Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114202301
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2114202301.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň: JUDr.

Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C.
XX, XXX XXX D., zastúpená: Mgr. Peter Magdálik, advokát so sídlom Vajanského 1520, 924 01 Galanta,
proti žalovanej: PCA Slovakia, s. r. o. so sídlom: Automobilová ulica 1, 917 01 Trnava, IČO: 36 256
013, zastúpená: JUDr. Adriana Ručkayová, advokátka so sídlom Malinovského 1252/36, 915 01 Nové
Mesto nad Váhom, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k.: 14Cpr/1/2014 - 489 zo dňa 08. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol. Výrokom II. priznal žalovanej
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1 Právne rozsudok odôvodnil poukazom na ustanovenia § 49a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len ,,Občiansky zákonník“), § 262 ods. 1 a 2 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“).

1.2 Vecne dôvodil tým, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru uzatvorenej so žalovanou dňa 11. 11. 2013, pričom tvrdila, že dohoda bola uzavretá v dôsledku
jej omylu o vlastnom zdravotnom stave. Tento omyl mal byť podľa jej tvrdení vyvolaný zdravotným
posudkom o pracovnej spôsobilosti vypracovaným pracovnou zdravotnou službou Falck Healthcare, a.
s. dňa 05. 11. 2013. Žalobkyňa tvrdila, že z posudku nevyplývala dlhodobá pracovná nespôsobilosť,
ale len nespôsobilosť na výkon práce výrobného pracovníka v konkrétnej prevádzke, pričom nebolo

zrejmé, či ide o dočasný alebo trvalý stav. Podľa jej názoru tento posudok nemohol byť dostatočným
podkladom na skončenie pracovného pomeru. Poukazovala aj na výpis zo zdravotnej dokumentácie z
januára 2014, z ktorého malo vyplývať, že jej dočasná pracovná neschopnosť bola ukončená a nebola
u nej konštatovaná dlhodobá nespôsobilosť. Žalobkyňa tvrdila, že bez tvrdení žalovanej o jej dlhodobej
zdravotnej nespôsobilosti by dohodu nikdy neuzavrela, a preto ide o právny úkon trpiaci vadou vôle.
Okrem určenia neplatnosti dohody sa domáhala aj ďalšieho zamestnávania a náhrady mzdy, pričom
výšku uplatňovanej náhrady mzdy počas konania viackrát menila.

1.3 Z výsluchu svedkyne E. F. G., lekárky zamestnanej v pracovnej zdravotnej službe Falck Healthcare,
a. s. zistil, že u žalobkyne bola dňa 05. 11. 2013 vykonaná mimoriadna lekárska prehliadka po dlhodobej
práceneschopnosti, ktorá prebehla riadne vrátane anamnézy, vyhodnotenia zdravotnej dokumentácie aobjektívneho vyšetrenia. Na základe dostupných lekárskych nálezov dospela k záveru, že žalobkyňa je
dlhodobo nespôsobilá na výkon práce výrobnej pracovníčky z dôvodu ochorení pohybového aparátu,
najmä drobných kĺbov rúk a pravého kolena. Zdôraznila, že nemohla mať posudok pripravený vopred,

pretože zdravotná dokumentácia jej bola odovzdaná až v deň vyšetrenia. Pracovník personálneho
oddelenia žalovanej ako svedok potvrdil, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá po
rozhovoresožalobkyňou,ktorejbolivysvetlenémožnostiskončeniapracovnéhopomeru,ažežalobkyňa
sama prejavila záujem pracovný pomer ukončiť. Ďalší svedok, všeobecný lekár žalobkyne, uviedol,
že jej práceneschopnosť bola ukončená po operácii hernie a že podľa jeho názoru bola žalobkyňa

schopná návratu do práce, jeho vyjadrenie sa však netýkalo posúdenia konkrétnych pracovných
podmienok. Znalecký posudok znalkyne MUDr. Márie Krivdovej potvrdil, že zdravotný posudok z 05.
11. 2013 bol vypracovaný v súlade s právnymi predpismi a že závery o dlhodobej nespôsobilosti
žalobkyne na výkon práce výrobnej pracovníčky boli odborne odôvodnené. Poukázala na dlhodobé
reumatologické a ortopedické nálezy, progresiu ochorení drobných kĺbov rúk a nález na pravom kolene,
ako aj na nepriaznivé faktory pracovného prostredia, ako je fyzická záťaž, práca s bremenami a

vibrácie. Konštatovala, že medzi májom a novembrom 2013 došlo k zhoršeniu zdravotného stavu
žalobkyne, ktoré odôvodňovalo zmenu záveru o jej zdravotnej spôsobilosti, a že samotné ukončenie
práceneschopnosti neznamená automaticky schopnosť vykonávať danú prácu.

1.4 Prvoinštančný súd vykonaným dokazovaním ustálil skutkový stav tak, že žalobkyňa uzatvorila so

žalovanou dňa 11. 11. 2013 dohodu, na základe ktorej sa jej pracovný pomer mal skončiť dňom 30.
11. 2013, pričom dôvodom uzatvorenia dohody bol nepriaznivý zdravotný stav žalobkyne, ktorý jej
neumožňovalďalejvykonávaťprácunadanejpracovnejpozícii.Vkonaníbolopreukázané,žežalobkyňa
v tom čase mala zdravotné ťažkosti, vrátane reumatoidnej artritídy, problémov s drobnými kĺbmi rúk
a ťažkostí s pravým kolenom, pričom tieto zdravotné problémy boli explicitne diagnostikované lekármi

špecialistami. Súd preto vyhodnotil, že záver namietaného posudku pracovnej zdravotnej služby zo dňa
05. 11. 2013 o zdravotnej nespôsobilosti žalobkyne na výkon práce výrobnej pracovníčky pre žalovanú
bol dostatočne odborne podložený a legitímny. Opačné tvrdenia žalobkyne o jej zdravotnom stave a o
nesprávnostiposudkubolivykonanýmdokazovanímvyvrátené,pričomsúdpoukázalajnaprotichodnosť
výpovedí žalobkyne o jej vlastných diagnózach, keď raz uvádzala vedomosť o zdravotných problémoch

a inokedy popierala, že by niektoré diagnózy mala. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že mohla u žalovanej
pracovať na inej pracovnej pozícii, súd konštatoval, že tieto tvrdenia dostatočne nesubstancovala,
neuviedla konkrétnu vhodnú pozíciu a nepredložila ani dôkazy, ktoré by túto alternatívu podporili.
Naopak, z výsluchu svedka H., pracovníka personálneho oddelenia žalovanej súd zistil, že žalobkyňa
neprejavila záujem o zmenu pracovnej pozície ani neiniciovala zmenu pracovných podmienok. Ako

významnú okolnosť súd hodnotil aj to, že žalobkyňa sama v minulosti dvakrát požiadala o ukončenie
pracovného pomeru dohodou, a to dňa 07. 07. 2011 a 21. 01. 2013, čo podľa súdu indikovalo
jej dlhodobejší záujem skončiť pracovný pomer, pričom túto vôľu mali dokresľovať aj jej tvrdenia o
nespokojnosti s pracovnými podmienkami a o animozitách na pracovisku. Z toho súd vyvodil, že jej
neskoršie tvrdenia o záujme pokračovať v práci pre žalovanú pôsobia účelovo a neautenticky. Súd

súčasne prihliadol na to, že žalobkyňa dohodu podpísala bez nátlaku, vedela vopred o zámere žalovanej
smerovať k ukončeniu pracovného pomeru a za skončenie pracovného pomeru jej bolo vyplatené
odstupné vo výške sedemnásobku mesačnej mzdy.

1.5 Právne prvoinštančný súd vec posúdil podľa § 49a Občianskeho zákonníka a skúmal, či žalobkyňa

pri uzatváraní dohody konala v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti rozhodujúcej pre uskutočnenie
právneho úkonu a či žalovaná taký omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť, prípadne či ho vyvolala
úmyselne. Súd dospel k záveru, že predpoklady neplatnosti podľa § 49a Občianskeho zákonníka
splnené nie sú, a preto dohodu vyhodnotil ako platný právny úkon, na základe ktorého bol pracovný
pomer platne skončený. Podľa súdu žalobkyňa nepreukázala, že k tvrdenému omylu vôbec došlo,

pretože zdravotné problémy boli v konaní jasne preukázané, a zároveň sama uvádzala, že o postupe
zamestnávateľa smerujúcom k skončeniu pracovného pomeru vedela vopred, takže nebolo zrejmé,
akým spôsobom ju mala žalovaná uviesť do omylu. Súd zdôraznil aj to, že žalobkyňa neuviedla
konkrétne, kedy, akým konaním, akým spôsobom a ktorou osobou v mene žalovanej mala byť do omylu
uvedená, a jej tvrdenia v tomto smere zostali do veľkej miery bez výpovednej hodnoty. Za podstatné súd

považoval aj to, že posudok, na ktorý žalobkyňa poukazovala, nevyhotovila žalovaná, ale tretia osoba
– spoločnosť Falck Healthcare, a. s., resp. E. F. G., pričom nebolo tvrdené ani preukázané, že by táto
spoločnosť alebo lekárka konali na príkaz či objednávku žalovanej. V konaní preto nebolo preukázané,
žebyžalovanápodniklakrokyhodnotiteľnéakouvedeniedoomylu,anižebymalavedomosťotvrdenomomyle žalobkyne, keď žalovaná nemala prístup k jej zdravotnej dokumentácii ani odbornú spôsobilosť
hodnotiť medicínske závery posudku, a už vôbec nebol preukázaný úmysel žalovanej uviesť žalobkyňu
do omylu. Súd doplnil, že aj keby žalobkyňa hypoteticky bola v informačnom deficite alebo omyle o

svojom zdravotnom stave, šlo o okolnosti bytostne sa týkajúce jej osoby, ktoré si mohla sama overiť
autonómne absolvovaním ďalších vyšetrení u iných špecialistov, a ak tak neurobila, ide o nedbanlivosť
na jej strane. V tejto súvislosti súd odkázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa
ktorého sa nemožno úspešne dovolávať neplatnosti pre omyl, ak osoba zanedbala objektívne existujúcu
možnosť overiť si rozhodné skutočnosti. Súd sa vyrovnal aj s návrhom žalobkyne na výsluch ďalších

svedkov, ktorý považoval za irelevantný a nadbytočný, pretože žalobkyňa neuviedla, aké konkrétne
podstatné skutočnosti mali byť ich výsluchom preukázané, a zostala len pri všeobecných tvrdeniach o
atmosfére na pracovisku a podozreniach z účelového postupu žalovanej, bez priamej väzby na otázku
omylu. Na tomto základe súd uzavrel, že neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady omylu podľa §
49a Občianskeho zákonníka, nezistil ani iný dôvod neplatnosti dohody, a preto skončenie pracovného
pomeru ku dňu 30.11.2013 posúdil ako platné a účinné. Z dôvodu, že pracovný pomer platne zanikol,

žalobkyni nevznikol ani nárok na náhradu mzdy, a žaloba bola nedôvodná aj v tejto časti.

1.6 V časti trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady procesného úspechu, keď žalovaná
bola úspešná v celom rozsahu, priznal jej preto plný nárok na náhradu trov konania, pričom o ich výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Proti prvoinštančnému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p), konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.), súd prvej

inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1
písm. e) C. s. p), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p).

2.1 Žalobkyňa zotrvala na tvrdení, že ňou uplatnené nároky sú dôvodné a riadne preukázané, a to
tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Podľa žalobkyne žalovaná neuniesla dôkazné bremeno
k rozhodujúcim skutkovým tvrdeniam, ktoré v konaní prezentovala. Žalovaná pri uzatváraní dohody o
skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 11. 2013 vyvolala u žalobkyne právne relevantný omyl, bez
ktorého by žalobkyňa dohodu nikdy neuzavrela, keď prezentovala, že na základe lekárskeho posudku

o zdravotnej spôsobilosti žalobkyňa dlhodobo stratila zdravotnú spôsobilosť na výkon doterajšej práce,
hoci takýto záver zo samotného posudku nevyplýva. Žalobkyňa poukázala na znalecký posudok MUDr.
Márie Krivdovej č. 2/2020 zo dňa 04. 05. 2020, podľa ktorého je lekársky posudok zo dňa 05.11.2013
formálne nesprávny, pričom táto nesprávnosť má zásadný vplyv na jeho použiteľnosť ako podkladu
pre skončenie pracovného pomeru, pre zmenu pracovného zaradenia žalobkyne a všeobecne pre jeho

využitie v pracovnoprávnych vzťahoch. Zdôraznila, že nesprávnosť tohto posudku bola preukázaná
vykonaným znaleckým dokazovaním a potvrdená aj vyjadreniami MUDr. Krivdovej. Zároveň žalobkyňa
namieta procesnú nepoužiteľnosť výsluchu MUDr. Krivdovej zo dňa 16.9.2024, pretože táto osoba
bola v konaní už skôr pribratá ako znalec a následne bola vypočutá v procesnom postavení svedka,
čo považuje za nezlučiteľné. Podľa žalobkyne, ak vznikla potreba doplniť znalecké dokazovanie, mal

byť pribratý nový znalec, nie tá istá osoba v inom procesnom postavení. Z lekárskeho posudku
zo dňa 05.11.2013 vyplýva len konštatovanie, že „nie je spôsobilá ako výrobný pracovník v PCA“,
pričom z neho nevyplýva, či ide o dočasnú alebo dlhodobú stratu spôsobilosti, ako to vyžaduje právna
úprava. Zdôraznila, že podľa Zákonníka práce je dlhodobá strata spôsobilosti viazaná na časové
hľadisko presahujúce jeden rok, čo v jej prípade splnené nebolo. Takýto nejednoznačný posudok preto

nemohol byť zákonným podkladom na skončenie pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov, čo podľa
žalobkyne potvrdzuje aj ustálená judikatúra.

2.2 Ďalej žalobkyňa namietala, že lekársky posudok sa zameriaval len na posúdenie spôsobilosti pre
prácu zvárača a nočnú prácu, hoci pracovné zaradenie „výrobný pracovník“ zahŕňalo aj práce v lakovni

a na montáži. Podľa jej názoru jej mohla a mala byť ponúknutá iná vhodná práca v zmysle Zákonníka
práce, čo však žalovaná neurobila. Žalobkyňa poukázala aj na výpoveď svedka H., ktorý potvrdil, že
lekársky posudok bol jediným dôvodom skončenia pracovného pomeru. Na základe toho žalobkyňa
tvrdí, že žalovaná ju pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru jednoznačne uviedla doomylu tým, že jej prezentovala existenciu riadneho lekárskeho posudku preukazujúceho dlhodobú stratu
spôsobilosti, hoci takýto záver z posudku nevyplýval a posudok bol navyše nesprávny. Tento omyl sa
týkal skutočnosti rozhodujúcej pre uzatvorenie právneho úkonu, keďže bez neho by žalobkyňa dohodu

nikdy nepodpísala. Návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou vzišiel od žalovanej, text dohody
pripravila žalovaná a žalobkyňa ju podpísala práve v dôsledku omylu vyvolaného žalovanou. Z tohto
dôvodu považuje dohodu za právny úkon trpiaci vadou vôle a za neplatnú podľa § 49a v spojení s §
40a Občianskeho zákonníka. Zároveň poukázala na to, že ide o individuálny pracovnoprávny spor so
slabšou stranou, kde je žalobkyňa zamestnancom.

2.3 Svoju argumentáciu žalobkyňa podporila aj ďalšími skutočnosťami, najmä výpisom zo zdravotnej
dokumentácie zo dňa 21. 01. 2014, z ktorého vyplýva, že jej dočasná práceneschopnosť bola ukončená
k 05.11.2013 pre úpravu zdravotného stavu a že nebola konštatovaná žiadna dlhodobá neschopnosť.
Poukázala na lekársky posudok zo dňa 22.05.2013, podľa ktorého bola spôsobilá vykonávať prácu s
určitými obmedzeniami, pričom počas práceneschopnosti sa jej zdravotný stav zlepšil. V tejto súvislosti

považuje závery posudku zo dňa 05.11.2013 za nelogické a rozporné. Žalobkyňa ďalej uviedla viacero
okolností, ktoré podľa nej spochybňujú správnosť posudku a postup žalovanej, vrátane tvrdení o
jej aktuálnom dobrom zdravotnom stave, o povahe predchádzajúcich práceneschopností, o údajnej
neexistencii niektorých diagnóz a o účelovom prístupe žalovanej. Poukázala tiež na dôkazy a svedkov,
ktorých vykonanie navrhovala, avšak prvoinštančný súd ich nevykonal, čím podľa nej došlo k neúplnému

zisteniu skutkového stavu.

2.4 Ďalšou vadou napadnutého rozsudku je podľa žalobkyne jeho nedostatočné a nepresvedčivé
odôvodnenie, keď sa súd riadne nevyrovnal s jej argumentáciou, neuviedol konkrétne právne
ustanovenia a vec nesprávne právne posúdil. Podľa žalobkyne sú tak naplnené viaceré odvolacie

dôvody podľa Civilného sporového poriadku, vrátane nesprávneho právneho posúdenia veci,
nesprávnych skutkových zistení, nevykonania navrhovaných dôkazov a porušenia práva na spravodlivý
proces.

2.5 Odvolacím návrhom sa žalobkyňa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jej

žalobe v celom rozsahu vyhovel, určil neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, zaviazal
žalovanú na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 22 824 eur a priznal jej náhradu trov konania, prípadne
aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne aj právne správny. Zdôraznila, že prvoinštančný súd správne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka, najmä § 34, § 37, § 40a a § 49a a dôvodne dospel k záveru, že dohoda
o skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 11. 2013 je platným právnym úkonom. Podľa žalovanej
bolo preukázané, že žalobkyňa prejavila slobodnú, vážnu a zrozumiteľnú vôľu skončiť pracovný pomer
dohodou, bola oboznámená so všetkými alternatívami skončenia pracovného pomeru a dobrovoľne

si zvolila dohodu s vyšším odstupným, pričom k žiadnemu nátlaku ani bezprávnej vyhrážke nedošlo.
Dohoda bola uzatvorená v písomnej forme, obsahovala všetky zákonné náležitosti a žalobkyňa jej formu
ani podpis nespochybňuje. Žalovaná odmietla existenciu omylu podľa § 49a Občianskeho zákonníka,
pretože lekársky posudok nevyhotovila ona, ale nezávislá pracovná zdravotná služba, žalovaná nemala
možnosť ovplyvniť jeho obsah ani nemala prístup k zdravotnej dokumentácii žalobkyne. Žalobkyňa

mala možnosť overiť si svoj zdravotný stav aj u iných lekárov a jej prípadná nečinnosť predstavuje
nedbanlivosť, nie právne relevantný omyl. Podľa žalovanej žalobkyňa v skutočnosti len dodatočne
spochybňuje ekonomickú výhodnosť dohody, čo nemá vplyv na jej platnosť. Súd prvej inštancie preto
správneuzavrel,žedohodabolauzatvorenádobrovoľne,bezomyluspôsobenéhožalovanouapracovný
pomerskončilplatne,pričomžalobkyňaneuniesladôkaznébremeno.Ztýchtodôvodovžalovanánavrhla

potvrdiť napadnutý rozsudok a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojom odvolaní a na všetkých skutkových tvrdeniach
a právnych argumentoch, ktoré v priebehu konania uplatnila. Má za to, že vykonaným dokazovaním
bolo jednoznačne preukázané, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 11. 2013 bola

uzatvorená v dôsledku právne relevantného omylu, ktorý u nej vyvolala žalovaná. Zdôraznila, že
žalovaná jej pri uzatváraní dohody prezentovala, že na základe lekárskeho posudku dlhodobo stratila
zdravotnú spôsobilosť na výkon práce výrobného pracovníka, hoci takýto jednoznačný záver z posudku
zo dňa 05. 11. 2013 nevyplýva. Nesprávnosť a nejednoznačnosť tohto lekárskeho posudku bola podľažalobkyne preukázaná znaleckým posudkom MUDr. Krivdovej č. 2/2020, ktorý konštatuje jeho formálnu
nesprávnosťanepoužiteľnosťakopodkladunaskončeniepracovnéhopomerualebozmenupracovného
zaradenia. Jej zdravotný stav sa po ukončení pracovnej neschopnosti zlepšil, čo vyplýva zo zdravotnej

dokumentácie aj z výpovede ošetrujúceho lekára E. H., a neexistoval dôvod na záver o dlhodobej strate
pracovnej spôsobilosti. Podľa žalobkyne bol lekársky posudok jediným dôvodom skončenia pracovného
pomeruažalovanájejmalaponúknuťinúvhodnúprácu.Žalobkyňanamietlaajdobrovoľnosťuzatvorenia
dohody, pretože v dôsledku nesprávnych a zavádzajúcich informácií o jej zdravotnej nespôsobilosti
nemala reálnu možnosť slobodnej voľby. Tvrdí, že omyl bol vyvolaný priamo žalovanou, išlo o omyl v

rozhodujúcej skutočnosti podľa § 49a Občianskeho zákonníka a dohoda ako právny úkon trpí vadou
vôle, a je preto neplatná. Argumentáciu žalovanej považuje za nedôvodnú a má za to, že v konaní
riadne uniesla dôkazné bremeno, zatiaľ čo žalovaná jej tvrdenia účinne nespochybnila. Z týchto dôvodov
žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel,
prípadne ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a priznal jej náhradu mzdy aj
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Žalovaná v odvolacej duplike zopakovala, že považuje napadnutý rozsudok za vecne aj právne
správny a navrhla jeho potvrdenie. Zotrvala na všetkých svojich doterajších stanoviskách, zdôrazňuje
správnu aplikáciu relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie. Vyjadrenia
žalobkyne len opakujú už skôr prezentované argumenty, neobsahujú žiadne konkrétne výhrady voči

skutkovým ani právnym záverom súdu a nepreukazujú procesné či hmotnoprávne pochybenia. V
konaní bolo podľa žalovanej jednoznačne preukázané, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď
nepreukázala existenciu právne relevantného omylu ani to, že by žalovaná takýto omyl vyvolala alebo
o ňom vedela. Súd správne vyhodnotil, že tvrdenia žalobkyne sú vágne a vyjadrujú len jej subjektívnu
nespokojnosť s výsledkom lekárskeho posudku, ktorý navyše pochádzal od nezávislej tretej osoby a

bol potvrdený znaleckým dokazovaním. Žalobkyňa dohodu podpísala dobrovoľne, bez nátlaku, mala
vedomosť o riešení skončenia pracovného pomeru a bolo jej riadne vyplatené odstupné, pričom sama
neprejavila záujem o inú pracovnú pozíciu. Odvolanie žalobkyne podľa žalovanej nekonkretizuje žiadne
konkrétne nesprávnosti napadnutého rozsudku a zostáva len na úrovni všeobecnej polemiky, preto
nemôže spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou stranou sporu (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C. s. p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1

C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s.
p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.)a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v

dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, 2 C. s. p.).

7. Uplatnenou žalobou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej určenia neplatnosti dohody o skončení
pracovného pomeru, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 11. 11. 2013. Súčasne sa
domáhala toho, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala, uplatnila si aj nárok na náhradu mzdy. Žalobu

odôvodnila tým, že žalovaná u nej pri uzatváraní dohody vyvolala právne relevantný omyl, bez ktorého
by k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru z jej strany nikdy nedošlo. Do omylu mala
žalovaná žalobkyňu uviesť informovaním o tom, že disponuje lekárskym posudkom, z ktorého vyplýva,
že žalobkyňa dlhodobo stratila spôsobilosť na výkon všetkých činností, spadajúcich pod označenie
a pracovnú náplň výrobný pracovník.

8. Odvolací súd, s prihliadnutím na rozsah a dôvody odvolania, preskúmal správnosť postupu
a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol, keď mal za preukázané, že neboli naplnené
hmotnoprávne predpoklady konania v omyle podľa § 49a Občianskeho zákonníka, a preto nemohol
konštatovať neplatnosť namietanej dohody o skončení pracovného pomeru. Zároveň súd nezistil žiaden

iný dôvod, ktorý by zakladal neplatnosť predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru. Skončenie
pracovného pomeru medzi stranami preto posúdil ako platné a účinné. Pracovný pomer medzi stranami
platne zanikol ku dňu 30. 11. 2013, žalobkyni tak nevznikol ani uplatnený nárok na náhradu mzdy.9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.

10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a obsahu spisového materiálu vo veci, dospel odvolací
súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu dostatočnom pre posúdenie
žalobkyňou uplatneného nároku a rozhodnutie vo veci. Výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne
právneposúdil.Súdprvejinštancienapadnutýrozsudokriadneodôvodnil,pričomsazároveňvyrovnalso
všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, vyrovnal sa aj s relevantnými námietkami

a argumentáciou sporových strán v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť jeho dôvodov. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia a z dôvodu vyrovnania sa s odvolacími námietkami žalobkyne
uvádza nasledovné:

12.Podľažalobkynesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovkneprávnymskutkovým
zisteniam(§365ods.písm.f)C.s.p.),pričomopätovnepoukázalanato,žežalovanáunejpriuzatváraní
dohody vyvolala právne relevantný omyl, bez ktorého by k uzavretiu dohody o skončení pracovného
pomeru z jej strany nikdy nedošlo. Tvrdila súčasne, že už v samotnom texte dohody žalovaná žalobkyni
prezentovala ako skutočnosť, že vzhľadom na lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na výkon

pracovnej činnosti žalobkyňa dlhodobo stratila zdravotnú spôsobilosť na výkon doterajšej práce, hoci
takýto záver zo samotného posudku nijako nevyplýva.

13. Podľa § 191 ods. 1 C. s. p dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo.

14. V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom je predovšetkým potrebné konštatovať, že hodnotenie
dôkazov v zmysle citovaného ustanovenia § 191 C. s. p. je taká činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd

v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z citovaného ustanovenia § 191 ods. 1 C. s. p.. Nesprávne

hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní
najavo,prípadne,žebysinepovšimolrozhodnéskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázané,
alebo vyšli v konaní najavo. Za nesprávne hodnotenie dôkazov je možné označiť aj takú hodnotiacu
úvahu súdu, ktorá je v rozpore so zásadami formálnej logiky.

15. Podľa § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle
vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny
úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl
táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

16. Citované ustanovenie obsahuje úpravu právnych následkov pre prípad, že právny úkon bol urobený
v omyle ako nevedomosti o skutočnom stave veci. Právna podstata omylu spočíva v tom, že konajúci
mal nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch úkonu. Omyl vo vôli je právne
významný (má za následok neplatnosť právneho úkonu) len vtedy, ak ho konajúca osoba urobila v omyle

vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, resp. podstatná a osoba, ktorej
bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho úkonu. Omyl
je pri právnom úkone rozhodujúci, resp. podstatný, ak sa týka právneho dôvodu alebo inej skutočnosti,
ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu podľa prejavenej vôle rozhodujúca. Právne následky omylusú teda spojené len s určitým kvalifikovaným (právne významným) omylom. Právne významný je omyl
vtedy, ak je tento omyl skrytý (t. j. účastník konajúci v omyle o ňom nevie) a druhý účastník tento
omyl spôsobil priamo úmyselne. O omyl však pôjde aj vtedy, keď druhý účastník omyl vyvolal inak,

napr. neúmyselne alebo o ňom musel vedieť. V takomto prípade omyl musí vychádzať zo skutočnosti,
ktorá je pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca (musí ísť o omyl podstatný). Omyl je podstatný,
ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie
rozhodujúca (podstatná), a bez ktorej by k právnemu úkonu nedošlo, a ďalej osoba, ktorej bol právny
úkonurčený,tentoomylvyvolalaalebooňommuselavčaseprávnehoúkonuaspoňvedieť.Ustanovenie

§ 49a Občianskeho zákonníka však nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu
dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne
informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného
právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi
riešenia zamýšľaného právneho úkonu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/192/2008
z 23. novembra 2009).

17. Žalobkyňa svoj nárok odôvodnila práve tým, že žalovaná u nej vyvolala omyl informovaním o tom,
že disponuje lekárskym posudkom, podľa ktorého žalobkyňa dlhodobo stratila spôsobilosť na výkon
všetkých činností, spadajúcich pod označenie a pracovnú náplň výrobný pracovník. Správne preto súd
prvej inštancie zameral svoje dokazovanie na zistenie skutočností, či žalobkyňa v skutočnosti konala pri

uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru v omyle a či žalovaná taký prípadný omyl vyvolala
alebo o ňom musela vedieť.

18. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že od 03. 06. 2013 do 04. 11. 2013 bola
žalobkyňa práceneschopná, po ukončení práceneschopnosti nastúpila do zamestnania a zároveň

absolvovala lekárske vyšetrenie v zariadení pracovnej zdravotnej služby Falck HealthCare, a. s. so
sídlom v Bratislave z dôvodu povinnej lekárskej preventívnej prehliadky po dlhodobej práceneschopnosti
(v zmysle § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Dňa 05. 11. 2013
vydala spoločnosť Falck HealthCare, a. s. žalobkyni po jej vyšetrení Posudok o zdravotnej spôsobilosti

navýkonkonkrétnejčinnostisozáverom„NiejespôsobiláakovýrobnýpracovníkvPCA.“(vďalšomtexte
„posudok“). Závery tohto posudku v zmysle poučenia uvedeného v posudku žalobkyňa nenamietala,
podľa vlastného tvrdenia z dôvodu, že nápravy by sa nedočkala. V rámci svojho výsluchu uviedla, že
pracovník personálneho oddelenia jej dal na výber, že buď dostane výpoveď s tým, že ešte odpracuje
tri mesiace v súlade s výpovednou lehotou a dostane odstupné za štyri mesiace alebo pracovný pomer

ukončia dohodou a v tom prípade dostane odstupné vo výške 7-násobku mzdy. Ďalej uviedla, že zvolila
možnosť dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že to bolo finančne výhodnejšie.

19. Odvolací súd konštatuje, že skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie vyplýva z riadne
vykonaných dôkazov, pričom prvoinštančný súd vykonané dôkazy vyhodnotil správne keď uzavrel,

že žalobkyňa nepreukázala, že došlo k ňou uvádzanému, právne relevantnému omylu pri uzatváraní
predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa by sa mohla domôcť neplatnosti
právneho úkonu – predmetnej dohody len vtedy, ak by preukázala, že žalovaná v nej vyvolala omyl
svojím konaním alebo o tomto omyle musela vedieť. Do omylu mala žalovaná žalobkyňu uviesť
informovaním o tom, že disponuje lekárskym posudkom, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa dlhodobo

stratila spôsobilosť na výkon všetkých činností, spadajúcich pod označenie a pracovnú náplň výrobný
pracovník. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa sa podrobila lekárskemu vyšetreniu
v zariadení pracovnej zdravotnej služby, ktoré vystavilo posudok so záverom, že žalobkyňa nie je
spôsobilá ako výrobný pracovník v PCA. Uvedený posudok – jeho záver nebol výsledkom činnosti
žalovanej, tento posudok – ako výsledok činnosti iného (na to určeného zariadenia) mala rovnako

k dispozícií žalovaná aj žalobkyňa. Je nesporné, že so záverom posudku bola žalobkyňa oboznámená,
nenamietala voči nemu, napriek tomu, že takúto možnosť mala, čo sama v rámci svojho výsluchu
uviedla. V tejto súvislosti je významnou skutočnosť, že išlo o posúdenie zdravotného stavu žalobkyne,
o ktorom žalovaná nemala vedomosť, nemala prístup k (aktuálnej) zdravotnej dokumentácii žalobkyne,
na druhej strane išlo o zdravotný stav žalobkyne, o ktorom žalobkyňa vedomosť mala aspoň subjektívnu.

Ak sa teda domnievala, že posúdenie jej zdravotného stavu bolo nesprávne (ako v priebehu konania
tvrdila), mala možnosť požiadať o nápravu. Nie je teda zrejmé, akým konaním práve žalovaná mala
vzbudiť u žalobkyne taký omyl v dôsledku ktorého uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru.
Pokiaľ by aj konala žalobkyňa v omyle, nie je možné konštatovať, že tento omyl vyvolala žalovaná,resp. že by o tomto omyle mohla vedieť. Je potrebné zdôrazniť najmä tú skutočnosť, že na strane
žalobkyne by v tom prípade išlo o omyl vyvolaný, resp. zavinený jej nedbanlivosťou, pretože nevyužila
možnosť, overiť si rozhodné skutočnosti – teda či skutočne v dôsledku svojho zdravotného stavu nie je

spôsobilá ako výrobný pracovník v spoločnosti žalovanej, ktoré mali (podľa jej tvrdenia) zásadný vplyv
na uzavretie predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru. V súvislosti s vôľou žalobkyne ukončiť
pracovný pomer so žalovanou prvoinštančný súd poukázal aj na predchádzajúce návrhy žalobkyne
na ukončenie pracovného pomeru – návrhy na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru zo
dňa 07.07.2011 (z dôvodu situácie, ktorá panuje na pracovisku – tento návrh vzala späť 14.07.2011)

a 21.01.2013 (z dôvodov osobných, zdravotných a pracovných – žalovaná s uzavretím dohody súhlasila,
žalobkyňa dohodu napokon odmietla uzavrieť). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na tú
podstatnú skutočnosť, že v prípade predmetného skončenia pracovného pomeru ide o dohodu – teda
o dvojstranný právny úkon, na uzavretie ktorého bola potrebná zhoda prejavov vôle oboch strán tejto
dohody - žalovanej ako zamestnávateľa a aj žalobkyne ako zamestnankyne. Faktickým prejavom
súhlasu s uzavretím dohody boli podpisy oboch strán dohody na jej písomnom vyhotovení zo dňa

11.11.20213. Žalobkyňa túto dohodu podpísala podľa vlastného tvrdenia bez nátlaku, pričom ako sama
uviedla, vopred vedela o záujme žalovanej dohodnúť sa o ukončení pracovného pomeru. Mala tak
časový priestor premyslieť si svoje konanie, podpísanie predmetnej dohody a tým činom jej uzavretie, je
preto potrebné považovať za riadny prejav jej vôle. Všetky uvedené skutočnosti, ktoré boli postačujúce
pre rozhodnutie, súd prvej inštancie správne, vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a dospel k

správnemu záveru, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou
je platným právnym úkonom.

20. K ďalším odvolacím dôvodom žalobkyne odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vec správne
právne posúdil, keď správne vyložil ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa svoj nárok

odôvodnila práve uvedeným zákonným ustanovením, pričom prvoinštančný súd svoje dokazovanie
zameral na zistenie, či boli naplnené zákonné predpoklady aplikácie citovaného ustanovenia, tieto však
nezistil. Odvolací súd dodáva, že v preskúmavanej veci išlo o dohodu o skončení pracovného pomeru,
nie o výpoveď z pracovného pomeru (ako jednostranný právny úkon zamestnávateľa), nebol preto dôvod
skúmať splnenie podmienok výpovede z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c)

Zákonníka práce a k nemu sa vzťahujúcich ustanovení Zákonníka práce, na ktoré sa žalobkyňa vo
svojom odvolaní odvoláva.

21. Odvolací súd nezistil ani naplnenie ďalších odvolacích dôvodov (§ 365 ods. písm. b), d), e) C.
s. p.), pretože súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne, presvedčivo a logicky odôvodnil v súlade

s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p., taký postup prvoinštančného súdu, ktorý by bol porušením práva
žalobkyne na spravodlivý proces odvolací súd nezistil, nezistil ani inú vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil (ods. 31. odôvodnenia),
prečo nevykonal niektoré dôkazy navrhnuté žalobkyňou – tieto vyhodnotil ako nadbytočné a irelevantné
pre posúdenie predmetnej veci, s čím sa odvolací súd stotožňuje.

22. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie za nerozhodné, keď
i podľa už konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými

stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS
200/2009 a pod.).

23.Súdprvejinštancierozhodolsprávneionárokunanáhradutrovkonania,keďpodľa§255ods.1C.s.
p. priznal v spore úspešnej žalovanej proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov v celom rozsahu.

24. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že odvolacie dôvody, uplatnené
žalobkyňou, naplnené neboli, odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne potvrdil postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p..25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal proti žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

26. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

27. Senát odvolacieho súdu prijal toto uznesenie pomerom hlasov 3:0, jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9

posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.
2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je podľa § 421 C .s .p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s .p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /

dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s .p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s .p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s .p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).