Uznesenie – Poriadok vo verejných veciach ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/86/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6719010028
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6719010028.4

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a Mgr. Ivany Datlovej, v trestnej veci obžalovaného A. B.
C., pre prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného
znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona a iné, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 20. januára 2026 v Banskej

Bystrici odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/7/2019 zo dňa
13. augusta 2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. C. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/7/2019 zo dňa 13. 08. 2025 bol obžalovaný A. B. C.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate,

úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,
úradnejpečate,úradnejuzávery,úradnéhoznakuaúradnejznačkypodľa§352ods.2Trestnéhozákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
dňa 06. 05. 2016 D. A. C., pracovníčke Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Zvolen predložil A.
B. C. doklady potrebné k vydaniu veterinárneho zdravotného certifikátu pre vývoz domáceho hovädzieho

dobytka určeného na výkrm z členských štátov Európskej únie do Tureckej republiky o ktorých vedel, že
sú falošné a ktoré si predtým doposiaľ nezisteným spôsobom spolu s odsúdeným E. F., nar. 03. 11. 1971
v Bratislave zabezpečili, a to sprievodný doklad na premiestnenie hovädzieho dobytka na chov a
produkciu č. 401/2016/1 a č. 401/2016/2, pasy zvierat a protokol o výsledku laboratórneho vyšetrenia č.
17001/2016 a 17012/2016, ktoré boli vystavené na základe žiadanky na laboratórne vyšetrenie spoločne
s odobratými krvnými vzorkami odovzdanými zverolekárom D. G. H. E. F. ako osobe, na ktorú bola

zaregistrovaná farma č. 342430 nachádzajúca sa v obci I., J. XX/X, pričom sprievodné doklady na
premiestnenie hovädzieho dobytka na chov a produkciu č. 401/2016/1 a č. 401/2016/2 vystavené na
vlastníka/držiteľa E. F. boli sfalšované, pretože na uvedených dokladoch je pečiatka a podpis D. I. K.,
ktorý má pôsobnosť v okrese Komárno, avšak uvedený doklad bol vydaný v Dunajskej Strede a na
základe týchto predložených, falošných dokladov vydala Regionálna veterinárna potravinová správa vo
Zvolene veterinárny zdravotný certifikát pre vývoz domáceho hovädzieho dobytka určeného na vykŕm z

členských štátov Európskej únie do Tureckej republiky č. 2016T7412 a č. 2016T7284,
dňa 06. 05. 2016 D. A. C., pracovníčke Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Zvolen predložil A.
B. C. doklady potrebné k vydaniu veterinárneho zdravotného certifikátu pre vývoz domáceho hovädzieho
dobytka určeného na výkrm z členských štátov Európskej únie do Tureckej republiky, o ktorých vedel,
že sú falošné a ktoré si predtým doposiaľ nezisteným spôsobom obvinení zabezpečili, a to potvrdenia o
klinickej prehliadke č. 0900/5052016/111 a č.0900/5052016/112 potrebné na vystavenie sprievodného

dokladu na premiestnenie hovädzieho dobytka na chov a produkciu, potvrdenia o klinickej prehliadke
boli vystavené vlastníkovi/držiteľovi zvierat E. F. ako osobe, na ktorú bola zaregistrovaná farma č.342430 nachádzajúca sa v obci I., J. XX/X, boli sfalšované, pretože na uvedených dokladoch je pečiatka
a podpis D. L. C., ktorý nemá právomoc vykonávať svoju pôsobnosť v obci Okoč, a na základe
týchto predložených, falošných dokladov vydala Regionálna veterinárna potravinová správa vo Zvolene

veterinárnyzdravotnýcertifikátprevývozdomácehohovädziehodobytkaurčenéhonavýkrmzčlenských
štátov Európskej únie do Tureckej republiky č. 2016T7412 a č. 2016T7284.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 352 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41
ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), §

50 ods. 1 Trestného zákona súd uložený trest odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu
vo výmere 2 roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému uložil aj trest zákazu
činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť v odbore pôdohospodárstva so zameraním na oblasť chovu
hovädzieho dobytka a iných chovných zvierat po dobu 2 roky.

Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný, ktoré

neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu tým, že rozsudok súdu prvého stupňa
považuje v celom rozsahu za nezákonný a nesprávny, podľa neho súd prvého stupňa síce vykonal v
danej trestnej veci nie celé dokazovanie. pretože zamietol jeho návrh na výsluch M. C. a na základe takto
vykonaného dokazovania má za to, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, na základe
čoho vyhlásil nezákonný rozsudok, ktorým ho neprávom a nepodložene uznal za vinného zo spáchania

skutkov, ktoré nespáchal, pričom pri svojej obrane v trestnom konaní s najväčšou pravdepodobnosťou aj
preukázal skutočných páchateľov trestného činu, ktorí sa vydávali za jeho osobu s priezviskom „Korub“.
Jeho spoločnosť RUBIN SKA s.r.o. pôsobí prevažne na východnom Slovensku, k spáchaniu skutkov
malo dôjsť na južnom Slovensku v obci Okoč, čo je približne 360 kilometrov od K. N., v danom regióne
jeho spoločnosť nikdy nepôsobila s poukazom na diaľku a neekonomickosť obchodu. V trestnom konaní

bolo preukázané, že svedok L. C. pôsobí a nakupoval hovädzí dobytok pre M. C. a samotný O. P. býva
vzdušnou čiarou 50 metrov od údajnej farmy v Obci Okoč. Ďalej uviedol, že má licenciu na zabezpečenie
vývozu dobytka a iných zvierat do krajín EÚ a tretích krajín, čiže disponuje od Štátnej veterinárnej
a potravinovej správy SR povolením na zabezpečenie vývozu zvierat. V uvedenej trestnej veci bol
oslovený M. C. o certifikáciu zvierat do tretích krajín. S danou osobou vykonal viaceré certifikácie, ale

napriek početným certifikáciám mu aj v tomto prípade uviedol, ktoré podklady potrebuje na certifikáciu
hovädzieho dobytka, s určitosťou mu povedal, že bude potrebovať poslať 2 – 3 dni pred vývozom
žiadosť na Regionálnu veterinárnu a potravinovú správu Zvolen a následne v deň certifikácie bude
potrebovať predložiť doklady potrebné na vývoz, t.j. sprievodné doklady zvierat, klinickú prehliadku,
pasy zvierat a laboratórne vyšetrenia. Tieto doklady mu boli riadne predložené jemu neznámou osobou

spolu so zvieratami, tieto prezrel, videl, že majú všetky náležitosti dokladov, pečiatok a podpisov a
následne doklady predložil na certifikáciu D. A. C.. Veterinárka skontrolovala všetky podklady potrebné
na certifikáciu, po ich kontrole vykonala samotnú certifikáciu zvierat a povolila vývoz zvierat do Tureckej
republiky. V prípravnom konaní bolo následne preukázané, že údajným chovateľom bol E. F., pričom
poukázal na jeho výpovede z prípravného konania, v ktorých okrem iného uviedol, že jeho osobu

ako A. B. C. nepozná. Opätovne poukázal na námietky, že na zápisnici o výsluchu obvineného E.
F., zápisnici o výsluchu jeho osoby, ako aj na zápisnici o konfrontácii medzi obvineným E. F. a jeho
osobou je síce uvedené, že tieto zápisnice boli spísané na Obvodnom oddelení PZ Zvolen, čo však v
skutočnosti nie je pravdou, lebo tieto zápisnice boli spísané na Obvodnom oddelení PZ Veľký Meder.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku ani len neuviedol, či na tieto jediné zápisnice o výsluchu

oboch obvinených po vznesení obvinenia a zápisnice z konfrontácie obvinených pri rozhodovaní o vine
a ukladaní trestu prihliadal alebo neprihliadal z dôvodu, že tieto zápisnice sú nesporne neplatné, pričom
nejde o obyčajné zápisnice z prípravného konania. ale ide o jedinečné a jediné zápisnice a to výsluch
samotných obvinených v prípravnom konaní, ktorí následne už v prípravnom konaní neboli vypočutí.
Ďalej poukázal na výpoveď E. F. v konaní pred súdom v procesnom postavení už ako svedka, z ktorej

taktiež vyplynulo, že jeho osobu ako B. C. nepozná a nikdy predtým sa s ním nestretol. Týmito dôkazmi
je nesporne preukázané, že určité osoby sa vydávali za jeho osobu s tým, aby nebola odhalená ich
skutočná identita a teda aj ich trestná činnosť, pričom doposiaľ nevie, ako mohli tieto osoby v čase
komunikácie s E. F. vedieť, že on bude aj v tomto prípade zabezpečovať certifikáciu hovädzieho dobytka
potrebnú pre vývoz hovädzieho dobytka do Tureckej republiky. Podľa neho tieto dve osoby museli

komunikovať s M. C., ktorému viackrát v minulosti zabezpečoval certifikáciu zvierat potrebnú na vývoz
hovädzieho dobytka do Tureckej republiky. Z uvedeného dôvodu trval na osobnom výsluchu M. C., ktorý
mu súd prvého stupňa znemožnil. V ďalšej časti odvolania poukázal a odcitoval niektoré časti výpovede
svedkov O. P., L. C. a D. G. H. z prípravného konania a uzavrel, že spolu s obhajcom v tomto trestnomkonaní preukázali skutočných páchateľov trestného činu, a týmito osobami sú nesporne O. P. a L. C..
L. C. sa vydával za jeho osobu, nakoľko mal alebo mohol mať informácie od M. C., že mu zabezpečuje
certifikácie zvierat, pretože sám vo svojom výsluchu uviedol, že pre M. C. zabezpečoval nákup zvierat.

Podľa jeho názoru P. a C. naložili E. F. do motorového vozidla a vybavili na jeho osobu farmu. Následne
L. C. obdržal objednávku na vývoz hovädzieho dobytka od M. C.. Preto pred E. F. a inými svedkami
L. C. a O. P. spomínali vždy priezvisko C.. Záverom odvolania uviedol, že on s týmto trestným činom
nemá nič spoločné. On nemôže vybavovať doklady potrebné na certifikáciu, nakoľko túto povinnosť má
iba chovateľ. On nikdy do začiatku trestného konania nevidel E. F., nikdy s ním nejednal, nikdy nebol

do vznesenia obvinenia v obci Okoč, nikdy nezabezpečoval odobratie krvi zvieratám s D. G. H., nikdy
nezabezpečoval vyšetrenie zvierat u D. I. K. a pod. Jeho úlohou bolo len zabezpečiť od klientov podklady
potrebné na certifikáciu, tieto predložiť pri certifikácií z dôvodu, že jeho spoločnosť disponovala licenciou
a následne po certifikácií zvierat tieto doklady boli odovzdané vodičovi kamiónu. Nevedel o tom, že
doklady,ktorémubolipredloženéaktorénáslednepredložilD.A.C.bolisfalšované,realizovalmnožstvo
vývozov hovädzieho dobytka do tretích krajín a tieto vývozy realizuje aj doposiaľ, ale na dokladoch,

ktoré mu boli predložené, bolo všetko v poriadku. Doklady obsahovali všetky príslušné podpisy, pečate
a preto nemal žiadny dôvod mať pochybnosť o pravosti týchto dokladov. Poukázal aj na predchádzajúce
rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, a uviedol, že podľa jeho názoru
sa súd náležite nevysporiadal s námietkami odvolacieho krajského súdu, náležite svoje rozhodnutie
neodôvodnil, nevysporiadal sa s jeho námietkami, logicky sa nevysporiadal s jednotlivými výpoveďami

svedkov, ktorých výpovede poukazujú na to, že skutok síce mohol byť spáchaný, ale inou osobou, a
to O. P. alebo L. C., resp. ich spoločným konaním. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti
preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodovanie alebo zmenil tak, že ho v zmysle § 285 písm. a) alebo písm. c) Trestného
poriadku oslobodí spod obžaloby.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za
zákonný, dôvodný a správny a preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia uviedol, že podľa jeho názoru žalovaný skutok nie

je preukázaný, v plnom rozsahu zotrval na písomnom odôvodnení podaného odvolania. Zdôraznil, že
obžalovaný nikdy nemal vedomosť o tom, že predmetné listiny boli sfalšované, tak ako ich prevzal ich
následne predložil veterinárke a o ich pravosti svedčí aj skutočnosť, že následne táto veterinárka vydala
certifikáciu na vývoz dobytka do Tureckej republiky. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. aby sám rozhodol

tak, že oslobodí obžalovaného spod obžaloby v zmysle § 285 písm. a) alebo písm. c) Trestného poriadku

Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v tejto veci cíti nevinný, tak ako mu boli
doklady predložené, tak ich odovzdal veterinárke, ktorá vykonala certifikáciu, všetky doklady vyzerali
dôveryhodne. Preto požiadal, aby krajský súd rozhodol tak, ako to uviedol jeho obhajca.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo

k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
nie je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájomodporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia

je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal so
všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu.
V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 12 – 14), s ktorým sa
v plnej miere stotožnil. Okresný súd taktiež rešpektoval právny názor, ktorý bol vyjadrený v uznesení
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/29/2025 zo dňa 08. 04. 2025.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného
krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu falšovania a pozmeňovania
verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352
ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a prečinu
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku

a úradnej značky podľa § 352 ods. 2 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný spôsobom popísaným v skutkovej
vete napadnutého rozsudku predložil dňa 06. 05. 2016 D. A. C. falošné doklady, potrebné na vydanie
veterinárneho zdravotného certifikátu pre vývoz domáceho hovädzieho dobytka do Tureckej republiky.

Žiadny z vykonaných dôkazov ani podľa názoru krajského súdu nespochybnil priebeh skutku tak, ako
bol ustálený okresným súdom, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného bola
bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.

Aj krajský súd musí konštatovať, že všetky vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní preukázali,

že obžalovaný sa dopustil oboch skutkov uvedených v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Na
tomto mieste je potrebné na úvod konštatovať, že obžalovaný spáchal žalované trestné činy formou
spolupáchateľstva v zmysle § 20 Trestného zákona, teda ak bol trestný čin spáchaný spoločným
konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný
čin spáchal sám. Použitím falšovanej verejnej listiny je ich použitie za rovnakým účelom, aký majú

konkrétne pravé verejné listiny. Z hľadiska dokonania tohto trestného činu nemusí pritom vôbec prísť
k ich reálnemu použitiu, trestný čin je dokonaný samotným falšovaním alebo nechaním si ich vyhotoviť.
A napokon, vo vzťahu k subjektívnej stránke tohto trestné činu sa vyžaduje úmyselné zavinenie, teda
aby mal páchateľ úmysel použiť falošné verejné listiny ako pravé, a je irelevantné, či ich má použiť ako
pravé páchateľ alebo iná osoba. Všetky vyššie uvedené znaky boli konaním obžalovaného A. B. C.

formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona podľa názoru krajského súdu naplnené.

Obhajoba obžalovaného v tom smere, že na stretnutie, na ktorom mu mali byť dané do dispozície
verejné listiny, ktoré neskôr predložil D. A. C., mal prísť po predchádzajúcom telefonickom rozhovore so
svedkom A. C. bola vyvrátená samotnou výpoveďou tohto svedka, ktorý vypovedal, že obžalovaného

kontaktoval Q. O., ktorý pomáhal aj s tlmočením, a obžalovaný bol kontaktovaný preto, aby zabezpečil
všetky potrebné doklady pre veterinárov. Taktiež svedok Q. O. vo svojej výpovedi poprel, že by mal
obžalovanému poskytnúť papiere týkajúce sa predmetného obchodu s hovädzím dobytkom. On bol len
tlmočník a žiadne doklady nezabezpečoval. Tento svedok taktiež popisoval stretnutie s obžalovaným
vo Zvolene, kde sa ho obžalovaný pýtal, či náhodou nevie, kto doniesol doklady k nejakej farme v

okrese Šaľa alebo Dunajská Streda, pretože tam niečo nesedelo. Keď mu svedok uviedol, že o tom
nič nevie, obžalovaný o tom nechcel hovoriť, ale svedok na ňom videl, že bol nervózny a myslel si, že
mu s tým pomôže. A napokon, ani samotný obžalovaný pri realizovaní rekognície v prípravnom konaní
neopoznal svedka ako osobu, ktorá mu mala tieto doklady podľa vlastného vyjadrenia zabezpečiť.
Svedkyňa D. A. C. vo svojej výpovedi pritom jednoznačne uviedla, že ohľadne predložených verejných

listín komunikovala výlučne s obžalovaným.

Krajský súd ďalej konštatuje, že v zmysle § 278 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať
len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Obhajoba obžalovaného, že v konaní preukázal
skutočných páchateľov prejednávanej trestnej veci, tak nebola v kompetencii konajúceho súdu, pretože

ten mohol rozhodovať len vo vzťahu k obžalovanému, a už odsúdenému E. F.. Súd samozrejme
v rámci voľného hodnotenia dôkazov posudzoval aj tieto skutočnosti, avšak s poukazom na vykonané
dokazovanie vina obžalovaného a miera jeho účasti na spáchaní trestných činov bola dostatočne
preukázaná.Vo vzťahu k namietaným zápisniciam z prípravného konania (že na nich bolo uvedené nesprávne miesto
konania procesných úkonov – OO PZ Zvolen namiesto OO PZ Veľký Meder) krajský súd konštatuje,

že toto formálne pochybenie nemá za následok nepoužiteľnosť týchto dôkazov, a navyše, obžalovaný
bol procesne vypočutý v rámci konania pred súdom, rovnako tak E. F. (už v procesnom postavení
svedka, keďže vo vzťahu k jeho osobe je táto trestná vec právoplatne skončená), a teda tieto dôkazy boli
zákonné a použiteľné súdom v zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku. Okresný súd tak po vykonanom
dokazovaní dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, a teda že vina obžalovaného bola

v tomto konaní jednoznačne preukázaná, a to bez akýchkoľvek rozumných pochybností.

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321

ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento
prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu,
že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalovaný

skutok spáchal tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie
vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale
hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine
obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené
pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať

skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo
niektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých
dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám
obžalovaného,svojimobsahompotomnenapĺňažiadnyodvolacídôvodpodľa§321Trestnéhoporiadku.
Všetkyvykonanédôkazytotižtvoriauzavretúreťazjednotlivýchdôkazov,logickynasebanadväzujúcich,

po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného
bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý
rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

V tejto súvislosti krajský súd ešte poznamenáva, že obžalovaný namieta hodnotenie dôkazov súdom

prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov,
ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Tu krajský súd konštatuje,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania
prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez
akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaných trestných
činov. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovaného

spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej
podstaty žalovaných trestných činov.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu prihliadol
na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je

povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu
a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, prečo obžalovanému ukladal úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečnýmodkladom na skúšobnú dobu vo výmere 2 roky, ako aj trest zákazu činnosti v trvaní 2 roky. Krajský
súd opätovne uvádza, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská
individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené

tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd
povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné,
osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Súd musí
zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má

postihovaťibapáchateľa,takabybolzabezpečenýčonajmenšívplyvnajehorodinuajemublízkeosoby.
Uložený trest aj krajský súd považuje za primeraný a zákonný, výchovný trest, keďže nie je spojený
s odňatím slobody obžalovaného a je uložený pri dolnej hranici trestnej sadzby, a to za dva trestné činy.
Preto podľa názoru krajského súdu takto uložený trest je postačujúci, pričom spĺňa jednak výchovný
účel trestu, ako aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovaného,
a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie obžalovaného A. B. C. ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.