Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5321202642
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5321202642.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ A. B.,
C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom obec D. a 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom obec D., obidvoch právne
zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o.,
sosídlomPotočná2835/1A,02201Čadca,IČO:36866849,protižalovaným:1/F.G.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom H. XXX/XX, XXX XX F. – G. a 2/ D. G., C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX F.
– G., obidvom právne zastúpeným spoločnosťou JUDr. Peter Celec, advokátska kancelária s.r.o., M. R.
Štefánika 36, Martin 036 01, IČO: 51 762 986, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti

rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. CA-8C/73/2021-588 zo dňa 09. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalobcom 1/ a 2/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených
Okresným úradom Čadca, katastrálny odbor, zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie D.
ako rodinný dom č. XXX, postavený na pozemku registra „C“, parc. č. KN 1372/2 – zastavané plocha

a nádvorie o výmere 79 m2, pozemok registra „C“, parc. č. KN 1372/2 – zastavané plochy a nádvoria
o výmere 79 m2 a pozemok registra „C“, parc. č. KN 1372/1 – záhrady o výmere 511 m2 (výrok
I. odvolaním napadnutého rozsudku) a žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania vo vzťahu
k žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia
druhého žalovaného (výrok II. odvolaním napadnutého rozsudku).
1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovia v uvedenej veci podali žalobu
podľa§137písm.c)Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejaj„CSP“),ktorousadomáhali,ženehnuteľnosti

špecifikované vo výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva.
Pri posúdení splnenia podmienky naliehavosti právneho záujmu súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že v dôsledku konania I. J. a K. L., boli žalobcovia ako osoby vo finančnej tiesni pripravení o vlastnú
nehnuteľnosť (strechu nad hlavou). Za dôležitú skutočnosť pri posúdení naliehavého právneho záujmu
považoval posúdenie platnosti právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to
Kúpnej zmluvy zo dňa 02.11.2011 uzatvorenej medzi žalobcami ako predávajúcimi a spoločnosťou
MSGO,s.r.o.akokupujúcou,nazákladektorejžalobcoviaprestalibyťvlastníkminehnuteľnostíanedošlo

ani k vyplateniu kúpnej ceny.

1.2 Predmetnú kúpnu zmluvu považoval súd prvej inštancie za neplatnú z dôvodu uvedeného v § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka (t. j. že právny úkon nebol urobený vážne a slobodne), resp. v zmysle§ 39 Občianskeho zákonníka (t. j. že predmetný právny úkon bol učinený v rozpore s dobrými mravmi).
Mal preukázané, že žalobcovia 1/ a 2/ boli vo finančnej tiesni a sprostredkovateľ p. J. im mal prisľúbiť
vyriešenie ich finančných prostriedkov, a to postupom cez „nejakú spoločnosť“, ktorú však nemenoval,

ktorá vyplatí úver žalobcov v J. D. D. (ďalej aj „J.“) vo výške 500.000,- Sk prostredníctvom osoby,
ktorá vybaví druhý úver, teda refinancovaný s tým, že úver bude zabezpečený záložným právom na
nehnuteľnostiach a žalobcovia budú splácať nový úver s nižšou úrokovou sadzbou a nižšou splátkou. Z
prvého úveru mala byť vyplatená suma, ktorou spoločnosť zaplatí za žalobcov dlh v J. vo výške 13.000
Eur, hypotekárny úver vo vzťahu k D. D., A. a provízia p. J. vo výške 6.000,- Eur. Poukázal na to,

že sprostredkovateľ p. J. žalobcom tvrdil, že potrebuje splnomocnenie k tomu, aby vykonával úkony
smerujúce k zániku záväzku žalobcov voči J., ktorý žalobcovia mali a kvôli ktorému žalobcom hrozila
dražba rodinného domu, pričom k podpisu splnomocnenia došlo spoločne na Notárskom úrade I. M.
N. v O., kde žalobcovia spoločne podpísali splnomocnenie. Poukázal na výpovede žalobcov, z ktorých
vyplynulo,žepodpisybolinalistineSplnomocneniepodpísanéjedenkrátajedenkrátdooverovacejknihy
notárky s tým, že fotokópia splnomocnenia nebola žalobcom doručená zo strany sprostredkovateľa.

Z Oznámenia o upustení od výkonu záložného práva zo dňa 09.11.2011 mal preukázané, že dlh
zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 27.10.2005 bol dňa 09.11.2011
vysporiadaný, a preto došlo k upusteniu od výkonu záložného práva s tým, že toto žalobcovia chápali
tak, že investor investuje peniaze na vyplatenie dlžôb. Ďalej vychádzal z toho, že sprostredkovateľ J.
kontaktoval žalobkyňu 1/ s tým, že on sám zaobstaral osobu, ktorá si zoberie úver, ktorý už je vybavený a

oznámil číslo bankového účtu s označením účtu pána L., na ktorý mali žalobcovia posielať splátku 517,-
Eur mesačne. Žalobcom úverová zmluva nebola stále doručená a sprostredkovateľ bol nekontaktný.
Ďalej poukázal na to, že až v novembri 2012 sa žalobkyňa náhodne stretla s osobou, ktorá pracovala ako
finančná poradkyňa na refinancovaní úverov a meno p. J. jej bolo známe. Táto ho kontaktovala, pričom z
jeho prejavu žalobkyňa získala pochybnosti o jeho dôveryhodnosti a celom procese vybavovania úveru a

v tom čase zistila, že na portáli www.katasterportal.sk ako vlastník ich rodinnej nehnuteľnosti je uvedená
obchodná spoločnosť, a to napriek tej skutočnosti, že žalobcovia 1/, 2/ nepodpísali žiadnu kúpnu ani
inú zmluvu, na základe ktorej by previedli vlastnícke právo na inú osobu. Uviedol, že žalobcom žiadne
listiny (kúpna zmluva, list vlastníctva, plnomocenstvo) neboli zo strany sprostredkovateľa doručené, a
že v konaní bolo nespornou skutočnosťou odovzdanie celej veci sprostredkovateľom na pani L., ktorá

sa zaviazala doručiť listiny žalobcom, ale k doručeniu nedošlo. Ďalej poukázal na to, že začiatkom
roka 2013 po nahliadnutí žalobkyňou 1/, ktorá pracovala v tom čase vo Veľkej Británii, do portálu
www.katasterportal.sk, zistila, že ako vlastníci nehnuteľností sú vedení žalovaní 1/ a 2/ a v tom čase
získali žalobcovia podozrenie, že konaním pána J. došlo k spáchaniu nejakého trestného činu a podali
trestné oznámenie. Ustálil, že v tom čase bolo žalobcom jasné, že ich nepriaznivá finančná situácia bola

zneužitá organizovanou skupinou a ich prípad nebol ojedinelý, tak ako to vyplýva aj na podklade podanej
obžaloby Krajskej prokuratúry Žilina sp. zn. Kv 35/14/5500-179 zo dňa 26.02.2018, na základe ktorej je
vedené trestné konanie na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 28T/20/2018 pre obzvlášť závažný zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve,
t. j. podľa § 20 Trestného zákona. Poukázal na to, že v predmetnom trestnom konaní vystupujú

žalobcovia ako poškodení s tým, že žalobcovia sa až pri výsluchu v prípravnom konaní oboznámili s
Kúpnou zmluvou zo dňa 02.11.2011 uzatvorenou medzi nimi a obchodnou spoločnosťou MSGO, s.r.o.
zastúpenou konateľkou P. E. H.. Zdôraznil, že informácie a tvrdenia týkajúce sa údajného podvodu s
nehnuteľnosťou žalobcov nemohol prehliadnuť, a to aj v kontexte tvrdení a žalobcami predložených
dôkazov poukazujúcich na nedôveryhodnosť sprostredkovateľa pána J. v danej veci. V skutočnostiach

tvrdených žalobcami
v žalobnom návrhu nezistil rozpory, a aj v kontexte predložených listinných dôkazov ich vyhodnotil
ako pravdivé. Obranu žalovaných 1/, 2/ spočívajúcu v tvrdení účelovosti a špekulatívnosti podania
žalobného návrhu žalobcov súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedostatočnú a rovnako podanie žaloby
o vypratanie nehnuteľnosti v konaní sp. zn. 14C/4/2021, ktorej vlastníkmi žalovaní 1/, 2/ v čase

rozhodovania súdu boli, súd prvej inštancie vyhodnotil ako slabé s tým, že Kúpna zmluva zo dňa
04.11.2011 je platná a žalobcovia sa nemôžu domáhať určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve žalovaných. V daných súvislostiach poukázal na výpoveď žalovaného 1/ na pojednávaní
dňa 09.10.2024, kedy uviedol, že bol oslovený pánom J., v úmysle pomôcť majiteľom,
t. j. žalobcom, ktorí sú insolventní na preklenutie ich zlej finančnej situácie, pričom žalobcov žalovaní

1/, 2/ osobne nepoznali, predmetnú nehnuteľnosť v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy so spoločnosťou
MSGO, s.r.o. nevideli a ako sám uviedol: „Spolu s manželkou sme sociálne orientovaní a takýmto
smerom sme chceli žalobcom pomôcť.“. Konštatoval, že uzatvorenie kúpnej zmluvy žalovanými na
odkúpenie nehnuteľnosti malo byť zrealizované za províziu 5.000,- Eur - 6.000,- Eur, a to v čase,kedy žalovaný mal získať prácu v Q. R. a táto nehnuteľnosť mu umožňovala bližšie dochádzanie do
zamestnania. V tomto smere súd prvej inštancie dospel k záveru, že je viac ako nepredstaviteľné, že
žalovaní 1/, 2/ fyzicky predmetnú nehnuteľnosť rodinný dom v katastrálnom území D. nevideli a k jeho

odkúpeniu pod V 1006/2012 došlo na základe fotografií zrejme vyhotovených pánom J.. Súdu prvej
inštancie sa javila podozrivá aj výplata finančných prostriedkov
v zmysle čl. IV. Kúpnej zmluvy, kedy časť 32.400,- Eur mala byť vyplatená na samostatný účet, suma
63.700 Eur na druhý samostatný účet do 30.04.2012 a zbytok 34.400 Eur mal byť uhradený v hotovosti
v plnej výške pri podpise zmluvy k rukám predávajúcej (P. H.), keď žalovaný sám uviedol, že takúto

hotovosť do rúk predávajúcej nikdy neodovzdal a na zaplatenie kúpnej ceny si zobrali s manželkou
hypotekárny úver vo výške 90.000 Eur.
1.3 Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že kúpna zmluva je konsenzuálnym kontraktom, ktorý má
svoju materiálnu ako aj formálnu stránku a ak vznikne pochybnosť o platnosti právneho úkonu, je
povinnosťou súdu s ohľadom na povahu tvrdení sporových strán skúmať formálnu aj materiálnu stránku.
Dospel k záveru, že žalobcovia od počiatku nemali úmysel predávať dotknuté nehnuteľnosti ale naopak

refinancovať hypotekárny úver zo D. D., a.s. a ďalší úver, ktorý im bol poskytnutý z J. D. D., a.s. z dôvodu
ich zlej finančnej situácie, ktorou bola strata zamestnania žalobcu 1/. Dospel k záveru, že vôľa žalobcov
1/ a 2/ nesmerovala k tomu, že jej výsledkom bude na základe systematicky na seba nadväzujúcich
čiastkových právnych úkonov organizovaných pánom J. a treťou stranou, pre žalobcov strata ich obydlia
a pre tretiu stranu investičná kúpa nehnuteľnosti za dobrú cenu. V danej súvislosti poukázal na čl. IV.

Kúpnej zmluvy
V 3869/2011 zo dňa 02.11.2011, kde sa kupujúci spoločnosť MSGO, s.r.o. v zastúpení konateľkou P. E.
H. zaviazal vyplatiť v plnej výške pri podpise zmluvy
k rukám predávajúcich kúpnu cenu 130.000,- Eur, pričom predávajúci (žalobcovia) prevzatie finančných
prostriedkov mali potvrdiť podpisom tejto zmluvy. Uviedol, že finančné prostriedky žalobcom vyplatené

neboli (pokiaľ ide o vynaloženie finančných prostriedkov zo strany kupujúceho) a (len) ťarchy vyznačené
na LV č. XXXX, a to záložné právo v prospech J. D. D., exekučný príkaz na vykonanie exekúcie
zriadením exekučného záložného práva č. EX 13/09 boli vyplatené. Dospel k záveru, že žalobcovia
žiadnefinančnéprostriedkyodMSGO,s.r.o.neprevzalipripodpisezmluvy,pretožežiadnukúpnuzmluvu
kupujúcemu nepodpísali a s kupujúcim sa ani nestretli a v konkrétnom prípade sa vôľa predávajúcich

a kupujúceho nestretla. Akcentoval všeobecný právny princíp, podľa ktorého sa výkonu práva, ktorý
je v rozpore s dobrými mravmi, ochrana neposkytuje, pričom v danom smere podľa názoru súdu prvej
inštancie nemohlo obstáť ani tvrdenie žalovaných v rámci písomného vyjadrenia k žalobnému návrhu,
že nevyplatenie ceny nemá za následok neplatnosť kúpnej zmluvy, či už relatívnu alebo absolútnu.
Súd prvej inštancie prihliadol aj na nepriame dôkazy predložené žalobcami v konaní, a to Oznámenie

o upustení od výkonu záložného práva J. D. D. zo dňa 09.11.2011, z ktorého oznámenia vyplynulo
vysporiadanie dlhu zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 27.10.2005,
t. j. uhradenie dlhu za žalobcov, taktiež na podanie obžaloby Krajskej prokuratúry v Žiline sp. zn.
Kv 35/14/5500 zo dňa 26.02.2018 a trestné konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
28T/20/2018, ktoré ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo skončené. Poukázal aj na nepriamy

dôkaz, t. j. výpoveď žalovanej 2/ v trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ v Čadci
pod sp. zn. ČVS: ORP 198/OEK-CA-2013, kde v Zápisnici o výsluchu svedka zo dňa 10.10.2013 táto
uviedla: „S manželmi B. sme v kontakte neboli a predaj nehnuteľnosti riešili s I. J., ktorý nás uviedol
do omylu v tom, že nám porozprával legendu o tom, že či by sme nechceli pomôcť ľuďom, ktorí by
mali prísť o vlastnú strechu nad hlavou, a to tým, že by sme zobrali na seba úver. I. J. ho bude za

nás jeden rok splácať, potom ľudia, ktorí sa dostali do zlej finančnej situácie po roku získajú finančnú
bonitu a dom sa prepíše opäť na nich aj s úverom. Buď prefinancujú úver, ktorý sme zobrali my
s manželom, alebo prevezmú náš úver. Z toho mala byť žalovaným vyplatená provízia 2.000 Eur.“.
V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na výpoveď žalovaného 1/ z prípravného konania,
kde uviedol, že v danom čase nemali žalovaní žiaden záujem predmetné nehnuteľnosti kupovať. Mali

len dočasne vystupovať v pozícii vlastníkov s tým, že po získaní úveru „poškodeným“ im budú tieto
nehnuteľnosti prevedené späť. Z uvedeného vyvodil, že žalovaní v rámci prípravného konania nemali
záujem kúpiť nehnuteľnosť vtedy už od spoločnosti MSGO, s.r.o. zastúpenou P. E. H., ale vzhľadom
na svoje sociálne cítenie pomôcť ľuďom, ktorí by prišli o strechu nad hlavou, pričom so žalobcami
v kontakte nikdy neboli a že všetko sa malo udiať len za vyplatenia provízie pre žalovaných, ktorí

nehnuteľnosť titulom Kúpnej zmluvy č. V1006/12 zo dňa 29.01.2013 odkúpili a sú vedení ako výluční
vlastníci sporných nehnuteľností na LV č. XXXX, kde v časti C je zriadené záložné právo D., a.s. na
zabezpečenie pohľadávky úveru č. 5025266764 na predmetných nehnuteľnostiach. V danej súvislosti
súd prvej inštancie poukázal aj na konanie vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 14C/4/2021, ktoréhopredmetom je žaloba o vypratanie nehnuteľnosti podaná dňa 21.01.2021 žalovanými voči žalobcom,
ktorí podľa ich tvrdenia neoprávnene užívajú nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a do tej doby od
uzatvorenia kúpnej zmluvy do podania žaloby o vypratanie nehnuteľností žalovaní tolerovali užívanie

nehnuteľnosti žalobcami a svojho vlastníckeho práva sa začali domáhať až po podaní obžaloby Krajskou
prokuratúrou v Žiline.
1.4 Vo vzťahu k vykonanému znaleckému dokazovaniu znalcami z odboru písmoznalectva, a to
Znaleckého posudku č. 36/2022 J. J. M. D. a Znaleckého posudku č. 14/2023 J. P. S., z ktorých
vyplynulo, že podpisy na Kúpnej zmluve a návrhu na vklad vlastníckeho práva z 02.11.2011 patria

žalobcom, súd prvej inštancie zdôraznil, že nariadenie týchto dôkazov iniciovali žalobcovia, ktorí boli
presvedčení o tom, že kúpnu zmluvu a návrh na vklad vlastníckeho práva sprostredkovateľovi pánovi
J. nikdy nepodpísali a že jedinou listinou, ktorú podpísali, bolo splnomocnenie u notárky. V danej
súvislosti zopakoval, že žalobcovia od počiatku konzistentne spochybňovali podpísanie Kúpnopredajnej
zmluvy zo dňa 02.11.2011 a zotrvávali v priebehu celého konania na tom, že z ich strany vôľa odpredať
vlastnú nehnuteľnosť nikdy nebola. Na základe uvedeného potom dospel k záveru, že samotný podpis

na predmetnej zmluve zo strany žalobcov bez ďalšieho nepreukazuje, že na strane podpisujúceho,
v danom prípade žalobcov 1/ a 2/, existovala vážna vôľa privodiť následky, ktoré s takouto zmluvou
platné právo spája a samotný podpis nie je možné považovať za vážne mienený právny úkon. V danej
súvislosti poukázal aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v náleze sp. zn. III. ÚS/120/2020 zo dňa
19.08.2020. Zdôraznil, že v priebehu konania neboli pochybnosti o vážnosti vôle žalobcov 1/, 2/ previesť

vlastníckeprávonainúosobuvyvrátenéauvedenépreukazujúajjednotlivéokolnosti,ktorépredchádzali
zmluve o prevode vlastníckeho práva, ako aj za ktorých bola zmluva zo dňa 02.11.2011 uzatvorená
a o ktorej sa žalobcovia dozvedeli až z portálu www.katasterportal.sk začiatkom roka 2013. V danej
súvislosti poukázal na to, že predmetná zmluva nebola koncipovaná žalobcami ale sprostredkovateľom
(pánom J.), ktorý žalobcom kúpnu zmluvu ani ďalšie listiny nikdy nepredložil, a preto súd prvej inštancie

predmetnú kúpnu zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatnú nielen pre absenciu vôle žalobcov k
vykonaniu prevodu vlastníckeho práva, ale aj v dôsledku finančnej a životnej tiesne žalobcov, výsledkom
čoho bolo, že žalobcovia nemali ani nehnuteľnosť, ani zaplatenú kúpnu cenu. Uvedené závery súd prvej
inštancie vyslovil aj vo vzťahu ku Kúpnej zmluve č. V 1006/2012 zo dňa 29.01.2013, ktorou nadobudli
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam žalovaní 1/ a 2/.

1.5 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalobcom priznal plnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným, nakoľko v konaní boli plne úspešní.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní 1/ a 2/ v celom rozsahu odvolanie z dôvodov
prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP. Žalovaní považovali rozsudok súdu prvej
inštancie vo svojom odôvodnení za logicky nekonzistentný, ktorý si vo svojich úvahách o zistenom

skutkovom stave elementárne logicky odporuje s tým, že odôvodnenie nemá nič spoločné s vykonanými
dôkazmi a právne posúdenie vychádza iba zo stavu, ktorý sa nekriticky opiera o skutkové tvrdenia žaloby
bez toho, aby tieto tvrdenia boli vôbec verifikované dokazovaním. Žalovaní mali zato, že dokazovaním
boli tvrdenia žaloby vyvrátené a bolo preukázané, že žalobcovia nie sú dôveryhodní a ich žaloba je
postavená na zjavnom klamstve.

2.1 Pokiaľ súd prvej inštancie v napádanom rozsudku uviedol, že vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie,
toto podľa názoru žalovaných nie je pravda. Uviedli, že súd prvej inštancie vykonal iba výsluch strán
sporu a písomné vyjadrenia strán k veci, čítanie listín, a to pripojené spisy (zápisnica z trestného konania
vedeného na OR PZ v Čadci pod sp. zn. 1006/12, obžaloba podaná na Okresný súd Žilina sp. zn.

28T/20/2018aznaleckédokazovanie,2xznaleckýposudok).Zdôraznili,žedôkaznébremenopreukázať
žalobcami tvrdené skutočnosti zaťažovalo práve žalobcov, ktorí svoje tvrdenie o tom, že oni nikdy žiadnu
kúpnu zmluvu nepodpísali, nepreukázali. Ich tvrdenie bolo vyvrátené dvoma znaleckými posudkami, keď
z týchto znaleckých posudkov vyplýva, že podpisy žalobcov sú na 100 % ich vlastné, a to dokonca aj
na listine „Návrh na vklad“. Žalovaní potom mali zato, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že

žalobcovia veľmi dobre museli poznať, čo podpisujú, teda že podpisujú kúpnu zmluvu, čo muselo a musí
jednoznačne vyplývať aj zo znenia návrhu na vklad, v ktorom je stručne zhrnutá aj celá kúpna zmluva,
nakoľko je z neho zrejmé, kto je predávajúci, kto kupujúci, o akú nehnuteľnosť sa jedná a aká je kúpna
cena. Zdôraznili, že skutočnosť, že kúpna zmluva bola uzavretá a podpísaná, dosvedčuje aj doložka
z osvedčovacej knihy z notárskeho úradu, kde bola kúpna zmluva podpísaná. Z dôvodu, že žaloba bola

v prvom rade postavená na argumentácii žalobcov, že žiadna kúpna zmluva nebola podpísaná, a toto
tvrdenie bolo v plnom rozsahu vyvrátené, uvedené malo rezultovať do záveru súdu prvej inštancie, že
žalobcovia nemôžu byť dôveryhodní.2.2 Vo vzťahu k záverom týkajúcim sa prejavu vôle žalobcov uzavrieť kúpnu zmluvu a previesť
vlastníctvo, ktoré súd prvej inštancie produkoval v bodoch 17. až 19. odôvodnenia svojho rozsudku,
žalovaní namietali, že uvedené závery nevyplývajú zo žiadneho dôkazu, a že iba nekriticky od slova do

slova kopírujú vyjadrenie uvedené v žalobe, a teda nie sú podložené žiadnym dôkazom.
2.3 Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že kúpna cena žalobcom vyplatená nebola, a to
bez akéhokoľvek dôkazu, vychádza iba z tvrdenia žalobcov. Žalovaní mali zato, že odôvodnenie
rozsudku v bode 39. je logicky úplne v rozpore s odôvodnením, kde sa uvádza, že „žalobcovia žiadne
finančné prostriedky od MSGO, s.r.o. neprevzali pri podpise zmluvy, pretože žiadnu kúpnu zmluvu

kupujúcemu nepodpísali a s kupujúcim sa ani nestretli. V konkrétnom prípade sa vôľa predávajúcich
a kupujúceho nestretli.“ a naproti tomu vo vzťahu k vykonanému znaleckému dokazovaniu znalcami
z odboru písmoznalectva J. J. M. D. a J. P. S., uzatvára, že podpisy na Kúpnej zmluve a na návrhu na
vklad vlastníckeho práva z 02.11.2011 patria žalobcom a sú to ich pravé vlastnoručné podpisy. V tejto
súvislosti poukázali na protirečivosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane uvádza, že
žalobcovia žiadnu kúpnu zmluvu nepodpísali a na druhej strane síce uvádza, že aj samotná zmluva bola

podpísaná, ale že podpísaná zmluva sama o sebe nič neznamená.

2.4 Ďalej namietali, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval nedostatok vážnosti
vôle na strane žalobcov, a ktorý by týmto mal za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Podľa
názoru žalovaných, ak súd prvej inštancie argumentuje konaním istého pána J., resp. iných osôb, je pre

nich nepochopiteľné, že tieto osoby neboli vôbec vypočuté, keď súd nemôže mať za skutkové okolnosti
preukázané iba z tvrdení žalobcov, nakoľko tieto tvoria len časť príbehu, aj sporného, poukazujúc na
nedôveryhodnosť žalobcov, a to vo vzťahu k ich tvrdeniu, že žiadnu zmluvu nepodpísali. Pokiaľ žalovaní
nenavrhli vypočuť iné osoby ako svedkov, tak to nebola ani ich povinnosť, nakoľko nedostatok vážnosti
vôle na strane žalobcov sú povinní preukazovať žalobcovia a bola to ich dôkazná povinnosť, ktorú

nesplnili. Žalovaným sa potom javí, že súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne
a vo veci urobil iba formalistický výklad.

2.5 Pokiaľ súd prvej inštancie poukazoval na iné listinné dôkazy, a to zápisnicu z trestného konania
vedeného na OR PZ v Čadci pod sp. zn. ČVS: ORP-198/EOK-CA-2013, žalovaní namietali, že v danom

prípadesajednáozápisnicuzinéhokonania,atedasajednáovýpoveďvinomspiseapodľažalovaných
nie je potom možné takúto výpoveď vyhodnotiť ako svedeckú výpoveď ale iba ako listinný dôkaz, ktorého
vykonanie musí vyplývať zo zápisnice o pojednávaní, avšak takýto dôkaz vykonaný nebol.
2.6Pokiaľsasúdprvejinštancievodôvodnenínapadnutéhorozsudkuodvolávalnazápisniceztrestného
konania, ako aj na trestné konanie samotné, žalovaní zdôraznili, že toto trestné konanie nie je

právoplatne ukončené s tým, že civilný súd nikdy nie je oprávnený z určitých skutočností vyvodzovať
dôsledky ustanovené trestným a administratívnym právom a z hľadiska rozhodnutia vo veci samej
o tzv. predbežných otázkach v takomto prípade môže iba prerušiť konanie a počkať na rozhodnutie
trestného súdu. V kontexte uvedených námietok mali žalovaní zato, že odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie nie je v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktoré treba nielen vykonať ale

ich aj náležite vyhodnotiť, pričom zdôraznili, že zásada voľného hodnotenia dôkazov má svoje limity.
2.7 Na základe uvedeného žalovaní navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu zamietne a prizná žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania (tak prvostupňového ako aj
odvolacieho) v rozsahu 100 %, prípadne aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3.Žalobcovia1/a2/vovyjadreníkodvolaniusodvolanímžalovaných1/a2/vcelomrozsahunesúhlasili,
považovali ho za nedôvodné a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

3.1 Primárne namietali, že odvolanie žalovaných nemá náležitosti prezumované ust. § 365 CSP

a z uvedeného dôvodu nemožno pre vady odvolania v odvolacom konaní pokračovať. Podľa názoru
žalovaných odvolacie dôvody žalovaní v odvolaní nijako nevymedzili konkrétnymi okolnosťami, v ktorých
majú spočívať, nakoľko nešpecifikovali, prečo považujú rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny.

3.2 Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaných sa žalobcovia v celom rozsahu stotožnili so

závermi súdu prvej inštancie, že samotný podpis na zmluve bez ďalšieho nepreukazuje, že na strane
podpisujúceho, v danom prípade žalobcov 1/ a 2/, existovala vážna vôľa privodiť následky, ktoré
s takouto zmluvou platné právo spája, keď samotný podpis nie je možné považovať za vážne mienený
právny úkon, pričom v priebehu konania pochybnosti o vážnosti vôle žalobcov 1/ a 2/ previesť vlastníckeprávo na inú osobu neboli vyvrátené, čo preukazovali aj jednotlivé okolnosti, ktoré predchádzali zmluve
o prevode vlastníckeho práva, ako aj za ktorých bola zmluva zo dňa 02.11.2011 uzatvorená a o ktorej
sa žalobcovia dozvedeli až z portálu www.katasterportal.sk začiatkom roka 2013.

3.3 Vychádzajúc z uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súd odvolanie žalovaných 1/ a 2/ podľa
ust. § 386 písm. b) CSP odmietol a v prípade, ak pristúpi k prejednaniu veci, navrhli, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaní v odvolacej replike v celom rozsahu zotrvali na svojej odvolacej argumentácii uvedenej
v odvolaní, keď odvolacia replika obsahuje iba určité „zhrnutie“ ich odvolacej argumentácie.

5. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolacej duplike poukázali na zjavnú nesprávnosť uvedenú v odvolacej replike
spočívajúcu v tom, že rozsudok súdu prvej inštancie mal byť žalovaným doručený dňa 22.01.2024

a odvolanie bolo podané dňa 04.12.2024, z čoho vyplýva nelogickosť a je zrejmé, že odvolanie nebolo
podané v zákonom stanovenej lehote 15 dní. Vo zvyšnej časti zotrvali na svojej argumentácii uvedenej
vo vyjadrení k odvolaniu.

6. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaných proti rozsudku
súdu prvej inštancie vo výroku I. (a na ňom závislom výroku II. o práve na náhradu trov konania)
bolo podané oprávnenými subjektami, t. j. žalovanými (§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol
v neprospech žalovaných, nakoľko žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu

trov konania vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je
možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania žalovanými 1/ a 2/ v rozsahu
danom § 379 CSP viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania

podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario ako vecne správny potvrdil.
8. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia
zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiadny nedostatok naplnenia podmienok konania.
9.Žalovanípodaliodvolaniezdôvodovprezumovaných§365ods.1písm.d),písm.f),písm.g)apísm.h)
CSP.
10. Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietali existenciu odvolacieho dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1

písm. g) CSP, t. j., že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, odvolací súd poukazuje na to,
že žalovaní v odvolaní nevymedzili žiadne prostriedky procesnej obrany, ktoré mali byť nimi uplatnené.
Z uvedených dôvodov vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú.
11. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcov 1/ a 2/, že odvolanie žalovaných neobsahuje

vymedzenie konkrétnych odvolacích dôvodov, a preto by malo byť zo strany odvolacieho súdu
odmietnuté, keď odvolanie žalovaných 1/ a 2/ vo vzťahu k odvolacím dôvodom prezumovaným ust.
§ 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP vykazuje dostatočný stupeň určitosti a možno ho podrobiť
odvolaciemu prieskumu.
12. Žalovaní v odvolaní vzhľadom na obsah odvolania primárne namietali logickú nekonzistentnosť

a vnútornú rozpornosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke
odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo
strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v odvolacom konaní. Súd sa teda musí účinne zaoberať námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,
II.ÚS76/07,podobneKraskac/aŠvajčiarskoz29.apríla1993,sériaA,číslo254-B,strana49,§30).Inak
povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany,aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, Hiro Balani c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, Higgins

c. Francúzsko). Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 CSP, je
nepreskúmateľné. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým záverom strany sporu, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné
úkony strany primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
splatnýmprocesnýmprávom(II.ÚS675/14,IV.ÚS252/04,IV.ÚS329/04,III.ÚS32/07).Vecnáspojitosť

odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každej strane konania,
že vydaný rozsudok musí spĺňa limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, a teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich

základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé.
12.1
Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav

a primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania a svoje závery náležite vysvetlil
a uspokojivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou
z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie

pri rozhodnutí vychádzal a o aké ustanovenia právnych predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako
boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované. Súd prvej inštancie svoje právne závery riadne
odôvodnil, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, pričom tu treba mať na zreteli, že
iba samotná skutočnosť, že žalovaní so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvej inštancie nesúhlasili a nestotožnili sa s nimi, nemôže sama o sebe viesť

k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola procesná strana pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, či rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami (k tomu pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,

I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tomto smere odvolací súd dodáva, že odvolacia argumentácia
žalovaných je z veľkej časti len zopakovaním ich argumentácie z prvoinštančného konania a kritikou
toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu sporu medzi stranami, keď je zrejmé, že žalovaní ňou
vyjadrujú predovšetkým nespokojnosť a nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností a vykonaných
dôkazov a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci a domáhajú sa akceptovania svojho právneho

názoru, čo samotné na založenie prípustnosti odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), resp.
aj f) CSP postačujúce nie je. Odvolací súd súčasne akcentuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd vo svojom rozhodnutí opakoval správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie. Po preskúmaní veci odvolací súd potom dospel k záveru, že
súd prvej inštancie zo skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu dospel k správnym skutkovým
zisteniam, vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Odvolací

súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje a v podstatných bodoch
na ne poukazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu
viazanosti odvolacími dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).
13. Žalovaní v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď žalobcovia, ktorí boli povinní v spore uniesť dôkazné bremeno

ohľadne nimi tvrdených skutočností zakladajúcich neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej dňa 04.11.2011
a následne kúpnej zmluvy uzavretej dňa 22. marca 2012, ktorých predmetom boli (postupné) prevody
dotknutých nehnuteľností, dôkazné bremeno neuniesli. Pritom žalovaní akcentovali tú skutočnosť, že
v spore bolo na základe znaleckých posudkov z odboru písmoznalectva jednoznačne preukázané, žepodpisy žalobcov 1/ a 2/ na zmluve zo dňa 04.11.2011 sú podpismi žalobcov, ktorí od počiatku tvrdili, že
oni žiadnu zmluvu nepodpísali, a preto ich výpovede nemôžu byť dôveryhodné.
13.1

Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil, keď poukazuje na to, že súd prvej inštancie v bode 38.
a39.odvolanímnapadnutéhorozsudkupodrobneanalyzujevýchodiská,ktoréhoviedlikjehoskutkovým
záverom,ktorénáslednesubsumovalpodpríslušnúprávnunormu.Súdprvejinštanciesataktiežnáležite
vysporiadal aj so skutkovými zisteniami, že podpisy na kúpnej zmluve zo dňa 04.11.2011, ako aj v návrhu
na vklad vlastníckeho práva z tejto kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností sú podpismi žalobcov 1/

a 2/, a to v bode 40. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, pričom s týmito závermi sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje. Pritom tak ako to už náležite uvádza súd prvej inštancie nebolo z hľadiska
posúdenia vôle žalobcov uzatvoriť predmetnú kúpnu zmluvu rozhodné, akú vôľu prejavili navonok, ale to
aká bola ich skutočná vôľa. Práve uvedené malo potom zásadný význam pre to, že žalobcovia sa mylne
domnievali, že podpísali iba plnomocenstvo, žiadnu kúpnu zmluvu nepodpísali, a uvedené presvedčenie
ich viedlo aj k podaniu návrhov na vykonanie znaleckého dokazovania v odbore písmoznalectvo (a to

dokonca opakovaných), ktorým v konaní chceli vyvrátiť, že podpisy na uvedenej zmluve (príp. návrhu
na vklad) sú ich. Na doplnenie záverov súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na konzistentnú
argumentačnú rovinu žalobcov v priebehu celého konania, ktorí od počiatku tvrdili, že oni neuzatvárali
kúpnu zmluvu zo dňa 04.11.2011 (poznámka odvolacieho súdu: datovaná dňom 02.11.2011) a že oni
nikdy neprejavili vôľu uzavrieť takúto kúpnu zmluvu, a preto je predmetná kúpna zmluva pre rozpor s ust.

§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.
13.2
Súd prvej inštancie pri posúdení platnosti spornej kúpnej zmluvy (datovanej dňom 02.11.2011) dôsledne
vychádzal z výkladových pravidiel pre občianskoprávne úkony upravených v Občianskom zákonníku.
Uvedenou optikou logiky nazeral tiež na správanie strán a pochopenie stimulu ich pohnútok, ktoré ich

viedli k posudzovanému zmluvnému rokovaniu, ktoré po formálno-právnej stránke nakoniec vyústilo
do uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy. V kontexte uvedeného by konanie žalobcov, ktoré by viedlo
k uzavretiu kúpnej zmluvy na dotknuté nehnuteľnosti, nedávalo žiadnu logickú ani racionálnu odpoveď,
nakoľko (ako vyplýva z v konaní nesporných tvrdení) ich snahou bolo „zachrániť“ svoje vlastníctvo
k dotknutým nehnuteľnostiam (ktoré im slúžilo a aj slúži na bývanie) z dôvodu existujúcich dlhov voči

tretiemu/tretím subjektu/subjektom (ktorý/í toto vlastníctvo bezpochyby „ohrozoval/li“), a ich úmyslom
teda nebol ich prevod, ktorým by toto vlastníctvo bez ďalšieho strácali. Tak, ako to súd prvej inštancie
náležite uviedol, jediný logický záver, ktorý odôvodňuje správanie žalobcov (resp. iných „predávajúcich“)
mohol spočívať v tom, že správaním presvedčivého, tzv. sprostredkovateľa, v danom prípade I. J.
ako ich „záchrancu“, ktorý bol jediní schopný im pomôcť, stratili bežnú (racionálne vyžadovanú)

opatrnosť a uprednostnili slovné ubezpečenia sprostredkovateľa o obsahu, účele a cieli dojednaného
úkonu, vnútorne si kreujúc vôľu udeliť plnomocenstvo I. J. na „vybavenie“ úveru, ktorým by vyriešili
svoju ťaživú finančnú situáciu a vôbec nie vôľu, ktorú prejavili v nimi podpísanej kúpnej zmluve.
Odvolaciemu súdu je zrejmé, že je priam nemožné preukázať skutočnú vôľu, t. j. vôľu ako vnútornú od
vonkajšieho sveta izolovanú a vonkajším prostredím objektívne ťažko vnímateľnú subjektívnu kategóriu.

V posudzovanom prípade tak, ako to vyplýva aj zo samotnej obžaloby Krajskej prokuratúry v Žiline
sp. zn. Kv 35/14/5500 zo dňa 26.02.2018, táto bola podaná na „sprostredkovateľov“ I. J. a K. L. v 20
čiastkových útokoch pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3,
ods. 4 písm. a) Trestného zákona v bodoch 1. až 14., 16., 17. a 18. v spolupáchateľstve (na čo náležite
odkazuje aj súd prvej inštancie). Z obžaloby možno nepochybne vyvodiť, že sa malo jednať vo vzťahu

k obdobným prípadom (svojím charakterom a najmä cieľom) o prípad šablónovitý, založený na jednej
strane na nepriaznivej finančnej situácii žalobcov (viacerými svedkami – vystupujúcimi v postavení
poškodených v trestnom konaní rovnako uvádzanú nepriaznivú finančnú situáciu) a na druhej strane
na „neodmietnuteľnej“ ponuke vyriešiť uvedený problém. Efektivita presvedčivosti tejto „ponuky“, ako
aj schopnosť p. J. „prispôsobiť“ a čiastočne modifikovať obsah tejto ponuky objektívne vyplýva z počtu

takto na sebe nezávislých poškodených – „predávajúcich“, ktorí za účelom vyriešenia svojej ťaživej
finančnej situácie v snahe zachrániť svoje vlastníctvo pristúpili na tieto ponuky. Vychádzajúc z vyššie
uvedených úvah, odvolací súd sa potom stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, keď má za to, že
sa nejedná o nekritické prevzatie argumentácie žalobcov, ale o vyhodnotenie ich skutkových tvrdení
v kontexte ďalších nepriamych dôkazov, na ktoré súd prvej inštancie poukazuje v bode 39. odôvodnenia

svojho rozsudku, t.j. postup náležite reflektujúci na ust. § 191 ods. 1 CSP. Uvedené závery nakoniec
nachádzajú opodstatnenie aj vo vzťahu k skutočnostiam uvádzanými samotnými žalovanými 1/ a 2/
v ich výpovediach v rámci trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ v Čadci pod
sp. zn. ČVS: ORP-198/OEK-CA-2013 zo dňa 10.10.2013, kde aj žalovaní vo svojich výpovediachvykresľujú „schému“, z ktorej možno vyvodiť, že skutočnou vôľou žalobcov 1/ a 2/ nebolo predať
dotknuté nehnuteľnosti, ale zabezpečiť financovanie svojich dlhov, ktorých nesplácanie ohrozovalo
vlastníctvo samotných žalobcov. Z dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie, najmä

z výpovedí žalobcov a žalovaných, ako aj z obžaloby Krajskej prokuratúry v Žiline a v neposlednom
rade aj zápisníc o výsluchu žalovaných 1/ a 2/ v rámci trestného konania vedeného na Okresnom
riaditeľstve PZ v Čadci pod sp. zn. ČVS: ORP-198/OEK-CA-2013 zo dňa 10.10.2013, potom vyplýva,
že žalobcovia nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu datovanú dňa 02.11.2011 a spoľahli sa na informácie
a súčinnosť poskytnutú im „sprostredkovateľom“ I. J.. Títo sprostredkovatelia (I. J., prípadne K. L.)

aktuálne tak, ako to vyplýva z podanej obžaloby, čelia obžalobe zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu podvodu pri prevodoch nehnuteľností, a to konkrétne v 20 čiastkových útokoch. Konania,
za ktoré bola voči ním podaná obžaloba, sú časovo súvisiace a mali sa udiať za podobných
skutkových okolností, ako uvádzajú žalobcovia. Odvolací súd si splne uvedomuje, že všeobecný súd
síce nemôže v civilnom konaní robiť závery o vine či nevine obvineného/obžalovaného predtým,
než dôjde k právoplatnému odsúdeniu, pretože by tým porušil prezumpciu neviny, avšak iná vec je

hodnotenie dôveryhodnosti týchto osôb (vierohodnosti ich do úvahy prichádzajúcich výpovedí), ktoré
figurujúvtrestnomkonanívpostaveníobžalovaných,tedaosôb,uktorýchskutočnostizistenévtrestnom
konaní s vyššou mierou pravdepodobnosti nasvedčujú tomu, že spáchali skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie. Ich (prípadná) výpoveď vo vzťahu ku skutočnostiam relevantným pre posúdenie
dôvodnostižalobcamiuplatňovanéhonároku(keďžalobcoviasúsúčasne,popriostatnýchpoškodených,

iniciátormi trestného konania voči „sprostredkovateľom“) by potom nevyhnutne bola determinovaná ich
postavením obžalovaných v rámci trestného konania. V kontexte uvedeného sa potom odvolací súd pri
tom, že trestné stíhanie voči menovaným je vedené vo vzťahu k 20 čiastkovým útokom pokračovacieho
trestného činu obzvlášť závažného podvodu, teda na podklade oznámení veľkého počtu poškodených,
ktorí uvádzajú a potvrdzujú podobný (v niektorých prípadoch dokonca identický) modus operandi aj

v iných prípadoch, keď navyše sa jedná o osoby – poškodených, navzájom izolovaných, stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti predmetného právneho úkonu pre nedostatok vôle na strane
žalobcov v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z dôvodu, že žalovaní nadobúdali predmetné
nehnuteľnostiodnevlastníka(takakotorelevantnevyslovujesúdprvejinštancievbode40.odôvodnenia
svojho rozsudku), je neplatná aj kúpna zmluva zo dňa 22.03.2012, vklad vlastníckeho práva z ktorej bol

povolený pod V1006/12 dňa 29.01.2013, na základe ktorej sú ako vlastníci predmetných nehnuteľností
zapísaní v katastri nehnuteľností žalovaní.
13.3
Významnou skutočnosťou pre posúdenie obrany žalovaných je aj konanie žalovaných, ktorí v zmysle
ich výpovedí v rámci trestného konania uviedli, že oni sa s žalobcami ani len nestretli, nehnuteľnosti

osobne nevideli a v skutočnosti uzatvorili kúpnu zmluvu zo dňa 22.03.2012 (uveriac p. J.) iba ako
pomoc žalobcom (za províziu 2.000,-eur) s tým, že za jeho asistencie uzavreli úverovú zmluvu na kúpu
predmetných nehnuteľností, ktorý však mala splácať iná osoba, pričom však oni nemali v úmysle kúpiť
predmetnénehnuteľnostitak,akonatosúdprvejinštancierelevantnepoukazujevbode39.odôvodnenia
svojho rozsudku.

14. Pokiaľ žalovaní súčasne namietali, že v konaní nebol vykonaný dôkaz listinou, a to zápisnicou
z trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ v Čadci pod sp. zn. ČVS: ORP-198/OEK-
CA-2013, odvolací súd poukazuje na to, že predmetné zápisnice boli ako prílohy podania žalobcov

1/ a 2/ dňa 13.01.2022 doručené žalovaným 1/ a 2/, pričom súd prvej inštancie potom postupoval
v zmysle § 204 Civilného sporového poriadku za bodkočiarkou, podľa ktorého „dôkaz listinou sa vykoná
tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej
odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou
spochybnené.“ Odvolací súd navyše poukazuje na to, že žalovaní v súvislosti s uvedenou námietkou

ani nijako nekonkretizujú či vôbec, resp. v čom spochybňujú skutočnosti uvedené nimi v predmetných
zápisniciach p výsluchu v trestnom konaní.
15. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok
žalovaných, ktorými bol viazaný, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I., ako aj
v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania (k tomuto výroku žalovaní neprodukovali žiadne

odvolacie námietky a napadli ho len ako výrok závislý) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2
CSP potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1
v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcom priznal proti žalovaným nárok na náhradutrov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalobcovia mali v tomto štádiu konania plný úspech.
Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].
V Žiline dňa 27. januára 2026.

JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichýčlen senátu