Rozsudok · Ostatné · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5919201220
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5919201220.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka
ačlenovsenátuJUDr.JanyKotrčovejaJUDr.JanyVargovej,vsporežalobcu:A.A.B.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. X, XXX XX D., právne zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom
kancelárie Štefánikova č. 14, 821 09 Bratislava, IČO: 30 850 436, proti žalovanému: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova č. 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpeného

spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Štefánikova č. 8, 811
05 Bratislava, IČO: 36 853 186, v konaní o zaplatenie sumy 12.870,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 9Cpr/12/2019-332 zo dňa 8.4.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdRužomberokuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkynisumu
12.870,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 07.08.2016 do
zaplatenia. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov v rozsahu
100 %. Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Na základe pracovnej zmluvy, ktorú
žalobkyňa v právnom postavení zamestnankyne uzavrela dňa 21.01.2015 s právnym predchodcom
žalovaného, t.j. spoločnosťou E. E., a.s., so sídlom Vysoká č. 9, 810 00 Bratislava, IČO: 17 321

123 v právnom postavení zamestnávateľa, vznikol žalobkyni pracovný pomer v tejto spoločnosti,
a to dňom 26.01.2015, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu žalobkyne do práce. V predmetnej
pracovnej zmluve bola uvedená základná mzda žalobkyne vo výške 5.500,-eur s tým, že vo výške
mzdy je zohľadnená aj prípadná práca nadčas v súlade s § 121 ods. 2 ZP. V pracovnej zmluve je
uvedený aj druh práce, keď na základe predmetnej pracovnej zmluvy po udelení súhlasu NBS bola
žalobkyňa menovaná do funkcie riaditeľa odboru Schvaľovanie úverov v zmysle Organigramu E. E.,
a.s. v Bratislave. Spoločnosť E. E., a.s. zanikla dobrovoľným výmazom z Obchodného registra dňom

01.08.2017, keď jej právnym nástupcom sa od 01.08.2017 stala spoločnosť Prima banka Slovensko,
a.s., a to rozhodnutím o zlúčení spoločnosti Prima banka Slovensko, a.s. ako nástupníckej spoločnosti
s obchodnou spoločnosťou E. E., a.s. ako zrušovanou spoločnosťou. Týmto na žalovaného podľa § 27
ZP prešli práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou a právnym predchodcom
žalovaného. Právny predchodca žalovaného spoločnosť E. E., a.s. v zastúpení F. A., predsedom
predstavenstva a G. H., členkou predstavenstva, listom zo dňa 14.12.2015 označeným ako „Mimoriadny

výkonnostný bonus pre kľúčových zamestnancov SBSK“ prisľúbil žalobkyni mimoriadny bonus, ktorý
je spojený s kľúčovými indikátormi výkonnosti vzťahujúcimi sa na transakciu predaja, ktorá v tom
čase prebiehala a do úvahy mali byť brané nasledovné kľúčové indikátory: a/ individuálne úsiliežalobkyne v procese predaja na základe kvalitatívneho hodnotenia (váha 10 %) a úspešné zavŕšenie
obchodu definovaného podpísanej SPA (váha 15 %), keď mimoriadny bonus bol zacielený na 25
% ročnej základnej mzdy k januáru 2015, čomu zodpovedala suma 15.125,- eur v prípade 100 %

splnenia požadovaných kľúčových indikátorov výkonnosti, ktoré boli predmetom naplnenia všetkých
nevyhnutných podmienok výplaty bonusu a rozhodnutia dozornej rady. Z predmetnej listiny mal súd prvej
inštancie preukázané, že mimoriadny bonus mal byť vyplatený po zavŕšení predajnej transakcie a po
schválení vyplatenia dozornou radou s tým, že mimoriadny bonus nebude udelený a/alebo priznaný,
pokiaľ bude pracovná zmluva žalobkyne ukončená pred zavŕšením predajnej transakcie. Súčasne bola

žalobkyňa zo strany právneho predchodcu žalovaného upovedomená o tom, že mimoriadny bonus
predstavuje variabilné odmeňovanie s ohľadom na regulačné požiadavky odmeňovania (CRD), Politiku
odmeňovania Skupiny a Politiku odmeňovania SBSK a z uvedeného dôvodu mimoriadny bonus nebude
vyplatenývprípadeslabejfinančnejalebokapitálovejsituácieSBSK,predovšetkýmvprípadevýznamnej
straty alebo nesplnenia požadovanej kapitálovej primeranosti s tým, že v prípade, ak očakávané
variabilné platby žalobkyne za rok 2015 (štandardný ročný výkonnostný bonus a mimoriadny bonus)

presiahnu sumu 30.000,- eur, tak 40 % mimoriadneho bonusu by sa odložilo o 3 roky, a v prípade,
ak by sa časť mimoriadneho bonusu odložila, mohli by sa uplatniť ustanovenia o maluse a odňatí
bonusu v súlade s Politikou odmeňovania s tým, že mimoriadny bonus by mohol byť znížený alebo
zrušený v prípade slabého individuálneho výkonu jednotlivca, ktorý podlieha rozhodnutiu dozornej rady.
Právny predchodca žalovaného listom zo dňa 28.07.2016 adresovaným žalobkyni informoval žalobkyňu

o výplate mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov SBSK vzhľadom na
zavŕšenie predaja SBSK, kde mala žalobkyňa zohrať rozhodujúcu úlohu aj jej vplyv na úspech transakcie
mal byť podstatný, a to vo výške 21.450,- eur, čo malo zodpovedať 32,50 % ročnej základnej mzdy
k januáru 2015 s tým, že bonus vo výške 60 %, t.j. v sume 12.870,- eur bude vyplatený po zavŕšení
predajnej akcie a bonus vo výške 40 %, t.j. vo výške 8.580,- eur bude vyplatený s odloženou výplatou

o 3 roky s termínom výplaty v roku 2019. K zavŕšeniu predajnej transakcie došlo dňa 29.07.2016, kedy
sa Penta Investments stala vlastníkom majoritného podielu 99,50 % akcií spoločnosti E. E., a.s. (viď
listiny na č.l. 68 až 70 spisu).

Z internej smernice spoločnosti E. E., a.s. s názvom „Politika odmeňovania E. E., a.s.“ účinnej od
01.03.2014 (ďalej len „Politika odmeňovania“), a to z čl. X bod 3.2 mal súd prvej inštancie preukázané,
že celková odmena osoby definovanej ako identifikovaný personál pozostáva z pevnej a pohyblivej
zložky, keď v zmysle bodu 3.3 písm. b) tohto článku garantovaná pevná zložka celkovej odmeny
predstavuje čo sa týka ďalších osôb definovaných ako identifikovaný personál (zamestnanci), základná

zložka platu podľa Kapitoly II tejto Politiky; individuálne dohody o plate na základe ZP o odmeňovaní
podľa smernice CRD III Directive, nie sú týmto ovplyvnené. V zmysle bodu 3.4 písm. c) článku X.
Politiky odmeňovania pohyblivá zložka celkovej odmeny môže zahŕňať motivačnú zložku odmeny, ktorej
suma závisí na cieľoch, dlhodobej stratégii banky a záujmoch. Podľa bodu 6.1 veta prvá a druhá
čl. X Politiky odmeňovania celkové pohyblivé odmeňovanie hodnotí každoročne osoba zodpovedná

za odmeňovací systém. Táto osoba bude zodpovedná za prípravu rozhodnutí ohľadom pohyblivej
zložky odmeny prijímaných Predstavenstvom. Podľa bodu 12.1 čl. X Politiky odmeňovania sa pohyblivá
odmena vyplatí identifikovanému personálu počas lehoty, kedy môžu byť riziká, ktoré sa vzťahujú na
obchody, zobrané do úvahy. V zmysle bodu 12.2 čl. X. Politiky odmeňovania lehota odkladu predstavuje
3 roky a žiadna časť variabilnej zložky odmeny (40 % celkovej pohyblivej odmeny) nemôže byť

vyplatená pred koncom doby odkladu. Podľa bodu 12.4 čl. X. Politiky odmeňovania časť pohyblivej
zložky celkovej odmeny, ktorá nebola odložená (t.j. 60%, ak 40% odložených) bude priznaná okamžite;
odložená časť pohyblivej zložky celkovej odmeny bude priznaná podmienečne, avšak bude skutočne
udelená výhradne po uplynutí lehoty odkladu. V zmysle bodu 2.1 prvá veta a bodu 2.2 písm. b) čl.
X Politiky odmeňovania sa pre účely politiky odmeňovania identifikovaným personálom rozumie člen

predstavenstva banky a každý zamestnanec banky, ktorý má dôležitý vplyv na rizikový profil banky,
okrem iného vedúci (riadiaci) zamestnanci B – 1 zodpovední za riadenie rizík spoločnosti. Z prezentácie
F. I. zo dňa 20.07.2015 označenej „Odmena za mimoriadne výkony pre vedúcich pracovníkov E.
E., a.s.“ určenej pre dozornú radu mal súd prvej inštancie preukázané, že účastníkom programu
udržania zamestnancov spoločnosti E. E., a.s. v pobočkách banky v procese predaja bola aj samotná

žalobkyňa. Z uvedenej prezentácie súčasne vyplýva, že spoločnosť E. E., a.s. je povinná vyplatiť
Odmenu za mimoriadne výkony a zúčtovať výdavky do budúcich období vo finančnom výkaze za rok
2015. Potenciálny kupca bude musieť záväzok prevziať a vyplatiť v určenom čase. V tomto dokumente
sa taktiež uvádza, že predpokladané náklady na odmeny za mimoriadne výkony v prípade 100 % plneniamali predstavovať výšku 659.500,- eur. Súd mal preukázané, že dozorná rada hlasovaním per rollam
zo dňa 09.12.2015 schválila špecifický výkonnostný bonus pre vybraných kľúčových zamestnancov
spoločnosti, s cieľom ich stabilizácie z dôvodu ich zásadného významu pre úspešnosť procesu predaja.

Listom zo dňa 14.12.2015 bola žalovaná oboznámená s tým, že súčasťou programu mimoriadneho
výkonnostného bonusu bude aj ona. Následne predstavenstvo spoločnosti na svojom zasadnutí zo
dňa 28.07.2016 prijalo rozhodnutie č. 110/2016, ktorým schválilo výplatu špecifického výkonnostného
bonusu vybraným kľúčovým zamestnancom. Z predmetného rozhodnutia predstavenstva vyplýva, že
predmetný mimoriadny výkonnostný bonus a podmienky boli schválené v celkovej výške 659.269,-

eur odsúhlasenej dozornou radou E. E., a.s. dňa 10.12.2015 s tým, že tento bonus bude priznaný
všetkým uvedeným manažérom, ktorí sú zamestnaní, resp. vykonávajú svoju funkciu v E. E., a.s.
k 29.07.2016, keď všetci uvedení jednotlivci majú právo na výplatu tohto bonusu bez ohľadu na
to, či ich pracovný pomer alebo mandátna zmluva bude ukončený kedykoľvek medzi 30.07.2016 a
dátumom výplaty. Z uvedeného rozhodnutia taktiež vyplynulo, že všetci uvedení manažéri dostanú
potvrdenie o sume a dátume výplaty vrátane informácie, či bude uplatnený akýkoľvek odklad výplaty

na základe Politiky Skupiny, týkajúcej sa odmeňovania. V uvedenom dokumente je taktiež doložka,
podľa ktorej v zmysle právneho vyhlásenia nie je podľa kúpnej zmluvy potrebný súhlas Penty. Na
podklade predmetného rozhodnutia č. 110/2016 zo dňa 28.07.2016 bol zo strany právneho predchodcu
žalovaného žalobkyni doručený list predstavujúci potvrdenie o sume a dátume výplaty, ktorý je datovaný
dňom 28.07.2016. V zmysle predmetného listu označeného ako „Mimoriadny výkonnostný bonus pre

kľúčovýchzamestnancovSBSK“vyplynulo,žežalobkyňazohralarozhodujúcuúlohuprizavŕšenípredaja
spoločnosti E. E., a.s. a jej vplyv na úspech tejto transakcie bol podstatný, a preto Management Board
Skupiny E. dňa 28.07.2016 rozhodol o výplate mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových
zamestnancov SBSK. Na základe uvedeného bol žalobkyni priznaný mimoriadny výkonnostný bonus
vo výške 21.450,-eur (32,5 % ročnej základnej mzdy k januáru 2015) s tým, že bonus vo výške 60

%, t.j. vo výške 12.870,-eur bude vyplatený po zavŕšení predajnej transakcie a výplata bonusu vo
výške 40 %, t.j. v sume 8.580,- eur za rok 2015 bude odložená o 3 roky s termínom výplaty v roku
2019.Zpredmetnejlistinyvyplynulo,žeuvedenýmimoriadnybonuspredstavujevariabilnéodmeňovanie
s ohľadom na regulačné požiadavky odmeňovania (CRD), Politiku odmeňovania Skupiny a Politiku
odmeňovania spoločnosti E. E., a.s. Z výňatku zo zápisnice zo zasadnutia predstavenstva E. E., a.s. zo

dňa 19.12.2016 vyplynulo, že došlo k prijatiu uznesenia, ktorým bolo schválené zrušenie rozhodnutia
predstavenstva spoločnosti č. 110/2016 zo dňa 28.07.2016, na základe ktorého mal byť vybraným
riadiacim zamestnancom spoločnosti priznaný a vyplatený bonus za proces predaja spoločnosti. K
zavŕšeniu predajnej transakcie akcií spoločnosti E. E., a.s. došlo dňa 29.07.2016, keď sa spoločnosť
Penta Investments stala vlastníkom majoritného podielu 99,5% akcií spoločnosti E. E., a.s.

3.
Vzhľadom na vyššie zistené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnený
nárok je dôvodný. Predmetom pracovnoprávneho sporu bol uplatňovaný nárok žalobkyne na zaplatenie
12.870,- eur titulom mimoriadneho výkonnostného bonusu. Mimoriadny výkonnostný bonus je

variabilnouanenárokovouzložkoumzdy,naktorývznikázamestnancovinárokažnazákladeosobitného
rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní. Mimoriadny výkonnostný bonus sa odlišuje od pevnej
zložky mzdy, t.j. základnej mesačnej mzdy, ktorej výška bola dojednaná v pracovnej zmluve. Pod
nárokovými obligatórnymi plneniami zamestnávateľa sa rozumie mzda, pri ktorej zamestnancovi vzniká
právny nárok na plnenie podľa § 118 ods. 1 ZP. Pojem odmena za vykonanú prácu sa v právnej teórii aj v

praxi používa ako súhrnný pojem pre všetky formy odmeny za vykonanú prácu, ktorá zahŕňa akékoľvek
plnenia, ktoré dostala fyzická osoba. Odmena za vykonanú prácu je širším pojmom, ktorý zahŕňa
napr. odstupné, odchodné, podiely na zisku. Prémia a výkonnostné odmeny sa poskytujú za výsledky
práce vyjadrené vopred stanovenými merateľnými alebo hodnotiteľnými ukazovateľmi. Poskytovanie
prémií, výkonnostných odmien, ako aj ďalších motivačných a osobnostných foriem mzdy má fakultatívny

charakter. Ak sú splnené podmienky pre vznik nároku na príslušnú zložku mzdy zamestnanec má
nárok na ich vyplatenie až vtedy, keď zamestnávateľ rozhodne, že zamestnancovi vyplatí odmenu
a zamestnávateľ je povinný nárok zamestnanca uspokojiť. Mimoriadny výkonnostný bonus je svojím
charakterom motivačnou mzdovou formou poskytovanou na základe rozhodnutia zamestnávateľa nad
rámec dohodnutej základnej mzdy. Zo súdu predložených listinných dôkazov vyplýva, že v prípade

mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov SBSK sa jedná o jednorazový
program pre vybraných zamestnancov SBSK spojený s kľúčovými indikátormi výkonnosti vzťahujúcimi
sa na práve prebiehajúcu transakciu predaja, pričom nie je vopred zrejmé, či budú splnené požadované
kľúčové indikátory výkonnosti a aké práce a v akom rozsahu mali byť v tejto súvislosti vykonané. Vžiadnej súdu predloženej listine sa nenachádza záväzok zamestnávateľa poskytnúť zamestnankyni, t.j.
žalobkyni predmetnú zložky mzdy bez rozhodnutia o jej priznaní. Pre takúto nenárokovú zložku mzdy
je charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa

o jej priznaní zamestnancovi, pričom takéto rozhodnutie zamestnávateľa má konštitutívny účinok.
Zamestnávateľ nemá obligatórnu povinnosť takéto rozhodnutie vydať, avšak v prípade, ak rozhodnutie
o priznaní fakultatívnej zložky mzdy príjme je ním viazaný (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Cdo/31/2009). V prejednávanom spore mal súd preukázané, že zo strany zamestnávateľa, a to
konkrétnezostranypredstavenstvaspoločnostidošlokrozhodnutiuopriznaníavyplatenímimoriadneho

výkonnostného bonusu žalobkyni v celkovej výške 21.450,-eur (32,50 % ročnej základnej odmeny k
januáru 2015), ktorý mal byť žalobkyni vyplatený vo výške 60 %, t.j. v sume 12.870,- eur po zavŕšení
predajnej transakcie a vo výške 40 %, t.j. vo výške 8.580-eur za rok 2015 o 3 roky s termínom výplaty v
roku 2019 (viď rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016 v spojení s listom zo dňa 28.07.2016 na č.l. 66
a 67 spisu). Uvedený postup je súladný s § 9 ods. 1 veta prvá ZP, v zmysle ktorého v pracovnoprávnych
vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán, alebo

člen štatutárneho orgánu (v prejednávanom spore predstavenstvo spoločnosti E. E., a.s.). Medzi
stranami sporu nebolo sporné, že toto rozhodnutie bolo vydané štatutárnym orgánom zamestnávateľa.
V intenciách vyššie uvedených záverov potom podľa názoru súdu prvej inštancie, momentom vydania
rozhodnutia o priznaní výkonnostného bonusu vznikol žalobkyni nárok na vyplatenie bonusu vo výške
a v lehotách uvedených v tomto rozhodnutí. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie mal žalobu v

časti čo do zaplatenia sumy 12.870,-eur v celom rozsahu za dôvodnú. Pokiaľ sa žalobkyňa súčasne
domáhala zaplatenia úrokov z omeškania počnúc od 07.08.2016 až do zaplatenia, súd prvej inštancie
sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením
predmetného výkonnostného bonusu od 07.08.2016, keď najbližším výplatným termínom po rozhodnutí
o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu datovaným dňom 28.07.2016 bol deň 06.08.2016 (viď

dojednaný výplatný termín na 6. kalendárny deň v mesiaci). Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, táto
je súladná s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1996
Z.z. v spojení s § 1 ods. 4 ZP.

K splneniu formálnych podmienok rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu, súd
prvej inštancie poukázal na to, že oznámenie o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobkyni
zo dňa 28.07.2016 bolo podpísané predsedom predstavenstva J. K. a G. H., členkou predstavenstva,
t.j. osobami oprávnenými konať v mene zamestnávateľa (z výpisu z Obchodného registra Okresného
súdu Bratislava I mal súd preukázané, že v období od 29.11.2005 do 16.02.2017 sa podpisovanie za

spoločnosť vykonávalo tak, že k vytlačenému alebo napísanému menu spoločnosti sa pripoja podpisy
dvoch členov predstavenstva alebo jedného člena predstavenstva a jedného prokuristu alebo dvoch
prokuristov spoločne, pričom prokurista pripojí k svojmu podpisu dodatok označujúci prokúru). Uvedený
právny úkon bol vážny, určitý a zrozumiteľný, a preto ho súd považoval za platný právny úkon podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď z tohto úkonu jednoznačne vyplývalo, že zamestnávateľ

priznal žalobkyni mimoriadny výkonnostný bonus za individuálne úsilie v procese predaja za uvedených
podmienok. K námietke žalovaného, že rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016 bolo prijaté v krátkej
dobe pred predajom spoločnosti E. E., a.s. a malo povahu tzv. zlatých padákov, s cieľom zabezpečiť
vybraným členom manažmentu banky pomerne vysoký mimoriadny príjem, súd prvej inštancie uviedol,
že táto námietka je účelová. Rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016 predstavuje iba zavŕšenie procesu

smerujúceho k udržaniu kľúčových zamestnancov spoločnosti E. E., a.s. po dobu procesu predaja
akcií predmetnej spoločnosti. Rozhodnutie o priznaní bonusu bolo síce vydané až dňa 28.07.2016,
avšak celý proces týkajúci sa tohto programu začal minimálne rok predtým, keď prezentácia ohľadne
vytvorenia programu mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov E. E., a.s.
je datovaná dňom 20.07.2015, pričom náklady predpokladané s týmito odmenami boli vyčíslené už v

predmetnej prezentácii. Do tohto programu v zmysle uvedenej prezentácie bola zaradená aj žalobkyňa.
Z výsluchu samotnej žalobkyne vyplynulo, že ona vykonávala práce nad rámec svojich pracovných
povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, ktoré súviseli s procesom predaja akcií E. E., a.s., keď
ona ako riaditeľka odboru schvaľovania úverov pre veľké, stredné a malé podniky bola spolu so
svojím personálom dopytovaná ohľadne zisťovania dodatočných informácií, ktoré mali podkladom pre

rozhodnutie záujemcu o kúpu akcií spoločnosti E. E., a.s. Na základe týchto požiadaviek záujemcu
o kúpu boli vypracovávané podklady ohľadne klientskej štruktúry spoločnosti E. E., a.s., ako aj o
aktuálnych údajoch, o stave jednotlivých úverov. Uvedené podklady boli následne spracovávané a mali
vplyv na rozhodnutie spoločnosti Penta Investments o kúpe akcií, ako aj vplyv na samotnú kúpnu cenu.Žalobkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že v súvislosti s predajom spoločnosti bola oveľa viac pracovne
vyťažená, keď jej pracovná doba bola spravidla okolo 8 hodín denne, a v súvislosti s dopytmi záujemcov
okúpuakciísatátopracovnádobapredlžovalana12,resp.aj14hodínnepretržite.Zuvedenejvýpovede

žalobkyne potom jednoznačne vyplynulo, že na úspešnom procese predajnej transakcie sa podieľala aj
ona ako jeden z kľúčových zamestnancov tejto spoločnosti. K argumentácií žalovaného, že na zasadnutí
predstavenstva zo dňa 19.12.2016 bolo prijaté rozhodnutie o zrušení rozhodnutia predstavenstva o
priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu č. 110/2016, súd prvej inštancie vyslovil ten záver, že
v danom prípade nemohlo dôjsť k jednostrannému zrušeniu už priznaného nároku žalobkyne a takéto

rozhodnutie nemôže mať účinky do minulosti, keď zákon o mzde ani ZP zrušenie už vzniknutého nároku
na mzdu neupravuje, pričom spätné odňatie práva žalobkyni na už priznaný mimoriadny výkonnostný
bonus, ktorý sa jeho priznaním stal nárokovanou zložkou mzdy, nemôže požívať právnu ochranu.
Zdôraznil, že priznaním mimoriadneho výkonnostného bonusu sa tento stal obligatórnym nárokom
žalobkyne ako zamestnankyne právneho predchodcu žalovaného, ktorý nemohol byť jednostranne
zmenený. Bez ohľadu na uvedené súd prvej inštancie poukázal na to, že zo zápisnice zo zasadnutia

predstavenstva konaného dňa 19.12.2016 nevyplynul žiadny konkrétny dôvod, na základe ktorého
by došlo k akýmkoľvek pochybnostiam v otázke správnosti rozhodnutia predstavenstva o priznaní
a vyplatení bonusu žalobkyni. Súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, prečo žalovaný na pojednávaní
vykonával dopyt na žalobkyňu ohľadne spôsobu hodnotenia jej prínosu k uskutočneniu predaja, keď
žalovaný prehliada, že práve on je tým subjektom (právnym nástupcom zamestnávateľa), ktorý mal

na základe cielenej úvahy rozhodnúť o priznaní výkonnostného bonusu a v rozhodnutí č. 110/2016
o tomto aj rozhodol. Žalobkyňa ako zamestnankyňa bolo objektom tohto hodnotenia a na hodnotení
svojho výkonu sa nepodieľala. Skutočnosť, že k posúdeniu a vyhodnoteniu kritérií právneho predchodcu
žalovaného vyplýva zo samotného znenia rozhodnutia predstavenstva zo dňa 28.07.2016, kde je
výslovne uvedené, že na základe vyhodnotenia kritérií stanovených v podmienkach špecifického

výkonnostného bonusu (schválené dozornou radou 10.12.2015) boli určené sumy jednotlivých bonusov.
K námietke žalovaný o neschválení bonusu dozornou radou spoločnosti E. E., a.s., t.j. nesplnenie
podmienky vyplývajúcej z rozhodnutia dozornej rady zo dňa 10.12.2015 a z listu adresovaného
žalovanej dňa 14.12.2015, mal súd prvej inštancie za to, že táto námietka nie je dôvodná. Súd prvej
inštancie poukázal na § 10 ods. 1 ZP, podľa ktorého právne úkony štatutárnych orgánov zaväzujú

zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti. Podľa § 191 ods. 1 veta
prvá, veta druhá Obchodného zákonníka je predstavenstvo štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi
činnosť spoločnosti a koná v jej mene, keď konanie predstavenstva je konaním akciovej spoločnosti.
Predstavenstvo rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti pokiaľ nie sú zákonom, alebo stanovami
vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej rady. Ďalej poukázal na § 191 ods. 2

Obchodného zákonníka, podľa ktorého stanovy, rozhodnutia valného zhromaždenia alebo dozornej rady
môžu obmedziť právo predstavenstva konať v mene spoločnosti, ale tieto obmedzenia nie sú účinné
voči tretím osobám, tzn. že obmedzenie platí len do vnútra vo vzťahu medzi akciovou spoločnosťou
a predstavenstvom, resp. členmi predstavenstva. Z uvedeného možno vyvodiť, že pokiaľ by si aj
obchodnáspoločnosť(vprejednávanejveciprávnypredchodcažalovaného)interneupravilapožiadavku

schválenia rozhodnutia predstavenstva o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu dozornou
radou, uvedené nie je účinné vo vzťahu k zamestnancom, t.j. k žalobkyni, a zamestnávateľa žalobkyne
by takéto konanie štatutárneho orgánu nezaväzovalo iba v prípade splnenia podmienky prezumovanej
§ 10 ods. 2 ZP. Rozhodnutím predstavenstva č. 110/2016 zo dňa 28.07.2016 došlo k právnemu úkonu
zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch, a to priznaniu mimoriadneho výkonnostného bonusu

žalobkyni, a ako už bolo vyslovené, tento právny úkon zaväzuje zamestnávateľa, t.j. zamestnávateľovi
vznikla povinnosť vyplatiť bonus žalobkyni a žalobkyni vznikol nárok na jeho vyplatenie, čo je rozhodné
vo vzťahu k posúdeniu vzniku nároku v prejednávanom spore. § 10 ods. 2 ZP síce pripúšťa výnimku,
podľa ktorej ak štatutárny orgán prekročil právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje
oprávnenie, v takom prípade tieto úkony zamestnávateľa nezaväzujú za podmienky, že zamestnanec

vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán svoje oprávnenie prekročil. Žalovaný primárne tvrdil, že
chýba schválenie tohto právneho úkonu dozornou radou, t.j. schválenie rozhodnutia predstavenstva
o priznaní bonusu žalobkyni, o čom žalobkyňa mala vedomosť, resp. o tom musela vedieť. Uvedená
skutočnosť však v konaní preukázaná nebola, pričom dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto
skutočnosti zaťažovalo žalovaného. Uvedené nemožno vyvodiť iba z toho, že v listine označenej

ako „Mimoriadny výkonnostný bonus pre kľúčových zamestnancov SBSK“ zo dňa 28.07.2016 sa
informácia o schválení dozornou radou spoločnosti nenachádza, resp. z informácie, že Management
Board Skupiny E. dňa 28.07.2016 rozhodol o výplate tohto bonusu, nakoľko z uvedených skutočností
nemožno bez ďalších objektívnych zistení vyvodiť, že rozhodnutie predstavenstva nebolo schválenédozornou radou spoločnosti, keď požiadavku uvedenia údaja o schválení alebo neschválení tohto
rozhodnutia dozornou radou list zo dňa 14.12.2015 adresovaný žalobkyni neobsahuje. Súd prvej
inštancie poukázal na to, že žalobkyňa nemala žiadne kompetencie v rámci riadenia spoločnosti a z jej

výpovede vyplynulo, že ona sa zasadnutí predstavenstva ani dozornej rady spoločnosti nezúčastňovala
a titulom svojej funkcie nemala vo vzťahu k týmto orgánom ani žiadne oprávnenia. Z uvedeného potom
vyplýva, že nebolo povinnosťou žalobkyne poznať predpisy upravujúce riadenie spoločnosti, vzťahy
medzi orgánmi spoločnosti a stanovené obmedzenia (napr. stanovy) a dodržiavať ich. Žalobkyňa bola
zamestnancom žalovaného na základe uzavretej pracovnej zmluvy, t.j. bolo jej povinnosťou podľa

pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne, podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom
čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že z okolností prípadu je zrejmé, že
žalobkyňa musela mať vedomosť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu, keď táto vedomosť
mala vyplývať z interných predpisov zamestnávateľa, zákona o bankách, súd sa s touto argumentáciou
nestotožnil. Ako už bolo uvedené, konanie štatutárneho orgánu právneho predchodcu žalovaného
zaväzovalo žalovaného a tým, že štatutárny orgán dňa 28.07.2016 rozhodol o priznaní mimoriadneho

výkonnostného bonusu žalobkyni a následne o tom oboznámil aj samotnú žalobkyňu, vznikol žalobkyni
nárok na jeho výplatu.

5
K námietke žalovaného o nezlučiteľnosti rozhodnutia o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu

s jeho platnosťou, súd prvej inštancie uviedol, že nie je oprávnený zasahovať do vnútorných pomerov
akciovej spoločnosti a do týchto môže zasahovať iba v zákonom stanovených prípadoch a za splnenia
zákonom stanovených podmienok. V prípadoch, kedy je spoločnosť oprávnená svojou autonómnou
úpravou v stanovách preniesť pôsobnosť valného zhromaždenia na predstavenstvo, je implicitne
dovolené per analogiam legis aplikovať aj inštitút neplatnosti uznesení valného zhromaždenia na

rozhodnutia predstavenstva prijaté v rámci výkonu pôsobnosti valného zhromaždenia. Konkrétne sa
možno domáhať na súde určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia akciovej spoločnosti v
súlade s ustanovením § 131 Obchodného zákonníka, keď uvedené ustanovenie určuje okruh aktívne
legitimovaných osôb a lehoty, v ktorých možno podať takýto návrh. Určenie neplatnosti uznesenia
valného zhromaždenia by sa však netýkalo práv nadobudnutých v dobrej viere tretími osobami. Uvedenú

argumentáciu by bolo možné vztiahnuť aj k tvrdenému nedostatku rozhodnutia predstavenstva, t.j., že
predstavenstvo rozhodovalo o priznaní bonusu aj vo vzťahu k členom predstavenstva, ktorí mali byť z
rozhodovania v súlade s § 11 Rokovacieho poriadku pre predstavenstvo E. E., a.s. vylúčení, a napriek
tomu o mimoriadnych výkonnostných bonusoch hlasovali. Poukázal na to, že pokiaľ by aj členovia
predstavenstva mali byť vylúčení z hlasovania o priznaní mimoriadnych výkonnostných bonusov z

dôvodu konfliktu záujmov, tak uvedený konflikt záujmov rozhodne nemožno vzhliadnuť vo vzťahu k
žalobkyni, ktorá nebola členkou predstavenstva spoločnosti E. E., a.s.

6.
K námietke žalovaného, že priznanie mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobkyni je v rozpore

so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý upravuje odmeňovanie vedúcich zamestnancov tak,
že môže byť odmeňovaný iba základnou zložkou mzdy, ktorá bola uvedená v pracovnej zmluve
žalobkyne vo výške 5.500,- eur a negarantovaná zložka mzdy nebola so žalobkyňou dohodnutá, súd
prvej inštancie poukázal na to, že právny predchodca žalovaného, t.j. bývalý zamestnávateľ žalobkyne,
v rámci zásad odmeňovania osôb stanovených podľa § 23a ods. 1 zákona o bankách môže okrem

zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny poskytovať aj pohyblivú zložku celkovej odmeny podľa
§ 23a ods. 2 zákona o bankách, ktorá nemusí byť priamo dohodnutá v pracovnej zmluve. Interný
predpis právneho predchodcu žalovaného označený ako „Politika odmeňovania E. E., a.s.“ obsahoval
definíciu pojmov ako pevná zložka mzdy (II. Časť s názvom PEVNÁ ZLOŽKA MZDY) a pohyblivá
zložka mzdy zamestnancov (III. Časť s názvom POHYBLIVÁ ZLOŽKA MZDY). Zásady odmeňovania

boli prijaté podľa Smernice CRD III (článok X.), ktorý upravoval pohyblivú odmenu zamestnancov,
ktorí boli vymedzení ako identifikovaný personál, t.j. členovia predstavenstva, ako aj vedúci riadiaci
zamestnanci (žalobkyňa). Pre účely kapitoly III. vnútorného predpisu boli definované aj v bode 3.
všeobecné princípy, podľa ktorých celková odmena osoby pozostáva z pevnej a pohyblivej zložky
s uvedením pomeru variabilnej odmeny v porovnaní s pevnou odmenou. V intenciách uvedeného

súd prvej inštancie poukázal na to, že právny predchodca žalovaného určil podmienky poskytovania
pohyblivej zložky celkovej odmeny v oznámení o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu
žalobkyni zo dňa 28.07.2016, keď predstavenstvo právneho predchodcu žalovaného dňa 28.07.2016
rozhodlo o mimoriadnej výkonnostnej odmene pre žalobkyňu ako pohyblivej zložke odmeny, pričompohyblivá zložka celkovej odmeny nepresiahla zaručenú pevnú zložku celkovej odmeny. Rozhodnutie
zamestnávateľa o priznaní mimoriadnej odmeny ako pohyblivej zložky odmeny nebolo potom v rozpore
so zákonom o bankách ani v rozpore s internými predpismi právneho predchodcu žalovaného a na

pohyblivú zložku odmeny vznikol žalobkyni nárok po splnení definovaných výkonnostných podmienok
v súlade s rozhodnutím predstavenstva č. 110/2016 zo dňa 28.07.2016. K námietke žalovaného o
excese ohľadne priznanej výšky bonusu pre žalobkyňu v oznámení o priznaní a vyplatení bonusu
listom zo dňa 28.07.2016 vo výške 32,50 % ročnej základnej odmeny k januáru 2015, čomu v
zmysle predmetného listu mala zodpovedať suma 21.450,- eur výšky uvedenej v liste o prisľúbení

mimoriadneho výkonného bonusu zo dňa 14.12.2015, ktorá mala predstavovať 25 % ročnej základnej
mzdy k januáru 2015, čomu zodpovedala suma 15.125,-eur, súd prvej inštancie uviedol, že tento rozdiel
nepovažoval za dôvod aplikácie § 10 ods. 2 ZP, t.j. dôvod nedobromyseľnosti žalobkyne ohľadne
vzniku nároku na výkonnostný bonus vo výške, ktorej sa domáha v prejednávanom spore. Podľa
názoru súdu nie je rozhodné, v akej výške bol prisľúbený mimoriadny výkonnostný bonus žalobkyni ako
zamestnancovi, ale je rozhodné, v akej výške bol konkrétny mimoriadny výkonnostný bonus žalobkyni

priznaný. Súd prvej inštancie poukázal na to, že samotný zamestnávateľ, t.j. právny predchodca
žalovaného, nijakým spôsobom až do súdneho konania v prejednávanom spore, resp. v obdobných
sporoch nespochybňoval výšku priznaného výkonnostného bonusu. Aj z tohto potom možno vyvodiť,
že ani samotný zamestnávateľ nepovažoval údaj o výške mimoriadneho výkonnostného bonusu v liste
predstavenstva zo dňa 28.07.2016 za nesprávny. V intenciách uvedeného rozhodne nemôže byť na

ťarchu žalobkyne ako zamestnankyne rozdiel medzi prisľúbeným a priznaným výkonnostným bonusom,
keď výška priznaného výkonnostného bonusu nebola ani zo strany zamestnávateľa nijakým spôsobom
spochybňovaná. V konaní neboli ani len tvrdené skutočnosti, že by došlo v rozhodnutí predstavenstva k
nejakej zrejmej nesprávnosti, ktorá by si vyžadovala následnú korekciu tohto rozhodnutia. Podľa názoru
súduknedobromyseľnémusprávaniužalobkynebydošlonapr.vprípade,akbyjejbolavyplatenátitulom

mimoriadneho výkonnostného bonusu iná suma ako suma priznaná. Ďalej poukázal na to, že samotná
žalobkyňa považovala priznanie vyššieho ako prisľúbeného mimoriadneho výkonnostného bonusu za
prejav spokojnosti zamestnávateľa s jej výkonom pri realizácii predmetnej obchodnej transakcie. V
intenciách uvedeného súd nevzhliadol dôvody na aplikáciu § 10 ods. 2 ZP, keď zo skutočností tvrdených
žalovaným v spojení s tvrdeniami žalobkyne nevyplynulo, že by žalobkyňa mala mať vedomosť o

prekročení oprávnenia predstavenstva v súvislosti s priznanou výškou bonusu. Námietku, že práce,
ktorými bolo podmienený vznik nároku na mimoriadny výkonnostný bonus mali byť prácami pre iný
subjekt odlišný od zamestnávateľa žalobkyne, posúdil ako nedôvodnú. Žalobkyni ako zamestnancovi
bola daná ponuka zo strany zamestnávateľa - štatutárneho orgánu zamestnávateľa, ktorý konal v
mene zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch a samotné rozhodnutie o priznaní mimoriadneho

bonusu vydal ten istý orgán. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa nevykonávala práce pre iný subjekt
ako pre svojho zamestnávateľa, na pokyn svojho zamestnávateľa. Nie je predmetom sporu skúmať
dôvody, ktoré viedli zamestnávateľa k vykonaniu ponuky takejto práce pre žalobkyňu, keď navyše
z tohto pokynu nepochybne vyplýva súvis uvedenej práce s pracovným zaradením žalobkyne. Ako
nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie aj námietku žalovaného ohľadne vzniku významnej straty

pôvodného zamestnávateľa žalobkyne ako dôvodu nevyplatenia mimoriadneho výkonnostného bonusu,
keď poukázal na to, že spoločnosť E. E., a.s. vykazovala pred predajom majoritného podielu akcií
dlhodobú stratu, pričom v roku 2015 vykázala stratu vo výške takmer 19,4 mil. eur a za prvých deväť
mesiacov roku 2016 vykázala stratu 12,6 mil. eur, a v strate sa nachádzala aj v predchádzajúcich
rokoch. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný predmetné tvrdenia v spore nepreukázal. Ak

by aj boli preukázané tieto tvrdenia súd mal za to, že tvrdené informácie o strate museli byť dozornej
rade minimálne čo do straty v časti roku 2015 a predchádzajúcich rokoch známe už v čase schválenia
podmienokmimoriadnehovýkonnostnéhobonusudňa10.12.2015,zčohomožnovyvodiť,žeajprípadné
žalovaným deklarované straty nepovažovala (ako orgán stanovujúci uvedené podmienky) za významné.
Žalovaným deklarované straty nemôžu byť posudzované ani na ujmu žalobkyne, ktorá ich titulom svojho

pracovného zaradenia nemohla ovplyvniť, keď žalovaný navyše v konaní nepreukázal, že by žalobkyňa
o nich (v prípade, ak v skutočnosti vznikli) mala vedomosť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni, ktorá mala v spore plný úspech, právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, keďže žalobkyňa bola v celom rozsahu v spore úspešná.
7.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáha jeho zmeny tak, že žaloba bude
zamietnutá. V rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) vytýkal súdu, že sa dostatočne nevysporiadal s
jeho argumentáciou, že: a/ priznaná odmena je v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovaniabankových zamestnancov podľa zákona o bankách aplikovateľných v čase priznania nároku, b/
predstavenstvo právneho predchodcu žalovaného pri priznaní odmeny žalobcovi prekročilo svoje
oprávnenie, c/ žalobkyňa s poukazom na § 10 ods. 2 ZP musela vedieť o prekročení oprávnenia

predstavenstva, d) dozorná rada spoločnosti neschválila výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu.
Podľa žalovaného z odôvodnenia je zrejmé, že súd nezohľadnil argumenty a s nimi súvisiace právne
normy, ktoré on namietal. Relevantne sa nezaoberal námietkou rozporu nároku so zákonom o bankách
platným v čase priznania nároku. Súd pri závere, že pohyblivá zložka mzdy zamestnanca je v súlade
so zákonom, neuviedol, o aký druh pohyblivej zložky odmeny podľa § 23b ods. 1 ZoB ide. Iné ako

tam definované zložky pohyblivej odmeny poskytnúť nemožno. Napriek rozsiahlej argumentácii súd
nevyhodnotil platnosť jednotlivých rozhodnutí predstavenstva a žiaden z argumentov žalovaného. V
nadväznostinanesprávneprávneposúdenie,sapodľažalobcusúdnedostatočnevysporiadalajstým,či
žalobkyňa vedela, že právny úkon zamestnávateľa nezaväzuje (§ 10 ods. 2 ZP). Podľa žalobcu súd prvej
inštancie nepovažoval za podstatné vysporiadať sa s námietkou žalovaného prezentovanou v odpore,
že podmienky výplaty mimoriadneho bonus boli žalobkyni oznámené listom zo dňa 14.12.2015. V liste

zo dňa 14.12.2015 bolo pritom výslovne uvedené, že maximálna výška bonusu nemôže presiahnuť 25%
jej základnej mzdy k januáru 2015 a že nárok na výplatu musí byť schválený dozornou radou spoločnosti.
V súvislosti s preukázaním dobromyseľnosti žalobkyne neposúdil ani iné rozhodujúce okolnosti, vrátane
vedomosti zamestnankyne o rozpore so zákonom o bankách alebo o absencii schválenia výplaty
mimoriadneho výkonnostného bonusu dozornou radou. Súd prvej inštancie sa vo svojej argumentácii

vyhol námietke žalovaného, že výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu neschválila dozorná rada
spoločnosti
8.
Ďalej žalovaný poukazoval na naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), ktoré boli podľa neho v

tom, že súd dospel k nasledujúcim nesprávnym skutkovým zisteniam: nie je relevantná námietka, že
nárok na mimoriadny výkonnostný bonus nebol schválený dozornou radou spoločnosti; b) schvaľovanie
nároku na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu bol dlhodobý proces; c) právny predchodca
žalovaného platne priznal žalobkyni nárok na mimoriadny výkonnostný bonus; d) žalobkyňa bola
ako zamestnankyňa dobromyseľná, že štatutárny orgán neprekročil svoje oprávnenie pri priznaní

nároku na mimoriadny výkonnostný bonus a nebola zamestnankyňou vo vedúcej pozícii; e) odmena
mohla byť podľa predložených dôkazov priznaná aj vo výške 32,50 %. Podľa žalovaného sa súd
nezaoberal námietkou, že špecifický výkonnostný bonus nebol schválený dozornou radou spoločnosti,
tak ako to vyžadovalo jej rozhodnutie zo dňa 14.12.2015. Prevzal iba konštatovanie uvedené v
liste zo dňa 14.12.2015, ktoré zamestnanca upozorňovalo na schválenie programu mimoriadnych

výkonnostných bonusov. Rozhodnutie dozornej rady tak aj podľa výzvy na hlasovanie schvaľovalo
len dokument pre predstavenstvo zo dňa 28.05.2015 (preklad č. 118/2018), ktorý nebol právnym
záväzkom banky na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu. Dozorná rada schválila návrh
na mimoriadny výkonnostný bonus pre vybraných zamestnancov v konkrétnej výške 25 % z ročnej
mzdy žalobcu k januáru 2015. Takto určená odmena bola v prípade žalobcu maximálna suma, ktorá

mu mohla byť vyplatená pokiaľ splní stanovené KPÍs. Podľa schváleného návrhu na odmeňovanie
zamestnancov v prípade žalobcu, ktorý nebol členom predstavenstva, nebolo možné jej zvýšenie na
32,50 % ročnej mzdy zamestnanca k januáru 2015. Súd nerozlišoval medzi fázou priznania nároku na
mimoriadny bonus a fázou schválenia výplaty mimoriadneho výkonnostného bonusu. Jednotlivé fázy
si nemožno zamieňať. Schvaľovanie nároku na mimoriadny výkonnostný bonus začína prípravou a

prijatím materiálu o špecifickom výkonnostnom bonuse v máji 2015 a končí v decembri 2015 zaslaním
listu zamestnancom, že boli zaradení do programu mimoriadnych výkonnostných bonusov (list zo dňa
14.12.2015). Zamestnanci ním boli informovaní, okrem iného, aj o podmienkach výplaty a o maximálnej
výške bonusu. Fáza schválenia výplaty mimoriadneho výkonnostného bonusu prebehla počas jedného
pracovného dňa 28.07.2016, keď predstavenstvo prijalo rozhodnutie o výplate nároku, vypracovalo listy

a doručilo ich zamestnancom. Podľa žalovaného súd sa nesprávne domnieval, že žalobcovi mohol byť
priznaný bonus aj vo vyššej sume napriek tomu, že to list zo dňa 14.12.2015 a predošlé rozhodnutia
predstavenstva a dozornej rady vylučovali. V dôsledku informovania žalobcu o maximálnej výške
mimoriadneho výkonnostného bonusu však tento nemohol byť dobromyseľný, že mu priznaný nárok
patrí v celom rozsahu aj nad rámec schváleného rozpočtu. Súd by tak mal jednoznačne a presvedčivo

zdôvodniť, prečo priznal žalobcovi celý nesprávne určený nárok. Nesprávne bolo aj zistenie, že právny
predchodca žalovaného platne priznal žalobcovi nárok na mimoriadny výkonnostný bonus. Dôvody,
ktoré on namietal už vo vyjadrení k žalobe sú špecifikované v čl. III. písm. c/ tohto odvolania.9.
Vrámciodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSP(rozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci) a to v bode A. žalovaný uviedol, že mimoriadny výkonnostný

bonus mal byť žalobkyni priznaný v nadväznosti na predaj majoritného počtu akcií spoločnosti E. E., a.s.
Akcie vlastnil akcionár E. Europe, ktorý ich odplatne previedol novému akcionárovi Penta Investments.
Zdôraznil, že eventuálna nadpráca tejto vybranej skupiny zamestnancov (vrátane žalobkyne) mohla byť
realizovaná iba v prospech akcionára E. L.. Zamestnávateľ žalobkyne E. E., a.s. objektívne nemohol
mať z nadpráce žalobkyne žiadny relevantný prospech. Záver súdu prvej inštancie, že nadpráca

žalobkyne mala byť vykonávaná v prospech obchodnej spoločnosti E. E., a.s., je preto skresľujúci a
iracionálny. Žalovaný opakovane zdôraznil, že údajný výkon práce, či zvýšené pracovné zaťaženie
žalobkyne, ktoré malo byť v prospech pôvodného akcionára, nemožno stotožňovať s výkonom práce
pre žalovaného. Akékoľvek náklady spojené s touto nadprácu má znášať pôvodný akcionár, ktorý z nej
profitoval a ktorý riadiacich zamestnancov zjavne usmerňoval pri procesoch, ktoré predchádzali predaju
akcií. Podľa žalovaného jeho tvrdenia podporujú aj nezodpovedané nasledovné sporné otázky: - na

základe akých (diskriminačných) kritérií bola selektovaná iba určitá skupina zamestnancov, ktorej mali
byť udelené mimoriadne výkonnostné odmeny, - z akého dôvodu riadiaci zamestnanci rozhodovali „sami
o sebe“, tzn. ako a kedy budú odmeňovaní, - ako sa riadiaci zamestnanci navzájom kontrolovali a ako
hodnotili množstvo a kvalitu údajne vykonanej nadpráce, - aká konkrétna nadpráca bola vykonaná, keď
zamestnanci naďalej vykonávali štandardnú prácu v sídle zamestnávateľa a v štandardných pracovných

hodinách, - na základe akých dôvodov neboli do takéhoto systému odmeňovania zahrnutí viacerí,
resp. všetci významní a riadiaci zamestnanci E. E., a.s. (keďže hodnota akcií mala byť určovaná
„kvalitou“ spoločnosti E. E., a.s.), - z akého dôvodu svoje nároky na súde uplatňuje iba časť riadiacich
zamestnancov a zvyšná časť k takémuto uplatneniu (zrejme po sebareflexii) vôbec nepristúpila.
10.

V ďalšej časti odvolacieho dôvodu (bod B.) žalovaný vytýkal súdu, že systém mimoriadnych
výkonnostných bonusov mal nepochybne atribúty tzv. zlatých padákov, napriek tomu, že žalobkyňa
zotrvala u žalovaného aj po predaji. Žalovaný, ako právny nástupca spoločnosti E. E., a.s., nemal v
rozhodnom čase žiadny reálny vplyv na kontrolu alebo priebeh interných procesov, ktoré upravovali
odmeňovanie zamestnancov. Tieto procesy riadili a určovali výlučne samotní (odmenení) riadiaci

zamestnanci, ktorí spôsobom „sami sebe“ vytvorili systém mimoriadnych benefitov, ktorých zaplatenia
sa žalobkyňa aktuálne domáha. Títo zamestnanci navyše sami a svojvoľne hodnotia plnenie svojich
povinností ako mimoriadne. Podľa žalovaného mal súd mimoriadny výkonnostný bonus skúmať
primárne vo vzťahu k imperatívu dobrých mravov (čl. 2 Zákonníka práce), ktorý napriek jeho námietke
vôbec nezohľadnil. Zamestnanci zaradení do skupiny privilegovaných riadiacich zamestnancov (vrátane

žalobcu) si totiž museli byť plne vedomí toho, že práve ich pozície budú po predaji akcií novému
akcionárovi obsadené novými osobami. V prejednávanom spore súd prvej inštancie zjavne tendenčne
favorizoval žalobkyňu, keď jej tvrdený nárok skúmal iba z pozície ochrany slabšej strany, avšak
nezohľadnil negatívne dopady na neho. Bolo pritom nepochybné, že žalobkyňa: - bola riadiacim
zamestnancom, - dôkladne poznal interné procesy u zamestnávateľa, - dôkladne poznal proces

predaja akcií a jeho možné následky, - z titulu svojej pozície v rámci hierarchie zamestnancov
mohol byť motivovaný konať spoločne s ostatnými riadiacimi zamestnancami tak, aby si zabezpečili
majetkový prospech vo forme určitej „istoty“ pre prípad, že dôjde k ukončeniu ich pracovného pomeru
u zamestnávateľa; čo bolo vysoko pravdepodobné, - vo výsluchu potvrdila, že ihneď po tom, ako sa
žalovaný dozvedel o rozhodnutí o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu, jej bolo oznámené, že

jeho výplata realizovaná nebude. Žalovaný zdôraznil, že systém mimoriadnych výkonnostných bonusov
je vadný, pričom došlo k hrubému porušeniu interných predpisov zamestnávateľa. Z toho je evidentné,
že riadiaci zamestnanci pri kreovaní systému mimoriadneho odmeňovania účelovo obchádzali interné
pravidlá zamestnávateľa a konali na jeho ujmu.
11.

V ďalšej časti (bod C.) žalovaný vytýkal súdu, že vôbec nezohľadnil spôsob schvaľovania nároku
žalobcu podľa interných predpisov, ktoré majú povahu pracovného poriadku a sú v zmysle § 84 ods. 3
Zákonníka práce pre zamestnanca záväzné. Podľa žalovaného § 23 ods. 1 ZoB prikazuje banke upraviť
odmeňovanie zamestnancov zodpovedných za riadenie rizík v stanovách spoločnosti, ktoré bezpochyby
sú interným predpisom zamestnávateľa. Preto nemožno generálne rozhodnúť, že požiadavky interných

predpisov sa na zamestnanca nevzťahujú. Aj požiadavky interných predpisov môžu mať charakter
pracovného poriadku, pokiaľ sú v nich upravené osobitné podmienky zamestnávateľa, vykonávajúce
ustanovenia Zákonníka práce. Mal za to, že proces, ktorý viedol k domnelému vzniku nárokov na
mimoriadny výkonnostný bonus bol vadný. Nespĺňal požiadavky čl. IX. ods. 5 Politiky odmeňovania E.E., a.s., čl. IV. písm. B ods. 4 Mzdového poriadku E. E., a.s. ani čl. III. ods. 2 písm. I Politiky odmeňovania
pre osobitné skupiny zamestnancov. Namietal nedostatky pri prijatí rozhodnutia predstavenstvom dňa
16.06.2015, keď absentoval súhlas všetkých členov predstavenstva, resp. nebol udelený riadny súhlas

dozornej rady E. E., a.s. Pochybenie obdobné bolo aj pri rozhodnutí predstavenstva zo dňa 08.12.2015,
resp. 28.07.2016. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie predstavenstva zo dňa 28.07.2016 sa týkalo
finančných plnení pre členov predstavenstva, ktorí boli priamo ekonomicky zainteresovaní na obsahu
rozhodnutia (konflikt záujmov). V dôsledku toho boli hlasujúci členovia predstavenstva v súlade s §
11 Rokovacieho poriadku pre predstavenstvo E. E., a.s. vylúčení z rozhodovania. Napriek tomu o

rozhodnutí hlasovali. Podmienky mimoriadneho výkonnostného bonusu rovnako nie sú v súlade s § 23b
ods. 2 ZoB. Naviac absentoval osobitný súhlas dozornej rady E. E., a.s. s rozhodnutím č. 110/2016,
ktorý nebol vyslovený ani pri predchádzajúcich rozhodnutiach predstavenstva týkajúcich sa nároku
na mimoriadny výkonnostný bonus. Podotkol, že sporné rozhodnutia predstavenstva o mimoriadnych
bonusoch boli v celom rozsahu zrušené, a to rozhodnutím predstavenstva zo dňa 19.12.2016. Súd
prvej inštancie vôbec nehodnotil prezentované námietky žalovaného s ohľadom na ich relevanciu

podľa Obchodného zákonníka. Svoje rozhodnutie založil len na liste predstavenstva a obmedzil sa
na konštatovanie, že nárok bol schválený a na konštatovanie, že zákon o mzde ani ZP zrušenie už
priznaného nároku neumožňujú.
12.
V ďalšej časti namietaného odvolacieho dôvodu (bod D.) žalovaný považoval za nesprávny aj záver

súdu o tom, že mimoriadny výkonnostný bonus nie je v rozpore so zákonom o bankách v znení platnom
v čase priznania nároku. V tejto súvislosti citoval ust. § 23a ods. 1 písm. c/, ods. 2, 4, § 23b ods.
1, 6 a § 122t ods. 3 zákona o bankách. Uviedol, že odmeňovanie vedúcich zamestnancov banky
je striktne regulované zákonom. Ide o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na
zmluvnom základe a už vôbec nie jednostranným úkonom predstavenstva (ako sa nesprávne domnieva

súd prvej inštancie). V posudzovanom prípade bola medzi zamestnávateľom (právny predchodca
žalovaného)azamestnancom(žalobkyňa)uzavretápracovnázmluva,ktorávbode„Mzdovépodmienky“
výslovne definovala základnú zložku mzdy, teda pevnú zložku celkovej odmeny zamestnanca (5.500,-
eur brutto mesačne). Mimoriadny výkonnostný bonus, ktorého zaplatenia sa žalobkyňa domáhala,
nebol poskytovaný pravidelne a ako základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve.

Mimoriadny výkonnostný bonus nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle
§ 23b ods. 1 zákona o bankách. Navyše nemožno ani tvrdiť, že jeho priznaním došlo k jednostrannej
zmene pracovnej zmluvy, keďže absentuje platný konsenzus strán na jej uzavretí.

13.

V bode E. namietaného odvolacieho dôvodu odvolania žalovaný uviedol, že právnická osoba
nie je viazaná právnym úkonom svojho štatutárneho orgánu, ak sa tento právny úkon netýkal
predmetu činnosti právnickej osoby, resp. došlo k prekročeniu oprávnení štatutárneho orgánu. Udelenie
mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobkyni za činnosť pre bývalého akcionára žalovaného,
resp. za činnosť smerujúcu k uľahčeniu finalizácie zmluvného vzťahu medzi bývalým a súčasným

majoritným akcionárom žalovaného, nemožno za žiadnych okolností považovať za úkony, ktoré súviseli
s predmetom činnosti žalovaného. V danom smere mohlo ísť nanajvýš o snahu excesne honorovať
činnosti pre tretiu osobu. Žalobkyňa musela mať riadnu vedomosť o tom, že štatutárny orgán žalovaného
v rozpore s internými pravidlami odmeňuje „kľúčových zamestnancov“ za výkon práce v prospech inej
osoby – vtedajšieho akcionára žalovaného. Nepochybne tak vedela, že predstavenstvo žalovaného

sleduje záujmy len majoritného akcionára žalovaného, nie však záujmy samotného žalovaného ako
zamestnávateľa. Expresné priznanie výplaty mimoriadneho výkonnostného bonusu predstavenstvom
bez súhlasu dozornej rady spôsobom, keď predstavenstvo spoločnosti konalo v hrubom konflikte
záujmov a malo priznávať mimoriadne výkonnostné bonusy tzv. kľúčovým zamestnancom za prácu
pre iného, pritom nastalo iba dva dni pred zmenou majoritného akcionára žalovaného. Tým bol zrejmý

úmysel zabezpečiť pre vyvolený okruh vysokopostavených manažérov žalovaného extra ordinárny
jednorazový príjem (zlaté padáky), keďže bolo možné očakávať skoré skončenie ich pracovného
pomeru. Pri skúmaní, či vznikol nárok na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu mal súd
zohľadniť dobromyseľnosť zamestnanca v čase, keď si nárok uplatňuje analogicky k tomu, čo R
26/1975 vyžaduje pri rozhodovaní o vrátení mzdových preplatkov zamestnávateľovi. Dobromyseľnosť

sa vzťahuje aj na posúdenie toho, či preukázateľne vedel, že jemu priznaná odmena bola určená v
nesprávnej sume a v rozpore so stanovenými podmienkami a aplikovateľnými predpismi. Spôsob a
postup pri poskytnutí odmeny bol upravený v Politike odmeňovania žalovaného, Politike odmeňovania
skupiny a zároveň v liste zo dňa 28.07.2016. Nárok priznaný listom predstavenstva bol priznanýv rozpore so schváleným návrhom odmeny (ktorý bol zamestnancovi prezentovaný a hlasoval
o jeho schválení ako člen dozornej rady), bol priznaný aj iným osobám ako mal byť, a bol v
rozpore s jednotlivými ustanoveniami zákona o bankách. Zo všetkých týchto skutočností zamestnanec

preukázateľne musel vedieť, že štatutárny orgán pri priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu
(ako nenárokovateľnej zložky mzdy) prekročil svoje právomoci. Preto žalovaný ako zamestnávateľ s
poukazom na § 10 ods. 2 Zákonníka práce nie je viazaný pracovnoprávnym úkonom, ktorým bola
žalobcovi priznaná nenárokovateľná zložka mzdy.

14.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9Copr/4/2020 zo dňa 28.01.2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 7Cdo/325/2021 zo dňa 27.10.2022 dovolanie
odmietol. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp.zn. IV ÚS 88/2023-72 zo dňa 26.04.2023
uznesenie Najvyššie súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/325/2021 zo dňa 27.10.2022 zrušil.
Následne Najvyšší súd SR uznesením vydaným pod sp. zn. 7CdoPr/7/2023 dňa 26. septembra 2023

zrušil predmetný rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd uložil
odvolaciemu súdu opätovne preskúmať tvrdenie žalovanej, či mimoriadny výkonový bonus je v rozpore
s § 23a ods. 1, písm. c) a ods. 2 a § 23b ods. 1 a 6 zákona o bankách. V ďalšom konaní označil za
potrebné vykonať právnu analýzu a prípadne aj dopytom na bankový dohľad Národnej banky Slovenska
na aplikáciu uvedených ustanovení zákona o bankách vo forme mimoriadnych výkonnostných bonusov.

15.
V nadväznosti na opísané krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala
subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 – 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP)
rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny.
16.
Úvodom odvolací súd poznamenáva, že s ohľadom na štádium konania, do ktorého sa vec po
kasačnom rozhodnutí NS SR vrátila, je nevyhnutné uskutočniť komplexný odvolací prieskum (i keď výtky

dovolacieho súdu in concreto smerujú „len“ k špecifickému okruhu otázok).
17.
Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal, že sa súd dostatočne nevysporiadal s jeho
argumentáciou. Odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa preto elementárne zákonné požiadavky a preto
spôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutia, čo zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm.

d/ CSP.
18.
Odvolací súd konštatuje, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Podľa
odvolacieho súdu v odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, riadnym

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky
vykonaného dokazovania a zaoberal sa všetkými podstatnými námietkami žalovaného (rozhodnutím
predstavenstva E. E., a.s. zo dňa 28.07.2016, údajným prekročením oprávnenia predstavenstva,
vedomosťou žalobkyne o prekročení oprávnení predstavenstvom, údajným nevyžiadaním súhlasu
dozornej rady, rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 19.12.2016, námietkou ohľadom

výšky mimoriadneho výkonnostného bonusu, tvrdením o rozpore odmeny so zákonom o bankách,
podmienkami výplaty mimoriadneho výkonnostného bonusu, zásadou dobrých mravov). Krajský
súd zdôrazňuje, že námietka o „elementárnych“ deficitoch odôvodenia napadnutého rozsudku je
výsostne subjektívnym dojmom žalovaného prameniacim v neúspechu v spore a príkro kontrastujúcim
s podrobnou argumentáciou predloženou okresným súdom (s ktorou sa odvolací súd v podrobnostiach

stotožnil). V súdenej veci je zásadné/nevyhnutné vnímať jej „vnútornú podstatu“, ktorou je odmietanie
plnenia nároku tým, kto nárok – po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním určených kritérií – už
priznal. Zamestnávateľ požaduje od zamestnanca vykonanie činností, ktoré sú nad rámec pracovných
povinností daných existujúcou pracovnou zmluvou (a z nej vyplývajúcou pracovnou náplňou), po
ich vykonaní aj prizná zamestnancovi finančný nárok, ale následne, keď má tento nárok vyplatiť,

odmieta plniť. Z principiálneho hľadiska v prejednávanej veci ide o presne takýto prípad, čo je nutné
východiskovo vnímať pri posudzovaní argumentácie sporových strán. Krajský súd si je plne vedomý, že
zamestnávateľom činným v prvej fáze daného procesu (od požadovania výkonu prác od zamestnanca
až po priznanie nároku) bol právny predchodca žalovaného. Na druhej strane práve inštitút právnehonástupníctva (ako absolútne štandardná reflexia potrieb a dôsledkov činnosti a fungovania subjektov
práva v praktickom živote) garantuje istotu v právnych vzťahoch. Osobitne v pracovnoprávnych
vzťahoch, ktorým je i základný vzťah strán v súdenej veci, je takáto garancia nevyhnutná. Nie je

prijateľné, aby na zbavenie sa povinností zamestnávateľa plniť pracovnoprávne nároky postačovalo,
aby došlo k prevodu (prípadne prechodu) práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iný
(zamestnávateľský) subjekt. Konštatované v sebe tiež implikuje (minimálne) možnosť žalovaného
v procese „prevzatia“ SBSK, náležite sa oboznámiť (aj) s komplexnou pracovnoprávnou agendou,
vrátane napr. skutočností spojených i s posudzovaným mimoriadnym výkonnostným bonusom.

Prípadnú nedôslednosť žalovaného (eventuálne ním zaangažovaných externých subjektov) v danom
procese nie je akceptovateľné prenášať na žalobkyňu/zamestnanca. Napokon, sám žalovaný prioritne
spochybňuje činnosť svojho právneho predchodcu, t.j. činnosť zamestnávateľa. Inak povedané, aj
prípadné nedostatky v činnosti príslušných orgánov právneho predchodcu žalovaného (predovšetkým
predstavenstva, ktoré koná/konalo v pracovnoprávnych vzťahoch - § 9 ods. 1 ZP) nemôžu byť na ťarchu
zamestnanca. Okrem iného v takom zmysle, že zamestnanec ako druhá strana pracovnoprávneho

vzťahu bude povinný preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania zamestnávateľa. Argumentačný
prístup žalovaného však v nemalej miere smeruje práve k uvedenému. V danom ohľade sa tak rozhodne
nejedná o tendenčné preferovanie zamestnanca, ako sa snaží tvrdiť odvolateľ.
19.
V konkrétnostiach posudzovanej veci to znamená, že hoci žalovaný je „iba“ právnym nástupcom

zamestnávateľa žalobcu (a nie bezprostredne zamestnávateľom v rozhodnom období), je v rámci
pracovnoprávneho vzťahu jednoznačne tým subjektom, ktorý disponuje všetkými relevantnými
podkladmi. Preto tvrdenie o prípadnom nesplnení požadovaných ukazovateľov na priznanie bonusu
musí byť spôsobilý preukázať a nielen to tvrdiť. Aj v tomto ohľade platí vyššie opísaný záver,
a to že ak pri preberaní pracovnoprávnej agendy žalovaným od jeho právneho predchodcu došlo

k nejakým nezrovnalostiam (či až pochybeniam), uvedené nemôže ísť na úkor zamestnanca;
a to ani v procesnej rovine nedôvodným prenášaním dôkazného bremena. Z pohľadu žalobkyne
je dostatočným preukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov práve rozhodnutie zamestnávateľa
(jeho štatutárneho orgánu) o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu. V nadväznosti
na vyššie spomínané určujúce východisko krajský súd konštatuje, že žalovaný ako zamestnávateľ

v podstate od žalobkyne požaduje, aby preukázal splnenie predpokladov na vyplatenie bonusu,
ktorý jej už on sám (prostredníctvom vlastného právneho predchodcu) priznal. Účelovosť, do určitej
miery až absurdnosť dotknutého prístupu je pomerne jasná. O to viac, že takýmto až excesívnym
dôkazným bremenom by mala byť zaťažená (priamo zákonom definovaná) slabšia strana sporu –
zamestnanec. Zároveň žalovaný ani len netvrdil (tobôž kvalifikovane nepreukázal), aké iné činnosti

– než činnosti vykonávané pre vtedajšieho zamestnávateľa – mala žalobkyňa vykonávať. Tvrdenie
žalovaného, že tak konala v prospech predchádzajúceho akcionára žalovaného je nesprávna. V konaní
žalovaný nespochybnil, že tvrdená činnosť žalobkyne viedla k lepším výsledkom právneho predchodcu
žalovaného, hoc tento mohol byť aj v strate. Je dôležité si uvedomiť, že banka je dlhodobo fungujúci
a pôsobiaci subjekt, pričom súčasné obchody sa reálne prejavia až v budúcnosti. Krajský súd dodáva,

že uzavretie pracovnej zmluvy v otázke pohyblivej/variabilnej zložky mzdy medzi zamestnancom
a zamestnávateľom je akceptovateľné i v konkludentnej forme, (taktiež) z ktorého titulu by neodporovalo
rozhodnutie predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ani pracovnej
zmluve, ani zákonu o bankách. Nie je pritom úlohou zamestnanca právne kvalifikovať nárok,
ktorý mu zamestnávateľ prostredníctvom (svojho vlastného) štatutárneho orgánu prizná. Pokiaľ aj

bezprostredným impulzom vytvorenia konceptu mimoriadneho výkonnostného bonusu bolo zabránenie
fluktuácii a demotivácii (vedúcich) zamestnancov v súvislosti s predpokladaným predajom akcií, už
z východiskového pomenovania „Odmena za mimoriadne výkony...“, je súčasne zrejmé, že išlo jednak
o výrazne motivačnú zložku odmeny a jednak o odmenu reagujúcu na mimoriadnu (nadštandardnú)
pracovnú výkonnosť s cieľom udržať dobrú kondíciu spoločnosti a neponechať ju bez schopného

vedenia, zvlášť, ak kľúčoví zamestnanci museli vedieť, že prídu o svoje pozície po zlúčení s inou
spoločnosťou.

20.
K námietke žalovaného o rozpore priznanej odmeny s kogentnou úpravou odvolací súd uvádza, že

súd prvej inštancie sa vyhodnotením tvrdeného rozporu priznanej odmeny a to tak so zákonom, ako
i interným predpisom zamestnávateľa, zaoberal vo svojom odôvodnení (bod 18). Odvolací súd sa s jeho
dôvodmi stotožnil pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP, a preto ich nemusí opakovať (ustálená aplikačná prax
vníma rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu ako celok). Krajský súd ďalej poukazujena aktuálne (rozhodnutie z 24.10.2023) závery rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu - rozsudok
Najvyššieho súdu SR vydaný pod sp. zn. 1Cdo/103/2021 vo obdobného sporu (zhodného predmetu
konania - t.j. výkonnostný bonus pre zamestnanca žalovaného). V rámci neho Najvyšší súd konštatoval,

že „už v rozsudku z 27. mája 2010 sp. zn. 3Cdo/31/2009 sa (najvyšší súd) vyjadril, že rozhodnutie
zamestnávateľaopriznanínenárokovejzložkymzdymákonštitutívnyúčinok.Čizamestnávateľuvedené
rozhodnutie prijme alebo neprijme a aký bude mať prípadné rozhodnutie obsah, záleží výlučne na
úvahe zamestnávateľa. Avšak rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi nenároková
zložka mzdy stráca fakultatívnu povahu a stáva sa (vymáhateľným) nárokom. Na tomto právnom názore

dovolací súd zotrváva aj v tejto veci. Ak rozhodnutím zamestnávateľa vznikol zamestnancovi nárok na
určitú (do tohto rozhodnutia nenárokovateľnú) odmenu v konkrétne určenej výške, nemôže tento nárok
zaniknúť dodatočným späťvzatím, resp. zrušením predmetného rozhodnutia zamestnávateľa. Samotné
späťvzatie, resp. zrušenie predmetného rozhodnutia zamestnávateľa nepredstavuje relevantné popretie
dôvodnosti priznania nároku zamestnanca na takúto odmenu.
Pokiaľ dovolateľ v danej otázke odkazuje na zákon o bankách, je možné súhlasiť s tým, že tento

zákon je verejnoprávnym predpisom, avšak nemožno súhlasiť s tým, že ide o predpis, ktorý sa vzťahuje
na výkon práce zamestnanca. Aj keď zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách obsahuje ustanovenia o
zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá
určenébankám(§23aods.1:„Bankajepovinnáuplatňovaťzásadyodmeňovaniapodľatohtozákona...“)
v rámci regulácie fungovania bánk a nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah

medzi bankou a jej zamestnancami. Tomu zodpovedá aj znenie § 23c zákona o bankách, účinné
v čase priznania predmetného mimoriadneho výkonnostného bonusu (28. júla 2016), podľa ktorého
ustanoveniami § 23b ods. 1 (t. j. pravidlami pre pohyblivú zložku celkovej odmeny) nie sú dotknuté
ustanovenia § 118 Zákonníka práce (ustanovenia o mzde).

Rovnako podstatné je aj to, že dovolateľ pracuje so zásadným predpokladom, že priznanie
mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobcovi bolo v rozpore s verejnoprávnymi predpismi (zrejme so
zákonom o bankách), avšak neuviedol, v čom vidí rozpor s týmito predpismi. Z odôvodnenia dovolania
vyplýva, že žalovaný má za to, že zákon o bankách nepripúšťa priznanie takej zložky odmeny, akou je
predmetný mimoriadny výkonnostný bonus. Odvolací súd však jednoznačne konštatoval, že mimoriadny

výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny, ktorá závisí od
hodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca podľa § 23b ods. 1 písm. a) zákona o
bankách v rozhodnom znení (k 28. júlu 2016).
Podľa odvolacieho súdu teda nebol mimoriadny výkonnostný bonus priznaný ako taká zložka odmeny
zamestnanca, ktorú zákon priznať zakazuje, práve naopak, bol priznaný v súlade s § 23b ods. 1

písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. S týmto právnym posúdením sa dovolací súd stotožňuje.
Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny, závislej od hodnotenia výkonnosti
zamestnanca, umožňoval, nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo (čo do podstaty nároku) v rozpore s
citovaným ustanovením.
21.

Opísané/citované úvahy, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje a aplikuje ich na prejednávanú
vec, zodpovedajú aj podmienkam/okolnostiam súdenej veci s osobitným dôrazom na určujúci záver/
postulát dovolacieho súdu, v zmysle ktorého: „právny úkon vykonaný štatutárnym orgánom banky ako
zamestnávateľavpracovnoprávnychvzťahoch voformepriznaniamimoriadnejodmenyzamestnancovi,
aj keby bol v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanoveným zákonom o bankách, zaväzuje

banku ako zamestnávateľa vo vzťahu k príslušnému zamestnancovi. Aj keby bol takýto právny úkon
pre rozpor s právnymi predpismi neplatný (pričom v tomto spore nešlo o taký prípad), zamestnancovi
nemôže byť na ujmu neplatnosť, ktorú sám nespôsobil (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce)“. Uvedené
v plnom rozsahu vylučuje právnu relevanciu tvrdenia/námietky žalovaného o rozpore priznanej odmeny
so zákonom. Vzhľadom na vyriešenie uvedenej podstatnej otázky pre konania dovolacím súdom

v obdobnej veci, s ktorého právnymi závermi sa odvolací súd plne stotožňuje a považuje ho za takú
analýzu, akú požadoval dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí v tejto veci, tak následne už odvolací
súd nepovažoval za potrebné žiadať bankový dohľad Národnej banky Slovenskej republiky o podanie
vysvetlenia ohľadne aplikácie noriem odmeňovania.
22.

Na základe uvedeného musí odvolací súd konštatovať, že nezistil rozpor priznaného nároku so zákonom
o bankách. Mimoriadny výkonnostný bonus, ktorého zaplatenia sa domáha žalobkyňa, nemožno
považovať za súčasť základnej zložky mzdy, nakoľko ide tak, ako to správne vyhodnotil súd prvej
inštancie o negarantovanú pohyblivú zložku mzdy. Nepochybne v danom prípade išlo o motivačnúpohyblivú zložku mzdy, ktorej výška nebola garantovaná a bola závislá na rozhodnutí štatutárneho
orgánu. Až rozhodnutím predstavenstva ako štatutárneho orgánu zamestnávateľa sa tento nárok
žalobkyne stal právne nárokovateľný. Zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny

závislejodhodnoteniavýkonnostizamestnancaumožňoval,nešlotedaoplnenie,ktorébybolovrozpore
s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách. Mimoriadny výkonnostný bonus, ktorý
bol žalobkyni priznaný, korešponduje s povahou pohyblivej zložky mzdy, ktorá závisí od hodnotenia
výkonnosti dotknutého vedúceho zamestnanca podľa § 23b ods. 1 písm. a) zákona o bankách účinného
v čase priznania mimoriadneho výkonnostného bonusu. Mimoriadny výkonnostný bonus potom nebol

priznaný ako zložka odmeny zamestnanca, ktorú zákon priznať zakazuje, ale naopak, zodpovedá § 23b
ods. 1 písm. a) zákona o bankách.

23.
K námietke nedobromyseľnosti žalobkyne odvolací súd konštatuje, že táto je nedôvodná, pričom
v celom rozsahu poukazuje na bod 16 rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožňuje.

Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žalovaný okrem všeobecných formulácií neoznačil (nie to
ešte preukázal) žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé potvrdiť akúkoľvek
osobnú zainteresovanosť (či aspoň zaangažovanosť, čo by snáď mohlo byť relevantné v súvislosti
s imperatívom dobrých mravov) žalobcu na žalovaným spochybňovanom procese rozhodovania o
mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Je nesporné, že žalobkyňa nebola členom predstavenstva

(dozornej rady) a nie je tvrdené (tobôž preukázané), že by v akejkoľvek inej pozícii zúčastňovala
rokovaní predstavenstva v otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalobkyňa
teda jednoznačne nerozhodovala sama o vlastnej odmene. Je totiž reálne vylúčené, aby z pozície
zamestnanca mohla kontrolovať, či preverovať legitímnosť a zákonnosť činnosť štatutárneho orgánu
svojho zamestnávateľa. S určitým zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu súvisiacej

námietky žalovaného, táto by vo svojich dôsledkoch znamenala, že každý zamestnanec ako zmluvná
strana pracovnoprávneho vzťahu bude sám hodnotiť, ktoré úkony (vrátane pracovných pokynov)
zamestnávateľa mieni rešpektovať a ktoré nie. Neudržateľnosť takéhoto prístupu je viac ako zrejmá.
Navyše, banka je svojou povahou subjekt s množstvom špecifických a vysoko profesionalizovaných
činností a nezodpovedá ani obvyklej miere starostlivosti/bdelosti, aby pracovník finančnej oblasti

(ktorým bol i žalobkyňa) dokázal posúdiť súladnosť úkonov predstavenstva so všeobecne záväznými,
či internými predpismi. Odhliadnuc od uvedeného (absencie kvalifikovaného, resp. akéhokoľvek
konkrétneho skutkového vymedzenia deficitu dobromyseľnosti na strane žalobcu) krajský súd považuje
aj v tejto spojitosti za nevyhnutné poukázať na závery konštatované Najvyšším súdom SR (rozsudok
z 24.10.2023 vo veci vedenej pod sp. zn. 1Cdo/103/2021 vo veci identického žalovaného a zhodného

predmetu konania - výkonnostného bonus pre zamestnanca žalovaného), v zmysle ktorých „Podľa
§ 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa,
ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu. V preskúmavanej veci bolo
rozhodnutie (oznámenie) o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu z 28. júla 2016 podpísané
predsedom predstavenstva a jednou členkou predstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade

s citovaným ustanovením § 9 ods. 1 Zákonníka práce (a analogicky aj s právnym názorom o právnych
úkonoch konateľov, ak ich je viac, ako ho vyslovil dovolací súd už v rozsudku z 25. novembra 1998
sp. zn. 4Cdo/l 18/98, publikovanom pod R 85/2001), ale aj v súlade s vtedy v Obchodnom registri
zapísaným konaním v mene spoločnosti E. (vyžadovali sa podpisy dvoch členov predstavenstva, pričom
predseda predstavenstva nesporne je jedným z členov predstavenstva). Napokon to, že rozhodnutie

predstavenstva o výplate mimoriadneho výkonnostného bonusu vybraným zamestnancom bolo prijaté
všetkými členmi predstavenstva, žalovaný nespochybnil.

Právne úkony Štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov pritom podľa § 10 ods. 1
Zákonníka práce zamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol

dodržaný postup stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine
v prípade, ak by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho
orgánu prekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce).
24.
Nadväzne z určujúceho hľadiska aj v podmienkach posudzovanej veci platí záver Najvyššieho súdu

SR, že: V konaní nebolo vôbec preukázané prekročenie oprávnení štatutárneho orgánu, teda logicky
nemohla byť preukázaná ani skutočnosť, že by žalobca o prekročení oprávnení vedel alebo musel
vedieť. Konštatované - t.j., že posudzované rozhodovanie o odmeňovaní spadalo do právomoci
predstavenstva - bez ďalšieho (samo osebe) zbavuje právneho významu odvolaciu námietku o potrebe/nutnosti ďalšieho skúmania dobromyseľnosti na strane žalobcu. Inými slovami, keďže k žiadnemu
excesu v rozhodovacej činnosti nedošlo, nie je možné (logicky) zisťovať, či o ňom žalobkyňa mala/
mohla vedieť. Na predmetnom závere nie je spôsobilým nič zmeniť ani tvrdenie žalovaného/odvolateľa,

že žalobkyňa bol v pozícii vedúceho zamestnanca. Predovšetkým aj tu z logiky veci vyplýva, že pokiaľ
nebolo preukázané prekročenie kompetencie predstavenstva, nemôže byť preukázaná ani vedomosť
vedúceho zamestnanca o takomto prekročení. Navyše, (ako už bolo konštatované) aj v hypotetickej
rovine absentuje konkrétne skutkové vymedzenie/tvrdenie umožňujúce vysloviť záver, že zamestnanec
v pozícii riaditeľa/vedúceho odboru/útvaru) nepochybne musel získať vedomosť o (neexistujúcom !!!)

prekročení právomoci predstavenstva (resp. porušení interných predpisov), keďže je nepochybné, že
výkon funkcie člena predstavenstva obchodnej spoločnosti je diametrálne odlišná skutočnosť, než
pracovno-právny vzťah v podobe výkonu závislej práce na tej-ktorej pobočke banky (hoci v pozícii
vedúceho niektorého odboru).
25.
Pre komplexnosť veci krajský súd uvádza aj zvyšnú časť dotknutého výkladu dovolacieho súdu, v

zmysle ktorého „Argumentácia žalovaného, že odmenu žalobcu mala schváliť dozorná rada nebola
akceptovateľná jednak vzhľadom na jednoznačné ustanovenie § 9 ods. 1 Zákonníka práce (právne
úkony v pracovnoprávnych vzťahoch robí štatutárny orgán, čo bolo naplnené) a jednak vzhľadom na
to, že žalobca ako odmeňovaný zamestnanec nebol členom predstavenstva. Podľa citovaného článku
6.1. internej smernice „Politika odmeňovania“ malo rozhodnutia ohľadom pohyblivej zložky prijímať

predstavenstvo a podľa článku 6.3. mala dozorná rada kontrolovať len sumárny rozpočet pohyblivého
odmeňovania, nie individuálne priznaný bonus každého zamestnanca.

Nebola teda preukázaná vedomosť žalobcu o údajnej nesprávnosti postupu priznania odmeny, resp. o
prípadnom prekročení oprávnení štatutárneho orgánu, ani to, že o ňom žalobca musel vedieť,, resp.

musel ho z okolností predpokladať (pórov. § 222 ods. 6 Zákonníka práce). Žalobca nebol členom
predstavenstva ani členom dozornej rady, teda ani nemožno predpokladať, že by mal (alebo mal mať)
vedomosť o tom, čo dozorná rada schválila alebo neschválila.
26.
Krajský súd má za to, že rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného vznikol

žalobkyni nárok na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu, pričom Zákonník práce
neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo základom pre (spätné) zrušenie rozhodnutia
predstavenstva; v konkrétnostiach rozoberanej problematiky pre odňatie už konaním štatutárneho
orgánu zodpovedajúcim normám Zákonníka práce priznaného pracovnoprávneho nároku. Nadväzne
určujúcim z pohľadu zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa (čo v plnej miere platí aj pre jeho

právneho nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods. 1, 2 ZP), ktorý záver
je relevantným i v súvislostiach právnej úpravy zákona o bankách. Akceptovanie mimoriadneho
výkonnostného bonusu žalobkyne je potrebné považovať za konanie v dobrej viere, o to viac, že
priznanie takéhoto bonusu očakávala, keďže išlo o súčasť niekoľko mesiacov trvajúcej prípravy
jeho zamestnávateľa na zlúčenie s inou bankou. Inými slovami, žalovaný ani v jedinečných

okolnostiach (vlastných iba a len) súdenej veci nepreukázal nedostatok dobromyseľnosti žalobkyne ako
zamestnanca, pričom holé tvrdenia žalovaného nestačia.

27.
Odvolací súd k námietke nesprávneho právneho posúdenia uvádza, že aj táto je nedôvodná. Právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne
použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, čo nenastalo
v posudzovanej veci, keď súd prvej inštancie použil správne právne predpisy a tieto aj správne

vyložil. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že pri žalovanom nároku ide
o variabilnú a nenárokovateľnú zložku mzdy, na ktorú žalobcovi ako zamestnancovi vznikol nárok
na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní za prácu, ktorú vykonal podľa
pokynov a na žiadosť zamestnávateľa. Zamestnávateľ je v pracovnoprávnom vzťahu subjektom práv
a povinností. Jeho hlavnou právnou povinnosťou je prideľovať zamestnancovi prácu a platiť mu

za vykonanú prácu mzdu. Odplatnosť patrí k základnej charakteristike pracovnoprávnych vzťahov.
Právo na mzdu je základným právom zamestnanca. Hoci bola nepochybne žalobkyňa vedúcim
zamestnancom, podliehala riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorý bol oprávnený v
zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robiť právneúkony za zamestnávateľa. Takýmto štatutárnym orgánom zamestnávateľa bolo predstavenstvo (§ 191
ods. 1, 2 Obchodného zákonníka). Pôsobnosť štatutárneho orgánu, v danom prípade predstavenstva,
zahŕňa jednak rozhodovanie o záležitostiach vo vnútri spoločnosti, ako aj konanie spoločnosti navonok

voči tretím osobám. Spôsob, akým je štatutárny orgán oprávnený konať v mene spoločnosti, vyplýva
zo zákona, ako aj zo zakladajúceho dokumentu spoločnosti a je zapísaný v Obchodnom registri.
Tento spôsob konania je však záväzný len pre konanie navonok voči tretím osobám. Pokiaľ by aj
takýto spôsob konania nebol pri právnych úkonoch v pracovnoprávnych vzťahoch naplnený, voči
zamestnancom vyvoláva právne účinky. V súdenej veci bolo rozhodnutie (oznámenie) o priznaní

mimoriadneho výkonnostného bonusu z 28.07.2016 podpísané predsedom predstavenstva a členkou
predstavenstva zamestnávateľa, čo bolo nielen v súlade s citovaným ustanovením § 9 ods. 1 Zákonníka
práce, ale aj v súlade s vtedy v Obchodnom registri zapísaným konaním v mene spoločnosti E..

28.
Pokiaľ žalovaný nastoľuje otázky, ktoré podľa neho neboli ani vyvrátené, ani zodpovedané, a to na

základe akých (diskriminačných) kritérií bola selektovaná iba určitá skupina zamestnancov, ktorej mali
byť udelené mimoriadne výkonnostné odmeny, z akého dôvodu riadiaci zamestnanci rozhodovali sami
o sebe, ako sa riadiaci zamestnanci navzájom kontrolovali a ako hodnotili množstvo a kvalitu údajne
vykonanej nadpráce, aká konkrétna nadpráca bola vykonaná, na základe akých dôvodov neboli do
takéhoto tvrdeného systému odmeňovania zahrnutí viacerí zamestnanci, toto sú otázky, ktoré nesúvisia

s predmetom sporu. Tieto otázky by žalovaný mal smerovať na členov predstavenstva, ktorí ako štatutári
konali v rámci plnenia úloh zamestnávateľa a vyvodzovať prípadné zodpovednostné dôsledky, ak má
za to, že prekročili svoje právomoci. Žalovaný však na základe vykonaného dokazovania nespochybnil,
že žalobkyňa v rozhodnom období vykonávala na pokyn štatutárneho orgánu úlohy pri predaji akcií
obchodnej spoločnosti E. E., a.s., za vykonanie ktorej činnosti štatutárny orgán rozhodol o priznaní

mimoriadneho výkonnostného bonusu, ktorý nárok je predmetom konania.
29.
Odvolací súd nezistil skutočnosti, pre ktoré by bolo dôvodné uplatnený nárok nepriznať z dôvodu jeho
rozporu s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že každá sporová strana má
povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Väčšina skutočností, ktoré sú obsahom odvolania, je len

v rovine tvrdení (úvah) bez toho, aby žalovaný predložil o týchto skutočnostiach do času koncentrácie
konania, t. j. do vyhlásenia dokazovania za skončené, relevantné dôkazy. Z obsahu spisu nemožno zistiť
také skutočnosti, pre ktoré by bolo dôvodné prijať záver, že uplatňovaný nárok je v rozpore s dobrými
mravmi.

30.
Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

31.
Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách prvoinštančného
konania, ale učinil tak výlučne v spojitosti s namietanou ne/správnosťou rozhodnutia vo veci samej.
Bezprostredne vo vzťahu k výroku o trovách nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku.
Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia vo veci samej, od ktorého je výrok o trovách konania

závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého priamo podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu (plného) úspechu v spore.
32.
Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

33.
Výrok o trovách odvolacieho a dovolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na
ust. § 255 ods. 1 CSP, úspešným účastníkom v odvolacom konaní bol žalobkyňa, preto jej vznikla voči
neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
34.

V zmysle ust. § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
odvolacieho konania.
35Hoci v dovolacom konaní bol úspešný žalovaný, zásadným je celkový úspech v spore, pričom tento
na strane žalovaného nemožno konštatovať. Nárok na náhradu trov dovolacieho konania má v spore
úspešná žalobkyňa.

36.
Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C.s.p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C.s.p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C.sp.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C.s.p.)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C.s.p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C.s.p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C.sp.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 17. 3. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Ostatné , Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024