Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. december 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/131/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217227288
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7217227288.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek
JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobkyne: Univerzita veterinárskeho
lekárstva a farmácie v Košiciach, so sídlom Komenského 73, Košice, IČO: 00 397 474, zast.: Sýkora
- advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Murgašova 3, Košice, proti žalovaným: 1. A. B. C. D., E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXX, H., 2. A. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, J., 3. K. C. D., nar.

XX.XX.XXXX, bytom F. XX, J., 4. K. L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, D., 5. B. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, N., 6. B. C. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. P. XXXX, Q. H. Q. XXX, J., 7.
J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXXXX H. R., O. H. Q. XXX, J., 8. J. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. X,
J., 9. J. P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX O. XXX-XXX, U. Q. H. Q. XXX, J., všetci žalovaní zast.:
JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom Kováčska 28, Košice, IČO: 52 858 774, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice zo

dňa 24. júna 2024 č.k. K2-29C/72/2017-369

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.MestskýsúdKošice(ďalejajsúdprvejinštanciealeboajsúd)napadnutýmrozsudkomrozhodoltak,že
žalobu o určenie, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX v kat.
území M., a to pozemkov parcely reg. C-KN parc. č. 4304/22 o výmere 1028 m2 - ostatné plochy, C-KN

parc. č. 5499/10 o výmere 698 m2 - zastavané plochy a nádvoria, C-KN parc. 5499/11 o výmere 19 m2 -
zastavané plochy a nádvoria, C-KN parc. č. 5499/36 o výmere 229 m2 zastavané plochy a nádvoria, C-
KN parc. č. 5499/68 o výmere 4626 m2 - trvalé trávnaté porasty, C-KN parc. č. 5499/69 o výmere 409 m2
- zastavané plochy a nádvoria, C-KN parc. č. 5499/70 o výmere 664 m2 - zastavané plochy a nádvoria,
C-KN parc. č. 5499/71 o výmere 11 m2 - zastavané plochy a nádvoria (ďalej aj predmetné nehnuteľnosti)
zamietol a žalovaným priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

2. Súd poukázal na žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia svojho výlučného vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam dôvodiac, že je verejnou vysokou školou v zmysle zákona č. 131/2002
Z.z. a nehnuteľný majetok, ktorý bol k 1.1.2003 v jej správe, prešiel do jej vlastníctva ako verejnej vysokej
školy, teda zo zákona. Predmetné nehnuteľnosti boli do 1.1.2003 vo vlastníctve Slovenskej republiky,
zároveň v správe a v užívaní žalobkyne ako verejnej vysokej školy, a preto nemohli byť predmetom

dedenia, titulom ktorého sú žalovaní v 1. až 9. rade zapísaní na listoch vlastníctva ako ich vlastníci.
V prípade, že by nedošlo k prechodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na základe
týchto skutočností, potom k prechodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu žalobkyne, t.j. štát,
došlo titulom vydržania najneskôr ku dňu 1.1.1992. Keďže stav v KN nezodpovedá skutočnému stavu,
pretože na LV č. XXXX sú ako spoluvlastníci predmetných nehnuteľností vedení žalovaní, žalobkyňa má
naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Poukázal tiež na nesúhlasné vyjadrenie žalovaných

so samotnou žalobou, keď títo najmä argumentovali tým, že výmer o výkupe na podiely spoluvlastníkov
nikdy nebol vydaný a pokiaľ išlo o výmer č. 611-7/5-1949/II. o výkupe pôdy, ten bol vystavený ibana podiel B. D., súčasne jej nikdy nebol doručený a ani jej neboli vyplatené finančné prostriedky
a na rozhodnutí nie je ani doložka o právoplatnosti a vykonateľnosti, teda išlo o neúčinný právny akt.
Ďalej nie je pravdou, že by žalovaní, resp. ich predchodcovia nepožiadali v rámci reštitúcie o vydanie

nehnuteľností, a preto, že žalobkyňa neoprávnene užívala ich nehnuteľnosti, Pozemkový úrad Košice –
Mesto vydal rozhodnutie, kde vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ostalo zachované. Okrem toho medzi
stranami sporu prebehlo niekoľko rokovaní ohľadom zámeny alebo kúpy žalovaných nehnuteľností,
a teda žalovaní sa cítili vlastníkmi týchto nehnuteľností. Okrem toho, že žalovaní sa cítili vlastníkmi,
svedčí aj žaloba o vydanie nehnuteľností a o odstránenie stavieb v konaní 34C/845/92, o ktorej súd

rozhodol v prospech spoluvlastníkov.

3. Súd sa v prvom rade zaoberal posúdením, či ohľadne predmetnej žaloby, ktorá spadá pod §
137 písm. c) CSP, má žalobkyňa naliehavý právny záujem so záverom, že na požadovanom určení
vlastníckehoprávamážalobkyňanaliehavýprávnyzáujem,pretožesadomáhaurčenia,žejevlastníkom
nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný (samotní žalovaní).

4.Vecprávneposúdilpodľa§132ods.1,2OZ,keďmalzato,žemedzistranamisporunebolosporné,že
nehnuteľnosti zapísané na predmetnom liste vlastníctva sa nachádzajú na území Jazdeckého areálu v
Košiciach, ktorý je účelovým zariadením a organizačnou súčasťou žalobkyne ako verejnej vysokej školy.
Taktiež nebolo medzi stranami sporné, že predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v pozemno

- knižnej vložke č. 3349 ako pozemno - knižná parcela č. 5102 o výmere 34 758 m2, roľa pri Červenom
kríži. Spoluvlastníkmi predmetnej pozemkovo - knižnej parcely ako to vyplýva z výpisu pozemkovej knihy
č. vl. 3349 Košice boli D. I., N. H., V. H., L. D., N. H. a B. D., N. H., všetci v spoluvlastníckom podiele 1/4 v
celku.Okremtohosúdkonštatovalzápisyžalovanýchv1.až9.radeakopodielovýchspoluvlastníkov,tak
ako vyplývajú z LV č. XXXXX, kat. úz. M., pokiaľ ide o jednotlivé zapísané podiely týchto žalovaných ku

konkrétnym parcelám súčasne aj so zápisom príslušného titulu nadobudnutia týchto spoluvlastníckych
podielov (bod 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

5. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že až do r. 1992 boli v pozemkovo-knižnej vložke č. XXXX
zapísaní ako vlastníci V. H., L. D., B. D. a D. I., N. H.. Taktiež nebolo sporné, že po V. H. zdedila

v r. 1971 podiel vo veľkosti 1/4 k celku jeho dcéra P. D., nar. X.X.XXXX a po P. D. jej syn K. C.
D., čo vyplýva z rozhodnutia D298/71-12, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím D257/74 a Osvedčením
o dedičstve 36D218/2008, po L. D. dedila jej dcéra D. M., N. D. a po nej jej dcéra K. L. M. podiel
vo výške 1/4, čo vyplýva z rozhodnutia D331/74, ako aj z Osvedčenia o dedičstve 13D1272/01,
Dnot302/2001, rozhodnutie Štátneho notárstva Košice - Mesto sp. zn. D331/74 zo dňa 27.5.1974

nadobudlo právoplatnosť na 27.5.1974 a Osvedčenie o dedičstve vydanej JUDr. Danielou Čičotovou
v konaní 13D1272/01, Dnot302/2001 zo dňa 18.3.2003 nadobudlo právoplatnosť dňa 3.4.2003. B. D.
parceluzdedilavr.1949voveľkostipodielu1/8avr.1950,taktiežvspoluvlastníckompodiele1/8kcelku,
čo vyplýva z PKV č. XXXX. B. D., nar. XX.X.XXXX zomrela dňa XX.X.XXXX, čo vyplýva z úmrtného listu
a v zmysle Osvedčenia o dedičstve sp.zn. 1D/115/2003, Dnot50/2003 zo dňa 15.6.2006 právoplatným

dňa 15.6.2006, nehnuteľnosť zapísanú na LV XXXXX zdedil žalovaný v 1. rade. Po D. I., N. Q. dedil jej
syn F. I. a dcéra L. I., N. I., každý vo veľkosti 1/8 k celku a po F. I., nar. X.X.XXXX zomrel XX.X.XXXX
dedil F. I., nar. XX.XX.XXXX, C. I., nar. XX.XX.XXXX a J. H., nar. XX.X.XXXX, a to každý po 1/3 k celku,
čo vyplýva z rozhodnutia D1023/92 Štátneho notárstva Košice - Mesto, právoplatným dňa 27.5.1992.
Po L. I. dedil A. I., nar. X.X.XXXX, vnuk, čo vyplýva z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice D1048/92

zo dňa 27.5.1992, právoplatným 27.5.1992, po F. I., nar. XX.XX.XXXX zomrelom v r. XXXX zdedili jeho
dcéry B. J. a J. S. a po C. I., nar. XX.XX.XXXX zomrelom X.X.XXXX nadobudli B. O., syn a J. P. O.,
dcéra a to na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn 39D308/2011, Dnot103/2011 zo dňa 15.6.2011
právoplatné tým istým dňom.

6. Žalobkyňa tvrdila, že právny vzťah žalobkyne k pozemkom z LV č. XXXXX pôvodne PK parcela č.
5102 bol založený hospodárskou zmluvou č. Fin: HZ XXXX/XX - J. uzavretou dňa 30.1.1985 podľa § 347
Hospodárskeho zákonníka a na základe uvedenej zmluvy prešla na žalobkyňu dňom 01.02.1985 správa
majetku štátu uvedená pod bodom 1 Hospodárskej zmluvy a to parcely Jazdeckého areálu v Košiciach,
ktoré sa geometrickým plánom a výkazom plôch č. 243 - 3601 - 78 - 82, zlúčili do novovytváraných

parciel č. 6894/3 a 6894/5. Ako vyplýva z výkazu výmer geometrického plánu č. 243-3601-78-82, do
novovytvorenej parcely č. 6894/3 bola zlúčená medzi inými aj časť PK parcely č. 5102 z PK vložky
č. XXXX označená ako diel č. 48 GP č. 243-3601-78-82 o výmere 7676 m2, ktorej zodpovedajú
pozemkyzapísanéaktuálnenaLVč.XXXXX,katastrálneúzemieM..Žalobkyňaužívaavykonávasprávupozemkov nepretržite od ich odovzdania v r. 1985, pričom na časti týchto pozemkov má vybudované
stavby Jazdeckého areálu v Košiciach, ktorý bol žalobkyni odovzdaný do užívania Správou rekreačných
a športových zariadení mesta Košíc, na základe hospodárskej zmluvy č. 22/1984 - prav.

7. Po citácii § 347 ods. 1, ods. 2 až 6 zákona č. 109/1964 Zb. súd uviedol, že dňa 30.1.1985
bola uzatvorená hospodárska zmluva č. Fin: HZ 1052/84 - Kr. medzi odovzdávajúcou organizáciou
Československý štát - Národný výbor mesta Košíc a preberajúcou organizáciou Československý štát
- Vysoká škola veterinárska v Košiciach, ktorej predmetom bolo odovzdanie časti parciel Jazdeckého

areálu nad Popradskou cestou v Košiciach, katastrálne územie J. - O. podľa rozpisu v prílohe, ktoré
sa geometrickým plánom a výkazom plôch č. 243-3601-78-82 zlučujú do novovytvorených parciel č.
6894/3 a 6894/5, išlo spolu o 46 649 m2, pričom správa sa previedla ku dňu 1.2.1985 a prílohou tejto
hospodárskej zmluvy boli parcely, ktoré sa prevádzali, pričom v tomto zozname absentuje parcela č.
5102 z pozemkovo - knižnej vložky č. 3349. To je uvedené aj v znaleckom posudku znalca Ing. Mikuláša
Bajkaia, súdneho znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok na základe rozhodnutia Krajského súdu v

Košiciach do konania sp. zn. 34C845/92. Keďže tieto nehnuteľnosti neboli do 1.1.2003 vo vlastníctve
SR a teda ani v správe a užívaní žalobkyne ako verejnej vysokej školy, v zmysle § 112 Zákona č.
131/2002 Z.z. tak nemohli počnúc dňom 1.1.2003 prejsť priamo zo zákona do vlastníctva žalobkyne,
pretože v zmysle vyššie uvedeného zákona mohol prejsť do vlastníctva vysokých škôl iba majetok,
ktorého vlastníkom bola SR.

8. Ďalej sa zaoberal tvrdením žalobkyne o tom, že nehnuteľnosti pôvodne zapísané v pozemno-knižnej
vložke č. XXXX ako parcela č. 5102 boli vykúpené štátom od právnych predchodcov žalovaných podľa
zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej úprave a o účinnom prechode pozemkov do vlastníctva štátu
má svedčiť medzi inými aj poznámka v pozemkovej knihe v PK vložke č. 3349 vyznačenej v zmysle § 10

ods. 2 a 3 zákona č. 46/1948 Zb., na základe ktorej bolo v pozemkovej knihe poznamenané vykonanie
výkupu na podiel B. D. podľa č.d. 2770 tvrdiac, že takáto poznámka má účinky prechodu vlastníctva
kvykúpenejpôdenaČeskoslovenskýštátažetátopoznámkabolavyznačenánazákladeprávoplatného
výmeru správnej komisie mesta Košice zn. 611-7/5-1949-3 zo dňa 10.5.1949 č.d. 2770/1949, ktorým
bolo rozhodnuté o výkupe pôdy B. D., manželky lekára, bytom v H., G. W. XX, a teda štát vykúpil podľa §

1 ods. 3 označeného zákona od B. D. 1/4 podiel z nehnuteľnosti zapísanej v pozemno-knižnej vložke č.
XXXX parcela č. 5102 o celkovej výmere zodpovedajúcej tomuto spoluvlastníckemu podielu. Po citovaní
§ 1 ods. 1 až 3, ods. 6, § 10 ods. 1 až 3 zákona č. 46/1948 Sb. súd uviedol, že výmer o vykúpenom
podiele spoluvlastníkov nikdy nebol vydaný. Výmer, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa bol vystavený iba
na podiel B. D., N. H. čo nie je medzi stranami sporu sporné, že z výmeru správnej komisie mesta Košice

č. 611-7/5-1949-3 zo dňa 10.5.1949 z bodu 1 vyplynulo, že správna komisia mesta Košice rozhodla
o súpisovej prihláške B. D., N. H., manželky lekára, bytom v H., G. W. XX, tak, že Československý
štát vykupuje podľa § 1 ods. 3 zákona č. 46/48 Zb. z pozemno-knižného vlastníctva prihlasovateľky B.
D., N. H. 1/4 z nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe, katastrálne územie Košice okrem iných
vo vložke 3349 parcela č. 5102, zároveň proti tomuto výmeru bolo možné podať odvolanie do 15 dní

od jeho doručenia, pričom o predmetnom rozhodnutí sa mali upovedomiť 1.miestna roľnícka komisia v
Košiciach, 2. KNV pôdohospodársky referát v Košiciach, 3. B. D. a po 4. vdova B. H..

9. Žalovaní popreli, žeby predmetný výmer bol niekedy B. D. doručený, a žeby jej na základe neho boli
vyplatené finančné prostriedky, pričom súd ma za to, že na predmetnom rozhodnutí nie je vyznačená

ani doložka právoplatnosti a ani vykonateľnosti. Aj z rozhodnutia Pozemkového úradu Košice - Mesto,
č. j. 997/92 - PU zo dňa 6.8.1992, ktorým dal vyjadrenie k uplatneniu si reštitučného nároku okrem iných
na parcelu č. 5102 vložka č. 3349 vyplynulo, že vo vzťahu k predmetnej parcele sa jedná o majetkovo
- právne neusporiadané nehnuteľnosti, keďže neexistuje doklad o prechode vlastníckeho práva na štát,
a teda vlastnícke právo fyzických osôb zostalo zachované a došlo k užívaniu takýchto nehnuteľností

inými právnickými osobami. Vo vzťahu k pozemkovo - knižnej vložke č. 3349 existuje doklad o prechode
vlastníctva na štát len k výmere 6582 m2.

10. Z rozhodnutia pozemkového úradu Košice - Mesto č. 132/93/PU zo dňa 21.7.1993 vyplynulo, že
P. D., B. D., D. M., P. I., J. I. si na Pozemkovom úrade Košice - Mesto uplatnili nárok na vydanie

nehnuteľnosti, okrem iných aj parcely č. 5102 roľa o výmere 28 176 m2, pričom ako vyplynulo
z odôvodnenia predmetného rozhodnutia pozemkový úrad preskúmal predložené doklady a zistil,
že vlastníctvo fyzických osôb zostalo zachované, povinná osoba (pozn. súdu, vtedy Vysoká škola
veterinárska v Košiciach) má k predmetným nehnuteľnostiam iba užívací, nie vlastnícky vzťah, ateda sa nejedná o reštitúciu v zmysle zákona ,,o pôde“ ale o majetkovo právne vysporiadanie v
rámci občianskoprávneho konania na základe vyhotovenia nového geometrického plánu. Identifikáciu
nehnuteľnosti pôvodných vlastníkov pozemkový úrad vykonal na základe výpisov z pozemkovej knihy,

ktorú vydalo Štátne notárstvo Košice - Mesto dňa 1.3.1971 pod č. 1009/71 z vložky PZKN č. 3349 a
zistil, že navrhovatelia sú titulom dedenia podielovými spoluvlastníkmi v podieloch P. D. 1/4, B. D. X/X ,
D. M. X/X, P. I. X/X a J. I. 1/8 a to u parciel č. 5102, pozemkovo - knižná vložka č. 3349.

11. Ako vyplýva zo stanoviska advokátskej kancelárie zo dňa 15.01.1996 Advokátska kancelária JUDr.

Antona Hencovského oznámila Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach, že v mene svojich
klientov p. P. D. a spol. žiada vydať v celom rozsahu a bez akýchkoľvek podmienok parcelu č.
5102 do 30 dní. Časť parcely, na ktorej sa nachádzajú stavby a ktorú nemožno vydať a nebola
predmetom vyvlastňovacieho konania navrhujú zameniť za pozemky v inej lokalite. Žalovaní teda
požiadali jednak samotnú žalobkyňu, ako aj pozemkový úrad o vydanie nehnuteľnosti, ktoré žalobkyňa
užívala neoprávnene. Medzi žalovanými a žalobkyňou prebehlo od r. 1992 niekoľko rokovaní, čo vyplýva

zo záznamov, pričom záznamy napr. zo dňa 29.11.1995, zo dňa 17.09.1997 sa týkali aj parcely č. 5102,
kde žalovaní sa domáhali, aby žalobkyňa odkúpila predmetné nehnuteľnosti, alebo aby došlo k zámene.

12. Z hospodárskej zmluvy č. 22/1984 - prav. uzatvorenej medzi odovzdávajúcou organizáciou
Správou rekreačných a športových zariadení mesta Košíc a preberajúcou organizáciou Vysokou školou

veterinárskou v Košiciach zo dňa 27.11.1984, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa vyplýva, že sa prevádza
správa Jazdeckého areálu na Popradskej ul. v Košiciach č. stavby 200 kolaudovaná 26.11.1979, teda
predmetnou hospodárskou zmluvou boli odovzdané do užívania iba stavby.

13. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že žalovaní mali nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe

opravychybyvkatastrálnomoperáte.RozhodnutímX.28/03SprávykatastraKošiceIIdošloibakoprave
zápisu, nakoľko správa katastra pri ROEP nesprávne zapísala na LV č. XXXXX pôvodnú vlastníčku D. I.,
napriek tomu, že nehnuteľnosť bola už predmetom dedičstva D227/74, D1023, D1048/92. Ako vyplýva
z výmeru Krajského národného výboru pôdohospodárska správa v Košiciach zo dňa 5.10.1954 značka
pôd. 611/1954, tento orgán rozhodoval o odvolaní proti výmeru JNV v Košiciach zn. IX/5 - 611/1952

zo dňa 15.05.1952, teda inému výmeru ako tomu, ktorý vydala správna komisia mesta Košice dňa
10.05.1949 pod zn. 611-7/5-1949-3.

14. K tvrdenému nadobudnutiu vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobkyne titulom vydržania
súdodcitoval§115,§116ods.1,§145ods.1,§129ods.1,§130ods.1a§134ods.1zákonač.40/1964

Zb. konštatujúc, že podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. vlastnícke právo k nehnuteľnej veci
mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom stanovenú, t.j. 10 rokov.
Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom,
že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie
až do novelizácie (zákonom č. 131/1982 Zb.), t.j. do 1. apríla 1983 neupravoval. Až uvedená novela

Občianskeho zákonníka v ustanoveniach § 132a, 135a novo upravila ochranu držby a vydržanie s
možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1.4.1983 s tým, že tento čas sa
neskončil skôr než 1.4.1984 (§ 865 ods. 3).

15. Čo sa týka skutkových zistení a úvah súdu pri hodnotení dôkazov a právnym záverom na strane

druhej, súd z listu vlastníctva č. XXXXX súd zistil, že žalovaní sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli
pôvodne zapísané v PKV č. XXXX a ktoré zdedili po svojich právnych predchodcoch a žalobkyňa ani
v jednom dokumente nachádzajúcom sa v súdnom spise nie je uvedená ako vlastníčka nehnuteľností.
Na strane žalobkyne preto absentuje akýkoľvek právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXXX. Neobstojí námietka vydržania sporných nehnuteľností,

pretože podmienkou vydržania je oprávnenosť držby, dobromyseľnosť držiteľa a uplynutie zákonom
stanovenej lehoty. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo
patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, uvedené podmienky musia byť
splnené súčasne. V odbornej literatúre aj v judikatúre je zhoda v tom, že posúdenie, či je držiteľ v
dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne, a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného

presvedčenia) účastníka, a že je treba vždy brať v úvahu, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú je potrebné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp.
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá
viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolaťpochybnosť o tom, že mu vec po právu patrí. Neboli preukázané ani predpoklady pre vydržanie a to
dobromyseľnosť vydržiteľa o tom, že mu vlastnícke právo patrí, keďže nikdy nebol vedený v katastri
nehnuteľností ako vlastník predmetných nehnuteľností. Je zrejmé, že žalobkyňa nemohla byť v žiadnom

ohľade dobromyseľná, že je vlastníčkou pozemkov, ak nikdy nebola uvedená ako vlastníčka v katastri
nehnuteľnosti, takisto ani štát a neexistuje žiaden právny titul ani listina, ktorá by preukazovala akýkoľvek
prevod vlastníctva k sporným pozemkom na žalobkyňu.

16. Keďže Československý štát nikdy nebol vlastníkom týchto nehnuteľností, nemohlo prejsť vlastnícke

právo počnúc dňom 1.1.2003 na žalobkyňu a nemôže byť ani vlastníčkou na základe vydržania. Na
základe vyššie uvedeného súd teda žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným podľa úspechu vo veci priznal náhradu trov konania
v plnej výške, keď súčasne nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by postupom podľa
§ 257 CSP výnimočne náhradu celkom alebo sčasti nepriznal.

17. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP a navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. V prvom rade rozsudok považovala
za nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a tiež porušujúci zásadu rovnosti strán a právo na
spravodlivý proces, uplatňujúc v tomto zmysle odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. d)

CSP. Mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezohľadňuje individuálne okolnosti posudzovanej
veci a je založené na nesprávnom právnom posúdení, keď súd sa nezaoberal všetkými okolnosťami
súvisiacimi s prejednávanom vecou, konal neobjektívne a jednostranne. Súd iba všeobecne konštatuje,
že na strane žalobkyne údajne absentuje právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, avšak v rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal so vznesenými argumentmi žalobkyne,

ktoré boli obsahom žaloby a podaných vyjadrení, ako aj predložených listinných dôkazov. Už uvedené
je dôvodom na porušenie práv žalobkyne na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa článku
46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ išlo o argumenty žalobkyne prednesené
už počas konania pred súdom prvej inštancie a súčasne, ktoré žalobkyňa preukazovala predloženými
ako aj navrhovanými dôkazmi, opätovne poukázala na to, že sporné nehnuteľnosti boli do 1. januára

2003 vo vlastníctve Slovenskej republiky a zároveň v správe a užívaní žalobkyne v zmysle § 112
Zákona o vysokých školách a že k dátumu 1.1.2003 prešli priamo zo zákona do vlastníctva žalobkyne.
Právny vzťah žalobkyne k pozemkom z pôvodnej mpč. 5102 bol založený hospodárskou zmluvou č.
Fin: HZ1052/84-Kr zo dňa 30.1.1985 podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka. Na základe tejto zmluvy
prešla na žalobkyňu dňom 1.2.1985 správa majetku štátu uvedená pod bodom 1 zmluvy, a to parcely

Jazdeckého areálu v Košiciach, ktoré sa geometrickým plánom a výkazom plôch č. 243-3601-78-82
zlúčili do novovytváraných parciel č. 6894/3 a 6894/5. Do novovytvorenej parcely č. 6894/3 bola zlúčená
medzi inými aj časť mpč. 5102 označená ako diel č. 48 o výmere 7676 m2, ktorej zodpovedajú pozemky
evidované na LV vo vlastníctve žalovaných. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa užíva a vykonáva
správu sporných pozemkov nepretržite od ich odovzdania v r. 1985. Na časti týchto pozemkov sú

vybudovanéstavbyJazdeckéhoareálu,ktorýbolžalobkyniodovzdanýdoužívaniaSprávourekreačných
a športových zariadení Mesta Košíc na základe hospodárskej zmluvy č. 22/1984-práv. Nehnuteľnosti
z mpč. 5102 boli vykúpené štátom od právnych predchodcov žalovaných podľa zákona č. 46/1948
Zb. o novej pozemkovej reforme. O účinnom prechode uvedených pozemkov do vlastníctva štátu
svedčí medzi inými poznámka v pozemkovej knihe v PKV č. XXXX, vyznačená v zmysle § 10 ods.

2, 3 zákona č. 46/1948 Zb., na základe ktorej bolo v pozemkovej knihe poznamenané vykonanie
výkupu na podiel B. D., N. H. podľa č. d. 2770. Poznámka pod č. d. 2770 bola v pozemkovej knihe
vyznačená na základe výmeru Správnej komisie mesta Košice Zn. 611-7/5-1949-III zo dňa 10.05.1949,
č.d. 2770/1949, ktorým bolo rozhodnuté o výkupe pôdy B. D., N. H. podľa zákona č. 46/1948 Zb. o
novej pozemkovej reforme. Československý štát na základe uvedeného výmeru vykúpil podľa § 1 ods.

3 zák. č. 46/1948 Zb. od B. D., N. H. 1/4 z nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe v kat. úz.
Košice v PKV č. XXXX, mpč. 5102. Podľa výmeru Správnej komisie mesta Košice Zn. 611-7/5-1949-III
zo dňa 10.05.1949: „Československý štát vykupuje podľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/48 Sb. pozemnoknižného
vlastníctva prihlasovateľky B. D. N. H. jej náležajúcu jednu štvrtinu /1/4/ z nehnuteľností zapísaných v
poz. knihe, kat. úz. Košice vo vl. č. XXXX, parc. č. 5169, 5170, 6121, 6122, 5015, 6112, 4984 a 4985,

vo vl. č. XXXX parc. č. 5102, 5214, 6097 a 6115, vo vl. č. XXXX parc. č. 5014, 5882 a 6470, vo vl.
č. XXXX parc. č. 6111.“ Na výmere zo dňa 10.05.1949, č.d. 2770/1949 je na str. 2 vyznačená doložka
o právoplatnosti s uvedením: „Právoplatnosť tohto vyvlastňovacieho výmeru sa potvrdzuje“, z čoho je
zrejmé,žeuvedenývýmerbolB.D.,N.H.riadnedoručený.Stýmitoskutočnosťamisasúdprvejinštancievôbec nevysporiadal. Zjavne arbitrárne a nesprávne sú preto aj závery súdu, podľa ktorých údajne na
výmere zo dňa 10.05.1949, č.d. 2770/1949 nie je vyznačená doložka o právoplatnosti, keďže z obsahu
samotného výmeru vyplýva opak. Podľa § 10 ods. 2, 3 zákona č. 46/1948 Zb. platilo, že poznámka

vykonania výkupu v pozemkovej knihe podľa zákona o novej pozemkovej reforme má účinky prechodu
vlastníctva k vykúpenej pôde na Československý štát (porov. tiež NS ČR sp. zn. 28Cdo/4146/2017 alebo
NS ČR sp. zn. 28Cdo/2597/2011, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/47/2018,
ktoré v relevantných častiach odcitovala). Žalobkyňa taktiež poukazovala na to, že z výmeru KNV,
pôdohospodárska správa v Košiciach, zn. pôd. 611/1954 zo dňa 05.10.1954 vyplýva, že JNV v Košiciach

výmerom zn. IX/5-611/1952 zo dňa 15.05.1952 podľa zákona č. 46/1948 Zb. vykúpil všetky zostávajúce
podiely podielových spoluvlastníkov na vykupovaných nehnuteľnostiach. Od B. H. a od ostatných
spoluvlastníkov boli vykúpené nehnuteľnosti a spoluvlastnícke podiely zapísané v PKV č. XXXX o
celkovej výmere 12.6121 ha. KNV pritom nevyhovel odvolaniu B. H. a spol. podanému proti uvedenému
výmeru JNV zn. IX/5-611/1952 zo dňa 15.05.1952, odvolanie spoluvlastníkov zamietol a napadnutý
výmer JNV potvrdil. Vzhľadom na upustenie od intabulačného princípu od roku 1951 je zrejmé, že

vykúpené nehnuteľnosti prešli účinne na štát aj napriek nevyznačeniu poznámky o vykonanom výkupe v
pozemkovej knihe v celom rozsahu (u všetkých spoluvlastníkov). Prechod vlastníckeho práva v dôsledku
výkupu bol účinný už právoplatnosťou výmeru o výkupe v zmysle § 114 Občianskeho zákonníka
č. 141/1950 Zb. (napr. NS ČSR CZ90/55 z 21.04.1955, NS SR 2 Sžo 241/2010). Podľa rozsudku
NS SR sp. zn. 2Sžo/241/2010: „Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje s právnym názorom

krajského súdu ako i správneho orgánu v otázke prechodu vlastníckeho práva na čsl. štát ohľadne
predmetných nehnuteľností. V danom prípade totiž z výmeru ONV v Topoľčanoch č. 611-27/6-1950
zo dňa 28.6.1950 nesporne vyplýva, že došlo k výkupu predmetných nehnuteľností v zmysle zákona
č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme a vykúpená výmera predstavuje 564 ha 55 a 18 m2.
Pokiaľ v danom prípade navrhovateľ argumentoval, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

nemohlo prejsť na čsl. štát v zmysle výmeru ONV Topoľčany zo dňa 28.6.1950, nakoľko v zmysle
ust. § 10 ods. 3 zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme účinky prechodu vlastníctva na
štát nastávali až zápisom poznámky o výkupe v príslušnej pozemno-knižnej vložke a že v pozemkovej
knihe sa takýto zápis nenachádza, tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že takáto argumentácia
navrhovateľa je právne irelevantnou. Taktiež v danom prípade pokiaľ navrhovateľ poukazoval na

skutočnosť, že v príslušných pozemno-knižných vložkách nie je vlastnícke právo štátu zapísané ani v
zmysle intabulačného princípu, tak i takáto argumentácia navrhovateľa je právne irelevantnou a nemá
oporu v zákone. V danom prípade je potrebné vychádzať z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej
k prechodu majetku na štát dochádzalo bez ohľadu na intabulačný princíp. Je potrebné si uvedomiť,
že v rozhodnom období bol pôvodný vlastník už takýmito výmermi „kategorizovaný“, čo znamená, že i

tam, kde takéto výmery, resp. rozhodnutia neboli zapísané do pozemkovej knihy, tak bol napriek tomu
nepochybne i v týchto prípadoch daný priechod účinkom prechodu takéhoto majetku na štát ex lege.
Výklad, aký prezentuje v danom prípade navrhovateľ, nemožno považovať za ústavne konformný, na
základe výmeru ONV z roku 1950 pôvodní vlastníci stratili predmetný majetok, a to de facto i de iure,
ktorá skutočnosť je nespornou, pretože čsl. štát následne po tom ako získal predmetné nehnuteľnosti

na základe uvedeného výmeru do svojho vlastníckeho práva, tak s týmito nehnuteľnosťami i následne
disponoval.“ Rozhodnutie o výkupe vydané podľa zákona č. 46/1948 Zb. je správnym aktom, ktorým
prechádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti z doterajšieho vlastníka na nového vlastníka. Na základe
výmeru Správnej komisie mesta Košice Zn. 611-7/5-1949-III a výmeru KNV v Košiciach, zn. pôd.
611/1954 v spojení s výmerom JNV v Košiciach zn. IX/5-611/1952 tak nastali konštitutívne účinky

výkupu a došlo k riadnemu prechodu vlastníckeho práva na štát k dotknutým pozemkom. Sporné
nehnuteľnosti z mpč. 5102 boli vykúpené od právnych predchodcov žalovaných a vlastnícke právo k
týmto nehnuteľnostiam prešlo na Československý štát bez ohľadu na to, či táto zmena bola premietnutá
do evidencie nehnuteľností. V 70. rokoch v súvislosti s výstavbou Jazdeckého areálu boli následne tieto
nehnuteľnosti v časti podľa výkazu plôch ku GP č. 243-3601-78-82 zahrnuté do výstavby Jazdeckého

areálu a v časti aj zastavané stavbami Jazdeckého areálu. Ako je zrejmé z porealizačného GP a výkazu
plôch vyhotovených v decembri 1982, z pôvodnej mpč. 5102 sa časť o výmere 7676 m2 odčlenila
a pričlenila sa ako diel č. 48 k novovytvorenej parcele č. 6894/3 patriacej do Jazdeckého areálu.
Keďže rozhodnutia o výkupe vydané podľa zákona č. 46/1948 Zb. majú charakter verejnej listiny, pri
hodnotení týchto listinných dôkazov a pri spochybňovaní vyznačených doložiek o právoplatnosti je preto

nevyhnutné vychádzať z prezumpcie ich pravdivosti a správnosti. Tieto listiny osvedčujú správnosť
údajov v nich uvedených, ak nie je dokázaný opak. V konaní o výkupe podľa zákona č. 46/1948
Zb. bolo s právnymi predchodcami žalovaných konané riadne, rozhodnutie o výkupe bolo vydané a
doručené v súlade so zákonom všetkým dotknutým účastníkom. Na základe uvedených rozhodnutídošlo k účinnému prechodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na štát a následne na
žalobkyňu, bez ohľadu na to, či táto zmena bola premietnutá do evidencie nehnuteľností. Pokiaľ žalovaní
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odvodzovali od rozhodnutí vydaných v dedičských konaniach

po svojich právnych predchodcoch, odvolateľka v konaní zdôrazňovala, že dedičským rozhodnutím
sa nekonštituuje vlastnícke právo dediča. Rozhodnutie v dedičskom konaní má iba deklaratórnu
povahu. Pokiaľ je u niektorých žalovaných na LV evidovaný zápis titulom opravy chyby v katastrálnom
operáte či rozhodnutia ROEP, ani na základe uvedených skutočností nemohlo byť konštituované
vlastnícke právo žalovaných resp. ich právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam. S uvedenými

argumentmi žalobkyne sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí presvedčivo nevysporiadal a len
všeobecne uzavrel, že v konaní nebolo preukázané nadobudnutie sporných nehnuteľností štátom a
neskôr žalobkyňou. Žalobkyňa ďalej argumentovala špecialitou reštitučných predpisov k všeobecným
predpisomobčianskehoprávaapoukazovalanato,žežalovanýmaniichprávnympredchodcomneboliv
reštitučnomkonanínehnuteľnostizpôvodnejmpč.5102anachádzajúcesanaúzemíJazdeckéhoareálu
v Košiciach vydané a vlastníctvo k uvedeným pozemkom nebolo žalovaným prinavrátené. Žalovaným

bola v reštitučnom konaní vydaná iba časť pôvodnej mpč. XXXX, a to v rozsahu novovytvorenej parcely
č. KN 5499/19 o výmere 18.637 m2 - trvalé trávnaté porasty, ktorá sa nachádzala mimo obvodu
Jazdeckého areálu ako nezastavaná voľná plocha a nezahŕňala pozemky nachádzajúce sa na území
Jazdeckého areálu žalobkyne. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazovala aj na rozhodnutie Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 4S/280/93 zo dňa 11.10.1993, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Pozemkového

úradu Košice - mesto č. 132/93-PÚ zo dňa 21.07.1993 (vydané v reštitučnom konaní vedenom podľa § 9
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku).
V uvedenom rozhodnutí Krajský súd v Košiciach medzi inými ohľadom mpč. 5102 s poukazom na
výpis z pozemkovej knihy konštatoval, že spoluvlastnícky podiel patriaci B. D. podliehal výkupu podľa
zákona č. 46/1948 Zb., a to na základe výmeru Správnej komisie mesta Košice Zn. 611-7/5-1949-III

zo dňa 10.05.1949. Ani s touto argumentáciou žalobkyne sa súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
žiadnym spôsobom nevysporiadal. Reštitučné zákony ako lex specialis vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku upravili osobitný postup pre navrátenie vlastníctva k pozemkom z dôvodov uvedených
v týchto osobitných predpisoch a stanovili lehoty prekluzívneho charakteru pre uplatnenie nárokov
podľa týchto zákonov, ktorých márnym uplynutím zanikli akékoľvek majetkové nároky pôvodných

vlastníkov alebo ich právnych nástupcov k týmto nehnuteľnostiam. Nevyužitím možnosti domáhať
sa takéhoto nároku v zákonnej lehote oprávnenými osobami, alebo nevydaním veci zo zákonom
stanovených dôvodov, došlo k nezvratnému zániku (preklúzii) práva, a tým aj nemožnosti dosiahnuť
revíziu krokov štátu uskutočnených v rozhodnom období. Obdobne aj obrana žalovanej strany v
spore o určenie vlastníctva, postavená v obdobnej situácii na mimoreštitučných argumentoch, nemôže

byť úspešná. V prípadoch, ako je tento, je navyše v záujme spravodlivého rozhodovania namieste
uplatňovanie všeobecného princípu, v zmysle ktorého extenzívnym prístupom nemožno spochybniť
či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými desaťročiami založili právne vzťahy. Žalobkyňa na tomto
mieste zdôrazňuje, že rozhodnutia o výkupe boli vydané pred viac ako 70-imi rokmi. Právna istota
osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo

správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci,
bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti. V opačnom prípade by
bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci
právny stav. V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i
vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, je požiadavka preukazovať existenciu právnych úkonov či

rozhodnutí nepatričná, lebo aj tu v pochybnostiach platí zásada prezumpcie ich správnosti (porov. I.
ÚS 379/2016). Ak žalovaní v konaní spochybňovali existenciu a účinnosť rozhodnutia o výkupe resp.
vyznačenej doložky o právoplatnosti, boli povinní tvrdiť konkrétne skutočnosti a navrhnúť nepochybné
dôkazy preukazujúce opak. Žalovanými teda museli byť preukázané také skutočnosti, ktoré by úplne
podlamovali vierohodnosť obsahu verejnej listiny. V opačnom prípade nemožno verejnú listinu zbaviť

jej dôkaznej sily. V danom prípade konajúci súd bez vykonania akéhokoľvek relevantného dokazovania
navrhovaného žalobkyňou a napriek vyznačenej doložke o právoplatnosti spochybnil právoplatnosť
výmeru Správnej komisie mesta Košice Zn. 611-7/5-1949-III zo dňa 10.05.1949, č.d. 2770/1949 a
uzavrel, že žalobkyňou predložené a označené výmery nie sú právoplatné a nie sú relevantným
dôkazom o prechode vlastníctva na štát. Tým nezákonne preniesol dôkazné bremeno na žalobkyňu,

porušil práva žalobkyne na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Jedným z ťažiskových argumentov
súdu, pre ktoré rozhodol o zamietnutí žaloby v danej veci, bol záver, že žalobkyňa a ani štát neboli
nikdy evidovaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci dotknutých nehnuteľností. Tento záver súdu
však nemôže obstáť, je založený na nedostatočne zistenom skutkovom stave a na nesprávnomprávnom posúdení veci. Samotná skutočnosť, že stav zápisu v pozemkovej knihe ostal napriek výkupu
nezmenený, v dôsledku čoho právni predchodcovia žalovaných boli v pozemkovej knihe naďalej
evidovaní ako vlastníci dotknutých parciel, je bez právneho významu. K prechodu vlastníckeho práva

na štát sa nevyžadoval zápis štátu ako vlastníka v pozemkovej knihe ani v inej verejnoprávnej evidencii.
Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nebolo v rozhodujúcom období zapísané v pozemkovej knihe,
ešte neznamená, že štát sa vlastníkom týchto nehnuteľností nestal. „Je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom
na rôzne politicko-právne zmeny od roku 1945 súčasný kataster nehnuteľností neodráža reálny stav
vlastníctva k pozemkom. V minulom období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh nedostali

niektoré rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou zapísať ich do pozemno-knižnej vložky.
Pri vypracovaní ROEP preto dochádzalo v dôsledku nedostatočne zistených podkladov k chybám a
právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP nezodpovedal stavu skutočnému.
Keďže katastre nekontrolujú správnosť a úplnosť podkladov pre vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej
evidencie nie je spoľahlivá. Preto na riešenie týchto pochybení je daná príslušnosť súdov v civilnom
konaní.“ (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/26/2020; obdobne tiež NS SR

sp. zn. 2Sžo/241/2010 alebo ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS-st. 21/05). Navyše, ako bolo uvedené vyššie,
v PKV č. XXXX bola vyznačená poznámka vykonania výkupu v zmysle § 10 ods. 2, 3 zákona č.
46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, ktorá mala účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde
na Československý štát (porov. NS ČR sp. zn. 28Cdo/4146/2017, NS ČR sp. zn. 28Cdo/2597/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/47/2018). Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 46/1948 Zb.:

„Okresní národní výbor požádá knihovní žádostí knihovní soud, aby poznamenal provedení výkupu
podle tohoto zákona v pozemkové knize, a zavede řízení o náhradě, které provede za součinnosti
místní rolnické komise a místního sdružení příslušného Jednotného svazu zemědělců.“ Podľa § 10
ods. 3 prvej veta zákona č. 46/1948 Zb.: „Poznámka provedení výkupu (odstavec 2) v pozemkové
knize má účinky přechodu vlastnictví k vykoupené půdě na československý stát.“ Súd prvej inštancie

uvedenú právnu úpravu aplikoval nesprávne a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
zisteniam, keď napriek predloženým listinným dôkazom, najmä výpisu z PKV č. XXXX, v ktorom bola
zapísaná poznámka o výkupe v zmysle § 10 ods. 2, 3 zákona č. 46/1948 Zb. a napriek predloženému
výmeru Správnej komisie mesta Košice Zn. 611-7/5-1949-III zo dňa 10.05.1949, č.d. 2770/1949, s
vyznačeným potvrdením o právoplatnosti uvedeného výmeru, vo svojom rozhodnutí konštatoval, že

vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo a že údajne neexistuje doklad o prechode vlastníckeho práva na
štát.Rovnakonesprávneavrozporesvykonanýmdokazovanímsúajzáverysúdu,podľaktorýchúdajne
na výmere Správnej komisie mesta Košice Zn. 611-7/5-1949-III zo dňa 10.05.1949, nie je vyznačená
doložka o právoplatnosti. Ako už bolo zdôraznené vyššie v tomto odvolaní, na uvedenom výmere je
riadne vyznačená doložka o právoplatnosti, ktorá potvrdzuje, že tento výmer bol dotknutým vlastníkom

riadne doručený. Na str. 2 výmeru sa výslovne a zreteľne uvádza: „Právoplatnosť tohto vyvlastňovacieho
výmeru sa potvrdzuje“. Žalovaní a ich právni predchodcovia počas celého obdobia vedeli o tom, že ich
nehnuteľnosti boli vykúpené a že nepatria do ich vlastníctva. Uvedené nehnuteľnosti boli po výkupe v
dlhodobom nerušenom užívaní štátu a následne po zastavaní stavbami Jazdeckého areálu v užívaní
žalobkyne, o čom žalovaní a ich právni predchodcovia rovnako nepochybne vedeli. Ostatne aj zo

skutočnosti, že žalovaní si uplatňovali reštitučný nárok na vydanie sporných nehnuteľností od žalobkyne
ako povinnej osoby je zrejmé, že ani samotní žalovaní resp. ich právni predchodcovia sa nepovažovali
za legitímnych vlastníkov uvedených nehnuteľností. Naviac za situácie, keď v reštitučnom konaní
nebolo žalovaným vlastníctvo k sporným pozemkom prinavrátené, nemôže byť pochýb o tom, že za
oprávneného vlastníka uvedených pozemkov bolo potrebné legitímne považovať práve štát (a následne

žalobkyňu), a to aj napriek stavu zápisu v evidencii katastra nehnuteľností. Napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie je založené na nesprávnom právnom posúdení aj v otázke vyhodnotenia vzájomného
vzťahu reštitučných nárokov a vlastníckych žalôb, ako to bolo zdôvodnené vyššie v tomto odvolaní
a ďalej podrobne zanalyzované aj v písomných vyjadreniach žalobkyne v konaní pred súdom prvej
inštancie. S touto argumentáciou žalobkyne sa však konajúci súd v napadnutom rozsudku vôbec

nezaoberal. Napokon mala za to, že súd nesprávne vyhodnotil otázky vydržania, keď mala za to, že
splnila všetky zákonom stanovené podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, ktorými sú: 1. spôsobilá
vec – predmet vydržania, 2. spôsobilé subjekty vydržania, 3. oprávnená držba a 4. uplynutie vydržacej
doby, ktorá u nehnuteľnosti činí 10 rokov. Predmetom vydržania môže byť nehnuteľnosť a podľa
ustálenejsúdnejpraxeajčasťpozemku(parcely).Štát,akoajprávnickáosoba,súspôsobilýmisubjektmi

vydržania. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ vec drží pre seba a je so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí. V okolnostiach posudzovanej veci právni predchodcovia
žalovaných užívali sporné nehnuteľnosti najneskôr do polovice 50-tych rokov. Následne sa užívania
týchto nehnuteľností ujal štát, ktorý na uvedených nehnuteľnostiach vybudoval Jazdecký areál a spornépozemky oplotil. Právny predchodca žalobkyne prevzal držbu predmetných nehnuteľností v dobrej viere,
že vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudol na základe vykupovacieho výmeru v zmysle
zákona č. 46/1948 Zb. a tieto nehnuteľnosti fakticky užíval ako vlastník viac ako 10 rokov ešte v období

pred 01.01.1992. Vlastnícke právo štátu k týmto pozemkom nebolo v uvedenom období zo strany
žalovaných, ani ich právnych predchodcov spochybnené. Najneskôr ku dňu 01.01.1992 tak boli splnené
všetky zákonom vyžadované podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným pozemkom
vydržaním v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka. Navyše, ako bolo zdôraznené vyššie, žalovaní a ich
právni predchodcovia vedeli o tom, že ich nehnuteľnosti boli vykúpené a že nepatria do ich vlastníctva.

V reštitučnom konaní nebolo vlastníctvo k sporným pozemkom žalovaným prinavrátené, keďže išlo o
zastavané plochy na území Jazdeckého areálu, u ktorých bolo vydanie nehnuteľností podľa reštitučných
predpisov neprípustné. Žalovaní mohli mať nárok iba na poskytnutie náhradných pozemkov alebo
finančnej náhrady, nie však nárok na prinavrátenie vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam
(uvedené ostatne potvrdzuje aj rozhodnutie Pozemkového úradu Košice-mesto č. 23/94-PÚ vydané
v konaní o vydanie predmetných nehnuteľností podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. v nadväznosti na

rozhodnutie č. 132/93-PÚ). Žalobkyňa v konaní navrhovala vykonať rozsiahle dokazovanie, medzi
inými aj na preukázanie toho, že žalovaným bola v nadväznosti na uplatnenie reštitučných nárokov
prinavrátenáibačasťpôvodnejmpč.XXXX,atotrvalétrávnatéporastymimoúzemiaJazdeckéhoareálu.
Žalobkyňa zároveň žiadala doplniť dokazovanie na preukázanie toho, či zo strany žalovaných resp. ich
právnych predchodcov boli uplatňované nároky v zmysle reštitučných predpisov na vydanie náhradných

pozemkov resp. vyplatenie finančnej náhrady za pozemky z pôvodnej mpč. 5102 nachádzajúce sa
na území Jazdeckého areálu v Košiciach, ktoré im neboli v reštitučnom konaní vydané. Súd prvej
inštancie však tieto dôkazné návrhy svojvoľne nevykonal, v dôsledku čoho nedostatočne zistil skutkový
stav, dospel k nesprávnym záverom a porušil práva žalobkyne na spravodlivý proces. Dobromyseľnosť
držby žalobkyne a štátu vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam ako jedna zo zákonných podmienok

vydržania je preukázaná najmä nasledovným: - Žalovaní ani ich právni predchodcovia sporné pozemky
dlhodobo fakticky neužívali, tieto nehnuteľnosti boli v nerušenej držbe štátu a následne žalobkyne;
- Ako vlastník nehnuteľností sa dlhodobo choval štát (a následne žalobkyňa); - Sporné pozemky po
prechode vlastníctva na štát (na základe uvádzaných výmerov o výkupe) boli zastavané; - Žalovaní
(ani ich právni predchodcovia) sa po dobu niekoľkých desaťročí nezaujímali o dotknuté nehnuteľnosti a

rešpektovali faktický aj právny stav, ktorý nastal v dôsledku výstavby Jazdeckého areálu na dotknutých
pozemkoch; - Žalovaní resp. ich právni predchodcovia uplatnením nárokov v zmysle reštitučných
predpisov fakticky potvrdili a uznali vlastnícke právo štátu k uvedeným nehnuteľnostiam; - V reštitučnom
konaní nebolo žalovaným vlastnícke právo k sporným pozemkom z mpč. 5102 nachádzajúcim sa na
území Jazdeckého areálu nikdy prinavrátené; - Prekážka pre vydanie nehnuteľností v zmysle § 11

zákona č. 229/1991 Zb. o pôde sama o sebe vylučuje vlastnícke právo žalovaných (ich právnych
predchodcov) k sporným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa zastáva názor, že v posudzovanej veci je na
mieste primerane aplikovať závery vyslovené v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
28Cdo/1272/2019, v ktorom súd dospel k správnym a výstižným záverom, v zmysle ktorých uznanie
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka podľa všeobecných predpisov v situácii, kedy pozemky po

prechode na štát boli následne zastavané, by bolo obchádzaním ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č.
229/1991 Zb. o pôde (písm. d) - podľa ktorého zastavaný pozemok nemožno oprávnenej osobe vydať),
resp. v posudzovanej veci aj ustanovenia § 11 ods. 1 písm. f) zákona č. 229/1991 Zb. o pôde (podľa
ktorého oprávnenej osobe nemožno vydať pozemok, na ktorom sú vybudované telovýchovné a športové
zariadenia). Uvedené zákonné prekážky pre naturálnu reštitúciu bránili tomu, aby predmetné pozemky

mohli byť žalovaným (resp. ich právnym predchodcom) vydané a rovnako bránia tomu, aby mohlo byť
uznané vlastnícke právo žalovaných k týmto pozemkom. Objekt Jazdeckého areálu v Košiciach bol
vybudovaný ešte v 70-tych rokoch minulého storočia v súlade s vtedy platnou právnou úpravou a na
základe práva, ktoré stavebníka oprávňovalo tento areál na dotknutých pozemkoch postaviť a umiestniť
bez časového obmedzenia. Pozemky pre účely výstavby Jazdeckého areálu prešli do vlastníctva štátu

v súlade s platnou legislatívou v rozhodujúcom období. Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie
v Košiciach je dlhoročným správcom Jazdeckého areálu (od r. 1985), zabezpečuje vykonávanie správy,
prevádzky a údržby areálu, údržbu zelene a stráženie objektov. Žalovaní ani ich právni predchodcovia
sa po dobu niekoľkých desaťročí nedomáhali svojich práv vo vzťahu k uvedeným pozemkom a voči
ich užívaniu, či už zo strany štátu alebo UVLF vôbec nenamietali. Uvedené nehnuteľnosti prešli do

vlastníctva žalobkyne od 01.01.2003 podľa ustanovenia § 112 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých
školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe ktorého žalobkyňa odvodzovala svoje
vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, svojvoľné a v
rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. K porušeniu práv žalobkyne na spravodlivé súdnekonanie a nedostatkom v zistenom skutkovom stave veci v danom prípade došlo aj tým, že súd prvej
inštancie nezákonne odmietol vykonať všetky dôkazy navrhované žalobkyňou, a to najmä dôkazné
návrhy uvedené v podaní žalobkyne zo dňa 29.03.2019 a zo dňa 14.08.2018, medzi inými: 18 -

pripojenie kompletných kópií z LV a kópií zo zbierky listín, kópií z PKV a z pôvodnej katastrálnej
mapy, - pripojenie kompletných archívnych spisov a výmerov, a to výmeru Správnej komisie mesta
Košice Zn. 611-7/5-1949-III zo dňa 10.05.1949 a súvisiaceho spisu k č.d. 2770/1949, výmeru Krajského
národného výboru, pôdohospodárska správa v Košiciach, zn. pôd. 611/1954 a súvisiaceho spisu KNV
v Košiciach zn. pôd. 611/1954, výmeru Jednotného národného výboru v Košiciach zn. IX/5-611/1952

a súvisiaceho spisu JNV v Košiciach zn. IX/5-611/1952, - pripojenie kompletného spisu Pozemkového
úradu Košice - mesto č. 132/93-PÚ v súvislosti s uplatnenými reštitučnými nárokmi žalovaných, -
pripojenie spisu Krajského súdu Košice sp. zn. 4S/280/93, - vyžiadanie informácií od označených
orgánov a subjektov ohľadom nárokov uplatňovaných žalovanými v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.
alebo zákona č. 503/2003 Z. z. na vydanie náhradných pozemkov resp. vyplatenie finančnej náhrady
za pozemky z pôvodnej mpč. 5102, - vykonanie výsluchov navrhovaných svedkov, - ďalšie označené

dôkazné návrhy. Nevykonanie týchto dôkazných návrhov súd odôvodnil iba tým, že ďalšie dokazovanie
údajne nebolo potrebné, bolo by neúčelné a „zbytočne by predlžovalo rozhodnutie“. Žalobkyňa má to, že
vykonanie navrhovaných dôkazov bolo v danom prípade potrebné a nevyhnutné za účelom objasnenia
rozhodujúcich skutkových okolností. Súd prvej inštancie napriek uvedenému tieto dôkazné návrhy
nevykonalabezdostatočnýchdôvodovzamietol.Uvedenézakladánaplnenieodvolaciehodôvodupodľa

§ 365 ods. 1 písm. e) CSP, ako aj podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. V konaní je navyše naplnený
aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, a to vzhľadom na prípustnosť predkladaného
listinného dôkazu - Rozhodnutia Pozemkového úradu Košice – mesto č. 23/94-PÚ zo dňa 14.03.1994
vydaného podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý sa dostal do dispozičnej sféry žalobkyne až po
doručení rozsudku súdu prvej inštancie v nekompletnom neoriginálnom znení. Pokiaľ by súd prvej

inštancie vykonal dôkazy navrhované žalobkyňou a medzi inými pripojil spis Pozemkového úradu Košice
- mesto č. 132/93-PÚ a tiež spis Krajského súdu Košice sp. zn. 4S/280/93, uvedený listinný dôkaz by
zabezpečil ako jeden z podkladov pre svoje rozhodovanie v tomto konaní. Napadnuté rozhodnutie a
postup súdu prvej inštancie je tak v zjavnom rozpore so zákonom, právne posúdenie súdu je nesprávne
a samotný rozsudok je arbitrárny, svojvoľný a navyše zmätočný a nepreskúmateľný. Rozhodnutie súdu

prvejinštancieozamietnutížalobynemôžeobstáť.Vokolnostiachprejednávanejvecineobstojíanivýrok
o priznaní náhrady trov konania žalovaným v plnom rozsahu. Súd mal vo veci vzhľadom na osobitné
okolnosti prejednávaného sporu aplikovať ustanovenie § 257 CSP a náhradu trov konania žalovaným
nepriznať.

18. Žalovaní k odvolaniu uviedli, že nepovažujú za daný žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov.
Napadnutý rozsudok je preskúmateľný, dostatočne odôvodnený a neporušuje zásadu rovnosti strán a
právo na spravodlivý proces. Súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, dôležitými
skutočnosťami pre rozhodnutie. Zopakovali, že výmer 611-7/5-1949-III bol iba na podiel 1/8 B. D.,
N. H., čo súd dobre vyhodnotil. Výmer nebol na podiely ostatných podielových spoluvlastníkov. Súd

taktiež správne vyhodnotil právoplatnosť výmeru, vo vyjadrení k žalobe žalovaní popreli, žeby výmer č.
611-7/5-1949-III bol právnej predchodkyni doručený. Doručenie výmeru v konaní preukázané nebolo.
V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR aj stanoviskom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR
je už ustálená rozhodovacia prax, že súd je oprávnený a povinný skúmať právoplatnosť rozhodnutia
správneho orgánu, ak je právoplatnosť a vykonateľnosť namietaná. Čo sa týka samotného doručovania,

tak je potrebné poukázať na judikatúru Ústavného súdu SR, kde vo svojom Náleze zo dňa 22. 06.
2010, č. k. III.ÚS 127/2010 priamo uviedol: "Ústavný súd už vo svojich iných veciach (napr. III. ÚS
148/05) uviedol, že v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr.
doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané mimo „rozumných pochybností“. Pokiaľ
všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných

pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. Žalobkyňa ďalej zavádza,
nakoľko žalovaní už vo vyjadrení k žalobe uviedli, že výmer KNV 611/1954 zo dňa 05.10.1954, kde
sa rozhodovalo o nejakom odvolaní, tak sa nerozhodovalo o odvolaní voči Výmeru č. 611-7/5-1949-II,
ale voči nejakému úplne inému výmeru. Ale ani vo výmere KNV 611/1954 zo dňa 05.10.1954, ani v
žiadnom inom sa neuvádzajú mená právnych predchodcov žalovaných, a nebol ani zápis v pozemkovej

knihe o vykúpení ich podielov. Žalovaní popierali, žeby podiely ich právnych predchodcov boli vykúpené.
Napokon aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4S/280/93 zo dňa 11.10.1993, na ktoré
žalobkyňa poukazuje, potvrdzuje skutočnosti, že výmer sa dotýkal iba jednej časti podielu B. D. a
nie podielov ostatných vlastníkov. Nezaplatenie kúpnej ceny je iba podporným argumentom, že výmerdoručený nebol a nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že na
rozhodnutí na druhej strane je veta “ Právoplatnosť tohto vyvlastňovacieho výmeru sa potvrdzuje“, k
tomu je potrebné uviesť, že táto veta nie je doložkou právoplatnosti. K reštitučným predpisom a k

reštitúcii odkázal najmä na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 478/2012,
kde ústavný súd odkazom na svoju staršiu rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy
neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,
osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.

finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva - ochrany
vlastníckeho práva – žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. V konaní
bolo preukázane, že vlastnícke právo vždy svedčilo v prospech žalovaných a ich právnych predchodcov.
V konaní nebol preukázaný žiaden právny titul, ktorý by svedčil tomu, že vlastnícke právo prešlo na
štát, to znamená na Československu republiku, alebo neskôr na ČSSR. V evidencii nehnuteľnosti stále
ako vlastníci boli evidovaní žalovaní alebo ich právni predchodcovia. Samotné zastavenie nehnuteľnosti

v roku 1977 alebo niekedy v 70 tých rokoch nebolo prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
na štát, bolo to len svojvoľné konanie štátu. Navyše dal do pozornosti, že nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS
478/2012 z 30.apríla 2013 bol vydaný neskôr než III.ÚS 177/2013. Pokiaľ odvolateľka argumentuje
nezákonným prenosom dôkazného bremena, uvedené je v rozpore s právnou úpravou a ustálenou
rozhodovacoupraxounajvyššíchsúdnychautorítsodkazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky zo 7. októbra 2020, sp. zn. 1 VCdo 6/2019, obdobne uznesenie NS SR zo dňa 25.februára
2021, sp. zn. 3Cdo/263/2018, kde sa priamo hovorí aj o skúmaní doložky právoplatnosť na správnom
rozhodnutí. Odkaz žalobcu na neaktuálnu judikatúru Českej republiky je irelevantný. V ďalšom uviedol,
že žalobkyňa nikdy ani len nepoprela, žeby žalovaní a ich právni predchodcovia neboli evidovaní ako
vlastníci v evidencii nehnuteľnosti, taktiež nikdy ani len nepoprela, že štát, či už ČSR, ČSSR, alebo SR

nikdy nebol evidovaný ako vlastník, keď súčasne platí § 40 zákona č.266/1992 Zb. alebo § 6 zákona
č. 22/1964 Zb. Teda aj pri dedičských konaniach vždy boli dedičia dobromyseľní v tom, že právny
predchodca bol vlastníkom dedených nehnuteľnosti. Okrem toho je potrebné poukázať aj na § 11 zákona
č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam: „Ten, kto vychádza zo
zápisu v katastri vykonanom po dni účinnosti tohto zákona, je dobromyseľný, že stav katastra zodpovedá

skutočnému stavu veci“. Teda dedičské konanie po právnych predchodcov boli uskutočnené v dobrej
viere žalovaných, ktorí vychádzali z ust. § 11 zákona č. 265/1992 Zb. A naopak žalobca nebol a nemohol
byť v dobrej viere. Otázkou, či hodnoverné a záväzné údaje katastra zakladajú dobromyseľnosť tretích
osôb, sa vo svojej podstate zaoberal aj najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/274/2006 (R 14/2009), v
ktorom vyslovil názor, že tretie osoby konajúce v dobrej viere a spoliehajúce sa na platné právo nemôžu

stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej istoty a vlastník by si nemohol byť istý
svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu. V predmetnej veci
išlo práve o dobromyseľnosť viažucu sa k zápisom v katastri nehnuteľnosti Nie je pravdou, že štát začal
užívať pozemky v 50 tych rokoch, táto skutočnosť v konaní ani nebola preukázaná. Až po roku 1970
došlo k výstavbe Jazdeckého areálu, do vtedy užívali pozemky právni predchodcovia žalobcov. Ak štát

jednoducho zobral vlastníkom pozemky bez akéhokoľvek právneho titulu, tak nepostupoval v súlade so
zákonom a nemohol byť ani dobromyseľným držiteľom. V prospech štátu nesvedčil žiaden právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva. Podľa judikatúry NS SR: „Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v
rozpore s právnymi predpismi (t. j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné
o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá OZ) ani

uvažovať (rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 z 24.3.2010 a rozsudok NS ČR z 19. mája 2004
sp. zn. 22 Cdo 469/2004). V prospech štátu nesvedčil žiaden titul nadobudnutia vlastníckeho práva.
Pokiaľ sa žalobkyňa v odvolaní odvoláva na zákon č. 229/1991 Z.z., je potrebné uviesť, že tento zákon
sa vzťahoval na prinavrátenie vlastníckeho práva, teda ak v evidencii nehnuteľnosti bol zapísaný štát
ako vlastník alebo štátna organizácia. V prípade sporných pozemkoch vlastnícke právo nikdy neprešlo

na štát a žalovaní a ich právni predchodcovia vždy boli vlastníkmi a vždy boli evidovaní ako vlastníci
sporných nehnuteľnosti, preto v rámci reštitučného konania nemalo sa im čo vydávať ani priznávať
vlastnícke právo, lebo tohto práva neboli nikdy zbavení. To, že žalovaní a ich právni predchodcovia
boli stále v evidencii nehnuteľnosti evidovaní ako vlastníci v konaní nebolo ani sporné, ani nemohlo
byť sporné, lebo táto skutočnosť bola preukázaná listinnými dôkazmi, a rozhodnutiami v dedičských

konaniach od 50-tých rokov minulého storočia po súčasnosť. Žalovaní prestali užívať pozemky v
70. rokoch minulého storočia, keď začala výstavba jazdeckého areálu. Ale takýto bol postup v období
totality, že štát nepotreboval byť vlastníkom pozemkov, a začal na nich stavať. Je potrebné vnímať aj
obdobie komunizmu. V konaní bolo preukázané listinnými dôkazmi, že po roku 1992 žalovaní a ichprávni predchodcovia stále sa cítili a boli vlastníkmi nehnuteľnosti, čoho dôkazom boli aj zápisnice o
rokovaní so žalobcom a zástupcom štátu SPF o možných zámenách a odkúpení. Tu je na mieste uviesť,
ako vidieť z listín o rokovaniach, štát ale ani žalobca sa nikdy necítili ako vlastníci sporných pozemkov,

stále vedeli, že ich okupujú bez právneho titulu. Nesúhlasil ani s námietkou nevykonania navrhovaných
dôkazov upriamujúc pozornosť napr. na to, že návrh na pripojenie spisu nie je návrhom na vykonanie
dôkazu. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdiť.
19. Odvolateľka v odvolacej replike zotrvala na podanom odvolaní ako aj na svojich odvolacích
námietkach, ktoré v podstate sumarizujúcim spôsobom zopakovala s tým, že žalovaní v odvolacom

konaní podľa jej názoru uvádzajú rovnaké argumenty ako v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
ale žalobkyňa dôsledne rozporovala tak vo svojich predošlých podaniach, ako aj v samotnom odvolaní.

20. Žalovaní v odvolacej duplike mali za to, že odvolateľka zavádza a uvádza nepravdivé informácie.
Nehnuteľnosti, ktoré súd predmetom konania nemohol prejsť na žalobkyňu z viacerých dôvodov: -
Slovenská republika nebola vlastníkom týchto nehnuteľností k 1.1.2002, nebola platná ani hospodárska

zmluva s odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/263/2018 a rozsudok KS v Košiciach sp. zn.
3Co/153/2023. Zavádzajúcim je tvrdenie žalobkyne, že nehnuteľnosti boli vykúpené štátom, pretože
výkup bol iba na podiel 1/8 B. D. H.. Okrem toho súd sa zaoberal platnosťou Výmeru č. 611 7/5-1949-
III a uviedol, prečo nemohol nadobudnúť právoplatnosť napriek vyznačenej doložke právoplatnosti.
V ostatnom zopakovali v základných bodoch svoju argumentáciu k podanému odvolaniu, pokiaľ išlo

o otázku reštitúcie a reštitučných predpisov a otázku vydržania s odkazom na body 40. až 42. rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co153/2023.

21. Odvolateľka v poslednom vyjadrení nesúhlasila s argumentáciou o neplatnosti Hospodárskej
zmluvy a v súvislosti s rozhodnutím KS v Košiciach sp. zn. 3Co/153/2023 uviedla, že sa so závermi

tam vyslovenými nestotožňuje a že využije všetky dostupné právne prostriedky nápravy proti nemu.
V ostatnom zotrvala na odvolacích námietkach a argumentácii danej k odvolaniu.

22.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadeniapojednávania

podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

23. Odvolateľka v prvom rade podaným odvolaním namietala nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, jeho nedostatočné odôvodnenie a s tým spojené porušenie zásady rovnosti strán a právo na

spravodlivý proces, ktoré možno podradiť pod uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu bol naplnený.

24. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po

výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať

tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (viď sp. zn. IV. ÚS 1/2002, II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva

na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(sp. zn. I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, II. ÚS 410/06, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska
proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993).25. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové

závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,

pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

27. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva žalobkyne vo vzťahu k nehnuteľnostiam bližšie
špecifikovaných v žalobe, ktoré určenie žalobkyňa založila na tvrdení o tom, že štát sa stal vlastníkom

predmetných nehnuteľností podľa zákona č. 46/1948 Zb., ktoré ako majetok štátu prešiel do jej správy
na základe hospodárskej zmluvy, a od 1.1.2003 prešli na žalobkyňu ako verejnú vysokú školu priamo
zo zákona č. 131/2002 Z.z.; eventuálne na tvrdení o vydržaní. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku, súd prvej inštancie sa na strane jednej síce zaoberal otázkou, či štát sa stal vlastníkom
nehnuteľností vymedzených v čl. III. podanej žaloby v súvislosti s tvrdeným výkupom pôdy, tiež otázkou,

či na strane žalobkyne právny vzťah k pozemkom z LV č. XXXXX (pôvodne PK parcela č. 5102) bol
založený hospodárskou zmluvou č. Fin: HZ XXXX/XX-XX zo dňa 30.1.1985, jeho záverom v týchto
otázkach ale nepredchádzalo posúdenie všetkých tých okolností a dôkazov, ktoré žalobkyňa v konaní
už prezentovala a predkladala, príp. ich vykonanie navrhovala a ktoré súčasne boli relevantné pre
vyriešenie týchto otázok.

28. Pokiaľ išlo o tvrdené vlastníctvo štátu, odvolateľka poukazovala na to, že nehnuteľnosti z mpč.
5102 boli štátom vykúpené od právnych predchodcov žalovaných podľa zákona č. 46/1948 Zb.
o novej pozemkovej reforme. V tejto súvislosti poukázala na výmer Správnej komisie mesta Košice zn.
611-7/5-1949-III z 10.5.1949, č.d. 2770/1949 a v tej súvislosti na poznámku v pozemkovej knihe v PKV

č. XXXX, ale aj výmer KNV, Pôdohospodárska správa v Košiciach, zn. pôd. 611/1954 z 5.10.1954.

29. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku súd citujúc § 1 ods. 1, 2, 3 a 6 a § 10 ods. 1 až 3 zákona č.
46/1948 Zb. dospel k záveru, že výmer o vykúpenom podiele spoluvlastníkov nikdy nebol vydaný. Ako
súčasne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie sa osobitným spôsobom

zaoberal výmerom z roku 1949, vo vzťahu ku ktorému konštatoval, že tento bol vystavený iba na podiel
B. D., čo napokon medzi stranami sporu ani sporné nebolo. V ďalšom súd k tomuto platobnému výmeru
odkazujúc na popretie žalovaných, že by predmetný výber bol niekedy B. D., na ktorej podiel mal byť
vystavený, doručený alebo na základe neho vyplatené finančné prostriedky súčasne konštatoval, že na
predmetnom rozhodnutí nie je vyznačená ani doložka právoplatnosti a ani vykonateľnosti. Súd prvej

inštancie tiež v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Pozemkového úradu Košice – mesto, č.j. 997/92-
PÚ zo 6.8.1992 vydaného v rámci uplatneného reštitučného nároku aj pokiaľ išlo o parcelu č. 5102
vložka č. 3349, z ktorého vyplynulo, že vo vzťahu k predmetnej parcele sa jedná o majetkovo-právne
neusporiadané nehnuteľnosti, keďže neexistuje doklad o prechode vlastníckeho práva na štát, teda
právo fyzických osôb zostalo zachované a že vo vzťahu k pozemkovo-knižnej vložke č. XXXX existuje

doklad o prechode vlastníctva na štát len k výmere 6582 m2. Z rozhodnutia Pozemkového úradu Košice
– mesto č. 132/93/PÚ z 21.7.1993 vyplynulo, že P. D., B. D., D. M., P. I., J. I. si na pozemkovom
úrade uplatnili nárok na vydanie nehnuteľnosti okrem iných aj parcely č. 5102 - roľa o výmere 28176
m2, avšak pozemkový úrad zistil, že vlastníctvo fyzických osôb zostalo zachované a povinná osobamá k predmetným nehnuteľnostiam iba užívací a nie vlastnícky vzťah, že aj v tomto prípade ide
o majetkovoprávne vysporiadanie v rámci občianskoprávneho konania na základe vyhotovenia nového
geometrického plánu. Súd súčasne z výmeru Krajského národného výboru, Pôdohospodárska spáva

v Košiciach z 5. októbra 1954 značka pôd 611/1954 zistil, že tento orgán rozhodoval o odvolaní proti
výmeru JNV v Košiciach zn. IX/5-611/1952 zo dňa 15.5.1952, teda inému výmeru ako tomu, ktorý vydala
Správna komisia mesta Košice dňa 10.5.1949 pod zn. 611-7/5-149-3.

30. Odvolací súd konštatuje, že z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie pri posúdení tejto otázky sa

žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutkovým tvrdením súčasne podľa žalobcu preukázaným, a to,
že pokiaľ išlo o výmer Správnej komisie mesta Košice zn. 611-7/5-149-III zo dňa 10.5.1949, hoci aj
týkajúci sa výlučne podielu B. D., na základe označeného výmeru bola v pozemkovej knihe vyznačená
poznámka pod č.d. 2770 preukazujúca, že Československý štát na základe uvedeného výmeru vykúpil
podľa zákona č. 46/1948 Zb. od B. D. 1/4 z nehnuteľnosti zapísaných v pozemkovej knihe v kat. úz. J.
Q. A. X. XXXX, mpč. 102 (§ 1 ods. 3). Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti nielenže nevysporiadal

s vyznačenou poznámkou v pozemkovej knihe v rozsahu zodpovedajúcemu výmeru Správnej komisie
mesta Košice zo dňa 10.5.1949, súčasne sa nevysporiadal ani s citovanými ust. § 10 ods. 2 a 3 zákona
č. 46/1948 Zb., podľa ktorých poznámka vykonania výkupu v pozemkovej knihe podľa tohto zákona má
účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde na Československý štát.

31. Okrem toho, pokiaľ súd v tejto otázke odkázal aj na rozhodnutie Pozemkového úradu Košice
– mesto č. 132/93/PÚ z 21.7.1993 (bod 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku), žalobkyňa ešte
v priebehu konania poukázala na to, že označené rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 4S/280/93 zo dňa 11.10.1993, v ktorom krajský súd o.i. konštatoval, že
spoluvlastnícky podiel patriaci B. D. podliehal výkupu podľa z. č. 46/1948 Zb. na základe výmeru

Správnej komisie mesta Košice zn. 611-7/5-1949-III zo dňa 10.5.1949. Súd prvej inštancie sa ani touto
skutkovou okolnosťou tvrdenou žalobkyňou nezaoberal a žiadnym spôsobom nevysporiadal.

32. Odvolací súd ďalej musí konštatovať, že aj keď je správny záver súdu prvej inštancie vyjadrený
v bode 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku, uvedené je nepostačujúcim vo vzťahu ku skutkovému

tvrdeniu odvolateľky, ktorá ešte v konaní tvrdila a preukazovala, že vykúpenie všetkých zostávajúcich
podielov podielových spoluvlastníkov na vykupovaných nehnuteľnostiach vyplýva z výmeru KNV,
Pôdohospodárska správa v Košiciach zo dňa 5.10.1954. Aj keď je správny skutkový záver súdu,
že tento sa netýkal výmeru Správnej komisie mesta Košice zo dňa 10.5.1949, súd opomenul tú
skutočnosť, že sa mal týkať výmeru JNV zn. IX/5-611/1952 zo dňa 15.5.1952. Aj keď žalobkyňa

výmerom JNV zn. IX/5-611/1952 zo dňa 15.5.1952 nedisponovala, jej poukaz na obsah výmeru KNV
mal byť podľa žalobkyne tým dôkazom, že k výkupu došlo aj ohľadne všetkých zostávajúcich podielov
podielových spoluvlastníkov na vykupovaných nehnuteľnostiach, pretože predmetom odvolacieho
prieskumu podľa žalobkyne boli práve všetky zostávajúce podiely podielových spoluvlastníkov na
vykupovaných nehnuteľnostiach, a potom uvedené zodpovedá obsahu výmeru zo dňa Správnej komisie

mestaKošicezodňa10.5.1949,pretožetentosatýkalvýlučnepodieluB.D.; existenciavýmeruSprávnej
komisie mesta Košice zo dňa 10.5.1949, predsa nevylučuje, že všetky zostávajúce podiely podielových
spoluvlastníkov na vykupovaných nehnuteľnostiach nemohli byť riešené neskôr iným výmerom. Súd
prvej inštancie sa uvedeným ale osobitným spôsobom nezaoberal a neposudzoval v kontexte tejto
relevantnej argumentácie odvolateľky.

33. V kontexte uvedeného potom smerovala tiež relevantná právna argumentácia odvolateľky
predostretá od začiatku konania v súvislosti s vyznačenou poznámkou v pozemkovej knihe v rozsahu
zodpovedajúcemu výmeru Správnej komisie mesta Košice zo dňa 10.5.1949, ohľadne ktorej
platili právne účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde na československý štát podľa § 10

ods. 3 zák. č. 46/1948 Sb. a v súvislosti s tvrdeným výkupom všetkých zostávajúcich podielov
podielových spoluvlastníkov na vykupovaných nehnuteľnostiach z roku 1952, ohľadne ktorého už ale
od intabulačného princípu bolo upustené.

34. Okrem toho pokiaľ išlo o otázku právneho vzťahu žalobkyne k pozemkom z pôvodnej mpč. 5102

založenej hospodárskou zmluvou, je predčasný záver súdu prvej inštancie, čo bolo jej predmetom.
Aj keď v tejto otázke súd síce odkázal na prílohu tejto hospodárskej zmluvy, podľa zoznamu ktorej
v nej absentuje parcela č. 5102 z pozemno-knižnej vložky č. XXXX, súčasne sa súd prvej inštancie
nevysporiadal v tejto súvislosti s argumentáciou žalobkyne o tom, že na základe hospodárskej zmluvyna žalobkyňu dňom 1.2.1985 prešla správa majetku štátu uvedená pod bodom 1. hospodárskej zmluvy,
a to parcely Jazdeckého areálu v Košiciach, ktoré sa geometrickým plánom a výkazom plôch č.
243-3601-78-82 zlúčili do novovytváraných parciel č. 6894/3 a 6894/5; do novovytvorenej parcely č.

6894/3 bola zlúčená medzi inými aj časť mpč. 5102 označená ako diel č. 48 o výmere 7676 m2, ktorej
zodpovedajú pozemky evidované na LV vo vlastníctve žalovaných. Aj v tomto smere išlo o relevantnú
argumentáciu odvolateľky, ktorú však súd prehliadol a žiadnym spôsobom sa ňou nezaoberal.

35. Z pohľadu posúdenia otázky jednak tvrdeného nadobudnutia predmetných nehnuteľností, event. ich

časti zo strany čsl. štátu a jednak otázky ich prechodu na žalobkyňu boli všetky tieto argumenty, či už
skutkového alebo právneho charakteru, relevantnými. Súd prvej inštancie sa nimi vôbec nezaoberal,
nezaujal k nim žiadne stanovisko, potom jeho rozhodnutie v oboch týchto podstatných otázkach bolo
postihnuté vadou nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

36. Odvolací súd k odvolaniu v časti, v ktorej sa odvolateľka zaoberala špecialitou reštitučných

predpisov uvádza, že k problematike, či právny poriadok (ne)vylučuje uplatnenie práv vlastníckou
žalobou vtedy, keď žalobca ako vlastník nevyužil (nemohol) využiť možnosť uplatniť svoj nárok
prostredníctvom reštitučného zákona, možno poukázať na to, že vo všeobecnosti sa vyprofilovali dva
názory. Podľa jedného, ktorý je postavený na argumente nepremlčateľnosti vlastníckeho práva, je
možné aj po uplynutí reštitučných lehôt domáhať sa ochrany vlastníckeho práva žalobou opierajúcou

sa o všeobecné predpisy Občianskeho práva, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu
(napr. 2MCdo/4/2014, 4Cdo/448/2013, 1Cdo/68/2019) a druhý názor vyjadruje, že v prípadoch prevzatia
veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu malo neuplatnenie ochrany podľa reštitučných
predpisovzanásledokstratumožnostidomáhaťsaochranypodľavšeobecnýchpredpisovargumentujúc
nemožnosťou obchádzania účelu a zmyslu špeciálneho reštitučného zákonodarstva a narušením

princípu právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľností (napr. 4Cdo/130/2007,
4Cdo/300/2018, 4MCdo/4/2009, 3Cdo/58/2012; porovnaj bod 21. rozsudku NS SR sp.zn. 7Cdo/20/2025
zo dňa 10.12.2025).

37. Naznačenej problematike tejto otázky zodpovedá aj argumentácia tak žalobkyne, ako aj žalovaných.

Pokiaľ išlo o žalobkyňu, táto v tejto otázke presadzuje argumentáciu, podľa ktorej, pokiaľ reštitučné
predpisy predstavujú špeciálnu úpravu a súčasne, ak preto oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť
prevzal štát z dôvodu uvedeného v reštitučnom predpise, mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučných
zákonov, nemôže sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov a to isté platí,
aj keď tento nárok si uplatnila, ale v reštitučnom konaní jej nárok bol zamietnutý, pričom v súvislosti

s touto argumentáciou odkazuje napríklad na uznesenie ÚS SR sp.zn. III.ÚS 177/2013, rozsudok NS SR
sp.zn. 4Cdo/130/2007, 4Cdo/300/2008, rozsudok NS ČR sp.zn. 28Cdo/1999/2008. Na strane druhej ide
o argumentáciu žalovaných s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR II.ÚS 478/2012, kde ústavný
súd uvádza, že s odkazom na svoju staršiu rozhodovaciu prax (II.ÚS 231/09) dospel k záveru, že
reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobilý zánik vlastníckeho práva oprávnených

osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku
štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni
tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhal žalobou opierajúcou sa o všeobecné
predpisy Občianskeho práva. Žalovaní navyše tvrdia, že v uznesení Ústavného súdu SR sp.zn.
III.ÚS 177/2013 sa riešila odlišná situácia, ale súčasne, že práve v tomto rozhodnutí sa ústavný súd

odvoláva na judikatúru Ústavného súdu ČR a hovorí, že z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
Českej republiky vyplýva, že existujú aj rozhodnutia s opačným názorom v niektorých individuálnych
prípadoch, podľa ktorých je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Z týchto rozhodnutí však
vyplýva, že občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou
osobou podľa reštitučných predpisov a až následne bola podaná určovacia žaloba. Žalovaní tiež dali do

pozornosti, že nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 478/2012 z 30. apríla 2013 bol vydaný neskôr
než rozhodnutie III.ÚS 177/2013 a aj následná judikatúra je jednoznačná v tom v názore, že reštitučné
predpisy mali iba uľahčiť nadobudnutie vlastníckeho práva, ktoré prešlo na štát a nebol to titul pre zánik
vlastníckeho práva.

38. Odvolací súd sa k uvedenej právnej otázke prikláňa k tým rozhodnutiam súdov najvyšších súdnych
autorít, ktoré zdôrazňujúc účel reštitučných zákonov ako aj nepremlčateľnosť vlastníckeho práva
prezentujú názorovú líniu, podľa ktorej aj v prípade, ak si žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia)
neuplatnili nároky v zmysle reštitučných predpisov, môžu sa domáhať určenia vlastníckeho právak svojmu majetku podľa Občianskeho práva, ak podľa ich názoru došlo k zabratiu majetku štátom bez
právneho dôvodu s odkazom napríklad aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/21/2000, či Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011.

39. Navyše odvolací súd k tejto otázke uvádza, že predmetom tohto konania nie je žaloba o určenie
vlastníckeho práva zo strany žalovaných ako oprávnených osôb v konaní podľa príslušných predpisov
upravujúcich reštitúciu.

40. Zhodnotiac túto odvolateľom nastolenú odvolaciu námietku spojenú v prvom rade
s nepreskúmateľnosťou a nedostatočným odôvodnením rozsudku, čomu zodpovedá uplatnený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (podľa odvolateľky event. aj podľa § 365 písm. d/ CSP), hoci
sa súd ani s touto argumentáciou žalobkyne v odôvodnení rozsudku nevysporiadal, potom z pohľadu
odvolacieho súdu v tomto konkrétnom prípade ale nešlo o relevantnú argumentáciu žalobkyne, čo robí
v tejto súvislosti odvolateľkou označené odvolacie dôvody za nedôvodné.

41. Odvolací súd ďalej považuje za opodstatnenú odvolaciu námietku, ktorou odvolateľka uplatnila
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t.j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
na zistenie rozhodujúcich skutočností.

42. K tomu odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít nasledovne.

43. Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 205/2019: V súlade s uvedenou
judikatúrou ústavného súdu dovolací súd už v uznesení sp. zn. 4 Cdo 100/2018 poukázal na to,
že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených

návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo
a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len
tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť
alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého
dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou

potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité
tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním
bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje
v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo
na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen

nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne aj jeho protiústavnosť
(5 Cdo 151/2019).

44. Podobne, z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 122/19 vyplýva: 13. Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu,

ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno
bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl.
46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka,
aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne

(logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47
ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 C. s. p.), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež
rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).
Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06).

45. V súlade s touto judikatúrou ústavného súdu Najvyšší súd SR rozhodol vo veciach sp.
zn. 4Cdo/100/2018 a 5Cdo/202/2018. Vyslovil, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy
zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ

im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie
dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého
tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti
s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť
dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak

tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré
garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté
dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,
ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.

46. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie uviedol, že návrhy na
dokazovanie navrhnuté žalobkyňou nevykonal, keďže spor bolo možné rozhodnúť po právnej aj
skutkovej stránke na základe listinných dôkazov predložených stranami sporu a ďalšie dokazovanie
nebolo potrebné, bolo by neúčelné, neefektívne a zbytočne by predlžovalo rozhodnutie.

47. Aj keď na prvý pohľad sa javí, že súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ rozhodol o tom, či

navrhované dôkazy vykoná alebo nie a tiež, ak ich nevykoná, z akého dôvodu, ním uvedený konkrétny
dôvod, pre ktorý rozhodol o nevykonaní návrhov na dokazovanie, podľa názoru odvolacieho súdu
neobstojí vo svetle toho, akým spôsobom a v akom rozsahu odvolací súd posúdil odvolanie žalobkyne
za dôvodné v časti vytýkanej nepreskúmateľnosti a absencie riadneho odôvodnenia rozsudku, pretože
pokiaľ sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a napokon ani žiadnym spôsobom nevysporiadal

v podstatných otázkach uplatneného nároku s rozsiahlou argumentáciou žalobkyne, hoci bola v konaní
relevantnou, potom je vylúčené, aby dokázal posúdiť, či jednotlivé návrhy na vykonanie dokazovania,
keďže nepochybne smerovali (o.i.) k preukázaniu rozsiahlej argumentácie žalobkyne, spadali pod dôvod
nevykonania navrhnutých dôkazov, podľa ktorého: 1/ tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz
overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, 2/ dôkaz nedisponuje vo väzbe

na konkrétne tvrdenie vypovedacou potenciou a 3/ nadbytočnosť dôkazu.

48. Z uvedeného vyplýva, že odvolateľka potom opodstatnene namieta, že súd prvej inštancie
nevykonanie dôkazných návrhov bez dostatočných dôvodov zamietol, čím podľa názoru odvolacieho
súdu boli naplnené odvolateľkou uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e) a b) CSP.

49. Už doteraz uvedené postačovalo na to, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 389 ods.
1 písm. b) CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

50. Po zrušení a vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť žalobou
uplatneného nároku.

51. Zásadnými otázkami v tomto konaní bude posúdenie, či nehnuteľnosti pôvodne vedené ako PK

parcela č. 5102 prešli na čsl. štát (resp. v akom rozsahu) a posúdenie, či na žalobkyňu prešla správa
tohto majetku štátu (v rozsahu predmetu tohto konania) bližšie označenou hospodárskou zmluvou.
Pokiaľ išlo o argumentáciu žalobkyne súvisiacu s posúdením prvej otázky, ide o skutkovú a právnu
argumentáciu založenú na tvrdenom nadobudnutí vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností na
základe zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, a to na základe jednak Výmeru Správnej

komisie mesta Košice zn. 611-7/5-1949-III zo dňa 10.5.1949, ohľadne ktorého štát mal takto nadobudnúť
vlastnícke právo v rozsahu spoluvlastníckeho podielu podielovej spoluvlastníčky B. D., N. H., ktorého
existencia v konaní nebola sporná. Žalobkyňa v konaní od začiatku prezentuje tvrdenie o tom, že
právoplatnosť predmetného výmeru je uvedená na druhej strane tohto výmeru a preto, pokiaľ súd
prvej inštancie má pochybnosti v tejto otázke (vzhľadom na nie úplne čitateľnú druhú stranu fotokópie

tohto výmeru, ktorá je založená na č.l. 35 spisu), bude namieste posúdiť ako opodstatnený návrh
žalobkyne na vykonanie dokazovania, pokiaľ išlo o tvrdený výkup a v tej súvislosti vyžiadať archívny spis
Mestského archívu Mesta Košice č.d. 2770/1949. V tejto časti posudzovanej otázky je ďalej relevantným
žalobkyňou tvrdená okolnosť, že výkup podľa označeného výmeru bol vyznačený poznámkou pod
č.d. 2770 v pozemkovej knihe, a potom, ak súčasne platí § 10 ods. 3 tohto osobitného zákona, je

namieste sa prípadne zaoberať otázkou, či už samotná táto skutková okolnosť (súd prvej inštancie
sa touto tvrdenou okolnosťou nezaoberal, preto odvolací súd zatiaľ nemôže konštatovať jej spornosť
alebo nespornosť) preukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva k vykúpenej pôde na československý
štát. Pokiaľ ide o tvrdený výkup aj ohľadne všetkých zostávajúcich podielov podielových spoluvlastníkovna vykupovaných nehnuteľnostiach, žalobkyňa poukazuje na výmer KNV, pôdohospodárska správa
v Košiciach, zn. pôd. 611/1954 z 5.10.1954, ktorý sa mal týkať výmeru JNV zn. IX/5-611/1952 zo
dňa 15.5.1952 (preto je iba logickým záver, že sa nemohol týkať výmeru zo dňa 10.5.1949), preto

bude úlohou súdu sa predmetným výmerom zaoberať a tej súvislosti bude namieste posúdiť ako
opodstatnený návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania, pokiaľ išlo o tvrdený výkup aj v tejto ostatnej
časti predmetnej nehnuteľnosti, vyžiadať z Mestského archívu Mesta Košice a zo Štátneho archívu
archívny spis KNV, pôdohospodárska správa v Košiciach, zn. pôd. 611/1954, ktorého sa týka označený
výmer KNV zo dňa 5.1.01954 a spis JNV v Košiciach zn. IX/5-611/1952, ktorého sa týka označený

výmer JNV zo dňa 15.5.1952. Úlohou súdu bude posúdiť, či k výkupu podľa zákona č. 46/1948 Zb. došlo
aj vo vzťahu ku všetkým ostatným spoluvlastníckym podielom predmetnej nehnuteľnosti. V kladnom
prípade sa súd bude zaoberať posúdením, či okolnosť, že ohľadne v tejto časti tvrdeného výkupu nebola
urobená poznámka do pozemkovej knihy, je pre záver o nadobudnutí vlastníckeho práva štátom (podľa
zákonač.46/1948Zb.)irelevantnáatovkontexteargumentáciežalobkyne,žetvrdenývýkupvtejtočasti
nehnuteľnosti už spadal pod obdobie, kedy bolo od intabulačného princípu upustené. Uvedené si bude

zo strany súdu vyžadovať posúdenie právnej úpravy vtedy platnej, v zmysle ktorej podľa žalobkyne bolo
upustené od intabulačného princípu a najmä, či uvedené platilo bez výnimiek (príp., akým spôsobom
sa dotklo § 10 ods. 3 zák. č. 46/1948 Zb.). Pokiaľ ide o argumentáciu, že právny vzťah žalobkyne
k pozemkom z LV č. XXXXX (pôvodne PK parcela č. 5102) bol založený hospodárskou zmluvou č.
Fin: HZ XXXX/XX-XX zo dňa 30.1.1985 podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka, súd sa bude opätovne

zaoberať, čo bolo jej predmetom, resp. či jej predmetom bol (o.i.) majetok štátu v rozsahu pozemkov
zapísaných aktuálne na LV č. XXXXX v kat. území M.. Skutkovú okolnosť predmetu tejto zmluvy súd
vyhodnotí jednak vo vzťahu k prílohe tejto hospodárskej zmluvy a jednak vo vzťahu k bodu 1. tejto
zmluvy, v súvislosti s ktorým znením žalobkyňa argumentuje, že na základe tejto hospodárskej zmluvy
na žalobkyňu prešla správa majetku štátu uvedená pod bodom 1. hospodárskej zmluvy, a to parcely

Jazdeckého areálu v Košiciach, ktoré sa geometrickým plánom a výkazom plôch č. 243-3601-78-82
zlúčili do novovytváraných parciel č. 6894/3 a 6894/5 s tým, že do novovytvorenej parcely č. 6894/3 bola
zlúčená medzi inými aj časť mpč. 5102 označená ako diel č. 48 o výmere 7676 m2, ktorej zodpovedajú
pozemky evidované na LV vo vlastníctve žalovaných.

52.Odvolacísúdnapriekpredchádzajúcemubodualepripomína,žejehoúlohouniejedaťpresnýnávod,
ako má súd postupovať a vyhodnocovať dôkazy, vysporiadať sa s relevantnou argumentáciou jednej,
či druhej strany a napokon rozhodnúť vo veci, preto doteraz uvedené zo strany odvolacieho súdu je
potrebné vnímať v kontexte toho, akým spôsobom odvolací súd vzhliadol opodstatnenosť v podanom
odvolaní vytýkaných nedostatkov akcentujúc na to, že vzhľadom na konštatovanú nepreskúmateľnosť

a nedostatok riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku už v jeho základných skutkových otázkach,
nebol priestor pre vyslovenie právneho záveru v otázke, či 1/ štát nadobudol vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam, 2/ či správa majetku štátu prešla na žalobkyňu právnym titulom
označenej hospodárskej zmluvy a napokon, 3/ či žalobkyňa event. nadobudla vlastnícke právo
vydržaním. Súd prvej inštancie preto neopomenie najmä, že jeho rozhodnutiu musí predchádzať vzatie

do úvahy všetkých skutkových tvrdení strán sporu a s tým spojených dôkazov už predložených, príp.
navrhnutých (o ktorých nanovo rozhodne), z ktorých vyabstrahuje tie, ktoré sú relevantné, v tej súvislosti
sa bude zaoberať relevantnou právnou argumentáciou strán sporu, ktorú bude potrebné podrobiť
posúdeniu podľa príslušnej právnej úpravy a v kontexte príslušnej judikatúry. V záujme zachovania
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia súd dodrží postup podľa 181 ods. 2 CSP, teda určí, ktoré skutkové

tvrdenia sú medzi stranami sporu sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy
vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci (ktoré nezúži na
zhodnotenie, či považuje žalobu za opodstatnenú alebo naopak). Odvolací súd z opatrnosti záverom
uvádza, že zrušenie napadnutého rozsudku nemá byť automaticky bez ďalšieho signálom pre súd prvej
inštancie, že ak bol zamietavý rozsudok zrušený, vo veci je potrebné rozhodnúť opačne.

53. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne (v rámci trov celého konania) aj o trovách tohto
odvolacieho konania.

54. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

posledná veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).