Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/155/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119296675
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6119296675.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Jany
Dudíkovej a JUDr. Ľuboša Kunaya v spore žalobcov 1. A. B., bytom v C., D. E. XX, 2. F. B., bytom v C.,
G. E. XX, 3. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. E. X, 4. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., H. E. XX,
5. I. B., bytom v C., G. E. XX, 6. J. B., bytom v C., K. L. E. X, 7. I. M., bytom v C., E. E. X, 8. N. O., bytom
v C., C. E. XXX, zastúpení JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južná

trieda č. 28 proti žalovanému Mestu Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP č. 48/A, o zaplatenie
15.421,95 eura s prísl., o odvolaní žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 6.11.2024
č.k. K2-29C/41/2019-573 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu

trov konania v celom rozsahu.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcov titulom odplaty za vznik
vecného bremena.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobcovia sú podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX, nachádzajúcich sa v kat. úz. L. A., obec
Košice – Sever, zapísaných na jednotlivých listoch vlastníctva vedených ako orná pôda. Ďalej vychádzal
zo zistenia, že žalovaný užíva parcely žalobcov tým, že na nich bez ich súhlasu zriadil verejnú zeleň –
P. I., pričom na parcele KN - E č. 10269, 10572 a na LV č. XXXXX parcele KN-E č. 10577 sa nachádza
detské ihrisko. Za sporné nepovažoval skutočnosť, že P. I. prešiel do vlastníctva žalovaného v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb. a to na základe protokolu o prechode vlastníctva majetkových práv a záväzkov.

4. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení, že zábavné oddychové parky je možné
v zmysle ust. § 43a ods. 3 písm. p/ Stavebného zákona považovať za stavbu. Bol toho názoru, že za
účelom preukázania, že P. I. je takýmto zábavným, resp. oddychovým parkom sa žalovanému v rámci
archívu Mesta Košice podarilo dohľadať viaceré dokumenty, ktoré spomínajú P. I. (resp. areál P. I., areál
PKO Košice a pod.) ako rekreačno-športový areál.

5. Súd ďalej v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou strán sporu, že v prípade sporných
pozemkov ide o nehnuteľnosti, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, preto je podľa jeho názoru
potrebné na právne vzťahy aplikovať ustanovenie zák. č. 66/2009 Z.z., keďže k pozemkom, ktoré sú v
podielovom spoluvlastníctve žalobcov vzniklo zákonné vecné bremeno v prospech žalovaného.

6. Súd bol toho názoru, že P. I. je inžinierskou stavbou tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia odvolacieho
súdu, Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/182/2022, 5Co/75/2023 a 5Co/18/2023.7. Súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z. mal za to, že uvedené
ustanovenie označilo oprávnenej obci a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami,

ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach odkazujú na § 151 a nasl. Obč. zák.
Bol toho názoru, že v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je
primeraná náhrada na mieste. Vychádzal však z názoru, že finančná náhrada za vznik vecného bremena
je nepochybne jednorazová, teda nemá charakter opakovaného plnenia.

8. V tejto súvislosti poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR prezentovanú pod
sp.zn. 2Cdo 194/2018, 8Cdo 17/2019 a rozhodnutie sp.zn. 7Cdo 26/2014.

9. Súd dospel k záveru, že v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.
je primeraná náhrada na mieste. Podľa jeho názoru judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, že
právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo

ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona,
nemôže tomu byť inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Súd
bol teda toho názoru, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je v zmysle § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z.z. nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia.

10. Žalobcovia v konaní žiadali, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť im odplatu za zriadenie vecného
bremena za obdobie od 15.5.2016 do 15.5.2019. Vo vzťahu k žalobcami uplatnenom nároku považoval
súd za dôvodnú námietku premlčania majúc za to, že nárok žalobcov sa premlčal v zákonom stanovenej
trojročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa 1.7.2012 vzhľadom na to, keďže prípadná jednorazová
náhrada za zriadenie vecného bremena vznikla vlastníkom zaťaženého pozemku ex lege ku dňu

účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanému
náhradu trov konania v celom rozsahu.

12. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. V odvolaní uviedli, že na parcely, ktoré sú predmetom konania nemožno aplikovať zákon č.
66/2009 Z.z. z viacerých dôvodov. Súd sa odvolal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, pričom všetky

rozhodnutia vo vzťahu k zákonu č. 66/2009 Z.z. sa týkajú pozemkov pod cestami a nie parku a verejnej
zelene.Najvyššísúdsavosvojichrozhodnutiachvôbecnevysporiadalsotázkou,prečoodplatazavecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. by nemohla byť opakujúca sa, ďalej je potrebné rozlišovať vznik
vecného bremena a trvanie vecného bremena, teda aj trvanie obmedzenia vlastníckeho práva. Súd sa
vôbec nevysporiadal s otázkou dobrých mravov a nevysporiadal sa ani s tým, že takúto situáciu a stav

bezprávia vytvoril štát a nie žalobcovia, keď štát okupoval pozemky.

14. Dávajú do pozornosti súdu, že tri parcely, ktoré sú predmetom konania sa čiastočne nachádzajú
aj v areáli detského ihriska, ktoré slúži na podnikateľské účely a to ide o parcely KN-E č. 10569,
10572 a 10587, vedené ako orná pôda v kat. úz. L. A., obec C.. Areál detského ihriska slúži na

podnikateľské účely. Vstup do areálu je spoplatnený. Využívaním detského ihriska na podnikateľské
účely sa preukazuje, že v konaní došlo k vadám, ktoré má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
nakoľko zákon č. 66/2009 Z.z. sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod
stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely.

15. Vydaním odplaty za užívanie nehnuteľností v žalovanom období požadovali titulom bezdôvodného
obohatenia a nie podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z.
žalovaných na pozemku nikdy nevzniklo. Predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň
a nie stavby, teda vecné bremeno na žalovaných parcelách nikdy nevzniklo ani vzniknúť nemohlo. Vecné
bremeno nebolo vzniknúť aj z ďalšieho dôvodu a to, že žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadne

stavebné povolenie ani územné rozhodnutie, týkajúce sa P. I., teda dôkaz o tom, že P. I. bol zriadený
v súlade s právnymi predpismi. Súd v rozpore s vykonaným dokazovaním svojvoľne usúdil, že P. I. je
stavba povolená podľa platných právnych predpisov. Zákonodarca v § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. stanovil
ako podmienku pre vznik vecného bremena povolenie stavby podľa platných predpisov.16. Vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. na verejnej zeleni nevzniklo. Predmetom tohto
konania sú však parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby. Zákonodarca priamo v zákone

vymedzuje pojmové spojenie, čo je to „pozemok pod stavbou“. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu
v zmysle zákona č. 66/2009 vzniklo iba k pozemkom pod stavbami. Zákonodarca explicitne teda
predpokladá obmedzenú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na verejnú zeleň, športový areál a cintoríny.
Majúc za to, že majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože vecné bremeno na
uvedených parcelách, ktoré sú predmetom konania by nikdy nevzniklo a preto nemožno v tomto konaní

aplikovať uvedený zákon. Ustálená rozhodovacia prax bola v tom, že odplata za vecné bremeno podľa
§ 4 zákona č. 66/2009 Z.z. je opakujúca sa. V tejto súvislosti poukazuje na jednotlivé rozhodnutia nielen
súdov prvej inštancie, ale aj odvolacích súdov. Ďalej uviedli, že pri podaní žaloby vychádzali z právnej
istoty a legitímneho očakávania, že odplata im patrí, lebo takto súdy rozhodli už v predchádzajúcich
konaniach. V tejto súvislosti poukázali na mnohé rozhodnutia, kde súdy priznali opakujúcu odplatu
za vecné bremeno. Jednalo sa o rozhodnutia prvostupňových, ale aj odvolacích súdov. Odplata za

vecné bremeno, ktoré je zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. má byť súdmi priznávaná vo forme
opakujúceho sa plnenia (renty), že až do usporiadania vlastníckych vzťahov, takýto záver vyplýva zo
samotného cieľa zákona, z logického. Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. je majetkovoprávne usporiadania
vlastníckych vzťahov, teda aby sa vlastníkom pozemkov pod stavbami stali obce a samosprávne kraje,
prostredníctvom pozemkových úprava alebo zámeny zmlúv.

17. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

18. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu

predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. na nariadenom odvolacom pojednávaní postupom
podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné.

19. Zástupca žalobcov A. M. C. na odvolacom pojednávaní zotrval na dôvodoch odvolania. Vyslovil
názor, že v danej veci nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. z dôvodov, ktoré uviedli

v ich vyjadreniach, ale aj v odvolaní. Poukázal na skutočnosť, že počas odvolacieho konania došlo
k zmene judikatórnych názorov a to v rámci rozhodnutia Ústavného súdu SR II.ÚS 369/2025.

20. Zástupca žalovaného na pojednávaní rovnako zotrval na doterajších vyjadreniach. Navrhoval žalobu
zamietnuť z dôvodu premlčania žalobcami uplatneného nároku poukazujúc na judikatúru Najvyššieho

súdu SR, z ktorej je zrejmé, že sa jedná o jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z.

21. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní aj napriek tomu, že zopakoval dokazovanie jednotlivými
listinami, dospel k záveru, že opätovne nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu

napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že vykazuje závažné nedostatky spočívajúce v nerešpektovaní
záväzného právneho názoru odvolacieho súdu.

22. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno
považovať za správne, ak súd v rozpore s ust. § 391 ods. 1 C.s.p. nerešpektoval záväzný právny názor

odvolacieho súdu vyslovený v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 21.3.2024 sp.zn.
3Co/65/2023, ktoré tak spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

23. Podľa § 391 ods. 2 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

24. Podľa § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

25. Ako vyplýva z citovaného ust. § 391 ods. 2 C.s.p. právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd
prvej inštancie. Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť. Princíp viazanosti súdu prvej inštancie
právnymnázoromodvolaciehosúdujelegislatívnympremietnutímpráveprincípuprávnejistotyazákazu
svojvôle do súdneho rozhodovania. Ak by rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo pre súd prvej inštanciezáväzné, potom by oprávnenie odvolacieho súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie nemalo žiadny rozumný
zmysel.

26. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonanie
ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou.
Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto
porušením tak ust. § 391 ods. 2 C.s.p., ako aj základného práva účastníka konania na súdnu a inú
právnu ochranu.

27. V prejednávanej veci žalobcovia vo vzťahu k žalovanému uplatnili peňažný nárok titulom náhrady
za zákonné vecné bremeno, resp. v priebehu konania zmenili právny dôvod uplatneného nároku
a požadovali peňažný nárok titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie ich pozemkov žalovaným.

28. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 8.2.2023 č.k. 29C/41/2019-454 žalobu zamietol.

29. Odvolací súd uznesením zo dňa 21.3.2024 č.k. 3Co/65/2024-481 rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať
v súlade s vysloveným právnym názorom.

30.Vzhľadomnato,žeodvolacísúdpovažovalskutkovýzáversúduprvejinštanciezanepreskúmateľný,
uložil mu povinnosť v ďalšom konaní ujasniť si, čo je umiestnené na pozemkoch, teda či ide
o nehnuteľnosť, športový areál alebo verejnú zeleň a ďalej zaoberať sa rozhodujúcou skutočnosťou a to,
či prípadná nehnuteľnosť, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva žalovaného podľa
osobitného predpisu. Zároveň uložil súdu vyporiadať sa aj s argumentáciou žalobcov v ich písomnom

podaní zo dňa 20.7.2022 a na pojednávaní.

31. Súd prvej inštancie opätovne napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

32. Z porovnania prvého a druhého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie len

prebral text „odôvodnenia“ svojho prvého rozsudku do textu „odôvodnenia“ druhého rozsudku bez toho,
aby rešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu, vyslovený v zrušujúcom uznesení.

33. Za takejto procesnej situácie súd prvej inštancie nerešpektovaním záväzného právneho názoru súdu
vyššieho stupňa v rozpore s § 391 ods. 2 C.s.p. postavil odvolací súd do situácie, v ktorej by odvolací

súd ako prvý a posledný riešil, resp. zisťoval skutkový stav a zároveň riešil aj rozpory medzi jednotlivými
dôkazmi a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že C.s.p.
stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté
vo dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam
strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

34. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vykazuje závažné nedostatky, keď je zjavné, že v rozpore
s § 391 ods. 2 C.s.p. sa nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím odvolacieho súdu a v rozsudku
uviedol rovnaké odôvodnenie a závery a tak úplne ignoroval svoje právomoci súdu prvej inštancie tak,
ako vyplývajú z ustanovení zákona.

35. Odvolaciemu súdu tak chýbal základný predpoklad v podobe jasného podkladu pre rozhodnutie
o odvolaní. Je potrebné zdôrazniť, že § 390 C.s.p. vyžaduje, aby šlo o nové rozhodnutie. V tomto
konkrétnom prípade sa však súd prvej inštancie dopustil tak viditeľných nedostatkov v odôvodnení
druhého rozhodnutia, ktoré pri ignorovaní prvého zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vykazuje

znaky odopretia spravodlivosti. Po formálnej stránke je rozsudok súdu prvej inštancie novým
rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým nie je.

36. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane uskutočňovať jej procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces, preto

odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. napadnutý rozsudok opätovne zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.37. Po vrátení veci bude opätovne úlohou súdu prvej inštancie rozhodnúť o žalobcami uplatnenom
nároku a za tým účelom bude vo veci ďalej postupovať v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveného v zrušujúcom uznesení sp.zn. 3Co/65/2023 a prihliadne aj na nález Ústavného súdu SR

sp.zn. II.ÚS 369/2025.

38. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania.

39. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).