Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/55/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324201157
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2324201157.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/X, D.,
proti žalovanej: A. E., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/XX, F., zast.: AK Dlhopolec s.r.o., IČO: 36 867 306,
Nám. SNP 27, Zvolen, o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Galanta z 14.11.2024 č. k. 22C/27/2024-70, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.
II. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu (o zriadenie vecného bremena spočívajúceho v
práve prechodu a prejazdu pešo aj motorovým vozidlom cez parc. reg. „E“ č. 957/1 v k. ú. D.) zamietol

(výrok I) a vyslovil, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(výrok II).
2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
1. Žalobca je v k. ú. D. na základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. 25D/46/2009, Dnot 111/2009 z
18.09.2009 výlučným vlastníkom parciel reg. „C“ č. 3278, č. 3279, č. 3280, rodinného domu s. č. XXX
na parc. č. 3278 a garáže na parc. č. 3279, pričom z LV vyplýva, že žalobca sa stal výlučným vlastníkom
týchto nehnuteľností. Žalovaná bola ešte k 25.03.2024 výlučnou vlastníčkou parcely reg. „E“ č. 957/1

v k. ú. D. na základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. D/331/93, Dnot 72/97 z 28.07.1998. K 14.11.2024
bola na základe kúpnej zmluvy, ku ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený 10.05.2024, výlučným
vlastníkom parcely reg. „E“ č. 957/1 v k. ú. D. už spoločnosť DAVOIL, s.r.o., IČO: 47 600 136.
2. Súd prvej inštancie po citácii ustanovení § 151n ods. 1 a § 151o ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) vec právne posúdil takto:
3. Keďže žalovaná namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu, súd prvej inštancie najskôr skúmal, či
je žalovaná nositeľkou povinnosti, o ktorú v konaní ide, keďže preskúmanie vecnej legitimácie, či už

aktívnej – existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej – existencie tvrdenej povinnosti
na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma
vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (2Cdo/205/2009);
zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Vecné bremená obmedzujú
vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať
alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej
nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. V danom prípade bolo predmetom sporu zriadenie vecného

bremena k nehnuteľnosti – parcele č. 957/1. Pasívne vecne legitimovaným v spore o zriadenie vecného
bremena je vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, t. j. nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej sa zriaďuje vecné
bremeno. V danom prípade je ním vlastník predmetnej parcely. V zmysle § 217 CSP prvej vety pre
rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V danom prípade žalovaná v spore tvrdila, ževlastnícke právo k dotknutej parcele, ktorú žalobca žiadal zaťažiť vecným bremenom, previedla na
tretiu osobu. Súd považoval toto tvrdenie žalovanej preukázané aktuálnym výpisom z LV č. XXXX zo
14.11.2024, podľa ktorého vlastníkom danej parcely nie je žalovaná, ale tretia osoba, ktorá nehnuteľnosť

nadobudla na základe kúpnej zmluvy „zavkladovanej“ 10.05.2024. Vzhľadom na to, že žalovaná v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebola vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorú žalobca žiadal zaťažiť
vecným bremenom, t. j. nebola pasívne vecne legitimovaná v spore, prvoinštančný súd žalobu žalobcu
zamietol. Návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom strán sporu zamietol, keďže vzhľadom
na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v spore by bolo akékoľvek ďalšie dokazovanie

nadbytočné a nehospodárne. Žalovanej ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, súd prvej inštancie
priznal v súlade s § 255 ods. 1 CSP právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
4. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalobca domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci
na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok je za nesprávny a nezákonný, súd nesprávne zistil skutkový
stav, resp. tento ani nezisťoval a iba skonštatoval, že žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná.
V podstate zopakoval svoje tvrdenia o ústnych dohodách medzi jeho právnym predchodcom a matkou

žalovanej, podvodnom konaní na strane žalovanej, ciele kupujúceho vydierať žalobcu pri vstupe na jeho
nehnuteľnostiaosvojejponukekúpiťspornýpozemokzasumuvyššiu,nežzaakúhožalovanánakoniec
predala. Namietol nevykonanie dokazovania výsluchom svedkyne a zvukovými záznamami telefonátov.
Výrok o trovách konania považoval za nespravodlivý.
5. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaná stotožnila s odôvodnením napadnutého rozsudku a navrhla,

aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil a aby sa jej priznala náhrada všetkých trov konania.
6. V odvolacej replike žalobca doplnil, že to, že žalovaná využila zahltenie súdov rýchlym prevodom
sporného pozemku tretej osobe, len potvrdzuje, že išlo o cielené podvodné konanie. Zneužitie časovej
tiesne súdov nemôže byť základom pre spravodlivosť. Na základe vedomého podvodného konania je
nesprávne a neľudské sa dožadovať ešte aj náhrady trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania.

7. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa s ním
stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd pre poriadok len doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnostinapadnutéhorozhodnutiaavysporiadasaajspodstatnýmitvrdeniamižalovanýchuvedenými
v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).
9. Svojím odvolaním žalobca súdu prvej inštancie vyčítal predovšetkým to, že nezisťoval skutkový stav,

pretože len skonštatoval, že žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná.
10. K otázke pasívnej vecnej legitimácie, ktorej sa inak dostatočne venoval aj súd prvej inštancie,
odvolací súd dopĺňa, že táto sa vždy posudzuje vo vzťahu k nároku, aký si žalobca svojou žalobou
uplatňuje. Jednoducho povedané, ak sa žalobca domáha zriadenia vecného bremena, pasívnu vecnú
legitimáciu treba posudzovať na základe takémuto nároku zodpovedajúceho ustanovenia právneho

poriadku. Súd prvej inštancie tu správne označil do úvahy prichádzajúcu právnu úpravu a správne
skonštatoval, že pasívne vecne legitimovaným v danom spore je vlastník pozemku, ktorý sa má vecným
bremenom zaťažiť. Podstatou vecných bremien je totiž obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti v prospech
niekoho iného (§ 151n ods. 1 OZ). Preto aj súdne rozhodnutie, ktorým sa vlastník stavby domáha
zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok, musí smerovať voči

vlastníkovi tohto priľahlého pozemku. Keďže takéto vecné bremeno sa zriaďuje až rozhodnutím súdu
(nevzniká napríklad automaticky zo zákona), nemožno ho zriadiť v konaní vedenom proti osobe, ktorá
už vlastníkom priľahlého pozemku nie je. Preto je z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie nepodstatné,
kto bol vlastníkom zaťažovaného pozemku v čase podania žaloby, ale dôležité je, kto je ním v čase
rozhodovania súdu. Ak je zrejmé, že počas konania sa vlastnícke právo previedlo, súd nemôže

pôvodného vlastníka zaviazať zriadením vecného bremena v jeho neprospech. Odhliadnuc od toho,
že by sa tým nevyriešil vzťah medzi vlastníkom stavby a aktuálnym vlastníkom pozemku, bolo by
aj nelogické požadovať od pôvodného vlastníka, aby strpel prechod cez nehnuteľnosť, ktorá mu už
vlastnícky nepatrí.
11. Predmet konania determinuje aj dokazovanie, ktoré musí súd vykonať, aby overil skutkové tvrdenia

strán rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Ak je predmetom konania zriadenie vecného bremena
a žalovaný prestal byť vlastníkom zaťažovanej nehnuteľnosti, pretože ju previedol kúpnou zmluvou na
kupujúceho, dokazovanie omylu o osobe kupujúceho na strane tretej osoby (matky žalovanej), ktorá
ani nebola zmluvnou stranou kúpy, by bolo nadbytočné, lebo by nebolo spôsobilé viesť k inému záveruo pasívnej vecnej legitimácii na strane žalovaného. Obdobne to platí aj pre žalobcom tvrdenú ústnu
dohodu o jeho prednostnom práve na kúpu sporného pozemku. Aj keby sa totiž preukázala existencia
takejto dohody, jej porušenie by nanajvýš zakladalo zodpovednosť medzi jej účastníkmi, ale nemalo by

vplyv na platnosť kúpnej zmluvy medzi žalovanou a kupujúcim. Z týchto dôvodov neobstojí ani výhrada
žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dokazovanie.
12. Pokiaľ ide o trovy konania, základným pravidlom pre rozhodovanie o nich je zásada úspechu
v konaní upravená v § 255 CSP. Len výnimočne, ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
možno náhradu trov konania stranám nepriznať (§ 257 CSP). V prejednávanej veci ale neboli splnené

podmienky na postup iný, než predpokladá § 255 CSP. Odvolací súd rozumie rozhorčeniu žalobcu
kvôli prevodu sporného pozemku na tretiu osobou žalovanou, ak sa v dobrej viere domnieval, že
táto bude postupovať v súlade s neformálnou dohodou medzi žalobcom a jej matkou, podľa ktorej sa
vlastníkom sporného pozemku mal stať on. Treba však prihliadať aj na ostatné okolnosti prejednávanej
veci, najmä na to, že žalobca žalobu podal až po tom, čo sa začalo konanie o vklade vlastníckeho
práva v prospech kupujúceho (DAVOIL, s.r.o.). Žalobca o zamýšľanom prevode vedel, pretože jednak

sám už v žalobe tvrdil, že sa dozvedel o úmysle žalovanej previesť sporný pozemok, a jednak k žalobe
pripojil list vlastníctva č. XXXX pre k. ú. D., ktorý obsahoval údaj o plombe z dôvodu prebiehajúceho
vkladového konania. Z toho vyplýva, že žalovaná návrh na vklad vlastníckeho práva nepodala až po
podaní žaloby a prirodzene aj kúpnu zmluvu s kupujúcim uzavrela pred podaním žaloby. Jej správanie
preto nemožno vyhodnotiť ako motivované snahou sťažiť alebo zmariť prebiehajúce súdne konanie

voči nej zmenou vlastníctva k spornému pozemku. A aj keď je pravda, že v čase podania žaloby bola
žalovaná ešte vlastníčkou sporného pozemku, na druhej strane žalobca nepodnikol žiadne právne kroky
smerujúce k tomu, aby sa zabránilo zavŕšeniu prevodu vlastníckeho práva jeho vkladom do katastra
nehnuteľnosti v prospech tretej osoby, hoci právny poriadok poskytuje prostriedky slúžiace na takéto
účely (neodkladné opatrenie súdu). Žalobca sa nemohol ani oprávnene domnievať, že súd meritórne

rozhodne o jeho žalobe ešte pred povolením vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúceho, pretože
taká rýchlosť rozhodovania by sa blížila rýchlosti, akou súdy rozhodujú o neodkladných opatreniach, kde
nie je potrebné pred rozhodnutím vyčkať na vyjadrenie protistrany. Okolnosti prejednávanej veci teda
nedosahujú závažnosť, ktorá by podľa § 257 CSP opodstatňovala výnimočný odklon od rozhodovania
o trovách konania podľa zásady úspechu (§ 255 CSP).

13. Keďže sa nezistilo, že by bol naplnený ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov (§ 365 CSP), odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny (výrok I).
14.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP
vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho
súdu končí (§ 262 ods. 1 CSP), má úspešná strana sporu, ktorou bola žalovaná. Odvolací súd jej preto

priznal podľa § 255 ods. 1 CSP proti žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania
(výrok II).
15. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať

v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v

dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.