Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. január 2024

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 56Cb/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123251566
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Marián Mokoš

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2024:6123251566.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra samosudcom Mariánom Mokošom v právnej veci žalobcu: METROPOLITEJ

PARTIZÁNSKE s.r.o. so sídlom Jesenského 230/7, 958 01 Partizánske, IČO: 36 331 031, zastúpený
JUDr. Peter Ďurmek, advokát so sídlom Sládkovičova 1172/34, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO:
42 150 515, proti žalovaným: 1.) ACS BIOMASA, s.r.o. so sídlom Staré Grunty 7A, 841 04 Bratislava
– mestská časť Karlova Ves, IČO: 44 976 283, zastúpený SEDLÁČEK, advokátska kancelária s. r. o.
so sídlom Karpatská 3291/36, 900 31 Stupava, IČO: 51 018 128, 2.) A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX/XX, XXX XX D. E., zastúpený AG LEGAL s.r.o. so sídlom Plynárenská 7/A, 811 09 Bratislava -
mestská časť Ružinov, IČO: 50 326 511, o zaplatenie sumy 562.341,36 s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v 1./ a 2./rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 306 794,16 eura s 15,25% ročným úrokom
z omeškania zo sumy 30 000 eur od 20.09.2022 do 01.03.2023, s 15,25% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 115 482,24 eura od 05.10.2022 do 01.03.2023, s 15,25% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 132 841,44 eura od 21.10.2022 do zaplatenia, so 16% ročným úrokom z omeškania zo sumy
106 404,48 eura od 05.11.2022 do zaplatenia, so 16% ročným úrokom z omeškania zo sumy 67 548,24
eura od 21.11.2022 do zaplatenia, so 16% ročným úrokom z omeškania zo sumy 92 036,16 eura od
05.12.2022 do 30.05.2023, so 16% ročným úrokom z omeškania zo sumy 18 028,80 eura od 20.12.2022

do 01.03.2023 a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho
plnenia povinnosť druhého žalovaného.

II. V časti o zaplatenie sumy 255 547,20 eura súd konanie zastavuje.

III. Súd žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1./ a 2./rade vo výške
9,12%, o ktorej rozhodne tunajší súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1./ Žalobca sa žalobou podanou v upomínacom konaní dňa 24.02.2023 domáhal od žalovaných v 1./
a 2./rade zaplatenia sumy 562 341,36 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 2% mesačne z
jednotlivých faktúr špecifikovaných v žalobe ako aj paušálnej náhrady nákladov v sume 40 eur z dôvodu,
že na základe dohody o uznaní záväzku a ručiteľskom vyhlásení zo dňa 16.08.2022 uzatvorenej medzi
ním ako veriteľom a žalovaným v 1./ rade ako dlžníkom a zároveň žalovaným v 2./rade ako ručiteľom
došlo k uznaniu jeho záväzku vo výške 954 460,62 eura, pričom žalovaný v 1./rade doposiaľ zaplatil iba
časť záväzku vo výške 392 119,26 eura a teda zostatok dlhu predstavuje 562 341,36 eura. Napriek výzve

žalobcu zo dňa 09.01.2023 žalovaný v 1./rade dlžnú sumu nezaplatil a rovnako tak na výzvu žalobcu
zo dňa 27.01.2023 nereagoval ani žalovaný v 2./rade.2./ V upomínacom konaní po úprave výšky úrokov z omeškania zo strany žalobcu bol vydaný platobný
rozkaz, proti ktorému žalovaný v 1./rade podal odpor a namietal oprávnenosť vydaného platobného
rozkazu s tým, že dňa 07.03.2023 zaplatil žalobcovi sumu 30 000 eur a zároveň dňa 13.04.2023 mu

zaslalďalšiuplatbuvovýške45482,24eura. Okremtohožalovanýv1./radenamietal,žeevidujeodlišné
množstvo dodaného tovaru oproti tomu, ako ho uvádza žalobca a preto aj vystavené faktúry nie sú
v súlade s jeho evidenciou. Tovar bol zo strany žalobcu dodaný s vadami a preto si žalovaný v 1./rade
uplatnil zľavu z ceny tovaru. Keďže peňažný nárok žalobcu je neoprávnený, tak je neoprávnený aj jeho
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Proti vydanému platobnému rozkazu podal v zákonnej lehote

odpor aj žalovaný v 2./rade, v ktorom uviedol obsahovo zhodné námietky ako žalovaný v 1./rade a okrem
nich namietal neplatnosť dohody, na základe ktorej si žalobca uplatnil svoju pohľadávku a to v dôsledku
absencie súhlasu manželky žalovaného v 2./rade s uzatvorením tejto dohody s poukazom na § 145 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Okrem toho namietal rozpor dohody s dobrými mravmi s poukazom na nález
Ústavného súdu SR sp.zn. I.US/26/2010 zo dňa 08.12.2010.

3./ S podanými odpormi vyjadril žalobca svoj nesúhlas s tým, že dve platby, ktoré boli uvádzané
v odporoch boli zrealizované až po podaní žaloby na vydanie platobného rozkazu, pričom žalovaný
v 1./rade nikdy u neho nenamietal množstvo tovaru alebo jeho vady a teda ide iba o účelové a ničím
nepodložené tvrdenia. Poukázal na to, že žalovaný v 1./rade dňa 15.06.2023 zaplatil ďalšiu časť
žalovanej sumy a to vo výške 92 036,16 eura.

4./ Žalovaný v 1./rade vo svojom podaní zo dňa 30.08.2023 (č.l. 105) vzniesol námietku miestnej
nepríslušnosti konajúceho súdu s tým, že na konanie je miestne príslušný Okresný súd Prešov; zároveň
sa stotožnil s názorom žalovaného v 2./rade o neplatnosti dohody o uznaní záväzku. Namietal, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal svoje tvrdenia uvedené v žalobe a nepredložil

žiadne nové dôkazy. Mal za to, že každé dodanie tovaru je samostatnou pohľadávkou a zaplatením
jednej samostatnej pohľadávky (jednej faktúry) nedochádza k uznaniu ostatných samostatných
pohľadávok (ostatných faktúr). Podľa jeho názoru dôkazné bremeno o skutočnom dodaní tovaru a jeho
vlastnostiach zaťažuje žalobcu. Po zmene právneho zástupcu žalovaný v 1./rade namietal kauzálnu
príslušnosť tunajšieho súdu (č.l. 151), nakoľko konanie je obchodnoprávnym sporom súvisiacim

spodnikateľkoučinnosťoužalovanéhov1./radeavočižalovanémuv2./radejenárokuplatňovanýztitulu
dohody o ručení uzavretej podľa § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z toho dôvodu je na prejednanie
sporu kauzálne príslušný Okresný súd Prešov.

5./ Žalovaný v 2./rade podaním zo dňa 30.08.2023 (č.l. 111) zopakoval svoje námietky uvedené

v odpore proti platobnému rozkazu a trval na neplatnosti dohody a preto žiadal žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. V ďalšom vyjadrení zo dňa 03.11.2023 (č.l. 145) poukazoval na to, že časť vymáhanej sumy,
na ktorú sa žalobca odvoláva nebola žalobcovi uhradená zo strany žalovaného v 1./rade, ale treťou
osobou ako odplata za postúpenú pohľadávku. Na základe toho sa uvedené čiastočné plnenie nemôže
považovať za uznanie dlhu žalovanými v 1./ a 2./rade voči žalobcovi.

6./ Pred začatím pojednávania dňa 07.11.2023 právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na podanej
žalobe v časti o zaplatenie sumy 366 794,16 eura s príslušenstvom a vo zvyšnej časti berie žalobu
späť, nakoľko časť pohľadávky bola zaplatená po začatí konania. V priebehu pojednávania uviedol, že
dohodu o uznaní záväzku považuje za platnú a v súvislosti s uplatnenými vadami zo strany žalovaných

poukázal na ustanovenie § 428 ObZ.

7./ Následne žalobca podaním zo dňa 14.11.2023 (č.l. 159) uviedol, že trvá na podanej žalobe do
sumy 306 794,16 eura a vo zvyšnej časti t.j. do sumy 255 547,20 eura berie žalobu späť. V súvislosti
s úhradou časti pohľadávky upravil aj rozsah úrokov z omeškania. Poukázal na to, že dňa 01.03.2023

postúpil pohľadávku voči žalovanému v 1./rade vo výške 163 511,04 eura spoločnosti NOVA BIOMASS
ENERGY s.r.o. konajúcej prostredníctvom žalovaného v 2./rade , pričom mu doposiaľ bola zaplatená
časť postúpených pohľadávok vo výške 103 511,04 eura a zostatok predstavuje sumu 60 000 eur.
Zároveň dňa 30.05.2023 postúpil pohľadávku vo výške 92 036,16 eura spoločnosti ACS Plyn s.r.o,
konajúcej prostredníctvom žalovaného v 2./rade a postupník mu sumu 92 036,16 eura zaplatil dňa

15.06.2023.

8./ Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými dokladmi ako aj obsahom spisu a zistil,
že dňa 16.08.2022 žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovaným v 1./rade ako dlžníkom, ktorý bol zastúpenýžalovaným v 2./rade ako konateľom dohodu o uznaní záväzku a o ručiteľskom záväzku, podľa ktorej
dlžník uznal záväzok vo výške 972 489,42 eura z faktúr špecifikovaných v čl. I dohody a zároveň sa
v čl. II zmluvné strany dohodli na predĺžení splatnosti jednotlivých faktúr o 50 dní s tým, že bol medzi

nimi dohodnutý zmluvný úrok z omeškania vo výške 2% mesačne z dlžnej sumy od prvého dňa po
splatnosti jednotlivých faktúr až do zaplatenia fakturovanej sumy. Čl. III obsahuje vyhlásenie ručiteľa –
žalovaného v 2./rade , podľa ktorého sa tento zaviazal, že uspokojí pohľadávku dlžníka voči veriteľovi
z titulu nesplatených faktúr uvedených v čl. I ako aj dohodnutého úroku z omeškania podľa čl. II na
prvú výzvu veriteľa ak tak neurobí dlžník ani po zaslanej veriteľovej výzve s určením primeranej lehoty

na zaplatenie. Ručiteľ vyhlásil, že uspokojí akékoľvek záväzky dlžníka vyplývajúce z tejto dohody a to
najmä istinu, úrok z omeškania a pod. Dohoda o uznaní záväzku a o ručiteľskom záväzku obsahuje
osvedčenie o pravosti podpisu žalovaného v 2./rade.

9./ Výzvou zo dňa 09.01.2023 žalobca vyzval žalovaného v 1./rade na zaplatenie sumy 602 341,36 eura
z titulu nedodržania dohody o uznaní záväzku a o ručiteľskom záväzku zo dňa 16.08.2022 a požadoval

zaplatenie dlhu do 7. dní od doručenia výzvy. Uvedená výzva bola doručená žalovanému v 1./rade
dňa 10.01.2023 a následne žalobca predžalobnou výzvou zo dňa 27.01.2023 vyzval na úhradu dlhu
žalovaného v 2./rade, pričom výzva bola doručená žalovanému v 2./rade dňa 30.01.2023.

10./ V priebehu konania žalobca uzavrel dňa 01.03.2023 so spoločnosťou NOVA BIOMASS ENERGY

s.r.o. zastúpenou ako konateľom žalovaným v 2./rade zmluvu o postúpení pohľadávky vo výške
163 511,04 eura vyplývajúcej z faktúr č. 22045, 22049 a 22071, ktoré boli aj súčasťou dohody o uznaní
záväzku a o ručiteľskom záväzku zo dňa 16.08.2022, pričom podľa žalobcu mu doposiaľ bola zo
strany postupníka zaplatená iba časť odplaty za postúpenú pohľadávku v sume 103 511,04 eura
a zostatok odplaty ešte predstavuje sumu 60 000 eur. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávky sa

postupník zaviazal uhradiť postupcovi odplatu do 31.12.2023. Dňa 30.05.2023 žalobca uzavrel zmluvu
o postúpení pohľadávky so spoločnosťou ACS Plyn s.r.o. zastúpenou ako konateľom žalovaným v 2./
rade, pričom predmetom zmluvy bolo postúpenie pohľadávky vo výške 92 036,16 eura z faktúry č. 22065
za odplatu v rovnakej výške a táto odplata bola žalobcovi zaplatená dňa 15.06.2023.

Podľa § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu
hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo
k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
Podľa ods. 2, v zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob
jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V

tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448.

Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa ods. 2, za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods.
2 a 3.
Podľa ods. 3, uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.

Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu

nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa§304ods.1Obchodnéhozákonníka,ručenímmožnozabezpečiťlenplatnýzáväzokdlžníkaalebo
jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok spôsobilosti
dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel.

Podľa ods. 2, ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik
závisí od splnenia podmienky.

Podľa§306ods.1Obchodnéhozákonníkaveriteľjeoprávnenýdomáhaťsasplneniazáväzkuodručiteľa
len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ

písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné,
že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení §
49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten,

kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať
ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda
účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách,
je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti dovolá.

Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať
každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon
neplatný.

11./ Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti

o zaplatenie sumy 306 794,16 eura s príslušenstvom a vo zvyšnej časti t.j. o zaplatenie sumy 255 547,20
eura žalobca zobral žalobu späť. Žalobca uplatnený nárok oprel o existenciu dohody o uznaní záväzku
a o ručiteľskom záväzku uzavretej so žalovanými v 1./ a 2./rade dňa 16.08.2022, pričom okrem
predloženia tejto dohody boli z jeho strany predložené aj jednotlivé faktúry (č.l. 15-25), ktoré boli
predmetom uznania záväzku.

12./ Inštitút uznania záväzku resp. dlhu je upravený aj v Občianskom zákonníku (§ 558), ale
z dôvodu úplnosti právnej úpravy uznania záväzku v Obchodnom zákonníku sa uznanie záväzku
v obchodnoprávnych vzťahoch riadi výlučne touto právnou úpravou. Uznanie záväzku býva v právnej
teórii rovnako ako zmluvná pokuta považované skôr za prostriedok „utvrdenia“ záväzku než za priamy

prostriedok jeho zabezpečenia. Uznanie záväzku síce zlepšuje postavenie veriteľa, súčasne mu však
nedáva ďalší „ dodatočný“ zdroj slúžiaci na uspokojenie jeho pohľadávky. Pre uznanie záväzku sa
vyžaduje písomná forma. Ďalej uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon musí byť dlžníkom
adresovaný resp. určený veriteľovi; akt spĺňajúci obsahové náležitosti uznania záväzku, no určený
tretej osobe účinky uznania záväzku vyvolávať nebude. Na druhej strane by takýto akt mohol byť

použitý ako dôkaz existencie záväzku dlžníka voči veriteľovi v situácii, ak by túto musel predsa
dokazovať veriteľ. Z hľadiska obsahu úkonu uznania záväzku sa na rozdiel od občianskoprávnej
úpravy uznania dlhu nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu záväzku, ktorý sa uznáva; stačí ak
bude z obsahu úkonu uznania záväzku záväzok, ktorý sa uznáva, bezpečne identifikovateľný. Prvým
dôsledkom uznania záväzku tak ako ho predpokladá prvá veta § 323 ods. 1 ObZ, je vznik vyvrátiteľnej

domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto
domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu
uznania v skutočnosti neexistoval, či už pre to, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho
uznaním zanikol. V prípade, že dlžník neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania
záväzku tento neexistoval, súd bude mať na základe uvedenej právnej domnienky skutočnosť existencie

uznaného záväzku za preukázaný. Ďalším dôsledkom uznania záväzku je začatie plynutia novej 4 ročnej
premlčacej lehoty na uplatnenie si nároku na úhradu uznaného záväzku súdnou cestou.

13./ Ručenie predstavuje významný zaisťovací inštitút aj v obchodnoprávnej oblasti. Zabezpečiť ním
možno peňažný ako aj nepeňažný záväzok dlžníka, záväzok osobnej povahy však vzhľadom na jeho

povahu zabezpečiť nemožno. Záväzkoch ručiteľa voči veriteľovi vznikajúci z titulu ručenia je vo vzťahu
k hlavnému obligačnému vzťahu existujúcemu medzi veriteľom a dlžníkom vzťahom akcesorickým.
Akcesorita ručenia znamená, že medzi ručiteľom a dlžníkom z hlavného záväzkového vzťahu nejde
o spoludlžnícky vzťah, ale že ručiteľ je iba v postavení „vedľajšieho“ dlžníka. Vyhlásenie o ručiteľskom
záväzku vyžaduje písomnú formu a určitosť zabezpečovaného záväzku vyžaduje jeho špecifikáciu, čo

do rozsahu (výšky pohľadávky), obsahu (stanovenie konkrétnych práv a povinností zmluvných strán),
ako aj právneho titulu (napr. pôžička). Taktiež z účelu predmetného vyhlásenia vyplýva nutnosť presnej
identifikácie jednotlivých subjektov, teda veriteľa, dlžníka a ručiteľa a zo znenia § 303 ObZ možno vyvodiťaj nutnosť dodržania obsahovej stránky vyhlásenia – záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia
určitého záväzku dlžníkom. Predmetné ustanovenie je kogentné.

14./ Ustanovenie § 145 OZ upravuje vzájomne vzťahy manželov a tretích osôb vzhľadom na
právne úkony, ktorými manželia disponujú so spoločnými vecami ako predmetom bezpodielového
spoluvlastníctva. Skutočnosť, že každý z manželov je vlastníkom celej veci patriacej do bezpodielového
spoluvlastníctva, je vyjadrená v tomto ustanovení oprávnením každého z manželov uskutočniť
akékoľvek právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, a to s účinkami pre obidvoch manželov. Pokiaľ

takýto právny úkon vybočuje z rámca bežných vecí, druhý manžel má podľa ods. 1 iba právo dovolať
sa neplatnosti právneho úkonu, ku ktorému nedal súhlas. V zmysle § 40a OZ pôjde o neplatnosť
relatívnu. Právny úkon bude neplatný len za predpokladu, že sa druhý z manželov tejto neplatnosti
dovolá. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 OZ na konkrétny prípade je
existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Spoločnou vecou sa rozumie vec, ktorá už
patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle jeho zákonného vymedzenia v § 143 OZ

(R72/1994). Na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je podľa prevládajúceho výkladu
potrebný súhlas druhého manžela. Ak sa právny úkon, ktorým jeden z manželov prevzal ručiteľský
záväzok, netýka spoločných vecí, nevzťahuje sa na neho ustanovenie § 145 OZ, v dôsledku čoho
nemožno uvažovať ani o neplatnosti takéhoto úkonu z dôvodu absencie súhlasu druhého manžela podľa
ustanovenia § 40a OZ. Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného

z manželov bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie aj zo spoločného majetku manželov v zmysle §
147 OZ, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá (ako nie bežná)
vyžaduje pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný trpieť
pri výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa však spoluručiteľom (R 61/1973,
R 71/1994).

15./ Relatívna neplatnosť právneho úkonu je upravená v ustanovení § 40a OZ, pričom z jeho znenia
vyplýva, že ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa § 145 ods. 1 OZ, považuje sa právny úkon
za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Relatívne
neplatným je taký úkon, ktorého platnosť alebo neplatnosť závisí od toho, či osoba, ktorá je oprávnená

relatívnu neplatnosť namietať, toto svoje právo uplatní. Ak sa však dotknutý subjekt dovolá relatívnej
neplatnosti, a to doručením druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho
úkonu, účinky právneho úkonu, ktoré nastali v minulosti, pominú a právny úkon sa stane neplatným
s účinkami od počiatku (ex tunc). Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti sa na rozdiel od absolútnej
neplatnosti premlčuje v 3 ročnej premlčacej dobe odo dňa, kedy bolo možné toto právo vykonať po

prvýkrát. Osoba, ktorá sa relatívnej neplatnosti v súdnom konaní dovoláva, nemusí žalovať určenie
relatívnej neplatnosti, je možné sa jej dovolávať aj pri žalobe na plnenie. Dovolať sa relatívnej neplatnosti
je oprávnená osoba, ktorá je napadnuteľným právnym úkonom dotknutá na jej právach. Osoba, ktorá sa
neplatnostidovoláva,nemusíbyťúčastníkomnapadnutéhoprávnehoúkonu,aleakákoľvekosoba,ktorej
toto oprávnenie vyplýva z právnej úpravy – aj keď sama sa na napádanom právnom úkone nepodieľala.

Dovolať sa neplatnosti právneho úkonu nie je oprávnený ten, kto neplatnosť sám spôsobil alebo vyvolal,
ako aj jeho právny nástupca. Ide o prejav jednej zo zásad občianskeho práva, podľa ktorej sa nie je
možné dovolávať vlastnej nepoctivosti. V prípade, ak je oprávnenému právom poskytovaná ochrana,
v žiadnom prípade nemôže ťažiť z vlastného nepoctivého správania.

16./ Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana,
ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe

takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť jej skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,

že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu
nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy,
musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenieskutočností stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti

tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec
netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je

určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma
zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje
aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať
k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba
rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci

charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

17./ Vychádzajúc z prevedeného dokazovania súd hodnotil každý dôkaz jednotlivé a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a zároveň prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom

mal za preukázané, že medzi sporovými stranami došlo k dohode o uznaní záväzku a o ručiteľskom
záväzku, na základe ktorej žalovaný v 1./rade v zastúpení žalovaným v 2./rade ako konateľom
uznal záväzok vyplývajúci z jednotlivých faktúr špecifikovaných v dohode a prakticky tento záväzok
v priebehu súdneho konania ani nespochybňoval. Podľa názoru súdu dohoda o uznaní záväzku
obsahuje náležitosti potrebné k tomu, aby ju bolo možné považovať za platnú dohodu a rovnako tak aj

dohoda o ručiteľskom záväzok uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 2./rade ako ručiteľom obsahuje
náležitosti vyžadované § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Dohoda bola uzavretá v písomnej forme
a bol v nej špecifikovaný záväzok dlžníka, čo do rozsahu a obsahu uvedením jednotlivých faktúr,
z ktorých tento záväzok vyplýval a dohoda obsahuje aj vyhlásenie ručiteľa uspokojiť záväzok veriteľa
v prípade nesplnenia záväzku dlžníkom. I keď v dohode o ručiteľskom záväzku je citované ustanovenie

§ 546 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak podľa názoru súdu s poukazom na ustanovenie § 261 ods.
1 a 7 ObZ je potrebné ručiteľský záväzok posudzovať podľa ustanovení § 303 a nasl. ObZ, keďže
záväzkový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom vyplýva z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi uzavretej
pri ich podnikateľskej činnosti a preto aj ručiteľský záväzok ako zabezpečovací záväzok je potrebné
posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

18./ Námietky žalovaného v 1./rade ohľadne vád dodaného tovaru súd považoval za právne irelevantné,
pretože žalovaný v 1./rade žiadnym spôsobom nešpecifikoval, o aké konkrétne vady tovaru by sa malo
jednať, na ktoré faktúry sa táto uplatnená námietka vzťahuje a v akom rozsahu, pričom žalovaný v 1./
rade žiadnym spôsobom nedokladoval uplatnenie nárokov z vád tovaru v zmysle § 428 ObZ a preto sa

súd s týmito jeho námietkami nemohol ani zaoberať.

19./ Žalovaný v 2./rade sa bránil uplatňovaním relatívnej neplatnosti dohody o uznaní záväzku
a o ručiteľskom záväzku v časti týkajúcej sa ručiteľského záväzku s poukazom na ustanovenie § 145
ods. 1 OZ a § 40a OZ, avšak v jeho prípade je potrebné poukázať na znenie druhej vety § 40a OZ, podľa

ktorejsaneplatnostinemôžedovolávaťten,ktojusámspôsobil. Pokiaľtedažalovanýv2./radenamietal,
že na uzavretie dohody o ručiteľskom záväzku absentoval súhlas jeho manželky, tak táto jeho námietka
je právne neopodstatnená, nakoľko ak by mu aj súhlas manželky nebol daný, a napriek tomu žalovaný
v 2./rade uzavrel dohodu o ručiteľskom záväzku, tak on sám sa relatívnej neplatnosti takéhoto právneho
úkonu nemôže dovolávať. Relatívnej neplatnosti by sa mohla dovolávať iba manželka žalovaného v 2./

rade, ktorá by bola takýmto úkonom dotknutá, avšak táto účastníkom prejednávanej veci nebola.

20./ Rovnako tak súd pri svojom rozhodovaní nemohol prihliadať na nález Ústavného súdu SR
sp.zn. I.US 26/2010, na ktorý poukazoval žalovaný v 2./rade, pretože podľa názoru súdu tento nie je
aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko vo veci preskúmavanej Ústavným súdom SR bol iný okruh

účastníkov konania (manželka ako žalobkyňa a manžel ako žalovaný v 2./rade a zároveň obchodná
spoločnosť ako žalovaná v 1./rade) a aj iný predmet konania (určenie neplatnosti dohody o pristúpení
k záväzku), pričom ústavný súd nerozhodoval o tom, či konkrétny právny úkon podlieha režimu §
145 ods. 1 OZ a či v prípade absencie súhlasu druhého manžela ide o právny úkon platný, relatívneneplatný alebo absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, ale iba napriek doterajšej rozhodovacej
praxi vyslovil názor, že pri interpretácii ustanovenia § 145 ods. 1 OZ súdy nemôžu vychádzať len
z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam, ale musia zohľadniť aj možné právne účinky

konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Vzhľadom k tomu, že účastníčkou tohto súdneho konania nebola manželka žalovaného
v 2./rade, ktorá by namietala relatívnu neplatnosť dohody o ručiteľskom záväzku, nemohol súd pri
rozhodovaní o žalobe žalobcu posudzovať relatívnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle názoru
vysloveného ústavným súdom. Rovnako tak súd nemohol hodnotiť absolútnu neplatnosť právneho

úkonu podľa § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi, pretože ústavný súd síce vyslovil názor, že ak
spoločník bez súhlasu svojho manžela dohodol s veriteľom pristúpiť k záväzku spoločnosti, s cieľom stať
sa nerozdielnym spoludlžníkom, možno takéto jeho konanie považovať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, avšak ako uviedol ústavný súd v bode l5. odôvodnenia svojho nálezu, v každej
veci je treba vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo
skutkových zistení všeobecných súdov, pričom povinnosťou všeobecného súdu je zohľadniť všetky

relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže
nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah
zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania
výslovne namietal. Žalovaný v 2./rade v prejednávanej veci síce namietal neplatnosť právneho úkonu
pre rozpor s dobrými mravmi, avšak túto námietku vzniesol iba vo všeobecnej rovine bez poukázania

na konkrétne skutkové okolnosti a bez ich právneho vyhodnotenia a preto súd ani nemohol posúdiť
komplexne uvedenú námietku, keď žalovaný v 2./rade neuniesol nielen povinnosť tvrdenia, ale aj
dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou
je úzka vzájomná väzba a ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti

tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec
netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide
o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Žalovaný v 2./rade síce
všeobecne uviedol, že dohoda o ručiteľskom záväzku je v rozpore s dobrými mravmi, avšak na toto svoje

tvrdenie neuviedol žiadne skutkové okolnosti a ani žiadnym spôsobom toto svoje tvrdenie nedokazoval
a ani na jeho preukázanie nenavrhol žiadne relevantné dôkazy, a preto neunesenie dôkazného bremena
na svoje tvrdenie má za následok, že súd dohodu o ručiteľskom záväzku nemohol vyhodnotiť ako
absolútne neplatný právny úkon. V právnej vete citovaného nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že
konanie manžela, ktorý pristúpil k záväzku spoločnosti možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore

s dobrými mravmi, avšak ako vyplýva z odôvodnenia tohto nálezu súd musí vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu a zo skutkových zistení v priebehu konania a až na základe ich
vyhodnotenia môže dospieť k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. V prejednávanej veci
však zo strany žalovaného v 2./rade neboli tvrdené žiadne skutkové okolnosti a ani právne závery, ktoré
by viedli súd k názoru o absolútnej neplatnosti dohody o ručiteľskom záväzku.

21./ Keďže súd dohodu o uznaní záväzku a o ručiteľskom záväzku uzavretú medzi sporovými stranami
považoval za platný právny úkon, pričom existencia záväzku žalovaného v 1./rade nebola sporná a tento
bol doložený zo strany žalobcu aj jednotlivými faktúrami a rovnako tak nebolo sporné, že záväzok
žalovaného v 1./rade nebol doposiaľ uhradený vo výške 306 794,16 eura, tak súd žalobe žalobcu

v tejto časti vyhovel a zaviazal žalovaných v 1./ a 2./rade na zaplatenie uvedenej sumy spolu s úrokmi
z omeškania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku v bode I. s poukazom na ustanovenie §
369 ods. 1,2 ObZ v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného. Zároveň súd zaviazal
žalovaných na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40

eur v zmysle § 369c ObZ v spojení s § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.

22./ Žalobca v časti o zaplatenie sumy 255 547,20 eura zobral žalobu späť v dôsledku toho, že časť
pohľadávokbolavtejtovýškevpriebehukonaniapostúpenáinýmspoločnostiamapretosúdpodľa§145
ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP konanie v tejto časti zastavil, pričom k späťvzatiu žaloby v časti o zaplatenie

sumy195547,20euradošloeštepredprvýmpojednávanímaoďalších60000eurzobralžalobcažalobu
späť po prvom pojednávaní, pričom žalovaný v 2./rade so späťvzatím žaloby súhlasil a žalovaný v 1./
rade so späťvzatím žaloby v tejto časti neprejavil nesúhlas, i keď mu späťvzatie žaloby bolo doručené
pred pojednávaním, ktorého sa následne nezúčastnil on ani jeho právny zástupca.23./ Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 07.11.2023 navrhol výsluch svedka F. G. ohľadne
uzatvárania dohody a jej plnenia, avšak na ďalšom pojednávaní na tomto dôkaze netrval a podľa

názorusúduvzhľadomnapriebehkonaniaadokazovaniavýsluchuvedenéhosvedkaaninebolpotrebný
a rovnako tak právny zástupca žalovaného v 1./rade navrhol výsluch žalovaného v 2./rade ešte na
prvom pojednávaní s tým, že by sa mal vyjadriť k uzatváraniu dohody o uznaní záväzku, pričom žalovaný
v 2./rade sa ani na jednom z pojednávaní nezúčastnil a jeho právny zástupca výsluch svojho klienta
ani nenavrhoval a preto súd kvôli tomuto dôkazu pojednávanie neodročoval, keď právny zástupca

žalovaného v 1./rade taktiež na tomto dôkaze netrval ako vyplýva z obsahu jeho ospravedlnenia
neprítomnosti na pojednávaní.

24./ Žalovaný v 1./rade v priebehu konania vzniesol námietku miestnej a kauzálnej nepríslušnosti
tunajšieho súdu, pričom zo strany súdu bola táto námietka vyhodnotená ako neopodstatnená
s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 1, § 37 a § 40 CSP, keďže podľa § 22 písm. d/ CSP je na

konanie v obchodnoprávnych sporoch kauzálne príslušný Okresný súd Nitra pre obvod Krajského súdu
v Nitre a je nesporné, že v prejednávanej veci išlo o obchodnoprávny spor, kde kauzálne príslušný pre
žalovaného v 1./rade bol Okresný súd Prešov a pre žalovaného v 2./rade Okresný súd Nitra a keďže
Civilný sporový poriadok výslovne nerieši prípad kauzálnej príslušnosti niekoľkých súdov, tak analogicky
je potrebné vychádzať z ustanovenia § 37 CSP s tým, že sa môže konať na ktoromkoľvek kauzálne

príslušnom súde, pričom žalobca už v upomínacom konaní žiadal, aby vec bola postúpená Okresnému
súdu v Nitre, ako jednému z kauzálne príslušných súdov.

25./Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdpodľa§255ods.2a§256ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku
tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa úspechu strán v konaní. Žalobca sa žalobou

domáhal zaplatenia sumy 562 341,36 eura, pričom jeho žalobe bolo vyhovené do sumy 306 794,16
eura, čo predstavuje úspech v konaní v rozsahu 54,56%. V časti o zaplatenie sumy 255 547,20 eura
zobral žalobca žalobu späť z dôvodu, že v priebehu konania časť pohľadávky v tejto výške postúpil iným
spoločnostiam a teda žalobca svojim konaním a následným späťvzatím žaloby v tejto časti procesne
zavinil zastavenie konania a preto súd priznal náhradu trov konania v tejto časti žalovaným v 1./ a 2./

rade a nemohol brať do úvahy, či aj v tejto časti bola žaloba dôvodná, keďže príčinou späťvzatia
žaloby v časti o zaplatenie sumy 255 547,20 eura nebolo konanie žalovaných (napr. plnenie po podaní
žaloby) , ale konanie žalobcu, pričom tento úspech žalovaných predstavuje 45,44% vzhľadom na výšku
celej pohľadávky. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 9,12% (54,56% - 45,44%) a z toho dôvodu
súd zaviazal žalovaných v 1./ a 2./rade na náhradu trov konania žalobcovi vo výške 9,12%, o ktorej

podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne tunajší súd samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom
súde Nitra, ktorý rozsudok vydal. Odvolanie môže podať ten, v koho neprospech bol rozsudok vydaný.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Popri všeobecných náležitostiach podania (podľa § 127 Civilného sporového poriadku treba v podaní
uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané
a treba uviesť aj spisovú značku konania, ktorého sa týka, ak je urobené v prebiehajúcom konaní) sa
v odvolaní musí uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).