom veku 29 rokov údajne
miliónmi, žalovaná pracovala v hypermarkete.

38. Žalovaná namietala aj arbitrárnosť odvolaním napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa posúdenia
nepoctivého zámeru žalovanej podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR. Súdu prvej inštancie vytýkala, že

z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jeho úvaha, na základe čoho dospel k záveru, že
nemohlo dôjsť k vzájomnému vyporiadaniu spoluvlastníkov v širšom slova zmysle, a to s poukazom na
ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde predaj spoločnej veci a následne rozdelenie výťažku
medzi spoluvlastníkov zákonodarca výslovne uvádza ako jeden zo spôsobov ich vyporiadania. Žalovaná
odmietla, že by malo byť vyporiadanie v širšom slova zmysle až jej „neskoršou obranou“. Tvrdila,

že nebola povinná v opise skutkových okolností tieto zároveň pomenovať odbornou terminológiou,
ale ako strana bola v konaní povinná len pravdivo a úplne opísať skutkové okolnosti, čo aj urobila,
keď od začiatku až po posledné pojednávanie tvrdila, že celý svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla
z prostriedkov poskytnutých jej na kúpnu cenu bankou, ktorý úver za ňu po celý čas splácal zo
svojich výlučných prostriedkov druhý spoluvlastník, ktorý ich aj významne zhodnotil. Keďže si žalovaná

z uvedených dôvodov nenárokovala na polovicu kúpnej ceny, nevidela v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy v roku 2012 problém v tom, aby bola celá kúpna cena za predaj nehnuteľností v Hodkovciach
platená rovno na bankový účet manžela ako druhého spoluvlastníka. Žalovaná opätovne zdôraznila,
že pohľadávka žalobkyne nemohla byť nikdy uhradená z podielu žalovanej na kúpnej cene za prevod
nehnuteľností v Hodkovciach, avšak nie z dôvodu správania sa žalovanej, ale preto, že žalobkyňa

nemala voči žalovanej právoplatne priznanú pohľadávku z titulu nároku podľa § 42b ods. 2 Občianskeho
zákonníka za bodkočiarkou a s ohľadom na preklúziu práva na jej uplatnenie. Odmietla záver súdu
prvej inštancie, že v konaní nepreukázala existenciu dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
v širšom slova zmysle. Poukázala na prehľad svojich príjmov od roku 2000 (kedy ukončila školu) aždo roku 2006 (kedy došlo ku kúpe nehnuteľnosti v Hodkovciach), v ktorej súvislosti argumentovala,
že jej čistý príjem v označenom období predstavoval 10.825,- eur, ktorú sumu mohla investovať do
rekonštrukcie domu v Hodkovciach len za predpokladu, že by po celý ten čas nejedla, nepila, neobliekala

sa a pod. Tvrdila, že ani príjmy, ktoré dosahovala po kúpe nehnuteľností v Hodkovciach jej neumožňovali
investovať do jej zhodnotenia spôsobom, ktorý by ju ako druhú spoluvlastníčku oprávňoval pri zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nárokovať si z kúpnej ceny sumu zodpovedajúcu formálne
výške jej spoluvlastníckeho podielu. K tejto otázke uzavrela, že k zhodnoteniu tohto majetku neprispela
žiadnym peňažným ani akýmkoľvek iným plnením.

39. Ďalej žalovaná tvrdila, že odvolaním napadnutý rozsudok je arbitrárny aj v časti týkajúcej sa záverov
súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázala poctivý zámer podľa § 166g ods. 1 ZKR. Argumentovala,
že súdom prvej inštancie naznačovaný akože „želaný“ spôsob správania sa žalovanej po oddlžení
nevyplýva ani z demonštratívneho výpočtu konaní dlžníka po podaní návrhu svedčiacich inak o poctivom
zámere. Dôvodila, že s ohľadom na podstatu a skutočný obsah argumentov súdu prvej inštancie

z hľadiska toho, že žalovaná by mala namiesto osobitnej starostlivosti o deti a domácnosť viac pracovať
a usilovať sa o zvyšovanie svojich príjmov, nemožno tento súdom prvej inštancie požadovaný spôsob
správania žalovanej subsumovať pod žiadne v zákone uvedené skutočnosti požadovaného správania
dlžníka po podaní návrhu na oddlženie. Navyše dodala, že odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti ju
dehonestuje ako matku, čo sa jej osobne hlboko dotklo, nakoľko považuje rodičovstvo a rodinu za

vyššie hodnoty ako kariéru. Skutočnosť, že jej deti napriek vážnym zdravotným problémom, ktoré mali
v minulosti a v tejto kvalite pretrvávali až do ich veku 6 – 7 rokov, dokážu byť dnes v živote úspešné,
pripisovala práve výsledkom obetavej starostlivosti o nich. Argumentáciu úspechmi detí žalovanej
spolu s listinami posťahovanými z internetu, ktoré žalobkyňa predložila na poslednom pojednávaní ako
dôkazy svedčiace o nepoctivom zámere, prekračujú podľa žalovanej akceptovateľnú mieru primeranosti

a skutočnosť, že tieto si osvojil aj súd prvej inštancie, ktorý dospel v napadnutom rozsudku k záveru,
že ani starostlivosť o rodinu bez ďalšieho nemôže brániť žalovanej v snahe získať lepšie zamestnanie,
svedčí podľa žalovanej o tom, že na jej úkor bol porušený aj článok 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa
ktorého možno povinnosti ukladať len zákonom alebo na základe zákona.

40. Žalovaná uzavrela, že namieta aj nepreskúmateľnosť aplikácie § 166g ods. 3 ZKR. Poukázala, že
súd prvej inštancie uviedol, že bude prísnejšie prihliadať na skutočnosti ovplyvňujúce zámer žalovanej,
pretože táto mala a má skúsenosti s podnikaním a pôsobí ako vedúci zamestnanec aj v orgánoch
obchodných spoločností ako ich konateľka, avšak z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
podľa žalovanej nevyplýva, v čom konkrétne malo toto prísnejšie posudzovanie spočívať.

41. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správny. Poukázala ale, že súd prvej inštancie odôvodnenie rozsudku spracoval v rozsahu 132 strán,
čo podľa žalobkyne vážnym spôsobom oslabuje jeho presvedčivosť a výstižnosť. Dodala, že nemá v
úmysle hodnotiť, či odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa atribúty predpokladané v ust. § 220 ods. 2

CSP, ale rozsah jeho odôvodnenia bol pravdepodobne podkladom k spracovaniu rozsiahleho odvolania,
ktoré je obsahovo prázdne, nerešpektujúce platnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na vec. V tejto súvislosti
poukázala, že žalovaná pre svoju obhajobu a nesúhlas s právoplatnými súdnymi rozhodnutiami, pri
hodnotení rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 410/2013-29 zo dňa 25.6.2015 sa priklonila k tvrdeniu,
že „v reálnom čase ústavný súd nebol schopný (či ochotný) zaoberať sa riadne sťažnosťou žalovanej a

zbavil sa veci...“, čo podľa žalobkyne už presahuje akceptovateľnú hranicu dôraznosti obsahu odvolania.

42. K aktívnej legitimácii žalobkyňa uviedla, že žalovaná sama, ako plne spôsobilá k právnym úkonom
a vedomá si svojich práv a povinností voči svojmu okoliu, pôsobiaca v civilnom živote ako konateľka
obchodných spoločností a teda ako osoba majúca základné právne vedomie o tom, aký právny úkon

mieni vykonať, za akým účelom ho mieni vykonať a aké následky jej úkon spôsobí, v roku 2017 ako
navrhovateľka a dlžníčka oslovila Centrum právnej pomoci (ďalej len „CPP“) na vyhlásenie konkurzu na
svoj majetok. V žiadosti spracovanej na predpísanom tlačive CPP, okrem iného uviedla opis ako jej dlh
voči žalobkyni vznikol a že je voči nej vedené exekučné konanie. Na základe návrhu CPP na vyhlásenie
konkurzufyzickejosobypodľa4.častiZKROkresnýsúdKošiceIvkonanísp.zn.31Odk/57/2018vyhlásil

konkurz na majetok dlžníka – žalovanej. Tak ako konanie vedené pred Okresným súdom Košice I pod sp.
zn. 31OdK/57/2018 a aj toto konanie sa riadi štvrtou časťou ZKR a pokiaľ by žalovaná sama pred súdom
neprehlásila, že je dlžníčkou žalobkyne, že je voči nej na návrh žalobkyne vedené exekučné konanie,
neboli by splnené podmienky zahájenia konkurzného konania, nebol by súd vyhlásil konkurz na majetokžalovanej a nebolo by vedené ani toto konanie o zrušenie oddlženia žalovanej. Samotná žalovaná v
konaní pred súdom vo svojej účastníckej výpovedi prehlásila, že okrem žalobkyne nemá iných veriteľov,
uvedené uviedla aj vo vyjadrení zo dňa 12.4.2019 a pred súdom nepreukázala, že by voči nej bola

vedená iná exekúcia, ako exekúcia na návrh žalobkyne, teda ak žalovaná už v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu nemala iných veriteľov a nebola ani dlžníčkou žalobkyne, nemohlo by byť zahájené
konkurzné konanie podľa 4. časti ZKR. A ak by to bolo tak, tak potom o to skôr mala žalovaná nepoctivý
zámerpripodanínávrhunavyhláseniekonkurzu,anepoctivýzámerjevždynepoctivý.Žalobkyňatvrdila,
že právny názor žalovanej o tom, že žalobkyňa v konaní nie je aktívne legitimovaná je nesprávny a

nerešpektuje názor súdov vyslovený v jednotlivých súdnych rozhodnutiach. Žalobkyňa v tejto súvislosti
poukázala na prehľad súdnych konaní vedených medzi stranami sporu do roku 2017, ktoré predchádzali
rozhodnutiu žalovanej podať návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok:
- Otec žalovanej bol dlžníkom žalobkyne a bolo voči nemu vedené exekučné konanie súdnym
exekútorom Ing. Bc. Karolom Mihalom, EX – 110/03 o vymoženie sumy 9.113.878,- Sk s prísl.
- Žalovaná v tom čase podnikala spolu so svojim otcom, obaja boli spoločníkmi BRIDGE s.r.o. Vojčice,

IČO: 36 575 143.
- H. G. vo svojej výpovedi na polícii v trestnom konaní dňa 18.10.2004 uviedol: „To, že som previedol
byt na svoju dcéru E. som sa rozhodol po predchádzajúcom návrhu manželky F. G. a s jej návrhom som
súhlasil... mal som telefonické aj fyzické vyhrážky a mal som obavy, môžem povedať o svoj život, preto
som sa rozhodol na podnet manželky to čo ostalo prepísať na deti.“

- Rozsudkom Okresného súdu Košice II, č. k. 20C/38/2008-66 zo dňa 4.12.2008, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 7.8.2009 súd určil, že právny úkon dlžníka, neb. H. G., ktorým previedol vlastníctvo
k bytu č. XX, nachádzajúceho sa na E. J. L. XX a pozemku parcelné číslo 1745 o výmere 260
m2 - zastavané plochy a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a
spoluvlastníckeho podielu k pozemku E. J. L. XX, na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 23.5.2002 na svoju

dcéru E. D., je voči žalobkyni právne neúčinný. Konaniu predchádzalo konanie vedené pred Okresným
súdom Košice II pod sp. zn. 20C/516/2003, v ktorom súd uznesením sp. zn. 20C/516/2003 zo dňa
16.9.2004 pripustil zmenu žalobného návrhu a súčasne vstup žalovanej do konania, proti uzneseniu
žalovaná podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 6Co/31/05-58
tak, že odmietol odvolanie žalovanej.

- Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 11Co/52/2009-95 zo dňa 24.6.2009, odvolací súd potvrdil
rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 20C/38/2008-66 zo dňa 4.12.2008. Rozsudok odvolacieho
súdu nadobudol právoplatnosť dňa 7.8.2009.
- Dňa 17.3.2010 žalobkyňa podala voči žalovanej návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie 73.000,-
eur s prísl. na exekútorskom úrade JUDr. Lýdie Bujňákovej.

- Okresný súd Košice II vydal súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie dňa 22.03.2010,
exekúcia bola vedená pod sp. zn. EX 40/10, 49Er/843/2010.
- O dovolaní žalovanej najvyšší súd uznesením sp. zn. 2Cdo/66/2010, 2Cdo/67/2010 zo dňa 9.6.2010
rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/52/2019 zo
dňa 24.6.2009.

- O dovolaní žalovanej najvyšší súd uznesením sp. zn. 2Cdo/66/2010, 2Cdo/67/2010 zo dňa 31.1.2011
rozhodol tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.6.2009, sp. zn. 11Co/52/2009 a
uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.1.2010, sp. zn. 5Co/404/2009.
- Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 49Er/843/2010, EX 40/2010 zo dňa 17.8.2010 povolil
odklad exekúcie, Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 7CoE/25/2011-78 zo dňa 23.11.2011, potvrdil

uznesenie exekučného súdu a Okresný súd Košice II uznesením č. k. 49Er/843/2010-51 zo dňa 5.5.2011
vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
- Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 11Co/141/2011-168 zo dňa 5.10.2011 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice II, č. k. 20C/38/2008-66 zo dňa 4.12.2008 a rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 22.12.2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 11Co/141/2011-179

zo dňa 12.12.2011.
- Uznesením sp. zn. 2Cdo/66/2012 zo dňa 18.12.2022 najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej proti
vyššie označenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach.

43. S poukazom na vyššie uvedené žalobkyňa dôvodila, že súdy všetkých stupňov sa zaoberali

námietkou žalovanej, keď táto tvrdila, že nie je v konaní pasívne legitimovaná z dôvodu, že predmetnú
nehnuteľnosť už nevlastní. Túto vyhodnotili ako účelovú poukazujúc na to, že žaloba veriteľa o určenie,
že dlžníkov právny úkon je voči nemu neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe,
sktoroualebovprospechktorejbolprávnyúkonurobený(rozsudoknajvyššiehosúdusp.zn.3Cdo/71/98zo dňa 17.12.2001). Následne žalobkyňa návrhom zo dňa 30.4.2012 podaným na exekútorskom úrade
JUDr. Andreja Dembického požiadala o vykonanie exekúcie o vymoženie 73.000,- eur s prísl. Okresný
súd Košice II vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 16.5.2012, exekúcia

bola vedená pod sp. zn. EX 952/2012, 49Er/1388/12. O danom exekučnom konaní rozhodovali súdy
nasledovne:
- Okresný súd Košice II uznesením, č. k. 49Er/1388/2012-44, EX 952/2012 zo dňa 13.11.2012 zamietol
námietky žalovanej.
- Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3MOber/4/2013 zo dňa 30.3.2015 mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora podaného na podnet žalovanej zamietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
27.5.2015.
- Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 751/2016 zo dňa 25.10.2016 odmietol sťažnosť žalovanej.
Žalobkyňa v celom rozsahu poukázala na obsah jeho odôvodnenia, s ktorým sa stotožňuje. V danom
uznesení ústavný súd dáva aj jasnú odpoveď, prečo je žalobkyňa aktívne legitimovanou v exekučnom
konaní a prečo je žalovaná pasívne legitimovanou v exekučnom konaní.

44. Žalobkyňa s poukazom na vyššie uvedené dôvodila, že od roku 2003 je aktívne legitimovaná v
konaniach doposiaľ vedených proti žalovanej a žalovaná bola pasívne legitimovaná v týchto konaniach.
Žalobkyňa aj s poukazom na právny názor vyslovený ústavným súdom v konaní II. ÚS 751/2016 zo
dňa 25.10.2016 vyjadrila presvedčenie, že exekučné konanie vedené pod sp. zn. 49Er/1388/2012 bolo

vedené zákonným spôsobom, že žalobkyňa je jedinou veriteľkou žalovanej a žalovaná je dlžníčkou
žalobkyne.

45. K námietke žalovanej vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala
existenciu dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v širšom slova zmysle, žalobkyňa uviedla,

že právny termín širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva vniesla do konania nová právna
zástupkyňa žalovanej, ktorá prevzala právne zastúpenie žalovanej v roku 2023. Žalovaná poukázala,
že v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 4CoKR/30/2020 zo dňa 24.11.2020 je uvedené, že
žalovaná nepreukázala, ako naložila s finančnými prostriedkami, ktoré získala predajom nehnuteľností
v F.. Od roku 2021 od opätovného prejednania veci súdom prvej inštancie žalovaná nepredložila súdu

žiaden listinný dôkaz, opätovne len „tvrdila“, ale svoje tvrdenie nikdy ničím nepreukázala. Tvrdenia
žalovanej žalobkyňa považovala za fabuláciu, bez reálneho základu, keď dôvodila, že žalovaná a
jej manžel nie sú občania bez náležitého právneho vedomia, podnikajú a majú okolo seba okruh
právnych zástupcov, ktorí sú im nápomocní pri podnikaní (len v konaniach spojených s vecou žalobkyne,
žalovanú zastupovalo postupne 5 advokátov) a pokiaľ by žalovaná v minulosti bola uzavrela dohodu o

vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle, určite by o jej obsahu a čase spracovania
mala vedomosť, vedela sa k nej náležitým spôsobom vyjadriť a bola by ju vykonala písomne. Tak,
ako to urobila aj v prípade vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď uzavrela dňa
8.11.2010 Dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 149 Občianskeho
zákonníka, spracovala písomne a podpisy oboch účastníkov na nej sú úradne overené (ktorou tak

isto ponechala v prospech manžela I. D. osobné motorové vozidlo zn. MERCEDES ML bez nároku
na finančné vyrovnanie). Tvrdenie právnej zástupkyne žalovanej, že „na ťarchu žalovanej nemôže byť
okolnosť, že konajúci súd ešte ani v prvom rozsudku nedokázal na zistený skutkový stav aplikovať
správnu právnu normu a subsumovať zistené skutkové okolnosti pod konkrétny právny inštitút“, je podľa
žalobkyne neaplikovateľné, pretože súd prvej inštancie určite nemá žiadnu povinnosť hľadať niečo –

nevykonaný skutok, ktorý nikdy nebol preukázaný. Žalobkyňa dodala, že od roku 2021 (od opätovného
prejednania veci súdom prvej inštancie), žalovaná nepredložila súdu žiaden listinný dôkaz, opätovne
len „tvrdila“ – aj keď už skutkovo rozdielne, ale svoje tvrdenie nikdy ničím nepreukázala. Jej tvrdenie sa
nieslo od daru, cez vrátenie pôžičky a od prevzatia právneho zastúpenia novou právnou zástupkyňou
začala tvrdiť o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle avšak bez dôkazu, či bolo čo

vyporiadávať, či boli vôbec nejaké investície na dome v F. zrealizované, ak nebolo predložené žiadne
stavebné povolenie, žiadna faktúra o úhrade prác, či kúpe materiálu a pod. V konaní, ktoré trvalo od
roku 2018 nikdy žalovaná nepreukázala, že by k nejakej rekonštrukcii domu v F. došlo, koľko za túto
rekonštrukciu vynaložila a žalovaná nebola ani schopná vo svojej účastníckej výpovedi špecifikovať
rozsah týchto prác, roky ich vykonania, ani približný finančný náklad. Pritom žalovaná podľa žalobkyne

opäť vedome opomenula do svojich výpočtov zahrnúť príjem z predaja bytu na E. XX, D., ktorý mala
odpredať za 231.340,- C. K. H., na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 23.5.2002. Preto žalobkyňa aj
túto obranu považovala za právne irelevantnú. Navyše predaj uvedeného rodinného domu na základe
Kúpnej zmluvy zo dňa 13.2.2012 (vklad povolený dňa 16.3.2012) za sumu 220.000,- eur bol vykonanýv čase, kedy bol pôvodný rozsudok Okresného súdu Košice II v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach opäť potvrdený pod sp. zn. 11Co/141/2011 a správoplatnený dňa 22.12.2011. Z uvedeného
podľažalobkynevyplýva,žežalovanáúmyselnepreviedlasvojeaktívascieľomvyhnúťsaplneniusvojho

záväzku. Uviedla tiež, že žalovaná poukazuje na skutočnosť, že predaj domu v F. sa realizoval dňa
16.3.2012. Z uvedeného je zrejmé, že daná pohľadávka sa žalovanej vo vzťahu k jej manželovi nemohla
premlčať skôr ako v roku 2015 (konkrétne najskôr dňa 16.3.2015), pričom návrh na povolenie oddlženie
žalovaná podala v novembri 2017. V období menej ako 3 roky pred podaním návrhu na povolenie
oddlženia bola žalovaná vlastníčkou pohľadávky vo výške 110.000,- eur s príslušenstvom, ktorú bola

povinná uviesť v zozname majetku väčšej hodnoty, ktorý dlžníčka (žalovaná) vlastnila v posledných 3
rokoch pred podaním návrhu. Uvedený majetok žalovaná úmyselne zamlčala v návrhu spisovanom pred
CPP, pričom uvedená majetková hodnota (pohľadávka vo výške 110.000,- eur s prísl.) celkom zrejme
svedčila aj o neexistencii platobnej neschopnosti žalovanej v období pred podaním návrhu.

46. V ďalšom žalobkyňa dodala, že nebola preukázaná ani žiadna zmluva o pôžičke manželovmu

kolegovi, kedy bola táto pôžička uzavretá, či vôbec a kedy bola vrátená. Opäť to bolo prezentované iba
na úrovni tvrdenia, bez preukázania. Nezakladá sa na pravde podľa žalobkyne ani tvrdenie žalovanej,
že sumu 110.000,- eur dala na zabezpečenie nového bývania, nakoľko rodinný dom na Kremnickej
1425/19 bol nadobudnutý na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 2.9.2011 ešte v roku 2011, a to do
výlučného vlastníctva jej manžela. O dostatku prostriedkov v rodinnom rozpočte svedčí podľa žalobkyne

aj Notárska zápisnica N 66/2010 zo dňa 8.3.2010, ktorou žalovaná a jej manžel zúžili zákonom určený
rozsah bezpodielového spoluvlastníctva, na základe ktorej mal manžel žalovanej za sumu 178.000,-
eur odkúpiť do svojho výlučného vlastníctva byt č. 5 na J. XX M. D.. Manžel žalovanej mal v tom čase
dostatok voľných finančných prostriedkov, keď uvedené prehlásil aj C., O. v podaní zo dňa 5.1.2012,
pred predajom domu v F., že dôvodom predčasného vyplatenie úveru, „že má voľné prostriedky“. V

ďalšom žalovaná a jej manžel vlastnili a v tom čase aj predali byt na K. XX, D. a ako žalovaná naložila
s týmito finančnými prostriedkami nikde neuvádza.

47. Pokiaľ sa v odvolaní žalovaná snaží výpočtami preukázať reálnosť svojho príjmu od roku 2002 v
spoločnosti LUTIX s.r.o. Košice, ktorá vlastnícky prináleží na základe bezplatného prevodu obchodného

podielu žalovanej už len jej manželovi a kde žalovaná pracuje za odmenu 200,- eur mesačne, žalobkyňa
dôvodila, že tento jej príjem je veľmi podhodnotený a nereálny príjmu konateľky, keď z dostupných
účtovných závierok LUTIX s.r.o., v ktorej vykonáva žalovaná funkciu konateľky za odmenu 200,- eur
mesačne je možné zistiť, že priemerná mzda zamestnanca v danej spoločnosti sa rok od roka líši,
ale vždy vysoko prevyšuje odmenu konateľa (napr. v roku 2023 bola priemerná mzda zamestnanca

v spoločnosti LUTIX s.r.o. 1.154,86 eur, ale žalovaná zastávajúca kumulované funkcie, výkon funkcie
konateľky a vedúcej prevádzky mala odmenu mesačne iba 200,- eur).

48. V ďalšom žalobkyňa dôvodila, že žalovaná počas celého konania nepredložila žiaden konkrétny
dôkaz preukazujúci jej úprimnú snahu riešiť svoj dlh. Žalovaná nemala žiadnu snahu využívať svoje

schopnosti k úhrade svojho dlhu. Preukázateľne bola konateľkou spoločnosti a preukázateľne bola
aj spoločníčkou obchodných spoločností, v ktorých svoje obchodné podiely previedla na svojich
príbuzných, ale opäť bez akejkoľvek finančnej náhrady. Nevedela alebo nechcela, čo je plne s jej
vôľou vyjadrenou pred súdnym exekútorom JUDr. A. Dembickým. Žalobkyňa opätovne poukázala na
svedeckú výpoveď súdneho exekútora JUDr. A. Dembického pred Okresným súdom Košice – okolie,

dňa 25.9.2014, v konaní sp. zn. 14C/52/2013, ktorého strany sporu boli totožné, ako v tomto konaní, kde
žalovaná spolu s manželom prehlásili, že žalobkyňa nikdy nič nedostane, nikdy jej nebude nič vyplatené
a že budú všetko riešiť úplatkami na súde, prokuratúre. Celá zápisnica o pojednávaní už bola súdu prvej
inštancie predložená, v ktorej je okrem iného zaznamenané: „povinná E. D. predala v roku 2012 dom
v F., čo som sa dozvedel z výpovede E. D. a p. D. z výpovede na polícií, že predali dom. Dom mal

hodnotu 220.000,00 eur a vzhľadom na to, že to bolo pol na pol, pretože to nebolo v bezpodielovom
spoluvlastníctve, p. D. mala 110.000,00 eur. Nie som kompetentný hodnotiť kroky, ale vzhľadom na
to, že ma uviedla do omylu, nedala mi priznanie sama, resp. prehlásenie o svojom majetku, som bol
povinný podať vyhlásenie, že sa niečo stalo. To som aj urobil a o tom, že p. D. a p. D. o exekúcií vedeli,
je bezpredmetné z mojej strany, a to z toho dôvodu, že p. D. bola u mňa, plakala, prosila ma, aby

som podržal, že vyplatí splátku. Mne je ťažko vysvetľovať navrhovateľke, že D. nemá nič, keď D. príde
na Mercedese za 5 mil. a ja neviem vysvetľovať, že to nie je ich auto. Takže v tejto exekúcií čestne
prehlasujem, D. a D. prehlásili, že v živote nedostane navrhovateľka korunu a vulgárne sa nebudem
pred súdom vyjadrovať.“49. Účelovosť a nepravdivosť tvrdenia žalovanej o zdravotných problémoch detí, ktoré jej vraj bránia
pracovať, bola podľa žalobkyne preukázaná samotnými úkonmi žalovanej. V tejto súvislosti žalobkyňa

poukázala, že žalovaná žiadala o odročenie pojednávania dňa 19.11.2021 z dôvodu, že žalovaná
„doprevádza svoju dcéru R. D. na Majstrovstvá Slovenska v Hip-Hope, Disco, Street a Disco Show
disciplínach za Tanečný klub GRIMMY.“ V podaní zo dňa 19.10.2023 požiadala žalovaná súd o zrušenie
pojednávania z dôvodu „že sprevádza syna, ktorý je aktívnym hráčom zúčastňujúcim sa turnaja za svoj
klub, na športovom podujatí v USA“, pričom prílohou žiadosti bol súhlas hokejového klubu, ktorého je

syn žalovanej členom. Žalobkyňa dôvodila, že bolo na žalovanej, aby preukázala, že v súlade s vyššie
uvedeným, od času, od ktorého mala vedomosť, že je povinná zaplatiť dlh žalobkyni, vykonala všetko
preto, aby tento dlh zaplatila. Po predložení takýchto dôkazov by súd mohol hodnotiť, či mala poctivý
zámer,zhodnesnasmerovanímdokazovaniazákonodarcomvZKR,najmä(i)včombolakonkretizovaná
úprimná snaha žalovanej riešiť svoj dlh, (ii) aké mala možnosti riešiť svoj dlh, (iii) aké mala schopnosti
zabezpečiť si dostatok finančných prostriedkov na splatenie dlhu, (iv) akú snahu vynaložila pre získanie

zamestnania, ktoré by jej zabezpečovalo dostatočný príjem, (v) či si zabezpečila aj iný príjem na úhradu
záväzkov a pod.

50. V odvolacej replike a odvolacej duplike zotrvali sporové strany na svojich doterajších tvrdeniach.

51. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej, ktoré bolo podané v
zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

52. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

53. Žalovaná podanie odvolania odôvodnila dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Odvolací

súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

54. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces; či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné
právne predpisy, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná
odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

55. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie odpovedal na relevantné argumenty vznesené
v spore. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaná nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie.
Skutočnosť, že žalovaná má na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
odôvodnené podľa jej predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalovanej

o existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery o tom, že žalovaná nemala
poctivý zámer pri oddlžení, nakoľko z jej správania sa pred podaním návrhu možno usudzovať, že mala
snahu poškodiť svojho veriteľa - žalobkyňu (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR) a z jej správania po podaní
návrhu nemožno usudzovať, že by vynaložila úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností

a schopností (§ 166g ods. 1 ZKR).

56. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie pokiaľ ide o závery týkajúce sa platnosti zmlúv o pôžičkách uzavretých medzi žalobkyňou
a neb. H. G. (otcom žalovanej) a závery, že žalovaná nemala pri oddlžení poctivý zámer z dôvodov

súdom prvej inštancie ustálených, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje na nich (§ 387
ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovanej
a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza:57. Žalovaná v podstatnej časti odvolania vytýkala napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie
nesprávne a nedostatočné posúdenie nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne v tomto konaní.
Argumentovala tým, že právo domáhať sa žalobou zrušenia oddlženia žalovanej nevyplýva z rozsudku

Okresného súdu Košice II, sp. zn. 20C/38/2008 zo dňa 4.12.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn. 11Co/141/2011 zo dňa 5.10.2011, lebo tento neobsahuje výrok, ktorý by žalovanej
ukladal povinnosť zaplatiť žalobkyni peňažnú pohľadávku. Dôvodila, že voči nej neexistuje žalobkyňou
tvrdená pohľadávka z titulu neúčinnosti právneho úkonu.

58. Odvolací súd udáva, že z obsahu spisu vyplýva, že:
- Dňa 21.5.2012 vydal súdny exekútor JUDr. Andrej Dembický na základe (i) vykonateľného exekučného
titulu na peňažné plnenie – notárskej zápisnice N 148/02 Nz 147/02 zo dňa 29.5.2002, ktorý vydal T. O.,
Notárska kancelária; rozsudku č. k. 20C/38/2008-66 zo dňa 4.12.2008, ktorý vydal Okresný súd Košice
II; rozsudku sp. zn. 11Co/141/2011 zo dňa 5.10.2011, ktorý vydal Krajský súd v Košiciach, ktorý ukladá
povinnej E. D. zaplatiť pohľadávku 73.000,- eur s prísl. oprávnenej A. B. C., (ii) návrhu oprávnenej na

vykonanie exekúcie a (iii) poverenia na vykonanie exekúcie, upovedomenie, že dňa 3.5.2012 sa začalo
exekučné konanie vo veci oprávnenej A. B. C., proti povinnej E. D. a vymoženie 73.000,- eur s prísl.
- Okresný súd Košice II uznesením č. k. 49Er/1388/2012-229 zo dňa 13.6.2018 v právnej veci vykonania
exekúcie oprávnenej A. B. C., proti povinnej E. D., o vymoženie 73.000,- eur s prísl. rozhodol tak, že
exekúciu zastavil (výrok I.). V odôvodnení uviedol, že súdny exekútor doručil súdu návrh na zastavenie

exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinnej, nakoľko rozhodnutím Okresného súdu
Košice I, sp. zn. 31OdK/57/2018 zo dňa 21.2.2018 bol na jej majetok vyhlásený konkurz a došlo k jej
oddlženiu. S prihliadnutím na to, že na majetok povinnej bol vyhlásený konkurz a ide o pohľadávku podľa
§ 166a ods. 1 ZKR, dospel súd k záveru, že sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, preto podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 167f ods. 2 ZKR exekúciu zastavil.

- Proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č. k. 49Er/1388/2012-229 zo dňa 13.6.2018 podala
odvolanie oprávnená, o ktorom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením
sp. zn. 17CoE/140/2018 zo dňa 28.2.2019 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací
súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pre zastavenie exekúcie boli splnené zákonné
podmienky, nakoľko rozhodnutím Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31OdK/57/2018 zo dňa 21.2.2018

bol na majetok povinnej vyhlásený konkurz a došlo k jej oddlženiu, preto súd prvej inštancie exekúciu
podľa odvolacieho súdu správne zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 167f
ods. 2 ZKR.

59. Podľa § 166f ods. 1 vety prvej ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa

zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do
šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol
o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer.

60. Z uznesení exekučných súdov uvedených v odseku 58. tohto rozsudku je nepochybné, že pred

vyhlásením konkurzu na majetok žalovanej bola vedená exekúcia žalobkyne ako oprávnenej, proti
žalovanej ako povinnej, ktorá bola zastavená výlučne z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok
povinnej. Vzhľadom na zastavenie exekúcie proti žalovanej v prospech žalobkyne o vymoženie 73.000,-
eur s prísl. z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovanej, je nutné hľadieť na žalobkyňu ako na
veriteľku žalovanej, ktorá bola oddlžením žalovanej dotknutá.

61. K exekúcii vedenej pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 49Er/1388/2012 v prospech
žalobkyne ako oprávnenej, proti žalovanej ako povinnej, sa žiada ďalej dodať, že proti predmetnej
exekúcii sa žalovaná bránila námietkami a návrhom na odklad exekúcie, o ktorých Okresný súd Košice
II rozhodol uznesením č. k. 48Er/1388/2012-44 zo dňa 13.11.2012 tak, že ich zamietol.

62. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti uzneseniu
Okresného súdu Košice II, č. k. 48Er/1388/2012-44 zo dňa 13.11.2012, na základe podnetu povinnej
E. D. mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd ako príslušný súd na prerokovanie mimoriadneho dovolania
vyslovil názor o prípustnosti mimoriadneho dovolania, napadnuté uznesenie okresného súdu vecne

preskúmal, pričom uznesením sp. zn. 3MOber/4/2013 zo dňa 30.3.2015 mimoriadne dovolanie zamietol.
V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd po tom, ako vyslovil názor o prípustnosti mimoriadneho
dovolania, sa zaoberal jeho vecnou stránkou. Uviedol, že „Výrok rozhodnutia, ktorým súd odporovacej
žalobe vyhovel a určil, že voči veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojeniejeho vymáhateľnej pohľadávky neúčinný, zakladá iba právo, aby sa oprávnený (veriteľ) uspokojil aj
z majetku toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech a takáto osoba je povinná trpieť
exekúciu na jej majetok do výšky získaného majetkového prospechu. V predmetnej veci z majetku

dlžníka ušiel trojizbový byt v Košiciach, ktorý bol prevedený na povinnú, teda ušlým majetkom je
predmetný byt, resp. jeho trhová cena v čase, keď k odporovanému úkonu došlo, pričom tiež to, čo
z majetku dlžníka ušlo, nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne
neúčinný, ale treba pod ním rozumieť majetkové hodnoty, ktoré z majetku dlžníka ušli. V danej veci bol
preukázaný zákonný prechod práva (pred podaním návrhu na exekúciu) na povinnú, pričom samotná

exekúcia nie je viazaná na uspokojenie pohľadávky z predaja nehnuteľností, ale k uspokojeniu môže
dôjsť aj z iných majetkových hodnôt povinnej. Ak by povinná majetkové hodnoty, ktoré na ňu prešli už
nemala, oprávnený má následne nárok na náhradu voči tomu, kto mal z takého úkonu prospech.“

63. Dňa 6.7.2017 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľky E. D. vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 49Er/1388/2012 a
jeho uznesením zo dňa 13.11.2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3MOber/4/2013 a jeho uznesením zo dňa 30.3.2015.
O predmetnej sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením II. ÚS 751/2016 zo dňa 25.10.2016 tak, že

sťažnosť odmietol. Ústavný súd v uznesení poukázal, že otázkou zásadného významu v sťažovateľkinej
veci mohla byť otázka, či je možné viesť exekúciu proti sťažovateľke ako povinnej v prípade, že
právnym titulom na vedenie exekúcie je notárska zápisnica, predmetom ktorej je peňažné plnenie tretej
osoby (dlžníka) v prospech veriteľky, pričom veriteľka sa domáha v exekúcii uspokojenia z majetku
sťažovateľky práve preto, že okresný súd vyhovel odporovacej žalobe veriteľky a rozhodol, že voči

veriteľke je dlžníkom urobený právny úkon medzi ním a sťažovateľkou, ktorý ukracuje uspokojenie
veriteľkinej vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný. Inak povedané, otázkou zásadného právneho významu
bolo, či právoplatné rozhodnutie okresného súdu o odporovateľnosti právneho úkonu zakladá právo,
aby sa oprávnený (veriteľka) uspokojil aj z majetku toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu
prospech(t.j.sťažovateľka),atakátoosobajepovinnátrpieťexekúciunajejmajetokdovýškyzískaného

majetkové prospechu. Ústavný súd v rozhodnutí o sťažnosti dospel k záveru, že „Ak bolo právoplatným
súdnym rozhodnutím určené, že právny úkon medzi dlžníkom a sťažovateľkou je právne neúčinný
(tzv. relatívna neúčinnosť právneho úkonu), a teda v pomere medzi veriteľkou a sťažovateľkou, ktorá
nadobudla majetok od dlžníka na základe veriteľkou úspešne odporovaného právneho úkonu, sa na
tento právny vzťah hľadí, akoby k právnemu úkonu nedošlo, potom pasívne legitimovanou v exekučnom

konaní je sťažovateľka, ktorá na základe právneho úkonu súdom právoplatne vyhláseného za neúčinný
(v tomto prípade kúpnej zmluvy) nadobudla nehnuteľnosť od veriteľkinho dlžníka (t. j. od jej otca). Nutné
je zároveň podotknúť, že následný právny úkon medzi sťažovateľkou a treťou osobou spočívajúci v
prevedení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej prvotný predaj bol predmetom veriteľkou úspešne
odporovaného právneho úkonu nebol vyhlásený súdnym rozhodnutím za neúčinný, resp. nebola

voči nemu podaná odporovacia žaloba. Jediným právoplatným rozhodnutím súdu o odporovateľnosti
právneho úkonu tak zostáva rozsudok okresného súdu č. k. 20C/38/2008-66, ktorý bol potvrdený
rozsudkom odvolacieho súdu o právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy medzi sťažovateľkou a jej otcom, na
základe ktorej došlo k prevodu trojizbového bytu v Košiciach na sťažovateľku.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že jej otec zomrel ako nemajetný, preto nemôže zodpovedať za jeho dlhy,

ústavný súd uvádza, že sťažovateľka je v exekučnom konaní pasívne legitimovaná ako povinná nie z
dôvodu prechodu práv a povinností (dlhov) na sťažovateľku z titulu dedenia po poručiteľovi (otcovi), ale z
tituluveriteľkouúspešneodporovanéhoprávnehoúkonuuzatvorenéhomedziňouadlžníkom(jejotcom).
Pasívna legitimácia sťažovateľky teda nemá korene v dedičskom práve, ale v práve záväzkovom.
Uvedené vedie ústavný súd ku konštatovaniu, že závery okresného súdu a najvyššieho súdu k otázke

pasívnej legitimácie sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní na základe návrhu odporujúcej
veriteľky na vykonanie exekúcie sú ústavne udržateľné a korektné, nie sú arbitrárne a nemožno dospieť
k záveru, že najvyšší súd mal na pôdoryse konania o mimoriadnom dovolaní dospieť k inému právnemu
záveru o už popísanej otázke zásadného významu vyskytujúcej sa v exekučnom konaní.“

64. Zo záverov uznesení najvyššieho aj ústavného súdu citovaných v odsekoch 62. a 63. tohto
rozsudku podľa odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že exekúcia v prospech žalobkyne ako
oprávnenej, proti žalovanej ako povinnej, nebola vedená nezákonne (ako to tvrdí v odvolaní žalovaná)
a nebola neprípustná. Aj súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku (v odseku 148.)dospel k záveru, že táto exekúcia nemala byť vedená, nakoľko v čase jej začatia už bol vyhlásený
rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/15/2010, ktorý judikoval, že súdne
rozhodnutie, ktorým bolo vyhovené odporovacej žalobe, nerieši, a to ani v procesnej rovine, postavenie

účastníkov exekučného konania, určuje len neúčinnosť právneho úkonu s tými dôsledkami, že veriteľ
akooprávnenýmôžepožadovaťuspokojeniesvojejvymáhateľnejpohľadávkyztoho,čodanýmprávnym
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Závery rozhodnutia najvyššieho súdu zo dňa 13.10.2011, sp. zn.
3MCdo/15/2010 na svoju obranu v súvislosti s absenciou aktívnej legitimácie žalobkyne zdôrazňovala
v odvolaní aj žalovaná. Súd prvej inštancie a žalovaná však v rámci tejto svojej argumentácie

opomenuli, že zákonnosť a prípustnosť exekúcie proti povinnej posudzoval najvyšší súd v konaní sp.
zn. 3MOber/4/2013, v ktorom prerokoval mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom na
základe podnetu žalovanej. Zároveň opomenuli i to, že postup Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 49Er/1388/2012 a jeho uznesenie zo dňa 13.11.2012 a tiež postup najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3MOber/4/2013 a jeho uznesenie zo dňa 30.3.2015, prešli testom
ústavnosti, v ktorom ústavný súd dal žalovanej odpoveď na to, či je možné viesť exekúciu proti

žalovanej ako povinnej v prípade, že právnym titulom na vedenie exekúcie je notárska zápisnica,
predmetom ktorej je peňažné plnenie tretej osoby (dlžníka) v prospech žalobkyne ako veriteľky, pričom
žalobkyňa ako veriteľka sa domáha v exekúcii uspokojenia z majetku žalovanej preto, že okresný súd
vyhovel odporovacej žalobe žalobkyne a rozhodol, že voči žalobkyni ako veriteľke je dlžníkom urobený
právny úkon medzi ním a žalovanou, ktorý ukracuje uspokojenie veriteľkinej vymáhateľnej pohľadávky,

neúčinný. Ústavný súd v uznesení II. ÚS 751/2016 zo dňa 25.10.2016 teda ustálil, či v danom prípade
právoplatné rozhodnutie okresného súdu o odporovateľnosti právneho úkonu zakladá právo, aby sa
žalobkyňa ako oprávnená (veriteľka) uspokojila aj z majetku toho, kto mal z odporovateľného právneho
úkonu prospech (t. j. z majetku žalovanej), a či žalovaná je povinná trpieť exekúciu na svoj majetok
v prospech žalobkyne. Závery uznesenia ústavného súdu uvedené v odseku 63. tohto rozsudku sú

všeobecné súdy (súd prvej inštancie nevynímajúc) pri hodnotení zákonnosti exekúcie, ktoré bola vedená
proti žalovanej v prospech žalobkyne, povinné rešpektovať.

65. K tvrdeniu žalovanej (resp. jej právnej zástupkyne), že s ohľadom na fakt, že v rozhodnom
čase už bolo vyhlásené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/15/2010, možno uzavrieť, že

v reálnom čase ústavný súd nebol schopný (či ochotný) zaoberať sa riadne sťažnosťou žalovanej a
ústavný súd sa zbavil veci konštatovaním, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí námietok ústavne
konformným spôsobom, keďže mal údajne rozhodnúť v súlade s vtedy aplikovanou praxou, čo už ale
v čase odmietnutia ústavnej sťažnosti žalovanej s ohľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3MCdo/15/2010 nebola pravda, odvolací súd udáva, že takéto invektívy na kvalitu rozhodovacej činnosti

ústavného súdu, keď žalovaná (resp. jej právna zástupkyňa) výslovne uvádza, že ústavný súd nebol
schopný (či ochotný) zaoberať sa riadne sťažnosťou žalovanej a zbavil sa veci, sú nenáležité a vymykajú
sa vecnej argumentácii.

66. K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne považuje odvolací súd za podstatné pripomenúť i

to, že žalobkyňu ako svoju veriteľku označila žalovaná v žiadosti spracovanej na predpísanom tlačive
CPP, v ktorom okrem iného uviedla opis ako jej dlh voči žalobkyni vznikol a že je voči nej vedené
exekučné konanie. K obrane žalovanej, že je osobou bez právnického vzdelania a z dôvodu opatrnosti
v žiadosti v súvislosti s konaním o oddlženie argumentovala svoju platobnú neschopnosť aj pohľadávkou
uplatňovanou voči nej žalobkyňou a túto uviedla v zozname veriteľov, považuje odvolací súd za dôvodné

prisvedčiť žalobkyni, že žalovaná je plne spôsobilá k právnym úkonom a vedomá si svojich práv a
povinností voči svojmu okoliu, pôsobiaca v civilnom živote ako konateľka obchodných spoločností a teda
ako osoba majúca základné právne vedomie o tom, aký právny úkon mieni vykonať, za akým účelom
ho mieni vykonať a aké následky jej úkon spôsobí.

67. Okrem toho vo vyjadrení zo dňa 12.4.2019, v odseku VI. žalovaná zdôraznila, že nemá okrem dlhu
voči žalobkyni žiadne iné dlhy.

68. Zároveň žalovaná v konaní od počiatku tvrdila, že preukázala splnenie materiálnej podmienky na
vyhlásenie konkurzu, že bola platobne neschopná, nakoľko nebola schopná plniť 180 dní po lehote

splatnosti peňažný záväzok voči žalobkyni vo výške 73.000,- eur s prísl., preto nespĺňa podmienku pre
nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR.69. Nemenej významnou je podľa odvolacieho súdu tiež skutočnosť, že aj ostatné osoby, ktoré žalovaná
označila ako svojich veriteľov v návrhu na vyhlásenie konkurzu (viď. odsek 14. tohto rozsudku), sú
osobami, ktoré v čase podania návrhu žalovanej na vyhlásenie konkurzu nemali vo svoj prospech

judikovaný výrok rozhodnutia, ktorý by žalovanej ukladal povinnosť zaplatiť im peňažnú pohľadávku.

70. K. H. (bývalý priateľ žalovanej) a manžela I. D. žalovaná označila ako svojich veriteľov z dôvodu,
že v čase podania návrhu na oddlženie prebiehali dve súdne konania o určenie neúčinnosti právnych
úkonov, pričom v prvom z nich bola na žalovanej strane spolu s K. H. a v druhom (v čase podania návrhu

prebiehalo dovolacie konanie) bola žalovanou spolu s manželom I. D.. Žalovaná dôvodila, že ak by súdy
v týchto konaniach vyhoveli žalobám a rozhodli by o neúčinnosti právnych úkonov a na základe takéhoto
súdneho rozhodnutia by K. H. alebo jej manžel I. D. žalobcom poskytli plnenie z odporovateľného
právneho úkonu, mohli by od nej v súlade s § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka požadovať náhradu.

71. Vo vzťahu k sestre D. A., švagrovi K. A. a E. D. žalovaná uviedla, že rozsudkom Okresného súdu

Košice II zo dňa 24.10.2011, sp. zn. 14C/800/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 13.2.2013, sp. zn. 11Co/52/2012 bolo rozhodnuté o právnej neúčinnosti Kúpnej zmluvy zo dňa
23.5.2002 voči žalobcovi E. D., ktorou zmluvou otec a matka žalovanej ako predávajúci previedli na
žalovanú, na sestru žalovanej D. A. a švagra žalovanej K. A. ako kupujúcich rodinný dom v F.. Žalovaná
argumentovala, že E. D. má na základe vyššie uvedeného rozhodnutia právo na uspokojenie svojej

pohľadávky z jej majetku, ako aj z majetku jej sestry a švagra, keďže bol v konaní o odporovacej žalobe
podanej proti ním plne úspešný. A ak by jej sestra a švagor poskytli plnenie E. D., mohli by sa voči nej
v súlade s § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka domáhať náhrady.

72. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že kým pre účely rozhodovania o vyhlásení konkurzu žalovaná

akceptovala,žerozhodnutieourčeníneúčinnostiprávnehoúkonu(dokoncailenpotenciálne-viď.odsek
70. tohto rozsudku) zakladá záväzkový právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, po zrušení rozsudku
súdu prvej inštancie č. k. 26Odi/2/2018-405 zo dňa 18.2.2020 a vrátení mu veci odvolacím súdom na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, žalovaná tento svoj dovtedy stabilný postoj už neguje, keď tvrdí, že
žalobkyňa nie je jej veriteľkou.

73. Na okraj ešte odvolací súd dodáva, že prijatie odvolacích argumentov žalovanej o nedostatku
aktívnej legitimácie žalobkyne zhrnuté odvolacím súdom v odseku 36. tohto rozsudku, ktoré odvolací
súd odmieta, by nutne viedlo k záveru, ktorý vo vyjadrení k odvolaniu správne uviedla žalobkyňa, a síce,
že pokiaľ by žalovaná sama neprehlásila, že je dlžníčkou žalobkyne, že je voči nej na návrh žalobkyne

vedené exekučné konanie, neboli by splnené podmienky zahájenia konkurzného konania, nebol by
súd vyhlásil konkurz na majetok žalovanej a nebolo by vedené ani toto konanie o zrušenie oddlženia
žalovanej. Argumentácia žalovanej o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne uvedená v odvolaní by
tak v konečnom dôsledku nutne viedla k záveru, že žalovaná nemala pri podaní návrhu na vyhlásenie
konkurzu de facto žiadneho veriteľa a teda nemohla byť ani platobne neschopná. A ak takéto stanovisko

žalovaná skutočne zastáva, nie je zrejmé, prečo vôbec podala návrh na vyhlásenie konkurzu.

74. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd uzatvára, že žalobkyňa je v tomto spore aktívne
legitimovanou, keďže je veriteľkou žalovanej dotknutou oddlžením žalovanej.

75. Pokiaľ ide o námietky žalovanej vo vzťahu k neplatnosti zmlúv o pôžičkách uzavretých medzi
žalobkyňou a H. G. (neb. otcom žalovanej), odvolací súd nad rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie
(na ktoré odkazuje), dodáva že v súkromnom práve platí zásada, že ak je právny úkon neplatný,
nemožno vysloviť jeho odporovateľnosť; neplatnosť právneho úkonu má v takom prípade vždy prednosť
pred jeho odporovateľnosťou, pretože odporovať možno len platnému právnemu úkonu (Fekete, I.:

Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírení vydanie.
Bratislava: Eurokódex 2014, s. 422).

76. Žalovaná v odvolaní namietala absolútnu neplatnosť zmienených zmlúv o pôžičkách, keď tvrdila,
že námietkou ich absolútnej neplatnosti pre ich rozpor s dobrými mravmi (s poukazom na výšku

dojednaného úroku) sa nemal záujem zaoberať ani súd, ktorý sa zbavil tejto povinnosti bez toho, aby
ich obsah skutočne posúdil. Odvolací súd k tejto obrane žalovanej udáva, že pokiaľ sa právny úkon
prieči dobrým mravom, je absolútne neplatný. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo
zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc). Platí, že súd prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonui bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti. S poukazom na právoplatný rezultát prijatý v konaní o určenie
neúčinnosti právneho úkonu, nie je podľa odvolacieho súdu možné prisvedčiť tvrdeniam žalovanej
o absolútnej neplatnosti zmlúv o pôžičkách. Pokiaľ by súd prvej inštancie, odvolací súd a aj dovolací

súd prejednávajúci spor medzi žalobkyňou a žalovanou o neúčinnosť právneho úkonu dospeli k záveru
o absolútnej neplatnosti zmlúv o pôžičkách pre ich rozpor s dobrými mravmi, ktorú nepochybne skúmali
z úradnej povinnosti (iura novit curia) napriek tomu, že ich v rozhodnutiach osobitne neanalyzovali,
nemohla by byť žalobkyňa v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu úspešná.

77. K obrane žalovanej, že kým žalobkyňa v čase vykonania žalobkyňou namietaného prevodu bytu
disponovala vo svojom veku 29 rokov údajne miliónmi, žalovaná pracovala v hypermarkete, odvolací
súd udáva, že túto námietku považuje za irelevantnú, a to aj z dôvodu, že v konaní o zrušenie oddlženia
pre nepoctivý zámer nevidí priestor pre preukazovanie a skúmanie pôvodu majetku žalobkyne viac než
20 rokov spätne.

78. V ďalšom žalovaná namietala arbitrárnosť rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
posúdenia nepoctivého zámeru žalovanej podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR. Súdu prvej inštancie
vytýkala, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jeho úvaha, na základe čoho dospel
k záveru, že nemohlo dôjsť k vzájomnému vyporiadaniu spoluvlastníkov v širšom slova zmysle, a to
s poukazom na ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého predaj spoločnej veci a následne

rozdelenie výťažku medzi spoluvlastníkov zákonodarca výslovne uvádza ako jeden zo spôsobov ich
vyporiadania súdom pre prípad, že sa o vyporiadaní nedohodnú medzi sebou. Odmietla, že by malo byť
vyporiadanie v širšom slova zmysle až jej „neskoršou obranou“, keď tvrdila, že nebola povinná v opise
skutkových okolností tieto zároveň pomenovať odbornou terminológiou, ale ako strana bola v konaní
povinná len pravdivo a úplne opísať skutkové okolnosti, čo aj urobila, keď od začiatku až po posledné

pojednávanie tvrdila, že celý svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla z prostriedkov poskytnutých jej na
kúpnu cenu bankou, ktorý úver za ňu po celý čas splácal zo svojich výlučných prostriedkov druhý
spoluvlastník, ktorý ich aj významne zhodnotil. Odmietla preto záver súdu prvej inštancie, že v konaní
nepreukázala existenciu dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v širšom slova zmysle.

79. Podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, dlžník nemá poctivý zámer, najmä ak zo správania sa dlžníka pred
podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého
veriteľa.

80. K obrane žalovanej uvedenej v odseku 78. tohto rozsudku odvolací súd udáva, že do konania

ju vniesla až nová právna zástupkyňa žalovanej, ktorá prevzala zastúpenie žalovanej v roku 2023.
Nie je teda pravdou, že sa nejedná o jej neskoršiu obranu. V tejto súvislosti považuje odvolací
súd za podstatné poukázať na to, že vo vyjadrení zo dňa 17.1.2020 žalovaná (od začiatku konania
zastúpená právnou zástupkyňou nepochybne znalou právnickej terminológie) podrobne zhrnula svoju
argumentáciu k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v F. a k neexistencii pohľadávky

žalovanej voči svojmu manželovi I. D.. Neargumentovala v tomto vyjadrení však tým, že medzi ňou
a jej manželom došlo k vyporiadaniu spoluvlastníkov v širšom slova zmysle. Ak by k takémuto
vyporiadaniu medzi žalovanou a jej manželom skutočne došlo, odvolací súd nenachádza vysvetlenie
(a súdu ho v odvolaní nepodala ani žalovaná), prečo ním žalovaná, ktorá v odvolaní tvrdí, že sa
nejedná o jej neskoršiu obranu, neargumentovala najneskôr vo vyjadrení zo dňa 17.1.2020, v ktorom

podrobne sumarizovala všetky svoje argumenty k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v F.
a k neexistencii pohľadávky voči svojmu manželovi I. D.. Odvolací súd preto túto dodatočnú obranu
žalovanej hodnotí ako účelovú. Odhliadnuc od uvedeného, žalovaná nepreukázala, že by k vyporiadaniu
spoluvlastníkov v širšom slova zmysle ohľadne nehnuteľností v F. došlo rozhodnutím súdu alebo
dohodou, ktorá pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu.

81. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej, že (i) celý svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla z prostriedkov
poskytnutých jej na kúpnu cenu bankou, ktorý úver za ňu po celý čas splácal zo svojich výlučných
prostriedkov druhý spoluvlastník, ktorý ich aj významne zhodnotil, (ii) ani príjmy, ktoré dosahovala po
kúpe nehnuteľnosti v F. jej neumožňovali investovať do jej zhodnotenia spôsobom, ktorý by ju ako druhú

spoluvlastníčku oprávňoval pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nárokovať si z kúpnej
ceny sumu zodpovedajúcu formálne výške jej spoluvlastníckeho podielu, preto k zhodnoteniu tohto
majetku neprispela žiadnym peňažným ani akýmkoľvek iným plnením, odvolací súd primárne udáva,
že žalovaná opomenula svoj príjem z predaja bytu na E. XX, D., ktorý mala odpredať za 231.340,- C.K. H., na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 23.5.2002. Okrem toho žalovanou nebolo preukázané, že by
vôbec k rekonštrukcii domu v F. došlo a aké boli náklady na žalovanou tvrdenú rekonštrukciu. Žalovaná
rovnako tak nešpecifikovala ani rozsah týchto prác, roky ich vykonania a náklady na nich. Len na

okraj odvolací súd dodáva, že žalovanou nebola vysvetlená ani logickosť toho, prečo nadobudla do
podielového spoluvlastníctva s I. D. nehnuteľnosť v spoluvlastníckom podiele 1, keď ako sama tvrdí,
k získaniu a zhodnoteniu tohto majetku neprispela žiadnym peňažným ani akýmkoľvek iným plnením.

82. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie dospel k správnemu

záveru, že žalovaná ako podielový spoluvlastník rodinného domu v F. mala obdŕžať za jeho predaj
110.000,- eur (1 kúpnej ceny), ktorá ale cielene bola vyplatená v prospech účtu jej manžela.
Touto operáciou žalovaná vedome konala tak, aby z jej majetku nemohla byť uhradená pohľadávka
žalobkyne. Súd prvej inštancie správne uviedol, že v roku 2012 po predaji spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnostiach v F. žalovaná disponovala, resp. mala a mohla disponovať časťou kúpnej ceny a mohla
uspokojiť svoj záväzok, prípadne jeho časť voči žalobkyni, keďže o ňom nepochybne mala vedomosť

od 22.12.2011. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie,
že žalovaná nemala poctivý zámer pri oddlžení, nakoľko z jej správania sa pred podaním návrhu možno
usudzovať, že mala snahu poškodiť svojho veriteľa – žalobkyňu (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR).

83. Napokon žalovaná namietala aj arbitrárnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázala

poctivý zámer podľa § 166g ods. 1 ZKR. Dôvodila, že s ohľadom na podstatu a skutočným obsah
argumentov súdu prvej inštancie z hľadiska toho, že žalovaná by mala namiesto osobitnej starostlivosti
o deti a domácnosť viac pracovať a usilovať sa o zvyšovanie svojich príjmov, nemožno tento
súdom prvej inštancie požadovaný spôsob správania žalovanej subsumovať pod žiadne v zákone
uvedené skutočnosti požadovaného správania dlžníka po podaní návrhu na oddlženie. Dodala tiež, že

odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti ju dehonestuje ako matku, čo sa jej osobne hlboko dotklo, nakoľko
považuje rodičovstvo a rodinu za vyššie hodnoty ako kariéru. Argumentáciu úspechmi detí žalovanej
spolu s listinami posťahovanými z internetu, ktoré žalobkyňa predložila na poslednom pojednávaní ako
dôkazysvedčiaceonepoctivomzámere,prekračujúpodľažalovanejakceptovateľnúmieruprimeranosti.
A skutočnosť, že tieto si osvojil aj súd prvej inštancie, ktorý dospel v napadnutom rozsudku k záveru,

že ani starostlivosť o rodinu bez ďalšieho nemôže brániť žalovanej v snahe získať lepšie zamestnanie,
svedčí podľa žalovanej o tom, že na jej úkor bol porušený aj článok 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa
ktorého možno povinnosti ukladať len zákonom alebo na základe zákona.

84. Podľa § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno

usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach možností a schopností, najmä ak
poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal
sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky
alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie vymáhateľného
dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

85. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon určuje poctivý zámer na základe
správania sa dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie oddlžovacieho konkurzu. V tejto súvislosti je
namieste zvažovať celkové správanie dlžníka po oddlžení, nakoľko je právne relevantné, či dlžník po
oddlžení využil tzv. „druhú šancu“, ktorá mu bola poskytnutá na úkor veriteľov.

86. Odvolací súd pokladá sa správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaná v priebehu celého konania
nepreukázala (a odvolací súd poznamenáva, že ani netvrdila), akú konkrétnu podobu mala mať jej
úprimná snaha riešiť dlh voči žalobkyni v medziach jej schopností a možností (žalobkyňa tvrdila, že
žiadnu). K námietke žalovanej, že súdom prvej inštancie požadovaný spôsob správania žalovanej

(pracovať a usilovať sa o zvyšovanie svojich príjmov) nemožno subsumovať pod žiadne v zákone
uvedené skutočnosti požadovaného správania dlžníka po podaní návrhu na oddlženie, odvolací súd
udáva, že ust. § 166g ods. 1 ZKR ako jedno z kritérií poctivého zámeru uvádza, že dlžník „vynaložil
snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov.“

87. Pokiaľ žalovaná argumentuje potrebou starostlivosti o svoje deti, ktorá jej neumožňuje sa zapojiť do
pracovného procesu na viac než len na 10 hodín týždenne, napriek tomu, že sama je v produktívnom
veku, navyše s dlhoročnými skúsenosťami v podnikaní (aj ako konateľka v dvoch obchodných
spoločnostiach,vktorýchvykonávafunkciukonateľabeznárokunaodmenu),bezvlastnýchzdravotnýchči iných obmedzení (žalovaná ich neuvádzala), odvolací súd poukazuje, že deti žalovanej v čase
vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie mali 13 rokov. Žalovaná pritom nepreukázala a ani netvrdila,
že jej deti majú stále pretrvávajúci zdravotný, príp. akýkoľvek iný handicap, ktorý by im znemožňoval

absolvovanie riadnej školskej dochádzky a vykonávanie mimoškolských aktivít v režime bežne zdravých
deti ich veku. Navyše, ako správne uviedol súd prvej inštancie, dcéra žalovanej súťažne tancuje a syn
hrá hokej. Odvolací súd poukazuje, že žalovaná žiadala o odročenie pojednávania dňa 19.11.2021
z dôvodu, že doprevádza svoju dcéru na Majstrovstvá Slovenska v Hip-Hope, Disco, Street a Disco
Show disciplínach a v podaní zo dňa 19.10.2023, požiadala súd o zrušenie pojednávania z dôvodu, že

sprevádza syna, ktorý je aktívnym hráčom zúčastňujúcim sa turnaja za svoj klub, na športovom podujatí
v USA, pričom prílohou žiadosti bol súhlas hokejového klubu, ktorého je syn žalovanej členom. Rovnako
ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd nevidí dôvod na to, aby akceptoval myšlienku, že deti žalovanej
majú také pretrvávajúce vážne zdravotné (príp. iné) komplikácie, ktoré by objektívne preukazovali, že
plnohodnotné zaradenie žalovanej do pracovného procesu by bolo vykonávané na úkor jej materských
povinností.

88. Už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd poukázal, že deti žalovanej riadne
absolvujú školskú dochádzku. Ak žalovaná dôvodí, že pracuje na čiastočný úväzok preto, aby
mala dostatočný čas sa venovať svojim deťom, tak nemožno podľa odvolacieho súdu prehliadať
na skutočnosť, že voľný časový priestor, ktorý vďaka svojmu značne skrátenému pracovnému

úväzku v rozsahu 2 hodiny denne získava, obetuje žalovaná aj výkonu konateľských oprávnení
v dvoch obchodných spoločnostiach (LUTIX s.r.o. a HELU, s.r.o.) bez nároku na odmenu. Správne
argumentovala žalobkyňa, že žalovaná ako konateľka má dosah na stanovenie výšky svojej mzdy,
pričom z dostupných účtovných závierok LUTIX s.r.o., v ktorej vykonáva žalovaná funkciu konateľky
za odmenu 200,- eur mesačne je možné zistiť, že priemerná mzda zamestnanca v danej spoločnosti

sa rok od roka líši, ale vždy vysoko prevyšuje odmenu konateľa. V roku 2023 bola priemerná mzda
zamestnanca v spoločnosti LUTIX s.r.o. 1.154,86 eur, ale žalovaná, ktorá zastávala kumulované funkcie,
výkon funkcie konateľky a vedúcej prevádzky, mala odmenu mesačne iba 200,- eur.

89.Odvolacísúdďalejdodáva,žezpotvrdeniaošetrujúcejlekárkydcéryžalovanejznovembra2019síce

vyplýva, že ochorenia dcéry žalovanej si vyžadovali v minulosti (pred vydaním označeného potvrdenia,
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už štyri roky starého) jej hospitalizáciu, liečbu a sledovanie
v odborných ambulanciách. Žalovanou však neboli preukázané a ani tvrdené žiadne pretrvávajúce
a významné zdravotné obmedzenia jej dcéry (ktorá sa v súčasnosti úspešne súťažne venuje tancu Hip-
Hope, Disco, Street a Disco Show na úrovni celoštátnej súťaže, čo sú nepochybne disciplíny s vysokým

nárokom na fyzickú kondíciu), ktoré by svedčili o tom, že zdravotný stav dcéry žalovanej si trvalo
vyžadujezvýšenénárokynastarostlivosťzostranyjejmatkyvporovnanísozdravýmdieťaťomvjejveku.

90. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
ustálil,žezosprávaniažalovanejpopodanínávrhunemožnousudzovať,žebyvynaložilaúprimnúsnahu

riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností (§ 166g ods. 1 ZKR).

91. S ohľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (aj v správnom výroku
o nároku na náhradu trov konania) ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

92. Záverom sa ešte odvolaciemu súdu žiada dodať, že v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď pri hodnotení zámeru žalovanej
neprihliadol aj na úkony, ktoré vykonala v období od decembra 2008, a ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané a vyšli počas konania najavo. Zároveň zdôraznil, že podľa záverov nálezu ústavného
súdu III. ÚS 570/2016 zo dňa 10.1.2017, je v rozhodovaní o oddlžení hlavnou úlohou konajúceho

súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na strane dlžníka – fyzickej osoby) a
záujmy stále neuspokojených veriteľov. Tejto požiadavky sa má súd zhostiť takým spôsobom, že bude
rešpektovať požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov a zároveň musí zohľadňovať
všetky aspekty konkrétneho prípadu. Odvolací súd poukázal, že vykonané dokazovanie poskytuje
podrobný obraz o úkonoch realizovaných žalovanou vo vzťahu k majetku, ktorý vlastnila (a ktorý mala

možnosť vlastniť) v období od decembra 2008. Dodal, že z vykonaného dokazovania vyplýva, aký postoj
od tohto času zaujala aj k možnému rozšíreniu svojho majetku a exekúcii vedenej proti nej (viď. výpoveď
JUDr. Andreja Dembického). Preto uložil súdu prvej inštancie zhodnotiť logickosť a nevyhnutnosť
všetkých úkonov týkajúcich sa majetkových pomerov žalovanej, ktoré vykonala od decembra 2008.93. Odvolací súd nad rámec všetkých vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré napadnutý rozsudok potvrdil
ako vecne správny, pokladá na záver v záujme komplexného vysporiadania sa s tvrdeniami strán sporu

ešte poznamenať nasledovné: Každý prejednávaný spor je individuálny a osobitý a neprihliadať na
jeho individuality nie je žiadúce, pokiaľ má byť výsledkom sporu zákonné a spravodlivé rozhodnutie.
Na tomto mieste považuje odvolací súd za nadbytočné opakovane uvádzať, ako žalovaná pristupovala
k majetkovým hodnotám a majetkovému prospechu, ktorý od roku 2008 mala príležitosť získať (fakticky
zhrnuté v odseku 7. tohto rozsudku). Konanie žalovanej v období od decembra 2008, kedy bola

neúčinnosť právneho úkonu súdom prvej inštancie neprávoplatne judikovaná (čo v žalovanej prirodzene
museloevokovaťmožnúhrozbujejpotenciálnehobudúcehozáväzkuvočižalobkyni),nepochybnepodľa
odvolacieho súdu svedčí o tom, že žalovaná sa nesnažila maximalizovať svoj osobný úžitok. Práve
naopak – vedome konala v ekonomicky rozhodných situáciách tak, aby ostala čo možno maximálne
nemajetnou. Ako už odvolací súd uviedol, bez významu neostáva posúdiť logickosť a nevyhnutnosť
všetkých úkonov týkajúcich sa majetkových pomerov žalovanej, ktoré vykonala od decembra 2008.

Žalovaná tieto úkony neodôvodnila ako logické a nevyhnutné s ohľadom na námietky žalobkyne
vznesené voči nim. Pritom ich dôsledkom bolo zakaždým to, že žalovaná sa nimi zbavila možného
majetkového substrátu. Za tohto stavu preto nemožno na ich cieľ hľadieť podľa odvolacieho súdu
inak, ako tak, že žalovaná dôsledne a naplno využívala možnosti, ktoré jej právny poriadok poskytol
(od 1.3.2017 aj nové všeobecné pravidlá oddlženia) práve za tým účelom, aby sa vyhla uspokojeniu

žalobkyne. Odvolací súd považuje za potrebné na tomto mieste osobitne prízvukovať, že účelom
oddlženia je vymanenie sa dlžníka z dlhovej špirály, čo má dlžníkovi umožniť zbaviť sa svojich dlhov,
ktoré nie je schopný dlhodobo splácať, teda umožniť mu zbaviť sa dlhovej pasce a začať nový finančný
život. Rovnako tak je účelom oddlženia aj sociálna a ekonomická reintegrácia dlžníka, ktorá dlžníkovi
umožní vrátiť sa späť do bežného ekonomického života, aby mohol opätovne pracovať a zarábať

bez strachu z doživotných exekúcii. Oddlženie žalovanej však tento cieľ podľa odvolacieho súdu
nesledovalo.

94. K obsahu samotného odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré
má 131. strán, pričom po stranu 111. je rozhodnutie súdu prvej inštancie len rozsiahlym kompilátom

podanísporovýchstránaichopakovanýchvyjadrenínapojednávaní,považujeodvolacísúdzapotrebné
dodať, že súd prvej inštancie nerešpektoval, že v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP opis uplatneného nároku
a procesnej obrany žalovaného nemá byť doslovným prevzatím alebo dokonca prepisom obsahu žaloby
a vyjadrení strán sporu, ale súd má v tejto časti zhrnúť iba právne relevantné skutočnosti, ktorými sa
odôvodňuje prejednávaný spor, čo súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku nespravil.

Podľa odvolacieho súdu je preto nutné súhlasiť so žalobkyňou, že odôvodnenie rozsudku spôsobom,
akým ho súd prvej inštancie spracoval, vážnym spôsobom oslabuje jeho výstižnosť. Odvolací súd preto
súdu prvej inštancie zdôrazňuje do budúcna potrebu rešpektovať, že podstatné zhrnutie skutkových
tvrdení strán v rozsudku predstavuje zhrnutie kľúčových tvrdení žalobcu a obrany žalovaného a nie
prepis všetkých ich vyjadrení a prednesov na pojednávaní.

95. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

96. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).