Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120212298
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5120212298.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ F. N., narodenej XX. Q. XXXX, F. - R. XXX, 2/
V. N., narodeného XX. H. XXXX, F. - R. XX, 3/ B. N., narodeného XX. H. XXXX, F. - R. XXX, 4/ P. N.,
narodeného XX.. XXXX, F. - R. XXX, 5/ Q. R., narodeného XX. B. XXXX, F. XXX, 6/ F. R., narodenej
XX. N. XXXX, F. XXX, 7/ Q. R., narodeného XX. F. XXXX, F. XXX, 8/ M. M., narodenej XX. Q. XXXX,
D. XXX,M. T., 9/ Q. N., narodeného XX. V. XXXX, D., R. XXXX/XX, XX/ K. K., narodenej XX. Q. XXXX,

F. - R. XX a XX/ H. N., narodeného XX. Y. XXXX, F. - R. XXX, zastúpených advokátkou JUDr. Janou
Ftorkovou, Žilina, Vojtecha Spanyola 8343/1A, proti žalovanému Z. K., narodenému XX.. XXXX, F. -
R. XXX, zastúpenému advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o., Považská
Bystrica, Šoltésovej 346/1, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenom na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 46C/89/2020, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30.
januára 2023 sp. zn. 11Co/73/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobcom 1/ až 11/ priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom zo 17. januára 2022 sp. zn. 49C/86/2020

určil, že do dedičstva po P. N., narodenom XX. Y. XXXX, naposledy bytom F. XX, zomrelom dňa XX..
XXXX, patria nehnuteľnosti v obci Divina, okres Žilina, v katastrálnom území F. parc. č. E., orná
pôda o výmere 484 m2, parc. č. E., zastavaná plocha a nádvorie o výmere 337 m2 a parc. č. E.,
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 18 m2, v spoluvlastníckom podiele 1/3-ina, evidované Okresným
úradom Žilina, katastrálnym odborom v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva (ďalej "LV") č. XXXX
a žalobcom 1/ až 12/ priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133
ods. 1, § 134 ods. 1 až ods. 4 a § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len OZ"), § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
zmien a doplnkov (ďalej len „CSP"), § 70 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „katastrálny zákon") a § 7 ods. 5 a ods. 7 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č 180/1995
Z. z.") a dospel k záveru, že žalobcovia 1/ až 12/ preukázali, že ich právny predchodca P. narodený
XX. Y. XXXX, bol v čase smrti vlastníkom celej predmetnej nehnuteľnosti a nielen jej dvoch tretín, ktoré
prešli na jeho právnych nástupcov dedením, neskôr na žalobkyňu 1/. O trovách konania rozhodol podľa
ustanovenia § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcom 1/ až 12/ voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.1.2. Súd prvej inštancie prvotne určil existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
(§ 137 písm. c) CSP), lebo rozsudkom sa odstráni spor strán o evidovanom a právnom stave a rozhodne
sa medzi nimi o vlastníctve predmetných nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázal na závery uvedené

v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") v
rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/56/2003, že zákon č. 180/1995 Z. z. počíta s možnosťou domáhať sa zmeny
údajov schváleného registra katastra nehnuteľností v prípade, ak došlo k nesprávnemu prešetreniu
vlastníckeho práva pri zostavovaní a schvaľovaní registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP).

1.3. K procesnej obrane žalovaného, že existuje konštitutívne rozhodnutie vydané v rámci ROEP- u,
poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2020 sp. zn. 7Cdo/291/2019, v ktorom sa súd
vyjadruje v odseku 2.6 aj k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp.
zn. I. ÚS 549/2018 a uvádza v ňom, že „Rozhodnutie o schválení ROEP v zásade nezakladá účinky
tak „prejudiciality", ako aj „viazanosti súdu inými rozhodnutiami" (§ 193 a § 194 CSP), a to jednak
z dôvodu (iba) deklaratívneho charakteru verejnej listiny, ktorou je Rozhodnutie o schválení ROEP a

jednak z dôvodu priamo zákonom predpokladanej možnosti „práva na začatie konania podľa osobitného
predpisu" podľa § 137 CSP v prípade, ak dotknutá osoba s obsahom verejnej listiny nesúhlasí."
Podľa súdu naliehavý právny záujem na podanej žalobe vyplýva aj z ustanovenia § 70 katastrálneho
zákona, v zmysle ktorého sa údaje katastra nehnuteľností považujú za hodnoverné, kým sa nepreukáže
opak. Je preto zrejmé, že práve určovacia žaloba je nástrojom na odstránenie spornosti o údajoch v

katastri nehnuteľností a na uvedenom nič nemení skutočnosť, že ide o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam spred konania o schválení projektu obnovenej evidencie pozemkov.

1.4. Z rozsudku Okresného súdu Žilina z 21. júna 1982 sp. zn. 6C/326/1982 vo veci žalobcu P. bytom
F. - R. XX proti žalovaným 1/ Q. A. a 2/ V. A. ako neznámym vlastníkom a žalovanému 3/ J. K., bytom

F. - R. XX, ktorým bolo určené, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v PK vo vl. č. XX
pod p. č. XXX, ktorá je totožná s EN SG v Žiline s p. č. XXXX - roľa o výmere 1267 m2, mal konajúci
súd za preukázané, že právny predchodca žalobcov bol už v roku 1982 dobromyseľným držiteľom
tejto nehnuteľnosti viac ako 50 rokov a že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol
vydržaním podľa ustanovenia § 134 OZ. Predmetnú nehnuteľnosť žalobca získal reálnou deľbou pred

viac ako 50 rokmi, ktorá však nebola zaznamenaná v pozemkovej knihe, lebo dvaja pozemnoknižní
vlastníci boli na neznámom mieste. Súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie Okresného súdu
Žilina zo 16. novembra 2016 sp. zn. 6C/326/1982, ktorým bola opravená zrejmá nesprávnosť vo výroku
rozsudku, v ktorom bolo namiesto par. č. XXXX. uvedené nesprávne parc. č. XXXX. Zobral do úvahy,
že žalobkyňa 2/ požiadala o zmenu zápisu v katastri nehnuteľností podľa tohto rozsudku a že Okresný

úrad Žilina, katastrálny odbor, jej listom z 12. júla 2018 oznámil, že tento rozsudok nie je možné zapísať
do katastra nehnuteľnosti, pretože nevychádza z údajov katastra nehnuteľností.

1.5. Z darovacej zmluvy z 27. júla 1982 uzavretej medzi P. N., narodeným XX. Y. XXXX, ako darcom a
P. N., narodeným XX. mája XXXX, ako obdarovaným, prvoinštančný súd zistil, ako darca vyhlásil, že je

na základe rozsudku Okresného súdu Žilina z 21. júna 1982 sp. zn. 6C/326/1982 výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti v katastrálnom území F., ktorá je zapísaná vo vložke č. 22 ako parc. č. XXX, ktorá
je totožná s nehnuteľnosťou zapísanom v EN SG Žilina s parc. č. XXXX, roľa o výmere 1 287 m2.
Geometrickýmplánom,ktorýtvorísúčasťzmluvy,bolapredmetnánehnuteľnosťparc.č.XXXXrozdelená
na parcelu č. XXXX/X, roľu o výmere 890 m2 a parcelu č. XXXX/X, stavebný pozemok o výmere 397

m2, spolu 1287 m2, čo je výmera, o akej bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.
6C/326/1982. Súd prvej inštancie poukázal i na geometrický plán vyhotovený Ing. K. 26. augusta 1981
č. 241-8-460-08-81, ktorým bola pôvodná nehnuteľnosť parcelné č. XXXX o výmere 1287 m2 rozdelená
na parcelu č. XXXX/X, roľu o výmere 890 m2 a parcelu č. XXXX/X , stavebný pozemok o výmere
397 m2, t. j. spolu 1 287 m2 a na geometrický plán vyhotovený D. A. z 26. mája 2003 č. 1-93/2003,

overený Ing. V. K. 28. mája 2003 a úradne overený 30. mája 2003, z ktorého vyplýva, že z parcely
č. 661 zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 22 bola odčlenená parcela č. 3100, roľa o výmere 484
m2, parcela č. 3101/2, o výmere 18 m2, parcela č. XXXX/X, roľa o výmere 337 m2, parcela č. XXXX/
X, zastavaná plocha o výmere 260 m2 a parcela č. XXXX/X, zastavaná plocha o výmere 148 m2. Z
predloženýchlistínmalsúdprvejinštanciepreukázanézmenyvzápisochvpozemkovejkniheaevidencii

nehnuteľností týkajúcich sa parcely č. XXXX zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 22 ako parcela č.
XXX a za nesporné, že parcela odčlenená ako stavebný pozemok pri prevode tejto nehnuteľnosti P.
narodeným v roku XXXX, darovacou zmluvou na syna P. N., narodeného XX. mája XXXX, v roku 1982, je
vo výlučnom vlastníctve žalobkyne 1/, manželky P. N., narodeného XX. mája XXXX, má výmeru 408 m2,a je zapísaný na liste vlastníctva katastra nehnuteľnosti č. XXXX a zostávajúca časť pôvodnej parcely
č. XXXX je zapísaná liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX ako podielové spoluvlastníctvo
žalobkyne 2/ a žalovaného a je predmetom daného sporu.

1.6. Súdprvejinštancieobranužalovaného,žejehoprávnypredchodcaJ.K.mudarovalspoluvlastnícky
podiel 1/3-iny na predmetných nehnuteľnostiach, ktoré nadobudol v dobrej viere, že ich získava od
vlastníka nebral do úvahy, keďže mal za jednoznačne preukázané, že právny predchodca žalovaného J.
K. v konaniach Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 6C/326/1982 a sp. zn. 7C/430/1976 a v konaní

o obnove evidencie pozemkov, vyhlásil, že výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je práve
právny predchodca žalobcov P. V konaní o obnovenie evidencie pozemkov podľa zákona č. 180/1995
Z. z. to uviedol v čestnom prehlásení zo 04. júna 2003. Podľa súdu právny predchodca žalovaného
teda nemohol byť dobromyseľným držiteľom alebo vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu
nehnuteľnosti. Užívanie nehnuteľnosti žalovanou 1/ a platenia dane z nehnuteľnosti mal preukázané
potvrdením obce Divina, výzvou žalovaného z 25. januára 2018, žalobkyni 1/ na zaplatenie náhrady

za užívanie celej nehnuteľnosti evidovanej na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX. Súd
prvej inštancie uznesením z 22. augusta 2023 č. k. 46C/89/2020-338 po zistení, že pôvodná žalobkyňa
V. N. zomrela XX. F. XXXX, rozhodol, že v konaní bude pokračovať namiesto nej s jej dedičom ako
právnym nástupcom, v pôvodnom konaní označeným ako žalobca 12/ H. N., narodeným XX. Y. XXXX
(teraz žalobcom 11/).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd" a spolu so súdom prvej inštancie „nižšie súdy") na
odvolanie žalovaného rozsudkom z 30. januára 2023 sp. zn. 11Co/73/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie, spolu s opravným uznesením, a žalobcom 1/ až 12/ oprávneným spoločne a nerozdielne
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Potvrdenie

rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou, v celom rozsahu sa stotožnil s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Mal za to, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie sporu a rozhodnutie aj dostatočne
odôvodnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia na charakter rozhodnutia Okresného
úradu Žilina, pozemkového a lesného odboru z 29. apríla 2016 č. k. OU-ZA-W.-XXXX/XXXXXX-XXX/

Máj, doplnil , že toto nie je rozhodnutím o schválení ROEP Divina, ale ide o rozhodnutie podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z., ktorým bolo potvrdené vlastníctvo
žalobkyne 1/ F.j k pozemkom vedených v CKN ako parc. č. XXXX, parc. č. XXXX/X a parc. č.
XXXX/X v 2/3-inách nadobudnutých vydržaním dňom 01. januára 1993, a že z tohto rozhodnutia
vyplýva, že vlastnícky tretinový podiel žalovaného o veľkosti 1/3 bol zachovaný, nakoľko dotknutý

vlastník pôvodnej parcely registra E katastra nehnuteľností č. XXX/XX, žalovaný, nesúhlasil s vydržaním
jeho spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/3-iny z celku. Uvedené rozhodnutie potom jednoznačne
nemá právne následky pre žalovaného, keďže deklaruje vydržanie spoluvlastníckeho podielu vo
veľkosti 2/3-iny žalobkyňou 1/. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so právnymi závermi
súdu prvej inštancie o povahe rozhodnutia o schválení diela ROEP Divina; o tom, či rozhodnutie

o schválení ROEP je konštitutívnym rozhodnutím zakladajúcim originárne nadobudnutie vlastníctva
zhodne poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 15. decembra 2020 sp. zn. 7Cdo/291/2019, v
ktorom je uvedený záver o deklaratórnom charaktere rozhodnutia o schválení ROEP. Zdôraznil, že
predmetom konania nie sú pozemkové úpravy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom

fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov a preto argumentácia žalovaného
vychádzajúca z ustanovení § 6 a § 42c zákona č. 330/1991 Zb. nezodpovedá povahe prejednávaného
sporu. Pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. na rozdiel od ROEP, zahŕňajú najmä zistenia
a nové usporiadanie vlastníckych a užívacích vzťahov a súvisiacich iných vecných práv v obvode
pozemkových úprav a nové rozdelenie pozemkov (scelenie, oddelenie alebo iné úpravy), technické,

biologické, ekologické, ekonomické a právne opatrenia súvisiace s novým usporiadaním pozemkov.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že vo veci nemožno vychádzať z nálezu
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 151/2016, na ktorý poukázal žalovaný, pretože v tomto prípade žalovaný
nadobudol vlastnícke právo k predmetnému spoluvlastníckemu podielu na veci darovacou zmluvou

od otca J. ktorý jednoznačne vedel, že nie je vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu, čo
vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 30. odôvodnenia), a aj z toho, že akceptoval
užívanie predmetných nehnuteľností žalobcami aj v čase, keď ich daroval žalovanému a vedel, že
vlastníctva k predmetnému vlastníckemu podielu na pozemku sa domáha žalobkyňa 1/. K námietkežalovaného zopakovanej v odvolacom konaní, že právny predchodca žalobcov nesplnil podmienky
stanovené pre vydržanie vlastníckeho práva k pozemkom, odvolací súd s poukazom na odôvodnenie
rozhodnutia Okresného súdu Žilina č. k. 6C/326/82-5 uviedol, že žalovaný v spore účinne nepoprel

skutkové tvrdenia žalobcov o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným pozemkom právnym
predchodcom žalobcov a túto jeho argumentáciu vyhodnotil ako neprípustnú novotu v odvolacom
konaní. Ak ďalej žalovaný v odvolacom konaní argumentoval tým, že žalobkyňa 2/ nadobudla vlastnícke
právo k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 2/3 na predmetných pozemkoch na základe uznania
vydržania týchto spoluvlastníckych podielov v konaní o ROEP a uvedené je v rozpore s tým, že

predmetné pozemky mal v celosti nadobudnúť jej právny predchodca, odvolací súd poukázal na to,
že predmetom konania je iba spoluvlastnícky podiel 1/3 na predmetných pozemkoch a 2/3 inový
spoluvlastnícky podiel, ktorého vlastníčkou je žalobkyňa 1/, nie je predmetom tohto konania.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. d) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Navrhol napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušiť podľa ustanovenia § 449 ods. 1 CSP a § 450 CSP vrátiť vec odvolaciemu
súdu na nové konanie a rozhodnutie. Dôvod prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. d)
CSP odôvodnil tým, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k procesnej vade, a to porušeniu
ustanovenia § 230 CSP, ktorý stanovuje, že ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
a rozhodovať o nej znova. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina z 21. júna 1982 sp. zn.

6C/326/1982ourčenívlastníctvaknehnuteľnostizapísanejv pozemnoknižnejvložkeč.22podp.č.661,
ktorá je totožná s EN Strediska geodézie s parc. č. XXXX, roľou o výmere 1 267 m2 a na to, že v konaní
ROEP Okresný úrad Žilina, pozemkový a lesný odbor rozhodnutím z 29. apríla 2016 č. k. OU ZA-W.-
XXXX/XXXXXX-XXX/V. rozhodol o potvrdení vydržania 2/3 podielu na predmetných nehnuteľnostiach
pre F.

3.1. Nesprávne právne posúdenie otázky, či rozhodnutie Okresného úradu Žilina, pozemkového a
lesného odboru z 29. apríla 2016 č. OU-ZA-W je konštitutívnym rozhodnutím, ktorým bolo žalovanému
potvrdené vlastníctvo podielu 1/3, ktoré nadobudol od svojho otca titulom darovania, teda či rozhodnutie
vydané podľa ustanovenia § 11 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z. je konštitutívnym rozhodnutím,
ktoré zakladá nový vlastnícky vzťah k pozemkom v ňom uvedeným, ktorá je dovolacím súdom

posudzovaná rozdielne, žalovaný označil ako dovolací dôvod uplatnený podľa ustanovenia § 421 ods.
1 písm. c) CSP. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o účinkoch rozhodnutia o schválení ROEP
v bode 12. a 14. odôvodnenia rozsudku, že zo samotného účelu ROEP nemožno vyvodiť, že by
nebolo možné domáhať sa určenia vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 126 OZ k pozemkom,
ktoré boli predmetom ROEP, ak sa niekto domnieva, že je ich vlastníkom. Tento výklad odvolacieho

súdu považoval za nesprávny, pretože podľa neho takéto rozhodnutie je konštitutívne a zakladá nové
vlastnícke práva. Zopakoval, že rozhodnutím Okresného úradu Žilina, pozemkového a lesného odboru
z 29. apríla 2016 č. OU-ZA-PLO-XXXX/XXXXXX-XXX/Máj bolo potvrdené žalobkyni 1/ F. podielové
spoluvlastníctvo nehnuteľnosti KNC parc. č. XXXX, parc. č. XXXX a parc. č. XXXX/X katastrálneho
územia F. vydržaním dňom 01. januára 1993 v podiele 2/3 a zároveň bolo potvrdené, že spoluvlastnícky

1/3-inový podiel týchto nehnuteľností ostáva zachovaný žalovanému. Poukázal na uznesenia ústavného
súdu z 15. apríla 2011 sp. zn. IV. ÚS 155/11, 03. mája 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016, 16. marca
2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, 20. decembra 2017 sp. zn. I. ÚS 460/2017 a rozsudok najvyššieho súdu
z 29. apríla 2020 sp. zn. 4Cdo/142/2019 a 19. júla 2012 sp. zn. 5Sžf/65/2011. Uvedené rozhodnutie
žalovanýpovažujezarozhodnutieoschváleníprojektuROEPatedazakonštitutívne,ktorézakladánové

vlastnícke práva. Skúmanie právnych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam pred právoplatnosťou
tohto rozhodnutia je preto neprípustné a nápravu by bolo možné dosiahnuť len správnou žalobou.
Dovolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie nekriticky prevzal pri rozhodovaní rozsudok Okresného
súdu Žilina z 21. júna 1982 sp. zn. 6C/326/1982 a neprihliadol na konštantnú súdnu prax reprezentovanú
rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/283/2009, 4Cdo 361/2012, 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009

a 3Cdo 7/2010, v ktorých najvyšší súd uvádza, že súčasťou všetkých okolností pri vydržaní vlastníckeho
práva, na ktoré je treba brať zreteľ sú aj ťažiskové právne formy. Podľa rozhodnutia dovolacieho súdu
z 27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo/361/2012 oprávneným držiteľom nehnuteľností, ktorý je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľným o tom, že je vlastníkom, nemôže byť ten, kto do držby vstúpil na
základe zmluvy, ktorá nebola za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka uzatvorená písomne.

3.2. Podľa žalovaného však základnou otázkou, ktorú mali nižšie súdy riešiť bola právna úprava
pozemkových úprav v spojení s určovacou žalobou. K tomu uviedol, že pozemkové úpravy podľa zákona
č. 330/1991 Zb. sú rekonštrukciou vlastníctva pozemkov a aj ústavný súd v rozhodnutí z 30. mája2001 sp. zn. PL. ÚS 17/00 a Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí z 27. mája 1998 sp. zn.
PL. ÚS 34/97 pripodobnili tieto pozemkové úpravy k hromadnej dobrovoľnej zmene vlastníckych práv
dotknutých vlastníkov. Súd prvej inštancie nesprávne vyložil ustanovenie § 42c zákona č. 330/1991

Zb. Podľa žalovaného z názoru o konštitutívnom charaktere rozhodnutia správneho orgánu o schválení
pozemkových úprav a originárnom nadobudnutí vlastníckeho práva v rámci pozemkových úprav podľa
zákona č. 330/1991 Z. z. vychádza rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2019 sp.
zn. 25Co/134/2018, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 25. apríla 2018 sp. zn. 5Co/344/2017,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 17. januára 2019 sp. zn. 16Co/494/2016 ako aj rozsudky

Najvyššieho súdu Českej republiky (28Cdo/2307/2015, 28Cdo/2521/2017).

4. Žalobcovia navrhli dovolanie ako neprípustné odmietnuť, príp. ako nedôvodné zamietnuť. Namietanie
prekážky res iudicatae je novotou, ktorá nie je prípustná v dovolacom konaní. V aktuálnom konaní nejde
o konanie tých istých účastníkov, rovnaký predmet konania, ani o rovnaké skutkové okolnosti ako v
konaní Okresného súdu v Žiline vedenom pod sp. zn. 6C/326/1982. K dovolaciemu dôvodu podľa §

421 ods. 1 písm. c) CSP poukázali na to, že žalovaný neuviedol žiadnu právnu otázku, ktorá by bola
rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne, nekonkretizoval určitým spôsobom rozhodnutia dovolacieho
súdu, v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne. Uviedli, že dovolací súd
je viazaný skutkovým stavom ako ho zistil odvolací súd, preto dovolanie nie je prostriedok určený na
prehodnotenie vykonaných dôkazov. Poznamenali, že žalovaným uvádzané rozhodnutia najvyššieho

súdu (4Cdo/142/2019, 5Sžf/65/2011, 4Cdo/283/2009, 4Cdo361/2012, 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009)
neriešia právnu otázku charakteru rozhodnutia o schválení projektu ROEP.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie je potrené odmietnuť.

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej CSP.

Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak
to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že
dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie
(úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom

dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v
dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 a §
432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvádzanej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Ťažisko dovolacej argumentácie vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
d) CSP spočíva v tvrdení, že súd rozhodol napriek tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne
rozhodnutej (§ 230 CSP).

13. Jednou z podmienok konania je rešpektovanie právneho princípu ne bis in idem (nie dvakrát o tej

istej veci) a prejednaniu a rozhodnutiu o veci nesmie brániť prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res
iudicatae). O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Predmet konania
je rovnaký, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z ktorých bol uplatnený. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom
konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný,
má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb
aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z
dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie (uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júna 2016 sp. zn.

3Cdo/97/2014, sp. zn. 5Cdo/120/2009 z 13. októbra 2009).

14. Žalovaný poukazoval na skoršie rozhodnutie Okresného súdu v Žiline z 21. júna 1982 sp. zn.
6C/326/1982, ktorým bolo na návrh žalobcu P., bytom F. proti žalovaným 1/ Q. a 2/ V. ako neznámym
vlastníkom a žalovanému 3/ J., bytom F. určené, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v W.

vo vl. č. 22 pod p. č. 661, ktorá je totožná s EN SG v D. s p. č. 1367 - roľa o výmere 1267 m2. V aktuálnej
veci sa žalobcovia ako právni nástupcovia P. N. domáhajú určenia vlastníckeho práva k podielu na tejto
nehnuteľnosti proti inému žalovanému a za iných skutkových okolností ako boli zistené pri rozhodovaní
súdu v roku 1982.

15.AnirozhodnutieOkresnéhoúraduŽilina,pozemkovéhoalesnéhoodboruz29.apríla2016č.OU-ZA-
PLO-XXXX/XXXXXX-XXX/Máj, ktorým bolo podľa ustanovenia § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 180/1995
Z. z. potvrdené, že F. N. nadobudla 01. januára 1993 vydržaním vlastníctvo v podiele 2/3 k pozemkom
v katastrálnom území F. zapísané v katastri nehnuteľností ako KN-C parc. č. XXXX, parc. č. XXXX a
parc. č. XXXX/X, netvorí prekážku rozhodnutej veci, nakoľko ad 1) toto rozhodnutie nie je rozhodnutím

o určení vlastníckeho práva a ad 2) toto rozhodnutie sa netýkalo zostávajúceho podielu jednej tretiny
týchto nehnuteľností, ktorý je predmetom aktuálneho konania, teda nejde o totožné osoby a ani predmet
konania.

16. Z uvedeného vyplýva, že danému konaniu nebránila prekážka res iudicatae a námietka žalovaného,

že existuje takáto vada konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. d) CSP je nedôvodná a preto dovolací
súd dovolanie žalovaného z tohto dôvodu ako procesne neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447
písm. c) CSP.

17. Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod stanovený v § 421 ods. 1 písm. c) CSP, podľa ktorého

jedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdiloalebozmenilorozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že aby určitá
otázka mohla byť relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
c) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (v žiadnom

prípade nie o skutkovú otázku). Nevyhnutným predpokladom je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil
a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle ustanovenia §
421 ods. 1 písm. c) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní.18. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP je relevantná
právna otázka, pri riešení ktorej je rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí
odlišných názorov, ide teda o otázku, ktorú dovolací súd už riešil, v jej riešení dovolacími senátmi

sa však prezentuje nejednotnosť brániaca vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.
Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho povinnosťou konkretizovať
právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil, a označením konkrétnych odlišných
(aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je
dovolacím súdom skutočne rozhodovaná rozdielne. Dovolací súd je pritom viazaný iba vymedzením

právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne
a pri posúdení prípustnosti dovolania môže dovolací súd zohľadňovať aj svoje stanoviská a rozhodnutia,
ktoré dovolateľ neoznačil (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 51/2020). Podľa žalovaného v prípade
rozhodnutia podľa ustanovenia § 11 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z. ide o konštitutívne
rozhodnutie, ktoré zakladá vznik nových vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Tento názor odôvodil
ustanovením § 13 ods. 6 zákona č. 330/1991 Zb., podľa ktorého rozhodnutie o schválení projektu

pozemkových úprav je konečné, oznamuje sa verejnou vyhláškou a na preskúmanie takéhoto
rozhodnutia podľa jeho ustanovenia § 13 ods. 7 možno podať na súde žalobu podľa osobitných
predpisov. Rozhodnutie o schválení ROEP v príslušnom katastri končí schválením projektu, čo znamená
rekonštrukciu pozemkového vlastníctva a nové usporiadanie vlastníckych vzťahov, ktoré ústavný súd v
rozhodnutia z 30. mája 2001 sp. zn. Pl. ÚS 17/00 a Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí z 27.

mája 1998 sp. zn. Pl. ÚS 34/1997 pripodobnili k hromadnej dobrovoľnej zmene vlastníckych práv k
dotknutým pozemkom.

19. Za základnú otázku, ktorou sa mali súdy podľa dovolateľa zaoberať bolo, či je možné domáhať sa
určovacou žalobou na súde práva k nehnuteľnosti zahrnutej do obnovy evidencie niektorých pozemkov

a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z. z. K tomuto dovolací súd ako prvé uvádza,
že predmetnom v spore sa otázka pozemkových úprav podľa zákona č. 330//1991 Zb. vôbec neriešila.
Odvolací súd správne v bode 12.2. odôvodnenia rozsudku akcentoval, že: „Predmetom tohto konania
potomniesúpozemkovéúpravytak,akotoprezumuje§1ods.2zákonač.330/1991Zb.opozemkových
úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva pozemkových úradov v pozemkovom fonde a o

pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, a preto argumentácia žalovaného týkajúca
sa § 6 a § 42c zákona č. 330/1991 Zb. nezodpovedá povahe prejednávaného sporu. Pozemkové
úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. (na rozdiel od tzv. konania ROEP) zahŕňajú najmä zistenia a
nové usporiadanie vlastníckych a užívacích vzťahov, ako aj súvisiacich iných vecných práv v obvode
pozemkových úprav a nové rozdelenie pozemkov (scelenie, oddelenie alebo iné úpravy), technické,

biologické, ekologické, ekonomické a právne opatrenia súvisiace s novým usporiadaním pozemkov".
Preto ani žalovaným namietané nesprávne právne posúdenie dôsledkov úpravy v ustanovení § 42c
zákona č. 330/1991 Zb. na možnosť podať určovaciu žalobu nemôže byť právnou otázkou, ktorú
má dovolací súd riešiť, nakoľko nie je kľúčová pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolateľ je pritom
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalobca považoval za rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o
nadobudnutí vlastníckeho práva k podielu na predmetných nehnuteľnostiach, rozhodnutie Okresného
úradu Žilina, pozemkového a lesného odboru z 29. apríla 2016 č. OU-D., vydané podľa ustanovenia §
11 ods. 1 a 2 zákona č. 180/1995 Z. z. Toto rozhodnutie nebolo rozhodnutím o pozemkových úpravách
podľa zákona č. 330/1991 Zb., a preto nie je dôvod posudzovať ho podľa ustanovení tohto zákona a

rozhodnutí, ktoré riešia právne dôsledky rozhodnutí v konaní o pozemkových úpravách.

20. Predmetom dovolacieho prieskumu v prejednávanej veci malo byť, podľa nie celkom jednoznačného
vymedzenia dovolateľa, posúdenie charakteru rozhodnutia vydaného podľa ustanovenia § 11 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z. a jeho vzťahu k vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

ktoré boli predmetom konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim
podľa tohto zákona. Rozdielnosť rozhodovacej praxe podľa neho vyplýva z rozhodnutí dovolacieho
súdu z 15. decembra 2020 sp. zn. 7Cdo/291/2019 a z 29. septembra 2015 sp. zn. 4MCdo/12/2014,
podľa ktorých rozhodnutie o schválení ROEP nezakladá účinky prejudiciality a ani viazanosti inými
rozhodnutiami podľa ustanovenia § 193 a § 194 CSP, keďže podľa zákona č. 180/1995 Z. z. sa

vlastníctvo nenadobúdalo, ale sa iba zisťovali dostupné údaje o právnych vzťahoch k pozemkom a na
ich základe sa zostavoval register obnovenej evidencie pozemkov a rozhodnutí ústavného súdu z 30.
mája 2001 zn. Pl. ÚS 17/00 o užívaní pozemkov v zriadených záhradkárskych osadách a vyporiadania
vlastníctva k nim a Ústavného súdu Českej republiky v rozhodnutí z 27. mája 1998 z. Pl. ÚS 34/1997,podľa ktorých pozemkové úpravy je možné pripodobniť k hromadnej dobrovoľnej zmene vlastníckych
práv k dotknutým pozemkom, ktorými sa konštituujú nové vlastnícke vzťahy.

21. Ktomudovolacísúduvádza,žepredmetnérozhodnutia,ktorériešiarôzneprávneotázkytýkajúcesa
úpravy nerovnakých právnych vzťahov podľa rozdielnych zákonov a netýkajú sa rozhodnutia vydaného
podľa ustanovenia § 11 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z., nespĺňajú podmienku rozdielnej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu o otázke vymedzenej v dovolaní žalobcom, preto nie je daný
dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Najvyšší súd nemôže svoje rozhodnutie

iniciatívne založiť na predpokladoch o tých rozhodnutiach, ktoré by boli k meritu veci priliehavé. Za
týchto okolností dovolací súd nemohol pristúpiť k posudzovaniu žiadnych, či už procesnoprávnych alebo
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili nižšie súdy.

22. Pokiaľ žalovaný v dovolaní namietal, že rozhodnutie o schválení projektu ROEP má konštitutívny
charakter a zakladá nové vlastnícke vzťahy, tieto námietky smerujú k rozhodnutiu o schválení registra

obnovenej evidencie pozemkov, ktorý je verejnou listinou, na základe ktorej okresný úrad zapíše údaje
registra do katastra nehnuteľností, neriešia však otázky významu a záväznosti rozhodnutia vydaného
podľa ustanovenia § 11 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z. K takémuto rozhodnutiu odvolací súd
uviedol, že: „Proti rozhodnutiu podľa § 11 ods. 8 zák. č. 180/1995 Z. z. (t. j. proti rozhodnutiu, ktorým bol
zamietnutý návrh na potvrdenia nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa § 11 ods. 1 zákona

č. 180/1995 Z.z.) nemožno podať opravný prostriedok, ani ho preskúmať správnym súdom, avšak tým
nie je dotknuté právo navrhovateľa domáhať sa určenia vlastníctva na súde podľa osobitného predpisu,
t. j. podľa § 137c Civilného sporového poriadku (porovnaj § 11 ods. 10 citovaného zákona). Rozhodnutie
podľa § 11 ods. 1 zákona súčasne podľa § 11 ods. 14 zákona nebráni iným osobám domáhať sa určenia
vlastníctva na súde. Vo vzťahu k prejednávanému sporu odvolací súd opätovne upriamuje pozornosť na

to, že žalobkyňa 2/ sa domáhala podľa § 11 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. nadobudnutia dotknutých
pozemkov vydržaním, a to v celosti, keď komisia potvrdila menovanej nadobudnutie vlastníctva k týmto
pozemkom iba v podiele 2/3-iny z celku, a to vydržaním dňom 01.01.1993, avšak k zvyšnému (v
prejednávanom spore) dotknutému spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 1/3-ina z celku jej vlastnícke
právo nepotvrdila, nakoľko žalovaný nesúhlasil s vydržaním tohto spoluvlastníckeho podielu, a preto

jeho vlastníctvo mu zostalo zachované a bolo zapísané na novovytvorené parcely KN „C" XXXX, KN „C"
XXXX/X a KN „C" XXXX/X. Z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že nič potom nebránilo žalobcom
domáhať sa určenia, že uvedené nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi."
Uvedené právne posúdenie možnosti domáhať sa určenia vlastníckeho práva k pozemkom, o ktorých
žalobca v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim tvrdil, že ich

nadobudol vydržaním (resp. jeho právny predchodca) podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 180/1995
Z. z., nezodpovedá právnej otázke vymedzenej žalobcom v dovolaní a preto dovolanie žalobcu podľa
§ 421 ods.1 písm. c) CSP nie je procesne prípustné. Sama polemika reagujúca na závery uvedené v
odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu a kritika postupu odvolacieho súdu pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú

kritériám uvedeným v ustanovení § 421 ods. 1 CSP v spojení s jeho ustanovením § 432 ods. 2.

23. Dovolací súd podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP odmietol ako neprípustné aj dovolanie podané
dovolateľom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP.

24. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.