Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/95/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815204351
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5815204351.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C., D. E. XXX/XX, 2/ E. B., nar. X.XX.XXXX, bytom F. XXX, 3/ G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom
I., J. XXX/XX, 4/ B. K., nar. X.X.XXXX, bytom K., L. I. D. XXX/XX, 5/ M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom
F. XXX, 6/ O. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, 7/ P. B., nar. X.XX.XXXX, bytom H. XXXX/X, D. –
H., 8/ Q. R., nar. X.X.XXXX, bytom J., S.. T. XX/XX, 9/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/X, D.
– H., (všetci) právne zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Peter Bartoš, s.r.o. so sídlom Bratislava
– mestská časť Dúbravka, Martina Granca 3618/44, proti žalovaným: 1/ R. U., nar. X.X.XXXX, 2/ V.

U., nar. XX.X.XXXX, 3/ A. U., nar. X.X.XXXX, žalovaní 1/ až 3/ bytom E. XX, (všetci) právne zastúpení
advokátom JUDr. Andrejom Bryjom, so sídlom Námestovo, Hviezdoslavova 49, o zaplatenie 50.000,-
EUR s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcov a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č. k. 10C/250/2015-396 zo dňa 17. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a II. mení tak, že:
Žalovaní 2/ a 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ až 9/ sumu 16.224,93 EUR do
30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobu vo zvyšku zamieta.

Rozsudok okresného súdu zostáva nedotknutý vo výroku III. o zastavení konania v časti o zaplatenie
sumy 5.819,15 EUR.

Žalovaní 2/ a 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy žalobcov 1/ až 9/ v rozsahu 12,04 %.

Žalobcovia 1/ až 9/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy žalovaného 1/ v rozsahu 52,84 %.

Žalobcovia 1/ až 9/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy štátu v rozsahu 43,98 %.
Žalovaní 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy štátu v rozsahu 23,58 %.
Žalovaní 2/ a 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy štátu v rozsahu 32,44 %.

Žalobcovia 1/ až 9/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy znalca N. J. K., bytom W. J. XX/
XXX, D. v rozsahu 43,98 %.

Žalovaní 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy znalca N. J. K., bytom W. J. XX/
XXX, D. v rozsahu 23,58 %.
Žalovaní 2/ a 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy znalca N. J. K., bytom W. J. XX/XXX,
D. v rozsahu 32,44 %.

o d ô v o d n e n i e :1.Okresnýsúdnapadnutýmrozsudkomuložilžalovaným1/,2/a3/(ďalejoznačovaníajakolenžalovaní)
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ až 9/ (ďalej označovaní aj ako len žalobcovia)
sumu 10.974,55 EUR do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol

(výrok II.). Vychádzal z toho, že dňa 26.4.2013 došlo ku škodovej udalosti, keď v tom čase maloletý
žalovaný 1/ zapálil plynový zapaľovač, plameň priložil k senu uskladnenému v humne, čím spôsobil
požiar, výsledkom ktorého bolo úplné zhorenie hospodárskej budovy a tiež časti rodinného domu č. XXX
a jeho strechy.
2. Vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného 1/ okresný súd odkázal na § 422 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého maloletý zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie
a posúdiť jeho následky. Žalovaný 1/ mal v čase, kedy došlo k založeniu požiaru, 10 rokov, pričom
v konaní nebolo z jeho strany preukázané ani tvrdené, že by nemal byť schopný ovládnuť svoje
konanie alebo posúdiť jeho následky. Okresný súd vyslovil názor, že osoba vo veku 10 rokov by vo
všeobecnosti mala byť schopná posúdiť následky manipulácie s plynovým zapaľovačom v miestnosti,
kde je uskladnené seno. Nadväzne dospel k záveru, že aj napriek neplnoletosti mal žalovaný 1/

rozumovú (intelektuálnu), ako i vôľovú (určovaciu) schopnosť vyvinutú do takej miery, aby bol schopný
sa správne rozhodnúť a uvedomiť si, aké nebezpečenstvo môže hroziť, pokiaľ s ohňom manipuluje
nezodpovedná osoba.
3. V zmysle § 422 Občianskeho zákonníka zodpovedali za škodu aj tí, ktorí mali nad žalovaným 1/
vykonávať dohľad, teda jeho rodičia (žalovaní 2/ a 3/). Pokiaľ žalovaní namietali, že na ich strane mal

byť subjektom sporu aj V. M., ktorý tiež zodpovedá za skutok/ /škodovú udalosť, okresný súd odkázal
na závery vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu a súvisiaceho uznesenia o zastavení trestného stíhania.
Znichvyplynulo,ženeexistuježiadendôkazotom,žebymalbyťvsporepasívnelegitimovanýmajV.M..
4. Z hľadiska základu zodpovednosti za škodu vychádzal okresný súd z § 420 Občianskeho
zákonníka. Protiprávny úkon, na základe ktorého si žalobcovia uplatňovali škodu, bol preukázaný najmä

zvyšetrovaciehospisu,zktoréhovyplývalajvznikškody.Príčinnúsúvislosťmedziprotiprávnymkonaním
a škodou okresný súd vyvodil zo zisteného protiprávneho konania žalovaného 1/. Vo otázke výšky škody
považoval okresný súd za určujúce ustanovenie § 443 Občianskeho zákonníka.
5. V spore meritórne rozhodol prvý krát rozsudkom zo dňa 1.3.2024, ktorý bol sčasti zrušený uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/82/2024 zo dňa 30.7.2024. V dôsledku tohto skoršieho rozsudku

bolo konanie v súdenej veci už (právoplatne) ukončené v časti týkajúcej sa sumy 22.764,61 EUR; ktorá
pozostáva zo sumy 11.790,06 EUR, ktorú sú povinní zaplatiť žalovaní žalobcom, a zo sumy 10.974,55
EUR,vktorejčastibolokonaniezastavenépodľaprvéhorozsudkuokresnéhosúdu.Keďžesažalobcovia
domáhali zaplatenia sumy 50.000,- EUR, predmetom sporu v aktuálnom štádiu ostala suma 27.235,39
EUR.

6. V otázke výšky škody (10.974,55 EUR vrátane DPH) okresný súd odkázal na znalecký posudok
(vrátane jeho doplnku) vypracovaný N. J. K., z ktorého vyplynula celková hodnota nákladov na opravu
hospodárskej budovy podľa cenníka z roku 2013. Pokiaľ ide o sumu 5.819,15 EUR, okresný súd
v uvedenej časti z dôvodu späťvzatia žaloby konanie zastavil (výrok III. napadnutého rozsudku).
7. Keďže v súvislosti so znaleckým dokazovaním vznikli štátu náklady vo výške 706,09 EUR, považoval

okresný súd za spravodlivé, aby tieto trovy štátu znášali strany sporu. Slovenskej republike preto priznal
nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100 % (výrok IV.). Výrokmi V. a VI. uložil povinnosť zaplatiť
štátu trovy konania žalobcom 1/ až 9/ vo výške 143,045 EUR a žalovaným 1/ až 3/ vo výške 353,045
EUR. V otázke (vzájomnej) náhrady trov konania strán sporu vychádzal okresný súd z § 255 ods. 2
CSP, pričom konštatoval úspech žalobcov v rozsahu 45,5 % a úspech žalovaných v rozsahu 54,5 %.

Poukázal na to, že nemožno posudzovať späťvzatie žalobcov v časti o zaplatenie 16.793,70 EUR za
procesné zavinenie zastavenia konania, „nakoľko sa o podanej žalobe aj napriek dispozičnému úkonu
dalo meritórne rozhodnúť“. Nadväzne vyslovil, že žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu
trov konania (výrok VII.).

8. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany.
9. Žalobcovia napádali výroky II., V. a VII. Poukazovali na to, že znaleckým posudkom N. J. K. č. 16/2022,
v znení jeho doplnku č. 1 bolo dostatočne preukázané, že suma nákladov na opravu rodinného domu
a hospodárskej budovy pri cenách za rok 2013 je vo výške 28.014,99 EUR, ktorá pozostáva zo sumy
5.250,38 EUR predstavujúcej už „vyhotovené“ náklady žalobcov a bez nákladov vložených žalovanými;

zosumy11.790,06EURakohodnotynákladovnaopravurodinnéhodomuazosumy10.974,55EURako
hodnoty nákladov na opravu hospodárskej budovy. Okresný súd teda nevzal do úvahy sumu 5.250,38
EUR, ktorá predstavuje už vynaložené náklady na odstránenie škodových následkov. Nie je pritom
pravdivý záver okresného súdu, že na rodinnom dome, ani na hospodárskej budove neboli vykonanéžiadne práce. Žalobcovia od začiatku súdneho konania tvrdili, že určité práce na oprave rodinného domu
boli vykonané a tieto boli aj preukázané (práve) v znaleckom posudku; s ocenením na sumu 5.250,38
EUR.

10. Žalobcovia uviedli, že v spore žiadali priznať sumu 33.206,30 EUR, ktorá (okrem dotknutej
hodnoty už vynaložených nákladov 5.250,38 EUR) pozostáva z nákladov na uvedenie rodinného
domu do pôvodného stavu vo výške 16.981,37 EUR (podľa cien v čase vyhotovenia doplnku č. 1
znaleckého posudku; rok 2022) a zo sumy 10.974,55 EUR predstavujúcej náklady potrebné na uvedenie
hospodárskej budovy do pôvodného stavu. Vyčíslenie nákladov v inom časovom horizonte – ako

v čase, kedy došlo ku škodovej udalosti – žalobcovia odôvodňovali súdnou praxou. Na podporu svojho
názoru odkázali na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu ČR, konkrétne na rozhodnutie sp. zn.
25Cdo/1706/ /2002 zo dňa 23.4.2003.
11. Mali tiež za to, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s ich argumentáciou, prečo nemôže
byť v neprospech žalovaných to, že oni (žalobcovia) od roku 2013 neopravili rodinný dom a ani
hospodársku budovu; a to najmä vo väzbe na správanie žalovaných, ktorí od začiatku odmietali

akúkoľvek zodpovednosť. Primárne boli žalovaní zodpovední za to, že žalobcovia od roku 2013 rodinný
dom a hospodársku budovu neopravili, keďže im celú dobu od vzniku škodovej udalosti (takmer 12
rokov) a tiež po celú dobu súdneho konania (takmer 10 rokov) odmietali nahradiť akúkoľvek škodu; čo
je podľa žalobcov (i) v rozpore s dobrými mravmi.

12. Žalovaní odvolaním napádali výroky I., VI. a VII rozsudku okresného súdu. S odkazom na §
442 Občianskeho zákonníka (zjavne malo ísť o § 422, pozn. krajského súdu) primárne namietali
zodpovednosť žalovaného 1/, keďže tento bol v čase škodovej udalosti 10-ročným dieťaťom. Pre
maloletosť tak nebol schopný ovládnuť svoje konanie, resp. posúdiť jeho následky. Pasívne legitimovaní
v spore tak mali byť len rodičia žalovaného 1/.

13. Okresný súd navyše nemohol mať z trestného konania jednoznačne preukázané, že páchateľom
skutku bol iba žalovaný 1/, pretože trestné stíhanie bolo zastavené pre nedostatok veku páchateľa.
VtejtosúvislostidávalidopozornostivýsluchsvedkaV.M.,ktorýprezentovalúplneinúverziuskutku,než
z ktorej vychádzal okresný súd. Podľa ich názoru bolo v danej veci relevantné znenie § 438 Občianskeho
zákonníka t. j. že za škodu zodpovedajú (všetci) tí, ktorí ju spôsobili; teda aj V. M..

14. Žalovaní nesúhlasili s priznaním dane z pridanej hodnoty k sume zistenej škody. Zákon o dani
z pridanej hodnoty (ďalej aj len DPH) totiž nedefinuje pojem škoda a nerieši v tomto smere otázky
dane z pridanej hodnoty. Zdaniteľným obchodom je akékoľvek odplatné (alebo za určitých podmienok
aj bezodplatné) dodanie tovaru, pri ktorom dochádza k zmene dispozičného práva. Okresný súd pritom
správne konštatoval, že žalobcovia od roku 2013 nevykonali žiadne opravné práce, a teda ani nezaplatili

žiadnu DPH. Z hľadiska DPH samotný vznik škody nepredstavuje osobitný predmet dane. Do výšky
škody tak nemôže byť započítaná znalcom určená DPH 3.794,10 EUR (1.965,01 EUR + 1.829,09 EUR).
Žalovaní v tejto spojitosti uzavreli, že v zmysle doplnku č. 1 k znaleckému posudku predstavuje celková
výška škody sumu 18.970,51 EUR, z čoho škoda v sume 11.790,06 EUR bola priznaná už skorším
rozsudkom, preto ostalo rozhodnúť o zvyšnej sume škody vo výške 7.180,45 EUR.

15. Žalovaní tiež namietali výrok o uložení im povinnosti zaplatiť štátu trovy konania vo výške 353,045
EUR, keď z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, o aké úvahy oprel okresný súd svoje závery.
Zdôraznili, že na účely znaleckého dokazovania zložili žalobcovia zálohu, preto nie je pravdivý argument
okresného súdu, že znalečné bolo znalcovi vyplatené z rozpočtových prostriedkov. Obdobne im nebolo
jasné, na základe akých úvah rozhodol okresný súd o nepriznaní nárok na náhradu trov konania žiadnej

zo sporových strán. Žalobcovia sa totiž žalobou domáhali zaplatenia sumy 50.000,- EUR a ich úspech
predstavuje 37,94 % (čomu súčasne zodpovedá úspech žalovaných v rozsahu 62,06 %); čistý úspech
žalovaných tak činil 24,12 %.

16. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov zopakovali svoju argumentáciu o nedostatku deliktuálnej

spôsobilosti žalovaného 1/. Mali za to, že okresný súd správne vychádzal z výšky škody stanovenej
podľa cenovej hladiny z roku 2013. V spojitosti s odkazom protistrany na judikatúru Najvyššieho súdu
ČR uviedli, že žalobcovia mali preukázať, na základe čoho by mal okresný súd výnimočne nepostupovať
podľa § 443 Občianskeho zákonníka.
17. Zdôraznili, že boli to práve žalovaní 2/ a 3/, ktorí po škodovej udalosti robili všetko podľa pokynov

žalobcu 1/ na zabezpečenie nehnuteľnosti. Žalovaný 2/ spolu s ďalšími chlapmi vyhotovili nový veniec
a strechu rodinného domu, aby doň nepršalo. Namiesto hospodárskej budovy si žalobca 1/ želal
prístrešok za domom, ktorý mu bol vyhotovený. Žalobcovia tiež odmietli ponuku žalovaného 2/ stavebne
zabezpečiť rekonštrukciu a užívaniaschopnosť domu; chceli už len peniaze. Zároveň žalovaní 2/ a 3/ponúkli žalobcom ešte pred ustanovením znalca sumu 15.000,- EUR, „no žalobcom to bolo málo“.
Žalovní dodali, že pokiaľ žalobcovia namietli výroky V. a VII. rozsudku okresného súdu, neuviedli žiadne
odvolacie dôvody.

18. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedli, že pasívna vecná legitimácia (všetkých)
žalovaných bola posúdená správne. Súčasne nebolo preukázané, že by škoda mala byť spôsobená aj
konaním iných osôb, napr. V. M.. Žalobcovia mali za to, že pri účtovaní ceny opravy „je DPH bežnou
súčasťou ceny diela“. Jedinou výnimkou je situácia, keď je poškodený sám platiteľom DPH a škoda

vznikla na jeho majetku, ktorý používa pri svojej činnosti podliehajúcej daňovej povinnosti a vznikol mu
voči správcovi dane nárok na odpočet DPH. Žalobcovia ako fyzické osoby nepodnikatelia však nemajú
nárok na takýto odpočet. Na podporu dotknutej argumentácie poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu
ČR vo veci sp. zn. 25Cdo 3039/2011.

19. Žalobcovia v odvolacej replike zopakovali svoje stanoviská v otázkach okruhu pasívne

legitimovaných subjektov a výšky škody. Za nepravdivé označili tvrdenie, že žalovaní im ponúkli sumu
15.000 EUR. Práve naopak, boli to žalobcovia, ktorí opakovane navrhovali mimosúdne vyriešenie veci.
20. Taktiež žalovaní v odvolacej replike zotrvali na podanom odvolaní, vrátane súvisiacej argumentácie.
Keďže žalobcovia od roku 2013 rodinný dom a hospodársku budovu neopravili, neexistuje „opravca“,
ktorý by si účtoval DPH.

21. Žalobcovia v odvolacej duplike uviedli, že sa pridržiavajú svojich predchádzajúcich písomných
vyjadrení.

22. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379
a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu nedotknutým zostal odvolaním nenapadnutý výroku III. rozsudku

okresného súdu o zastavení konania o zaplatenie sumy 5.819,15 EUR a po vykonaní pojednávania
v zmysle § 385 ods. 1 CSP, vrátane čiastočného zopakovania dokazovania, v preskúmavanej časti
rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozsudku.

23. Krajský súd opakuje/zdôrazňuje, že odvolací súd je viazaný nielen rozsahom odvolania, ale

i konkrétnymi námietkami, ktoré odvolateľ vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto
opravného prostriedku (§ 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods. 3 CSP). To znamená, že vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia posudzuje (takmer výlučne) z dôvodov označených odvolateľom/odvolateľmi.
Z uvedeného vyplýva (zásadná) zodpovednosť odvolateľov za obsahové vymedzenie ich odvolania/
odvolaní.

24. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie
jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl.
CSP).Zustálenejjudikatúryvyplýva,žedôkaznébremenoohľadneurčitýchskutočnostíležínatejstrane
sporu, ktorá z existencie/preukázania týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky

(bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
25. Z dotknutých východísk a pravidiel (kontradiktórneho) konania vyplýva, že súd v sporovom

konaní nie je súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom/arbitrom posudzujúcim kvalitu a rozsah
jedinečných skutkových tvrdení a k nim stranami ponúknutých dôkazov (§ 149 a nasl., § 185 a nasl.
CSP). Rozsah vykonávania dôkazov, ako aj ich hodnotenie je pritom zverené rozhodnutiu, resp. voľnej
úvahe súdu (§ 185 ods. 1 a § 191 CSP).

26.Vzmysleuvedenýchpravidielbolopotomnažalobcoch,abyvsporeprodukovalidostatokskutkových
tvrdení a v prípade ich popretia aj dôkazov na preukázanie všetkých zložiek zodpovednosti žalovaných
za vznik tvrdenej škody. Žalobcovia označili za subjekty zodpovedné za následky škodovej udalosti
žalovaného 1/ (v rozhodnom čase maloletého) a jeho rodičov, žalovaných 2/ a 3/. Žalovaný 1/ v priebehu
sporu – s odkazom na § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka – opakovane (ústne na pojednávaniach

i v písomných podaniach) namietal nedostatok deliktuálnej spôsobilosti, keď upriamoval pozornosť na
svoj nízky vek (10 rokov) v čase vzniku škodovej udalosti.27. Uvedenú – vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného 1/ určujúcu – otázku vyriešil okresný súd iba
vlastnou úvahou. Vyslovil, že vo veku 10 rokov bol žalovaný 1/ dostatočne spôsobilý na zhodnotenie
následkov manipulácie so zapaľovačom v miestnosti so senom. Krajský súd nevylučuje posúdenie

zodpovednosti maloletého za škodu aj len na základe bezprostrednej úvahy súdu. Z procesnoprávneho
hľadiska takýto postup obsahovo zodpovedá záveru o všeobecne známej skutočnosti podľa § 186 ods.
1 CSP, ktorá sa nedokazuje.
28. V takej situácii úvaha súdu vychádza len zo všeobecných skúseností či poznatkov v spoločnosti
o tom, aké schopnosti možno pričítať priemernému maloletému v konkrétnom veku vo vzťahu k určitej

(súdom vyhodnocovanej) činnosti. Dotknuté poznatky ale treba konkrétne vymedziť a vysvetliť, aby
proti prijatému záveru o všeobecne známej skutočnosti mohla strana sporu primerane brojiť (bližšie
analogicky – pre zhodnosť právnej úpravy všeobecne známej skutočnosti a skutočnosti známej súdu
z jeho rozhodovacej činnosti – napríklad aj rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 32/2025).

29. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, však závery okresného súdu o zodpovednosti
za škodu desaťročného dieťaťa (v konkrétnostiach súdnej veci osobitne v súvislosti s manipuláciou
s plynovým zapaľovačom v blízkosti sena/v miestnosti s uskladneným senom) ako o všeobecne známej
skutočnosti vykazujú nemalú mieru arbitrárnosti. Predstavujú totiž len konštatáciu, ktorej chýba (v
podstate akékoľvek) bližšie ozrejmenie či vysvetlenie. Už len pri zohľadnení veku škodcu (10 rokov) je

takto prezentovaná úvaha okresným súdom (minimálne) problematická.
30. Ide totiž o vek zodpovedajúci hranici medzi detstvom a dospievaním, pri ktorom treba skúmať
individuálne špecifiká osobnosti konajúceho i širšie okolnosti samotnej škodovej udalosti. Krajský súd
nepovažoval za všeobecne známe, že (každý) maloletý vo veku 10 rokov dokáže správne vyhodnotiť
(všetky možné) následky manipulácie s ohňom v prostredí stodoly, v ktorej je uskladnené seno.

Napríklad, ak by sa aj samotné nebezpečenstvo vznietenia sena mohlo javiť ako dostatočne zrejmé
i desaťročnému dieťaťu, možnosť resp. schopnosť včasného uhasenia ohňa dieťa v takomto veku
náležite vyhodnotiť nedokáže; obdobne tak rozsiahlosť eventuálnych škôd.

31. Žalobcovia v spore neponúkli žiadne individuálne skutkové tvrdenia podmieňujúce záver o

zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu; a už vôbec neoznačili súvisiace dôkazy. Len odkaz na výpoveď
žalovaného 1/ v rámci trestného konania nie je v danom smere dostačujúci. Jednak vo všeobecnosti
nemožno opísanie rozhodujúcich skutočností (inými slovami bremeno tvrdenia) nahradiť odkazom na
označené dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP), a jednak dotknutý odkaz neobsahuje vymedzenie jedinečných
skutočností vlastných práve a len súdenej veci. Pokiaľ sa žalobcovia dovolávali zodpovednosti (v

relevantnom čase maloletého) žalovaného 1/, mali prezentovať konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých
vyplýva naplnenie hypotézy aplikovanej právnej normy – § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
32. Nedostatok skutkových tvrdení a súvisiaca absencia dôkazov, ktoré procesné povinnosti spočívali
na žalobcoch (nie na žalovanom 1/, z ktorej premisy nesprávne vychádzal okresný súd), viedla krajský
súd k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby voči žalovanému 1/. Uvedený záver ale nič nemení na už

právoplatnom výroku rozsudku okresného súdu zo dňa 1.3.2024, na základe ktorého je (aj) žalovaný
1/ (spoločne so žalovanými 2/ a 3/) povinný zaplatiť žalobcom sumu 11.790,06 EUR. Len pre úplnosť
krajský súd dodáva, že žalujúca strana nijako nereagovala na upovedomenie (predbežný právny názor)
prezentované/ý na odvolacom pojednávaní o tom, že vyššie spomínané konštatovanie okresného
súdu ohľadne deliktuálnej zodpovednosti dieťaťa vo veku 10 rokov nepovažuje za všeobecne známu

skutočnosť.

33. Žalovaní 2/ a 3/ základ svojej zodpovednosti v odvolaní nijako nespochybnili (naopak aj
bezprostredne na pojednávaní odvolacieho súdu konštatovali, že je daná ich zodpovednosť za vzniknutú
škodu). Nadväzne – aj z hľadiska viazanosti konkrétnymi odvolacími námietkami – nebol v tomto smere

dôvod na vykonanie (vecného) odvolacieho prieskumu.
34. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že na ich strane mal vystupovať ako spoločne zodpovedná osoba aj V.
M. – bez ohľadu na konkrétne skutkové súvislosti – je nutné uviesť, že spoločná zodpovednosť
viacerých subjektov/škodcov je podľa § 438 Občianskeho zákonníka principiálne solidárna (len súd
môže v podstate výnimočne rozhodnúť o delenej zodpovednosti podľa účasti na spôsobenej škode;

k takémuto pomerovaniu navyše úplne absentovali konkrétne tvrdenia). Nadväzne bolo oprávnením/
voľbou žalobcov, koho zo spoločne a nerozdielne zodpovedných škodcov zažalujú; mohol to byť aj jediný
subjekt/škodca. To znamená, že i keby V. M. (spolu)zodpovedal za škodu – čo krajský súd nekonštatuje
– aj tak by táto okolnosť nebola prekážkou uloženia povinnosti nahradiť škodu iba žalovaným 1/ až 3/(prípadne len niektorým z nich). Uvedené vyplýva zo samotnej povahy solidárnych záväzkov (§ 511
Občianskeho zákonníka).

35. V otázke výšky škody bol určujúcim dôkazom znalecký posudok č. 16/2022 (vrátane jeho doplnku č.
1) N. K., ktorého závery boli predmetom opakovaného dokazovania (bez akejkoľvek reakcie sporových
strán) na pojednávaní odvolacieho súdu. Zo záverov znaleckého dokazovania je zrejmé, že suma
5.250,38 EUR zodpovedala už vynaloženým nákladom na opravu rodinného domu (bez nákladov
vložených žalovanými). Zároveň z napadnutého rozsudku vyplýva, že túto časť nárokovanej škody

okresný súd (bez bližšieho vysvetlenia) úplne opomenul.
36. Okrem toho škoda pozostávala z už právoplatne priznanej sumy 11.790,06 EUR (rozsudkom
okresného súdu zo dňa 1.3.2024), ktorá zodpovedala nákladom na opravu rodinného domu a zo sumy
10.974,55 EUR, ktorá predstavuje náklady na opravu hospodárskej budovy (práve povinnosť zaplatiť
túto sumu bola uložená žalovaným aktuálne posudzovaným – v poradí druhým – rozsudkom okresného
súdu; jeho výrokom I.). Možno pritom konštatovať, že z obsahu spisu nevyplývajú žiadne relevantné

námietky, ktoré by žalovaní v priebehu sporu produkovali k výške škody odvodzovanej od znaleckého
posudku, vrátane jeho doplnenia. Výsledky znaleckého dokazovania žalovaní nepopreli ani žiadnym
dôkazom, resp. jeho návrhom.
37. Krajský súd nadväzne uložil žalovaným 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 9/ sumu 16.224,93
EUR, ktorá pri zohľadnení už právoplatne priznaného nároku na zaplatenie 11.790,06 EUR, predstavuje

výšku škody podľa stavu v roku 2013 tak, ako bola zistená znaleckým dokazovaním; vo zvyšnej časti
aktuálne posudzovaného nároku žalobu zamietol. V rozsahu 10.974,55 EUR ide vo svojej podstate
o potvrdzujúci výrok, avšak v záujme prehľadnosti (aj v súvislosti s nedôslednosťami, ktoré sprevádzali
rozhdovanie okresného súdu) krajský súd formulačne zvolil (jeden) zmeňujúci výrok. Lehotu na plnenie
ponechal v rozsahu, ako ju vymedzil okresný súd, keďže v tomto smere neboli ani jednou sporovou

stranou prezentované odvolacie námietky.

38. Žalobcovia sa domáhali aplikácie výnimky zo všeobecnej zásady vyjadrenej v § 443 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.
Akcentovali, že žalovaní odmietali nahradiť vzniknutú škodu, čo predstavuje (i) správanie odporujúce

dobrým mravom. Samotný fakt nezaplatenia dlhu je štandardným dôvodom pre iniciovanie súdneho
sporu. Krajský súd v tejto okolnosti preto nevidel osobitné skutočnosti pre konštatovanie výnimky
z pravidla podľa citovaného zákonného ustanovenia. K procesnej stratégii žalobcov je potrebné
podotknúť, že v spore mohli uplatňovať úroky z omeškania, ktoré by im pokryli následky straty hodnoty
finančnej náhrady v dôsledku inflácie. Toto ich opomenutie však nemožno pričítať na ťarchu žalovaných.

39. Žalovaní v odvolaní (rovnako tak i na odvolacom pojednávaní) v otázke rozsahu škody prioritne
namietali zahrnutie dane z pridanej hodnoty do jej výšky. Táto námietka ale predstavuje neprípustnú
novotu (§ 366 CSP a contrario). Žalovaní totiž v priebehu sporu nevymedzili žiadne relevantné
argumenty proti záverom znalca, ktorý sumu škody vyčíslil aj s daňou z pridanej hodnoty. Nesplnenie

povinnosti tvrdenia či dôkaznej povinnosti v štádiu pred súdom prvej inštancie predstavuje v zásade
prekážku prípustnosti a akceptovania takýchto prostriedkov procesného útoku či obrany v odvolacom
konaní.
40. Znalecký posudok N. K. pritom už v prvotnom vyhotovení obsahoval vyjadrenia v súvislosti s daňou
z pridanej hodnoty; a to tak v „odôvodnení“, ako aj výslovne v jeho záveroch. Žalovaná strana na

nadväzujúcom pojednávaní (dňa 28.2.2023) DPH spomenula výlučne len ako súčasť námietky času
určenia výšky škody (rok 2013 versus rok 2022). Na ďalšom pojednávaní (dňa 16.5.2023) bol znalec
N. K. aj vypočutý, okrem iného tiež k súvislostiam účtovania DPH a žalovaní navrhli doplniť znalecký
posudok „len“ o ocenenie podľa cenníka/úrovne roku 2013. Po vypracovaní doplnenia č. 1 (taktiež
s výslovným a jednoznačným vymedzením aj DPH v jeho záveroch) bol znalec opätovne vypočutý na

pojednávaní dňa 20.1.2024, na ktorom žalovaní – tiež opätovne – zahrnutie DPH do výšky škody (vôbec)
nenamietali.

41. V dôsledku zmeny napadnutého rozsudku rozhodoval krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP
(v spojení s § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP) o nároku na náhradu trov celého

(prvoinštančnéhoiodvolacieho)konania.Žalobcoviaboliúspešnívočižalovaným2/a3/vúhrnnevsume
28.014,99 EUR, čo predstavuje v pomere k uplatnenej sume 50.000 EUR úspech v rozsahu 56,02
%. Tomuto zodpovedá úspech žalovaných 2/ a 3/ v rozsahu 43,98 %. Čistý úspech žalobcov tak voči
žalovaným 2/ a 3/ dosiahol 12,04 %.42. Žalovanému 1/ bola v zmysle zmeňujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v konečnom dôsledku
uložená (spoločne so žalovanými 2/ a 3/) povinnosť zaplatiť len sumu 11.790,06 EUR, čo predstavuje
úspech žalobcov voči nemu iba v rozsahu 23,58 %. To súčasne znamená úspech žalovaného 1/

v rozsahu 76,42 %. Čistý úspech žalovaného 1/ potom činí 52,84 %, v ktorom rozsahu sú žalobcovia
povinní nahradiť trovy žalovaného 1/.
43. Ak okresný súd nevzal za relevantné čiastočné späťvzatie žaloby, „pretože sa o podanej žalobe
dalo meritórne rozhodnúť“, išlo o nesprávny záver. Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby
predstavuje vždy zavinenie žalobcu, ibaže by bol tento úkon podmienený správaním žalovaných.

Žalobcovia však v súdenej veci vzali žalobu späť len na základe výsledkov znaleckého dokazovania,
nie z dôvodu, že by im žalovaní po podaní žaloby uhradili časť dlhu. Preto v danom rozsahu niesli
zodpovednosť za zastavenie konania žalobcovia, ktorá okolnosť bola pri vyššie uvádzaných výpočtoch
(pre zjednodušenie) zohľadnená ako ich neúspech.

44.Vovzťahuktrovámštátukrajskýsúdužvpredchádzajúcom(zrušujúcom)uznesenízodňa30.7.2024

konštatoval nesprávnosť postupu okresného súdu, ktorý priamo v rozsudku rozhodol o výške týchto trov.
Aktuálna procesná úprava dovoľuje postup vymedzujúci v rozsudku len rozsah nároku, ktorého výška
je ustálená až osobitným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 CSP). Ani v preskúmavanom rozhodnutí však
uvedené pravidlá neboli rešpektované.

45. Vzhľadom na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu krajský súd okrem trov
štátu v tomto rozsudku rozhodol aj o trovách znalca, resp. ich časti, ktorej sa okresný súd nevenoval
vôbec (faktúry vystavené znalcom, č. l. 246 a 309). V prípade oboch týchto druhov trov nejde o trovy vo
vzájomnom pomere strán, preto je relevantný tzv. hrubý neúspech vo veci (v konkrétnostiach súdenej
veci bližšie body 41. a 42. odôvodnenia tohto rozsudku a z nich rezultujúci neúspech jednotlivých

subjektov na každej zo strán).
46. Žalobcovia boli neúspešní v rozsahu 43,98 %, žalovaní 2/ a 3/ v rozsahu 56,02 % a žalovaný 1/
v rozsahu 23,58 %. Žalovaní 1/ až 3/ stáli na jednej procesnej strane, z ktorého dôvodu je ich pomer na
zodpovednosti za trovy štátu a znalca solidárny. V tomto vzťahu ale žalovaný 1/ (solidárne so žalovanými
2/ a 3/) zodpovedá len v miere 23,58 %. Naopak žalovaní 2/ a 3/ (solidárne) znášajú trovy štátu a znalca

aj nad tento rozsah do pomeru 56,02; to znamená v rozsahu 32,44 %.
47. O výške trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie. Pri
rozhodovaní o výške trov štátu a výške trov znalca budú zohľadnené čiastky zložených preddavkov, ako
aj sumy vyplývajúce z uznesení, ktorými už boli sčasti pokryté náklady znalca (uznesenia okresného
súdu zo dňa 28.12.2022 a zo dňa 22.11.2023).

48. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.