Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114217960
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8114217960.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: K6 PROPERTY s.r.o., so
sídlomHolubyho12,04001Košice,IČO:50789589,právnezastúpený:AdvokátskakanceláriaJURIKA
& KELTOŠ, s.r.o., so sídlom Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 951 087, JUDr. Miroslav
Katunský,advokátsosídlomFloriánska16,04001Košice,IČO:45006032,protižalovanému:Slovenská
republika zast. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v
sporeozaplatenie174.727,65Eursprísl.,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešov
č.k. 7C/244/2014-408 zo dňa 02.11.2022 a o návrhu na pripustenie vstupu nového žalobcu namiesto

terajšieho takto

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a, aby do konania namiesto terajšieho žalobcu K6 PROPERTY s.r.o., so sídlom Holubyho
12,04001 Košice,IČO:50789589,vstúpilaspoločnosťI.L.K.INVESTCYPRUSLTD,sosídlomKappari
23, Blue Water Phase 2, Flat/Office 134, Paralimni 5290, Famagusta, IČO: HE 286185.

II. P o t v r d z u je rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku I., ktorým žalobe
čiastočne vyhovel, ako aj v závislých výrokoch III. o náhrade trov strán sporu, IV. o náhrade trov štátu

a V. o nároku znalca na odmenu.

III. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 173.008,78 EUR v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobcu z a m i e t a.

III. Žalobca m á vo vzťahu k žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Štát m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 50% a vo
vzťahu k žalovanému v rozsahu 50%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po

právoplatnosti tohto rozsudku.V. Znalec A. B. C. m á n á r o k na odmenu vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 50% a vo vzťahu k
žalovanému v rozsahu 50%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom číslo konania
7C/244/2014-169 zo dňa 04.04.2018 žalobu žalobcu zamietol, náhradu trov konania stranám sporu
nepriznal a rozhodol, že štát má vo vzťahu k žalobcovi a žalovanému u každého vo výške 50% nárok
na náhradu trov, ktoré platil a zároveň rozhodol, že znalec A. B. C. má nárok na odmenu vo vzťahu

k žalobcovi v rozsahu 50% a vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 50%. Súd prvej inštancie citoval
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22Cdo/216/2011 zo dňa 24.01.2013 a bol toho názoru,
ženastranežalobcuabsentujeaktívnavecnálegitimácia.Uviedol,ženárokmenšinovéhospoluvlastníka
na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého väčšinovému spoluvlastníkovi zhodnotením jeho
spoluvlastníckeho podielu inými investíciami, nie investíciami na nutnú opravu a údržbu vynaloženými
menšinovým spoluvlastníkom vzniká pri zániku ich spoluvlastníckeho vzťahu. K zániku takéhoto

vzťahu môže dôjsť jeho zrušením a vyporiadaním rozhodnutím súdu podľa § 142 ods. Občianskeho
zákonníka,aletiežprevodomspoluvlastníckehopodielu.Nároknazaplateniebezdôvodnéhoobohatenia
je nárokom záväzkovým obligačným, ktorý smeruje voči osobe. Nie je teda viazaný na spoluvlastnícky
podiel. Účastníci právneho vzťahu nie sú vymedzení tým, že sú vlastníkmi podielov aj po tom,
kedy k vynaloženiu nákladov na vec došlo. Z vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu

jednoznačne vyplynulo, že nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia je obligačným nárokom,
ktorý neprechádza na nadobúdateľa podielu. Dlžníkom je teda ten, kto sa takto na úkor investujúceho
spoluvlastníka obohatil a veriteľom je ten, kto náklad v prospech iného vynaložil. Žalobca nebol podľa
názoru súdu prvej inštancie aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie tohto nároku. V konaní nebolo
preukázané, že by pohľadávka titulom bezdôvodného obohatenia prešla zo spoločnosti LIMITA s.r.o.

na spoločnosť LOSJAZMINES s.r.o. a práve z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
titulom vynaložených investícií, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň použil
výnimočnézákonnéustanovenie§257CSP.Súdprvejinštanciemalzato,žerozhodnutiesúduozrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je na prospech obidvoch strán. K dohode mimosúdnou
cestou nedošlo. Zároveň rozhodol o povinnosti tak žalobcu, ako aj žalovaného v rozsahu 50% zaplatiť

trovy štátu, ktoré v tomto spore vznikli a rovnako odmenu A. B. C., ktorý vykonal úkony smerujúce k
vypracovaniu znaleckého posudku.

3. Uznesením Krajského súdu v Prešove číslo konania 22Co/152/2018-217 zo dňa 27.08.2019 bol
zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací

súd uviedol, že pokiaľ žalovaný v záverečnej reči na poslednom pojednávaní na prvoinštančnom
súde aktívnu legitimáciu spochybnil a vzniesol v tomto smere námietku, bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie sa s touto námietkou vyrovnať, avšak takým procesným spôsobom, aby bola zaručená rovnosť
sporových strán v konaní a právo oboch sporových strán na uplatňovanie procesných práv tak, aby
bolo zároveň zachované právo na spravodlivý proces. Táto námietka žalovaného je totiž prostriedkom

procesnej obrany, pretože ide o hmotnoprávnu námietku, spochybňovanie, že žalobca je nositeľom
hmotnoprávnych práv, ako taká podlieha sudcovskej koncentrácii konania. Aj pre túto námietku teda
platí, že musí byť uplatnená včas a jej uplatnenie musí rešpektovať zásadu hospodárnosti konania,
pretože v opačnom prípade na ňu súd nemusí prihliadať. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní
bude umožniť stranám sporu realizovať procesné prostriedky, či už útoku alebo obrany, zaoberať sa

Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008, znaleckým posudkom A. D. číslo XX/XXXX, tieto
dôkazy oboznámiť a následne rozhodnúť.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, 2,
§ 139 ods. 1 až 3, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 454, § 456 a § 458 ods. 1 a 3

Občianskeho zákonníka.

5. Súd prvej inštancie uzavrel, že rozsudkom Okresného súdu Prešov číslo konania 16C/242/2002-1151
zo dňa 24.04.2014 súd zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaných na
listevlastníctvačísloXXX,okresPrešov,obecB.,katastrálneúzemieB..Tietonehnuteľnostizapísanéna

liste vlastníctva číslo XXX katastrálne územie B. prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu spoločnosti
VITA TRADE s.r.o. a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 1.009.177,62 EUR ako náhradu za
jeho spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, a to do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh
žalobcu na zaplatenie sumy 174.727,65 EUR ako náhradu za investície vložené do nehnuteľnosti vylúčilna samostatné konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 14.06.2014. Súdu bola predložená
Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008, úradne overená fotokópia tejto listiny súhlasí s
predloženým originálom dňom 28.03.2008 E. F. G., notárkou so sídlom v Košiciach. Z obsahu tejto

listiny vyplýva, že spoločnosť LIMITA s.r.o. Košice ako postupca spoločnosti LOSJAZMINES s.r.o.
ako postupníkovi postúpila peňažnú pohľadávku v celkovej výške 4.932.668,10 slovenských korún.
K postúpeniu tejto pohľadávky došlo dňom uzatvorenia tejto zmluvy. Táto zmluva bola podpísaná
štatutárnym zástupcom spoločnosti LIMITA Košice A. E. H. a štatutárnym zástupcom spoločnosti
LOSJAZMINES s.r.o. A. E. H. a A. E. I..

6. Z obsahu Znaleckého posudku číslo XX/XXXX znalca A. J. D., číslo listu 403 spisu vyplývajú úpravy,
ktoré vykonala spoločnosť LIMITA, ako aj spoločnosť LOSJAZMINES s.r.o. za obdobie rokov 2002 až
2007 (číslo listu 403-404 znaleckého posudku). Stavebné úpravy na predmetnej nehnuteľnosti podľa
listu vlastníctva číslo XXX boli realizované podľa faktúr predložených navrhovateľom spoločnosťou
LOSJAZMINES s.r.o. Stavebné úpravy, ktoré boli realizované na predmetnej nehnuteľnosti, nemožno

považovať za nevyhnutné. Znalec rozobral jednotlivé faktúry so súpisom zrealizovaných stavebných
prác, kde podrobnou kontrolou jednotlivých faktúr s uvedením miesta realizácie v projektovej
dokumentácii určil, že všetky vynaložené investície zodpovedajú vykonaným stavebným úpravám, boli
skontrolované jednotkové ceny stavebných úprav v predložených faktúrach a ceny stavebných prác,
ktoré primerane zodpovedajú cenovej úrovni v čase fakturácie. Investície do predmetnej nehnuteľnosti

na liste vlastníctva číslo XXX boli skutočne vykonané. Stavebné úpravy, ktoré boli realizované na
predmetnej nehnuteľnosti, neboli nevyhnutnou opravou alebo údržbou týchto nehnuteľností. Uvedené
stavebné úpravy, ktoré nie sú nevyhnutnou opravou ani údržbou, zhodnotili uvedenú nehnuteľnosť v
sume 519.026,34 EUR.

7. V zmysle citovanej judikatúry súdov nárok žalobcu bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení o
bezdôvodnom obohatení titulom vynaložených prostriedkov na nie nevyhnutné opravy a údržby,
ktoré vzniká až pri zániku podielového spoluvlastníctva (rozhodnutie 22Cdo/1870/2007). Zároveň
nespornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo to, že tieto investície vynaložil právny predchodca
žalobcu bez vedomia, respektíve bez súhlasu žalovaného. Súd prvej inštancie opätovne poukazuje

na to, že tento nárok je potrebné kvalifikovať ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia.
Nárok menšinového spoluvlastníka na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého väčšinovému
spoluvlastníkovi zhodnotením jeho spoluvlastníckeho podielu inými investíciami vynaloženým
menšinovým spoluvlastníkom vzniká pri zániku ich spoluvlastníckeho vzťahu. K zániku takéhoto vzťahu
môže dôjsť jeho zrušením a vyporiadaním rozhodnutím súdu podľa § 142 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ale tiež prevodom spoluvlastníckeho podielu ktoréhokoľvek z týchto spoluvlastníkov. Nárok
na zaplatenie bezdôvodného obohatenia je nárokom záväzkovým obligačným, ktorý smeruje voči
osobe, nie je teda viazaný na spoluvlastnícky podiel. Nejde o nárok vecnoprávny. Súd prvej inštancie
zdôrazňuje, že účastníci právneho vzťahu nie sú vymedzení tým, že sú vlastníkmi podielov aj po tom,
kedy k vynaloženiu nákladov na vec došlo. Z tohto dôvodu jednoznačne vyplýva, že spoločnosť LIMITA

s.r.o. ako spoluvlastník nehnuteľnosti tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku číslo XX/XXXX znalca
A. J. D., za obdobie rokov 2002 až 2007 vynaložila investície v rozsahu 14.798.004,30 slovenských
korún a táto investícia bola postúpená spoločnosti LOSJAZMINES s.r.o. ako pohľadávka voči ostatným
spoluvlastníkom zmluvou o postúpení zo dňa 03.01.2008. Následne spoločnosť LOSJAZMINES
s.r.o. vynaložila ako spoluvlastník investície v celkovej výške 32.979,20 EUR. Zmluvou o postúpení

pohľadávky zo dňa 15.05.2017 bola postúpená pohľadávka v celkovej výške 174.727,65 EUR zo
spoločnosti LOSJAZMINES s.r.o. na žalobcu spoločnosť VITA TRADE s.r.o. Námietka žalovaného
prednesená v tomto spore, že žalobcovi nevznikol nárok na tieto investície je v súlade s citovanou
judikatúrou, nedôvodná.

8. Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťou
LIMITA, spol. sr.o. Košice ako postupcom a spoločnosťou LOSJAZMINES s.r.o. so sídlom v Košiciach,
predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky v celkovej výške 4.932.668,10 slovenských korún bola
úradne overená E. F. G. dňom 28.03.2018, kde notár osvedčil, že predložená fotokópia zmluvy súhlasí
s predloženým originálom.

9. Žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach, ako aj v prednesoch na pojednávaní napadol zákonnosť
ako aj pravosť tejto súkromnej listiny. Žalobca bol toho názoru, že dlžník nie je oprávnený namietať
platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. K týmto námietkam tak žalovaného o posúdenie pravosti apravdivosti tejto súkromnej listiny, ako aj vo vzťahu k námietke žalobcu, že dlžník nie je oprávnený
domáhať sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, súd uvádza:

10. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.ÚS 337/2012 zo dňa 03.07.2012 vyplýva:
„Ústavný súd iba dodáva, že z neskoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu 1Cdo/76/2007 z 28.01.2009
vyplýva, že z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať
platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, ale dlžník
by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by postúpenie pohľadávky postupca

dlžníkovi síce neoznámil, avšak postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal. Pre takéto
rozlišovanie dualitu v postavení dlžníka (porovnaj R119/2003) nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526
ods. 2 Občianskeho zákonníka. V neskoršom rozhodnutí tak Najvyšší súd prijal opačný záver ako je ten,
ktorý vyplýva zo skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu podporne citovaného napadnutom uznesení
Krajského súdu, ktorý mal podľa názoru sťažovateľky odporovať zvyšku odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Ob/49/2008 zo dňa 14.05.2008

vyplýva tento výklad citovaného rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho aplikácia na spornú vec nie
je správny. Neguje skutočnosť, že každé rozhodnutie súdu vychádza z hodnoteného skutkového
stavu, ktorý je v každom prípade iný. Preto je záväzné len pre rozhodnutie vo veci, ktorej sa týka.
Otrocká, necitlivá aplikácia citovaného rozsudku by v praxi mohla znamenať, že oznámením postúpenia
neexistujúcej pohľadávky vybranej osoby, by sa nedlžník takto stal dlžníkom. Súd môže rozhodnutie

súdu brať do úvahy na porovnanie aj pri riešení iných prípadov, musí však k tomu pristupovať veľmi
obozretne.“ Citujúc uvedené rozhodnutie je súd toho názoru, že námietka žalobcu, že dlžník nie je
oprávnený poukazovať na pravosť, pravdivosť a zákonnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, nie je v
súlade s týmto citovaným rozhodnutím.

11. K námietke žalovaného, ktorý namietal pravosť a pravdivosť Zmluvy o postúpení pohľadávky zo
dňa 03.01.2008 tak aj zákonnosť, súd prvej inštancie uvádza:

12. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.02.2010 spisová značka
4Cdo/13/2009: „U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina

pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera
pravosť súkromnej listine, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo
skutočnosti listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.“

13. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 403/2018 z 13.11.2018 v súlade s

ustanovením § 187 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ako dôkaz môže slúžiť všetko,
čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných
prostriedkov, je nepochybné, že aj fotokópia môže slúžiť ako dôkaz v konaní pred súdom. Zároveň
však platí, že overenie fotokópie listiny, takzvanou vidimáciou podľa § 57 Zákona číslo 323/1992 Z.z.,
o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov, notár osvedčuje, že originál listiny sa

zhoduje s jeho kópiou, prípadne odpis listiny sa zhoduje s jeho ďalšou kópiou. Notár však v žiadnom
prípade týmto postupom neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných v listine. Pokiaľ teda existujú
pochybnosti o správnosti a pravdivosti údajov uvedených v listine, nemožno ich odstrániť ani zhojiť
overovacou doložkou notára, ani predkladaním ďalších overených fotokópií toho istého dokumentu,
ktorého pravdivosť a správnosť je sporná.

14. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 169/2015 vyplýva, že pri súkromnej listine,
tak ako je to v tomto prípade, stačí popretie pravosti alebo správnosti druhým účastníkom, pričom
dôkazné bremeno pravosti alebo pravdivosti takejto listiny zaťažuje toho, kto takúto listinu predložil ako
dôkaz. Podľa rozhodnutia publikovaného zo súdnej praxe 59/2008-strana 165 pre spôsobilosť listiny byť

dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis alebo fotokópiu. Aj
fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom.

15. Pri súkromnej listine teda platí, že dôkazné bremeno pravosti a pravdivosti zaťažuje toho, kto takúto
listinu ako dôkaz predložil. Pravosť listiny sa skúma, či je vydaná, vyhotovená jej autorom a vystaviteľom

a pravdivosť, správnosť vyjadruje jej súlad, obsahu tejto listiny so skutočnosťou. V tomto prípade
žalovaný navrhoval vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie, písmoznalectva ako aj
účtovníctva. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, keď vyzýval žalobcu ako predkladateľa
listiny Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008 v zmysle návrhu žalovaného, aby súduprvej inštancie predložil originál tejto listiny, vrátane dodatku k nej za účelom vykonania znaleckého
dokazovania, ktoré v spore navrhol žalovaný. Spoločník spoločnosti LOSJAZMINES s.r.o. na výzvu súdu
prvej inštancie nereagoval a bývalý štatutárny zástupca spoločnosti A. K. uviedol, že táto listina nie

je k dispozícii a nedisponuje ňou. Následne žalobca na vyvrátenie domnienok a spochybňovaní tejto
súkromnej listiny zo strany žalovaného, navrhol vykonať dokazovanie vypočutím štatutárnych zástupcov
pôvodného žalobcu spoločnosti VITA TRADE s.r.o., ktorí boli zároveň signatármi zmluvy o postúpení
pohľadávok a to za spoločnosť LIMITA s.r.o. Košice, zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008
podpísal A. E. H. a za spoločnosť LOSJAZMINES s.r.o. ako postupníka pohľadávky túto zmluvu

podpísal A. E. H. a rovnako A. E. I.. Z výpovede obidvoch štatutárnych zástupcov, ktorí boli signatármi
zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že táto zmluva bola tak za postupcu, ako aj za postupníka
podpísaná dňom 03.01.2008, vrátane dodatku k nej. Na argumentáciu žalovaného, že ich výpovede
boli rozdielne, nedôveryhodné a že si navzájom odporovali, súd uvádza, že tak z výpovede A. I., ale aj
A. H. jednoznačne vyplýva, že títo potvrdili podpísanie zmluvy ako štatutárni zástupcovia za postupcu
a postupníka. Zároveň súdu prvej inštancie potvrdili, že bola podpísaná dňom 03.01.2008, vrátane

dodatku. Naopak vysvetlili, čo obsahoval dodatok k tejto zmluve a prečo nebol jej súčasťou, keďže
obsahoval údaje o odplate a nechceli, aby výška tejto odplaty bola zverejnená pred tretími osobami.
Zároveň zhodne potvrdili, že účtovníctvo spoločnosti LOSJAZMINES sa nachádza u spoločníka
spoločnosti v zahraničí. Súd prvej inštancie teda nevzhliadol rozporné výpovede u týchto štatutárnych
zástupcov. Zároveň je dôležité uviesť, že podľa článku 15, bod 2. Civilného sporového poriadku, žiaden

dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Princíp voľného hodnotenia dôkazov je jedným z výdobytkov
celkovej demokratizácie a modernizácie celého nového sporového poriadku. Súd prvej inštancie v
tomto prípade nevykonal navrhované znalecké dokazovanie, ktoré navrhoval žalovaný vo svojich
písomných podaniach znalcom z odboru písmoznalectva, grafológie, ako aj účtovníctva, nakoľko nemal
k dispozícii komparačný materiál pre vykonanie tohto znaleckého dokazovania. Súd prvej inštancie

však zdôrazňuje, že zástupkyňa žalovaného na súdom nariadenom pojednávaní dňa 10.10.2022 na
vykonaní znaleckého dokazovania netrvala. Navyše, na otázku súdu prvej inštancie, či sú nejaké ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania uviedla, že zo strany žalovaného nie sú žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že zmluva o postúpení pohľadávky bola
uzatvorená dňa 03.01.2008 medzi postupcom spoločnosťou LIMITA s.r.o. a postupníkom spoločnosťou

LOSJAZMINES, a teda spoločnosť LOSJAZMINES nadobudla uplatnenú pohľadávku v tomto súdnom
spore. Zároveň súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov vychádzal zo Znaleckého posudku znalca A. J.
D., ktorý vykonal rozsiahle znalecké dokazovanie a ktorý v Znaleckom posudku číslo XX/XXXX uviedol,
že tieto stavebné úpravy boli realizované spoločnosťou LIMITA a spoločnosťou LOSJAZMINES, pričom
nejednalo sa o nevyhnutné opravy a údržby. Zároveň v odpovedi na otázku číslo 7. svojho znaleckého

posudkuuviedol,žeuvedenéstavebnéúpravy,ktorénebolinevyhnutnouopravouaniúdržbou,zhodnotili
uvedenú nehnuteľnosť v sume 519.026,34 EUR. Z tohto dôvodu súd zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 1/3 z vyššie uvedenej sumy, t.j. sumu 173.008,78 EUR a v prevyšujúcej časti, keď žalobca
požadovalzaplateniesumy174.727,65EURboljehonávrhakonedôvodnýzamietnutý.Právnyzástupca
žalobcu síce v záverečnej reči žiadal priznať aj úrok z omeškania, súd prvej inštancie však takúto zmenu

petitu nepripustil na pojednávaní dňa 14.03.2018, ako to vyplýva z čísla listu 159 súdneho spisu, keď
nebola pripustená zmena žaloby žalobcu jeho rozšírením o úrok z omeškania na základe písomného
podania žalobcu, ktorý bol súdu prvej inštancie doručený dňa 30.01.2018. Vzhľadom na to, že uznesenie
o nepripustení zmeny žaloby v časti príslušenstva nadobudlo právoplatnosť, súd prvej inštancie úroky
z omeškania z dlžnej sumy žalobcovi nepriznal.

16. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie
na pojednávaní 10.10.2022 vyzval zástupcov strán sporu, aby sa vyjadrili k aplikácii ustanovenia §
257 CSP. Súd prvej inštancie vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18.07.2018
spisová značka I.ÚS 153/2018, podľa ktorého ak súd má v úmysle použiť moderačné práva alebo ak

ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila. Nie je možné,
aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane,
ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade
použitia ustanovenia § 257 je povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje
stanovisko k prípadnej aplikácii tohto ustanovenia. Súd prvej inštancie dal priestor zástupcom strán

sporu, aby sa vyjadrili k aplikácii tohto výnimočného zákonného ustanovenia, no tak zástupca žalobcu,
ako aj zástupkyňa žalovaného priamo vylúčili aplikáciu tohto zákonného ustanovenia a požadovali
náhradu trov konania. Súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 1
CSP žalobcovi majúc zároveň za to, že nie sú splnené výnimočné okolnosti pre nepriznanie náhradytrov konania v súlade s § 257 CSP. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z pôvodného
konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod spisovou značkou 16C/242/2002, kde súd rozhodol
o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva

číslo XXX, tie prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu s povinnosťou zaplatiť náhradu žalovanému
akoodstupujúcemupodielovémuspoluvlastníkovi.Súčasťousúdnehospisu16C/242/2002jepredsúdna
komunikácia, žiadosť o vyporiadanie a zrušenie podielového spoluvlastníctva žalobcu adresovaná
žalovanému. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v priebehu celého súdneho sporu bol žalobca ten, ktorý
navrhoval prikázanie tejto nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva s tým, že bol toho názoru,

že zároveň disponuje dostatočným finančným obnosom na vyplatenie ustupujúceho podielového
spoluvlastníka. Naopak žalovaný navrhoval rozdelenie nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie v zmysle jeho
návrhuvykonalznaleckédokazovanie,čímvznikliďalšietrovykonaniavtomtosúdnomsporeanakoniec
z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov ustúpil od žiadosti o rozdelenie nehnuteľnosti. Žalobca
tak bol úspešný v časti zrušenia podielového spoluvlastníctva a zároveň bolo rozhodnuté spôsobom,
ktorý navrhoval už v rámci predsúdnej komunikácie. Zároveň je potrebné konštatovať, že žalobca

bol úspešný aj v časti požadovaných investícií investujúceho podielového spoluvlastníka do danej
nehnuteľnosti. Preto by bolo rozporné s princípom spravodlivosti, aby súd prvej inštancie podielovému
spoluvlastníkovi, ktorý sa pokúšal dohodnúť mimosúdne, žiadal vyporiadať podielové spoluvlastníctvo
spôsobom,ktorémusúdprvejinštancievyhovel,vsporebolúspešný,rovnakobolúspešnývinvestíciách
zhodnocujúcich nehnuteľnosť, aby mu súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania. Z tohto

dôvodu súd prvej inštancie rozhodol, keďže bol úspešný žalobca v pôvodnom spore pod spisovou
značkou 16C/242/2002, ale zároveň bol úspešný aj v rámci širšieho vyporiadania, t.j. v časti investícií,
ktoré investoval do predmetných nehnuteľností a ktorých výška závisela od znaleckého dokazovania,
preto mu súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania rozsahu 100% vo vzťahu k žalovanému.
Ovýškenáhradytrovkonaniabolorozhodnutésamostatnýmuznesením,ktorévydalvyššísúdnyúradník

postupom podľa § 262 CSP po právoplatnosti rozsudku.

17. V tomto konaní vznikli trovy štátu spočívajúce vo vyplatení sumy vo výške 13.627 Sk (452,33
Eur) znalcovi E. L. za vypracovanie znaleckého posudku (č. l. 466) v zmysle Uznesenia Okresného
súdu Prešov č. k. 16C/242/2002-466 zo dňa 28.04.2005 bola suma 13.627 Sk (452,33 Eur) vyplatená

zo štátnych prostriedkov znalcovi A. E. L. za Znalecký posudok číslo X/XXXX. Rovnako z obsahu
súdneho spisu 16C/242/2002 mal súd za preukázané, že v zmysle Uznesenia Okresného súdu Prešov
č. k. 16C/242/2002-1136 bola suma 250 Eur vyplatená znalcovi A. B. C. za podaný Dodatok číslo 1 k
Znaleckému posudku zo dňa 17.02.2003 vyplatená zo štátnych prostriedkov odmena v sume 250 Eur.
Celkovo tak vznikli trovy štátu vo výške 702,33 Eur (452,33 + 250 Eur). Súd s poukazom na rozsudok

Okresného súdu č. k. 16C/242/2002-1151 zo dňa 24.04.2014, kde v rozsudku v bode V. rozhodol o tom,
že o trovách konania a trovách štátu bude rozhodnuté v konaní o vylúčenom nároku, rozhodol o týchto
trovách štátu vo výške 702,33 Eur a rozhodol, že tak žalobca, ako aj žalovaný sú povinní nahradiť štátu
trovy konania v rozsahu 50% žalobca a 50% žalovaný. Vykonané znalecké dokazovanie bolo súdom
vykonané na základe návrhov strán sporu, pričom bolo v záujme obidvoch strán sporu. Preto mal súd

prvej inštancie za to, že je dôvodné uložiť stranám sporu nahradiť štátu trovy konania, ktoré platil a to
u každého v podiele 50%.

18. V tomto konaní vznikla náhrada nákladov A. B. C. v zmysle č. l. 92 súdneho spisu z dôvodu, že bol
súdom prvej inštancie ustanovený za znalca za účelom vypracovania znaleckého posudku. S poukazom

na to, že v tomto konaní bol zo strany žalobcu predložený súkromný znalecký posudok, a tak žalobca,
akoajžalovanýnetrvalinapodaníznaleckéhoposudkusúdomustanovenéhoznalcaA.B.C.,ktorýzačal
vykonávať úkony smerujúce k vypracovaniu znaleckého posudku, súd prvej inštancie rozhodol v tomto
rozsudku o jeho nároku na náhradu týchto výdavkov, ktoré si vyčíslil na sumu 73,04 Eur v rovnakom
podiele 50 % vo vzťahu k žalobcovi a 50% vo vzťahu k žalovanému.

19. Proti výroku I., ktorým súd v konštancii žalobe čiastočne vyhovel, ako aj závislým výrokom podal
žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) CSP

20. Žalovaný vzniesol námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní na

pojednávaní dňa 14.03.2018 s tým, že súd prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku zo dňa
04.04.2018 skonštatoval dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky nedostatku aktívnej legitimácie
s tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/242/2002 nebola súdu predložená žiadna listina resp.
dôkaz, z ktorého by táto skutočnosť vyplývala. Proti rozsudku zo dňa 04.04.2018 podal žalobcaodvolanie, v ktorom sa odvolával na Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008, ktorou malo
byť preukázané postúpenie pohľadávky zo spoločnosti Limita spol. s r.o., na spoločnosť LOSJAZMINES
s.r.o. Žalovanému doposiaľ nie je známe, kedy žalobca do súdneho konania doložil Zmluvu o postúpení

pohľadávky zo dňa 03.01.2008, ale vzhľadom na číslovanie súdneho spisu možno predpokladať, že
žalobca Zmluvu o postúpení pohľadávky do konania doložil niekedy medzi dňom 14.03.2018, resp.
28.03.2018 (dátum osvedčenia u notára) a dňom 04.04.2018 (deň vyhotovenia rozsudku). Žalovaný
v konaní spochybnil platnosť a zákonnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008 a to
z nasledovných dôvodov:

1) predmetná zmluva bola žalobcom do konania predložená až po pojednávaní dňa 14.03.2020,
2) z uznesenia o pripustení účastníka konania zo spoločnosti LIMITA spol. s r.o. na spoločnosť
LOSJAZMINES s.r.o. vyplýva, že právnym základom mala byť skutočnosť, že došlo k prevodu
vlastníctva k nehnuteľnosti, t. j. vecná legitimácia spoločnosti LOSJAZMINES s.r.o. bola odvodená od jej
vlastníckeho práva, preto podľa názoru žalovaného je veľmi nepravdepodobné, že by zmluvné strany pri
podpise predmetnej zmluvy v roku 2008 boli oboznámené s právnym názorom prezentovaným súdom

až neskôr v tomto konaní, podľa ktorého nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia je samostatným
nárokom a neprechádza spolu s vlastníctvom veci,
3) podpisy oprávnených osôb na zmluve o postúpení pohľadávky v roku 2008 vyzerajú byť iné ako na
kúpnej zmluve zo dňa 13. 11. 2007 alebo na plnomocenstve zo dňa 16.06.2008,
4) ak zmluva o postúpení pohľadávky bola naozaj platne a účinne uzatvorená v roku 2008, prečo k

dnešnému dňu nebola zo strany postupcu alebo postupníka táto skutočnosť oznámená žalovanému,
5) v texte zmluvy o postúpení pohľadávky sa uvádza skratka GaKUBA, čo mal byť zrejme Geodetický
a kartografický ústav v Bratislave, ktorý však začal existovať až od 01.01.2008, čiže je veľmi málo
pravdepodobné, že mali účastníci zmluvy o tejto skutočnosti vedomosť už 03.01.2008 (deň údajného
podpisu zmluvy), keď súdu bola táto skutočnosť oznámená až listom zo dňa 27.03.2008,

6) právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 14.03.2008 sám priznal, že o existencii zmluvy o
postúpení pohľadávky nemá vedomosť.

21. Sám súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 07.06.2021 uviedol, že Zmluva o postúpení pohľadávky
zo dňa 03.01.2008 je súkromnou listinou. Ak sa popiera platnosť a pravosť súkromných listín, leží

dôkazné bremeno ohľadne pravosti a pravdivosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v
tejto listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Žalovaný nadobudol dôvodné
podozrenie, že žalobcom predložená Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008 nebola
vyhotovená a ani podpísaná dňa 03.01.2008 t. j., že vznikla účelovo na preukázanie aktívnej vecnej
legitimácie v súdnom konaní v rozpore so zákonom s tým, že ak Zmluva o postúpení pohľadávky zo

dňa 03.01.2008 nevznikla a nebola podpísaná dňa 03.01.2008, potom je predložená listina nezákonným
dôkazom, na ktorý súd nemôže prihliadnuť.

22. Je nesporné, že žalovaný mohol spochybniť zákonnosť, ako aj platnosť Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 03.01.2008, nakoľko ide o súkromnú zmluvu a tiež toto posúdenie je významné pre

ustálenie otázky aktívnej vecnej legitimácie v tomto spore, čo má priamy vplyv na úspech žalobcu vo
veci samej. Vo vzťahu k námietke žalovaného, ktorý namietal pravosť a pravdivosť Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 03.01.2008 súd prvej inštancie s poukazom na uvedenú judikatúru v bode 32.
odôvodnenia uviedol: „Ak je pravdivosť súkromnej listiny popretá, vyzve súd podľa toho, o akú súkromnú
listinu ide tomu, kto pravdivosť popiera, aby uviedol, z čoho vychádza a ponúkol k svojmu tvrdeniu

dôkazy. Vykonané dôkazy vrátane dôkazu spornou listinou súd potom zhodnotí v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov, pričom prihliada na povahu listiny, predovšetkým na to, či ide o listinu v
neprospech vystaviteľa alebo v jeho prospech“.

23. Žalovaný si uvedenú povinnosť splnil v podaní zo dňa 17.02.2020 a súčasne navrhol uložil

žalobcovi povinnosť predložiť dva originály Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008, vrátane
dvoch originálov Dodatku k tejto zmluve, za účelom potreby podrobenia originálov všetkých štyroch
písomností ďalšiemu preskúmaniu znalcami z odboru písmoznalectva. Zároveň žalovaný žiadal, aby
súd od žalobcu vyžiadal originál účtovných dokladov, ktoré by preukázali zaúčtovanie postupovanej
pohľadávky v účtovníctve, vrátane zaúčtovania odplaty za postúpenie pohľadávky na strane postupcu

akoajpostupníka,pričomžalovanýkpovinnostiúčtovnejjednotkyviesťúčtovníctvopočasceléhotrvania
súdneho sporu odkazuje na § 35 a 36 zákona o účtovníctve. Zároveň žiadal, aby si súd vyžiadal
potvrdenie o prevode dohodnutej odplaty za postúpenie pohľadávky.24. Žalovaný zdôraznil, že musí byť v záujme žalobcu preukázať aktívnu vecnú legitimáciu zákonným
spôsobom s tým, že pokiaľ ide o výsluch osôb, ktoré podpisovali Zmluvu o postúpení pohľadávky, tento
považoval za subjektívnu výpoveď bez relevantného hodnotenia súdu, nakoľko títo budú mať záujem

svedčiť v prospech žalobcu.

25. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že opakovanie námietok a výsluch svedkov naďalej v
danej právnej veci považuje za nadbytočný a najmä irelevantný. Žalovaný taktiež namietal výsluch
A. H., nakoľko mal za to, že je viac ako zrejmé, že zo strany žalobcu ide o tendenčné konanie,

zmyslom ktorého je vyhnúť sa priamej konfrontácii pri výsluchu svedkov navrhnutých žalobcom na
vytýčenom pojednávaní, čím sa stráca opodstatnenosť výsluchu ako takého. Žalovaný súčasne uviedol,
že A. I. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 20.06.2022 neuviedol žiadnu presnú odpoveď
na otázku žalovaného, pričom si presne a konkrétne spomína práve na dátum podpisu zmluvy o
postúpení pohľadávky, a to 03.01.2008 a rovnako nevedel vysvetliť, keď nebolo bežnou praxou v ich
spoločnostiach, ako uviedol, že dodatok neobsahoval výšku odplaty za postúpenie pohľadávok, prečo

tak bolo urobené medzi spoločnosťami LOSJAZMINES s.r.o. a VITA TRADE s.r.o. zo dňa 15.05.2017.

26. Žalovaný ďalej upriamil pozornosť na výsluch A. H., najmä na tvrdení, že originál Zmluvy o postúpení
zo dňa 03.01.2008 bol spolu s celým účtovným archívom spoločnosti LOSJAZMINES, s.r.o. zaslaný
poštou dňa 06.07.2018 jedinému spoločníkovi, ktorým je spoločnosť ASSET SERVICES (CYPRUS) LTD

s tým, že žalovaný v súvislosti s týmto poukázal na povinnosť účtovnej jednotky viesť účtovníctvo počas
celého trvania súdneho sporu odkazujúc na § 35 a 36 zákona o účtovníctve.

27. Spoločnosť ASSET SERVICES (CYPRUS) LTD bola spoločníkom spoločnosti LOSJASMINES s.r.o.
(od 08.07.2017 do 18.05.2020), žalovaný sa teda oprávnene domnieva, že žalobca mal nielen vedomosť

o žalovaným predložených návrhoch na vykonanie dôkazov, ale aj dostatok času v rámci koncentračnej
zásady konania zabezpečiť a predložiť do konania požadované dôkazy.

28. Žalovaný mal za to, že nakoľko skúmanie procesných podmienok v danom prípade aktívnej vecnej
legitimácie prináleží súdu ex offo, je povinnosťou žalobcu preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu

a zároveň je povinnosťou účtovnej jednotky viesť účtovníctvo počas celého trvania súdneho sporu.

29. Žalovaný opätovne namietal, že v zmysle právneho názoru, ktorý vychádza z rozhodnutia súdu
vyšších inštancii platí, že v čase vynaloženia nákladov na zhodnotenie vlastnej veci, za predpokladu, že
nešlo o nevyhnutné opravy ani údržbu, o ktorých navyše ďalší podielový spoluvlastník nemal vedomosť

a s takýmto postupom nevyjadril svoj súhlas, tak nevznikol nárok na náhradu takto vynaložených
nákladov. Súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že nárok žalobcu by mohol vzniknúť jedine titulom
bezdôvodného obohatenia, ale až v okamihu keď došlo k zániku podielového spoluvlastníctva, teda
dňom 14.06.2014. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že v čase, kedy malo dôjsť k postúpeniu
pohľadávky zo spoločnosti LIMITA, spol. s r. o. na spoločnosť LOSJAZMINES s.r.o., a to zmluvou

o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008, žiadny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
neexistoval, nakoľko tento mohol vzniknúť až v roku 2014, kedy došlo k zrušeniu podielového
spoluvlastníctva. Právni predchodcovia preto nemohli postúpiť pohľadávku, ktorá v čase postupovania
neexistovala. Čo sa týka nároku na zhodnotenie veci zo strany spoločnosti LOSJAZMINES s.r.o.
žalovaný v konaní opakovane namietal, že zo znaleckého posudku č. XX/XXXX nevyplýva, kto zo svojho

majetku vynaložil náklady na toto zhodnotenie. Žalovaný opätovne poznamenáva, že keďže nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol až v roku 2014, tak v čase vynaloženia nákladov na vec,
tento nárok, ktorý by si mohli tieto spoločnosti uplatniť od žalovaného, neexistoval. Napokon aj zo zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 15.05.2017 medzi spoločnosťou LOSJAZMINES s.r.o. a VITA TRADE
s.r.o. vyplýva, že postúpená pohľadávka je titulom vynaložených nákladov a nie titulom bezdôvodného

obohatenia.

30. Vzhľadom k tomu, že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu
v konaní, ako ani titul, ktorým sa svojho nároku v konaní domáha, preto žalovaný navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

31. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že z neho vyplýva iba to, že tento
iba opakuje svoje námietky prezentované v rámci konania pred súdom prvej inštancie, týkajúce sa
skutkových záverov, s ktorými sa súd prvej inštancie náležité vyporiadal.32. Postúpením pohľadávky sa postavenie a záväzok dlžníka nijako nemení. Postupník nemá voči
dlžníkovi viac práv ako mal postupca. Na strane veriteľa preto postúpením pohľadávky nevzniká voči

dlžníkovi viac práv, ako ich bolo pred postúpením. Z postúpenia pohľadávky vznikajú „priaznivé“ právne
dôsledky postupníkovi voči postupcovi a nie voči dlžníkovi. Preto tvrdenie žalovaného, že zo zmluvy
o postúpení pohľadávky vyvodzuje žalobca pre seba priaznivé právne dôsledky voči žalovanému ako
dlžníkovi, je nesprávne.

33. V posudzovanom prípade však nebolo medzi postupcom (spoločnosťou Limita spol. s r.o.) a
postupníkom (spoločnosťou LOSJAZMINES s.r.o.) sporné, že k postúpeniu pohľadávky medzi nimi
skutočne a platne došlo. Táto skutočnosť bola preukázaná žalovanému jednak Zmluvou o postúpení
pohľadávky a jednak výpoveďami konateľov oboch týchto spoločností. Žalovaný ako dlžník teda nemal
a nemá dôvod mať obavu, že bude svoj záväzok plniť nesprávnemu subjektu, a že sa tým prípadne
nezbaví svojho záväzku.

34. Z postoja a prejavov žalovaného ako dlžníka počas celého priebehu konania je však zrejmé, že
jeho úsilie nesmerovalo a nesmeruje k odstráneniu prípadných pochybností o tom, či ak bude plniť svoj
záväzok postupníkovi (žalobcovi), sa týmto plnením svojho záväzku zbaví, ale špekulatívne smerovalo
a smeruje k tomu, aby sa plneniu svojho nesporného záväzku vyhol. Takémuto nepoctivému snaženiu

žalovaného nemôže byť poskytnutá právna ochrana.

35. Prvostupňový súd potom, ako bola preukázaná existencia záväzku žalovaného ako dlžníka, správne
dospel k záveru, že tento záväzok je žalovaný povinný splniť postupníkovi (a nie postupcovi) a tento svoj
záver aj zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom zdôvodnil.

36. K námietke žalovaného, že právni predchodcovia nemohli postúpiť pohľadávku, ktorá v čase
postupovania neexistovala je potrebné uviesť, že tento jeho názor je mylný. Právna doktrína v zhode so
súdnou praxou jednoznačne pripúšťajú, aby predmetom postúpenia boli aj budúce pohľadávky.

37. Dôvodná nie je ani námietka žalovaného, že napadnutý rozsudok postrádá jasné a zrozumiteľné
odôvodnenie. Súd prvého stupňa dal v odôvodnení svojho rozsudku zrozumiteľné a presvedčivé
odpovede na všetky otázky, ktoré majú pre posúdenie veci význam.

38. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu.

39. Žalovaný vo svojej replike pridržiavajúc sa v plnom rozsahu svojho odvolania sa nestotožnil
správnymnázoromžalobcu.Malzato,ževdanomprípadenebolisplnenéprocesnépodmienky,nakoľko

v priebehu konania opakovane namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Mal
za to, že riadnym spôsobom spochybnil platnosť a zákonnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
03.01.2008, nakoľko ide o súkromnú zmluvu a toto posúdenie je významné pre ustálenie otázky aktívnej
vecnej legitimácie v tomto spore.

40. Súčasne žalovaný predložil návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré by objektívne bez akýchkoľvek
pochybností preukázali aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, pričom žalovaný k povinnosti účtovnej
jednotky viesť účtovníctvo počas celého trvania sporu odkázal na § 35 a § 36 Zákona o účtovníctve a
súčasne opakovane zdôraznil, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania aktívnej vecnej legitimácie
leží na žalobcovi. Práve žalobca, a to napriek tomu, že dôkazné bremeno spočíva na ňom, bol v

priebehu celého súdneho konania pasívny tak, že požiadal súd prvej inštancie o zabezpečenie účasti
svedkov(osôb/údajne/podpisujúcichspornúzmluvu),t.j.konateľovžalobcuajehopredchodcov,pričom
následne sa na pojednávaní nakoniec ani obaja svedkovia nezúčastnili.

41. Žalobca vo svojej duplike rovnako trvá na svojich doterajších vyjadreniach. Má za to, že súd prvej

inštancie sa v konaní podrobne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú žalobca
preukázal predloženou Zmluvou o postúpení pohľadávky, ako aj výpoveďami signatárov tejto zmluvy,
ktoré uzatvorenie potvrdili.42. Naďalej zastával názor, že žalovanému ako dlžníkovi neprislúcha rozporovať platnosť Zmluvy
o postúpení pohľadávky. Námietky žalovaného sú v tomto smere postavené výlučne na ničím
nepodložených špekuláciách žalovaného v snahe vyhnúť plneniu svojho dlhu. Žalovaný v konaní

nevyprodukovalinýdôkaz,ktorýmbypreukázalsvojetvrdenia.Vtomtosmerespočívadôkaznébremeno
výlučne na strane žalovaného, aj keď sa snaží navodiť dojem, že tieto jeho ničím nepodložené námietky
bol povinný v konaní vyvracať žalobca.

43. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení zotrvávajúc v plnom rozsahu na odvolaní a najmä na to,

že neboli splnené procesné podmienky z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal za
to, že v konaní riadnym spôsobom spochybnil platnosť a zákonnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 03.01.2008 tým, že v konaní predložil návrh na vykonanie dokazovania, ktoré by objektívne
bez ďalších pochybností preukázalo aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Bol to práve žalobca, ktorý bol
v priebehu celého konania pasívny tým, že v ostatných vyjadreniach sa v plnom rozsahu pridržiaval
svojho odvolania.

44. Ďalšie vyjadrenia strán sporu dané neboli.

45. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ďalej len „CSP“) oprávnenou

osobou (§ 359 CSP) prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj predchádzajúce konanie v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 378 a nasl.
CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej
musí byť verejne vyhlásený odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378

ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

46. Najprv však odvolací súd rozhodol o návrhu žalobcu doručenom v odvolacom konaní, ktorý navrhol,
aby pripustil zmenu strany sporu a to tak, aby na miesto žalobcu vstúpil do konania súčasný majiteľ
uplatnenej pohľadávky I.L.K. INVEST CYPRUS LTD, so sídlom Kappari 23, Blue Water Phase 2, Flat/

Office 134, Paralimni 5290, Famagusta, IČO: HE 286185.

47. Podanie návrhu žalobca odôvodnil tým, že pohľadávka voči žalovanému bola postúpená na nového
majiteľa spoločnosť I.L.K. INVEST CYPRUS LTD na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky. Dňa
04.04.2025 žalobca na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky postúpil pohľadávku voči žalovanému

vo výške 174.727,65 eur s príslušenstvom, ktoré je predmetom tohto konania I.L.K. INVEST CYPRUS
LTD. Spolu s týmto podaním predložil Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 04.04.2025, plnú moc
udelenú právnemu zástupcovi na jeho zastupovanie na súdnom konaní ako aj plnú moc udelelenú
postupníkom totožnému právnemu zástupcovi, a oznámenie žalovanému o postúpení pohľadávky.

48. Podľa ustanovenia § 80 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak po začatí konania nastala právna
skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže
žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli
tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

49. Podľa ust. § 80 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa
preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým
súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú
zachované.

50. Podľa ust. § 80 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav
konania ku dňu jeho vstupu.

51. Ustanovenia vyššie uvedených zákonných ustanovení umožňujú pripustiť zmenu strany sporu a to
z dôvodu, ak po podaní žaloby došlo k prechodu alebo prevodu práv a povinností, o ktorých sa koná,

na iný subjekt, zmenu strán sporu navrhne oprávnený subjekt (žalobca) a ten, kto má vstúpiť na miesto
žalobcu, súhlasí so vstupom do konania. Zmena strany sporu nie je vylúčená ani v odvolacom konaní,
preto odvolací súd rozhodol o návrhu žalobcu na zmenu strany v spore podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení
s ust. § 80 CSP, pripustil zmenu žalobcu podľa I. výroku tohto rozsudku, keďže mal za preukázané,že v zmysle Zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k prevodu práv a povinností, o ktorých sa koná
a postupník, ktorého zastupoval rovnaký právny zástupca súhlasil so vstupom do konania.

52. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

53. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, podľa ktorých
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

54. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva
je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu,
cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a

zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd

odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení
rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010).

55. Čo sa týka hodnotenia dôkazov Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia

dôkazov v § 191 ods. 1, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo. Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia, ale dôkazy
hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,

alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

56. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, čo znamená, že zistenie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z

hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných
ustanovení o dokazovaní. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná
nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne.
Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie

dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo
a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným
dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

57. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého súdneho spisu dospel k záveru,

že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav na skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič
nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

58. Kruciálna odvolacia námietka žalovaného spočívala v nedostatku vecnej aktívnej legitimácie
žalobcu, keď žalovaný spochybnil platnosť a zákonnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa

03.01.2008, ktorou bola pohľadávka predmetom tohto konania postúpená zo spoločnosti LIMITA spol.
s r.o., Košice na právneho predchodcu žalobcu spol. LOSJAZMINES s.r.o.59. Žalovaný uvádzal viaceré dôvody, prečo postúpenie tejto pohľadávky bolo neplatné. Žalovanému
možno prisvedčiť v tom, že súd prvej inštancie musí ex offo (z úradnej povinnosti) preveriť, či je
žalobca skutočne vlastníkom pohľadávky a ak túto pohľadávku nadobudol jeho právny predchodca,

resp. došlo tak, ako je tomu v prejednávanej veci k opakovanému postupovaniu pohľadávky, či každé
z týchto jednotlivých postúpení je zákonné. Vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že k platnému
postúpeniu pohľadávky v zásade nie je treba súhlas dlžníka (§224 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
avšak pohľadávku postúpiť nemožno, ak by postúpenie odporovalo dohode veriteľa s dlžníkom.
V prejednávanom prípade k žiadnej takejto dohode nedošlo, takáto možnosť neplatnosti neprichádza

v úvahu nakoľko dlžník (žalovaný) neuzavrel dohodu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorou by vopred vylúčil prípadné postúpenie pohľadávky inému, resp. obmedzil postúpenie pohľadávky
iba na určité osoby alebo voči iným postúpenie pohľadávky takouto dohodou vylúčil. Žalovaný ako dlžník
má vo všeobecnosti obmedzené možnosti ako napadnúť postúpenie, ak mu bolo riadne oznámené.
Žalovaný nenamietal určitosť, t. j. že pohľadávka, ktorá je predmetom konania nebola v zmluve
špecifikovaná, ale namietal a to nielen v odvolacom, ale aj počas prvoinštančného konania pravosť

listiny, ktorá obsahovala právny úkon postúpenia pohľadávky, ktorá mala spočívať v tom, že Zmluva
o postúpení zo dňa 03.01.2008 bola podpísaná neskôr, t. j. bola antidatovaná. Je potrebné konštatovať,
že túto Zmluvu o postúpení pohľadávok za spoločnosť LIMITA spol. s r.o., Košice a LOSJAZMINES
podpísali dňa 03.01.2008 A. E. I. a A. E. H. vrátane dodatku k nej. Obe tieto osoby boli vypočuté na
pojednávaní pred súdom prvej inštancie a obe zhodne potvrdili podpis tejto zmluvy, ako aj jej dodatku

v uvedený deň. K tomu odvolací súd uvádza, že pri zmluvnom postúpení platí ako všeobecný princíp,
princíp ochrany autonómie vôle, preferencia platnosti, keď úloha všeobecného súdu nespočíva vo
„vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov v jeho neplatnosti), ale
v poskytnutí súdnej ochrany...Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácií
všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasne preferencie výkladu

v prospech platnosti a nie neplatnosti právneho úkonu (I. ÚS 640/2014). Preto aj v prejednávanej veci
platí preferencia platnosti právneho úkonu - Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2008 pred jej
neplatnosťou. Odvolací súd k tomu dodáva, že táto zásada favor negotii (uprednostnenie platnosti) sa
uplatňuje pri námietkach o antidatovaní, ale v tomto prípade naráža na prísne dokazovanie skutočnej
vôle strán s tým, že zmluva je z pravidla platná aj vtedy, keď sa obe strany dohodnú, že zmluvu

podpíšu v určitý deň, ale na tejto zmluve uvedú iný dátum, samotný dátum spravidla nie je predmetnou
náležitosťou právneho úkonu, pokiaľ ho zákon pri konkrétnom type zmluvy výslovne nevyžaduje. Zákon
(Občiansky zákonník) pri zmluve o postúpení pohľadávky výslovne nevyžaduje uvedený dátum podpisu
ako podmienkou jej platnosti. V prejednávanej veci bol dôležitý dátum podpisu zmluvy rozhodný pre
posúdenie momentu, kedy pohľadávka prešla na nového veriteľa (LOSJAZMINES s.r.o.), keď na zmluve

je uvedené, že túto pohľadávku nadobúda dňom podpisu tejto zmluvy. Toto je však podstatné v prípade,
ak by postupca (LIMITA s.r.o. Košice) aj po takomto postúpení si naďalej uplatňoval túto pohľadávku
t. j. tvrdil by, že k postúpeniu nedošlo. V uvedenom prípade však postupca nikdy netvrdil, že nedošlo
k postúpeniu pohľadávky na postupníka. Namieta to dlžník (žalovaný), pre ktorého by boli tieto námietky
opodstatnené v prípade, ak by to zlepšilo jeho právne postavenie napr. tým, že by tak došlo k premlčaniu

pohľadávky prípadne, že by takéto postúpenie vylučovala dohoda strán, čomu však v prejednávanej
veci nedošlo.

60. Pokiaľ však nedochádza k duplicitnému uplatňovaniu tej istej pohľadávky na právnom postavení
žalovaného sa nič nemení, keď odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS

409/2013, ktoré bolo prevzaté Najvyšším súdom SR v rozhodnutí 5Obdo/57/2019, podľa ktorého:
„Dovolací súd v súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozhodnutí vo vzťahu k hodnoteniu aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu zdôrazňuje, že pri posudzovaní platnosti postúpenia je pritom v zásade
relevantné len to, či je takýto úkon nesporný medzi samotnými účastníkmi zmluvy o postúpení a z
ustálenej judikatúry vyplýva, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez

ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky; súd z takéhoto
oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy
o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval
zmluvou o postúpení postupník (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo/210/2001 z 11. júna 2003,

R 119/2003). Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník je
oprávnenýdomáhaťsaskúmaniaplatnostipostúpenia,akzmluvaopostúpenípohľadávokbolauzavretá
v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal
postupník (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/76/2007 z 28. januára 2009, R 46/2009; zhodneÚstavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012 z 3. júla 2012). 30. Tu dovolací súd
ešte poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 409/2013 z 11. septembra
2014, ktorý odmietol názor okresného súdu a krajského súdu, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou

povinnosťou z vlastnej iniciatívy skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník
uplatňované pohľadávky nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to
nezodpovedá zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 OZ platí,
že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy
o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená a nemôže

namietaťaninedostatkyjejplatnosti,ibažebykpostúpeniupohľadávkydošlovrozporesozákonom;inak
je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu, t. j.
zmeneveriteľapodľa§526ods.1OZ;podľaústavnéhosúdujenerozhodné,čijetotooznámeniekrytéaj
kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky,
ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom
voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.“

61. Odvolací súd zároveň poukazuje, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie navrhoval
znalecké dokazovanie rozboru písmoznalectva, ako aj účtovníctva, ale na pojednávaní konanom dňa
10.10.2002 na vykonanom znaleckom dokazovaní netrval a následne na priamu otázku súdu, či má
nejaké ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania uviedol, že žiadne návrhy na doplnenie dokazovania

nemá, na čo následne súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil napadnutý
rozsudok. Vzhľadom na uvedené preto, aj s poukazom na zákonnú koncentráciu konania, aj s poukazom
na príslušné procesné predpisy má odvolací súd za to, že nie je možné dopĺňať dokazovanie v štádiu
odvolacieho konania nakoľko všetky tieto návrhy mohol a aj pôvodne uplatnil žalovaný počas konania
na súde prvej inštancie a rovnako pred vyhlásením dokazovania za skončené uviedol, že na týchto

návrhoch netrvá.

62. Žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na číslovanie súdneho spisu, ako aj na to, že zmluva
o postúpení pohľadávky bola žalovanému prvýkrát doručená dňa 13.01.2020, z čoho vyplýva jej
antidatovanie. K uvedenému odvolací súd uvádza, že pokiaľ odvolateľ naznačuje, že žalobca predložil

zmluvu o postúpení pohľadávok dodatočne a tým ju mal antidatovať, tak tento ju predložil pri prvom
úkone, ktorý mu patrí, keď žalovaný vzniesol túto námietku nedostatku legitimácie až na pojednávaní
konanom dňa 14.03.2018, na ktorom bolo zároveň vyhlásené dokazovanie za skončené a bolo
odročené len za účelom verejného vyhlásenia rozsudku. Následne žalobca dňa 29.03. 2018 predložil
zmluvu o postúpení pohľadávky 03.01.2008, keď sám súd prvej inštancie na pojednávaní, na ktorom

zároveň vyhlásil rozsudok k tejto veci uviedol, že bola predložená po uplynutí lehoty, keďže súd
na pojednávaní dňa 14.03.2018 v zmysle § 154 vyhlásil uznesenie, ktorým ukončil dokazovanie.
Zároveň súd prvej inštancie konštatoval s poukazom na úpravu CSP, že táto zmluva o postúpení
pohľadávky bola zo strany žalobcu súdu predložená oneskorene a súd na ňu nemôže po skončení
dokazovania prihliadať. Následne odvolací súd uznesením zo dňa 27.08.2019 zrušil rozsudok súdu

prvej inštancie, ktorým žalobcu zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že samotný
žalovaný nespochybňoval v priebehu konania aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní, urobil tak až
v záverečnej reči na poslednom pojednávaní na súde prvej inštancie. Až do tohto momentu boli skutkové
tvrdenia žalobcu v smere, že je neoprávnenou osobou na uplatnenie nárokov, ktoré sú predmetom tohto
konania aj súdom prvej inštancie považované za nesporné v zmysle § 151 ods. 1 CSP. Odvolací súd

zároveň v tomto uznesení konštatoval, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa s touto námietkou
vyrovnať a to takým spôsobom, aby bola zaručená rovnosť sporových strán v konaní a právo oboch
sporových strán na uplatnenie procesných práv tak, aby bolo zároveň zachované právo na spravodlivý
proces. Zároveň odvolací súd konštatoval, že táto námietka ako hmotnoprávna podlieha sudcovskej
konzervácii konania v zmysle § 153 CSP. Aj pre túto námietku teda platí, že musí byť uplatnená

včas a jej uplatnenie musí rešpektovať z dôvodov hospodárnosti konania. Podľa názoru odvolacieho
súdu v tomto zrušujúcom uznesení pojem zásady pri tejto námietke nedostatku aktívnej legitimácie
špecifikovanej v § 153 ods. 1 CSP za nerešpektovaný a žalovaný mal v priebehu konania zatiaľ čas
na jeho uplatnenie najmä v čase pred vykonaním rozsiahleho a nákladného znaleckého dokazovania,
ktoré podľa všetkého svedčilo o názore súdu prvej inštancie, že nároky uplatňované žalobcom v tomto

konaní sú čo do základu dôvodné. Aj napriek týmto okolnostiam súd prvej inštancie na tento prostriedok
v procesnom konaní prihliadal v zmysle § 153 ods. 2 CSP, nie je zrejmé, prečo neumožnil žalobcovi na
túto novú okolnosť reagovať tak, aby bola zachovaná zásada rovnakého postavenia sporových strán (čl.
6 základných princípov CSP). Podľa názoru odvolacieho súdu bolo preto dôvodné postupovať podľa §181 ods. 4 CSP vzhľadom na neobvyklosť postupu žalovaného, ktorý spôsobil túto procesnú situáciu.
Žalobca takéto prostriedky procesného útoku dokonca aj predložil (zmluva o postúpení pohľadávky
z 03.01.2008). Avšak súd prvej inštancie bez primárnych dôvodov na tento dôkaz neprihliadol, hoci bol

priamo a s poslednou reakciou žalobcu na tvrdenie protistrany – žalovaného.

63. Odvolací súd preto aj s poukazom na výklad CSP, Komentár C.H.Beck, uviedol, že určenie zo strany
súdu, ktoré skutkové tvrdenia strany považuje za nesporné, je obligatórne a ak by mal totiž pochybnosti
o aktívnej legitimácii žalobcu alebo by urobil záver, že táto nie je v prejednávanej veci daná, nemal dôvod

znalecké dokazovanie nariaďovať.

64. Ako ďalší dôvod, pre ktorý by malo byť neplatné postúpenie pohľadávky zo spoločnosti LIMITA
spol. s r.o., Košice na spoločnosť LOSJAZMINES, s.r.o., žalovaný uviedol, že zo zmluvy o tomto
postúpení vyplýva, že právnym základom mala byť skutočnosť, že došlo k prevodu vlastníctva
nehnuteľnosti, t.j. vecná legitimácia spoločnosti LOSJAZMINES, s.r.o. bola odvodená od jej vlastníckeho

práva, preto podľa názoru žalovaného je veľmi nepravdepodobné, že by zmluvné strany pri podpise
predmetnej zmluvy v roku 2008 boli oboznámené s právnym názorom predikovaným súdom až
neskôr v tomto konaní, podľa nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia je samostatným nárokom
a neprechádza spolu s vlastníctvom veci. K uvedenému odvolací súd dodáva, že dôvod postúpenia
pohľadávky je irelevantný. K platnému postúpeniu pohľadávky sa nevyžaduje kauza (dôvod) postúpenia.

Naviac samotná argumentácia žalovaného si odporuje, keď tento sám uvádza, že nárok vyplývajúci
z bezdôvodného obohatenia je samostatným nárokom a neprechádza spolu s vlastníctvom veci, teda je
takýto nárok (na vydanie bezdôvodného obohatenia) možné postúpiť aj na inú osobu ako je vlastník veci.

65. Ďalší dôvod, pre ktorý mala byť táto zmluva o postúpení pohľadávky neplatná, žalovaný vzhliadol

v tom, že mu nebola riadne oznámená. Odvolací súd uvádza, že žalovaný sa o postúpení tejto
pohľadávky dozvedel ešte v pôvodnom konaní vedenom pred vylúčením tohto nároku na samostatné
konanie pod sp.zn. 16C/242/2002 a rovnako ani v tomto pôvodnom konaní (o zrušenie vyporiadania
podielového spoluvlastníctva), ktorého súčasťou bol aj nárok, ktorý je predmetom tohto odvolacieho
prieskumu, toto postúpenie nenamietal, rovnako tak ho nenamietal ani po tom, ako bol tento nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia vylúčený na samostatné konanie. Naviac postúpenie pohľadávky
sa stane účinným voči dlžníkovi len po tom, ako mu je to oznámené a dovtedy môže plniť pôvodnému
veriteľovi, t.j. aj keby žalovanému toto postúpenie nebolo nijakým spôsobom oznámené, žalovaný tým,
že si voči nemu postupca z tejto zmluvy LOSJAZMINES, s.r.o., nielen v pôvodnom konaní o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ale aj v konaní, ktoré je predmetom tohto odvolacieho

prieskumu, až do následného postúpenia pohľadávky, uplatňoval svoj nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, nepochybne musel mať vedomosť, že došlo k postúpeniu pohľadávky, a to ešte pred tým,
nežprávnypredchodcažalobcupotom,akožalovanýtútookolnosťpostúpenia,tedanedostatokaktívnej
vecnejlegitimáciežalobcu,namietalažnaposlednompojednávanípredsúdomprvejinštanciepreukázal
zmluvou o postúpení pohľadávky

66. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej opakuje tvrdenia spočívajúce v tom, že zmluva o postúpení zo
dňa 3.1.2008 nebola vyhotovená ani podpísaná do uvedeného dňa a že vznikla účelovo s tým, že tieto
tvrdenia zostali len v rovine domnienok a ničím nepodložených tvrdení už aj s poukazom na vyššie
uvedené závery odvolacieho súdu. Podstatným podľa odvolacieho súdu je tiež to, že notár E. F. G. dňa

28.3.2018 úradne túto zmluvu overila a osvedčila, že predložená fotokópia súhlasí s orginálom čo podľa
odolacieho súdu preukazuje jej existenciu najneskôr dňa 28.3.2018 a nie až s odstupom niekoľkých
rokov ako to tvrdí žalovaný.

67. To, či už právni predchodcovia žalobcu v osobe postupcov alebo postupníkov zaúčtovali postúpenú

pohľadávku vo svojom účtovníctve, v prípade ak tak neurobili nemá za následok neplatnosť postúpenia,
ale ide o správny delikt podľa príslušných daňových predpisov, prípadne trestný čin (neodvedenie
dane a poistného), čo však napokon musí najlepšie vedieť zástupca žalovaného – Ministerstvo vnútra
SR, pod ktorého orgány činné v trestnom konaní, vrátane finančnej polície ako organizačnej zložky
polície organizačne spadajú, okrem iného aj vyšetrovanie daňových, resp. ekonomických trestných

činov. Nie je úlohou súdu v občianskoprávnom konaní zisťovať či a ako strana sporu zaúčtovala,
resp. viedla postúpenie pohľadávky vo svojom účtovníctve, keď takáto okolnosť nie je relevantná pre
rozhodnutie v tomto spore. Ak mal zástupca žalovaného akúkoľvek pochybnosť o konaní žalobcu alebo
jeho právnych predchodcov v rozpore s daňovými, prípadne trestnými predpismi, bolo jeho povinnosťouzo zákona tieto náležite vyšetriť a nie argumentovať nimi v občianskoprávnom konaní, a to dokonca až
v jeho odvolacom štádiu. Toto konanie však nie je trestným konaním, kde platí vyšetrovacia zásada,
podľa ktorej ex offo orgány činné v trestnom konaní vyšetrujú podozrenie zo spáchania trestného

činu, ale občianske sporové konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti konania, kde nie súd, ale
strany sporu navrhujú a predkladajú dôkazy na preukázanie všetkých svojich tvrdení. Naviac tieto môžu
navrhovať len v štádiu konania pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní len z mimoriadnych
dôvodov napríklad, že ich nemohli navrhnúť v prvoinštančnom konaní, čo však nie je v prejednávanej
veci.

68. Žalovaný považoval výsluch osôb, ktoré podpisovali zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa
3.1.2008 za subjektívnu výpoveď bez relevantného hodnotenia súdu, nakoľko tieto majú záujem svedčiť
v prospech žalobcu. K uvedenému odvolací súd uvádza, že neexistuje iný spôsob ako preukázať podpis
zmluvyvdanýdeňakovypočuťosoby,ktorésatýchtopodpisovzmluvyzúčastnili(tútozmluvupodpísali).
Ak by si odvolací súd osvojil argumentáciu žalovaného, že osoby, ktoré daný právny úkon urobili sú

subjektívne, tak potom žiadny účastník právneho úkonu, ktorý bol podpísaný, by nemohol relevantne
preukázať, že k nemu uvedeným spôsobom došlo, nakoľko jeho výpoveď by podľa názoru žalovaného
musela byť „subjektívna“. Ako inak preukázať pravosť listiny, ak len tým, že osoby, ktoré ju spisovali
(podľa výsluchu tieto osoby nielen tento právny úkon podpísali, ale boli aj pri tom, keď sa spísal) a aj ju
podpísali dosvedčia túto skutočnosť. Tu opätovne poukazuje odvolací súd na to, že notár E. F. G. dňa

28.3.2018 úradne túto zmluvu overila a osvedčila, že predložená fotokópia súhlasí s orginálom

69. Žalovaný s poukazom, že nešlo o nevyhnutné opravy ani údržbu, o ktorých nemal ďalší podielový
spoluvlastník vedomosť a s takýmto postupom nevyjadril svoj súhlas, mal za to, že právnemu
predchodcovi žalobcu tak nevznikol nárok na náhradu takto vynaložených nákladov. V konaní je

nesporné, že právny predchodca žalobcu ako menšinový spoluvlastník bez súhlasu žalovaného
ako väčšinového spoluvlastníka vynaložil náklady na opravu a údržbu spoločnej veci, a keďže
tieto náklady boli vynaložené bez súhlasu väčšinového spoluvlastníka, nemal nárok na ich náhradu
počas trvania spoluvlastníctva, ale tento nárok tak, ako to vyplýva z judikatúry mu vznikne titulom
bezdôvodného obohatenia až po zániku spoluvlastníctva (R 15/1988, uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 4Cdo/148/2017 z 21.11.2018). Judikatúra teda dlhodobo ustálila, že pri investíciách vykonaných
bez súhlasu vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia až momentom zániku a vyporiadaním
podielového spoluvlastníctva. Do tejto doby investujúci spoluvlastník vec užíva a obohatenie ostatných
nie je ustálené. Je nesporné, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 16C/242/2002-1151 zo dňa
24.4.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.6.2014, došlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového

spoluvlastníctva právneho predchodcu žalobcu a žalovaného, a preto žalovaný má nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

70. Žalovaný argumentoval tým, že právni predchodcovia žalobcu nemohli postúpiť pohľadávku, ktorá
v čase postupovania neexistovala. Podľa názoru odvolacieho súdu takúto pohľadávku z bezdôvodného

obohatenia, ktorá vznikla zhodnotením spoločnej veci bez súhlasu väčšinového spoluvlastníka možno
postúpiť (cedovať) tretej osobe aj pred zánikom spoluvlastníctva. Splatnosť danej pohľadávky nastáva
až po tom, ako dôjde k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a hoci je pohľadávka
postúpená, nový veriteľ (postupník) nadobúda pohľadávku v takom stave, v akom bola v čase
postúpenia. To znamená, že ide o investície bez súhlasu, ktoré sú podľa judikatúry splatné až po

zániku spoluvlastníctva. Nový veriteľ môže tieto peniaze vymáhať až po jeho zrušení a vyporiadaní.
Výnimkou by bolo, ak by išlo o nevyhnutné náklady, ktoré sú splatné ihneď, môže ich nový veriteľ
vymáhať okamžite po postúpení. Preto v prejednávanej veci je irelevantné, či išlo o nevyhnutné náklady,
nakoľko k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva už došlo, a preto sú takéto náklady
splatné a súdne vymáhateľné. Aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 24. apríla 2001, sp.zn. 1 Cdo

73/2000 potvrdzuje, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je pohľadávka, ktorá je spôsobilým
predmetom postúpenia.

71. Odvolací súd ma za to, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniká okamihom, kedy
k obohateniu došlo a ako také je postupiteľné, aj keď ešte nebola určená jeho presná výška súdom.

Zákon nevylučuje postúpenie pohľadávky z bezdôvodného obohatenia, pretože ide o prevoditeľné právo
a postúpiť možno aj pohľadávku, ktorá nie je splatná (čo je presne prípad investícií bez súhlasu,
kde splatnosť nastala až pri zániku spoluvlastníctva). Obdobný záver možno vyvodiť aj z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/148/2017, z ktorého vyplýva, že pokiaľ bola investícia bez súhlasuväčšinového spoluvlastníka, ide o bezdôvodné obohatenie, a ktorý konštatoval, že až momentom
zániku podielového spoluvlastníctva stala sa táto pohľadávka splatnou, a práve tento moment odkladu
splatnosti robí podľa odvolacieho súdu pohľadávku postupiteľnou už pred vyporiadaním, ale reálne

vymožiteľnou až neskôr po vyporiadaní.

72. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné
askutočnostiuvedenévodvolanínebolispôsobiléspochybniťsprávnosťskutkovýchaprávnychzáverov,
ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Pre úplnosť

sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne i právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS/252/2004) ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I.ÚS/50/2004).

73. Keďže súd prvej inštancie žalobe vyhovel, správny bol aj výrok o trovách prvoinštančného konania,

ktoré je povinný zaplatiť žalovaný žalobcovi v plnom rozsahu, o náhrade trov štátu a o nároku znalca
na odmenu, ktoré osobitne v odvolaní napadnuté neboli ale ako závislé výroky s vecou samou boli tiež
podrobené odvolaciemu prieskumu.

74. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

75.Podľa§255ods.1aods.2CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

76. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

77. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou

úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania,
ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a
neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

78. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení,

podľa ktorých žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na
náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku
týchto trov ustáli postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

79. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).