Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124210010
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124210010.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Martina Barnová, advokátka, so sídlom Námestie
SNP538/16,09101Stropkov,protižalovanému:365.bank,a.s.,sosídlomDvořákovonábrežie4,81102
Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova

8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie
bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17Csp/179/2024-77 zo dňa 21. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol

takto:
„I. Súd u r č u j e že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č.
XXXXXXXXXX zo dňa 24.08.2015 je bezúročný a bez poplatkov.
II. Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 886,07 EUR spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,4 % ročne zo sumy 886,07 EUR od 06.12.2024 do zaplatenia, a to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Súd u r č u j e že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka
č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.08.2015, v časti [3] Poplatky súvisiace s poskytnutým úverom v bode 3.1.
v znení:
„S poskytnutým úverom Lepšia splátka súvisia nasledujúce poplatky:
1. upomienka po omeškaní splátky: 10,00 EUR
2. upomienka po omeškaní splátky: 25,00 EUR.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Súd u r č u j e ,že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka
č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.08.2015, v časti [4] Ďalšie zmluvné dojednania v bode 4.4. v znení:
„Banka a Dlžník/Spoludlžník sa dohodli, že Banka si môže započítať svoje pohľadávky zo ZoÚ voči
pohľadávkeDlžníka/SpoludlžníkazktoréhokoľvekÚčtualebovkladuvedenéhoBankou.Bankajeztohto
dôvodu zároveň oprávnená nevykonať akýkoľvek prevod peňažných prostriedkov, či inak neumožniť
Dlžníkovi/Spoludlžníkovi nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek Účte Dlžníka/Spoludlžníka alebo

s vkladom Dlžníka/Spoludlžníka, s čím Dlžník/Spoludlžník podpisom ZoÚ súhlasí.“, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.V. Súd u r č u j e že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka
č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.08.2015, v časti [5] Záverečné ustanovenia v bode 5.8. v znení:
„Dlžník/Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali v nasledujúcom poradí: a] poplatky podľa

ZoÚ, b] úrok z omeškania, c] zmluvný úrok z Úveru, d] splátka istiny Úveru, pričom platí, že v prípade
viacerých pohľadávok Banky voči Dlžníkovi/Spoludlžníkovi sa platby Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú
najskôr na pohľadávky skôr splatné.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
VI. Súd u r č u j e ,že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka
č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.08.2015, v Obchodných podmienkach pre spotrebiteľské úvery účinných

od 13.06.2015, v časti V. Čerpanie úveru, jeho úroky a poplatky v bode 5.8. v znení:
„Ak sa úver stane predčasne splatným v zmysle bodu 6.8 OP, Banka úročí predčasne splatnú časť úveru
dohodnutou Úrokovou sadzbou, ako aj zákonným úrokom z omeškania, a to odo dňa, keď sa úver stal
predčasne splatným až do okamihu úplného splatenia predčasne splatného úveru.“, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.
VII. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka

č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.08.2015, v Obchodných podmienkach pre spotrebiteľské úvery účinných
od 13.6.2015, v časti VIII. Záverečné ustanovenia v bode 8.4. v znení:
„Dlžník a Spoludlžník je povinný oznámiť Banke všetky okolnosti, ktoré môžu negatívne ovplyvniť jeho
schopnosť plniť záväzky zo ZoÚ, najmä to, že bolo začaté súdne, rozhodcovské, konkurzné, exekučné
alebo iné konanie týkajúce sa jeho majetku. Dlžník a Spoludlžník zodpovedá za škodu, ktorá Banke

vznikne v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
VIII. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o
výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa

24.8.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške
5.000 EUR. Žalobkyňa úver v plnom rozsahu čerpala a následne úver predčasne splatila.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že na predmetný úver dopadá sankcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ) minimálne z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k)

ZoSÚ - uvedenia všetkých predpokladov potrebných pre výpočet RPMN. V bode 2.2 sa síce uvádzajú
základné parametre úveru, avšak je zrejmé, že tieto údaje nepredstavujú jednoznačné a zrozumiteľne
podanéinformácieopredpokladochprevýpočetRPMN.Nesprávnyjeajúdajocelkovejčiastke,ktorúmá
spotrebiteľ zaplatiť za úver podľa totožného ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. V tejto súvislosti prvoinštančný
súd poukázal na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23 zo dňa 23.01.2025, z ktorého

vyplýva, že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov musia byť výslovne
uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať
preskúmaním podmienok tejto zmluvy.
Žalovaný nereagoval na žalobkyňou vytýkané hrubé porušenie povinnosti s odbornou starostlivosťou
skúmať jej úveruschopnosť pred poskytnutím úveru, čím sa toto jej tvrdenie stalo prakticky nesporné,

resp. žalovaný nepreukázal, že dodržal povinnosti vyplývajúce z § 7 ZoSÚ skúmal úveruschopnosť a
bonitu žalobkyne. Uvedené tak predstavuje hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, čoho
dôsledkom je v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ taktiež bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Keďže s ohľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bola žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému
iba sumu vo výške rovnajúcej sa poskytnutým finančným prostriedkom z úveru, žalobkyňa preplatila

úver (jeho istinu predstavujúcu poskytnuté finančné prostriedky) o sumu 886,07 EUR, čo v konečnom
dôsledku predstavuje rozsah jej plnenia v prospech žalovaného bez právneho dôvodu.
K vznesenej námietke premlčania prvoinštančný súd uviedol, že zo skutkových tvrdení žalobkyne, na
ktorých podporu predložila listinný dôkaz v podobe prehlásenia Združenia na ochranu spotrebiteľa
HOOS, vyplýva, že žalobkyňa sa o potenciálnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vzniku

bezdôvodného obohatenia dozvedela najskôr 01.02.2023, kedy sa obrátila na uvedené združenie.
Objektívnu premlčaciu dobu súd posudzoval ako 10 – ročnú, a to aj s poukazom na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie zo dňa 22.04.2021 vo veci C-485/19 LH c/a Profi Credit Slovakia s.r.o.
Prípustnosť žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok súd prvej inštancie vyvodil z § 137
písm.c)CSPvspojenís§298CSP,akoajvspojenís§53a§53aObčianskehozákonníkaapodporneaj

§ 11 ods. 4 ZoSÚ. Súd pri každej so žalobkyňou špecifikovaných zmluvných podmienok dospel k záveru
onaplneníznakovneprijateľnostivzmysle§53ods.1Občianskehozákonníka,pričomvkaždomjednom
prípade súd zistil, že totožné resp. obdobné zmluvné podmienky boli už súdmi právoplatne vyhlásené
za neprijateľné podmienky. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňou špecifikované zmluvnédojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, preto ich výrokmi III. až VII. určil za neprijateľné zmluvné podmienky.
Žalovaným prezentované úvahy o šikanóznom spôsobe výkonu práva žalobkyne neboli v konaní

preukázané. Súd vidí zjavný motív žalobkyne podať žalobu práve s ohľadom na to, že sa domnievala, že
zmluva má nedostatky, ktoré spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pričom jej žaloba nebola
len akademickou alebo nedotýkajúcou sa konkrétnych porušení jej spotrebiteľských práv, ale jedným
z uplatnených nárokov je dokonca i nárok na plnenie - vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie nevzhliadol dôvod na vyslovenie, že by v danom prípade malo iniciovanie sporu žalobkyňou s

odstupom času od splatenia úveru šikanózny charakter, alebo bolo v rozpore s dobrými mravmi.
K nevykonania navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie uviedol, že nepovažoval za potrebné vykonať
dokazovanie ohľadom prepočtu hodnoty RPMN jednak z dôvodu, že sa absenciou tejto náležitosti
nezaoberal, keďže zistil iné dôvody, pre ktorý sa má dotknutý úver považovať za bezúročný a bez
poplatkov, ako aj z dôvodu, že žalobkyňa vôbec ani nenamietala nesprávnosť hodnoty RPMN v zmluve.
Výsluch žalobkyne ku kontraktačnému procesu a motívom podania žaloby súd taktiež nepovažoval za

nevyhnutné vykonať. Žalobkyňa súdu poskytla svoje tvrdenia a podložila ich aj listinným dôkazom -
prehlásením združenia.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
tak, že žalobkyni ako plne úspešnej strane v spore priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), e) f) a h) CSP. Argumentoval, že počas trvania úverového vzťahu žalobkyňa
nerozporovala žiadnu náležitosť zmluvy o úvere, ani iné dohodnuté zmluvné podmienky. Žalobkyňa
úver nepreplatila. Hoci podľa zmluvy o úvere mala celkovo uhradiť na úver sumu 9.470,35 EUR, reálne

zaplatila iba sumu 5.886,07 EUR. K požiadavke na uvedenie všetkých predpokladov použitých pri
výpočte RPMN poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2021 sp. zn. 7Cdo 183/2020
(R 86/2021). Žalovaný uviedol, že rozhodnutie vo veci C-677/23 o konkrétnom spôsobe a forme
uvedenia predpokladov použitých na výpočet RPMN v zmluve mlčí, v dôsledku čoho žalovaný namieta
aplikovateľnosť tohto rozhodnutia na daný prípad. Neobstojí ani vytknutie súdu (ods. 41 napádaného

rozsudku) o absencii údaja o dni čerpania úveru a o chybnej celkovej čiastke úveru vo výške 9.470,35
EUR (96 x 100 = 9.600 EUR), keďže tá bola v zmluve o úvere uvedená v prospech žalobkyne.
Kpoplatkuzaupomienkuuviedol,žeideobežneúčtovanýpoplatokapoukázalnajehofunkcie.Žalovaný
má za to, že započítanie pohľadávok (čl. 4.4 zmluvy) sa nijako neodchyľuje od zákonných ustanovení
§ 580 a 581 OZ o započítaní pohľadávok. Započítavanie pohľadávok prednostne na príslušenstvo je

podľa žalovaného prípustnou modifikáciou zákonom všeobecne stanoveného spôsobu započítavania
čiastočných plnení peňažného dlhu prednostne na istinu. V úverovej zmluve bol s dlžníkom dohodnutý
spôsob započítavania splátok „prednostne na príslušenstvo“. K úročeniu uviedol, že kumulácia úrokov
je viazaná na pôvodnú (a nie predčasnú) splatnosť úveru, t.j. tak aby veriteľ zinkasoval to, na čo by mal
nárok, ak by dlžník plnil riadne a včas. Taktiež aj namietané zmluvné ustanovenie o povinnosti dlžníka

oznámiť začatie súdnych, konkurzných, exekučných alebo iných konaní, týkajúcich sa jeho majetku, je
plne v súlade so zákonom o bankách a nespôsobuje u žalobkyne značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach.
Pokiaľ ide o uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalovaný naďalej trvá na vznesenej
námietke premlčania. Skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci a okolnosti v rozsudku Súdneho

dvora EÚ zo dňa 22.4.2021 vo veci C-485/19, na ktorý poukazuje súd prvej inštancie sú diametrálne
odlišné. V prvom rade sa žalobca nedomáha vydania plnenia poskytnutého na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, ale na základe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Žalovaný nesúhlasí s
argumentmi súdu, ktoré majú odôvodňovať plynutie desaťročnej premlčacej doby namiesto trojročnej.
Poukázal na prijatý zákon č. 108/2024 Z. z., na základe ktorého bol doplnený Občiansky zákonník o

nové ustanovenie § 53e OZ, účinné od 1.7.2024.
Záverom namietal nevykonanie navrhnutého dôkazu – výsluchu žalobkyne. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku nepovažuje za dostatočné. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zotrvala na tom, že zmluva o úvere neobsahuje predpoklady
použité na výpočet RPMN s poukazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C – 677/23.
K jednotlivým neprijateľným podmienkam poukázala na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov.
Žalobkyňa napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a navrhla ho preto potvrdiť.5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP)), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal

napadnutýrozsudok,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmyslezásadvyplývajúcichzustanovenia
§ 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietaným nesprávnym procesným postupom, inou vadou konania, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonaním dôkazu, nesprávnym právnym posúdením, nesprávnym
skutkovým zisteniam, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri II.ÚS

78/05).

7. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou bola dňa
24.8.2015 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver
vo výške 5.000 EUR, ktorý mala splatiť v 96 mesačných splátkach po 100 EUR mesačne.

V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským podľa ustanovenia §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň nebolo sporné, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo
k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa príslušných ustanoví zákona o spotrebiteľských
úveroch.

8. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o porušení jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b) CSP), s touto nie je možné stotožniť sa. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

9. K námietke inej vady, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na také
pochybeniavprocesnompostupesúdu,ktoréniesúsubsumovateľnépodzostávajúceodvolaciedôvody.
Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť

súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2
CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods.
2 CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľnépod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto odvolacia
námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebola
odvolacím súdom zistená iná vada v konaní, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, pričom túto odvolateľ v podanom odvolaní ani nijako bližšie nekonkretizoval. Zostala teda iba v
podobe všeobecne formulovaného odvolacieho dôvodu, ktorý nebolo možné bližšie odvolacím súdom
preskúmať.

10.Kodvolaciemudôvoduvzmysle§365ods.1písm.e)CSPodvolacísúdkonštatuje,ženielensúdnou

praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach
- od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie
dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených
a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch

predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (pozri nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010).
Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, prečo nevykonal žalovaným

navrhovanédôkazy.PreukazovaniesprávnostiRPMNuvedenejvzmluvebyničnezmenilonakonečnom
závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodov absencie predpokladov pre výpočet RPMN
a hrubého porušenia povinnosti s odbornou starostlivosťou skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, a všetky podstatné skutkové tvrdenia, ktoré súd potreboval pre zistenie skutkového
stavu, žalobkyňa poskytla v žalobe a vyjadreniach.

11. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa § 365 ods. 1 CSP písm.
f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej

veci, z ktorého vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedenéprocesnéúkonyprimeraným,zrozumiteľnýmaústavneakceptovateľnýmspôsobomreagovaťv

súladesplatnýmprocesnýmporiadkom,atoajprirešpektovanídruhucivilnéhoprocesu,vktoromstrana
sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že
vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa §

220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

12. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7
Cdo 7/2010). Podľa odvolacieho súdu nedošlo k naplneniu žiadneho z uvedených odvolacích dôvodov.13. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli
skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne
existovali v čase vyhlásenia rozsudku. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne podstatné, rozhodujúce,

konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu, resp. zrušenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie.
Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za konzistentné a logické, pričom konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti a v nadväznosti na
námietky žalovaného v podanom odvolaní uvádza nasledovné (§ 387 ods. 2 CSP):

14. K odvolacím námietkam voči I. výroku napadnutého rozsudku o určení bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na základe Zmluvy o úvere odvolací súd uvádza nasledovné:
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom z 23.01.2025 vo veci C-677/23 rozhodol tak, že cit.: „Článok
10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle,
že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne

uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať
preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“
Vzhľadom na vyššie uvedený záver Súdneho dvora Európskej únie sa odvolací súd stotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie v tom smere, že bod 2.2 Zmluvy o úvere obsahuje len všeobecné rámcové
okolnosti používané pri výpočte RPMN a nepredstavuje konkrétne vyjadrené predpoklady pre výpočet

RPMN.
V tomto smere treba vychádzať z článku 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23.4.2008, podľa ktorého ročná percentuálna miera nákladov, ktorá sa na ročnom základe rovná
aktuálnej hodnote všetkých záväzkov (čerpania, splátky a poplatky), budúcich alebo súčasných, na
ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v

prílohe I., časti I. Podľa odsek 2 článku 19 tejto smernice, na účel výpočtu ročnej percentuálnej miery
nákladov sa určia celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o úvere a iných
poplatkov, okrem kúpnej ceny, ktorú je povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo služieb bez ohľadu na to, či
sa transakcia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú

platobné transakcie a čerpanie, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie
a čerpanie a ostatné náklady.
Pokiaľ ide o slovenské právo, treba konštatovať, že predpoklady pre výpočet RPMN sú súčasťou údajov,
ktoré sa komponujú do vzorca pre výpočet RPMN a tento vzorec - tzv. základná rovnica vyjadrujúca
rovnosť poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov na strane druhej,

je uvedená v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z..
Vychádzajúc z týchto zdrojov treba konštatovať, že do výpočtu RPMN sú zahrnuté všetky náklady
spojené s úverom, teda výška úveru, ktorý poskytne, doba splácania úveru, náklady spojené s
poskytnutím úveru (ako napríklad spracovateľský poplatok, poistenie), výška mesačných splátok,
úroková sadzba, ako aj poplatky spojené s úverom, a to buď jednorazové poplatky, ktoré spotrebiteľ musí

zaplatiť na začiatku alebo v priebehu úverového vzťahu, alebo pravidelné poplatky, ktoré spotrebiteľ platí
mesačne spolu so splátkou úveru alebo v akejkoľvek inej periodicite, teda napríklad poistenie úveru.
Tieto údaje však predmetná zmluva o úvere, ktorá bola medzi sporovými stranami uzavretá, neobsahuje,
v pre spotrebiteľa, zrozumiteľnej, transparentnej a jasne označenej podobe, pričom v bode 2.2,
posledný odsek je len všeobecne uvedené, cit.: „Predpoklady výpočtu RPMN: RPMN bola vypočítaná

za predpokladu, že Dlžníkovi bude poskytnutý Úver v schválenej výške jednorazovo v deň uzavretia
ZoÚ, ZoÚ zostane platná dohodnutý čas a Dlžník/Spoludlžník a Banka budú plniť svoje povinnosti za
podmienok a v lehotách ustanovených ZoÚ. Na účely výpočtu RPMN sa použili celkové náklady Dlžníka
spojené so ZoÚ s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek
záväzkov ustanovených v ZoÚ.“ Podľa názoru odvolacieho súdu však takáto identifikácia predpokladov

RPMN, v zmysle vyššie uvedeného, nepredstavuje skutočné predpoklady pre výpočet RPMN, ale len
všeobecný rámec, ktorý sa používa pri výpočte RPMN.
Žalovaný síce tvrdil, že žalobkyni bola odovzdaná aj ďalšia zmluvná dokumentácia, avšak uvedené
tvrdenie nepodložil žiadnymi dôkazmi.
Za týchto okolností je preto potrebné konštatovať, že predmetná spotrebiteľská zmluva nespĺňa

požiadavky vo vzťahu k povinnosti zakotvenej v § 9 odsek 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom ku dňu zavretia predmetnej zmluvy o úvere, a to v podobe uvedenia
všetkýchpredpokladovpoužitýchprevýpočettejtoročnejpercentuálnejmierynákladov.Takátoabsencia
špecifikácie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN nekorešponduje s rozsudkom Súdnehodvora Európskej únie aplikovateľným v tejto veci sp. zn. C-677/23 z 23.01.2025, z ktorého vyplýva (v
zmysle vyššie uvedeného), že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov
(RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ

mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy. Z tohto rozhodnutia Súdneho dvora aj
z citovaného slovenského právneho predpisu taktiež vyplýva, že uvedenie len samotnej percentuálnej
sadzby RPMN (v prejednávanej veci 20,00 % p.a.) nepostačuje.
Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že absencia špecifikácie
predpokladov použitých pre výpočet RPMN má dôsledok uvedený v § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, teda

pre nedodržanie § 9 odsek 2 písm. k) ZoSÚ sa predmetný spotrebiteľský úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov.
Na vyslovenom závere nič nemení ani námietka žalovaného o neaplikovateľnosti rozsudku Súdneho
dvora vo veci C – 677/23. Odvolací súd nevidí dôvod, prečo by sa uvedený rozsudok nemal vzťahovať
aj na prejednávanú vec, najmä za stavu, keď aj skutkové okolnosti v oboch prípadoch sú rovnaké.
Predpoklady pre výpočet RPMN tak vo veci, ktorá bola predmetom prieskumu Súdneho dvora, ako aj

tomto konaní, sú vyjadrené vágnym, popisným spôsobom bez konkrétnych údajov, na základe ktorých
žalovaný RPMN vypočítal. Preto pokiaľ Súdny dvor vo veci C-677/23 mal za to, že takýto spôsob
vyjadrenia predpokladov použitých pre výpočet RPMN nepostačuje, niet dôvodu, aby tomu bolo inak
v tejto veci.

15. Súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru aj podľa
ustanovenia § 11 ods. 2 ZoSÚ, a to z dôvodu hrubého porušenia povinnosti s odbornou starostlivosťou
skúmať schopnosť žalobkyne splácať úver v zmysle § 7 odsek 1 ZoSÚ. Žalovaný v súdnom konaní
neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa vysvetlenia, ako zistil, overil a vyhodnotil bonitu žalobkyne pred
uzavretím úverovej zmluvy.

Podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.
Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom
rozhodnutí. Identifikácia, či je skutkové tvrdenie strany sporné alebo nesporné, sa vykoná podľa toho, či
bolo tvrdenie účinne popreté protistranou. Iba účinne popreté skutkové tvrdenie sa považuje za sporné.

Nespornosť skutkového tvrdenia je daná buď de facto alebo de iure. De facto je skutkové tvrdenie
nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak protistrana uvedie rovnaké skutkové tvrdenie.
De iure je skutkové tvrdenie nesporné, ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v § 151 ods. 1.
Podľa tejto domnienky platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec (ak
sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila), alebo ak ho síce poprela, avšak neúčinne. Popretie skutkových

tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje všeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je
úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým
stavom tvrdeným protistranou. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, 1752 s., s. 619 -
621: M. Tomašovič).

Civilnésporovékonaniejekonštruovanépomerneformálneaprocesnázodpovednosťzavýsledoksporu
je prvom rade na stranách sporu. Strany sporu majú povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré svedčia v ich
prospech, resp. poprieť skutkové tvrdenia protistrany. Pokiaľ tak neurobia, výsledkom je ich neúspech
v spore.
Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že žalovaný žiadnym spôsobom neskúmal jej bonitu, čím hrubo porušil

povinnosť podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v čase podpisu úverovej zmluvy
bola rozvedená, starobná dôchodkyňa so starobným dôchodkom vo výške 256 EUR a nákladmi na
bývanie vo výške 110 EUR. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie toto skutkové
tvrdenie žalobkyne nepoprel. Odvolací súd pripomína, že povinnosť preukazovať vynaloženie odbornej
starostlivosti zaťažuje veriteľa (ust. § 7 ods. 15 písm. b) ZoSÚ). Preto mal súd prvej inštancie v zmysle

ust. § 151 ods. 1 CSP tieto skutkové tvrdenia za nesporné. Ak teda bolo tvrdenie žalobkyne o tom, že
žalovaný žiadnym spôsobom neskúmal jej bonitu nesporné, súd prvej inštancie dospel k správnemu
skutkovému, aj právnemu záveru o hrubom porušení povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a správne
aplikoval ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, v zmysle ktorého sa v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.

Odvolací súd zároveň poznamenáva, že pokiaľ by bol žalovaný, ako veriteľ, pred poskytnutím úveru
postupoval s odbornou starostlivosťou, tak už z údajov tvrdených žalobkyňou, sa pri výške dôchodku
256 EUR mesačne, javí poskytnutie úveru s mesačnou splátkou 100 eur skutočne ako neodborné a
žalovaný sa musí byť vedomý, že pri nesplnení tak závažnej zákonnej povinnosti, ako je skúmaniebonity pred poskytnutím úveru, bude znášať následky porušenia tejto povinnosti v podobe záveru, že
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že z vyjadrení
žalovanéhoskutočnenevyplývaakozisťoval,overovalavyhodnotilbonitoužalobkyne,pričomtátopokiaľ

mala náklady na bývanie 110 EUR a splátku úveru 100 EUR, tak zostatok jej príjmu, t.j. suma 46 eur
reálne nemohla postačovať ani na jej základnú existenciu.

16. Ďalším dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je absencia údaja podľa § 9 ods. 2 písm.
k) ZoSÚ, a to celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve je ako celková čiastka, ktorú má

klient zaplatiť uvedená suma 9.470,35 EUR, avšak ako správne podotkol súd prvej inštancie, pri počte
splátok 96 vo výške 100 EUR, je celková suma, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť 9.600 EUR.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/287/2020 zo dňa 30.6.2022 (R
49/20022): „Abybolomožnékonštatovaťsplneniepovinnostiveriteľavyplývajúcejzustanovenia§9ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch, musia byť údaje uvedené v spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen
formálne, ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne. Týmto spôsobom zákonodarca

chráni spotrebiteľa a napĺňa účel sledovaný právnou úpravou spotrebiteľských zmlúv, ktorým je úplné
informovanie spotrebiteľa o podmienkach v tomto prípade úverovej zmluvy v záujme ochrany slabšej
zmluvnej strany. Správnosť údajov totiž nepochybne ovplyvňuje rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do
určitého záväzku. Zároveň spotrebiteľ musí mať možnosť zoznámiť sa so skutočným obsahom právneho
úkonu, aby vedel, čo konkrétne je predmetom dojednania a aké sú jeho práva a záväzky z toho

plynúce. Ak by sa pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný) uvedený v zmluve spĺňa
podmienky § 9 ods. 2 cit. zákona, stratilo by toto ustanovenie zmysel. ... Pokiaľ teda údaje predstavujúce
obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o
splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z neho
vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku

bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) zákon o spotrebiteľských úveroch).“
Odvolací súd v súvislosti s touto zákonnou náležitosťou poukazuje na to, že nie je správne tvrdenie
žalovaného, že tento údaj bol uvedený v prospech žalobkyne. V zmluve je uvedená nižšia čiastka
(9.470,35EUR)akomalaspotrebiteľkavskutočnostizaplatiť(9.600EUR),čoznamená,žespotrebiteľke
bola daná nesprávna a zavádzajúca informácia o tom, že celkovo má zaplatiť menšiu sumu, ako

v skutočnosti.

17. S prihliadnutím na skutočnosť, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere sa považuje za
bezúročnýabezpoplatkov,súdprvejinštancierozhodolsprávneajvovýrokuII.,ktorýmurčil,žežalovaný
je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 886,07 EUR.

18. Súd prvej inštancie sa taktiež správne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania zo strany
žalovaného, keď správne na prejednávanú vec aplikoval plynutie 2 ročnej subjektívnej premlčacej
lehoty, ktorá plynie v rámci 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 107 odsek 1, 2
Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti pri posudzovaní plynutia subjektívnej premlčacej doby platí,

že rozhodujúcim okamihom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia je nadobudnutie skutočnej vedomosti oprávneného subjektu o
vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor. Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 51/2020 zo dňa 9.6.2020 uviedol, že posúdenie skutočnej
vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa posudzuje vždy podľa konkrétnych

skutkových okolností. V prejednávanej veci bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru
nastupujeexlegeakodôsledokporušeniazákonaospotrebiteľskýchúveroch.Žalobkyňaakospotrebiteľ
plnila nad rámec požičanej istiny, žalovaný ako dodávateľ služby prijal ako veriteľ od žalobkyne plnenie
nad rámec zákona, preto sa bezdôvodne obohatil. To, že sa žalobkyňa dozvedela o tom, že už plnila
viac ako mala a že došlo k bezdôvodnému obohateniu, zistila až po tom, čo bola zmluva predložená

na posúdenie Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, dňa 1.2.2023. K tomuto momentu
žalobkyňa nadobudla skutočnú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd taktiež poukazuje na to, že súdna prax týkajúca sa začatia plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty je už ustálená, o čom svedčí aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.9.2021
sp. zn. 5Cdo/299/2021 (R 14/2022), ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov

SR č. 2/2022 a, z ktorého vyplýva: „Pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v
prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktorá
je bezúročná a bez poplatkov, je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal)
plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve“. Preto aj odvolací súdpovažoval odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa počiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
za nedôvodnú.

19. Čo sa týka objektívnej premlčacej lehoty pre vydanie bezdôvodného obohatenia, tak aj jej
aplikácia prešla určitým názorovým vývojom pri posudzovaní úverových zmlúv, ktoré majú spotrebiteľský
charakter. Súdny dvor uviedol v rozhodnutí C-485/19, že za okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci,
existuje nezanedbateľné riziko, že sa spotrebiteľ nebude počas lehoty na plnenie vyplývajúce z úverovej
zmluvy dovolávať svojich práv priznaných právom únie, keď k premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe

podľa § 107 odsek 2 Občianskeho zákonníka dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ sám nie je schopný posúdiť,
či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe zmluvnej podmienky. Potrebné
je preto zohľadniť znevýhodnené postavenie spotrebiteľa, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach, a preto Súdny
dvor na prvú položenú prejudiciálnu otázku vo veci C-485/19 odpovedal tak, že: „Zásada efektivity sa
má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú

spotrebiteľom o vrátanie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe
nekalých podmienok v zmysle Smernice 93/13, alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s
požiadavkami Smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa,
keď došlo k bezdôvodnému obohateniu“. Táto odpoveď Súdneho dvora na posudzovanie plynutia 3
alebo 10 premlčacej doby bola zásadná pre prijatie uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28.2.2022 pod sp.

zn. 7Cdo/268/2021, ktoré bolo uverejnené ako R 15/2022 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov
SR 2/2022, podľa ktorého „analogická aplikácia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej
republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 odsek 2 Občianskeho
zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom
prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-485/19 zo dňa 22.4.2021 v právnom poriadku

Slovenskej republiky“. Na základe uvedeného potom odvolací súd musí konštatovať, že v zmysle
ustálenejrozhodovacejpraxenajvyššíchsúdnychautorítjeirelevantné,čibezdôvodnéobohatenie,ktoré
získal dodávateľ na úkor spotrebiteľa, vzniklo v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok, alebo
absencie obligatórnych náležitostí úverovej zmluvy, vždy je potrebné v zmysle rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie C-485/19 aplikovať analogicky 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu v úverových

spotrebiteľských vzťahoch.
K odvolacej námietke týkajúcej sa odlišností skutkových okolností prejednávanej veci a okolností
v rozsudku C-485/19 odvolací súd dáva do pozornosti, že Súdny dvor vo svojej odpovedi, citovanej
vyššie, uviedol, že trojročná premlčacia lehota sa vzťahuje na žaloby podané spotrebiteľom o vrátenie
súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v

zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s
požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008. Len pre úplnosť
odvolací súd podotýka, že smernica Rady 2008/48/ES obsahuje požiadavky na podstatné náležitosti
úverovej zmluvy.
K ust. § 53e Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazoval žalovaný v podanom odvolaní odvolací

poukazuje na prechodné ustanovenie k zákonu č. 108/2024 Z.z., a to ust. § 879x, podľa ktorého
ustanovenia tohto zákona sa použijú na právne vzťahy vzniknuté po 30. júni 2024, pričom zmluva v tejto
veci bola uzavretá ešte dňa 24.08.2015, preto aplikácia tohto zákonného ustanovenia nie je v tejto veci
dôvodná.
Na margo rozhodnutí súdov, ktoré žalovaný konkretizoval v podanom odvolaní s prívlastkom

„rozhodovacia súdna prax“ odvolací súd uvádza, že rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
20Csp/241/2020 zo dňa 25.06.2021 na ktorý odvolateľ poukazuje nenadobudol právoplatnosť, nakoľko
bol zrušený Krajským súdom v Prešove ako súdom odvolacím (sp. zn. 5CoCsp/33/2021 zo dňa
24.03.2022). Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp/133/2019 zo dňa 29.09.2020 síce bol
Krajským súdom v Prešove ako súdom odvolacím potvrdený, avšak v danom prípade sa jednalo o inú

skutkovú a procesnú situáciu, nakoľko v danom prípade spotrebiteľ bol zastúpený právnym zástupcom,
pričom v priebehu súdneho konania ani len netvrdili úmysel dodávateľa. Čo sa týka rozhodovacej praxe
Okresného súdu Levice, na ktorú poukazuje odvolateľ, tak táto nie je pre odvolací súd v tomto súdnom
konaní nijako záväzná.

20. K odvolaniu žalovaného voči výrokom o určení neprijateľnosti konkrétnych zmluvných podmienok
odvolací súd uvádza nasledovné:
Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľskázmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 odsek 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou
podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z
ustanovenia § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka.

Samotná možnosť spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany proti porušeniu práv a povinnosti
ustanovených zákonom proti porušiteľovi vyplýva z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a
teda neplatnú, vyplýva aj z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka.

21. Je potrebné konštatovať, že žalobkyňa uzatvorila typickú formulárovú zmluvu, ktorej obsah

pripravil žalovaný, pričom žalobkyňa nemala možnosť zmeniť jej obsah. Rovnako tak nemala možnosť
participovať na príprave zmluvných podmienok a musela ich buď prijať v takom rozsahu, ako ich pripravil
dodávateľ alebo odmietnuť zmluvu ako celok, vrátane zmluvných podmienok. Možnosť ovplyvniť znenie
zmluvných podmienok je iba fiktívna. Spotrebiteľské právo je preto určené na efektívne zamedzenie
používania neprijateľných zmluvných podmienok. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,

podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a
to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku konfrontácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne vzhľadom
na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto
vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom

spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednanie pripravený, pri konfrontácii je využívaný moment prekvapenia
a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované
existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj
k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná
podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa) ako ani to,

kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú, t.j. či tak činí pred vstupom
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, počas jeho trvania alebo až následne. Danosť právneho záujmu
na zabezpečení právnej istoty, ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami nie je
časovo limitovaná.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že na strane žalobkyne nemožno prezumovať konanie v rozpore s dobrými

mravmi, či zjavne šikanózny výkon práva iba z toho dôvodu, že sa žalobou obrátila na súd po 9 rokoch
od zániku jej dlhu. Je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že to bol práve žalovaný ako dodávateľ,
ktorý pri uzatváraní zmluvy o úvere nepostupoval v súlade s právnymi predpismi.

22. K určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v časti 3 - Poplatky súvisiace s poskytnutým

úverom, v bode 3.1. zmluvy o úvere, v znení: „S poskytnutým úverom Lepšia splátka súvisia nasledujúce
poplatky: 1. upomienka po omeškaní splátky: 10,00 EUR, 2. upomienka po omeškaní splátky: 25,00
EUR“, odvolací súd uvádza, že odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že sa jedná
o poplatok, ktorý nie je primeraný, predstavuje skrytú sankciu vo vzťahu k žalobkyni. Poplatok umožňuje
získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech, keďže žalovaný požaduje paušálne plnenie nad rámec

skutočných a účelných výdavkov. Upomienka nemôže mať sankčný charakter. Sankčným dôsledkom
neskorej úhrady splátky sú úroky z omeškania. Zmyslom upomienky je upozornenie a súčasne výzva
pre dlžníka, aby si dodatočne splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní. Účelom zaslania
upomienky nemôže byť získanie majetkového prospechu vo forme finančnej sankcie voči spotrebiteľovi
ako dlžníkovi, ktorá by prinášala majetkový prospech dodávateľovi. Náklady spojené s vyhotovením

upomienky a jej zaslaním sú nepochybne nižšie ako poplatok vo výške 10 EUR a druhej upomienky 25
EUR. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný
záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia).
Ani skutočnosť, že poplatky za upomienky sú bežným účtovaným bankovým poplatkom, nekonvaliduje

neprijateľnosť tohto poplatku. To, že k porušovaniu zákonných ustanovení dochádza v rovnakej forme
zo strany viacerých subjektov, ešte nerobí z porušovania práva konanie súladné s právom.
Na margo určenia neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky odvolací súd poukazuje na rozhodnutia
súdov, ktorými už bolo uvedená zmluvná podmienka vyhlásená za neprijateľnú, a to rozhodnutieKrajského súdu v Prešove sp. zn. 11CoCsp/18/2023 zo dňa 14.03.2024 (ktorým súd potvrdil rozsudok
Okresného súdu Poprad sp. zn. 19Csp/25/2022-177 zo dňa 27. februára 2023), rozsudok Okresného
súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 5Csp/35/2024 zo dňa 07.03.2025, či rozsudky uvádzané súdom prvej

inštancie v bode 62. odôvodnenia jeho rozhodnutia.

23. V zmysle zmluvnej podmienky uvedenej v časti 4 - Práva a povinnosti zmluvných strán, v bode
4.4. Zmluvy o úvere, v znení: „Banka a Dlžník/Spoludlžník sa dohodli, že Banka si môže započítať
svoje pohľadávky zo ZoÚ voči pohľadávke Dlžníka/Spoludlžníka z ktoréhokoľvek Účtu alebo vkladu

vedenéhoBankou.Bankajeztohtodôvoduzároveňoprávnenánevykonaťakýkoľvekprevodpeňažných
prostriedkov, či inak neumožniť Dlžníkovi/Spoludlžníkovi nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek Účte
Dlžníka/Spoludlžníka alebo s vkladom Dlžníka/Spoludlžníka, s čím Dlžník/Spoludlžník podpisom ZoÚ
súhlasí“ si mohla banka (žalovaný) započítať svoje pohľadávky zo zmluvy voči pohľadávke žalobkyne
z ktoréhokoľvek jej účtu alebo vkladu vedeného bankou. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi
neprijateľnosti uvedenými súdom prvej inštancie a odkazuje na ne. Odvolací súd zdôrazňuje, že

žalovaný si v zmysle tohto zmluvného ustanovenia mohol započítať akúkoľvek sumu, ktorú on považoval
za svoju pohľadávku. Mohlo pri tom ísť aj o sumy (a vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
aj išlo), na ktoré nemal nárok. Týmto ustanovením banka v podstate obmedzila slobodu žalobkyne
nakladať so svojim majetkom. Táto podmienka umožňuje započítanie pohľadávok žalovaného ako
dodávateľa bez jeho výslovnej notifikácie, čo je skutočne nutné považovať za rozporné s právnou

úpravou zakotvenou v § 580 Občianskeho zákonníka, vyžadujúcou právny úkon smerujúci k započítaniu
voči druhému účastníkovi právneho vzťahu, ktorým nemôže byť s časovým odstupom doručený výpis z
účtu, z ktorého by bol spotrebiteľ nútený takéto započítanie dešifrovať.
Na margo určenia neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky odvolací súd poukazuje na rozhodnutia
súdov, ktorými už bolo uvedená zmluvná podmienka vyhlásená za neprijateľnú, a to rozsudok Krajského

súduvPrešovesp.zn.17CoCsp/13/2023zodňa08.02.2024(ktorýmbolpotvrdenýrozsudokOkresného
súdu Bardejov č. k. 4Csp/78/2021-253 zo dňa 03.11.2022), rozsudok Okresného súdu Prešov č.k.
8Csp/25/2024-254, zo dňa 2. júla 2024, či rozsudky uvádzané súdom prvej inštancie v bode 63.
odôvodnenia jeho rozhodnutia.

24. K určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v časti 5 - Záverečné ustanovenia, v bode
5.8 Zmluvy o úvere, v znení: „Dlžník/Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali v nasledujúcom
poradí: a] poplatky podľa ZoÚ, b] úrok z omeškania, c] zmluvný úrok z Úveru, d] splátka istiny
Úveru, pričom platí, že v prípade viacerých pohľadávok Banky voči Dlžníkovi/Spoludlžníkovi sa platby
Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú najskôr na pohľadávky skôr splatné“, odvolací súd uvádza, že v

súvislosti s vyššie uvedenou podmienkou žalovaný v odvolaní poukazuje na ustanovenie § 566 odsek 2
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je dlžník oprávnený modifikovať („určiť inak“) podľa vlastného
uváženia spôsob započítavania platieb a sama žalobkyňa si zaškrtnutím políčka „áno“, zvolila takýto
spôsob započítavania platieb. Takéto individuálne dojednanie, bez ďalšieho, nemožno preukázať iba
zaškrtnutím príslušného políčka, bez toho, aby žalovaný ako dodávateľ preukázal, že bolo skutočne

vôľou dlžníka určiť započítanie platieb v takom poradí, že najprv platby budú započítané na náklady
spojené s poistením, následne na poplatky, potom na úrok z omeškania, potom na zmluvný úrok, a
až v poslednom rade na zaplatenie istiny. Takéto dojednanie nielenže je rozpore so zákonom (§ 566
Občianskeho zákonníka), ktorého prednostné použitie vyplýva z § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka,
ale javí sa zároveň ako vysoko nepravdepodobné, aby spotrebiteľ ako dlžník, pokiaľ by mal dostatok

relevantných informácií o tom čo vlastne toto zmluvné dojednanie znamená, s takýmto dojednaním
súhlasil.
Takéto dojednanie jednostranne odoberá spotrebiteľovi ako dlžníkovi právo na určenie pohľadávok,
na ktoré majú byť jednotlivé platby dlžníka započítané, zjavne za účelom úročenia dlžnej istiny, ktorá
má byť splácaná až ako posledná. Uvedenou zmluvnou podmienkou je ešte pred vznikom konkrétnej

pohľadávky vnútený spotrebiteľovi odklon od dispozitívneho ustanovenia upravujúceho takúto situáciu
(§ 566 Občianskeho zákonníka).
Táto zmluvná podmienka je hrubo nevyvážená, pretože nerešpektuje jasný a oprávnený ekonomický
záujem spotrebiteľa na tom, aby najskôr splatil istinu úveru, ktorá je základom pre úročenie pohľadávky,
alepripúšťa,vtakzávažnejotázke,akoujerozhodnutieoúčeleplatbyspotrebiteľa,ľubovôľudodávateľa.

Započítanie splátok, resp. čiastočných plnení najprv na poplatky, potom na príslušenstvo a až v
poslednom rade na samotnú istinu, výrazne navyšuje náklady spotrebiteľa spojené s úverom, oproti
situácii, ak by sa jeho platby použili v súlade s úpravou § 566 odsek 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací
súd taktiež poukazuje na to, že zmluvná podmienka týkajúca sa započítania platieb zhoršuje postaveniedlžníka oproti ustanoveniu § 566 Občianskeho zákonníka, pretože určuje spôsob započítania platieb,
ktorý by bol proti vôli dlžníka, pokiaľ by dlžník logicky žiadal započítať platbu výlučne na istinu dlhu.
Na margo určenia neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky odvolací súd poukazuje na rozhodnutia

súdov, ktorými už bolo uvedená zmluvná podmienka vyhlásená za neprijateľnú, a to rozsudok Krajského
súduvPrešovesp.zn.17CoCsp/13/2023zodňa08.02.2024(ktorýmbolpotvrdenýrozsudokOkresného
súdu Prešov sp. zn. 4Csp/78/2021-253 zo dňa 03.11.2022), rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2CoCsp/44/2020 zo dňa 20.04.2025 (ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
8Csp/32/2020 - 40 zo dňa 19.08.2020), rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/12/2024 zo

dňa 14.05.2024 (ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 18Csp/1/2022-163 zo
dňa 18.09.2023), či rozsudky uvádzané súdom prvej inštancie v bode 64. odôvodnenia jeho rozhodnutia.

25. K zmluvnému dojednaniu v časti V. Čerpanie úveru, jeho úroky a poplatky, v bode 5.8 obchodných
podmienok pre spotrebiteľské úvery k predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere (ďalej len OP),
v znení: „Ak sa úver stane predčasne splatným v zmysle bodu 6.8 OP, Banka úročí predčasne splatnú

časť úveru dohodnutou Úrokovou sadzbou, ako aj zákonným úrokom z omeškania, a to odo dňa,
keď sa úver stal predčasne splatným až do okamihu úplného splatenia predčasne splatného úveru“,
odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2020, sp. zn.
5Cdo 42/2020 (R 5/2021), podľa ktorého: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru
veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu

peňazí.“ V zmysle bodu 6.8. OP je banka v rozpore s uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu pri
predčasnej splatnosti úveru oprávnená účtovať spotrebiteľovi zmluvné úroky až do úplného zaplatenia
dlhu.
Spotrebiteľ nevie predpokladať, či sa do omeškania dostane, a ani nevie predpokladať časový úsek
svojho omeškania, preto nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže

bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená
určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa spotrebiteľ zaviaže
platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti
úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka.

Na druhej strane postavenie veriteľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade,
ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej
náhrady škody“. Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr.
sp. zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,

7Cdo/186/2020, 7Cdo/172/2020 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom
uvedený právny názor ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu.
So zreteľom na vyššie uvedenú judikatúru najvyššieho súdu odvolací súd konštatuje, že zmluvná
podmienka, ktorá v podstate zaväzuje žalobcu platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po

vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, keďže ju zaväzovala na platenie úrokov do
úplného zaplatenia istiny, pričom v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu má žalovaný ako veriteľ
nárok na zmluvný úrok iba za obdobie vopred dohodnuté v zmluve o úvere, ktorým je doba dohodnutá
v prípade riadneho splácania úveru, t.j. do času pôvodne dohodnutej konečnej splatnosti úveru.

Uvedená zmluvná podmienka bola určená ako neprijateľná napr. aj rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 29Csp/3/2025 zo dňa 12.11.2025 a rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 6Csp/12/2025
zo dňa 5.11.2025.

26. Neprijateľnosť a neprimeranosť zmluvnej podmienky uvedenej v časti VIII. Záverečné ustanovenia,

v bode 8.4. OP v znení: „Dlžník a Spoludlžník je povinný oznámiť Banke všetky okolnosti, ktoré
môžu negatívne ovplyvniť jeho schopnosť plniť záväzky zo ZoÚ, najmä to, že bolo začaté súdne,
rozhodcovské, konkurzné, exekučné alebo iné konanie týkajúce sa jeho majetku. Dlžník a Spoludlžník
zodpovedá za škodu, ktorá Banke vznikne v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti.“, je aj podľa
odvolacieho súdu daná značnou nevyváženosťou uloženej povinnosti v neprospech spotrebiteľa, keď

z nej nie je dostatočne zrejmé, aké skutočnosti boli pre poskytnutie úveru rozhodné a aké zmeny
v týchto skutočnostiach má byť dlžník povinný veriteľovi oznámiť. V zmysle rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ sp. zn. C-226/12 existencia značnej nerovnováhy môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti
dostatočnezávažnéhonarušeniaprávnehopostavenia,vktoromsatentospotrebiteľakozmluvnástrananachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov formou prenesenia dodatočnej povinnosti,
ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa. Neurčitosť je preto dôvodom vyslovenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa je založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej
zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti spotrebiteľa. Najčastejšie prípady
nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a
náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia,
ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej

nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený
právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu.
Na podporu tejto argumentácie odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa
15.06.2023 sp. zn. III. ÚS 111/2023, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol: „...Pokiaľ ide o
požiadavku transparentnosti zmluvných podmienok, ako vyplýva z čl. 4 ods. 2 smernice 93/13, Súdny
dvor zdôraznil, že táto požiadavka, uvedená aj v čl. 5 tejto smernice by nemala byť obmedzená

len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak, ,,... požiadavka
jasného a zrozumiteľného formulovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená
rovnakou smernicou, sa musí chápať široko“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. 4. 2014,
Kásler a Káslerné Rábai, C-26/13, EU:C:2014:282, body 71 a 72, ako aj z 9. 7. 2015, Bucura, C-348/14,
neuverejnený,EU:C:2015:447, bod 52).

Aj táto zmluvná podmienka bola judikovaná ako neprijateľná napr. rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 9Csp 74/2022 z 28.11.2022, rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 16Csp/42/2024 zo dňa
10.10.2024.

27. K námietke odvolateľa týkajúcej sa nevykonania výsluchu žalobkyne odvolací súd uvádza, že tento

postup súdu prvej inštancie nehodnotí ako odňatie možnosti konať pred súdom. Vo všeobecnosti pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu
tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú
za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O naplnenie
tohto odvolacieho dôvodu pôjde vždy aj vtedy, ak hrubé vady v postupe prvoinštančného súdu spôsobili,

že strane sporu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom. Prvoradou povinnosťou
súdu je totiž zabezpečiť svojou činnosťou výkon spravodlivosti. Navrhovaný dôkaz odvolací súd zhodne
ako súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať, nakoľko podstatné pre vyriešenie veci bolo
právne posúdenie veci, čo súd prvej inštancie dostatočne a správne hodnotil aj bez výsluchu žalobkyne,
pretože otázky, ktoré žalovaný výsluchom žalobkyne chcel zodpovedať, neboli pre právne posúdenie

veci rozhodujúce.

28. K námietke žalovaného o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že Civilný sporový
poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré
sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická

štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno
konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa §
220 ods. 2 CSP. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobkyne
domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami
žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové

tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových
okolnostípreukázanéboliaktorénie.Odvolacísúdvtomtopoukazujenaskutočnosť,žedoodôvodnenia
súduprvejinštanciejepotrebnézahrnúťibarozhodnéskutkovéokolnostitak,abyrozsudokneobsahoval
nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie

úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
má logickú postupnosť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie má taktiež riadne uvedené právne posúdenie
veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový
stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie odcitoval právne
normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve

týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu
námietku za nedôvodnú.29. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za právne
relevantné. Podľa, už konštantnej judikatúry, tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04,III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú

ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, s použitím § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).