Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. január 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Cob/128/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123251566
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6123251566.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členiek

senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: METROPOLITEJ
PARTIZÁNSKE s.r.o. so sídlom Jesenského 230/7, Partizánske, IČO: 36 331 031, zastúpený JUDr.
Peter Ďurmek, advokát so sídlom Sládkovičova 1172/34, Bánovce nad Bebravou, IČO: 42 150 515,
proti žalovaným: 1/ ACS BIOMASA, s.r.o. so sídlom Staré Grunty 7A, Bratislava - mestská časť Karlova
Ves, IČO: 44 976 283, zastúpený SEDLÁČEK, advokátska kancelária s. r. o. so sídlom Karpatská
3291/36, Stupava, IČO: 51 018 128, 2/ M.. M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. XXX/XX, G. I.Č.,
zastúpený AG LEGAL s.r.o. so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 326

511, o zaplatenie sumy 562.341,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 1/, 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Nitra, č. k. 56Cb/14/2023-183 zo dňa 12. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra, č. k. 56Cb/14/2023-183 zo dňa 12. januára
2024 v napadnutej časti výroku I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Krajský súd v Bratislave odvolacie konanie v časti odvolania žalovaného 2/proti výroku II. rozsudku
Okresného súdu Nitra, č. k. 56Cb/14/2023-183 zo dňa 12. januára 2024 z a s t a v u j e.

III. Žalobcovi súd proti žalovanému 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvým výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/, 2/ zaplatiť
žalobcovi sumu 306.794,16 eur,

- s ročným úrokom z omeškania 15,25 % zo sumy 30.000 eur od 20.09.2022 do 01.03.2023, zo sumy
115.482,24 eur od 05.10.2022 do 01.03.2023, zo sumy 132.841,44 eur od 21.10.2022 do zaplatenia,

- s ročným úrokom z omeškania 16 % zo sumy 106.404,48 eur od 05.11.2022 do zaplatenia, zo sumy
67.548,24 eur od 21.11.2022 do zaplatenia, zo sumy 92.036,16 eur od 05.12.2022 do 30.05.2023, zo
sumy 18.028,80 eur od 20.12.2022 do 01.03.2023

- paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- eur, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia
povinnosť druhého žalovaného. Druhým výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy 255.547,20 eur

zastavil a tretím výrokom priznal žalobcovi proti žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania vo
výške 9,12 %.2. V odôvodnení rozsudku s poukazom na ust. § 303, § 304 ods. 1, 2, § 306 ods. 1, § 323 ods. 1, 2, 3, §
409 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OBZ“), §
34, § 39, § 40a a § 145 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OZ“), ust. § 191 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), konštatoval dôvodnosť uplatneného nároku na
základe existencie Dohody o uznaní záväzku a o ručiteľskom záväzku, uzavretej dňa 16.08.2022 medzi
žalobcomažalovanými1/,2/adôvodnosť žalobouuplatnenejsumy306.794,16eursprísl.(pospäťvzatí
žaloby v sume 255.547,20 eur). V ďalšom teoreticky rozobral inštitút uznania záväzku, ručenie, ust. §

145 Občianskeho zákonníka, relatívnu neplatnosť právneho úkonu a aj hodnotenie dôkazov podľa ust.
§ 191 ods. 1 CSP.

3. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sporové strany uzavreli Dohodu o
uznaní záväzku a o ručiteľskom záväzku (ďalej aj „Dohoda“), na základe ktorej žalovaný 1/, zastúpený
konateľom - žalovaným 2/, uznal záväzok vyplývajúci z jednotlivých faktúr špecifikovaných v Dohode,

a tento záväzok v priebehu súdneho konania ani nespochybňoval. Podľa názoru súdu prvej inštancie
Dohoda o uznaní záväzku obsahuje náležitosti, pre ktoré ju možno považovať za platnú a náležitosti
vyžadované ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka rovnako obsahuje aj Dohoda o ručiteľskom
záväzku, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 2/ ako ručiteľom. Bola uzavretá v písomnej forme,
čo do rozsahu a obsahu uvedením jednotlivých faktúr, z ktorých tento záväzok vyplýval, bol v nej

špecifikovaný záväzok dlžníka, a obsahuje aj vyhlásenie ručiteľa uspokojiť pohľadávku veriteľa v
prípade jej nesplnenia dlžníkom. I keď je v dohode o ručiteľskom záväzku citované ust. § 546 a nasl.
Občianskeho zákonníka, s poukazom na ust. § 261 ods. 1 a 7 Obchodného zákonníka bolo podľa názoru
súdu prvej inštancie potrebné ručiteľský záväzok posudzovať podľa ust. § 303 a nasl. OBZ, keďže
záväzkový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom vyplýva z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi, uzavretej

pri ich podnikateľskej činnosti a preto aj ručiteľský záväzok je ako zabezpečovací záväzok potrebné
posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

4. Námietky žalovaného 1/ ohľadne vád dodaného tovaru považoval súd prvej inštancie za právne
irelevantné, pretože vady žiadnym spôsobom nešpecifikoval, neuviedol na ktoré faktúry a v akom

rozsahu sa táto námietka vzťahuje, nezdokladoval uplatnenie nárokov z vád tovaru v zmysle ust. § 428
OBZ a preto súd ani nemal dôvod na ne prihliadať.

5. V prípade žalovaného 2/, ktorý sa s poukazom na ust. § 145 ods. 1 a § 40a Občianskeho zákonníka
bránil uplatňovaním relatívnej neplatnosti Dohody o uznaní záväzku a o ručiteľskom záväzku v časti

týkajúcej sa ručiteľského záväzku, poukázal na znenie druhej vety ust. § 40a OZ, podľa ktorej sa
neplatnosti nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Námietka žalovaného 2/, že na uzavretie Dohody
oručiteľskomzáväzkuabsentovalsúhlasjehomanželkyjetakneopodstatnená,nakoľkoakbyajDohodu
o ručiteľskom záväzku bez súhlasu manželky uzavrel, relatívnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu
by sa mohla dovolávať len jeho manželka, ktorá by bola takýmto úkonom dotknutá. Tá však stranou

sporu nebola a sám žalovaný 2/ sa relatívnej neplatnosti dovolávať nemôže.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri svojom rozhodovaní nemohol vychádzať ani z na vec
neaplikovateľného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ÚS SR) sp.zn. I. ÚS 26/2010,
naktorýpoukazovalžalovaný2/,pretoževovecipreskúmavanejÚSSRbolinýokruhúčastníkovkonania

(manželka ako žalobkyňa a manžel ako žalovaný 2/ a zároveň obchodná spoločnosť ako žalovaná 1/) a
aj iný predmet konania (určenie neplatnosti dohody o pristúpení k záväzku), pričom ÚS SR nerozhodoval
o tom, či konkrétny právny úkon podlieha režimu ust. § 145 ods. 1 OZ a či v prípade absencie súhlasu
druhého manžela ide o právny úkon platný, relatívne neplatný alebo absolútne neplatný pre rozpor s
dobrými mravmi, ale napriek doterajšej rozhodovacej praxi iba vyslovil názor, že pri interpretácii ust. §

145 ods. 1 OZ súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam,
ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

7. Vzhľadom k tomu, že manželka žalovaného 2/, ktorá by mohla namietať relatívnu neplatnosť dohody

o ručiteľskom záväzku stranou tohto sporu nebola, nemohol súd relatívnu neplatnosť právneho úkonu v
zmysle názoru ÚS SR vysloveného v cit. náleze pri rozhodovaní o žalobe posudzovať. Nemohol hodnotiť
ani absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi, pretože ÚS
SR sícevyslovil,žeakspoločníkbezsúhlasusvojej manželkydohodolsveriteľompristúpeniekzáväzkuspoločnosti, s cieľom stať sa nerozdielnym spoludlžníkom, možno takéto jeho konanie považovať za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, avšak v každej veci je treba vychádzať z individuálnych okolností
každého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov, pričom povinnosťou

všeobecného súdu je zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na
ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti (bod
l5 nálezu). Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi
je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namietal.

8. Žalovaný 2/ síce neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi namietal, námietku
však vzniesol iba vo všeobecnej rovine, bez poukázania na konkrétne skutkové okolnosti a bez ich
právneho vyhodnotenia. Vznesenú námietku súd ani komplexne posúdiť nemohol, keďže žalovaný 2/
neuniesol nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Medzi
povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba a ak strana nesplní svoju
povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, nemôže spravidla splniť

ani dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za
následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla
nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé
rozhodnutie. Žalovaný 2/ síce všeobecne uviedol, že dohoda o ručiteľskom záväzku je v rozpore s

dobrými mravmi, k tomuto tvrdeniu však neuviedol žiadne skutkové okolnosti, žiadnym spôsobom ho
nedokazoval a na jeho preukázanie ani nenavrhol žiadne relevantné dôkazy. Neunesenie dôkazného
bremena má potom za následok, že súd dohodu o ručiteľskom záväzku nemohol vyhodnotiť ako
absolútne neplatný právny úkon. V právnej vete citovaného nálezu ÚS SR uviedol, že konanie manžela,
ktorý pristúpil k záväzku spoločnosti možno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, avšak

z odôvodnenia nálezu vyplýva, že súd musí vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého
prípadu, a zo skutkových zistení v priebehu konania a až na základe ich vyhodnotenia môže dospieť
k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. V prejednávanej veci však zo strany žalovaného 2/
neboli tvrdené žiadne skutkové okolnosti a ani právne závery, ktoré by súd viedli k názoru o absolútnej
neplatnosti dohody o ručiteľskom záväzku.

9. Keďže súd prvej inštancie Dohodu o uznaní záväzku a o ručiteľskom záväzku uzavretú medzi
sporovými stranami považoval za platný právny úkon, existencia záväzku žalovaného 1/ sporná nebola,
zo strany žalobcu bol doložený aj jednotlivými faktúrami a sporným rovnako nebolo, že záväzok
žalovaného 1/ nebol doposiaľ vo výške 306.794,16 eur uhradený, súd žalobe v tejto časti vyhovel a

žalovaných 1/, 2/ zaviazal na zaplatenie uvedenej sumy spolu s úrokmi z omeškania tak, ako je uvedené
v časti výroku I rozsudku, s poukazom na ust. § 369 ods. 1, 2 OBZ v spojení s ust. § 1 ods. 2 nariadenia
vlády SR č. 21/2013 Z.z. s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia
povinnosť druhého žalovaného. Zároveň súd zaviazal žalovaných na zaplatenie paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- eur v zmysle ust. § 369c OBZ v spojení s §

2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. a na náhradu trov konania.

10. V časti o zaplatenie sumy 255.547,20 eur zobral žalobca žalobu späť na základe jej postúpenia
iným spoločnostiam v priebehu konania a preto súd podľa ust. § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP
konanie v tejto časti zastavil. Na návrhu na výsluch svedka Y. F. ohľadne uzatvárania Dohody a jej

plnenia na pojednávaní dňa 07.11.2023 žalobca na ďalšom pojednávaní netrval a aj podľa názoru súdu
nebol vzhľadom k priebehu konania a dokazovania výsluch uvedeného svedka potrebný. Ešte na prvom
pojednávaní navrhol žalovaný 1/ výsluch žalovaného 2/ s tým, že by sa mal vyjadriť k uzatváraniu
Dohody o uznaní záväzku. Žalovaný 2/ sa však žiadneho pojednávania nezúčastnil a jeho výsluch
nenavrhoval ani jeho právny zástupca. Na tomto dôkaze tiež netrval ani žalovaný 1/ (vyplývajúc z obsahu

ospravedlnenia jeho neprítomnosti na pojednávaní), a pre vykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie
pojednávanie ani neodročoval.

11. Žalovaný 1/ vzniesol v priebehu konania námietku miestnej a kauzálnej nepríslušnosti konajúceho
súdu, pričom zo strany súdu bola táto námietka s poukazom na ust. § 36 ods. 1, § 37 a § 40 CSP

vyhodnotená ako nedôvodná, keďže podľa ust. § 22 písm. d/ CSP je na konanie v obchodnoprávnych
sporoch pre obvod Krajského súdu v Nitre kauzálne príslušný Okresný súd Nitra a je nesporné, že v
prejednávanej veci išlo o obchodnoprávny spor, kde kauzálne príslušný pre žalovaného 1/ bol Okresný
súd Prešov a pre žalovaného 2/ Okresný súd Nitra. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši prípadkauzálnej príslušnosti niekoľkých súdov a tak je analogicky potrebné vychádzať z ust. § 37 CSP s tým,
že konať sa môže na ktoromkoľvek kauzálne príslušnom súde, pričom žalobca už v upomínacom konaní
žiadal, aby vec bola postúpená Okresnému súdu v Nitre, ako jednému zo súdov kauzálne príslušných.

12. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP tak,
že ich náhradu pomerne rozdelil podľa úspechu strán sporu. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 562.341,36 eur, jeho žalobe bolo vyhovené do sumy 306.794,16 eur, čo predstavuje jeho úspech v
konanívrozsahu54,56%.Pozačatíkonaniazobralžalobcažalobuvčastiozaplateniesumy255.547,20

eur späť z dôvodu jej postúpenia iným spoločnostiam, čím v tejto časti procesne zavinil zastavenie
konania a preto súd priznal náhradu trov konania v tejto časti žalovaným 1/ a 2/. Vzhľadom k výške celej
pohľadávky predstavuje úspech žalovaných 45,44 % a čistý úspech žalobcu potom predstavuje 9,12
% (54,56% - 45,44%). Súd prvej inštancie teda zaviazal žalovaných 1/, 2/ na náhradu trov konania vo
výške 9,12%, o ktorej podľa ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku.

13. Žalovaný 1/ podal voči výroku 1 a 3 odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/ a h/
CSP, navrhol, aby odvolací súd rozsudok vo výroku 1 a 3 zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a žalobcu zaviazal nahradiť mu trovy konania na súdoch oboch inštancií v celom rozsahu.

14. K nesplneniu procesných podmienok uviedol, že už podaním zo dňa 06.11.2023 namietol kauzálnu
nepríslušnosť Okresného súdu Nitra na prejednanie a rozhodnutie veci. Tvrdil, že už v čase postúpenia
veci upomínacím súdom bol s ohľadom na ust. § 22 písm. e/ CSP a miesto jeho sídla (od 21.03.2019
do 15.11.2023 Záhradná 2, Prešov) na prejednanie veci kauzálne príslušný Okresný súd Prešov. Za
nesprávny označil postup a záver súdu prvej inštancie v ods. 24 odôvodnenia rozsudku, že pre

žalovaného 2/ bol kauzálne príslušný Okresný súd Nitra a za analogickej aplikácie ust. § 37 CSP malo
byť možné konať na ktoromkoľvek kauzálne príslušnom súde.

15. Konštatoval, že uplatnený nárok vyplýva zo vzájomného obchodného styku žalobcu a žalovaného 1/,
voči žalovanému 2/ vyplýva z ručenia, ktoré je vo vzťahu k hlavnému dlžníckemu vzťahu akcesorickým

zabezpečovacím prostriedkom. Touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nezaoberal a v odôvodnení
sa k nej nevyjadril vôbec i napriek tomu, že ju žalovaný 1/ v konaní namietal (napr. vyjadrenie zo dňa
30.08.2023). Pokiaľ by bolo zámerom zákonodarcu umožniť aplikáciu ust. § 37 CSP nielen pri určovaní
miestnej ale aj funkčnej príslušnosti, bol by to v znení predmetného ustanovenia urobil explicitne.
Pre porovnanie poukázal na ust. § 470 ods. 4 a § 471c CSP. V prechodnom ust. § 470 ods. 4 CSP

zákonodarca explicitne vymedzil aplikáciu novely aj vo vzťahu ku kauzálnej a funkčnej príslušnosti; kým
v ust. § 471c CSP len k vecnej a miestnej príslušnosti. Uvedené malo (a má) v praxi za následok, že
konania začaté do 31.05.2023, na ktorých prejednanie sa od 01.06.2023 stali kauzálne príslušné iné
súdy, sa nedokončujú na dovtedy príslušných súdoch, ale boli (a sú) postupované na súdy kauzálne
príslušné. K definovaniu kauzálnej príslušnosti sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj

„NS SR“) v uznesení z 29.01.2019, sp. zn. 5Ndob/2/2019 tak, že „osobitná úprava kauzálnej príslušnosti
v ust. § 22 až 33 CSP je úprava obsahujúca kritériá určenia príslušného súdu, ktoré s ohľadom na
predmet konania určujú ako jediný oprávnený vo veci konať takto vymedzený súd aj pre prípad, že
by bola inak založená podľa všeobecných ustanovení týkajúcich sa miestnej príslušnosti, príslušnosť
iného prvoinštančného súdu. Má tak povahu prioritnej voči všetkým ostatným do úvahy prichádzajúcim

vymedzeniampríslušnosti.“Uvedenépotvrdzujenemožnosťaplikácieust.§37CSPpreurčeniefunkčnej
príslušnosti, nakoľko funkčná príslušnosť určuje vždy len jediný súd oprávnený vo veci konať a tým
v danom prípade bol výlučne Okresný súd Prešov. Okresný súd Nitra teda nebol na prejednanie a
rozhodnutie veci kauzálne príslušný, v dôsledku čoho neboli splnené procesné podmienky a rozsudok
je tak nevyhnutné ako nezákonný zrušiť.

16. K písm. b/ a h/ ust. § 365 ods. 1 CSP konštatoval, že súčasťou práva na spravodlivý proces
je právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V konaní o. i. namietal, že žalobca nepreukázal skutočné
dodanie mu tovaru v tvrdenom množstve. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku len stručne

vyjadril len problematike uplatnenia nárokov z vád tovaru (bod 18.), s námietkou absencie preukázania
množstva dodaného tovaru sa však vecne nezaoberal a na účel ustálenia výšky nároku (ktorú žalobca
v priebehu konania navyše modifikoval) vychádzal len z dohody o uznaní záväzku. Žalovaný 1/
bol pritom oprávnený namietať dodanie iného (menšieho) množstva tovaru aj priamo v rámci svojejprocesnej obrany - tovar mal byť dodaný cca od apríla 2022 (čo však žalobca vo svojich podaniach
riadne nešpecifikoval). Nárok z dodania iného množstva tovaru si žalovaný 1/ uplatnil v odpore z
12.05.2023, t. j. v zákonnej lehote podľa ust. § 428 ods. 1 písm. c/ Obchodného zákonníka. Vyvrátiteľnú

domnienku uznania záväzku s možnosťou dlžníka preukázať, že záväzok v čase uznania v uznanom
rozsahu netrval, obsahuje ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Rozsah uznania záväzku v konaní
spochybnil, tvrdil že skutočné množstvo dodaného tovaru by mal v konaní tvrdiť a preukazovať žalobca,
k čomu však nedošlo. Žalovaný 1/ tiež namietal, že nebolo možné od neho primerane požadovať, aby
v konaní preukazoval negatívnu skutočnosť, t. j. že mu žalobca nedodal tovar v určitom množstve. V

tejto súvislosti poukázal aj na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, uplatňovanú v rozhodovacej praxi súdnych
autorít., ktorú deklaroval citáciou z uznesenia NS SR sp.zn. 6 M Cdo/17/2010 zo dňa 28.03.2012.

17. Po jeho spochybnení množstva skutočne dodaného tovaru po uznaní záväzku tak bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno niesol žalobca, ktorý sa však k týmto otázkam vo svojich podaniach a prednesoch
napriek jeho námietkam žiadnym spôsobom nevyjadril. Tieto skutočnosti sú pritom rozhodujúce pre

posúdenie existencie a výšky uplatneného nároku a ich opísanie nemožno nahradiť odkazom na
dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP). Množstvo, samotný dodaný tovar, resp. ani predmet fakturácie, neboli
špecifikované ani v dohode. Súd prvej inštancie sa posúdením uvedených otázok materiálne nezaoberal
a v odôvodnení rozsudku sa k nim nevyjadril. Žalovaný 1/ tak nevie, čím boli vedené úvahy súdu
prvej inštancie, či na dané námietky prihliadal a ak áno, prečo ich z pohľadu jeho procesnej obrany

nepovažoval za relevantné. Tento nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie mu znemožnil
procesne relevantným spôsobom kvalifikovane reagovať na zistenia a závery súdu, čím došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

18. Súd prvej inštancie jeho námietky súčasne vôbec nehodnotil v kontexte vyvrátiteľnosti domnienky

trvania a rozsahu uznaného záväzku. Túto povahu uznania záväzku v odôvodnení rozsudku (ods. 12)
zmienil len v rámci všeobecného právno-teoretického opisu daného právneho inštitútu, no následne ju
vôbec neaplikoval pri právnom posúdení jeho námietok. Na nesprávnom právnom posúdení je založený
aj záver súdu ohľadom absencie uplatnenia nárokov z vád tovaru, keďže tieto nároky v rámci svojej
procesnej obrany uplatnil priamo počas súdneho konania, pričom takýto postup zákon nevylučuje.

Rozsudok preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je (ďalším) dôvodom na jeho
zrušenie.

19. Žalovaný 2/ podal odvolanie voči rozsudku v celom rozsahu, z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. f/ a h/ CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovýmzisteniam,avecnesprávneprávneposúdil.Napadnutýrozsudokžiadalzrušiť,vecvrátiťsúdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznať mu plnú náhradu trov konania.

20. Súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru o platnosti Dohody o uznaní záväzku a ručiteľskom
vyhlásení zo dňa 16.08.2022 a návrhu v celom rozsahu vyhovel, vytkol nesprávne právne posúdenie

veci. Dohodu označil za neplatnú, na čo v súdnom konaní viackrát poukázal, nakoľko v čase jej uzavretia
bol ženatý a na jej uzatvorenie nedisponoval súhlasom manželky. Žalobcom vymáhaná a Dohodou
údajne zaručená suma vo výške 972.489,42 eur nepochybne presahuje rámec bežných úkonov a vecí,
a preto bol súhlas jeho manželky potrebný, hlavne z dôvodu, že v prípade platnosti Dohody a neplnenia
žalovaným 1/, by pohľadávka žalobcu mohla byť uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“). Okrem majetku patriaceho do BSM nedisponuje takým
majetkom, z ktorého by dokázal uhradiť Dohodou zaručenú alebo vymáhanú sumu, čo však konajúci
súd vôbec neskúmal, a v rozsudku sa k tomu ani nevyjadril. Majetkom korešpondujúcim s Dohodou
zaručenousumouvžiadnomprípadenemôžerozhodovaťsám,bezsúhlasumanželky,t.j.nejdeo„bežnú
vec“ v zmysle ust. § 145 Občianskeho zákonníka.

21. S konštatovaním súdu prvej inštancie, že jeho námietka o neplatnosti Dohody z dôvodu absencie
súhlasu jeho manželky je právne neopodstatnená nesúhlasil aj z dôvodu, že žalobca mu neposkytol
možnosť sa k Dohode a jej obsahu vyjadriť, a už vôbec nie zasiahnuť do jej obsahu. Dohoda podpísaná
všetkými stranami mu navyše nebola ani doručená alebo odovzdaná, a to ani napriek tomu, že o to

žalobcu (resp. jeho kontaktnú osobu) výslovne požiadal. Súd prvej inštancie sa však s týmito jeho
námietkami opäť nijakým spôsobom nevysporiadal a nevzal ich do úvahy. Ak by aj Dohoda a Vyhlásenie
ručiteľa netrpeli neplatnosťou z dôvodu jej rozporu s ust. § 145 Občianskeho zákonníka, počas celého
súdneho konania namietal jej absolútnu neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi. Opakovane poukázalna nález č.k. I. ÚS 26/2010-26 zo dňa 08.12.2010, v ktorom vyslovil: „Za týchto okolností sa javí aj
ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky)
dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti (v sume 1.115.735,40 Sk s príslušenstvom), a teda

sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto
konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM,
keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú
ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou.“

22. S názorom Okresného súdu Nitra, že cit. nález nie je na danú vec aplikovateľný sa žalovaný
2/ nestotožnil. Podľa ÚS SR ak pristupujúci dlžník nie je reálne schopný splniť záväzok a ani nemá
vo výlučnom vlastníctve dostatočný postihnuteľný majetok, je jeho pristúpenie k záväzku, v rozpore
s dobrými mravmi, a teda ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zdôraznil, že už v odpore
uviedol, že okrem bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedisponuje a ani v čase uzatvorenia
Dohody a Vyhlásenia ručiteľa nedisponoval takým majetkom, aby z neho bol schopný vymáhanú sumu

uhradiť a teda nie je pravdivým tvrdenie, že by neuviedol žiadne skutkové okolnosti k svojmu tvrdeniu o
absolútnej neplatnosti Dohody z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi. Rozsudok označil za nesprávny
a nedostatočne odôvodnený.

23. S odkazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že

na cit. nález ÚS SR nemôže prihliadať aj z dôvodu odlišného okruhu účastníkov konania. Skutočnosť,
že jeho manželka nie je účastníčkou konania, nie je pri posudzovaní, či sa Dohoda a Vyhlásenie
ručiteľa priečia dobrým mravom rozhodujúca, keďže ide o jej absolútnu (nie relatívnu) neplatnosť. Súhlas
manželky ani nemal možnosť zaobstarať, nakoľko Dohodu podpísal v časovej tiesni, bez akejkoľvek
možnosti sa náležite s jej obsahom a Vyhlásením ručiteľa oboznámiť a už vôbec nie vyjadriť sa k jej

obsahu. Z Nálezu ÚS SR je pritom jednoznačne odvoditeľné, že jeho konanie bolo v rozpore s dobrými
mravmi, a preto ide o neplatný právny úkon. Ako dôkaz v konaní predložil aj komunikáciu s kontaktnou
osobou žalobcu, ktorá jednoznačne preukazuje, že Dohoda podpísaná oboma stranami mu nebola
poskytnutá a že s jej obsahom nebol náležite oboznámený. Túto skutočnosť súd prvej inštancie nijako
nevyhodnotil a ani sa k nej v odôvodnení rozsudku nevyjadril. Zotrval na tom, že žalobcovi nárok voči

nemu nevznikol a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. S odkazom na základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava“), poukázal na nález ÚS SR č.k. I. ÚS 117/07-33 zo dňa 04.02.2019, na ust. § 220
ods. 2 CSP a rozsudku vytkol absenciu riadneho a presvedčivého odôvodnenia a vysporiadania sa so

skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie podľa neho v odôvodnení rozsudku
sformuloval právny záver bez toho, aby uviedol, na akých dôkazoch založil svoje právne posúdenie,
nevysporiadal sa s jeho tvrdeniami a niektoré z nich úplne odignoroval. V dôsledku nedostatočného
odôvodnenia rozsudku bolo porušené aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie
neskúmal ani absolútnu neplatnosť právneho úkonu - Dohody a Vyhlásenia ručiteľa, dokonca sa k nej

ani náležite nevyjadroval a iba opakovane upozorňoval na jeho údajné neunesenie dôkazného bremena.
Takýto postup je nesprávny a súd prvej inštancie na jeho základe dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

25. Žalovaný 2/ následne, podaním zo dňa 07.05.2024 zobral odvolanie proti výroku II. rozsudku späť

a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a v rozsahu výroku I. a III. vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. K odvolaniam žalovaného 1/ a 2/ sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 04.04.2024, s napadnutým
rozsudkom sa v celom rozsahu stotožnil, navrhol jeho potvrdenie odvolacím súdom a priznanie mu plnej

náhrady trov konania.
K odvolaniu žalovaného 1/:
27. S poukazom na ust. § 22 písm. d/ CSP konštatoval kauzálnu príslušnosť Okresného súdu Nitra pre
obvod Krajského súdu v Nitre, keďže tento je kauzálne príslušný pre žalovaného 2/ (kauzálne príslušným
súdom pre žalovaného 1/ by bol Okresný súd Prešov) a bolo na žalobcovi, na ktorom z dvoch kauzálne

príslušných súdov sa bude domáhať svojich nárokov.
28. Nesúhlasil ani s jeho vyjadreniami, že od neho nebolo možné primerane požadovať, aby v
konaní preukazoval negatívnu skutočnosť s poukazom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá sa v
prejednávanej veci neuplatní, pretože dôkazné bremeno ohľadne preukázania vád dodaného tovarumal v spore uniesť práve žalovaný 1/. Jeho tvrdenia o údajných vadách fakturovanej drevoštiepky boli
prvýkrát uvedené až v odpore proti platobnému rozkazu, a sú účelové. Pri preberaní tovaru vady
vytýkané neboli, pred podaním odporu ich nikdy nenamietal, nároky z vád neuplatňoval a dodaná

štiepka bola následne spálená. Faktúry žalobcovi nevrátil, naopak, zaradil si ich do účtovníctva. Žalobca
poukázal na ust. § 428 OBZ, podľa ktorého právo z vád tovaru sa nemôže priznať v súdnom konaní, ak
kupujúci nepodá správu predávajúcemu o vadách tovaru bez zbytočného odkladu.
K odvolaniu žalovaného 2/:

29. K namietanej neplatnosti Dohody o uznaní záväzku a Vyhláseniu ručiteľa žalobca zdôraznil, že
s jej obsahom sa obaja žalovaní oboznámili, súhlasili s ním, v článku IV. ods. 2 výslovne uviedli, že
Dohodu uzatvorili slobodne, ich prejavy vôle sú dostatočne zrozumiteľné a určité, zmluvná voľnosť nie je
obmedzená, Dohodu podpísali dobrovoľne, bez nátlaku a nie v tiesni. Žalovaný 1/ samotnú Dohodu ani
nespochybňujeaani jedenzožalovanýchnespochybňujepravosťpodpisovnaDohode,ktorá mávšetky
náležitosti platného právneho úkonu. Podľa žalobcu bolo jedno vyhotovenie Dohody každej zmluvnej

strane odovzdané a na základe nej bolo zo strany žalovaného 1/ aj platené.

30. Vyhlásenie ručiteľa je platným právnym úkonom. Podľa konštantnej súdnej praxe (napr. R 61/1973,
R 71/1994) k ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela.
Týmto úkonom sa druhému manželovi nezakladajú žiadne práva ani povinnosti a ak sa právny úkon,

ktorým jeden z manželov prevzal ručiteľský záväzok netýka spoločných vecí, ust. § 145 OZ sa na neho
nevzťahuje. S názorom súdu prvej inštancie v ods. 20 rozsudku, že nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS 26/2010,
na ktorý poukázal žalovaný 2/, nemožno na prejednávanú sporovú vec aplikovať, sa stotožnil.
31. Podaním zo dňa 22.04.2024 sa žalovaný 2/ vyjadril k odvolaniu žalovaného 1/, súhlasil s tým, že
súd prvej inštancie sa v rozsudku riadne nevysporiadal a materiálne nezaoberal viacerými námietkami

oboch žalovaných, vrátane námietky týkajúcej sa absencie preukázania množstva dodaného tovaru
žalovanému 1/, absolútnej neplatnosti Dohody o uznaní záväzku a ručiteľskom vyhlásení zo dňa
16.08.2022 a napriek tomu výšku údajného nároku žalobcu (voči obom žalovaným) ustálil iba s
poukazom na Dohodu. Žalovaný 2/ súhlasil aj s tým, že z rozsudku nevyplýva, na základe akých úvah
súd prvej inštancie nepovažoval ich námietky za relevantné, prečo ich v rozsudku nezohľadnil a súhlasil

aj s tým, že záver súdu prvej inštancie ohľadom oprávnenosti výšky nároku žalobcu, je založený na
nesprávnom právnom posúdení, čím došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý súdny proces,
čo zakladá dôvod na zrušenie rozsudku.
32. Podaním zo dňa 20.05.2024 sa žalovaný 2/ vyjadril k vyjadreniu žalobcu, k odvolaniu žalovaného
1/ a k odvolaniu žalovaného 2/, v ktorom zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu.

33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že obe odvolania boli podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné (§ 357
písm. d/ CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a v súlade s ust. §
387 ods. 1, 2 ho potvrdil.
34. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

35. Podľa § 150 ods. 1 CSP (Skutkové tvrdenia), strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

36. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

37. Podľa § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo
oslabenie práva protistrany.

38. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.39. Podľa § 215 ods. 1, 2 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

40. Podľa § 132 ods. 2 CSP, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.

41. Podľa § 187 ods. 1, 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä

výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

42. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

43. Podľa § 379 CSP (Viazanosť rozsahom odvolania), odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný
okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,

c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

44. Podľa § 380 ods. 1 CSP (Viazanosť odvolacími dôvodmi), odvolací súd je odvolacími dôvodmi
viazaný.

45. Podľa § 366 CSP (Novoty v odvolacom konaní), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

46. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
47. Podstatou preskúmavanej veci pred súdom prvej inštancie bolo posúdenie dôvodnosti žaloby,
z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval

opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaní proti uplatňovanému
nároku bránili. Dôkazy potrebné na jeho posúdenie súd prvej inštancie vykonal zákonom predpísaným
spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami
vykonaného dokazovania, správne posúdené aj po právnej stránke, jeho právne závery vychádzajú
zo správnej aplikácie a výkladu právnych predpisov, nie sú v rozpore ani so závermi vyplývajúcimi

z doterajšej súdno-aplikačnej praxe a v napadnutom rozsudku aj riadne a dostatočne odôvodnené.
Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v
plnom rozsahu a s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné závery v ňom riadne
rozanalyzované, opakovať. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa.
48. Spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho

súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) len riadne uplatnené odvolacie dôvody, t. j. aby išlo o
niektorý z dôvodov konštituovaných v ust. § 365 CSP, aby odvolanie zároveň obsahovalo zdôvodnenie,
prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne (§ 363 CSP) a
nesprávnosťrozhodnutiavdôsledkupríslušnéhoodvolaciehodôvodumusíbyťvneprospechodvolateľa.
Dispozičná zásada sporového konania determinuje odvolací súd vec prejednať v medziach, v ktorých sa

odvolateľ domáha jej prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia odvolateľ nielen vymedzuje
rozsah výrokov, ktoré boli v rozhodnutí súdu prvej inštancie dotknuté suspenzívnym účinkom odvolania,
ale súčasne stanoví hranice, v ktorých je odvolací súd oprávnený a súčasne povinný rozhodnutie súdu
prvej inštancie preskúmať.49. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom konania v posudzovanej sporovej
veci (po čiastočnom späťvzatí žaloby), zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 306.794,16 eur s
príslušenstvom za dodaný tovar - štiepku, ktorý vyfakturoval k žalobe doloženými faktúrami a dôvodnosť

žalovanej čiastky (pred čiastočným späťvzatím žaloby), preukázal Dohodou o uznaní záväzku a o
ručiteľskom záväzku, verifikovanou dňa 16.08.2022 všetkými stranami sporu.

50. Podľa § 409 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať
kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho

vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu. V zmluve musí byť kúpna cena
dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve
prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu
cenu ustanovenú podľa § 448.

51. Podľa § 323 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,

predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj
v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Za uznanie nepremlčaného
záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. Uznanie záväzku má účinky aj voči
ručiteľovi.

52. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, odôvodnením napadnutého rozsudku a obsahom
oboch odvolaní odvolací súd dospel k záveru, že žalovanými 1/, 2/ tvrdené odvolacie dôvody nie sú
opodstatnené. Odvolacie námietky založil žalovaný 1/ na dôvodoch zakotvených v ust. § 365 ods. 1
a/ CSP, že neboli splnené procesné podmienky, písm. b/ CSP súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, a písm. h/ CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

53. Nesplnenie procesných podmienok nachádzal v nedostatku kauzálnej príslušnosti Okresného súdu
Nitra na prejednanie a rozhodnutie veci tvrdiac, že na prejednanie veci je podľa ust. § 22 písm. e/

CSP kauzálne príslušným Okresný súd Prešov, keďže v čase začatia konania aj v čase postúpenia
veci upomínacím súdom, bol miestom jeho sídla od 21.03.2019 do 15.11.2023 Prešov. Správne
síce konštatoval obchodnoprávnu povahu záväzkového vzťahu a aj akcesorickú povahu ručiteľského
záväzku žalovaného 2/ ako zabezpečovacieho prostriedku k hlavnému dlžníckemu vzťahu, čo ale
nemá vôbec žiaden vplyv na určenie príslušnosti súdu. Podstatným pre jej určenie je, že kauzálne

príslušným pre jedného zo žalovaných (teda ktoréhokoľvek z nich) je súd v obvode jeho sídla alebo
bydliska, nachádzajúceho sa v obvode príslušného krajského súdu. Miestna aj kauzálna príslušnosť
sa spravuje kritériom všeobecného súdu žalovaného, a teda súdom kauzálne a miestne príslušným
na prejednanie a rozhodnutie veci je súd, v obvode ktorého má žalovaný, ak ich je viac ktorýkoľvek z
nich, bez ohľadu na povahu jeho vzťahu k predmetu sporu, adresu sídla alebo trvalého pobytu. Ak je

miestne príslušných niekoľko súdov (§ 37 CSP), konanie sa môže začať a viesť na ktoromkoľvek z nich.
Príslušnosť sa spravuje okolnosťami v čase začatia konania, trvá až do jeho skončenia a voľba súdu
je v dispozícii žalobcu, ktorý v podaní zo dňa 04.07.2023 upomínaciemu súdu navrhol pokračovanie v
konaní na Okresnom súde Nitra.

54. Podľa § 22 CSP (kauzálna príslušnosť), na konanie v obchodnoprávnych sporoch sú príslušné
a/ Mestský súd Bratislava III pre obvod Krajského súdu v Bratislave,
b/ Mestský súd Košice pre obvod Krajského súdu v Košiciach,
c/ Okresný súd Banská Bystrica pre obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici,
d/ Okresný súd Nitra pre obvod Krajského súdu v Nitre,

e/ Okresný súd Prešov pre obvod Krajského súdu v Prešove,
f/ Okresný súd Trenčín pre obvod Krajského súdu v Trenčíne,
g/ Okresný súd Trnava pre obvod Krajského súdu v Trnave,
h/ Okresný súd Žilina pre obvod Krajského súdu v Žiline.

55. Podľa § 36 ods. 1 a 2 CSP, konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný.
Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do
skončenia konania.56. Podľa § 37 CSP, ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich.

57. Poukaz žalovaného 1/ na ust. § 470 ods. 4, § 471c CSP a uznesenie NS SR sp. zn. 5Ndob/2/2019 zo

dňa 29.01.2019, je ako podporný dôkaz pre predmetnú vec úplne irelevantný, rovnako ako jeho tvrdenie
o nemožnosti aplikácie ust. § 37 CSP, keďže práve podľa tohto súd prvej inštancie správne postupoval
pri určení svojej miestnej a kauzálnej príslušnosti. O správnosti aplikácie ust. § 37 CSP vypovedá aj jeho
zaradenie v piatom oddiely CSP, pod označením spoločné ustanovenia o príslušnosti súdu.

58. K odvolacím dôvodom pod písm. b/ a h/ žalovaný 1/ tvrdil, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
rozsudku stručne vyjadril len k problematike uplatnenia nárokov z vád tovaru (ods. 18.), pričom s jeho
námietkou absencie preukázania množstva dodaného tovaru sa nezaoberal a na účel ustálenia výšky
nároku(ktorúžalobcavpriebehukonanianavyšemodifikoval)vychádzallenzDohodyouznanízáväzku.
Poukázal na svoje oprávnenie namietať dodanie iného (menšieho) množstva tovaru aj priamo v rámci
svojej procesnej obrany, ktorú si uplatnil v odpore z 12.05.2023, t. j. v zákonnej lehote podľa ust. §

428 ods. 1 písm. c/ OBZ a aj na vyvrátiteľnú domnienku uznania záväzku s možnosťou preukázať, že
záväzok v čase uznania v uznanom rozsahu netrval (§ 323 ods. 1 OBZ). Rozsah uznania záväzku v
konaní spochybnil a tvrdil, že skutočné množstvo dodaného tovaru by mal v konaní tvrdiť a preukazovať
žalobca, k čomu nedošlo. Tiež namietal nemožnosť v konaní preukazovať negatívnu skutočnosť, t. j. že
tovar v určitom množstve mu žalobca nedodal a s tým spojené bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zo

strany žalobcu, ktorý sa však k týmto otázkam žiadnym spôsobom nevyjadril, pričom sú to skutočnosti
pre posúdenie existencie a výšky uplatneného nároku rozhodujúce a ich opísanie nemožno nahradiť
odkazom na dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP).

59. Uznaním záväzku podľa ust. § 323 ods. 1 OBZ je založená vyvrátiteľná právna domnienka o trvaní

uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Dôkazné bremeno trvania záväzku v dobe uznania sa
tak presúva na dlžníka, ktorý, ak sa má zbaviť povinnosti plniť, musí preukázať, že uznaný záväzok
neexistuje vôbec, alebo neexistuje v požadovanom rozsahu. Vznik vyvrátiteľnej domnienky nachádza
v procesnej rovine svoj odraz v ust. § 192 CSP, ktoré určuje, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone
stanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel

najavo opak. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, vychádzajúc z ktorej záväzok v dobe
uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva
dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Vzhľadom k tomu, že podľa
ust. § 323 ods. 3 OBZ má uznanie záväzku účinky aj voči ručiteľovi, platí tento záver aj pre prípad, ak
je žalovaným ručiteľ. Kladné riešenie otázky, či strana sporu uniesla dôkazné bremeno, nemôže byť

založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej platí touto stranou vyvrátiteľná domnienka (§ 192
CSP).

60. Žalovaná suma vychádza z faktúr za tovar - štiepku, ktorej množstvo dodané v tonách,
vyčíslených na každej do konania doloženej faktúre (pozn. odvolacieho súdu) žalovaný v priebehu

konania bez akejkoľvek špecifikácie a konkretizácie, teda preukázania dodania menšieho množstva
tovaru ľubovoľným dôkazným prostriedkom, napr. vyčíslením rozdielu medzi dodaným a fakturovaným
množstvom tovaru, doloženou písomnou námietkou či reklamáciou adresovanou žalobcovi, alebo iným
dostupným spôsobom, spochybňoval.

61. Právnym základom žaloby, o ktorý žalobca svoj nárok oprel, bola Dohoda o uznaní záväzku a o
ručiteľskom záväzku zo dňa 16.08.2022, uzavretá medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/. Účinkom
uznania záväzku (okrem toho, že odo dňa uznania začína plynúť nová premlčacia doba) je teda aj
v prejednávanej veci uplatnenie vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že v dobe uznania záväzok
žalovaných 1/, 2/ v uznanom rozsahu trval, s následným presunom dôkazného bremena zo žalobcu

na žalovaných. Žalobcovi preto na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačilo preukázať,
že nárok, ktorý si žalobou uplatňuje, žalovaní písomne uznali s účinkami podľa ust. § 323 OBZ. S
ohľadom na konštrukciu vyvrátiteľnej právnej domnienky nemusel žalobca vôbec preukazovať vznik
a predpoklady žalovaného nároku a v dôsledku prechodu dôkazného bremena je naopak práve na
žalovaných preukázať, že záväzok v dobe uznania netrval, alebo že netrval v požadovanej výške, alebo

že po tomto uznaní zanikol. A toto žalovaní nepreukázali.

62. Absolútne irelevantné sú potom aj odvolacie námietky žalovaného 1/ o dodaní iného (menšieho)
množstva tovaru či o spochybnení rozsahu uznania záväzku len vo všeobecnej rovine, bez jedinéhokonkrétneho, špecifikovaného a podloženého preukazu tohto tvrdenia. Aj s touto námietkou žalovaného
1/ sa súd prvej inštancie riadne a až nad vyžadovanú mieru vysporiadal, nakoľko len s tvrdenými,
ale s nijako označenými, upresnenými a preukázanými vadami dodaného tovaru nebol povinný

sa vysporiadavať vôbec. Všeobecne platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a
preukázaťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného(napr.uznesenie
NS SR, sp. zn. 6 Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010, rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/2/2016 zo dňa
11.04.207).

63. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010 uviedol: „Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti

tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.“

64. Spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho

súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) len riadne uplatnené odvolacie dôvody, t.j. aby išlo o
niektorý z dôvodov zakotvených v ust. v § 365 CSP, aby odvolanie zároveň obsahovalo zdôvodnenie,
prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne (§ 363 CSP) a
nesprávnosťrozhodnutiavdôsledkupríslušnéhoodvolaciehodôvodumusíbyťvneprospechodvolateľa.
Odvolacie námietky založil žalovaný 2/ na dôvodoch zakotvených v písm. f/ a h/ ods. 1 ust. § 365 CSP,

teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

65. S poukazom na nález ÚS SR č.k. I. ÚS 26/2010-26 zo dňa 08.12.2010, sa nestotožnil s právnym
posúdením súdu prvej inštancie o platnosti Dohody o uznaní záväzku a ručiteľskom vyhlásení zo

dňa 16.08.2022, ktorú z dôvodu absencie súhlasu manželky na vyhlásenie ručiteľa označil za
neplatnú a svoje konanie v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie však absolútnu neplatnosť
právneho úkonu - Dohody a Vyhlásenia ručiteľa neskúmal, ani sa k nej náležite nevyjadroval, iba
opakovane upozorňoval na údajné neunesenie dôkazného bremena z jeho strany. Nestotožnil sa
ani s konštatovaním súdu o nevzťahovaní sa nálezu ÚS SR č.k. I. ÚS 26/2010-26 z 08.12.2010 na

prejednávanú vec.

66. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči
nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.
67. Podľa § 304 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ručením možno zabezpečiť len platný záväzok

dlžníka alebo jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok
spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel.
Ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od
splnenia podmienky.

68. Podľa § 306 ods.1 Obchodného zákonníka, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku
od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na
to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je
nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.
69. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene

alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
70. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
71. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení
§ 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten,

kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať
ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda
účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách,je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti dovolá.
72. Podľa § 145 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže

vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny
úkon neplatný. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia
spoločne a nerozdielne.
73. K nesprávnym skutkovým zisteniam a nedostatočnému odôvodneniu rozsudku dal žalovaný 2/ s
odkazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky do pozornosti názor, ktorý ÚS SR vyjadril v náleze

č.k. I. ÚS 117/07-33 zo dňa 04.02.2019: „Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie,
ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nebude arbitrárny,“ a poukázal aj na ust. § 220 ods. 2 CSP a rozsudku vytkol absenciu
riadneho a presvedčivého odôvodnenia a vysporiadania sa so skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie
veci.

74. Podstata tejto odvolacej námietky je bohato judikovaná rozhodnutiami najmä Najvyššieho súdu
SR, z novších najmä rozhodnutia sp.zn. 6Cdo 88/2011, sp.zn. 8Cdo 263/2019 a predovšetkým
uznesenie sp.zn. 4Cdo 197/2021 zo dňa 20.07.2022, v ktorom NS SR dal takmer komplexnú
odpoveď na žalovaným 2/ v rámci celého konania a aj v odvolaní nastoľovanú argumentáciu, keď
uviedol: „...ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích

osôb vzhľadom na právne úkony, ktorými manželia disponujú so spoločnými vecami, ako predmetom
bezpodielového spoluvlastníctva. Súdna prax judikovala, že na prevzatie ručiteľského záväzku jedným
z manželov nie je podľa prevládajúceho výkladu potrebný súhlas druhého manžela. Ak sa právny úkon,
ktorým jeden z manželov prevzal ručiteľský záväzok, netýka spoločných vecí, nevzťahuje sa na neho
ust. § 145 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nemožno uvažovať ani o neplatnosti takéhoto

úkonuzdôvoduabsenciesúhlasudruhéhomanželapodľaust.§40aObčianskehozákonníka.Prevzatím
ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov,
ale samostatný záväzok manžela, ktorý tento záväzok prevzal. V prípade, že dlžník pohľadávku
neuspokojil, hoci bol na to vyzvaný, veriteľ sa môže domáhať jej splnenia iba na tomto manželovi, ako
individuálnom ručiteľovi. Nemôže sa však domáhať splnenia voči manželovi ručiteľa, a to ani v tom

prípade, ak tento dal na prevzatie ručiteľského záväzku súhlas; druhý manžel sa nestáva osobným
dlžníkom veriteľa. Prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je totiž právnym úkonom,
ktorý by bolo možné charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy
spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z
manželov osobitne. Týmto úkonom sa nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti.

K ručiteľskému záväzku jedného z manželov preto nie je potrebný súhlas druhého manžela. Iba z
tohto dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného z manželov bude veriteľ
môcť dosiahnuť uspokojenie aj zo spoločného majetku manželov podľa § 147 Občianskeho zákonníka,
nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá (ako nie bežná) vyžaduje
pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný trpieť pri

výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa však spoluručiteľom (R 61/1973,
R 71/1994, komentár k § 145 Občianskeho zákonníka Števček, Dulak, Bajánková a kol., rozsudok KS
Banská Bystrica 43CoZm/3/2019)....
.......Dovolací súd pre doplnenie uvádza, že citované ustanovenie Občianskeho zákonníka (§ 145 ods. 1,
2-doplnenéodv.súdom)upravujeprávnyvzťahbezpodielovýchspoluvlastníkovktretímosobám,pokiaľ

ide o spoločné veci. Podľa tohto ustanovenia môže bežné veci týkajúce sa spoločnej veci vybavovať
každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon v zmysle
ustanovenia § 40a neplatný, avšak za predpokladu, že druhý z manželov sa tejto neplatnosti dovolá.
Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú voči tretím osobám oprávnení a povinní obaja
manželia solidárne. Pojem „bežná vec“ nie je v Občianskom zákonníku definovaný a zákon neuvádza

ani hľadiská rozhodujúce pre jeho odlíšenie od pojmu „ostatná vec.“ Preto pri ich posudzovaní treba
vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, na účel, na ktorý
obvykle slúži, na zamýšľanú dispozíciu ňou a pod.
32. Súdna prax je dlhodobo ustálená v názore, podľa ktorého vybavovanie spoločných vecí manželov
zahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R 46/1966, R

104/1967). Tento záver bol potvrdený vysvetľujúcim rozborom Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a
zosumarizovaný Najvyšším súdom SSR (R 61/1973), ktorý jasne zadefinoval, že vybavovanie vecí
týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj ich správu. Táto
argumentácia viedla súdy k tomu, že ručiteľský záväzok len jedného z manželov nepovažovali zavybavovanie veci týkajúcich sa spoločných vecí, a teda, že k ručiteľskému záväzku jedného z manželov
nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká
spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že prevzatie ručiteľského

záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako
dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o
úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž
nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti.
33. Na tento judikát nadviazala súdna prax následne tak, že zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným

z manželov (3 Cz 57/73) alebo uznanie dlhu len jedným z manželov (3 Cz 27/86) nepovažovala za
vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani o správu spoločných
vecí. Súhlas druhého z manželov tak nebol potrebný.
34. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v neskoršej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že medzi
vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov
(R 71/1994), ani prevzatie ručenia (R 1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas s

vykonateľnosťou notárskej zápisnice (4Cdo/123/2008, 4Cdo/234/2010).
35. Právna teória je rovnako vzácne jednotná (už niekoľko desaťročí) v tom, že § 145 Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou
bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nebola
existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Druhý z manželov je pritom - v zmysle

§ 147 Občianskeho zákonníka - povinný strpieť uspokojenie veriteľovej pohľadávky aj z bezpodielového
spoluvlastníctva. Opačný výklad by neodôvodnene znížil princíp ochrany tretích osôb (veriteľov) a
dlžníkov by priamo viedol k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov.
36. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka a z ustálenej judikatúry
a rozhodovacej praxe všeobecných súdov; ktorej zásadnú zmenu v danej otázke neprinieslo ani

rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010, dovolací súd za udržateľný považuje iba
taký výklad ust. § 145 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len
jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia citovaného ustanovenia je v
tomto prípade vylúčená. V tomto smere odkazuje na konštantnú judikatúru, od ktorej nemal dôvod sa

odkloniť, keďže pri nezmenenej právnej úprave je stále použiteľná; a zo záverov ktorej vyplýva, že
za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa § 143
Občianskeho zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom
zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za

predmet vlastníctva; a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov; sa nepovažujú pohľadávky
a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič
nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných
pohľadávok a záväzkov manželov podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva - ide
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle. Citovaný nález Ústavného súdu SR

nevylúčil správnosť, resp. nesprávnosť doterajšej rozhodovacej praxe, teda ani súdnych rozhodnutí na
ktoré poukázala žalobkyňa, ale uložil povinnosť skúmať konkrétny právny úkon cez prizmu dobrých
mravov, t.j. s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. V záujme úplnosti sa zaoberal aj otázkou
neplatnosti navrhovateľkou napádaných právnych úkonov z hľadiska ich absolútnej neplatnosti pre
rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom však žiadne skutočnosti, ktoré by

mohli viesť k neplatnosti sporných právnych úkonov nezistil.
37. Názor zaujatý v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010
v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu až na jednu výnimku (rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/88/2011)
sa výraznejšie nepresadil (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23. apríla 2020 sp. zn.
5Cdo/148/2017). Súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený

v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, t.j. zaväzovať sa v rámci
občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov, a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo
možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad nedobrovoľného splnenia samostatného
záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý
manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre

uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava vo svojej podstate je neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať
len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov
obsiahnutá v § 143 a nasl. Občianskeho zákonníka z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane
spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Inak by zákonodarcanemohol v § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotviť možnosť, aby sa pohľadávka veriteľa len
jedného z manželov mohla pri výkone rozhodnutia uspokojiť z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov; ak by snaha o ochranu spoločného majetku napr. aj z dôvodu extrémnej

nespravodlivosti existovala, § 147 ods. 1 by ju znegoval. Inak povedané ustanovenie § 147 Občianskeho
zákonníka priamo pamätá aj na pohľadávky len proti jednému z manželov a pre tento prípad pripúšťa
ich uspokojenie.“
75. K nesprávnym skutkovým zisteniam a nedostatočnému odôvodneniu rozsudku žalovaný 2/ s
odkazom na Ústavu Slovenskej republiky poukázal na nález č.k. I. ÚS 117/07-33 zo dňa 04.02.2019,

v odôvodnení ktorého ÚS SR uviedol: „Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie,
ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nebude arbitrárny,“ tiež poukázal na ust. § 220 ods. 2 CSP a rozsudku vytkol absenciu
riadneho a presvedčivého odôvodnenia a vysporiadania sa so skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie
veci. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že neskúmal ani absolútnu neplatnosť právneho úkonu - Dohody a

Vyhlásenia ručiteľa, dokonca sa k nej ani náležite nevyjadroval a iba opakovane upozorňoval na údajné
neunesenie dôkazného bremena žalovaným 2/, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

76. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.

mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie splnil.

77. V nadväznosti na uvedené a na citované uznesenie NS SR odvolací súd už len okrajovo konštatuje,
že irelevantná je aj námietka žalovaného 2/ o tom, že sa súd prvej inštancie riadne nezaoberal

neplatnosťou Dohody a Vyhlásenia ručiteľa a tiež, ním predloženým dôkazom - komunikáciou s
kontaktnou osobou žalobcu, ktorá mala preukázať, že mu nebola poskytnutá oboma stranami podpísaná
Dohoda, z ktorej má tiež vyplývať, že s obsahom Dohody (resp. Vyhlásenia ručiteľa) nebol náležite
oboznámený. Podľa odvolacieho súdu označená komunikácia nijako nepreukazuje, že Dohoda mu
doručená nebola, vyplýva z nej len oznámenie žalobcu, že jej obsah má v maili a vyjadrenie žalovaného

2/, že nevie čo podpísal. Táto komunikácia odvolaciemu súdu len indikuje postoj žalovaného 2/ k celému
predmetu sporu a situácii, v ktorej predmetnú Dohodu a aj svoje vyhlásenie ručiteľa podpísal s notársky
overeným podpisom ako konateľ žalovaného 1/ a aj ako ručiteľ.

78. Zhrnúc uvedené a konštatujúc, že súd prvej inštancie sa so všetkými pre vec podstatnými

skutočnosťami riadne vysporiadal, odpovede dal aj na pre rozhodnutie veci irelevantné námietky,
vznesené oboma žalovanými v priebehu konania pred súdom prvej inštancie i v rámci odvolacieho
konania, v ktorom tiež neboli tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok
odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

79. Odvolacie konanie proti odvolaním napadnutému výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie zastavil,
pre späťvzatie odvolania v tejto časti žalovaným 2/.

80. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

81. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.82. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď nárok priznal
žalobcovi pomerne podľa jeho celkového úspechu vo veci vo výške 9,12 % (ods. 25 odôvodnenia
rozsudku) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením súdny úradník.

83. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1
a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust.

§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

84. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).