Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/68/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122208842
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5122208842.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: Železničná
spoločnosť Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanej: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. E., F., o zaplatenie sumy 90,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/82/2022-93 zo dňa 17. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
90,- Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 90,- Eur od 26.11.2021 do zaplatenia spolu
s poplatkom za upomienku vo výške 2,- Eur a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania, p o t

v r d z u j e .

Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalobcovi proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 90,- Eur spolu s 5 % úrokom

z omeškania ročne zo sumy 90,- Eur od 26.11.2021 do zaplatenia spolu s poplatkom za upomienku vo
výške 2,- Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I. rozsudku). Vo zvyšnej
časti uplatneného úroku z omeškania súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok II. rozsudku). Napokon
žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III. rozsudku).
1.1 Nárok žalobcu posudzoval podľa § 760, § 761, § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa § 6 ods. 1, 2, § 16 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a), b), c), § 16 ods. 4 písm. a), b)
zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach s účinnosťou v čase prepravy, podľa čl. A 4 bod A 4.2

písm. a) veta prvá, písm. o), p), podľa čl. A 5 bod A 5.1 písm. b), podľa čl. B 29 bod B 29.2 Prepravného
poriadku ZSSK, podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podľa § 2 vyhlášky č. 250/2021 Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného
zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest.

1.2Súdprvejinštanciedôvodil,žemalzapreukázané,žežalovanáporušilasvojepovinnosticestujúceho

a žalobca dôvodne uplatnil v zmysle zákona o dráhach, prepravného poriadku a cenníka nárok na
zaplatenie sumy 90,- Eur ako sankcie za narušenie prepravy cestujúcim vo vlaku, ktorá povinnosť
vznikla žalovanej použitím služieb dopravného prostriedku žalobcu. S poukazom na ustanovenie § 761
Občianskeho zákonníka bolo povinnosťou žalobcu ako dopravcu postarať sa o bezpečnosť cestujúcichpri preprave a na druhej strane bolo povinnosťou žalovanej ako cestujúceho riadiť sa pokynmi, ktoré jej
boli ukladané oprávneným zamestnancom dopravcu pri výkone jeho služby. Podľa súdu prvej inštancie
žalovaná ako cestujúci bola povinná zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť bezpečnosť a plynulosť

dopravy.Žalovanánastúpenímdodopravnéhoprostriedkuuzavrelazmluvuoprepraveapočasprepravy
porušila jej povinnosti (podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje riadne prekrytie
horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora v prostriedkoch verejnej dopravy) a ohrozila
jej správaním bezpečnosť a plynulosť dopravy, ktorá povinnosť vyplývala z dôvodu pandémie ochorenia
COVID-19

s účinnosťou od 4.10.2021 vyhláškou ÚVZ č. 250/2021. Keďže žalovaná nerešpektovala ani pokyny
oprávneného zamestnanca žalobcu, podľa prepravného poriadku a zákona o dráhach bola privolaná
polícia a následne žalovaná bola vylúčená z prepravy. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie uvedeným
konaním spôsobila zdržanie vlaku žalobcu v dĺžke trvania 3 minúty a teda v príčinnej súvislosti s
uvedenými porušeniami a správaním sa žalovanej došlo
k zdržaniu a meškaniu vlaku, ktorá výška 90,- Eur zodpovedala sankcii vyčíslenej podľa cenníka č.

15 Prepravného poriadku žalobcu. Žalobcovi vznikol voči žalovanej nárok na zaplatenie sankcie pri
nepovolenom mimoriadnom zastavení a zdržaní vlaku osobnej dopravy zavinením žalovanej za prvé tri
minúty 90,- Eur, a preto súd žalobcovi priznal voči žalovanej tento nárok, keďže nevyšlo v konaní najavo,
že by žalovaná do dňa rozhodnutia súdu predmetný záväzok splnila.
1.3 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil tak, že argumentáciu žalovanej o tom, že nárok žalobcu nemal

oporu v žiadnom relevantnom právnom predpise a nemal príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom
meškania a tým, že využila služby žalobcu, a to na základe údajnej povinnosti prekrytia horných
dýchacích ciest, ktorá nebola daná, preto ju súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Ďalej konštatoval, že
žalovaná bola povinná z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 rešpektovať a podriadiť sa prijatým
opatreniampriohrozeníverejnéhozdraviaapovinnosťprekrytiahornýchdýchacíchciestvprostriedkoch

verejnej dopravy v čase prepravy 01.11.2021 stanovených vo vyhláške č. 250/2021 Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky (§ 2 ods. 1). Úrad verejného zdravotníctva bol oprávnený vydať
uvedené opatrenia, ktorými bolo používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok
v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v náleze Ústavného
súdu PL.ÚS 8/2021 pri posudzovaní vyhlasovania vyhlášok úradu verejného zdravotníctva ústavný

súd konštatoval, „úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 Ústavy SR, zákonom
zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať
všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky); Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva môžu byť
vyhlasované vo Vestníku vlády SR“.
1.4 Podľa súdu prvej inštancie si žalobca popri istine uplatnil i zákonný úrok z omeškania 5 % ročne z

dlžnej sumy, a to nasledujúcim dňom po dni, v ktorom došlo k porušeniu prepravných podmienok odo
dňa 02.11.2021. Nárok na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu podľa súdu prvej inštancie
vznikol bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Základným predpokladom vzniku nároku na úroky
z omeškania bola teda existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom
uvedeného omeškania bola existencia pohľadávky, t. j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť. Ďalej

súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že na výzvu žalobcu listom zo dňa
16.11.2021 a poskytnutej lehoty do 7 dní od doručenia výzvy, ktorú prevzala žalovaná dňa 18.11.2021,
nereagovala, pričom úroky z omeškania výlučne súviseli s peňažnými záväzkami. Podľa súdu prvej
inštancie z pojmového vymedzenia uvedeného sankčného mechanizmu vyplýva, že veriteľ ich môže
od dlžníka požadovať v prípade, ak dlžník poruší jeho povinnosť plniť riadne a včas a dostane sa do

omeškania s plnením peňažného záväzku. Omeškanie dlžníka je právnou skutočnosť, ktorá spôsobuje
zmenu v obsahu záväzkového vzťahu a ktorej korešponduje hmotnoprávne oprávnenie veriteľa v
občianskoprávnych vzťahoch požadovať popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania, pričom právnu
relevanciu má, v ktorých momentoch sa dostáva dlžník do omeškania. V danom prípade súd prvej
inštancie vychádzal z toho, že žalovanej poskytnutá lehota 7 dní od doručenia výzvy márne uplynula dňa

25.11.2021 a nasledujúci deň od 26.11.2021 sa žalovaná dostala do omeškania s plnením peňažného
záväzku. Preto súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi úroky
zomeškaniavovýške5%ročnezosumy90,-Eurod26.11.2021aždozaplateniaavozvyšku(uplatnený
úrok z omeškania od 02.11.2021 do 25.11.2021) zamietol. Poplatok za upomienku 2,- Eur (výzva zo dňa

16.11.2021) súd posúdil ako dôvodne a účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením pohľadávky s
poukazom na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (príslušenstvom pohľadávky sú úroky,
úroky z omeškania, poplatokz omeškania a náklady spojené s jej uplatnením). S poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia
a pri aplikácii vyššie citovaných zákonných ustanovení, súd prvej inštancie návrhu žalobcu vyhovel a
zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 90,- Eur spolu s príslušenstvom tak, ako vyplynulo z výrokovej

časti uvedeného rozhodnutia a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania návrh zamietol.
1.5 O nároku na náhradu trov konania rozhodol, tak, že nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech, preto
mu súd prvej inštancie proti žalovanej ako neúspešnej strane priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.
2. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že uplatnený nárok žalobcu je absolútne

nedôvodný. S odstupom času podľa žalovanej je čoraz viac dokázateľné zlyhanie covidového
manažmentu aj škodlivosť nosenia rúška, keďže jeho nosením sa zabíjajú vlastné pľúca, okrem toho
každý lekár a odborník na zdravie vie, že rúško pri ochrane pred vírusom bolo absolútne neefektívne.
Opätovné dýchanie vlastného vydýchnutého vzduchu bez pochýb vytváralo kyslíkový deficit a záplavu
tela oxidom uhličitým, pričom nedostatok kyslíka spôsoboval trvalé poškodenie mozgu. Mala za to,
že musí byť na slobodom rozhodnutí každého, či chce alebo nechce rúško nosiť. Tí, ktorí nariaďovali

uvedené, boli zodpovední za tieto zločiny proti ľudskosti, pričom išlo o osobnú zodpovednosť každého.
Poukázala na to, že vynucovanie povinnosť nosiť rúško zo strany žalobcu bola hrubá neznalosť Ústavy
Slovenskej republiky a ústavného zákona č. 227/2002
Z. z. Bolo možné, že išlo o páchanie trestného činu obmedzenia osobnej slobody v zmysle
§ 183 ods.1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom

nátlaku v zmysle ustanovení § 192 odseku 1 a 4 Trestého zákona a taktiež trestného činu apartheidu a
diskriminácie skupiny osôb podľa § 424 a ods. l a 2 Trestného zákona. Namietala tiež, že odôvodnenie
pôsobnosti na vydávanie opatrení bolo potrebné považovať za prekročenie rozsahu pôsobnosti ÚVZ
SR, ktorý spôsobil nezákonnosť vydaných opatrení v podobe vyhlášok. Samotné režimové opatrenia
Úradu verejného zdravotníctva boli neúčinné, revykonateľné a nesankciovateľné a mala za to, že

postupovala správne a zodpovedne, že sa nerúškovala, netestovala, nevakcínovala, pretože ani
neochorela a nenavštívila vôbec lekára, čo nemohli povedať tí, čo sa najviac rúškovali, testovali a
vakcínovali. Preto neexistoval dôvod na náhradu škody žalobcovi.
3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že na podanej žalobe trvá, pričom žalovaná nepoprela
skutočnosti uvádzané žalobcom, ktoré boli medzi žalobcom a žalovaným ustálené tak, že žalovaný

cestoval dňa 01.11.2021 vlakom žalobcu č. Os 3424 na základe riadne uzavretej zmluvy o preprave
osôb; počas prepravy nemal žalovaný prekryté horné dýchacie cesty; žalovaný vedel o povinnosti
prekrytia horných dýchacích ciest pri používaní verejnej dopravy (a to z dôvodu šírenia nebezpečného
nákazlivého ochorenia), ktorá bola všeobecnou známou skutočnosťou, avšak tvrdil, že táto povinnosť
je v rozpore s jeho ústavnými právami; žalovaný bol vlakvedúcim upozornený na povinnosť všetkých

cestujúcich na prekrytie horných dýchacích ciest a zároveň bol žalovaný vyzvaný, aby si horné dýchacie
cesty prekryl predpísaným spôsobom, a že v opačnom prípade bude žalovaný vylúčený z prepravy
privolanou hliadkou PZ SR; žalovaný odmietol prekrytie horných dýchacích ciest počas prepravy vlakom
žalobcu; privolaná hliadka PZ SR žalovaného vyzvala k prekrytiu horných dýchacích ciest a následne
vyviedla z vlaku; došlo k zdržaniu vlaku žalobcu v trvaní 3 minút. Z doteraz prejednávanej veci podľa

žalobcu nesporne vyplynulo, že žalobca bol prepravcom v zmysle Zákona o doprave na dráhach, pričom
zákon ako žalobcovi mu uložil povinnosť mať vypracovaný prepravný poriadok, v ktorom sa určujú práva
a povinnosti cestujúcich a prepravcu. Žalobca mal, v zmysle Zákona o doprave na dráhach vydaný
prepravný poriadok, ktorý je dostupný verejnosti. Žalovaný zakúpením cestovného lístka uzatvoril so
žalobcom zmluvu o preprave, na základe ktorej bol povinný dodržiavať prepravný poriadok. Okrem

všeobecnej povinnosti každého dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, bola táto povinnosť
zdôraznená v prepravnom poriadku
s možnosťou následnej sankcie, ktorá je v ňom (cenník č. 15) jasne uvedená. Ďalej uviedol, že žalobca
ako prepravca vykonávajúci osobnú prepravu bol povinný dodržiavať všeobecne záväzné právne
predpisy a za ich nedodržanie mohol byť sankcionovaný. Navyše v čase cesty žalovaného použitím

prepravných prostriedkov žalobcu platila všeobecná povinnosť pre fyzické osoby mať v prostriedkoch
verejnej dopravy prekryté horné dýchacie cesty a pre dopravcu povinnosť, aby dohliadal na dodržiavanie
uvedenej všeobecnej povinnosti všetkými možnými prostriedkami. V príčinnej súvislosti s uvedenými
porušeniami a vedomím správaním sa žalovaného došlo k zdržaniu a meškaniu vlaku, a podľa
príslušných ustanovení cenníka č. 15 prepravného poriadku bol žalovaný povinný túto sankciu žalobcovi

uhradiť. Na základe uvedeného žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a odvolanie
zamietnuť za predpokladu, že odvolací súd neprisvedčí tomu, že sú dané dôvody na odmietnutie
odvolania podľa § 386 CSP.4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
žalovanej v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 90,- Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 90,- Eur od 26.11.2021
do zaplatenia spolu s poplatkom za upomienku vo výške 2,- Eur a vo výroku III. o nároku na náhradu
trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
5. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
6. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie

podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
7. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovanej
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľky za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou

odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).
8. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok,
a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie.
9. Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 90,- Eur s príslušenstvom na tom
základe, že žalovaná dňa 01.11.2021 využila službu poskytovanú žalobcom, pričom išlo o prepravu osôb

na železničných dráhach, kde žalovaná počas prepravy odmietla rešpektovať pokyn vlakvedúceho na
povinné prekrytie horných dýchacích ciest v čase, keď takéto prekrytie bolo povinné pred nástupom
do vlaku žalobcu a počas prepravy, čo spôsobilo privolanie policajnej hliadky a zdržanie vlaku žalobcu
v dĺžke trvania 3 minút. Z predloženej žaloby, ako aj vyjadrení oboch strán v priebehu konania, nebolo
sporné, že žalovaná v čase prepravy nemala prekryté horné dýchacie cesty, pričom na túto skutočnosť

bola vyzvaná zamestnancom žalobcu (vlakvedúcim), pričom si odmietla na základe uvedenej výzvy
dobrovoľne zakryť horné dýchacie cesty. Bol spísaný záznam „Oznámenie o chybách a nedostatkoch“
v spojení s potvrdením č. 057991 dňa 01.11.2021, z ktorého vyplýva, že v Železničnej stanici G.
bola vylúčená z prepravy cestujúca – žalovaná z dôvodu porušenia protipandemických opatrení, keď
odmietala mať nasadený respirátor. Pri vyslovení výzvy žalovanej ohľadne prekrytia horných dýchacích

ciest bola upozornená, že v opačnom prípade bude vylúčená z prepravy privolanou hliadkou Policajného
zboru SR. Sporné nebolo ani privolanie policajnej hliadky a s tým spojené omeškanie vlaku vo
vyššie uvedenej dĺžke, pričom privolaná hliadka žalovanú vyzvala k prekrytiu horných dýchacích ciest
a následne ju vyviedla z vlaku. Skutočnosť, že žalovaná nerešpektovala pokyny zamestnanca žalobcu,
vyplýva zo samotných vyjadrení žalovanej v priebehu konania, keď sa mala brániť proti prekrytiu horných

dýchacích ciest tým, že nemá povinnosť dodržiavať protizákonné nariadenia zo strany vlády, pretože
nie sú pre ňu záväzné. Žalovaná si tak nesplnila povinnosť danú jej jednak prepravným poriadkom, t.
j. povinnosť rešpektovať pokyny vlakvedúceho, ale aj všeobecne záväzným právnym predpisom, t. j.
vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva SR č. 219/2021, ktorá bola pre žalovanú záväzná, pretože
zákon č. 355/2007 Z. z. v ust. § 59b ods. 1 delegoval v prípade nariadenia opatrení podľa § 48 ods.

4 písm. r) na Úrad verejného zdravotníctva SR oprávnenie vydať všeobecne záväzný právny predpis
týkajúci sa používania preventívnych a iných ochranných pomôcok.
10. Námietku žalovanej ohľadne neúčinnosti, nevykonateľnosti, nezákonnnosti a nesankcionovateľnosti
rozhodnutí Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že žalovaná v rozpore s ust. § 16 ods. 4 písm. b) zákona
č. 514/2009 Z. z. nerešpektovala pokyny vlakvedúceho a neprekryla si horné dýchacie cesty, hoci tak
bola povinná urobiť. V období k 01.11.2021 bola platná a účinná vyhláška č. 219 Úradu verejného

zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia
k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ktorá nadobudla účinnosť dňa 17.06.2021. Žalovaná
malapovinnosťsipočasprepravyvlakomdňa01.11.2021nasadiťrespirátoralebopoužiťinúpreventívnu
ochrannú pomôcku na prekrytie horných dýchacích ciest podľa § 1, 2 ods. 3 písm. g) tejto vyhlášky,
ktorá uvádza, že podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. sa všetkým osobám nariaďuje

prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch
interiérov budov, v prostriedkoch verejnej dopravy, taxislužbách alebo inej preprave s osobami, ktoré
nie sú členmi spoločnej domácnosti. Povinnosť použiť respirátor, resp. inú preventívnu ochrannú
pomôcku, táto vyhláška ukladala osobám aj v prostriedkoch verejnej dopravy, v taxislužbách alebo
pri inej preprave s osobami, ktoré nie sú členmi spoločnej domácnosti. Ku dňu prepravy žalovanej
žalobcom (k 01.11.2021) bol platný a účinný zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V ust. § 48 ods. 4 písm. r) je uvedené,
že Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného
zdravia nariaďuje opatrenia, a to aj používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. Samotný
zákon delegoval týmto ustanovením na Úrad verejného zdravotníctva nariadiť opatreniami, akými sú
aj používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. Podľa ust. § 52 ods. 1 písm. a) zákona

č. 355/2007 Z. z. fyzické a právnické osoby sú povinné na predchádzanie ochoreniam plniť si svoju
povinnosť podľa § 48 ods. 4 tohto zákona, t. j. použiť preventívne a iné ochranné pomôcky podľa
toho, ako nariadi príslušný orgán verejného zdravotníctva, ktorým je Úrad verejného zdravotníctva, ktorý
vydal vyhlášku č. 219, ktorá bola účinná od 17.06.2021. Na základe delegácie zákona č. 355/2007 Z.
z., ktorý preniesol na Úrad verejného zdravotníctva, aby nariaďoval v prípade potreby aj používanie

preventívnych a iných ochranných pomôcok, bol povinný žalovaný rešpektovať aj vyhlášku č. 219
vydanú Úradom verejného zdravotníctva a pri preprave vlakom si prekryť horné dýchacie cesty podľa
pokynu vlakvedúceho. Vyhláška č. 219 bola vydaná na základe delegácie oprávnenia zo zákona č.
355/2007 Z. z. z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19. Žalovaná počas konania ničím nepreukázala,
že nemala povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. Predmetná vyhláška v ust. § 2 ods. 2 písm.

k) uvádza, že táto povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest sa nevzťahuje na čas potrebný na
konzumáciu pokrmov a nápojov v zariadeniach spoločného stravovania, pričom doprava na železnici
nie je zariadenie spoločného stravovania. Žalovaná cestovala na trase, ktorá netrvala viac ako hodinu,
preto mala možnosť najesť sa pred nastúpením do vlaku. Žalovaná nerešpektovala výzvu vlakvedúceho,
aby si prekryla horné dýchacie cesty, pričom si musela byť vedomá, že musí akceptovať pravidlá,

ktoré v tom čase platili, pretože sa šírilo nákazlivé ochorenie COVID-19. Žalovaná teda nemala
prekryté horné dýchacie cesty počas prepravy, čo ani nerozporovala, na čo vlakvedúci privolal hliadku
Policajného zboru, pretože žalovaná si horné dýchacie cesty odmietla prekryť, čo taktiež žalovaná
nerozporovala. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že zákon 355/2007 Z. z. v ust. § 59b ods.
1 delegoval v prípade nariadenia opatrení podľa § 48 ods. 4 písm. r) oprávnenie vydať všeobecne

záväzný právny predpis týkajúci sa používania preventívnych a iných ochranných pomôcok na Úrad
verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva, a preto ho bola žalovaná
povinná rešpektovať. Predmetná vyhláška Úradu verejného zdravotníctva č. 219 bola uverejnená vo
Vestníku vlády Slovenskej republiky dňa 16.06.2021, a preto podľa § 59b ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.
z. bola pre žalovanú záväzná, pretože bola platná v čase jej prepravy.

11. Pokiaľ žalovaná vo všeobecnosti poukazovala na to, že nosenie ochrannej pomôcky – rúška
spôsobuje zdravotné komplikácie zapríčinené nedostatkom kyslíka, uvedenú námietku vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú, keďže konkrétne zdravotné komplikácie neboli vo vzťahu k žalovanej ani
nijakým spôsobom preukázané.

12. Ďalšie argumenty žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované
len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnýmiokolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
13. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu

zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu
byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami
a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu,
nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných
základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také

odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú
zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
14. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom

dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľky boli
neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

15. Ako nadväzujúci výrok bol posudzovaný aj výrok o trovách prvoinštančného konania, ku ktorému
odvolateľkanevymedzilažiadnukonkrétnunámietku.Potvrdenierozhodnutiavmeritórnejčasti,odktorej
je výrok o trovách konania priamo závislý, tak zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne
podmienenéhovýrokuonárokunanáhradutrov.Lennaokrajkrajskýsúddopĺňa,žeokresnýsúdnáležite
aplikoval zásadu úspechu v spore.

16. Možno zhrnúť, že v odvolacom konaní žalovaná neprodukovala žiadne skutkové ani právne
argumenty, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
v ich prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje.

17.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanej, ktorá vo veci úspech nemala. O výške náhrady trov
tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262
ods. 2 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
V Žiline dňa 18. decembra 2025JUDr. Roman Tichý
predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík

člen senátu