Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce, Pripúštajúce spätvzatie návrhu… Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122204239
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:8122204239.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov
JUDr. Júliusa Tótha a JUDr. Lucie Baňackej, PhD., v spore žalobcu: I.V.A., s.r.o., sídlo: Matejovce
nad Hornádom 2, 053 21 Matejovce nad Hornádom, IČO: 36 452 751, právne zastúpený: PETRÁN
a PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., sídlo: Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581
proti žalovanému: eCont s.r.o., sídlo: Košické Olšany 319, 044 42 Košické Olšany, IČO: 36 748 048,

právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., sídlo: Námestie svätého Egídia 40/93,
058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o zaplatenie 695.564,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 21Cb/45/2022-385 zo dňa 18. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Pripúšťa späťvzatie žaloby v časti úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 695.564,75 Eur
od 26.07.2022 do 19.05.2023.

II. Rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 21Cb/45/2022-385 zo dňa 18.04.2024 v časti
o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 695.564,75 Eur od 26.07.2022 do
19.05.2023 zrušuje a konanie v tejto časti zastavuje.

III. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 21Cb/45/2022-385 zo dňa 18.04.2024 vo výroku I.

včastiozaplateniesumy695.564,75Eursúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy695.564,75
Eur od 05.06.2021 do 25.07.2022 a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 695.564,75 Eur
od 20.05.2023 do zaplatenia a vo výroku II.

IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 695.564,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 695.564,75 Eur od
05.06.2021 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa

03.05.2022 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 695.564,75 Eur
s príslušenstvom, a to titulom bezdôvodného obohatenia.3. Súd prvej inštancie následne v bodoch 2. až 12. odôvodnenia (celkom 23 strán) uviedol text podaní,
ktoré strany v konaní predložili a ich tvrdenia vyjadrené na pojednávaní.

4. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako predávajúci uzavrel so žalovaným Kúpnu zmluvu č. IVA/
ECONT/18/09/2018 (ďalej len „kúpna zmluva“) zo dňa 18.09.2018, predmetom ktorej mal byť predaj
tovaru obranného priemyslu – náhradných dielov BVP-1 za kúpnu cenu vo výške 135.142,61 Eur s DPH.
Špecifikácia jednotlivých predávaných vecí mala byť uvedená v prílohe č. 1 kúpnej zmluvy, ktorá mala
byť jej neoddeliteľnou súčasťou. Príloha č. 1 však nebola k zmluve pripojená a nebola ani vyhotovená.

Ekonomická výhodnosť kúpnej zmluvy bola podmienená inou zmluvou medzi stranami, a to Dohodou
o dlhodobej spolupráci uzavretou toho istého dňa, v zmysle ktorej sa strany zaviazali spolupracovať pri
predaji tovaru a zisk z toho plynúci si podľa osobitne uzavretých dohôd rozdeliť. Kúpnou zmluvou mal
byť totiž na žalovaného prevedený relatívne hodnotný tovar za symbolickú cenu. Žalovaný v období
od januára do februára 2019 tento tovar od žalobcu prevzal, ale dohodu o deľbe zisku z odovzdaného
tovaruodmietoluzavrieť.Žalobcapretovzniesolpožiadavkunavrátenietohtotovaruaneskôrspochybnil

záväznosť a platnosť kúpnej zmluvy, ktorá je podľa neho pre neurčitosť absolútne neplatná.
K neplatnosti kúpnej zmluvy pre jej neurčitosť sa už vyjadrili aj konkurzné súdy v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1K/4/2021 a následne na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.
3CoKR/27/2021, ktoré kúpnu zmluvu považovali za absolútne neplatnú.
Okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy sa stali predmetom vyšetrovania v trestnom konaní vedenom KRPZ

Prešov, Odbor kriminálnej polície pod ČVS: ORP-92/2-VYS-PO-2020, v rámci ktorého bol vypracovaný
znalecký posudok stanovujúci všeobecnú hodnotu tovaru odovzdaného žalovanému, pričom znalec túto
stanovil na sumu nie nižšiu ako 872.685,- Eur. Technická hodnota tovaru bola stanovená až o 50 %
vyššie.
S ohľadom na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy a na skutočnosť, že žalovaný si dodaný tovar napriek

výzve žalobcu na jeho vrátenie ponechal, má žalobca za to, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, pričom
poukázal na § 458 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého musí toto bezdôvodné obohatenie vydať.
Žalobca však mal za to, že do úvahy prichádza len peňažná náhrada v sume predstavujúcej hodnotu
vydaného tovaru, a to z dôvodu straty oprávnenia žalobcu na nakladanie s tovarom obranného
priemyslu. Žalobca je toho názoru, že nie je už oprávnený prijať vydanie bezdôvodného obohatenia vo

forme dodaného tovaru, pretože by tým porušil právne predpisy a rozhodnutie Ministerstva hospodárstva
SR.
Žalobca preto žalobou žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme peňažnej náhrady za dodaný
tovar, ktorej výšku odvádza od hodnoty tovaru stanovenej znaleckým posudkom v trestnom konaní
vedenom KRPZ Prešov, Odbor kriminálnej polície pod ČVS: ORP-92/2-VYS-PO-2020, a ktorá po

započítaní vzájomných pohľadávok so žalovaným predstavuje sumu 695.564,75 Eur. Uplatnený úrok
z omeškania odôvodnil tým, že nárok voči žalovanému uplatnil výzvou doručenou žalovanému dňa
03.06.2021, a preto sa nárok stal splatným 04.06.2021 a od 05.06.2021 je žalovaný v omeškaní.

5. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Podľa žalovaného môže byť kúpna zmluva pre neurčitosť neplatná

vtedy, ak jednej alebo druhej strane nemohlo byť s určitosťou zrejmé, čo má jedna strana odovzdať
a druhá prevziať. Špecifikácia predávaného tovaru sa podľa žalovaného mala nachádzať až v troch
prílohách, a to v a) výdajkových lístkoch v počte 20 strán s presnou špecifikáciou tovarových položiek, b)
vOznámeníopredajivýrobkovobrannéhopriemyslunaúčelyobchodovaniaac)vpreberacomprotokole
ku kúpnej zmluve. Za týchto okolností podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že stranám nebol predmet

kúpnej zmluvy známy. Zároveň poukázal na to, že sám žalobca sa v konaní domáhal aj zabezpečenia
tohto tovaru, a to na základe jeho presnej špecifikácie. Poukázal na to, že ak by žalobca mal pochybnosti
o špecifikácii tovaru, nemohol by ho žalovanému fyzicky odovzdať.
Vo vzťahu k výške žalovaného nároku uviedol, že znalecký posudok, na ktorý sa žalobca odvoláva
neobsahuje doložku podľa § 209 CSP, preto nie je súkromným znaleckým posudkom a nie je ani

posudkom vydaným na základe nariadenia súdu. Súd preto nie je oprávnený naň prihliadať ako na
znalecký posudok. Poukázal tiež na to, že znalec Ing. Lisý nie je spôsobilý hodnotiť BVP ani náhradné
diely BVP s ohľadom na odbor jeho znaleckej činnosti.
Vo vzťahu k dodaniu tovaru uviedol, že žalobca nedodal časť tovaru, a túto časť naďalej neoprávnene
zadržiava.

Žalovaný navrhol vypočuť svedkov, bývalých konateľov a spoločníkov žalobcu.

6. Žalobca v replike uviedol, že ak žalovaný tvrdí existenciu prílohy kúpnej zmluvy v podobe troch
rozdielnych dokumentov, tieto tvrdenia sú nepravdivé a nevierohodné a sú v rozpore s ďalšími tvrdeniamia dôkazmi žalovaného, ktoré predniesol v predchádzajúcich konaniach, kedy ešte o uplatnení nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia nemal vedomosť. Preberací protokol označil ako prílohu kúpnej
zmluvy účelovo, iba v záujme zvrátenia právnych záverov konkurzných súdov o absolútnej neplatnosti

kúpnej zmluvy. Podľa žalobcu bol tento protokol vytvorený žalovaným ad hoc a ex post iba pre účely
tohto sporu a žalobcom nebol nikdy podpísaný.
Vo vzťahu k dôkaznej spôsobilosti žalobcom predloženého znaleckého posudku žalobca uviedol, že
tento je riadnym dôkazom, vzťahujúcim sa k preukázaniu hodnoty prevzatého tovaru a zdôraznil, že
žalovaný nepoprel, že sa znalecký posudok týka tovaru, ktorý mu bol žalobcom odovzdaný. Skutočnosť,

že sa nejedná o súkromný znalecký posudok a ani o znalecký posudok ustanoveného znalca má
podľa žalobcu vplyv len na vykonanie tohto dôkazu podľa CSP, čo vyplýva z § 209 ods. 2 CSP avšak
neznamená to, že nejde o dôkaz spôsobilý osvedčiť výšku žalovaného nároku. Zdôraznil tiež, že
žalovanýnepredložilvlastnýdôkazohodnotetovaruaanilennetvrdil,akúhodnotutovarmá,atonapriek
tomu, že tovarom disponuje.
Vo vzťahu k neodovzdaniu časti tovaru uviedol, že pre rozhodnutie o podanej žalobe nie je rozhodujúce

aký tovar žalobca stále drží, ale to aký tovar neoprávnene získal žalovaný, pričom žalovaný nepoprel,
že znaleckým posudkom bol ohodnotený tovar, ktorý bol žalovanému odovzdaný.
Vo vzťahu k návrhu na vykonanie dokazovania vypočutím svedkov – bývalých konateľov a spoločníkov
žalobcu, žalobca spochybnil hospodárnosť takého dokazovania, keďže svedkovia nemôžu hodnoverne
potvrdiť, že prílohou k spornej kúpnej zmluve má byť preberací protokol a rozhodujúcim krokom

k preukázaniu existencie prílohy č. 1 je jej predloženie. Poukázal tiež na to, že žalovaný v konaní
nepredložil originál tejto listiny ale iba kópiu s nečitateľnými dátumami a podpismi a znovu zdôraznil, že
existencia tejto listiny je v rozpore s doterajšími tvrdeniami žalovaného vznesenými v predchádzajúcich
súdnych konaniach.

7. Žalovaný v duplike uviedol, že určitosť predmetu kúpnej zmluvy bola preukázaná listinnými dôkazmi
ale aj správaním samotných strán zmluvy.
Žalovaný trval na vypočutí svedkov, pretože títo či už priamo alebo nepriamo participovali na uzatváraní
a plnení kúpnej zmluvy.
Vo vzťahu k platnosti kúpnej zmluvy poukázal na princíp preferencie platnosti právnych úkonov

a osobitne na nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 640/2014-34 zo dňa 01.04.2015.
Poukázal tiež na účelovosť konania žalobcu a na rozpor s dobrými mravmi, pretože cieľom žalobcu je
podľa žalovaného získať majetkový prospech a dosiahnuť tak zlepšenie svojej finančnej situácie, aby sa
vyhol insolvenčnému konaniu. Zdôraznil, že žalobca sa domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú
sám uzatvoril a na ktorej tvorbe sám participoval. Také konanie je podľa žalovaného v rozpore s dobrými

mravmi, pričom poukázal na rozhodovaciu prax, v zmysle ktorej výkon práva v rozpore s dobrými mravmi
nepožíva právnu ochranu.

8. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného A. B., ako aj
oboznámením listinných dôkazov založených v spise. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie

zistil, že žalobca osobou svojho vtedajšieho konateľa ako predávajúci spoločne so žalovaným ako
kupujúcim podpísali listinu označenú ako Kúpna zmluva č. IVA/ECONT/18/09/2018, datovanú na deň
18.09.2018, predmetom ktorej mal byť predaj tovaru obranného priemyslu - náhradných dielov na BVP-1
o celkovej sume 135.142,61 Eur s DPH. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že príloha č. 1 kúpnej zmluvy,
ktorej obsahom mala byť špecifikácia predávaného tovaru nebola k zmluve pripojená a nebola ani

vyhotovená.

9. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný prevzal od žalobcu tovar postupne v období januára -
februára 2019 a že k úhrade kúpnej sumy vo výške 135.142,61 Eur došlo jej započítaním na pohľadávky
patriace C. B. o sume 117.636,61 Eur a 17.506,- Eur.

10. Súd prvej inštancie považoval hodnotu prevádzaného tovaru za zistenú zo znaleckého posudku
č. 2/2021, ktorým znalec Ing. Lisý stanovil všeobecnú hodnotu náhradných dielov odovzdaných
žalovanému na sumu nie nižšiu ako 872.685,- Eur (stredná hodnota 938.371,- Eur, maximálna hodnota
1.004.057,- Eur).

11. Súd prvej inštancie z oznámenia Ministerstva hospodárstva SR zistil, že žalobca sa už toho času
nemôže domáhať vydania tovaru, pretože už nedisponuje zákonom požadovaným povolením nadisponovanie s predmetnými hnuteľnými vecami a ich prevzatím by žalobca porušil právne predpisy a
rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR.

12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení §§ 261 ods. 1 a 8 Obchodného zákonníka,
upravujúceho pôsobnosť Obchodného zákonníka, § 409 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka,
upravujúcich náležitosti kúpnej zmluvy, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, upravujúceho náležitosti
právneho úkonu, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, upravujúcich bezdôvodné obohatenie, § 457,
§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, upravujúcich nároky z neplatnej zmluvy a podľa § 365 a § 369

Obchodného zákonníka, upravujúcich omeškanie s plnením peňažného záväzku a nároky z omeškania.

13. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom
pre neurčitosť predmetu zmluvy. S ohľadom na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy musí žalovaný
nadobudnuté plnenie vrátiť, a pre objektívnu faktickú a hospodársku nemožnosť prijať odovzdaný tovar
späť do majetku žalobcu, prichádza do úvahy iba peňažná náhrada v sume predstavujúcej hodnotu

tovaru. V dôsledku vrátenia synalagmatického plnenia kúpnej ceny, hodnotu tovaru krátil o sumu, ktorú
za daný tovar žalovaný zaplatil a o sumu ďalších vykonaných zápočtov na existujúce pohľadávky
žalovaného. Za výslednú hodnotu bezdôvodného obohatenia preto považoval sumu 695.564,75 Eur.

14. Súd prvej inštancie vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného uviedol, že sa stotožnil

s argumentáciou žalobcu. Pokiaľ ide o existenciu troch rozdielnych dokumentov, ktoré podľa žalovaného
mali predstavovať prílohy ku kúpnej zmluve, a z ktorých mal vyplývať predmet kúpnej zmluvy, súd prvej
inštancie uviedol, že tieto tvrdenia považuje za nevierohodné a nepravdivé pre ich rozpor s ďalšími
tvrdeniami a dôkazmi žalovaného, ktoré predniesol v predchádzajúcich súdnych konaniach. Podľa súdu
prvej inštancie samotný žalovaný označil v predchádzajúcich, s predmetom sporu súvisiacich konaniach

proti žalobcovi, ako prílohy spornej kúpnej zmluvy jasne a zrozumiteľne iba tzv. skladové výdajky,
ktoré mali byť údajne pri prevzatí tovaru vymenené. O preberacom protokole a oznámení predaja ako
prílohách spornej kúpnej zmluvy sa nezmienil. Výdajky, ktoré žalovaný predložil v konaní vedenom na
OS Humenné ako „prílohu“ spornej kúpnej zmluvy, sú bez podpisov akýchkoľvek osôb. Vo vyjadrení
žalovaného z júna 2021 v konaní vedenom na OS Prešov o návrhu na vyhlásenie konkurzu na str. 3 sa

uvádza, že prílohou k spornej kúpnej zmluve mali byť tzv. výdajky s presne označenými číslami, žiadnu
inú prílohu nezmienil a výdajky, ktoré žalovaný predložil k zmienenému vyjadreniu na OS Prešov, sú
síce obsahovo totožné, avšak už s podpismi určitých osôb. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že výdajky
predložené žalovaným sú nekonzistentné, rozdielne a tak nemôžu mať žiadnu výpovednú hodnotu.

15. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného o tom, že zo správania strán možno usudzovať, že
stranám bol predmet zmluvy známy, súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 37 Občianskeho
zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý nebol vykonaný určito. Súd prvej inštancie právne uzavrel,
že sporové strany si pri dojednávaní spornej kúpnej zmluvy zvolili písomnú formu. Predmet kúpnej
zmluvy je v zmysle § 409 Obchodného zákonníka jednou z jej podstatných, esenciálnych náležitostí

a jeho absencia robí právny úkon neplatným pre neurčitosť. V danom prípade bol v spornej kúpnej
zmluve predmet zmluvy označený v jej čl. 1 formou odkazu na prílohu, ktorá mala byť jej neoddeliteľnou
súčasťou. Pri spornej kúpnej zmluve sa však žiadna príloha s vymedzením jej predmetu nenachádza
a ani nenachádzala, preto je sporná kúpna zmluva absolútne neplatným právnym úkonom pre jej
neurčitosť. Z písomnej formy spornej kúpnej zmluvy pre absenciu prílohy tvoriacej jej údajný predmet,

nie je možné vyvodiť jej obsah, a to ani výkladom. Tento záver podľa súdu prvej inštancie nespochybní
ani tvrdenie žalovaného, že predmet kúpy bol stranám dostatočne známy, čo má vyplývať z oznámenia
žalobcu zo dňa 01.10.2018 o predaji výrobkov obranného priemyslu, pretože toto oznámenie nie je
súčasťou citovanej kúpnej zmluvy. Neplatnosť kúpnej zmluvy je podľa súdu prvej inštancie zrejmá do tej
miery, že nie je na mieste ani aplikácia princípu prioritného výkladu platnosti zmluvy.

16. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného o tom, že závery znaleckého posudku o hodnote tovaru
nemožno v konaní použiť súd prvej inštancie uzavrel, že skutočnosť, že znalec nebol ustanovený v tomto
konaní a nejde ani o súkromný znalecký posudok, má vplyv len na vykonanie tohto dôkazu podľa §
209 ods. 2 CSP. Uviedol, že aj keď ide o znalecký posudok znalca ustanoveného v trestnom konaní,

tento má všetky náležitosti, vrátane doložky o vedomosti si následkov krivého znaleckého posudku.
Ak z predmetného posudku vychádzal orgán činný v trestnom konaní, podľa súdu prvej inštancie
niet dôvodu ho v tomto konaní prehliadať. Poukázal, že žiadny dôkaz nemá predpísanú dôkaznú
silu a predmetný znalecký posudok je ako listinný dôkaz procesne prípustný, vierohodný a zákonnezabezpečený, aj v kontexte toho, že iná vhodná kvalifikácia znalca sa vo Vyhláške MS SR č. 228/2018
Z. z. nenachádza.

17. Súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dokazovania pripojením meritórneho rozhodnutia
v trestnej veci vedenej KRPZ Prešov pod sp. zn. ČVS:92/2-VYS-PO-2020, keďže také meritórne
rozhodnutie zatiaľ nebolo vydané a žalovaný neuviedol aké sporné skutočnosti by mali byť týmto
dôkazom potvrdené alebo vyvrátené.

18. Súd prvej inštancie tiež zamietol návrh na vypočutie svedkov C. B. a D. E., keďže pre
právne posúdenie veci považoval predložené dôkazy za dostačujúce a vykonanie takých výsluchov
nepovažoval za spôsobilé zmeniť jeho právne závery. Vzhľadom k tomu považoval vykonanie týchto
dôkazov za neúčelné a nehospodárne.

19. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil
odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

21. Žalovaný v odvolaní uviedol, že s výrokom ani s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie
nesúhlasí. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy uviedol, že súd prvej
inštancie si rozhodovaciu činnosť zjednodušil tým, že použil odôvodnenie rozhodnutia konkurzného
súdu na vyriešenie prejudiciálnej otázky, ktorú mal riešiť sám a na vyriešenie ktorej žalovaný navrhol
vykonanie dokazovania. Poukázal na to, že v konkurznom konaní sa taká prejudiciálna otázka neriešila,

a to z dôvodu, že otázka platnosti právneho úkonu nie je predmetom konkurzného konania. Predmetom
konania o návrhu na začatie konkurzu je výlučne skúmanie podmienok na jeho vyhlásenie, tzn.
existencia úpadku. O platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu rozhoduje súd vždy v osobitnom
civilnom konaní, a to buď prejudiciálne alebo meritórne.
Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že dva z celkom troch predložených

listinných dôkazov považoval za účelovo vyrobené pre toto súdne konanie. Súd prvej inštancie k tomuto
záveru nevypočul jediného navrhovaného svedka, ktorí boli priamymi účastníkmi rokovaní o obsahu
právneho úkonu.
Žalovaný ďalej uviedol, že od počiatku nastolil v konaní skutkové otázky, a to a) ako môže byť predmet
kúpnej zmluvy neurčitý, ak sa špecifikácia tovaru nachádza až v troch zhodných listinách, b) ako môže

byť predmet kúpnej zmluvy pre žalobcu neurčitý, ak sa žalobca v návrhu na vydanie zabezpečovacieho
opatrenia domáhal zabezpečenia jeho presne označených položiek, c) na základe čoho žalobca fyzicky
odovzdal žalovanému tovar, ak bola jeho špecifikácia neurčitá a d) ako mohol byť predmet kúpnej
zmluvy pre žalobcu neurčitý, keď žalobca vypracoval podrobný zoznam vydaného tovaru, predložil
podrobný zoznam tovaru na schválenie predaja štátnym orgánom, vypracoval podrobný preberací

protokol a fyzicky tovar odovzdal. Podľa žalovaného sa súd takto nastolenými a pre rozhodnutie vo veci
podstatnými otázkami nezaoberal.
Žalovaný má za to, že názor súdu o tom, že nie je vôbec potrebné skúmať úmysel zmluvných strán
a zisťovať ich vlastné vyjadrenie k tomu, čo bolo ich vôľou a či a ako obsahu zmluvy rozumeli je mylný.
Platnosť právnych úkonov sa podľa žalovaného neposudzuje „od stola“.

Podľa žalovaného, ak by aj bola kúpna zmluva neplatná, mal byť žalovaný zaviazaný na vrátenie
tovaru a žalobca na vrátenie kúpnej ceny. Okolnosť, že žalobca nemá oprávnenie na držbu vojenského
materiálu je podľa žalovaného irelevantná, pretože ju žalovaný nijako nezavinil. Vrátenie veci, ktorej
držba vyžaduje osobitné povolenie je možné vykonať aj do rúk osoby, ktorá takéto povolenie má.
Žalovaný ďalej vo vzťahu k hodnoteniu listinných dôkazov, a to skladových výdavkových listov,

preberacieho protokolu a oznámenia o predaji Ministerstvu hospodárstva SR, ktorými v konaní
preukazoval určitosť predmetu kúpnej zmluvy, uviedol, že všetky tieto listiny vyhotovil žalobca ako
predávajúci lebo on bol subjektom predávajúcim špeciálny vojenský tovar, majúci povinnosti v oblasti
verejného práva a bol zodpovedný za špecifikáciu tovaru a len ťažko by mohol správny orgán vydať
povolenie k predaju, ak by tovar nebol špecifikovaný. Žalovaný poprel, že by v súvislosti s predkladaním

týchto dôkazov konal účelovo.
Vo vzťahu k hodnote tovaru a jeho oceneniu predloženým znaleckým posudkom uviedol, že hodnotu
tovaru určili účastníci kúpnej zmluvy dohodou. Ak by dohodou stanovili hodnotu tovaru v sume jedno
euro, bol by podľa žalovaného predávajúci povinný vydať obohatenie vo výške jedného eura a niehodnotu určenú znaleckým posudkom. Poukázal na to, že žalobca rozsudkom súdu „zarobil“ ako
predávajúci, pretože predal tovar, ktorého sa chcel zbaviť za cenu 135.142,61 Eur a rozsudkom súdu
dostal doplatok v sume 695.564,75 Eur a pritom sa navyše nemusí obťažovať s prevzatím tovaru a jeho

komplikovaným predajom. Konanie žalobcu považuje žalovaný za rozporné s dobrými mravmi, na čo
poukazoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak súd prvej inštancie sa k tomu v napadnutom
rozsudku nevyjadril.
Vo vzťahu k znaleckému posudku znovu poukázal na to, že tento neobsahuje doložku podľa § 209 CSP
a nie je ani posudkom vydaným na základe nariadenia súdu preto naň súd v konaní nie je oprávnený

prihliadať ako na znalecký posudok. Znovu namietal tiež to, že stanovenie hodnoty náhradných dielov
BVP nepatrí do odboru znaleckej činnosti znalca, ktorý posudok vyhotovoval.
Vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaných dôkazov uviedol, že zmyslom súdneho konania má byť
hľadanie spravodlivosti a nie hľadanie dôvodov na odmietnutie práva na súdnu ochranu. Poukázal
na predchádzajúce časti odôvodnenia odvolania a vo vzťahu k hospodárnosti konania, ktorou súd
prvej inštancie odôvodnil nevykonanie navrhovaných dôkazov, spochybnil, že by sa súd zásadou

hospodárnosti konania v konaní aj skutočne riadil.

22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Žalobca
uviedol, že pokiaľ porušenie procesných predpisov (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP ) vidí žalovaný v tom, že súd prvej inštancie nekonal hospodárne pri nariaďovaní pojednávania

a vyhotovovaní rozsudku, tieto dôvody nie sú spôsobilé naplniť uplatnený odvolací dôvod pretože nemali
vplyv na správnosť napadnutého rozsudku.
Vo vzťahu k tomu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy uviedol, že žalovaný tento
odvolací dôvod v lehote na podanie odvolania ako samostatný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
e) CSP neuplatnil. Uviedol, že súd prvej inštancie sa s nevykonaním navrhovaných dôkazov vysporiadal

vbode45.a46.odôvodnenia.Sohľadomnapovahuveciainénevyvrátiteľnétvrdeniaadôkazyvkonaní,
nemohli byť navrhované dôkazy spôsobilé prekovať argumentačnú a dôkaznú bariéru, akú si žalovaný
vytvoril predkladaním zjavne účelových kópií určitých dôkazov, ktorých náhodné nájdenie až v tomto
konaní nevysvetlil, a ktoré kolidovali s jeho skoršími tvrdeniami v iných konaniach.
Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný zavádza ak tvrdí, že obsah spornej kúpnej zmluvy nebol sporný,

pretože medzi obsah nepochybne patrí aj predmet zmluvy, ktorý od počiatku sporný bol pretože príloha,
na ktorú zmluva odkazuje neexistovala a listiny, ktoré žalovaný označil ako prílohu, ňou neboli a byť
objektívne ani nemohli.

23. Žalobca ďalej poukázal na to, že predmetom dokazovania nie je stav mysle strán pri uzatváraní

spornejkúpnejzmluvy,alevzhľadomnazneniekúpnejzmluvyto,čiexistovalalistinasobsahompoložiek
tovaru, ktorá je ako príloha zmluvy označená. V tomto smere je podľa žalobcu skutkový záver o absencii
riadnej a konkrétnej prílohy k spornej kúpnej zmluve plne preukázaný.
Ďalejuviedol,žezáveryodvolaciehosúduvyjadrenévrámcikonkurznéhokonaniasúplneaplikovateľné.
Vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku poukázal na listinný dôkaz – znalecký posudok vypracovaný

v trestnom konaní, ktorý sa vzťahuje k tomu istému predmetu a poukázal na to, že v konaní zo strany
žalovaného nedošlo k účinnému popretiu tejto hodnoty, keďže v konaní ani len netvrdil inú hodnotu
tovaru a ani ju nepreukázal.
K možnosti vydania bezdôvodného obohatenia vrátením tovaru žalobca poukázal na to, že listom zo dňa
25.11.2021, tzn. ešte v čase kedy mohol docieliť úschovu tovaru, požiadal žalovaného o vydanie tovaru.

Žalovaný však výzvu na vydanie tovaru ignoroval, a to napriek tomu, že už mal k dispozícii rozhodnutie
konkurzného súdu, ktoré kúpnu zmluvu označilo za neplatnú. Žalovaný si teda tovar ponechal napriek
tomu, že vedel, že ho bude musieť vrátiť. Jeho obrana o tom, že žalobca na vydaní peňažnej náhrady za
tovar „zarobí“ je preto účelové. Ako nemorálne označil správanie žalovaného, ktorý ignoroval okolnosti
prípadu a ponechal si hodnotný tovar, o ktorom vedel, že už ho žalobcovi nebude možné vrátiť.

Žalobca znovu poukázal na právnu úpravu zákona č. 392/2011 Z. z., v zmysle ktorého už nemôže
tovar nadobudnúť a v zmysle ktorého ani žalovaný nemôže tovar vydať subjektu, ktorý nemá príslušné
oprávnenie. Z obsahu právnej úpravy podľa žalobcu vyplýva, že nie je možná ani úschova tovaru.

24. V ďalších vyjadreniach strany v podstatnom rozsahu zotrvali na svojich predchádzajúcich

vyjadreniach.

25. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 26.06.2025 žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 695.564,75 Eur od 26.07.2022 do 19.05.2023 späťa žiadal, aby odvolací súd postupom podľa § 370 ods. 1 a 2 CSP konanie v tejto časti zastavil. Návrh
odôvodnil tým, že listom zo dňa 20.06.2025 jednostranným zápočtom započítal časť svojej pohľadávky
uplatňovanej v tomto konaní a priznanej napadnutým rozsudkom na zostatok pohľadávky žalovaného.

Vo zvyšnom rozsahu trval na uplatnenom nároku.

26. Na výzvu odvolacieho súdu žalovaný podaním doručeným dňa 02.12.2025 odvolaciemu súdu
uviedol, že nesúhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby. Uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich
doterajšíchvyjadreníauplatnenýnárokpovažujezabezdôvodný.Uviedol,žeakbysúhlasilsčiastočným

späťvzatím žaloby, v celom rozsahu by poprel svoju doterajšiu argumentáciu. Poukázal na to, že do
právoplatného rozhodnutia súdu je pohľadávka žalobcu uplatňovaná v konaní len tvrdenou, a preto nie
je spôsobilou na započítanie. Ako vážne dôvody, pre ktoré nesúhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby
uviedol, že svojim nesúhlasom sleduje etické a ekonomické dôvody a žalobu v celom rozsahu od
počiatku spochybňuje pre rozpor s dobrými mravmi.

27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd posúdil účinnosť späťvzatia žaloby a dospel k záveru, že
sú splnené podmienky pre rozhodnutie o pripustení späťvzatia.

28. Podľa § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.

29. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

30. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

31. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie
žalobypripustí,odvolacísúdzrušírozhodnutiesúduprvejinštancieakonaniezastaví(§370ods.2CSP).

32. Žalobca vzal žalobu späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozsudok nadobudol
právoplatnosť. Z obsahu podania žalovaného odvolací súd zistil, že žalovaný vyslovil nesúhlas

s predmetným späťvzatím predovšetkým z dôvodu, že súhlasom so späťvzatím žaloby by poprel svoju
doterajšiu argumentáciu v konaní a preto, že žalobu považuje za rozpornú s dobrými mravmi. Odvolací
súd dospel k záveru, že dôvody uvádzané žalovaným nemožno označiť ako vážne dôvody, pre ktoré by
odvolací súd nemal predmetné späťvzatie žaloby pripustiť.

33. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným z dispozičných oprávnení žalobcu ako
účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pán sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi,
ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania
(tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania
prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej

procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť
nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný.
Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho,
že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však
nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové

okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia
konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie
účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených
záujmov (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4Cdo 136/2010).

34. Či na strane žalovaného ide o vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby posudzuje súd ad
hoc vždy podľa individuálnych okolností prípadu. Je pritom povinný zohľadniť nielen skutkové a právne
špecifiká, vrátane povahy žalobou uplatneného nároku, ale aj možné dôsledky zastavenia konania na
hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu a na mieru a závažnosť ohrozenia práv a oprávnených
záujmov žalovaného. Vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby nemusia mať pritom nevyhnutne

právny základ. Môže ísť o dôvody etické, morálne, ekonomické a podobne, keď z ich povahy vyplýva,
že sú žalovaným odôvodnene považované za tak závažné, že opodstatňujú pokračovanie v spore
a meritórne rozhodnutie proti vôli žalobcu. Takéto dôvody prichádzajú do úvahy napríklad v konaniach
o ochranu osobnostných práv alebo v konaniach o ochranu proti nekalej súťaži, kde môže mať prípadnýzamietavý rozsudok pre žalovaného osobitný význam. Z hľadiska povahy predmetu konania však
nie sú a priori vylúčené žiadne súdne spory, v ktorých by mohol žalovaný účinne uplatniť vážne
dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby alebo jej časti. Dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby

musí v konaní tvrdiť a preukázať žalovaný. Jeho posúdenie vyžaduje náležitú mieru objektivizácie
zo strany súdu a zohľadnenie hypotézy, či by ktokoľvek v právnom postavení žalovaného mohol
opodstatnene považovať prezentovaný dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby za vážny. Samotné
subjektívne presvedčenie žalovaného o vážnosti ním uvedeného dôvodu bez ďalšieho na nepripustenie
späťvzatia nepostačuje (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4Obo 81/2010).

35. Odvolací súd má za to, že späťvzatie žaloby, je zákonom dovolený a predpokladaný postup, ktorý
je prirodzeným dôsledkom racionálnej úvahy žalobcu, pána sporu, ktorý žalobca môže uplatniť v rámci
svojhodispozičnéhooprávnenia,pričomCivilnýsporovýporiadokpredpokladá(§370CSP),žetakmôže
urobiť až do rozhodnutia odvolacieho súdu, ak sa mu javí, že so žalobou nebude úspešný. Takémuto
postupu žalobcu nie je možné zabrániť. Zabrániť dôsledkom takéhoto konania zo strany žalobcu je

možné len vtedy, ak by tu boli také vážne dôvody na strane žalovaného, pre ktoré konanie zastaviť
nemožno. Musí ísť o také závažné dôvody, ktoré potláčajú aj základnú zásadu dispozičného oprávnenia
žalobcu nakladať s vecou.

36. V prejednávanej veci odvolací súd také vážne dôvody nevzhliadol, preto čiastočné späťvzatie žaloby

pripustil v časti úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 695.564,75 Eur od 26.07.2022 do
19.05.2023 (výrok I.) a v rozsahu pripustenia späťvzatia žaloby napadnutý rozsudok v časti výroku I.
napadnutého rozsudku zrušil a konanie v tejto časti zastavil (výrok II. tohto rozsudku).

37. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané

v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

38. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

39. Podľa obsahu odvolania, žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) CSP. Hoci žalovaný ako odvolací dôvod neuviedol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e)

CSP, z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný nesprávnosť napadnutého rozsudku vzhliada aj v tom, že
súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dokazovanie výsluchom svedkov. Odvolací súd zastáva
názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

40. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

41. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto
napadnuté rozhodnutie preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní a
inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací

súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil.

42. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi

skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z konania
pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver
nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.43. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej
inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý podstatný argument vznesený v spore a toto

odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť
súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a záver, ku ktorému súd prvej
inštancie dospel je podporený jednoznačnými argumentmi, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie vedie aj to, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých
k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj

spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami
a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v
súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

44. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil

správny právny záver. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu
žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza:

45. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený v prípade, ak dôjde k vadám konania

alebo aj vadám rozhodnutia, v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na
základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo

na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy
SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

46.Pododňatímmožnostikonaťpredsúdomtrebavovšeobecnostirozumieťtakýprocesnýpostupsúdu,
v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Civilným sporovým
poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným

postupomsúdu,ktorýrozhodnutiupredchádza.Zároveňpodľaustálenejsúdnejpraxekodňatiumožnosti
konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale
aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov. Musí však ísť o nesprávny procesný postup súdu takej intenzity, ktorá odôvodní
záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

47. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas

konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.48. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný,
než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
prejednávaný spor.

49. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní
odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť,
že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba
samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní

spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní
tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť
právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že
ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené
už v konaní pred súdom prvej inštancie.

50. Žalovaný v odvolaní síce vymedzil odvolacie dôvody (s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa §
365 ods. 1 písm. e) C.SP), vo vzťahu ku konkrétnym odvolacím námietkam však neuviedol, čím
považuje ten-ktorý odvolací dôvod za naplnený. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vidí žalovaný
predovšetkým v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne presvedčivé a javí sa byť

nespravodlivé. Žalovaný ďalej namieta, že súd prvej inštancie si zjednodušil rozhodovaciu činnosť ak
si pre záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy osvojil závery konkurzných súdov. Žalovaný tiež
považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné, pretože sa súd prvej inštancie v odôvodnení nevysporiadal
s podstatnými otázkami, ktoré v spore vzniesol žalovaný. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov namieta
hodnotenie listinných dôkazov, ktorými preukazoval špecifikáciu a určitosť predmetu zmluvy, namieta

hodnotenie výsledkov znaleckého posudku, ktorý má preukazovať hodnotu tovaru a namieta tiež, že súd
prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhovanými svedeckými výpoveďami. Nesúhlasí tiež s tým,
aby bol namiesto povinnosti vydať tovar, zaviazaný na povinnosť vydať peňažnú náhradu za tento tovar.

51. Vo vzťahu k námietke o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepresvedčivé
odvolací súd v prvom rade uvádza, že iba samotná skutočnosť, že si súd prvej inštancie
osvojil argumentáciu žalobcu a s touto sa stotožnil, nemôže založiť vadu nepreskúmateľnosti
a nepresvedčivosti súdneho rozhodnutia. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že sa s argumentáciou
žalobcu stotožnil, pretože žalobca vyčerpávajúcim spôsobom reagoval v spore na procesnú obranu

žalovaného, nie je to obvyklé, ale v zásade taký postup bez ďalšieho nemožno označiť za postup
porušujúci právo na spravodlivý proces pokiaľ je argumentácia správna.

52. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k tomu, že sa súd prvej inštancie stotožnil so závermi konkurzných

súdov. Odvolací súd dodáva, že stav, v ktorom sa viac konajúcich súdov zhodne na rovnakom právnom
závere, bez ohľadu na to, či ide o otázku predbežnú alebo meritórnu, je stavom žiaducim, posilňujúcim
právnu istotu strán sporu aj vo všeobecnosti adresátov práva.

53. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, odvolací súd má
za to, že vzhľadom na zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie je tento záver správny. Na
doplnenie správnosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nezaložil svoj záver iba na tom, že
bola spochybnená vierohodnosť listín predložených žalovaným, ale predovšetkým na tom, že nebolo
preukázané, že by ktorákoľvek z týchto listín tvorila prílohu ku kúpnej zmluve. Odvolací súd pre

potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie dodáva, že ak by príloha ku kúpnej zmluve existovala
a tvorila by súčasť kúpnej zmluvy tak, ako to bolo v čl. 1 kúpnej zmluvy dohodnuté, nemalo by pre
žalovaného predstavovať problém také znenie kúpnej zmluvy, resp. jej prílohu predložiť a tým záver
o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre jej neurčitosť vyvrátiť. Žalovaný však namiesto prílohy č. 1, naktorú sa kúpna zmluva odvoláva predložil tri rôzne dokumenty, ktoré síce obsahujú špecifikáciu tovaru,
nemožno však o nich prijať záver, že sú (azda) všetky tri prílohou k zmluve. Sám žalovaný pritom vo
vyjadreniachpriznal,žeoznámenieopredaji,zktoréhošpecifikáciavyplýva,bolovypracovanéžalobcom

pre účely administratívneho konania, a teda nie pre účely uzavretia kúpnej zmluvy. Rovnako pokiaľ ide
o skladové výdajky, z ich samotného označenia vyplýva, že neboli vypracované pre účely kúpnej zmluvy
a hoci obsahujú špecifikáciu tovaru, bez ďalšieho sa nedá prijať záver, že takto špecifikovaný tovar je
ten, ktorý mal byť predmetom kúpnej zmluvy. Pokiaľ ide o preberací protokol, odvolací súd dodáva, že
žalobca túto súkromnú listinu poprel. Keďže sa jedná o súkromnú listinu, obsah a jej pravosť je potrebné

v konaní dokazovať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto z listiny vyvodzuje pre seba priaznivé
dôsledky, tzn. žalovaného, ktorý ho neuniesol.

54. Odvolací súd dodáva, že ak predložením týchto listín žalovaný mienil preukázať, že stranám bol
predmet kúpnej zmluvy známy, odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka

je predpokladom platnosti právneho úkonu jeho určitosť. Predpokladom určitosti právneho úkonu je
označenie jeho predmetu takým spôsobom, aby ho bolo možné nezameniteľne rozpoznať od iných
predmetov. Nestačí, ak je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom právneho úkonu, pokiaľ to
objektívne nie je známe iným tretím osobám. V tomto prípade písomný prejav vôle strán je neurčitý
do tej mieri, že ani výkladom nemožno dospieť k určeniu toho, ktoré a aké náhradné diely BVP boli

predmetom záväzku.

55. K námietke žalovaného o tom, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dokazovanie
vypočutím svedkov, ktorých výsluchom chcel žalovaný preukázať, že obsah záväzkov z kúpnej zmluvy

mal byť stranám známy odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov predstavuje jedno z práv,
ale zároveň i povinností strany sporového konania, pričom navrhnutie dôkazu automaticky nezakladá
povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a to
z dôvodu, aby sa tak predišlo vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie a rozhodnutie veci
irelevantné. Vykonávaním všetkých (aj nepodstatných dôkazov) by zároveň dochádzalo aj k mareniu

rýchlosti a hospodárnosti konania. V prípade, ak súd nevykoná navrhnuté dôkazy, musí v odôvodnení
rozhodnutia uviesť, prečo ich nevykonal. V takomto prípade samotné neakceptovanie vykonania
navrhnutých dôkazov samo o sebe nemôže znamenať porušenie práva strany sporu. Zásah do
základného práva na súdnu ochranu, či do práva na spravodlivé súdne konanie, by mohol nastať len
vtedy, ak by takýto záver súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný, alebo by

takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania
a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním navrhnutého dôkazu
postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní.

56. Odvolací súd uvádza, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie
je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že
pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý žalovaným, čo aj riadne, odôvodnil v bode 46.
napadnutého rozsudku s tým, že taký dôkaz by bol s ohľadom na zistený skutkový stav nadbytočný,

s čím sa odvolací súd stotožňuje, nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

57. Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu, resp. vykonanie iného dôkazu na zistenie
skutkového stavu veci nemožno považovať za postup, ktorým by súd strane sporu odňal možnosť konať

pred súdom (R 6/2000). Platí to aj o takom dôkaze, ktorý strana sporu zo svojho subjektívneho pohľadu
považuje za dôležitý.

58. V súvislosti s tým žalovaný namieta, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia nevysporiadal s otázkami, ktoré žalovaný v spore nastolil a ktoré žalovaný označil za
rozhodujúce. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu,čo sa nepochybne v prejednávanej veci aj stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08),
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010, rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Odvolací súd pre
úplnosť uvádza, že pre rozhodnutie bolo nevyhnutné ustáliť, či je daný dôvod absolútnej neplatnosti
kúpnej zmluvy. Tento záver súd prvej inštancie ustálil na podklade listinných dôkazov, z ktorých zistil
jednoznačný skutkový záver o tom, že kúpna zmluva neobsahovala prílohu, ktorá mala špecifikovať
predmet prevodu, a na podklade toho prijal právny záver o tom, že je zmluva absolútne neplatná.

Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odpovedal na tie otázky, ktoré boli pre
rozhodnutie podstatné.

59. Žalovaný v odvolaní namietol tiež spôsob akým súd prvej inštancie hodnotil predložené listinné
dôkazy – skladové výdajky, preberací protokol a oznámenie o predaji Ministerstvu hospodárstva SR,

ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil ako nevierohodné. Vo vzťahu k tomu odvolací súd predovšetkým
zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby
bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do
obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

60. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdu (čl. 46

ústavy) a znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. ,,Voľnosť“ hodnotenia dôkazov však neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi
predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia a naopak, konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať
logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Zásadám spravodlivého procesu

v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené
skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.

61. Odvolací súd má za to, že hodnotenie listinných dôkazov tak, ako ich hodnotil súd prvej inštancie

je v súlade s uvedenými zásadami. Svoje hodnotiace závery súd prvej inštancie odôvodnil (bod 42.
odôvodnenia), jeho závery sú logické a nenaznačujú arbitrárnosť. Odvolací súd znovu pre úplnosť
dodáva, že záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nie je založený len na tom, že tieto listinné
dôkazybolivyhodnotenéakonevierohodné,alenatom,žežiadnaztýchtolistínnemôžebyťpovažovaná
za prílohu kúpnej zmluvy.

62. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie pri stanovení hodnoty bezdôvodného obohatenia
vychádzal zo znaleckého posudku Ing. Lisého, ktorý znalecký posudok bol vypracovaný v trestnom
konaní a nie v prebiehajúcom konaní, a ktorý nemožno zároveň považovať za súkromný znalecký

posudok, odvolací súd v prvom rade poznajúc obsah spisu uvádza, že v konaní nebol predložený ani
navrhovaný iný dôkaz o hodnote tovaru.

63. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo

veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

64. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.65. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

66. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné
pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca
je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo

alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo
žalobcu vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. Samotné civilné sporové konanie
je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v spore povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť
na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v spore nesplní svoju povinnosť
tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú
na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súd zhodnotí túto procesnú situáciu v

jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná.
V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z
existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá
existenciu týchto skutočností tvrdí.

67. Odvolací súd vo vzťahu k tomu uvádza, že zistenie hodnoty tovaru predstavovalo v konaní otázku
skutkovú, na ustálenie ktorej mohli obe strany predkladať a navrhovať dôkazy. Žalobca v konaní
ako listinný dôkaz o hodnote tovaru predložil znalecký posudok vyhotovený v trestnom konaní, ktorý
stanovoval všeobecnú hodnotu tovaru. Žalovaný v konaní síce poprel, že by tovar mal mať takú hodnotu,

neuviedol však a ani nepreukázal, že by tovar mal mať inú hodnotu. Pokiaľ sa žalovaný odvolával len
na to, že kúpnou zmluvou bola stanovená cena tovaru podstatne nižšia než je hodnota vyplývajúca
zo znaleckého posudku, odvolací súd vo vzťahu k tomu uvádza, že zmluvné strany si výšku kúpnej
ceny dohodli, pričom dohodou určená kúpna cena nemusí predstavovať skutočnú hodnotu tovaru.
S ohľadom na okolnosti, ktoré strany viedli k uzatvoreniu kúpnej zmluvy (žalobca bol povinný tovar

scudziť, keďže mu zaniklo oprávnenie na jeho držanie o čom žalovaný vedel) a v kontexte Dohody
o dlhodobej spolupráci zo dňa 18.09.2018 (v zmysle ktorej si strany mali rozdeliť zisk z následného
predaja tovaru), je zrejmé, že v danej veci kúpna cena nezodpovedala hodnote prevádzaného tovaru.

68. Ak teda súd prvej inštancie pri stanovení hodnoty tovaru vychádzal z hodnoty stanovenej
v predloženom znaleckom posudku, postupoval správne. Tento záver nemožno spochybniť tvrdením
žalovaného o tom, že znalecký posudok nie je súkromným znaleckým posudkom ani posudkom znalca
ustanoveného súdom v konaní. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd prvej
inštancie tento dôkaz hodnotil ako listinný dôkaz, pričom nevzhliadol žiadnu prekážku toho, aby naň ako

na listinný dôkaz prihliadal. Odvolací súd sa s takým postupom súdu prvej inštancie stotožňuje.

69. Žalovaný tiež namieta, že by bolo dôvodné namiesto tovaru vydať peňažnú náhradu hodnoty tovaru.
Odvolací súd v prvom rade uvádza, že vydanie tovaru v tomto prípade už objektívne nie je možné, čo súd

prvej inštancie odôvodnil v bode 44. odôvodnenia. Odvolací súd sa s odôvodnením súdu prvej inštancie
stotožňuje a naň odkazuje. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník v § 458 ods. 1
určuje spôsob, ako aj rozsah povinnosti toho, kto neoprávnene získal majetkový prospech, a to tak, že
musí vydať všetko, čo bolo neoprávnene získané. To znamená, že má dôjsť k navráteniu do predošlého
stavu, t. j. že sa má vrátiť, čo bolo prijaté, odcudzené alebo inak nadobudnuté. Ak takáto reštitúcia

nie je dobre možná, treba poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá znamená ekonomickú protihodnotu toho,
čo nemožno vrátiť in natura. Ak teda žalovaný v zmysle právnej úpravy zákona č. 392/2011 Z. z.
o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov objektívne
nemôže tovar vydať žalobcovi (ktorý pre držbu takého tovaru toho času už nemá oprávnenie), a žalobca
v zmysle právnej úpravy objektívne nemôže taký tovar od žalovaného prijať, reštitúcia in natura nie je

možná a je preto dôvodné namiesto tovaru vydať jeho peňažnú náhradu.70. Vo vzťahu k námietke žalovaného o tom, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi odvolací
súd uvádza, že absolútna neplatnosť právneho úkonu je zákonným následkom neurčitosti právneho
úkonu a pôsobí priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc) a bez ohľadu, či

sa tejto neplatnosti niekto dovolá. Na vyvolanie účinkov absolútnej neplatnosti právneho úkonu nie je
potrebné rozhodnutie súdu. Keďže absolútna neplatnosť vzniká zo zákona, a nie správaním účastníka,
nemôže byť odvrátená ani s poukazom na dobré mravy (§ 3 ods. 1 OZ). Súd prihliada na absolútnu
neplatnosť z úradnej povinnosti v prípade, ak skutočnosti, ktoré sú spojené s absolútnou neplatnosťou
právneho úkonu, vyjdú v konaní najavo. Ani táto námietka preto nebola spôsobilá spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia.

71. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav,
vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, ak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
695.564,75 Eur spolu s príslušenstvom, ktorá predstavuje hodnotu tovaru, ktorým sa žalovaný na úkor

žalobcu obohatil po odpočítaní vzájomného záväzku žalobcu na vydanie kúpnej ceny tovaru a ďalších
vykonaných zápočtov.

72. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd výrokom III. tohto rozsudku podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v preskúmavanej časti po zohľadnení
výrokov I. a II. tohto rozsudku reagujúcimi na späťvzatie žaloby zo strany žalobcu. Taktiež potvrdil výrok
II. napadnutého rozsudku o trovách konania na súde prvej inštancie ako vecne správny.

73. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

74. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).