Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/48/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121414389
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:6121414389.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/X, D.,
zast.: Mgr. Katarína Ulbrichtová, advokátka, Jakubovo námestie 9, Bratislava, proti žalovaným: 1. E. F.
G., nar. XX.XX.XXXX a 2. A. G., nar. XX.XX.XXXX, obaja H. XXX/X, D., obaja zast.: I. G. J., C. X, D.
D., o náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 03.10.2024 č. k. 7C/44/2021-372, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa vo výrokoch I a III potvrdzuje.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovaným nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne

zaplatiť žalobcovi sumu 3 677,17 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 488,57 € od
16.11.2021 až do zaplatenia (výrok I), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II) a vyslovil, že žalobca
má voči žalovaným nárok spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania v rozsahu 51,32 % (výrok III).
2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
3. Žalobca a žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (rodinného domu s pozemkom a
záhradou) vedených Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom na LV č. XXX v kat.
úz. K.. Z listu vlastníctva vyhotoveného dňa 08.02.2018 (č. l. 43) vyplývajú spoluvlastnícke podiely pre

žalobcu v 5/8 a pre žalovaných spoločne v 3/8. Žalobca nadobudol podiel na nehnuteľnostiach kúpnou
zmluvou v roku 2017, pôvodnými spoluvlastníkmi jeho podielu boli od roku 1993 podľa výpisu z LV zo
dňa 11.01.2008 (č. l. 123) jeho rodičia. Podľa znaleckého posudku Ing. Jozefa Tašára č. 16/2018 (č. l.
11), vyhotoveného pre účely rozdelenia veci a vyporiadania spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti
má rodinný dom dve bytové jednotky, s menšími rozdielmi vo vnútornom vybavení, so samostatnými
vchodmi z prednej a zadnej časti domu, každá z bytových jednotiek zaberá časť zastavanej plochy na
1. podlaží a časť podkrovia, vzájomne nie sú prevádzkovo prepojené. Predný byt s podlahovou plochou

84,30 m2 užívajú žalovaní, zadný byt s podlahovou plochou 74,22 m2 je vyhradený žalobcovi, čiže spolu
je podlahová plocha 158,52 m2. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že zakreslenie stavby rodinného
domu na kópii z katastrálnej mapy už nezodpovedá súčasnému stavu po realizácii prístavby a nadstavby
a po demolácii pôvodnej hospodárskej časti zadného traktu domu. Listom z 12.05.2020 žalobca vyzval
žalovaných na uvoľnenie priestorov v takej podobe, aby mohol užívať nehnuteľnosť v pomere, ktorý
zodpovedá veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaní na to reagovali listom z 12.06.2020 s tým,
že na stavbe nehnuteľnosti od roku 1992 sa podieľali obaja spoluvlastníci, a to žalovaní a rodičia žalobcu

rovnakým dielom a obe strany investovali do stavby nehnuteľnosti polovicu potrebnej finančnej čiastky.
Rozdelenie užívania nehnuteľnosti navrhla matka žalobcu ako majoritná majiteľka pred dvadsiatimi
rokmi a žalovaní na základe vzájomnej dohody obývajú a využívajú nehnuteľnosť od roku 2000.
Za nehnuteľnosť platia žalovaní od roku 2002 poistenie nehnuteľnosti, čo predstavuje do roku 2019celkom 1 511,50 €. Žalobca odpovedal listom z 09.07.2020, že nedisponuje presnými informáciami
kto, akým spôsobom a akými financiami sa podieľal na stavbe nehnuteľností, v čase jej výstavby mal
päť rokov, od bývalých spoluvlastníkov (vrátane žalovaných) vie, že nehnuteľnosť bola na základe

dohody bývalých spoluvlastníkov užívaná spôsobom, ako ju žalovaní užívajú teraz. Opätovne žiadal
žalovaných, aby uvoľnili priestory, ktoré neoprávnene užívajú, tak, aby mohol riadne vykonávať svoje
užívacie právo a v miere zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu. V závere uviedol, že nemá
už záujem byť spoluvlastníkom nehnuteľnosti a preto navrhuje dohodu o zrušení spoluvlastníctva a
rozdelení nehnuteľnosti, rešpektujúc pritom veľkosť spoluvlastníckych podielov s odkazom na znalecký

posudok Ing. Tašára. Navrhol rozdelenie veci, prípadne kúpu jeho podielu žalovanými alebo predaj ich
podielu žalobcovi. Rozsudkom súdu prvej inštancie z 31.01.2023 č. k. 19C/21/2020-955 sa na základe
žaloby žalobcu proti žalovaným zrušilo spoluvlastníctvo strán sporu k spornej nehnuteľnostiam, tie boli
prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu, ktorý bol zároveň zaviazaný na vyplatenie vyrovnacieho
podielu žalovaným vo výške 102 375 €. Žalobca túto sumu žalovaným vyplatil dňa 05.06.2023. K
preukázaniu výšky nároku žalobca predložil súdu dva odhady realitných kancelárií priemernej aktuálnej

trhovej ceny prenájmu rodinných domov pre oblasť - okolie Šamorína s totožným textom a záverom, že v
novembri 2022 je odhadovaná všeobecná cena prenájmu 9 až 15 € na meter štvorcový úžitkovej plochy
nehnuteľnosti. Žalovaní predložili k nároku žalobcu vyjadrenia ďalších dvoch realitných kancelárií. Z
vyjadrenia spoločnosti REMAX vyplýva, že cena nájmu pre nehnuteľnosť evidovanú na liste vlastníctva
XXX pre k. ú. K. sa môže pohybovať v rozsahu 5,38 až 5,85 € za meter štvorcový, podľa druhého

vyjadrenia trhová cena prenájmu rodinného domu v obci v okrese Dunajská Streda sa môže pohybovať
v rozpätí 4,50 až 5 € na meter štvorcový vrátane energií. Pôvodne nehnuteľnosť vlastnili matka a strýko
žalobcu, ktorý sa však odsťahoval do zahraničia, a vtedy obaja darovali na nehnuteľnostiach žalovaným
nejaký podiel, žalovaní boli rodinní priatelia. Vzťahy medzi spoluvlastníkmi boli pôvodne dobré a zhoršili
sa časom, na základe čoho žalovaní vybudovali priečky, čím prevzali do užívania väčší rozsah, než im

prináleží na podiele s výhodou schodiska. Medzičasom matka žalobcu zomrela, jej podiel prevzal otec
žalobcu, od ktorého žalobca podiel kúpil, čo odôvodnil tým, že má k nehnuteľnosti silný citový vzťah a
chcel sa stať aspoň sčasti jej vlastníkom. Na nehnuteľnosti istý čas vyrastal, v minulosti chodili na ňu
na výlety, počas výstavby inej nehnuteľnosti sa na spornej nehnuteľnosti zdržiavali asi 5 až 7 rokov. Z
geometrického plánu z roku 2000 vyplýva, že došlo k rozdeleniu nehnuteľnosti, v ktorom je zakreslený

na zadnej strane nehnuteľnosti aj prístavok, ten však v skutočnosti už neexistuje, a preto sa výmera javí
inak, než bola braná na zreteľ pri rozdelení nehnuteľnosti. Dohoda o spôsobe užívania nebola písomná;
toplatíajprebezodplatnosťtejtodohody.Súdodmietolvykonaťdokazovaniepripojenímspisutunajšieho
súdu sp. zn. 19C/21/2020 jednak z dôvodu zachovania zásady rýchlosti a hospodárnosti konania, aby
nebolo potrebné pojednávanie odročiť, jednak z dôvodu, že žalovaní nešpecifikovali, či sa v danom

spise nachádzajú aj iné listinné dôkazy okrem listinných dôkazov predložených v tomto konaní, a ktoré
iné listinné dôkazy by mohli mať vplyv na rozhodnutie v tejto veci. Predmetom konania 19C/21/2020
bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu, čiže sa dokazovanie viedlo iným
smerom, než na preukázanie nároku žalobcu v tomto konaní. Od vydania rozsudku z 31.01.2023 č. k.
19C/21/2020-955 do uskutočnenia pojednávania 03.10.2024 mali žalovaní dostatočný časový priestor,

aby presne označili všetky listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise 19C/21/2020, ktoré by mohli mať
zásadný vplyv na rozhodnutie v tejto veci, a ktoré doposiaľ predložené neboli, ako aby aj jednoznačne
uviedli a opísali rozhodujúce skutočnosti, ktoré chcú týmito listinami preukázať.
4. Súd prvej inštancie po citácii ustanovení § 123, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2 a § 517 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vec právne posúdil takto:

5. V zmysle vykonaného dokazovania a právneho názoru odvolacieho súdu v rozhodnutí z 29.05.2024 č.
k. 11Co/23/2023-345 prvoinštančný súd ustálil, že medzi žalovanými a právnymi predchodcami žalobcu,
predovšetkýmjehomatkou,akospoluvlastníkmispornejnehnuteľnosti,snajväčšoupravdepodobnosťou
došlo k uzatvoreniu dohody o spôsobe užívania nehnuteľností zapísaných na LV XXX pre k. ú. K.. Táto
dohoda však bola uzatvorená len ústne, prípadne konkludentne, keď sa vtedajší spoluvlastníci dohodli

o spôsobe užívanie predmetných nehnuteľností. Súd svoj názor oprel predovšetkým o geometrický
plán z roku 2000 vypracovaný spoločnosťou Geoplan, kde bolo jednoznačne zakreslené rozdelenie
predmetnej nehnuteľnosti na dve časti, ktoré zodpovedá aj rozdeleniu nehnuteľnosti podľa znaleckého
posudku Ing. Tašára. V zmysle tejto dohody došlo aj k stavebným úpravám na nehnuteľnosti a žalovaní
podľa uvedených dokumentov takto užívali prednú časť nehnuteľnosti a žalobca, resp. pred tým jeho

právna predchodkyňa zadnú časť nehnuteľnosti. Okrem toho žalobca priamo potvrdil vedomosť o akejsi
dohode medzi spoluvlastníkmi vo svojom podaní z 09.07.2020. Žalobca však poprel, že by sa jeho
právni predchodcovia dohodli so žalovanými na bezodplatnom užívaní predmetnej nehnuteľnosti. Bolo
preto na žalovaných, aby preukázali, že dohoda bola bezodplatná. Žalovaní však toto svoje tvrdenienevedeli preukázať, keďže to nevyplynulo zo žiadneho dôkazu. Z vykonaného dokazovania ďalej nie je
možné ustáliť ani to, či sa právna predchodkyňa žalobcu neuplatnila nárok za neužívanie nehnuteľností
z dôvodu, že to tak bolo dohodnuté medzi spoluvlastníkmi, alebo či sa len rozhodla neuplatniť si svoje

právo voči žalovaným a strpela tento faktický stav užívania. Je predstaviteľná aj možnosť, že odplatnosť
nebola dojednaná, keďže v tom čase zmluvné strany užívali predmet spoluvlastníctva vo výmere, ktorý
predstavoval veľkosť ich spoluvlastníckeho podielu, pričom neskoršími prístavbami, nadstavbami a
demolovaním sa táto výmera zmenila. Zo znaleckého posudku Ing. Tašára vyplýva, že súčasný stav
rodinného domu už nezodpovedá stavu evidovanému na katastrálnej mape, keďže na rodinnom dome

boli vykonané prístavby, nadstavby a aj čiastočná demolácia. Súd tieto zmeny považoval za podstatnú
zmenu pomerov vrátane úmyslu žalobcu vytvoriť si vlastnú domácnosť v predmetnej nehnuteľnosti. Aj
keby žalovaní preukázali, že dohoda o spôsobe užívania predmetu spoluvlastníctva bola dohodnutá
bezodplatne, zmena pomerov podľa názoru súdu bola dostatočne zásadná, aby sa žalobca domáhal
novej dohody. Práve skutočnosť, že žalovaní na výzvu žalobcu neuvoľnili výmeru, ktorú užívali nad
rámec svojho spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, znamená, že užívali predmetnú nehnuteľnosť

nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bez súhlasu druhého spoluvlastníka. Zo znaleckého
posudku vyplýva, že žalovaní užívanú rodinný dom vo výmere 84,30 m2. Celková výmera podlahovej
plochy je 158,52 m2, takže pri podiele 3/8 by žalovaní mali nárok na užívanie podlahovej výmery 59,45
m2, čiže rozdiel predstavuje 24,85 m2. Žalobca si však náhradu uplatnil len za výmeru 24,32 m2, preto
súd ďalej počítal s touto výmerou. Nárok žalobcu čo do právneho dôvodu je oprávnený, keďže bolo

jednoznačne preukázané, že žalovaní užívali predmet spoluvlastníctva vo vyššej výmere, ako by na to
mali nárok podľa ich spoluvlastníckeho podielu a túto časť žalobcovi neumožnili užívať, keďže rodinný
dombolrozdelenýpriečkami.Žalovanítiežnepreukázali,žebymalibezodplatnéprávoužívaťpredmetnú
nehnuteľnosť v takom rozsahu, v akom ju skutočne užívali. Súd sa však nestotožnil s výškou nároku,
ako si ju žalobca uplatnil. Súd pri stanovení výšky odplaty za neužívanie spoluvlastníckeho podielu

žalobcu, resp. nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovanými vychádzal predovšetkým z odborného
vyjadrenia vypracovaného spoločnosťou REMAX, keďže toto odborné vyjadrenie podľa názoru súdu sa
najviac priblížilo, aj obsahovo, aj formálne k znaleckému posudku a zohľadnilo individuálne špecifiká
tohto prípadu (napr. polohu, technický stav nehnuteľnosti). Na základe toho súd stanovil oprávnenú
odplatu vo výške 5,60 € za meter štvorcový, čo predstavuje zaokrúhlený aritmetický priemer medzi

odplatou vyjadrenou v rozsahu 5,38 až 5,85 €. Ostatné odborné vyjadrenia predložené stranami súd
nepovažoval za relevantné, keďže boli vypracované veľmi jednoducho a uvádzali len všeobecnú cenu
nájmov objektov v predmetnej oblasti a nezohľadňovali osobitosti spornej nehnuteľnosti. Žalobca má
nárok voči žalovaným na zaplatenie náhrady za nadužívanie predmetu spoluvlastníctva v rozsahu
3 677,17 €, pretože žalovaní nadužívali predmet spoluvlastníctva v rozsahu 24,32 m2, čo bolo potrebné

vynásobiť sumou 5,60 €, čo predstavuje hodnotu nájmu predmetu spoluvlastníctva za meter štvorcový
na jeden mesiac. Výsledná suma je 136,19 € za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovanými za
jeden mesiac. Žalobca si nárok uplatnil za 27 mesiacov, čiže 136,19 x 27 = 3 677,13 €. Vo zvyšnej časti
istiny súd žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania zo
sumy 540 € nasledovne: vo výške 5% ročne zo sumy 180 € od 31.08.2021 do zaplatenia, od 30.09.2021

do zaplatenia a od 31.10.2021 do zaplatenia. Vzhľadom na skutočnosť, že čas plnenia medzi stranami
nebol dohodnutý, pričom ten nevyplýva ani z právneho predpisu, žalovaní mali plniť žalobcovi až po
tom, ako ich ten vyzval na plnenie. Žalobca však žalovaných nevyzval na zaplatenie sumy 540 € skôr,
než doručil súdu rozšírenie žaloby dňa 16.11.2021. Na základe toho súd uzavrel, že splatnosť sumy
540 € nastala až dňa 16.11.2021, a preto sa žalovaní do omeškania s plnením sumy 540 € dostali

až týmto dňom. Súd prvej inštancie však odkázal na svoju úvahu, podľa ktorej žalobca má nárok za
odplatu za neužívanie predmetu spoluvlastníctva len vo výške 136,19 € mesačne, čo za tri mesiace
predstavuje sumu 488,57 €. Z uvedeného dôvodu súd žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
úroky z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne len zo sumy 488,57 € až od 16.11.2021 do zaplatenia.
Vo zvyšnej časti nárok žalobcu v časti úroku z omeškania zamietol. Žalovaní okrem toho namietli,

že súd by nemal poskytnúť právnu ochranu žalobcovi, keďže ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. V konaní nebolo preukázané, že sa žalobca domáhal svojho nároku z
toho dôvodu, aby poškodil žalovaných. Žalobca sa jednoznačne vyjadril, že v prvom rade chcel užívať
nehnuteľnosť v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, keďže mu však žalovaní toto neumožnili,
chcel mať aspoň majetkový prospech z toho, že neužíva svoj majetok v rozsahu v akom by na to mal

právo. Samotná argumentácia žalobcov, že sú dôchodcovia, majú nízky príjem, a boli nútení opustiť
svoje obydlie po 30 rokoch, nemôžu mať vplyv na zavinené konanie žalobcu porušiť dobré mravy.
Nebolo totiž preukázané, že práve tieto okolnosti viedli žalobcu k tomu, aby si predmetný nárok uplatnil
voči žalovaným, a tým im spôsobil akúkoľvek ujmu. Žalovaní sa tiež bránili tým, že boli nútení opustiťpredmetné nehnuteľnosti, súd však odkázal na právoplatné rozhodnutie vo veci 19C/21/2020, v ktorom
bolo podielové spoluvlastníctvo strán zrušené, toto bolo prikázané žalobcovi, ktorý žalovaným zaplatiť
adekvátnu náhradu. Tieto práva a povinnosti boli uložené súdnym rozhodnutím a nie je zrejmé, ako by

súviseli s nárokom uplatneným v tomto konaní, a ako by mali tieto skutočnosti vplyv na údajné porušenie
dobrých mravov žalobcom. Nebolo v konaní preukázané, že by žalobca vykonával svoje práva v rozpore
s dobrými mravmi, keďže nebolo dokázané, že by predmetnú žalobu podal jedine s úmyslom poškodiť
žalovaných. Mohol si byť síce vedomý, že žalovaní sú staršími osobami, nemohol však odkiaľ vedieť
o ostatných osobných a majetkových pomeroch žalovaných, bez ohľadu na to, že sú spoluvlastníkmi

rovnakej nehnuteľnosti. Na to, aby sa uplatnil zákaz podľa § 3 ods. 1 OZ, by sa muselo preukázať,
že tieto okolnosti na strane žalovaných boli podstatným dôvodom, na základe ktorého sa oprávnená
osoba rozhodla svoje právo vykonať, alebo že toto právo vykonáva priamo v súvislosti s takouto svojou
vedomosťou. Vlastník veci môže uskutočňovať svoje právo požívať plody a úžitky z vlastníctva veci
nielen tým, že vec sám priamo užíva, ale aj tak, že vec poskytne do užívania inej osobe za odplatu. Preto
sa aj spoluvlastník môže dohodnúť s ostatnými spoluvlastníkmi na hospodárení so spoločnou vecou (§

139 ods. 2 OZ) tak, že bude spoločnú vec užívať v menšom rozsahu, než v miere nezodpovedajúcej
jeho spoluvlastníckemu podielu. Preto nie je v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca požadoval náhradu
za nadužívanie spoločnej nehnuteľnosti žalovanými. V predmetnej veci si žalobca uplatnil nárok na
zaplatenie sumy 4 860 €, pričom bol úspešný v rozsahu 3 677,13 €, čo predstavuje 75,66 % uplatneného
nároku. Žalovaní tak boli úspešní v rozsahu 24,34 %, čiže čistý úspech žalobcu predstavuje 51,32 %,

na ktorého náhradu súd zaviazal žalovaných v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Žalovaní navrhli uplatniť §
257 CSP, nezdokladovali však svoje osobné a majetkové pomery, pričom len samotná skutočnosť, že
sú v dôchodkovom veku a boli nútení opustiť svoje obydlie po 30 rokoch nezakladajú dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Častokrát sa
stane, že stranou konania sú osoby vo vyššom veku a v tom prípade by sa vo všetkých prípadoch mohlo

uplatniť ustanovenie § 257 CSP. Na použitie tohto ustanovenia treba skúmať aj ostatné okolnosti tohto
prípadu a žalovaní za zrušenie podielového spoluvlastníctva dostali adekvátnu náhradu.
6. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalovaní domáhali jeho zmeny tak, že sa žaloba
zamietne. Súdu prvej inštancie vytkli, že odmietol vykonať dokazovanie pripojením spisu, v dôsledku
čoho nesprávne posúdil oprávnenosť nároku. Žalovaní k odvolaniu pripojili niektoré z listín z tohto spisu.

Ďalej namietli aj správnosť napadnutého rozsudku v časti výšky nároku žalobcu, pretože súd prvej
inštancie sa nedostatočne vysporiadal s rozdielmi v listinných dôkazoch. V závere odvolania odkázali
na svoje vyjadrenia týkajúce sa rozporu s dobrými mravmi, ktorými odôvodňovali nesprávne právne
posúdenie veci v časti oprávnenosti nároku žalobcu.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie nepripojil žalovaným požadovaný spis
a dôkazy priložené k odvolaniu považoval za neprípustné novoty. Tieto ani nepreukazujú dôvodnosť
nadužívania spoluvlastníckeho podielu žalovaných. Výška náhrady bola určená na základe dôkazov
predložených žalovanými. Žalobcovým cieľom nie je a nikdy nebolo poškodzovať žalovaných, čo bolo
vo všetkých konaniach so žalovanými dostatočne preukázané.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.
9. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa s ním

stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd pre poriadok len doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnostinapadnutéhorozhodnutiaavysporiadasaajspodstatnýmitvrdeniamižalovanýchuvedenými
v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).
10. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaní súdu prvej inštancie vyčítajú nevykonanie dokazovania
„pripojením spisu 19C/21/2020“, ktorého obsah tvoril základ ich argumentácie oprávnenosťou užívania

dotknutej časti nehnuteľnosti a korektívom dobrých mravov.
11. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie posúdil návrh žalovaných na dokazovanie
pripojením spisu tak, že ho ako nehospodárny a vyžadujúci odročenie pojednávania odmietol (bod 18
napadnutého rozsudku). Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie sa tomuto dôkazu po vecnej stránke
nevenoval, teda uplatnil sudcovskú koncentráciu konania (§ 153 ods. 1 CSP) a na návrh žalovaných

neprihliadol (§ 153 ods. 2 CSP).
12. Pokiaľ žalovaní namietajú, že súd prvej inštancie odmietol vykonať nimi navrhované dokazovanie,
odvolací súd pripomína, že súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonaniedokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri
§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy,
resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nejde o postup, ktorým sa odníma možnosť konať

pred súdom, ani znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Z hľadiska tejto námietky žalovaných je však podstatné, aby
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, prečo navrhované dôkazy nevykonal (§ 220 ods. 2 CSP).
Podobne to platí aj vtedy, ak súd na návrhy na vykonanie dokazovania ako prostriedok procesného
útoku alebo prostriedok procesnej obrany neprihliadne (§ 153 ods. 3 CSP). Súd prvej inštancie si ale

tieto povinnosti splnil, čo je spoznateľné z bodu 18 napadnutého rozsudku, kde svoj postup podrobne
opisuje, čo vylučuje, aby sa jeho odôvodnenie považovalo za nedostatočné.
13. Nespokojnosť žalovaných s koncentráciou konania v ich neprospech (v podobe neprihliadnutia
na nimi prednesený prostriedok procesnej obrany) je vzhľadom na výsledok prvoinštančného konania
– prirodzene – pochopiteľný, no sama o sebe nepostačuje na spochybnenie napadnutého rozsudku.
Sudcovská koncentrácia konania predstavuje procesný nástroj, ktorý prvoinštančnému súdu umožňuje

korigovať smerovanie sporu najmä z hľadiska sporných skutočností a potreby ich dokazovania
na základe svojej voľnej úvahy podľa toho, či považuje za vhodné uprednostniť zásadu rýchlosti
a hospodárnosti konania pred (možno) ucelenejším skutkovým obrazom. Ak sa súd prvej inštancie
rozhodne využiť svoje oprávnenie koncentrovať konanie, neprináleží odvolaciemu súdu hodnotiť, či tak
mal alebo nemal urobiť (arg. „nemusí“ v ust. § 153 ods. 2 CSP). Jediné, čo môže podliehať odvolaciemu

prieskumu v tejto súvislosti, je, či boli splnené podmienky na to, aby sa súd prvej inštancie mohol
rozhodnúť, či svoje oprávnenie využije alebo nie (de facto či mu toto oprávnenie za daných okolností
vzniklo). Z ustanovenia § 153 ods. 2 CSP prvej vety vyplýva, že podmienkou sudcovskej koncentrácie
je, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neboli uplatnené včas. Kedy ide
o tieto prípady, určuje ustanovenie druhej vety § 153 ods. 1 CSP.

14. V tomto zmysle súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 18) vysvetlil okolnosti,
ktoré predchádzali dotknutému návrhu žalovaných vrátane výsledkov konania 19C/21/2020, ktoré sa
skončilo vydaním rozsudku ešte 31.01.2023 a ozrejmil, že návrh žalovaných by si vyžadoval odročenie
pojednávania. Žalovaní pritom voči tomuto odôvodneniu v odvolaní nevzniesli žiadne konkrétne výhrady
anepodalianivysvetlenie,prečobysiichnávrhnevyžiadalodročeniepojednávania.Vodvolaníneopísali

ani žiadnu prekážku, ktorá by im bránila v predložení listín zo spisu 19C/21/2020, ktoré mali podporovať
ich tvrdenia, do uskutočnenia pojednávania 03.10.2024, na ktorom predniesli svoj návrh na pripojenie
spisu a na ktorom súd prvej inštancie konanie skoncentroval. Žalovaní pritom boli stranou v tamojšom
konaní a mali aj rovnakého právneho zástupcu a medzi vydaním rozsudku v konaní 19C/21/2020
a pojednávaním 03.10.2024 uplynuli takmer dva roky, takže je nepochybné, že žalovaní mali nielen

vedomosť o obsahu tamojšieho spisu, ale mali aj dostatočný priestor a možnosti na to, aby relevantné
dôkazy z neho včas predložili súdu prvej inštancie. V dôsledku oneskoreného procesného úkonu
žalovaných boli preto splnené všetky predpoklady na to, aby súd prvej inštancie koncentroval konanie
podľa § 153 ods. 2 CSP.
15. Pre poriadok odvolací súd dopĺňa, že návrh na „pripojenie spisu“ nemožno ani považovať za

riadny návrh na dokazovanie prednesený v súlade s CSP. Predovšetkým spis nie je sám o sebe
dôkazom, ale ho tvorí zväčša súhrn listín od rôznych pôvodcov a s rôznou povahou (záznamy o úkonoch
súdu, súdne rozhodnutia, doručenky, podania strán a iných subjektov, znalecké posudky, apod.). Pri
rozhodovaní súdu o tom, ktorý dôkaz vykoná, musí byť predovšetkým zrejmé, aké skutočnosti mieni
strana navrhovaným dôkazom preukázať a či je daný dôkaz vôbec spôsobilý ich preukázať. Takéto

posúdenie je nemožné, ak strana neoznačí konkrétny dôkaz. Bolo preto úlohou žalovaných označiť
konkrétne listiny zo spisu 19C/21/2020, ktorými mienili preukazovať svoje tvrdenia. Až po tom by súdu
prvej inštancie umožnili adresne posúdiť podmienky na vykonanie takéhoto dokazovania.
16. Svojou druhou odvolacou námietkou žalovaní súdu prvej inštancie vyčítajú nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o určenie výšky žalobou uplatneného nároku, pretože

súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozdielmi v listinách, ktoré žalovaní predložili.
17. Žalovaní v odvolaní na podporu svojej argumentácie citujú len niektoré časti bodu 31 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie zaoberal vyhodnotením listinných dôkazov
týkajúcich sa výšky uplatneného nároku. Takáto citácia je ale selektívna, pretože vo zvyšku odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje jasné úvahy súdu prvej inštancie pri vyhodnotení dokazovania.

Súd prvej inštancie totiž v skutočnosti uviedol, že „vychádzal predovšetkým z odborného vyjadrenia
vypracovaného spoločnosťou REMAX, keďže toto odborné vyjadrenie podľa názoru súdu sa najviac
priblížilo, aj obsahovo, aj formálne k znaleckému posudku a zohľadnil individuálne špecifiká tohto
prípadu (napr. polohu, technický stav nehnuteľnosti)“. Zároveň dodal, že „ostatné odborné vyjadreniapredložené stranami súd nepovažoval za relevantné“ nielen preto, že sú „vypracované veľmi
jednoducho“, ale aj preto, lebo „uvádzali len všeobecnú cenu nájmov objektov v predmetnej oblasti
a nezohľadňovali osobitosti spornej nehnuteľnosti“. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je v danom

rozsahu po porovnaní dotknutých listín dostatočné, pretože neodporuje ich obsahu. Spoločnosti Arven
Real Team s. r. o., IČO: 525906321 a J&K Group, s.r.o., IČO: 50964887 sa vyjadrili v tom zmysle,
že všeobecná cena prenájmu v danej oblasti a v danom čase pohybovala medzi 9 € až 15 € za m2
úžitkovej plochy nehnuteľnosti (č. l. 261 a 267). Spoločnosť COMPRA REALITY sa vyjadrila obdobne,
keď uviedla, že trhová cena prenájmu rodinného domu v obciach v Okrese Dunajská Streda sa môže

pohybovať v rozpätí 4,50 € až 5 €/m2/mesiac vrátane energií. Jedine odborné vyjadrenie spoločnosti
REMAXbolodostatočnekonkrétne,pretožeobsahovalonázornacenunájomnéhovysloveneprespornú
nehnuteľnosť. Preto už bolo aj nadbytočné venovať sa tomu, či ostatné z vyjadrení počítajú s energiami
alebo nie.
18. Čo sa týka námietky žalovaných, že odborné vyjadrenie spoločnosti REMAX zohľadňovalo len
predmet nájmu, čo do nehnuteľnosti ako takej (stavba, rodinný dom), predmetom nájmu by mala

byť bytová jednotka (byt), ktorej stav opotrebenia 25 ročným užívaním vrátane starých pôvodných
spotrebičov a vybavenia, ktoré nebolo obnovované 25 rokov, ide o prostriedok procesnej obrany,
ktorý žalovaní nepoužili pred súdom prvej inštancie. Žalovaní tým uplatňujú tzv. novotu, ktorú možno
v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak sa týka procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, má sa ňou preukázať, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ju odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní
pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Žalovaní však v tejto súvislosti netvrdia splnenie ani jednej
z vyššie uvedených podmienok a ani odvolací súd nezistil, že by bola ktorákoľvek z nich naplnená.
Predovšetkým nezistil existenciu dôvodov, pre ktoré žalovaní takúto námietku nemohli bez svojej viny
vzniesť už v prvoinštančnom konaní, keďže sa týka dôkazu, ktorý sami predložili súdu prvej inštancie

viac ako dva roky pred vydaním napadnutého rozsudku. To znamená, že nebolo možné postupovať
podľa § 366 CSP, a odvolací súd preto nemohol na tento prostriedok procesnej obrany v odvolacom
konaní prihliadať.
19. Žiada sa dodať, že takáto námietka sa javí celkovo ako nepresvedčivá aj z toho dôvodu, že súd
prvej inštancie sa priklonil k jednému z dôkazov, ktoré mu predložili práve žalovaní s cieľom preukázať

nižšiu sumu výšky náhrady, než by vyplynula z vyjadrení spoločností Arven Real Team s. r. o. a J&K
Group, s.r.o., o ktoré sa naopak opieral žalobca. Žalovaní nepredniesli ani ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania v tomto zmysle.
20. Zjavne neopodstatnená je tretia odvolacia námietka žalovaných, ktorou sa dovolávajú právnej istoty
z dôvodu, že v inom súdnom konaní, v ktorom sa žalobca voči žalovaným domáhal priznania rovnakého

nároku, len za iné obdobie, súd dospel k inej výške jednotkovej ceny uplatňovaného nároku. Súdne
rozhodnutie, na ktoré žalovaní v tejto súvislosti upozorňujú, vydal Mestský súd Bratislava IV 24.10.2024,
teda po vydaní napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa teda rozsudku mestského súdu objektívne
ani nemohol venovať. Z tohto dôvodu mu logicky ani nemožno vyčítať nedostatočné odôvodnenie jeho
(skoršieho) rozhodnutia.

21. Konečne neobstojí ani štvrtá odvolacia námietka žalovaných, ktorou odkázali na svoje „tvrdenia
týkajúce sa rozporu s dobrými mravmi“ jednak v konaní, ktoré sa skončilo vydaním napadnutého
rozsudku, jednak v konaní 19C/21/2020. Predovšetkým pokiaľ ide o odkaz na tvrdenia prednesené
v konaní 19C/21/2020, na tento nemožno prihliadať už z dôvodov vysvetlených vyššie (koncentrácia
konania). Vo zvyšku treba uviesť, že spôsob, akým žalovaní formulovali svoju štvrtú odvolaciu námietku,

je príliš všeobecný na to, aby sa považoval za riadne vymedzujúci skutkový základ niektorého
zodvolacíchdôvodovpodľa§365ods.1CSP.Odhliadnucodvád,ktorésatýkajúprocesnýchpodmienok
(§ 380 ods. 2 CSP), čo ale nie je tento prípad, je vymedzenie odvolacích dôvodov v civilnom sporovom
konaní úlohou odvolateľa, nie odvolacieho súdu (§ 363 v spojení s § 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd
nemôžedopĺňaťodvolanieadomýšľaťsiodvolaciuargumentáciu,pretožebytýmnarušilzásadurovnosti

strán v konaní (čl. 6 ods. 1 CSP). Pokiaľ mieni odvolateľ účinne napadnúť rozhodnutie alebo postup
súdu prvej inštancie, musí v odvolaní dostatočne konkretizovať nedostatky, ktorými toto rozhodnutie
alebopostuptrpí.Vprejednávanejvecibolopretonažalovaných,abyvodvolaníprinajmenšomozrejmili,
či sa ich tvrdeniami týkajúcimi „rozporu s dobrými mravmi“ súd prvej inštancie vôbec zaoberal, alebo
či sa im venoval nedostatočne, alebo či ním zistený skutkový stav neobstojí, prípadne prečo je jeho

právne posúdenie nimi prednesených skutkových tvrdení nesprávne. Samotný odkaz na „tvrdenia
v konaní“ nepostačí na identifikáciu vád v odvolacom konaní ani preto, lebo súd prvej inštancie sa otázke
výkonu práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi podrobne venoval v bodoch 35 až 39 napadnutého
rozsudku. Ak žalovaní považovali túto odpoveď za nedostatočnú, mali v odvolaní ozrejmiť prečo, tedamali predniesť argumentáciu, ktorá by polemizovala s touto časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Keďže tak neurobili, ich štvrtá odvolacia námietka nemôže byť opodstatnená.

22. Na základe vyššie uvedených úvah možno uzavrieť, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. Keďže
sa nezistilo, že by bol naplnený ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov (§ 365 CSP), odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I vrátane súvisiaceho výroku III o trovách konania, voči ktorému
žalovaní nevzniesli v odvolaní žiadne výhrady, potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny (výrok
I).

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku
odvolacieho súdu končí (§ 262 ods. 1 CSP), má úspešná strana sporu, ktorou bol žalobca. Z rovnakých
dôvodov, aké uviedol súd prvej inštancie, ktoré žalovaní v odvolaní nenapadli, odvolací súd nezistil,
že by boli v prejednávanej veci splnené podmienky na odklon od zásady úspechu v konaní (§ 255
CSP) nepriznaním náhrady trov konania podľa § 257 CSP. Odvolací súd preto žalobcovi z dôvodu jeho

úspechu priznal podľa § 255 ods. 1 CSP proti žalovaným nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho
konania (výrok II).
24. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať

v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v

dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.