Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoCsp/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125224063
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Krivdová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:6125224063.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany
Krivdovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v spore žalobcu: Ahoj, a.s.,
IČO: 48 113 671, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, právne zastúpený: Advokátska kancelária
RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, proti žalovanému: A.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. B. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária SLAMKA & Partners

s.r.o., IČO: 50 120 000, so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1735/29, o zaplatenie 17.615,71 EUR
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
15Csp/16/2025-104 zo dňa 26.06.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 34.326,07 EUR spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17.615,71 EUR od 18.12.2024 do zaplatenia,
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 400,- EUR, splatných vždy k 20. dňu príslušného
kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že
omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia (výrok I.). Žalobcovi voči
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške ktorej rozhodne

súd prvej inštancie samostatným uznesením (výrok II.).
2.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že z predložených listinných dôkazov mal súd prvej
inštancie preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo výške 19.400,-EUR, ktoré
sa zaviazal uhrádzať v pravidelných 96 mesačných splátkach vo výške 368,10 EUR s dojednanou

ročnou úrokovou sadzbou vo výške 18,28 %. RPMN predstavuje taktiež 18,28 %. Keďže žalovaný si
svoju povinnosť zo zmluvy neplnil riadne a včas, čo nebolo sporné, bol vyzvaný na úhradu omeškaných
splátok a zároveň upozornený na možnosť vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ak v stanovenej lehote
neuhradí splátku splatnú dňa 20.06.2022. Zásielka sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Keďže
žalovaný túto splátku v stanovenej lehote neuhradil, žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru, pre ktorú
boli splnené všetky zmluvné aj zákonné podmienky. Vyhlásenie predčasnej splatnosti sa taktiež dostalo

do dispozičnej sféry žalovaného. Žalovaný si svoju povinnosť uhradiť predčasne splatný dlh nesplnil
a v konaní nevyprodukoval dôkazy, ktoré by popierali nárok žalobcu. Preto žalobcovi vznikol nárok na
zaplatenie dlžnej úverovej istiny vo výške 17.615,71 EUR, zmluvného úroku vo výške 14.430,19 EUR
a zákonného úroku z omeškania vo výške 2.280,17 EUR. Žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvne
dojednaných úrokov, ktoré by mu patrili pri riadnom plnení zmluvy. V prípade vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník

zaplatil ako cenu peňazí. Neexistuje rozumný dôvod na to, aby dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré
sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. (uznesenie NS SR zo16.06.2020 sp. zn. 5Cdo/42/2020). Zároveň priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 5 % ročne z dlžnej istiny úveru vo výške 17.615,71 EUR od navrhovaného dňa, t. j. od
úhrady poslednej splátky, ktorú žalovaný vykonal dňa 17.12.2024 (č.l. 15), keďže už v tom čase bol

preukázateľne v omeškaní s úhradou dlhu (bod 11. odôvodnenia).

Z listinných dôkazov pripojených k žalobe jednoznačne vyplýva, že žalobca vyzval žalovaného pred
vyhlásením predčasnej splatnosti na úhradu omeškanej splátky splatnej dňa 20.06.2022. Rovnako mu
bolo oznámené vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru s výzvou na úhradu dlhu, pričom obe listiny sa

dostali do dispozičnej sféry žalovaného. Výzva v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka musí
byť jasná a určitá, aby spotrebiteľ nadobudol vedomosť, s ktorou konkrétnou splátkou je v omeškaní viac
ako tri mesiace, aby sa prípadným zaplatením omeškanej splátky mohol účinne vyhnúť zosplatneniu
celej pohľadávky. Táto zákonná povinnosť bola zo strany žalobcu naplnená. Žalobca však nebol povinný
vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru uvádzať, z čoho dlh pozostáva a tento rozčleniť na istinu, úroky
a iné nároky.

Vo vzťahu k namietanému skúmaniu bonity žalovaného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca si splnil
svoju zákonnú povinnosť. Vykonal lustrácie v príslušných registroch. Žalovaného vyťažil na rozhodujúce
informácie, pričom je aj povinnosťou spotrebiteľa uvádzať pravdivé údaje. Tento uviedol príjem za
posledné tri mesiace vo výške 7.053,- EUR a mesačné výdavky vo výške 150,- EUR bez vyživovacej
povinnosti k maloletým deťom. Vyžiadal si od žalovaného aj daňové priznanie za rok 2020 a výpisy z účtu

za posledné dva mesiace za účelom riadneho preskúmania jeho schopnosti splácať poskytovaný úver.
Tohto skúmania si musel byť vedomý aj samotný žalovaný. Žalobca akceptoval príjem žalovaného vo
výške 1.880,80 EUR pri sume výdavkov na splácanie úverov vo výške 943,10 EUR. Rozdiel predstavuje
sumu 937,70 EUR. Žalobca pri skúmaní bonity žalovaného zohľadnil všetky položky v súlade s ust.
§ 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“). Žalobca tak
bol oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a úver nemožno považovať ani za bezúročný a bez
poplatkov.

Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného o tom, že úrok je v rozpore

s dobrými mravmi a prekračuje najvyššiu prípustnú mieru odplaty. V zmluve nebola prekročená zákonom
stanovená najvyššia prípustná výška odplaty. Tá nesmie prekročiť dvojnásobok priemernej ročnej
percentuálnejmierynákladov.ZarelevantnýúdajRPMNsapovažujeten,ktorýbolzverejnenýnaposledy
v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy. V rozhodujúcom období priemerná ročná percentuálna
miera nákladov pre daný typ úveru predstavovala 9,20 %; jej dvojnásobok je tak 18,40 %. Podľa údajov

uvedených v zmluve najvyššia odplata predstavuje 18,28 %, ktorá hodnota jednoznačne neprevyšuje
najvyššiu prípustnú odplatu stanovenú vykonávacím predpisom. Ak je teda dohodnutá odplata v rámci
zákonom stanovených mantinelov, nie je možné ju považovať za rozpornú s dobrými mravmi (NS SR
sp. zn. 4Cdo/191/2022 zo dňa 26.01.2023).
Žalovaný požiadal o povolenie uhradiť dlh v mesačných splátkach vo výške 150,- EUR. S prihliadnutím

na jeho právnym zástupcom uvádzané okolnosti brániace mu v úhrade dlhu v celosti, ktoré žalobca
nerobil spornými (dobrovoľne sa vzdal práva svojej účasti na pojednávaní), súd povolil žalovanému
splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach vo výške 400,- EUR, ktoré súd považuje za primerané
výške dlhu. Súd nemohol určiť splátky v žalovaným navrhovanej výške, keďže pri výške priznaného dlhu
bez príslušenstva by splácanie trvalo cca 20 rokov, čo súd prvej inštancie považoval za neprijateľné.

Ak by žalovaný riadne plnil dlh, k jeho splneniu by došlo úhradou poslednej splátky dňa 20.11.2029. Pri
súdom stanovenej splátke a riadnom plnení splátkového kalendára bude žalovaný splácať pohľadávku
cca 8 rokov. U žalobcu ako právnickej osoby nedôjde povolením splátok k výraznému zásahu do jeho
majetkových práv, k čomu by naopak mohlo dôjsť na strane žalovaného v prípade, ak by bol povinný
uhradiť dlh v celosti. Bola by ohrozená úhrada jeho základných životných potrieb. Zároveň dal do

pozornosti žalovaného, že ak sa dostane do omeškania s plnením jednej splátky, stane sa splatný celý
dlh a zanikne jeho výhoda plniť dlh v splátkach.
3.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.Namietal, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s jeho námietkou ohľadne nedostatočného
skúmania jeho bonity pred poskytnutím úveru zo strany žalobcu.
Prvostupňový súd považoval za riadne skúmanie jeho bonity zo strany žalobcu také skúmanie, ktorému

zodpovedalo iba zohľadnenie údajov v rozsahu informácii z lustrácie z príslušných registrov a ním
poskytnutých údajov o jeho príjmoch a výdavkoch, ako i z dňového priznania za rok 2020, a výpisov z
účtu za 2 mesiace predchádzajúce uzatvoreniu zmluvy.

Je zrejmé, že bonita spotrebiteľa, resp. jeho schopnosť splácať spotrebiteľský úver predstavuje

situáciu, keď v závislosti od s prihliadnutím na frekvenciu splácania úveru zostane, resp. musí zostať
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov na to, aby
mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Uvedené
predpokladá povinnosť každého veriteľa analyzovať spotrebiteľov rozpočet (osobný aj domáci) čo do
oboch jeho protichodných strán, či už príjmov, ale i výdavkov. Skúmanie iba jednej zo strán rozpočtu nie
je pre skúmanie bonity spotrebiteľa veriteľom dostatočné a na tento účel nepostačuje.

Dôkazypredloženéžalobcomnepotvrdzujúskúmaniejehobonitysodbornoustarostlivosťou,alenaopak
svedčia o čisto formálnom, neindividuálnom prístupe žalobcu k povinnosti, pri ktorej plnení zákon
129/2010 Z.z. vyžaduje konanie s odbornou starostlivosťou. Zo strany žalobcu išlo o hrubé porušenie
povinnosti uvedenej v § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré hrubé porušenie je spojené so sankciou

bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru ako i v strate práva žalobcu vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť poskytnutého úveru.

Dôkazy, ktoré preložil žalobca, konkrétne: Dáta dopytu z registra Klientskych informácii zo dňa
21.10.2021, Výpisy z účtu žalovaného za obdobie 01.08.2021 – 31.08.2021 a obdobie 01.09.2021 –

30.09.2021, a Daňové priznanie žalovaného za rok 2020, nie sú dôkazmi, na základe ktorých by bolo
možné dôjsť k záveru, že žalobca skúmal jeho bonitu s odbornou starostlivosťou, tak ako to predpokladá
zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy.
Nemožno opomenúť skutočnosť, ktorú prvostupňový súd opomenul pri rozhodovaní, že žalobca nemal
žiadne relevantné informácie o jeho výdavkoch. Ak je teda účelom skúmanie schopnosti splácať úver

spotrebiteľom zistenie všetkých údajov potrebných na posúdenie jeho bonity, tak toto nemôže byť
zrealizované iba na zákale skúmania jeho príjmu (v tomto prípade nepodloženého) a rodinného stavu,
či iba prípadným zistením o iných úveroch daného spotrebiteľa.

Je síce evidentné, že žalobca o ňom zhromaždil isté informácie ako dáta z úverového registra, a údaje

uvedené v žiadosti o úver, avšak tieto na základe týchto informácii si žalobca nemohol utvoriť skutočný
obraz o jeho bonite.

Zákonodarca jednoznačne určil veriteľom povinnosť riadne zistiť sociálno-ekonomickú situáciu každého
jednotlivého spotrebiteľa vždy s individuálnym prístupom, čo v konečnom dôsledku znamená zistiť

nie len príjem spotrebiteľa ale aj objem jeho celkových, pravidelných mesačných výdavkov (strava,
cestovanie, bývanie, elektrika, voda, atď......). Pri posudzovaní bonity spotrebiteľa je kladený dôraz na
pomer medzi príjmami a výdavkami, aby bolo možné zistiť či po vynaložení obvyklých výdavkov zostane
spotrebiteľovi taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Zákonodarca tak nepochybne chcel,
aby bolo zamedzené zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorý nie sú schopní platiť svoje záväzky. Rovnako z

textu zákona 129/2010 Z.z. vyplýva, že tieto informácie o spotrebiteľovi si veriteľ musí zabezpečiť sám,
spolupracovať pritom so spotrebiteľom ako i údajmi z príslušných databáz. Obozretný veriteľ, ktorý chce
konať s odbornou starostlivosťou a nejde mu len o kvantitatívne poskytovanie úverov spotrebiteľom bez
náležitej kvality musí získané informácie vyhodnotiť no zároveň ich musí aj riadne overovať, teda za
dostatočné možno považovať len také informácie, z ktorých je veriteľ schopný urobiť si skutočný obraz o

finančnej situácii spotrebiteľa žiadajúceho o úver. Tieto závery vyplývajú z rozsudku Súdneho dvora EÚ
vo veci C-449/13 (Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkaus a ďalší) zo dňa 18.12.2014, kedy európsky
súd uviedol, že na informácie podané spotrebiteľom žiadajúcim o úver sa môže veriteľ spoliehať jedine
ak ich má dostatočne podložené dokladmi. Tieto závery vyplývajú napr. aj z nálezu Ústavného súdu
ČR III.ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019, rozsudkov Najvyššieho súdu ČR 33Cdo/2178/2018 zo dňa

25.07.2018 a 33Cdo/201/2018 zo dňa 20.03.2019. V konkrétnostiach tohto sporu je presvedčený,
že súd prvého stupňa mal rozhodnúť tak, že odobrí zákonnú fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného úveru v zmysle § 11 ods. 2. a 3. vety zákona č. 129/2010 Z. z.Od žalobcu sa v prvostupňovom konaní vyžadovalo, aby preukázal skúmanie jeho bonity a teda bolo na
ňom, aby preukázal, že si splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
Z „lustrácie z úverového registra“ vyplýva, že tento dopyt bol uskutočnený pred podpisom predmetnej

úverovej zmluvy, čím žalobca skúmal jeho záväzky voči iným bankovým subjektom, avšak žalobca
nijakým spôsobom nepreukázal kedy a či vôbec zisťoval aj jeho ďalšie bežné výdavky (napr. výdavky
na stravu, domácnosť atď.).

Z konania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca v prípade ďalších nákladov žalovaného nemal

o týchto nákladoch žiadne informácie. Jedinú informáciu, ktorú žalobca v tomto smere mal je iba vopred
predpripravený text žiadosti o úver, kde je uvedené, že mesačné výdavky žalovaného sú v sume 150,-
EUR, pričom táto skutočnosť napr. ani nekorešponduje s dôkazom „výpis z účtu žalovaného za obdobie
09/2021“, z ktorého napr. vyplýva, že v období 09/2021 uhradil sumy:

· 22,89 EUR, 17,34 EUR a 49,46 EUR operátorovi Orange,

· 70,00 EUR operátorovi Telecom,
· 11,33 EUR operátorovi O2;

spolu uhradil v danom období operátorom sumu vo výške 171,02 EUR;

· 8,12 EUR, 2,95 EUR, 39,00 EUR a 1,60 EUR - v prospech CS PETROLKA – Liptovská osada t. j.
spolu 51,67 EUR
· 25,00 EUR v prospech BENZINOL SLOVAKIA,
· 1,30 EUR a 5,90 EUR v prospech Slovenskej sporiteľne ako poplatky za vedenie karty a účtu t. j. spolu
7,20 EUR

· 180,99 EUR v prospech Sociálnej poisťovne

· 76, 44 EUR v prospech Všeobecnej zdravotnej poisťovne,
· 102,69 EUR v prospech ZINC EURO. A. S. – ktorá predstavuje splátku pôžičky poskytnutej na základe

zmluvy o pôžičke zo dňa 10.06.2021, pri ktorej za Zinc Euro, a.s. na vystupuje obchodný zástupca C.
D., ktorá osoba je totožná s osobou, ktorá ako obchodný zástupca vystupuje i na žiadosti o úver č.
2110008860, ktorá osoba pri komunikácii s ním mu pri sprostredkovaní predmetného úveru viac krát
uviedla, že mu to vybaví tak, aby mu to vyšlo a ktorá osoba vypĺňala žiadosť o poskytnutie úveru č.
2110008860 namiesto neho.

Z výpisu z jeho účtu za obdobie 09/2021 jednoznačne vyplýva, že v tomto období boli jeho náklady
nepochybne vyššie ako 150,-EUR, čo by si veriteľ konajúci s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity
spotrebiteľajednoznačnevšimol.Nepochybnebynekonaltakakožalobca,ktorýskúmaljehobonitučisto
povrchne, formálne, bez poznania a overenia skutočných príjmov a výdavkov žalovaného. Niet rovnako

pochýb o tom, že žalobca nebral pri skúmaní jeho bonity ani skutočnosti týkajúce sa jeho pohybov na
účte, napr. splátku pôžičky v sume 102,69 EUR v prospech veriteľa ZINC EURO, a.s..

Z výpisu z jeho účtu za obdobie 08/2021 vyplýva, že v danom období uhradil sumy:
- 20 EUR a 30,04 EUR v prospech Benzinol Slovakia,

- 25 EUR, 39 EUR a 29,99 EUR v prospech E. A.,

t.j. za pohonné látky, t. j. cestovné spolu v sume 144,03 EUR

- 27,80 EUR v prospech operátora Orange,

- 21,11 EUR v prospech operátora O2,

spolu operátorom 48,91 EUR.

· poplatky F. F. za vedenie účtu a kartu v sume 1,30 EUR a 5,90 EUR

· 102,69 EUR spoločnosti Zinc Euro, a.s.,čím je evidentné, že i v súvislosti s týmto výpisom z účtu presiahli jeho náklady sumu 150 EUR.

Poukázal na to, že zmluva bola uzatvorená dňa 03.11.2021 a podpisoval ju za neho C. D. ako

sprostredkovateľ, pričom žalobcovi postačovali na účely skúmania jeho bonity iba výpisy z účtu za 2
mesiace (obdobie 08/09/2021), na základe ktorých si však nemohol urobiť reálny obraz o výdavkoch.

Nemožno sa stotožniť so závermi súdu prvej inštancie, že si žalobca splnil všetky povinnosti vyplývajúce
mu z ust. § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože:

a) jeho čistý mesačný príjem nemal žalobca ničím podložený (vychádzal iba so žiadosti o úver, ktorú
vypĺňal obchodný zástupca C. D.);
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť – o týchto nákladoch nemal žalobca takmer žiadne informácie iba údaje uvedené
vo výpisoch z účtu za obdobie 08 a 09/2021, ktoré na tento účel jednoznačne nepostačujú (nemusia

z nich vyplývať);

c) výška splátky spotrebného úveru;
c) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa (žalobca nezohľadnil všetky – viď. vyššie uvedený
peňažný záväzok žalovaného voči spoločnosti Zinc Euro, a.s.)

Okrem iného v žiadosti o úver č. 2110008860 nie sú uvedené údaje o jeho mobilnom paušále a to i
napriek tomu, že z už uvádzaných výpisov z úverov jednoznačne vyplýva, že takéto výdavky mal.

Mal za to, že prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal aj s výzvou žalobcu pred vyhlásením

mimoriadnej splatnosti, ktorú považuje za neurčitú, ako i so samotným vyhlásením mimoriadnej
splatnosti, ktoré je rovnako ako výzva neplatné pre neurčitosť.

4.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu k odvolaniu žalovaného stotožniac sa s rozhodnutím súdu prvej

inštancieuviedol,žepostupovalvsúladesozákonomakoajvsúladespresnešpecifikovanýmpostupom
skúmania platobnej schopnosti podľa opatrenia G. H. F.. Do konca roku 2017 bola požiadavka konania
s odbornou starostlivosťou plne ponechaná na interné politiky veriteľov a častokrát bol tento postup
veriteľa posudzovaný len spätne súdnych konania, čo viedlo k výraznej roztrieštenosti názorov, kedy
a v akom rozsahu z akých zdrojov a akým spôsobom majú veritelia skúmať platobnú schopnosť.

Zákonodarca reflektujúc na nedostatok špecifikácie postupu skúmania platobnej schopnosti a konania
s odbornou starostlivosťou akceptoval potrebu zjednotenia a § 7 (zákona č. 129/2010 Z.z.“) v odsekoch
17, 20, 27, 41 vyjadril metodiku postupu pri skúmaní platobnej schopnosti.

Metodikou sa určili základné kritéria postupu skúmania platobnej schopnosti, pričom opatrenie G. H.

F. zároveň jasne špecifikuje zdroje, z ktorých má veriteľ vychádzať pri určení platobnej schopnosti
spotrebiteľa. Veritelia pri posúdení platobnej schopnosti spotrebiteľa majú skúmať výšku nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb prípadne majú brať zreteľ na iné výdavky spotrebiteľa, ktoré
je možné overiť na základe interných a externých zdrojov nezávislých od spotrebiteľa. Vykonal podrobné
skúmanie príjmov a nákladov spotrebiteľa, pričom v prípade zisťovania základných potrieb spotrebiteľa

vychádzal z pokynu opatrenia G. H. F. vyjadreného v § 2 ods. 5 opatrenia č. 10/2017. Napokon pre
účely overenia príjmu a nákladov zabezpečil aj údaje z daňového priznania či výpisu. Na strane druhej
žalovaný so značne väčším entuziazmom poukazuje na svoje v registroch nepreveriteľné výdavky, ktoré
v čase čerpania úveru mal, a o ktorých vedel. Napriek vedomosti, uvedomenia si svojich nákladov
„navyše“, pretože treba dodať, že nie všetky výdavky menované žalovaným sú výdavky nevyhnutné pre

účely zabezpečenia jeho základných potrieb, tieto žalovaný takýmto podrobným opisom neuviedol.
Ak teda žalovaný tvrdí, že on žalobca porušil, prípadne nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 7 ods. 1,
potom sa tak stalo jedine za súčinnosti žalovaného, ktorý zanedbal jedinú povinnosť, ktorú mu ako
spotrebiteľovi osobitný zákon č. 129/2010 Z.z. ukladá, a to poskytnúť veriteľovi úplné, presné a pravdivé
údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

Rozhodnutia na ktoré poukazuje žalovaný nie sú aplikovateľné pre prípad žalovaného, nakoľko v
mnohých prípadoch skutočne veriteľ skúmal len príjem a záväzky z registrov bez ďalších doplňujúcich
listín, pričom žalovaný sa nedopustili zamlčania nákladov v takom rozsahu, ako sám žalovaný.Ako veriteľ si dal tú námahu a overoval údaje nielen z registrov ale požiadal aj o predloženie posledného

daňového priznania a podrobného výpisu.
5.
Žalovaný nevyužil právo reagovať na vyjadrenie žalobcu replikou.

6.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana
proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok
v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 CSP).
7.

V súdenej veci je podstata odvolacej argumentácie žalovaného založená jednak na námietke
nedostatočného skúmania bonity žalovaného ako spotrebiteľa zo strany žalobcu, resp. nesplnení si
povinnosti žalobcu skúmať bonitu žalovaného s odbornou starostlivosť, ako i na tvrdení o neplatnosti
notifikácií žalobcu (výzvy pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti ako i vyhlásenie okamžitej splatnosti
úveru) z dôvodu ich neurčitosti.

8.
V prvom rade odvolací súd vo všeobecnosti podotýka, že povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa
je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o
transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto

ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto
zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

9.
Nemožno pochybovať, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť,
je na strane veriteľa, čo zákonodarca zdôrazňuje priamo v ust. § 7 ods. 17 písm. b) za bodkočiarkou
zákona č. 129/2010 Z.z..

10.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd dáva do pozornosti recentný nález Ústavného súdu SR č.k. II.
ÚS 530/2024-39 zo dňa 12. februára 2025 zaoberajúci sa vyššie uvedenou povinnosťou veriteľa, ako
aj povinnosťou všeobecných súdov ex offo skúmať jej splnenie, v ktorom Ústavný súd SR akcentoval

nasledovné: „Súd rozhodujúci vo veci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi
okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity
veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho
práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami
na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno

očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie
preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu – spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť
aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a
napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť.“ V odôvodnení označeného nálezu
Ústavný súd SR uviedol nasledovné:

„29. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne
viac než podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej
neschopnosti [pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit
Lyonnais SA proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú

smernicu vykladá tak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu
nevedomosti nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016,
Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok
Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušenepovedané, v mnohých prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale
veriteľ je ten, kto má odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať
môže, aby to vedel splácať, a právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze

vstupných údajov pre konkrétny výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch).

30. Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa,
ktorý túto svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) – v prípade

porušenia povinnosti konať s odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové
splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný
a bezpoplatkový. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie

povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje aj porušenie § 7 ods. 19 až
42 zákona o spotrebiteľských úveroch.

31. Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti

rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi.

32. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov

a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo
možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to,
že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom
bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by
totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred

nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.

33. Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely
posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal

byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva),
že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo
predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,
klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,
nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné

pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov
teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už
pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver
napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať.

34. Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia
§ 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko
„najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl.
8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa

a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.)....

36. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol
veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa

predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.37. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie
vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané

a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných
registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej
bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať
ani za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu.

38. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v pozícii toho slabšieho – dokonca aj právne
zastúpený (pozri rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4.
júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa preto
Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení
spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová, už citovaný, bod

62). Tento prístup sa pritom neaplikuje len pri prieskume neprijateľnosti zmluvných podmienok, ale súd je
povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume
úverovej bonity klienta [„... účinná ochrana spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd
nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových
okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice

(pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body
66 a 70).“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK, už citovaný, bod 23)]....

40. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva
povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa

dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť
konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje
vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch,
ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, vyššie citovaný, bod 24).

41. Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi
okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity
veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho
práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami

na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno
očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie
preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu – spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť
aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a
napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť.“

11.
Sumarizujúc tak vyššie uvedené, Ústavný súd SR zdôraznil odkazom na ním identifikované rozhodnutia
Súdneho dvora povinnosť vnútroštátneho súdu rozhodujúceho vo veci skúmať ex offo porušenie
niektorých ustanovení spotrebiteľského práva, čo subsumuje aj povinnosť súdu ex offo skúmať tiež
dodržanie povinnosti veriteľa konať nielen s formálnou, ale s odbornou starostlivosťou pri prieskume

úverovej bonity klienta (teda dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 vyššie označenej
smernice), ktorý postup, ak je správny, zodpovie, ako sa veriteľ so zisteniami získanými v takomto
procese vysporiadal a na základe čoho dospel k záveru, že v jeho prípade nejde o klienta nebonitného
(pokiaľ mu úver poskytol, ako tomu bolo aj v posudzovanej veci), pretože práve zamedzenie
poskytovania úverov nebonitným spotrebiteľom je zmyslom a podstatou vyššie uvedenej zákonnej

povinnosti veriteľa ochraňujúcej záujem slabšieho spotrebiteľa.
12.
So zreteľom na znenie ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., jeho účel a zmysel, na ktorých zakladá
svoje rozhodnutie tiež Ústavný súd SR vo svojom náleze (špecifikovaný vyššie), nemožno pochybovať,
že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ tak existujúcu situáciu

klienta (jeho príjmy a výdavky, náklady na bežný život, osobný stav, počet vyživovacích povinností),
ako aj skutočností, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou
mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je tak v zmysle reálneho
naplnenia tejto povinnosti potrebné klásť na pomer medzi reálnymi príjmami a výdavkami spotrebiteľaa na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru, resp. či vzhľadom na jeho pomery je vôbec reálne očakávať,
že pri nákladoch na najzákladnejšie potreby bude vôbec schopný úver splácať a či sa neocitne v

dôsledku povinnosti jeho splácania v ťaživejšej životnej situácii ako pred jeho poskytnutím. Zákonodarca
zavedením tejto povinnosti jasne sledoval efektívne zamedzenie predlžovania spotrebiteľov, ktorí nie sú
schopní v čase uzatvorenia zmluvy a reálne ani vo svetle svojich v tom čase existujúcich pomerov do
budúcnosti svoje záväzky riadne splácať, čo ich uvrhne do ešte ťaživejších podmienok. Tieto informácie
si má veriteľ predovšetkým zabezpečiť sám (avšak tiež v spolupráci so žiadateľom o úver). Jeho

povinnosťou je takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť a s odbornou starostlivosťou rozhodnúť,
ktoré z nich je nevyhnutné ďalej tiež aj overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie
o osobnom stave spotrebiteľa, príjmoch a výdavkoch (v ich zložení a kvalite), z ktorých je veriteľ
schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľa síce zaťažuje povinnosť
poskytnúť veriteľovi (avšak len na jeho žiadosť) potrebné údaje, čo však nezbavuje veriteľa povinnosti
konať s odbornou starostlivosťou a aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné

informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver je tak stav (zistenie veriteľa), keď tomuto v závislosti na frekvencii splácania
zostane v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške, čo vyžaduje zo strany
dodávateľa zanalyzovanie tak príjmov, ako aj výdavkov u konkrétneho žiadateľa o úver. Samostatné

analyzovanie príjmov bez analýzy výdavkov, osobného stavu, počtu vyživovacích povinností, nákladov
na najzákladnejšie potreby, či naopak, nie je logicky spôsobilé k reálnemu posúdeniu úverovej
schopnosti (bonity) spotrebiteľa, ako žiadateľa o úver. Dôsledkom podcenenia bonity veriteľom nie je
neplatnosť zmluvy, ale sankciou pre veriteľa pre neposkytnutie ochrany spotrebiteľovi pred nebonitným
úverom, teda pre prípad nekonania veriteľa s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č.

129/2010 Z.z., nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru
(§ 11 ods. 2 veta prvá).

13.
V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd s poukazom na vyššie označený nález Ústavného súdu

SR dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva vyčerpávajúcu odpoveď na to ako
uniesol žalobca bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k naplneniu predpokladov podľa § 7
zákona č. 129/2010 Z.z..
14.
Úlohou súdu prvej inštancie so zreteľom na vyššie uvedené teoretické východiská tak bude aj v

okolnostiach danej veci posúdiť splnenie povinnosti veriteľa vo všetkých aspektoch súvisiacich s
poskytovaním úveru, vyhodnotiť, či z dostatočného podkladového materiálu správne veriteľ posúdil, či
žalovanému mohol požičať sumu žiadaného/poskytnutého úveru s predpokladom, že to bude aj splácať,
že ho to neuvrhne do ťaživých podmienok (nezhorší jeho postavenie), a to so zreteľom na právny
predpis.

15.
Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností a úvah odvolaciemu súdu neostala iná možnosť
ako rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zmenu.

16.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie predovšetkým náležite zistí skutkový stav tak, aby mal oporu vo
vykonanýchdôkazoch,vecprejednáadôslednesavysporiadaajsozásadnouargumentáciousporových
strán a všetkými ich relevantnými námietkami prezentovanými tak v konaní pred súdom prvej inštancie

ako i v odvolacom konaní a znova rozhodne o žalobnom nároku. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie
povinný riadne odôvodniť podľa kritérií uvedených v ustanovení § 220 CSP.
17.
Vnovomrozhodnutíokresnýsúdzároveňrozhodneajotrováchodvolaciehokonania(§396ods.3CSP).

18.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie nie je prípustné
(§ 420 a § 421 CSP).