Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/90/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215010210
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7215010210.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého PhD.
a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom
v Košiciach dňa 25. novembra 2025, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre zločin zabitia podľa
§ 148 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. b) Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 25.04.2025 sp.

zn. K2-4T/16/2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom zn. K2-4T/16/2015 zo dňa 25. apríla 2025 podľa §
285 písmeno a/ Trestného poriadku obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX v A., trvale bytom A., C. A. XX
oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II, sp. zn. 4 Pv 421/14/8803

zo dňa 10.02.2015 za skutok právne kvalifikovaný ako zločin zabitia podľa § 148 odsek 1, 2 písmeno
a/ Trestného zákona a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, 2 písmeno b/ Trestného
zákona, ktorý mal spáchať tak, že
v A. v dome na ul. Kupeckého 56 dňa 29.6.2014 v čase okolo 01.00 hod. po predchádzajúcom požití
alkoholických nápojov sa vyhrážal zabitím svojej družke D. E. a potom ju fyzicky napadol tak, že v spálni
ju sotil do hrudníka, na čo sa udrela o skriňu, následne pred ním utiekla do kuchyne, kde ju udrel rukou

po ľavej strane tváre, následkom čoho poškodená narazila hlavou do steny, čím takto svojím konaním
vzbudil u poškodenej dôvodnú obavu, že svoje vyhrážky uskutoční a spôsobil jej zranenia a to tržnú
ranu s kožnou odreninou vo vlasatej časti hlavy na čele a temene vpravo, ľahké podvrtnutie krčnej
chrbtice, pomliaždenie bočnej hrudnej steny vpravo, pomliaždenie dlane pravej ruky v oblasti bázy palca
a v dôsledku nárazu hlavy veľkej intenzity - rozsiahle krvácanie pod tvrdú plenu mozgu vľavo v čelovo-
temenno-spánkovej oblasti, pričom na následky tohto zranenia toho istého dňa upadla do bezvedomia

a dňa 27.9.2014 poškodená D. E. zomrela, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný.

Podľa § 288 odsek 3 Trestného poriadku súd odkázal poškodenú F. A., nar. 23.011968, trvale bytom G.
XXX/XX, F. H. I. s nárokom na náhradu škody na civilný sporový proces.

Podľa § 288 odsek 3 Trestného poriadku súd odkázal poškodenú spoločnosť Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a.s. so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874 s
nárokom na náhradu škody na civilný sporový proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, v ktorom uviedol nasledovné.

Mestský súd Košice na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanom prípade
nemal bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok sa stal a pri použití zásady "in dubio proreo" obžalovaného spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku. Súd v prvom
rade vyhodnotil výsluch poškodenej E. v prípravnom konaní zo dňa 29.06.2014 v čase o 03.30 hod
tak, že tento nebol získaný zákonným spôsobom a z uvedeného dôvodu takýto dôkaz ani nemohol

byť prečítaný na hlavnom pojednávaní dňa 20.4.2022. S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 Tr.
poriadku súd považoval výsluch poškodenej za nezákonne získaný dôkaz, a teda nemožno takýto dôkaz
vtrestnomkonanípripustiť,atoprechýbajúceevidenčnéčíslopriČVS,čomáúdajnenasvedčovaťtomu,
že úkon bol vykonaný pred vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania; uvedený úkon bol vykonaný
v rozpore s ustanovením § 55 ods. 2 Tr. poriadku (povinnosť vykonávať úkony zásadne v čase medzi

7.00 do 20.00 hod); nešlo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon s tým, že výsluch o 3:30 hod bol
vykonaný v čase a za okolností, ktoré mali výrazne nepriaznivo ovplyvňovať psychický stav poškodenej
E.; výsluch takéhoto svedka, ktorý sa po vznesení obvinenia dostáva do postavenia blízkej osoby vo
vzťahu k obvinenému v zmysle § 124 ods. 3, resp. ods. 5 Tr. zákona, v dôsledku čoho nadobúda práva
uvedené z § 130 ods. 1, ods. 2 Tr. poriadku, je pre ďalšie trestné konanie právne neúčinný (§ 263 ods.
4 Tr. poriadku) pre porušenie kontradiktórnosti konania a práva obvineného na obhajobu, poškodená

nebola zákonným spôsobom poučená. Z týchto dôvodov v posudzovanej trestnej veci ide podľa názoru
súdu o absolútnu neúčinnosť získaného dôkazu, a to výpovede poškodenej D. E. z prípravného konania.

V nadväznosti na konštatované mestský súd mal za to, že nemohol prihliadnuť ani na ďalšie navrhované
dôkazné prostriedky, konkrétne na znalecké dokazovanie realizované prostredníctvom znaleckého

posudku č. 44/2014 vypracovaného MUDr. Ľubošom Tomčovčíkom, PhD., znaleckého úkonu č, 65/2014
vypracovaného MUDr. Vlastou Vyhnálkovou, ako aj znaleckého úkonu č. 5/2014 vypracovaného MUDr.
Alžbetou Ginelliovou, vrátane výsluchov uvedených znalcov vykonaných v konaní pred súdom. Súd
vyhodnotil, že všetky uvedené znalecké výstupy vychádzajú zo skutočností uvedených vo výsluchu
poškodenej, ktorý bol vykonaný v prípravnom konaní dňa 29.06.2014 o 3:30 hod., a ktorý súd považuje

za dôkaz získaný v rozpore so zákonom, a teda za procesné nepoužiteľný. Z uvedeného dôvodu súd
aplikoval zásadu neprípustnosti odvodených dôkazov, známej ako teória „ovocia z otráveného stromu“.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že výsluch poškodenej E. vykonaný v prípravnom konaní
dňa 29.06.2014 o 3:30 hod. nebol získaný zákonným spôsobom v zmysle Trestného poriadku, a

považoval ho za procesné nepoužiteľný dôkaz so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi následkami.

SúdďalejpoukázalnavýpoveďpriamehosvedkaA.B.ml.,zktorejvyplynulo,žepoškodená-jehomatka
fyzicky zaútočila na obžalovaného - jeho otca elektrickým paralyzérom, ktorú skutočnosť v minulosti
vedome zatajil v dôsledku nátlaku zo strany rodiny Krapovcov. K výpovedi z roku 2014 uviedol, že si

jej obsah už nepamätá, avšak výslovne potvrdil, že bol ovplyvňovaný. Súd túto výpoveď vyhodnotil ako
dôveryhodnú a relevantnú, pričom prihliadol na to, že ide o výpoveď osoby, ktorá bola priamym svedkom
skutkového deja a vzhľadom na skutočnosť, že svedok priznal predchádzajúce ovplyvnenie a svoju
výpoveď doplnil v prospech obžalovaného, podľa názoru súdu neexistuje dôvod na jej spochybňovanie,
najmä keď ide o jedinú priamu výpoveď k samotnému priebehu incidentu.

Súd mal za to, že aj v prípade, ak by pripustil použiteľnosť znaleckých posudkov vrátane výsluchov
znalcov, tak z nich jednoznačne nevyplýva záver o vine obžalovaného. Znalci vo svojich výpovediach
pripustili aj alternatívny priebeh vzniku poranení poškodenej. Z výsluchu znalkyne MUDr. Vyhnálkovej, z
ktorého okrem iného vyplynulo, že poškodená bola opätovne hospitalizovaná až o 7:47 hod. po tom, čo

skolabovala, pričom nie je možné vylúčiť, že práve pri tomto kolapse došlo k úderu hlavy a k následnému
zhoršeniu zdravotného stavu. Znalkyňa ďalej uviedla, že prípadný epileptický záchvat a následný pád,
ktorý bezprostredne nesúvisel s prvotnými zraneniami, nemožno odborne vylúčiť, aj keď ho sama
nepovažuje za najpravdepodobnejší. Znalec MUDr. Tomčovčík na hlavnom pojednávaní dňa 21.10.2015
verziu, že po návrate z výsluchu na polícii utrpela poškodená epileptický záchvat, počas ktorého spadla

a udrela si hlavu, čo mohlo viesť k intrakraniálnemu krvácaniu, nepovažoval za najpravdepodobnejší, ale
zároveň ho z lekárskeho hľadiska ani nevylúčil. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že z uvedených
odborných vyjadrení znalcov jednoznačne vyplýva, že existencia iného - alternatívneho - mechanizmu
vzniku poranení je z lekárskeho hľadiska možná a žiadny zo znalcov ju nevylúčil. Preto vzhľadom na
túto dôvodnú pochybnosť podľa názoru súdu nie je možné obžalovanému spoľahlivo preukázať, že k

zraneniam poškodenej došlo spôsobom, ktorý je mu kladený za vinu.

S rozhodnutím Mestského súdu Košice zo dňa 25.04.2025 sa odvolateľ nestotožňuje a má za to, že súd
nepostupoval v súlade so zásadou uvedenou v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku.Podľa prokurátora výpoveď nebohej D. E. je primárne usvedčujúci priamy dôkaz a pri realizovaní
tohto procesného úkonu v prípravnom konaní nedošlo k porušeniu práva na obhajobu. Mestský súd si

jednostranne až nekriticky osvojil obhajobné tvrdenia a bez akéhokoľvek reálneho podkladu aplikoval
procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalšie dôkazy, a to najmä znalecké posudky z príslušných odborov
vrátane doplňujúcich výsluchov znalcov vychádzajúcich aj z obsahu výpovede poškodenej, ktorú
súd vyhodnotil ako nezákonne získaný dôkaz, s čím sa nemožno stotožniť. Podotýka, že pre celé
trestné stíhanie vedené proti obžalovanému od jeho počiatku bola rozhodujúca usvedčujúca výpoveď

poškodenej, ktorá však nebola ojedinelým dôkazom, ale naopak na skutočnosti z nej vyplývajúce
nadväzovali aj ďalšie produkované dôkazy, najmä výpovede jej syna - A. B. ml., členov privolanej
policajne hliadky, ako aj zvukový záznam z hovorov záznamového zariadenia REDAT 3 operačnému
stredisku KR PZ Košice.

Vzhľadom na fatálne následky po útoku na poškodenú sa už na začiatku trestného stíhania ukázalo

včasné vykonanie výsluchu poškodenej ako opodstatnené. V dôsledku úmrtia D. E. je možné predmetnú
výpoveď považovať za úkon neopakovateľný.

V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 55 ods. 2 Trestného poriadku, v intenciách ktorého úkony
vykonávajú orgány činné v trestnom konaní a súd v čase medzi 7.00 hod. a 20.00 hod. a v úradných

miestnostiach. V odôvodnených prípadoch môžu byť úkony vykonávané aj mimo úradných miestností
a mimo uvedeného času. Teda v odôvodnených prípadoch Trestný poriadok pripúšťa vykonávanie
procesných úkonov aj mimo zákonom presne ustanovenom čase, najmä ak vec neznesie odklad a
orgányčinnévtrestnomkonaníasúdvykonávajúúkonypočasslužobnejpohotovosti,čobolvkonečnom
dôsledku aj prípad výsluchu poškodenej.

Zákonnosť výsluchu poškodenej D. E. v prejednávanom prípade je možné odvodzovať aj od spôsobu
útoku a miesta poranenia - hlavy, preto nebolo možné po skutku odhadnúť fatálnosť následku, a teda
úkon bolo potrebné vykonať čo najskôr. Uvedené potvrdzuje fakt, že poškodená pár hodín po výsluchu
upadla do bezvedomia a na základe týchto okolností je možné predmetnú výpoveď z prípravného

konania považovať aj za úkon neodkladný, pretože nezniesol odklad. V opačnom prípade by orgánom
činným v trestnom konaní a súdu ani nebola známa verzia nebohej D. E. o priebehu skutkového deja.

Z týchto dôvodov nie je možné akceptovať závery súdu založené na tých istých tvrdeniach, že výpoveď
poškodenej a ďalšie dôkazy z tejto výpovede odvodené, najmä výsledky znaleckého dokazovania z

príslušného odboru zdravotníctvo a farmácia, sú nezákonné a neúčinné.

Pokiaľ ide o výpoveď svedka A. B. J.. (syna obžalovaného) na hlavnom pojednávaní vykonanom dňa
02.04.2025, je pochopiteľné, že si na okolnosti skutku nepamätá, keďže od jeho spáchania uplynulo
takmer 11 rokov, a preto je dôvodné domnievať sa, že ku skutku došlo tak, ako vypovedal v prípravnom

konaní. Navyše ďalším faktorom, pre ktorý menovaný svedok zmenil výpoveď je podľa môjho názoru aj
skutočnosť, že obžalovaný je jediným rodičom svedka, na ktorého je finančne odkázaný a preto svoju
výpoveď zmenil v úmysle pomôcť obžalovanému vyhnúť sa uloženiu trestu.

Má za to, že sa jedná o účelovú zmenu výpovede svedka A. B. ml., čomu nasvedčujú i závery

znaleckého posudku z odboru psychológie č. 6/2018, podaného znalkyňou Mgr. Lenkou Lipanovou. Z
predmetného znaleckého posudku a jeho záverov okrem iného vyplýva, že A. B. ml. nie je schopný
objektívne a pravdivo popísať udalosť, ktorá je predmetom trestného konania, jeho postavenie v danej
emočne záťažovej udalosti je výrazne psychologicky konfliktné. Znalkyňa poukázal na to, že samotné
diametrálne odlišné výpovede (v minulosti a v súčasnosti, kde raz je agresorom otec, neskôr však už

matka) ukazujú, že mení celý pohľad na udalosť vplyvom subjektívnej motivácie a aktuálna výpoveď je
výrazne racionálne štruktúrovaná, premyslená, vedome sleduje cieľ neprísť o jediného rodiča. Kalkuluje
a prehodnocuje fakty tak, aby sa nedostal do neželanej pozície.

V kontexte vyššie uvedených záverov znaleckého posudku, berúc do úvahy aj prepis opakovaných

volaní poškodenej a jej syna A. B. ml. operačnému KR PZ Košice, kde zo zvukového záznamu je zrejmá
najmänaliehavosťvolaníichspoločnéhosyna,považujemzáversúduovierohodnostiostatnejvýpovede
menovaného svedka na hlavnom pojednávaní dňa 02.04.2025 za nezodpovedajúci zistenej dôkaznej
situácii.Hodnotí aj výpovede príslušníkov PZ J. J. a K. A., vyslaných na policajný zásah, ktorí zhodne uviedli, že
k fyzickému útoku na poškodenú došlo, o čom svedčia ich tvrdenia, že z domu počuli výkriky a buchot a

že poškodená mala viditeľné známky poranení na tvári, pričom zakročujúcej hliadke poškodená uviedla,
že bola napadnutá obžalovaným a následne narazila hlavou o stenu.

Z výsledkov znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo a farmácia a z doplňujúcich výsluchov
znalcovjezrejmé,žeznalkynepádnebohejD.E.zchorobnýchpríčinnepredpokladaliažvylúčili,pretože

v takých prípadoch k pádu spravidla neprichádza náhle, predchádzajú mu vznikajúce zdravotné ťažkosti,
ktoréchorýpociťujeauvedomujesiaprektoréspravidlazastavífyzickúčinnosť,posadísaapredchádza
tak vzniku pádu, resp. padá spomalene. Čo sa týka mechanizmu vzniku zranení nebohej D. E.,
znalkyňa uviedla, že usudzujúc z charakteru zranení vyhodnotili ich vznik ako možný tak, ako to uviedla
poškodená, t.j. vnútrolebečné zranenia mohla utrpieť prudkým, prudším nárazom hlavy o tvrdý predmet,
tupohranatý, ktorý pád bol najskôr potencovaný a v danom prípade mohol byť potencovaný fackou,

ktorú dostala od útočníka. V nadväznosti na uvedené závery je potrebné poukázať na výpoveď znalca
MUDr. Tomčovčíka, ktorý za najpravdepodobnejší mechanizmus vzniku najzávažnejšieho zranenia
poškodenej, a to vnútrolebečného krvácania označil ten, pri ktorom poškodená dostala silný útočný úder
rukou po ľavej strane tváre a došlo k nárazu jej hlavy do steny v kuchyni.

Výpoveďou nebohej D. E. v spojitosti s ďalšími dôkazmi, najmä s prvotnou výpoveďou svedka A. B. J..
a výpoveďami príslušníkov PZ, ktoré sú podporené znaleckými posudkami z príslušných odborov bolo
dostatočne preukázané, že skutok sa stal a že sa ho dopustil obžalovaný A. B. tak, ako je to uvedené
v obžalobnom návrhu.

Z vyššie uvedených dôvodov považuje rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. K2-4T/16/2015 zo dňa
25.04.2025 za nezodpovedajúci vykonaným dôkazom, a preto navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach
predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil Mestskému súdu Košice na nové prejednanie a rozhodnutie.

K odvolaniu prokurátora doručil obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu vyjadrenie, v ktorom

uviedol, že odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 26.9.2022, sp. zn. 8To/62/2022
(ďalej len „Uznesenie KS KE“ alebo „Zrušujúce uznesenie“) poukázal na to, že v prvom rade je potrebné
sa vysporiadať s použiteľnosťou a zákonnosťou namietanej usvedčujúcej výpovede poškodenej, ktorá
bola učinená bezprostredne po skutku a to z hľadísk, ktoré namietla obhajoba, nakoľko ide o ťažiskový
(primárny) dôkaz v predmetnej trestnej veci, z ktorého sa následne vykonávali ďalšie dôkazy vrátane

znaleckéhoskúmania.Prokurátornaopaktrvánatom,ževýpoveďpoškodenejbolazákonnýmdôkazom,
bez bližšieho sa vyjadrenia ku všetkým dôvodom, pre ktoré je potrebné považovať tento dôkaz za
absolútne neúčinný. Súčasne v nadväznosti na prokurátorom považovaný zákonný dôkaz poškodenej
opätovne poukazuje najmä na znalecké dokazovanie, avšak naopak nekriticky preberá výlučne závery,
ktoré vyznievajú v jeho neprospech a naopak opomína závažné závery, ktoré odôvodňujú aj inú

(alternatívnu) možnosť skutkového deja. S dôvodmi odvolania prokurátora sa nemožno stotožniť.
Naopak mestský súd rozhodol správne a zákonne, ak ho oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný a odkázal poškodených s nárokom na náhradu škody
na civilný sporový proces. Mestský súd správne a zákonne konštatoval (str. 16 rozsudku), že nemohol
dospieť k záveru, že vykonanými dôkazmi bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že sa stal

skutok, za ktorý je obžalovaný trestne stíhaný, keď dostatočne odôvodnil a náležite a podrobne sa
vysporiadal a to najmä na str. 13 a 14 rozsudku.

Prokurátor uznáva, že práve predmetná výpoveď poškodenej je rozhodujúcim usvedčujúcim dôkazom
bez toho aby sa aspoň okrajovo dotkol dôvodov, ktoré súd podrobne vysvetlil a na základe ktorých mu

neostávala nič iné len predmetný dôkaz považovať za absolútne neúčinný s podrobným zdôvodnením
a odkazom na judikatúru.

S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. poriadku mestský súd správne považoval výsluch poškodenej
za nezákonne získaný dôkaz a teda nemožno takýto dôkaz v trestnom konaní pripustiť (nález ÚS SR z

15.12.2011, sp. zn. II. ÚS 5/2011-77 - kde uviedol: „žiaden orgán verejnej správy ani súd nemôže brať
do úvahy dôkaz získaný a vykonaný nezákonným spôsobom" a to z nasledovných dôvodov:a) Chýbajúca evidenčné číslo pri ČVS, čo svedčí, že úkon bol vykonaný dokonca pred skutočným
uznesením o začatí trestného stíhania (v rozpore s § 4 ods. 1 písm. b) vyhl. 618/2005 Z.z. MS SR o
tvorbe vyšetrovacieho spisu.

Preto súd správne konštatoval, že výpoveď poškodenej z prípravného konania zo dňa 29.6.2015 o 3:30
hod (66 – 69 vyšetrovacieho spisu) nebola získaný zákonným spôsobom v zmysle Trestného poriadku
a preto musí byť v rámci hodnotenia dôkaznej situácie považovaný za procesne nepoužiteľný dôkaz, so
všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi následkami.

b) Úkon bol vykonaný v rozpore s ustanovením § 55 ods. 2 Tr. Por. (povinnosť vykonávať úkony zásadne
v čase medzi 7.00 do 20.00 hod) čím uvedený úkon nebol vykonaný na základe zákona a v rámci zákona
(čl. 2 Ústavy),

c) Ak by sa pripustilo, že výsluch bol vykonaný po skutočnom začatí vo veci (i keď je zrejmé, že nebol)

je potrebné zdôrazniť, že nešlo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon (§ 10 ods. 17 Tr. poriadku) čo
napokon dokazuje už len samotná skutočnosť, že poškodená mala uviesť, že „utrpela ľahké zranenie
s dobou liečenia do 10 dní“. Navyše policajný orgán je povinný v zápisnici uviesť na základe akých
skutočností považuje úkon za neodkladný alebo neopakovateľný, pričom ide o relatívnu neúčinnosť
takéhoto úkonu. V danom prípade takáto informácia v zápisnici úplne absentuje a nebola ani zhojená

postupom v zmysle publikovaného rozhodnutia (TpR 6/2008). Výsluch o 3:30 hod bol vykonaný v čase
a za okolností, ktoré výrazne nepriaznivo ovplyvňovali psychický stav poškodenej E. v dôsledku čoho
je potrebné predmetný výsluch považovať za nezákonný (k tomu pozri obdobne rozhodnutie k výsluchu
obvineného - R XX/XXXX - L.),
d) Výsluch svedka, ktorý sa po vznesení obvinenia dostáva do postavenia blízkej osoby vo vzťahu k

obvinenému v zmysle § 124 ods. 3, resp. ods. 5 Tr. zákona, v dôsledku čoho nadobúda práva uvedené
z § 130 ods. 1, ods. 2 Tr. poriadku, je výsluch takéhoto svedka vykonaný pred vznesením obvinenia pre
ďalšie trestné konanie právne neúčinný (§ 263 ods. 4 Tr. poriadku) porušenie kontradiktórnosti konania
a práva obvineného na obhajobu,
e) Svedkyňa nebola zákonným spôsobom poučená, a to: (I) vypočutá v trestnej veci obvinených" - nie je

vypísané, ani koho sa to malo týkať a (II) je vymedzený skutok len ustanovením aj to len § 360 ods. 1, 2
písm. b) Tr. zákona - nebezpečné vyhrážanie - čl. 6 ods. 1 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv,
nález ústavného súdu III. ÚS 2/2012, uznesenie NS 6?? 66/2002, uznesenie NS 2To 25/78) - navyše
úplne v zápisnici absentuje pomer svedka k prerokovávanej veci (§132 ods. 1 Tr. poriadku).

V kontexte vyššie uvedených zistení musí súd poukázať na to, že podľa § 119 ods. 2 Tr. poriadku, môže
za dôkaz slúžiť len to, čo bolo získané zákonným spôsobom, t. j. v súlade s ustanoveniami Trestného
poriadku, prípadne podľa osobitného zákona (napríklad podľa zákona o policajnom zbore). Ak bol dôkaz
získaný v rozpore s Trestným poriadkom, či v rozpore s osobitným zákonom, nemôže slúžiť ako dôkaz v
trestnomkonaníanemôžeaniprispieťnanáležitéobjasnenieveci(§119ods.2Tr.poriadkuargumentum

a contrario).

Pokiaľ ide o posudzovanie neúčinnosti získaného dôkazu, tak dôkaz získaný nezákonným spôsobom
je podľa povahy a závažnosti porušenia zákona buď absolútne neúčinný (t.j. nemožno k takému
dôkazu vôbec prihliadnuť a musí byť vylúčený z hodnotenia pri zisťovaní skutkového stavu veci) alebo

relatívne neúčinný (t.j. nemožno k nemu prihliadať, avšak len dovtedy, kým sa vada ku ktorej došlo
neodstráni).Priabsolútnejneúčinnostidôkazu,niejemožnéspôsobenúnezákonnosťodstrániť(napraviť
predpokladaných skutkových záveroch.

Naopak súd v súlade s § 2 ods. 12 riadne odôvodnil svoje rozhodnutie a posúdenie výsluchu svedka

A. B. ml., ako jediného priameho očitého svedka predmetného incidentu. Z hľadiska zásady voľného
hodnotenia dôkazov je súd oprávnený pri posudzovaní vierohodnosti jednotlivých výpovedí prihliadať
aj na motiváciu svedka, vnútornú logiku jeho výpovede a jej súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi.
Vzhľadom na skutočnosť, že svedok priznal predchádzajúce ovplyvnenie a svoju výpoveď doplnil v
prospech obžalovaného, neexistuje dôvod na jej spochybňovanie, najmä keď ide o jedinú priamu

výpoveď k samotnému priebehu incidentu.

Prokurátor poukazuje na výpovede príslušníkov PZ J. J. a K. A., ktorý podľa jeho názoru mali uviesť, že
k útoku došlo. Takéto tvrdenie je však nepravdivé, uvedené osoby počuli výlučne výkriky a buchot. Súdvšak v rozsudku taktiež uviedol (na čo prokurátor vôbec nereflektoval), že svedok J. vo svojej výpovedi
na hlavnom pojednávaní dňa 21. 10. 2015 uviedol, že obžalovaný nevykazoval známky agresívneho
správaniaaužvtomčasetvrdil,žebolohrozovanýzostranypoškodenejparalyzérom.Tvrdenieopoužití

paralyzéra zo strany poškodenej následne potvrdil aj svedok A. na tom istom hlavnom pojednávaní. Z
uvedených výpovedí však nevyplýva dôkaz o fyzickom útoku zo strany obžalovaného voči poškodenej,
ale len skutočnosť, že medzi oboma došlo k vzájomnému konfliktu. Tvrdenia prokurátora ktoré vykonané
dokazovanie následne premieňa na domnienky akoby za každú cenu dokázať „svoju pravdu“ však je v
príkrom rozpore so skutočne vykonaným dokazovaním a tam zisteným skutkovým stavom veci.

Súd sa napokon aj podrobne a náležite vysporiadal aj s hodnotením znaleckých posudkov a výpovedí
znalcov vykonaných v konaní (str. 16 a 17 rozsudku), keď alternatívny priebeh deja konštatovali
všetci znalci či už v posudkoch alebo neskôr pri svojich výsluchoch na hlavnom pojednávaní (MUDr.
Vyhnálková na hlavom pojednávaní dňa 16.3.2016, MUDr. Tomčovčík na hlavnom pojednávaní dňa
21.10.2015). Z uvedeného dôvodu uzavrel, že z uvedených odborných vyjadrení jednoznačne vyplýva,

že existencia iného - alternatívneho - mechanizmu vzniku poranení je z lekárskeho hľadiska možná
a žiadny zo znalcov ju nevylúčil. Vzhľadom na túto dôvodnú pochybnosť nie je možné obžalovanému
spoľahlivo preukázať, že k zraneniam poškodenej došlo spôsobom, ktorý je mu kladený za vinu. Nad
rámec je potrebné poukázať, že u poškodenej boli bezprostredne po skutku zistené len ľahké zranenia
pričom nevylúčili, že k závažnému poškodeniu mohlo dôjsť aj pádom poškodenej bez môjho zapríčinenia

s ohľadom na jej zdravotný stav a diagnostikovaný epileptický syndróm či zlý zdravotný stav.

Náležité zistenie skutkového stavu veci, resp. dokázanie viny nikdy nemôže byť nadradené zásade
stíhania zo zákonných dôvodov a ani právu na zákonný proces, pretože by to viedlo k snahe

dosiahnuť „pravdu“ za každú cenu, teda aj za cenu porušenia zákona. Trestné stíhanie je vždy
nevyhnutné vykonávať len v súlade so zákonom, a preto postup príslušných orgánov, ktorého cieľom
je náležite zistenie skutkového stavu veci, musí by vždy v súlade so zákonom. Žiadnymi limitmi
neobmedzené objasňovanie trestných činov by viedlo k faktickej negácii mnohých spoločenských a
osobných hodnôt a zákonný postup štátnych orgánov je sám o sebe hodnotou, ktorá je imanentným

princípom demokratického a právneho štátu a umožňuje ochranu ďalších práv a právom chránených
záujmov. Účelom trestného konania nie je len spravodlivé potrestanie páchateľa, ale aj férový súdny
proces, pričom spravodlivosť potom kvalitou trestného konania. Preto rešpektovanie a dodržiavania
zákona i v procesnom postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdu je základným predpokladom
na zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu o vine obžalovaného, bez ktorého nemožno hovoriť ani

o zákonnom a ani o spravodlivom rozhodnutí súdu. Z ustanovenia § 119 ods. 2 Tr. Por. jednoznačne
vyplýva, že za dôkaz môže slúžiť len to, čo bolo získané podľa zákona (t.j. v súlade so zákonom), pričom
orgány činné v trestnom konaní ako aj súdy môžu hodnotiť iba dôkazy získané zákonným spôsobom
(§2 ods. 12 Tr. Por). Zo základnej zásady trestného konania bližšie špecifikovanej v ustanovení § 119
ods. 3 Tr. Por. teda evidentne vyplýva (za použitia argumentu a contrario) zákaz použitia nezákonne

získaných dôkazov pri ustaľovaní skutkového stavu veci.

Mestský súd sa úplne vyčerpávajúco vyjadril k všetkým relevantným námietkam zo strany prokuratúry
ako aj námietkam, na ktoré poukazovala obhajoba a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne zákonne a spravodlivo

rozhodol. Orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť poskytnúť dostatočné záruky zákonnosti a
ústavnosti a preto i keď nie z viny na strane prokuratúry (ktorá síce vykonáva dozor nad zákonnosťou
v prípravnom konaní), tak vykonané dokazovanie po viac ako 10 rokoch je v stave dôkaznej núdze a
naopak akékoľvek odsúdenie by bolo založené výlučne na domnienkach ako na náležitom a zákonne
zistenom skutkovom stave.

S poukazom na vyššie uvedené, keďže prvostupňový súd sa podrobne vysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie; nie sú pochybnosti o správnosti skutkových zistení je
rozhodnutie zákonné a preto navrhuje, aby odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie
prokurátora zamietol ako nedôvodné.

Na podklade odvolania prokurátora, krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.Krajský súd v tejto trestnej veci už raz rozhodoval o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Košice II sp. zn. 4T/16/2015 zo dňa 20.04.2022, ktorým bola vyslovená vina obžalovaného a bol

mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením na jeho výkon do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a to uznesením sp. zn. 8To/62/2022 zo dňa 26.
septembra 2022, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), ods. 3 Tr. por. zrušil tento rozsudok a podľa §
322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V tomto zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že sa veľmi všeobecne
vysporiadal s obhajobou obžalovaného a preto vec vrátil konajúcemu súdu s tým, že je potrebné
sa vysporiadať s použiteľnosťou a zákonnosťou namietanej usvedčujúcej výpovede poškodenej a až
potom, čo bude vyhodnotená ako zákonná, bude možné pristúpiť k hodnoteniu ďalších dôkazov, ktoré
z tejto výpovede vychádzajú.

V ďalšom konaní mal okresný súd venovať svoju pozornosť aj otázke zákonnosti výpovede mal. syna
obžalovaného a tiež použitiu elektrického paralyzéra, ktorého prítomnosť pri incidente potvrdili okrem
uvedeného svedka aj svedkovia J. a A..

Odvolací súd tiež uzavrel, že nie je sporné, že poškodená počas incidentu utrpela okrem iných zranení

aj malú tržnú ranu s kožnou odreninou vo vlasatej časti na čele a temene vpravo, ktoré mohli vzniknúť
podľa znalcov tak, ako to uviedla poškodená, avšak znalci sa rozchádzali v intenzite a prudkosti tohto
úderu, pričom aj tento rozpor mal okresný súd odstrániť v záujme správnej právnej kvalifikácie skutku.
V tejto súvislosti sa ako podstatná javila zmena tvrdení syna obžalovaného, ktorý nebol vypočutý na
hlavnom pojednávaní a preto odvolací súd považoval za nutné daného svedka vypočuť v konaní pred

súdom.

V reakcii na obhajobu obžalovaného odvolací súd vytkol okresnému súdu, že za danej dôkaznej situácie
sa nemal spoliehať na tú verziu vzniku zranení, ktorú znalci označili za pravdepodobnejšiu, ale mal
túto otázku vyriešiť sám vyhodnotením týchto znaleckých posudkov tak samostatne, ako aj v kontexte

všetkých relevantných dostupných dôkazov a svoje právne úvahy mal zreteľne a presvedčivo uviesť
v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie postupoval striktne v súlade s pokynom odvolacieho
súdu, keď doplnil dokazovanie v určenom smere vypočutím svedka A. B. ml. a vyžiadaním listinných

dôkazov a na základe takto doplneného dokazovania mestský súd znova vyhodnotil vykonané dôkazy
jednotlivo,akoajvovzájomnýchsúvislostiachadospelkzáveru,ženebolobezakýchkoľvekpochybností
preukázané, že skutok sa stal a preto obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Po preskúmaní danej veci má krajský súd za to, že na hlavnom pojednávaní, boli súdom zákonným

spôsobom vykonané všetky dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité objasnenie veci a spravodlivé
rozhodnutie súdu. Vykonané dôkazy mestský súd vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomných
súvislostiach a dospel k logicky odôvodneným a správnym záverom, s ktorými sa krajský súd v plnom
rozsahu stotožňuje.

Okresný súd sa v dostatočnej miere venoval obhajobe obžalovaného, túto vecne posúdil a kriticky
konfrontovalsďalšímivykonanýmidôkazmi,pričomvýstižnýmspôsobomvysvetlil,zakýchdôvodovana
základe akých úvah neuznal zákonnosť jednotlivých dôkazov, ktoré mali podľa obžaloby preukazovať
vinu obžalovaného. Argumentácia mestského súdu, ako aj spôsob, ktorým sa prvostupňový súd
vysporiadal s obhajobu obžalovaného presvedčivo, vyčerpávajúco a v dostatočnej miere vysvetľuje

dôvod oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.

Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, toto odvolací súd preskúmal a dospel k záveru, že sa nemožno
stotožniť s tvrdením, že by mestský súd nepostupoval v súlade so zásadou uvedenou v ustanovení §
2 ods. 12 Tr. por..

Primárnym usvedčujúcim dôkazom v danej trestnej veci je výpoveď nebohej poškodenej E.
z prípravného konania, ktorá síce bola vykonaná pred súdom, avšak na podklade tohto dôkazu nebolo
možné vysloviť vinu obžalovaného.Ďalším priamym svedkom daného skutku bol svedok B. J., ktorý v súlade s pokynom odvolacieho súdu
bol vypočutý na hlavnom pojednávaní, kde svedok sám spochybnil pravdivosť svojej prvotnej výpovede

učinenej v prípravnom konaní a v podstate vypovedal v prospech obžalovaného. Teda výpoveď nebohej
predstavuje jediný a rozhodujúci usvedčujúci dôkaz, nakoľko z neho vychádzali, resp. sa o neho opieralo
ďalšie vykonávané dokazovanie.

Pokiaľideoposúdeniepoužiteľnostivýpovedepoškodenejakodôkazu,oktorýbybolomožnéoprieťvinu

obžalovaného je nutné uviesť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou mestského
súdu, na základe ktorej bola daná výpoveď poškodenej vyhodnotená ako nezákonná a nepoužiteľná
na vyslovenie viny obžalovaného. Odvolací súd dopĺňa argumentáciu prvostupňového súdu v tom, že
ustanovenie § 263 Tr. por. upravuje možnosť čítania zápisnice svedka z prípravného konania, ktorý
zomrel, avšak aj na takúto situáciu sa striktne musí aplikovať princíp kontradiktórnosti obsiahnutý v čl.
6 ods. 3 písm. d) Dohovoru. Nespochybniteľným faktom je, že dotknutá výpoveď poškodenej nebola

vykonaná kontradiktórne. Vychádzajúcich z uvedeného odvolací súd podrobil túto výpoveď trojfázovému
test - tzv. M. A. testu. V rámci neho zisťoval:

1. Či existoval dôležitý dôvod pre neprítomnosť svedka na hlavnom pojednávaní. 2. Či sporná výpoveď
predstavuje jediný alebo rozhodujúci dôkaz.

3. Či toto obmedzenie práva na kontradiktórnosť konania bolo vyvážené ďalšími faktormi, ktoré
kompenzovali sťažené podmienky, v ktorých pracovala obhajoba.

Ad. 1. Za dobrý dôvod je možné považovať napríklad smrť svedka. Ten sa však neuplatní, ak orgány
štátu vedeli o riziku hroziacemu svedkovi a nič nepodnikli. V posudzovanom prípade nič nenasvedčovalo

tomu, že by poškodená bola ohrozená na živote, alebo že by jej v čase výsluchu mala hroziť smrť.
Uvedenému nasvedčuje hlavne to, že aj podľa lekárskej správy mala utrpieť len ľahké zranenia s dobou
liečenia do 10 dní a jej výpoveď sa mala týkať skutku kvalifikovaného v čase jej výpovede ako
nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák.. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné
vynakladať ďalšiu procesnú aktivitu na zabezpečenie zachovania zásady kontradiktórnosti. Za dobrý

dôvod, podľa názoru odvolacieho súdu, by bolo možné považovať aj prípad, ak by išlo o neodkladný
alebo neopakovateľný úkon. Posúdenie, či naozaj išlo o neodkladný úkon vykonal odvolací súd, na
rozdielodprokurátorapodľatoho,akéboliskutkovéokolnostiprípaduvčasevykonávaniadanéhoúkonu
a nie podľa toho, že poškodená následne náhle a neočakávane zomrela. Zhodnotením existujúcich
skutočností má odvolací súd za to, že v čase výsluchu poškodenej neboli známe žiadne také dôvody,

pre ktoré by mohol byť výsluch poškodenej považovaný za neodkladný úkon. V tejto súvislosti súd
znova poukazuje na lekársku správu, ktorá hovorila o ľahkom zranení do 10 dní, pričom ani samotný
policajt vykonávajúci tento procesný úkon v zápisnici o výsluchu neoznačil tento procesný úkon za
neodkladný a ani neuviedol nejaké skutočnosti, pre ktoré by považoval výsluch za neodkladný. Preto sa
súd nestotožnil s názorom prokurátora že išlo neodkladný úkon z dôvodu fatálneho následku a rovnako

tak odvolací súd nevidel dôvod na vykonávanie tohto úkony mimo zákonom stanoveného času v zmysle
§ 55 ods. 2 druhá veta Trestného poriadku.

Ad. 2. Výpoveď poškodenej predstavuje jediný a rozhodujúci dôkaz, pokiaľ ide mechanizmus útoku
na poškodenú. Výpovede príslušníkov PZ majú len podpornú hodnotu v tom, že potvrdzujú, že došlo

k incidentu a poškodená mala zranenie, avšak samotný priebeh fyzického útoku svedkovia nevedia
popísať a rovnako tak nám o útoku dostatočne podrobne nehovorí ani telefonát svedka B. ml. na políciu.

Ad. 3. Keďže ide o jediný a rozhodujúci dôkaz, ktorý nebol vykonaný kontradiktórne, vyžaduje sa
existencia dostatočných vyvažovacích faktorov, vrátane silných procesných záruk, ktoré umožňujú

náležité a spravodlivé ohodnotenie spoľahlivosti spornej výpovede. Z hľadiska posúdenia existencie
vyvažujúcich opatrení sa okrem iného hodnotí aj to, či bola výpoveď zachytená v korektnej procesnej
forme. Teda pokiaľ má byť daná výpoveď jediným a podstatným usvedčujúcim dôkazom, na základe
ktorého má byť vyslovená vina obžalovaného za pomerne závažnú trestnú činnosť, za ktorú Trestný
zákon stanovuje tomu zodpovedajúci prísny trest, rozhodol sa odvolací súd podrobiť danú výpoveď

prísnemu a kritickému posúdeniu splnenia všetkých zákonných požiadaviek, vrátane formálnych
procesnoprávnych náležitostí danej výpovede, aby tak poskytol obžalovanému adekvátnu procesnú
záruku.Na základe uvedeného prístupu odvolací súd v súlade so zisteniami mestského súdu zistil celý rad
formálnychaprocesnýchpochybení.PredovšetkýmabsenciaČVSvyvolávadôvodnépochybnosti,čiide
o úkon vykonaný v rámci už začatého trestného stíhania. Súd nevidel ani dôvod na výsluch poškodenej

mimo času určeného na výkon procesných úkonov a rovnako tak nie je preukázateľná ani neodkladnosť
daného úkonu. V neposlednom rade použitiu tohto úkonu bráni aj nedostatočné poučenie svedkyne,
ktorá v prípade, že by jej výpoveď mohla byť užiteľná pred súdom, mala byť poučená aj v zmysle § 130
ods. 1 Tr. por. a vyslovene sa mala vyjadriť, či toto právo využíva alebo nie vo vzťahu ku obvinenému.
Uvedené procesné nedostatky je nutné vyhodnotiť ako závažné, zakladajúce nezákonnosť tohto úkonu

apretonespĺňajúcekritériaM.A.testu,vdôsledkučohonemožnonazákladetejtovýpovedevysloviťvinu
obžalovaného. Nezákonnosť danej výpovede sa následne preniesla aj na ďalšie vykonávané dôkazy,
ktoré vychádzali z výpovede poškodenej, predovšetkým však na výsledky znaleckého dokazovania.

Pokiaľ ide o vyhodnotenie dôveryhodnosti a presvedčivosti výpovede svedka B. J., odvolací súd sa
priklonil k hodnoteniu mestského súdu. Ak by sme aj pripustili argumentáciu prokurátora, ktorou sa

snažil presvedčiť súd o účelovosti zmeny výpovede tohto svedka, neznamenalo by to automaticky to,
že v takomto prípade by jeho prvotná výpoveď bola pravdivá. Obhajoba vzniesla konkrétne výhrady, na
základe ktorých považuje výpoveď svedka z prípravného konania za nepresvedčivú. Aj keď túto výpoveď
znalkyňa označila za psychologicky objektívnejšiu a pravdivejšiu, hodnotenie dôkazu vykonáva súd
na základe voľného hodnotenia dôkazov. Na podporu spôsobu vyhodnotenia dôkazu súdom prvého

stupňa je nutné dodať, že nielen sám svedok označil svoju predchádzajúcu výpoveď za ovplyvnenú
a vysvetlil aj, z akého dôvodu bola jeho výpoveď ovplyvnená treťou osobou, ale jej presvedčivosť
oslabuje aj to, že svedok bol pri výpovedi poškodenej a ako uviedla znalkyňa svedok mohol byť
ovplyvnený strachom, alebo vplyvom emócii a určite sa do jeho výpovede premietlo, že vypovedal proti
najbližším vzťahovým osobám. Bez toho, aby odvolací súd spochybňoval správnosť úvah mestského

súdu uvádza, že pokiaľ by sme mali byť čisto objektívny, tak potom rovnako ako bol svedok ovplyvnený
poškodenou pri prvej výpovedi, mohol byť citovo zaujatý aj pri svojej druhej výpovedi a preto je veľmi
ťažké priznať nejakú väčšiu dôkaznú hodnotu jednej alebo druhej výpovedi svedka.

Pokiaľ ide o výpovede príslušníkov PZ, tieto síce potvrdzujú prítomnosť zranenia na hlave poškodenej,

avšak uvedené nie je dostatočným dôkazom o tom, že práve pri tomto zranení vzniklo aj vnútrolebečné
zranenie poškodenej. Svedkovia potvrdzujú len to, čo bolo zistené aj pri prvotnom ošetrení poškodenej.

Na základe vyššie uvedených úvah je nutné súhlasiť s úvahami mestského súdu v tom smere, že
nezákonnosť výpovede poškodenej, ktorá bola podkladom pre znalecké dokazovanie, sa preniesla aj na

tieto ďalšie nadväzujúce dôkazy, ktoré vychádzali z jej výpovede a preto ani o tieto dôkazy sa nemožno
oprieť. Teda v danej veci niet zákonného dôkazu, ktorý by jednoznačne preukazoval príčinu vzniku
vnútrolebečného krvácania poškodenej.

Vecnú správnosť oslobodzujúceho výroku rozsudku nad uvedený rámec potvrdzuje aj hodnotenie

znaleckých záverov o možnej príčine vzniku vnútrolebečného krvácania. Zo záverov znalcov skutočne
vyplynulo, že nielen náraz hlavy o prekážku po údere obžalovaného do tváre poškodenej, ale aj pád
poškodenej v skorých ranných hodinách nebol vylúčený ako príčina vzniku fatálneho zranenia a teda ide
o ďalšiu pochybnosť, pre ktorú by bolo nutné aplikovať in dubio pro reo a prikloniť sa k verzii v prospech
obžalovaného.

K prokurátorom predostretej odvolacej argumentácii, že podľa názoru MUDr. Vyhnálkovej a MUDr.
Ginelliovej, pád z chorobných príčin znalkyne nepredpokladali, resp. až vylúčili, pretože v takýchto
prípadoch k pádu neprichádza náhle, pričom chorý sa snaží predchádzať pádu, resp. padá spomalene,
je nutné uviesť, že naopak znalec MUDr. Tomčovčík hovorí o spomalenom páde pri kolapsovom stave,

avšak pri epileptickom odpadnutí (a u poškodenej bol diagnostikovaný epileptický syndróm), môže dôjsť
k intenzívnemu nárazu a bežne sa stáva, že dochádza až k prasklinám lebky. Teda je pravda, ako to
uzavrel aj mestský súd, že znalci existenciu iného mechanizmu vzniku zranení jednoznačne nevylúčili.

Na základe týchto úvah krajský súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky prokurátora za nedôvodné,

ktoré v ničom nespochybnili správnosť úvah mestského súdu a jeho závery týkajúce sa preukázania
skutku, ktorý tvoril predmet obžaloby.To boli dôvody, pre ktoré sa rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.