Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/65/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215177
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2116215177.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:
Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcov: 1. Bytové družstvo so sídlom v Trnave,
IČO 00 175 480, so sídlom Ludvika van Beethovenova 26, Trnava, 2. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XX, C., 3. D. B., nar. XX.XX.XXXX bytom C. XX, C., 4. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C.,
5. D. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 6. G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 7. I. H., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 8. J. C., nar. XX.XX.XXXX bytom C. XX, C., 9. K. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, C., 10. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 11. J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX, C., 12. J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 13. J. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C.,
14. M. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 15. A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 16. N.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 17. K. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 18. J. D., nar.
XX.XX.XXXX,bytomC.XX,C.,19.J.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.XX,C.,20.B.B.,nar.XX.XX.XXXX,

bytom C. XX, C., 21. O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 22. D. Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XX, C., 23. L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 24. D. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX,
C., 25. J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 26. I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 27.
D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 28. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., 29. M. L.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., žalobcovia v 1. až 29. rade zastúpení splnomocnencom: UNITED
LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., IČO 36 662 291, so sídlom Mliekarenská 2, Bratislava

- mestská časť Ružinov, proti žalovanej: Prima banka Slovensko, a.s., IČO 31 575 951, so sídlom
Hodžova 11, zastúpená splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO 36 853 186, so sídlom
Štefánikova 8, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 11C/51/2017-502 zo dňa 3. septembra 2020 vo výrokoch II., III., takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. r u š í a vec mu v zrušenom

rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví konanie v časti o zaplatenie sumy 747,27 eura
zastavil (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a rozhodol, že žalovaná má voči žalobcom
v 1.-29. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).

2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. odôvodnil právne

aplikáciouustanovení§488,§489Občianskehozákonníka,§497,§502ods.1Obchodnéhozákonníka,
§ 2 písm. a), § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 24a zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 53 ods. 4 písm. i), ods. 5, ods. 12 Občianskeho zákonníka,
§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.3.2010, § 451 ods. 1, 2 Občianskehozákonníka, § 8b ods. 1 veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení účinnom do 31.10.2018, § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení účinnom od 1.11.2018, § 8b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 290, § 298 ods. 1, § 255 ods. 1, §
256 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2, § 257 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná
- banka ako veriteľ (pod obchodným menom Dexia banka Slovensko a.s.) a vlastníci bytov v bytovom

dome na ul. C. XX A. C. v zastúpení správcom ako zákonným zástupcom ako dlžníci uzavreli dňa
23.5.2008 Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/034/08, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 15.7.2008. Zo
Zmluvy o termínovanom úvere č. 06/034/08 zo dňa 23.5.2008 vyplýva, že klient - vlastníci bytov v
bytovom dome na ul. C. XX A. C. zastúpení Bytovým družstvom so sídlom v Trnave (zastúpené G.
R. S., prokuristom) a žalovaná ako banka (ešte ako Dexia banka Slovensko a.s.) uzavreli zmluvu
o úvere, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala poskytnúť klientovi úver vo výške 3.765.861 Sk

za účelom zateplenia, rekonštrukcie výťahu bytového domu. Úročenie úveru bolo dojednané v bode
2.2.4. zmluvy, keď celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 6 mesačného BRIBOR plus úrokové
rozpätie 0,9% p.a.. V bode 5.5. zmluvy je obsiahnuté dojednanie o tom, že banka má právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika
klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou, alebo so zmenou

rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny
miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní
s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená
uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote
oznámi klientovi. Z Dodatku č. 1 k Zmluve o termínovanom úvere č. 06/034/08 zo dňa 15.7.2008 vyplýva,

že sa ním navýšila výška pôvodného úveru o 218.614,-Sk a zvýšila sa výška splátky. Z listu Dexia banka
Slovensko a.s. zo dňa 8.6.2011 adresovaného správcovi vyplýva, že ním banka oznamuje správcovi, že
na základe predchádzajúcich spoločných rokovaní k problematike zvýšenia úrokového rozpätia podľa
bodu 5.5. úverovej zmluvy č. 06/034/08 sa dňom 1.7.2011 mení úrokové rozpätie predmetného úveru na
2,50 % p.a., s tým, že celková úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 6 mesačného EURIBORU

+ 2,50 % p.a.. Vlastníci bytov uzatvorili s bytovým družstvom v zmysle § 8a zákona o vlastníctve
bytov zmluvu o výkone správy, predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca
zabezpečuje pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome činnosti uvedené v zákone o
vlastníctve bytov. Uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového domu preto práva a povinnosti z
právneho úkonu vznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. V konaní sa

žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná zvýšila
od 1.7.2011 úrokové rozpätie z 0,90% p.a. na 2,50% p.a., a to podľa žalobcov na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Suma bezdôvodného obohatenia mala predstavovať spolu sumu 10.228,18 eur,
z toho suma 7.222,87 eur ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 20.7.2011 do 30.6.2016, suma
1.919,39 eur ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 1.7.2016 do 22.6.2018 a suma 1.085,92 eur

ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 1.7.2018 do 31.1.2020.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby vo zvyšnej časti tým, že
právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou
a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497

a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie považoval znenie bodu 5.5. zmluvy za určité a
zrozumiteľné, teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a contrario).
Zo znenia bodu 5.5. zmluvy za použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že žalovaná je oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery

rizika klienta, pričom zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta
alebo so zmenou rizikovej váhy klienta. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na
jeho formuláciu zrozumiteľné a určité. Pojem „miera rizika klienta“ sa pritom nepoužíva len v uvedenom
bode 5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta.
Z výsluchu svedkov G. S. a G. E. vyplynulo, že za účelom uzatvorenia zmluvy o úvere prebehol vždy

riadny kontraktačný proces, pripomienkovanie zmluvy sa zo strany správcu udialo za pomoci právnika,
pričom po kontraktačnom procese nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité. Žalobcovia v konaní
svoj nárok odôvodnili tým, že žalovaná získala bezdôvodné obohatenie plnením na základe neplatného
ustanovenia bodu 5.5. zmluvy, ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to s poukazom nastanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 28.04.2016 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
7Co/563/2015 zo dňa 10.2.2016. Pokiaľ ide o stanovisko Národnej banky Slovenska, súd prvej inštancie
mal za to, že sa Národná banka Slovensko v stanovisku žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému

bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1. zmluvy, na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu
úrokového rozpätia v tu prejednávanej veci neprišlo. Pokiaľ ide rozsudky Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 7Co/13/2018 zo dňa 18.4.2018 a sp. zn. 11Co/471/2015 zo dňa 28.6.2016 sú na prejednávanú
vec neaplikovateľné, keďže vychádzajú z iných skutkových okolnosti. Ak by bola v spotrebiteľskej
zmluve obsiahnutá taká podmienka, ktorá by svojim charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná,
nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z vykonaného dokazovania navrhnutého žalovanou, a to z
výsluchu svedka G. R. S., mal súd prvej inštancie za preukázané, že uzatváranie zmlúv so žalovanou
prebiehalo takým spôsobom, že pred uzavretím úverových zmlúv sa uskutočnilo rokovanie, správcovi
bol predložený návrh zmluvy na pripomienkovanie, ktorý svedok ukázal právnikovi, nejaké pripomienky,
ktorémalikzmluve,boliakceptované,väčšinounie.ObdobnevypovedalajsvedokG.L.E.,ktorýuviedol,

že vždy boli rokovania s predstaviteľmi správcu, kde boli vysvetlené všetky zmeny, pred podpisom
bola zmluva čítaná. Znenie každej úverovej zmluvy bolo predmetom dojednávania banky a správcu,
pričom správca mal pri kontraktačnom procese aj pomoc práva znalej osoby. V prípade zmluvy o úvere
nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca (ktorý je odborne
spôsobilou osobou) mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, a to aj za pomoci právnika. Rozhodujúce je, že

kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a správcom, ktorý bol odborne spôsobilou
osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť. Spotrebitelia mali prostredníctvom správcu
možnosť zmluvné podmienky si dohodnúť, zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané, a preto
žiadnu z nich (a teda ani bod 5.5. zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
O neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde ani vtedy, ak ide o cenu plnenia, pričom v prípade úroku možno

hovoriť o cene plnenia. Ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby aj v prospech
spotrebiteľa (keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen zvýšiť, úrokovú sadzbu), a preto
tu chýba značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Bolo preukázané, že správca vedel o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia a voči tomuto
postupuporokovaniachsožalovanouužnenamietal,hocimalviaceromožnostívspoluprácisvlastníkmi

bytov riešiť situáciu inak. Čo sa týka oznámenia zvýšenia úrokového rozpätia, s poukazom na znenie
bodu 5.5. zmluvy, ani prípadné neoznámenie zvýšenia by nebolo dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti
zvýšenia, keď takýto právny záver žalobcov z ničoho nevyplýva. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že správca bol pred doručením listu o zmene úrokového rozpätia informovaný na osobnom rokovaní a
následne bol doručovaný list, a teda k oznámeniu zvýšenia úrokového rozpätia došlo aj ústne. Dôvodom

zmeny úrokového rozpätia bol podľa svedka G. E. zhoršený rating klienta, čo bolo dané tým, že stúpla
nezamestnanosť, vlastníkov bytov nad 55 rokov bolo nad 50%, čím sa zvýšilo riziko nesplácania úveru.
Uvedené je v súlade so skutočnosťou, že je všeobecne známe, že v druhej polovici roka 2011 sa
prehĺbila tzv. dlhová kríza v eurozóne a došlo k spomaleniu resp. k poklesu ekonomického rastu a
nešlo o obdobie hospodárskeho rastu ako sa mylne domnievajú žalobcovia. Zároveň je možné zvýšenie

úrokového rozpätia považovať za adekvátne, a to vzhľadom na to, že ustanovenie bodu 12.1.1.1. (ktoré
žalovaná neaplikovala) umožňuje za určitých podmienok zvýšenie úrokového rozpätia až do 6,85% p.a..
Keďže vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné považovať bod 5.5. zmluvy za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala bezdôvodné obohatenie na úkor
vlastníkov bytov, pretože jej bolo plnené na základe uvedeného platného ustanovenia. Z uvedeného

dôvodu súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol. Pre splnenie aktívnej vecnej legitimácie je potrebné,
aby ako žalobcovia vystupovali všetci aktuálni vlastníci bytov, keďže na týchto (v prípade prevodu
alebo prechodu vlastníckeho práva k bytu) prešlo právo pôvodného vlastníka na vydanie prípadného
bezdôvodného obohatenia, ktoré patrí do fondu prevádzky, údržby a opráv. Vlastníci bytov tak tvoria
nútené spoločenstvo, pričom pre úspech v spore je potrebná účasť všetkých aktuálnych vlastníkov bytov.

Keďže žalobcami neboli všetci vlastníci bytov v bytovom dome, hoci suma bezdôvodného obohatenia
by v prípade úspechu v konaní patrila do fondu prevádzky, údržby a opráv, aj z tohto dôvodu bolo
potrebné žalobu zamietnuť (§ 78 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Nakoľko súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalovaná sa bezdôvodne neobohatila, bolo by nadbytočné podrobne sa zaoberať
otázkou premlčania nároku a vznesenou námietkou premlčania, keďže žalobcom voči žalovanej žiadny

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol. Keďže dospel súd prvej inštancie k záveru, že
o neprijateľnú zmluvnú podmienku v bode 5.5. zmluvy nejde, nevyslovil jej neplatnosť.5. Súd prvej inštancie priznal žalovanej voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, keď žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania v časti istiny 747,27 eur (zobrali v tejto časti
žalobu bez zavinenia žalovanej späť) a vo zvyšnej časti bola žalovaná úspešná. Súd prvej inštancie

po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci dospel k záveru, že tu nie sú žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa (§ 257 Civilného sporového poriadku), pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu
trov konania celkom alebo sčasti nepriznať.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie označenom v záhlaví vo výrokoch II., III. podali odvolanie

žalobcoviazdôvodovpodľaustanovenia§365ods.1písm.b),d),f),g),h)Civilnéhosporovéhoporiadku.
V odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie namiesto posudzovania neprijateľnosti zmluvnej podmienky,
postupoval svojvoľne hodnotením určitosti a zrozumiteľnosti ustanovenia čl. 5.5 zmluvy, aj napriek tomu,
že žalobca sa jej nedomáhal a ani protistrana zrozumiteľnosť a určitosť čl. 5.5 zmluvy nespochybňovala
(nebola medzi stranami sporná), a to i napriek tomu, že súd prvej inštancie konštatoval, že sa jedná
o spotrebiteľský vzťah. Súd prvej inštancie v rámci predbežného prejednania žaloby vyslovil právny

názor, že posúdi žalobu s ohľadom jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a z toho dôvodu aj nariadil výsluch G. R. S., pričom z absolútne neplatného právneho
úkonu právne následky nemôžu nastať. Súd prvej inštancie tak pristúpil k hre právneho zástupcu
žalovaného. Súd prvej inštancie teda vykonával svojou činnosťou procesnú obranu žalovanej, ktorá
viedla k porušeniu princípu „rovnosti zbraní“, nakoľko sa neplatnosti čl. 5.5 z dôvodu neprijateľnosti

zmluvnej podmienky ani nevenoval. Aj dokazovanie vykonanými výsluchmi trpí zásadnými vadami.
Z výsluchov G. S. vyplýva, že vedomosť svedka o možnosti zvýšenia úrokového rozpätia bola až
následná, po neúspešných rokovania so žalovanou, teda v roku 2012, kedy boli žalovanou upozornení
na existenciu čl. 5.5. Tvrdenie svedka G. E., že dôvodom prehodnotenia úrokového rozpätia bolo
zvýšenie nezamestnanosti z 2 % na 14 % neobstojí, nakoľko v histórií SR nikdy nebola nezamestnanosť

vo výške 2 %, v roku 2008 bola miera nezamestnanosti na úrovni 8,5 % a k zvýšeniu nezamestnanosti
došlo v roku 2009 na úroveň 12,5 %, teda k rastu nezamestnanosti došlo 3 roky skôr, v rokoch 2011
bola nezamestnanosť konštantná, pričom v roku 2012 začala nezamestnanosť kontinuálne rapídne
klesať. Zo samotných výsluchov je zrejmé, že prvé zmluvy sa uzatvárali v roku 2006, pričom táto
zmluva sa dojednávala hlavne, čo sa týka podmienok poskytnutia a formálnych náležitostí, nakoľko sa

jednalo vôbec o nový bankový produkt, pripomienky žalobcu boli akceptované v minimálnom rozsahu
a dotýkali sa maličkostí nie podstatných častí zmluvy. Následne sa zmluvy kvôli veľkému počtu čítali
sporadicky a ak bolo podpisovaných viac zmlúv v krátkom čase, tak sa im nevenovala žiadna pozornosť
a automaticky sa podpisovali, pri podpise sa skontrolovali len základné parametre úveru. Aj vzhľadom
na osobu G. S., ktorý pôsobil vo funkcií viac ako 25 rokov, nemožno predpokladať, že by zmluvy

podrobne čítal, nakoľko si variantnosť zmlúv ani nevšimol. Dokonca svedok G. S. ani nevedel, že
úrokové rozpätie bolo dojednané fixne a že zmluva obsahovala rozhodcovskú doložku. Zmluva preto
nebola individuálne dojednaná vôbec, ak boli nejaké jednania ohľadom zmluvy, tak len ohľadom prvej
zmluvy v roku 2006 bez právneho odborného posúdenia. Dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia neboli
dôvody na strane žalobcu, ale na strane žalovaného. Neboli splnené zmluvné podmienky podľa čl.

5.5 zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia (ak by dojednanie bolo platné), pretože skutočné dôvody
zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovaného podrobne vysvetlil G. E. na výsluchu. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že napriek jeho pochybnosti, súd prvej inštancie sa priklonil v celom rozsahu ku
skutkovým tvrdeniam bývalého zamestnanca banky G. L. E. a napriek zásadným rozporom v skutkových
tvrdeniach svedkov a listinných dôkazov, vyhodnotil dokazovanie v neprospech spotrebiteľov, hoci

žalovaná mala postupovať so zvýšenou odbornou starostlivosťou a uskutočniť dokazovanie k procesnej
obrane žalovanej sama. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj dlhoročný priateľský vzťah svedkov,
jepreukázané,žeichsvedeckévýpovedesútendenčné,pričomjeevidentnásnahasvedkov„nepoškodiť
sa navzájom“, pričom výpoveď G. E. ako bývalého zamestnanca žalovanej je v rozpore s listinnými
dôkazmi a samotnými skutkovými tvrdeniami žalovanej. Podľa bodu 5.5 zmluvy je možné alternatívne

meniť úrokovú sadzbu aj z dôvodu „zmeny ratingu Klienta stanoveného Bankou“, pričom na rozdiel
od vyhláseného neplatného ustanovenia čl. 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 z 10.5.2005
obsahuje ešte neurčitejšie a nezrozumiteľnejšie pojmy („v čase ich ostatného posúdenia“ alebo „s
aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami“). Zmluva neobsahuje definíciu pojmov „miera rizika klienta“
a ani „zmena ratingu klienta“. Článok 5.5 je ešte viac neurčitý, ako článok 4.6, nakoľko odkazuje na

variantnosť dôvodov zmeny úrokovej sadzby, na neurčité časové ohraničenie („v čase ich ostatného
posúdenia“) alebo na neurčité parametre, od ktorých sa odvíja zmena úrokovej sadzby („s aktuálnymi
rozhodujúcimi skutočnosťami“). Aj napriek tomu, že žalobcovia opakovane navrhovali, aby súd prvej
inštancie vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 5.5 zmluvy, súd prvej inštancie satouto skutočnosťou vôbec nezaoberal, hoci je pre tento súdny spor podstatná. Podľa názoru žalobcov
je právny úkon tak neurčitý a nezrozumiteľný, že sa nedá logicky zdôvodniť argumentácia súdu prvej
inštancie o zrozumiteľnosti a určitosti čl. 5.5 zmluvy, ktorej laik, spotrebiteľ v žiadnom prípade rozumieť

nemôže. Žalovaná nepreukázala individuálne dojednávanie zmlúv a nepredložila žiadny dôkaz, že by
„uzatváranie zmlúv so žalovanou prebiehalo takým spôsobom, že žalobcovi ako správcovi bol zaslaný
návrh na pripomienkovanie.“ Banka nepredložila ani jednu mailovú správu alebo záznam z rokovania,
že by vôbec kontraktačný proces prebiehal, dokonca v tomto smere žalovaná sa ani nevyjadrila, že by
navrhovala dôkaz a tvrdila, že zmluva bola individuálne dojednaná. Túto skutočnosť popreli samotné

protichodné vyjadrenia G. S. a G. E. uvedené v ich svedeckých výpovediach. Je jasné, že spotrebitelia
neboli oboznámení so znením zmluvy a ani neovplyvňovali jej obsah, ich vedomosť bola až následná,
nakoľko na schôdzi vlastníkov odsúhlasili len základné parametre zmluvy, celý proces potom zastrešoval
správca, pričom svedok G. S. potvrdil, že vlastníci mali možnosť sa oboznámiť s obsahom zmluvy
až po jej podpise u správcu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že sa nejedná o formulárovú zmluvu,
pričom sám pojednával rovnakú zmluvu v rámci 4 súdnych konaní a má vedomosť o minimálne 50

prípadoch, v ktorých bolo znenie zmluvy totožné. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani vykonávaním
dôkazov, neoboznámil sa s ich obsahom, pričom stanovisko NBS treba posudzovať a vziať do úvahy v
celom jeho kontexte, pričom upozornil, že tieto stanoviská boli tri. Súd prvej inštancie kládol nekonanie
žalovanej na zodpovednosť spotrebiteľov a priklonil sa pri nepreukázaní podstatných skutočností zo
strany žalovanej v neprospech spotrebiteľov k tvrdeniam žalovanej. Súd prvej inštancie sa nezaoberal

predmetom konania, porušoval v priebehu súdneho konania „princíp rovnosti zbraní“, nevykonal právne
posúdenie veci vôbec a namiesto toho sa zaoberal výsluchmi, ktoré boli nadbytočné. Súd prvej inštancie
sa nezaoberal rozsudkami najvyšších súdnych autorít, hoci obsahovali ucelený právny názor a zjavne
sa odklonil od názoru Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR a riešil určitosť a zrozumiteľnosť
ustanovenia zmluvy len z toho dôvodu, aby následne mohla žalovaná vykonať dokazovanie G. S. a

následne skonštatovať, že zmluva bola individuálne dojednávaná. Sám sudca viedol procesnú obranu
žalovanej a svojím procesným postupom spôsobil aj inú vadu. Súd prvej inštancie sa nevysvetliteľne
ponáhľal aj v prípade výsluchov G. S., ktorému mali byť položené otázky písomne. Súd prvej inštancie
zároveň konal nárazovito, roky vôbec nekonal a potom vo vlnách, počas letných prázdnin, prípadne
koronakrízy, nárazovito posielal hromadne podania s najkratšou možnou procesnou lehotou 15 dní,

aby zahltil právneho zástupcu žalobcov, resp. aby žalobcovia nestihli zareagovať a splniť požiadavky
súdu. Žalobcovia považujú za nesprávny aj záver súdu prvej inštancie, že vlastníci bytov tvoria nútené
spoločenstvo, nakoľko akákoľvek výplata bezdôvodného obohatenia z Fondu prevádzky, údržby a
opráv je účelovo viazaná len v prospech Fondu prevádzky, údržby a opráv, nie je pre jednotlivých
vlastníkov bytov a nebytových prostriedkov. Nie je pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že súd koná

s individuálnymi žalobcami, čo je tiež zjavne nesprávne. To, že sú v žalobe vymenovaní jednotliví
žalobcovia, vyplýva s § 8b ods. 1 zákona o bytoch v znení účinnom do 31.10.2018, pretože správca
konal „v mene vlastníkov“, teda uviedol v žalobe ich individualizované mená, nakoľko zákon o bytoch
vyslovene určoval, akým spôsobom má správca konať pred súdom. Ak by si však individuálne vlastníci
uplatňovali svoje práva, v plnej moci by vôbec nefiguroval správca a žalobu by si vlastníci vo svojom

mene podali sami a tak aj udelili plnú moc. Súd prvej inštancie mal vyhodnotiť zmenu žaloby po novele
zákona č. 283/2018 Z. z. a po vrátení spisu z Krajského súdu v Trnave tak, že mal návrhu na zmenu
účastníkov vyhovieť, nakoľko svojou činnosťou zapríčinil stav konania, ktorý ho následne doviedol k
presvedčeniu, že konanie je potrebné zastaviť. V opačnom prípade by bolo upreté právo vlastníkov
domáhať sa súdnej ochrany. Žalobcovia sa nestotožňujú s argumentáciou a odôvodnením súdu prvej

inštancie týkajúcej sa plynutia premlčacej doby a z toho vyplývajúci rozpor s dobrými mravmi.
Žalobcovia napádajú rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti, ktorou priznal žalovanej nárok na
náhradu trov konania voči žalobcom v plnom rozsahu. Žalobcovia v tejto súvislosti majú za to, že je
v rozpore s princípom spravodlivosti, ak súd prvej inštancie zaviazal žalobcov uhradiť trovy konania
vo výške 100% žalovanej, najmä z dôvodu, že koná vo vlastnom mene a na účet vlastníkov bytov a

nebytových priestorov – spotrebiteľov a v danom súdom konaní háji ich práva v súlade s § 8a a nasl. s
poukazom na § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a je ich v
zmysle zákona zákonným zástupcom. Žalobcovia majú za to, že z pozície zákonného zástupcu slabšej
strany – spotrebiteľov, je rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalovanej týkajúcej sa náhrady trov
konania v plnom rozsahu za nespravodlivé.

Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že prizná žalobcom
žalobou vznesený nárok, prípadne aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.7. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že súd prvej inštancie neporušil
rovnosť zbraní a spor rozhodol na základe riadne vykonaných dôkazov. Obom stranám dal rovnaký
priestor na navrhovanie dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol až po vykonaní

všetkých navrhnutých dôkazov, na ktoré mohli žalobcovia adekvátne reagovať. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo prijaté výlučne na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu. To, že z nich abstrahoval
skutkový dej inak, ako ho prezentovali žalobcovia, nemožno považovať za procesnú vadu ani porušenie
rovnosti zbraní. Žalovaná považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za adekvátne, súd
prvej inštancie konzistentne a detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti. Ak súd prvej inštancie

dospel k záveru, že ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože bolo individuálne
dojednané, nie je daný základ nároku. V tomto prípade nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenia
žalovanej, ktorá postupovala v súlade so zmluvou. Následne súd nemusí posudzovať ďalšie námietky
strán; vrátane námietky premlčania, ani to, či by malo byť bezdôvodné obohatenie úmyselné a mala
by sa použiť 10-ročná premlčacia lehota. Potreba skúmania určitosti a zrozumiteľnosti čl. 5.5. zmluvy o
úvere vyplynula z podaní a prednesov žalobcov, ktorí tvrdili, že ustanovenie je neurčité. V konkrétnom

prípade tak súd prvej inštancie nemal dôvod sám nahrádzať vôľu strán výkladom a skúmaním, či je
alebo nie je ustanovenie určité, keďže určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v čase jej podpisu
bola potvrdená samotnými zmluvnými stranami. Žalobcovia namietajú, že zmluva o terminovanom úvere
nebola individuálne dojednaná, pretože do nej údajne nemali možnosť robiť zásadné úpravy, avšak
skutočnosť, že správca mal zmluvu o úvere k dispozícii pred podpisom za účelom pripomienkovania,

bola pritom riadne preukázaná svedeckými výpoveďami. V údajne totožných zneniach čl. 4.6. a čl. 5.5.
úverových zmlúv, žalobcovia sami vyznačili rozdiely, z ktorých vyplýva, že nejde o rovnaké ustanovenia,
je medzi nimi rozdiel napríklad aj v dôvode zmeny úrokovej sadzby. Súd prvej inštancie riadne preskúmal
všetky predložené listiny a skutkové tvrdenia. Z podaného odvolania nie je žalovanej zrejmé, aké ďalšie
prostriedky procesného útoku neboli uplatnené. Časť odvolania, v ktorej žalobcovia hodnotia osobu

svedka G. S. a plnenie jeho povinností pri výkone jeho funkcie, neobsahuje žiadne návrhy na vykonanie
dokazovania, ktorými by sa preukázala pravdivosť ich tvrdení. Preto pôsobí len ako účelová difamácia
svedka, ktorý pravdivo opísal rozhodujúce skutočnosti v neprospech žalobcov. V spore sa celkom
jednoznačne preukázalo, že čl. 5.5. zmluvy o terminovanom úvere nie je neprijateľnou podmienkou
s poukazom na § 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Bolo preukázané, že ustanovenie je

individuálne dojednané a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu klienta (ako
to bolo medzi stranami dohodnuté). Žalovaná považuje za správne skutkové zistenia, aj právny záver
týkajúci nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov. Okrem námietok voči právnemu základu nároku sa
žalobcovia domáhajú uplatnenia moderačného práva súdu ohľadom trov konania. Aj keď je žalovaná
právnickou osobou, ktorá disponuje určitým počtom právnikov, má právo nechať sa zastúpiť advokátom.

Návrh žalobcov na výnimočné uplatnenie § 257 Civilného sporového poriadku je vzhľadom na hromadné
podanie veľkého počtu žalôb jedným subjektom nedôvodný.

8. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia. Vo vyjadrení uviedli, že súd prvej inštancie
sám doplnením predbežného právneho posúdenia dal podnet na skúmanie určitosti a zrozumiteľnosti

čl. 5.5. zmluvy. Vzhľadom na účelové výpovede svedkov G. E. a G. S., bolo na zvážení súdu prvej
inštancie vyhodnotiť svedecké tvrdenia v ich celkovom kontexte a posúdiť dôveryhodnosť svedkov
a ich tvrdení. Z výpovedí svedka G. S. vyplynulo, že nevedel, že sa dá zmluva jednostranne zo
strany banky zmeniť. Zo svedeckých výpovedí G. E. ďalej vyplynulo, že ju čítali pred podpisom, nie
pripomienkovali, pričom zmluvy sa čítali zbežne, keď sa podpisovali opakovane. Akú verziu zmluvy

o úvere mali žalobcovia k dispozícií, ktorú by pripomienkovali, žalovaná (banka) žiadnym spôsobom
nepreukázala. Ak žalovaná, spoločnosť poskytujúca úvery so špecifickou odbornou starostlivosťou,
nevie predložiť ani jeden relevantný dôkaz, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá,
je pravdepodobné, že neuniesla dôkazné bremeno a preto je jednoznačné, že podmienka nebola
dohodnutá individuálne. Zároveň obdobné zmluvné podmienky boli použité aj v iných zmluvách o

úvere, ktoré boli podrobené prieskumu zmluvných podmienok v iných súdnych konaniach v celej
Slovenskej republike, čo žalobcovia preukazovali predložením množstva rozsudkov, v ktorých boli
zmluvné podmienky zmlúv o úvere žalobcov vyhlásené za neprijateľné zmluvné podmienky. Súd prvej
inštancienajmänevyhodnotilvierohodnosťvýpovedísvedkov,nakoľkovýpovederesp.ichčastisilogicky
odporujú. Nie je pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že súd koná s individuálnymi žalobcami, čo je

tiež zjavne nesprávne. Správca aktívne alebo pasívne vecne legitimovaný zastupovať vlastníkov bytov
a nebytových priestorov na súde koná vo vlastnom mene, no na ich účet.9. K vyjadreniu žalobcov k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla,
že žalovaná smerovala svoju procesnú obranu k skutočnostiam, ktoré považoval za sporné súd prvej
inštancie v predbežnom právnom posúdení a výsluchom svedkov následne preukázala, že ustanovenie

bolo určité a individuálne dohodnuté, nemožno to považovať za vadu konania. K námietke žalobcov o
nesprávnom vyhodnotení aktívnej legitimácie žalobcov žalovaná dopĺňa, že záver súdu prvej inštancie
je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 29.10.2019 sp. zn. I. ÚS 428/2019 aj s nálezom
Ústavného súdu SR zo dňa 20.2.2020 sp. zn. III. ÚS 302/2019. Námietku, že žalobcovia tvoria
nerozlučné spoločenstvo produkovala žalovaná už v duplike a upozornila aj na potrebu dôsledných

zmien v okruhu účastníkov procesného spoločenstva. Ak žalobcovia na tieto zmeny nereflektovali,
vlastníkom bytov nebolo odňaté právo domáhať Civilného sporového poriadku.

10. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24Co/7/2021-608 zo dňa 26. januára
2022 v dôsledku podania predmetného odvolania rozsudok súdu prvej inštancie označený v záhlaví
vo výrokoch II., III. potvrdil (výrok I.) a rozhodol, že žalovaná má nárok voči žalobcom na náhradu rov

odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II.).

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením sp. zn. 9Cdo/135/2022 zo dňa 26.
júla 2023 rozhodujúc o dovolaní žalobcu v 1. rade dovolanie odmietol (prvý výrok) a žalovanej priznal
voči žalobcovi v 1. rade náhradu trov dovolacieho konania (druhý výrok).

12. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodujúc o sťažnosti žalobcu v 1. rade nálezom sp. zn. I.
ÚS 61/2024 zo dňa 11. apríla 2024 rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9Cdo/135/2022 z 26. júla 2023 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (výrok 1.), uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/135/2022 z 26. júla 2023 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie (výrok 2.), Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania 530,85 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi
sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (výrok 3.) a vo zvyšnej časti ústavnej

sťažnosti nevyhovel (výrok 4.). V náleze Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že Najvyšší súd
SR v napadnutom uznesení skoršie rozhodnutie s obdobným predmetom konania sp. zn. 5Cdo/71/2022
a ani rozhodnutia senátu 7Cdo s obdobným predmetom konania (7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023,
7Cdo/86/2023) vôbec nezmienil, a tým sa s nimi nevysporiadal, čo viedlo ústavný súd ku konštatovaniu,
že napadnuté uznesenie nie je presvedčivo odôvodnené, a preto ním došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1. výroku nálezu). Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľa na
zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci najvyššiemu súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie
nápravy vo veci bolo nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (bod 2. výroku nálezu) s tým, že najvyšší
súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd po zrušení mu uznesenia sp. zn. 9Cdo/135/2022
zo dňa 26. júla 2023 a vrátení mu veci na ďalšie konanie Ústavným súdom Slovenskej republiky
opäť vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 9Cdo/62/2024 zo dňa 15. apríla 2025 tak, že rozsudok

Krajského súdu v Trnave z 26. januára 2022 sp. zn. 24Co/7/2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dovolací súd v zhode s dovolacou argumentáciou žalobcu v 1. rade zistil, že obsahovo
totožná zmluvná podmienka v bode 5.5. zmluvy o termínovanom úvere č. 06/093/08 zo 16. decembra
2008 v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k
zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu

Klienta stanoveného Bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených
Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti
platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú
zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve.
Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi Klientovi.“, bola už predmetom skúmania v spore

vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 14C/21/2017 o vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom bola vo výroku rozsudku v tejto veci z 13. augusta 2020 sp. zn. 14C/21/2017, v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020,
vyhlásená za neprijateľnú. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31. mája 2023 sp. zn.5Cdo/71/2022 dovolanie žalovanej Prima banky Slovensko, a. s., zamietol a Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesením z 5. decembra 2023 sp. zn. IV. ÚS 617/2023 ústavnú sťažnosť sťažovateľa Prima
banka Slovensko, a. s., odmietol. Dovolací súd vo veciach s obdobným predmetom konania (napr.

sp. zn. 7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 7Cdo/86/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo/77/2023, 1Cdo/51/2023,
2Cdo/66/2022, 9Cdo/66/2022, 7Cdo/32/2023, 2Cdo/40/2023, 9Cdo/86/2023, 5Cdo/87/2023)
rozhodovalodovolaniachžalobcuv1.radeprotirozsudkomodvolaciehosúdu,ktorýpotvrdilrozhodnutia
súdu prvej inštancie o zamietnutí žalôb žalobcu preto, že nepovažoval bod 5.5. zmluvy o úvere za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale za bod platne dojednaný, určitý a zrozumiteľný. Význam tohto

bodu bol podľa názoru súdu prvej inštancie zmluvným stranám zrejmý a bolo preukázané, že zmluvy
a ich zmeny boli dojednané individuálne, pričom za vlastníkov konal správca, ktorý bol odborne
spôsobilou osobou a ktorý mal možnosť znenie zmluvy ovplyvniť. Najvyšší súd na dovolanie žalobcu
v 1. rade rozsudky odvolacieho súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konania, pričom vo vzťahu k
obom dôvodom prípustnosti dovolania uplatneným sťažovateľom [§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods.
1 písm. b) CSP] uviedol, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 z 31. mája 2023

vychádzal ako z prejudikatúry, ktorá už vyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej
podmienky, ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacím súdom vyriešená. Viaceré z uvedených
zrušujúcich dovolacích rozhodnutí boli v dôsledku ústavnej sťažnosti predmetom prieskumu Ústavným
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý ústavné sťažnosti žalovanej odmietol s tým,
že napadnuté rozhodnutia jednak nepatria do skupiny rozhodnutí, ktoré by pre sťažovateľku vytvorili

už nereparovateľný právny stav (išlo o zrušujúce uznesenia, pozn.) a jednak nezistil okolnosti, pre
ktoré by bolo nutné, aby aktivoval svoju právomoc a zasiahol do ešte neskončeného konania (IV. ÚS
663/2023,IV.ÚS79/2024,I.ÚS111/2024).Vzhľadomnazákladnýprincípvyjadrenývč.2ods.1a2CSP
dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nezohľadňuje určenie predmetnej
zmluvnej podmienky za neprijateľnú, porušuje právo žalobcu v 1. rade na spravodlivý proces. Dovolateľ

preto opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) v spojení s § 431 CSP. Keďže
dovolanie žalobcu v 1. rade bolo v danej veci nielen prípustné, ale aj dôvodné, dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie
(§ 450 CSP) s tým, že odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

14. Krajský súd v Trnave po zrušení mu veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky a vrátení veci na
ďalšie konanie ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenými subjektami – stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), g), h) Civilného
sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario), viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 Civilného sporového
poriadku), dospel k záveru, že je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II,

III. zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť v zrušenom rozsahu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

15. Predmetom konania je požiadavka žalobcov na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume
10.228,18 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % zo sumy 7.222,87 eur od 27.6.2016 do zaplatenia,

s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.919,39 eur odo dňa nasledujúceho po
doručení návrhu na zmenu žaloby zo dňa 22.6.2018 žalovanej do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.085,92 eur odo dňa nasledujúceho po doručení návrhu na zmenu
žaloby zo dňa 29.1.2020 žalovanej do zaplatenia, ktoré bezdôvodné obohatenie mala žalovaná získať
plnením z neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v článku 5.5. Zmluvy o termínovanom úvere č.

06/034/08 uzavretej dňa 23.5.2008 medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
na ulici C. O. H. XX A. C. zastúpení správcom (Bytové družstvo so sídlom v Trnave) a žalovanou v
znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene
miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klientastanoveného Bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou
Bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné
v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú

zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve.
Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi Klientovi.“ Súd prvej inštancie žalobu zamietol,
keď dospel k záveru, že zmluvná podmienka v článku 5.5. zmluvy bola dojednaná individuálne,
nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je
určitá a zrozumiteľná, nie je splnená aktívna vecná legitimácia, keďže ako žalobcovia nevystupujú všetci

aktuálnivlastnícibytovapretoaninároknazaplateniebezdôvodnéhoobohateniaspríslušenstvomnieje
dôvodný. Žalobcovia nesúhlasili so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, v odvolaní namietali,
že súd prvej inštancie nesprávne posúdil individuálne dojednanie zmluvnej podmienky v článku 5.5.
zmluvy o termínovanom úvere a za nesprávny považoval i argument súdu prvej inštancie o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko výplata bezdôvodného obohatenia z fondu prevádzky, údržby a
opráv je účelovo viazaná, nie je pre jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vzhľadom

na rozsah a dôvody odvolania žalobcov je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či postupom súdu
prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či konanie má inú vadu, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami a či súd prvej
inštancie vec správne právne posúdil.

16. S poukazom na dôvody podanej žaloby, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje,
že pre posúdenie opodstatnenosti požiadavky žalobcov na zaplatenie bezdôvodného obohatenia
s príslušenstvom bolo rozhodujúcim zistenie, či článok 5.5. zmluvy o termínovanom úvere je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

17. V zmysle ustanovenia § 455 Civilného sporového poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola
vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym
názorom dovolacieho súdu.

18. V citovanom zrušujúcom uznesení týkajúcom sa preskúmavanej veci (ods. 13.) dovolací súd

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/71/2022 zo dňa 31. mája 2023 ako na
prejudikatúru, ktorá už vyhodnotila právnu otázku týkajúcej sa neprijateľnej zmluvnej podmienky
(článok 5.5. zmluvy o termínovanom úvere), ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacím súdom
vyriešená s tým, že rovnako dovolací súd rozhodol vo veciach s obdobným predmetom konania
sp. zn.: 7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 7Cdo/86/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo/77/2023, 1Cdo/51/2023,

2Cdo/66/2022, 9Cdo/66/2022, 7Cdo/32/2023, 2Cdo/86/2023, 5Cdo/87/2023, pričom viaceré z
uvedených zrušujúcich dovolacích rozhodnutí boli v dôsledku ústavnej sťažnosti predmetom prieskumu
Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý ústavné sťažnosti žalovanej odmietol.

19. Keďže s poukazom na vyššie uvedené záväzné stanovisko a zároveň i na ustálenú rozhodovaciu

prax najvyšších súdnych autorít (Čl. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku) bola
predmetná základná právna otázka daného sporu vyriešená tak, že zmluvná podmienka v článku
5.5. zmluvy o termínovanom úvere je neplatná, čo zakladá dôvodnosť nároku žalobcov na zaplatenie
od žalovanej predmetného bezdôvodného obohatenia, bolo potom potrebným, aby sa súd zaoberal
opodstatnenosťou výšky uplatneného nároku, vrátane prípadného premlčania a za tým účelom vykonal

potrebné dokazovanie. Týmito otázkami sa súd prvej inštancie vzhľadom na jeho nesprávny záver, že
nejdeoneprijateľnúaneplatnúzmluvnúpodmienku,vdôsledkučohobezdôvodnéobohatenienevzniklo,
nezaoberal a potrebné dôkazy nevykonal.

20. Vzhľadom na uvedený záväzný právny názor dovolacieho súdu, ďalšie odvolacie argumenty

odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi
osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku,

či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na
podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnomprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú
odvolaciu argumentáciu odvolateľov zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom

na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp
hospodárnosti konania, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku v napadnutých výrokoch II.,

III. zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi dovolacieho
súdu, bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a v zmysle ustanovenia
§ 295 Civilného sporového poriadku i nevyhnutné dôkazy pre rozhodnutie vo veci na posúdenie

žalobou uplatneného nároku, vrátane obrany proti nemu, skutkový stav následne opätovne komplexne
vyhodnotiť a ustáliť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia,
vysporiadať sa aj so vznesenou námietkou premlčania a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutie bude nevyhnutné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2, 3 Civilného sporového
poriadku vo všetkých jeho záveroch odôvodniť.

23. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie, o náhrade trov oboch odvolacích konaní i dovolacieho konania (§ 396 ods. 3, § 453 ods. 3
Civilného sporového poriadku).

24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).