Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoCsp/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123201650
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8123201650.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX,
XXX XX D., zastúpeného JUDr. Danielom Tarbajom, advokátom, so sídlom Zámocká 525/28, 091 01
Stropkov, IČO: 53 450 345, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB,
a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava-Staré Mesto, IČO: 31 320 155, zastúpenému: Remedium
Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, o
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 15Csp/11/2023-105 zo dňa 04.03.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. Zrušuje rozsudok vo výrokoch II. a IV. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:
,, I. U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 07.08.2016 v časti Vyhlásenie klienta, v znení: „Osobné údaje Klienta uvedené v Zmluve
poskytuje svojej ovládajúcej osobe VÚB, ako aj osobám zo skupiny s úzkymi väzbami k VÚB v zmysle

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vrátane spoločnosti Intesa Sanpaolo Taliansko, za účelom interného
výkazníctva, zvýšenia kvality služieb, marketingové účely, účely vyhodnotenia rizikového profilu Klienta,
vymáhania prípadných záväzkov Klienta po splatnosti. Platnosť súhlasu je 10 rokov od doručenia návrhu
na uzatvorenie Zmluvy, pričom Klient berie na vedomie, že svoj súhlas je oprávnený odvolať najskôr po
jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že sa
Zmluva neuzatvorí, a to písomným oznámením doručeným na adresu Spoločnosti.“ je neprijateľná.
II. U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 6089803191

zo dňa 07.08.2016 v časti Ostatné zmluvné podmienky a dojednania, článok 8. Následky nesplácania
spotrebiteľskéhoúveruazmluvnápokuta,bod8.1,vznení:„Vprípadeomeškaniasúhradoujednotlivých
Splátok je Klient povinný uhradiť Spoločnosti Zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády
č. 87/1995 Z.z. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Výška zmluvnej pokuty sa rovná
priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenej podľa osobitného
predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť
trojnásobok úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády.“ je neprijateľná.

III. U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 07.08.2016 v časti Ostatné zmluvné podmienky a dojednania, článok 11. Všeobecné ustanovenia,
bod 11.3, v znení: „Klient podpísaním Zmluvy súhlasí, že komunikácia medzi ním a Spoločnosťouprostredníctvom elektronických médií bude Spoločnosťou zaznamenávaná a môže byť použitá ako
dôkaz v prípade reklamácie alebo sporu.“ je neprijateľná.
IV. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude

rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.“

2. Vec právne posúdil s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5
Občianskeho zákonníka a § 497 Obchodného zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej
inštancie konštatoval, že právny vzťah medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného bol

založený Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.08.2016 možno považovať
za spotrebiteľský právny vzťah medzi veriteľom - dodávateľom konajúcim v rámci svojho predmetu
podnikateľskej činnosti a dlžníkom - spotrebiteľom, ktorý nie je podnikateľom, resp. nekoná v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti.

3. Pokiaľ ide o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, tak súd prvej inštancie sa v prvom rade

zaoberal naliehavým právnym záujmom na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky a vychádzajúc z
ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa konštatoval, že v každom prípade je daný
naliehavý právny záujem žalobcov ako spotrebiteľov na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky, a
to bez toho, aby žalobcovia museli tento naliehavý právny záujem na určení osobitným spôsobom
preukazovať, pretože tento vyplýva priamo z vyššie uvedených zákonných ustanovení, najmä z

citovaného § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.12.2013, sp.zn. 1Co/237/2013.

4. Dospel k záveru, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.08.2016 obsahuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v časti Vyhlásenie klienta, v znení: „Osobné údaje Klienta uvedené

v Zmluve poskytuje svojej ovládajúcej osobe VÚB, ako aj osobám zo skupiny s úzkymi väzbami k
VÚB v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vrátane spoločnosti Intesa Sanpaolo Taliansko,
za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality služieb, marketingové účely, účely vyhodnotenia
rizikového profilu Klienta, vymáhania prípadných záväzkov Klienta po splatnosti. Platnosť súhlasu je
10 rokov od doručenia návrhu na uzatvorenie Zmluvy, pričom Klient berie na vedomie, že svoj súhlas

je oprávnený odvolať najskôr po jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu alebo od
udelenia súhlasu pre prípad, že sa Zmluva neuzatvorí, a to písomným oznámením doručeným na
adresuSpoločnosti.“Podľanázorusúduprvejinštancietátozmluvnápodmienkabolapredformulovanáa
neprimeraná vzhľadom na široko koncipovaný súhlas spotrebiteľa s nakladaním s jeho osobnými údajmi
až po dobu 10 rokov po doručení návrhu zmluvy a dokonca aj v prípade, ak zmluva vôbec nevznikne,

tak tento súhlas ďalej trvá. Ukladanie takýchto povinností spotrebiteľovi nemá oporu v žiadnom
zákone. Takýto súhlas formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou podmienkou nemožno za žiadnych
okolnosti považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na ktorý sa
tento výslovne zákonom o ochrane osobných údajov požaduje. Poukázal na to, že neprijateľnosť tejto
zmluvnej podmienky už bola súdmi viacnásobne judikovaná (napr. Rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp.zn. 9CoCsp/2/2023 zo dňa 8.1.2024). Neobstojí ani argumentácia žalovaného, podľa ktorej žalobca
podpísal osobitnú listinu ohľadne súhlasu so spracovaním osobných údajov, nakoľko nie je prípustné,
aby medzi stranami sporu platila zmluvná podmienka, ktorá sa odchyľuje od všeobecného právneho
predpisu- zákona v neprospech spotrebiteľa a navyše by ani nebola súčasnou spotrebiteľskej zmluvy.

5. Ďalej konštatoval, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.08.2016 obsahuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v časti Ostatné zmluvné podmienky a dojednania, článok
8. Následky nesplácania spotrebiteľského úveru a zmluvná pokuta, bod 8.1, v znení: „V prípade
omeškania s úhradou jednotlivých Splátok je Klient povinný uhradiť Spoločnosti Zmluvnú pokutu vo
výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania.

Výška zmluvnej pokuty sa rovná priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy
zverejnenej podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov
ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády.“
Zmluvná pokuta bola dojednaná formulárovo, bez možnosti zo strany spotrebiteľa ju prijať alebo
odmietnuťbezvplyvuna zmluvné dojednanie o poskytovaní služieb. Z uvedeného preto jednoznačne

vyplýva, že nebola dojednaná individuálne. Žalobca musel pri uzatváraní zmluvy prijať dojednania o
zmluvnej pokute, nemohol ich vylúčiť. Žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia a preto platí, že
zmluvná pokuta nebola dojednaná individuálne a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
žalovanej (správne žalobcu - poznámka odvolacieho súdu) ako spotrebiteľa. Žalobca (správne žalovaný- poznámka odvolacieho súdu) ako dodávateľ podnikajúci na trhu poskytovania spotrebiteľských úverov
je povinný správať sa voči spotrebiteľovi s náležitou odbornou starostlivosťou, čo sa nestalo, čím bola
narušená rovnováha zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko oprávňuje dodávateľa na

neprimeranevysoképlnenie,apretojevzmyslegenerálnejklauzulyuvedenejv§53ods.1Občianskeho
zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná. V tejto súvislosti súd
prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veci sp.zn. 23Co/128/2018 a
9CoCsp/2/2023.

6. Napokon súd prvej inštancie dospel k záveru, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 07.08.2016 obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v časti Ostatné zmluvné podmienky
a dojednania, článok 11. Všeobecné ustanovenia, bod 11.3, v znení: „Klient podpísaním Zmluvy súhlasí,
že komunikácia medzi ním a Spoločnosťou prostredníctvom elektronických médií bude Spoločnosťou
zaznamenávaná a môže byť použitá ako dôkaz v prípade reklamácie alebo sporu.“ Predmetná zmluvná
podmienka nebola individuálne dojednaná, je nevyvážená a zakladá hrubý nepomer v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Táto zmluvná podmienka zahŕňa všeobecne
široko koncipovanú akúkoľvek komunikáciu osoby - spotrebiteľa s dodávateľom. Na základe tohto
zmluvného dojednania spotrebiteľ dáva súhlas na zaznamenávanie svojej komunikácie s dodávateľom
vopred, bez ohľadu na obsah a dôvod uvedenej komunikácie, pričom v čase podpisu zmluvy vôbec
nemusí predpokladať, ohľadom čoho, respektíve na základe čoho bude predmetná komunikácia v

budúcnosti prebiehať, akých okolností sa môže týkať a to, či budú v jeho prospech alebo neprospech.
Táto podmienka zároveň nedáva možnosť spotrebiteľovi uskutočniť rovnaké nahrávanie hovoru s
dodávateľom. Zároveň mal súd prvej inštancie za to, že toto ustanovenie otvára široký priestor
dodávateľavprístupekdôkazomaprípadnémuuneseniedôkaznéhobremenavsporesospotrebiteľom,
pričom spotrebiteľovi takúto možnosť nedáva. Zároveň nie je rozumné predpokladať, že by spotrebiteľ

s takouto zmluvnou podmienkou po individuálnom dojednaní súhlasil.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) tak, že priznal plne úspešnému žalobcovi voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením

po právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP. Žalovaný namietal, že predmetná Zmluva o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.08.2016 (ďalej aj ako „Zmluva“) a rovnako jej zmluvné dojednania

podľa ust. § 53 ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „OZ“) z pohľadu
ich prípadnej neprijateľnosti už bola predmetom súdnej kontroly – a to v konaní na Okresnom súde
Prešov, sp.zn. 20Csp/11/2022, pričom v tomto konaní bol žalovanému (v konaní sp.zn. 20Csp/11/2022
v pozícii žalobcu) čiastočne priznaný uplatnený nárok z totožnej Zmluvy rozsudkom zo dňa 28.03.2022
s tým, že konajúci súd (vyplývajúc z odôvodnenia rozhodnutia) podrobil Zmluvu súdnemu prieskumu a

dospel k záveru o neprimeranosti úrokov (avšak k takémuto záveru nedospel voči žiadnej inej zmluvnej
podmienke a vôbec nie voči tým, ktoré boli konajúcim súdom v tomto konaní prvoinštančným súdom
určené). Podľa názoru žalovaného je neprípustné, aby Zmluva, ktorá už bola súdom preskúmaná
v skoršom súdnom konaní (právoplatne ukončenom) – pričom sankcia voči veriteľovi – žalovanému
už bola vyvodená (a to priznanie ním uplatňovaného nároku voči žalobcovi iba v časti, v ktorej súd

žalobu, po posúdení zmluvnej podmienky výšky úrokov ako neprimerane vysokej a teda neprijateľnej
a neplatnej, považoval za dôvodnú) bola opätovne súdom preskúmavaná v novom konaní, nakoľko
v takomto prípade dochádza k porušeniu ust. § 230 CSP, ako i k porušeniu princípu právnej istoty.
Zo znenia odôvodnenia rozsudku v konaní sp.zn. 20Csp/11/2022 je zrejmé, že súd sa zmluvnými
dojednaniami v Zmluve zaoberal, avšak, nedospel k neprijateľnosti takých zmluvných podmienok,

k akým dospel súd prvej inštancie v tomto konaní. V tejto súvislosti žalovaný poukázal okrem
iných na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.01.2025, sp.zn. 4Cdo/144/2024
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Cdo/41/2021 z 25.04.2022. Podľa
žalovaného z uvedených rozhodnutí je zrejmé, že dovolací súd pristupuje k výkladu ustanovenia § 230
CSP jednotne, pričom je dovolacím súdom právne ustálené, že žaloba o plnenie predstavuje z hľadiska

identity predmetu konania prekážku rozsúdenej veci pre žalobu na určenie. Uvedené rozhodnutia majú
svoju vnútornú logiku, nakoľko v konaní o plnenie mohol žalobca pokračovať a namietať existenciu
práve uvedených neprijateľných zmluvných podmienok, no rozhodol sa tak urobiť až po troch rokoch odprávoplatného skončenia predchádzajúceho konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
20Csp/11/2022.
Podľa názoru žalovaného súd mal v pôvodnom konaní povinnosť ex offo posúdiť obligatórne náležitosti

spotrebiteľskej zmluvy, neprijateľné zmluvné podmienky, predčasnú splatnosť úveru, postúpenie
pohľadávky a pod. Len samotná skutočnosť, že v rozsudku nie je explicitne uvedené odôvodnenie
skúmania presne tých zmluvných podmienok, ktoré žalobca namieta v tomto konaní (ale len iných
zmluvných podmienok) automaticky nemôže znamenať, že žalobcom osvedčený skutkový stav nebol
podrobený náležitej súdnej kontrole. Nesúhlas žalobcu s rozhodnutím súdu v pôvodnom konaní o

zaplatenie sp.zn. 20Csp/11/2022 je bez právneho významu, nakoľko CSP stanovil žalovanému (v tomto
konaní žalobcovi) možnosť v konaní sa brániť a namietať všetky ním tvrdené skutočnosti, ktoré sú
predmetom žaloby v tomto konaní. Žalobca však svoje práva v predchádzajúcom konaní nevyužil, a
preto po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti plniť, už nemôžu byť
tieto otázky bez ďalšieho opätovne posudzované v inom konaní pre prekážku právoplatne rozhodnutej
veci (keďže už raz boli predmetom súdneho prieskumu).

9. Žalovaný ďalej namietal nedostatok odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu
k posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky o zmluvnej pokute. Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie riadne neodôvodnil a jediným dôvodom určenia neprijateľných zmluvných podmienok
vo výroku II. rozsudku bola podľa súdu skutočnosť, že nebolo preukázané, že by boli individuálne

dojednané. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.
1Cdo/143/2023, zo dňa 29.01.2025, podľa ktorého len skutočnosť, že zmluvná podmienka o zmluvnej
pokute nebola individuálne dojednaná, nemá automaticky za následok, že je táto zmluvná podmienka
neprijateľná. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že sa súd nijako
bližšie obsahom zmluvnej podmienky ako takej nezaoberal, ale len prevzal tvrdenie žalobcu o tom, že

nebola individuálne dojednaná. Vôbec už ďalej neriešil relevantné námietky žalovaného uvedené už
vo vyjadrení k žalobe, kde okrem iného poukazoval aj na primeranosť zmluvnej pokuty, pričom bolo
povinnosťou súdu sa aj touto relevantnou námietkou zaoberať.

10. K zmluvnej podmienke určenej za neprijateľnú vo výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie

žalovaný uvádza, že ani v tomto prípade odôvodnenie súdu prvej inštancie nepovažuje za presvedčivé
a preskúmateľné, nakoľko súd svoje rozhodnutie založil najmä na tom, že táto podmienka nebola
individuálne dojednaná.
Žalovaný v súvislosti s touto zmluvnou podmienkou uviedol, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách
(ďalej len „ZoB“ alebo „zákon o bankách“) výslovne predpokladá, že údaje od klientov žalovaný získava

a spracúva pre účely správy ich pôžičiek prípadne vkladov. V tomto smere teda nielen zákon o
ochrane osobných údajov, ale priamo aj zákon o bankách určuje povinnosť takéto informácie o klientoch
utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením,
zároveň ustanovuje, že tretím osobám môže žalovaný tieto informácie poskytnúť len s predchádzajúcim
písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn a účely.

Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko v prípade ak
by nebolo možné osobné údaje klienta uchovávať 10 rokov od zániku Zmluvy, a tým neuchovávať ani
zmluvnú dokumentáciu, žalovaný by v prípade sporu, akým je napokon aj prebiehajúci spor, nemal
žiadnu možnosť obrany – čo však konajúci súd zrejme nevzal v úvahu. Spracovanie osobných údajov
po dobu 10 rokov od zániku Zmluvy je preto podľa názoru žalovaného potrebné považovať za dôvodné.

Žalovaný poukázal aj na § 93a ods. 3 ZoB, z ktorého priamo vyplýva dohodnutý účel spracúvania
osobných údajov, pričom banka je oprávnená spracúvať osobné údaje aj bez súhlasu klienta. V zmysle
vyššie uvedeného má žalovaný za to, že uvedené ustanovenie nespôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán a predmetné ustanovenie tak nemôže byť považované za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

11. Obdobne vo vzťahu k výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie má žalovaný za to, že
strohé odôvodnenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky tým, že „nebola individuálne dojednaná“
a tým, že „zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa“ (žalovanému však z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, čím konkrétne) nemožno
považovať za odôvodnenie spĺňajúce požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že predmetná zmluvná podmienka nezakazuje spotrebiteľovi
zaznamenávať komunikáciu medzi ním a žalovaným (ku ktorému nesprávnemu záveru dospel súdprvej inštancie, čím na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) ani
jej použitie v prípade reklamácie alebo sporu, preto nie je zrejmé ako je veriteľ zvýhodnený oproti
spotrebiteľovi. Zmluvná podmienka totiž nezakazuje spotrebiteľovi vyhotovovať si vlastné záznamy

elektronickej komunikácie, rovnako neuvádza, že by v prípade, ak dôjde k reklamácii alebo sporu
bola táto komunikácia použitá len na prospech žalovaného. Takéto tvrdenie považuje žalovaný za
vykonštruované a v očividnom rozpore so znením zmluvnej podmienky. V prípade, ak spotrebiteľ bude
v rámci reklamácie alebo inom spore tvrdiť skutočnosti, ktoré nevie preukázať, bude práve uvedený
záznam možné použiť aj na jeho prospech.

Napadnuté zmluvné dojednanie je okrem iného aj vyjadrením zákonnej požiadavky na riadne vybavenie
reklamácií podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. V prípade ak by spotrebiteľ napríklad elektronicky
nahlásil zmenu adresy, a chybou zamestnanca žalovaného by nedošlo k úprave v internom systéme,
bolo by práve záznam komunikácie možné použiť na prospech spotrebiteľa. V prípade, ak by tento
záznam nebolo možné použiť, nakoľko žalovaný by ho nemohol uchovávať, dôkazná povinnosť o tom,
že uvedené nahlasoval, by nepochybne zaťažovala práve spotrebiteľa. Žalovaný by následne mohol

bez predloženia náležitého dôkazu reklamáciu spotrebiteľa vybaviť jedine v neprospech spotrebiteľa.
Žalovaný zastáva preto názor, že práve prípad, ak by žalovaný nemohol použiť zaznamenanú
elektronickú komunikáciu, by napĺňal predpoklady nekalosúťažného konania, nakoľko by dôkazné
bremeno zaťažovalo práve spotrebiteľa. Tu je potrebné podotknúť, že OZ v rámci demonštratívneho
výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok určuje ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá

„obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by
podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana“. V zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení je zrejmé, že banka môže zaznamenávať a aj uchovávať všetky informácie a
doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky, pričom je na to oprávnená aj bez súhlasu dotknutej
osoby.

12. Na základe vyššie uvedeného preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
rozsahupreskúmalavzmysleustanovenia§389CSPanasl.hozrušilakonaniezastavil,resp.rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok zmenil
tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca zotrvával na celej právnej argumentácii a skutkových tvrdeniach
uvedených v prvoinštančnom konaní, pričom vyjadrenia uvedené žalovanou považuje za nesprávne
a neodôvodnené. Žalovaný namieta prekážku res iudicata, pričom túto námietku v priebehu celého
prvoinštančného konania ani raz nevzniesol. Žalovaný síce poukázal na iné konanie a rozsudok,

ale nepredkladá žiaden dôkaz alebo rozhodnutie na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle Civilného
sporového poriadku opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené
dôkazy.

14. Pokiaľ žalovaný vo vzťahu k námietke res iudicata poukazuje na ojedinelé uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.01.2025 sp.zn. 4Cdo/144/2024, tak opomína judikatúru Súdneho
dvora EÚ, ktorú nereflektoval ani Najvyšší súd SR v citovanom uznesení. Súdny dvor EÚ k
určovacím žalobám podal presvedčivý a záväzný výklad, napr. vo veci C-600/19, kde konštatoval,
cit.: ,,Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej

právnej úprave,... neumožňuje… spotrebiteľovi... dovolávať sa nekalej povahy týchto podmienok... v
neskoršom určovacom konaní...“
Podľa žalobcu stoji za zmienku osobitne časť odôvodnenia rozsudku vo veci C-511/17, že nič nebráni
spotrebiteľke zažalovať aj ďalšie zmluvné podmienky. Súdny dvor nijako nenaznačuje časové a vecné
limity na podanie určovacej žaloby. Poznamenal, že spotrebiteľ podal v uvedenej veci len žalobu o

určenie bez žaloby o plnenie. V citovanej veci Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 ods. 1 smernice
93/13,samávykladaťvtomzmysle,ževnútroštátnysúdniejeautomatickypovinnýexoffoaindividuálne
preskúmať úplne všetky zmluvné ustanovenia, ale má preskúmať len tie, ktoré súvisia s predmetom
konkrétneho sporu, ako ho vymedzili účastníci konania, hneď, ako má vnútroštátny súd k dispozícii
právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel, prípadne doplnené opatreniami na vykonanie

dokazovania. Neexistencia prekážky res iudicate vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci
C-724/22.15. VsporevedenomnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.20Csp/11/2022účastníkmikonaniakonajúci
súd nemal vymedzený predmet sporu skutkovými ani právnymi okolnosťami, ktoré by smerovali k tomu,
aby posúdil neprijateľnosť zmluvných podmienok, ktoré sú predmetom konania na Okresnom súde

Prešov sp.zn. 15Csp/11/2023. Predmetom konania Okresného súdu Prešov sp.zn. 20Csp/11/2022 boli
okolnosti týkajúce sa nároku veriteľa na zaplatenie pohľadávky. Keďže predmet konaní Okresného
súdu Prešov sp.zn. 20Csp/11/2022 a sp.zn. 15Csp/11/2023 nie je totožný, bol súd prvej inštancie v
prejednávanej veci oprávnený vykonať prieskum namietaných zmluvných podmienok.

16. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v odvolaní, ako ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v
uznesení sp.zn. 4Cdo/144/2024, neuvádza, prečo v preskúmavanej veci nemá platiť obava judikovaná
mnohokrát Súdnym dvorom (i. a.), že spotrebitelia nemusia vedieť o nekalej zmluvnej podmienke a
že je preto plynutie či už objektívnej premlčacej doby euroneudržateľné (napr. vec C-485/19). Súdny
dvor pre zmenu rozhodol, že ochrana spočívajúca v oprávnení domáhať sa neprijateľnosti premlčaniu
nepodliehaažepremlčaniupodliehajúažúčinkyzrozhodnutia oneprijateľnosti.Skutočnosť,žeOkresný

súd Prešov v posudzovanom konaní o určenie NZP nie je viazaný predchádzajúcim súdnym konaním
o zaplatenie pohľadávky, z vnútroštátnej úrovne žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Cdo/161/2023 zo dňa 28.11.2024.

17. Napriek uvedenému k nedôvodnosti námietky žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný absolútne

nerešpektuje ustanovenie § 53a OZ, keď obhajuje napadnuté zmluvné ustanovenia, ktoré boli viacerými
rozhodnutiami všeobecných súdov SR už vyhlásené za neprijateľné zmluvné podmienky. Účinky
rozhodnutia v konaní o zaplatenie majú výhradne charakter inter partes. V prípade konania o určenie
NZP vzhľadom na spoločenský charakter a zmysel tohto konania, majú účinky rozhodnutia aj s
poukazom na § 53a OZ charakter záväznosti pre akéhokoľvek dodávateľa používajúcich predmetnú

alebo aj obdobnú zmluvnú podmienku, či už v minulosti, súčasnosti alebo v budúcnosti.

18. Čo sa týka NZP týkajúcej sa osobných údajov, žalobca sa stotožnil s celým odôvodnením
napadnutého rozsudku. Žalovaný žalobcu na nič neupovedomil a nepoučil. Aj samotnú listinu o udelení
súhlasu so spracovaním osobných údajov rovnako ako Zmluvu vyplňoval zamestnanec žalovanej

technickými prostriedkami a žalobca uvedené listiny podpísal iba elektronickým perom na elektronickú
tabuľku.
Vo vzťahu k poskytnutiu osobných údajov osobám zo skupiny Intesa Sanpaolo alebo skupiny VÚB,
žalobca uviedol, že súhlas v listine „Udelenie súhlasu...“ je uvedený na 5 rokov a za účelom
marketingovej komunikácie na dobu 3 rokov, teda nie až na 10 rokov ako to žalovaný svojvoľne

zakomponoval do Zmluvy. Napádaná NZP (už priamo v texte zmluvy zakomponovaná bez vyjadrenia
súhlasu alebo nesúhlasu) však už priamo počíta s tým, že osobné údaje VÚB, a.s. bude používať
na marketingové účely a platnosť súhlasu je 10 rokov. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobca individuálne
zaškrtával políčka „Áno/Nie“, prečo nezohľadnil tento nesúhlas ohľadom spracovania osobných údajov,
a to dokonca ani len na tri roky, resp. súhlas na max. 5 rokov, ale práve naopak sám ustanovil, že

bude spracovávať osobné údaje dlhšie, a to až 10 rokov. Taktiež žalobca nerozumie, prečo do zmluvy
nezakomponoval aj ostatné súhlasy/nesúhlasy, ktoré sú obsiahnuté v listine „Udelenie súhlasu v zmysle
zákona o ochrane osobných údajov“. Z daného je zrejmé, že sa jedná iba o formu majúcu vytvárať
dojem, že dodávateľ postupuje v kontraktačnom procese v súlade so zákonom, avšak realita majúca
odraz aj priamo v texte zmluvy je odlišná. Argumentácia žalovaného a ním predložené listiny v konaní

sú zjavne zmätočné a iba preukazujú nekalú obchodnú praktiku z jeho strany.
V posudzovanom zmluvnom ustanovení spotrebiteľ podpisom zmluvy vopred udeľuje svoj široko
koncipovaný súhlas s poskytnutím (aj citlivých) údajov neurčitým tretím subjektom, a to aj do zahraničia,
na ktoré sa ani nevzťahuje povinnosť ich ochraňovať v súlade so zákonom o bankách alebo iným
všeobecne záväzným právnym predpisom. Je zrejmé, že takýmto postupom môže ľahko dôjsť k

zneužitiu chránených informácií a citlivých údajov, pričom vopred daný a individuálne nevyjednaný
súhlas spotrebiteľa, ktorý o takýchto následkoch preukázateľne nebol poučený, nie je možné považovať
za prijateľný. Zároveň žalovaný nestanovuje rozsah osobných údajov, s ktorými nakladá a ich poskytuje
neurčitému okruhu neidentifikovaných subjektov.
V danom prípade klient nemôže zasahovať do textu vyhlásenie klienta, že dáva predformulovaný súhlas

na spracovanie osobných údajov bližšie neurčenému počtu subjektov. Z hľadiska neurčitosti, komu
vlastne je dávaný formulovaný súhlas možno konštatovať neplatnosť takéhoto dojednania už z hľadiska
ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne,
vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. V danom prípade predformulované vyhlásenie klientaje súhlasom daným pre široký okruh neurčitých subjektov, ktoré budú oprávnené spracovať osobné
údaje klienta. Ak taktiež absentuje individuálne dojednanie takého širokého oprávnenia pre neurčitý
počet subjektov, tak ani odvolanie na zákon o bankách nemôže náležite obstáť, pretože sa tu vytvára

nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

19. Dodal, že o neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky rozhodol priamo aj Krajský súd v
Prešove rozsudkom sp.zn. 18Co/107/2017 zo dňa 09.05.2018; rozsudkom sp.zn. 1CoCsp/23/2020 zo
dňa 18.02.2021; sp.zn. 2CoCsp/9/2023 zo dňa 25.10.2023; sp.zn. 3CoCsp/43/2021 zo dňa 02.02.2022;

sp.zn. 8CoCsp/31/2022 zo dňa 27.10.2022; sp.zn. 13CoCsp/44/2023 zo dňa 30.01.2024; sp.zn.
7CoCsp/10/2024 zo dňa 10.12.2024 a sp.zn. 11CoCsp/12/2024 zo dňa 28.11.2024.

20. Žalobca ďalej nesúhlasil s argumentáciou žalovaného týkajúcej sa zmluvnej pokuty s poukazom na
ním v konaní prednesenú argumentáciu. Predmetná zmluvná podmienka žalovaného umožňuje napriek
možnosti zosplatnenia celého úveru podľa bodu 8.2 Zmluvy alebo úrokov z omeškania podľa bodu 8.3

Zmluvy od žalobcu požadovať ďalšiu sankciu, ktorú on vo formulárovej zmluve ani nemohol odmietnuť.
Pokiaľ žalovaný v konaní poukazoval na stanovisko NBS, v danom dokumente NBS posudzovala
samostatne zmluvné ustanovenia bez ich vzájomného prepojenia, čo NBS uvádza tým, že posudzovala
ustanovenie o zmluvnej pokute a ustanovenie o úroku z omeškania.
Predmetné stanovisko NBS je pre posudzovanú vec irelevantné, keďže 1) bolo vydané vo vzťahu k

inému súdnemu konaniu, 2) jednotlivé ustanovenia neboli posudzované komplexne takým spôsobom,
ako k tomu pristúpil súd v tejto prejednávanej veci, 3) NBS ako vyplýva z citovaného ustanovenia
zákona č. 747/2004 Z.z. a podotýka to samotná NBS v závere svojho stanoviska, tak dané stanovisko
nie je právne záväzné a môže sa líšiť od stanoviska súdu, ktorý je ako jediný príslušný posudzovať
neprijateľnosť zmluvnej podmienky.

21. Napadnuté dojednanie totiž žalovanému ako veriteľovi umožňuje sankcionovať omeškanie
spotrebiteľa zmluvnou pokutou v rozsahu súčtu všetkých sankcií za omeškanie, medzi ktoré patrí okrem
iných aj úrok z omeškania. Nárok na úrok z omeškania však žalovanému vzniká priamo zo zákona (§ 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Navyše formuláciu dohody o výške zmluvnej pokuty považuje žalobca

za problematickú vzhľadom na jej neurčitosť, keďže spotrebiteľ, aby sa dopracoval k výške zmluvnej
pokuty, musel by zisťovať pred každým omeškaním, aká bola priemerná hodnota RPMN príslušného
úveru za predchádzajúci štvrťrok v čase jeho omeškania, pričom táto výška priemernej hodnoty RPMN
sa mení každý štvrťrok a dostať sa k daným informáciám aj pre priemerného spotrebiteľa je náročné.
Navyše už v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola priemerná hodnota RPMN

20,29 %, takže po pripočítaní 10 % zmluvná pokuta predstavovala až 30,29 % ročne a vzhľadom na
limit trojnásobku úrokov z omeškania činila 15 % ročne, čo možno vnímať aj ako obchádzanie zákona,
keďže sankčné úroky sú podstatne nižšie ako dohodnutá zmluvná pokuta, aj keď je nepochybné, že nie
je vylúčené uplatnenie oboch týchto sankčných inštitútov popri sebe, ale rozhodujúce je to, aby boli v
primeranej výške. V danom prípade dohodnutá zmluvná pokuta bola neprimerane vysoká a preto napĺňa

atribúty neprijateľnej zmluvnej podmienky.

22. Žalobca podotkol, že v zmysle bodu 8.1 Zmluvy žalovaný si uplatňuje zmluvnú pokutu z „dlžnej
čiastky“, ktorá sa akumuluje každou nezaplatenou splátkou vrátane k nej prirátanej zmluvnej pokuty z
predchádzajúcich období. To znamená, že žalovaný, by v prípade platnosti tejto zmluvnej podmienky

bol od spotrebiteľa oprávnený požadovať v súhrne sankcie za omeškanie vo výške presahujúcej
limit stanovený nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., keďže popri úroku z omeškania by bol oprávnený
požadovať aj zmluvnú pokutu. Totiž posudzovaná zmluva v žiadnom svojom ustanovení nevylučuje
právo žalovaného na úrok z omeškania, ktoré vzniká spolu so vznikom peňažného dlhu už naplnením
podmienok vyžadovaných § 517 Občianskeho zákonníka, bez existencie akéhokoľvek zmluvného

dojednania.

23. Vzhľadom na znenie a obsah napadnutej zmluvnej podmienky nemožno očakávať, že rozumný
spotrebiteľ by s takouto zmluvnou podmienkou súhlasil, pretože sa jedná o neurčité a iba o jednostranné
zvýhodnenie dodávateľa. Z napadnutej zmluvnej podmienky nevyplývajú žiadne „výhody“ alebo

„protiplnenia“ pre spotrebiteľa, preto nemožno dospieť k záveru, že možno „rozumne očakávať, že by
tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“ (viď rozsudok SD EÚ
vo veci Aziz). Oprávnenie iba dodávateľa sankcionovať porušenie povinnosti zo strany spotrebiteľa,
a naopak absenciou oprávnenia spotrebiteľa taktiež si nárokovať zmluvnú pokutu v prípade porušenízo strany dodávateľa, predstavuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Zmluvná pokuta je len jednostranná a týmto ustanovením sa sledujú len záujmy veriteľa na včasné
plnenie dlžnej sumy zo strany dlžníka. Zmluvná pokuta bola dohodnutá len pre prípad omeškania

dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinnosti veriteľa, z čoho vyplýva, že porušenie povinnosti
dlžníka je sankcionované viac ako porušenie zmluvných povinností veriteľa. Za takéto porušenie
zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z omeškania, v dôsledku čoho je zmluvná
pokuta ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie.

24. Zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na strane
spotrebiteľa, resp. s dôvodmi ktoré spotrebiteľ nezavinil. Limitovaná nie je ani vo výške súčtu všetkých
nesplatených splátok po odpočítaní zostatku istiny. Takto formulovaná zmluvná pokuta je neobmedzená
a môže byť účtovaná žalovaným jednostranne, podľa vlastnej úvahy. Neobstojí rovnako ani tvrdenie, že
má ísť o preklenutie zákonného znenia do Zmluvy, keďže nejde o kogentné ustanovenie (viď. rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-598/21).

25. Dodal, že o neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky rozhodol priamo aj Krajský súd v
Prešove napr. rozsudkom sp.zn. 18Co/107/2017 zo dňa 09.05.2018; sp.zn. 13CoCsp/44/2023 zo dňa
30.01.2024; sp.zn. 7CoCsp/10/2024 zo dňa 10.12.2024 a sp.zn. 11CoCsp/12/2024 zo dňa 28.11.2024.

26. Aj vo vzťahu k tretej napadnutej zmluvnej podmienke týkajúcej sa zaznamenávania komunikácie
sa žalobca v plnej miere stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku s poukazom na ním v
konaní prednesenú argumentáciu. Vo vzťahu k predmetnej zmluvnej podmienke poukázal na rozsudky
Okresného súdu Prešov č.k. 16Csp/112/2022-63 zo dňa 25.10.2022; č.k. 11Csp/11/2023-152 zo dňa
22.01.2025 alebo č.k. 11Csp/13/2023-212 zo dňa 22.01.2025. O neprijateľnosti predmetnej zmluvnej

podmienky rozhodol priamo aj Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. 7CoCsp/10/2024 zo dňa
10.12.2024 alebo sp.zn. 11CoCsp/12/2024 zo dňa 28.11.2024.

27. S poukazom na uvedené argumenty žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

28. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

29. Voči rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a)
b), f) a h) CSP, teda že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a

dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Odvolací
súd prihliadol na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

30. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd uvádza, že procesné
podmienky (podmienky konania) definuje samotný Civilný sporový poriadok (§ 161 ods. 1) ako
podmienky,zaktorýchmôžesúdkonaťarozhodnúť.Teóriacivilnéhoprávaprocesnéhorozoznávavecné
procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania – t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie

poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu [právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu
– vada tejto podmienky je však reglementovaná samostatne v ust. § 365 ods. 1 písm. c)], procesné
podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné
zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívneprocesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie splnenia
procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania (MOLNÁR,
Peter. § 365 [Odvolacie dôvody]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,

MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2.
vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1389–1390, marg. č. 2.).

31. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného, bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či boli splnené
podmienky na zastavenie konania z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci v konaní Okresného

súdu sp.zn. 20Csp/11/2022.

32. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

33. Existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľný nedostatok procesnej
podmienky konania, na ktoré je súd povinný prihliadať ex officio. Len čo súd zistí existenciu tejto

prekážky, vedie to k zastaveniu konania.

34. Teória procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci dvoma kritériami, a to
totožnosťou sporových strán a totožnosťou predmetu sporu.

35. O totožnosť sporových strán ide vtedy, ak sa v spore zúčastňujú tie isté osoby ako v konaní
ukončenom právoplatným rozhodnutím súdu. Procesné postavenie týchto osôb (žalobca a žalovaný) je
v tejto súvislosti bez významu. Nebol spor v tom, že totožnosť sporových strán v oboch sporoch je daná.

36. Predmet sporu je vymedzený žalobným nárokom spolu so skutkovým odôvodnením (skutkové

tvrdenia žalobcu v žalobe), z ktorých vyplýva žalobný návrh. Totožnosť predmetu sporu znamená, že
ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu.

37. Predmetom sporu vedeného pred Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 20Csp/11/2022 bolo
zaplatenie sumy 344,62 eur s príslušenstvom. Žalobca (v tomto spore žalovaný) sa domáhal zaplatenia

žalovanejsumynatomskutkovomzáklade,žemedzižalobcomakoveriteľomažalovaným(tužalobcom)
ako dlžníkom bola dňa 07.08.2016 uzatvorená zmluva o pôžičke evid. č. XXXXXXXX/XXXXXXXXXX,
na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému pôžičku vo výške 629,- eur, ktorú mal
žalovaný splácať v pravidelných 48 mesačných splátkach v sume 20,- eur, a to až do celkovej sumy
pôžičky 960,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku,

resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami v zmluve, žalobca
dňa 26.04.2019 vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia
splatnosticeléhoúveru.Nakoľkokúhradenedošlo,žalobcadňa19.06.2019úverzosplatnil.Okresnýsúd
Prešov rozsudkom sp.zn. 20Csp/11/2022 zo dňa 08.03.2022 vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 49,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 49,- eur od

21.08.2020 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol a vo výroku III. žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva a žalobca nemá
právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že Okresný súd Prešov dospel
k záveru, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 25,01% ročne je v rozpore s dobrými mravmi, a
preto v tejto časti je Zmluva v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka neplatná a preto môže žalobca od

žalovaného požadovať iba sumu poskytnutých finančných prostriedkov a predmetný úver je potrebné
považovať za bezúročný.

38. Predmetom tohto sporu sp.zn. 15Csp/11/2023 je určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
nachádzajúcich v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.08.2016.

39. Predmet sporu vo veci vedenej Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 20Csp/11/2022 a sp.zn.
15Csp/11/2023 nie je totožný. Predmetom sporu vo veci vedenej Okresným súdom Prešov pod
sp.zn. 20Csp/11/2022 bolo zaplatenie sumy 344,62 eura s príslušenstvom titulom uzatvorenia
zmluva o pôžičke evid. č. XXXXXXXX/XXXXXXXXXX, kým predmetom sporu v tejto veci je určenie

neprijateľnosti zmluvných podmienok nachádzajúcich sa v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 07.08.2016.40. Právny názor vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/144/2024 zo
dňa 23.01.2025 nie je aplikovateľný na daný prípad z dôvodu rozdielneho skutkového stavu. Predmetom
konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 4Cdo/144/2024 bolo určenie,

že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie
neprijateľných zmluvných podmienok. Pred týmto konaním bol vydaný právoplatný platobný rozkaz,
ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie. Logicky, pokiaľ bol vydaný platobný rozkaz, nemôže
opätovne súd posudzovať spotrebiteľskú zmluvu z toho pohľadu, či je úver bezúročný a bez poplatkov,
ani rozhodovať o vydaní bezdôvodného obohatenia. V predmetnej veci je však situácia odlišná, bolo

síce rozhodnuté o žalobe na plnenie, avšak v následnom konaní je predmetom konania iba určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok, aj keď z tej istej spotrebiteľskej zmluvy. Keďže predmet konaní
20Csp/11/2022 a 15Csp/11/2023 nie je totožný, bol súd prvej inštancie v prejednávanej veci oprávnený
vykonať prieskum namietaných zmluvných podmienok. Rozsudok v predchádzajúcom spore sp.zn.
20Csp11/2022 netvorí prekážku res iudicata pre tento súdny spor.

41. Skutočnosť, že súd prvej inštanciu v posudzovanom konaní o určenie neprijateľných zmluvných
podmienok nie je viazaný predchádzajúcim súdnym konaním o zaplatenie pohľadávky, potvrdzuje
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/161/2023 zo dňa 28.11.2024: „Výrok o splnení povinnosti
nemôže mať účinok na prejudiciálne posúdenie (určenie) existencie alebo neexistencie práva, ktoré
determinuje výrok o plnení. Výrok o splnení povinnosti tak je prekážkou veci rozsúdenej len voči iným

(ďalším) potenciálnym výrokom o splnení povinnosti vyplývajúcej z totožného skutkového základu medzi
tými istými subjektami, nie voči neexistujúcemu meritórnemu určeniu determinujúceho práva. Nie je
rozumne mysliteľné a nijako logicky vyvoditeľné z výroku o plnení dospieť k neexistujúcemu výroku o
určení (a vice versa) - ak právoplatnosť môže nadobudnúť iba výrok rozhodnutia, nie je možné hovoriť o
existenciiprekážkyvecirozsúdenejvovzťahukneexistujúcemuvýroku.Zvýroku,žežalovanýjepovinný

plniť žalobcovi určitú peňažnú sumu, nie je možné nijako rozumne vyvodiť výrok o platnosti určitého
právneho úkonu či (ne)existencii práva. Dovodzovať tieto závery z odôvodnenia rozsudku je rovnako
nesprávne, pretože účinky spojené s materiálnou právoplatnosťou môže nadobudnúť iba a výlučne
enunciát rozsudku, nie jeho odôvodnenie. Z tohto dôvodu uvedený výrok netvorí prekážku res iudicata
a ani nie je takým rozhodnutím, ktorým by bol v dôsledku prejudiciality súd viazaný pri meritórnom alebo

prejudiciálnom posudzovaní tejto otázky.“

42. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-421/14 zo dňa
26.01.2017, podľa ktorého v prípade existencie jednej alebo viacerých zmluvných podmienok, ktorých
prípadne nekalá povaha ešte nebola preskúmaná počas predchádzajúceho súdneho preskúmania

spornejzmluvy,ktorésaskončilovydanímrozhodnutiasprávnousilourozhodnutejveci,samáSmernica
93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý pravidelne rozhoduje v sporoch spotrebiteľov
v rámci incidenčnej námietky, má povinnosť posúdiť na návrh účastníkov konania alebo ex offo hneď
ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel ich prípadne
nekalú povahu.

43. Neexistencia prekážky res iudicate vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C- 724/22: „Z
judikatúry tiež vyplýva, že v prípade, keď sa vnútroštátny súd pri predchádzajúcom preskúmaní spornej
zmluvy, ktorá viedla k prijatiu rozhodnutia s právnou silou rozhodnutej veci, obmedzil na preskúmanie
ex offo z pohľadu smernice 93/13 jedinej podmienky alebo len niektorých podmienok tejto zmluvy,

táto smernica ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý pravidelne rozhoduje v rámci nasledujúceho konania,
povinnosť posúdiť na návrh účastníkov konania alebo ex offo, hneď ako je oboznámený s právnymi a
so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, prípadnú nekalú povahu ostatných podmienok
tejto zmluvy. Pri neexistencii takéhoto preskúmania by totiž bola ochrana spotrebiteľa neúplná a
nedostatočná a nepredstavovala by dostatočný ani účinný prostriedok na zabránenie používania tohto

druhu podmienok, čo je v rozpore s tým, čo si vyžaduje článok 7 ods. 1 tejto smernice. Pokiaľ ide
konkrétne o odôvodnenie prislúchajúce súdu, ktorý vykonal preskúmanie nekalej povahy zmluvných
podmienok, Súdny dvor rozhodol, že toto odôvodnenie musí umožniť súdu, ktorý rozhoduje o následnej
žalobe, identifikovať na jednej strane podmienky alebo časti podmienok, ktoré boli preskúmané z
hľadiska smernice 93/13 v rámci prvého konania, a na druhej strane dôvody, hoci aj stručne zhrnuté,

pre ktoré súd rozhodujúci v rámci tohto prvého konania dospel k záveru, že tieto podmienky alebo ich
časti nie sú nekalé.“44. Povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok je
odôvodnená povahou a významom verejného záujmu, ktorý je základom ochrany, ktorú smernica 93/13
priznáva spotrebiteľom, takže účinné preskúmanie prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako

to vyžaduje smernica 93/13, nemožno zaručiť, ak by sa právna sila rozhodnutej veci vzťahovala na
súdne rozhodnutia, v ktorých sa takéto preskúmanie neuvádza (rozsudok zo 17. mája 2022, Ibercaja
Banco, C 600/19, EU:C:2022:394, bod 50).

45. Taktiež odvolací súd odkazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora vo veci C-178/23 z 07.11.2024,

podľa ktorého článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, zásadou efektivity a
článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že: vnútroštátnemu
súdu neukladá povinnosť preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok zmluvy uzatvorenej medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, pokiaľ tieto podmienky už boli preskúmané iným
vnútroštátnym súdom, ktorého rozhodnutie má právnu silu rozhodnutej veci, a to aj vtedy, ak pred

týmto prvým súdom spotrebiteľ nebol zastúpený advokátom, nezúčastnil sa na pojednávaní a nevyužil
opravnýprostriedok,ktorýmalkdispozícii,zapredpokladu,žetotorozhodnutiebolospotrebiteľoviriadne
doručené s uvedením opravných prostriedkov, ktoré má k dispozícii, a že neexistujú iné osobitné dôvody
súvisiace s priebehom tohto konania, ako je napríklad nedostatok odôvodnenia uvedeného rozhodnutia,
ktoré by mohli spotrebiteľovi brániť v účinnom výkone jeho procesných práv alebo ho účinne od tohto

výkonu odradiť.

46. Žalovaný podal odvolanie voči tomuto rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

47. Vo vzťahu k výroku I., t.j určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 07.08.2016 v časti Vyhlásenia klienta o spracovaní osobných údajov,
odvolací súd uvádza, že v danom prípade predformulované vyhlásenie klienta je súhlasom daným pre
široký okruh neurčitých subjektov, ktoré budú oprávnené spracovať jeho osobné údaje. Takýto súhlas
trvá 10 rokov, bez ohľadu na dobu trvania zmluvy a klient ho síce môže odvolať, ale najskôr až po

roku od splnenia záväzku, teda vyžaduje sa jeho aktívne konanie vo forme písomného oznámenia o
odvolaní súhlasu spoločnosti. Navyše nemožno opomenúť ani fakt, že spotrebiteľ dáva svoj súhlas so
spracúvaním a poskytovaním osobných údajov na dobu 10 rokov aj v prípade, že zmluva nevznikne,
preto oprávnenie žalovaného spracovať a poskytovať osobné údaje žalobcu bez toho, aby medzi
ním a žalobcom existoval zmluvný vzťah, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ukladanie takýchto povinností spotrebiteľa nemá oporu v
žiadnom zákone. Takýmto postupom môže dôjsť k zneužitiu chránených informácií a citlivých údajov.

48. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že sporné zmluvné ustanovenie je
predformulované a teda žalobca nemal v žiadnom prípade možnosť jeho text ovplyvniť, meniť alebo

nesúhlasiť s ním. Nemožno akceptovať ani odvolaciu argumentáciu žalovaného ohľadom individuálnosti
dojednania rozsahu spracovania osobných údajov. Žalovaný do vyhlásenia uznesenia o skončení
dokazovania súdu prvej inštancie nepreukázal individuálne dojednanie rozsahu spracovania osobných
údajov. Rozhodne teda daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a podľa názoru súdu
vzhľadom na vyššie uvedené dôvody predstavuje značný nepomer medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto považoval za právne dôvodne žalobe v tejto časti
vyhovieť.

49. Na týchto záveroch nemení nič ani argumentácia žalovaného spočívajúca v tom, že zákon č.
483/2001 Z.z. o bankách priamo predpokladá, že údaje od klientov žalovaný získava a spracúva

pre účely správy ich pôžičiek, prípadne vkladov a ustanovuje bankám povinnosť uchovávať údaje a
kópie dokladov najmenej 5 rokov od ukončenia obchodu. Treba totiž rozlišovať medzi uchovávaním
dokumentov ako aj získaním a spracovaním osobných údajov v rozsahu nevyhnutnom pre činnosť
banky, a širokým použitím, spracovaním a poskytovaním osobných údajov tretím osobám, najmä na
marketingové a propagačné účely tak, ako je to uvedené v predmetnej zmluvnej podmienke. Zákonná

úprava takúto evidenciu a predovšetkým použitie a poskytovanie osobných údajov nemá na zreteli, a
preto nemožno súhlasiť s tým, že táto zákonná úprava, o ktorú sa žalovaný vo svojom odvolaní opiera,
odôvodňuje zákonnosť dojednanej zmluvnej podmienky.50. Odvolací súd poukazuje na to, že obdobná zmluvná podmienka bola posúdená ako neprijateľná
aj rozhodnutím SOI č. P/0331/07/11z 25.11.2011 a tiež Komisiou na posudzovanie podmienok v
spotrebiteľských zmluvách pri Ministerstve spravodlivosti SR pod č. 36101/2017/21 z 24.1.2017.

NeprijateľnosťobdobnejzmluvnejpodmienkyvyslovilajKrajskýsúdvPrešovevrozsudku11Co/33/2017
zo dňa 12.9.2017, Okresný súd Prešov v rozsudku sp.zn. 11Csp/70/2020 zo dňa 23.10.2020, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1CoCsp/23/2020 zo dňa 18.02.2021, Okresný
súd Vranov nad Topľou sp.zn. 3Csp/137/2021 zo dňa 14.4.2023. O neprijateľnosti predmetnej zmluvnej
podmienky rozhodol aj Krajský súd v Prešove rozsudkami sp.zn. 2CoCsp/9/2023 zo dňa 25.10.2023;

sp.zn. 11CoCsp/12/2024 zo dňa 28.11.2024 a sp.zn. 8CoCsp/12/2024 zo dňa 27.03.2025. Žalovaný
má preto v zmysle § 53a Občianskeho zákonníka povinnosť zdržať sa používania takejto neprijateľnej
zmluvnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom so všetkými spotrebiteľmi.

51. Vo vzťahu k výroku III., t.j určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 7.8.2016 v časti Ostatné zmluvné podmienky a dojednania, článok 11.

Všeobecné ustanovenia, bod 11.3, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
predmetná zmluvná podmienka je neurčitá, lebo je formulovaná všeobecne, časovo neobmedzená,
môže ísť aj o záznamy po skončení zmluvného vzťahu a rovnako doba samotného uchovávania
záznamov je neprimeraná a v skutočnosti až bezlimitná. Podľa odvolacieho súdu aj formulácia uvedená
v zmluvnej podmienke „komunikácia prostredníctvom elektronických médií“ je neurčitá a nejasná. Nie

je zrejmé o aké elektronické média ide a teda akým spôsobom sa môže spotrebiteľ k tejto komunikácii
dostať. Pojem „elektronické médiá“ nebol špecifikovaný a podľa názoru odvolacieho súdu je tento pojem
obšírny a neurčitý. Podľa odvolacieho súdu systémy elektronickej komunikácie, ktoré sú dodávateľom
využívané a na tento účel používané, sú zjavne jednostranne vytvárané len pre potreby dodávateľa a
v jeho prospech.

52. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukázal na § 91 ods. 1 a § 93a ods. 3
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, odvolací súd uvádza,
že predmetom súdnej kontroly sú zmluvné dojednania medzi stranami obsiahnuté v zmluve zo dňa
07.08.2016, keď zmluvu so žalobcom uzatváral právny predchodca žalovaného, t.j. Consumer Finance

Holding, a.s. Išlo o akciovú spoločnosť, ktorej predmetom podnikania, čo vyplýva z verejne dostupného
obchodnéhoregistra,bolood25.02.2005do31.12.2017o.i.poskytovanieúverovzvlastnýchpeňažných
zdrojov nebankovým spôsobom. Právny predchodca žalovaného nebol v zmysle § 2 ods. 1 zákona o
bankách bankou, a preto aj aplikácia citovaného zákona je na daný prípad irelevantná.

53. Žalovaný tiež tvrdil, že uvedenú zmluvnú podmienku nemožno vyhlásiť za neprijateľnú, nakoľko,
inými slovami, nespĺňa predpoklady podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti tvrdil, že ak by nemohol použiť zaznamenanú elektronickú komunikáciu, resp. by ju vôbec
nezaznamenával, napĺňal by predpoklady nekalosúťažného konania, keďže dôkazné bremeno by
zaťažovalo spotrebiteľa. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že zaznamenávanie a použitie

zaznamenávanej komunikácie nie je zo zákona vylúčené. Musí však podliehať istej kvalite. Okrem
toho uvedené zmluvné dojednanie jednoznačne zvýhodňuje dodávateľa oproti spotrebiteľovi čo do
získania, dispozície a využitia zaznamenávanej komunikácie, zatiaľ čo na druhej strane sú garancie pre
spotrebiteľa nejasné.

54. O neprijateľnosti obdobnej zmluvnej podmienky rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom sp.zn.
8Csp/109/2023 z 20.02.2024, sp.zn. 11Csp/11/2023 z 22.01.2025, sp.zn. 9Csp/161/2024 z 03.04.2025,
Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. 3CoCsp/15/2024 z 04.06.2024. Žalovaný má preto v zmysle §
53a Občianskeho zákonníka povinnosť zdržať sa používania takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky
alebo podmienky s rovnakým významom so všetkými spotrebiteľmi.

55. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a III. ako
vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

56. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadilsa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, a II. ÚS 251/03). Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje
rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť
dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné
s ideou práva na spravodlivý proces. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach,

právepodvplyvomjudikatúryESĽPaústavnéhosúdu,zaujalstanovisko,žemedziprávastranycivilného
procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý
sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá

prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

57. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS

226/03).

58. Je žiadúce dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia
rozhodnutia súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen

poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po
skutkovomvymedzenípredmetukonaniapodázrozumiteľnýajasnývýklad,zktorýchustanovenízákona
alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil,
prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

59. Rozhodnutie súdu, pokiaľ je ním rozsudok, musí obsahovať odôvodnenie v súlade s ustanovením
§ 220 ods. 2 CSP, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany
sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so
špecifickými námietkami strany sporu, niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Odôvodnenie má

byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho
bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné. O nepreskúmateľný
rozsudok ide vtedy, ak dôvody neobsahuje alebo sú nezrozumiteľne podané.

60. Podľa odvolacieho súdu v súdenej veci vo vzťahu k výroku II. došlo k naplneniu vyššie popísaného

odvolacieho dôvodu. Odvolací súd v tomto predovšetkým zdôrazňuje, že myšlienkový postup súdu musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s
poukazom na ním prijaté právne závery.

61. Napadnutý rozsudok obsahuje v bode 25., vo vzťahu k výroku II., o zmluvnej pokute, len

konštatovanie o tom, že v dôsledku porušenia povinnosti správať sa voči spotrebiteľovi s náležitou
odbornou starostlivosťou na trhu poskytovania spotrebiteľských úverov bola narušená rovnováha
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké
plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná. Ako ďalšie dôvody uviedol, že nebola

individuálne dojednaná, pritom v tejto súvislosti poukázal na dve rozhodnutia Krajského súdu v Prešove.

62. Podľa názoru odvolacieho súdu, zmluvná pokuta nie je v spotrebiteľských zmluvách výslovne
zákonom zakázaná, avšak je potrebné rozhodnutie súdu, ktorý vyhlásil zmluvnú pokutu v spotrebiteľskejzmluve za neprijateľnú zmluvnú podmienku, riadne odôvodniť. Samotná skutočnosť, že zmluvná
podmienka v spotrebiteľskej zmluve nebola individuálne dojednaná, nemá za následok, že ide o
neprijateľnú podmienku.

63. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vôbec neriešil jeho relevantné námietky
vo vyjadrení k žalobe, kde okrem iného poukazoval na primeranosť zmluvnej pokuty. Z vyjadrenia
žalovaného k žalobe zo dňa 29.06.2023 (č.l. 43 – 47 spisu) vyplýva, že žalovaný namietal tvrdenie
žalobcu o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky tým, že zmluvné ustanovenie bodu 8.1 Zmluvy o

spotrebiteľskom úvere z 07.08.2016 je prevzaté priamo z právneho predpisu, a ide tak nielen o zmluvné,
ale aj zákonné ustanovenie, v ktoré je upravené špeciálne pre spotrebiteľské zmluvy. Zmluvná pokuta
a úrok z omeškania (ako tzv. následná sankcia) sú stanovené presne podľa ustanoví nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. a limitované v zmysle tohto nariadenia. Zároveň žalovaný poukázal na bod 8.3 Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere z 07.08.2016, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že dohodnutá Zmluvná
pokuta a úrok z omeškania nie sú ukladané súčasne, ale úrok z omeškania je dlžníkovi uložený až

potom, čo zmluvná pokuta dosiahne maximálnu výšku stanovenú nariadením č. 87/1995 Z.z. Preto
žalovaný tvrdil, že plne rešpektoval ustanovenia upravujúce výšku sankcií spojených so spotrebiteľským
úverom a toto dojednanie je tak plne v súlade so zákonom. Podľa žalovaného zmluvná pokuta bola
dojednaná písomne, bola presne určená výška zmluvnej pokuty a spôsob, ako sa zmluvná pokuta
vypočítava. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí obmedzil svoj

záver o neprimeranosti zmluvnej pokuty len na konštatovanie, že zmluvná pokuta oprávňuje dodávateľa
na neprimerané vysoké plnenie a s uvedenými tvrdeniami žalovaného sa vonkoncom nevyporiadal.

64. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie stranám sporu neozrejmil svoje myšlienkové pochody,
zo skutkových zistení nevyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti

bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli hľadať odpovede na
nastolenú problematiku v rovine dohadov a tak, aby sa s prijatým záverom o neprimeranosti zmluvnej
pokuty bolo možné stotožniť. Preto takéto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o posúdení
neprijateľnosti zmluvnej podmienky o zmluvnej pokute nespĺňa náležitosti požadované v ust. § 220 CSP.

65. Poukazujúc na všetky uvádzané okolnosti odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo výroku II. je nepreskúmateľné pre nevyrovnanie sa s podstatnými námietkami
uplatňovanými žalovaným v tomto konaní, preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), CSP rozsudok v
napadnutom rozsahu, a teda vo výroku II. a v súvisiacom výroku IV. o trovách konania zrušil a v rozsahu
zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie tak, ako to určuje § 391 ods. 1 CSP.

66. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne rozhodne o požadovanom nároku zo strany
žalobcu o určení ne / prijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 07.08.2016 v časti Ostatné zmluvné podmienky a dojednania bod 8.1 následky nesplácania
spotrebiteľského úveru a zmluvná pokuta, vychádzajúc z vyššie uvádzaných právnych záverov. Vyjadrí

sa k základnej námietke žalovaného, že zmluvná podmienka, ktorá odráža zákonnú úpravu vyjadrenú
v nariadení vlády č. 87/1995 Z.z., nemôže byť vyhlásená za neprijateľnú. Svoje rozhodnutie náležite
odôvodnítak,abyodôvodnenierozhodnutiazodpovedalozásadámvyplývajúcimzust.§220ods.2CSP,
pričom sa bude zaoberať podstatnými námietkami žalovaného. Zároveň rozhodne aj o trovách celého
konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu

prvejinštancienaďalšiekonanie,rozhodneonáhradetrovsúdprvejinštancievnovomrozhodnutíoveci.

67. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).